C-386/22

62022CJ0386

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 26. februára 2026 ( *1 )

„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartely – Trh nákladnej leteckej dopravy – Rozhodnutie Európskej komisie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave – Koordinácia prvkov ceny za služby nákladnej leteckej dopravy (palivová prirážka, bezpečnostná prirážka, odmietnutie platiť provízie z prirážok) – Prichádzajúce služby nákladnej dopravy – Územná právomoc Komisie – Kvalifikované účinky“

Vo veci C‑386/22 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 13. júna 2022,

v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu piatej komory, sudcovia E. Regan a D. Gratsias,

generálny advokát: A. Rantos,

tajomník: R. Stefanova‑Kamiševa, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní 19. apríla 2024,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 5. septembra 2024,

vyhlásil tento

Dohoda medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave, podpísaná v Luxemburgu 21. júna 1999 a schválená v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady a Komisie 2002/309/ES, Euratom v prípade dohody o vedeckej a technologickej spolupráci zo 4. apríla 2002 o uzavretí siedmich dohôd so Švajčiarskou konfederáciou ( Ú. v. ES L 114, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 11/041, s. 89) (ďalej len „dohoda o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom“), nadobudla platnosť 1. júna 2002. Články 8 a 9 tejto dohody zodpovedajú mutatis mutandis článkom 101 a 102 ZFEÚ.

3

Podľa článku 11 uvedenej dohody:

„1. Orgány spoločenstva uplatňujú článok 8 a 9… v súlade s právnymi predpismi spoločenstva uvedenými v prílohe, pričom sa zohľadní potreba úzkej spolupráce medzi orgánmi spoločenstva a švajčiarskymi orgánmi.

2. Švajčiarske úrady rozhodujú podľa článku 8 a 9 o prijateľnosti všetkých dohôd, rozhodnutí a dohodnutých postupov… vzhľadom na trasy medzi Švajčiarskom a tretími krajinami.“

Zmluva o FEÚ

obmedzujú alebo kontrolujú výrobu, odbyt, technický rozvoj alebo investície;

c)

rozdeľujú trhy alebo zdroje zásobovania;

…“

Dohoda o EHP

5

8

V odvetví nákladnej dopravy je preprava nákladu leteckou cestou zabezpečovaná leteckými spoločnosťami (ďalej len „dopravcovia“). Vo všeobecnosti dopravcovia poskytujú služby nákladnej dopravy špeditérom, ktorí organizujú prepravu týchto nákladov v mene odosielateľov. Ako protihodnotu títo špeditéri platia dopravcom cenu, ktorá sa skladá jednak z taríf vypočítaných za kilogram, a jednak z rôznych prirážok.

Správne konanie

9

Dňa 7. decembra 2005 bola Európskej komisii doručená žiadosť o oslobodenie od pokút na základe jej oznámenia o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov ( Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3 ; Mim. vyd. 08/002, s. 155), ktorú podala spoločnosť Deutsche Lufthansa AG a jej dve dcérske spoločnosti, Lufthansa Cargo AG a Swiss International Air Lines AG. Podľa tejto žiadosti existovali protisúťažné kontakty medzi viacerými dopravcami, ktoré sa týkali prvkov tvoriacich cenu služieb poskytovaných na trhu leteckej nákladnej dopravy, a to zavedenia tzv. „palivových“ a „bezpečnostných“ prirážok, ako aj odmietnutia týchto dopravcov platiť špeditérom províziu z prirážok (ďalej len „odmietnutie platiť provízie“).

10

13

Komisia prijala 9. novembra 2010 rozhodnutie K(2010) 7694 v konečnom znení týkajúce sa konania podľa článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave (vec COMP/39258 – Nákladná letecká doprava) (ďalej len „pôvodné rozhodnutie“). Toto rozhodnutie bolo určené 21 dopravcom, medzi ktorými bola aj Martinair.

14

Uvedené rozhodnutie vo svojom odôvodnení uvádzalo, že obvinení dopravcovia koordinovali svoje správanie v oblasti stanovenia cien za poskytovanie služieb nákladnej dopravy tým, že sa dohodli na palivovej prirážke, bezpečnostnej prirážke a odmietnutí platiť provízie, a podieľali sa tak na jedinom a pokračujúcom porušení článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom, ku ktorému dochádzalo na území Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) a Švajčiarska.

Rozsudky zo 16. decembra 2015

15

18

Dňa 17. marca 2017 Komisia prijala sporné rozhodnutie, ktoré bolo určené 19 dopravcom, vrátane spoločnosti Martinair.

19

V spornom rozhodnutí sa uvádza, že obvinení dopravcovia koordinovali svoje správanie v oblasti stanovenia cien za poskytovanie služieb nákladnej dopravy na celom svete prostredníctvom palivovej prirážky, bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie (ďalej len „sporný kartel“), čím sa dopustili jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom.

20

V oddiele 4 tohto rozhodnutia, nazvanom „Opis skutkových okolností“, Komisia najmä uviedla, že vyšetrovanie odhalilo kartel celosvetového rozsahu založený na sieti dvojstranných a mnohostranných kontaktov medzi konkurentmi počas dlhého obdobia, týkajúcich sa správania, ktoré sa rozhodli, plánovali alebo zamýšľali prijať vo vzťahu k rôznym prvkom cien za služby nákladnej dopravy, uvedeným v predchádzajúcom bode. Komisia zdôraznila, že spoločným cieľom tejto siete kontaktov bolo koordinovať správanie konkurentov v oblasti stanovenia cien alebo znížiť neistotu, pokiaľ ide o ich cenovú politiku. Následne opísala kontakty týkajúce sa palivovej prirážky, bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie a posúdila skutkové dôkazy týkajúce sa jednak sporného kartelu ako celku a jednak každého z adresátov uvedeného rozhodnutia.

