C-264/22

Fonds de Garantie des Victimes des Actes de Terrorisme et d’Autres Infractions (FGTI)

proti

Victoria Seguros SA,

SÚDNY DVOR (deviata komora),

v zložení: predsedníčka deviatej komory L. S. Rossi, sudcovia J.‑C. Bonichot a O. Spineanu‑Matei (spravodajkyňa),

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

Victoria Seguros SA, v zastúpení: J. Serrano Santos, advogado,

–

portugalská vláda, v zastúpení: P. Barros da Costa, S. Duarte Afonso, A. Pimenta a J. Ramos, splnomocnení zástupcovia,

–

česká vláda, v zastúpení: A. Edelmannová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Fonds de garantie des victimes des actes de terrorisme et d’autres infractions (FGTI) [Garančný fond obetí teroristických činov a iných trestných činov (FGTI)] a poisťovacou spoločnosťou Victoria Seguros SA vo veci náhrady škody vyplatenej týmto fondom osobe, ktorá bola poškodená v dôsledku nehody, ku ktorej došlo v Portugalsku.

Právny rámec

Právo Únie

3

Odôvodnenia 6, 14 a 16 nariadenia č. 864/2007 stanovujú:

(16)

Jednotné pravidlá by mali zvýšiť predvídateľnosť súdnych rozhodnutí a zabezpečiť primeranú rovnováhu medzi záujmami osoby, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná [osoby, voči ktorej je vznesený nárok na náhradu škody – neoficiálny preklad ], a záujmami poškodenej osoby. Väzba s krajinou, na území ktorej vznikla priama škoda ( lex loci damni ), vytvára spravodlivú rovnováhu medzi záujmami osoby, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná [osoby, voči ktorej je vznesený nárok na náhradu škody – neoficiálny preklad ], a poškodenej osoby a tiež zohľadňuje moderný prístup k občianskoprávnej zodpovednosti a vývoj systémov objektívnej zodpovednosti.“

4

Článok 4 tohto nariadenia, nazvaný „Všeobecné pravidlo“, v odseku 1 stanovuje:

„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, spravuje sa mimozmluvný záväzok vyplývajúci z civilného deliktu právnym poriadkom krajiny, na území ktorej vznikla škoda, bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, a bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny alebo krajín nastali nepriame následky takejto skutočnosti.“

5

Článok 19 toho istého nariadenia, nazvaný „Subrogácia“, stanovuje:

„Ak má osoba (‚veriteľ‘) mimozmluvnú pohľadávku voči inej osobe (‚dlžník‘) a tretia osoba má povinnosť uspokojiť veriteľa alebo na základe takejto povinnosti veriteľa už uspokojila, právny poriadok, ktorým sa spravuje povinnosť [táto povinnosť – neoficiálny preklad ] tretej osoby uspokojiť veriteľa, určuje tiež, či a do akej miery si tretia osoba môže uplatniť voči dlžníkovi práva, ktoré mal veriteľ voči dlžníkovi podľa právneho poriadku, ktorým sa spravuje ich vzťah.“

Portugalské právo

7

Podľa článku 45 ods. 1 Código Civil (Občiansky zákonník), ak dôjde k nehode alebo k civilnému deliktu na portugalskom území, rozhodným právom pre mimozmluvnú zodpovednosť vyplývajúcu z tejto nehody alebo tohto deliktu je portugalské právo.

8

11

Koncom novembra 2016 FGTI podal na portugalských súdoch žalobu proti spoločnosti Victoria Seguros, poisťovni osoby údajne zodpovednej za predmetnú nehodu, s cieľom získať náhradu sumy, ktorú FGTI vyplatil osobe poškodenej v dôsledku tejto nehody.

12

Prvostupňový súd, Tribunal Marítimo de Lisboa (Námorný súd Lisabon, Portugalsko), zamietol žalobu FGTI a vyhlásil, že právo FGTI je vzhľadom na uplynutie trojročnej lehoty stanovenej uplatniteľným portugalským právom premlčané.

13

O prejudiciálnej otázke

16

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 4 ods. 1, článok 15 písm. h) a článok 19 nariadenia č. 864/2007 vykladať v tom zmysle, že právnym poriadkom, ktorým sa spravuje žaloba tretej osoby, na ktorú prešli práva poškodeného, proti osobe, ktorá škodu spôsobila, a ktorý určuje najmä pravidlá premlčania tejto žaloby, je právny poriadok krajiny, na území ktorej vznikla táto škoda.

17

Podľa ustálenej judikatúry je pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. apríla 2022, Berlin Chemie A. Menarini, C‑333/20 , EU:C:2022:291 , bod 34 , a z 20. júna 2022, London Steam‑Ship Owners’ Mutual Insurance Association, C‑700/20 , EU:C:2022:488 , bod 55 ).

18

Po druhé článok 19 toho istého nariadenia, nazvaný „Subrogácia“, v súvislosti s povinnosťou tretej osoby uspokojiť poškodenú osobu stanovuje, že „právny poriadok, ktorým sa spravuje povinnosť [táto povinnosť – neoficiálny preklad ] tretej osoby…, určuje tiež, či a do akej miery si tretia osoba môže uplatniť voči dlžníkovi práva, ktoré mal veriteľ voči dlžníkovi podľa právneho poriadku, ktorým sa spravuje ich vzťah“. Tento článok tak rozlišuje na jednej strane medzi rozhodným právom pre vzťah medzi veriteľom, teda poškodeným v prípade škody, a treťou osobou, na ktorú prešli jeho práva, a na druhej strane právnym poriadkom, ktorým sa spravuje vzťah medzi veriteľom a jeho dlžníkom, teda v prípade škody vzťah medzi poškodeným a osobou, ktorá túto škodu spôsobila.

