C-369/22

Société Air France SA , so sídlom v Roissy (Francúzsko), v zastúpení: M. Blayney a A. Wachsmann, avocats,

odvolateľka,

ďalšia účastníčka konania:

Európska komisia , v zastúpení: P. Berghe a A. Dawes, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci pôvodne V. Bringer a N. Coutrelis, avocats, neskôr N. Coutrelis, avocate,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (piata komora),

Rozsudok

1

Svojím odvolaním spoločnosť Société Air France SA (ďalej len „Air France“) navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 30. marca 2022, Air France/Komisia (T‑338/17, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2022:180 ), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu, ktorou sa domáhala v prvom rade zrušenia rozhodnutia Komisie C(2017) 1742 final zo 17. marca 2017 týkajúceho sa konania podľa článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave (vec AT.39258 – Nákladná letecká doprava) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) v rozsahu, v akom sa jej týka, a subsidiárne čiastočného zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj zníženia výšky pokuty, ktorá jej bola týmto rozhodnutím uložená.

Právny rámec

Dohoda o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom

2

Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] ( Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 08/002, s. 205) sa stalo uplatniteľným v rámci tej istej dohody s účinnosťou od 5. decembra 2007, a to rozhodnutím č. 1/2007 Spoločného výboru pre leteckú dopravu medzi Spoločenstvom a Švajčiarskom zriadeného podľa dohody o leteckej doprave medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou č. 1/2007 z 5. decembra 2007, ktorým sa nahrádza príloha k Dohode o leteckej doprave medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou ( Ú. v. EÚ L 34, 2008, s. 19 ). K tomuto dátumu nahradilo nariadenie Rady (EHS) č. 3975/87 zo 14. decembra 1987 stanovujúce postup pri uplatňovaní pravidiel hospodárskej súťaže pre podniky leteckej dopravy ( Ú. v. ES L 374, 1987, s. 1 ; Mim. vyd. 07/001, s. 262), ktoré bolo uvedené v prílohe k dohode o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom od nadobudnutia jej platnosti.

Zmluva o FEÚ

5

Článok 101 ods. 1 ZFEÚ stanovuje:

„Nasledujúce sa zakazuje ako nezlučiteľné s vnútorným trhom: všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo [účinok] vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, najmä tie, ktoré:

a)

Dohoda o EHP

6

Článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 ( Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3 ; Mim. vyd. 11/052, s. 3, ďalej len „Dohoda o EHP“) zodpovedá mutatis mutandis článku 101 ZFEÚ.

7

Nariadenie č. 1/2003, zmenené nariadením Rady (ES) č. 411/2004 z 26. februára 2004 ( Ú. v. EÚ L 68, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 07/008, s. 17), bolo začlenené do Dohody o EHP jednak rozhodnutím Spoločného výboru EHP č. 130/2004 z 24. septembra 2004, ktorým sa mení a dopĺňa príloha XIV (Hospodárska súťaž), protokol 21 (o implementácii pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných v podnikoch) a protokol 23 (týkajúci sa spolupráce medzi dozornými orgánmi) k Dohode o EHP ( Ú. v. EÚ L 64, 2005, s. 57 ), ktoré nadobudlo účinnosť 19. mája 2005, a jednak rozhodnutím Spoločného výboru EHP č. 40/2005 z 11. marca 2005, ktorým sa mení a dopĺňa príloha XIII (Doprava) a protokol 21 (O vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže vzťahujúcich sa na podniky) k Dohode o EHP ( Ú. v. EÚ L 198, 2005, s. 38 ), ktoré nadobudlo účinnosť v ten istý deň.

Nariadenie č. 1/2003

Odôvodnenia 2, 3 a 7 nariadenia č. 411/2004 uvádzajú:

„(2)

… [Európska k]omisia nemá právomoci na vyšetrovanie a vymáhanie vo vzťahu k porušovaniam článkov [101] a [102 ZFEÚ], v prípade leteckej dopravy medzi spoločenstvom a tretími štátmi rovnocenné právomociam, ktoré má v leteckej doprave vo vnútri spoločenstva;… okrem toho špecifické práva [a] právomoci… priznané národným súdom a orgánom hospodárskej súťaže členských štátov nariadením (ES) č. 1/2003, neplatia na leteckú dopravu medzi spoločenstvom a tretími štátmi;…

(3)

Praktiky odporujúce princípom hospodárskej súťaže v leteckej doprave medzi spoločenstvom a tretími štátmi môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi; pretože mechanizmy stanovené nariadením (ES) č. 1/2003, ktorých účelom je uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže podľa článkov [101] a [102 ZFEÚ], sú rovnako vhodné aj na uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže v leteckej doprave medzi Spoločenstvom a tretími štátmi; pôsobnosť uvedeného nariadenia by mala byť rozšírená tak, aby zahŕňala aj túto dopravu.

…

…

–

ak protikonkurenčné správanie bolo povolené, alebo podporované verejnými orgánmi alebo predpismi. …

…

37. I keď tieto usmernenia vysvetľujú všeobecnú metodiku stanovovania výšky pokút, konkrétne okolnosti danej veci alebo nevyhnutnosť dosiahnuť odstrašujúci účinok v konkrétnej veci môžu byť dôvodom na to, aby sa Komisia odchýlila od tejto metodiky alebo od limitov stanovených v bode 21.“

Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie

Správne konanie

15

Dňa 7. decembra 2005 bola Komisii doručená žiadosť o oslobodenie od pokút na základe jej oznámenia o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov ( Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3 ; Mim. vyd. 08/002, s. 155), ktorú podala spoločnosť Deutsche Lufthansa AG a jej dve dcérske spoločnosti, Lufthansa Cargo AG a Swiss International Air Lines AG. Podľa tejto žiadosti existovali protisúťažné kontakty medzi viacerými dopravcami, ktoré sa týkali prvkov tvoriacich cenu služieb poskytovaných na trhu leteckej nákladnej dopravy, a to zavedenia tzv. „palivových“ a „bezpečnostných“ prirážok, ako aj odmietnutia týchto dopravcov platiť špeditérom províziu z prirážok (ďalej len „odmietnutie platiť provízie“).

16

V dňoch 14. a 15. februára 2006 Komisia vykonala neohlásené kontroly v priestoroch viacerých dopravcov.

17

20

Uvedené rozhodnutie vo svojom odôvodnení uvádzalo, že obvinení dopravcovia koordinovali svoje správanie v oblasti stanovenia cien za poskytovanie služieb nákladnej dopravy tým, že sa dohodli na palivovej prirážke, bezpečnostnej prirážke a odmietnutí platiť provízie, a podieľali sa tak na jedinom a pokračujúcom porušení článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom, ku ktorému dochádzalo na území Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) a Švajčiarska.

Rozsudky zo 16. decembra 2015

21

Rozsudkom zo 16. decembra 2015, Air France/Komisia ( T‑63/11 , EU:T:2015:993 ), Všeobecný súd zrušil pôvodné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týkalo spoločnosti Air France. V dvanástich ďalších rozsudkoch z toho istého dňa Všeobecný súd tiež úplne alebo čiastočne zrušil toto rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týkalo dvanástich ďalších dopravcov alebo skupín dopravcov.

22

25

V spornom rozhodnutí sa uvádza, že obvinení dopravcovia koordinovali svoje správanie v oblasti stanovenia cien za poskytovanie služieb nákladnej dopravy na celom svete prostredníctvom palivovej prirážky, bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie (ďalej len „sporný kartel“), čím sa dopustili jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom.

26

V oddiele 4 tohto rozhodnutia, nazvanom „Opis skutkových okolností“, Komisia najmä uviedla, že vyšetrovanie odhalilo kartel celosvetového rozsahu založený na sieti dvojstranných a mnohostranných kontaktov medzi konkurentmi počas dlhého obdobia, týkajúcich sa správania, ktoré sa rozhodli, plánovali alebo zamýšľali prijať vo vzťahu k rôznym prvkom cien za služby nákladnej dopravy, uvedeným v predchádzajúcom bode. Komisia zdôraznila, že spoločným cieľom tejto siete kontaktov bolo koordinovať správanie konkurentov v oblasti stanovenia cien alebo znížiť neistotu, pokiaľ ide o ich cenovú politiku. Následne opísala kontakty týkajúce sa palivovej prirážky, bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie a posúdila skutkové dôkazy týkajúce sa jednak sporného kartelu ako celku a jednak každého z adresátov uvedeného rozhodnutia.

