C-541/22

62022CJ0541

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

zo 4. októbra 2024 ( *1 )

Obsah

I. Právny rámec

A. Smernica 2014/59/EÚ

D. Skutkové okolnosti, ktoré nastali po prijatí sporného programu riešenia krízovej situácie

III. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

A. Konanie na Všeobecnom súde

B. Napadnutý rozsudok

IV. Návrhy odvolateľov

V. O odvolaní

a) Argumentácia účastníkov konania

b) Posúdenie Súdnym dvorom

1) O prípustnosti

2) O veci samej

i) O odôvodnení sporného programu riešenia krízovej situácie

ii) O odôvodnení rozhodnutia 2017/1246

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdnym dvorom

E. O tretej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na porušení článku 18 ods. 1 prvého pododseku písm. c) nariadenia o SRM

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdnym dvorom

F. O prvej až štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu, ktoré sú založené na porušení článku 20 nariadenia o SRM

4) O štvrtej výhrade

5) O piatej výhrade

2. O druhej časti druhého odvolacieho dôvodu založenej na porušení článku 20 ods. 5 nariadenia o SRM

a) Argumentácia účastníkov konania

b) Posúdenie Súdnym dvorom

1) O prípustnosti

b) Posúdenie Súdnym dvorom

G. O treťom odvolacom dôvode týkajúcom sa návrhu na náhradu škody spojeného so zrušením sporného programu riešenia krízovej situácie a rozhodnutia 2017/1246

H. O prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu založenej na porušení povinnosti zachovávať dôvernosť

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdnym dvorom

a) O prvej až tretej výhrade, ktoré sú založené na porušení povinnosti zachovávať dôvernosť

Vo veci C‑541/22 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 11. augusta 2022,

Araceli García Fernández , bydliskom vo Villanueva de la Cañada (Španielsko),

Faustino González Parra , bydliskom v Palma de Mallorca (Španielsko),

Fernando Luis Treviño de Las Cuevas , bydliskom v Seville (Španielsko),

Juan Antonio Galán Alcázar , bydliskom v Consuegra (Španielsko),

Pedro Regalado Cuadrado Martínez , bydliskom v Salas de los Infantes (Španielsko),

María Rosario Mari Juan Domingo , bydliskom v Salas de los Infantes,

v zastúpení: S. Cajal Martín, B.M. Cremades Román, J. López Useros, a P. Marrodán Lázaro, abogados,

odvolatelia,

ďalší účastníci konania:

Eleveté Invest Group , SL, so sídlom v Madride,

Tristán González del Valle , bydliskom v Madride,

žalobcovia v prvostupňovom konaní,

Európska komisia , v zastúpení: L. Flynn, P. Němečková, A. Nijenhuis, A. Steiblytė a D. Triantafyllou, splnomocnení zástupcovia, za pomoci A. Manzaneque Valverde a J. Rivas Andrés, abogados,

Jednotná rada pre riešenie krízových situácií (SRB) , v zastúpení: H. Ehlers, M. S. Fernández Rupérez, A. R. Lapresta Bienz a J. M. Rius Riu, splnomocnení zástupcovia, za pomoci F. B. Fernández de Trocóniz Robles, abogado, B. Meyring a S. Schelo, Rechtsanwälte,

žalované v prvostupňovom konaní,

Španielske kráľovstvo , v zastúpení: L. Aguilera Ruiz a M. J. Ruiz Sánchez splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 14. marca 2024,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Svojím odvolaním sa Araceli García Fernández, Faustino González Parra, Fernando Luis Treviño de Las Cuevas, Juan Antonio Galán Alcázar, Lucía Palazuelo Vallejo‑Nágera, Macon SA, Marta Espejel García, Memphis Investments Ltd, MM. Pedro Alcántara de la Herrán Matorras, Pedro José de Jesús Benito Trebbau López, Pedro Regalado Cuadrado Martínez a María Rosario Mari Juan Domingo domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 1. júna 2022, Eleveté Invest Group a i./Komisia a SRB (T‑523/17, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2022:313 ), ktorým Všeobecný súd zamietol ich žalobu, ktorou sa domáhali po prvé zrušenia rozhodnutia výkonného zasadnutia Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (SRB) SRB/EES/2017/08 zo 7. júna 2017 o prijatí programu riešenia krízovej situácie banky Banco Popular Español SA (ďalej len „sporný program riešenia krízovej situácie“) a rozhodnutia Komisie (EÚ) 2017/1246 zo 7. júna 2017, ktorým sa schvaľuje program riešenia krízových situácií banky Banco Popular Español SA ( Ú. v. EÚ L 178, 2017, s. 15 ), po druhé náhrady škody, ktorá im údajne vznikla v dôsledku týchto rozhodnutí, a po tretie určenia neplatnosti predbežného ocenenia a získania náhrady.

„1. S výhradou odseku 3 tohto článku platí, že orgán pre riešenie krízových situácií pri uplatňovaní nástroja odpredaja obchodnej činnosti na inštitúciu alebo subjekt v zmysle článku 1 ods. 1 písm. b), c) alebo d) ponúkne aktíva, práva, záväzky, akcie alebo iné nástroje vlastníctva danej inštitúcie, ktoré má orgán v úmysle previesť, na trhu alebo prijme opatrenia pre ich ponúknutie na trhu. Súbory práv, aktív a záväzkov sa môžu na trhu ponúkať oddelene.

2. Bez toho, aby tým bol dotknutý rámec Únie upravujúci štátnu pomoc, sa ponúkanie na trhu uvedené v odseku 1 podľa potreby vykonáva v súlade s týmito kritériami:

a)

prebieha čo najtransparentnejším spôsobom a významne neskresľuje aktíva, práva, záväzky, akcie alebo iné nástroje vlastníctva danej inštitúcie, ktoré má orgán v úmysle previesť, a to so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu, a najmä so zreteľom na potrebu zachovať finančnú stabilitu;

b)

nenáležite neuprednostňuje ani nediskriminuje potenciálnych kupujúcich;

f)

v čo najväčšej miere sa zameriava na maximalizáciu predajnej ceny dotknutých akcií alebo iných nástrojov vlastníctva, aktív, práv alebo záväzkov.

S výhradou písmena b) prvého pododseku zásady uvedené v tomto odseku nebránia orgánu pre riešenie krízových situácií vo vyhľadávaní konkrétnych potenciálnych kupujúcich. …

3. Orgán pre riešenie krízových situácií môže uplatňovať nástroj odpredaja obchodnej činnosti bez toho, aby splnil požiadavku ponúkať na trhu stanovenú v odseku 1, ak skonštatuje, že súlad s uvedenými požiadavkami by pravdepodobne narušil plnenie jedného alebo viacerých cieľov riešenia krízovej situácie, a najmä, ak sú splnené tieto podmienky:

a)

orgán pre riešenie krízových situácií sa domnieva, že existuje podstatné ohrozenie finančnej stability spôsobené alebo zhoršené zlyhaním alebo pravdepodobným zlyhaním inštitúcie, ktorej krízová situácia sa rieši, a

„(7)

Jednotný mechanizmus dohľadu [(JMD)] zriadený [nariadením Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami ( Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63 )] má ako prvý krok na ceste k bankovej únii zabezpečiť, aby sa politika Únie týkajúca sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami vykonávala súdržne a účinne, aby sa jednotný súbor pravidiel pre finančné služby rovnako uplatňoval na úverové inštitúcie v členských štátoch, ktoré patria do eurozóny, a na úverové inštitúcie v členských štátoch, ktoré nepatria do eurozóny a ktoré sa rozhodli pre účasť na JMD… a aby tieto úverové inštitúcie podliehali dohľadu najvyššej kvality.

…

(13)

V záujme obnovy dôvery voči bankovému sektoru a jeho dôveryhodnosti uskutočňuje v súčasnosti Európska centrálna banka (ECB) komplexné posúdenie súvah všetkých bánk podliehajúcich priamemu dohľadu. Toto posúdenie by malo slúžiť ako uistenie pre všetky zainteresované strany, že banky vstupujúce do JMD, a teda patriace do rozsahu pôsobnosti [jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií, (SRM)], sú v zásade zdravé a dôveryhodné.

(14)

Toto nariadenie sa uplatňuje len na banky, ktorých domovským orgánom dohľadu je ECB alebo príslušný vnútroštátny orgán v členských štátoch, ktorých menou je euro, alebo v členských štátoch, ktorých menou nie je euro, ktoré nadviazali úzku spoluprácu v súlade s článkom 7 [nariadenia č. 1024/2013]. Rozsah pôsobnosti uplatňovania tohto nariadenia súvisí s rozsahom pôsobnosti uplatňovania [nariadenia č. 1024/2013]. Vzhľadom na významnú úroveň vzájomného previazania úloh v oblasti dohľadu, ktorými je poverený JMD, s opatreniami na riešenie krízovej situácie, zriadenie centralizovaného systému dohľadu fungujúceho podľa článku 127 ods. 6 [ZFEÚ] je vskutku mimoriadne dôležité pre proces harmonizácie riešenia krízových situácií v zúčastnených členských štátoch. Skutočnosť, že subjekty, na ktoré sa vzťahuje [nariadenie č. 1024/2013], podliehajú dohľadu zo strany JMD, predstavuje osobitnú charakteristiku, ktorá ich zaraďuje do objektívne odlišného postavenia na účely riešenia krízových situácií. S cieľom umožniť riadne a stabilné fungovanie vnútorného trhu je potrebné prijať opatrenia na zriadenie SRM pre všetky členské štáty zúčastnené na JMD.

…

(24)

…

(26)

ECB ako orgán dohľadu v rámci JMD a Jednotná rada by mali byť schopné posúdiť, či úverová inštitúcia zlyháva alebo či pravdepodobne zlyhá a či neexistujú žiadne reálne vyhliadky na to, že by nejaké alternatívne opatrenie súkromného sektora alebo orgánu dohľadu zabránilo jej zlyhaniu v primeranom časovom horizonte. Ak sa Jednotná rada domnieva, že všetky kritériá týkajúce sa aktivácie riešení krízovej situácie sú splnené, mala by prijať program riešenia krízových situácií. Postupom týkajúcim sa prijatia programu riešenia krízových situácií, do ktorého je zapojená Komisia a Rada, sa posilní potrebná prevádzková nezávislosť Jednotnej rady, pričom sa dodrží zásada delegovania právomoci na agentúry, ako ju vykladá Súdny dvor Európskej únie…

…

(52)

SRM by mal vychádzať z rámcov, ktoré poskytuje [nariadenie č. 1024/2013] a [smernica 2014/59]. Jednotná rada by preto mala byť splnomocnená včas intervenovať v prípade, keď sa zhoršuje finančná situácia alebo platobná schopnosť subjektu. Informácie, ktoré Jednotná rada v uvedenom štádiu získava od vnútroštátnych orgánov pre riešenie krízových situácií alebo ECB, jej pomáhajú určiť, aké opatrenie by mohla prijať s cieľom pripraviť sa na riešenie krízovej situácie dotknutého subjektu.

(89)

S cieľom zvýšiť účinnosť SRM by Jednotná rada mala za všetkých okolností úzko spolupracovať s orgánom EBA. … Jednotná rada by mala navyše úzko spolupracovať s ECB a s ďalšími orgánmi splnomocnenými vykonávať dohľad nad subjektmi v rámci JMD, a to najmä v prípade skupín, ktoré podliehajú dohľadu ECB na konsolidovanom základe. S cieľom účinne riadiť proces riešenia krízových situácií zlyhávajúcich bánk by Jednotná rada mala spolupracovať s vnútroštátnymi orgánmi pre riešenie krízových situácií vo všetkých fázach procesu riešenia krízových situácií. Táto spolupráca je preto potrebná nielen na vykonávanie rozhodnutí o riešení krízových situácií, ktoré prijala Jednotná rada, ale aj pred prijatím akéhokoľvek rozhodnutia o riešení krízovej situácie vo fáze plánovania riešenia krízových situácií alebo počas fázy včasnej intervencie. Jednotná rada by mala mať možnosť spolupracovať s príslušnými orgánmi pre riešenie krízových situácií a nástrojmi poskytujúcimi priamu alebo nepriamu verejnú finančnú pomoc.

…

(116)

6

Článok 14 tohto nariadenia, nazvaný „Ciele riešenia krízových situácií“, stanovuje:

„1. Jednotná rada, Rada a Komisia a v náležitých prípadoch vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií pri konaní v rámci postupu riešenia krízových situácií uvedeného v článku 18 s prihliadnutím na svoje príslušné právomoci riešiť krízové situácie zohľadňujú ciele riešenia krízových situácií, vyberajú nástroje riešenia krízových situácií a vykonávajú právomoci riešiť krízové situácie, ktorými sa podľa ich názoru najlepšie dosiahnu ciele riešenia krízových situácií, ktoré sú relevantné vzhľadom na okolnosti prípadu.

2. Medzi ciele riešenia krízových situácií uvedené v odseku 1 patrí:

a)

zabezpečiť kontinuitu vykonávania zásadných funkcií;

e)

chrániť finančné prostriedky klientov a ich majetku.

Pri plnení cieľov uvedených v prvom pododseku sa Jednotná rada, Rada a Komisia a v náležitých prípadoch vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií usilujú minimalizovať náklady na riešenie krízových situácií a zabrániť prepadu hodnoty, ak to nie je potrebné na dosiahnutie cieľov riešenia krízovej situácie.

3. S výhradou jednotlivých ustanovení tohto nariadenia sú ciele riešenia krízových situácií rovnako dôležité a musia byť náležite v rovnováhe v závislosti od povahy a okolností každého prípadu.“

7

Článok 15 uvedeného nariadenia, nazvaný „Všeobecné zásady, ktorými sa riadi riešenie krízových situácií“, v odseku 1 stanovuje:

„1. Jednotná rada prijme program riešenia krízových situácií podľa odseku 6 v súvislosti s subjektmi a skupinami uvedenými v článku 7 ods. 2 a subjektmi a skupinami uvedenými v článku 7 ods. 4 písm. b) a článku 6a ods. 5, ak sú splnené podmienky na uplatňovanie uvedených odsekov, len ak dospeje k záveru, a to na svojom výkonnom zasadnutí a po doručení oznámenia v súlade so štvrtým pododsekom alebo zo svojej vlastnej iniciatívy, že sú splnené tieto podmienky:

a)

subjekt zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá;

b)

s prihliadnutím na časové a iné relevantné okolnosti neexistujú reálne vyhliadky, že akékoľvek alternatívne opatrenia súkromného sektora vrátane opatrení vykonaných v rámci schémy inštitucionálneho zabezpečenia alebo opatrenie dohľadu vrátane opatrení včasnej intervencie alebo odpísania či konverzie relevantných kapitálových nástrojov v súlade s článkom 21 prijaté v súvislosti so subjektom by zabránili jeho zlyhaniu v primeranom časovom horizonte;

c)

…

4. Na účely odseku 1 písm. a) sa subjekt považuje za zlyhávajúci, alebo že pravdepodobne zlyhá, ak nastali jedna alebo viaceré z týchto okolností:

a)

subjekt porušuje požiadavky na zachovanie udeleného povolenia spôsobom, ktorý by bol dôvodom na to, aby ECB odňala povolenie okrem iného aj preto, lebo inštitúcia utrpela alebo pravdepodobne utrpí straty, ktoré vyčerpajú všetky jej vlastné zdroje alebo ich podstatnú časť, alebo existujú objektívne skutočnosti, ktoré potvrdzujú konštatovanie, že inštitúcia v blízkej budúcnosti poruší uvedené požiadavky;

b)

objem aktív subjektu je nižší než objem jeho záväzkov alebo existujú objektívne skutočnosti, ktoré potvrdzujú konštatovanie, že objem aktív inštitúcie bude v blízkej budúcnosti nižší než objem jej záväzkov;

6. Ak sú splnené podmienky stanovené v odseku 1, Jednotná rada prijme program riešenia krízových situácií. V programe riešenia krízových situácií sa:

a)

krízová situácia subjektu začne riešiť;

b)

stanovuje uplatnenie nástrojov riešenia krízových situácií na inštitúciu, ktorej krízová situácia sa rieši, uvedenú v článku 22 ods. 2, najmä akékoľvek vylúčenie z uplatňovania nástroja záchrany pomocou vnútorných zdrojov v súlade s článkom 27 ods. 5 a 14;

c)

b)

schválila podstatnú zmenu výšky prostriedkov fondu stanovenú v programe riešenia krízových situácií Jednotnej rady, alebo voči nej vzniesla námietku.

