C-494/22

Európska komisia , v zastúpení: J.‑P. Keppenne, T. Materne a P. Němečková, splnomocnení zástupcovia,

žalobkyňa,

ďalší účastníci konania:

Česká republika , v zastúpení: L. Březinová, O. Serdula, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

žalobkyňa v prvostupňovom konaní,

ktorú v konaní podporuje:

v zložení: predsedníčka tretej komory K. Jürimäe (spravodajkyňa), predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu tretej komory, sudcovia N. Piçarra, N. Jääskinen a M. Gavalec,

generálna advokátka: T. Ćapeta,

tajomník: L. Carrasco Marco, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. januára 2024,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 21. marca 2024,

vyhlásil tento

Článok 217 ods. 1 prvý pododsek nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 z 12. októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva ( Ú. v. ES L 302, 1992, s. 1 ; Mim. vyd. 02/004, s. 307, ďalej len „colný kódex“), uplatniteľný v čase skutkových okolností sporu vo veci samej, stanovoval:

„Colné orgány vypočítajú sumu dovozného alebo vývozného cla vyplývajúcu z colného dlhu, ďalej len ‚sumu cla‘, akonáhle majú potrebné údaje, a zapíšu ju do účtovnej evidencie alebo do iného rovnocenného nosiča informácií (zápis).“

3

Článok 218 colného kódexu stanovoval:

„1. Ak colný dlh vznikne prijatím colného vyhlásenia s návrhom na prepustenie tovaru do iného colného režimu ako dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla alebo v dôsledku akéhokoľvek iného úkonu, ktorý má rovnaký právny účinok ako toto prijatie, musí byť suma zodpovedajúca tomuto colnému dlhu zapísaná do účtovnej evidencie ihneď potom, ako bola vypočítaná a najneskôr v deň nasledujúci po dni v ktorom bol tovar prepustený.

…

Nariadenie (ES) č. 515/97

4

Článok 17 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 515/97 z 13. marca 1997 o vzájomnej pomoci medzi správnymi orgánmi členských štátov a o spolupráci medzi správnymi orgánmi členských štátov a Komisiou pri zabezpečovaní riadneho uplatňovania predpisov o colných a poľnohospodárskych záležitostiach ( Ú. v. ES L 82, 1997, s. 1 ; Mim. vyd. 02/008, s. 217) stanovuje:

„Komisia oznámi príslušným orgánom každého členského štátu okamžite po získaní všetky informácie, ktoré by im mohli pomôcť presadzovať colné alebo poľnohospodárske predpisy.“

5

Článok 20 tohto nariadenia stanovuje:

…

3. Komisia informuje členské štáty a Európsky parlament o výsledkoch misií uskutočnených podľa tohto článku.“

6

Článok 45 ods. 1 prvý pododsek uvedeného nariadenia stanovuje:

„Bez ohľadu na formu majú všetky informácie prenášané na základe tohto nariadenia dôverný charakter, vrátane údajov uchovávaných v [colnom informačnom systéme]. Vzťahuje sa na ne povinnosť profesionálneho utajenia a sú pod ochranou, ktorá sa vzťahuje aj na podobné informácie na základe vnútroštátnych zákonov členských štátov, ktoré ju prijímajú, ako aj zodpovedajúcich ustanovení uplatniteľných na orgány [S]poločenstva.“

Nariadenie (ES) č. 1073/1999

keďže všetky dostupné prostriedky musia byť plne rozmiestené, aby sa dosiahol tento cieľ, najmä v súvislosti s vyšetrovacími úlohami, ktoré prešli na [S]poločenstvo, pričom musí byť zachované súčasné rozdelenie a vyváženosť právomocí medzi národnú úroveň a úroveň [S]poločenstva;

…

(16)

keďže v záujme zabezpečenia, aby boli zohľadnené výsledky vyšetrovaní vykonávaných pracovníkmi [Európskeho] úradu [pre boj proti podvodom (OLAF)] a aby sa uskutočnili požadované následné kroky, správy musia mať status prípustného dôkazu v správnych a súdnych konaniach; keďže na tieto účely majú byť tieto správy vypracované spôsobom zlučiteľným s predpismi, ktorými sa riadia administratívne správy v členských štátoch…“

8

Článok 1 ods. 1 a 2 tohto nariadenia stanovoval:

3. Správy vypracované po externom vyšetrovaní a všetky použiteľné súvisiace dokumenty sa posielajú príslušným orgánom dotknutých členských štátov v súlade s pravidlami týkajúcich sa externého vyšetrovania.“

10

Článok 10 toho istého nariadenia týkajúci sa postúpenia informácií OLAF-om v odseku 1 stanovoval:

„Bez toho, aby boli dotknuté články 8, 9 a 11 tohto nariadenia a ustanovenia nariadenia [Rady] (Euratom, ES) č. 2185/96 [z 11. novembra 1996 o kontrolách a inšpekciách na mieste, vykonávaných Komisiou s cieľom ochrany finančných záujmov Európskych spoločenstiev pred spreneverou a inými podvodmi ( Ú. v. ES L 292, 1996, s. 2 ; Mim. vyd. 09/001, s. 303)], môže [OLAF] kedykoľvek postúpiť informácie získané v priebehu externých vyšetrovaní príslušným orgánom dotknutých členských štátov.“

Rozhodnutie 2000/597/ES, Euratom a rozhodnutie 2007/436/ES, Euratom

11

14

Nariadenie Rady (ES, Euratom) č. 1150/2000 z 22. mája 2000, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2007/436 ( Ú. v. ES L 130, 2000, s. 1 ; Mim. vyd. 01/003, s. 169), je výsledkom dvoch zmien vykonaných počas obdobia, ktorého sa týkajú skutkové okolnosti sporu, a to prvej zmeny vykonanej s účinnosťou od 28. novembra 2004 nariadením Rady (ES, Euratom) č. 2028/2004 zo 16. novembra 2004 ( Ú. v. EÚ L 352, 2004, s. 1 ) a druhej zmeny vykonanej s účinnosťou od 1. januára 2007 nariadením Rady (ES, Euratom) č. 105/2009 z 26. januára 2009 ( Ú. v. EÚ L 36, 2009, s. 1 ) (ďalej len „nariadenie č. 1150/2000“).