27

V oddiele 5 sporného rozhodnutia, nazvanom „Uplatňovanie relevantných pravidiel hospodárskej súťaže“, Komisia uplatnila článok 101 ZFEÚ na skutkové okolnosti prejednávanej veci, pričom spresnila, že odkazy na tento článok treba chápať aj ako odkazy na článok 53 Dohody o EHP a na článok 8 dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom, keďže tieto ustanovenia sa uplatňujú mutatis mutandis , pokiaľ nie je stanovené inak.

30

Na druhej strane v odôvodneniach 1036 až 1046 sporného rozhodnutia, ktoré tvoria pododdiel 5.3.8 tohto rozhodnutia, nazvaného „Uplatniteľnosť článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP na prichádzajúce spojenia“ Komisia vysvetlila dôvody, pre ktoré odmietla tvrdenia viacerých obvinených dopravcov, podľa ktorých prekročila hranice svojej územnej právomoci podľa pravidiel medzinárodného práva verejného tým, že konštatovala a sankcionovala porušenie týchto dvoch ustanovení na spojeniach s odletom z tretích krajín a smerujúcich do EHP (ďalej len „prichádzajúce spojenia“, a pokiaľ ide o služby nákladnej dopravy ponúkané na týchto spojeniach „prichádzajúce služby nákladnej dopravy“).

31

Konkrétne v odôvodnení 1045 uvedeného rozhodnutia Komisia uviedla, že protisúťažné postupy, pokiaľ ide o prichádzajúce služby nákladnej dopravy, „môžu mať bezprostredné, podstatné a predvídateľné účinky v rámci Únie a EHP, keďže zvýšené náklady leteckej dopravy do EHP, a teda vyššie ceny dovážaného tovaru, môžu mať vzhľadom na svoju povahu účinky na spotrebiteľov v rámci EHP“. Dodala, že v prejednávanej veci tieto postupy mohli mať takéto účinky aj na poskytovanie služieb leteckej nákladnej dopravy inými dopravcami v rámci EHP, medzi dopravnými uzlami („hubs“) v EHP používanými dopravcami z tretích krajín a cieľovými letiskami týchto zásielok v EHP, ktoré neboli obsluhované dopravcom z tretej krajiny.

32

Okrem toho v odôvodnení 1046 toho istého rozhodnutia Komisia uviedla, že sporný kartel bol „vykonávaný celosvetovo“, že dojednania týkajúce sa prichádzajúcich spojení boli neoddeliteľnou súčasťou jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP a že jednotné uplatňovanie prirážok na celosvetovej úrovni bolo kľúčovým prvkom tohto kartelu.

35

Po tretie v odôvodnení 903 uvedeného rozhodnutia Komisia konštatovala, že cieľom predmetného protisúťažného správania bolo obmedziť hospodársku súťaž aspoň v rámci Únie, EHP a Švajčiarska. V odôvodnení 917 tohto rozhodnutia v podstate dodala, že preto nebolo potrebné zohľadniť konkrétne účinky tohto správania.

36

Po štvrté v odôvodneniach 972 až 1021 sporného rozhodnutia Komisia preskúmala právnu úpravu siedmich tretích krajín, o ktorých viacero obvinených dopravcov tvrdilo, že im ukladala povinnosť dohodnúť sa na prirážkach, čím bránili uplatňovaniu relevantných pravidiel hospodárskej súťaže. Komisia sa domnievala, že títo dopravcovia nepreukázali, že konali pod nátlakom týchto tretích krajín.

37

Po piate v odôvodneniach 1024 až 1035 napadnutého rozhodnutia Komisia dospela k záveru, že jediné a pokračujúce porušenie mohlo citeľne ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, medzi zmluvnými stranami Dohody o EHP a medzi zmluvnými stranami dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom.

–

článok 53 Dohody o EHP od 7. decembra 1999 do 14. februára 2006, pokiaľ ide o leteckú dopravu medzi letiskami v rámci EHP,

–

článok 53 Dohody o EHP od 19. mája 2005 do 14. februára 2006, pokiaľ ide o leteckú dopravu na spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami,

–

článok 8 dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom od 1. júna 2002 do 14. februára 2006, pokiaľ ide o leteckú dopravu na spojeniach medzi Úniou a Švajčiarskom.

„Článok 1

Nasledujúce podniky sa tým, že koordinovali svoje správanie v oblasti stanovenia cien za poskytovanie služieb nákladnej dopravy na celom svete, pokiaľ ide o palivovú prirážku, [bezpečnostnú prirážku] a platenie provízie z prirážok, dopustili nasledujúceho jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 [ZFEÚ], článku 53 [dohody o EHP] a článku 8 [dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom], pokiaľ ide o nasledujúce spojenia a počas nasledujúcich období.

1)

Nasledujúce podniky porušili článok 101 [ZFEÚ] a článok 53 Dohody o EHP, pokiaľ ide o spojenia medzi letiskami nachádzajúcimi sa vo vnútri EHP počas týchto období:

…

c) [Air France] od 7. decembra 1999 do 14. februára 2006;

3)

Nasledujúce podniky porušili článok 53 Dohody o EHP, pokiaľ ide o [spojenia medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami] počas týchto období:

…

c) [Air France] od 19. mája 2005 do 14. februára 2006;

…

4)

…

b) [Air France‑KLM] a [Air France] spoločne a nerozdielne: 182920000 [eur];

…

Článok 4

Podniky uvedené v článku 1 okamžite ukončia jediné a pokračujúce porušenie uvedené v predmetnom článku, pokiaľ tak ešte neurobili.

Taktiež sa zdržia akéhokoľvek konania alebo správania s rovnakým alebo podobným cieľom alebo účinkom.“

Tretí z týchto žalobných dôvodov bol založený na nedostatku právomoci Komisie uplatniť článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP na prichádzajúce služby nákladnej dopravy, siedmy žalobný dôvod bol založený na pochybeniach a na porušení zásady proporcionality pri výpočte dĺžky trvania účasti spoločnosti Air France na jedinom a pokračujúcom porušení a ôsmy žalobný dôvod bol založený na nedostatku odôvodnenia, ako aj na nedostatočnosti všeobecného zníženia pokuty priznaného z dôvodu poľahčujúcich okolností. Všeobecný súd okrem toho ex offo uviedol žalobný dôvod založený na nedostatku právomoci Komisie vzhľadom na dohodu o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom konštatovať a sankcionovať porušenie článku 53 Dohody o EHP v prípade spojení medzi letiskami nachádzajúcimi sa v krajinách, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o EHP a nie sú členmi Únie, a letiskami nachádzajúcimi sa vo Švajčiarsku (ďalej len „spojenia medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom“).

45

Argumenty podporujúce jej návrh na zníženie výšky pokuty zodpovedali v prípade siedmich z nich ôsmim žalobným dôvodom na zrušenie. Air France k tomu v odpovedi na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania, týkajúce sa žalobného dôvodu, ktorý uviedol ex offo , doplnila dve ďalšie tvrdenia týkajúce sa jednak príjmov plynúcich zo služieb nákladnej dopravy dosiahnutých na spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom, ktoré by mali byť z hodnoty predaja vylúčené, a jednak skutočnosti, že vylúčenie spojení medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom z geografického rozsahu jediného a pokračujúceho porušenia mohlo odôvodniť zníženie koeficientu závažnosti.

