C-351/22

62022CJ0351

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 10. septembra 2024 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (SZBP) – Reštriktívne opatrenia s ohľadom na konanie Ruskej federácie, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine – Rozhodnutie 2014/512/SZBP – Článok 2 ods. 2 písm. a) – Právomoc Súdneho dvora – Článok 24 ods. 1 druhý pododsek posledná veta ZEÚ – Článok 275 ZFEÚ – Článok 215 ZFEÚ – Článok 17 Charty základných práv Európskej únie – Právo vlastniť majetok – Zásady právnej istoty a zákonnosti trestov – Sprostredkovateľské služby v súvislosti s vojenským materiálom – Zákaz poskytovania takýchto služieb – Neoznámenie príslušným vnútroštátnym orgánom – Priestupok – Pokuta – Automatické zhabanie súm prijatých ako protihodnota za zakázanú transakciu“

Vo veci C‑351/22,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť, Rumunsko) z 2. novembra 2021 a doručený Súdnemu dvoru 31. mája 2022, ktorý súvisí s konaním

tajomník: K. Hötzel, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 27. júna 2023,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Neves 77 Solutions SRL, v zastúpení: S. Donescu, avocată,

–

Rada Európskej únie, v zastúpení: M. Bishop a A. Ştefănuc, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: J.‑F. Brakeland, M. Carpus Carcea, L. Gussetti a Y. Marinova, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní z 23. novembra 2023,

vyhlásil tento

Rozsudok

Zmluva o EÚ a Zmluva o fungovaní EÚ

3

Hlava V Zmluvy o EÚ je nazvaná „Všeobecné ustanovenia o vonkajšej činnosti [Európskej] Únie a osobitné ustanovenia o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike“. V kapitole 2 tejto hlavy s názvom „Osobitné ustanovenia o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike“ článok 24 ods. 1 druhý pododsek uvádza:

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika podlieha osobitným pravidlám a postupom. Vymedzuje a vykonáva ju jednomyseľne Európska rada a Rada [Európskej únie] s výnimkou prípadov, keď sa v zmluvách ustanovuje inak. Prijatie legislatívneho aktu sa vylučuje. Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku uskutočňuje vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a členské štáty v súlade so zmluvami. Osobitná úloha Európskeho parlamentu a [Európskej k]omisie v tejto oblasti je vymedzená v zmluvách. Súdny dvor Európskej únie nemá vo vzťahu k týmto ustanoveniam právomoc s výnimkou jeho právomoci monitorovať súlad s článkom 40 [ZEÚ] a preskúmavať zákonnosť niektorých rozhodnutí, ako sa ustanovuje v článku 275 druhom odseku [ZFEÚ].“

4

Článok 40 ZEÚ, ktorý sa tiež nachádza v tejto kapitole 2, stanovuje:

…“

6

Šiesta časť Zmluvy o fungovaní EÚ obsahuje inštitucionálne a finančné ustanovenia. Hlava I tejto šiestej časti je nazvaná „Ustanovenia o orgánoch“. Oddiel 5 tejto hlavy I týkajúci sa Súdneho dvora Európskej únie obsahuje článok 275 ZFEÚ, ktorý znie:

„Súdny dvor Európskej únie nemá právomoc, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ani pokiaľ ide o akty prijaté na ich základe.

Súdny dvor Európskej únie má však právomoc dohliadať na dodržiavanie článku 40 [ZEÚ] a rozhodovať o žalobách podaných v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 263 štvrtom odseku [ZFEÚ], ktorými sa preskúmava zákonnosť rozhodnutí upravujúcich reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré boli prijaté Radou na základe hlavy V kapitoly 2 Zmluvy o [EÚ].“

Rozhodnutie 2014/512

…“

8

Podľa článku 5 tohto rozhodnutia:

„S cieľom maximalizovať účinok opatrení uvedených v tomto rozhodnutí Únia nabáda tretie štáty, aby prijali podobné reštriktívne opatrenia, aké sa ustanovili týmto rozhodnutím.“

9

Článok 7 uvedeného rozhodnutia stanovuje:

akákoľvek osoba, subjekt alebo orgán konajúce prostredníctvom alebo v mene jednej z osôb, subjektov alebo orgánov uvedených v písm. a) alebo b) tohto odseku.

