Súdny dvor Európskej únie·Rozsudok·4.9.2025

C-225/22

ECLI:EU:C:2025:649

Vracia na ďalšie konanie

Súd: Súdny dvor Európskej únie
IČS: 62022CJ0225
Zdroj: eur-lex.europa.eu ↗

Entity a odkazy

Kliknutím zvýrazníte výskyty v texte aj v náhľade.

Citované predpisy50

Súdy22

Organizácie47

Osoby12

Miesta6

62022CJ0225

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

zo 4. septembra 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Právny štát – Nezávislosť sudcov – Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ – Účinná súdna ochrana v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie – Vnútroštátna právna úprava a judikatúra zakazujúce spochybňovať legitimitu súdov a ústavných orgánov alebo určovať či posudzovať zákonnosť vymenovania ich sudcov vnútroštátnym súdom – Overenie, či súd vyššieho stupňa spĺňa požiadavky týkajúce sa záruky nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom, súdom nižšieho stupňa – Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) – Izba Kontroli Nadzwyczajnej i Spraw Publicznych (Senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné) – Orgán, ktorý nie je nezávislým a nestranným súdom, vopred zriadeným zákonom – Prednosť práva Únie – Možnosť považovať súdne rozhodnutie za neplatné“

Vo veci C‑225/22,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Apelacyjny w Krakowie (Odvolací súd Krakov, Poľsko) z 21. marca 2022 a doručený Súdnemu dvoru 31. marca 2022, ktorý súvisí s konaním:

„R“ S.A.

proti

AW „T“ sp. z o.o.

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis (spravodajca), predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu štvrtej komory, sudcovia A. Arabadžiev, M. Condinanzi a R. Frendo,

generálny advokát: D. Spielmann,

tajomník: M. Siekierzyńska, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. januára 2025,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

„R“ S.A., v zastúpení: T. Michalik, radca prawny, a B. Sobczak, adwokat,

–

AW „T“ sp. z o.o., v zastúpení: M. du Vall, adwokat, a E. Nowińska, radca prawny,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, M. Rzotkiewicz, M. Taborowski a S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia,

–

dánska vláda, v zastúpení: J. F. Kronborg a V. Pasternak Jørgensen, splnomocnené zástupkyne,

–

holandská vláda, v zastúpení: K. Bulterman a C. S. Schillemans, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: K. Herrmann a P. J. O. Van Nuffel, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 10. apríla 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2, článku 4 ods. 3, článku 6 ods. 3 a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, článku 267 ZFEÚ, článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj zásady prednosti práva Únie.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťami „R“ S.A. a AW „T“ sp. z o.o. vo veci, v ktorej Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) na základe mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý podal Prokurator Generalny (generálny prokurátor, Poľsko), zrušil rozsudok Sąd Apelacyjny w Krakowie (Odvolací súd Krakov, Poľsko), ktorý s konečnou platnosťou rozhodol v tomto spore, a vrátil dotknutú vec tomuto poslednému uvedenému súdu.

Právny rámec

Ústava Poľskej republiky

V článku 179 Konstytucja Rzeczypospolitej Polskiej (Ústava Poľskej republiky) sa uvádza:

„Sudcov vymenúva na dobu neurčitú prezident republiky na návrh Krajowa Rada Sądownictwa [Štátna súdna rada, Poľsko].“

Zákon o všeobecných súdoch

Článok 42a ustawa – Prawo o ustroju sądów powszechnych (zákon o organizácii všeobecných súdov) z 27. júla 2001 (Dz. U. č. 98, položka 1070), v znení ustawa o zmianie ustawy – Prawo o ustroju sądów powszechnych, ustawy o Sądzie Najwyższym oraz niektórych innych ustaw (zákon, ktorým sa mení zákon o organizácii všeobecných súdov a zákon o Najvyššom súde a niektoré ďalšie zákony) z 20. decembra 2019 (Dz. U. z roku 2020, položka 190), ktorý nadobudol účinnosť 14. februára 2020 (ďalej len „zákon o všeobecných súdoch“), stanovuje:

„1. V rámci činnosti súdov alebo súdnych orgánov nie je dovolené spochybňovať legitimitu [súdov], ústavných orgánov štátu a orgánov zodpovedných za preskúmanie a ochranu práva.

2. Všeobecný súd ani iný orgán verejnej moci nemôže určiť ani posudzovať zákonnosť vymenovania sudcu alebo právomoc plniť úlohy v oblasti výkonu spravodlivosti, ktorá vyplýva z tohto vymenovania.“

Článok 107 ods. 1 zákona o všeobecných súdoch stanovuje:

„Sudca je na disciplinárnej úrovni zodpovedný za porušenie pracovných povinností (disciplinárne previnenie), a to aj v týchto prípadoch:

(1)

zjavného a hrubého porušenia právnych predpisov;

(2)

konanie alebo opomenutie, ktoré by svojou povahou mohlo brániť alebo vážne ohroziť fungovanie súdneho orgánu;

(3)

konanie spochybňujúce existenciu pracovnoprávneho vzťahu sudcu, účinnosť vymenovania sudcu alebo legitimitu ústavného orgánu Poľskej republiky;

…“

Zákon o Najvyššom súde

Na základe ustawa o Sądzie Najwyższym (zákon o Najvyššom súde) z 8. decembra 2017 (Dz. U. z roku 2018, položka 5) bola na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) zriadená okrem iného Izba Kontroli Nadzwyczajnej i Spraw Publicznych (senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, Poľsko) (ďalej len „senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné“).

Podľa článku 26 zákona o Najvyššom súde v znení zákona z 20. decembra 2019, ktorým sa mení zákon o všeobecných súdoch, zákon o Najvyššom súde a niektoré ďalšie zákony:

„§ 1. Do právomoci [senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné] patria mimoriadne opravné prostriedky, spory vo volebných veciach a spochybnenia platnosti národného referenda alebo ústavného referenda, konštatovanie platnosti volieb a referend, ďalšie verejnoprávne veci, vrátane sporov v oblasti ochrany hospodárskej súťaže, regulácie energií, telekomunikácií a železničnej dopravy, ako aj opravné prostriedky, ktoré smerujú proti rozhodnutiam Przewodniczący Krajowej Rady Radiofonii i Telewizji [predseda Národnej televíznej a rozhlasovej rady, Poľsko] alebo sa nimi napádajú prieťahy v konaniach na riadnych a vojenských súdoch, a rovnako aj na Sąd Najwyższy [Najvyšší súd].