Pokiaľ ide o výšku pokuty, Všeobecný súd uviedol, že celková hodnota predaja dosiahnutých spoločnosťou Air France v roku 2005, teda 1150248000 eur, zahŕňala príjmy dosiahnuté na spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom, t. j. 2502 eur, hoci tieto spojenia nespadali do pôsobnosti jediného a pokračujúceho porušenia konštatovaného Komisiou, ako Všeobecný súd sám konštatoval v rámci preskúmania svojho žalobného dôvodu uvedeného ex offo . Preto konštatoval, že túto sumu treba vylúčiť z celkovej hodnoty predaja v súlade s tretím tvrdením spoločnosti Air France. Okrem toho sa Všeobecný súd konštatoval, že vylúčenie niektorých kontaktov zo súboru nepriamych dôkazov vyplývajúce z preskúmania siedmeho žalobného dôvodu neodôvodňuje, aby sa spoločnosti Air France priznalo dodatočné zníženie pokuty z dôvodu poľahčujúcich okolností. Dodal, že nič neumožňuje preukázať nevhodnosť všeobecného zníženia pokuty priznaného z dôvodu poľahčujúcich okolností. Na základe výkonu svojej neobmedzenej právomoci Všeobecný súd stanovil konečnú výšku pokuty, ktorá sa mala uložiť spoločnosti Air France, na 182920000 eur. Keďže táto suma bola totožná s výškou pokuty uloženej spoločnosti Air France v spornom rozhodnutí, zamietol návrhy tohto podniku smerujúce k zmene výšky pokuty.

Návrhy účastníčok odvolacieho konania

48

Air France vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:

–

v prvom rade zrušil napadnutý rozsudok a v dôsledku toho zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa jej týka, a ukladá jej pokutu,

–

zamietol odvolanie a uložil spoločnosti Air France povinnosť nahradiť trovy konania,

–

subsidiárne, ak Súdny dvor vyhovie odvolaniu, vrátil vec Všeobecnému súdu a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

O odvolaní

50

52

Air France tvrdí, že body 90 a 94 napadnutého rozsudku sú z právneho hľadiska nesprávne v rozsahu, v akom v nich Všeobecný súd konštatoval, že nariadenie č. 411/2004 a rozhodnutie Spoločného výboru EHP č. 40/2005 zverili Komisii právomoc uplatňovať články 101 a 102 ZFEÚ na spojenia medzi Úniou a tretími krajinami od 1. mája 2004 a články 53 a 54 Dohody o EHP na spojenia medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami od 19. mája 2005 a že táto právomoc nevylučuje prichádzajúce služby nákladnej dopravy z dôvodu, že už neexistuje „výslovný textový základ“, ktorý by mohol odôvodniť, že tieto služby sú naďalej vylúčené z režimu zavedeného nariadením č. 1/2003.

53

56

Okrem toho ani z ustanovení nariadenia č. 411/2004, ani z preambuly tohto nariadenia, konkrétne z jeho odôvodnení 2, 3 a 7, nevyplýva, ako v podstate uviedol Všeobecný súd v bode 91 napadnutého rozsudku, že normotvorca Únie tým, že tak v názve uvedeného nariadenia, ako aj v týchto odôvodneniach odkazoval na leteckú dopravu „medzi“ Úniou a tretími krajinami, mal v úmysle zahrnúť len leteckú dopravu „z“ Únie „do“ tretích krajín, alebo inými slovami len odletovú leteckú dopravu. Naopak, pojem „medzi“ označuje podľa svojho obvyklého významu v bežnom jazyku priestor, ktorý oddeľuje dve miesta, dva predmety alebo dve osoby. Je teda neutrálny, pokiaľ ide v prejednávanej veci o smer predmetnej leteckej dopravy.

57

Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 90 napadnutého rozsudku konštatoval, že od 1. mája 2004 už neexistuje „výslovný textový základ“, ktorý by mohol odôvodniť vylúčenie prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy z režimu zavedeného nariadením č. 1/2003, zmeneným nariadením č. 411/2004.

58

61

Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu sa teda musí zamietnuť ako nedôvodná.

O druhej časti založenej na nesprávnom právnom posúdení pri analýze kvalifikovaných účinkov a na porušení povinnosti odôvodnenia

– Argumentácia účastníčok konania

62

Air France tvrdí, že Všeobecný súd sa v každom prípade dopustil nesprávneho právneho posúdenia a porušil svoju povinnosť odôvodnenia tým, že odôvodnil právomoc Komisie pre prichádzajúce služby nákladnej dopravy vzhľadom na kritérium založené na kvalifikovaných účinkoch protisúťažných postupov v Únii (ďalej len „kritérium kvalifikovaných účinkov“), pričom toto kritérium nebolo v prejednávanej veci splnené.

Po druhé Všeobecný súd neuplatnil dôkazný štandard definovaný Súdnym dvorom v rozsudku zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia ( C‑413/14 P , EU:C:2017:632 ), pokiaľ ide o preukázanie kvalifikovaných účinkov, a porušil svoju povinnosť odôvodnenia. Pokiaľ ide o postupy uplatňované mimo EHP a týkajúce sa služieb dohodnutých a fakturovaných zákazníkom nachádzajúcim sa mimo EHP, stanovenie právomoci Komisie rozhodovať o nich by vyžadovalo, aby táto inštitúcia preukázala, že tieto postupy majú „predvídateľné, bezprostredné a podstatné účinky v EHP“. V bodoch 132, 133 a 147 napadnutého rozsudku však Všeobecný súd zastával názor, že na preukázanie „kvalifikovaných účinkov“ v zmysle judikatúry Súdneho dvora postačujú nepriame účinky, ktorých neistú povahu sám uznal, pričom táto neistota už okrem iného nie je uvedená v bode 149 tohto rozsudku. Takéto účinky však nemožno preukázať, ak sú príliš vzdialené alebo čisto hypotetické.

65

Po tretie Všeobecný súd nepreukázal ani neoveril „pravdepodobnú“ povahu uvádzaných kvalifikovaných účinkov. Rovnako ako Komisia sa Všeobecný súd obmedzil na pripomenutie povahy porušenia bez toho, aby overil účinok prirážok na celkovú predajnú cenu služieb nákladnej dopravy, hoci tieto prirážky predstavovali v priemere len 18 % z konečnej ceny služieb v rokoch 2004 – 2005. Všeobecný súd sa tiež nesnažil overiť, či a v akom rozsahu špeditéri skutočne preniesli toto údajné zvýšenie cien celkových nákladov na dopravu na odosielateľov, ani či a v akom rozsahu odosielatelia preniesli toto údajné zvýšenie nákladov na dopravu na spotrebiteľov.

Po piate z bodu 172 a nasl. napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd zastával názor, že môže odôvodniť právomoc Komisie rozhodovať o prichádzajúcich spojeniach s odkazom na to, že porušenie bolo jediné a pokračujúce. Pojem „jediné a pokračujúce porušenie“ však neumožňuje rozšíriť rozsah zákazov stanovených Zmluvou o FEÚ. Odkaz Všeobecného súdu v tejto súvislosti na bod 57 rozsudku zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia ( C‑413/14 P , EU:C:2017:632 ), je irelevantný a nezohľadňuje dosah tohto rozsudku. Vec, v ktorej bol vydaný tento rozsudok sa totiž týkala postupu uplatňovaného na globálnej úrovni na jedinom geografickom trhu svetového rozsahu s dopadom najmä v EHP, zatiaľ čo v prejednávanej veci sa postupy uplatňovali na rôznych geografických trhoch, z ktorých niektoré, ako napríklad trh prichádzajúcich spojení, sa nachádzajú mimo EHP. Všeobecný súd tým okrem iného prehodil poradie úvah. Najprv je potrebné posúdiť, či každý podstatný prvok porušenia patrí do právomoci Komisie. Až následne treba prípadne posúdiť, či sa jednotlivé posudzované postupy riadia celkovým plánom v rámci jediného a pokračujúceho porušenia. Postupy, ktoré Komisia nemá právomoc posudzovať, nemôžu byť a posteriori umelo priradené k postupom, ktoré patria do jej právomoci.

