C-394/22

62022CJ0394

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

zo 14. novembra 2024 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Súdna právomoc a výkon rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Pôsobnosť – Článok 1 ods. 2 písm. b) – Vylúčenie – Pojem ‚konkurzné konania, konania týkajúce sa vyrovnania zadlžených obchodných spoločností alebo iných právnických osôb a podobné konania‘ – Žaloba, ktorá vyplýva priamo z konkurzného konania a ktorá s ním úzko súvisí – Žaloba o zaplatenie pohľadávky podaná po vyhlásení konkurzu na spoločnosť dlžníčku a po prihlásení tejto pohľadávky do konkurznej podstaty – Nariadenie (ES) č. 1346/2000“

Vo veci C‑394/22,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Hof van beroep te Antwerpen (Odvolací súd Antverpy, Belgicko) zo 7. júna 2022 a doručený Súdnemu dvoru 15. júna 2022, ktorý súvisí s konaním:

generálna advokátka: L. Medina,

tajomník: A. Lamote, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 1. februára 2024,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Oilchart International NV, v zastúpení: E. Van den Wijngaert, advocaat,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 18. apríla 2024,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 2 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ) v spojení s článkom 3 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní ( Ú. v. ES L 160, 2000, s. 1 ; Mim. vyd. 19/001, s. 191).

2

„(2)

Riadne fungovanie vnútorného trhu si vyžaduje účinné a efektívne fungovanie cezhraničných konkurzných konaní…

…

(6)

V súlade so zásadou proporcionality by sa toto nariadenie malo obmedziť na ustanovenia o súdnej právomoci na začatie konkurzného konania a na rozsudky, ktoré sú vynesené priamo na základe konkurzného konania a ktoré sú s takýmto konaním úzko späté. Okrem toho by toto nariadenie malo obsahovať ustanovenia o uznávaní takých rozsudkov a o príslušnom práve, ktoré tiež spĺňajú túto zásadu.“

4

a)

voči akým dlžníkom sa konanie môže začať vzhľadom na ich spôsobilosť;

b)

majetok, ktorý [je] súčasťou konkurznej podstaty, a spôsob zaobchádzania s majetkom, ktorý dlžník nadobudol alebo ktoré mu pripadli [ktorý nadobudol – neoficiálny preklad ] po začatí konkurzného konania;

c)

právomoci dlžníka a likvidátora;

pohľadávky, ktoré možno prihlásiť voči konkurznej podstate dlžníka, a spôsob zaobchádzania s pohľadávkami vzniknutými po začatí konkurzného konania;

h)

pravidlá prihlasovania, overovania a schvaľovania pohľadávok;

…

m)

pravidlá týkajúce sa neplatnosti, odporovateľnosti a nevymáhateľnosti právnych úkonov, ktoré poškodzujú všetkých veriteľov.“

Rozsah pôsobnosti tohto nariadenia by sa mal vzťahovať na všetky hlavné občianske a obchodné veci okrem určitých presne vymedzených vecí…

…

(21)

V záujme harmonického výkonu súdnictva je potrebné minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v rôznych členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky. …“

8

Podľa článku 1 ods. 1 a ods. 2 písm. b) tohto nariadenia:

V článku 28 ods. 1 uvedeného nariadenia sa uvádza:

„Ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom členskom štáte, žalovaná na súde iného členského štátu a nezúčastní sa konania, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc, pokiaľ si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia.“

Holandské právo

10

Článok 25 Wet op het faillissement en de surséance van betaling (zákon o konkurze a odklade platieb) z 30. septembra 1893 (Stb. 1893, č. 140, ďalej len „NFW“) znie takto:

„1. Súdne žaloby týkajúce sa práv alebo záväzkov patriacich do konkurznej podstaty sa uplatňujú tak proti likvidátorovi, ako aj ním.

„prihláška pohľadávok sa podáva správcovi konkurznej podstaty predložením faktúry alebo iného písomného vyhlásenia, v ktorých sa uvedie povaha a výška pohľadávky, spoločne s podpornými dokumentmi alebo ich kópiou, a vyhlásenie o tom, či sa nárokuje prednostné právo, záložné právo, hypotéka alebo zádržné právo. …“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

13

V rámci súboru zmlúv o tankovaní námorných lodí Oilchart dodala 21. októbra 2014 spoločnosti OWB palivo do lode s názvom Evita K ., kotviacej v prístave Sluiskil (Holandsko).

