C-370/22

Air France‑KLM , so sídlom v Paríži (Francúzsko), v zastúpení: M. Blayney a A. Wachsmann, avocats,

odvolateľka,

ďalšia účastníčka konania:

Európska komisia , v zastúpení: P. Berghe a A. Dawes, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci pôvodne V. Bringer a N. Coutrelis, avocats, neskôr N. Coutrelis, avocate,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (piata komora),

Rozsudok

1

Svojím odvolaním spoločnosť Air France‑KLM (ďalej len „AF‑KLM“) navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 30. marca 2022, Air France‑KLM/Komisia ( T‑337/17 , ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2022:179 ), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu, ktorou sa domáhala v prvom rade zrušenia rozhodnutia Komisie C(2017) 1742 final zo 17. marca 2017 týkajúceho sa konania podľa článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave (vec AT.39258 – Nákladná letecká doprava) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) v rozsahu, v akom sa jej týka, a subsidiárne čiastočného zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj zníženia výšky pokút, ktoré jej boli týmto rozhodnutím uložené.

Právny rámec

Dohoda o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom

2

Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] ( Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 08/002, s. 205) sa stalo uplatniteľným v rámci tej istej dohody s účinnosťou od 5. decembra 2007, a to rozhodnutím č. 1/2007 Spoločného výboru pre leteckú dopravu medzi Spoločenstvom a Švajčiarskom zriadeného podľa dohody o leteckej doprave medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou č. 1/2007 z 5. decembra 2007, ktorým sa nahrádza príloha k Dohode o leteckej doprave medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou ( Ú. v. EÚ L 34, 2008, s. 19 ). K tomuto dátumu nahradilo nariadenie Rady (EHS) č. 3975/87 zo 14. decembra 1987 stanovujúce postup pri uplatňovaní pravidiel hospodárskej súťaže pre podniky leteckej dopravy ( Ú. v. ES L 374, 1987, s. 1 ; Mim. vyd. 07/001, s. 262), ktoré bolo uvedené v prílohe k dohode o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom od nadobudnutia jej platnosti.

Zmluva o FEÚ

5

Článok 101 ods. 1 ZFEÚ stanovuje:

„Nasledujúce sa zakazuje ako nezlučiteľné s vnútorným trhom: všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo [účinok] vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, najmä tie, ktoré:

a)

Dohoda o EHP

6

Článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 ( Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3 ; Mim. vyd. 11/052, s. 3, ďalej len „Dohoda o EHP“) zodpovedá mutatis mutandis článku 101 ZFEÚ.

7

Nariadenie č. 1/2003, zmenené nariadením Rady (ES) č. 411/2004 z 26. februára 2004 ( Ú. v. EÚ L 68, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 07/008, s. 17), bolo začlenené do Dohody o EHP jednak rozhodnutím Spoločného výboru EHP č. 130/2004 z 24. septembra 2004, ktorým sa mení a dopĺňa príloha XIV (Hospodárska súťaž), protokol 21 (o implementácii pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných v podnikoch) a protokol 23 (týkajúci sa spolupráce medzi dozornými orgánmi) k Dohode o EHP ( Ú. v. EÚ L 64, 2005, s. 57 ), ktoré nadobudlo účinnosť 19. mája 2005, a jednak rozhodnutím Spoločného výboru EHP č. 40/2005 z 11. marca 2005, ktorým sa mení a dopĺňa príloha XIII (Doprava) a protokol 21 (O vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže vzťahujúcich sa na podniky) k Dohode o EHP ( Ú. v. EÚ L 198, 2005, s. 38 ), ktoré nadobudlo účinnosť v ten istý deň.

Nariadenie č. 1/2003

Odôvodnenia 2, 3 a 7 nariadenia č. 411/2004 uvádzajú:

„(2)

… [Európska k]omisia nemá právomoci na vyšetrovanie a vymáhanie, vo vzťahu k porušovaniam článkov [101] a [102 ZFEÚ], v prípade leteckej dopravy medzi spoločenstvom a tretími štátmi rovnocenné právomociam, ktoré má v leteckej doprave vo vnútri spoločenstva;… okrem toho špecifické práva [a] právomoci… priznané národným súdom a orgánom hospodárskej súťaže členských štátov nariadením (ES) č.1/2003, neplatia na leteckú dopravu medzi spoločenstvom a tretími štátmi;…

(3)

Praktiky odporujúce princípom hospodárskej súťaže v leteckej doprave medzi spoločenstvom a tretími štátmi môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi; pretože mechanizmy stanovené nariadením (ES) č. 1/2003, ktorých účelom je uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže podľa článkov [101] a [102 ZFEÚ], sú rovnako vhodné aj na uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže v leteckej doprave medzi Spoločenstvom a tretími štátmi; pôsobnosť uvedeného nariadenia by mala byť rozšírená tak, aby zahŕňala aj túto dopravu.

…

…

–

ak protikonkurenčné správanie bolo povolené, alebo podporované verejnými orgánmi alebo predpismi. …

…

37. I keď tieto usmernenia vysvetľujú všeobecnú metodiku stanovovania výšky pokút, konkrétne okolnosti danej veci alebo nevyhnutnosť dosiahnuť odstrašujúci účinok v konkrétnej veci môžu byť dôvodom na to, aby sa Komisia odchýlila od tejto metodiky alebo od limitov stanovených v bode 21.“

Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie

Správne konanie

15

Dňa 7. decembra 2005 bola Komisii doručená žiadosť o oslobodenie od pokút na základe jej oznámenia o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov ( Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3 ; Mim. vyd. 08/002, s. 155), ktorú podala spoločnosť Deutsche Lufthansa AG a jej dve dcérske spoločnosti, Lufthansa Cargo AG a Swiss International Air Lines AG. Podľa tejto žiadosti existovali protisúťažné kontakty medzi viacerými dopravcami, ktoré sa týkali prvkov tvoriacich cenu služieb poskytovaných na trhu leteckej nákladnej dopravy, a to zavedenia tzv. „palivových“ a „bezpečnostných“ prirážok, ako aj odmietnutia týchto dopravcov platiť špeditérom províziu z prirážok (ďalej len „odmietnutie platiť provízie“).

16

V dňoch 14. a 15. februára 2006 Komisia vykonala neohlásené kontroly v priestoroch viacerých dopravcov.

17

20

Uvedené rozhodnutie vo svojom odôvodnení uvádzalo, že obvinení dopravcovia koordinovali svoje správanie v oblasti stanovenia cien za poskytovanie služieb nákladnej dopravy tým, že sa dohodli na palivovej prirážke, bezpečnostnej prirážke a odmietnutí platiť provízie, a podieľali sa tak na jedinom a pokračujúcom porušení článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom, ku ktorému dochádzalo na území Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) a Švajčiarska.

Rozsudky zo 16. decembra 2015

21

Rozsudkom zo 16. decembra 2015, Air France‑KLM/Komisia ( T‑62/11 , EU:T:2015:996 ), Všeobecný súd zrušil pôvodné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týkalo spoločnosti Air France. V dvanástich ďalších rozsudkoch z toho istého dňa Všeobecný súd tiež úplne alebo čiastočne zrušil toto rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týkalo dvanástich ďalších dopravcov alebo skupín dopravcov.

22

25

V spornom rozhodnutí sa uvádza, že obvinení dopravcovia koordinovali svoje správanie v oblasti stanovenia cien za poskytovanie služieb nákladnej dopravy na celom svete prostredníctvom palivovej prirážky, bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie (ďalej len „sporný kartel“), čím sa dopustili jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom.

26

V oddiele 4 tohto rozhodnutia, nazvanom „Opis skutkových okolností“, Komisia najmä uviedla, že vyšetrovanie odhalilo kartel celosvetového rozsahu založený na sieti dvojstranných a mnohostranných kontaktov medzi konkurentmi počas dlhého obdobia, týkajúcich sa správania, ktoré sa rozhodli, plánovali alebo zamýšľali prijať vo vzťahu k rôznym prvkom cien za služby nákladnej dopravy, uvedeným v predchádzajúcom bode. Komisia zdôraznila, že spoločným cieľom tejto siete kontaktov bolo koordinovať správanie konkurentov v oblasti stanovenia cien alebo znížiť neistotu, pokiaľ ide o ich cenovú politiku. Následne opísala kontakty týkajúce sa palivovej prirážky, bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie a posúdila skutkové dôkazy týkajúce sa jednak sporného kartelu ako celku a jednak každého z adresátov uvedeného rozhodnutia.

27

V oddiele 5 sporného rozhodnutia, nazvanom „Uplatňovanie relevantných pravidiel hospodárskej súťaže“, Komisia uplatnila článok 101 ZFEÚ na skutkové okolnosti prejednávanej veci, pričom spresnila, že odkazy na tento článok treba chápať aj ako odkazy na článok 53 Dohody o EHP a na článok 8 dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom, keďže tieto ustanovenia sa uplatňujú mutatis mutandis , pokiaľ nie je stanovené inak.

30

Na druhej strane v odôvodneniach 1036 až 1046 sporného rozhodnutia, ktoré tvoria pododdiel 5.3.8 tohto rozhodnutia, nazvaného „Uplatniteľnosť článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP na prichádzajúce spojenia“ Komisia vysvetlila dôvody, pre ktoré odmietla tvrdenia viacerých obvinených dopravcov, podľa ktorých prekročila hranice svojej územnej právomoci podľa pravidiel medzinárodného práva verejného tým, že konštatovala a sankcionovala porušenie týchto dvoch ustanovení na spojeniach s odletom z tretích krajín a smerujúcich do EHP (ďalej len „prichádzajúce spojenia“, a pokiaľ ide o služby nákladnej dopravy ponúkané na týchto spojeniach „prichádzajúce služby nákladnej dopravy“).