68

71

Podobne v bode 123 tohto rozsudku uviedol, že výklad kritéria kvalifikovaných účinkov, ktorý zrejme zastáva Air France, v tom zmysle, že vyžaduje preukázanie konkrétnych účinkov sporného správania, a to aj v prípade existencie obmedzenia hospodárskej súťaže „z hľadiska cieľa“, by viedol k tomu, že právomoc Komisie konštatovať a sankcionovať porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP by podliehala podmienke, ktorá nemá oporu v znení týchto ustanovení.

72

Všeobecný súd z toho v bode 124 uvedeného rozsudku vyvodil, že Air France na jednej strane nemohla Komisii platne vytýkať, že sa dopustila pochybenia, keď konštatovala, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo splnené, hoci v odôvodneniach 917, 1190 a 1277 sporného rozhodnutia uviedla, že nie je povinná posudzovať protisúťažné účinky sporného správania vzhľadom na jeho protisúťažný cieľ, a na druhej strane ani nemohla z týchto odôvodnení vyvodiť, že Komisia na účely uplatnenia tohto kritéria nevykonala žiadnu analýzu účinkov, ktoré by uvedené správanie vyvolalo na vnútornom trhu alebo v rámci EHP.

73

Ako však už uvádzajú dôvody uvedené v druhej časti tohto bodu 124, z týchto bodov, ktoré Air France spochybňuje, nemožno vyvodiť, že na účely preukázania, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo v prejednávanej veci splnené, Všeobecný súd konštatoval, že stačí, aby sporný kartel mohol byť kvalifikovaný ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

76

Na druhej strane analýza Všeobecného súdu, ktorej cieľom je určiť, či sa Komisia správne domnievala, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo v prejednávanej veci splnené, je uvedená v bodoch 134 až 171 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o koordináciu prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy posudzovanú samostatne, a v bodoch 172 až 182 tohto rozsudku, pokiaľ ide o jediné a pokračujúce porušenie posudzované ako celok.

77

Za týchto podmienok Air France nesprávne vykladá napadnutý rozsudok, keď tvrdí, že Všeobecný súd zastával názor, že na účely preukázania právomoci Komisie uplatniť článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP na správanie uskutočnené mimo územia EHP na základe kritéria kvalifikovaných účinkov, je možné vyhnúť sa preukázaniu takýchto účinkov, ak toto správanie možno kvalifikovať ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa. Argumentácia uvedená v bode 63 tohto rozsudku sa teda musí zamietnuť ako nedôvodná.

78

80

V prvom rade, ako vyplýva zo znenia bodov 108, 109, 112 a 125 až 134 napadnutého rozsudku ako celku, tieto body 132 a 133 sú súčasťou analýzy Všeobecného súdu týkajúcej sa posúdenia relevantnosti prvého dôvodu, o ktorý sa Komisia opierala v odôvodnení 1045 sporného rozhodnutia, aby odôvodnila svoj záver, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo v prejednávanej veci splnené. Tento dôvod spočíval v tom, že „zvýšené náklady leteckej dopravy do EHP, a teda vyššie ceny dovážaného tovaru, m[ohli] mať vzhľadom na svoju povahu účinky na spotrebiteľov v rámci EHP“, čo je dôvod, na ktorý Všeobecný súd odkázal ako na „predmetný účinok“ (ďalej len „účinok na ceny dovážaného tovaru“), v súvislosti s ktorým Air France tvrdila, že nepatrí medzi účinky vyvolané sporným správaním, ktoré bola Komisia oprávnená zohľadniť na účely uplatnenia kritéria kvalifikovaných účinkov.

81

Keďže sa teda body 132 a 133 napadnutého rozsudku netýkajú otázky, či bol účinok na ceny dovážaného tovaru predvídateľný, podstatný a bezprostredný, vyplýva z toho, že argumentácia uvedená v bode 64 tohto rozsudku v rozsahu, v akom sa týka týchto bodov 132 a 133, vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku. Treba ju teda zamietnuť ako nedôvodnú.

82

Ďalej v rozsahu, v akom sa táto argumentácia týka bodu 147 napadnutého rozsudku, treba uviesť, že hoci je pravda, že tento bod sa nachádza v časti tohto rozsudku týkajúcej sa predvídateľnosti účinku na ceny dovážaného tovaru, Všeobecný súd sa v tomto bode obmedzil na tvrdenie, že „za týchto podmienok“ bolo pre obvinených dopravcov rozumne predvídateľné, že špeditéri prenesú takéto dodatočné náklady na odosielateľov prostredníctvom zvýšenia ceny tranzitných služieb. Treba teda konštatovať, že v uvedenom bode Všeobecný súd neuviedol, že by na preukázanie existencie kvalifikovaných účinkov v zmysle judikatúry Súdneho dvora postačovali len nepriame a neisté účinky alebo tiež „vzdialené alebo čisto hypotetické“ účinky. Keďže uvedená argumentácia sa teda tiež zakladá na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku, treba ju zamietnuť ako nedôvodnú.

86

Ďalej v rozsahu, v akom Air France argumentáciou uvedenou v tomto bode 65 tvrdí, že Všeobecný súd nepreukázal ani neoveril predvídateľnosť účinku na ceny dovážaného tovaru, stačí konštatovať, že toto tvrdenie je v rozpore s bodmi 135 až 152 napadnutého rozsudku, v ktorých sa presne uvádza analýza Všeobecného súdu týkajúca sa posúdenia predvídateľnosti tohto účinku, o ktorom Air France tvrdí, že neexistuje.

87

Napokon v bodoch 137 až 139 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že palivová prirážka, bezpečnostná prirážka a odmietnutie platiť provízie predstavujú, ako vyplýva z odôvodnení 846, 909, 1199 a 1208 sporného rozhodnutia, koluzívne správanie v podobe horizontálneho stanovenia cien, o ktorom je podľa judikatúry Súdneho dvora nesporné, že vedie predovšetkým k zvýšeniu cien, čo vedie k zlému rozdeleniu zdrojov najmä na úkor spotrebiteľov. Dospel teda k záveru, že pre obvinených dopravcov bolo predvídateľné, že horizontálne stanovenie palivovej prirážky a bezpečnostnej prirážky povedie k zvýšeniu úrovne týchto prirážok a že odmietnutie platiť provízie môže takéto zvýšenie posilniť. Všeobecný súd totiž konštatoval, že takéto odmietnutie spočíva v zosúladenom odmietnutí poskytnúť špeditérom zľavy z prirážok, čo smerovalo k tomu, že sa obvineným dopravcom umožnilo „zachovať pod kontrolou“ neistotu v oblasti stanovovania cien, ktorá by mohla vyvolať konkurenciu v oblasti platenia provízií, a tak vyňať prirážky z pôsobenia hospodárskej súťaže, ako Komisia uviedla v odôvodneniach 874 a 879 sporného rozhodnutia.

88

Všeobecný súd v bode 140 napadnutého rozsudku dodal, že cena služieb nákladnej dopravy pozostáva, ako vyplýva z odôvodnenia 17 tohto rozhodnutia, z taríf a prirážok, vrátane palivovej prirážky a bezpečnostnej prirážky, a že s výnimkou prípadu, že by zvýšenie palivovej prirážky a bezpečnostnej prirážky bolo v dôsledku dostatočne pravdepodobného účinku spojených nádob kompenzované zodpovedajúcim znížením taríf a iných prirážok, takéto zvýšenie by v zásade mohlo viesť k zvýšeniu celkovej ceny prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy.

91

Ako totiž uviedol aj generálny advokát v bode 73 svojich návrhov, za predvídateľné v zmysle tejto judikatúry treba považovať všetky škody, s ktorých vznikom musia účastníci kartelu na základe všeobecných životných skúseností logicky počítať, na rozdiel od škôd, ktorých príčinou je úplne neobvyklý reťazec okolností. Ako už bolo uvedené v bode 87 tohto rozsudku a ako Všeobecný súd tiež pripomenul v bode 137 napadnutého rozsudku, je nesporné, že koluzívne správanie, ako je to, ktoré vedie k horizontálnemu stanoveniu cien prostredníctvom kartelov, vedie k zníženiu produkcie a k zvýšeniu cien, čo vedie k zlému rozdeleniu zdrojov najmä na úkor spotrebiteľov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P , EU:C:2014:2204 , bod 51 ).