§ 2. [Senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné] má právomoc rozhodovať o návrhoch alebo vyhláseniach týkajúcich sa vylúčenia sudcu alebo určenia súdu, na ktorom sa má uskutočniť konanie, vrátane rozhodovania o sťažnostiach založených na nedostatku nezávislosti súdu alebo sudcu. Súd konajúci vo veci bezodkladne postúpi návrh predsedovi [senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné], aby o ňom rozhodol v súlade s osobitnými predpismi. Podanie návrhu predsedovi [senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné] nemá za následok prerušenie prebiehajúceho konania.

§ 3. O návrhu uvedenom v § 2 sa nerozhoduje, ak sa týka určenia a posúdenia zákonnosti vymenovania sudcu alebo jeho legitimity na plnenie úloh v oblasti výkonu spravodlivosti.

…“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

Žalobou z 9. augusta 2004 spoločnosť AW „T“ podala návrh, aby sa B. O. a spoločnostiam „R“ S. A. a „K“ S. A. zakázalo uvádzať na trh okrem iného časopisy s krížovkami z dôvodu, že uvedenie týchto časopisov na trh porušuje ustanovenia ustawa – Prawo o własności przemysłowej (zákon o práve priemyselného vlastníctva) z 30. júna 2000 (Dz. U. z roku 2003, položka 1117) a ustawa o zwalczaniu nieuczciwej konkurencji (zákon o boji proti nekalej súťaži) zo 16. apríla 1993 (Dz. U., 2003, položka 1503).

Rozsudkom z 25. októbra 2005 Sąd Okręgowy w Krakowie (Krajský súd Krakov, Poľsko) zakázal uvádzať na trh 28 časopisov chránených zapísanou ochrannou známkou a vo zvyšnej časti žalobné návrhy spoločnosti AW „T“ zamietol.

Rozsudkom z 9. novembra 2006 (ďalej len „rozsudok z roku 2006“) v nadväznosti na odvolanie podané spoločnosťami B. O. a „R“ Sąd Apelacyjny w Krakowie (Odvolací súd Krakov) zmenil tento rozsudok tak, že zmenil zákaz uvádzania na trh, uvedený v predchádzajúcom bode.

Len B. O. podala proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd). Dňa 21. februára 2008 tento súd zrušil uvedený rozsudok vo vzťahu k B. O., pokiaľ ide o časť, v ktorej bol uvedený rozsudok zmenený, a vrátil predmetnú vec odvolaciemu súdu na nové prejednanie. Sąd Apelacyjny w Krakowie (Odvolací súd Krakov) vydal konečný rozsudok týkajúci sa B. O. 27. mája 2010.

Dňa 27. januára 2020 podal generálny prokurátor na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) na podporu spoločnosti „R“ mimoriadny opravný prostriedok proti rozsudku z roku 2006. Generálny prokurátor dospel k záveru, že Sąd Apelacyjny w Krakowie (Odvolací súd Krakov) v tomto rozsudku porušil zásadu zákazu reformatio in peius , pretože keď zmenil rozsudok z 25. októbra 2005, ktorý vydal Sąd Okręgowy w Krakowie (Krajský súd Krakov) – uvedený v bode 9 vyššie –, okrem iného rozšíril zákaz, ktorý bol uložený spoločnosti R. Rozsudok z roku 2006 totiž zakazoval na trh uvádzať určité série časopisov s krížovkami, zatiaľ čo tento rozsudok zakazoval uvádzať na trh len konkrétne časopisy, určené ich názvami a odkazmi na publikácie a označené dotknutými ochrannými známkami.

Rozsudkom z 20. októbra 2021 (ďalej len „rozsudok z 20. októbra 2021“) senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné v zložení piatich sudcov a dvoch prísediacich vyhovel tomuto mimoriadnemu opravnému prostriedku. Týmto rozsudkom zrušil vo vzťahu k spoločnosti „R“ rozsudok z roku 2006, ktorý nadobudol právnu silu rozhodnutej veci, a vrátil dotknutú vec na nové prejednanie pred Sąd Apelacyjny w Krakowie (Odvolací súd Krakov), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

V rámci tohto preskúmania AW „T“ podala na vnútroštátny súd návrh, aby jej doručil kópiu rozsudku z roku 2006 a pripojil k nej poznámku potvrdzujúcu skutočnosť, že ide o konečný rozsudok vo veci, pričom tvrdila, že rozsudok z 20. októbra 2021 treba považovať za neplatný.

Na podporu tejto žiadosti sa AW „T“ po prvé odvolávala na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2021, Dolińska‑Ficek a Ozimek v. Poľsko (CE:ECHR:2021:1108JUD004986819), z ktorého podľa nej vyplýva, že senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné nie je „súdom zriadeným zákonom“.

Po druhé AW „T“ poukázala na rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie) ( C‑487/19 , EU:C:2021:798 ), z ktorého vyvodzuje, že rozhodnutie vydané v zložení súdu vytvorenom protiprávne nie je pre ostatné súdy záväzné a nemá sa naň prihliadať, pričom nemusí byť najprv zrušené.

