C-173/22

62022CJ0173

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 30. novembra 2023 ( *1 )

„Odvolanie – Verejná služba – Zamestnanci Európskej investičnej banky (EIB) – Administratívne predpisy uplatniteľné na zamestnancov EIB – Odmeňovanie – Rodinné prídavky – Vyplácanie len rodičovi, ktorý má dieťa zverené do výlučnej starostlivosti – Charta základných práv Európskej únie – Článok 41 ods. 2 – Právo byť vypočutý – Námietka nezákonnosti administratívnych predpisov – Zásada rovnosti zaobchádzania – Zásada proporcionality – Žaloba o neplatnosť a o náhradu škody“

Vo veci C‑173/22 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 3. marca 2022,

v zložení: predseda prvej komory A. Arabadžiev, sudcovia T. von Danwitz, P. G. Xuereb, A. Kumin a I. Ziemele (spravodajkyňa),

generálna advokátka: T. Ćapeta,

tajomník: M. Krausenböck, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. mája 2023,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 6. júla 2023,

vyhlásil tento

Článok 3 ods. 3 a 4 nariadenia Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 260/68 z 29. februára 1968, ktorým sa určujú podmienky a postup uplatňovania dane v prospech Európskych spoločenstiev ( Ú. v. ES L 56, 1968, s. 8 ; Mim. vyd. 01/001, s. 33), zmeneného nariadením Rady (ES, Euratom) č. 1750/2002 z 30. septembra 2002 ( Ú. v. ES L 264, 2002, s. 15 ; Mim. vyd. 01/004, s. 136) (ďalej len „nariadenie č. 260/68“), stanovuje:

„3. Rodinné prídavky a sociálne dávky uvedené nižšie sa odpočítajú zo základu dane:

a)

rodinné prídavky:

–

príspevky na hlavu domácnosti,

…

4. Pokiaľ článok 5 neustanovuje inak, z čiastky získanej na základe uplatnenia predchádzajúcich ustanovení sa zníži o 10 % za pracovné a osobné výdavky.

Okrem toho sa na každé nezaopatrené dieťa daňovníka, ako aj na každú osobu, ktorá sa považuje za nezaopatrené dieťa na základe článku 2 ods. 4 prílohy VII Služobného poriadku odpočíta dvojnásobok čiastky príspevku na nezaopatrené dieťa.“

Služobný poriadok zamestnancov

3

Služobný poriadok zamestnancov EIB prijatý správnou radou EIB 20. apríla 1960 v znení uplatniteľnom v prejednávanej veci (ďalej len „služobný poriadok zamestnancov“) v článku 41 stanovoval:

„2.2.1. Rodinné prídavky

Nárok na rodinné prídavky vo výške 5 % základného mesačného platu majú nasledujúci zamestnanci:

a)

zosobášení zamestnanci;

b)

zamestnanci, ktorí sú odlúčení alebo rozvedení a majú na základe súdneho rozhodnutia povinnosť vyživovať svojho manžela/manželku ako jeho hlavný živiteľ/hlavná živiteľka;

2.2.2. Nezaopatrené dieťa

Dieťa, o ktoré sa zamestnanec skutočne stará a ktoré je zákonným, legitímnym, uznaným za vlastné alebo osvojeným dieťaťom tohto zamestnanca, ak ho Banka alebo iná inštitúcia Únie nepovažuje za nezaopatrené dieťa niektorého iného zo svojich zamestnancov, úradníkov alebo ostatných pracovníkov, a za predpokladu, že toto dieťa nie je zárobkovo činné.

Za rovnakých podmienok môže Banka za nezaopatrené dieťa považovať aj dieťa, ktoré si zamestnanec vzal do starostlivosti.