2. Pri akomkoľvek konaní, ktorého cieľom je vymáhanie pohľadávky, nesie dôkazné bremeno o tom, že uspokojenie tejto pohľadávky nie je odsekom 1 zakázané, osoba, ktorá túto pohľadávku vymáha.

3. Týmto článkom nie je dotknuté právo osôb, subjektov a orgánov uvedených v odseku 1 na súdne preskúmanie zákonnosti neplnenia zmluvných záväzkov v súlade s týmto rozhodnutím.“

Nariadenie (EÚ) č. 833/2014

10

Článok 1 nariadenia Rady (EÚ) č. 833/2014 z 31. júla 2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine ( Ú. v. EÚ L 229, 2014, s. 1 ), stanovuje:

ii)

predaj alebo nákup tovaru a technológií alebo finančných a technických služieb vrátane tých, ktoré sa nachádzajú v tretích krajinách, na účely ich prepravy do inej tretej krajiny;

…“

11

Podľa článku 4 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia:

„Je zakázané:

a)

priamo alebo nepriamo poskytovať technickú pomoc a sprostredkovateľské služby v súvislosti s tovarom a technológiami uvedenými v Spoločnom zozname vojenského materiálu… alebo v súvislosti s poskytovaním, výrobou, údržbou a používaním tovaru uvedeného v tomto zozname, akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu v Rusku alebo na použitie v Rusku.“

Spoločná pozícia 2008/944/SZBP

13

Podľa článku 12 spoločnej pozície Rady 2008/944/SZBP z 8. decembra 2008, ktorou sa vymedzujú spoločné pravidlá upravujúce kontrolu vývozu vojenskej technológie a materiálu ( Ú. v. EÚ L 335, 2008, s. 99 ):

„Členské štáty zabezpečia, aby im ich vnútroštátne právne predpisy umožňovali kontrolu vývozu technológie alebo materiálu uvedeného v Spoločnom zozname vojenského materiálu EÚ. Spoločný zoznam vojenského materiálu EÚ slúži ako orientačný bod pre vnútroštátne zoznamy vojenskej technológie a materiálu členských štátov, priamo ich však nenahrádza.“

OUG č. 202/2008

16

Článok 1 ods. 1 Ordonanța de urgență a Guvernului nr. 202/2008 privind punerea în aplicare a sancțiunilor internaționale (mimoriadne nariadenie vlády č. 202/2008 o uplatňovaní medzinárodných sankcií) zo 4. decembra 2008 ( Monitorul Oficial al României , časť I, č. 825 z 8. decembra 2008) (ďalej len „OUG č. 202/2008“) stanovuje:

„Toto mimoriadne nariadenie upravuje vnútroštátne pravidlá uplatňovania medzinárodných sankcií uložených:

a)

rezolúciami Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov alebo inými aktmi prijatými na základe článku 41 Charty Organizácie Spojených národov;

18

Článok 7 OUG č. 202/2008 stanovuje:

„1. Každá osoba, ktorá má údaje a informácie týkajúce sa označených osôb alebo subjektov, ktorá má v držbe alebo kontroluje majetok alebo ktorá má údaje a informácie o ňom, o transakciách súvisiacich s majetkom alebo o transakciách týkajúcich sa označených osôb alebo subjektov, je povinná o tom informovať príslušný orgán v súlade s týmto mimoriadnym nariadením hneď, ako sa dozvie o existencii situácie, ktorá si vyžaduje túto informáciu.

2. Ak orgán verejnej moci alebo inštitúcia, ktorá bola informovaná podľa odseku 1, zistí, že nie je orgánom príslušným podľa tohto mimoriadneho nariadenia, zašle túto informáciu príslušnému orgánu do 24 hodín. Ak príslušný orgán nie je možné identifikovať, informácie sa postúpia ministerstvu zahraničných vecí ako koordinátorovi medziinštitucionálneho výboru uvedeného v článku 13.