Po tretie AW „T“ vyjadrila výhrady, pokiaľ ide o možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu s právnou silou rozhodnutej veci, podaný štrnásť rokov po prijatí tohto rozhodnutia, najmä ak je cieľom tohto opravného prostriedku ochrana výlučne ekonomických záujmov štátnej spoločnosti.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd vysvetľuje, že všetkých päť sudcov senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktorí vydali rozsudok z 20. októbra 2021, bolo vymenovaných v ten istý deň, a to 10. októbra 2018, na základe toho istého konania. Počas tohto konania Krajowa Rada Sądownictwa (Štátna súdna rada) vydala uznesenie, v ktorom odporučila prezidentovi Poľskej republiky vymenovať dotknuté osoby do funkcie sudcu Sąd Najwyższy (Najvyšší súd). Následne bola proti tomuto uzneseniu podaná žaloba na Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd, Poľsko), ktorý predbežným opatrením pozastavil výkon tohto uznesenia. Prezident Poľskej republiky však vymenoval tieto osoby do funkcie sudcu Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) predtým, ako Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd) rozhodol o tejto žalobe.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že rozhodovacie zloženie Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ktoré vydalo rozsudok z 20. októbra 2021, bolo zložené zo sudcov E. S., T. D., P. K., A. R. a M. S. a že z dôvodu nezrovnalostí v konaní, ktoré viedlo k ich vymenovaniu za sudcov senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, toto rozhodovacie zloženie nepredstavuje súd zriadený zákonom v zmysle práva Únie. V dôsledku toho je potrebné preskúmať účinky rozhodnutia takéhoto súdu.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd v prvom rade poznamenáva, že Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd, Poľsko) vydal rozhodnutia, ktorých cieľom bolo vylúčiť, aby vnútroštátne súdy mohli vykladať pojem „súd zriadený zákonom“, ako existuje v práve Únie, pokiaľ ide o overovanie zákonnosti vymenovania sudcov týmito súdmi. V druhom rade vnútroštátna právna úprava, najmä článok 42a zákona o všeobecných súdoch, tiež zakazuje týmto súdom konštatovať alebo posúdiť zákonnosť vymenovania sudcu alebo právomoci vykonávať súdne funkcie, ktoré vyplývajú z postavenia sudcu. Navyše článok 107 ods. 1 tohto zákona považuje za disciplinárne previnenie skutočnosť, že sudca spochybňuje okrem iného platnosť vymenovania iného sudcu alebo mandát ústavného orgánu Poľskej republiky. Okrem toho pri tomto previnení existuje povinnosť uložiť čo najprísnejšiu disciplinárnu sankciu, a to preloženie na iné pracovisko alebo odvolanie dotknutého sudcu z funkcie.

V dôsledku toho pred preskúmaním návrhu AW „T“ na konštatovanie, že rozsudok z roku 2006 nadobudol právnu silu rozhodnutej veci, treba určiť, či je vnútroštátny sudca viazaný rozhodnutiami Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), ako aj ustanoveniami zákona o všeobecných súdoch, ktoré sú uvedené v predchádzajúcom bode a ktoré mu zakazujú posúdiť, či vzhľadom na podmienky vymenovania sudcov senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, uvedené v bode 19 tohto rozsudku, možno tento senát považovať za nezávislý a nestranný súd vopred zriadený zákonom, ktorý osobám podliehajúcim súdnej právomoci zaručuje účinnú súdnu ochranu.

Vnútroštátny súd tiež vysvetľuje, že v poľskom súdnom systéme v súčasnosti existujú súdy, ktoré nespĺňajú požiadavky nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom v zmysle práva Únie, ktoré pritom vydávajú rozhodnutia. Vzniká teda otázka, či skutočnosť, že súd, ktorý vydal konečné rozhodnutie v spore, nie je súdom v zmysle práva Únie, porušuje právo na účinnú súdnu ochranu v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie. Táto otázka je ešte dôležitejšia, pokiaľ ide o súdy posledného stupňa členského štátu, najmä ak ich súdna činnosť má za následok spochybnenie rozhodnutí s právnou silou rozhodnutej veci, vydaných v ukončených súdnych konaniach. V tejto súvislosti treba tiež poznamenať, že po reforme z roku 2017 je v poľskom práve možné podať mimoriadny opravný prostriedok proti rozhodnutiam, ktoré majú právnu silu rozhodnutej veci takmer 25 rokov.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd najmä uvádza, že judikatúra Súdneho dvora a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva zrejme umožňujú preskúmanie zloženia súdov súdmi posledného stupňa. Tieto súdy sa však ešte nevyjadrili k situácii, o akú ide vo veci samej, teda k možnosti súdu nižšieho stupňa preskúmať zloženie súdu vyššieho stupňa, ktorý mu vrátil vec na nové prejednanie, keď je podľa uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy tento súd nižšieho stupňa viazaný posúdením tohto súdu vyššieho stupňa.

Za týchto okolností Sąd Apelacyjny w Krakowie (Odvolací súd Krakov) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek, článok 2, článok 4 ods. 3 a článok 6 ods. 3 [ZEÚ] v spojení s článkom 47 [Charty] a článkom 267 [ZFEÚ] a zásada prednosti práva Únie vykladať v tom zmysle, že umožňujú vnútroštátnemu súdu nezohľadniť rozhodnutie ústavného súdu, ktoré je podľa vnútroštátneho práva vrátane ústavného práva záväzné v rozsahu, v akom toto rozhodnutie bráni preskúmaniu vnútroštátnym súdom toho, či je súdny orgán vzhľadom na spôsob vymenovania sudcov súdom, ktorý je nezávislý, nestranný a vopred zriadený zákonom v zmysle práva Európskej únie?

Majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek, článok 2, článok 4 ods. 3 a článok 6 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty a článkom 267 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave prijatej členským štátom, ktorá:

zakazuje vnútroštátnemu súdu posudzovať zákonnosť vymenovania sudcu a následne skúmať, či je súdny orgán súdom v zmysle práva Európskej únie, a

stanovuje disciplinárnu zodpovednosť sudcu za súdne úkony súvisiace s predmetným skúmaním?

Majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek, článok 2, článok 4 ods. 3 a článok 6 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty a článkom 267 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že všeobecný súd, ktorý spĺňa požiadavky na súd v zmysle práva Únie, nie je viazaný rozsudkom súdu posledného stupňa – v ktorého zložení zasadajú členovia, ktorí boli vymenovaní do funkcie sudcu v zjavnom rozpore s vnútroštátnym právom upravujúcim vymenovanie do funkcie sudcu Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), v dôsledku čoho tento [posledný uvedený] súd nespĺňa požiadavku nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom a poskytujúceho účinnú právnu ochranu jednotlivcom – vydaným v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorým sa ruší právoplatné rozhodnutie a vec sa vracia na všeobecný súd na nové prejednanie?