31

Konkrétne v odôvodnení 1045 uvedeného rozhodnutia Komisia uviedla, že protisúťažné postupy, pokiaľ ide o prichádzajúce služby nákladnej dopravy, „môžu mať bezprostredné, podstatné a predvídateľné účinky v rámci Únie a EHP, keďže zvýšené náklady leteckej dopravy do EHP, a teda vyššie ceny dovážaného tovaru, môžu mať vzhľadom na svoju povahu účinky na spotrebiteľov v rámci EHP“. Dodala, že v prejednávanej veci tieto postupy mohli mať takéto účinky aj na poskytovanie služieb leteckej nákladnej dopravy inými dopravcami v rámci EHP, medzi dopravnými uzlami („hubs“) v EHP používanými dopravcami z tretích krajín a cieľovými letiskami týchto zásielok v EHP, ktoré neboli obsluhované dopravcom z tretej krajiny.

32

Okrem toho v odôvodnení 1046 toho istého rozhodnutia Komisia uviedla, že sporný kartel bol „vykonávaný celosvetovo“, že dojednania týkajúce sa prichádzajúcich spojení boli neoddeliteľnou súčasťou jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP a že jednotné uplatňovanie prirážok na celosvetovej úrovni bolo kľúčovým prvkom tohto kartelu.

35

Po tretie v odôvodnení 903 uvedeného rozhodnutia Komisia konštatovala, že cieľom predmetného protisúťažného správania bolo obmedziť hospodársku súťaž aspoň v rámci Únie, EHP a Švajčiarska. V odôvodnení 917 tohto rozhodnutia v podstate dodala, že preto nebolo potrebné zohľadniť konkrétne účinky tohto správania.

36

Po štvrté v odôvodneniach 972 až 1021 sporného rozhodnutia Komisia preskúmala právnu úpravu siedmich tretích krajín, o ktorých viacero obvinených dopravcov tvrdilo, že im ukladala povinnosť dohodnúť sa na prirážkach, čím bránili uplatňovaniu relevantných pravidiel hospodárskej súťaže. Komisia sa domnievala, že títo dopravcovia nepreukázali, že konali pod nátlakom týchto tretích krajín.

37

Po piate v odôvodneniach 1024 až 1035 napadnutého rozhodnutia Komisia dospela k záveru, že jediné a pokračujúce porušenie mohlo citeľne ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, medzi zmluvnými stranami Dohody o EHP a medzi zmluvnými stranami dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom.

–

článok 53 Dohody o EHP od 7. decembra 1999 do 14. februára 2006, pokiaľ ide o leteckú dopravu medzi letiskami v rámci EHP,

–

článok 53 Dohody o EHP od 19. mája 2005 do 14. februára 2006, pokiaľ ide o leteckú dopravu na spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami,

–

článok 8 dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom od 1. júna 2002 do 14. februára 2006, pokiaľ ide o leteckú dopravu na spojeniach medzi Úniou a Švajčiarskom.

42

Články 1, 3 a 4 výroku sporného rozhodnutia znejú takto:

„Článok 1

Nasledujúce podniky sa tým, že koordinovali svoje správanie v oblasti stanovenia cien za poskytovanie služieb nákladnej dopravy na celom svete, pokiaľ ide o palivovú prirážku, [bezpečnostnú prirážku] a platenie provízie z prirážok, dopustili nasledujúceho jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 [ZFEÚ], článku 53 [dohody o EHP] a článku 8 [dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom], pokiaľ ide o nasledujúce spojenia a počas nasledujúcich období.

1)

Nasledujúce podniky porušili článok 101 [ZFEÚ] a článok 53 Dohody o EHP, pokiaľ ide o spojenia medzi letiskami nachádzajúcimi sa vo vnútri EHP počas týchto období:

[KLM] od 21. decembra 1999 do 14. februára 2006;

…

2)

Nasledujúce podniky porušili článok 101 [ZFEÚ], pokiaľ ide o [spojenia medzi Úniou a tretími krajinami] počas týchto období:

…

b)

3)

Nasledujúce podniky porušili článok 53 Dohody o EHP, pokiaľ ide o [spojenia medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami] počas týchto období:

…

b)

[AF‑KLM] od 19. mája 2005 do 14. februára 2006;

c)

…

b)

[AF‑KLM] od 1. júna 2002 do 14. februára 2006;

c)

[Air France] od 1. júna 2002 do 14. februára 2006;

d)

[AF‑KLM] a [Air France] spoločne a nerozdielne: 182920000 [eur];

…

d)

[KLM] a [AF‑KLM] spoločne a nerozdielne: 124440000 [eur];

…

Článok 4

Na podporu tejto žaloby AF‑KLM uviedla deväť žalobných dôvodov na zrušenie, ako aj deväť tvrdení smerujúcich k zníženiu výšky pokút, ktoré jej boli uložené.

45

Prvý z týchto žalobných dôvodov bol založený na protiprávnostiach, ku ktorým došlo tým, že spoločnosti AF‑KLM boli pripísané postupy spoločnosti predtým nazývanej „Société Air France“, ako aj časť postupov spoločnosti KLM, štvrtý žalobný dôvod bol založený na nedostatku právomoci Komisie uplatniť článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP na prichádzajúce služby nákladnej dopravy, ôsmy žalobný dôvod bol založený na pochybeniach a porušení zásady proporcionality pri výpočte dĺžky trvania účasti spoločnosti Air France na jedinom a pokračujúcom porušení a deviaty žalobný dôvod bol založený na nedostatku odôvodnenia, ako aj na nedostatočnosti všeobecného zníženia priznaného z dôvodu poľahčujúcich okolností. Všeobecný súd okrem toho ex offo uviedol žalobný dôvod založený na nedostatku právomoci Komisie vzhľadom na dohodu o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom konštatovať a sankcionovať porušenie článku 53 Dohody o EHP v prípade spojení medzi letiskami nachádzajúcimi sa v krajinách, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o EHP a nie sú členmi Únie, a letiskami nachádzajúcimi sa vo Švajčiarsku (ďalej len „spojenia medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom“).

46

Tvrdenia podporujúce jej návrh na zníženie výšky pokuty zodpovedali v prípade siedmich z nich druhému až deviatemu žalobnému dôvodu na zrušenie. AF‑KLM k tomu v odpovedi na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania, týkajúce sa žalobného dôvodu, ktorý uviedol ex offo , doplnila dve ďalšie tvrdenia týkajúce sa jednak príjmov plynúcich zo služieb nákladnej dopravy dosiahnutých na spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom, ktoré by mali byť z hodnoty predaja vylúčené, a jednak skutočnosti, že vylúčenie spojení medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom z geografického rozsahu jediného a pokračujúceho porušenia mohlo odôvodniť zníženie koeficientu závažnosti.

Pokiaľ ide o výšku pokuty, Všeobecný súd uviedol, že celková hodnota predaja dosiahnutých v roku 2005 spoločnosťou Air France, teda 1150248000 eur, a spoločnosťou KLM, teda 833845177 eur, zahŕňala príjmy dosiahnuté na spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom, t. j. 2502 eur v prípade spoločnosti Air France a 5595 eur v prípade spoločnosti KLM, hoci tieto spojenia nespadali do pôsobnosti jediného a pokračujúceho porušenia konštatovaného Komisiou, ako Všeobecný súd sám konštatoval v rámci preskúmania svojho žalobného dôvodu uvedeného ex offo . Preto vyvodil záver, že túto sumu treba vylúčiť z celkovej hodnoty predaja v súlade s tretím tvrdením spoločnosti AF‑KLM. Okrem toho Všeobecný súd konštatoval, že vylúčenie niektorých kontaktov zo súboru nepriamych dôkazov vyplývajúce z preskúmania ôsmeho žalobného dôvodu neodôvodňuje, aby sa spoločnosti AF‑KLM priznalo dodatočné zníženie pokuty z dôvodu poľahčujúcich okolností. Dodal, že nič neumožňuje preukázať nevhodnosť všeobecného zníženia pokuty priznaného z dôvodu poľahčujúcich okolností. Na základe výkonu svojej neobmedzenej právomoci Všeobecný súd stanovil konečnú sumu pokút, ktoré sa mali uložiť spoločnosti AF‑KLM, na 182920000 eur, pokiaľ ide o protiprávne správanie, za ktoré je táto spoločnosť spoločne a nerozdielne zodpovedná so spoločnosťou Air France, a na 124440000 eur, pokiaľ ide o protiprávne správanie, za ktoré je zodpovedná spoločne a nerozdielne so spoločnosťou KLM. Keďže tieto sumy boli totožné s výškou pokút uložených spoločnosti AF‑KLM v spornom rozhodnutí, zamietol návrhy tohto podniku smerujúce k zmene výšky pokút.

subsidiárne znížil na primeranú sumu pokutu vo výške 307360000 eur, ktorá jej bola uložená spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Air France v článku 3 písm. b) sporného rozhodnutia a so spoločnosťou KLM v článku 3 písm. d) sporného rozhodnutia, a

–

v každom prípade uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania vynaložené tak pred Súdnym dvorom, ako aj pred Všeobecným súdom.

50

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–

O prvom odvolacom dôvode týkajúcom sa pripísania zodpovednosti za postupy spoločnosti Air France a za časť postupov spoločnosti KLM spoločnosti AF‑KLM

52

Prvý odvolací dôvod spoločnosti AF‑KLM sa skladá z dvoch častí. V prvej časti AF‑KLM tvrdí, že Všeobecný súd porušil svoju povinnosť odôvodnenia a dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia, keď jej pripísal postupy spoločnosti KLM od 5. mája 2004 a postupy spoločnosti Air France od 15. septembra 2004. V druhej časti tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď jej pripísal postupy spoločnosti Air France od 7. decembra 1999 do 15. septembra 2004.

