C-305/22

62022CJ0305

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

zo 4. septembra 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Justičná spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody – Článok 4 bod 6 – Dôvod na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača – Podmienky prevzatia výkonu tohto trestu vykonávajúcim štátom – Článok 3 bod 2 – Pojem ‚[odsúdenie] s konečnou platnosťou… za rovnaké trestné činy‘ – Rámcové rozhodnutie 2008/909/SVV – Vzájomné uznávanie rozsudkov v trestných veciach na účely ich výkonu v inom členskom štáte – Článok 25 – Dodržanie podmienok a postupov stanovených v tomto rámcovom rozhodnutí v prípadoch, keď sa členský štát zaviaže vykonať trest uložený rozsudkom vyhláseným súdom štátu pôvodu – Požiadavka súhlasu štátu pôvodu s prevzatím výkonu takéhoto trestu iným členským štátom – Článok 4 – Možnosť štátu pôvodu zaslať rozsudok a osvedčenie uvedené v tomto článku vykonávajúcemu štátu – Dôsledky neuskutočnenia takéhoto zaslania – Zásada lojálnej spolupráce – Článok 22 – Právo štátu pôvodu vykonať tento trest – Ponechanie európskeho zatykača v platnosti – Povinnosť vykonávajúceho súdneho orgánu vykonať európsky zatykač“

Vo veci C‑305/22,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko) z 11. apríla 2022 a doručený Súdnemu dvoru 6. mája 2022, ktorý súvisí s konaním týkajúcim sa vykonania európskeho zatykača vydaného na

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

C.J., osobne,

–

rumunská vláda, v zastúpení: M. Chicu a E. Gane, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: H. Leupold a L. Nicolae, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní z 13. júna 2024,

so zreteľom na uznesenie o opätovnom začatí ústnej časti konania z 13. septembra 2024 a po pojednávaní zo 14. októbra 2024,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

rumunská vláda, v zastúpení: M. Chicu, E. Gane a L. Ližu, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: H. Leupold, L. Nicolae a J. Vondung, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní z 12. decembra 2024,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Článok 3 Európskeho dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb, podpísaného 21. marca 1983 v Štrasburgu, nazvaný „Podmienky odovzdania“, v odseku 1 stanovuje:

„Odsúdenú osobu možno odovzdať podľa tohto Dohovoru iba za týchto podmienok:

…

f)

ak súhlasí tak odsudzujúci, ako aj vykonávajúci štát s odovzdaním.“

Právo Únie

„1. Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú [vyžiadanú – neoficiálny preklad ] osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad ].

2. Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

…“

6

Podľa článku 3 uvedeného rámcového rozhodnutia, nazvaného „Dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykača“:

„Súdny orgán členského štátu výkonu (ďalej len ‚vykonávajúci súdny orgán‘) odmietne vykonať európsky zatykač v nasledujúcich prípadoch:

…

5.

ak vykonávajúci súdny orgán je informovaný, že vyžiadaná osoba bola s konečnou platnosťou odsúdená tretím štátom za rovnaké činy za predpokladu, že ak bol vynesený rozsudok, tento rozsudok [vynesený odsudzujúci rozsudok, trest – neoficiálny preklad] bol vykonaný alebo sa v súčasnosti vykonáva alebo už nemôže byť vykonaný podľa práva krajiny vynášajúcej rozsudok;

6.

ak európsky zatykač bol vydaný pre účely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia, ak sa požadovaná [trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ak sa vyžiadaná – neoficiálny preklad ] osoba zdržiava alebo je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a tento štát sa zaviaže, že vykoná rozsudok [tento trest – neoficiálny preklad ] alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi;

…“

9

Článok 8 tohto rámcového rozhodnutia s názvom „Obsah a forma európskeho zatykača“ stanovuje:

„1. Európsky zatykač obsahuje nasledujúce informácie stanovené v súlade s formou, obsiahnutou [s formulárom obsiahnutým – neoficiálny preklad ] v prílohe:

…

c)

dôkaz o vykonateľnom rozsudku, zatykači alebo inom vykonateľnom súdnom rozhodnutí s rovnakým účinkom, ktoré spadá do rozsahu článkov 1 a 2;

„Vydávajúci členský štát započíta všetky obdobia zadržiavania vyplývajúce z výkonu európskeho zatykača do celkovej doby zadržiavania na výkon vyneseného trestu alebo ochranného opatrenia [trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad ] vo vydávajúcom členskom štáte.“

Rámcové rozhodnutie 2008/909

12

V odôvodneniach 2, 8 a 12 rámcového rozhodnutia 2008/909 sa uvádza:

„2.