V prípade kladnej odpovede na tretiu otázku, majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek, článok 2, článok 4 ods. 3 a článok 6 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty a článkom 267 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že neexistencia záväznosti [rozsudku] znamená, že

rozhodnutie súdu posledného stupňa, ktoré bolo vydané tak, ako je uvedené v tretej otázke, nie je rozhodnutím v právnom zmysle (ide o ničotné rozhodnutie) v zmysle práva Únie a posúdenie v tomto zmysle môže vykonať všeobecný súd, ktorý spĺňa požiadavky kladené na súd v zmysle práva Únie,

alebo rozsudok súdu posledného stupňa, ktorý bol vydaný tak, ako je uvedené v tretej otázke, je existujúcim rozsudkom, ale všeobecný súd, ktorý opätovne rozhoduje vo veci, je oprávnený a povinný neuplatniť pravidlá vnútroštátneho práva týkajúce sa dôsledkov tohto rozsudku v rozsahu potrebnom na zabezpečenie účinnej právnej ochrany jednotlivcov?“

O návrhoch na uplatnenie skráteného prejudiciálneho konania

Vnútroštátny súd navrhol, aby Súdny dvor prejednal túto vec v skrátenom prejudiciálnom konaní podľa článku 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Na podporu tohto návrhu v podstate uviedol po prvé, že je potrebné poskytnúť čo najskôr odpoveď na prejudiciálne otázky, aby bolo možné rýchlo vyriešiť spor vo veci samej, ktorý je predmetom dlhotrvajúceho súdneho konania. Po druhé vnútroštátny súd zdôrazňuje zásadný význam tejto odpovede pre ochranu poľského súdneho systému a pre súdnu ochranu osôb podliehajúcich súdnej právomoci, najmä vzhľadom na štrukturálnu povahu porušení opísaných v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Po tretie poukazuje na zásadný význam týchto otázok vzhľadom na pretrvávanie situácie destabilizácie spravodlivosti a právnej istoty osôb podliehajúcich súdnej právomoci v Poľsku.

Článok 105 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že na návrh vnútroštátneho súdu alebo výnimočne i bez návrhu, môže predseda Súdneho dvora, ak si povaha veci vyžaduje jej prejednanie bez zbytočného odkladu, po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta, rozhodnúť, že prejudiciálne konanie prebehne v skrátenom konaní.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že takéto skrátené konanie predstavuje procesný nástroj určený na riešenie mimoriadne naliehavej situácie. Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že skrátené konanie sa nemusí uplatniť, ak citlivá a zložitá povaha právnych problémov nastolených vo veci nie je vhodná na uplatnenie takéhoto konania, najmä ak sa nezdá vhodné skrátiť písomnú časť konania na Súdnom dvore (rozsudok z 29. marca 2022, Getin Noble Bank, C‑132/20 , EU:C:2022:235 , bod 52 a citovaná judikatúra).

V prejednávanej veci predseda Súdneho dvora rozhodnutím z 11. mája 2022 po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta zamietol návrh na prejednanie tejto veci v skrátenom súdnom konaní. Pokiaľ totiž ide o prvé tvrdenie vnútroštátneho súdu, treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že skutočnosť, že vnútroštátny súd musí z dôvodu dĺžky trvania sporu zabezpečiť rýchle prejednanie veci, ktorá mu bola predložená, nemôže odôvodniť uplatnenie skráteného prejudiciálneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, TOTO a Vianini Lavori, C‑581/20 , EU:C:2021:808 , bod 29 ). Pokiaľ ide o druhé a tretie tvrdenie uvedené vnútroštátnym súdom, treba na jednej strane konštatovať, že štrukturálna povaha porušení opísaných v týchto otázkach nie je rozsiahlejšia ako štrukturálna povaha porušení, o ktoré išlo v mnohých iných veciach predložených Súdnemu dvoru v posledných rokoch poľskými súdmi, v ktorých boli tiež zamietnuté žiadosti o skrátené prejudiciálne konanie. Na druhej strane okolnosť, že položené otázky majú osobitný význam z dôvodu pretrvávania situácie destabilizácie súdnictva v Poľsku, sama osebe neznamená potrebu ich prejednania bez zbytočného odkladu v zmysle článku 105 ods. 1 rokovacieho poriadku.

O právomoci Súdneho dvora

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry prináleží Súdnemu dvoru, aby na účely preverenia svojej právomoci alebo prípustnosti návrhu, ktorý mu bol predložený, sám preskúmal podmienky, za akých vnútroštátny súd podal návrh [rozsudok z 22. marca 2022, Prokurator Generalny (Disciplinárny senát Najvyššieho súdu – Vymenovanie), C‑508/19 , EU:C:2022:201 , bod 59 a citovaná judikatúra].

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že v rámci prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ môže Súdny dvor vykladať právo Únie iba v hraniciach právomocí, ktoré mu boli priznané [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18 , EU:C:2019:982 , bod 77 , ako aj citovaná judikatúra].

Pôsobnosť Charty v súvislosti s konaním členských štátov je vymedzená v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého sú ustanovenia Charty určené členským štátom výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie, pričom toto ustanovenie potvrdzuje ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa základné práva zaručené v právnom poriadku Únie majú uplatniť vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, nie však mimo týchto situácií [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18 , EU:C:2019:982 , bod 78 , ako aj citovaná judikatúra].

Pokiaľ ide v prejednávanej veci konkrétne o článok 47 Charty, vnútroštátny súd neposkytol žiadnu informáciu o tom, že by sa spory vo veci samej týkali výkladu alebo uplatnenia pravidla práva Únie, vykonávaného na vnútroštátnej úrovni.

V súlade s článkom 51 ods. 1 Charty sa preto článok 47 Charty ako taký v tomto spore neuplatňuje.