Dieťa, ktoré žije v spoločnej domácnosti zamestnanca, alebo dieťa, na ktorého výživu zamestnanec prispieva čiastkou zodpovedajúcou minimálne 50 % výšky príspevku na nezaopatrené dieťa sa považuje za dieťa, o ktoré sa zamestnanec skutočne stará (pozri prílohu I).“

Okolnosti predchádzajúce sporu

5

Dňa 22. augusta 2017 podala A na Tribunal d’arrondissement de Luxembourg (Oblastný súd Luxemburg, Luxembursko) návrh na rozvod, v ktorom žiadala o predbežné povolenie na oddelené bydlisko, odchod manžela zo spoločnej domácnosti a o predbežné zverenie ich piatich maloletých detí do jej starostlivosti.

4

Dňa 14. novembra 2017 vydal Tribunal d’arrondissement de Luxembourg uznesenie o nariadení predbežného opatrenia (ďalej len ‚uznesenie o nariadení predbežného opatrenia zo 14. novembra 2017‘), ktorým dočasne zveril deti do starostlivosti A. Luxemburský súd okrem toho nariadil žalobcovi, aby opustil spoločnú domácnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia uvedeného uznesenia o nariadení predbežného opatrenia.

5

Žalobca opustil spoločnú domácnosť v decembri 2017.

6

Dňa 10. júla 2019 vydal Cour supérieure de justice Luxembourg (Vyšší súd Luxemburska), rozsudok v odvolacom konaní proti uzneseniu o predbežnom opatrení z 20. júla 2018, v ktorom potvrdil nárok A na poberanie výživného od MG vo výške 300 eur mesačne na dieťa. Upravil však uznesenie o nariadení predbežného opatrenia z 20. júla 2018 tak, že zbavil žalobcu povinnosti platiť určité výdavky, najmä výdavky na predškolskú starostlivosť, vynaložené v záujme detí, keďže sa domnieval, že tieto výdavky boli zohľadnené v rámci výživného.

10

Dňa 24. novembra 2017 EIB informovala žalobcu, že v nadväznosti na uznesenie o nariadení predbežného opatrenia zo 14. novembra 2017 budú A vyplácané príspevky na nezaopatrené dieťa a príspevky na vzdelanie.

11

Dňa 28. decembra 2017 A podala návrh na zmier podľa článku 41 [služobného poriadku] v znení uplatniteľnom v prejednávanej veci, aby bolo v súlade s uznesením o nariadení predbežného opatrenia zo 14. novembra 2017 uznané, že ich päť detí vyživuje ona a aby jej bol priznaný nárok na vyplácanie rodinných prídavkov a odvodených finančných nárokov stanovených v uvedenom služobnom poriadku.

12

Keďže žalobca nedostal od EIB žiadnu odpoveď, zopakoval svoj návrh listom z 10. decembra 2018.

16

Listom zo 7. januára 2019 EIB zamietla návrh žalobcu bez toho, aby sa zaoberala otázkou začatia zmierovacieho konania (ďalej len ‚list zo 7. januára 2019‘…).

17

E‑mailom z 11. januára 2019 žalobca podal návrh na zmier podľa článku 41 služobného poriadku. Uvedený návrh smeroval tiež k spochybneniu listu z 11. októbra 2018 a v prípade potreby listu zo 7. januára 2019.

18

Od 24. apríla 2019 si B a C vymenili sériu e‑mailov s cieľom určiť predsedu zmierovacej komisie. Kompromis sa dosiahol a určený bol D, pracovník EIB na dôchodku.

22

Zmierovacia komisia zasadla 23. júla a 2. augusta 2019 a 5. a 9. marca 2020.

23

E‑mailom z 12. februára 2020 oddelenie ľudských zdrojov EIB navrhlo zmierovacej komisii, aby sa vzhľadom na to, o čom bolo rozhodnuté vo veci, ktorú kvalifikovala ako ‚súbežnú‘, niektoré príspevky vyplácali z polovice žalobcovi a z polovice A pod podmienkou, že žalobca predloží dôkaz o platbách uhradených za jeho deti. Žalobca tento návrh odmietol.