15

V článku 2 nariadenia č. 1150/2000 sa v odseku 1 uvádzalo, že nárok Únie na vlastné zdroje „vzniká… bezodkladne po splnení podmienok týkajúcich sa zápisu nároku do účtovných kníh a upovedomenia dlžníka, ktoré sú ustanovené v colných predpisoch“. Tento článok 2 v odseku 2 prvom pododseku stanovoval, že „[d]átumom vzniku nároku uvedeného v odseku 1 je dátum zápisu do účtovných kníh, ktorý je stanovený v colných predpisoch“. Napokon článok 2 v odseku 3 prvom pododseku uvádzal, že „na účely vzniku nároku uvedeného v odseku 1 sa v sporných prípadoch považujú príslušné správne orgány za orgány zodpovedné za vypočítanie výšky nároku najneskôr do doby prijatia prvého správneho rozhodnutia, ktorým sa dlžník upozorňuje na dlh alebo do doby začatia súdneho konania, ak toto nastane skôr“.

16

Článok 6 ods. 1 a 3 tohto nariadenia stanovoval:

Vzniknuté nároky, ktoré neboli zapísané v účtovných záznamoch uvedených v písmene a), pretože ešte neboli vybrané a nebola za ne zložená záruka, sa v dobe stanovenej v písmene a) vedú v samostatných účtovných záznamoch [účtovné záznamy obvykle nazývané ‚účet B‘]. Členské štáty môžu prijať tento postup aj v prípade, že oprávnenosť vzniknutých nárokov, za ktoré sa zložila záruka, je namietaná a že tieto čiastky sa po urovnaní sporov vyplývajúcich z takéhoto namietania môžu zmeniť.

…“

17

Článok 9 ods. 1 prvý pododsek uvedeného nariadenia stanovoval:

„V súlade s postupom ustanoveným v článku 10 pripisuje každý členský štát vlastné zdroje na účet založený v mene Komisie v rámci štátnej pokladnice alebo orgánu, ktorý na tento účel určil.“

18

z dôvodu vis maior ;

b)

z iných dôvodov, ktoré im nie je možné pripísať.

Čiastky stanovených nárokov sa prehlásia za čiastky, ktoré nie je možné vybrať, na základe rozhodnutia príslušného správneho orgánu, ktorý túto skutočnosť zistí.

Čiastky stanovených nárokov sa považujú za čiastky, ktoré nie je možné vybrať najneskôr po uplynutí piatich rokov odo dňa, kedy bola čiastka stanovená podľa článku 2, alebo v prípade správneho alebo súdneho odvolania, po vynesení alebo uverejnení konečného rozhodnutia.

V prípade čiastočnej úhrady alebo úhrad, začína plynúť najviac päťročné obdobie odo dňa uskutočnenia poslednej platby, ak sa týmto dlh nevyrovnal.

22

Po tejto inšpekčnej misii prijal OLAF 30. mája 2008 správu o ukončení misie (ďalej len „správa OLAF-u“). Táto správa bola zaslaná Českej republike 9. júla 2008 v nemeckom, anglickom a francúzskom jazyku. OLAF prijal záverečnú správu z vyšetrovania 10. decembra 2008.

23

Zo zistení uvedených v správe OLAF-u vyplýva, že v období, na ktoré sa vzťahuje táto správa, spoločnosť Baide lighter Industry (LAO) Co., Ltd. (ďalej len „BAIDE“) dovážala vreckové zapaľovače s pôvodom v Číne, ale na preclenie ich predkladala ako výrobky s pôvodom v Laose, čím obchádzala antidumpingové clo platné pre vreckové zapaľovače čínskeho pôvodu.

24

V tejto súvislosti sa v správe OLAF-u uvádza, že „dôkazy o čínskom pôvode zistené počas [inšpekčnej misie] postačujú na to, aby členské štáty začali správne konanie o dodatočné vyrubenie cla“. Podľa tejto správy bolo dôležité, aby „členské štáty vykonali následné audity a v prípade potreby aj vyšetrovania dotknutých dovozcov a bezodkladne začali konanie o vymáhanie, ak sa tak ešte neurobilo“.

28

V období od novembra 2013 do novembra 2014 Česká republika v súlade s príslušnými právnymi predpismi zaznamenala do informačného systému WOMIS ( Write‑Off Management and Information System ) prípady nemožnosti vymáhania sumy vlastných zdrojov Únie.

29

Česká republika okrem toho požiadala Komisiu, aby bola oslobodená od povinnosti sprístupniť jej vlastné zdroje Únie uvedené v predchádzajúcom bode.

30

Listom z 20. januára 2015 Komisia v reakcii na túto žiadosť informovala Českú republiku, že podmienky stanovené v článku 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000 neboli splnené ani v jednom z predmetných prípadov. Komisia preto vyzvala české orgány, aby prijali všetky potrebné opatrenia na prevod sumy 53976340 CZK (približne 2,1 milióna eur) na jej účet najneskôr v prvý pracovný deň nasledujúci po 19. dni druhého mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bol tento list odoslaný.