O prvej časti týkajúcej sa pripísania postupov spoločnosti KLM od 5. mája 2004 a postupov spoločnosti Air France od 15. septembra 2004 spoločnosti AF‑KLM

– Argumentácia účastníčok konania

53

Na druhej strane skutočnosť, že Všeobecný súd zamietol súbor nepriamych dôkazov predložený spoločnosťou AF‑KLM, ktoré mali preukázať, že nevykonávala rozhodujúci vplyv na správanie svojich dcérskych spoločností, je v rozpore s judikatúrou vyplývajúcou z bodov 195 a 197 rozsudku z 27. októbra 2010, Alliance One International a i./Komisia ( T‑24/05 , EU:T:2010:453 ), v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že skutočnosť, že materská spoločnosť dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia článku 101 ZFEÚ, nevykonáva vlastnú činnosť a vlastní v tejto dcérskej spoločnosti účasť čisto finančnej povahy, umožňuje domnievať sa, že táto materská spoločnosť nevykonáva rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti na trhu. Je pravda, že samotná skutočnosť, že je rovnako ako AF‑KLM finančným holdingom, teoreticky neumožňuje vylúčiť jej zodpovednosť. Analýza predloženého súboru nepriamych dôkazov však mala viesť Všeobecný súd k preskúmaniu skutočného zapojenia spoločnosti AF‑KLM do činnosti jej dotknutých dcérskych spoločností a ku konštatovaniu neexistencie rozhodujúceho vplyvu spoločnosti AF‑KLM na túto činnosť. AF‑KLM totiž predložila množstvo dôkazov týkajúcich sa organizačných, hospodárskych a právnych väzieb medzi spoločnosťou AF‑KLM a uvedenými dcérskymi spoločnosťami, ktoré preukazujú úplnú neúčasť spoločnosti AF‑KLM na predmetných postupoch, jej nezasahovanie do činností spoločností Air France a KLM v odvetví leteckej nákladnej dopravy, ako aj úplnú samostatnosť týchto spoločností na trhu, čo je poslednou skutočnosťou, ktorú Všeobecný súd ani nespochybňuje, ako to potvrdzuje bod 262 napadnutého rozsudku. Všeobecný súd sa teda podľa spoločnosti AF‑KLM dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď neuviedol dôvody, pre ktoré všetky dôkazy, ktoré predložila, neumožňovali vylúčiť údajne vykonávaný rozhodujúci vplyv na správanie týchto dcérskych spoločností.

Táto povinnosť však neukladá Všeobecnému súdu povinnosť vypracovať také odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom a jednotlivo rozoberalo všetky tvrdenia vyjadrené účastníkmi konania. Odôvodnenie teda môže byť implicitné, ak umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, z ktorých Všeobecný súd vychádzal, a Súdnemu dvoru poskytne dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania v rámci odvolania (rozsudky zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P , EU:C:2004:6 , bod 372 , ako aj rozsudok z 26. septembra 2024, Covestro Deutschland a Nemecko/Komisia, C‑790/21 P a C‑791/21 P , EU:C:2024:792 , bod 114 , ako aj citovaná judikatúra).

58

Treba tiež pripomenúť, že uvedená povinnosť odôvodnenia je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá súvisí so zákonnosťou sporného aktu z meritórneho hľadiska [rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P , EU:C:1998:154 , bod 67 , a zo 4. októbra 2024, UPL Europe a Indofil Industries (Netherlands)/Komisia, C‑262/23 P , EU:C:2024:862 , bod 134 , ako aj citovaná judikatúra].

59

Je pravda, že v prejednávanej veci sa Všeobecný súd v bode 262 napadnutého rozsudku obmedzil na konštatovanie, že pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého Air France a KLM určovali samostatne svoju obchodnú politiku, stratégiu, rozpočet a správanie v odvetví leteckej nákladnej dopravy, AF‑KLM „vychádza iba z tvrdení“. Podobne v bode 261 napadnutého rozsudku uviedol, že tvrdenie spoločnosti AF‑KLM, podľa ktorého nezasahovala do prevádzkových a obchodných činností svojich dcérskych spoločností, najmä nie je „podložené žiadnym dôkazom“, a v bode 278 uvedeného rozsudku uviedol, že voči niektorým dôvodom uvedeným Komisiou v spornom rozhodnutí na podporu pripísania postupov spoločnosti KLM od 5. mája 2004 spoločnosti AF‑KLM, iným ako tie, ktoré boli preskúmané v bodoch 271 až 277 napadnutého rozsudku, neboli „úspešne uplatnené výhrady“.

Po druhé Všeobecný súd v bodoch 243 až 249 uvedeného rozsudku preskúmal výhradu spoločnosti AF‑KLM založenú na nesprávnom pripísaní postupov spoločnosti KLM od 5. mája 2004 do 15. septembra 2004 spoločnosti AF‑KLM. V tejto súvislosti v bodoch 245 až 248 toho istého rozsudku okrem iného konštatoval, že medzi účastníčkami konania je nesporné, že AF‑KLM a spoločnosť predtým nazývaná „Société Air France“, ktorú Všeobecný súd na základe skratky zavedenej na účely napadnutého rozsudku v jeho bode 53 ako „bývalá spoločnosť Air France“, sú jednou a tou istou právnickou osobou. Konštatoval, že AF‑KLM teda pokračovala, pokiaľ ide o vlastníctvo kontrolného podielu v spoločnosti KLM od 5. mája 2004 do 15. septembra 2004, vo výkone práv a plnení povinností, ktoré už nadobudla, keď ešte vystupovala pod svojím predchádzajúcim názvom. Všeobecný súd teda dospel k záveru, že AF‑KLM nemala pravdu, keď tvrdila, že Komisia ju považovala za zodpovednú za protiprávne správanie jej dcérskej spoločnosti za obdobie pred jej nadobudnutím.

63

Na druhej strane, pokiaľ ide o pripísanie postupov spoločnosti KLM spoločnosti AF‑KLM, Všeobecný súd v bode 255 napadnutého rozsudku najmä pripomenul, že vzhľadom na neuplatnenie domnienky pripomenutej v bode 254 tohto rozsudku bola AF‑KLM povinná preukázať len to, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že KLM neurčovala svoje správanie na trhu samostatne. V tejto súvislosti najprv v bode 269 tohto rozsudku uviedol, že z jeho bodov 258 až 267 vyplýva, že žiadna z údajných pochybení nemá vplyv na konštatovanie Komisie, podľa ktorého AF‑KLM skutočne vykonávala rozhodujúci vplyv na KLM. Všeobecný súd ďalej v bode 270 toho istého rozsudku uviedol, že zostáva posúdiť tvrdenia predložené spoločnosťou AF‑KLM týkajúce sa skutočností uvedených v dôvernej prílohe k spornému rozhodnutiu, pokiaľ ide o väzby, ktoré udržiavala so spoločnosťou KLM, pričom zdôraznil, že tvrdenia týkajúce sa spoločnosti Air France treba zamietnuť ako neúčinné, pretože AF‑KLM nepreukázala, že Komisia sa dopustila pochybenia, keď vychádzala z predmetnej domnienky. Napokon Všeobecný súd preskúmal a zamietol tieto tvrdenia v bodoch 271 až 278 napadnutého rozsudku, pričom táto tretia výhrada bola v bode 279 tohto rozsudku zamietnutá v celom rozsahu.

65

68

Argumentácia uvedená v bode 53 tohto rozsudku sa preto musí zamietnuť ako nedôvodná.

69

V druhom rade treba pripomenúť, že v súlade s článkom 256 ods. 1 ZFEÚ a článkom 58 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie obmedzuje na právne otázky.

70

Všeobecný súd je preto ako jediný oprávnený zistiť a posúdiť relevantný skutkový stav, ako aj posúdiť dôkazy. Pokiaľ totiž boli tieto dôkazy riadne získané a boli rešpektované všeobecné právne zásady a procesné pravidlá uplatniteľné v oblasti dôkazného bremena a dokazovania, jedine Všeobecnému súdu prislúcha posúdiť hodnotu, ktorú treba priznať dôkazom, ktoré mu boli predložené. Posúdenie tohto skutkového stavu a dôkazných prostriedkov teda s výnimkou prípadu ich skreslenia nezakladá právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania (rozsudky z 28. mája 1998, Deere/Komisia, C‑7/95 P , EU:C:1998:256 , bod 22 , ako aj z 18. marca 2021, Pometon/Komisia, C‑440/19 P , EU:C:2021:214 , bod 50 , ako aj citovaná judikatúra).

74

Okrem toho, pokiaľ AF‑KLM v uvedenej argumentácii opätovne tvrdí, že Všeobecný súd si nesplnil svoju povinnosť odôvodnenia tým, že nevysvetlil dôvody, pre ktoré všetky dôkazy, ktoré predložila, neumožňovali vylúčiť, že vykonávala rozhodujúci vplyv na svoje dcérske spoločnosti, stačí uviesť, že táto argumentácia sa vo svojej podstate neodlišuje od argumentácie uvedenej v bode 53 tohto rozsudku, ktorej nedôvodná povaha už bola preukázaná v bodoch 59 až 66 tohto rozsudku. Treba ju teda z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v týchto bodoch 59 až 66, tiež zamietnuť ako nedôvodnú.

75

Argumentácia uvedená v bode 54 tohto rozsudku je teda sčasti neprípustná a sčasti nedôvodná.

76

Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu sa teda musí zamietnuť ako čiastočne neprípustná a čiastočne nedôvodná.

79

Komisia tvrdí, že táto časť je neprípustná a v každom prípade nedôvodná.

– Posúdenie Súdnym dvorom

80

Na úvod treba uviesť, že táto časť sa zakladá na predpoklade, podľa ktorého bola AF‑KLM vyhlásená za zodpovednú za postupy spoločnosti predtým nazvanej „Société Air France“ od 7. decembra 1999 do 15. septembra 2004 ako hospodárska, právna alebo hospodárska aj právna nástupkyňa tejto spoločnosti.