Dňa 29. novembra 2000 Rada prijala v súlade so závermi z Tampere program opatrení, ktorými sa má vykonávať zásada vzájomného uznávania rozhodnutí v trestných veciach, v ktorom vyzvala na zhodnotenie potreby moderných mechanizmov na vzájomné uznávanie konečných rozsudkov zahŕňajúcich pozbavenie osobnej slobody… a na rozšírené uplatňovanie zásady odovzdávania odsúdených osôb aj na osoby s pobytom v niektorom členskom štáte…

13

Článok 3 tohto rámcového rozhodnutia s názvom „Účel a rozsah pôsobnosti“ v odseku 1 stanovuje:

„Účelom tohto rámcového rozhodnutia je vytvoriť pravidlá, podľa ktorých členský štát s cieľom uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby uzná rozsudok a vykoná trest.“

14

Článok 4 uvedeného rámcového rozhodnutia, nazvaný „Kritériá na zaslanie rozsudku a osvedčenia inému členskému štátu“ uvádza:

„1. Za predpokladu, že odsúdená osoba je v štáte pôvodu alebo vo vykonávajúcom štáte, a za predpokladu, že dala svoj súhlas, ak sa tak vyžaduje podľa článku 6, možno rozsudok spolu s osvedčením, ktorého štandardné tlačivo je uvedené v prílohe I, zaslať jednému z nasledujúcich členských štátov:

2. Zaslanie rozsudku a osvedčenia sa môže uskutočniť, ak sa príslušný orgán štátu pôvodu, v prípade potreby po porade príslušných orgánov štátu pôvodu a vykonávajúceho členského štátu, presvedčil o tom, že výkon trestu zo strany vykonávajúceho štátu bude slúžiť na účely uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby.

3. Pred zaslaním rozsudku a osvedčenia sa príslušný orgán štátu pôvodu môže akýmikoľvek vhodnými prostriedkami poradiť s príslušným orgánom vykonávajúceho štátu. Porada je povinná v prípadoch uvedených v odseku 1 písm. c). V takýchto prípadoch príslušný orgán vykonávajúceho štátu ihneď oznámi štátu pôvodu svoje rozhodnutie, či súhlasí so zaslaním rozsudku.

…

5. Vykonávajúci štát môže na vlastný podnet požiadať štát pôvodu o zaslanie rozsudku spolu s osvedčením. … Žiadosti podané podľa tohto odseku nepredstavujú povinnosť štátu pôvodu zaslať rozsudok spolu s osvedčením.

6. Pri vykonávaní toho rámcového rozhodnutia členské štáty prijímajú opatrenia, ktoré zohľadňujú predovšetkým účel uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby a ktoré predstavujú pre príslušné orgány základ ich rozhodnutia, či budú súhlasiť so zaslaním rozsudku a osvedčenia v prípadoch podľa odseku 1 písm. c).

…“

16

Podľa článku 13 rámcového rozhodnutia 2008/909 nazvaného „Vzatie osvedčenia späť“:

„Pokiaľ sa nezačal výkon trestu vo vykonávajúcom štáte, štát pôvodu môže osvedčenie z tohto štátu vziať späť, pričom uvedie dôvody takéhoto postupu. Vykonávajúci štát po vzatí osvedčenia späť už trest nevykonáva.“

17

Článok 22 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Dôsledky odovzdania odsúdenej osoby“, v odseku 1 stanovuje:

„Ak sa v odseku 2 neustanovuje inak, štát pôvodu nesmie pokračovať vo výkone trestu, keď sa už raz začal vykonávať vo vykonávajúcom štáte.“