Rozhodnutiami zo 16. septembra 2020 predsedníčka šiestej komory Všeobecného súdu povolila Belgickému kráľovstvu a Poľskej republike vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci na podporu návrhov Českej republiky.

34

Všeobecný súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že požiadavky Českej republiky sú čiastočne dôvodné. Žalobe vyhovel v rozsahu, v akom smeruje k tomu, aby Komisia vrátila sumu 17828399,66 CZK (približne 700000 eur) zaplatenú do vlastných zdrojov Únie (bod 1 výroku), a v zostávajúcej časti túto žalobu zamietol (bod 2 výroku).

Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

35

Komisia vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:

36

Česká republika navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol odvolanie ako neprípustné alebo subsidiárne ako nedôvodné a

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 22. marca 2024 Česká republika podala návrh na opätovné otvorenie ústnej časti konania podľa článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

40

Na podporu tohto návrhu Česká republika tvrdí, že návrhy generálnej advokátky sú v rozsahu, v akom sa týkajú posúdenia druhého odvolacieho dôvodu založené na nesprávnom pochopení skutkového stavu. Generálna advokátka sa totiž v bode 133 týchto návrhov domnievala, že tento členský štát nezaujal proaktívne stanovisko a nevyžiadal si od OLAF-u potrebné informácie, a v bodoch 138 a 143 uvedených návrhov uviedla, že sa uspokojil s pasívnym vyčkávaním, než mu OLAF poskytne nejaké informácie. Tieto tvrdenia však nie sú podporené skutkovými zisteniami Všeobecného súdu uvedenými najmä v bodoch 99 až 103, 122 a 124 napadnutého rozsudku. Tieto rôzne aspekty je teda potrebné objasniť.

41

V tejto súvislosti teba uviesť, že podľa článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora môže Súdny dvor kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa dotknuté osoby nevyjadrili.

42

45

Na podporu svojho odvolania Komisia uvádza dva odvolacie dôvody.

46

Česká republika predovšetkým spochybňuje prípustnosť každého z týchto odvolacích dôvodov, a teda aj odvolania v celom rozsahu.

47

V tejto súvislosti je vhodné preskúmať námietku neprípustnosti v rámci preskúmania každého z týchto odvolacích dôvodov.

50

V tejto súvislosti zdôrazňuje, že pokiaľ ide o clá, každý členský štát je zodpovedný za správu systému vlastných zdrojov a je povinný z vlastnej iniciatívy a v lehotách stanovených právom Únie vykonať tri po sebe nasledujúce operácie, a to stanoviť nároky podľa článku 2 nariadenia č. 1150/2000, zapísať ich na účet A alebo B podľa článku 6 tohto nariadenia a poskytnúť sumy zodpovedajúce týmto nárokom podľa článku 10 tohto nariadenia. Tieto operácie sú tak úzko prepojené, že nedodržanie pravidiel alebo lehôt vzťahujúcich sa na jednu z nich má nevyhnutne dôsledky na nasledujúce kroky.

51

Článok 17 ods. 2 tohto nariadenia stanovuje oslobodenie od povinnosti sprístupniť sumy. Ako Všeobecný súd správne uviedol v bode 84 napadnutého rozsudku, takéto oslobodenie predpokladá okrem dodržania podmienok uvedených v tomto ustanovení aj riadne zapísanie nárokov na účet B.

52

Všeobecný súd však nezohľadnil skutočnosť, že podľa bodu 69 rozsudku z 8. júla 2010, Komisia/Taliansko ( C‑334/08 , EU:C:2010:414 ), riadny zápis znamená aj to, že sa vykoná „v súlade s právom Únie“. Táto požiadavka sa vzťahuje nielen na dodržanie lehôt na zápis nárokov na účet A alebo B, ale aj na to, že nároky musia byť stanovené hneď po splnení podmienok stanovených colnými predpismi.

56

Po druhé Komisia zastáva názor, že v prípade neuplatniteľnosti článku 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000 musí členský štát poskytnúť Únii sumu zodpovedajúcu nárokom, ktoré boli stanovené oneskorene. Ochudobnenie tohto členského štátu a s tým súvisiace obohatenie Únie je teda odôvodnené povinnosťou poskytnúť túto sumu.

57

Všeobecný súd sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 85 až 88 napadnutého rozsudku zamietol tvrdenie Komisie ako neúčinné a v bode 87 tohto rozsudku obmedzil svoju analýzu len na dodržanie lehôt stanovených v článku 6 nariadenia č. 1150/2000. Z toho tiež vyplýva, že na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd rozhodol v bode 88 uvedeného rozsudku, členskému štátu prináleží, aby preukázal, že všetky operácie týkajúce sa vlastných zdrojov prebehli v súlade s príslušnými pravidlami a pri rešpektovaní lehôt a ochrany finančných záujmov Únie.

58

Komisia napokon tvrdí, že výklad Všeobecného súdu môže mať škodlivé dôsledky na finančné záujmy Únie.