3. Informácie musia obsahovať minimálne údaje umožňujúce identifikovať a kontaktovať ich autora.“

19

b)

nesplnenie povinnosti stanovenej v článku 24 ods. 1, ak skutok nie je trestným činom.“

Vyhlášky č. 156/2018 a č. 901/2019

21

Ordinul ministrului afacerilor externe nr. 156/2018 pentru aprobarea Listei cuprinzând produsele militare supuse regimului de control al exporturilor, importurilor și altor operațiuni (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 156/2018 o schválení zoznamu vojenských výrobkov podliehajúcich režimu kontroly vývozu, dovozu a iných transakcií) z 18. januára 2018 ( Monitorul Oficial al României , časť I, č. 86 z 30. januára 2018, ďalej len „vyhláška č. 156/2018“), účinná od 5. marca 2018 do 4. júla 2019, bola zrušená a nahradená Ordinul ministrului afacerilor externe nr. 901/2019 pentru aprobarea Listei cuprinzând produsele militare supuse regimului de control al exporturilor, importurilor și altor operațiuni (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 901/2019 o schválení zoznamu vojenských výrobkov podliehajúcich režimu kontroly vývozu, dovozu a iných transakcií) zo 4. júna 2019 ( Monitorul Oficial al României , časť I, č. 477 z 12. júna 2019, ďalej len „vyhláška č. 901/2019“), platnou od 5. júla 2019 do 6. októbra 2021.

22

25

Listami z 26. a 29. júla 2019 Departamentul pentru Controlul Exporturilor (ANCEX) din cadrul Ministerului Afacerilor Externe [odbor pre kontrolu vývozu (ANCEX) ministerstva zahraničných vecí, Rumunsko] (ďalej len „ANCEX“) informoval Neves, že rádiostanice R‑800L2E patria do kategórie VM 11 zoznamu vojenských výrobkov schváleného vyhláškou č. 901/2019, že obchodné transakcie týkajúce sa týchto výrobkov sa môžu vykonávať len na základe registrácie a licencií, ktoré vydal tento odbor podľa Ordonanța de urgență a Guvernului nr. 158/1999 privind regimul de control al exporturilor, importurilor și altor operațiuni cu produse militare (mimoriadne nariadenie vlády č. 158/1999, ktorým sa upravuje režim kontroly vývozu, dovozu a iných transakcií s vojenskými výrobkami), a že na sprostredkovateľské transakcie týkajúce sa týchto rádiostaníc sa vzťahuje rozhodnutie 2014/512.

26

V odpovedi na tieto listy Neves spochybnila vojenskú povahu uvedených rádiostaníc a uviedla, že vyhláška č. 901/2019 sa v čase ich dodania neuplatňovala. Neves dodala, že ani článok 2 ods. 2 písm. a) rozhodnutia 2014/512 sa neuplatňuje, pretože tieto rádiostanice neboli predané do Ruska, keďže boli dodané do Indie.

27

V dňoch 6. a 9. augusta 2019 Neves dostala od spoločnosti SFTE v uvedenom poradí sumy 577746,08 eura ako zálohu a 2407215,32 eura ako platbu za tovar dodaný v súlade so zmluvou zo 4. januára 2019.

31

Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť, Rumunsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, koná vo veci odvolania proti tomuto rozsudku, ktoré podala spoločnosť Neves. Neves predovšetkým spochybňuje, že sa dopustila priestupku, ktorý jej vytýka ANAF, a subsidiárne tvrdí, že opatrenie zhabania, ktoré jej bolo uložené z dôvodu tohto priestupku, nie je primerané a predstavuje porušenie jej vlastníckeho práva zaručeného článkom 1 dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Paríži 20. marca 1952 (ďalej len „prvý dodatkový protokol“).

32

Vnútroštátny súd sa domnieva, že Súdny dvor vo svojej judikatúre, najmä v rozsudku z 28. marca 2017, Rosneft ( C‑72/15 , EU:C:2017:236 ), zatiaľ nevykladal článok 2 ods. 2 písm. a) rozhodnutia 2014/512 a že je potrebné objasniť najmä to, či toto rozhodnutie umožňuje také opatrenie úplného zhabania, o aké ide vo veci samej. Uvedený súd sa tiež pýta na primeranosť tohto opatrenia, najmä vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.

33

Za týchto okolností Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

O právomoci Súdneho dvora

34

Rumunská a holandská vláda, ako aj Rada sa domnievajú, že podľa článku 24 ods. 1 druhého pododseku poslednej vety ZEÚ a článku 275 ZFEÚ Súdny dvor nemá právomoc vykladať ustanovenie so všeobecnou pôsobnosťou patriace do oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP), ktoré slúži ako základ pre vnútroštátne sankčné opatrenia, akým je článok 2 ods. 2 písm. a) rozhodnutia 2014/512. Neves, rakúska vláda a Komisia sa domnievajú, že Súdny dvor má právomoc vykladať takéto ustanovenie.