24

7

Na podporu svojich návrhov na zrušenie uviedol žalobca šesť žalobných dôvodov, z ktorých prvý bol založený na porušení práva byť vypočutý, druhý na porušení povinnosti odôvodnenia, tretí na zjavne nesprávnom posúdení a subsidiárne na námietke nezákonnosti administratívnych predpisov, štvrtý na porušení článku 3 ods. 4 nariadenia č. 260/68 a na zjavne nesprávnom posúdení, piaty na porušení článku 4 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1725 z 23. októbra 2018 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 45/2001 a rozhodnutie č. 1247/2002/ES ( Ú. v. EÚ L 295, 2018, s. 39 ), ako aj na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti a šiesty na porušení článku 41 služobného poriadku, zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti.

8

Všeobecný súd v napadnutom rozsudku zamietol všetky tieto žalobné dôvody, a teda aj návrhy na zrušenie.

9

Na podporu svojich návrhov na náhradu škody žalobca tvrdil, že utrpel nemajetkovú ujmu z dôvodu konania a opomenutia jeho zamestnávateľa, ktoré vyplynulo po prvé z náhleho a veľmi výrazného zníženia jeho odmeny prijatím protiprávneho aktu, čo uňho viedlo k úzkosti, po druhé zo sprístupnenia jeho osobných údajov tretím osobám bez jeho súhlasu, po tretie zo stanoviska EIB, ktoré zaujala v prospech jeho bývalej manželky v rozsahu, v akom bolo rozhodujúcim spôsobom založené na výsledku súdneho konania pred luxemburskými súdmi, a po štvrté z neodôvodneného oneskorenia pri začatí zmierovacieho konania. Žalobca vyčíslil túto ujmu ex æquo et bono na 10000 eur, pričom sa zaviazal túto sumu, v prípade priznania, darovať na charitatívne účely.

Odvolateľ navrhuje, aby Súdny dvor:

–

vyhlásil toto odvolanie za prípustné a dôvodné,

–

zrušil napadnutý rozsudok, v dôsledku toho vyhovel žalobným dôvodom v prvostupňovom konaní, a teda zrušil rozhodnutie EIB z 11. októbra 2018, ktorým mu bol odopretý nárok na výplatu rodinných prídavkov (zahrňujúcich najmä výdavky na starostlivosť o deti a na predškolské zariadenie, ktoré mu EIB neoprávnene odpočítala z platu do novembra 2019) a odvodených finančných nárokov (vrátane najmä daňových zvýhodnení a úhrady liečebných nákladov detí hradených odvolateľom), a v prípade potreby zrušil rozhodnutie zo 7. januára 2019, ktorým boli v celom rozsahu zamietnuté jeho návrhy na začatie zmierovacieho konania, ako aj rozhodnutie EIB z 30. júla 2020, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie z 11. októbra 2018 a nahradil majetkovú a nemajetkovú ujmu, ktorá odvolateľovi vznikla, a

–

zaviazal odvolateľa na náhradu všetkých trov konania.

O odvolaní

14

Na podporu svojho odvolania odvolateľ uvádza päť odvolacích dôvodov, z ktorých prvý je založený na porušení práva byť vypočutý, druhý na porušení povinnosti odôvodnenia, tretí na skreslení skutkového stavu, zjavne nesprávnom posúdení a porušení zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality, štvrtý na porušení článku 3 ods. 4 nariadenia č. 260/68 a piaty na skreslení informácií v spise, porušení článku 85 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, na nesprávnej kvalifikácii skutkového stavu a na porušení povinnosti odôvodnenia.

15

V prvom rade treba skúmať prvý odvolací dôvod a následne druhú časť tretieho odvolacieho dôvodu.