…

8. Ak Rada vznesie námietku proti uplatneniu riešenia krízovej situácie na inštitúciu z dôvodu nesplnenia kritéria verejného záujmu uvedeného v odseku 1 písm. c), vykoná sa likvidácia príslušného subjektu riadnym spôsobom v súlade s rozhodným vnútroštátnym právom.

9. Jednotná rada zabezpečí prijatie potrebného opatrenia na riešenie krízovej situácie na účely realizácie programu riešenia krízových situácií zo strany dotknutých vnútroštátnych orgánov pre riešenie krízových situácií. Program riešenia krízových situácií je určený dotknutým vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií, pričom sa v ňom uvádzajú inštrukcie pre tieto orgány, ktoré prijímajú všetky opatrenia nevyhnutné na jeho vykonanie v súlade s článkom 29 prostredníctvom výkonu právomocí riešiť krízové situácie. V prípade poskytnutia štátnej pomoci alebo pomoci z fondu koná Jednotná rada v súlade s rozhodnutím o uvedenej pomoci prijatým Komisiou.

10. Komisia je oprávnená získať od Jednotnej rady akékoľvek informácie, ktoré považuje za relevantné z hľadiska plnenia svojich úloh podľa tohto nariadenia. Jednotná rada je v súlade s kapitolou 5 tejto hlavy oprávnená získať od akejkoľvek osoby akékoľvek informácie, ktoré považuje za potrebné na účely prípravy opatrenia na riešenie krízovej situácie a rozhodnutia o takomto opatrení, pričom uvedené informácie zahŕňajú aktualizácie a doplnenia informácií uvedených v plánoch riešenia krízových situácií.“

10

Článok 20 tohto nariadenia, nazvaný „Oceňovanie na účely riešenia krízovej situácie“, stanovuje:

„1. Jednotná rada pred prijatím rozhodnutia o opatrení na riešenie krízovej situácie alebo výkonom právomoci odpísať alebo právomoci vykonať konverziu relevantných kapitálových nástrojov zabezpečuje, aby osoba nezávislá od akéhokoľvek verejného orgánu, vrátane Jednotnej rady a vnútroštátneho orgánu pre riešenie krízových situácií, a od dotknutého subjektu uskutočnila spravodlivé, obozretné a realistické ocenenie aktív a záväzkov subjektu uvedeného v článku 2.

2. S výhradou odseku 15 sa ocenenie pri splnení všetkých požiadaviek stanovených v odsekoch 1 a 4 až 9 považuje za konečné.

3. Ak nezávislé ocenenie v súlade s odsekom 1 nie je možné, Jednotná rada môže uskutočniť predbežné ocenenie aktív a záväzkov subjektu uvedeného v článku 2 v súlade s odsekom 10 tohto článku.

4. Cieľom oceňovania je posúdiť hodnotu aktív a záväzkov subjektu uvedeného v článku 2, ktorý spĺňa podmienky riešenia krízových situácií uvedené v článkoch 16 a 18.

ak sa uplatňuje právomoc odpísať alebo konvertovať relevantné kapitálové nástroje, podložiť informáciami rozhodnutie o rozsahu zrušenia nástrojov vlastníctva alebo zníženia podielov nástrojov vlastníctva vydaním nových nástrojov vlastníctva [alebo zriedenia ich hodnoty – neoficiálny preklad ], ako aj o rozsahu odpísania alebo konverzie relevantných kapitálových nástrojov;

d)

ak sa uplatňuje nástroj záchrany pomocou vnútorných zdrojov, podložiť informáciami rozhodnutie o rozsahu odpísania alebo konverzie oprávnených záväzkov;

e)

ak sa uplatňuje nástroj preklenovacej inštitúcie alebo nástroj oddelenia aktív, podložiť informáciami rozhodnutie o aktívach, právach, záväzkoch alebo nástrojoch vlastníctva, ktoré sa majú previesť, ako aj rozhodnutie o výške akejkoľvek protihodnoty, ktorá sa má vyplatiť inštitúcii, ktorej krízová situácia sa rieši, alebo prípadne vlastníkom nástrojov vlastníctva;

f)

aktualizovaná súvaha a správa o finančnej pozícii subjektu uvedeného v článku 2;

b)

analýza a odhad účtovnej hodnoty aktív;

c)

zoznam neuhradených súvahových a podsúvahových záväzkov vykázaných v účtovných knihách a záznamoch subjektu uvedeného v článku 2, pričom sa uvedie informácia o príslušných úveroch a hierarchii pohľadávok podľa článku 17.

…

b)

podložiť informáciami rozhodnutie odpísať [opätovne pripísať – neoficiálny preklad ] pohľadávky veriteľov alebo zvýšiť hodnotu vyplatenej protihodnoty, a to v súlade s odsekom 12 tohto článku.

12. V prípade, že odhad čistej hodnoty aktív subjektu uvedeného v článku 2 na základe konečného ex post ocenenia je vyšší než odhad čistej hodnoty aktív daného subjektu na základe predbežného ocenenia, Jednotná rada môže od vnútroštátneho orgánu pre riešenie krízových situácií požadovať, aby:

a)

vykonal právomoc zvýšiť hodnotu nárokov veriteľov alebo vlastníkov relevantných kapitálových nástrojov, ktoré sa odpísali na základe nástroja záchrany pomocou vnútorných zdrojov;

b)

…“

11

Článok 21 uvedeného nariadenia, nazvaný „Odpísanie a konverzia kapitálových nástrojov“, stanovuje:

„1. Jednotná rada vykoná právomoc odpísať alebo konvertovať relevantné kapitálové nástroje na základe postupu uvedeného v článku 18 v súvislosti so subjektmi a skupinami uvedenými v článku 7 ods. 2 a subjektmi a skupinami uvedenými v článku 7 ods. 4 písm. b) a článku [7] ods. 5, ak sú splnené podmienky na uplatňovanie uvedených odsekov, len ak dôjde na svojom výkonnom zasadnutí k záveru po doručení oznámenia v súlade s druhým pododsekom alebo zo svojej vlastnej iniciatívy, že je splnená jedna alebo viaceré tieto podmienky:

a)

zistilo sa, že podmienky na riešenie krízových situácií stanovené v článkoch 16 a 18 boli splnené, a to pred prijatím opatrenia na riešenie krízovej situácie;

e)

subjekt alebo skupina si vyžadujú mimoriadnu verejnú finančnú podporu s výnimkou akýchkoľvek z okolností stanovených v článku 18 ods. 4 písm. d) bode iii).

Posúdenie podmienok uvedených v prvom pododseku písm. a), c) a d) vykoná ECB po porade s Jednotnou radou. Takéto posúdeniu môže vykonať aj Jednotná rada na svojom výkonnom zasadnutí.

2. Pokiaľ ide o posúdenie životaschopnosti subjektu alebo skupiny, Jednotná rada smie toto posúdenie vykonať na svojom výkonnom zasadnutí iba v prípade, ak o svojom zámere informuje ECB a ak ECB nevykoná toto posúdenie do troch kalendárnych dní od prijatia takejto informácie. ECB poskytne Jednotnej rade bezodkladne všetky relevantné informácie, ktoré Jednotná rada požaduje na účely informovaného posúdenia.

3. Na účely odseku 1 tohto článku sa subjekt uvedený v článku 2 alebo skupina už nepovažujú za životaschopné, len ak sú splnené obe tieto podmienky:

a)

9. Ak je splnená jedna alebo viaceré podmienky uvedené v odseku 1, a splnené sú aj podmienky uvedené v článku 18 ods. 1, uplatňuje sa postup stanovený v článku 18 ods. 6, 7 a 8.

…“

12

Článok 22 toho istého nariadenia, nazvaný „Všeobecné zásady, ktorými sa riadia nástroje riešenia krízových situácií“, stanovuje:

„1. Ak sa Jednotná rada rozhodne uplatniť nástroj riešenia krízových situácií na subjekt alebo skupinu uvedenú v článku 7 ods. 2 alebo na subjekt alebo skupinu uvedenú v článku 7 ods. 4 písm. b) a ods. 5, ak sú podmienky na uplatnenie uvedených odsekov splnené, pričom dané opatrenie na riešenie krízovej situácie by viedlo k stratám, ktoré by znášali veritelia, alebo ku konverzii ich pohľadávok, Jednotná rada dá pokyn vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií, aby vykonali právomoc odpísať alebo konvertovať relevantné kapitálové nástroje podľa článku 21 bezprostredne pred uplatnením nástroja riešenia krízových situácií alebo spolu s ním.

2. Medzi nástroje riešenia krízových situácií uvedené v článku 18 ods. 6 písm. b) patrí:

d)

nástroj záchrany pomocou vnútorných zdrojov.

3. Pri prijímaní programu riešenia krízových situácií uvedeného v článku 18 ods. 6 Jednotná rada zohľadňuje tieto faktory:

a)

aktíva a záväzky inštitúcie, ktorej krízová situácia sa rieši, na základe ocenenia podľa článku 20;

b)

…“

13

Článok 24 nariadenia o SRM, nazvaný „Nástroj odpredaja obchodnej činnosti“, znie:

„1. V rámci programu riešenia krízových situácií nástroj odpredaja obchodnej činnosti predstavuje prevod na kupujúceho, ktorý nie je preklenovacou inštitúciou, týchto položiek:

a)

nástrojov vlastníctva emitovaných inštitúciou, ktorej krízová situácia sa rieši; alebo

komerčné podmienky s prihliadnutím na okolnosti a náklady a výdavky, ktoré vznikli v procese riešenia krízových situácií, na základe ktorých vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií vykonáva prevod v súlade s článkom 38 ods. 2, 3 a 4 [smernice 2014/59];

c)

či právomoci vykonať prevod môže vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií vykonať viac než raz v súlade s článkom 38 ods. 5 a 6 [smernice 2014/59];

d)

opatrenia na to, aby vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií ponúkal na trhu daný subjekt alebo dané nástroje, aktíva, práva a záväzky v súlade s článkom 39 ods. 1 a 2 [smernice 2014/59];

e)

14

Článok 29 tohto nariadenia upravuje vykonávanie rozhodnutí prijatých v súlade s týmto nariadením vnútroštátnymi orgánmi pre riešenie krízových situácií a SRB a v odseku 5 prvej vete stanovuje, že SRB na svojej oficiálnej webovej stránke uverejní kópiu programu riešenia krízových situácií alebo oznam s prehľadom účinkov opatrenia na riešenie krízovej situácie, a najmä účinkov pre retailových klientov.

15

Článok 30 toho istého nariadenia, nazvaný „Povinnosť spolupracovať a povinnosť výmeny informácií so SRM“, v odseku 2 stanovuje:

„Pri vykonávaní svojich príslušných právomocí podľa tohto nariadenia Jednotná rada, Rada, Komisia, ECB a vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií a vnútroštátne príslušné orgány úzko spolupracujú, najmä vo fázach plánovania riešenia krízových situácií, včasnej intervencie a riešenia krízových situácií podľa článkov 8 až 29. Navzájom si poskytujú všetky informácie potrebné na vykonávanie svojich úloh.“

16

„1. Na členov Jednotnej rady, podpredsedu, členov Jednotnej rady uvedených v článku 43 ods. 1 písm. b), zamestnancov Jednotnej rady a zamestnancov, ktorí sa zúčastňujú na pracovnej výmene so zúčastnenými členskými štátmi alebo sú týmito štátmi vyslaní, ktorí si plnia povinnosti zamerané na riešenie krízových situácií, sa vzťahujú požiadavky zachovania služobného tajomstva podľa článku 339 ZFEÚ a príslušné ustanovenia právnych predpisov Únie, a to aj po skončení plnenia ich povinností. Platí pre nich osobitný zákaz poskytnúť dôverné informácie, ktoré získali počas svojej profesionálnej činnosti alebo od príslušného orgánu či orgánu pre riešenie krízových situácií v rámci výkonu svojich funkcií podľa tohto nariadenia, akejkoľvek osobe alebo orgánu, s výnimkou výkonu ich funkcií podľa tohto nariadenia, s výnimkou informácií v súhrnnej alebo kolektívnej forme, pri ktorých nie je možné zistiť totožnosť subjektov uvedených v článku 2, alebo s výnimkou okrem situácie, keď orgán alebo subjekt výslovne udelí predchádzajúci súhlas s poskytnutím informácií.

Informácie, na ktoré sa vzťahujú požiadavky zachovania služobného tajomstva, sa nesmú sprístupniť iným verejným alebo súkromným subjektom okrem prípadov, keď je takéto sprístupnenie potrebné na účely súdnych konaní. Uvedené požiadavky sa vzťahujú aj na potenciálnych kupujúcich kontaktovaných s cieľom pripraviť sa na riešenie krízovej situácie subjektu podľa článku 13 ods. 3[.]

2. Jednotná rada zabezpečuje, aby sa na jednotlivcov, ktorí v súvislosti s plnením svojich povinností poskytujú akúkoľvek službu, či už priamo alebo nepriamo, permanentne alebo príležitostne, vrátane úradníkov Jednotnej rady alebo iných osôb poverených Jednotnou radou alebo vymenovaných vnútroštátnymi orgánmi pre riešenie krízových situácií vykonať kontroly na mieste, vzťahovali rovnocenné požiadavky zachovania služobného tajomstva ako požiadavky uvedené v odseku 1.

…

4. Osoby, ktoré podliehajú rozhodovaniu Jednotnej rady, majú nárok na prístup k spisu Jednotnej rady za predpokladu ochrany oprávneného záujmu iných osôb na ochrane ich obchodného tajomstva. Právo na prístup k dokumentácii sa nevzťahuje na dôverné informácie a interné prípravné dokumenty Jednotnej rady.“

19

Článok 91 tohto nariadenia stanovuje, že pokiaľ ide o utajované skutočnosti a citlivé neutajované skutočnosti, Jednotná rada uplatňuje bezpečnostné zásady zahrnuté v bezpečnostných predpisoch Komisie na ochranu takýchto skutočností.

C. Návrh regulačných technických predpisov

20

„Odhadca sa osobitne zameriava na oblasti, ktoré sú predmetom významnej neistoty ocenenia, ktorá má významný vplyv na celkové ocenenie. Odhadca pre tieto oblasti poskytuje výsledky ocenenia vo forme najlepších bodových odhadov a v prípade potreby rozpätí hodnôt, ako je stanovené v článku 2 ods. 3 Takéto oblasti zahŕňajú:

a)

úvery alebo úverové portfóliá, očakávané peňažné toky, od ktorých závisí schopnosť, ochota alebo motivácia protistrany dodržať svoju povinnosť, ak takéto očakávania vychádzajú z predpokladov týkajúcich sa mier nesplácania dlhu, pravdepodobností zlyhania, straty v prípade zlyhania alebo vlastností nástroja, najmä ak sú doložené modelmi strát pre portfólio úverov;

…“

II. Okolnosti predchádzajúce sporu

23

26

V roku 2016 Banco Popular zvýšila svoje základné imanie o 2,5 miliardy eur.