35

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 24 ods. 1 druhého pododseku poslednej vety ZEÚ a článku 275 prvého odseku ZFEÚ Súdny dvor v zásade nemá právomoc, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa SZBP, ani pokiaľ ide o akty prijaté na základe týchto ustanovení. Tieto ustanovenia zavádzajú výnimku z pravidla o všeobecnej právomoci, ktorú článok 19 ZEÚ priznáva Súdnemu dvoru na zabezpečenie dodržiavania práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv, a preto sa musia vykladať reštriktívne (rozsudky z 24. júna 2014, Parlament/Rada, C‑658/11 , EU:C:2014:2025 , body 69 a 70 ; z 19. júla 2016, H/Rada a i., C‑455/14 P , EU:C:2016:569 , body 39 a 40 , ako aj zo 6. októbra 2020, Bank Refah Kargaran/Rada, C‑134/19 P , EU:C:2020:793 , body 26 a 32 ).

36

Okrem toho podľa ustálenej judikatúry právomoc Súdneho dvora nie je žiadnym spôsobom obmedzená, pokiaľ ide o nariadenie prijaté na základe článku 215 ZFEÚ, ktorým sú uplatňované pozície Únie prijaté v rámci SZPB. Takéto nariadenia totiž predstavujú akty Únie prijaté na základe Zmluvy o fungovaní EÚ, vo vzťahu ku ktorým súdy Únie disponujú všetkými právomocami, ktoré im priznáva primárne právo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 106 a citovanú judikatúru).

40

Tak je to aj v prípade nariadenia č. 833/2014 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15 , EU:C:2017:236 , body 105 a 107 ).

41

Vzhľadom na to, že zákaz poskytovania sprostredkovateľských služieb stanovený v článku 2 ods. 2 písm. a) rozhodnutia 2014/512, ktorý slúži ako základ pre vnútroštátne sankčné opatrenia uložené spoločnosti Neves, nebol v čase skutkových okolností vo veci samej vykonaný v nariadení č. 833/2014, vzniká otázka, či má Súdny dvor právomoc vykladať tento článok 2 ods. 2 písm. a).

42

To predovšetkým znamená dbať na to, aby, pokiaľ ide o vykonanie článku 215 ZFEÚ, ktorý stanovuje prepojenie medzi cieľmi Zmluvy o EÚ v oblasti SZBP a činnosťami Únie, ktoré prinášajú reštriktívne opatrenia spadajúce pod Zmluvu o fungovaní EÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. júla 2012, Parlament/Rada, C‑130/10 , EU:C:2012:472 , bod 59 , a zo 6. októbra 2020, Bank Refah Kargaran/Rada, C‑134/19 P , EU:C:2020:793 , bod 38 ), Rada nemohla obísť právomoc Súdneho dvora, pokiaľ ide o nariadenie podľa tohto článku.

46

V tejto súvislosti z jasného znenia článku 215 ods. 1 ZFEÚ, najmä z použitia slovesa „prijme“, ktoré sa odlišuje od výrazu „môže prijať“ použitého v odseku 2 tohto článku, vyplýva, že Rade prináleží prijať potrebné opatrenia uvedené v tomto odseku 1 na vykonanie rozhodnutia SZBP, ktorým sa prijíma pozícia Únie týkajúca sa prerušenia alebo obmedzenia hospodárskych a finančných vzťahov s treťou krajinou. Táto inštitúcia sa teda v prípade, na ktorý sa vzťahuje posledný uvedený odsek, nachádza v situácii presne vymedzenej právomoci.

47

V druhom rade z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že pokiaľ ide o akty Únie, ktoré vyvolávajú právne účinky voči tretím stranám, súdne preskúmanie, ktoré Súdnemu dvoru priznávajú Zmluvy, nie je obmedzené kvalifikáciou, povahou ani formou týchto aktov. Pokiaľ teda ide o žalobu o neplatnosť upravenú v článku 263 ZFEÚ, keďže táto žaloba smeruje k zabezpečeniu dodržiavania práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv, možno ju podať vo vzťahu ku všetkým ustanoveniam prijatým inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie bez ohľadu na ich povahu alebo formu, ktoré majú vyvolávať záväzné právne účinky [pozri v tomto zmysle rozsudky z 31. marca 1971, Komisia/Rada, 22/70 , EU:C:1971:32 , body 40 , 42 a 55 , ako aj zo 14. júla 2022, Parlament/Rada (Sídlo Európskeho orgánu práce), C‑743/19 , EU:C:2022:569 , bod 36 , a citovanú judikatúru].