Na jednej strane v odôvodneniach 822 až 832 sporného rozhodnutia, ktoré tvoria pododdiel 5.2 tohto rozhodnutia, nazvaný „Právomoc Komisie“, Komisia v podstate uviedla, že najprv neuplatní článok 101 ZFEÚ na dohody a postupy predchádzajúce 1. máju 2004 týkajúce sa spojení medzi letiskami v Európskej únii a letiskami nachádzajúcimi sa mimo EHP (ďalej len „spojenia medzi Úniou a tretími krajinami“), následne článok 53 Dohody o EHP na dohody a postupy predchádzajúce 19. máju 2005, pokiaľ ide o spojenia medzi Úniou a tretími krajinami a spojenia medzi letiskami nachádzajúcimi sa v krajinách, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o EHP a ktoré nie sú členmi Únie, a letiskami nachádzajúcimi sa v tretích krajinách (ďalej len „spojenia medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami“ a spoločne so spojeniami medzi Úniou a tretími krajinami ďalej len „spojenia medzi EHP a tretími krajinami“) a nakoniec článok 8 dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom na dohody a postupy predchádzajúce 1. júnu 2002, pokiaľ ide o spojenia medzi letiskami v Únii a letiskami nachádzajúcimi sa vo Švajčiarsku (ďalej len „spojenia medzi Úniou a Švajčiarskom“). V odôvodnení 832 uvedeného rozhodnutia spresnila, že toto rozhodnutie nemalo „žiadnu ambíciu na odhalenie akéhokoľvek porušenia článku 8 dohody [o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom] týkajúceho sa služieb nákladnej dopravy [medzi] Švajčiarskom [a] tretími krajinami“.

24

Na druhej strane v odôvodneniach 1036 až 1046 sporného rozhodnutia, ktoré tvoria pododdiel 5.3.8 tohto rozhodnutia, nazvaného „Uplatniteľnosť článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP na prichádzajúce spojenia“ Komisia vysvetlila dôvody, pre ktoré odmietla tvrdenia viacerých obvinených dopravcov, podľa ktorých prekročila hranice svojej územnej právomoci podľa pravidiel medzinárodného práva verejného tým, že konštatovala a sankcionovala porušenie týchto dvoch ustanovení na spojeniach s odletom z tretích krajín a smerujúcich do EHP (ďalej len „prichádzajúce spojenia“, a pokiaľ ide o služby nákladnej dopravy ponúkané na týchto spojeniach „prichádzajúce služby nákladnej dopravy“).

Pododdiel 5.3 sporného rozhodnutia, ktorý sa v prejednávanej veci týka uplatnenia článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom, obsahuje odôvodnenia 833 až 1052 tohto rozhodnutia. Po prvé v odôvodnení 846 tohto rozhodnutia Komisia zastávala názor, že obvinení dopravcovia koordinovali svoje správanie alebo ovplyvňovali tvorbu cien, „čo v konečnom dôsledku v[iedlo] k stanoveniu cien vo vzťahu k“ palivovej prirážke, bezpečnostnej prirážke a plateniu provízie z prirážok špeditérom. V odôvodnení 861 uvedeného rozhodnutia Komisia konštatovala, že „všeobecný systém koordinácie určovania cien za služby nákladnej dopravy“, odhalený jej vyšetrovaním, svedčí o existencii „komplexného porušenia pozostávajúceho z rôznych činností, ktoré [bolo možné] kvalifikovať buď ako dohodu, alebo ako zosúladený postup, v rámci ktorých konkurenti vedome nahradili riziká hospodárskej súťaže praktickou spoluprácou medzi sebou“.

28

Po druhé v odôvodnení 869 sporného rozhodnutia Komisia uviedla, že „predmetné správanie predstav[ovalo] jediné a pokračujúce porušenie článku 101 [ZFEÚ]“, pričom v odôvodneniach 870 až 902 tohto rozhodnutia spresnila, že predmetné dojednania sledovali jediný protisúťažný cieľ, ktorým bolo narušiť hospodársku súťaž v odvetví nákladnej dopravy v rámci EHP, týkali sa poskytovania služieb nákladnej dopravy a stanovovania ich cien, ako aj tých istých podnikov, mali jedinú a nepretržitú povahu a týkali sa troch zložiek, a to palivovej prirážky, bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie. V tomto rámci Komisia v odôvodnení 881 tohto rozhodnutia uviedla, že Martinair sa podieľala na týchto troch zložkách.

32

Oddiel 7 sporného rozhodnutia, nazvaný „Dĺžka trvania porušenia“, obsahuje odôvodnenia 1146 až 1169 tohto rozhodnutia. Ako teda vyplýva z odôvodnenia 1146 uvedeného rozhodnutia, Komisia konštatovala, že sporný kartel sa začal 7. decembra 1999 a trval až do 14. februára 2006. V tomto odôvodnení 1146 spresnila, že tento kartel porušoval:

–

článok 101 ZFEÚ od 7. decembra 1999 do 14. februára 2006, pokiaľ ide o leteckú dopravu medzi letiskami v Únii,

–

článok 101 ZFEÚ od 1. mája 2004 do 14. februára 2006, pokiaľ ide o leteckú dopravu na spojeniach medzi Úniou a tretími krajinami,

33

V odôvodnení 1169 toho istého rozhodnutia Komisia uviedla, že porušenie trvalo, pokiaľ ide o Martinair, od 22. januára 2001 do 14. februára 2006.

34

V oddiele 8 sporného rozhodnutia Komisia preskúmala nápravné opatrenia, ktoré sa majú prijať, a pokuty, ktoré sa majú uložiť, pričom odkázala na usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 1/2003 ( Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2 ).