18

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd pripustil, že odvolateľ nebol vypočutý v rámci konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia oznámenému listom z 11. októbra 2018. Tento súd sa však podľa neho nesprávne domnieval, že jeho právo byť vypočutý bolo dodržané len preto, že sa vo svojich listoch z 29. októbra a 10. decembra 2018 mohol vyjadriť k odôvodneniu uvedenému v rozhodnutí z 11. októbra 2018, pričom jeho pripomienky boli zohľadnené pred prijatím stanoviska EIB vyjadreného v jej liste zo 7. januára 2019.

19

EIB tvrdí, že Všeobecný súd sa správne domnieval, že odvolateľovi poskytla možnosť vyjadriť sa k listu z 11. októbra 2018. V tejto súvislosti pripomína, že článok 41 ods. 2 služobného poriadku stanovuje, že zmierovacie konanie stanovené v tomto článku možno začať len individuálne na podnet dotknutej strany, konkrétne zamestnanca EIB, ktorý sa domnieva, že mu bola spôsobená ujma rozhodnutím alebo postupom administratívy. Keďže bývalá manželka odvolateľa, ktorá je tiež zamestnankyňou EIB, iniciovala takéto zmierovacie konanie týkajúce sa vyplácania rodinných prídavkov a odvodených finančných nárokov, bola podľa názoru EIB jediným účastníkom uvedeného konania, bez toho, aby EIB mohla toto konanie rozšíriť na odvolateľa.

20

EIB tvrdí, že v tejto súvislosti zabezpečila výkon práva odvolateľa byť vypočutý jediným spôsobom, ktorý bol zlučiteľný s právom jeho bývalej manželky využiť individuálne zmierovacie konanie stanovené v článku 41 služobného poriadku. Odvolateľ tak bol informovaný o výsledkoch zmierovacieho konania týkajúceho sa osobne jeho bývalej manželky po ukončení tohto konania a v rozsahu, v akom by opatrenie, ktoré mala prijať EIB, mohlo mať dopad na jeho postavenie, a bol v tejto súvislosti vypočutý. V každom prípade odvolateľ nepreukázal, že predmetné konanie mohlo mať prípadne iný výsledok.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ktorú Všeobecný súd pripomenul v bode 70 napadnutého rozsudku, právo byť vypočutý sleduje dvojaký cieľ. Na jednej strane slúži na čo najpresnejšie a najsprávnejšie preverenie veci a zistenie skutkového stavu a na druhej strane umožňuje zabezpečiť účinnú ochranu dotknutej osoby. Právo byť vypočutý má predovšetkým zabezpečiť, aby každé rozhodnutie spôsobujúce ujmu bolo prijaté s plnou znalosťou veci a jeho cieľom je predovšetkým umožniť príslušnému orgánu opraviť chybu alebo dotknutej osobe uviesť také skutočnosti týkajúce sa jej osobného stavu, ktoré môžu ovplyvniť prijatie alebo neprijatie rozhodnutia alebo jeho obsah (rozsudok zo 4. júna 2020, SEAE/De Loecker, C‑187/19 P , EU:C:2020:444 , bod 69 a citovaná judikatúra).

24

Právo byť vypočutý tak zaručuje každému možnosť účinne a efektívne vyjadriť svoj názor v priebehu správneho konania, a to predtým, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho práva a oprávnené záujmy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. júna 2020, Komisia/RQ, C‑831/18 P , EU:C:2020:481 , bod 67 , a z 21. októbra 2021, Parlament/UZ, C‑894/19 P , EU:C:2021:863 , bod 89 , ako aj citovanú judikatúru).

25

Vzhľadom na tieto úvahy treba overiť, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 73 a 74 napadnutého rozsudku rozhodol, že z práva byť vypočutý nevyplýva povinnosť EIB vypočuť odvolateľa pred vydaním listu z 11. októbra 2018.