81

83

Tieto konštatovania Všeobecného súdu nie sú v tomto odvolaní spochybnené. Okrem toho v bode 245 napadnutého rozsudku, ktorý tiež nie je spochybnený, Všeobecný súd uviedol, že medzi účastníčkami konania je nesporné, že AF‑KLM a spoločnosť predtým nazvaná „Société Air France“, ktorá existovala do 15. septembra 2004, boli jednou a tou istou právnickou osobou, ako to vyplýva z odôvodnení 22 a 1080 sporného rozhodnutia.

84

Treba teda konštatovať, že predpoklad, na ktorom AF‑KLM zakladá túto časť, je nesprávny, keďže AF‑KLM nebola uznaná za zodpovednú za postupy spoločnosti predtým nazývanej „Société Air France“ od 7. decembra 1999 do 15. septembra 2004 z dôvodu údajného postavenia ako nástupkyne tejto spoločnosti, ale z dôvodu, že zabezpečuje právnu kontinuitu práv a povinností tejto spoločnosti, pretože ide o tú istú právnickú osobu, ktorá len zmenila obchodné meno a predmet podnikania, a je teda ako pôvodca tohto konania priamo a osobne zodpovedná za jej konanie pred týmto posledným uvedeným dátumom.

85

Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 307 napadnutého rozsudku v podstate rozhodol, že judikatúra týkajúca sa kritérií upravujúcich pripísanie zodpovednosti za porušenie práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže v prípadoch nástupníctva podnikov nie je v prejednávanej veci relevantná, a teda poprel existenciu akéhokoľvek problému s nástupníctvom podnikov v prejednávanej veci, keďže takýto problém vzniká len vtedy, keď je osobe pripísaná zodpovednosť za protisúťažné správanie inej osoby.

89

Prvý odvolací dôvod sa teda musí zamietnuť.

O druhom odvolacom dôvode týkajúcom sa právomoci Komisie uplatňovať článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP na prichádzajúce služby nákladnej dopravy

90

Druhý odvolací dôvod spoločnosti AF‑KLM sa skladá z dvoch častí. V prvej časti tvrdí, že Všeobecný súd porušil nariadenie č. 411/2004 tým, že toto nariadenie nesprávne vyložil. V druhej časti tvrdí, že analýza kvalifikovaných účinkov vykonaná Všeobecným súdom je v každom prípade poznačená nesprávnym právnym posúdením a porušením povinnosti odôvodnenia.

O prvej časti založenej na porušení nariadenia č. 411/2004

Je pravda, že Všeobecný súd uznal, že uplatnenie nariadenia č. 411/2004 na prichádzajúce služby nákladnej dopravy nie je v tomto nariadení výslovne stanovené, keďže smer uvedených ciest nie je v tomto nariadení uvedený. Zastával však názor, že neexistencia výslovnej zmienky o nedostatku právomoci Komisie rozhodovať o prichádzajúcich službách nákladnej dopravy sa má vykladať tak, že Komisii je v tejto súvislosti priznaná právomoc. Vzhľadom však na zásadu, podľa ktorej musia byť prípadné pochybnosti súdu ku prospechu podniku, ktorému je určené rozhodnutie konštatujúce porušenie, sa uplatniteľná právna úprava musí vykladať v zmysle, ktorý nie je pre tento podnik nepriaznivý. Skutočnosť, že nariadenie č. 411/2004 nehovorí nič o smere ciest „medzi tretími krajinami a Úniou“, ako aj výslovná zmienka v tomto nariadení o právomoci Komisie v oblasti leteckej dopravy pre dopravu „medzi Spoločenstvom a tretími krajinami“, teda mali viesť Všeobecný súd k tomu, aby uvedené nariadenie vyložil tak, že vylučuje prichádzajúce služby nákladnej dopravy z právomoci Komisie.

93

Komisia tvrdí, že prvá časť je nedôvodná.

– Posúdenie Súdnym dvorom

94

V prvom rade treba uviesť, že podľa článku 3 nariadenia č. 411/2004 sa zrušuje písmeno c) článku 32 nariadenia č. 1/2003, ktoré stanovovalo, že toto nariadenie sa nevzťahuje „na leteckú dopravu medzi letiskami [Únie] a tretími krajinami“. Podľa článku 4 nariadenia č. 411/2004 toto zrušenie nadobudlo účinnosť 1. mája 2004. Od tohto dátumu teda nariadenie č. 1/2003, zmenené nariadením č. 411/2004, už neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého sa nariadenie č. 1/2003 neuplatňuje na leteckú dopravu medzi letiskami Únie a letiskami tretích krajín.

V druhom rade, na rozdiel od toho, čo tvrdí AF‑KLM, z napadnutého rozsudku v každom prípade nevyplýva žiadna pochybnosť Všeobecného súdu, pokiaľ ide o pôsobnosť nariadenia č. 411/2004. V tejto súvislosti na jednej strane tvrdenie spoločnosti AF‑KLM, podľa ktorého Všeobecný súd uznal, že uplatnenie nariadenia č. 411/2004 na prichádzajúce služby nákladnej dopravy nie je v tomto nariadení výslovne stanovené, nemá oporu v napadnutom rozsudku. Okrem toho je vyvrátené doslovným výkladom tohto nariadenia uvedeným v bode 93 napadnutého rozsudku. Na druhej strane Všeobecný súd v bodoch 94 až 96 tohto rozsudku tiež uviedol, že nič v znení alebo všeobecnej štruktúre uvedeného nariadenia neumožňuje domnievať sa, že normotvorca Únie mal v úmysle zachovať vylúčenie prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy z pôsobnosti nariadenia č. 1/2003, že účel nariadenia č. 411/2004 tiež svedčil v prospech zahrnutia prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy do tejto pôsobnosti a že prípravné práce na poslednom uvedenom nariadení potvrdili, že normotvorca Únie nemal nijako v úmysle rozlišovať najmä medzi prichádzajúcimi spojeniami a spojeniami s odletom z EHP a príletom do tretích krajín.

98

V treťom rade je nesporné, že nariadenie č. 411/2004 bolo začlenené do Dohody o EHP rozhodnutím Spoločného výboru EHP č. 40/2005, pričom samotné nariadenie č. 1/2003 bolo začlenené do tejto dohody rozhodnutím Spoločného výboru EHP č. 130/2004, a že tieto dve rozhodnutia nadobudli účinnosť 19. mája 2005.

99

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd v bode 97 napadnutého rozsudku správne dospel k záveru, že prichádzajúce služby nákladnej dopravy patria do pôsobnosti nariadenia č. 411/2004, ako aj rozhodnutia Spoločného výboru EHP č. 40/2005, a z toho vyvodil, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď v odôvodnení 1041 sporného rozhodnutia konštatovala, že článok 101 ZFEÚ sa uplatňuje na leteckú dopravu medzi Úniou a tretími krajinami „v oboch smeroch“, pričom rovnaké úvahy platia aj pre článok 53 Dohody o EHP, pokiaľ ide o spojenia medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami.

102

Po prvé body 122, 126 a 127 napadnutého rozsudku sú poznačené porušením článku 101 ZFEÚ a zámenou medzi územnou právomocou Komisie na jednej strane a kvalifikáciou postupu ako obmedzenia hospodárskej súťaže na strane druhej. Všeobecný súd sa totiž tvrdením, že uplatnenie kritéria kvalifikovaných účinkov nemôže vyžadovať preukázanie konkrétnych účinkov, ktoré predpokladá kvalifikácia správania ako obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska účinku“, zastával názor, že je možné vyhnúť sa preukázaniu kvalifikovaných účinkov postupu uplatňovaného mimo EHP, pokiaľ tento postup možno kvalifikovať ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa. To je však nesprávne, keďže na účely určenia prípadnej právomoci Komisie, pokiaľ ide o postupy uplatňované mimo EHP, vzhľadom na kritérium kvalifikovaných účinkov musí táto inštitúcia preukázať, že predmetné postupy majú predvídateľné, bezprostredné a podstatné účinky v EHP a že tieto účinky sú pravdepodobné. Žiadne z týchto kritérií nezodpovedá kritériám vymedzujúcim prípadné účinky porušenia z hľadiska cieľa. Analýza kritéria kvalifikovaných účinkov nemôže byť v prípade obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa zmiernená.

103

105

Po štvrté v štádiu analýzy predvídateľnosti účinkov Všeobecný súd prijal odôvodnenie kruhom ukladajúce spoločnosti AF‑KLM povinnosť predložiť nemožný dôkaz a protiprávne obrátil dôkazné bremeno. V bodoch 139, 140 a 143 napadnutého rozsudku tak vytýkal spoločnosti AF‑KLM, že nepreukázala, že „účinok spojených nádob“ bol natoľko pravdepodobný, že by sa predmetný účinok, a to zvýšenie cien, stal nepredvídateľným. Dôkazné bremeno v súvislosti s týmto preukázaním pritom spočívalo na Komisii. AF‑KLM uvádza, že sa na tento účinok odvolávala v rámci správneho konania, ale Komisia len podotkla, že išlo o obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa bez toho, aby v spornom rozhodnutí analyzovala relevantnosť uvedeného účinku.