92

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Air France, teda na účely preukázania predvídateľnosti účinku na ceny dovážaného tovaru nebolo potrebné, aby Všeobecný súd konkrétne overil účinok prirážok na celkovú predajnú cenu služieb nákladnej dopravy, ani či a v akom rozsahu špeditéri skutočne preniesli toto zvýšenie cien na odosielateľov, ani či a v akom rozsahu odosielatelia skutočne preniesli toto zvýšenie nákladov na dopravu na spotrebiteľov.

93

Okrem toho Všeobecný súd správne zohľadnil skutočnosť, že prirážky predstavovali v priemere 18 % celkovej ceny fakturovanej spoločnosti Air France špeditérom v rokoch 2004 – 2005, pričom táto skutočnosť je uvedená v bode 160 napadnutého rozsudku v rámci analýzy týkajúcej sa podstatnej povahy účinku na ceny dovážaného tovaru, ktorú vykonal Všeobecný súd.

97

V prejednávanej veci, ako už bolo uvedené v bode 88 tohto rozsudku, Všeobecný súd v bode 140 napadnutého rozsudku konštatoval, že s výnimkou prípadu, že by zvýšenie palivovej prirážky a bezpečnostnej prirážky bolo v dôsledku dostatočne pravdepodobného účinku spojených nádob kompenzované zodpovedajúcim znížením taríf a iných prirážok, takéto zvýšenie by v zásade mohlo viesť k zvýšeniu celkovej ceny prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy. Je pravda, že Všeobecný súd dodal, že Air France nepreukázala, že účinok spojených nádob bol natoľko pravdepodobný, že by sa účinok na ceny dovážaného tovaru stal nepredvídateľným. Ako však vyplýva z bodu 87 tohto rozsudku, tomuto konštatovaniu predchádza v bodoch 137 až 139, ako aj v prvej vete bodu 140 napadnutého rozsudku analýza, na základe ktorej Všeobecný súd zastával názor, že pre obvinených dopravcov bolo predvídateľné, že horizontálne stanovenie palivovej prirážky a bezpečnostnej prirážky, ako aj odmietnutie platiť provízie budú viesť k zvýšeniu celkovej ceny prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy.

98

Všeobecný súd teda až po tom, čo konštatoval, že Komisia v spornom rozhodnutí dostatočne preukázala predvídateľnosť takéhoto zvýšenia, preskúmal, či Air France predložila dôkazy umožňujúce toto konštatovanie vyvrátiť. Keďže Air France v tejto súvislosti tvrdila, že existuje „účinok spojených nádob“, Všeobecný súd v bode 141 napadnutého rozsudku konštatoval, že hospodárska správa, na ktorú sa táto spoločnosť odvoláva na účely preukázania tohto účinku, sa v skutočnosti obmedzuje na preukázanie súvislosti medzi skutočným vývojom výšky bezpečnostnej prirážky fakturovanej spoločnosťou Air France a vývojom ceny kerozínu, avšak bez toho, aby preukázala, že je dostatočne pravdepodobné, že zvýšenie palivovej prirážky bude kompenzované zodpovedajúcim znížením taríf a iných prirážok do takej miery, že by sa účinok na ceny dovážaného tovaru stal nepredvídateľným.

102

V piatom rade, pokiaľ ide o argumentáciu uvedenú v bode 68 tohto rozsudku, ktorú je potrebné preskúmať v predposlednom rade, treba pripomenúť, že je pravda, že z judikatúry vyplýva, že rozsah preskúmania zákonnosti stanovený v článku 263 ZFEÚ sa vzťahuje na všetky časti rozhodnutí Komisie týkajúcich sa konaní o uplatnení článkov 101 a 102 ZFEÚ, ktorých hĺbkové právne aj vecné preskúmanie vykonáva Všeobecný súd s ohľadom na žalobné dôvody predložené žalobcom a s ohľadom na všetky skutočnosti, ktoré tento žalobca predloží. V rámci tohto preskúmania súdy Únie však v nijakom prípade nemôžu nahradiť odôvodnenie autora dotknutého aktu svojím vlastným odôvodnením (rozsudok zo 4. júla 2024, Westfälische Drahtindustrie a Pampus Industriebeteiligungen/Komisia, C‑70/23 P , EU:C:2024:580 , bod 38 , ako aj citovaná judikatúra).

103

Všeobecný súd teda nemôže svojím vlastným odôvodnením vyplniť medzeru v odôvodnení napadnutého aktu, lebo jeho preskúmanie by nevychádzalo z nijakého posúdenia uvedeného v tomto akte (rozsudok z 18. júla 2013, UEFA/Komisia, C‑201/11 P , EU:C:2013:519 , bod 65 a citovaná judikatúra).

104

Ak sa však Všeobecný súd obmedzí na odpoveď na argumentáciu, ktorá bola pred ním uvedená, a na vysvetlenie odôvodnenia napadnutého aktu, nemožno sa domnievať, že odôvodnenie autora tohto aktu nahrádza svojím vlastným odôvodnením (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. júna 2014, Deltafina/Komisia, C‑578/11 P , EU:C:2014:1742 , bod 56 , a z 23. novembra 2023, Ryanair/Komisia, C‑209/21 P , EU:C:2023:905 , bod 49 ).

107

Okrem toho v rozsahu, v akom sa argumentácia spoločnosti Air France týka dôvodov uvedených v bodoch 172 až 182 napadnutého rozsudku, treba konštatovať, že tieto dôvody sú uvedené v časti napadnutého rozsudku venovanej analýze tretieho dôvodu, ktorý Komisia uviedla v spornom rozhodnutí na preukázanie svojej právomoci rozhodovať o spornom správaní a ktorý je vymedzený v bode 110 napadnutého rozsudku, a to dôvodu týkajúceho sa účinkov jediného a pokračujúceho porušenia ako celku. Na túto časť napadnutého rozsudku sa pritom konkrétne vzťahuje argumentácia spoločnosti Air France uvedená v bode 67 tohto rozsudku. Tvrdenie o nahradení odôvodnenia v rozsahu, v akom sa týka týchto bodov 172 až 182, bude teda preskúmané spoločne s ňou v bodoch 109 a 110 tohto rozsudku.

108

S touto výhradou sa teda musí argumentácia uvedená v bode 68 tohto rozsudku zamietnuť ako nedôvodná.

109

V šiestom a poslednom rade, pokiaľ ide o argumentáciu uvedenú v bode 67 tohto rozsudku, ako aj argumentáciu uvedenú v bode 68 tohto rozsudku v rozsahu, v akom sa týka bodov 172 až 182 napadnutého rozsudku, treba poznamenať, že Air France sa vo svojom treťom žalobnom dôvode na zrušenie pred Všeobecným súdom obmedzila na spochybnenie právomoci Komisie uplatniť článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP na sporné správanie v rozsahu, v akom sa týkalo prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy.

113

Uvedená argumentácia sa teda musí zamietnuť ako neúčinná.

114

Z vyššie uvedeného vyplýva, že druhá časť prvého odvolacieho dôvodu sa musí zamietnuť ako čiastočne nedôvodná a čiastočne neúčinná a v dôsledku toho sa musí prvý odvolací dôvod zamietnuť v celom rozsahu.