20

Článok 26 rámcového rozhodnutia 2008/909, nazvaný „Vzťah k iným dohodám a úpravám“, v odseku 1 stanovuje:

„Bez toho, aby bolo dotknuté ich uplatňovanie medzi členskými štátmi a tretími krajinami a ich prechodné uplatňovanie podľa článku 28, toto rámcové rozhodnutie nahrádza od 5. decembra 2011 zodpovedajúce ustanovenia nasledujúcich dohovorov uplatniteľných vo vzťahoch medzi členskými štátmi:

–

Európsky dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb [( Séria európskych zmlúv č. 112), podpísaný v Štrasburgu 21. marca 1983] a jeho dodatkový protokol z 18. decembra 1997,

–

21

Dňa 25. novembra 2020 Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, vydal na C.J. európsky zatykač na účely výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom druhého trestného senátu tohto súdu z 27. júna 2017. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť po vyhlásení rozsudku trestného senátu Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší a kasačný súd, Rumunsko) z 10. novembra 2020 (ďalej len „odsudzujúci rozsudok“).

22

C.J. bol 29. decembra 2020 zatknutý v Taliansku.

23

Ministero della Giustizia (Ministerstvo spravodlivosti, Taliansko) informovalo 31. decembra 2020 vnútroštátny súd o tomto zatknutí. Na žiadosť tohto ministerstva bol európsky zatykač vydaný na C.J. zaslaný Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím, Taliansko), ktorý je vykonávajúcim súdnym orgánom.

27

Pri započítaní období, ktoré už C.J. strávil vo väzbe od 17. septembra do 16. decembra 2019 a od 29. decembra 2020 do dňa vyhlásenia rozhodnutia o uznaní a výkone, uvedený súd dospel záveru, že súhrnný trest, ktorý má C.J. vykonať, bol 3 roky, 6 mesiacov a 21 dní.

28

Dňa 20. mája 2021 bolo rozhodnutie o uznaní a výkone oznámené vnútroštátnemu súdu.

29

Následne bolo rumunským orgánom zaslané potvrdenie úradu pre výkon trestov prokuratúry Rím z 11. júna 2021, z ktorého vyplývalo, že na C.J. sa vzťahoval príkaz z 20. mája 2021 na výkon trestu vo forme „domáceho väzenia s podmienečným odkladom výkonu trestu“ a že trest, ktorý mal C.J. vykonať, spočíval v odňatí slobody na tri roky a jedenásť mesiacov, pričom začiatok výkonu tohto trestu bol stanovený na 29. decembra 2020 a jeho koniec na 28. novembra 2024.

33

V tomto kontexte Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 vykladať v tom zmysle, že pokiaľ súd vykonávajúci európsky zatykač mieni na účely uznania odsudzujúceho rozsudku uplatniť článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, je povinný požiadať o [zaslanie] rozsudku a osvedčenia vydaných v zmysle rámcového rozhodnutia 2008/909, ako aj získať súhlas štátu odsúdenia podľa článku 4 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2008/909?

2.

Má sa článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 25 a článkom 4 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2008/909 vykladať v tom zmysle, že odmietnutie vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody a uznanie odsudzujúceho rozsudku bez toho, aby bol tento rozsudok skutočne vykonaný uväznením odsúdenej osoby v dôsledku milosti a odkladu výkonu trestu v súlade s právom vykonávajúceho štátu, a bez získania súhlasu štátu odsúdenia v rámci konania o uznaní, [majú za následok] stratu práva štátu odsúdenia pristúpiť k výkonu trestu podľa článku 22 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2008/909?

Má sa článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že súdne rozhodnutie, ktorým sa odmietne vykonanie európskeho zatykača vydaného na účely výkonu trestu odňatia slobody a ktorým sa uzná odsudzujúci rozsudok podľa článku 4 bodu 6 [tohto rámcového rozhodnutia], s odkladom výkonu trestu v súlade s právom vykonávajúceho štátu, predstavuje ‚odsúdenie, ktoré sa vykonáva‘, ak sa dohľad nad odsúdenou osobou ešte nezačal?“

Konanie na Súdnom dvore

34

Dňa 23. januára 2024 Súdny dvor rozhodol prideliť túto vec prvej komore. Pojednávanie sa konalo 13. marca 2024 a generálny advokát predniesol svoje návrhy 13. júna 2024, pričom ústna časť konania bola následne ukončená.