26

29

Po prvé ako Všeobecný súd v podstate uviedol v bode 74 napadnutého rozsudku, odvolateľ sa po doručení listu z 11. októbra 2018 obrátil na EIB, aby napadol rozhodnutie, ktoré mu bolo oznámené. Konkrétne v e‑maile z 29. októbra 2018 uviedol, že list z 11. októbra 2018 bol prijatý v rozpore s jeho procesnými právami, že obsah tohto listu je nezrozumiteľný a že nezohľadňuje finančné pomery v rodine, najmä skutočnosť, že znáša podstatnú časť rodinných výdavkov.

30

Po druhé EIB listom zo 7. januára 2019 skutočne reagovala na niektoré námietky odvolateľa, ako to uviedol aj Všeobecný súd v bode 74 napadnutého rozsudku.

31

Treba však konštatovať, že táto odpoveď na písomné námietky odvolateľa, zaslaná jeho právnemu zástupcovi niekoľko týždňov po vydaní listu z 11. októbra 2018, nemôže nahradiť absenciu vypočutia odvolateľa pred vydaním tohto rozhodnutia. Ako totiž generálna advokátka uviedla v bode 50 svojich návrhov, tento list nie je prípravným aktom, ktorý bol obsiahnutý v neskoršom rozhodnutí. Tento list predstavuje pôvodné rozhodnutie, ktoré list zo 7. januára 2019 potvrdzuje. Rozhodnutím, ktorým bol odvolateľ zbavený nároku na rodinné prídavky, bol teda list z 11. októbra 2018.

35

Po tretie treba pripomenúť, že ak z odôvodnenia rozhodnutia Všeobecného súdu vyplýva porušenie práva Únie, ale výrok tohto rozhodnutia sa javí ako odôvodnený z iných právnych dôvodov, takéto porušenie nemôže viesť k zrušeniu tohto rozhodnutia a treba ho nahradiť iným odôvodnením (rozsudok zo 17. januára 2023, Španielsko/Komisia, C‑632/20 P , EU:C:2023:28 , bod 48 a citovaná judikatúra).

36

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že porušenie práva na obhajobu, najmä práva byť vypočutý vedie k zrušeniu rozhodnutia vydaného na konci predmetného správneho konania iba vtedy, ak by bez tejto vady mohlo toto konanie dospieť k inému výsledku (rozsudok z 18. júna 2020, Komisia/RQ., C‑831/18 P , EU:C:2020:481 , bod 105 , ako aj citovaná judikatúra).

37

Na to, aby porušenie práva byť vypočutý viedlo k zrušeniu individuálneho rozhodnutia správneho orgánu, ktoré môže byť pre dotknutú osobu nepriaznivé, je potrebné overiť, či tento orgán mal pri prijímaní predmetného rozhodnutia priestor na voľnú úvahu. Úradník totiž nemá legitímny záujem domáhať sa zrušenia rozhodnutia z dôvodu formálnych nedostatkov, a najmä z dôvodu nedodržania práva byť vypočutý pred vydaním akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré sa ho nepriaznivo dotýka, ak správny orgán nemá priestor na voľnú úvahu a je povinný konať tak, ako konal. V takomto prípade viazanej právomoci správneho orgánu by zrušenie napadnutého rozhodnutia mohlo po odstránení tejto vady viesť len k prijatiu rozhodnutia, ktoré by bolo obsahovo totožné so zrušeným rozhodnutím (pozri analogicky rozsudok zo 6. júla 1983, Geist/Komisia, 117/81 , EU:C:1983:191 , bod 7 ).

41

Za týchto okolností treba konštatovať, podobne ako to urobila generálna advokátka v bode 66 svojich návrhov, že EIB mohla prijať iný výklad svojich vlastných administratívnych predpisov. EIB teda mala priestor na voľnú úvahu v zmysle judikatúry uvedenej v bode 37 tohto rozsudku, takže sporné konanie mohlo viesť k inému výsledku, ak by odvolateľ mal možnosť predložiť svoje pripomienky pred vydaním listu z 11. októbra 2018.