62

V tejto súvislosti Česká republika v prvom rade tvrdí, že článok 6 ods. 3 nariadenia č. 1150/2000 výslovne stanovuje, že lehota na zápis nárokov na účet B sa počíta od okamihu, „v ktorom nárok vznikol“, a teda od okamihu skutočného stanovenia tohto nároku. Uplatneniu článku 17 ods. 2 tohto nariadenia v prípade oneskoreného zápisu týchto nárokov na účet B nebráni znenie tohto ustanovenia ani jeho účel. Výklad navrhovaný Komisiou je v rozpore s účelom tohto ustanovenia, pretože aj keď by členský štát nemohol vybrať clo z dôvodu vyššej moci alebo z dôvodov, ktoré mu nemožno pripísať, nebol by oslobodený od povinnosti sprístupniť vlastné zdroje. Zápis na účet B je čisto účtovnou operáciou.

63

Po druhé Česká republika tvrdí, že v rozsudku z 8. júla 2010, Komisia/Taliansko ( C‑334/08 , EU:C:2010:414 ), sa Súdny dvor vyjadril k hmotnoprávnym podmienkam článku 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000 v osobitnom kontexte, ktorý sa vyznačoval podvodným konaním pripísateľným dotknutému členskému štátu. Vzhľadom na tento kontext Komisia nemôže z tohto rozsudku vyvodiť, že zápis predmetných nárokov na účet B včas a v lehote vypočítanej odo dňa, keď mali byť tieto nároky stanovené, je podmienkou uplatnenia tohto ustanovenia. Súdny dvor sa nezaoberal výpočtom lehoty na zápis nárokov na účet B, ani dôsledkami oneskoreného zápisu.

64

Po tretie Česká republika tvrdí, že napadnutý rozsudok nemá škodlivé dôsledky pre rozpočet Únie.

68

Okrem toho oneskorený zápis automaticky nevylučuje možnosť odvolávať sa na článok 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000. Bod 69 rozsudku z 8. júla 2010, Komisia/Taliansko ( C‑334/08 , EU:C:2010:414 ), sa totiž musí vykladať v kontexte veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, a to v tom zmysle, že sa týka výlučne situácie, v ktorej je stanovený dlh zaúčtovaný na účet B, hoci na to nespĺňa hmotnoprávne podmienky.

69

Poľská republika v podstate tiež uvádza toto posledné uvedené tvrdenie týkajúce sa zmyslu bodu 69 rozsudku z 8. júla 2010, Komisia/Taliansko ( C‑334/08 , EU:C:2010:414 ).

70

Dodáva, že lehota na stanovenie cla nie je založená na objektívnom a presnom kritériu, a to vzhľadom na vágny a subjektívny výraz „zodpovedné za vypočítanie“ uvedený v článku 2 ods. 3 nariadenia č. 1150/2000. V praxi Komisia svojvoľne určuje, od ktorého okamihu sa predpokladá, že vnútroštátne colné orgány sú zodpovedné za vypočítanie, a teda za stanovenie cla. Aby sa predišlo svojvoľnosti, lehota stanovená v článku 6 ods. 3 tohto nariadenia sa musí počítať odo dňa, keď bolo clo skutočne stanovené.

73

V tejto súvislosti odvolací dôvod, ktorého argumentácia nie je dostatočne jasná a presná na to, aby Súdny dvor mohol vykonať preskúmanie zákonnosti, najmä preto, že podstatné skutočnosti, o ktoré sa tento odvolací dôvod opiera, nevyplývajú dostatočne koherentne a zrozumiteľne z textu tohto odvolania, ktoré je v tejto súvislosti formulované nejasne a nejednoznačne, nezodpovedá požiadavkám pripomenutým v predchádzajúcom bode tohto rozsudku a musí byť vyhlásený za neprípustný (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, C‑295/12 P , EU:C:2014:2062 , bod 30 a citovanú judikatúru, ako aj z 28. apríla 2022, Changmao Biochemical Engineering/Komisia, C‑666/19 P , EU:C:2022:323 , bod 187 ).

74

V prejednávanej veci Komisia vo svojom odvolaní presne a jednoznačne identifikuje body napadnutého rozsudku, ktoré napáda v rámci prvého odvolacieho dôvodu, a uvádza dôvody, pre ktoré sa domnieva, že posúdenia uvedené v týchto bodoch vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia, ktoré tiež objasnila.

75

Z písomností Českej republiky okrem toho vyplýva, že bola schopná pochopiť rozsah tohto prvého odvolacieho dôvodu uvedeného Komisiou a uviesť tvrdenia na svoju obranu.

V týchto bodoch Všeobecný súd odmietol argumentáciu Komisie, podľa ktorej Česká republika v prejednávanej veci v podstate nemohla byť podľa článku 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000 oslobodená od povinnosti sprístupniť vlastné zdroje, keďže predmetné nároky neboli riadne zapísané na účet B v súlade s článkom 6 ods. 3 tohto nariadenia, a to z dôvodu ich oneskoreného stanovenia podľa článku 2 uvedeného nariadenia.

79

Závery Všeobecného súdu sú v tejto súvislosti založené na dvoch dôvodoch, ktorých dôvodnosť Komisia v tomto odvolacom dôvode spochybňuje.

80

Na jednej strane Všeobecný súd v bodoch 86 až 88 napadnutého rozsudku rozhodol, že argumentácia tejto inštitúcie je neúčinná. V tejto súvislosti uviedol, že v rámci žaloby založenej na bezdôvodnom obohatení Únie „od Českej republiky… nemožno požadovať, aby preukázala…, že ‚celý postup colného konania, vymáhania [pohľadávky] a vykonávania opatrení týkajúcich sa vlastných zdrojov bol vykonaný v súlade so všetkými pravidlami, riadne a včas a s náležitou starostlivosťou o ochranu finančných záujmov Únie‘“. Podľa Všeobecného súdu totiž sprístupnenie vlastných zdrojov nie je odôvodnené povinnosťou dodržať lehoty stanovené v článku 6 nariadenia č. 1150/2000, ktorých nedodržanie nevedie k žiadnej platbe, ani k zaplateniu úrokov z omeškania.