35

Články 1, 3 a 4 výroku sporného rozhodnutia znejú takto:

…

2)

Nasledujúce podniky porušili článok 101 [ZFEÚ], pokiaľ ide o [spojenia medzi Úniou a tretími krajinami] počas týchto období:

…

n) [Martinair] od 1. mája 2004 do 14. februára 2006;

…

Nasledujúce podniky porušili článok 8 [dohody o leteckej doprave medzi ES a Švajčiarskom], pokiaľ ide o [spojenia medzi Úniou a Švajčiarskom] počas týchto období:

…

n) [Martinair] od 1. júna 2002 do 14. februára 2006;

…

Článok 3

Za jediné a pokračujúce porušenie uvedené v článku 1 tohto rozhodnutia… sa ukladajú tieto pokuty::

Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

36

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 29. mája 2017 Martinair podala žalobu, ktorou sa domáhala v prvom rade zrušenia celého sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej týka, subsidiárne zrušenia článku 1 ods. 2 písm. n) a článku 1 ods. 3 písm. n) tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom ju Komisia považovala za zodpovednú za porušenie na prichádzajúcich spojeniach, ako aj zrušenia článku 1 ods. 1 písm. n), článku 1 ods. 2 písm. n), článku 1 ods. 3 písm. n) a článku 1 ods. 4 písm. n) uvedeného rozhodnutia v rozsahu, v akom Komisia konštatovala, že jediné a pokračujúce porušenie zahŕňa aj odmietnutie platiť provízie.

37

Na podporu tejto žaloby Martinair uviedla tri žalobné dôvody.

38

41

Martinair svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje, že Komisia má právomoc uplatniť článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP na prichádzajúce služby nákladnej dopravy na spojeniach medzi EHP a tretími krajinami,

–

zrušil sporné rozhodnutie v celom rozsahu alebo subsidiárne zrušil toto rozhodnutie v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje, že Martinair porušila článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP, pokiaľ ide o prichádzajúce služby nákladnej dopravy na spojeniach medzi EHP a tretími krajinami, a

–

subsidiárne, ak Súdny dvor vyhovie odvolaniu, vrátil vec Všeobecnému súdu a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

O odvolaní

43

Na podporu svojho odvolania Martinair uvádza jediný odvolací dôvod, v ktorom tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a porušil svoju povinnosť odôvodnenia, keď dospel k záveru, že prichádzajúce služby nákladnej dopravy patria do pôsobnosti článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP.

44

46

Takéto účinky však nie sú preukázané ani dostatočne relevantné na to, aby vyvolali kvalifikované účinky v zmysle rozsudku zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia ( C‑413/14 P , EU:C:2017:632 ). Tieto účinky totiž závisia od predpokladaného autonómneho rozhodnutia špeditérov a odosielateľov preniesť dodatočné náklady na svojich zákazníkov bez toho, aby od spoločnosti Martinair dostali akýkoľvek podnet na prijatie akéhokoľvek správania v rámci EHP. Naopak, vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, boli vplyvy na hospodársku súťaž zamýšľaným výsledkom výlučne správania spoločnosti Intel Corporation Inc. Okrem toho v prejednávanej veci nejde o celosvetový trh, ale o viacero miestnych trhov, a hospodárska súťaž v oblasti prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy sa neuskutočňovala v rámci EHP.

47

Okrem toho účinky spočívajúce v zdražení tovaru dovážaného do EHP, aj keby boli pravdepodobné, tiež nie sú bezprostredné, a preto nie sú dostatočne spojené so správaním mimo EHP, aby bolo možné preukázať dostatočnú väzbu na EHP. Podľa prístupu Všeobecného súdu by akékoľvek správanie prijaté mimo EHP v hodnotovom reťazci celosvetového rozmeru mohlo mať účinok v rámci EHP. Taký extenzívny výklad kritéria, ktorý sa opiera o kvalifikované účinky protisúťažných postupov v Únii (ďalej len „kritérium kvalifikovaných účinkov“), by v kontexte globalizovaných úspor a distribučných sietí zbavil toto kritérium zmyslu.

48

Všeobecný súd sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že nepriame a v každom prípade nepodstatné účinky boli dostatočné na preukázanie požadovaných kvalifikovaných účinkov v rámci vnútorného trhu. Okrem toho porušil svoju povinnosť odôvodnenia tým, že vychádzal z množstva predpokladaných a špekulatívnych, a teda neoveriteľných účinkov namiesto toho, aby preukázal existenciu dostatočnej bezprostrednej väzby predmetných postupov na EHP.

V prvom rade treba pripomenúť, že kritérium kvalifikovaných účinkov sleduje, podobne ako kritérium založené na mieste vykonávania protisúťažných postupov, cieľ identifikovať správanie, ku ktorému síce nedošlo na území Únie alebo prípadne EHP, ale ktorého protisúťažné účinky sa môžu prejaviť na trhu Únie alebo EHP. Kritérium kvalifikovaných účinkov tak umožňuje odôvodniť uplatnenie práva hospodárskej súťaže Únie alebo EHP z hľadiska medzinárodného práva verejného, ak je pravdepodobné, že predmetné správanie bude mať bezprostredný a podstatný účinok v Únii alebo v EHP. V tomto ohľade na splnenie podmienky týkajúcej sa požiadavky predvídateľnosti stačí zohľadniť pravdepodobné účinky správania na hospodársku súťaž. Okrem toho na splnenie požiadavky bezprostrednosti stačí, aby predmetné správanie „mohlo“ mať bezprostredný účinok v Únii alebo v EHP (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P , EU:C:2017:632 , body 45 , 49 , 51 a 52 ).