51

Výklad uvedený v bode 49 tohto rozsudku tiež umožňuje zabezpečiť nevyhnutnú koherenciu systému súdnej ochrany stanoveného právom Únie. Ako totiž vyplýva z článku 2 ZEÚ, ktorý sa nachádza v spoločných ustanoveniach Zmluvy o EÚ, ako aj z článku 21 ZEÚ týkajúceho sa vonkajšej činnosti Únie, na ktorý odkazuje článok 23 ZEÚ týkajúci sa SZBP, Únia je založená najmä na hodnote právneho štátu. Samotná existencia účinného súdneho preskúmavania na účely dodržania ustanovení práva Únie je súčasťou existencie právneho štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2020, Bank Refah Kargaran/Rada, C‑134/19 P , EU:C:2020:793 , body 35 a 36 , ako aj citovanú judikatúru).

52

Konanie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 19 ods. 3 písm. b) ZEÚ a článku 267 ZFEÚ, ktoré je základom súdneho systému Európskej únie, pritom zásadným spôsobom prispieva k zachovaniu tejto hodnoty [pozri v tomto zmysle stanovisko 2/13 (Pristúpenie Únie k EDĽP) z 18. decembra 2014, EU:C:2014:2454 , bod 176 a citovanú judikatúru].

53

Treba sa teda domnievať, že vzhľadom na články 19, 24 a 40 ZEÚ, ako aj článok 215 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkami 2 a 21 ZEÚ má Súdny dvor právomoc rozhodovať v prejudiciálnom konaní podľa článku 267 ZFEÚ o výklade všeobecne záväzného opatrenia aktu prijatého na základe ustanovení týkajúcich sa SZBP za predpokladu, že Rade prináleží vykonať toto opatrenie, ktoré slúži ako základ pre vnútroštátne sankčné opatrenia uložené fyzickej alebo právnickej osobe v nariadení podľa článku 215 ZFEÚ.

57

Zbrane a vojenský materiál uvedené v článku 2 ods. 2 písm. a) rozhodnutia 2014/512, ako aj súvisiace služby totiž patria do pôsobnosti Zmluvy o fungovaní EÚ. Konkrétne, ako Komisia uviedla na pojednávaní, obchod s týmito zbraňami, materiálom a službami patrí do právomoci Únie podľa článkov 114 a 207 ZFEÚ. Uvedené zbrane a materiál, ktoré sú uvedené na Spoločnom zozname vojenského materiálu Európskej únie uvedenom v článku 12 spoločnej pozície 2008/944, ktorý slúži ako referenčný zoznam pre vnútroštátne zoznamy vojenských technológií a materiálu členských štátov, podliehajú Spoločnému colnému sadzobníku, ako to potvrdzuje nariadenie Rady (ES) č. 150/2003 z 21. januára 2003, ktorým sa odpúšťajú dovozné clá na určité zbrane a vojenské zariadenia ( Ú. v. ES L 25, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 02/013, s. 15).

58

Okrem toho tento záver nemožno spochybniť možnosťou, ktorú členským štátom ponúka článok 346 ods. 1 písm. b) ZFEÚ, ktorý umožňuje každému členskému štátu za určitých podmienok prijať opatrenia, ktoré považuje za nevyhnutné na ochranu základných záujmov vlastnej bezpečnosti a ktoré sú späté s výrobou zbraní, munície a bojového materiálu alebo obchodu s nimi. Ako uviedla Komisia na pojednávaní, táto možnosť nemôže obmedziť viazanú právomoc Rady vyplývajúcu z článku 215 ods. 1 ZFEÚ prijať opatrenia potrebné na to, aby sa v Únii vykonalo prerušenie alebo obmedzenie hospodárskych a finančných vzťahov s treťou krajinou stanovené v rozhodnutí, ktorým sa v tejto súvislosti určuje pozícia Únie.

59

Navyše treba poznamenať, že prijatím nariadenia 2023/1214 Rada zaviedla zákaz poskytovať sprostredkovateľské služby v súvislosti s vojenským materiálom, uvedený v článku 2 ods. 2 písm. a) rozhodnutia 2014/512, čo potvrdzuje, že takéto opatrenie je súčasťou opatrení, ktoré treba prijať v nariadení založenom na článku 215 ods. 1 ZFEÚ.