81

V rámci preskúmania žaloby tejto povahy podanej členským štátom, ktorý poskytol Komisii sumu vlastných zdrojov Únie s vyjadrením výhrad voči dôvodnosti stanoviska tejto inštitúcie, prináleží Všeobecnému súdu najmä posúdiť, či ochudobnenie členského štátu, ktorý je žalobcom, zodpovedajúce tejto sume poskytnutej Komisii a s ním súvisiace obohatenie tejto inštitúcie sú odôvodnené povinnosťami, ktoré uvedenému členskému štátu vyplývajú z práva Únie v oblasti vlastných zdrojov Únie, alebo ich naopak takto odôvodniť nemožno (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2020, Česká republika/Komisia, C‑575/18 P , EU:C:2020:530 , bod 83 ).

85

V tomto rámci teda prináleží členskému štátu, ktorý je žalobcom, aby preukázal, že podľa pravidiel Únie upravujúcich systém vlastných zdrojov nie je povinný sprístupniť Komisii sumu vlastných zdrojov, ktorá je predmetom sporu, a že si splnil povinnosti, ktoré mu z tohto dôvodu vyplývajú.

86

Na rozdiel od toho, čo naznačila Česká republika, keď Komisii vytýkala, že medzi fázou pred podaním žaloby a fázou súdneho konania v prejednávanej veci viackrát zmenila svoje stanovisko, z vyššie uvedeného tiež vyplýva, že predmetom žaloby založenej na bezdôvodnom obohatení Únie, ktorá je podaná za podmienok uvedených v bode 84 tohto rozsudku, nemôže byť len vyvrátenie stanoviska, ktoré Komisia zaujala pred podaním žaloby. Táto inštitúcia môže v postavení žalovaného predložiť nové tvrdenia, ktoré spochybňujú stanovisko členského štátu, ktorý je žalobcom.

87

Na tento účel sú členské štáty podľa článku 2 ods. 1 nariadenia č. 1150/2000 povinné stanoviť nárok Únie na vlastné zdroje hneď po splnení podmienok stanovených v colných predpisoch „týkajúcich sa zápisu nároku do účtovných kníh a upovedomenia dlžníka“. V dôsledku toho sú členské štáty povinné zapísať nároky stanovené v súlade s článkom 2 tohto nariadenia na účty vlastných zdrojov Únie v súlade s podmienkami stanovenými v článku 6 uvedeného nariadenia. V tejto súvislosti treba spresniť, že podľa článku 6 ods. 3 písm. b) toho istého nariadenia sa vzniknutý nárok, ktorý ešte nebol vybraný a na ktorý nebola poskytnutá záruka, zapíše na osobitný účet, a to na tzv. „účet B“ [pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júla 2020, Česká republika/Komisia, C‑575/18 P , EU:C:2020:530 , bod 57 a citovanú judikatúru, ako aj z 8. marca 2022, Komisia/Spojené kráľovstvo (Boj proti podvodom s podhodnotením), C‑213/19 , EU:C:2022:167 , bod 341 ].

91

Členské štáty musia následne sprístupniť vlastné zdroje Únie Komisii za podmienok stanovených v článkoch 9 až 11 nariadenia č. 1150/2000 tak, že ich zapíšu v súlade so stanovenými lehotami na účet založený na tento účel v mene tejto inštitúcie. Podľa článku 11 ods. 1 tohto nariadenia má každé omeškanie s pripísaním na tento účet za následok vznik povinnosti dotknutého členského štátu platiť úroky z omeškania [rozsudky z 9. júla 2020, Česká republika/Komisia, C‑575/18 P , EU:C:2020:530 , bod 58 , ako aj z 8. marca 2022, Komisia/Spojené kráľovstvo (Boj proti podvodom s podhodnotením), C‑213/19 , EU:C:2022:167 , bod 342 ].

95

V tomto ustanovení sa uvádza, že „nároky vzniknuté v súlade s článkom 2“ tohto nariadenia sa zapisujú do účtovných záznamov pre vlastné zdroje „najneskôr v prvý pracovný deň po 19. dni druhého mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom nárok vznikol“, pričom táto lehota sa vyžaduje na zápis nárokov tak na účet A, ako aj na účet B.

96

Ako tvrdí najmä Česká republika, je nepochybné, že použitie minulého času by sa prima facie mohlo chápať v tom zmysle, že lehota podľa článku 6 ods. 3 nariadenia č. 1150/2000 začína plynúť odo dňa, keď boli nároky skutočne stanovené, a to aj v prípade oneskoreného stanovenia, a to bez ohľadu na dátum, ku ktorému mali byť tieto nároky stanovené.

97

Článok 6 ods. 3 tohto nariadenia však stanovuje, že do účtovných záznamov pre vlastné zdroje sa musia zapísať „nároky vzniknuté v súlade s článkom 2 [nariadenia č. 1150/2000]“, takže vytvára neoddeliteľnú súvislosť medzi zápisom na tieto účty a predchádzajúcim stanovením nárokov, ktorej existencia bola okrem iného uznaná aj v judikatúre Súdneho dvora (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. marca 1986, Komisia/Nemecko, 303/84 , EU:C:1986:140 , bod 11 , a z 9. júla 2020, Česká republika/Komisia, C‑575/18 P , EU:C:2020:530 , bod 59 ).

