C-257/22

CD

proti

Ministerstvu vnitra České republiky, Odbor azylové a migrační politiky,

SÚDNY DVOR (desiata komora),

v zložení: predseda desiatej komory Z. Csehi, sudcovia E. Regan (spravodajca), predseda piatej komory, a D. Gratsias,

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

Európska komisia, v zastúpení: A. Azéma, A. Katsimerou a M. Salyková, splnomocnené zástupkyne,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 2 a 3 a článku 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ( Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98 ), v spojení s článkom 2, článkom 4 a článkom 19 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

V odôvodneniach 9 a 12 smernice 2008/115 sa uvádza:

„(9)

V súlade so smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca [( Ú. v. EÚ L 326, 2005, s. 13 )] by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl.

…

(12)

Mala by sa riešiť situácia štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu, ale ešte nemôžu byť odsunutí. Zabezpečenie ich základných potrieb by sa malo vymedziť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Na účely preukázania ich osobitnej situácie v prípade správnych kontrol alebo preskúmaní by sa malo týmto osobám vystaviť písomné potvrdenie o ich situácii. Členské štáty by mali mať široké právomoci, pokiaľ ide o formu a úpravu tohto písomného potvrdenia a malo by sa im tiež umožniť vložiť písomné potvrdenie do rozhodnutí vzťahujúcich sa na návrat prijatých podľa tejto smernice.“

…

2.

‚nelegálny pobyt‘ je prítomnosť štátneho príslušníka tretej krajiny na území členského štátu, pričom táto osoba nespĺňa alebo prestala spĺňať podmienky vstupu ustanovené v článku 5 [nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) ( Ú. v. EÚ L 105, 2006, s. 1 )] alebo iné podmienky vstupu alebo pobytu v uvedenom členskom štáte;

…

4.

‚rozhodnutie o návrate‘ je správne alebo súdne rozhodnutie, alebo akt, ktorým sa ustanovuje alebo vyhlasuje, že štátny príslušník tretej krajiny sa zdržiava na území neoprávnene a ktorým sa ukladá alebo ustanovuje povinnosť návratu.

Smernica 2013/32/EÚ

8

Článok 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60 ), nazvaný „Právo zostať v členskom štáte počas posudzovania žiadosti“, v odseku 1 stanovuje:

„Žiadateľom musí byť umožnené zostať v členskom štáte výlučne na účely konania dovtedy, kým rozhodujúci orgán neprijme rozhodnutie v súlade s konaním na prvom stupni stanoveným v kapitole III. Uvedené právo zostať na danom území nezakladá nárok na povolenie na pobyt.“

9

Článok 36 smernice 2013/32, nazvaný „Koncepcia bezpečnej krajiny pôvodu“, stanovuje:

2. Členské štáty stanovia vo vnútroštátnych právnych predpisoch ďalšie pravidlá a postupy uplatňovania koncepcie bezpečnej krajiny pôvodu.“

10

Článok 37 tejto smernice, nazvaný „Vnútroštátne určenie tretích krajín za bezpečné krajiny pôvodu“, stanovuje:

„1. Členské štáty môžu ponechať v platnosti alebo môžu zaviesť právne predpisy, ktoré pripúšťajú v súlade s prílohou I vnútroštátne určenie bezpečných krajín pôvodu na účely posúdenia žiadostí o medzinárodnú ochranu.

2. Členské štáty pravidelne posudzujú situácie v tretích krajinách, ktoré boli v súlade s týmto článkom určené za bezpečné krajiny pôvodu.

…“

ak cudzinec pochádza z bezpečnej krajiny pôvodu podľa iného právneho predpisu a neuviedol skutočnosti, ktoré by preukazovali, že by mohol byť vystavený skutočnému nebezpečenstvu podľa § 179.

…“

12

Podľa § 179 ods. 1 až 2 zákona o pobyte cudzincov:

„1. Vycestovanie cudzinca nie je možné, ak existujú oprávnené obavy, že ak by bol cudzinec vrátený do štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, alebo ak je osobou bez štátneho občianstva, do štátu jeho posledného trvalého pobytu, hrozilo by mu tam skutočné nebezpečenstvo.