27

Dňa 5. decembra 2016 bol na výkonnom zasadnutí SRB prijatý plán riešenia krízovej situácie skupiny Banco Popular (ďalej len „plán riešenia krízovej situácie z roku 2016“). Nástrojom riešenia krízových situácií uprednostneným v pláne riešenia krízovej situácie z roku 2016 bol nástroj záchrany pomocou vnútorných zdrojov, ktorý je upravený v článku 27 nariadenia o SRM.

28

Dňa 3. februára 2017 Banco Popular uverejnila ročnú správu za rok 2016, v ktorej uviedla, že potrebuje vytvoriť špeciálne rezervy vo výške 5,7 miliardy eur, čo viedlo ku konsolidovanej strate vo výške 3,485 miliardy eur, ako aj že vymenuje nového generálneho riaditeľa.

32

Dňa 10. apríla 2017 predseda správnej rady na valnom zhromaždení akcionárov banky Banco Popular oznámil, že banka plánuje buď zvýšenie imania, alebo uskutočniť podnikovú transakciu z dôvodu situácie skupiny z hľadiska vlastného kapitálu a úrovne zlých aktív. Generálny riaditeľ banky Banco Popular bol nahradený novým riaditeľom menej ako rok po nástupe do funkcie.

33

V apríli 2017 začala Banco Popular proces súkromného predaja s cieľom uskutočniť svoje postúpenie silnému konkurentovi a obnoviť tak svoju finančnú situáciu. Konečný termín na to, aby prípadní nadobúdatelia, ktorí majú záujem o kúpu banky Banco Popular, predložili ponuku, bol stanovený na 10. júna 2017.

34

Dňa 5. mája 2017 Banco Popular predstavila svoju finančnú správu za prvý štvrťrok 2017, v ktorej oznámila stratu vo výške 137 miliónov eur.

38

Dňa 19. mája 2017 agentúra Fitch Ratings Ltd znížila dlhodobý rating banky Banco Popular.

39

Dňa 23. mája 2017 predsedníčka SRB Elke König poskytla rozhovor televíznej stanici Bloomberg , počas ktorého dostala otázky najmä v súvislosti so situáciou banky Banco Popular.

40

V priebehu mája 2017 mnohé články v tlači informovali o ťažkostiach banky Banco Popular.

V bodoch 47 až 67 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol skutkové okolnosti týkajúce sa priebehu postupu riešenia krízovej situácie, ktoré možno zhrnúť takto.

44

Dňa 23. mája 2017 SRB poverila audítorskú spoločnosť Deloitte (ďalej len „Deloitte“) ako nezávislého experta, aby vykonala ocenenie banky Banco Popular podľa článku 20 nariadenia o SRM.

45

Dňa 24. mája 2017 si SRB vyžiadala od banky Banco Popular na základe článku 34 nariadenia o SRM informácie potrebné na vykonanie ocenenia. Dňa 2. júna 2017 požiadala banku Banco Popular aj o informácie o procese súkromného predaja, ako aj o poskytnutie prístupu do zabezpečenej virtuálnej dátovej miestnosti, ktorú banka zriadila v rámci tohto postupu.

46

Dňa 5. júna 2017 SRB schválila prvé ocenenie (ďalej len „ocenenie 1“) podľa článku 20 ods. 5 písm. a) nariadenia o SRM, ktorého cieľom bolo poskytnúť informácie na účely určenia, či sú splnené podmienky na uplatnenie postupu riešenia krízovej situácie, ktoré sú vymedzené v článku 18 ods. 1 prvom pododseku tohto nariadenia.

50

Dňa 6. júna 2017 ECB po porade so SRB vykonala posúdenie týkajúce sa zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania banky Banco Popular podľa článku 18 ods. 1 druhého pododseku uvedeného nariadenia.

51

Z bodu 61 napadnutého rozsudku vyplýva, že v nadväznosti na toto posúdenie ECB po zohľadnení hospodárskeho vývoja banky Banco Popular v rokoch 2016 až 2017, ako je zhrnutý v bodoch 26 až 42 tohto rozsudku, a najmä nadmerného výberu vkladov, rýchlosti, akou banka prichádza o likviditu, a jej neschopnosti vytvárať ďalšiu likviditu dospela k záveru, že objektívne skutočnosti naznačujú, že Banco Popular pravdepodobne v blízkej budúcnosti nebude schopná uhrádzať svoje dlhy alebo iné záväzky v čase splatnosti. ECB konštatovala, že sa dá vychádzať z toho, že Banco Popular zlyháva alebo v každom prípade v blízkej budúcnosti zlyhá v súlade s článkom 18 ods. 1 prvým pododsekom písm. a) a s článkom 18 ods. 4 prvým pododsekom písm. c) nariadenia o SRM.

52

V ten istý deň banka Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, jeden z dvoch potenciálnych nadobúdateľov banky Banco Popular, oznámila FROB, že nepredloží ponuku.

56

Rovnako 6. júna 2017 Deloitte predložila SRB druhé ocenenie (ďalej len „ocenenie 2“), vypracované podľa článku 20 ods. 10 nariadenia o SRM. Cieľom ocenenia 2 bolo odhadnúť hodnotu aktív a záväzkov banky Banco Popular, poskytnúť odhad zaobchádzania s akcionármi a veriteľmi v prípade, že by Banco Popular bola predmetom bežného konkurzného konania, ako aj podložiť informáciami rozhodnutie o akciách a nástrojoch vlastníctva, ktoré sa majú previesť, pričom na základe týchto informácií môže SRB určiť, čo predstavuje komerčné podmienky na účely nástroja odpredaja obchodnej činnosti. Toto ocenenie predovšetkým odhadlo hospodársku hodnotu banky Banco Popular na 1,3 miliardy eur pri najlepšom scenári, na mínus 8,2 miliardy eur pri najnepriaznivejšom scenári a na mínus 2 miliardy eur pri najlepšom odhade.

57

Dňa 7. júna 2017 Banco Santander predložila záväznú ponuku.

58

–

5. decembra 2016 SRB prijala plán riešenia krízovej situácie, v ktorom stanovila stratégiu riešenia krízovej situácie a identifikovala nástroj riešenia krízovej situácie, ktorý sa považuje za vhodnejší (odôvodnenia 19, 21 a 22),

–

z posúdenia ECB týkajúceho sa zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania vyplývalo, že stav likvidity banky Banco Popular sa od októbra 2016 výrazne zhoršil z dôvodu výberu vkladov vo všetkých klientskych segmentoch; z toho vyplývalo, že táto banka nemala dostatočné možnosti na obnovu svojho stavu likvidity, aby mohla uhradiť svoje splatné záväzky (odôvodnenie 23),

–

viaceré okolnosti viedli k rýchlemu zhoršovaniu stavu likvidity banky Banco Popular, a to:

–

7. apríla 2017 znížila rating banky Banco Popular agentúra Standard & Poor’s a 21. apríla agentúra Moody’s,

–

12. mája 2017 Banco Popular porušila požiadavku na krytie likvidity vo výške 80 % a následne nebola schopná opätovne dosiahnuť súlad so zákonom stanovenou prahovou hodnotou,

–

pokračujúca negatívna medializácia finančných výsledkov banky Banco Popular a údajne bezprostredné riziko bankrotu alebo nedostatku likvidity spôsobili nárast výberov vkladov,

–

6. júna 2017 Banco Popular informovala ECB, že jej predstavenstvo dospelo k záveru, že banka pravdepodobne zlyhá (odôvodnenie 36), a

–

nástroj riešenia krízovej situácie predpokladaný v pláne riešenia krízovej situácie z roku 2016 nebol primeraný okolnostiam existujúcim v čase riešenia krízovej situácie (odôvodnenie 46).

61

Podľa článku 1 sporného programu riešenia krízovej situácie sa SRB rozhodla zaviesť v banke Banco Popular postup riešenia krízovej situácie, a to odo dňa riešenia krízovej situácie, keďže boli splnené podmienky stanovené v článku 18 ods. 1 prvom pododseku nariadenia o SRM.

Článok 6 sporného programu riešenia krízovej situácie spresňuje podmienky týkajúce sa tohto odpisu, ako aj odpredaja obchodnej činnosti. SRB tak v článku 6 ods. 1 tohto programu rozhodla, že podnikne tieto kroky:

–

najprv odpíše nominálnu hodnotu základného imania banky Banco Popular vo výške 2098429046 eur, čo povedie k zrušeniu 100 % akcií banky Banco Popular,

–

ďalej vykoná konverziu celej výšky istiny nástrojov dodatočného kapitálu Tier 1 vydaných bankou Banco Popular, ktoré sú v obehu ku dňu rozhodnutia o programe riešenia krízovej situácie, na novovydané akcie banky Banco Popular „nové akcie I“,

–

V článku 6 ods. 5 sporného programu riešenia krízovej situácie SRB uviedla, že vykonáva právomoci, ktoré jej priznáva článok 24 ods. 1 písm. a) nariadenia o SRM, týkajúci sa nástroja odpredaja obchodnej činnosti, a že nariaďuje, aby boli „nové akcie II“ prevedené na banku Banco Santander nezaťažené akýmikoľvek právami alebo výsadami tretích osôb výmenou za zaplatenie kúpnej ceny jedno euro. Spresnila, že nadobúdateľ už s prevodom súhlasil.

67

V článku 6 ods. 6 tohto programu SRB uviedla, že bolo potrebné a zároveň vhodné nariadiť prevod, pričom spresnila, že pri prijímaní tohto rozhodnutia zistila, po prvé, že postup predaja banky Banco Popular, ktorý začal FROB pred prijatím uvedeného programu, bol v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 24 nariadenia o SRM v spojení s článkom 39 smernice 2014/59, po druhé, že FROB v konečnom dôsledku vyzval dvoch potenciálnych nadobúdateľov, aby predložili ponuky, a po tretie, že napokon bola doručená jediná platná ponuka.

68

SRB tiež uviedla, že prevod „nových akcií II“ by sa mal uskutočniť na základe záväznej ponuky nadobúdateľa zo 7. júna 2017 a mal by ho vykonať FROB.

69

72

Ešte v ten istý deň FROB v súlade s článkom 29 nariadenia o SRM prijal opatrenia nevyhnutné na vykonávanie sporného programu riešenia krízovej situácie.

D. Skutkové okolnosti, ktoré nastali po prijatí sporného programu riešenia krízovej situácie

73

Dňa 14. júna 2018 Deloitte predložila SRB ocenenie rozdielu v zaobchádzaní, upravené v článku 20 ods. 16 až 18 nariadenia o SRM, ktoré vykonala s cieľom určiť, či by sa s akcionármi a veriteľmi zaobchádzalo lepšie, keby bola Banco Popular predmetom bežného konkurzného konania (ďalej len „ocenenie 3“). Dňa 31. júla 2018 Deloitte zaslala SRB dodatok k tomuto oceneniu, ktoré obsahovalo opravu určitých formálnych chýb.

74

77

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 7. augusta 2017 odvolatelia podali žalobu, ktorou sa po prvé domáhali zrušenia sporného programu riešenia krízovej situácie a rozhodnutia 2017/1246, po druhé náhrady škody, ktorá im údajne vznikla v dôsledku týchto rozhodnutí, a po tretie určenia neplatnosti ocenenia 2 a získania náhrady.

A. Konanie na Všeobecnom súde

78

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 31. októbra 2017 SRB podľa článku 92 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu navrhla, aby Všeobecný súd nariadil vykonanie dokazovania v súvislosti s predložením určitých písomností uvedených v prílohe k tomuto návrhu. Všeobecný súd rozhodnutím z 28. novembra 2017 rozhodol, že tomuto návrhu na nariadenie vykonania dokazovania v tejto fáze konania nevyhovie.

79

Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 6. mája 2019 odvolatelia predložili nový návrh dôkazov podľa článku 85 ods. 3 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Komisia a SRB predložili pripomienky k tomuto novému návrhu dôkazov v stanovenej lehote.

83

Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 9. októbra 2020 odvolatelia znovu predložili nový návrh dôkazov podľa toho istého ustanovenia jeho rokovacieho poriadku. Komisia a SRB, ako aj Španielske kráľovstvo a Banco Santander predložili pripomienky k tomuto novému návrhu dôkazov v stanovenej lehote.

84

V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 svojho rokovacieho poriadku Všeobecný súd 16. marca 2021 vyzval SRB, aby predložila určité dokumenty. Listom z 30. marca 2021 SRB odpovedala, že požadované dokumenty sú sčasti dôverné a môže ich predložiť, ak Všeobecný súd nariadi vykonanie dokazovania v tomto zmysle.

85

88

Vo svojom druhom žalobnom návrhu sa odvolatelia domáhali, aby bola SRB a Komisii uložená povinnosť zaplatiť im náhradu škody na základe ich mimozmluvnej zodpovednosti. Odvolatelia podali dva odlišné návrhy na náhradu škody, prvý založený na zrušení sporného programu riešenia krízovej situácie a rozhodnutia 2017/1246, a druhý nezávislý od tohto zrušenia.

89

V treťom žalobnom návrhu sa odvolatelia domáhali zrušenia ocenenia 2 a uplatňovali právo na náhradu.

90

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd zamietol žalobu v celom rozsahu.

zrušil napadnutý rozsudok,

–

vyhovel ich návrhom podaným na Všeobecný súd, ktorými sa domáhajú zrušenia sporného programu riešenia krízovej situácie a rozhodnutia 2017/1246, a v dôsledku toho uložil Komisii a SRB povinnosť, aby im vrátili ich investície do banky Banco Popular, alebo, ak to nie je možné, uložil povinnosť zaplatiť im náhradu škody na základe ich mimozmluvnej zodpovednosti,

–

uložil Komisii a SRB povinnosť zaplatiť im náhradu škody na základe ich mimozmluvnej zodpovednosti nezávisle od zrušenia sporného programu riešenia krízovej situácie a rozhodnutia 2017/1246,

–

priznal im nárok na akúkoľvek ďalšiu dodatočnú náhradu, ktorá sa považuje za primeranú.

93

Komisia, SRB, Španielske kráľovstvo, ako aj Banco Santander navrhujú, a to každý z nich, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil odvolateľom povinnosť nahradiť trovy konania.

94

V prípade, že by Súdny dvor vyhovel odvolaniu a v súlade s článkom 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie rozhodol, že sám rozhodne o žalobe o neplatnosť, Banco Santander mu v súlade s článkom 264 druhým odsekom ZFEÚ navrhuje, aby obmedzil pôsobnosť rozsudku, ktorý sa má vydať, tak, že zachová účinky predaja banky Banco Popular banke Banco Santander.

V. O odvolaní

Hoci Súdny dvor už vo svojom rozsudku z 18. júna 2024, Komisia/SRB ( C‑551/22 P , EU:C:2024:520 , body 102 a 103 ), rozhodol, že sporný program riešenia krízovej situácie nepredstavuje napadnuteľný akt v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, takže žaloba je v časti, v ktorej sa týka tohto programu, neprípustná, rozhodnutie 2017/1246, ktorým Komisia schválila tento program, má znaky aktu, ktorý môže byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

98

Súdny dvor však spresnil, že v rámci žaloby o neplatnosť podanej proti rozhodnutiu Komisie, akým je rozhodnutie 2017/1246, sa dotknuté fyzické alebo právnické osoby môžu dovolávať protiprávnosti programu riešenia krízovej situácie, ktorý táto inštitúcia schválila, čím mu priznala záväzné právne účinky, čo im zaručuje dostatočnú súdnu ochranu. Okrem toho zastáva názor, že Komisia sa týmto schválením stotožnila so skutočnosťami a dôvodmi uvedenými v tomto programe, v dôsledku čoho sa za ne musí prípadne zodpovedať pred súdmi Únie (rozsudok z 18. júna 2024, Komisia/SRB, C‑551/22 P , EU:C:2024:520 , bod 96 a citovaná judikatúra).

99

Práve v tomto kontexte je potrebné preskúmať odvolacie dôvody, ktoré spochybňujú zákonnosť sporného programu riešenia krízovej situácie.