35

Na žiadosť prvej komory Súdneho dvora podľa článku 60 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora tento súd 9. júla 2024 rozhodol o pridelení veci veľkej komore.

38

Svojou prvou až treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 a články 4, 22 a 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 majú vykladať v tom zmysle, že:

–

na jednej strane odmietnutie vykonávajúceho súdneho orgánu odovzdať osobu, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely výkonu trestu odňatia slobody, založené na dôvode pre nepovinné nevykonanie stanovenom v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, predpokladá, že tento súdny orgán dodržiava podmienky a postupy stanovené v rámcovom rozhodnutí 2008/909, pokiaľ ide o uznanie rozsudku ukladajúceho tento trest a prevzatie výkonu uvedeného trestu, a

–

na druhej strane si štát pôvodu prípadne zachová právo vykonať ten istý trest, a teda ponechá v platnosti európsky zatykač, ak vykonávajúci súdny orgán bez dodržania podmienok a postupov stanovených v rámcovom rozhodnutí 2008/909, pokiaľ ide o uznanie tohto rozsudku a toto prevzatie, odmietol na základe tohto dôvodu vykonať tento európsky zatykač.

Z toho po prvé vyplýva, že vykonávajúce súdne orgány môžu odmietnuť vykonať európsky zatykač len z dôvodov vyplývajúcich z rámcového rozhodnutia 2002/584, ako ho vykladá Súdny dvor. Po druhé, zatiaľ čo vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, odmietnutie jeho vykonania je koncipované ako výnimka, ktorá sa preto musí vykladať reštriktívne [rozsudok zo 6. júna 2023, O. G. (Európsky zatykač proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny), C‑700/21 , EU:C:2023:444 , bod 33 a citovaná judikatúra].

42

Pokiaľ ide o uvedené dôvody, toto rámcové rozhodnutie vo svojom článku 3 stanovuje dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykača a v článkoch 4 a 4a dôvody pre jeho nepovinné nevykonanie.

43

Dôvody pre nepovinné nevykonanie sú vymenované v článku 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, pričom uplatnenie dôvodu stanoveného v bode 6 tohto článku podlieha splneniu dvoch podmienok, a to jednak tomu, že sa vyžiadaná osoba zdržiava, je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, a jednak tomu, že sa tento štát zaviaže, že v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi vykoná trest alebo ochranné opatrenie, v súvislosti s ktorými bol európsky zatykač vydaný [rozsudok zo 6. júna 2023, O. G. (Európsky zatykač proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny), C‑700/21 , EU:C:2023:444 , bod 46 a citovaná judikatúra].

44

Pokiaľ ide o vplyv rámcového rozhodnutia 2008/909 na uplatnenie dôvodu pre nepovinné nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, treba pripomenúť, že podobne ako rámcové rozhodnutie 2002/584, aj rámcové rozhodnutie 2008/909 konkretizuje v trestnoprávnej oblasti zásady vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania, ktoré najmä v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti ukladajú každému členskému štátu povinnosť predpokladať, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie a predovšetkým základné práva uznané týmto právom. Toto rámcové rozhodnutie posilňuje justičnú spoluprácu v oblasti uznávania a výkonu rozsudkov v trestných veciach, ak boli osoby odsúdené na trest odňatia slobody, alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody v inom členskom štáte s cieľom uľahčenia ich sociálnej nápravy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2023, Staatsanwaltschaft Aachen, C‑819/21 , EU:C:2023:841 , bod 19 ).

