C-339/22

62022CJ0339

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 25. februára 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna právomoc a výkon rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Článok 4 ods. 1 – Všeobecná právomoc – Článok 24 bod 4 – Výlučná právomoc – Právomoc v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti patentov – Žaloba pre porušenie práv – Európsky patent validovaný v členských štátoch a v treťom štáte – Spochybnenie platnosti patentu prostredníctvom námietky – Medzinárodná právomoc súdu, na ktorý bola podaná žaloba pre porušenie práv“

Vo veci C‑339/22,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Svea hovrätt, Patent‑ och marknadsöverdomstolen (Odvolací súd pre región Svea rozhodujúci ako odvolací súd pre duševné vlastníctvo a obchodnoprávne veci, Švédsko) z 24. mája 2022 a doručený Súdnemu dvoru 24. mája 2022, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: M. Siekierzyńska, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 22. júna 2023,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

BSH Hausgeräte GmbH, v zastúpení: M. Dahlman, T. Grennard, advokater, a R. Sedlmaier, Rechtsanwalt,

–

so zreteľom na uznesenie o opätovnom otvorení ústnej časti konania zo 16. apríla 2024 a po pojednávaní zo 14. mája 2024,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

BSH Hausgeräte GmbH, v zastúpení: M. Dahlman, T. Grennard, advokater, a R. Sedlmaier, Rechtsanwalt,

–

Electrolux AB, v zastúpení: C. Harmsen, Rechtsanwalt, a B. Rundblom Andersson, advokat,

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 24 bodu 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ; ďalej len „nariadenie Brusel Ia“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi BSH Hausgeräte GmbH (ďalej len „BSH“), spoločnosťou založenou podľa nemeckého práva, a Electrolux AB, spoločnosťou založenou podľa švédskeho práva, týkajúceho sa porušenia európskeho patentu.

Právny rámec

(15)

Normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. Bydlisko právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.

…

(34)

Treba zaručiť kontinuitu medzi [Dohovorom z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32 ), zmeneným následnými dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len ‚Bruselský dohovor‘)], nariadením [Rady] (ES) č. 44/2001 [z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42; ďalej len ‚nariadenie Brusel I‘)] a týmto nariadením a musia sa určiť prechodné ustanovenia na tento účel. Rovnaká potreba kontinuity sa týka aj výkladu [Bruselského dohovoru] a nariadení, ktoré ho nahradili, Súdnym dvorom Európskej únie.“

4

4.

v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti patentov, ochranných známok, priemyselných vzorov alebo iných obdobných práv, ktoré sa musia registrovať alebo pri ktorých sa musí žiadať o ochranu, a to bez ohľadu na to, či je táto otázka predmetom žaloby alebo obrany proti žalobe [otázka nastolená v žalobe alebo formou námietky – neoficiálny preklad ], súd členského štátu, v ktorom sa žiadosť o registráciu alebo ochranu podala, v ktorom sa registrácia alebo ochrana poskytli, alebo v ktorom sa podľa právneho nástroja Únie alebo medzinárodného dohovoru za poskytnuté považujú.

Bez toho, aby bola dotknutá právomoc Európskeho patentového úradu [EPÚ] podľa Dohovoru o udeľovaní európskeho patentu [európskych patentov – neoficiálny preklad ] podpísaného 5. októbra 1973 v Mníchove, súdy každého členského štátu majú výlučnú právomoc v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti akéhokoľvek európskeho patentu udeleného tomuto členskému štátu;

…“

6

Článok 27 toho istého nariadenia, ktorý je súčasťou oddielu 8 jeho kapitoly II, nazvaného „Skúmanie právomoci a prípustnosti“, uvádza:

Článok 73 nariadenia Brusel Ia, ktorý je súčasťou jeho kapitoly VII, nazvanej „Vzťah k iným právnym nástrojom“, stanovuje:

„1. Týmto nariadením nie je dotknuté uplatňovanie [Dohovoru o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach podpísaného v Lugane 30. októbra 2007 ( Ú. v. EÚ L 339, 2007, s. 3 ; ďalej len ‚Luganský dohovor‘)].

2. Týmto nariadením nie je dotknuté uplatňovanie [Dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí podpísaného v New Yorku 10. júna 1958].