B. O piatej časti druhého odvolacieho dôvodu založenej na porušení článku 90 nariadenia o SRM, ako aj článkov 17, 41 a 52 Charty v spojení s článkom 1 prvého dodatkového protokolu k EDĽP, a o šiestej časti tohto odvolacieho dôvodu založenej porušení povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 296 ZFEÚ

a)

Argumentácia účastníkov konania

102

V prvom rade odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 503 a 504 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho výkladu článku 90 nariadenia o SRM, keď sa domnieval, že právo na prístup k spisu zaručené týmto článkom sa týka výlučne subjektu, ktorý je predmetom rozhodnutia o riešení krízovej situácie. Španielske znenie („ personas sujetas a las decisiones “), anglické znenie („ persons who are the subject of “) a portugalské znenie („ pessoas sujeitas aus decisões “) tohto ustanovenia totiž neodkazujú na predmet rozhodnutia o riešení krízovej situácie, ale o osobách, na ktoré sa takéto rozhodnutie vzťahuje. Okrem toho článok 41 ods. 2 písm. b) Charty zaručuje aj právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka.

103

V druhom rade porušenie práva na prístup k spisu v priebehu správneho konania, ktoré predchádza prijatiu rozhodnutia, nemôže byť napravené v priebehu súdneho konania a v prípade porušenia práva na obhajobu by mohlo viesť k zrušeniu tohto rozhodnutia. Skutočnosť, že odvolatelia museli začať súdne konanie bez toho, aby sa oboznámili so spisom, však porušila právo odvolateľov na obhajobu, a to tým skôr, že ešte stále nemajú prístup k úplnému spisu.

107

SRB, Španielske kráľovstvo a Banco Santander tvrdia, že táto časť je nedôvodná.

b)

Posúdenie Súdnym dvorom

108

Pokiaľ ide o prípustnosť piatej časti druhého odvolacieho dôvodu, treba uviesť, že bez ohľadu na určitý stupeň nepresnosti možno na základe uvedenej argumentácie pochopiť, že odvolatelia sa na základe článku 90 ods. 4 nariadenia o SRM a článkov 17, 41 a 52 Charty v spojení s článkom 1 prvého dodatkového protokolu k EDĽP dovolávajú práva na prístup k úplným zneniam sporného programu riešenia krízovej situácie, ocenenia 2 a iných prípravných dokumentov.

112

Pokiaľ ide o vec samu, z úvah uvedených v bodoch 497 až 504 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd pri zamietnutí argumentácie založenej na porušení práva na prístup ku všetkým informáciám obsiahnutým v spise vychádzal tak z neuplatniteľnosti ratione personae článku 90 ods. 4 nariadenia o SRM, ako aj z toho, že spis obsahuje dôverné informácie. Treba však konštatovať, že každá z týchto úvah môže sama osebe odôvodniť rozhodnutie Všeobecného súdu.

113

115

V rámci režimu zavedeného nariadením o SRM je však dodržiavanie požiadaviek služobného tajomstva stanovených v článku 339 ZFEÚ spresnené nielen výhradou vyjadrenou v článku 90 ods. 4 nariadenia o SRM, ale aj v článku 88 ods. 1 druhom pododseku tohto nariadenia, ktorý SRB zakazuje sprístupniť informácie, na ktoré sa vzťahujú tieto požiadavky, inému verejnému alebo súkromnému subjektu, okrem prípadov, keď je takéto sprístupnenie potrebné v rámci súdnych konaní. Ako spresňuje článok 88 ods. 5 uvedeného nariadenia, SRB je povinná pred zverejnením informácií zabezpečiť, aby tieto informácie neobsahovali dôverné informácie.

116

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 525 napadnutého rozsudku, ktorý nebol v rámci odvolania kritizovaný, konštatoval, že predloženie dokumentov nariadené Všeobecným súdom nezaručuje odvolateľom prístup ku všetkým týmto dokumentom, ak obsahujú dôverné údaje.

117

Za týchto podmienok treba konštatovať, že Všeobecný súd sa v bodoch 505, 506, 515 a 527 napadnutého rozsudku nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že odvolatelia sa nemohli dovolávať práva na prístup k úplným zneniam sporného programu riešenia krízovej situácie, ocenenia 2 a iných prípravných dokumentov, keďže tieto úplné znenia obsahovali dôverné informácie.

Súdny dvor však tiež vo viacerých oblastiach práva Únie rozhodol, že odôvodnenie aktu spôsobujúceho ujmu osobe podliehajúcej súdnej právomoci, ktoré spočíva na posúdení relatívneho postavenia súkromných subjektov, môže byť do určitej miery obmedzené s cieľom chrániť informácie týkajúce sa týchto subjektov, na ktoré sa vzťahuje obchodné tajomstvo. Povinnosť dodržiavať obchodné tajomstvo však nemôže zbaviť povinnosť odôvodnenia jej podstaty. Ak teda takýto akt môže byť vzhľadom na povinnosť dodržiavať obchodné tajomstvo dostatočne odôvodnený bez toho, aby obsahoval najmä všetky číselné údaje, na ktorých sa úvahy zakladajú, z odôvodnenia musia napriek tomu jasným a jednoznačným spôsobom vyplývať tieto úvahy, ako aj použitá metodika (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P , EU:C:2008:375 , body 108 až 111 ; z 21. decembra 2016, Club Hotel Loutraki a i./Komisia, C‑131/15 P , EU:C:2016:989 , bod 48 , ako aj z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P , EU:C:2021:601 , body 110 , 111 a 120 ).

121

V prípade dôverných informácií teda článok 47 Charty nepriznáva dotknutej osobe právo na prístup k celému spisu, pokiaľ sú dodržané podmienky pripomenuté v bodoch 119 a 120 tohto rozsudku.

122

V bode 526 napadnutého rozsudku však Všeobecný súd uviedol bez toho, aby to bolo spochybnené v rámci odvolania, že informácie, ktoré zostávajú začiernené v nedôverných zneniach sporného programu riešenia krízovej situácie, ocenenia 2 a iných prípravných dokumentov, sú na riešenie sporu irelevantné.

126

Ako vyplýva z bodu 112 tohto rozsudku, tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého sa ako akcionári subjektu, ktorého krízová situácia sa rieši, mohli dovolávať práva zaručeného v článku 90 ods. 4 nariadenia o SRM, aj keby bolo dôvodné, nemôže spochybniť zákonnosť rozhodnutia Všeobecného súdu uvedeného v predchádzajúcom bode, takže toto tvrdenie sa musí zamietnuť ako neúčinné.

127

Z toho vyplýva, že piata časť druhého odvolacieho dôvodu je čiastočne nedôvodná a čiastočne neúčinná.

2.

O šiestej časti druhého odvolacieho dôvodu

130

V prvom rade tvrdia, že Všeobecný súd sa v bodoch 543 a 545 napadnutého rozsudku nesprávne domnieval, že odôvodnenie tohto programu bolo dostatočné, pokiaľ ide o konštatovanie existencie zlyhávania, hoci SRB nepreskúmala iné realizovateľné riešenia. Okrem toho SRB sa bez ďalšieho vysvetlenia uspokojila s konštatovaním, že iné riešenia by problémy s likviditou banky Banco Popular nevyriešili. Okrem toho SRB neposkytla žiadne odôvodnenie v súvislosti s voľbou nástroja odpredaja ani nespresnila dôvod, prečo by tento nástroj predstavoval najlepšie riešenie. V tejto súvislosti odvolatelia tiež tvrdia, že na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd rozhodol v bodoch 556 a 557 napadnutého rozsudku, SRB mala uviesť dôvody, pre ktoré sa domnievala, že zostávajúca časť núdzovej pomoci na zvýšenie likvidity uvedená v týchto bodoch už nebude vyplatená.

131

Všeobecný súd ďalej v bodoch 536 až 540 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že skutočnosti uvedené v článku 6 ods. 6 tohto programu mohli odôvodniť postup verejného predaja banky Banco Popular. V tejto súvislosti kritizujú najmä neexistenciu informácií o tom, prečo všetky zainteresované strany, s výnimkou banky Banco Santander, nepredložili ponuku. Okrem toho SRB mala v spornom programe riešenia krízovej situácie spresniť dôvod, prečo FROB neposkytol jednej z týchto strán novú lehotu na predloženie ponuky. Ďalej nie je odôvodnené ani stanovenie predajnej ceny banky Banco Popular.

132

Navyše na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd rozhodol v bode 553 napadnutého rozsudku, odôvodnenie programu riešenia krízovej situácie z roku 2016 obsiahnuté v odôvodneniach 44 až 46 sporného programu riešenia krízovej situácie bolo nedostatočné. Tieto body odôvodnenia sa totiž nezaoberajú ustanoveniami týkajúcimi sa núdzového plánu umožňujúceho rýchlo získať likviditu a scenárom umožňujúcim prekonať nedostatok likvidity počas štyroch mesiacov, zatiaľ čo podľa odvolateľov tieto ustanovenia mohli problémy s likviditou vyriešiť.

136

V treťom rade ani rozhodnutie Komisie 2017/1246 nerešpektuje povinnosť odôvodnenia. Na jednej strane Všeobecný súd v bodoch 576 a 577 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že rozhodnutie, ktorým sa, ako v prejednávanej veci, Komisia obmedzuje na vyjadrenie súhlasu s obsahom rozhodnutia SRB, je dostatočne odôvodnené vzhľadom na veľmi krátku lehotu, ktorú mala táto inštitúcia k dispozícii.

137

Na druhej strane odvolatelia kritizujú body 580 až 583 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd konštatoval, že ich tvrdenie založené na porušení zásad týkajúcich sa prenesenia právomocí stanovených v rozsudku z 13. júna 1958, Meroni/Vysoký úrad ( 9/56 , EU:C:1958:7 ), predstavuje nový žalobný dôvod, ktorý sa musí zamietnuť ako neprípustný. V bode 153 ich žaloby na prvom stupni sa totiž odvolávali na túto judikatúru v súvislosti s povinnosťou Komisie vykonávať kontrolu a s chýbajúcim odôvodnením čisto konkludentného rozhodnutia Komisie.

138

Komisia a Banco Santander tvrdia, že šiesta časť druhého odvolacieho dôvodu je neprípustná z dôvodu, že odvolatelia len opakujú tvrdenia uvedené v prvostupňovom konaní a presne neidentifikujú kritizované body napadnutého rozsudku. V každom prípade táto šiesta časť je nedôvodná.

Pokiaľ ide najprv o námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou a bankou Banco Santander, treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z článku 168 ods. 1 písm. d) a z článku 169 ods. 2 rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní musia byť presne uvedené kritizované časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh konkrétne podporujú, inak sú odvolanie alebo dotknutý odvolací dôvod neprípustné. Tieto požiadavky odôvodnenia vyplývajúce z týchto ustanovení nespĺňa odvolanie, ktoré sa bez toho, aby obsahovalo argumentáciu osobitne smerujúcu k označeniu právnych vád, ktoré sa nachádzajú v napadnutom rozsudku, obmedzuje na opakovanie alebo doslovné reprodukovanie žalobných dôvodov a tvrdení už uvedených na Všeobecnom súde, vrátane tých, ktoré vychádzali zo skutočností, ktoré tento súd výslovne zamietol. Takéto odvolanie totiž v skutočnosti predstavuje len návrh na opätovné preskúmanie žaloby podanej na Všeobecný súd, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora (rozsudok z 11. januára 2024, Planistat Europe a Charlot/Komisia, C‑363/22 P , EU:C:2024:20 , body 40 a 41 , ako aj citovaná judikatúra).

141

Pokiaľ však odvolateľ spochybňuje výklad alebo uplatnenie práva Únie vykonané Všeobecným súdom, môžu sa právne otázky skúmané na prvom stupni nanovo prejednať v rámci odvolania. Keby totiž odvolateľ nemohol založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už použitých na Všeobecnom súde, odvolacie konanie by čiastočne stratilo svoj zmysel (rozsudky z 12. septembra 2006, Reynolds Tobacco a i./Komisia, C‑131/03 P , EU:C:2006:541 , bod 51 , ako aj z 9. júla 2020, Haswani/Rada, C‑241/19 P , EU:C:2020:545 , bod 50 a citovaná judikatúra).

145

Hoci odvolatelia spochybňujú toto konštatovanie z dôvodu, že v bode 82 písm. iv) a viii) svojej repliky v prvostupňovom konaní uviedli vyškrtnutia týkajúce sa ocenenia rezerv na právne riziká a synergie, treba napriek tomu uviesť, že argumentáciou uvedenou v bode 82 tejto repliky odvolatelia tvrdili, že nedošlo k porušeniu povinnosti odôvodnenia, ale k porušeniu článku 20 nariadenia o SRM, a nie. Potvrdzuje to skutočnosť, že z tejto argumentácie vyplýva, že boli schopní pochopiť a spochybniť ocenenie 2. Všeobecný súd však v bode 558 napadnutého rozsudku preskúmal argumentáciu odvolateliek založenú na porušení povinnosti odôvodnenia.

146

Druhá výhrada šiestej časti druhého odvolacieho dôvodu teda predstavuje nový odvolací dôvod v rozsahu, v akom spochybňuje odôvodnenie ocenenia 2, a preto sa musí zamietnuť ako neprípustná.

2) O veci samej

147

Navyše podľa ustálenej judikatúry platí, že hoci z odôvodnenia vyžadovaného článkom 296 ZFEÚ musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutej osobe pochopiť odôvodnenie prijatého opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho, takéto odôvodnenie musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a kontextu, v ktorom bol akt prijatý. V tejto súvislosti sa nevyžaduje, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia musí byť posúdená nielen vzhľadom na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť a konkrétne na záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. mája 2019, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, C‑450/17 P , EU:C:2019:372 , body 85 a 87 , ako aj z 29. septembra 2022, ABLV Bank/SRB, C‑202/21 P , EU:C:2022:734 , bod 193 a citovanú judikatúru).

150

Navyše Súdny dvor už rozhodol, že stupeň presnosti odôvodnenia rozhodnutia musí byť primeraný materiálnym možnostiam a technickým podmienkam alebo lehote, v ktorých musí byť prijaté. Pri vypracovaní aktu tak inštitúcie Únie nie sú povinné zaujať stanovisko k zjavne druhoradým skutočnostiam alebo predvídať možné námietky (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P , EU:C:2008:392 , bod 167 a citovanú judikatúru, ako aj zo 6. novembra 2012, Éditions Odile Jacob/Komisia, C‑551/10 P , EU:C:2012:681 , bod 48 ).

V prvom rade odvolatelia tvrdia, že odôvodnenie týkajúce sa podmienok riešenia krízovej situácie stanovených v článku 18 ods. 1 prvom pododseku písm. a) a b) nariadenia o SRM je nedostatočné.

154

Pokiaľ ide o podmienku stanovenú v článku 18 ods. 1 prvom pododseku písm. a) tohto nariadenia, kritika vznesená voči bodu 543 napadnutého rozsudku je založená na predpoklade, že SRB mala predtým, ako dospela k záveru o existencii zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania banky Banco Popular, preskúmať, či existujú iné realizovateľné riešenia.

155

Takáto požiadavka však nevyplýva z článku 18 ods. 1 prvého pododseku písm. a) a z článku 18 ods. 4 písm. c) nariadenia o SRM, podľa ktorých sa subjekt považuje za subjekt, ktorý zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá, ak nie je schopný uhrádzať svoje dlhy alebo iné záväzky v čase splatnosti, alebo ak existujú objektívne skutočnosti, na základe ktorých možno dospieť k záveru, že v blízkej budúcnosti k tomu dôjde. Za týchto podmienok Všeobecný súd v bodoch 542 až 544 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že údaje týkajúce sa skutočnosti, že likvidita banky Banco Popular sa zhoršila, uvedené v odôvodneniach 23 a 24 sporného programu riešenia krízovej situácie, z právneho hľadiska dostatočne odôvodňujú zlyhávanie alebo pravdepodobné zlyhanie tejto banky.