46

Podľa článku 3 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2008/909 je jeho účelom vytvoriť pravidlá, podľa ktorých členský štát s cieľom uľahčiť sociálnu nápravu odsúdenej osoby uzná rozsudok a vykoná trest uložený súdom iného členského štátu. Ako vyplýva z jeho článku 26 ods. 1, toto rámcové rozhodnutie nahrádza ustanovenia dohôd o odovzdávaní odsúdených osôb, ktoré sú uvedené v tomto článku, a uplatňujú sa vo vzťahoch medzi členskými štátmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17 , EU:C:2019:530 , body 36 a 37 ).

47

Vzhľadom na totožnosť cieľa sledovaného jednak dôvodom pre nepovinné nevykonanie stanoveným v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 a jednak pravidlami určenými v rámcovom rozhodnutí 2008/909, teda cieľa, ktorým je uľahčenie sociálnej nápravy odsúdených osôb v inom členskom štáte, treba konštatovať, že ak chce súdny orgán vykonávajúceho štátu uplatniť tento dôvod, musí tieto pravidlá zohľadniť.

51

Rovnako ako v prípade uvedenom v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 treba konštatovať, že ak má vykonávajúci súdny orgán v úmysle odmietnuť výkon európskeho zatykača vydaného na účely výkonu trestu odňatia slobody na základe dôvodu pre nepovinné nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, uznanie rozsudku, ktorým bol tento trest uložený, a prevzatie výkonu uvedeného trestu sa riadia rámcovým rozhodnutím 2008/909.

52

Odmietnutie vykonať európsky zatykač založené na článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 totiž predpokladá skutočný záväzok vykonávajúceho štátu zabezpečiť výkon trestu odňatia slobody uloženého vyžiadanej osobe [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júna 2023, O. G. (Európsky zatykač proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny), C‑700/21 , EU:C:2023:444 , bod 48 a citovanú judikatúru]. Keďže táto osoba bola odsúdená v štáte pôvodu, nevyhnutne to znamená, že orgány vykonávajúceho štátu uznávajú odsudzujúci rozsudok vydaný v súvislosti s uvedenou osobou v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2008/909.

53

Je pravda, že Súdny dvor z článku 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 vyvodil, že žiadne ustanovenie tohto rámcového rozhodnutia nemôže mať vplyv na pôsobnosť a podmienky uplatnenia dôvodu pre nepovinné nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 (rozsudok z 13. decembra 2018, Sut, C‑514/17 , EU:C:2018:1016 , bod 48 ).

57

Tento článok 3 ods. 1 písm. f) bol po prijatí rámcového rozhodnutia 2008/909 nahradený požiadavkou súhlasu štátu pôvodu s prevzatím výkonu trestu uloženého v tomto štáte. Tento súhlas spočíva v tom, že sa spôsobom stanoveným v článku 4 tohto rámcového rozhodnutia vykonávajúcemu štátu zašle odsudzujúci rozsudok vydaný súdom štátu pôvodu spolu s osvedčením, ktorého vzor je stanovený v prílohe I k uvedenému rámcovému rozhodnutiu.

58

Z písmena f) vzoru osvedčenia uvedeného v prílohe I k uvedenému rámcovému rozhodnutiu 2008/909 totiž výslovne vyplýva, že práve v rámci uplatnenia dôvodu pre nepovinné nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa môžu použiť ustanovenia rámcového rozhodnutia 2008/909, pričom toto osvedčenie musí na uvedený dôvod odkazovať, ak je uplatnený.

59

Potreba získať súhlas štátu pôvodu s prevzatím výkonu uloženého trestu vyplýva aj z článku 13 rámcového rozhodnutia 2008/909. Tento článok totiž uvádza, že pokiaľ sa výkon tohto trestu vo vykonávajúcom štáte nezačal, môže štát pôvodu odvolať príslušné osvedčenie z vykonávajúceho štátu a po tomto odvolaní už vykonávajúci štát trest nevykoná.

63

Ako uviedol generálny advokát v bode 68 svojich návrhov z 13. júna 2024, vzhľadom na rôzne funkcie trestu v spoločnosti sa členský štát, v ktorom bola osoba odsúdená, môže legitímne odvolávať na svoje vlastné dôvody trestnoprávnej politiky, aby opodstatnil výkon uloženého trestu na svojom území, a v dôsledku toho odmietnuť zaslanie odsudzujúceho rozsudku a osvedčenia, ktoré k nemu musí byť pripojené podľa rámcového rozhodnutia 2008/909, a to aj vtedy, ak by dôvody spojené so sociálnou nápravou vyžiadanej osoby mohli svedčiť v prospech výkonu tohto trestu na území iného členského štátu.