52

Ako tvrdí Martinair, na preukázanie splnenia kritéria kvalifikovaných účinkov musí Komisia preukázať, že dotknuté postupy majú predvídateľné, bezprostredné a podstatné účinky v Únii alebo ako v prejednávanej veci v EHP, čo sú kritériá, ktoré Všeobecný súd navyše pripomenul v bodoch 122 a 143 napadnutého rozsudku. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Martinair vo svojej argumentácii uvedenej v tejto časti svojho jediného odvolacieho dôvodu, sa však Všeobecný súd v bodoch 141 a 142 napadnutého rozsudku neodchýlil od tohto kritéria, keď zastával názor, že na preukázanie existencie kvalifikovaných účinkov v zmysle judikatúry pripomenutej v predchádzajúcom bode tohto rozsudku postačujú účinky, ktoré sú iba nepriame, nie sú bezprostredné a sú špekulatívne, a v každom prípade sú nepodstatné.

56

Pokiaľ teda Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe článku 256 ZFEÚ právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právne následky, ktoré z neho vyvodil Všeobecný súd (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. mája 1998, Deere/Komisia, C‑7/95 P , EU:C:1998:256 , bod 21 , ako aj z 11. januára 2024, Planistat Europe a Charlot/Komisia, C‑363/22 P , EU:C:2024:20 , bod 50 a citovaná judikatúra).

57

Naproti tomu Všeobecný súd je ako jediný oprávnený zistiť a posúdiť relevantný skutkový stav, ako aj posúdiť dôkazy. Pokiaľ totiž boli tieto dôkazy riadne získané a boli rešpektované všeobecné právne zásady a procesné pravidlá uplatniteľné v oblasti dôkazného bremena a dokazovania, jedine Všeobecnému súdu prislúcha posúdiť hodnotu, ktorú treba priznať dôkazom, ktoré mu boli predložené. Posúdenie tohto skutkového stavu a dôkazných prostriedkov teda s výnimkou prípadu ich skreslenia nezakladá právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania (rozsudky z 28. mája 1998, Deere/Komisia, C‑7/95 P , EU:C:1998:256 , bod 22 , ako aj z 18. marca 2021, Pometon/Komisia, C‑440/19 P , EU:C:2021:214 , bod 50 , ako aj citovaná judikatúra).

58

V prejednávanej veci Martinair v podstate tvrdí, že účinok na ceny dovážaného tovaru závisel len od predpokladaného autonómneho rozhodnutia špeditérov a odosielateľov preniesť dodatočné náklady vyplývajúce zo sporného kartelu na svojich zákazníkov a že hospodárska súťaž v oblasti prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy prebiehala na miestnych trhoch nachádzajúcich sa mimo EHP, čo bráni možnosti konštatovať v prejednávanej veci existenciu účinkov, o ktoré by sa Komisia mohla oprieť na účely uplatnenia kritéria kvalifikovaných účinkov.

62

Pokiaľ však ide o podstatnosť účinku na ceny dovážaného tovaru, Martinair tvrdí len to, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že na preukázanie existencie kvalifikovaných účinkov postačujú účinky, ktoré sú „v každom prípade nepodstatné“.

63

Podľa článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora platí, že v odvolaní musia byť presne uvedené napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh konkrétne podporujú, inak sú odvolanie alebo dotknutý odvolací dôvod neprípustné. Časti odvolania, ktoré neobsahujú nijakú argumentáciu osobitne smerujúcu k vymedzeniu nesprávneho právneho posúdenia, ktorým je poznačený napadnutý rozsudok, tak nezodpovedajú tejto požiadavke a musia byť zamietnuté ako neprípustné (rozsudok zo 4. októbra 2024, Ferriere Nord/Komisia, C‑31/23 P , EU:C:2024:851 , body 51 a 52 , ako aj citovaná judikatúra).

64

Treba teda konštatovať, že takéto všeobecné tvrdenie nezodpovedá týmto požiadavkám. Argumentácia spoločnosti Martinair sa teda v rozsahu, v akom sa týka spôsobu, akým Všeobecný súd posúdil, či je účinok na ceny dovážaného tovaru podstatný, musí zamietnuť ako neprípustná.

68

V bode 180 toho istého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že Martinair na jednej strane nepodložila svoje tvrdenie, podľa ktorého výška prirážok, ktoré špeditéri fakturovali odosielateľom, prevyšovala výšku prirážok, ktoré títo špeditéri zaplatili obvineným dopravcom, a na druhej strane nevysvetlila, prečo špeditéri nemohli preniesť dodatočné náklady vyplývajúce z jediného a pokračujúceho porušenia na odosielateľov a fakturovať im prirážky v celkovej výške vyššej ako prirážky, ktoré samy museli zaplatiť obvineným dopravcom.

69

Všeobecný súd z toho v bode 181 napadnutého rozsudku vyvodil, že sa nemožno domnievať, že by predvídateľné prenesenie dodatočných nákladov na odosielateľov usadených v EHP vyplývalo z protisúťažných postupov, za ktoré Komisia sankcionovala špeditérov, a ktoré teda bolo trestuhodné, resp. nemalo nič spoločné s bežným fungovaním trhu.

70

V bode 182 tohto rozsudku Všeobecný súd tiež zamietol tvrdenie spoločnosti Martinair založené na „kúpnej sile“, ktorú špeditéri uplatňovali, z dôvodu, že Martinair o tom nepredložila dôkaz a ani nevysvetlila, v čom mohla narušiť reťazec príčinnej súvislosti medzi sporným správaním a vznikom účinku na ceny dovážaného tovaru.