156

V druhom rade odvolatelia spochybňujú odôvodnenie týkajúce sa určenia a uplatnenia nástroja odpredaja obchodnej činnosti ako nástroja riešenia krízovej situácie.

160

Pokiaľ ide o bod 545 napadnutého rozsudku, v rozsahu, v akom odvolatelia tvrdia, že SRB nevysvetlila dôvody, prečo bol nástroj odpredaja obchodnej činnosti použitý ako nástroj riešenia krízovej situácie, treba konštatovať, že Všeobecný súd v ňom naopak rozhodol, že článok 5 sporného programu riešenia krízovej situácie obsahuje vysvetlenia týkajúce sa voľby tohto nástroja a dôvodov, pre ktoré sa SRB domnievala, že ostatné nástroje vymenované v článku 22 ods. 2 nariadenia o SRM neumožňujú dosiahnuť ciele riešenia krízovej situácie v rovnakom rozsahu. Vzhľadom na tieto konštatovania Všeobecného súdu tvrdenie založené na nedostatku odôvodnenia nemôže uspieť.

161

Pokiaľ ide o postup verejného predaja banky Banco Popular, Všeobecný súd v bodoch 536 a 537 napadnutého rozsudku konštatoval, že informácie uvedené v článku 6 ods. 6 sporného programu riešenia krízovej situácie umožňujú pochopiť priebeh tohto postupu a že na jeho konci bola predložená jediná platná ponuka, ktorú SRB považovala za rozumné prijať, aby sa zabránilo nekontrolovanej platobnej neschopnosti banky Banco Popular.

162

Z toho vyplýva, že prvá výhrada založená na porušení článku 296 ZFEÚ, pokiaľ ide o sporný program riešenia krízových situácií, sa musí zamietnuť.

ii) O odôvodnení rozhodnutia 2017/1246

166

V prvom rade odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 576 a 577 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že rozhodnutie 2017/1246, ktorým sa Komisia obmedzila na vyjadrenie súhlasu s obsahom sporného programu riešenia krízovej situácie, spĺňa požiadavky vyplývajúce z článku 296 ZFEÚ z dôvodu veľmi krátkej lehoty, ktorú mala Komisia k dispozícii.

167

169

Všeobecný súd teda v bode 576 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že nemožno vyžadovať, aby Komisia predložila dodatočné odôvodnenie svojho schválenia, keďže toto odôvodnenie môže spočívať len v prevzatí informácií, ktoré už sú uvedené v programe riešenia krízovej situácie. Okrem toho podľa článku 18 ods. 7 nariadenia o SRM Komisia nie je povinná vykonať druhú analýzu vo vzťahu k analýze SRB, ale len schváliť alebo neschváliť jej rozhodnutie.

170

Všeobecný súd sa tiež nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 577 napadnutého rozsudku zohľadnil veľmi krátku lehotu, v ktorej mala Komisia schváliť sporný program riešenia krízovej situácie. Ako bolo pripomenuté v bode 150 tohto rozsudku, z ustálenej judikatúry vyplýva, že stupeň presnosti odôvodnenia rozhodnutia musí byť primeraný materiálnym možnostiam a technickým podmienkam alebo lehote, v ktorej musí byť rozhodnutie vydané. Okolnosti, za ktorých bol sporný program riešenia krízovej situácie prijatý a schválený, sa pritom vyznačovali určitou naliehavosťou.

171

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd v bode 578 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že odôvodnenie rozhodnutia 2017/1246 je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 296 ZFEÚ.

175

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa musí šiesta časť druhého odvolacieho dôvodu zamietnuť v celom rozsahu.

C. O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na porušení článku 18 ods. 1 prvého pododseku písm. a) nariadenia o SRM

176

V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu sa odvolatelia odvolávajú na porušenie článku 18 ods. 1 prvého pododseku písm. a) nariadenia o SRM. Táto časť sa delí na tri výhrady.

1.

V druhom rade odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 163 až 169 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že údajné porušenie povinností zachovávať dôvernosť zo strany SRB pred prijatím sporného programu riešenia krízovej situácie je na účely uplatnenia článku 18 ods. 1 prvého pododseku písm. a) nariadenia o SRM irelevantné. Všeobecný súd mal najskôr overiť spôsob, akým by sa situácia vyvíjala, ak by k tejto nezrovnalosti nedošlo. Ďalej napadnutý rozsudok obsahuje rozporuplné odôvodnenie, keď na jednej strane uvádza, že napadnutý akt musí byť zrušený, ak sa preukáže, že nezrovnalosť mala dostatočný vplyv, pričom na druhej strane rozhodol, že dôvody, ktoré viedli k riešeniu krízovej situácie, sú v tejto súvislosti irelevantné. Okrem toho Všeobecný súd v bodoch 168 a 169 tohto rozsudku dospel k nesprávnemu záveru, že zásada nemo auditur propiam turpitudinem allegans sa neuplatní, pretože SRB a Komisia nemali prospech zo svojho protiprávneho správania. Podľa nich výhoda SRB v prejednávanej veci spočíva v tom, že vyhlásenia jej predsedníčky a únik informácií boli ignorované a ututlané. Napokon odôvodnenie 116 nariadenia o SRM stanovuje vyvrátiteľnú domnienku, že porušenie povinnosti zachovávať dôvernosť je príčinou zlyhania.

180

V treťom rade na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd rozhodol v bodoch 173 až 176 napadnutého rozsudku z dôvodu údajného porušenia povinnosti zachovávať dôvernosť, boli SRB a Komisia podľa článku 41 Charty povinné konať tak, aby zabránili ujme spôsobenej týmto porušením povinnosti zachovávať dôvernosť, a teda overiť možnosť poskytnúť v dostatočnom predstihu núdzovú pomoc na zvýšenie likvidity alebo navrhnúť iné menej obmedzujúce riešenia.

a)

O prípustnosti

183

Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti založenú na opakovaní tvrdení predložených Všeobecnému súdu, treba uviesť, že v prvej časti prvého odvolacieho dôvodu sa odvolatelia snažia spochybniť výklad článku 18 ods. 1 prvého pododseku písm. a) nariadenia o SRM, pričom spresňujú kritizované body napadnutého rozsudku a tvrdenia, na ktorých je ich kritika založená. Prvú časť tohto odvolacieho dôvodu teda nemožno vyhlásiť za neprípustnú v celom rozsahu.

184

V rozsahu, v akom SRB tvrdí, že odvolatelia uvádzajú nové tvrdenie v súvislosti s uplatnením zásady nemo auditur propiam turpitudinem allegans , keďže spresňujú, čo podľa nich predstavuje výhodu, ktorú mali využiť SRB a Komisia, stačí uviesť, že odvolatelia vo svojom odvolaní v podstate uplatnili rovnakú argumentáciu ako v žalobe a v replike v prvostupňovom konaní.

187

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 18 ods. 1 prvý pododsek písm. a) až c) nariadenia o SRM podmieňuje prijatie programu riešenia krízovej situácie troma kumulatívnymi podmienkami, a to po prvé, že dotknutý subjekt zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá, po druhé, že s prihliadnutím na požadované lehoty a iné relevantné okolnosti neexistujú reálne vyhliadky, že akékoľvek alternatívne opatrenia súkromného sektora prijaté v súvislosti so subjektom by zabránili jeho zlyhaniu v primeranom časovom horizonte a po tretie, že opatrenie na riešenie krízovej situácie je nevyhnutné vo verejnom záujme.

188

Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu sa týka len prvej z týchto podmienok, a to že dotknutý subjekt zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá. Pokiaľ ide o túto podmienku, článok 18 ods. 4 prvý pododsek písm. c) nariadenia o SRM spresňuje, že subjekt sa považuje za subjekt, ktorý zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá, ak nie je schopný uhrádzať svoje dlhy alebo iné záväzky v čase splatnosti, alebo ak existujú objektívne skutočnosti, na základe ktorých možno dospieť k záveru, že k tomu v blízkej budúcnosti dôjde.

189

Po prvé z toho, že v znení článku 18 ods. 1 prvého pododseku písm. a) a v článku 18 ods. 4 prvom pododseku písm. c) nariadenia o SRM chýba odkaz na okolnosti, ktoré by viedli k zlyhaniu, treba vyvodiť, že tieto ustanovenia umožňujú dospieť k záveru o zlyhaní dotknutého subjektu bez ohľadu na takéto prípadné okolnosti.

193

Po druhé ani znenie článku 18 ods. 1 prvého pododseku písm. a) a článku 18 ods. 4 prvého pododseku písm. c) nariadenia o SRM neodkazuje na existenciu alebo neexistenciu alternatív k riešeniu krízovej situácie.

194

Ako Všeobecný súd v podstate uviedol v bodoch 133, 145 a 147 napadnutého rozsudku, na vyvodenie záveru o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní v zmysle článku 18 ods. 1 prvého pododseku písm. a) tohto nariadenia stačí, aby SRB a Komisia konštatovali existenciu krízy likvidity, ako je stanovená v článku 18 ods. 4 prvom pododseku písm. c) uvedeného nariadenia. Naproti tomu vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 189 až 191 tohto rozsudku, samotná skutočnosť, že zlyhaniu bolo možné v minulosti zabrániť, nepredstavuje dôvod, ktorý by bránil SRB a Komisii zistiť existenciu takejto situácie.

195

Okrem toho, pokiaľ ide o údajnú povinnosť, ktorá im ukladá v čase, keď zvažujú prijať program riešenia krízovej situácie dotknutého subjektu, overiť, či existujú iné alternatívne riešenia k riešeniu spočívajúcemu v prijatí takéhoto opatrenia s cieľom zabrániť jeho zlyhaniu, zo samotného znenia článku 18 ods. 1 prvého pododseku písm. b) nariadenia o SRM vyplýva, že takéto posúdenie spadá pod druhú podmienku, ktorej podlieha prijatie programu riešenia krízovej situácie. Prípadná dostupnosť alternatívnych riešení teda nemôže spochybniť zákonnosť takéhoto programu z hľadiska prvej podmienky uvedenej v článku 18 ods. 1 prvom pododseku písm. a).

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolatelia kritizujú posúdenie vykonané Všeobecným súdom v bodoch 180 až 229 napadnutého rozsudku, ktoré sa týka druhej podmienky, ktorej podlieha prijatie programu riešenia krízovej situácie a ktorá je stanovená v článku 18 ods. 1 prvom pododseku písm. b) nariadenia o SRM.

1.

Argumentácia účastníkov konania

199

V prvom rade odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd porušil povinnosť odôvodnenia, keď v bodoch 182 až 184 napadnutého rozsudku uviedol, že ich tvrdenia týkajúce sa poskytnutia dodatočnej núdzovej pomoci na zvýšenie likvidity banke Banco Popular sa zakladajú na čistých dohadoch alebo predstavujú len domnienky. Podľa odvolateliek, ak by bola banke Banco Popular vyplatená dodatočná núdzová pomoc na zvýšenie likvidity vo výške 6 miliárd eur, táto banka by mohla pokračovať vo svojej činnosti prinajmenšom do 21. júna 2017.

200

203

Tento záujem je potvrdený záväznými ponukami, ktoré Banco Popular dostala na nestrategické aktíva. V bode 211 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zamietol ich tvrdenia v tomto ohľade z dôvodu, že sa zakladajú výlučne na článkoch v tlači. Neexistuje však žiadny právny základ na zamietnutie dôkazu z dôvodu, že vyplýva z článkov v tlači.

204

Vo štvrtom rade odvolatelia tvrdia, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený a vychádza z podstatne nesprávneho posúdenia skutkového stavu v rozsahu, v akom Všeobecný súd v bodoch 223 a 224 tohto rozsudku konštatoval, že súkromný predaj tretej osobe nepredstavuje alternatívu k prijatiu sporného programu riešenia krízovej situácie. Na rozdiel od toho, čo konštatoval Všeobecný súd, totiž ponuky uvedené v žalobe na prvom stupni mohli preukázať, že o prípadné nadobudnutie banky Banco Popular bol skutočný záujem. Okrem toho súkromný predaj by sa neuskutočnil 29. mája 2017, ale 6. júna 2017, keďže SRB vyžadovala od zainteresovaných strán, aby predložili ponuky do šiestich hodín.

205

V piatom rade Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 229 napadnutého rozsudku konštatoval, že štátna pomoc a použitie Fondu sú v rozpore s cieľmi riešenia krízovej situácie a že SRB nemôže uložiť štátu povinnosť, aby poskytol určitému subjektu pomoc. Táto pomoc je totiž výslovne stanovená v článku 18 ods. 4 prvého odseku písm. d) bode iii), ako aj v článku 18 ods. 6 písm. c) a v článku 19 ods. 1 a 3 nariadenia o SRM. Navyše hoci SRB nemôže uložiť členským štátom, aby poskytli určitému subjektu pomoc, z odôvodnenia 52 tohto nariadenia vyplýva, že mala napriek tomu možnosť navrhnúť poskytnutie pomoci alebo podporiť použitie Fondu, čo by sa mohlo uskutočniť v kombinácii s akýmkoľvek iným riešením.

208

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolatelia v podstate tvrdia, že Všeobecný súd porušil svoju povinnosť odôvodnenia a/alebo skreslil dôkazy, keď v bodoch 179 až 229 napadnutého rozsudku zamietol ich argumentáciu, podľa ktorej SRB porušila článok 18 ods. 1 prvý pododsek písm. b) nariadenia o SRM.

209

V tejto súvislosti treba uviesť, že odvolatelia na Všeobecnom súde tvrdili, že na rozdiel od toho, čo konštatovala SRB v spornom programe riešenia krízovej situácie, existovalo aspoň šesť realizovateľných alternatívnych opatrení, ktoré predstavovali alternatívy k opatreniu na riešenie krízovej situácie. V piatich výhradách uvedených na podporu druhej časti prvého odvolacieho dôvodu spochybňujú posúdenia Všeobecného súdu týkajúce sa piatich z týchto opatrení, a to po prvé dodatočnú núdzovú pomoc na zvýšenie likvidity, po druhé zvýšenie základného imania, po tretie oddelenie aktív, po štvrté súkromný predaj tretej osobe, a po piate financovanie zo strany Fondu alebo poskytnutie štátnej pomoci.

210

Pokiaľ však ide o prvú až štvrtú výhradu uvedenú na podporu druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, treba uviesť, že v rámci argumentácie zhrnutej v bodoch 199, 200 a 204 tohto rozsudku odvolatelia nespresňujú, v čom odôvodnenie uvedené v bodoch 182 až 184, 194, 223 a 224 napadnutého rozsudku neumožňuje pochopiť úvahy Všeobecného súdu, ale v skutočnosti spochybňujú dôvodnosť tohto odôvodnenia, a vyzývajú teda Súdny dvor, aby opätovne preskúmal skutkové okolnosti, ktoré už uviedli na Všeobecnom súde.

V rozsahu, v akom odvolatelia namietajú skreslenie, treba uviesť, že tvrdeniami zhrnutými v bodoch 201 a 202 tohto rozsudku formulujú takúto výhradu len vo vzťahu ku konštatovaniam uvedeným v bodoch 200 až 203 a 208 napadnutého rozsudku. Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že odvolateľ, ktorý sa odvoláva na skreslenie, musí v súlade s článkom 256 ZFEÚ, článkom 58 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článkom 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora presne označiť dôkazy, ktoré Všeobecný súd skreslil, a preukázať chyby v analýze, ktoré podľa jeho názoru viedli Všeobecný súd k tomuto skresleniu. Navyše takéto skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkových okolností a dôkazov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. novembra 2022, Komisia/Valencia Club de Fútbol, C‑211/20 P , EU:C:2022:862 , bod 55 a citovanú judikatúru).