62

Svojou treťou otázkou, ktorou sa treba zaoberať v prvom rade, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 ods. 2 písm. a) rozhodnutia 2014/512 vykladať v tom zmysle, že zákaz poskytovania sprostredkovateľských služieb uvedený v tomto ustanovení sa uplatňuje aj vtedy, ak vojenský materiál, ktorý je predmetom dotknutej sprostredkovateľskej transakcie, nebol nikdy dovezený na územie členského štátu.

63

Podľa znenia tohto ustanovenia: „Zakazuje sa poskytovať technickú pomoc, sprostredkovateľské služby alebo iné služby v súvislosti vojenskými aktivitami a poskytovať, vyrábať, udržiavať a používať zbrane všetkých druhov a súvisiaceho materiálu vrátane zbraní a streliva, vojenských vozidiel a vybavenia, polovojenského vybavenia a náhradných dielov pre ne, a to priamo alebo nepriamo akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu v Rusku alebo na použitie v Rusku“.

64

Zo znenia uvedeného ustanovenia, najmä z použitia výrazu „priamo alebo nepriamo“, vyplýva, že zákaz, ktorý stanovuje, sa uplatňuje široko, najmä ak sa sprostredkovateľské služby v súvislosti s vojenským materiálom poskytujú osobe, subjektu alebo orgánu v Rusku, bez toho, aby toto znenie stanovovalo podmienku, ktorá by vyžadovala dovoz tohto zariadenia na územie členského štátu. Podľa uvedeného znenia na rozdiel od toho, čo tvrdí Neves, stačí, aby tieto služby boli priamo alebo nepriamo poskytované hospodárskemu subjektu v Rusku bez ohľadu na konečné miesto určenia uvedeného materiálu.

68

Okrem toho Súdny dvor zdôraznil význam cieľov sledovaných rozhodnutím 2014/512 a nariadením č. 833/2014, ktorými sú ochrana územnej celistvosti, zvrchovanosti a nezávislosti Ukrajiny, ako aj podpora mierového riešenia krízy v tejto krajine, ktoré sú súčasťou širšieho cieľa zachovania mieru a medzinárodnej bezpečnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 150 ).

69

Výklad článku 2 ods. 2 písm. a) tohto rozhodnutia, podľa ktorého sa zákaz uvedený v tomto ustanovení uplatňuje aj vtedy, keď sa dotknuté sprostredkovateľské služby týkajú zbraní a vojenského materiálu, ktoré bez ohľadu na ich konečné miesto určenia neboli dovezené na územie členského štátu, umožňuje zabezpečiť potrebný účinok tohto zákazu a prispieva k dosiahnutiu cieľov uvedeného rozhodnutia uvedených v predchádzajúcom bode tohto rozsudku. Takýto zákaz by sa totiž dal ľahko obísť, ak by na jeho obídenie stačilo, aby zbrane a vojenský materiál boli prepravované bez toho, aby prešli územím Únie.

70

Výklad uvedený v bode 64 tohto rozsudku tiež umožňuje zabezpečiť koherentnosť výkladu práva Únie tým, že pojmu „sprostredkovateľské služby“ uvedenému v rôznych aktoch patriacich do oblasti SZBP priznáva rovnaký rozsah.

Uvedený článok 5 sa totiž obmedzuje na uvedenie toho, že Únia nabáda tretie štáty, aby prijali reštriktívne opatrenia podobné tým, aké sa ustanovili v uvedenom rozhodnutí. Pokiaľ ide o uvedený článok 7, týka sa prípadných nárokov v súvislosti s akoukoľvek zmluvou alebo transakciou, ktorých plnenie bolo dotknuté opatreniami uloženými na základe rozhodnutia 2014/512, ktoré by podala jedna z kategórií osôb a subjektov uvedených v tom istom článku 7 ods. 1 písm. a) až c). Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom sa však spor vo veci samej netýka takéhoto návrhu a Neves nepatrí do žiadnej z týchto kategórií.