Keďže však článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá všetkým členským štátom povinnosť stanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany najmä v zmysle článku 47 Charty, toto posledné uvedené ustanovenie sa musí na účely výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ náležite zohľadniť (rozsudok z 3. júla 2025, Lita a Jeszek, C‑646/23 a C‑661/23 , EU:C:2025:519 , bod 54 , ako aj citovaná judikatúra).

V druhom rade treba pripomenúť, že podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ členské štáty ustanovia pre osoby podliehajúce súdnej právomoci v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie ich práva na účinnú súdnu ochranu. Členským štátom teda prináleží, aby vytvorili systém opravných prostriedkov a postupov zabezpečujúcich účinné súdne preskúmanie v uvedených oblastiach (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , bod 32 , ako aj citovaná judikatúra).

Pokiaľ ide o pôsobnosť článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ ratione materiae , uvedené ustanovenie sa týka „oblastí, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“, bez ohľadu na to, či členské štáty uplatňujú toto právo (rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21 , EU:C:2024:594 , bod 35 , ako aj citovaná judikatúra).

Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa má najmä uplatňovať na každý vnútroštátny orgán, ktorý môže ako súdny orgán rozhodovať o otázkach, ktoré sa týkajú výkladu alebo uplatňovania práva Únie, a teda patria do oblastí, na ktoré sa toto právo vzťahuje (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , bod 34 , ako aj citovaná judikatúra).

Platí to pritom aj pre vnútroštátny súd, ktorý totiž môže byť povolaný rozhodovať o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie a ako „súdny orgán“ v zmysle definovanom týmto právom patrí do poľského systému opravných prostriedkov v „oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“, v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, takže tento súd musí spĺňať požiadavky účinnej súdnej ochrany (pozri analogicky rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21 , EU:C:2024:594 , bod 37 , ako aj citovaná judikatúra).

V prejednávanej veci má preto Súdny dvor právomoc vykladať článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty.

Prejudiciálne otázky

Úvodné pripomienky

Dané štyri otázky sa týkajú nielen výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, ale aj článku 2, článku 4 ods. 3 a článku 6 ods. 3 ZEÚ, ako aj – len v prípade prvej otázky – zásady prednosti práva Únie v spojení s článkom 267 ZFEÚ.

Z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že otázky vnútroštátneho súdu sa v podstate týkajú práva byť vypočutý nezávislým a nestranným súdom vopred zriadeným zákonom, ktoré vyplýva z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, a zásady prednosti práva Únie.

Za týchto podmienok treba preskúmať položené otázky výlučne vzhľadom na článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty, a na zásadu prednosti práva Únie.

O prvej až tretej otázke

Svojou prvou až treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, ako aj zásada prednosti práva Únie majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, ako aj judikatúre jeho ústavného súdu, z ktorých vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný vyhovieť rozhodnutiu vydanému rozhodovacím zložením súdu vyššieho stupňa v situácii, keď uvedený vnútroštátny súd na základe rozhodnutia Súdneho dvora konštatuje, že jeden alebo viacerí sudcovia, ktorí sú členmi uvedeného rozhodovacieho zloženia, nespĺňajú požiadavky nezávislosti, nestrannosti a predchádzajúceho zriadenia zákonom v zmysle tohto ustanovenia, pričom uvedenému súdu navyše vnútroštátne právo bráni overiť zákonnosť uvedeného rozhodovacieho zloženia na základe rovnakých skutočností, ako sú tie, ktoré boli uvedené v danom rozhodnutí Súdneho dvora.

Na úvod treba pripomenúť, že hoci organizácia súdnictva v členských štátoch, najmä zriadenie, zloženie, právomoci a fungovanie vnútroštátnych súdov, patrí do právomoci týchto štátov, tieto štáty sú pri výkone tejto právomoci povinné plniť povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie, a najmä z článku 19 ZEÚ (rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21 , EU:C:2024:594 , bod 44 , ako aj citovaná judikatúra).

V tejto súvislosti zásada účinnej súdnej ochrany, na ktorú odkazuje tento článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá bola zakotvená najmä v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), ktorému zodpovedá článok 47 druhý odsek Charty (rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21 , EU:C:2024:594 , bod 45 , ako aj citovaná judikatúra).

Navyše v rozsahu, v akom Charta stanovuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, cieľom článku 52 ods. 3 Charty je zabezpečiť potrebnú koherenciu medzi právami obsiahnutými v Charte a zodpovedajúcimi právami zaručenými EDĽP, a to bez toho, aby tým bola narušená autonómia práva Únie. Podľa Vysvetliviek k Charte základných práv ( Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17 ) článok 47 druhý odsek Charty zodpovedá článku 6 ods. 1 EDĽP. Súdny dvor preto musí dbať na to, aby výklad, ktorý podáva v prejednávanej veci, zabezpečil takú úroveň ochrany, ktorá nie je v rozpore s úrovňou zaručenou článkom 6 ods. 1 EDĽP, ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva (rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21 , EU:C:2024:594 , bod 46 , ako aj citovaná judikatúra).

Na základe toho treba pripomenúť, že každý členský štát má podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ zabezpečiť, aby orgány, ktoré v zmysle práva Únie ako „súdne orgány“ môžu rozhodovať o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu tohto práva, a z tohto dôvodu patria do jeho systému opravných prostriedkov v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, spĺňali požiadavky účinnej súdnej ochrany, vrátane požiadavky nezávislosti (rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21 , EU:C:2024:594 , bod 47 , ako aj citovaná judikatúra).

V prejednávanej veci sa na jednej strane vnútroštátny súd nachádza v situácii, keď po vydaní konečného rozsudku vo veci samej bol tento rozsudok takmer o štrnásť rokov neskôr predmetom mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý podal generálny prokurátor na senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktorý zrušil uvedený rozsudok a vrátil túto vec vnútroštátnemu súdu na nové prejednanie. Zo spisu vyplýva, že podľa vnútroštátneho práva má rozsudok z 20. októbra 2021 pre tento posledný uvedený súd záväzný účinok. Na druhej strane je nesporné, že tento senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné ako vnútroštátny orgán, ktorý môže tiež rozhodovať o otázkach súvisiacich s uplatňovaním alebo výkladom práva Únie, podlieha požiadavkám účinnej súdnej ochrany vyplývajúcim z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty.