22

Okrem toho uvedený článok 19 spresňuje, že tretia osoba, na ktorú prešli práva, môže uplatniť práva poškodenej osoby podľa právneho poriadku, ktorým sa spravuje vzťah medzi touto osobou a osobou, ktorá túto škodu spôsobila. Z toho vyplýva, že podľa tohto posledného uvedeného právneho poriadku môže tretia osoba, na ktorú prešli práva, podať namiesto poškodenej osoby žalobu, ktorú má táto k dispozícii proti tomu, kto túto škodu spôsobil. Inými slovami, rozhodným právom pre žalobu podanú treťou osobou, na ktorú prešli práva proti osobe, ktorá uvedenú škodu spôsobila, je právo rozhodné pre žalobu podanú poškodeným proti osobe, ktorá túto škodu spôsobila.

23

Ako bude vysvetlené v bode 27 tohto rozsudku, toto posledné uvedené právo sa pritom určí na základe ustanovení článku 4 a nasl. nariadenia č. 864/2007, ktoré sú uvedené v kapitolách II až IV tohto nariadenia. V prípade škody spôsobenej takou nehodou, o akú ide vo veci samej, je rozhodným právom pre žalobu poškodeného proti osobe, ktorá túto škodu spôsobila – ako vyplýva z bodu 18 tohto rozsudku – v súlade so všeobecným pravidlom stanoveným v článku 4 ods. 1 tohto nariadenia v zásade právny poriadok krajiny, na území ktorej vznikla škoda.

27

Kapitola V nariadenia č. 864/2007, ktorej súčasťou je článok 19 tohto nariadenia, totiž stanovuje spoločné pravidlá, ktoré sa uplatnia v situáciách, v ktorých už bolo určené rozhodné právo pre predmetný mimozmluvný záväzok ako také. Takéto určenie sa uskutočňuje na základe pravidiel uvedených v kapitole II tohto nariadenia, nazvanej „Civilné delikty“, v jeho kapitole III s názvom „Bezdôvodné obohatenie, konanie bez príkazu ( negotiorum gestio ) a predzmluvná zodpovednosť“ a kapitole IV uvedeného nariadenia týkajúcej sa možnosti voľby rozhodného práva.

28

Ako však už bolo uvedené v bodoch 20 a 23 tohto rozsudku, z pravidiel uvedených v týchto kapitolách vyplýva, že rozhodné právo pre pravidlá premlčania mimozmluvného záväzku vyplývajúceho z civilného deliktu sa v zásade musí určiť v súlade so všeobecným pravidlom stanoveným v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 864/2007 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2019, Da Silva Martins, C‑149/18 , EU:C:2019:84 , bod 33 ), ktorý určuje právny poriadok krajiny, na území ktorej vznikla škoda.

29

Po tretie výklad článku 19 nariadenia č. 864/2007, podľa ktorého v prípade, že tretia osoba, na ktorú prešli práva, podá žalobu proti dlžníkovi, rozhodné právo pre povinnosť tretej osoby, na ktorú prešli práva, uspokojiť veriteľa, určuje pravidlá premlčania tejto žaloby, by bol v rozpore s cieľom sledovaným týmto nariadením.

Takýto výklad článku 19 nariadenia č. 864/2007 by bol navyše aj v rozpore s cieľom spočívajúcim v zabezpečení primeranej rovnováhy medzi existujúcimi záujmami, ako aj, ako uviedla Európska komisia, so samotnou podstatou mechanizmu subrogácie. Tento výklad by mal totiž za následok, že osoba, ktorá škodu spôsobila, teda dlžník, by sa z dôvodu skutočnosti, že na ňu podala žalobu tretia osoba, na ktorú prešli práva, a nie poškodená osoba, teda veriteľ, dostala do inej situácie, ktorá by mohla byť menej priaznivá, než v akej by sa ocitla, ak by tento veriteľ voči nej osobne a priamo uplatnil svoje práva. Keďže však jediným cieľom subrogácie je v zásade umožniť tretej osobe, na ktorú prešli práva, uplatniť práva veriteľa, uplatnenie tohto mechanizmu by nemalo mať vplyv na právne postavenie dlžníka. Dlžník by totiž mal mať možnosť uplatniť proti tretej osobe, na ktorú prešli práva, všetky prostriedky obrany, ktoré mohol mať k dispozícii voči poškodenej osobe, najmä tie, ktoré sa týkajú uplatňovania pravidiel premlčania.

32

Vzhľadom na všetko vyššie uvedené treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 4 ods. 1, článok 15 písm. h) a článok 19 nariadenia č. 864/2007 sa majú vykladať v tom zmysle, že právnym poriadkom, ktorým sa spravuje žaloba tretej osoby, na ktorú prešli práva poškodeného, proti osobe, ktorá škodu spôsobila, a ktorým sa určujú najmä pravidlá premlčania tejto žaloby, je v zásade právny poriadok krajiny, na území ktorej vznikla táto škoda.

O trovách

33

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.