101

V prospech tohto záveru svedčí aj zodpovednosť členských štátov pri správe systému vlastných zdrojov, ktorá vyžaduje, ako to v podstate uviedla generálna advokátka v bode 94 svojich návrhov, striktný výklad povinností týchto členských štátov, pokiaľ ide o stanovenie nárokov, ich zápis na účet vlastných zdrojov a sprístupnenie súm zodpovedajúcich týmto nárokom.

102

Tento záver platí o to viac, že opačný výklad článku 6 ods. 3 nariadenia č. 1150/2000 by členským štátom umožňoval, aby stanovenie nárokov a následne ich zápis na účet vlastných zdrojov a sprístupnenie súm zodpovedajúcich týmto nárokom neoprávnene odďaľovali, takže by hrozilo, že ľahšie nastanú okolnosti znemožňujúce ich vyberanie.

103

V druhom rade Súdny dvor už rozhodol, že možnosť členských štátov byť oslobodené od povinnosti sprístupniť Komisii sumy zodpovedajúce nárokom stanoveným podľa článku 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000 vyžaduje nielen dodržanie podmienok uvedených v tomto ustanovení, ale aj to, aby uvedené nároky boli riadne zapísané na účet B, inak povedané, aby bol zápis uskutočnený v súlade s právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 2010, Komisia/Taliansko, C‑334/08 , EU:C:2010:414 , body 65 a 69 ).

107

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd postupoval nesprávne, keď v bodoch 87 a 88 napadnutého rozsudku rozhodol, že Česká republika nemusí preukázať, že úkony týkajúce sa vlastných zdrojov boli vykonané náležitým spôsobom.

108

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba vyhovieť obom častiam prvého odvolacieho dôvodu.

O druhom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

Tvrdí, že členským štátom prináleží, aby čo najskôr prijali všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie účinného a úplného výberu ciel. Nárok na vlastné zdroje sa musí v súlade s článkom 2 ods. 1 nariadenia č. 1150/2000 stanoviť „bezodkladne po splnení podmienok týkajúcich sa zápisu nároku do účtovných kníh a upovedomenia dlžníka, ktoré sú ustanovené v colných predpisoch“. Vzhľadom na článok 217 ods. 1 colného kódexu teda colné orgány musia stanoviť clo vyplývajúce z colného dlhu hneď, ako majú na tento účel k dispozícii potrebné údaje a sú schopné vypočítať sumu tohto cla, ako aj určiť dlžníka tejto sumy. Keďže členské štáty sú zodpovedné za stanovenie colného dlhu a stanovenie nárokov na vlastné zdroje, musia v súlade s článkom 17 ods. 1 nariadenia č. 1150/2000 prijať všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že sumy zodpovedajúce nárokom stanoveným podľa článku 2 tohto nariadenia budú sprístupnené Komisii za podmienok stanovených týmto nariadením.

112

Komisia pripúšťa, že na to, aby členský štát mohol stanoviť colný dlh, môže spolupracovať s OLAF-om, pričom zdôrazňuje, že – ako vyplýva z odôvodnenia 3 nariadenia č. 1073/1999 – zriadenie a vyšetrovacie právomoci tohto úradu nemôžu ovplyvniť súčasné rozdelenie a rovnováhu zodpovednosti medzi vnútroštátnou úrovňou a úrovňou Únie. Z článku 1 ods. 2 tohto nariadenia tak vyplýva, že OLAF má len podpornú úlohu a môže vydávať len nezáväzné odporúčania určené orgánom Únie alebo vnútroštátnym orgánom.

113

Za týchto podmienok sa Komisia domnieva, že prebiehajúce vyšetrovanie OLAF‑u nemôže zbaviť členské štáty povinnosti prijať potrebné opatrenia uložené právom Únie a že pomoc OLAF-u ich nemôže oslobodiť od povinnosti náležitej starostlivosti pri výbere ciel. V prejednávanej veci bola teda Česká republika povinná súbežne s inšpekčnou misiou a nezávisle od nej prijať potrebné opatrenia na určenie colného dlhu. Ako Všeobecný súd konštatoval v bode 119 napadnutého rozsudku, zástupkyňa českej colnej správy si mohla hneď po návrate z tejto misie vyžiadať a získať od OLAF-u dôkazy pripojené k zápisnici z 15. novembra 2007 a poskytnúť ich príslušným českým orgánom, pričom tieto dôkazy postačovali na stanovenie colného dlhu spoločnosti BAIDE. Okrem toho Česká republika mala dostatočné informácie už pred návratom inšpekčnej misie.

117

Komisia dospela k záveru, že colný dlh bol stanovený oneskorene, takže sumy zodpovedajúce tomuto dlhu neboli riadne zapísané na účet B. Česká republika tým, že oneskorene zistila colný dlh, sama spôsobila vznik podmienok na uplatnenie článku 6 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 1150/2000, takže Všeobecný súd nemohol bez toho, aby sa dopustil pochybenia, rozhodnúť, že sa uplatní článok 17 ods. 2 tohto nariadenia.

118

Česká republika namieta, že druhý odvolací dôvod je neprípustný. Po prvé argumentácia uvedená v odvolaní v poznámke pod čiarou 55, podľa ktorej mal tento členský štát k dispozícii dostatočné informácie na stanovenie antidumpingového cla dlžného spoločnosťou BAIDE ešte predtým, ako sa uskutočnila inšpekčná misia, nesúvisí s predmetom tohto odvolacieho dôvodu. Táto argumentácia je tiež nová, keďže v konaní na Všeobecnom súde Komisia netvrdila, že Česká republika mala k dispozícii dostatočné informácie na toto stanovenie ešte pred skončením inšpekčnej misie. Po druhé tvrdenie týkajúce sa údajného porušenia článku 325 ZFEÚ bolo po prvýkrát uvedené až vo fáze odvolania. Po tretie, hoci druhý odvolací dôvod formálne smeruje proti bodom 94 až 126 napadnutého rozsudku, v skutočnosti sa týka len bodov 122 až 125 tohto rozsudku.