14

Dňa 22. októbra 2014 Oilchart vystavila v prospech spoločnosti OWB faktúru na sumu 116471,45 amerických dolárov (USD) (približne 107229,44 eura). Táto faktúra zostala nezaplatená.

18

Dňa 11. marca 2015 Oilchart podala proti spoločnosti OWB žalobu na Rechtbank van koophandel te Antwerpen (Obchodný súd Antverpy, Belgicko), ktorou sa domáhala okrem iného zaplatenia uvedenej neuhradenej faktúry. ING Bank ako oprávnená osoba z titulu postúpenia pohľadávky patriacej spoločnosti OWB výmenou za poskytnutie úverového rámca dobrovoľne vstúpila do konania týkajúceho sa tejto žaloby ako vedľajší účastník.

19

Hoci tento súd uznal, že má právomoc rozhodnúť o uvedenej žalobe, rozsudkom z 15. marca 2017 na základe holandského konkurzného práva vyhlásil túto žalobu za neprípustnú.

20

Oilchart podala 16. mája 2017 proti tomuto rozsudku odvolanie na Hof van beroep te Antwerpen (Odvolací súd Antverpy, Belgicko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

24

Podľa tohto súdu sa presná povaha žaloby podanej spoločnosťou Oilchart a otázka možnosti podať takúto žalobu proti spoločnosti, na ktorú bol vyhlásený konkurz, musia preskúmať podľa odchylných osobitných ustanovení holandského konkurzného práva, a nie podľa všeobecných pravidiel občianskeho a obchodného práva. V rámci určenia medzinárodnej právomoci vnútroštátneho súdu, ktoré predchádza tomuto preskúmaniu, sa však tento súd pýta, či žaloba, o ktorú ide vo veci samej, nemá úzku súvislosť s konkurzným konaním, a v dôsledku toho len súd, na ktorom bol vyhlásený konkurz, má právomoc rozhodnúť o tejto žalobe.

25

Okrem toho sa vnútroštátny súd pýta, či článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré veriteľovi umožňuje podať na súdy členského štátu žalobu o zaplatenie pohľadávky, ktorú už prihlásil do konkurznej podstaty v inom členskom štáte.

26

Za týchto okolností Hof van beroep te Antwerpen (Odvolací súd Antverpy) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

…

2.

Je článok 25 ods. 2 [NFW] zlučiteľný s článkom 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000, pokiaľ toto ustanovenie pripúšťa, aby sa takáto pohľadávka (podľa článku 25 ods. 2 NFW) uplatňovala na súde iného členského štátu namiesto na insolvenčnom súde toho členského štátu, v ktorom nastala platobná neschopnosť?“

Konanie na Súdnom dvore

27

Dňa 31. marca 2023 Súdny dvor zaslal vnútroštátnemu súdu žiadosť o informácie týkajúcu sa skutkového a právneho rámca sporu vo veci samej, na ktorú tento súd odpovedal 28. apríla 2023.

30

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na žalobu o zaplatenie dodaného tovaru podanú proti určitej spoločnosti v členskom štáte, v ktorej sa neuvádza ani konkurzné konanie už začaté proti tejto spoločnosti v inom členskom štáte, ani skutočnosť, že pohľadávka už bola prihlásená do konkurznej podstaty.

31

Predovšetkým treba určiť, či sa na takúto žalobu vzťahuje článok 1 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1215/2012, ktorý zo svojej pôsobnosti vylučuje konkurzné konania, konania týkajúce sa vyrovnania zadlžených obchodných spoločností alebo iných právnických osôb a podobné konania. V prípade kladnej odpovede by táto žaloba patrila do vecnej pôsobnosti nariadenia č. 1346/2000, ktorého článok 3 ods. 1 priznáva súdom členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum záujmov dlžníka, výlučnú medzinárodnú právomoc na začatie hlavného konkurzného konania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. decembra 2019, Tiger a i., C‑493/18 , EU:C:2019:1046 , body 23 , 25 a 29 , ako aj citovanú judikatúru).