106

Po šieste Všeobecný súd na účely preukázania kvalifikovaných účinkov nahradil odôvodnenie sporného rozhodnutia svojím vlastným odôvodnením, čo je v rozpore s judikatúrou. Zatiaľ čo existencia kvalifikovaných účinkov je preskúmaná len v odôvodnení 1045 sporného rozhodnutia, analýza vykonaná Všeobecným súdom, ktorá je navyše nedostatočná, sa v tomto rozhodnutí nenachádza. AF‑KLM v tejto súvislosti odkazuje na analýzu vykonanú Všeobecným súdom pri posudzovaní relevantnosti „predmetného účinku“ v bodoch 118 až 137 napadnutého rozsudku, predvídateľnosti tohto účinku v bodoch 138 až 155 tohto rozsudku, podstatného charakteru uvedeného účinku v bodoch 156 až 166 uvedeného rozsudku, jeho bezprostrednosti v bodoch 167 až 174 toho istého rozsudku, ako aj účinkov jediného a pokračujúceho porušenia v bodoch 175 až 187 napadnutého rozsudku. V každej z týchto fáz sa Všeobecný súd opieral o skutočnosti, z ktorých Komisia v uvedenom rozhodnutí nevychádzala. Všeobecný súd teda prijal nové odôvodnenie, aby sa vyrovnal s nesprávnym odôvodnením Komisie. V každom prípade aj za predpokladu, že by Komisia skutočne odôvodnila existenciu kvalifikovaných účinkov na základe odôvodnení sporného rozhodnutia uvedených Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku, takáto náprava a posteriori by bola nedostatočná, keďže nedostatok odôvodnenia napadnutého aktu nemožno napraviť tým, že dotknutá osoba sa dozvie dôvody tohto aktu v priebehu súdneho konania.

108

Komisia zastáva názor, že druhá časť druhého odvolacieho dôvodu nie je dôvodná.

– Posúdenie Súdnym dvorom

109

V prvom rade treba uviesť, ako tvrdí AF‑KLM, že Všeobecný súd v bode 122 napadnutého rozsudku uviedol, že pri existencii správania, o ktorom sa Komisia domnievala, tak ako v prejednávanej veci, že preukazuje taký stupeň škodlivosti vo vzťahu k hospodárskej súťaži na vnútornom trhu alebo v rámci EHP, že ho bolo možné kvalifikovať ako obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska cieľa“ v zmysle článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, uplatnenie kritéria kvalifikovaných účinkov nemôže vyžadovať preukázanie konkrétnych účinkov, ktoré predpokladá kvalifikácia správania ako obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska účinku“ v zmysle týchto ustanovení.

113

Zo znenia bodov 118 až 136 napadnutého rozsudku ako celku totiž vyplýva, že v uvedených napadnutých bodoch Všeobecný súd odmietol len argumentáciu, ktorú mu predložila AF‑KLM a ktorá bola zhrnutá na konci bodu 105 tohto rozsudku. V týchto bodoch tak uviedol dôvody, pre ktoré AF‑KLM nesprávne tvrdila, že skutočnosť, že Komisia v odôvodnení sporného rozhodnutia, ktoré sa v prípade odôvodnenia 917 tohto posledného rozhodnutia týkajú kvalifikácie predmetného obmedzenia hospodárskej súťaže a v prípade jeho odôvodnení 1190 a 1277 výpočtu pokuty, uviedla, že nebolo potrebné preukázať skutočné protisúťažné účinky, keďže protisúťažný cieľ vytýkaného správania bol preukázaný, znamenala, že Komisia z dôvodu tohto protisúťažného cieľa neposúdila, či toto správanie vyvolalo kvalifikované účinky požadované na účely preukázania jej právomoci uplatňovať článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP na prichádzajúce služby nákladnej dopravy.

114

Na jednej strane sa pritom Všeobecný súd tým, že v podstate odpovedal, že kritérium kvalifikovaných účinkov, ktoré slúži na založenie extrateritoriálnej právomoci Komisie, sa odlišuje od otázky, či možno sporný kartel kvalifikovať ako obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, nedopustil nesprávneho právneho posúdenia. Ako tiež uviedol generálny advokát v bode 42 svojich návrhov, kritérium kvalifikovaných účinkov, ktoré môže slúžiť ako základ pre právomoc Komisie uplatňovať pravidlá hospodárskej súťaže Únie a EHP mimo jej územia z hľadiska medzinárodného práva verejného, sa nezhoduje s hmotnoprávnym kritériom týkajúcim sa obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa alebo z hľadiska účinku v rámci vnútorného trhu Únie alebo EHP, ktorému podlieha právomoc Komisie konštatovať a sankcionovať porušenie týchto pravidiel hospodárskej súťaže na základe práva Únie.

V druhom rade treba pripomenúť, že kritérium kvalifikovaných účinkov sleduje, podobne ako kritérium založené na mieste vykonávania protisúťažných postupov, cieľ identifikovať správanie, ku ktorému síce nedošlo na území Únie alebo prípadne EHP, ale ktorého protisúťažné účinky sa môžu prejaviť na trhu Únie alebo EHP. Kritérium kvalifikovaných účinkov tak umožňuje odôvodniť uplatnenie práva hospodárskej súťaže Únie alebo EHP z hľadiska medzinárodného práva verejného, ak je pravdepodobné, že predmetné správanie bude mať bezprostredný a podstatný účinok v Únii alebo v EHP. V tomto ohľade na splnenie podmienky týkajúcej sa požiadavky predvídateľnosti stačí zohľadniť pravdepodobné účinky správania na hospodársku súťaž. Okrem toho na splnenie požiadavky bezprostrednosti stačí, aby predmetné správanie „mohlo“ mať bezprostredný účinok v Únii alebo v EHP (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P , EU:C:2017:632 , body 45 , 49 , 51 a 52 ).

118

Ako tvrdí AF‑KLM, na preukázanie splnenia kritéria kvalifikovaných účinkov musí Komisia preukázať, že dotknuté postupy majú predvídateľné, bezprostredné a podstatné účinky v Únii alebo ako v prejednávanej veci v EHP, čo sú kritériá, ktoré Všeobecný súd navyše pripomenul v bodoch 116 a 137 napadnutého rozsudku. Na rozdiel od toho, čo tvrdí AF‑KLM vo svojej argumentácii uvedenej v bode 103 tohto rozsudku, sa však Všeobecný súd v bodoch 135, 136 a 150 napadnutého rozsudku neodchýlil od tohto kritéria, keď zastával názor, že na preukázanie existencie kvalifikovaných účinkov v zmysle judikatúry pripomenutej v predchádzajúcom bode tohto rozsudku postačujú iba nepriame a neisté účinky.

122

Napokon, keďže tá istá argumentácia v podstate spochybňuje posúdenie predvídateľnosti účinku na ceny dovážaného tovaru, ktoré vykonal Všeobecný súd, neodlišuje sa od argumentácie uvedenej v bode 105 tohto rozsudku, ktorá je preskúmaná v bodoch 134 až 138 tohto rozsudku.

123

Z vyššie uvedeného vyplýva, že s výhradou uvedenou v predchádzajúcom bode treba argumentáciu uvedenú v bode 103 tohto rozsudku zamietnuť ako nedôvodnú.

124

V treťom rade treba najprv uviesť, že z judikatúry pripomenutej v bode 117 tohto rozsudku vyplýva, že podmienka „pravdepodobnosti“ kvalifikovaných účinkov, na ktorú odkazuje AF‑KLM, sa neodlišuje od podmienky predvídateľnosti týchto účinkov, keďže na splnenie podmienky týkajúcej sa požiadavky predvídateľnosti stačí v súlade s touto judikatúrou zohľadniť pravdepodobné účinky správania na hospodársku súťaž. AF‑KLM preto nemôže účinne vytýkať Všeobecnému súdu, ako je uvedené v bode 104 tohto rozsudku, že nepreukázal a neoveril pravdepodobný účinok na ceny dovážaného tovaru, keď Všeobecný súd v bodoch 138 až 155 napadnutého rozsudku analyzoval predvídateľnosť tohto účinku.

128

Ďalej v bodoch 147 až 150 napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal, či bolo pre obvinených dopravcov predvídateľné, že špeditéri prenesú toto zvýšenie na svojich vlastných zákazníkov, teda odosielateľov, zvýšením ceny tranzitných služieb, čo považoval za rozumne predvídateľné pre obvinených dopravcov. V tejto súvislosti uviedol, že cena služieb nákladnej dopravy predstavovala pre špeditérov, a ako v podstate vyplýva z odôvodnení 14 a 70 uvedeného rozhodnutia, variabilný náklad, ktorého zvýšenie má v zásade za následok zvýšenie hraničných nákladov, na základe ktorých špeditéri stanovujú svoje vlastné ceny. V bodoch 151 až 153 tohto rozsudku tiež konštatoval, že ako vyplýva z odôvodnení 70 a 1031 toho istého rozhodnutia, cena tovaru, pre ktorý špeditéri zvyčajne organizujú integrovanú dopravu v mene odosielateľov, zahŕňa cenu tranzitných služieb, a najmä cenu služieb nákladnej dopravy, takže pre obvinených dopravcov bolo rovnako predvídateľné, že jediné a pokračujúce porušenie bude mať v rozsahu, v akom sa týkalo prichádzajúcich spojení, za následok zvýšenie ceny tovaru dovážaného do EHP.

129

Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 117 tohto rozsudku, podľa ktorej na to, aby bola splnená podmienka týkajúca sa požiadavky predvídateľnosti, stačí zohľadniť pravdepodobné účinky správania na hospodársku súťaž, treba konštatovať, že v týchto bodoch napadnutého rozsudku Všeobecný súd skutočne vykonal požadované overenie a že z toho vyvodil, bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, že Komisia tak dostatočne preukázala, že účinok na ceny dovážaného tovaru bol požadovanej predvídateľnej povahy.

133

Argumentácia uvedená v bode 104 tohto rozsudku sa preto musí zamietnuť ako nedôvodná.

134

Vo štvrtom rade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Komisii prináleží, aby predložila dôkazy, ktoré môžu z právneho hľadiska dostatočne preukázať skutočnosti zakladajúce porušenie práva hospodárskej súťaže. Naopak podniku, ktorý uplatňuje dôvod na obhajobu proti konštatovaniu takéhoto porušenia, prináleží, aby predložil dôkaz o tom, že tomuto dôvodu na obhajobu treba vyhovieť. Hoci podľa týchto zásad nesie dôkazné bremeno buď Komisia alebo dotknutý podnik, skutkové okolnosti, ktoré uvádza jeden účastník konania, môžu byť takej povahy, že druhému účastníkovi konania vznikne povinnosť poskytnúť vysvetlenie alebo odôvodnenie, a ak tak neurobí, možno dospieť k záveru, že boli splnené pravidlá v oblasti dôkazného bremena (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2023, Royal Antwerp Football Club, C‑680/21 , EU:C:2023:1010 , bod 120 a citovanú judikatúru).