74

Na druhej strane z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že tento súd sa tiež pýta na súlad opatrenia zhabania, aké bolo uložené spoločnosti Neves, s vlastníckym právom zaručeným v článku 1 prvého dodatkového protokolu a zakotveným v právnom poriadku Únie v článku 17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

75

V dôsledku toho treba konštatovať, že svojou prvou a druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 ods. 2 písm. a) rozhodnutia 2014/512 v spojení s vlastníckym právom zakotveným v článku 17 Charty, ako aj so zásadami právnej istoty a zákonnosti trestov vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu opatreniu zhabania celého výnosu zo sprostredkovateľskej transakcie uvedenej v tomto článku 2 ods. 2 písm. a), ku ktorému dochádza automaticky po tom, ako príslušné vnútroštátne orgány konštatujú porušenie zákazu uskutočnenia tejto transakcie a povinnosti oznámiť ju.

76

79

Ako už Súdny dvor rozhodol, článok 17 Charty predstavuje právnu normu, ktorá priznáva práva jednotlivcom [rozsudok z 21. mája 2019, Komisia/Maďarsko (Užívanie poľnohospodárskych pozemkov), C‑235/17 , EU:C:2019:432 , bod 68 a citovaná judikatúra].

80

V súlade s článkom 52 ods. 3 Charty v rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanom v Ríme 4. novembra 1950, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie však nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv. Z toho vyplýva, že na účely výkladu článku 17 Charty treba zohľadniť judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa článku 1 prvého dodatkového protokolu, ktorý zakotvuje ochranu vlastníckeho práva ako minimálnu hranicu ochrany [pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. mája 2019, Komisia/Maďarsko (Užívanie poľnohospodárskych pozemkov), C‑235/17 , EU:C:2019:432 , bod 72 a citovanú judikatúru].

81

83

V prejednávanej veci sa opatrenie zhabania uložené spoločnosti Neves týkalo peňažnej sumy, ktorá jej bola vyplatená na základe zmluvy zo 4. januára 2019 ako platba za dodanie rádiostaníc považovaných za vojenský materiál. Cieľom tohto opatrenia je zabezpečiť dodržiavanie zákazu poskytovať sprostredkovateľské služby v súvislosti s vojenským materiálom, stanoveného rozhodnutím 2014/512 ako reštriktívne opatrenie so všeobecnou pôsobnosťou v reakcii na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine. Uvedené opatrenie tak súvisí so zákazom nákupu a predaja zbraní a vojenského materiálu Rusku, ktorý je tiež stanovený v tomto rozhodnutí, ako aj všeobecnejšie s právnou úpravou týkajúcou sa obchodu so zbraňami.

84

Za týchto podmienok takéto opatrenie zhabania predstavuje obmedzenie výkonu vlastníckeho práva, ktoré patrí do právnej úpravy užívania majetku v zmysle článku 17 ods. 1 tretej vety Charty.

85

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že právo vlastniť majetok zaručené článkom 17 Charty nie je absolútnou výsadou a jeho výkon môže byť predmetom obmedzení opodstatnených cieľmi všeobecného záujmu sledovanými Úniou (rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P , EU:C:2016:701 , bod 69 ).

89

Po tretie uvedené opatrenie smeruje k dosiahnutiu cieľov sledovaných rozhodnutím 2014/512, ktorých význam zdôraznil Súdny dvor, ako bolo pripomenuté v bode 68 tohto rozsudku, a zodpovedá tak cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou v zmysle článku 52 ods. 1 Charty.

90

Po štvrté, pokiaľ ide o dodržanie zásady proporcionality, v prvom rade sa zdá, že obmedzenie výkonu vlastníckeho práva vyplývajúce z toho istého opatrenia je vhodné na dosiahnutie týchto cieľov.

91

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že opatrenie zhabania dotknuté vo veci samej, ktoré dopĺňa opatrenie pokuty, bolo prijaté v nadväznosti na konštatovanie príslušných rumunských orgánov o nedodržaní zákazu uskutočniť transakciu vo vzťahu k majetku, ktorý je predmetom medzinárodnej sankcie, ktorý v prejednávanej veci vyplýva z rozhodnutia 2014/512, a povinnosti bezodkladne informovať tieto orgány o tejto transakcii. Uloženie tohto opatrenia zhabania môže odradiť dotknuté hospodárske subjekty od uskutočnenia takýchto transakcií a podnecovať ich k dodržiavaniu tak tohto zákazu, ako aj tejto informačnej povinnosti, ktorá príslušným orgánom členských štátov uľahčuje kontrolu transakcií týkajúcich sa dotknutých výrobkov, v tomto prípade vojenského materiálu.