3. Týmto nariadením nie je dotknuté uplatňovanie dvojstranných dohovorov a dohôd medzi tretím štátom a členským štátom, ktoré sa uzavreli pred nadobudnutím účinnosti [nariadenia Brusel I] a ktoré sa týkajú vecí upravených v tomto nariadení.“

Švédske právo

10

Dňa 3. februára 2020 BSH podala proti spoločnosti Electrolux žalobu pre porušenie všetkých národných častí uvedeného európskeho patentu na Patent‑ och marknadsdomstolen (Súd pre duševné vlastníctvo a obchodnoprávne veci, Švédsko). BSH sa domáhala najmä toho, aby bola spoločnosti Electrolux uložená povinnosť zdržať sa používania patentovaného vynálezu vo všetkých štátoch, v ktorých bol ten istý európsky patent validovaný, a aby bola spoločnosti Electrolux uložená povinnosť zaplatiť primeranú kompenzáciu, ako aj náhradu škody za údajne protiprávne používanie tohto vynálezu.

13

Electrolux navrhla, aby boli tieto návrhy zamietnuté. Okrem toho namietala neprípustnosť návrhov týkajúcich sa porušení národných častí patentu EP 1434512, okrem švédskej časti (ďalej len „zahraničné patenty“).

14

V tejto súvislosti Electrolux tvrdila, že zahraničné patenty sú neplatné a že švédske súdy nemajú právomoc rozhodovať o ich porušení. Podľa spoločnosti Electrolux sa musí žaloba pre porušenie práv považovať za spor v rámci „v konan[í] týkajúcich sa… platnosti patentov“ v zmysle článku 24 bodu 4 nariadenia Brusel Ia, keďže je neoddeliteľná od otázky týkajúcej sa platnosti predmetných patentov. Podľa tohto ustanovenia tak majú právomoc rozhodovať o návrhoch spoločnosti BSH, ktoré sa týkajú porušenia týchto národných patentov, súdy členských štátov, v ktorých boli zahraničné patenty validované. Z uvedeného podľa spoločnosti Electrolux vyplýva, že švédsky súd, ktorému bola vec predložená, nemá právomoc rozhodovať o porušení uvedených patentov.

15

BSH podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Svea hovrätt, Patent‑ och marknadsöverdomstolen (Odvolací súd pre región Svea rozhodujúci ako odvolací súd pre duševné vlastníctvo a obchodnoprávne veci, Švédsko), t. j. súd ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. BSH tvrdila, že článok 24 bod 4 nariadenia Brusel Ia sa neuplatňuje na „čisté“ žaloby pre porušenie patentu, v dôsledku čoho súd, na ktorom bolo začaté konanie na základe článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, môže rozhodovať o žalobe pre porušenie zahraničného patentu, aj keď nemá právomoc rozhodovať o žalobe o neplatnosť tohto patentu. Okrem toho podľa tejto účastníčky konania vo veci samej Patent‑ och marknadsdomstolen (Súd pre duševné vlastníctvo a obchodnoprávne veci) mohol rozhodovať o žalobe pre porušenie zahraničného patentu, ktorý nebol udelený alebo validovaný v členskom štáte, ako je v prejednávanej veci turecký patent, z dôvodu medzinárodnej právomoci vyplývajúcej z článku 4 ods. 1 tohto nariadenia. Z uvedeného podľa spoločnosti BSH vyplýva, že tento súd mal právomoc rozhodovať o žalobe pre porušenie práv v celom rozsahu, a to aj pokiaľ ide o tento turecký patent. Všeobecná právomoc súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, je totiž uznaná podľa medzinárodného práva.

18

Electrolux pred vnútroštátnym súdom v podstate pripomenula stanovisko, ktoré uviedla pred Patent‑ och marknadsdomstolen (Súd pre duševné vlastníctvo a obchodnoprávne veci), pričom tvrdila, že článok 24 bod 4 nariadenia Brusel Ia sa uplatňuje na konania pre porušenie práv, v rámci ktorých sa ako prostriedok obrany namieta neplatnosť predmetného patentu. Švédske súdy nemajú právomoc rozhodovať v súdnom konaní ako celku, pretože otázky porušenia práv a platnosti nemožno oddeliť.

21

V prípade, že by sa článok 24 bod 4 nariadenia Brusel Ia mal vykladať v tom zmysle, že ak je námietka neplatnosti vznesená v rámci konania o žalobe pre porušenie patentu, táto žaloba patrí do výlučnej právomoci stanovenej v tomto ustanovení, si vnútroštátny súd kladie otázku, či takýto výklad možno vylúčiť na základe vnútroštátneho ustanovenia, ako je § 61 druhý odsek patentového zákona, ktorý ukladá žalovanému povinnosť podať samostatnú žalobu o neplatnosť uvedeného patentu.