213

Treba však konštatovať, že pokiaľ ide o body 200 až 203 a 208 napadnutého rozsudku, odvolatelia sa obmedzujú na tvrdenie, že došlo ku skresleniu, keď odkazujú na veľký počet dokumentov priložených k odvolaniu bez toho, aby akokoľvek spresnili chyby v analýze, ktorých sa mal Všeobecný súd dopustiť pri svojom posúdení. Okrem toho, pokiaľ ide o výňatky z dokumentov citované v bodoch 200 až 203 tohto rozsudku, treba konštatovať, že tieto výňatky zďaleka neodhaľujú zjavné skreslenie, ale naopak potvrdzujú posúdenie Všeobecného súdu, pokiaľ ide o neexistenciu pevného záväzku dotknutých bánk. Zdá sa teda, že odvolatelia sa v podstate snažia dosiahnuť nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov zo strany Súdneho dvora. Tieto tvrdenia treba preto zamietnuť ako neprípustné.

Pokiaľ ide o piatu výhradu smerujúcu proti bodu 229 napadnutého rozsudku, odvolatelia tvrdia, že financovanie z Fondu predstavovalo alternatívne opatrenie v zmysle článku 18 ods. 1 prvého odseku písm. b) nariadenia o SRM. Všeobecný súd však takúto argumentáciu nezamietol v bode 229 tohto rozsudku, ale v jeho bode 227, a to z dôvodu, ktorý odvolatelia v rámci ich odvolania nekritizovali, že podľa článku 76 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia môže SRB použiť financovanie z Fondu len v rámci opatrenia na riešenie krízovej situácie. Tento výklad je podporený článkom 18 ods. 6 písm. c) a článkom 19 ods. 3 uvedeného nariadenia, v ktorých sa spresňujú podmienky, ktorými sa riadi použitie Fondu v programe riešenia krízovej situácie, a teda predpokladajú splnenie podmienky stanovenej v článku 18 ods. 1 prvom pododseku písm. b). Financovanie z Fondu preto nemožno považovať za alternatívu k riešeniu krízovej situácie v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia. Tieto úvahy neobsahujú nesprávne právne posúdenie.

216

Na druhej strane odvolatelia tvrdia, že SRB mohla Španielskemu kráľovstvu „navrhnúť“, aby poskytlo banke Banco Popular štátnu pomoc. Takáto argumentácia však nespochybňuje posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bode 228 napadnutého rozsudku, podľa ktorého SRB ani Komisia nemohli uložiť členskému štátu povinnosť poskytnúť určitému subjektu pomoc.

217

Okrem toho, ako Všeobecný súd v podstate v bode 229 napadnutého rozsudku správne rozhodol, konštatovať, ako tvrdia odvolatelia, že poskytnutie pomoci môže predstavovať „alternatívne riešenie“ v zmysle článku 18 ods. 1 prvého pododseku písm. b) nariadenia o SRM, je v rozpore s cieľom riešenia krízovej situácie uvedeným v článku 14 ods. 2 písm. c) tohto nariadenia, ktorý spresňuje, že štátne zdroje je potrebné chrániť prostredníctvom maximálneho zníženia využívania výnimočnej verejnej finančnej podpory. Takéto „riešenie“ je tiež nezlučiteľné s okolnosťou, že podľa článku 18 ods. 4 prvého pododseku písm. d) uvedeného nariadenia má poskytnutie výnimočnej verejnej finančnej podpory v zásade za následok, že dotknutý subjekt sa považuje za subjekt, ktorý zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá.

V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu sa odvolatelia odvolávajú na porušenie článku 18 ods. 1 prvého pododseku písm. c) nariadenia o SRM. Delí sa na tri výhrady.

1.

Argumentácia účastníkov konania

221

V prvom rade odvolatelia tvrdia, že na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd rozhodol v bodoch 243 až 245 a 247 napadnutého rozsudku, záujmy akcionárov a veriteľov musia byť vyvážené verejným záujmom, aby sa minimalizovali náklady na riešenie krízovej situácie a aby sa zabránilo zbytočnému zníženiu hodnoty v zmysle článku 14 ods. 2 druhého pododseku nariadenia o SRM. Domnievajú sa, že táto požiadavka proporcionality vyplýva tak z ustanovení nariadenia o SRM, a to z článku 18 ods. 1 prvého pododseku písm. c) tohto nariadenia v spojení s článkom 18 ods. 5, článkom 6 ods. 3 písm. b), článkom 14 a článkom 15 ods. 2 uvedeného nariadenia v spojení s odôvodneniami 45 a 46 tohto nariadenia, ako aj z článkov 17 a 52 Charty a z článku 1 prvého dodatkového protokolu k EDĽP.

222

Komisia, SRB a Banco Santander tvrdia, že tretia časť prvého odvolacieho dôvodu je neprípustná v rozsahu, v akom sa odvolatelia obmedzujú na opakovanie alebo doslovné prevzatie žalobných dôvodov a tvrdení, ktoré už boli uvedené na Všeobecnom súde. V každom prípade je táto tretia časť nedôvodná.

226

Španielske kráľovstvo tvrdí, že táto časť je nedôvodná.

2.

Posúdenie Súdnym dvorom

227

Článok 18 ods. 1 písm. c) prvý pododsek nariadenia o SRM stanovuje, že prijatie opatrenia na riešenie krízovej situácie musí byť nevyhnutné vo verejnom záujme, čo je v súlade s odsekom 5 tohto článku prípad, ak je takéto opatrenie nevyhnutné na dosiahnutie jedného alebo viacerých cieľov riešenia krízovej situácie uvedených v článku 14 tohto nariadenia primeranými prostriedkami. Zo znenia tohto článku 18 ods. 1 prvého pododseku písm. c) jasne vyplýva, že pri uplatnení článku 18 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia nie je potrebné zohľadniť alternatívne riešenia krízovej situácie a likvidácie dotknutého subjektu, čo potvrdzuje aj kontext, do ktorého patrí toto posledné uvedené ustanovenie.

231

Ako bolo totiž pripomenuté v bode 187 tohto rozsudku, článok 18 ods. 1 prvý pododsek písm. a) až c) nariadenia o SRM podmieňuje prijatie programu riešenia krízových situácií troma kumulatívnymi podmienkami, z ktorých posledná sa týka nevyhnutnosti opatrenia na riešenie krízovej situácie vo verejnom záujme, zatiaľ čo druhá sa týka práve neexistencie alternatívnych riešení krízovej situácie a likvidácie. To, či existujú alternatívne riešenia krízovej situácie a likvidácie, treba teda preskúmať v rámci overenia druhej z týchto podmienok stanovenej v článku 18 ods. 1 prvom pododseku písm. b) tohto nariadenia.

232

235

Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia, potreba zohľadniť len súkromné záujmy akcionárov a veriteľov sa nevyžaduje ani vzhľadom na zásadu proporcionality, tak ako bola zakotvená v ustanoveniach nariadenia o SRM uvedených v bode 221 tohto rozsudku, ani vzhľadom na článok 17 a článok 52 ods. 1 Charty.

236

Pokiaľ totiž ide o dodržiavanie zásady proporcionality, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že cieľ všeobecného záujmu nemožno sledovať bez zohľadnenia skutočnosti, že ho treba zosúladiť so základnými právami dotknutými opatrením, a to náležitým vyvážením cieľa všeobecného záujmu a dotknutých práv [pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. decembra 2022, Orde van Vlaamse Balies a i., C‑694/20 , EU:C:2022:963 , bod 41 a citovanú judikatúru, ako aj z 23. marca 2023, Generalstaatsanwaltschaft Bamberg (Výnimka zo zásady ne bis in idem), C‑365/21 , EU:C:2023:236 , bod 59 ]. Ako však bolo uvedené v bode 233 tohto rozsudku, práva akcionárov a veriteľov nie sú jedinými právami, ktoré sa musia zohľadniť v kontexte riešenia krízovej situácie.

237

Prvá výhrada uvedená na podporu tretej časti prvého odvolacieho dôvodu sa teda musí zamietnuť ako nedôvodná.

241

V tejto súvislosti je pravda, že zo spoločného výkladu bodov 1, 47 a 48 tejto repliky vyplýva, že argumentácia odvolateľov založená na nezrovnalosti v postupe predaja sa sčasti zakladala na dokumentoch, ktoré neboli k dispozícii v čase podania žaloby na prvom stupni.

242

Táto okolnosť však sama osebe nemôže preukázať, že Všeobecný súd v bode 261 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že odvolatelia nepreukázali dôvod, prečo vo svojej žalobe na prvom stupni nenapadli zákonnosť postupu predaja.

243

Keďže sa totiž uvedená argumentácia zakladala aj na dokumentoch, ktoré boli dostupné v čase podania tejto žaloby, odvolateľom prislúchalo preukázať, prečo im skutočnosť, že nemali prístup k týmto neskôr uverejneným dokumentom, bránila v tom, aby v tom čase namietali uvedenú správnosť, aj keby to znamenalo, že by túto argumentáciu neskôr rozšírili prostredníctvom týchto dokumentov.

V prvej až štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolatelia namietajú nesprávne právne posúdenia, ktorých sa Všeobecný súd dopustil pri výklade a uplatnení článku 20 nariadenia o SRM v súvislosti s oceneniami 1 a 2.

247

Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 20 ods. 1 nariadenia o SRM pred prijatím rozhodnutia o opatrení na riešenie krízovej situácie alebo výkonom právomoci odpísať alebo právomoci vykonať konverziu relevantných kapitálových nástrojov SRB zabezpečuje, aby nezávislá osoba uskutočnila spravodlivé, obozretné a realistické ocenenie aktív a záväzkov dotknutého subjektu.

248

Pokiaľ ide o toto ocenenie, odseky 2, 3, 10 a 11 tohto článku 20 rozlišujú medzi konečnými oceneniami, teda oceneniami, ktoré spĺňajú všetky požiadavky stanovené v odsekoch 1 a 4 až 9 tohto článku, a predbežnými oceneniami, ktoré nespĺňajú všetky tieto požiadavky. Podľa článku 20 ods. 13 nariadenia o SRM však predbežné ocenenie vykonané v súlade s článkom 20 ods. 10 a 11 tohto nariadenia predstavuje pre SRB platný základ pre rozhodnutie o opatreniach na riešenie krízovej situácie alebo pre výkon právomoci odpísať alebo konvertovať relevantné kapitálové nástroje.

249

V prvej až tretej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolatelia v podstate tvrdia, že na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd rozhodol v napadnutom rozsudku, ocenenia 1 a 2 nespĺňajú požiadavky stanovené v článku 20 ods. 1, 4, 5, 7 a 9 nariadenia o SRM. V štvrtej časti tohto odvolacieho dôvodu založenej na porušení článku 20 ods. 10 a 11 tohto nariadenia, v podstate tvrdia, že predbežné ocenenia môžu predstavovať platný základ na prijatie opatrenia na riešenie krízovej situácie len vtedy, ak po nich nasleduje konečné ex post ocenenie.

1.

O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu

253

V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že na rozdiel od toho, ako rozhodol Všeobecný súd, ocenenia 1 a 2 nespĺňali požiadavky stanovené v článku 20 ods. 1 a 4 nariadenia o SRM.

a)

Vo svojej tretej výhrade odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd v bode 392 tohto rozsudku nesprávne rozhodol, že v ocenení 2 nepredstavuje ocenenie určitých aktív podhodnotenie, ktoré je v rozpore s článkom 20 ods. 1 tohto nariadenia. Pokiaľ ide o úvery a pohľadávky stanovené v bodoch 370 a 371 uvedeného rozsudku, odvolatelia tvrdia, že článok 8 návrhu regulačných technických predpisov sa uplatňuje len na aktíva, ktoré pri oceňovaní vyžadujú osobitnú pozornosť. Pokiaľ ide o body 378 a 379 toho istého rozsudku, odvolatelia tvrdia, že rozdiel v hodnote daňových aktív zohľadnený v ocenení 2 a vo výpočtoch banky Banco Santander po riešení krízovej situácie nemožno odôvodniť zápornými základmi dane. V bodoch 386 a 387 napadnutého rozsudku Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že priznanie nulovej hodnoty obchodnému majetku bolo odôvodnené, zatiaľ čo Banco Popular naďalej pokračovala vo svojich činnostiach ako subjekt odlišný od banky Banco Santander až do 4. októbra 2018. Okrem toho, pokiaľ ide o vplyv nízkej výkonnosti banky Banco Popular na hodnotu nehmotných aktív, odôvodnenie napadnutého rozsudku je čisto špekulatívne.

257

Vo svojej štvrtej výhrade odvolatelia tvrdia, že široké rozpätie hodnôt použité spoločnosťou Deloitte v ocenení 2 nie je obozretné, spravodlivé a realistické. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 396 napadnutého rozsudku nesprávne uviedol, že odvolatelia spochybnili vierohodnosť tohto rozpätia bez toho, aby uviedli akékoľvek konkrétne tvrdenie. Okrem toho, hoci článok 2 ods. 3 návrhu regulačných technických predpisov umožňuje predstaviť ocenenie vo forme rozpätí hodnôt, široké rozpätie hodnôt spoločnosti Deloitte nemôže spĺňať kritérium obozretného, spravodlivého a realistického ocenenia.

b)

Posúdenie Súdnym dvorom

261

Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou a bankou Banco Santander, treba uviesť, že v prvej časti druhého odvolacieho dôvodu sa odvolatelia v podstate snažia spochybniť výklad článku 20 ods. 1 a 4 nariadenia o SRM vykonaný Všeobecným súdom. Okrem toho odvolanie obsahuje presné informácie, pokiaľ ide o kritizované body napadnutého rozsudku, ako aj tvrdenia, na ktorých sa zakladá ich kritika. Za týchto podmienok nemožno prvú časť tohto odvolacieho dôvodu vyhlásiť za neprípustnú.

262

Pokiaľ ide o vec samu, odvolatelia uvádzajú päť výhrad na podporu prvej časti druhého odvolacieho dôvodu.

265

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd v bodoch 294 až 296 a 347 napadnutého rozsudku správne rozhodol, bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, že posúdenie ECB týkajúce sa zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania banky Banco Popular spôsobilo neplatnosť ocenenia 1 týkajúceho sa tej istej situácie.

266

Pokiaľ ide o ocenenie 2, treba konštatovať, že argumentácia odvolateľov spočíva na zjavne nesprávnom výklade bodu 353 napadnutého rozsudku. Na rozdiel od toho, čo tvrdia, Všeobecný súd sa neobmedzil na konštatovanie, že ocenenie dotknutého subjektu malo byť založené na spravodlivých, obozretných a realistických predpokladoch, ale zdôraznil, že odhadca mal tiež zohľadniť rôzne faktory a okolnosti. Podľa skutkových konštatovaní Všeobecného súdu uvedených v bode 356 tohto rozsudku ocenenie 2 bolo založené na predpokladoch a zohľadnilo viaceré faktory, pričom sa opieralo o odhady a hodnotenia do budúcnosti. Okrem toho v bode 357 uvedeného rozsudku správne uviedol, že vzhľadom aj na časové obmedzenia a dostupné informácie sú určité neistoty a aproximácie vlastné každému predbežnému oceneniu vykonanému podľa článku 20 ods. 10 nariadenia o SRM.

267

Za týchto podmienok treba konštatovať, že Všeobecný súd v bode 357 toho istého rozsudku správne rozhodol, bez toho, aby spochybnil konštatovanie uvedené bode 353 tohto rozsudku, že výhrady formulované spoločnosťou Deloitte nemohli spochybniť spravodlivú, obozretnú a realistickú povahu ocenenia 2.