74

Z tohto rozsudku totiž nevyplýva, že podmienku bezprostrednosti vyžadovanú na konštatovanie, že protisúťažné konanie spĺňa kritérium kvalifikovaných účinkov, môžu spĺňať len dôsledky pre hospodársku súťaž, ktoré sú zamýšľaným výsledkom správania podniku stíhaného za porušenie článku 101 ZFEÚ alebo článku 102 ZFEÚ.

75

Z uvedeného rozsudku ani nevyplýva, že by v ňom Súdny dvor prijal definíciu bezprostrednosti účinkov, ktorá by platila len pre celosvetový trh, čo by vylučovalo prípad, ktorý podľa Martinair nastal v prejednávanej veci, v ktorom išlo o viacero miestnych trhov.

76

Na druhej strane, pokiaľ Martinair tvrdí, že za okolností prejednávanej veci záviselo prenesenie prirážok od nezávislého rozhodnutia špeditérov a odosielateľov, v skutočnosti vyzýva Súdny dvor, aby vykonal nové posúdenie skutkového stavu uvedeného a posúdeného Všeobecným súdom v bodoch 179 až 182 napadnutého rozsudku bez toho, aby namietal jeho skreslenie. Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 57 tohto rozsudku sa táto argumentácia teda musí zamietnuť ako neprípustná.

80

Treba tiež pripomenúť, že uvedená povinnosť odôvodnenia je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá súvisí so zákonnosťou sporného aktu z meritórneho hľadiska [rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P , EU:C:1998:154 , bod 67 , a zo 4. októbra 2024, UPL Europe a Indofil Industries (Netherlands)/Komisia, C‑262/23 P , EU:C:2024:862 , bod 134 , ako aj citovaná judikatúra].

81

Martinair však tvrdením, že Všeobecný súd porušil svoju povinnosť odôvodnenia tým, že vychádzal z viacerých predpokladaných, špekulatívnych, a teda neoveriteľných účinkov namiesto toho, aby preukázal existenciu dostatočnej a bezprostrednej väzby na EHP, v skutočnosti spochybňuje dôvodnosť dôvodov uvedených v bodoch 139 až 143 napadnutého rozsudku. Takéto tvrdenie teda nemôže byť základom výhrady založenej na tom, že Všeobecný súd porušil povinnosť odôvodnenia.

82

Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvá časť jediného odvolacieho dôvodu sa musí zamietnuť ako čiastočne neprípustná a čiastočne nedôvodná.

85

Zo skutočnosti, že určitý druh správania má vo všeobecnosti za cieľ obmedziť hospodársku súťaž, nemožno vyvodiť, že toto správanie automaticky spôsobuje obmedzenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu. Je pravda, že nejde o preukázanie existencie skutočných účinkov v EHP. Na založenie právomoci Komisie, pokiaľ ide o správanie mimo EHP, jej však kritérium kvalifikovaných účinkov ukladá povinnosť preukázať pravdepodobnosť, že toto správanie bude mať účinky v EHP, čo Komisia v spornom rozhodnutí neanalyzovala a Všeobecný súd to tiež neoveril. Všeobecný súd konštatoval, že predmetné správanie malo za cieľ obmedziť hospodársku súťaž na vnútornom trhu predtým, ako zohľadnil skutočnosť, že uvedené správanie začalo a prebiehalo mimo EHP. Keďže Martinair nekontrolovala ceny uplatňované špeditérmi voči odosielateľom ani ceny fakturované spotrebiteľom v EHP, jej „vstupné správanie“ nemohlo mať za cieľ obmedziť hospodársku súťaž v rámci EHP.

86

Ak by bol záver Všeobecného súdu, podľa ktorého kvalifikácia obmedzenia hospodárskej súťaže ako obmedzenia „z hľadiska cieľa“ predpokladá existenciu pravdepodobných účinkov na vnútorný trh, dôvodný, článok 101 ZFEÚ by sa uplatňoval na každé koluzívne správanie bez ohľadu na to, kde k nemu došlo, kde bolo vykonávané alebo kde vyvoláva účinky. Takýto výklad článku 101 ZFEÚ nemôže byť správny a okrem toho porušuje všeobecné zásady medzinárodného práva.

87

V druhom rade Všeobecný súd nesprávne neposúdil pravdepodobnosť predpokladov, na ktorých je založený záver Komisie týkajúci sa nepriamych účinkov v EHP, ktoré sa v spornom rozhodnutí predpokladajú.

90

Účinky, na ktoré sa odvoláva Komisia a ktoré Všeobecný súd bez výhrad pripustil, sú teda len hypotetické alebo v každom prípade menej významné a ich pravdepodobnosť je nedostatočná na to, aby vyvolali kvalifikované účinky. Závery Všeobecného súdu spočívajú na predpoklade, že špeditéri preniesli náklady, ako aj na domnienke, že náklady následne preniesli aj odosielatelia bez toho, aby bola preukázaná pravdepodobnosť ktoréhokoľvek z týchto predpokladov, a to napriek značnému počtu dôkazov spochybňujúcich ich vierohodnosť. Všeobecný súd tým, že konštatoval, že vyžadované pravdepodobné účinky správania v rámci EHP možno preukázať na základe špekulatívnych kritérií a posúdení, porušil svoju povinnosť odôvodnenia a v každom prípade sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a porušil článok 101 ZFEÚ.

91

Komisia tvrdí, že táto časť je čiastočne neprípustná a čiastočne nedôvodná.

Posúdenie Súdnym dvorom

92

95

Všeobecný súd z toho v bode 133 uvedeného rozsudku vyvodil, že Martinair na jednej strane nemohla Komisii platne vytýkať, že sa dopustila pochybenia, keď konštatovala, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo splnené, hoci v odôvodneniach 917, 1190 a 1277 sporného rozhodnutia uviedla, že nie je povinná posudzovať protisúťažné účinky sporného správania vzhľadom na jeho protisúťažný cieľ, a na druhej strane ani nemohla z týchto odôvodnení vyvodiť, že Komisia na účely uplatnenia tohto kritéria nevykonala žiadnu analýzu účinkov, ktoré by uvedené správanie vyvolalo na vnútornom trhu alebo v rámci EHP.