119

Česká republika sa v každom prípade domnieva, že aj druhý odvolací dôvod je nedôvodný, pretože mohla legitímne očakávať, že jej OLAF zašle svoju správu.

123

Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 123 a 126 napadnutého rozsudku rozhodol, že za okolností prejednávanej veci nemožno tomuto členskému štátu vytýkať, že nepožiadal OLAF o predloženie dôkazov hneď po návrate z inšpekčnej misie.

124

V každom prípade, pokiaľ Komisia spochybňuje skutočnosť, že Česká republika mohla považovať za potrebné, ako Všeobecný súd konštatoval v bode 124 napadnutého rozsudku, čakať na analýzu a overenie dôkazov zo strany OLAF-u, tak tento členský štát poznamenáva, že uplatniteľná právna úprava presne stanovuje, že dôkazy zhromaždené v rámci vyšetrovania vedeného OLAF-om sa analyzujú, posúdia a odovzdajú členským štátom vo forme správ z misií a správ z vyšetrovania. Navyše z článku 9 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999 v spojení s jeho odôvodnením 16 tohto nariadenia vyplýva, že správa z misie OLAF-u má zásadnú dôkaznú hodnotu. Ako uviedol Všeobecný súd v bode 124 napadnutého rozsudku, OLAF má najlepšie predpoklady na vykonanie analýzy a posúdenie dôkazov, a to tým skôr v prípadoch, keď sú tieto dôkazy získavané v rámci inšpekčnej misie v tretej krajine a môžu mať vplyv na veľký počet členských štátov.

125

Česká republika dodáva, že OLAF mal možnosť postúpiť členským štátom relevantné dôkazy pred prijatím správy z misie, a to v súlade s článkom 10 nariadenia č. 1073/1999 v spojení s článkom 17 ods. 2 nariadenia č. 515/97. OLAF, ktorý vedel, že Česká republika potrebovala získané dôkazy, mohol túto možnosť využiť vzhľadom na veľké oneskorenie správy z misie.

Posúdenie Súdnym dvorom

– O prípustnosti

129

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že účastník konania nemôže predložiť prvýkrát v konaní na Súdnom dvore dôvod, ktorý nepredložil v konaní na Všeobecnom súde, pretože by tým získal možnosť predložiť na Súdnom dvore, ktorý má v odvolacom konaní obmedzenú právomoc, spor so širším rozsahom ako ten, ktorý prejednával a rozhodoval Všeobecný súd. V rámci odvolacieho konania je právomoc Súdneho dvora obmedzená na posúdenie právneho riešenia žalobných dôvodoch prejednávaných pred prvostupňovým súdom (rozsudky z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i, C‑136/92 P , EU:C:1994:211 , bod 59 , ako aj z 26. februára 2020, ESVČ/Alba Aguilera a i., C‑427/18 P , EU:C:2020:109 , bod 45 ).

130

Súdny dvor však opakovane rozhodol, že odvolateľ môže na podporu svojho odvolania, ktoré mu bolo predložené, uvádzať odvolacie dôvody vyplývajúce zo samotného napadnutého rozsudku, ktoré majú z právneho hľadiska spochybniť jeho dôvodnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. novembra 2007, Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia, C‑176/06 P , EU:C:2007:730 , bod 17 , ako aj z 26. februára 2020, ESVČ/Alba Aguilera a i., C‑427/18 P , EU:C:2020:109 , bod 54 ).

134

Druhý odvolací dôvod je teda prípustný.

– O veci samej

135

V rámci druhého odvolacieho dôvodu Komisia v podstate spochybňuje dôvodnosť záverov Všeobecného súdu uvedených v bodoch 94 až 126 napadnutého rozsudku, ktoré sa týkajú toho, ku ktorému dátumu mala Česká republika stanoviť antidumpingové clo dlžné spoločnosťou BAIDE v súvislosti so spornými dovozmi.

136

139

Okrem toho keďže existuje priama súvislosť medzi výberom príjmov pochádzajúcich z cla a sprístupnením zodpovedajúcich zdrojov Komisii, prináleží členským štátom, aby v súlade s povinnosťami, ktoré im ukladá článok 325 ods. 1 ZFEÚ, chránili finančné záujmy Únie pred podvodmi alebo inými protiprávnymi činnosťami poškodzujúcimi tieto záujmy a prijali potrebné opatrenia na zabezpečenie efektívneho a úplného výberu tohto cla, a teda aj týchto zdrojov [rozsudok z 8. marca 2022, Komisia/Spojené kráľovstvo (Boj proti podvodom s podhodnotením), C‑213/19 , EU:C:2022:167 , bod 346 a citovaná judikatúra].