64

Mieru voľnej úvahy štátu pôvodu týkajúcu sa súhlasu stanoveného v článku 4 ods. 1 písm. c) a článku 4 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2008/909, ako je vysvetlená v bodoch 61 až 63 tohto rozsudku, navyše potvrdzuje odsek 5 toho istého článku, ktorý stanovuje, že ak vykonávajúci štát z vlastnej iniciatívy požiada štát pôvodu o zaslanie rozsudku spolu s jeho osvedčením, takáto žiadosť nezakladá povinnosť štátu pôvodu vyhovieť jej.

65

Okrem toho žiadne ustanovenie tohto rámcového rozhodnutia ani rámcového rozhodnutia 2002/584 neumožňuje dospieť k záveru, že ak sa vykonávajúci súdny orgán odvolá na dôvod pre nepovinné nevykonanie stanovený v článku 4 bode 6 druhého uvedeného rámcového rozhodnutia, malo by to za následok spochybnenie uvedenej miery voľnej úvahy štátu pôvodu.

69

Vydávajúce a vykonávajúce súdne orgány preto musia na účely zabezpečenia účinnej spolupráce v trestných veciach v plnej miere využívať nástroje stanovené v rámcových rozhodnutiach 2002/584 a 2008/909, ako sú porady pred zaslaním odsudzujúceho rozsudku vyhláseného súdom štátu pôvodu, ako aj osvedčenia, ktorého vzor je uvedený v prílohe I k rámcovému rozhodnutiu 2008/909, s cieľom podporiť vzájomnú dôveru, ktorá je základom tejto spolupráce [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte, ktorý vydal zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU , EU:C:2022:100 , bod 49 , ako aj citovanú judikatúru]. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s článkom 4 ods. 3 druhého uvedeného rámcového rozhodnutia sú takéto porady povinné, ak sa, ako v prejednávanej veci, o výkone trestu uvažuje v inom členskom štáte, než je členský štát, ktorého je dotknutá osoba štátnym príslušníkom, teda v prípade uvedenom v článku 4 ods. 1 písm. c) toho istého rámcového rozhodnutia.

70

Ak nie je možné, aby vykonávajúci štát z akéhokoľvek dôvodu, vrátane nedodržania podmienok a postupov stanovených v rámcovom rozhodnutí 2008/909, skutočne prevzal výkon trestu, zo zásady vzájomného uznávania vyplýva, že v záujme zabránenia beztrestnosti hľadanej osoby je potrebné európsky zatykač vykonať. Ako sa totiž uvádza v bode 41 tohto rozsudku, vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, pričom odmietnutie jeho vykonania je výnimkou, ktorá sa preto musí vykladať reštriktívne.

71

Pokiaľ ide o povinnosti štátu pôvodu, treba zdôrazniť, že tomuto štátu prináleží dbať na to, aby sa právomoc, ktorú mu priznáva rámcové rozhodnutie 2008/909, nezaslať vykonávajúcemu štátu odsudzujúci rozsudok vydaný jedným z jeho súdov, ako aj osvedčenie, ktorého vzor je uvedený v prílohe I k tomuto rámcovému rozhodnutiu, vykonávala spôsobom, ktorý umožní účinnú spoluprácu medzi príslušnými orgánmi členských štátov v trestných veciach a zabezpečí, aby fungovanie európskeho zatykača a vzájomné uznávanie rozsudkov v trestných veciach na účely ich výkonu v inom členskom štáte neboli ochromené.