96

Ako však už uvádzajú dôvody uvedené v druhej časti tohto bodu 133, z týchto bodov, ktoré Martinair spochybňuje, nemožno vyvodiť, že Všeobecný súd konštatoval, že v dôsledku kvalifikácie predmetného porušenia ako porušenia „z hľadiska cieľa“ by akékoľvek posúdenie prípadného vzniku účinkov v rámci EHP umožňujúcich založiť právomoc Komisie na uplatnenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP na správanie, ku ktorému došlo mimo EHP, bolo nadbytočné.

97

Zo znenia bodov 124 až 142 napadnutého rozsudku ako celku totiž vyplýva, že v uvedených napadnutých bodoch Všeobecný súd odmietol len argumentáciu, ktorú mu predložila Martinair a ktorá bola zhrnutá v bodoch 107 a 108 tohto rozsudku. V týchto bodoch tak uviedol dôvody, pre ktoré Martinair nesprávne tvrdila, že skutočnosť, že Komisia v odôvodnení 917 sporného rozhodnutia uviedla, že nevykonala žiadne posúdenie protisúťažných účinkov predmetných protisúťažných postupov, znamenala, že Komisia z dôvodu povahy týchto postupov neposúdila, či tieto postupy mali na hospodársku súťaž v rámci Únie alebo EHP účinok umožňujúci preukázať jej právomoc uplatniť článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP na prichádzajúce služby nákladnej dopravy z hľadiska kritéria kvalifikovaných účinkov.

101

V treťom rade, pokiaľ ide o argumentáciu uvedenú v bodoch 87 až 90 tohto rozsudku, treba najskôr konštatovať, že v rozsahu, v akom Martinair tvrdí, že sporné rozhodnutie má nedostatky, táto argumentácia nesmeruje proti napadnutému rozsudku, ale proti spornému rozhodnutiu. V tejto časti ju preto treba zamietnuť ako neprípustnú (pozri analogicky rozsudok z 29. júna 2023, TUIfly/Komisia, C‑763/21 P , EU:C:2023:528 , bod 53 a citovanú judikatúru).

102

Ďalej treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo naznačuje argumentácia spoločnosti Martinair, analýza Všeobecného súdu týkajúca sa predpokladov, na ktorých je založený záver Komisie o kvalifikovaných účinkoch sporného kartelu v EHP, sa neobmedzuje len na konštatovanie vykonané v bode 141 napadnutého rozsudku, ale je obsiahnutá v bodoch 124 až 142 tohto rozsudku. Tieto body sa týkajú práve otázky, či dodatočné náklady, ktoré by odosielatelia mohli byť povinní zaplatiť, a zdraženie tovarov dovážaných do EHP, ktoré by z toho mohlo vyplývať, patria medzi účinky sporného správania, o ktoré sa Komisia mohla opierať pri uplatnení kritéria kvalifikovaných účinkov. Všeobecný súd navyše v bodoch 144 až 184 tohto rozsudku vzhľadom na argumentáciu, ktorú mu predložila Martinair, analyzoval, či bol tento účinok predvídateľný, podstatný a bezprostredný, ako sa vyžaduje.

103

Pokiaľ však ide konkrétne o bod 141 napadnutého rozsudku, treba pripomenúť, že Všeobecný súd v tomto bode z konštatovaní, ktoré vykonal v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku, vyvodil, že pokiaľ špeditéri prenesú do ceny svojich balíkov služieb prípadné dodatočné náklady vyplývajúce zo sporného kartelu, jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týka prichádzajúcich spojení, môže mať vplyv najmä na hospodársku súťaž medzi špeditérmi pri získavaní zákazníkov týchto odosielateľov, a v dôsledku toho sa účinok na ceny dovážaného tovaru môže prejaviť na vnútornom trhu alebo v rámci EHP.

O tretej časti týkajúcej sa nahradenia odôvodnenia a protiprávneho obrátenia dôkazného bremena

Argumentácia účastníčok konania

107

Martinair uvádza, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo globálne posúdené len v odôvodnení 1045 sporného rozhodnutia. Všeobecný súd však celkovo v bodoch 101 až 197 napadnutého rozsudku potvrdil, že toto kritérium bolo splnené, pričom v týchto bodoch rozvinul úvahy založené na dôkazoch a tvrdeniach, ktoré Komisia nepredložila ani v spornom rozhodnutí ani v rámci konania pred Všeobecným súdom. Všeobecný súd pritom vôbec nemôže vyplniť medzery v odôvodnení aktu, ktorý mu bol predložený na preskúmanie, alebo nahradiť odôvodnenie autora tohto aktu svojím vlastným odôvodnením.

108

V tejto súvislosti Všeobecný súd po prvé v bodoch 144 až 163 napadnutého rozsudku posúdil predvídateľnosť prenesenia údajného stanovenia cien na vstupe pre služby vstupujúce na nadväzujúci trh odosielaného tovaru, pričom sa opieral o konštatovanie, ktoré Komisia neurobila v spornom rozhodnutí, ani v konaní pred ním. Konkrétne skutočnosť, že v tomto rozhodnutí sa uvádza, že náklady na služby nákladnej dopravy sú vstupnými nákladmi, sa nerovná tvrdeniu, že ceny služieb nákladnej dopravy sú „variabilné náklady, ktoré majú vplyv na hraničné náklady“. Všeobecný súd v bode 156 napadnutého rozsudku teda nahradil odôvodnenie Komisie svojím vlastným odôvodnením.