140

Pri výkone tejto zodpovednosti prináleží členským štátom v súlade s článkom 2 ods. 1 nariadenia č. 1150/2000 stanoviť nárok Únie na vlastné zdroje bezodkladne po splnení podmienok „týkajúcich sa zápisu nároku do účtovných kníh a upovedomenia dlžníka“, ktoré sú ustanovené v colných predpisoch. Povinnosť členských štátov stanoviť nárok Únie na vlastné zdroje teda vzniká hneď, ako sú tieto podmienky splnené, pričom nie je potrebné, aby k zapísaniu do účtovnej evidencie skutočne došlo. Ako vyplýva z článkov 217 a 218 colného kódexu, uvedené podmienky sú splnené, ak colné orgány majú potrebné údaje, a teda sú schopné vypočítať sumu cla vyplývajúcu z colného dlhu a určiť dlžníka (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2005, Komisia/Dánsko, C‑392/02 , EU:C:2005:683 , body 57 až 59 ).

141

V prejednávanej veci zo skutkových okolností konštatovaných Všeobecným súdom v bodoch 1, 99, 178 a 183 napadnutého rozsudku, ktoré neboli spochybnené pred Súdnym dvorom a ktoré Súdnemu dvoru neprináleží preskúmať vzhľadom na nepredloženie akéhokoľvek tvrdenia o skreslení, po prvé vyplýva, že Česká republika už dávno pred inšpekčnou misiou vedela o podvodných dovozoch, ktoré boli deklarované ako dovozy z Laosu a uskutočnené spoločnosťou BAIDE do Českej republiky, po druhé že tento členský štát pred touto misiou poskytol OLAF-u zoznam sporných dovozov, ktorých pôvod mal byť overený, a po tretie že zástupkyňa českej colnej správy sa zúčastnila na uvedenej misii a po skončení tejto misie podpísala zápisnicu z 15. novembra 2007.

145

Žiadne z tvrdení uvedených na obranu nemôže tento záver vyvrátiť.

146

Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie založené na tom, že OLAF zaslal svoju správu a dôkazy oneskorene, treba konštatovať, že uskutočnenie externého vyšetrovania OLAF-om v tretej krajine nemôže zbaviť členské štáty zodpovednosti za správu systému vlastných zdrojov Únie, ktorá im pri súčasnom stave práva Únie prislúcha.

147

Na jednej strane vzhľadom na odôvodnenie 3 nariadenia č. 1073/1999 nemôže vyšetrovanie zmeniť rozdelenie a vyváženie zodpovedností medzi vnútroštátnou úrovňou a úrovňou Únie. Ako vyplýva z článku 1 ods. 2 tohto nariadenia, OLAF zohráva úlohu pri podpore a koordinácii činnosti zameranej na ochranu finančných záujmov Únie pred podvodmi. Správy, ktoré prijíma OLAF po skončení ním vykonaného vyšetrovania, obsahujú podľa článku 9 ods. 1 uvedeného nariadenia „[najmä] zistené skutočnosti, prípadn[ú] finančn[ú] strat[u] a závery vyšetrovania, vrátane odporúčaní riaditeľa [OLAF-u] ohľadne postupov, ktoré majú byť uskutočnené“. Prináleží teda členským štátom, aby pri výkone zodpovednosti, ktorá im vyplýva z práva Únie, rozhodli o tom, aké opatrenia treba v nadväznosti na takúto správu prijať.

151

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba druhému odvolaciemu dôvodu vyhovieť.

152

Napadnutý rozsudok je preto potrebné zrušiť v časti, v ktorej sa v bode 1 výroku vyhovelo žalobe Českej republiky v rozsahu, v akom smeruje k tomu, aby Komisia vrátila sumu 17828399,66 CZK (približne 700000 eur) zaplatenú do vlastných zdrojov Únie.

O žalobe na Všeobecnom súde

153

Naopak bod 2 výroku napadnutého rozsudku, ktorým Všeobecný súd žalobu Českej republiky v zostávajúcej časti zamietol, nie je predmetom odvolania, takže má napriek čiastočnému zrušeniu tohto rozsudku právnu silu rozhodnutej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. marca 2021, Komisia/Fútbol Club Barcelona, C‑362/19 P , EU:C:2021:169 , body 109 až 111 ).

157

O žalobe vo veci T‑151/20 teda zostáva nerozhodnuté len v rozsahu, v akom smeruje k vráteniu spornej sumy.

158

Na podporu svojej žaloby Česká republika v podstate tvrdí, že nie je povinná zaplatiť túto sumu, pretože opatrenia potrebné na jej vymáhanie mohla prijať až po zaslaní správy OLAF-u. Tvrdí, že by mala byť oslobodená od povinnosti sprístupniť vlastné zdroje podľa článku 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000, keďže po tom, ako BAIDE v máji 2008 ukončila svoju činnosť na území Českej republiky, nemohla vybrať colný dlh.

159

162

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

163

V prejednávanej veci Česká republika nemala úspech ani vo veci C‑494/22 P ani v časti veci T‑151/20, o ktorej rozhodol Súdny dvor. Okrem toho v konaní na Všeobecnom súde Česká republika nemala úspech ani v zostávajúcej časti vo veci T‑151/20. Žaloba Českej republiky sa v dôsledku napadnutého rozsudku a tohto rozsudku v celom rozsahu zamieta. Za týchto okolností a v súlade s návrhmi Komisie treba rozhodnúť, že Česká republika znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii v konaní na prvom stupni, ako aj v odvolacom konaní.

164

Podľa článku 140 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý je tiež uplatniteľný na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, znášajú členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, svoje vlastné trovy konania. Belgické kráľovstvo, Holandské kráľovstvo, ako aj Poľská republika, ktoré vstúpili do tohto konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania.

Česká republika znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii v konaní na prvom stupni, ako aj v odvolacom konaní.

4.

Belgické kráľovstvo, Holandské kráľovstvo a Poľská republika znášajú svoje vlastné trovy konania.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: čeština.