135

Túto judikatúru, ktorá je založená na všeobecných pravidlách vykonávania dôkazov, možno uplatniť na situáciu, v ktorej Komisia musí preukázať svoju územnú právomoc, pokiaľ ide o správanie, ktoré má pôvod mimo územia Únie alebo EHP.

138

Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 134 tohto rozsudku a bez toho, aby protiprávne obrátil dôkazné bremeno, Všeobecný súd pritom mohol zastávať názor, že na jednej strane s ohľadom na to, že v bodoch 140 až 142, ako aj v prvej vete bodu 143 napadnutého rozsudku v podstate konštatoval, že Komisia v spornom rozhodnutí dostatočne preukázala predvídateľnosť zvýšenia celkovej ceny prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy z dôvodu palivovej prirážky a bezpečnostnej prirážky, spoločnosti AF‑KLM prináležalo, aby predložila dôkaz o opaku, a na druhej strane, že vzhľadom na neexistenciu takéhoto uspokojivého dôkazu o opaku sa spoločnosti AF‑KLM nepodarilo vyvrátiť konštatovanie, ktoré predtým urobil.

139

Okrem toho v rozsahu, v akom AF‑KLM tvrdí, že Všeobecný súd tým prijal odôvodnenie kruhom a uložil jej povinnosť predložiť nemožný dôkaz, keďže Komisia odmietla zohľadniť tento účinok v spornom rozhodnutí, pričom sa odvolávala na kvalifikáciu sporných postupov ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, stačí uviesť, že toto tvrdenie je založené na rovnakom predpoklade ako argumentácia uvedená v bode 102 tohto rozsudku, o ktorej už bolo v bodoch 109 až 116 tohto rozsudku preukázané, že je nesprávna.

140

Argumentácia uvedená v bode 105 tohto rozsudku sa teda musí tiež zamietnuť ako nedôvodná.

144

V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodov 112 a 128 napadnutého rozsudku, prvá veta odôvodnenia 1045 sporného rozhodnutia obsahovala, hoci len stručne, skutočnosti, ktoré Všeobecnému súdu umožnili overiť, či Komisia preukázala svoju extrateritoriálnu právomoc vzhľadom na kritérium kvalifikovaných účinkov. Práve tieto skutočnosti v spojení s ostatnými relevantnými odôvodneniami tohto rozhodnutia uvedenými v bodoch 133, 140 až 143, 145, 148, 151, 159 až 161, 164 a 165 napadnutého rozsudku totiž umožnili Všeobecnému súdu overiť, že Komisia existenciu takýchto účinkov skutočne preukázala. Z bodov 118 až 174 napadnutého rozsudku okrem toho vyplýva, že Všeobecný súd sa v týchto bodoch obmedzil na odpoveď na argumentáciu, ktorú mu predložila AF‑KLM, a na vysvetlenie odôvodnenia sporného rozhodnutia, pričom konkrétnejšie vyvodil určité indície z informácií, ktoré boli uvedené v tomto rozhodnutí. Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v predchádzajúcom bode tohto rozsudku teda nie je nahradenie odôvodnenia, ktoré je uvedené v týchto bodoch 118 až 174, preukázané.

145

Za týchto podmienok sa navyše nemožno domnievať, že Všeobecný súd týmto rozhodnutím napravil nedostatok odôvodnenia sporného rozhodnutia, pokiaľ ide o právomoc Komisie uplatniť článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP na prichádzajúce služby nákladnej dopravy, čo je v rozpore s judikatúrou, podľa ktorej nedostatok odôvodnenia nemožno napraviť tým, že sa dotknutá osoba dozvie dôvody rozhodnutia v konaní pred Súdnym dvorom (rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P , EU:C:2005:408 , bod 463 , ako aj citovaná judikatúra). Ako totiž vyplýva z predchádzajúceho bodu tohto rozsudku, tento nedostatok odôvodnenia sporného rozhodnutia, ktoré navyše ani nebol namietaný pred Všeobecným súdom, nie je preukázaný.

149

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 174 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že Komisia bola oprávnená konštatovať, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo splnené, pokiaľ ide o koordináciu prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy, posudzovanú samostatne, takže právomoc Komisie uplatniť článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP na sporné správanie bola v rozsahu, v akom bola spochybnená, preukázaná. Z toho vyplýva, že bolo pre Všeobecný súd nadbytočné v bodoch 175 až 186 napadnutého rozsudku preskúmať, či Komisia bola na účely stanovenia svojej právomoci uplatniť článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP na sporné správanie tiež oprávnená v odôvodnení 1046 sporného rozhodnutia konštatovať, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo splnené vzhľadom na účinky jediného a pokračujúceho porušenia posudzovaného ako celok.

150

Okrem toho, ako vyplýva z celej vyššie uvedenej analýzy týkajúcej sa druhej časti druhého odvolacieho dôvodu, Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia ani nahradenia odôvodnenia tým, že v bode 174 napadnutého rozsudku dospel k tomuto záveru.

151

Za týchto podmienok treba konštatovať, že táto argumentácia sa týka doplňujúceho odôvodnenia napadnutého rozsudku. Podľa ustálenej judikatúry pritom výhrady smerujúce proti doplňujúcim dôvodom rozhodnutia Všeobecného súdu nemôžu mať za následok zrušenie tohto rozhodnutia a sú teda neúčinné (rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P , EU:C:2002:582 , bod 537 , ako aj zo 4. októbra 2024, thyssenkrupp/Komisia, C‑581/22 P , EU:C:2024:821 , bod 263 a citovaná judikatúra).

154

AF‑KLM tvrdí, že Všeobecný súd pri zohľadnení regulačných režimov porušil zásadu rovnosti zaobchádzania, ako aj svoju povinnosť odôvodnenia.

155

V bode 576 napadnutého rozsudku sa stotožnil s analýzou vykonanou Komisiou v spornom rozhodnutí, podľa ktorej regulačné režimy platné vo viacerých tretích krajinách, vrátane Thajského kráľovstva, neboli pre dopravcov záväzné, ale ich iba povzbudzovali, aby sa dohodli na zavedení palivovej prirážky, čím odmietol jej argumentáciu, podľa ktorej tieto režimy ukladali dopravcom povinnosť uzatvárať v tejto súvislosti kartely. Všeobecný súd však dospel k opačnému záveru, pokiaľ ide o ten istý thajský regulačný režim, v rozsudku z 30. marca 2022, SAS Cargo Group a i./Komisia ( T‑324/17 , EU:T:2022:175 ), keď v bode 562 tohto rozsudku rozhodol, že thajské orgány vytvorili od 20. júla 2005 právny rámec, ktorý vylúčil akúkoľvek možnosť súťažného správania medzi dopravcami, pokiaľ ide o stanovenie výšky palivovej prirážky uplatniteľnej na lety z tejto tretej krajiny. V dôsledku toho v bode 944 uvedeného rozsudku znížil percentuálny podiel stanovený podľa závažnosti pre žalobkyne v tejto veci zo 16 % na 15,7 %, čím znížil pokutu, ktorá im bola uložená. Pri výkone svojej neobmedzenej právomoci je však Všeobecný súd povinný dodržiavať zásadu rovnosti zaobchádzania.

156

158

Komisia odpovedá, že tento odvolací dôvod je nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

159

Na úvod treba konštatovať, že hoci AF‑KLM v názve svojho tretieho odvolacieho dôvodu naznačuje, že tento odvolací dôvod sa týka toho, že Všeobecný súd zohľadnil regulačné režimy všetkých tretích krajín, na ktoré odkazuje bod 576 napadnutého rozsudku, teda režimy uvedené v odôvodneniach 972 až 1019 sporného rozhodnutia, argumentácia, ktorú uvádza na podporu uvedeného odvolacieho dôvodu, sa týka len thajského regulačného režimu. Týmto odvolacím dôvodom je teda spochybnený záver Všeobecného súdu uvedený v tomto bode 576 len v rozsahu, v akom sa týka tohto regulačného režimu.

160

Vzhľadom na tieto skutočnosti, ktoré AF‑KLM v tomto odvolaní nespochybňuje, Všeobecný súd v bode 567 tohto rozsudku konštatoval, že vzhľadom na to, že AF‑KLM sa obmedzila na tvrdenie, že mnohé regulačné režimy si vyžadovali koordináciu, jej argumentácia smerujúca k preukázaniu nedostatočnosti všeobecného zníženia pokuty priznaného z dôvodu poľahčujúcich okolností musí byť zamietnutá ako neúčinná, lebo aj keby bola dôvodná, nemala by za následok nesprávne uplatnenie bodu 29 usmernení z roku 2006, na ktoré sa vzťahuje druhá časť ôsmeho žalobného dôvodu uvedeného pred Všeobecným súdom, týkajúca sa nedostatočnosti všeobecného zníženia pokuty priznaného z dôvodu poľahčujúcich okolností, ktorá je preskúmaná v týchto bodoch napadnutého rozsudku, ale konštatovania porušenia, ktoré nebolo uvedené.

164

Z toho vyplýva, že v rozsahu, v akom AF‑KLM kritizuje ako taký bod 576 napadnutého rozsudku a v podstate body 568 až 575 tohto rozsudku, ktoré predstavujú jeho nevyhnutnú oporu, treba konštatovať, že úvahy uvedené v týchto bodoch sú nadbytočné, keďže Všeobecný súd už v bode 567 napadnutého rozsudku dostatočne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa tejto druhej časti nemohlo vyhovieť bez toho, aby to bolo spochybnené v tomto odvolaní. V súlade s judikatúrou už pripomenutou v bode 151 tohto rozsudku však výhrady smerujúce proti doplňujúcemu odôvodneniu rozhodnutia Všeobecného súdu nemôžu viesť k zrušeniu tohto rozhodnutia, a sú teda neúčinné.