32

35

Toto dvojité kritérium, ktoré sa nachádza v odôvodnení 6 nariadenia č. 1346/2000 na účely vymedzenia predmetu tohto posledného uvedeného nariadenia, bolo navyše doslovne prebraté nariadením 2015/848, ktoré ale nie je ratione temporis uplatniteľné na vec samu, keďže vo svojom článku 6 s názvom „Právomoc v prípade žalôb, ktoré priamo vyplývajú z insolvenčného konania a ktoré s ním úzko súvisia“, stanovuje, že súdy členského štátu, na ktorého území bolo začaté insolvenčné konanie, majú právomoc aj v prípade všetkých žalôb, ktoré priamo vyplývajú z insolvenčného konania a ktoré s ním úzko súvisia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. februára 2019, NK, C‑535/17 , EU:C:2019:96 , bod 27 ).

36

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je teda potrebné určiť, či žaloba o zaplatenie za dodaný tovar podaná proti spoločnosti, voči ktorej sa začalo konkurzného konanie, spĺňa toto dvojité kritérium.

37

Pokiaľ ide o prvé kritérium, na účely určenia, či žaloba vyplýva priamo z konkurzného konania, treba uviesť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že rozhodujúcim prvkom na určenie oblasti, do ktorej patrí žaloba, nie je procesný kontext, do ktorého táto žaloba patrí, ale jej právny základ. Podľa tohto prístupu treba zistiť, či právo alebo povinnosť, ktoré sú základom žaloby, vyplývajú zo všeobecných pravidiel občianskeho a obchodného práva, alebo z odchyľujúcich sa pravidiel, osobitných pre konkurzné konanie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. februára 2019, NK, C‑535/17 , EU:C:2019:96 , bod 28 ; z 18. septembra 2019, Riel, C‑47/18 , EU:C:2019:754 , bod 33 , ako aj zo 4. decembra 2019, Tiger a i., C‑493/18 , EU:C:2019:1046 , bod 27 a citovanú judikatúru).

41

Do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012 nepatrí ani žaloba o určenie existencie pohľadávky na účely jej prihlásenia do konkurzného konania, keďže takáto žaloba vyplýva priamo z vnútroštátnych pravidiel týkajúcich sa konkurzu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. septembra 2019, Riel, C‑47/18 , EU:C:2019:754 , body 37 a 38 ), alebo žaloba týkajúca sa zodpovednosti podaná proti členom veriteľského výboru, ktorí svojím hlasovaním spôsobili zmenu reštrukturalizačného konania na konkurzné konanie, pričom takáto žaloba je priamym a neoddeliteľným dôsledkom výkonu funkcie vyplývajúcej osobitne z vnútroštátnych ustanovení upravujúcich konkurzné konanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. decembra 2017, Valach a i., C‑649/16 , EU:C:2017:986 , body 30 a 35 ).

42

V prejednávanej veci zo skutočností uvedených v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, ako aj zo spresnení poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že cieľom žaloby vo veci samej je uložiť spoločnosti povinnosť zaplatiť za tovar dodaný v súlade so zmluvou uzavretou pred začatím konkurzného konania týkajúceho sa tejto spoločnosti. Podľa zmlúv, ktoré boli neskôr uzavreté na účely zrušenia poskytnutých zábezpek, je zrejme takéto uloženie povinnosti nevyhnutné na to, aby žalobkyňa vo veci samej mohla uplatniť bankové záruky, ktoré boli poskytnuté v jej prospech.

43

Treba však konštatovať, že tak zmluvné záväzky uvádzané v žalobe, ako aj mechanizmy vymáhania stanovené v súvislosti s uvedenými záväzkami majú svoj základ v zmluvnom práve a sú nezávislé od osobitných pravidiel uplatniteľných na konkurzné konania.

47

Pokiaľ ide o druhé kritérium uvedené v bode 34 tohto rozsudku, z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že na rozhodnutie o tom, či sa uplatní vylúčenie uvedené v článku 1 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1215/2012, je rozhodujúca intenzita vzťahu existujúceho medzi súdnou žalobou a konkurzným konaním (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. decembra 2017, Valach a i., C‑649/16 , EU:C:2017:986 , bod 27 , ako aj citovanú judikatúru, a zo 6. februára 2019, NK, C‑535/17 , EU:C:2019:96 , bod 30 ).