O druhom odvolacom dôvode týkajúcom sa zohľadnenia regulačných režimov

Argumentácia účastníčok konania

V prejednávanej veci je nesporné, že Air France sa vo svojej žalobe podanej na Všeobecný súd odvolávala na záväznú povahu regulačného režimu platného v Thajsku s cieľom dosiahnuť zníženie svojej pokuty. Okrem toho Všeobecný súd v bode 455 napadnutého rozsudku uznal, že ustanovenia dohody o leteckých službách uzavretej medzi Francúzskou republikou a Thajským kráľovstvom v podstate stanovovali, že tarify musia byť medzi určenými dopravcami vopred prediskutované a že v prípade dohody musia príslušné orgány oboch zmluvných strán túto dohodu schváliť. Z bodu 562 rozsudku z 30. marca 2022, SAS Cargo Group a i./Komisia ( T‑324/17 , EU:T:2022:175 ), pritom vyplýva, že vylúčenie možnosti konkurovať sa týkalo všetkých dopravcov prítomných na spojeniach s odletom z Thajska, vrátane spoločnosti Air France. Všeobecný súd teda nemohol zákonne vyhradiť zníženie pokuty v prospech spoločnosti SAS Cargo Group a i. a mal vyvodiť rovnaké závery pre všetkých týchto dopravcov.

118

Okrem toho Všeobecný súd tým, že neuviedol dôvody, pre ktoré len SAS Cargo Group a i. mohli mať nárok na zníženie pokuty na základe thajského regulačného režimu, ktorý sa však uplatňoval na všetkých dopravcov, porušil svoju povinnosť odôvodnenia. Ak zastával názor, že nemá dostatok informácií na to, aby mohol rozhodnúť o záväznej povahe tohto regulačného režimu vo vzťahu ku všetkým ostatným dopravcom, mal prijať v súlade s článkami 88 a 89 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu opatrenia na zabezpečenie priebehu konania a položiť ostatným leteckým spoločnostiam otázku týkajúcu sa uvedeného regulačného režimu, ako aj listu z 20. júla 2005 spomenutého v rozsudku z 30. marca 2022, SAS Cargo Group a i./Komisia ( T‑324/17 , EU:T:2022:175 ). Všeobecný súd tým, že neprijal takéto opatrenia, porušil aj právo spoločnosti Air France na obhajobu.

Po tomto spresnení treba uviesť, že v uvedenom bode 463 Všeobecný súd konštatoval, že na rozdiel od toho, čo tvrdila Air France, skutočnosti vyplývajúce z právnych predpisov tretích krajín, na ktoré sa odvolávala, neodporujú konštatovaniam uvedeným v spornom rozhodnutí, podľa ktorých sa cenové kartely nestali záväznými na základe regulačného rámca, ale boli ním len podporované, takže tento rámec nemá za následok neuplatnenie článku 101 ZFEÚ, ale odôvodňuje zníženie pokuty o 15 % v súlade s bodom 29 usmernení z roku 2006.

122

Treba však konštatovať, že ten istý bod 463 predstavuje záverečný bod analýzy vykonanej Všeobecným súdom v bodoch 455 až 462 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd „v druhom rade a v každom prípade“ uviedol, že argumentácia spoločnosti Air France je založená na nesprávnej analýze dohôd o predmetných leteckých službách.

123

Všeobecný súd totiž najprv v bode 453 napadnutého rozsudku „v prvom rade“ uviedol, že dohody o leteckých službách buď podporovali sporné správanie na spojeniach medzi EHP a tretími krajinami, pričom v takom prípade by bolo možné odôvodniť zníženie pokuty podľa bodu 29 usmernení z roku 2006, alebo ho vyžadovali, pričom v takom prípade sa nemohlo konštatovať žiadne porušenie pravidiel hospodárskej súťaže a za uvedené správanie sa nemohla uložiť žiadna pokuta.

124

Okrem toho v rozsahu, v akom Air France týmto odvolacím dôvodom tvrdí, že Všeobecný súd porušil zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že z existencie thajského regulačného režimu nevyvodil vo vzťahu k nej rovnaké závery, aké vyvodil v rozsudku z 30. marca 2022, SAS Cargo Group a i./Komisia ( T‑324/17 , EU:T:2022:175 ), treba uviesť, že z tohto rozsudku vyplýva, že vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, žalobkyne druhou výhradou šiestej časti svojho tretieho žalobného dôvodu pred Všeobecným súdom spochybnili posúdenie Komisie týkajúce sa štátneho nátlaku, ktorému tieto žalobkyne údajne podliehali vo viacerých tretích krajinách, vrátane Thajského kráľovstva, a tvrdili, že Komisia tak nesprávne uplatnila článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP na správanie, ktoré vzhľadom na to, že nebolo samostatným správaním z ich strany, malo byť vyňaté z pôsobnosti týchto ustanovení. Po preskúmaní tejto výhrady, ktorá bola podporená účinnou argumentáciou, Všeobecný súd sporné rozhodnutie čiastočne zrušil.

127

Zníženie pokuty uloženej žalobkyniam vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 30. marca 2022, SAS Cargo Group a i./Komisia ( T‑324/17 , EU:T:2022:175 ), v súvislosti s regulačnými režimami, tak vyplývalo z čiastočného zrušenia konštatovania porušenia v ich prípade, a to v rozsahu, v akom sa týkalo stanovenia palivovej prirážky pre lety s odletom z Thajska od 20. júla 2005 do 14. februára 2006.

128

130

Na rozdiel od prejednávanej veci a ako už bolo uvedené v bode 126 tohto rozsudku, však žalobkyne vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 30. marca 2022, SAS Cargo Group a i./Komisia ( T‑324/17 , EU:T:2022:175 ), dosiahli čiastočné zrušenie konštatovania porušenia vo vzťahu k nim po tom, čo sa im podarilo preukázať dôvodnosť druhej výhrady šiestej časti ich tretieho žalobného dôvodu pred Všeobecným súdom v rozsahu, v akom sa týkala thajského regulačného režimu.

131

Air France a tieto žalobkyne sa tak vzhľadom na faktory preskúmané Všeobecným súdom pri výkone jeho neobmedzenej právomoci nachádzali v odlišných situáciách. Všeobecný súd teda neporušil zásadu rovnosti zaobchádzania, keď v bode 495 napadnutého rozsudku zamietol žiadosť spoločnosti Air France týkajúcu sa nedostatočnosti všeobecného zníženia priznaného z dôvodu poľahčujúcich okolností.

132

Z vyššie uvedeného vyplýva, že sú tiež nedôvodné tvrdenia, že Všeobecný súd porušil jednak svoju povinnosť odôvodnenia a jednak právo na obhajobu, ako je uvedené v bode 118 tohto rozsudku, keďže tieto tvrdenia spočívajú na nesprávnom predpoklade, že Všeobecný súd mal v prospech spoločnosti Air France rozšíriť dôsledky, ktoré vyvodil z čiastočného zrušenia sporného rozhodnutia v inej veci, hoci výhrada, ktorá viedla k tomuto čiastočnému zrušeniu, nemala v žalobe spoločnosti Air France pred Všeobecným súdom obdobu.

– Argumentácia účastníčok konania

135

Air France tvrdí, že Všeobecný súd protiprávne obrátil dôkazné bremeno a porušil zásadu prezumpcie neviny, keď konštatoval jej účasť na porušení v období od 4. februára 2000 do 17. januára 2001.

136

V bode 421 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že Komisia za toto obdobie nezohľadnila proti spoločnosti Air France žiadny kontakt, a v bode 422 tohto rozsudku zastával názor, že išlo o dostatočne dlhé obdobie na to, aby bolo potrebné overiť, či účasť spoločnosti Air France na porušení bola počas tohto obdobia prerušená. Všeobecný súd tak pripustil, že existuje objektívny nepriamy dôkaz o neúčasti spoločnosti Air France na stretnutiach, ktoré sa konali počas tohto obdobia, preukazujúci jej neúčasť na karteli od 4. februára 2000 do 17. januára 2001. Zatiaľ čo iné spoločnosti počas leta 2000 zosúladili postupy s cieľom zvýšiť palivovú prirážku, Air France, ktorá pritom takúto prirážku zaviedla na začiatku roka 2000, sa na týchto kontaktoch nezúčastnila. Všeobecný súd to nespochybňuje, pričom Air France v tejto súvislosti odkazuje na body 427 a 428 napadnutého rozsudku.