165

Výhrada vznesená spoločnosťou SAS Cargo Group a i., ktorá viedla k tomu, že Všeobecný súd čiastočne zrušil vo vzťahu k nim konštatovanie porušenia, však nemala v žalobe spoločnosti AF‑KLM pred Všeobecným súdom obdobu. V druhej časti svojho deviate žalobného dôvodu na zrušenie pred Všeobecným súdom, ktorého podstatu Všeobecný súd uviedol v bodoch 560 a 561 napadnutého rozsudku, ktoré neboli v tomto odvolaní spochybnené, totiž AF‑KLM netvrdila, že je potrebné vo vzťahu k nej zrušiť konštatovanie porušenia, pokiaľ ide o spojenia s odletom z Thajska. Ako však Súdny dvor opakovane rozhodol, žalobný dôvod týkajúci sa materiálnej zákonnosti rozhodnutia, ktorý sa zakladá na porušení Zmlúv alebo každého právneho predpisu týkajúceho sa ich vykonania v zmysle článku 263 ZFEÚ, môže súd Únie preskúmať len vtedy, ak ho uvádza žalobca (rozsudky z 10. decembra 2013, Komisia/Írsko a i., C‑272/12 P , EU:C:2013:812 , bod 28 a citovaná judikatúra, ako aj zo 4. októbra 2024, thyssenkrupp/Komisia, C‑581/22 P , EU:C:2024:821 , bod 107 ). AF‑KLM teda zbytočne tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že na prejednávanú vec nerozšíril dôsledky, pokiaľ ide o stanovenie výšky pokuty, vyplývajúce zo zrušenia konštatovania porušenia týkajúceho sa spojení s odletom z Thajska, ktoré bolo vykonané v rozsudku z 30. marca 2022, SAS Cargo Group a i./Komisia ( T‑324/17 , EU:T:2022:175 ).

168

Navyše je pravda, že výkon neobmedzenej súdnej právomoci nemôže pri stanovení výšky pokút, ktoré sú uložené, viesť k diskriminácii medzi podnikmi, ktoré sa zúčastnili na porušení pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudky zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia, C‑291/98 P , EU:C:2000:631 , bod 97 , a z 18. marca 2021, Pometon/Komisia, C‑440/19 P , EU:C:2021:214 , bod 138 ).

172

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa tretí odvolací dôvod musí zamietnuť ako čiastočne neúčinný a čiastočne nedôvodný.

O štvrtom odvolacom dôvode týkajúcom sa dĺžky trvania účasti spoločnosti Air France na jedinom a pokračujúcom porušení

173

Štvrtý odvolací dôvod sa skladá z dvoch častí. V prvej časti AF‑KLM tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávnych právnych posúdení pri posudzovaní účasti spoločnosti Air France na porušení v období od 4. februára 2000 do 17. januára 2001. V druhej časti tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávnych právnych posúdení pri posudzovaní účasti spoločnosti Air France na porušení v období od 19. októbra 2005 do 14. februára 2006.

O prvej časti týkajúcej sa obdobia od 4. februára 2000 do 17. januára 2001

Všeobecný súd však konštatoval zodpovednosť spoločnosti AF‑KLM za toto obdobie bez toho, aby predložil nepriamy dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že Air France sa počas tohto obdobia stále zúčastňovala na porušení. Všeobecný súd tým správne nevyvodil právne dôsledky zo svojich vlastných skutkových zistení a protiprávne obrátil dôkazné bremeno. Keďže v lete roku 2000 došlo k viacerým kontaktom bez prítomnosti spoločnosti Air France, bolo totiž potrebné, aby Komisia predložila objektívne a zhodujúce sa nepriame dôkazy preukazujúce, že účasť spoločnosti Air France nebola počas obdobia, keď sa nezúčastnila na protisúťažných stretnutiach, prerušená. V bode 543 napadnutého rozsudku však Všeobecný súd konštatoval, že spoločnosti AF‑KLM prináleží preukázať svoju neúčasť, a vytýkal jej, že sa verejne nedištancovala od kartelu a že nepredložila iné dôkazy preukazujúce jej neúčasť na porušení, hoci dôkaz o účasti spoločnosti Air France počas toho istého obdobia nebol predložený.

177

Všeobecný súd tým, že považoval AF‑KLM za zodpovednú za porušenie v období od 4. februára 2000 do 17. januára 2001 bez dôkazu o jej účasti a napriek tomu, že existoval objektívny nepriamy dôkaz o tom, že Air France obnovila súťažné správanie, porušil tiež prezumpciu neviny.

178

Komisia tvrdí, že touto časťou sa AF‑KLM snaží dosiahnuť nové posúdenie skutkového stavu, a musí sa teda zamietnuť.

– Posúdenie Súdnym dvorom

Pokiaľ ide o chýbajúci dôkaz o existencii dohody počas určitých stanovených období alebo minimálne o realizácii tejto dohody podnikom počas daného obdobia, skutočnosť, že takýto dôkaz nebol predložený za určité stanovené obdobia, nebráni tomu, aby sa porušenie chápalo ako existujúce počas celého obdobia dlhšieho, ako je toto obdobie, pokiaľ by takýto záver vyplýval z objektívnych a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov. Skutočnosť, že sa kartel v rámci porušenia trvajúceho niekoľko rokov prejavuje v rôznych obdobiach, ktoré môžu byť oddelené kratšími alebo dlhšími časovými intervalmi, nemá vplyv na existenciu tohto kartelu, pokiaľ rôzne činnosti tvoriace toto porušenie majú jediný cieľ a spadajú do rámca porušenia, ktoré má jednotný a pokračujúci charakter (rozsudky z 21. septembra 2006, Technische Unie/Komisia, C‑113/04 P , EU:C:2006:593 , bod 169 , a z 18. marca 2021, Pometon/Komisia, C‑440/19 P , EU:C:2021:214 , bod 112 , ako aj citovaná judikatúra).

182

Pokiaľ ide najmä o porušenie trvajúce niekoľko rokov, skutočnosť, že nebol predložený priamy dôkaz o účasti spoločnosti na tomto porušení počas určitého obdobia, nebráni tomu, aby sa konštatovala jej účasť aj počas tohto obdobia, pokiaľ takýto záver vyplýva z objektívnych a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov (rozsudok zo 17. septembra 2015, Total Marketing Services/Komisia, C‑634/13 P , EU:C:2015:614 , bod 27 a citovaná judikatúra).

183

Komisia sa tak môže domnievať, že porušenie alebo účasť podniku na porušení sa neprerušili, aj keď nemá dôkazy o porušení v určitých stanovených obdobiach, ak rôzne činnosti tvoriace toto porušenie majú jediný cieľ a môžu patriť do rámca porušenia, ktoré má jediný a pokračujúci charakter, a ak sa dotknutý podnik neodvolával na priame alebo nepriame dôkazy, ktoré by naopak preukazovali, že k porušeniu alebo jeho účasti na porušení nedošlo počas týchto období (rozsudok z 18. marca 2021, Pometon/Komisia, C‑440/19 P , EU:C:2021:214 , bod 114 ).

187

V druhom rade podľa tej istej judikatúry takáto neúčasť na koluzívnych stretnutiach počas významného obdobia naopak predstavuje okolnosť, ktorá vyžaduje, aby Komisia predložila ďalšie objektívne a zhodujúce sa dôkazy preukazujúce, že napriek uvedenej neúčasti na týchto stretnutiach dotknutý podnik pokračoval vo svojej účasti na porušení. Navyše v takejto situácii nestačí verejné nedištancovanie sa na odôvodnenie konštatovania nepretržitej účasti dotknutého podniku počas tohto obdobia. Práve to Všeobecný súd pripomenul v bode 538 napadnutého rozsudku, pričom okrem toho v bode 539 tohto rozsudku uviedol objektívne a zhodujúce sa dôkazy, ktoré môžu byť v tejto súvislosti relevantné.

188

Nemožno sa však domnievať, že v bode 543 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v rozpore s uvedenou judikatúrou protiprávne obrátil dôkazné bremeno, keď sa obmedzil na to, že spoločnosti AF‑KLM vytýkal, že Air France sa verejne nedištancovala od kartelu a nepredložila dôkaz o neúčasti spoločnosti Air France na karteli počas uvedeného obdobia, namiesto toho, aby overil, či Komisia predložila objektívne a zhodujúce sa dôkazy, ktoré dostatočne preukazujú pokračovanie účasti spoločnosti Air France na jedinom a pokračujúcom porušení počas tohto obdobia, napriek jej neúčasti na koluzívnych stretnutiach.

189

Je pravda, že v tomto bode 543 Všeobecný súd uviedol, že AF‑KLM nepreukázala ani netvrdila, že Air France sa verejne dištancovala od jediného a pokračujúceho porušenia v období od 4. februára 2000 do 17. januára 2001 a tiež ani netvrdila, že počas tohto obdobia sa Air France znovu začala správať na trhu v súlade so spravodlivou a nezávislou hospodárskou súťažou, ani nespochybnila, že účinky koordinácie týkajúcej sa palivovej prirážky počas uvedeného obdobia pretrvávali.

193

Treba teda konštatovať, že prístup Všeobecného súdu v bodoch 540 až 543 napadnutého rozsudku je v súlade s judikatúrou týkajúcou sa všeobecných pravidiel a zásad týkajúcich sa dôkazného bremena, pripomenutou v bode 134 tohto rozsudku, ktorá zohľadňuje zásadu prezumpcie neviny.

194

Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu sa musí zamietnuť ako nedôvodná.