22

Vnútroštátny súd si napokon kladie otázku, či skutočnosť, že európsky patent, o ktorý ide vo veci samej, bol validovaný v treťom štáte, má nejaký význam, pokiaľ ide o jeho právomoc. Podľa tohto súdu nie je jasné, či sa článok 24 bod 4 nariadenia Brusel Ia uplatňuje vo vzťahu k súdom tretieho štátu, v prejednávanej veci Tureckej republiky, pričom články 33 a 34 tohto nariadenia sa na takéto súdy vzťahujú. V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že z rozsudku z 1. marca 2005, Owusu ( C‑281/02 , EU:C:2005:120 , body 26 a 35 ), by mohlo vyplývať, že článok 4 nariadenia Brusel Ia sa uplatňuje aj vo vzťahu k súdom tretích štátov.

23

Za týchto podmienok Svea hovrätt, Patent‑ och marknadsöverdomstolen (Odvolací súd pre región Svea rozhodujúci ako odvolací súd pre duševné vlastníctvo a obchodnoprávne veci) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

O prejudiciálnych otázkach

O prvej a druhej otázke

24

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 24 bod 4 nariadenia Brusel Ia vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu podľa bydliska žalovaného, na ktorý bola na základe článku 4 ods. 1 tohto nariadenia podaná žaloba pre porušenie patentu udeleného v inom členskom štáte, má naďalej právomoc rozhodovať o tejto žalobe, ak tento žalovaný v rámci tejto žaloby spochybňuje prostredníctvom námietky platnosť tohto patentu.

25

Vnútroštátny súd sa tiež pýta, či skutočnosť, že vnútroštátne procesné pravidlo ukladá uvedenému žalovanému povinnosť podať samostatnú žalobu o neplatnosť uvedeného patentu, má nejaký vplyv na odpoveď, ktorú treba na túto otázku poskytnúť.

29

Článok 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia stanovuje, že osoby s bydliskom na území členského štátu sa žalujú na súdoch tohto členského štátu. Článok 63 ods. 1 tohto nariadenia spresňuje, že obchodná spoločnosť alebo iná právnická osoba alebo združenie fyzických alebo právnických osôb má bydlisko v mieste, kde má registrované sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti.

30

Toto pravidlo právomoci súdov členského štátu podľa bydliska žalovaného je však stanovené v uvedenom článku 4 ods. 1, „ak nie je“ v ostatných ustanoveniach nariadenia Brusel Ia „uvedené inak“. Zatiaľ čo toto pravidlo právomoci predstavuje v súlade s odôvodnením 15 tohto nariadenia zásadné pravidlo, uvedené nariadenie totiž stanovuje niekoľko výnimiek. Medzi nimi článok 24 tohto nariadenia stanovuje výlučnú právomoc súdov určitého členského štátu v určitých konaniach, ktoré sú uvedené v tomto článku, „bez ohľadu na bydlisko účastníkov“.

31

Pokiaľ ide konkrétne o patenty, v súlade so znením uvedeného článku 24 prvého odseku bodu 4 má výlučnú právomoc „v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti patentov… bez ohľadu na to, či je táto otázka [nastolená v žalobe alebo formou námietky], súd členského štátu, v ktorom sa žiadosť o registráciu [patentu]… podala, v ktorom sa registrácia… poskytl[a], alebo v ktorom sa podľa právneho nástroja Únie alebo medzinárodného dohovoru za poskytnut[ú] považuj[e]“ (ďalej len „členský štát, ktorý patent udelil“).

35

V dôsledku toho podľa uvedeného článku 24 bodu 4 majú súdy členského štátu, ktorý patent udelil, výlučnú právomoc rozhodovať o sporoch týkajúcich sa registrácie alebo platnosti tohto patentu, bez ohľadu na to, či v rámci tohto sporu bola podaná žaloba alebo uplatnená námietka ako prostriedok obrany v rámci žaloby pre porušenie práv na súde iného členského štátu.