V tejto súvislosti však treba uviesť, že v rozsudku z 21. decembra 2023, Krajowa Rada Sądownictwa (Zotrvanie v sudcovskej funkcii) ( C‑718/21 , EU:C:2023:1015 ), Súdny dvor konštatoval, že rozhodovacie zloženie senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktoré mu predložilo návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci, v ktorej bol vydaný predmetný rozsudok, z dôvodu okolností, za ktorých došlo k vymenovaniu sudcov, ktorý ho tvorili, nemalo postavenie nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, vykladaného z hľadiska článku 47 druhého odseku Charty, a teda že toto rozhodovacie zloženie nespĺňalo požiadavky na to, aby sa mohlo považovať za „súdny orgán“ v zmysle článku 267 ZFEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2023, Krajowa Rada Sądownictwa (Zotrvanie v sudcovskej funkcii), C‑718/21 , EU:C:2023:1015 , body 46 až 58 , a uznesenie z 29. mája 2024, Rzecznik Praw Obywatelskich (Poľský mimoriadny opravný prostriedok), C‑720/21 , EU:C:2024:489 , bod 24 ]. Súdny dvor dospel k tomuto záveru vzhľadom na svoju vlastnú judikatúru týkajúcu sa výkladu týchto ustanovení, ako aj na konštatovania a posúdenia, ktoré vykonal Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z 8. novembra 2021, Dolińska‑Ficek a Ozimek v. Poľsko (CE:ECHR:2021:1108JUD004986819), týkajúce sa článku 6 ods. 1 EDĽP v spojení s konštatovaniami, ku ktorým dospel Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd) v rozsudku z 21. septembra 2021.

Súdny dvor totiž dospel k záveru, že tak systémové, ako aj konkrétne skutočnosti, ktoré uviedol v bodoch 47 až 57 a 62 až 76 rozsudku z 21. decembra 2023, Krajowa Rada Sądownictwa (Zotrvanie v sudcovskej funkcii) ( C‑718/21 , EU:C:2023:1015 ), mohlo vyvolať vo vnímaní osôb podliehajúcich súdnej právomoci oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť dotknutých osôb a rozhodovacieho zloženia, ktorého sú súčasťou, vonkajšími činiteľmi, predovšetkým priamymi alebo nepriamymi vplyvmi vnútroštátnej zákonodarnej a výkonnej moci, a o ich neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom. Uvedené skutočnosti teda mohli viesť k absencii dojmu nezávislosti alebo nestrannosti týchto sudcov a tohto orgánu, ktorá by mohla narušiť dôveru, ktorú musí súdnictvo v demokratickej spoločnosti a právnom štáte vzbudzovať u týchto osôb podliehajúcich súdnej právomoci [rozsudok z 21. decembra 2023, Krajowa Rada Sądownictwa (Zotrvanie v sudcovskej funkcii), C‑718/21 , EU:C:2023:1015 , bod 77 ].

Okrem toho úvahy, ktoré Súdny dvor uviedol v rozsudku z 21. decembra 2023, Krajowa Rada Sądownictwa (Zotrvanie v sudcovskej funkcii) ( C‑718/21 , EU:C:2023:1015 ), týkajúce sa skutočností, ktorými sa vyznačovalo vymenovanie troch sudcov, ktorí tvorili orgán, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci, v ktorej bol vydaný predmetný rozsudok, do senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, platia rovnakým spôsobom pre všetkých sudcov senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, vymenovaných za rovnakých okolností [pozri v tomto zmysle uznesenie z 29. mája 2024, Rzecznik Praw Obywatelskich (Poľský mimoriadny opravný prostriedok), C‑720/21 , EU:C:2024:489 , body 27 a 28 ].

Navyše, hoci sa Súdny dvor v rozsudku z 21. decembra 2023, Krajowa Rada Sądownictwa (Zotrvanie v sudcovskej funkcii) ( C‑718/21 , EU:C:2023:1015 ), vyjadril k tomu, či má orgán, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, postavenie „súdneho orgánu“ členského štátu v zmysle článku 267 ZFEÚ, treba zdôrazniť, že podmienka týkajúca sa záruky súdnej nezávislosti v tomto rámci sa v podstate zhoduje s podmienkou, ktorú musí spĺňať orgán, ktorý môže ako súdny orgán rozhodovať o otázkach týkajúcich sa výkladu alebo uplatňovania práva Únie, na ktorý sa z tohto dôvodu vzťahujú požiadavky vyplývajúce z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16 , EU:C:2018:117 , body 35 , 38 a 45 , ako aj z 29. marca 2022, Getin Noble Bank, C‑132/20 , EU:C:2022:235 , bod 72 ).

V situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej ide o súdne rozhodnutie vydané orgánom posledného stupňa, ktorého postavenie ako súdneho orgánu Súdny dvor vylúčil, keďže uvedený orgán nespĺňa podmienky nezávislosti, nestrannosti a predchádzajúceho zriadenia zákonom v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, súd vzhľadom na zásadu prednosti práva Únie a účinky spojené s takýmto rozhodnutím Súdneho dvora nemôže túto okolnosť ignorovať.

Pokiaľ ide o praktické dôsledky konštatovania uvedeného v bode 53 vyššie pre konanie vo veci samej, treba pripomenúť, že hoci v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré je založené na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, má samozrejme výlučne vnútroštátny súd právomoc zistiť a posúdiť skutkové okolnosti sporu vo veci samej, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo, nič to nemení na skutočnosti, že Súdnemu dvoru prináleží poskytnúť vnútroštátnemu súdu, ktorý sa na neho obrátil s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, výkladové prvky práva Únie, ktoré sa môžu ukázať ako potrebné na vyriešenie sporu vo veci samej, pri súčasnom zohľadnení údajov, ktoré obsahuje návrh na začatie prejudiciálneho konania [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19 , EU:C:2021:798 , bod 78 a citovanú judikatúru].