2. Za skutočné nebezpečenstvo sa podľa tohto zákona považuje vrátenie v rozpore s článkom 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len ‚EDĽP‘)].“

Dotknutým rozhodnutím o návrate prijatým 12. októbra 2021 riaditeľstvo cudzineckej polície nariadilo žalobcovi vo veci samej správne vyhostenie a stanovilo obdobie jedného roka, počas ktorého mu bol odopretý vstup na územie členských štátov.

16

Riaditeľstvo cudzineckej polície sa domnievalo, že neexistujú dôvody, ktoré bránia vycestovaniu žalobcu vo veci samej z českého územia, keďže v krajine pôvodu neexistujú oprávnené obavy zo skutočného nebezpečenstva v zmysle § 179 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov.

17

Riaditeľstvo cudzineckej polície v tejto súvislosti konštatovalo, že Alžírsko je na zozname bezpečných krajín pôvodu vo vyhláške č. 328/2015 Sb., kterou se provádí zákon o azylu a zákon č. 221/2003 Sb., o dočasné ochraně cizinců, v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „vyhláška č. 328/2015“).

18

21

Pokiaľ ide o zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia, vnútroštátny súd zdôrazňuje, že článok 19 ods. 2 Charty a článok 3 EDĽP, ako ho vykladá judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, priznávajú tejto zásade širší rozsah, než aký vyplýva z § 179 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ktorý tento rozsah obmedzuje na zákaz zlého zaobchádzania.

22

Vnútroštátny súd sa okrem toho domnieva, že Česká republika si nesplnila svoju povinnosť, ktorá jej vyplýva z článku 37 ods. 2 smernice 2013/32, a to pravidelne posudzovať situáciu v tretích krajinách označených ako bezpečné krajiny pôvodu podľa tohto článku. Podľa tohto súdu sa tak nastoľuje najmä otázka, či štyri roky po uverejnení zdrojov, na základe ktorých bolo Alžírsko označené za bezpečnú krajinu pôvodu, a tri roky po samotnom uvedení tejto krajiny vo vyhláške č. 328/2015, je záver o bezpečnosti Alžírska aj naďalej odôvodnený.

23

Za týchto okolností Krajský soud v Brne rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

26

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že žalobca vo veci samej podal 30. septembra 2021 žiadosť o medzinárodnú ochranu v Českej republike a že 12. októbra 2021 riaditeľstvo cudzineckej polície prijalo voči nemu dotknuté rozhodnutie o návrate spojené so zákazom vstupu.

27

V nadväznosti na dve žiadosti Súdneho dvora o informácie z 26. januára a 1. marca 2023, založené na článku 62 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, vnútroštátny súd okrem iného potvrdil, že ministerstvo vnútra rozhodnutím z 25. novembra 2021 zamietlo žiadosť žalobcu vo veci samej o medzinárodnú ochranu a že v rámci žaloby podanej na tento vnútroštátny súd proti dotknutému rozhodnutiu o návrate, tento žalobca najmä tvrdil, že vzhľadom na jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu sa voči nemu nemalo viesť konanie o vyhostení.

28

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže návrh vnútroštátneho súdu odmietnuť okrem iného len vtedy, ak je zrejmé, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, alebo pokiaľ ide o hypotetický problém (rozsudok z 12. januára 2023, Nemzeti Adatvédelmi és Információszabadság Hatóság, C‑132/21 , EU:C:2023:2 , bod 24 a citovaná judikatúra).

32

V prejednávanej veci sa v súlade s touto judikatúrou treba najprv zaoberať otázkou samotnej uplatniteľnosti smernice 2008/115 za takých okolností, o aké ide vo veci samej, keď bolo rozhodnutie o návrate prijaté pred prijatím rozhodnutia na prvom stupni, ktorým bola zamietnutá žiadosť o medzinárodnú ochranu.

33

Treba predovšetkým uviesť, že príkaz na opustenie územia, o ktorý ide vo veci samej, je „rozhodnutím o návrate“ v zmysle článku 3 bodu 4 smernice 2008/115, teda správnym alebo súdnym rozhodnutím alebo aktom, ktorým sa ustanovuje alebo vyhlasuje, že štátny príslušník tretej krajiny sa zdržiava na území neoprávnene a ktorým sa ukladá alebo ustanovuje povinnosť návratu.