Navyše nebolo preukázané konštatovanie Všeobecného súdu uvedené v bode 172 napadnutého rozsudku, podľa ktorého cena služieb nákladnej dopravy, a teda dotknuté prirážky, predstavuje významný prvok nákladov na prepravovaný tovar, ktorý má vplyv na jeho predaj. Charakteristiky zmienené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku a uvedené v spornom rozhodnutí sa netýkajú účinkov v EHP spôsobených cenami prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy, ale jediného a pokračujúceho porušenia, ktoré má priamy vplyv v EHP prostredníctvom prepravy tovaru do zahraničia. Toto rozhodnutie neobsahuje žiadne konštatovanie týkajúce sa podstatnosti účinku, pokiaľ ide o prichádzajúce služby nákladnej dopravy v EHP, a neuvádza žiadny dôkaz týkajúci sa údajného účinku tohto správania, ktorý by umožnil Súdnemu dvoru dospieť k záveru uvedenému v bode 172 napadnutého rozsudku. Podiel prirážok na celkovej cene služieb nákladnej dopravy nie je v tejto súvislosti relevantný a žiadna skutočnosť uvedená v spise nepreukazuje súvislosť medzi prirážkami a cenou dovážaného tovaru. Všeobecný súd teda ku konštatovaniu obsiahnutému v uvedenom bode 172 dospel tak, že skutočne nahradil neexistujúce odôvodnenie Komisie svojím odôvodnením.

112

Po tretie Všeobecný súd v bodoch 175 až 183 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že údajné stanovenie cien za prichádzajúce služby nákladnej dopravy má bezprostredné účinky v EHP, a to napriek tomu, že v rôznych etapách hodnotového reťazca pôsobia nezávislé subjekty, ktoré sa samy musia rozhodnúť, či tieto ceny prenesú. Ako však už bolo uvedené v rámci prvej časti, Komisia v spornom rozhodnutí nepreukázala reťazec príčinných súvislostí, ale založila nepriame účinky na špekulatívnych a neoveriteľných predpokladoch. Vzhľadom na to, že neexistujú dôkazy o údajnej bezprostrednosti účinkov a dokonca ani zmienka o takejto bezprostrednosti v spornom rozhodnutí, je záver Všeobecného súdu nedôvodný.

Všeobecný súd teda nemôže svojím vlastným odôvodnením vyplniť medzeru v odôvodnení napadnutého aktu, lebo jeho preskúmanie by nevychádzalo z nijakého posúdenia uvedeného v tomto akte (rozsudok z 18. júla 2013, UEFA/Komisia, C‑201/11 P , EU:C:2013:519 , bod 65 a citovaná judikatúra).

116

Ak sa však Všeobecný súd obmedzí na odpoveď na argumentáciu, ktorá bola pred ním uvedená, a na vysvetlenie odôvodnenia napadnutého aktu, nemožno sa domnievať, že odôvodnenie autora tohto aktu nahrádza svojím vlastným odôvodnením (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. júna 2014, Deltafina/Komisia, C‑578/11 P , EU:C:2014:1742 , bod 56 , a z 23. novembra 2023, Ryanair/Komisia, C‑209/21 P , EU:C:2023:905 , bod 49 ).

117

V prejednávanej veci treba pripomenúť, že ako už bolo uvedené v bode 53 tohto rozsudku, prvý dôvod, o ktorý sa Komisia opierala v odôvodnení 1045 sporného rozhodnutia, aby odôvodnila svoje konštatovanie, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo v prejednávanej veci splnené, spočíva v účinku na ceny dovážaného tovaru.

118

120

Napokon treba uviesť, ako tvrdí Martinair, že Komisii prináleží, aby preukázala, že kritérium kvalifikovaných účinkov je splnené, a teda aby preukázala, že dotknuté postupy majú predvídateľné, bezprostredné a podstatné účinky v Únii alebo, ako v prejednávanej veci, v EHP. Všeobecný súd však neporušil toto pravidlo prenesenia dôkazného bremena, keď zamietol tvrdenie spoločnosti Martinair, podľa ktorého je prenesenie dodatočných nákladov v dôsledku účinku spojených nádob nepredvídateľné, hoci Komisia odmietla preskúmať tento účinok.

121

123

Podľa ustálenej judikatúry Komisii prináleží, aby predložila dôkazy, ktoré môžu z právneho hľadiska dostatočne preukázať skutočnosti zakladajúce porušenie práva hospodárskej súťaže. Naopak podniku, ktorý uplatňuje dôvod na obhajobu proti konštatovaniu takéhoto porušenia, prináleží, aby predložil dôkaz o tom, že tomuto dôvodu na obhajobu treba vyhovieť. Hoci podľa týchto zásad nesie dôkazné bremeno buď Komisia alebo dotknutý podnik, skutkové okolnosti, ktoré uvádza jeden účastník konania, môžu byť takej povahy, že druhému účastníkovi konania vznikne povinnosť poskytnúť vysvetlenie alebo odôvodnenie, a ak tak neurobí, možno dospieť k záveru, že boli splnené pravidlá v oblasti dôkazného bremena (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2023, Royal Antwerp Football Club, C‑680/21 , EU:C:2023:1010 , bod 120 a citovanú judikatúru).

124

Túto judikatúru, ktorá je založená na všeobecných pravidlách vykonávania dôkazov, možno uplatniť na situáciu, v ktorej Komisia musí preukázať svoju územnú právomoc, pokiaľ ide o správanie, ktoré má pôvod mimo územia Únie alebo EHP.

125

Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že Všeobecný súd predtým konštatoval, že Komisia dostatočne preukázala predvídateľnosť predmetného zvýšenia cien, nemožno sa domnievať, že Všeobecný súd rozhodnutím uvedeným v bode 122 tohto rozsudku protiprávne obrátil dôkazné bremeno.