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 20 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že ocenenie aktív a záväzkov musí byť „spravodlivé, obozretné a realistické“, pričom nevyžaduje taxatívne určenie všetkých položiek aktív a záväzkov. Takáto požiadavka nevyplýva ani z článku 20 ods. 4 uvedeného nariadenia, ktorý sa obmedzuje na konštatovanie, že „cieľom“ oceňovania „je posúdiť hodnotu aktív a záväzkov“.

271

Ako je však spresnené v článku 20 ods. 10 druhej vete nariadenia o SRM, ak predbežné ocenenie musí v naliehavej situácii obsahovať posúdenie aktív a záväzkov, musí spĺňať požiadavku spravodlivosti, obozretnosti a reálnosti len v maximálne reálnej miere za daných okolností. Taxatívne určenie všetkých položiek aktív a záväzkov sa totiž môže ukázať ako nemožné v naliehavej situácii, akou je situácia spojená s prijímaním predbežných ocenení.

272

V rovnakom duchu článok 8 návrhu regulačných technických predpisov stanovuje, že odhadca venuje osobitnú pozornosť položkám, pri ktorých existuje značná neistota ocenenia a ktoré majú významný vplyv na celkové ocenenie.

273

276

Pokiaľ ide o úvery a pohľadávky uvedené v bodoch 370 a 371 napadnutého rozsudku, odvolatelia sa obmedzujú na konštatovanie, že podľa nich sa článok 8 návrhu regulačných technických predpisov uplatňuje len na aktíva, ktoré vyžadujú osobitnú pozornosť pri oceňovaní. V bode 370 tohto rozsudku však Všeobecný súd konštatoval, že úvery a pohľadávky patria medzi položky, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie, pre ktoré existuje značná neistota a ktorým odhadca venuje osobitnú pozornosť. Vo svojom odvolaní však odvolatelia neuvádzajú žiadne tvrdenie, ktoré by konkrétne spochybňovalo toto posúdenie, ale v podstate navrhujú, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie skutkového stavu, čo v rámci odvolania nie je v jeho právomoci. Takéto tvrdenie je teda neprípustné.

277

Pokiaľ ide o body 378 a 379 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd rozhodol, že ocenenie daňových pohľadávok vykonané bankou Banco Santander po vyriešení krízovej situácie banky Banco Popular nemôže preukázať, že Deloitte vykonala podhodnotenie. V tejto súvislosti najmä uviedol, že hodnota, ktorú Banco Santander pripísala týmto aktívam, závisela okrem iného od synergií medzi bankami Banco Santander a Banco Popular, zatiaľ čo Deloitte mala určiť hodnotu jednotlivých kategórií aktív nie pre určitého nadobúdateľa, ale pre každého potenciálneho nadobúdateľa. Odvolatelia však spochybňujú dôvodnosť týchto posúdení skutkovej povahy, a teda navrhujú, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie skutkového stavu, takže ich návrh v tomto ohľade musí byť vyhlásený za neprípustný.

278

Napokon v bodoch 386 a 387 tohto rozsudku Všeobecný súd pripomenul vysvetlenia poskytnuté spoločnosťou Deloitte, pokiaľ ide o metódu oceňovania nehmotného majetku, pričom spresnil, že podľa nej slabé výsledky banky Banco Popular naznačujú možné znehodnotenie nehmotných aktív. Odvolatelia vo svojom odvolaní spochybňujú tieto posúdenia a odvolávajú sa na údajne špekulatívnu povahu tohto posledného uvedeného konštatovania, pričom sa opierajú o skutočnosti, ktoré nastali po riešení krízovej situácie. Z toho vyplýva, že odvolatelia opäť navrhujú, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie skutkového stavu, čo predstavuje vo fáze odvolania neprípustný návrh.

Hoci odvolatelia vo svojom odvolaní tvrdia, že použité rozpätie bolo príliš veľké na to, aby sa mohlo považovať za obozretné, spravodlivé a realistické, uznávajú, že zvolená metóda ocenenia bola v súlade s týmto ustanovením. Preto opätovne navrhujú, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie skutkového stavu, čo predstavuje vo fáze odvolania neprípustný návrh.

282

Štvrtá výhrada je teda neprípustná.

5) O piatej výhrade

283

Vo svojej piatej výhrade odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 404 až 409 napadnutého rozsudku nesprávne zamietol ich argumentáciu, podľa ktorej existuje rozpor medzi hodnotou aktív zohľadnenou v ocenení 2, ktorá sa pohybovala v rozmedzí od 1,3 miliardy eur do mínus 8,2 miliardy eur, a ocenením 1, ako aj posúdením ECB týkajúcim sa zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania banky Banco Popular, ktoré viedlo k záveru o solventnosti banky Banco Popular.

287

V druhom rade vzhľadom na úvahy uvedené v bode 264 tohto rozsudku Všeobecný súd správne rozhodol, že posúdenie ECB týkajúce sa zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania banky Banco Popular spôsobilo neplatnosť ocenenia 1 v rozsahu, v akom sa týkalo tej istej situácie.

288

Pokiaľ ide v treťom rade o údajné rozpory medzi ocenením 2 a týmto posúdením ECB, odvolatelia nespochybňujú konštatovanie uvedené v bode 409 napadnutého rozsudku, podľa ktorého ocenenie 2 nemalo zohľadňovať účtovnú hodnotu, ale hospodársku hodnotu banky Banco Popular, čo môže vylúčiť existenciu zjavného rozporu medzi negatívnou hospodárskou hodnotou zohľadnenou v tomto ocenení a konštatovaním uvedeným najmä v uvedenom posúdení ECB, podľa ktorého bola Banco Popular solventná.

289

Okrem toho v prípade neexistencie akéhokoľvek spresnenia, pokiaľ ide o údajné rozpory týkajúce sa výpočtu nevýkonných aktív, tvrdenie založené na takýchto rozporoch nemôže postačovať na preukázanie nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa dopustil Všeobecný súd.

a)

Argumentácia účastníkov konania

292

Po prvé odvolatelia tvrdia, že na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd rozhodol v bodoch 292 a 293 napadnutého rozsudku, musí analýzu stanovenú v článku 20 ods. 5 písm. a) nariadenia o SRM vykonať nezávislá osoba, a nie SRB. Po druhé v bode 298 napadnutého rozsudku Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že odvolatelia neuviedli tvrdenia, pokiaľ ide o článok 20 ods. 5 písm. c) tohto nariadenia, pričom vo svojej replike v prvostupňovom konaní tvrdili, že tieto ocenenia neanalyzovali cieľ sledovaný týmto posledným uvedeným ustanovením. Po tretie Všeobecný súd v bodoch 299 a 301 napadnutého rozsudku bez akéhokoľvek dôkazu alebo odôvodnenia rozhodol, že ocenenie 2 zahŕňalo analýzu stanovenú v článku 20 ods. 5 písm. b), f) a g) uvedeného nariadenia.

293

Banco Santander namieta neprípustnosť druhej časti druhého odvolacieho dôvodu, keďže odvolatelia len opakujú tvrdenia, ktoré už uviedli na Všeobecnom súde. V každom prípade táto časť je nedôvodná.

Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Banco Santander, treba uviesť, že v druhej časti druhého odvolacieho dôvodu sa odvolatelia snažia spochybniť výklad článku 20 ods. 5 nariadenia o SRM vykonaný Všeobecným súdom, pričom spresňujú kritizované body napadnutého rozsudku a tvrdenia, na ktorých sa zakladá ich kritika. Druhá časť tohto odvolacieho dôvodu sa teda nemôže vyhlásiť za neprípustnú v celom rozsahu.

296

Pokiaľ však ide o tretiu výhradu uvedenú na podporu tejto časti, Všeobecný súd na základe sporného programu riešenia krízovej situácie a správy banky Deloitte konštatoval, že Deloitte pri svojej analýze zohľadnila ciele stanovené v článku 20 ods. 5 písm. b), f) a g) tohto nariadenia. Hoci sa odvolatelia teraz odvolávajú na chýbajúcu analýzu týchto cieľov v ocenení 2, spochybňujú posúdenie skutkového stavu Všeobecným súdom avšak bez toho, aby sa odvolávali na skreslenie skutkového stavu. Tretia výhrada druhej časti druhého odvolacieho dôvodu je teda neprípustná.

2) O veci samej

297

Pokiaľ ide o prvú výhradu, treba pripomenúť, že článok 20 ods. 5 nariadenia o SRM spresňuje ciele, ktoré musí sledovať ocenenie aktív a záväzkov stanovené v jeho článku 20 ods. 1 Hoci sa v poslednom uvedenom ustanovení uvádza, že toto ocenenie musí vykonať osoba nezávislá od akéhokoľvek verejného orgánu vrátane SRB a vnútroštátneho orgánu na riešenie krízových situácií, ako aj od dotknutého subjektu, článok 20 ods. 3 tohto nariadenia výslovne stanovuje, že SRB môže vykonať predbežné ocenenie aktív a záväzkov v prípade, že nezávislé ocenenie nie je možné.

301

Nič to však nemení na tom, ako uviedla generálna advokátka v bode 48 svojich návrhov, že Všeobecný súd pritom mohol v bodoch 302 a 303 napadnutého rozsudku rozhodnúť, bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, že ocenenie 1 bolo v súlade s ustanoveniami nariadenia o SRM na základe článku 20 ods. 10 a 11 tohto nariadenia.

302

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že v článku 20 ods. 10 uvedeného nariadenia sa spresňuje, že v prípade naliehavej situácie sa síce niektoré z požiadaviek na oceňovanie musia splniť, zatiaľ čo iné sa musia splniť, len ak je to možné. V rámci týchto dvoch typov požiadaviek sa však v tomto ustanovení neuvádza analýza cieľov ocenenia stanovených v článku 20 ods. 5 toho istého nariadenia.

303

Okrem toho článok 20 ods. 11 nariadenia o SRM výslovne stanovuje, že ocenenie, ktoré nespĺňa všetky požiadavky stanovené v článku 20 ods. 1 a 4 až 9 tohto nariadenia, sa považuje za predbežné, kým nezávislá osoba nevykoná oceňovanie, ktoré je plne v súlade s uvedenými požiadavkami. Podľa článku 20 ods. 13 uvedeného nariadenia takéto predbežné ocenenie predstavuje pre SRB platný základ pre prijatie rozhodnutia o opatreniach na riešenie krízovej situácie. Údajné nezohľadnenie cieľa uvedeného v článku 20 ods. 5 písm. c) toho istého nariadenia nemá za následok nezákonnosť ocenenia, ale len jeho predbežnú povahu.

306

V tretej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že došlo k porušeniu článku 20 ods. 7 a 9 nariadenia o SRM. Táto časť sa delí na dve výhrady.

a)

Argumentácia účastníkov konania

307

V prvej výhrade odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 417 a 418 napadnutého rozsudku porušil článok 20 ods. 7 nariadenia o SRM, keď rozhodol, že nedostatky v účtovných dokumentoch uvedené v ocenení 2 neboli relevantné, pretože boli obsiahnuté v časti správy venovanej analýze scenára likvidácie. Na základe toho istého ustanovenia však ocenenie 2 presne posúdilo, či by sa s investormi v prípade likvidácie zaobchádzalo lepšie alebo horšie.

b)

Posúdenie Súdnym dvorom

311

Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti, treba uviesť, že v tretej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že v bodoch 417 a 418, ako aj v bodoch 421 až 423 napadnutého rozsudku Všeobecný súd nesprávne zamietol viaceré výhrady spochybňujúce súlad ocenenia 2 s článkom 20 ods. 7 a 9 nariadenia o SRM.

312

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Banco Santander, odvolatelia sa neobmedzujú na opakovanie tvrdení, ktoré uviedli v konaní na prvom stupni, takže tieto tvrdenia sú teda prípustné.

316

Tieto úvahy, ktoré odvolatelia v rámci odvolania nespochybňujú, z právneho hľadiska dostatočne odôvodňujú zamietnutie ich tvrdenia založeného na porušení článku 20 ods. 7 nariadenia o SRM.

317

Pokiaľ ide o druhú výhradu tretej časti druhého odvolacieho dôvodu založenú na porušení článku 20 ods. 9 nariadenia o SRM, odvolatelia sa obmedzujú na kritiku bodov 421 až 423 napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom Všeobecný súd konštatoval, že otázka zaobchádzania s rôznymi kategóriami akcionárov a veriteľov v prípade likvidácie nespadá pod ocenenie 2, ale pod ocenenie 3.

318

Z bodov 420, 421 a 423 in fine tohto rozsudku však vyplýva, že Všeobecný súd pri zamietnutí ich tvrdenia založeného na porušení článku 20 ods. 9 nariadenia o SRM vychádzal aj z konštatovania, že ocenenie 2 spĺňalo požiadavky vyplývajúce z tohto ustanovenia v maximálne reálnej miere za daných okolností v súlade s článkom 20 ods. 10 tohto nariadenia. Odvolatelia však toto konštatovanie nespochybňujú, takže druhá výhrada je tiež neúčinná.

320

V štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd porušil článok 20 ods. 10 a 11 nariadenia o SRM, keď v bodoch 277 až 284 napadnutého rozsudku rozhodol, že neprijatie konečného ex post ocenenia nemôže ovplyvniť platnosť sporného programu riešenia krízovej situácie.

321

Podľa článku 20 ods. 13 tohto nariadenia sa totiž predbežné ocenenie musí vykonať v súlade s odsekmi 10 a 11 tohto článku, aby predstavovalo platný základ pre rozhodnutie o opatreniach na riešenie krízovej situácie, a to pred riešením krízovej situácie. Z článku 20 ods. 11 uvedeného nariadenia pritom vyplýva, že po predbežnom ocenení by malo nasledovať konečné ex post ocenenie. V opačnom prípade by bola povinnosť prijať konečné ocenenia irelevantná.

322

Okrem toho, ak by podľa článku 20 ods. 10 nariadenia o SRM mali byť požiadavky stanovené v odsekoch 1, 7 a 9 tohto článku splnené len v rozsahu, v akom je to za daných okolností primerane možné, toto ustanovenie by výslovne nezbavovalo SRB povinnosti splniť požiadavky vyplývajúce z článku 20 ods. 5 tohto nariadenia. V tejto súvislosti odvolatelia dodávajú, že Všeobecný súd v bodoch 283 a 284 napadnutého rozsudku nesprávne zamietol ich tvrdenie, podľa ktorého odmietnutie prijať konečné ocenenia potvrdzuje nepresnosť predbežných verzií týchto ocenení.

325

V tejto súvislosti je nepochybne pravda, že článok 20 ods. 13 nariadenia o SRM sa týka predbežných ocenení vykonaných „v súlade s odsekmi 10 a 11 [tohto článku]“, čo naznačuje, že predbežné ocenenie musí spĺňať podmienky stanovené v odsekoch 10 a 11 uvedeného článku, aby mohlo predstavovať platný základ na účely prijatia opatrenia na riešenie krízovej situácie. Článok 20 ods. 11 tohto nariadenia však stanovuje, že oceňovanie, ktoré nespĺňa všetky požiadavky stanovené v odsekoch 1 a 4 až 9 tohto článku 20, sa považuje za predbežné, „až kým nezávislá osoba… nevykoná… konečné ex post ocenenie… čo najskôr“. Z tohto samotného znenia, najmä zo slovného spojenia „až kým“ vyplýva, že uskutočnenie konečného ex post ocenenia nepredstavuje podmienku na to, aby sa ocenenie mohlo považovať za predbežné.

326

Odvolatelia nesprávne tvrdia, že tento výklad môže zbaviť konečné ex post ocenenie stanovené v článku 20 ods. 11 nariadenia o SRM akéhokoľvek potrebného účinku. Podľa tohto ustanovenia je totiž jeho cieľom na jednej strane zabezpečiť, aby sa každá strata, ktorú utrpel dotknutý subjekt, plne zaúčtovala do jeho účtovníctva, a na druhej strane podložiť informáciami rozhodnutie opätovne pripísať pohľadávky alebo zvýšiť hodnotu vyplatenej protihodnoty podľa článku 20 ods. 12 tohto nariadenia.