36

Túto výlučnú právomoc súdov členského štátu, ktorý patent udelil, pokiaľ ide o spory týkajúce sa registrácie alebo platnosti tohto patentu, je odôvodnená tak skutočnosťou, že udeľovanie patentov vyžaduje zásah vnútroštátnych správnych orgánov, ako aj skutočnosťou, že tieto súdy sú najvhodnejšie na to, aby rozhodovali o prípadoch, v ktorých sa samotný spor týka platnosti patentu alebo toho, či bola vykonaná registrácia alebo udelená ochrana. Súdy členského štátu, v ktorom sa vedú registre, totiž môžu rozhodovať na základe ich vnútroštátneho práva o platnosti patentov, ktoré boli udelené v tomto štáte. Táto snaha o riadny výkon spravodlivosti má o to väčší význam v oblasti patentov, keďže vzhľadom na jej špecifickosť viaceré zmluvné štáty zaviedli systém osobitnej súdnej ochrany a vyhradili tieto sporové konania špecializovaným súdom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2006, GAT, C‑4/03 , EU:C:2006:457 , body 22 až 23 ).

37

Z uvedeného vyplýva, že ak je na súd členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, podaná na základe článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia žaloba pre porušenie patentu udeleného iným členským štátom, v rámci ktorej žalovaný prostredníctvom námietky spochybňuje platnosť tohto patentu, tento súd nemôže incidenčne konštatovať neplatnosť uvedeného patentu, ale musí vyhlásiť, že nemá právomoc v súlade s článkom 27 tohto nariadenia, pokiaľ ide o otázku platnosti tohto patentu, a to vzhľadom na výlučnú právomoc súdov členského štátu, ktorý patent udelil, stanovenú v článku 24 bode 4 uvedeného nariadenia (pokiaľ ide o článok 16 bod 4 Bruselského dohovoru, pozri rozsudok z 13. júla 2006, GAT, C‑4/03 , EU:C:2006:457 , body 26 a 31 ).

41

Z uvedeného vyplýva, že pravidlo výlučnej právomoci stanovené v článku 24 bode 4 nariadenia Brusel Ia sa týka len časti sporu týkajúcej sa platnosti patentu. Súd členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, ktorý má podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia právomoc rozhodovať o žalobe pre porušenie patentu udeleného v inom členskom štáte, preto nestráca túto právomoc len z dôvodu, že tento žalovaný prostredníctvom námietky spochybňuje platnosť tohto patentu.

42

Výklad článku 24 bodu 4 nariadenia Brusel Ia, ktorý je uvedený v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, je podporený štruktúrou tohto nariadenia, ako aj cieľmi, ktoré sleduje tak toto nariadenie, ako aj toto ustanovenie.

43

V prvom rade sa totiž pojem „v konaniach týkajúcich sa… platnosti patentov“ v zmysle článku 24 bodu 4 nariadenia Brusel Ia má vykladať reštriktívne, keďže stanovuje výlučnú právomoc, ktorá je výnimkou zo všeobecného pravidla právomoci súdu podľa miesta bydliska žalovaného uvedeného v článku 4 tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. novembra 1983, Duijnstee, 288/82 , EU:C:1983:326 , bod 23 , a z 8. septembra 2022, IRnova, C‑399/21 , EU:C:2022:648 , bod 39 , ako aj citovanú judikatúru).

47

Okrem toho vzhľadom na to, že podľa článku 27 nariadenia Brusel Ia je súd členského štátu povinný vyhlásiť, že nemá právomoc z dôvodu výlučnej právomoci súdu iného členského štátu bez toho, aby mohol postúpiť vec tomuto poslednému uvedenému súdu, takýto výklad by znamenal, že žalovaný by mohol uplatnením námietky neplatnosti patentu udeleného v inom členskom štáte, než v ktorom má bydlisko, ukončiť konanie o porušení práv, ktoré bolo voči nemu riadne začaté na súde členského štátu, v ktorom má bydlisko.

48

V treťom rade výklad článku 24 bodu 4 nariadenia Brusel Ia, ktorý je uvedený v bode 41 tohto rozsudku, plne napĺňa cieľ tohto ustanovenia – spočívajúci, ako bolo uvedené v bode 36 tohto rozsudku, v tom, že spory, ktoré sa samy týkajú registrácie alebo platnosti patentu, sú vyhradené súdom členského štátu, ktorý patent udelil, ktoré sú z dôvodu úzkej vecnej a právnej spojitosti najvhodnejšie na to, aby rozhodovali o týchto sporoch – bez toho, aby išiel nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné.

49

Ako konkrétne uviedol generálny advokát v bodoch 75 a 77 svojich návrhov z 22. februára 2024, tento výklad, na rozdiel od výkladu uvedeného v bode 44 tohto rozsudku, umožňuje majiteľovi európskeho patentu, ktorý sa domnieva, že ten istý žalovaný porušuje tento patent vo viacerých členských štátoch, sústrediť všetky svoje žaloby pre porušenie práv a získať celkovú náhradu na jedinom súde, aby sa tak predišlo najmä riziku rozdielnych rozhodnutí.