48

Ako uviedla generálna advokátka v bode 57 svojich návrhov, toto kritérium umožňuje zohľadniť iné kontextuálne faktory, ktoré sa líšia od faktorov súvisiacich s právnym základom žaloby.

49

Hoci vo veci samej nemožno poprieť existenciu určitej súvislosti medzi podanou žalobou a konkurzným konaním, keďže táto žaloba bola podaná po vyhlásení konkurzu na spoločnosť dlžníčku, v rámci ktorej žalobkyňa vo veci samej prihlásila do konkurznej podstaty tú istú pohľadávku, na ktorú sa vzťahuje uvedená žaloba, nezdá sa, že by samotná zhoda pohľadávky vymáhanej na vnútroštátnom súde a pohľadávky prihlásenej konkurzným správcom postačovala na to, aby sa na túto žalobu vzťahovalo vylúčenie uvedené v článku 1 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1215/2012.

53

V článku 4 ods. 2 tohto nariadenia sa spresňuje, že právo štátu, v ktorom sa konkurzné konanie začne, stanoví podmienky začatia takéhoto konania, jeho vedenie a uzavretie, pričom uvádza demonštratívny výpočet rôznych štádií konkurzného konania upraveného právom štátu, v ktorom sa konanie začne, a to najmä v písmene e) účinky konkurzného konania na existujúce zmluvné vzťahy dlžníka, v písmene f) účinky konkurzného konania na konania iniciované jednotlivými veriteľmi, v písmene h) pravidlá prihlasovania, overovania a schvaľovania pohľadávok, v písmene g) pohľadávky, ktoré možno prihlásiť voči konkurznej podstate dlžníka, a spôsob zaobchádzania s pohľadávkami vzniknutými po začatí konkurzného konania a v písmene m) pravidlá týkajúce sa neplatnosti, odporovateľnosti a nevymáhateľnosti právnych úkonov, ktoré poškodzujú všetkých veriteľov.

54

Zo znenia článku 3 nariadenia č. 1346/2000 v spojení s jeho článkom 4 vyplýva, že cieľom takejto právnej úpravy je v zásade dosiahnuť súlad medzi súdmi s medzinárodnou právomocou a rozhodným právom pre konkurzné konanie. Okrem prípadov, keď v tomto nariadení nie je výslovne stanovené inak, sa rozhodné právo riadi podľa článku 4 uvedeného nariadenia medzinárodnou súdnou právomocou určenou na základe článku 3 toho istého nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. novembra 2019, CeDe Group, C‑198/18 , EU:C:2019:1001 , bod 30 ).

55

Vzhľadom na to, že článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 sa obmedzuje na otázku súdnej právomoci na začatie konkurzného konania, a z dôvodu, že pôsobnosť článku 4 tohto nariadenia je širšia ako pôsobnosť článku 3 tohto nariadenia, keďže sa vzťahuje na konkurzné konania a ich účinky, nemožno tento súlad medzi rozhodným právom a príslušným súdom za každých okolností zaručiť.

59

V tomto kontexte treba navyše uviesť, že pravidlo obsiahnuté v nariadení č. 1215/2012, podľa ktorého, ak sa vedú konania v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, aby zamedzil vydaniu nezlučiteľných rozhodnutí o týchto žalobách, nie je ani analogicky uplatniteľné na systém nariadenia č. 1346/2000 v rozsahu, v akom toto nariadenie pripúšťa najmä pre vedľajšie konkurzné konania právomoc súdov v iných členských štátoch (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. septembra 2019, Riel, C‑47/18 , EU:C:2019:754 , body 42 , 44 a 46 ).

60

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na žalobu o zaplatenie dodaného tovaru podanú proti určitej spoločnosti v členskom štáte, v ktorej sa neuvádza ani konkurzné konanie už začaté proti tejto spoločnosti v inom členskom štáte, ani skutočnosť, že pohľadávka už bola prihlásená do konkurznej podstaty.

O druhej otázke

61

sa má vykladať v tom zmysle, že:

sa neuplatňuje na žalobu o zaplatenie dodaného tovaru podanú proti určitej spoločnosti v členskom štáte, v ktorej sa neuvádza ani konkurzné konanie už začaté proti tejto spoločnosti v inom členskom štáte, ani skutočnosť, že pohľadávka už bola prihlásená do konkurznej podstaty.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: holandčina.