137

140

Podľa ustálenej judikatúry musí byť existencia protisúťažného postupu alebo protisúťažnej dohody vo väčšine prípadov logicky vyvodená z určitého množstva zhôd okolností a nepriamych dôkazov, ktoré skúmané ako celok môžu v prípade absencie iného rozumného vysvetlenia predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudky zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P , EU:C:2004:6 , bod 57 , ako aj z 18. marca 2021, Pometon/Komisia, C‑440/19 P , EU:C:2021:214 , bod 110 a citovaná judikatúra).

141

Ak sú takéto nepriame dôkazy a zhody okolností skúmané ako celok, umožňujú odhaliť nielen existenciu protisúťažných správaní a dohôd, ale taktiež dĺžku nepretržitého protisúťažného správania a obdobie uplatňovania dohody uzavretej v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže (rozsudky z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C‑105/04 P , EU:C:2006:592 , bod 95 , a z 18. marca 2021, Pometon/Komisia, C‑440/19 P , EU:C:2021:214 , bod 111 , ako aj citovaná judikatúra).

142

145

V tejto súvislosti verejné nedištancovanie sa predstavuje skutkovú situáciu, ktorú môže Komisia použiť ako dôkaz o tom, že spoločnosť pokračovala v protisúťažnom správaní. Ak sa však počas významného obdobia konalo viacero koluzívnych stretnutí, na ktorých sa nezúčastnili zástupcovia dotknutej spoločnosti, Komisia sa nemôže obmedziť na konštatovanie neexistencie verejného dištancovania sa, ale svoje posúdenie musí založiť na iných dôkazoch (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. septembra 2015, Total Marketing Services/Komisia, C‑634/13 P , EU:C:2015:614 , bod 28 , a z 28. novembra 2019, LS Cable & System/Komisia, C‑596/18 P , EU:C:2019:1025 , bod 33 ).

146

V prejednávanej veci je pravda, ako tvrdí Air France, že Všeobecný súd v bode 421 napadnutého rozsudku konštatoval, že v období od 4. februára 2000 do 17. januára 2001 Komisia proti nej nezohľadnila nijaký kontakt, a v bode 422 tohto rozsudku zastával názor, že za okolností prejednávanej veci bola takáto dĺžka trvania dostatočne dlhá na to, aby bolo potrebné overiť, či účasť spoločnosti Air France na jedinom a pokračujúcom porušení bola počas tohto obdobia prerušená. Je tiež pravda, že v súlade s judikatúrou pripomenutou v predchádzajúcom bode tohto rozsudku za okolností, keď sa tak ako v prejednávanej veci počas významného obdobia uskutočnilo viacero koluzívnych stretnutí bez prítomnosti zástupcov dotknutého podniku, verejné nedištancovanie sa nestačí na preukázanie účasti tohto podniku na porušení počas tohto obdobia.

147

V prvom rade však z judikatúry uvedenej v bodoch 142 až 145 tohto rozsudku, ktorú Všeobecný súd navyše v podstate pripomenul v bodoch 424 a 425 napadnutého rozsudku, vyplýva, že pokiaľ ide najmä o porušenie trvajúce niekoľko rokov, skutočnosť, že sa počas významného obdobia uskutočnilo viacero tajných stretnutí bez prítomnosti zástupcov dotknutej spoločnosti, nestačí na preukázanie neúčasti tejto spoločnosti na dotknutom karteli počas tohto obdobia. Air France preto nesprávne tvrdí, že jej neúčasť na koluzívnych stretnutiach, ktoré sa konali v období od 4. februára 2000 do 17. januára 2001, predstavuje sama osebe objektívny nepriamy dôkaz, ktorý preukazuje jej neúčasť na karteli počas tohto obdobia.

151

Ako však naznačuje výraz „za týchto podmienok“, ktorý predchádza záveru Všeobecného súdu uvedenému v tomto bode 430, podľa ktorého Komisia mohla bez toho, aby sa dopustila pochybenia, považovať Air France za zodpovednú za jediné a pokračujúce porušenie počas tohto obdobia, tieto konštatovania Všeobecného súdu sa majú vykladať v spojení so skutočnosťami, ktoré Všeobecný súd uviedol v bodoch 427 až 429, ako aj v prvej vete bodu 430 napadnutého rozsudku. V týchto bodoch však Všeobecný súd v podstate preskúmal, či skutočnosti uvedené v spornom rozhodnutí a týkajúce sa najmä povahy predmetného porušenia, fungovania dotknutého kartelu počas sporného obdobia a zaradenia dotknutého správania do jediného a pokračujúceho porušenia – ktorého relevantnosť Air France nespochybňuje – predstavujú objektívne a zhodujúce sa nepriame dôkazy umožňujúce dostatočne preukázať pokračovanie účasti spoločnosti Air France na karteli počas sporného obdobia bez ohľadu na jej neúčasť na koluzívnych stretnutiach počas tohto obdobia.

152

Vzhľadom na to, že Všeobecný súd po svojom preskúmaní s ohľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 140 až 144 tohto rozsudku v podstate zastával názor, že Komisia uniesla svoje dôkazné bremeno tým, že uviedla objektívne a zhodujúce sa nepriame dôkazy umožňujúce dostatočne preukázať pokračovanie účasti spoločnosti Air France na karteli počas obdobia od 4. februára 2000 do 17. januára 2001, mohol dôvodne konštatovať, že spoločnosti Air France prináležalo vyvrátiť tieto dôkazy.

153

Air France však vo svojom odvolaní netvrdí, že Všeobecný súd v týchto bodoch 427 až 429, ako aj v prvej vete bodu 430 napadnutého rozsudku nesprávne kvalifikoval skutočnosti, ktoré sú v nich uvedené, ako objektívne a zhodujúce sa nepriame dôkazy v zmysle judikatúry pripomenutej v bodoch 142 až 145 tohto rozsudku, alebo že skreslil skutočnosti, na ktoré Všeobecný súd odkazuje.

156

Air France tvrdí, že Všeobecný súd protiprávne obrátil dôkazné bremeno a porušil zásadu prezumpcie neviny, ako aj zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že konštatoval jej účasť na porušení v období od 19. októbra 2005 do 14. februára 2006, pokiaľ ide o bezpečnostnú prirážku a odmietnutie platiť provízie.

157

Všeobecný súd najprv v bode 432 napadnutého rozsudku pripustil, že neexistuje žiadna skutočnosť preukazujúca zapojenie spoločnosti Air France do výmen informácií týkajúcich sa bezpečnostnej prirážky od 19. októbra 2005 a do výmen informácií týkajúcich sa odmietnutia platiť provízie od 14. októbra 2005. Keďže je nesporné, že Air France sa od októbra 2005 už nezúčastňovala na protisúťažných výmenách informácií, Všeobecný súd bol povinný preukázať existenciu dôkazov, ktoré mohli preukázať, že Air France sa naďalej podieľala na porušení aj po 19. októbri 2005. Od spoločnosti Air France totiž nemožno vyžadovať, aby preukázala, že sa nezúčastnila na porušení, ak Komisia predtým neuniesla svoje vlastné dôkazné bremeno. Všeobecný súd teda protiprávne obrátil dôkazné bremeno, keď v bode 433 napadnutého rozsudku uviedol, že Air France nepredložila dostatočné dôkazy. Tým tiež porušil prezumpciu neviny.

158

Ďalej v tomto bode 433 Všeobecný súd uviedol, že Air France nevyvodila „žiadne osobitné dôsledky“ zo svojej neúčasti na porušení do 14. februára 2006, čo je nesprávne. Navrhla totiž, aby Všeobecný súd znížil pokutu uloženú sporným rozhodnutím najmä z dôvodu, že porušenie sa v skutočnosti skončilo najneskôr 19. októbra 2005. V tejto súvislosti odkazuje na bod 171 svojej žaloby podanej na Všeobecný súd.