327

Okrem toho, keďže ku konečnému ex post oceneniu dochádza vzhľadom na tento cieľ nevyhnutne po prijatí schválenia programu riešenia krízovej situácie, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa zákonnosť aktu Únie posudzuje na základe skutkových a právnych okolností existujúcich v čase prijatia aktu (rozsudok z 3. septembra 2015, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Komisia, C‑398/13 P , EU:C:2015:535 , bod 22 , ako aj citovaná judikatúra).

331

Z toho vyplýva, že štvrtá časť tohto odvolacieho dôvodu je nedôvodná.

G. O treťom odvolacom dôvode týkajúcom sa návrhu na náhradu škody spojeného so zrušením sporného programu riešenia krízovej situácie a rozhodnutia 2017/1246

332

Vo svojom treťom odvolacom dôvode odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 590 a 591 napadnutého rozsudku nesprávne zamietol ich návrh na náhradu škody spojený so zrušením sporného programu riešenia krízovej situácie a rozhodnutia 2017/1246.

333

336

V prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd sa v rámci svojho preskúmania ich žaloby o mimozmluvnej zodpovednosti z dôvodu porušenia povinnosti dôvernosti dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 339 ZFEÚ, ako aj článkov 88 a 91 nariadenia o SRM v spojení s odôvodnením 116 tohto nariadenia. Táto časť sa delí na osem výhrad.

1.

Argumentácia účastníkov konania

337

V prvom rade odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd porušil požiadavky náležitej starostlivosti a obozretnosti vyplývajúce z článkov 88 a 91 nariadenia o SRM v spojení s odôvodnením 116 tohto nariadenia, ako aj z článku 339 ZFEÚ, keď v bodoch 613 a 616 až 618 napadnutého rozsudku rozhodol, že predsedníčka SRB neporušila ani zásadu zachovávať dôvernosť ani povinnosť zachovávať služobné tajomstvo počas rozhovoru, ktorý poskytla televíznej stanici Bloomberg . Počas tohto rozhovoru totiž potvrdila, že SRB práve vykonáva dohľad nad bankou Banco Popular, na rozdiel od toho, čo by urobil náležite starostlivý a obozretný správny orgán.

341

Pokiaľ ide vo štvrtom rade o článok v tlači, uverejnený 31. mája 2017 agentúrou Reuters , odvolatelia tvrdia, že na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd konštatoval v bode 625 napadnutého rozsudku, únik interných informácií uvedený v tomto článku viedol trh k presvedčeniu, že Banco Popular bude predmetom opatrenia na riešenie krízovej situácie, a to bez ohľadu na popretie uvedené v následnej tlačovej správe SRB. Pokiaľ ide o úvahy uvedené v bodoch 627 až 632 tohto rozsudku, tvrdia, že hoci v iných článkoch uverejnených 11. a 15. mája 2017 v denníku El Confidencial sa už spomínalo riziko konkurzu banky Banco Popular, v žiadnom z týchto článkov sa na rozdiel od uvedeného článku uverejneného agentúrou Reuters neuvádzali zdroje Únie. V každom prípade Všeobecný súd opomenul skutočnosť, že medzi článkom uverejneným agentúrou Reuters 31. mája 2017 a vyhláseniami predsedníčky SRB z 23. mája 2017, bola preukázaná súvislosť, čo spôsobilo rozsiahlu paniku na trhu.

342

V piatom rade odvolatelia tvrdia, že odôvodnenie 116 a článok 88 nariadenia o SRM stanovujú vyvrátiteľnú domnienku, pokiaľ ide o existenciu príčinnej súvislosti medzi vyhláseniami, únikmi a inými oznámeniami verejnosti uskutočnenými v rozpore s povinnosťou zachovávať dôvernosť na jednej strane a spôsobenou škodou na strane druhej. V prípade porušenia tejto povinnosti by sa teda dôkazné bremeno prenieslo a bolo by na orgánoch Únie, aby preukázali neexistenciu takejto súvislosti. V bodoch 636 až 641 napadnutého rozsudku sa však Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď túto domnienku nezohľadnil.

346

V bode 169 bodoch ii) a iii) ich žaloby na prvom stupni sa však v súvislosti s vyhláseniami a únikmi zo strany SRB a rozhodovacím procesom odvolávali na porušenie zásad riadnej správy vecí verejných a náležitej starostlivosti, zásady nemo auditur , povinnosti odôvodnenia, zásady proporcionality v spojení s článkom 17 Charty, ako aj zásady zákazu diskriminácie. Tieto zásady a základné práva môžu zakladať mimozmluvnú zodpovednosť SRB a Komisie za porušenie článku 88 nariadenia o SRM, ako aj za nedostatok starostlivosti a obozretnosti pri vykonávaní článku 18 tohto nariadenia, keďže unáhlene prijali opatrenie na riešenie krízovej situácie banky Banco Popular, pričom sa dopustili viacerých opomenutí a protiprávnych konaní, ktoré odvolateľom spôsobili škodu. Odvolatelia tvrdia, že na týchto výhradách trvajú a odvolávajú sa na nesprávne právne posúdenia uvedené v rámci prvého a druhého odvolacieho dôvodu.

347

SRB tvrdí, že prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu je neprípustná z dôvodu, že odvolanie sa v tejto časti obmedzuje na opakovanie tvrdení, ktoré už boli uvedené v prvostupňovom konaní. Komisia sa z rovnakých dôvodov odvoláva na neprípustnosť ôsmej výhrady uvedenej na podporu tejto časti, pričom tvrdí, že uvedené tvrdenia sú všeobecné a nepresné, čo protistrane znemožňuje účinne sa brániť.

2.

Posúdenie Súdnym dvorom

350

V prvej až tretej výhrade prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu odvolatelia v podstate tvrdia, že body 611 až 618 napadnutého rozsudku obsahujú nesprávny výklad a nesprávne uplatnenie povinnosti zachovávať dôvernosť vyplývajúcej z článku 339 ZFEÚ, ako aj z článkov 88 a 91 nariadenia o SRM v spojení s jeho odôvodnením 116, a to vzhľadom na vyjadrenia predsedníčky SRB v rozhovore, ktorý poskytla televíznej stanici Bloomberg 23. mája 2017.

351

Pokiaľ ide v prvom rade o výklad tejto povinnosti, odvolatelia vytýkajú Všeobecnému súdu, že nezohľadnil, že samotná skutočnosť, že SRB vykonáva dohľad nad konkrétnym subjektom, môže porušiť uvedenú povinnosť.

352

Podľa článku 339 ZFEÚ povinnosť mlčanlivosti členov inštitúcií Únie a úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, ktorá sa vzťahuje na informácie chránené služobným tajomstvom, najmä informácie o podnikoch, ich obchodných stykoch alebo nákladových položkách, trvá aj po ukončení ich funkcie.

356

Napokon uvedené odôvodnenie špecifikuje takto uvedené informácie, a to „obsah a podrobnosti plánov riešenia krízových situácií a výsledok akéhokoľvek hodnotenia vypracovaného v tejto súvislosti“. Tieto informácie sa však podobne ako informácie uvedené v bode 354 tohto rozsudku týkajú opatrenia na riešenie krízovej situácie.

357

Z toho vyplýva, že samotná skutočnosť, že SRB a vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií skúmajú konkrétny subjekt v rámci alebo z hľadiska postupu alebo opatrenia na riešenie krízovej situácie, by mohla mať negatívny vplyv na tento subjekt, a preto sa musí považovať za skutočnosť, na ktorú sa vzťahuje povinnosť zachovávať dôvernosť stanovená v článku 88 ods. 1 nariadenia o SRM.

358

Naopak, odôvodnenia 15 a 89 tohto nariadenia poukazujú na úzku súvislosť, ktorá existuje medzi úlohami v oblasti dohľadu, ktoré boli zverené v rámci JMD, najmä ECB, a úlohami zverenými SRB nariadením o SRM. Z toho totiž vyplýva, že v záujme maximalizácie účinnosti JMD musí SRB úzko spolupracovať s ECB a ostatnými orgánmi zodpovednými za dohľad nad subjektmi v rámci JMD, najmä v prípade skupín podliehajúcich konsolidovanému dohľadu ECB. Za týchto okolností sa v článku 30 ods. 2 nariadenia o SRM stanovuje, že – najmä, ale nie výlučne, vo fázach plánovania riešenia krízových situácií, včasnej intervencie a riešenia krízových situácií – sú SRB a ECB povinné úzko spolupracovať a vymieňať si všetky informácie potrebné na plnenie svojich úloh.

362

Pokiaľ totiž ide o výňatok z rozhovoru citovaný v bode 612 tohto rozsudku, v bodoch 613, 615 a 616 uvedeného rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že uvedené vyjadrenia majú všeobecnú pôsobnosť, nespomínajú možnosť prijať opatrenie na riešenie krízovej situácie banky Banco Popular, a najmä neumožňujú z toho vyvodiť záver o pripravovanom zavedení takéhoto opatrenia a už vôbec nie o nástroji na riešenie krízovej situácie, ktorý by mohla SRB zaviesť. Pokiaľ ide o ďalší výňatok citovaný v bode 617 uvedeného rozsudku, Všeobecný súd sa obmedzil na konštatovanie, že tento výňatok sa netýka konkrétnej situácie banky Banco Popular.

363

Za týchto podmienok odvolatelia v rámci prvej a tretej výhrady nesprávne tvrdia, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho výkladu článku 88 ods. 1 nariadenia o SRM v spojení s odôvodnením 116 tohto nariadenia.

364

Okrem toho sa musí zamietnuť druhá výhrada týkajúca sa údajného rozporu v odôvodnení. V bodoch 615 a 616, ako aj v bodoch 485 až 488 napadnutého rozsudku Všeobecný súd totiž takmer identicky preskúmal, či predmetné informácie mohli odhaliť, že by Banco Popular mohla byť predmetom postupu riešenia krízovej situácie. Všeobecný súd tak pri skúmaní prípadného porušenia povinnosti dôvernosti vychádzal z rovnakého právneho kritéria.

V tejto súvislosti treba uviesť, že Všeobecný súd v bode 613 napadnutého rozsudku vychádzal z konštatovania, že vyhlásenia citované v bode 612 tohto rozsudku a uvedené v bode 365 tohto rozsudku neodkazujú na individuálne preskúmanie banky Banco Popular zo strany SRB s cieľom uskutočniť postup alebo opatrenie na riešenie krízovej situácie, ale vo všeobecnosti inštitúcií, t. j. všetkých inštitúcií, nad ktorými CRU vykonáva dohľad v spolupráci s ECB v rámci JMD.

368

Keďže odvolatelia sa v tejto súvislosti neodvolávajú na žiadne skreslenie, preskúmanie Súdnym dvorom v rámci tohto odvolania sa musí zakladať na tomto konštatovaní Všeobecného súdu.

369

Z toho vyplýva, že vzhľadom na konštatovania uvedené v bodoch 358 až 360 tohto rozsudku sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 613 napadnutého rozsudku uviedol, že okolnosť, že nad bankou Banco Popular ako úverovou inštitúciou, na ktorú sa vzťahuje JMD, vykonáva dohľad SRB v spolupráci s ECB, nie je dôvernou informáciou v zmysle článku 339 ZFEÚ a článkov 88 a 91 nariadenia o SRM v spojení s odôvodnením 116 tohto nariadenia.

370

O štvrtej výhrade založenej na údajnom úniku interných informácií

373

Vo štvrtej výhrade prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že článok v tlači, ktorý 31. mája 2017 uverejnila agentúra Reuter s, nemohol preukázať únik dôverných informácií, ktorý by predstavoval porušenie povinnosti zachovávať dôvernosť zo strany SRB a Komisie.

374

V tejto súvislosti z bodov 619 až 633 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd odmietol porušenie tejto povinnosti na jednej strane z dôvodu, že úniky informácií uvedené v tomto článku obsahovali informácie, ktoré SRB buď poprela, alebo už boli verejné. Na druhej strane v bodoch 634 až 643 tohto rozsudku konštatoval, že pred ním nebolo preukázané, že za únikom informácií, ktoré viedli k týmto informáciám, stojí SRB alebo Komisia.

375

O piatej až ôsmej výhrade prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu

378

Piata a šiesta výhrada prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu vychádzajú zo zjavne nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku.

379

Pokiaľ ide o piatu výhradu, treba uviesť, že v bodoch 637 až 641 tohto rozsudku sa Všeobecný súd vôbec nevyjadril k existencii príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti zachovávať dôvernosť a spôsobenou škodou, ale preskúmal predbežnú otázku, či porušenie tejto povinnosti, aj keby bolo preukázané, možno pripísať Komisii alebo SRB.

380

Siedma výhrada je teda neprípustná.

384

Pokiaľ ide napokon o ôsmu výhradu, Všeobecný súd v bodoch 647 až 650 napadnutého rozsudku zamietol výhradu založenú na údajnom pasívnom postoji SRB a Komisie z dôvodu, že odvolatelia nevysvetlili, čo im vytýkajú, ani opatrenia, ktoré mali prijať, ani ustanovenia zakladajúce povinnosť konať.

385

Hoci odvolatelia spochybňujú dôvodnosť týchto úvah, treba konštatovať, že ich argumentácia zhrnutá v bode 346 tohto rozsudku nemôže preukázať, že Všeobecný súd skreslil ich návrh na začatie konania.

386

389

Druhá časť štvrtého odvolacieho dôvodu je teda neúčinná.

J. O tretej časti štvrtého odvolacieho dôvodu týkajúcej sa návrhu na náhradu škody

390

V tretej časti štvrtého odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 678 až 698 napadnutého rozsudku nesprávne zamietol ich návrh na náhradu škody, ktorý súvisel so zrušením ocenenia 2 z dôvodu, ako neprípustný.

391

Pokiaľ ide o druhý návrh, ako uviedla generálna advokátka v bode 86 svojich návrhov, Všeobecný súd ho zamietol ako neprípustný. Podľa úvah uvedených v bodoch 689 až 698 napadnutého rozsudku totiž Všeobecný súd zastával názor, že žaloba na prvom stupni neumožňuje pochopiť právny základ tohto návrhu na náhradu škody, ktorý bol predložený v rámci spochybnenia ocenenia 2, keďže neexistuje žiadna zrozumiteľná súvislosť medzi uvádzanými ustanoveniami práva Únie a požadovanou náhradou škody.

395

Ani argumentácia uvedená na podporu odvolania však neumožňuje pochopiť právny základ tohto návrhu.

396

Všeobecný súd preto správne zamietol tento druhý žalobný návrh ako neprípustný.

397

400

Článok 138 ods. 1 tohto poriadku, uplatniteľný na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 tohto poriadku, uvádza, že účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

401

Keďže v prejednávanej veci odvolatelia nemali úspech vo svojich dôvodoch, treba vzhľadom na návrhy Komisie, SRB a banky Banco Santander uložiť im povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii, SRB a banke Banco Santander.

402

Podľa článku 140 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý je tiež uplatniteľný na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania.

Araceli García Fernández, Faustino González Parra, Fernando Luis Treviño de Las Cuevas, Juan Antonio Galán Alcázar, Lucía Palazuelo Vallejo‑Nágera, Macon SA, Marta Espejel García, Memphis Investments Ltd, MM. Pedro Alcántara de la Herrán Matorras, Pedro José de Jesús Benito Trebbau López, Pedro Regalado Cuadrado Martínez a María Rosario Mari Juan Domingo znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii, Jednotnej rade pre riešenie krízových situácií (SRB), a banke Banco Santander SA.

3.

Španielske kráľovstvo znáša svoje vlastné trovy konania.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: španielčina.