129

V bode 168 uvedeného rozsudku dodal, že z odôvodnenia 889 sporného rozhodnutia, ktoré citoval v tomto bode, vyplýva, že palivová prirážka a bezpečnostná prirážka boli všeobecne uplatniteľnými opatreniami, ktoré neboli špecifické pre určité spojenie a mali sa uplatňovať na všetky spojenia na celom svete vrátane spojení s príletom do EHP. V bode 169 toho istého rozsudku ďalej dodal, že z odôvodnenia 1030 sporného rozhodnutia vyplýva, že cieľom jediného a pokračujúceho porušenia bolo obmedziť hospodársku súťaž medzi obvinenými dopravcami, najmä na spojeniach medzi EHP a tretími krajinami, a že Komisia v jeho odôvodnení 1208 dospela k záveru, že určenie rôznych prvkov ceny predstavuje jedno z najzávažnejších obmedzení hospodárskej súťaže, a že v dôsledku toho konštatovala, že jediné a pokračujúce porušenie si zaslúži uplatnenie koeficientu závažnosti „na hornej časti stupnice“ stanovenej v usmerneniach uvedených v bode 34 tohto rozsudku.

130

Na druhej strane, pokiaľ Martinair osobitne spochybňuje konštatovanie uvedené v bode 172 napadnutého rozsudku, stačí uviesť, že tento bod, ktorý sa navyše opiera o odôvodnenie 1031 sporného rozhodnutia, predstavuje záverečný bod analýzy vykonanej Všeobecným súdom v bodoch 170 a 171 tohto rozsudku a že táto analýza, ako uviedol Všeobecný súd v tomto bode 170, bola vykonaná len pre úplnosť. Keďže však body 164 až 169 uvedeného rozsudku postačujú na odôvodnenie záveru, ku ktorému Všeobecný súd dospel v bode 174 tohto rozsudku, podľa ktorého Komisia dostatočne preukázala, že účinok na ceny dovážaného tovaru bol podstatný, ako sa vyžaduje, treba túto argumentáciu zamietnuť ako neúčinnú. Podľa ustálenej judikatúry pritom výhrady smerujúce proti doplňujúcim dôvodom rozhodnutia Všeobecného súdu nemôžu mať za následok zrušenie tohto rozhodnutia a sú teda neúčinné (rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P , EU:C:2002:582 , bod 537 , ako aj zo 4. októbra 2024, thyssenkrupp/Komisia, C‑581/22 P , EU:C:2024:821 , bod 263 a citovaná judikatúra).

132

Argumentácia uvedená v bodoch 110 a 111 tohto rozsudku sa preto musí zamietnuť ako čiastočne nedôvodná a čiastočne neúčinná.

133

V treťom rade, pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa bodov 175 až 183 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd posúdil, či Komisia dostatočne preukázala, že účinok na ceny dovážaného tovaru bol bezprostredný, stačí konštatovať, že táto výhrada sa v podstate zakladá na predpoklade, že Martinair v prvej časti svojho jediného odvolacieho dôvodu preukáže, že Komisia založila svoje konštatovanie o kvalifikovaných účinkoch na špekulatívnych a neoveriteľných predpokladoch. Z bodov 51 až 82 tohto rozsudku však vyplýva, že tento predpoklad nie je dôvodný. Uvedená výhrada je preto tiež nedôvodná.

136

Pojem „jediné a pokračujúce porušenie“ je procesným pravidlom, ktorého cieľom je zmierniť dôkazné bremeno orgánov hospodárskej súťaže a umožniť im zhromaždiť dôkazy o porušení trvajúcom dlhú dobu a kombinujúcom rôzne správania tvoriace celkovú schému. Nemôže však rozšíriť pôsobnosť Zmluvy o FEÚ, inak by sa územná právomoc Komisie rozšírila na akékoľvek správanie, ktoré patrí do celkovej schémy, bez ohľadu na to, kde dochádza k tomuto správaniu alebo jeho účinkom. Najprv treba preukázať, že určité správanie patrí do územnej pôsobnosti článku 101 ZFEÚ. Až potom možno preukázať, že toto správanie je súčasťou jediného a pokračujúceho porušenia.

137

Odkaz na bod 57 rozsudku zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia ( C‑413/14 P , EU:C:2017:632 ), ktorý Všeobecný súd vykonal v bode 193 napadnutého rozsudku, neumožňuje podložiť relevantnosť kritéria týkajúceho sa existencie jediného a pokračujúceho porušenia ako celku na účely preukázania, že kritérium kvalifikovaných účinkov je splnené, keďže správanie a trh, o ktoré ide vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, nie sú porovnateľné so správaním a trhom, o ktoré ide v prejednávanej veci.

138

Komisia tvrdí, že táto časť nie je dôvodná.

Okrem toho, ako vyplýva z analýzy prvých troch častí jediného odvolacieho dôvodu, Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia ani nahradenia odôvodnenia tým, že v bode 184 napadnutého rozsudku dospel k tomuto záveru.

142

Za týchto podmienok treba konštatovať, že táto štvrtá časť jediného odvolacieho dôvodu sa týka doplňujúceho odôvodnenia napadnutého rozsudku. V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 131 tohto rozsudku sa teda musí zamietnuť ako neúčinná.

143

Keďže žiadnej časti jediného odvolacieho dôvodu uvedeného spoločnosťou Martinair na podporu jej odvolania sa nevyhovelo, treba tento odvolací dôvod a následne aj odvolanie v celom rozsahu zamietnuť.

O trovách

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

1.

Odvolanie sa zamieta.

2.

Martinair Holland NV je povinná nahradiť trovy konania.

Podpisy