V konečnom dôsledku teda prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či sudcovia, ktorí boli členmi rozhodovacieho zloženia senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktoré vydalo rozsudok z 20. októbra 2021, boli vymenovaní za rovnakých podmienok, ako sú podmienky, ktorými sa vyznačovalo vymenovanie troch sudcov, ktorí tvorili orgán, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 21. decembra 2023, Krajowa Rada Sądownictwa (Zotrvanie v sudcovskej funkcii) ( C‑718/21 , EU:C:2023:1015 ).

V tejto súvislosti však zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že päť sudcov, ktorí spolu s dvoma prísediacimi tvorili rozhodovacie zloženie senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktoré rozhodovalo o mimoriadnom opravnom prostriedku, o ktorý ide vo veci samej, bolo vymenovaných v ten istý deň a za rovnakých podmienok, ako boli tí, ktorí tvorili orgán, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 21. decembra 2023, Krajowa Rada Sądownictwa (Zotrvanie v sudcovskej funkcii) ( C‑718/21 , EU:C:2023:1015 ).

Súdny dvor pritom už rozhodol, že prítomnosť čo len jediného sudcu vymenovaného za rovnakých okolností, o aké išlo vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, postačuje na to, aby tento orgán nemal postavenie nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty [pozri v tomto zmysle uznesenie z 29. mája 2024, Rzecznik Praw Obywatelskich (Poľský mimoriadny opravný prostriedok), C‑720/21 , EU:C:2024:489 , bod 29 citovanú judikatúru].

Okrem toho, pokiaľ ide o skutočnosť, že ustanovenia vnútroštátneho práva a rozhodnutia Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) uvedené v bode 20 tohto rozsudku bránia vnútroštátnemu súdu, aby podľa svojich informácií preskúmal zákonnosť rozhodovacieho zloženia Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), v tomto prípade senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktorý zrušil konečný rozsudok vnútroštátneho súdu vo veci samej a vrátil mu túto vec na nové prejednanie, v súlade s ustálenou judikatúrou sú účinky spojené so zásadou prednosti práva Únie záväzné pre všetky orgány členského štátu, pričom tomu najmä nemôžu brániť vnútroštátne ustanovenia, vrátane tých ústavných [rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí ústavného súdu), C‑430/21 , EU:C:2022:99 , bod 51 a citovaná judikatúra].

Konkrétne na jednej strane, pokiaľ ide o tieto ustanovenia vnútroštátneho práva, Súdny dvor po podaní tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania už v podstate rozhodol, že Poľská republika si tým, že prijala a ponechala v platnosti vnútroštátne pravidlá, ktoré pod hrozbou disciplinárnych sankcií zakazujú vnútroštátnym súdom overiť, či oni samotné alebo ich sudcovia alebo iní sudcovia alebo súdy spĺňajú požiadavky vyplývajúce z práva Únie, týkajúce sa nezávislosti, nestrannosti a predchádzajúceho ustanovenia dotknutých súdov a sudcov zákonom, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, ako aj zo zásady prednosti práva Únie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) ( C‑204/21 , EU:C:2023:442 , body 201 a 386 ].

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) ( C‑204/21 , EU:C:2023:442 ), totiž Súdny dvor vyhovel prvej a druhej výhrade, ktoré predložila Európska komisia a ktoré sa týkali najmä zlučiteľnosti článku 42a ods. 1 a 2 zákona o všeobecných súdoch, ktorý zakazuje akémukoľvek vnútroštátnemu súdu overiť dodržanie požiadaviek vyplývajúcich z práva Únie, týkajúcich sa záruky nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom, a článku 107 ods. 1 bodov 2 a 3 tohto zákona, ktoré umožňujú kvalifikovať preskúmanie dodržania týchto požiadaviek ako disciplinárne previnenie, s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ a článkom 47 Charty.

Na druhej strane, pokiaľ ide o rozhodnutia Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) uvedené v bodoch 20 a 58 tohto rozsudku, treba dodať, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý využil možnosť podľa článku 267 druhého odseku ZFEÚ, musí v prípade potreby odmietnuť posúdenie vnútroštátneho súdu vyššieho stupňa, ak sa v súvislosti s výkladom, ktorý podal Súdny dvor, domnieva, že toto posúdenie nie je v súlade s právom Únie, a v prípade potreby neuplatní vnútroštátny predpis, ktorý mu ukladá povinnosť rešpektovať rozhodnutia tohto súdu vyššieho stupňa. Toto riešenie sa uplatní aj v prípade, že všeobecný súd je na základe vnútroštátneho procesného predpisu viazaný rozhodnutím vnútroštátneho ústavného súdu, o ktorom sa domnieva, že je v rozpore s právom Únie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí ústavného súdu), C‑430/21 , EU:C:2022:99 , body 75 a 76 ].

Vzhľadom na to, že v rozsudku z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) ( C‑204/21 , EU:C:2023:442 ), Súdny dvor konštatoval, že ustanovenia zákona o všeobecných súdoch, na ktoré sa pýta vnútroštátny súd v prejednávanej vec, sú nezlučiteľné s právom Únie, treba dospieť k rovnakému záveru, pokiaľ ide o tieto rozhodnutia Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), ktoré majú podobnú pôsobnosť ako tieto ustanovenia, pokiaľ ide o zákaz overiť, či iný orgán dodržiava požiadavky vyplývajúce z práva Únie, čo sa týka záruky nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom, ktorý sa vzťahuje na každý vnútroštátny súd.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú až tretiu otázku odpovedať tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, ako aj zásada prednosti práva Únie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, ako aj judikatúre jeho ústavného súdu, z ktorých vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný vyhovieť rozhodnutiu vydanému rozhodovacím zložením súdu vyššieho stupňa v situácii, keď uvedený vnútroštátny súd na základe rozhodnutia Súdneho dvora konštatuje, že jeden alebo viacerí sudcovia, ktorí sú členmi uvedeného rozhodovacieho zloženia, nespĺňajú požiadavky nezávislosti, nestrannosti a predchádzajúceho zriadenia zákonom v zmysle tohto ustanovenia, pričom uvedenému súdu navyše vnútroštátne právo bráni overiť zákonnosť uvedeného rozhodovacieho zloženia na základe rovnakých skutočností, ako sú tie, ktoré boli uvedené v danom rozhodnutí Súdneho dvora.