42

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba prvému odvolaciemu dôvodu vyhovieť.

O druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu

Argumentácia účastníkov konania

Na úvod treba pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania, ako je zakotvená v článku 20 Charty, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. Rozdiel v zaobchádzaní je odôvodnený, ak je založený na objektívnom a primeranom kritériu, to znamená, ak je v súlade s právne prípustným cieľom sledovaným dotknutou právnou úpravou a tento rozdiel je primeraný cieľu, ktorý dotknuté zaobchádzanie sleduje [rozsudky zo 16. decembra 2008, Huber, C‑524/06 , EU:C:2008:724 , bod 75 , a zo 4. mája 2023, Glavna direkcija Požarna bezopasnost i zaštita na naselenieto (Nočná práca), C‑529/21 až C‑536/21 a C‑732/21 až C‑738/21 , EU:C:2023:374 , bod 52 , ako aj citovaná judikatúra].

46

Podľa ustálenej judikatúry, porušenie zásady rovnosti zaobchádzania z dôvodu rozdielneho zaobchádzania predpokladá, že predmetné situácie sú porovnateľné z hľadiska všetkých okolností, ktoré ich charakterizujú. Okolnosti, ktoré charakterizujú rozdielne situácie, a tým ich porovnateľný charakter, treba určiť a posúdiť najmä s prihliadnutím na predmet a cieľ dotknutých ustanovení, pričom na tento účel treba zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej patrí predmetný akt (rozsudky z 26. septembra 2013, IBV & Cie, C‑195/12 , EU:C:2013:598 , body 51 a 52 , ako aj zo 14. júna 2017, Compass Contract Services, C‑38/16 , EU:C:2017:454 , bod 25 a citovaná judikatúra).

47

V prejednávanej veci, ako uviedol Všeobecný súd v bode 102 napadnutého rozsudku, príspevok na nezaopatrené dieťa slúži sociálnemu účelu, ktorý je odôvodnený výdavkami vyplývajúcimi z aktuálnej a konkrétnej potreby spojenej s existenciou dieťaťa a jeho skutočným výživným. V tejto súvislosti prídavky, ako sú príspevok na nezaopatrené dieťa alebo príspevok na vzdelanie, alebo dokonca paušálne príspevky určené deťom na cesty medzi miestom bydliska a strediskom záujmu, hoci sú súčasťou odmeny, nie sú určené na výživu úradníka, ale výlučne na výživu dieťaťa (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 1988, Christianos/Súdny dvor, 33/87 , EU:C:1988:300 , bod 15 ).

51

Takáto okolnosť však nijako nebráni tomu, aby aj druhý rodič, aj keď nemá dieťa vo výlučnej starostlivosti, skutočne prispieval na výživu dieťaťa, najmä so zreteľom na právo tohto dieťaťa, zakotvené v článku 24 ods. 3 Charty, pravidelne udržiavať osobné vzťahy a priamy styk s obidvoma svojimi rodičmi, pokiaľ to nie je v rozpore s jeho záujmom.

52

V tejto súvislosti je tiež dôležité, aby bola dodržaná zásada proporcionality, ktorá, ako pripomenul Všeobecný súd v bode 106 napadnutého rozsudku, vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekročili hranice toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných touto právnou úpravou, pričom ak existuje možnosť rozhodnúť sa medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu a spôsobené nepriaznivé následky nesmú byť neprimerané sledovaným cieľom.