O tretej otázke

53

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 24 bod 4 nariadenia Brusel Ia vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na súd tretieho štátu, a v dôsledku toho priznáva tomuto súdu výlučnú právomoc, pokiaľ ide o posúdenie platnosti patentu udeleného alebo validovaného v tomto štáte.

54

Podľa znenia článku 24 bodu 4 tohto nariadenia majú výlučnú právomoc súdy členského štátu, ktorý patent udelil, najmä v konaniach týkajúcich sa platnosti patentov, bez ohľadu na bydlisko účastníkov konania. Ako vyplýva z bodu 33 tohto rozsudku, toto ustanovenie v tejto súvislosti nerozlišuje medzi národným patentom udeleným v členskom štáte a európskym patentom validovaným v členskom štáte.

55

Vzhľadom na pochybnosti, ktoré vnútroštátny súd uviedol v súvislosti s výkladom článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, a na účely poskytnutia užitočnej odpovede tomuto súdu, však treba ešte určiť, či v prípade, že je na súd členského štátu podaná na základe tohto článku 4 ods. 1 žaloba pre porušenie patentu udeleného alebo validovaného v treťom štáte, v rámci ktorej je prostredníctvom námietky nastolená otázka platnosti tohto patentu, má tento súd podľa uvedeného článku 4 ods. 1 právomoc rozhodovať o tejto námietke.

59

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na to, aby predmetný právny vzťah spadal do pôsobnosti nariadenia Brusel Ia, sa vyžaduje, aby vykazoval medzinárodný prvok. Tento prvok môže vyplývať tak z miesta bydliska žalovaného, ako aj z predmetu sporu, ktorý sa môže nachádzať v treťom štáte, pokiaľ tento vzťah môže pred súdom členského štátu nastoliť otázky týkajúce sa určenia medzinárodnej právomoci súdov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2022, IRnova, C‑399/21 , EU:C:2022:648 , body 27 až 29 ).

60

Je pritom nesporné, že právny vzťah, o ktorý ide vo veci samej, ktorý je predmetom tretej otázky, obsahuje medzinárodné prvky, ktoré súvisia jednak s bydliskom žalobcu, keďže sa nachádza v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom má žalovaný bydlisko, a jednak s jeho predmetom, keďže patent, o ktorý ide vo veci samej, bol validovaný v treťom štáte, konkrétne v Turecku. Tento právny vzťah teda patrí do pôsobnosti tohto nariadenia.

61

Rovnako dvojstranný dohovor uzatvorený medzi členským štátom a tretím štátom za podmienok, ktoré sú stanovené v článku 73 ods. 3 toho istého nariadenia, môže stanoviť, že súdy tohto tretieho štátu majú výlučnú právomoc rozhodovať spory týkajúce sa platnosti patentov udelených v uvedenom treťom štáte.

65

Okrem toho za podmienok, ktoré sú stanovené v článkoch 33 a 34 nariadenia Brusel Ia, môže dôjsť k tomu, že súd členského štátu, ktorého právomoc je založená na článku 4 tohto nariadenia, uzná právomoc súdov tretích štátov, pričom preruší konanie, prípadne zastaví konanie, ktoré na ňom prebieha, ak sa na súde tretieho štátu už vedie konanie v čase, keď súd v členskom štáte začne konať buď o žalobe v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi ako na súde tretieho štátu, alebo vo veci, ktorá súvisí so žalobou podanou na súde tretieho štátu.

66

S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa zdá, že v prejednávanej veci sa nemusí zohľadniť žiadne obmedzenie stanovené takýmito osobitnými pravidlami. Turecká republika totiž nie je zmluvným štátom Luganského dohovoru a spis, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, neobsahuje nijaký údaj o existencii dohovoru uplatniteľného medzi Švédskym kráľovstvom a týmto tretím štátom alebo o existencii konania prebiehajúceho na súde uvedeného tretieho štátu v zmysle článkov 33 a 34 nariadenia Brusel Ia.

67

Na jednej strane treba uviesť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že právomoc súdov členského štátu, z dôvodu miesta bydliska žalovaného na území tohto členského štátu, rozhodovať v spore, ktorý sa aspoň čiastočne týka tretieho štátu z dôvodu svojho predmetu, nie je v rozpore so zásadou relatívneho účinku zmlúv, ktorá je zakotvená v medzinárodnom práve (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. marca 2005, Owusu, C‑281/02 , EU:C:2005:120 , body 30 a 31 ).