34

Smernica 2008/115 sa podľa svojho článku 2 ods. 1 uplatňuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu. Pokiaľ ide konkrétne o rozhodnutia o návrate, článok 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že členské štáty v zásade vydajú takéto rozhodnutie o návrate voči každému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území.

38

Ako jednoznačne vyplýva zo znenia článku 9 ods. 1 smernice 2013/32, právo žiadateľa o medzinárodnú ochranu zostať v členskom štáte, v ktorom podal túto žiadosť, stanovené v tomto ustanovení, zaniká tým, že príslušné orgány tohto členského štátu prijmú rozhodnutie na prvom stupni, ktorým sa uvedená žiadosť zamieta. Ak dotknutej osobe nebolo udelené právo alebo povolenie na pobyt na inom právnom základe, obzvlášť na základe článku 6 ods. 4 smernice 2008/115, umožňujúce neúspešnému žiadateľovi splnenie podmienok vstupu, pobytu alebo bydliska v dotknutom členskom štáte, má toto rozhodnutie o zamietnutí ten následok, že od jeho prijatia už žiadateľ tieto podmienky nespĺňa, takže jeho pobyt sa stáva nelegálnym (pozri analogicky rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16 , EU:C:2018:465 , bod 41 ).

39

Vzhľadom teda na to, že existencia povolenia zostať vylučuje počas obdobia od podania žiadosti o medzinárodnú ochranu až do prijatia rozhodnutia o tejto žiadosti v konaní na prvom stupni neoprávnenosť pobytu žiadateľa, a teda uplatnenie smernice 2008/115 voči nemu, nemožno v tomto období prijať voči nemu rozhodnutie o návrate (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16 , EU:C:2018:465 , body 46 , 58 a 59 ).

40

Rozhodnutie o návrate tak naproti tomu možno voči dotknutej osobe v zásade prijať bezprostredne po zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu alebo súčasne s ním v rámci jedného správneho aktu (rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16 , EU:C:2018:465 , bod 59 ).

Je pravda, ako už Súdny dvor rozhodol, že z odôvodnenia 12 smernice 2008/115 vyplýva, že táto smernica sa uplatňuje na štátnych príslušníkov tretej krajiny, ktorí – hoci s nelegálnym pobytom – môžu legálne zostať na území dotknutého členského štátu, keďže ešte nemôžu byť vyhostení. Ako však vyplýva z bodu 37 tohto rozsudku, článok 9 ods. 1 smernice 2013/32 v spojení s odôvodnením 9 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že právo žiadateľa o medzinárodnú ochranu zostať na území dotknutého členského štátu počas obdobia od podania jeho žiadosti až do prijatia rozhodnutia o tejto žiadosti v konaní na prvom stupni bráni tomu, aby sa pobyt dotknutej osoby počas tohto obdobia kvalifikoval ako „nelegálny“ v zmysle smernice 2008/115 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16 , EU:C:2018:465 , body 46 až 47 ). V tejto súvislosti je irelevantné, že rozhodnutie o návrate sa týka obdobia, počas ktorého sa tento žiadateľ neoprávnene zdržiaval na území dotknutého členského štátu pred podaním jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu.

43

Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 33 až 42 tohto rozsudku nie je potrebné odpovedať na otázku položenú vnútroštátnym súdom, či ustanovenia práva Únie, a konkrétne ustanovenia smernice 2008/115, uvedené v bode 24 tohto rozsudku, bránia prijatiu rozhodnutia o návrate voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, za okolností opísaných v tom istom bode tohto rozsudku, a či tento členský štát môže použiť koncepciu bezpečnej krajiny pôvodu v zmysle článkov 36 a 37 smernice 2013/32 na účely posúdenia rizika, že v prípade prijatia takéhoto rozhodnutia bude porušená zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

Článok 2 ods. 1 a článok 3 bod 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak sú posudzované s prihliadnutím na odôvodnenie 9 tejto smernice a v spojení s článkom 9 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany,

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

že bránia prijatiu rozhodnutia o návrate podľa článku 6 ods. 1 smernice 2008/115 voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny potom, ako podal žiadosť o medzinárodnú ochranu, ale predtým, ako sa o tejto žiadosti rozhodlo na prvom stupni, a to bez ohľadu na obdobie pobytu stanovené v uvedenom rozhodnutí o návrate.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: čeština.