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vykonávajúci súdny orgán, ktorému bol predložený európsky zatykač vydaný na C.J. na účely výkonu trestu odňatia slobody, usúdil, že s cieľom zvýšiť šance na sociálnu nápravu tejto osoby je potrebné vykonať trest v Taliansku. Tento orgán tak rozhodnutím o uznaní a výkone odmietol odovzdanie uvedenej osoby, uznal odsudzujúci rozsudok a nariadil výkon uvedeného trestu v Taliansku. Toto rozhodnutie bolo prijaté v čase, keď vnútroštátny súd oznámil tento rozsudok vykonávajúcemu súdnemu orgánu, ale nezaslal mu osvedčenie, ktorého vzor je uvedený v prílohe I k rámcovému rozhodnutiu 2008/909, pričom tento súd vyjadril svoj nesúhlas s tým, aby bol uvedený rozsudok uznaný a aby Taliansko prevzalo výkon trestu odňatia slobody uloženého C.J.

75

Ako v tejto súvislosti vyplýva z bodov 54 až 67 tohto rozsudku, v rámci uplatnenia dôvodu pre nepovinné nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa uznanie rozsudku o odsúdení na trest odňatia slobody vyhláseného súdom štátu pôvodu a prevzatie výkonu tohto trestu vykonávajúcim štátom musia vykonať v súlade s podmienkami a postupmi stanovenými v rámcovom rozhodnutí 2008/909, čo najmä znamená, že štát pôvodu musí s týmto prevzatím súhlasiť.

76

Treba konštatovať, že ak, ako v prejednávanej veci, vykonávajúci súdny orgán odmietol vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody v rozpore s podmienkami a postupmi stanovenými v rámcovom rozhodnutí 2008/909, vydávajúci súdny orgán môže tento zatykač ponechať v platnosti. Rovnako si štát pôvodu zachováva právo vykonať tento trest.

80

Na druhej strane skutočnosť, že v takejto situácii štát pôvodu stratí svoju právomoc vykonať uvedený trest, by viedla nielen k porušeniu pravidiel uznávania a výkonu rozsudku štátu pôvodu stanovených rámcovým rozhodnutím 2008/909, ale aj k ohrozeniu fungovania zjednodušeného a efektívneho systému odovzdávania vyžiadaných osôb zavedeného rámcovým rozhodnutím 2002/584 tým, že by sa umožnilo spochybniť najmä cieľ boja proti beztrestnosti, ktorý toto rámcové rozhodnutie sleduje [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júla 2023, Minister for Justice and Equality (Žiadosť o súhlas – Účinky pôvodného európskeho zatykača), C‑142/22 , EU:C:2023:544 , bod 51 , ako aj z 29. júla 2024, Breian, C‑318/24 PPU , EU:C:2024:658 , bod 51 a citovanú judikatúru].

81

Je pravda, že z judikatúry vyplýva, že prepojenie stanovené normotvorcom Únie medzi rámcovým rozhodnutím 2002/584 a rámcovým rozhodnutím 2008/909 má prispievať k dosiahnutiu cieľa uvedeného v bode 46 tohto rozsudku, ktorý spočíva v uľahčení sociálnej nápravy dotknutej osoby [rozsudok z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu), C‑314/18 , EU:C:2020:191 , bod 51 a citovaná judikatúra].

82

Ak by však vykonávajúci štát mohol na základe tohto cieľa odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody bez súhlasu štátu pôvodu s prevzatím tohto výkonu prvým uvedeným štátom, mohlo by to vytvoriť vysoké riziko beztrestnosti osôb, ktoré sa pokúšajú uniknúť spravodlivosti po odsúdení v členskom štáte, a v konečnom dôsledku by to ohrozilo účinné fungovanie zjednodušeného systému odovzdávania osôb medzi členskými štátmi zavedeného rámcovým rozhodnutím 2002/584.

86

Ak by sa štát pôvodu na základe tohto preskúmania rozhodol ponechať európsky zatykač v platnosti, prináleží tomuto štátu, ak je mu vyžiadaná osoba odovzdaná alebo ak sa na jeho územie dobrovoľne vráti, zohľadniť článok 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584. Toto ustanovenie tým, že ukladá povinnosť započítať všetky obdobia, počas ktorých bola táto osoba zadržiavaná vo vykonávajúcom členskom štáte, zaručuje, že táto osoba v konečnom dôsledku nebude zadržiavaná po dobu, ktorej celková dĺžka ‑ tak vo vykonávajúcom štáte, ako aj vo vydávajúcom štáte ‑ presiahne dĺžku trestu odňatia slobody, na ktorý bola odsúdená vo vydávajúcom štáte (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júla 2016, JZ, C‑294/16 PPU , EU:C:2016:610 , bod 43 ).