95

Pokiaľ ide o takýto opravný prostriedok, treba uviesť, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článku 1 prvého dodatkového protokolu vyplýva, že v prípadoch, keď je sankcia zhabania uložená nezávisle od odsúdenia v trestnom konaní, je potrebné, aby celé konanie dávalo dotknutej osobe možnosť brániť sa tak pred vnútroštátnymi orgánmi, ktoré jej uložili túto sankciu, ako aj pred súdmi rozhodujúcimi o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam týchto orgánov, aby mohli pristúpiť k celkovému preskúmaniu rôznych prítomných záujmov (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 15. októbra 2020, Karapetyan v. Gruzínsko, CE:ECHR:2020:1015JUD006123312, bod 35).

96

V tejto súvislosti musí mať dotknutá osoba najmä primeranú príležitosť predložiť svoju vec príslušným orgánom tak, aby bolo možné účinne napadnúť dotknuté opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P , EU:C:2008:461 , bod 368 ).

97

Vnútroštátnemu súdu preto prináleží, aby sa ubezpečil, že spoločnosti Neves sa v rámci konania vo veci samej poskytujú dostatočné procesné záruky, najmä pokiaľ ide o preukázanie existencie priestupku, ktorý sa jej vytýka. Konkrétne v rozsahu, v akom táto spoločnosť spochybňuje v prípade rádiostaníc, o ktoré ide vo veci samej, ich povahu vojenského materiálu, sa tento súd musí ubezpečiť, že tieto rádiostanice patria do spoločného zoznamu vojenského materiálu Európskej únie uvedeného v článku 12 spoločnej pozície 2008/944, ktorý slúžil ako referenčný zoznam pre vnútroštátny zoznam týchto materiálov stanovený vyhláškami č. 156/2018 a 901/2019.

101

Zdá sa teda, že obmedzenie výkonu vlastníckeho práva vyplývajúce z takéhoto opatrenia zhabania je v súlade so zásadou proporcionality, a v dôsledku toho je odôvodnené vzhľadom na podmienky stanovené v článku 52 ods. 1 Charty, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

102

V treťom rade, pokiaľ ide o všeobecnú zásadu právnej istoty, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, táto zásada vyžaduje, aby boli právne pravidlá jasné, presné a predvídateľné, pokiaľ ide o ich účinky. Hoci táto zásada bráni retroaktívnemu uplatňovaniu novej právnej normy, teda na situáciu, ktorá existovala pred nadobudnutím jej účinnosti, uvedená zásada vyžaduje, aby bol každý skutkový stav, ak nie je výslovne stanovené inak, riadne posúdený vzhľadom na právne normy, ktoré s ním časovo súvisia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. januára 2022, VYSOČINA WIND, C‑181/20 , EU:C:2022:51 , bod 47 a citovanú judikatúru).

103

Pokiaľ ide o zásadu zákonnosti trestných činov a trestov, ktorá je osobitným vyjadrením všeobecnej zásady právnej istoty a ktorá je zakotvená v článku 49 Charty, vyžaduje najmä, aby zákon jasne vymedzoval porušenia a tresty za ne s cieľom zabezpečiť predvídateľnosť, pokiaľ ide tak o definovanie trestného činu, ako aj určenie trestu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. marca 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Priamy účinok), C‑205/20 , EU:C:2022:168 , bod 47 , a z 24. júla 2023, Lin, C‑107/23 PPU , EU:C:2023:606 , bod 104 , ako aj citovanú judikatúru].

107

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 2 ods. 2 písm. a) rozhodnutia 2014/512 v spojení s vlastníckym právom zakotveným v článku 17 Charty, ako aj so zásadami právnej istoty a zákonnosti trestov sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnemu opatreniu zhabania celého výnosu zo sprostredkovateľskej transakcie uvedenej v tomto článku 2 ods. 2 písm. a), ku ktorému dochádza automaticky po tom, ako príslušné vnútroštátne orgány konštatujú porušenie zákazu uskutočnenia tejto transakcie a povinnosti oznámiť ju.

O trovách

108

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni vnútroštátnemu opatreniu zhabania celého výnosu zo sprostredkovateľskej transakcie uvedenej v tomto článku 2 ods. 2 písm. a), ku ktorému dochádza automaticky po tom, ako príslušné vnútroštátne orgány konštatujú porušenie zákazu uskutočnenia tejto transakcie a povinnosti oznámiť ju.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: rumunčina.