O druhej časti týkajúcej sa obdobia od 19. októbra 2005 do 14. februára 2006

– Argumentácia účastníčok konania

198

Napokon Všeobecný súd tým, že v uvedenom bode 546 konštatoval, že zodpovednosť spoločnosti AF‑KLM za porušenie, pokiaľ ide o bezpečnostnú prirážku a odmietnutie platiť provízie, mohla byť konštatovaná s odkazom na účasť spoločnosti Air France na kontaktoch týkajúcich sa palivovej prirážky po 19. októbri 2005, opäť protiprávne obrátil dôkazné bremeno a porušil zásadu rovnosti zaobchádzania.

199

Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, z bodu 44 rozsudku zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens ( C‑441/11 P , EU:C:2012:778 ), vyplýva, že podniku nemožno pripísať všetky zložky jediného a pokračujúceho porušenia, ak nie je preukázané, že tento podnik mal v úmysle prispieť ku všetkým spoločným cieľom sledovaným ostatnými účastníkmi kartelu, že vedel o všetkých ostatných plánovaných protiprávnych správaniach a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko. Keďže však Všeobecný súd nepreukázal, že kontakty týkajúce sa palivovej prirážky, ku ktorým došlo po 19. októbri 2005, preukazujú znalosť širšieho celkového plánu týkajúceho sa bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie, nemohol dôvodne predpokladať, že Air France tým, že sa po tomto dátume zúčastnila na takýchto kontaktoch, pokračovala v účasti na porušení týkajúcom sa bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie.

200

– Posúdenie Súdnym dvorom

202

Pokiaľ ide o prípustnosť tejto časti, je potrebné pripomenúť, že podľa článku 170 ods. 1 druhej vety Rokovacieho poriadku Súdneho dvora odvolaním nemožno meniť predmet sporu pred Všeobecným súdom.

203

Právomoc Súdneho dvora v rámci preskúmania odvolania je tak obmedzená na posúdenie právneho riešenia žalobných dôvodov a tvrdení prejednávaných na prvom stupni. Účastník konania teda nemôže pred Súdnym dvorom po prvýkrát uviesť dôvod, ktorý neuviedol v konaní pred Všeobecným súdom, pretože tým by sa mu umožnilo predložiť Súdnemu dvoru, ktorého právomoc v oblasti odvolacieho konania je obmedzená, spor v širšom rozsahu, ako bol ten, o ktorom rozhodoval Všeobecný súd (rozsudky zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia, C‑280/08 P , EU:C:2010:603 , bod 34 , a z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia, C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P , EU:C:2023:60 , bod 29 , ako aj citovaná judikatúra).

204

V prejednávanej veci zo žaloby podanej na Všeobecný súd vyplýva, že vo svojom ôsmom žalobnom dôvode na zrušenie, ktorý je predmetom bodov 498 až 549 napadnutého rozsudku, AF‑KLM namietala nesprávny výpočet dĺžky trvania porušenia z dôvodu, že pokiaľ ide o obdobie po 19. októbri 2005, kontakty týkajúce sa palivovej prirážky sa nemohli kvalifikovať ako protisúťažné, a pokiaľ ide o bezpečnostnú prirážku a odmietnutie platiť provízie, Komisia nepredložila nijaký platný dôkaz o účasti spoločnosti Air France na týchto zložkách jediného a pokračujúceho porušenia v prvom prípade v období po 19. októbri 2005 a v druhom prípade v období po 14. októbri 2005, ako navyše uviedol Všeobecný súd v bodoch 498 až 500 napadnutého rozsudku. V dôsledku toho žiadala, aby bola skrátená dĺžka trvania porušenia, ktorá bola voči nej zohľadnená, a v dôsledku toho znížená pokuta, ktorá jej bola uložená. Všeobecný súd analyzoval túto argumentáciu v bodoch 544 až 547 napadnutého rozsudku, ktorých sa v podstate týka táto časť.

206

Ani v tomto žalobnom dôvode, ani v inom žalobnom dôvode uvedenom pred Všeobecným súdom AF‑KLM netvrdila, že za predpokladu, že by jej nebolo možné pripísať jednu alebo druhú zložku jediného a pokračujúceho porušenia, nemožno jej vzhľadom na judikatúru vyplývajúcu z bodu 44 rozsudku zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens ( C‑441/11 P , EU:C:2012:778 ), pripísať ani ostatné alebo jednu z ostatných zložiek.

207

Treba však uviesť, že pokiaľ ide o obdobie po 19. októbri 2005, Všeobecný súd v bodoch 544 a 545 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia mala k dispozícii viacero dôkazov, ktoré mohla platne uplatniť voči spoločnosti Air France, ale že, ako tvrdí AF‑KLM, nijaký dôkaz, ktorý mala Komisia k dispozícii v súvislosti s bezpečnostnou prirážkou a odmietnutím platiť provízie, nebol z neskoršieho dátumu ako v prvom prípade 19. október 2005 a v druhom prípade 14. október 2005.

211

Pokiaľ ide o prípadnú dôvodnosť tejto otázky, treba najprv uviesť, že Všeobecný súd v bode 546 napadnutého rozsudku uviedol, že AF‑KLM netvrdila, že Air France nevedela, že ostatní obvinení dopravcovia pokračovali v koordinácii, pokiaľ ide o bezpečnostnú prirážku a odmietnutie platiť provízie po 19. októbri 2005, že nepredložila dôkaz, ktorý by preukazoval, že Air France sa znovu začala správať na relevantnom trhu v súlade so spravodlivou a nezávislou hospodárskou súťažou alebo že oznámila svoj úmysel dištancovať sa od zložiek jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcich sa bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie, a že nespochybnila, že účinky týchto zložiek pretrvávali aj po tomto dátume.

212

V tomto bode 546 však Všeobecný súd na podporu týchto konštatovaní tiež uviedol, že bolo preukázané, že po uvedenom dátume Air France pokračovala v účasti na zložke jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcej sa palivovej prirážky a že zavedenie bezpečnostnej prirážky a odmietnutie platiť provízie si vyžadovalo oveľa menej časté kontakty ako zavedenie palivovej prirážky, keďže na rozdiel od palivovej prirážky sa bezpečnostná prirážka nezakladala na indexe, ktorého vývoj odôvodňoval pravidelné úpravy, čo vysvetľuje, že po jej zavedení na konci roka 2001 bola predmetom len jednorazových kontaktov medzi dopravcami, pokiaľ ide o jej zavedenie, ako vyplýva z bodu 579 sporného rozhodnutia. V uvedenom bode 546 Všeobecný súd okrem toho poukázal na to, že odmietnutie platiť provízie spočívalo len v odmietnutí poskytnúť zľavy špeditérom, a nevyžadovalo teda také pravidelné úpravy ako palivová prirážka.

216

Ďalej, hoci je pravda, že Všeobecný súd v prvej vete bodu 546 napadnutého rozsudku uviedol, že AF‑KLM vo svojich písomnostiach nevyvodila „žiadne osobitné dôsledky“ zo skutočností uvedených Všeobecným súdom v bodoch 544 a 545 napadnutého rozsudku, treba konštatovať, že AF‑KLM vo svojom odvolaní neuvádza žiadnu výhradu založenú na skreslení svojej žaloby podanej na Všeobecný súd. Navyše Všeobecný súd v nadväznosti na tento bod 546 preskúmal argumentáciu spoločnosti AF‑KLM, v ktorej tvrdila, že Air France sa prestala zúčastňovať na zložkách jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcich sa bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie po 14. októbri, resp. 19. októbri 2005. V dôsledku toho akákoľvek kritika smerujúca proti tejto prvej vete musí byť v každom prípade zamietnutá ako neúčinná na základe judikatúry pripomenutej v bode 151 tohto rozsudku, keďže toto tvrdenie Všeobecného súdu je nadbytočné.

217

Napokon stačí na jednej strane uviesť, že v prejednávanej veci je nesporné, že Air France sa priamo zúčastnila na každej z troch zložiek jediného a pokračujúceho porušenia identifikovaného v spornom rozhodnutí, keďže táto kvalifikácia ako taká navyše nebola spochybnená spoločnosťou AF‑KLM, a že je sporná len dĺžka účasti spoločnosti Air France na tomto porušení. AF‑KLM teda nemôže vyvodiť žiadne užitočné tvrdenie z judikatúry, najmä z bodov 39 až 52 rozsudku zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens ( C‑441/11 P , EU:C:2012:778 ), ktorý sa týka situácií, v ktorých sa podnik nezúčastnil na všetkých zložkách jediného a pokračujúceho porušenia, a dôsledkov, ktoré treba z takéhoto konštatovania prípadne vyvodiť, pokiaľ ide o možnosť úplne alebo čiastočne zrušiť rozhodnutie Komisie stanovujúce účasť tohto podniku na karteli v rozpore s článkom 101 ZFEÚ.

221

Argumentácia uvedená v bode 199 tohto rozsudku sa preto musí zamietnuť ako nedôvodná.

222

Na druhej strane treba uviesť, že pod zámienkou tvrdenia o porušení zásady rovnosti zaobchádzania sa AF‑KLM v skutočnosti snaží spochybniť posúdenie skutkového stavu a dôkazov, ktoré vykonal Všeobecný súd v bode 546 napadnutého rozsudku, bez toho, aby sa odvolávala na ich skreslenie. Argumentácia uvedená v bode 200 tohto rozsudku je preto v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 70 tohto rozsudku, neprípustná.

223

Z vyššie uvedeného vyplýva, že druhá časť štvrtého odvolacieho dôvodu sa musí zamietnuť ako čiastočne neúčinná, čiastočne neprípustná a čiastočne nedôvodná. Štvrtý odvolací dôvod sa teda musí zamietnuť.

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

227

Keďže Komisia navrhla uložiť spoločnosti AF‑KLM povinnosť nahradiť trovy konania a táto spoločnosť nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

1.

Odvolanie sa zamieta.