O štvrtej otázke

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty vykladať v tom zmysle, že v situácii, keď je na základe rozhodnutia Súdneho dvora konštatované, že súdny orgán posledného stupňa nespĺňa požiadavky nezávislosti, nestrannosti a predchádzajúceho zriadenia zákonom v zmysle tohto ustanovenia, sa má rozhodnutie vydané takýmto orgánom, ktorým sa dotknutá vec vracia súdu nižšieho stupňa na nové prejednanie, považovať za neplatné rozhodnutie alebo za rozhodnutie, ktoré je účinné, ale tento súd nižšieho stupňa je napriek tomu oprávnený ho nezohľadniť a neuplatniť.

V tejto súvislosti treba uviesť, že táto otázka je položená pre prípad, že by vnútroštátny súd na základe záverov vyplývajúcich z rozsudku z 21. decembra 2023, Krajowa Rada Sądownictwa (Zotrvanie v sudcovskej funkcii) ( C‑718/21 , EU:C:2023:1015 ), konštatoval, že rozhodovacie zloženie senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktoré zrušilo rozsudok z roku 2006 a vrátilo vec samu na Sąd Apelacyjny w Krakowie (Odvolací súd Krakov) na nové prejednanie, nespĺňa požiadavky nezávislosti, nestrannosti a predchádzajúceho zriadenia zákonom v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

V tejto súvislosti je na jednej strane dôležité pripomenúť význam zásady právnej sily rozhodnutej veci tak v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. Na to, aby sa zabezpečila stabilita práva a právnych vzťahov, a tiež riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby nebolo možné napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali právoplatnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov [rozsudok z 9. apríla 2024, Profi Credit Polska (Obnova konania ukončeného právoplatným rozhodnutím), C‑582/21 , EU:C:2024:282 , bod 37 a citovaná judikatúra].

Na druhej strane Súdny dvor už rozhodol, že vzhľadom na to, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá členským štátom jasnú a presnú povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorá nie je spojená s nijakou podmienkou, pokiaľ ide o nezávislosť charakteristickú pre súdy, ktoré majú vykladať a uplatňovať právo Únie, vnútroštátny súd bude povinný zaručiť v rámci svojich právomocí plný účinok tohto ustanovenia, čo v prejednávanej veci a s výhradou predpokladu uvedeného v bode 65 tohto rozsudku vyžaduje, aby sa rozsudok z 20. októbra 2021 považoval za neplatný [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19 , EU:C:2021:798 , bod 159 , ako aj citovanú judikatúru].

V tejto súvislosti treba ešte spresniť, že ak vnútroštátny súd dospeje k záveru, že rozsudok z 20. októbra 2021 bol vydaný súdom, ktorý nie je nezávislým a nestranným súdom, vopred zriadeným zákonom v zmysle práva Únie, v predmetnom prípade nebude možné sa účinne odvolávať na žiadny zreteľ založený na zásade právnej istoty alebo súvisiaci s údajnou právnou silou rozhodnutej veci s cieľom zabrániť tomu, aby súd, akým je Sąd Apelacyjny w Krakowie (Odvolací súd Krakov), považoval takéto rozhodnutie za neplatné, ak je takýto dôsledok z hľadiska danej procesnej situácie nevyhnutný na zabezpečenie prednosti práva Únie [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19 , EU:C:2021:798 , body 160 a 161 , ako aj citovanú judikatúru].

Zo spisu pritom vyplýva, že vo veci samej ide o takýto prípad, keďže aj keď je rozsudok z 20. októbra 2021 právoplatný, táto vec bola vrátená vnútroštátnemu súdu. Za týchto podmienok musí teda vnútroštátny súd považovať uvedený rozsudok za neplatný.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, keď je na základe rozhodnutia Súdneho dvora konštatované, že súdny orgán posledného stupňa nespĺňa požiadavky nezávislosti, nestrannosti a predchádzajúceho zriadenia zákonom v zmysle tohto ustanovenia, sa rozhodnutie vydané takýmto orgánom, ktorým sa dotknutá vec vracia súdu nižšieho stupňa na nové prejednanie, má považovať za neplatné, ak je takýto dôsledok z hľadiska danej procesnej situácie nevyhnutný na zabezpečenie prednosti práva Únie.

O trovách

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj zásada prednosti práv Únie

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

bránia právnej úprave členského štátu, ako aj judikatúre jeho ústavného súdu, z ktorých vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný vyhovieť rozhodnutiu vydanému rozhodovacím zložením súdu vyššieho stupňa v situácii, keď uvedený vnútroštátny súd na základe rozhodnutia Súdneho dvora konštatuje, že jeden alebo viacerí sudcovia, ktorí sú členmi uvedeného rozhodovacieho zloženia, nespĺňajú požiadavky nezávislosti, nestrannosti a predchádzajúceho zriadenia zákonom v zmysle tohto ustanovenia, pričom uvedenému súdu navyše vnútroštátne právo bráni overiť zákonnosť uvedeného rozhodovacieho zloženia na základe rovnakých skutočností, ako sú tie, ktoré boli uvedené v danom rozhodnutí Súdneho dvora.

Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že:

v situácii, keď je na základe rozhodnutia Súdneho dvora konštatované, že súdny orgán posledného stupňa nespĺňa požiadavky nezávislosti, nestrannosti a predchádzajúceho zriadenia zákonom v zmysle tohto ustanovenia, sa rozhodnutie vydané takýmto orgánom, ktorým sa dotknutá vec vracia súdu nižšieho stupňa na nové prejednanie, má považovať za neplatné, ak je takýto dôsledok z hľadiska danej procesnej situácie nevyhnutný na zabezpečenie prednosti práva Únie.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: poľština.