53

V prejednávanej veci body 2.2.1 a 2.2.2 administratívnych predpisov, vykladané v tom zmysle, že EIB na to, aby vyplácala rodinné prídavky len tomu z rodičov, ktorému bolo dieťa zverené do výlučnej starostlivosti, bez ohľadu na to, ako rodičia skutočne prispievajú na výživu dieťaťa, presahujú rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie legitímneho cieľa sledovaného predmetnou právnou úpravou, keďže neumožňujú v najlepšom záujme dieťaťa a so zreteľom na právo dieťaťa uvedené v bode 51 tohto rozsudku, udržiavať pravidelné osobné vzťahy a priamy styk s obidvoma svojimi rodičmi, zohľadniť existujúcu skutkovú situáciu týkajúcu sa skutočného príspevku každého z rodičov na výživu dieťaťa, a to skutočné zabezpečenie všetkých alebo časti základných potrieb dieťaťa, najmä pokiaľ ide o bývanie, stravu, oblečenie, vzdelávanie, zdravotnú starostlivosť a liečebné náklady.

57

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba vyhovieť aj druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu.

O druhom odvolacom dôvode, o prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu, ako aj o štvrtom a piatom odvolacom dôvode

58

Keďže prvému odvolaciemu dôvodu, ako aj druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu sa vyhovelo a odôvodňujú zrušenie napadnutého rozsudku, nie je potrebné skúmať ostatné odvolacie dôvody a časti odvolacích dôvodov predložené na podporu odvolania, keďže nemôžu viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku v širšom rozsahu.

O žalobe na Všeobecnom súde

Z bodov 21 až 57 tohto rozsudku vyplýva, že prvý žalobný dôvod, ako aj druhá časť tretieho žalobného dôvodu žaloby v prvostupňovom konaní sú odôvodnené a že listy z 11. októbra 2018, 7. januára 2019 a 30. júla 2020 majú byť zrušené z dôvodu porušenia práva byť vypočutý, ako aj z dôvodu nezákonnosti bodov 2.2.1 a 2.2.2 administratívnych predpisov, keďže ich výklad v žiadnom prípade neumožňuje, aby sa rodič, ktorému nebolo dieťa zverené do výlučnej starostlivosti, považoval za toho, kto skutočne prispieva na jeho výživu.

O návrhoch na náhradu škody

62

Na podporu svojich návrhov na náhradu škody vznesených v prvostupňovom konaní, ako bolo pripomenuté v bode 9 tohto rozsudku, odvolateľ tvrdil, že utrpel nemajetkovú ujmu po prvé v dôsledku náhleho a veľmi výrazného zníženia jeho odmeny, ktoré uňho viedlo k úzkosti, po druhé v dôsledku sprístupnenia jeho osobných údajov tretím osobám bez jeho súhlasu, po tretie v dôsledku stanoviska, ktoré zaujali členovia vedenia EIB v prospech jeho bývalej manželky v rámci súdneho konania pred luxemburskými súdmi a po štvrté v dôsledku neodôvodneného oneskorenia so začatím zmierovacieho konania, ktoré možno napraviť len priznaním náhrady škody predbežne vyčíslenej ex aequo et bono na 10000 eur, ktorú sa zaväzuje, ako to urobil pred súdom prvého stupňa, v prípade jej priznania, darovať na charitatívne účely.

63

Pokiaľ ide o prvé tri časti týchto dôvodov smerujúcich k náhrade škody, Všeobecný súd ich zamietol, ako je uvedené v bode 10 tohto rozsudku, ale pokiaľ ide o štvrtú časť týchto dôvodov, rozhodol, že nemajetková ujma, ktorú odvolateľ utrpel, bola preukázaná, pokiaľ ide o neodôvodnené omeškanie EIB so začatím zmierovacieho konania, a zaviazal túto inštitúciu zaplatiť odvolateľovi náhradu škody vyčíslenú ex æquo et bono na 500 eur.

O trovách

67

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.

68

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe jeho článku 184 ods. 1 na konanie o odvolaní, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

69

3.

V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

4.

Európska investičná banka (EIB) znáša okrem svojich vlastných trov konania aj trovy konania, ktoré vznikli MG v súvislosti s prvostupňovým konaním, ako aj s konaním o odvolaní.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.