Pokiaľ ide o zásadu rovnosti zaobchádzania, Všeobecný súd ju porušil, keď konštatoval, že kontakty týkajúce sa palivovej prirážky, na ktorých sa Air France zúčastnila, preukazujú jej účasť na ostatných zložkách porušenia. Medzi týmito kontaktmi, ku ktorým došlo po 19. októbri 2005, totiž Všeobecný súd spomenul výmeny informácií zahŕňajúce najmä spoločnosť British Airways plc, uvedené v odôvodneniach 563 a 574 sporného rozhodnutia, a to napriek tomu, že v rozsudku z 30. marca 2022, British Airways/Komisia ( T‑341/17 , EU:T:2022:182 ), konštatoval, že tento podnik sa nezúčastnil na zložke porušenia týkajúcej sa odmietnutia platiť provízie. Všeobecný súd teda nemohol bez toho, aby porušil rovnosť zaobchádzania, využiť kontakty zahŕňajúce British Airways, aby preukázal účasť spoločnosti Air France na porušení týkajúcom sa odmietnutia platiť provízie, keďže neexistoval listinný dôkaz. V každom prípade dôkazy týkajúce sa palivovej prirážky neumožnili Všeobecnému súdu vymedziť účasť spoločnosti Air France na ostatných častiach porušenia.

162

Komisia v prvom rade tvrdí, že druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu je neprípustná z dôvodu, že mení predmet sporu pred Všeobecným súdom. Pred Všeobecným súdom totiž Air France tvrdila, že sa nezúčastnila na porušení po októbri 2005, a preto vo svojom siedmom žalobnom dôvode na zrušenie pred Všeobecným súdom navrhovala zrušenie dĺžky trvania stanovenej pre celé jediné a pokračujúce porušenie. V tejto časti však obmedzuje svoj návrh na časť porušenia týkajúcu sa bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie, pričom na tento účel uvádza nové právne dôvody týkajúce sa možnosti rozdielneho zaobchádzania so zložkami jediného a pokračujúceho porušenia, ktoré pred Všeobecným súdom neuviedla ani neprejednala. Komisia subsidiárne tvrdí, že táto druhá časť nie je dôvodná.

Odvolateľ má však právo podať odvolanie na Súdny dvor, v rámci ktorého uvedie odvolacie dôvody a tvrdenia vyplývajúce zo samotného napadnutého rozsudku, ktoré majú z právneho hľadiska spochybniť jeho dôvodnosť (rozsudky z 29. novembra 2007, Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia, C‑176/06 P , EU:C:2007:730 , bod 17 , ako aj z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia, C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P , EU:C:2023:60 , bod 30 , ako aj citovaná judikatúra).

166

169

Za týchto podmienok v bode 433 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v podstate overil, či napriek tejto neexistencii priameho dôkazu bola Komisia oprávnená z ostatných skutočností, ktoré mala k dispozícii, vyvodiť, že účasť spoločnosti Air France na týchto zložkách jediného a pokračujúceho porušenia sa neskončila v októbri 2005, a na základe svojej analýzy dospel v bode 434 napadnutého rozsudku k záveru, že Komisia dôvodne dospela k záveru, že má k dispozícii dostatočné dôkazy o trvaní účasti spoločnosti Air France na spornom karteli v období od 20. októbra 2005 do 14. februára 2006.

170

Vzhľadom na argumentáciu, ktorú Air France uviedla pred Všeobecným súdom, však nebolo relevantné, aby pred ním tvrdila, že dôkaz o jej účasti na zložke jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcej sa palivovej prirážky po 19. októbri 2005, ktorú považovala za nepreukázanú z dôvodu neexistencie protisúťažnej povahy dotknutých kontaktov, nemohol byť zohľadnený na preukázanie pokračovania jej účasti v období po tomto dátume na zložkách jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcich sa bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie.

171

Vzhľadom na tieto skutočnosti treba konštatovať, že otázka, či mohla byť konštatovaná zodpovednosť spoločnosti Air France za jediné a pokračujúce porušenie, pokiaľ ide o bezpečnostnú prirážku a odmietnutie platiť provízie, s odkazom na jej účasť na kontaktoch týkajúcich sa palivovej prirážky po 19. októbri 2005, vyplýva zo samotného napadnutého rozsudku, a že argumentácia, ktorú Air France v tejto súvislosti uvádza v tomto odvolaní, smeruje k spochybneniu jeho právnej dôvodnosti. Z toho vyplýva, že podľa judikatúry pripomenutej v bode 165 tohto rozsudku je táto časť prípustná.

174

Vzhľadom na všetky okolnosti pripomenuté v bodoch 172 a 173 tohto rozsudku tak Všeobecný súd v tom istom bode 433 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že Komisia bola oprávnená vyvodiť z dôkazov, ktoré mala k dispozícii, že účasť spoločnosti Air France na zložkách jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcich sa bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie sa neskončila v októbri 2005, a v bode 434 napadnutého rozsudku z toho vyvodil, že Komisia sa nedopustila pochybenia, keď sa domnievala, že má k dispozícii dostatočné dôkazy o trvaní účasti spoločnosti Air France na spornom karteli od 20. októbra 2005 až do dňa, keď usúdila, že kartel skončil, t. j. do 14. februára 2006.

175

Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 95 tohto rozsudku sa však nemožno domnievať, že Všeobecný súd týmto rozhodnutím porušil pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena alebo prezumpcie neviny.

176

Argumentácia uvedená v bode 157 tohto rozsudku sa teda musí zamietnuť ako nedôvodná.

179

Naopak v situácii, akou je situácia spoločnosti Air France, ktorá sa týka len dĺžky trvania účasti podniku na jedinom a pokračujúcom porušení, je relevantná judikatúra pripomenutá v bodoch 140 až 145 tohto rozsudku. Takéto nepriame dôkazy a zhody okolností, ak sú skúmané ako celok, umožňujú odhaliť nielen existenciu protisúťažných správaní a dohôd, ale taktiež dĺžku nepretržitého protisúťažného správania a obdobie uplatňovania dohody uzavretej v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C‑105/04 P , EU:C:2006:592 , body 94 a 95 ).

180

V tejto súvislosti treba najmä zdôrazniť, že v súlade s judikatúrou pripomenutou v týchto bodoch 140 až 145 skutočnosť, že v rámci porušenia trvajúceho niekoľko rokov nebol predložený priamy dôkaz o vykonávaní dohody zo strany podniku za určité stanovené obdobia, nebráni tomu, aby bola konštatovaná jeho účasť na tejto dohode za tieto obdobia, pokiaľ sa takéto konštatovanie zakladá na objektívnych a zhodujúcich sa nepriamych dôkazoch.

181

Ako však už vyplýva z analýzy prvej výhrady tejto časti vykonanej v bodoch 172 až 175 tohto rozsudku, Všeobecný súd bez toho, aby protiprávne obrátil dôkazné bremeno, dospel k záveru, že zodpovednosť spoločnosti Air France za porušenie, pokiaľ ide o bezpečnostnú prirážku a odmietnutie platiť provízie, sa mohla konštatovať s odkazom na účasť spoločnosti Air France na kontaktoch týkajúcich sa palivovej prirážky po 19. októbri 2005.

185

Pod zámienkou tvrdenia o porušení zásady rovnosti zaobchádzania sa Air France v skutočnosti snaží spochybniť posúdenie skutkového stavu a dôkazov, ktoré vykonal Všeobecný súd v bode 433 napadnutého rozsudku, bez toho, aby sa odvolávala na ich skreslenie. Argumentácia uvedená v bode 161 tohto rozsudku preto nemôže uspieť.

186

Z vyššie uvedeného vyplýva, že druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu sa musí zamietnuť ako čiastočne neúčinná, čiastočne neprípustná a čiastočne nedôvodná. Tretí odvolací dôvod sa teda musí zamietnuť.

187

Keďže žiadnemu z odvolacích dôvodov uvedených spoločnosťou Air France na podporu jej odvolania sa nevyhovelo, treba toto odvolanie v celom rozsahu zamietnuť.

Keďže Komisia navrhla uložiť spoločnosti Air France povinnosť nahradiť trovy konania a táto spoločnosť nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

1.

Odvolanie sa zamieta.

2.

Spoločnosť Air France SA je povinná nahradiť trovy konania.