71

Na druhej strane treba poznamenať, že táto právomoc súdu podľa bydliska žalovaného sa musí vykonávať bez zásahu do zásady nezasahovania, podľa ktorej štát nemôže zasahovať do vecí, ktoré patria hlavne do vnútroštátnej právomoci iného štátu.

72

74

Naproti tomu súd členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, na ktorý bola, ako je to vo veci samej, podaná na základe článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia žaloba pre porušenie práv, v rámci ktorej je prostredníctvom námietky nastolená otázka platnosti patentu udeleného alebo validovaného v treťom štáte, má právomoc rozhodovať o tejto otázke, ak sa neuplatní žiadne z obmedzení uvedených v bodoch 63 až 65 tohto rozsudku, keďže rozhodnutie tohto súdu požadované v tejto súvislosti nemôže mať vplyv na existenciu alebo obsah tohto patentu v tomto treťom štáte alebo viesť k zmene národného registra tohto tretieho štátu.

75

Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 62 svojich návrhov z 22. februára 2024 a ako účastníčky konania vo veci samej, ako aj Európska komisia uviedli na pojednávaní pred Súdnym dvorom 14. mája 2024, toto rozhodnutie má len účinky inter partes , teda dosah obmedzený na účastníčky konania. Ak je teda otázka platnosti patentu udeleného v treťom štáte nastolená prostredníctvom námietky v rámci žaloby pre porušenie tohto patentu na súde členského štátu, cieľom tejto námietky je len dosiahnuť zamietnutie tejto žaloby a nesmeruje k vydaniu rozhodnutia, ktoré by viedlo k úplnému alebo čiastočnému zrušeniu uvedeného patentu. Konkrétne uvedené rozhodnutie nemôže v žiadnom prípade obsahovať príkaz adresovaný správnemu orgánu zodpovednému za vedenie národného registra dotknutého tretieho štátu.

76

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že na tretiu otázku treba odpovedať tak, že článok 24 bod 4 nariadenia Brusel Ia sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na súd tretieho štátu, a v dôsledku toho nepriznáva takémuto súdu žiadnu výlučnú alebo nevýlučnú právomoc, pokiaľ ide o posúdenie platnosti patentu udeleného alebo validovaného týmto štátom. Ak je na súde členského štátu podaná na základe článku 4 ods. 1 tohto nariadenia žaloba pre porušenie patentu udeleného alebo validovaného v treťom štáte, v rámci ktorej je prostredníctvom námietky nastolená otázka platnosti tohto patentu, tento súd má podľa tohto článku 4 ods. 1 právomoc rozhodovať o tejto námietke, pričom jeho rozhodnutie v tomto ohľade nemôže mať vplyv na existenciu alebo obsah uvedeného patentu v tomto treťom štáte alebo viesť k zmene národného registra tohto tretieho štátu.

sa má vykladať v tom zmysle, že:

súd členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, na ktorý bola na základe článku 4 ods. 1 tohto nariadenia podaná žaloba pre porušenie patentu udeleného v inom členskom štáte, má naďalej právomoc rozhodovať o tejto žalobe, ak tento žalovaný v rámci tejto žaloby spochybňuje prostredníctvom námietky platnosť tohto patentu, hoci právomoc rozhodovať o tejto platnosti majú výlučne súdy tohto iného členského štátu.

2.

Článok 24 bod 4 nariadenia č. 1215/2012

sa má vykladať v tom zmysle, že:

sa neuplatňuje na súd tretieho štátu, a v dôsledku toho nepriznáva takémuto súdu žiadnu výlučnú alebo nevýlučnú právomoc, pokiaľ ide o posúdenie platnosti patentu udeleného alebo validovaného týmto štátom. Ak je na súde členského štátu podaná na základe článku 4 ods. 1 tohto nariadenia žaloba pre porušenie patentu udeleného alebo validovaného v treťom štáte, v rámci ktorej je prostredníctvom námietky nastolená otázka platnosti tohto patentu, tento súd má podľa tohto článku 4 ods. 1 právomoc rozhodovať o tejto námietke, pričom jeho rozhodnutie v tomto ohľade nemôže mať vplyv na existenciu alebo obsah uvedeného patentu v tomto treťom štáte alebo viesť k zmene národného registra tohto tretieho štátu.