87

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody treba na prvú až tretiu otázku odpovedať tak, že článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 a články 4, 22 a 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 sa majú vykladať v tom zmysle, že:

–

na jednej strane odmietnutie vykonávajúceho súdneho orgánu odovzdať osobu, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely výkonu trestu odňatia slobody, založené na dôvode pre nepovinné nevykonanie stanovenom v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, predpokladá, že tento súdny orgán dodržiava podmienky a postupy určené v rámcovom rozhodnutí 2008/909, pokiaľ ide o uznanie rozsudku ukladajúceho tento trest a prevzatie výkonu uvedeného trestu, a

V súlade s článkom 4 bodom 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorého sa týka štvrtá otázka, vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač, ak z informácií, ktoré má k dispozícii, vyplýva, že vyžiadaná osoba bola právoplatne odsúdená tretím štátom za rovnaké činy, za predpokladu, že ak bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok, bol trest vykonaný alebo sa v súčasnosti vykonáva, alebo už nemôže byť vykonaný podľa právnych predpisov krajiny odsúdenia. V prejednávanej veci však z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že rozhodnutie o uznaní a výkone bolo prijaté súdom členského štátu Únie, konkrétne Talianskej republiky.

90

Za týchto podmienok je relevantný len dôvod pre povinné nevykonanie stanovený v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý konkretizuje zásadu ne bis in idem , ktorej dodržiavanie musia členské štáty zabezpečiť.

91

Treba preto dospieť k záveru, že svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie, ktorým vykonávajúci súdny orgán odmietol na základe článku 4 bodu 6 tohto rámcového rozhodnutia odovzdať osobu, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely výkonu trestu odňatia slobody, uznal rozsudok, ktorým bol uložený tento trest a nariadil výkon uvedeného trestu vo vykonávajúcom štáte, predstavuje „[odsúdenie] s konečnou platnosťou… za rovnaké trestné činy“ v zmysle tohto ustanovenia.

92

95

To isté platí, pokiaľ ide o rozhodnutie, akým je rozhodnutie o uznaní a výkone, ktorým sa uznáva odsudzujúci rozsudok vyhlásený v inom členskom štáte a ktorým sa nariaďuje výkon trestu uloženého týmto rozsudkom.

96

Ako totiž vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 94 tohto rozsudku, preskúmanie uskutočnené v tomto rámci neznamená začatie trestného stíhania proti odsúdenej osobe a nezahŕňa posúdenie veci samej. Účelom takéhoto rozhodnutia je namiesto toho, aby viedlo k novému odsúdeniu za rovnaké trestné činy, umožniť, aby sa vo vykonávajúcom štáte mohol vykonať odsudzujúci rozsudok vyhlásený v štáte pôvodu.

97

Rozhodnutie, ktorým vykonávajúci súdny orgán odmietol na základe článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody, uznal rozsudok ukladajúci tento trest a nariadil výkon uvedeného trestu, preto nemožno považovať za „[odsúdenie] s konečnou platnosťou… za rovnaké trestné činy“ v zmysle článku 3 bodu 2 tohto rámcového rozhodnutia.

100

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

1.

Článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi a články 4, 22 a 25 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

sa má vykladať v tom zmysle, že:

rozhodnutie, ktorým vykonávajúci súdny orgán odmietol na základe článku 4 bodu 6 tohto rámcového rozhodnutia odovzdať osobu, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely výkonu trestu odňatia slobody, uznal rozsudok ukladajúci tento trest a nariadil výkon uvedeného trestu vo vykonávajúcom štáte, nepredstavuje „[odsúdenie] s konečnou platnosťou… za rovnaké trestné činy“ v zmysle tohto ustanovenia.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: rumunčina.