C-567/22

62022CJ0567

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 18. apríla 2024 ( *1 )

„Odvolanie – Verejná služba – Článok 8 ods. 2 druhý pododsek prílohy VII k Služobnému poriadku úradníkov Európskej únie – Paušálne náhrady cestovných výdavkov z miesta výkonu práce do miesta pôvodu – Nariadenie (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 – Nové pravidlá výpočtu – Úradníci, ktorých miesto pôvodu sa nachádza mimo územia členských štátov alebo mimo krajín a území uvedených v prílohe II k Zmluve o fungovaní EÚ alebo mimo územia členských štátov Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO) – Zásada rovnosti zaobchádzania“

V spojených veciach C‑567/22 P až C‑570/22 P,

ktorých predmetom sú štyri odvolania podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 25. augusta 2022,

v zastúpení: L. Levi a J.‑N. Louis, avocats,

odvolatelia,

ďalší účastníci konania:

YW,

YZ,

žalobcovia v prvostupňovom konaní (C‑569/22 P),

Európsky parlament , v zastúpení: E. Taneva a J. Van Pottelberge, splnomocnení zástupcovia,

Rada Európskej únie , v zastúpení: M. Bauer, X. Chamodraka a T. Verdi, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastníci konania v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory C. Lycourgos, sudcovia O. Spineanu‑Matei (spravodajkyňa), J.‑C. Bonichot, S. Rodin a L. S. Rossi,

generálny advokát: P. Pikamäe,

Vasile Dumitrescu a Guido Schwarz (C‑567/22 P), YT a YU (C‑568/22 P), YV (C‑569/22 P), ako aj ZA (C‑570/22 P) (ďalej spoločne len „odvolatelia“) sa svojimi odvolaniami v uvedenom poradí domáhajú zrušenia rozsudkov Všeobecného súdu Európskej únie z 15. júna 2022, Dumitrescu a Schwarz/Komisia ( T‑531/16 , ďalej len napadnutý rozsudok vo veci C‑567/22 P, EU:T:2022:362 ), z 15. júna 2022, YT a YU/Komisia ( T‑532/16 , ďalej len napadnutý rozsudok vo veci C‑568/22 P, EU:T:2022:363 ), z 15. júna 2022, YV a i./Komisia ( T‑533/16 , ďalej len napadnutý rozsudok vo veci C‑569/22 P, EU:T:2022:364 ), ako aj z 15. júna 2022, YY a ZA/Súdny dvor Európskej únie ( T‑545/16 , ďalej len napadnutý rozsudok vo veci C‑570/22 P, EU:T:2022:366 ) (ďalej spoločne len „napadnuté rozsudky“), ktorými tento súd zamietol ich žaloby o neplatnosť rozhodnutí Európskej komisie (T‑531/16 až T‑533/16) a Súdneho dvora Európskej únie (T‑545/16) o znížení alebo zrušení ročnej náhrady cestovných výdavkov od 1. januára 2014, aby si odvolatelia mohli zachovať vzťah s miestom ich pôvodu.

Právny rámec

Starý služobný poriadok

2

Príloha VII k Služobnému poriadku úradníkov Európskej únie v znení pred nadobudnutím účinnosti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013, ktorým sa mení Služobný poriadok úradníkov Európskej únie a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15 ) (ďalej len „starý služobný poriadok“), nazvaná „Odmena a náhrada výdavkov“, obsahovala oddiel 3 s názvom „Náhrada výdavkov“, ktorého pododdiel C s názvom „Cestovné výdavky“ obsahoval články 7 a 8 tejto prílohy. Článok 7 ods. 1 stanovoval, že úradník má nárok na náhradu cestovných výdavkov pre seba, svoju manželku/svojho manžela a závislé osoby skutočne žijúce v jeho domácnosti za rôznych okolností. Podľa článku 7 ods. 3:

2. Paušálna platba vychádza z príspevku na kilometer vzdialenosti medzi miestom zamestnania zamestnanca a miestom prijatia do zamestnania alebo miestom pôvodu…

…

4. Predchádzajúce ustanovenia sa uplatňujú na zamestnancov, ktorých miesto zamestnania sa nachádza na území členských štátov. …

…“

Služobný poriadok

4

(12)

Európska rada vo svojich záveroch z 8. februára 2013 o viacročnom finančnom rámci upozornila, že potreba konsolidovať verejné financie v krátkodobom, strednodobom a dlhodobom horizonte si vyžaduje osobitné úsilie zo strany každého orgánu verejnej správy a jeho zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť a účinnosť a prispôsobiť sa meniacemu sa hospodárskemu prostrediu. V tejto výzve v skutočnosti potvrdila cieľ návrhu Komisie z roku 2011 na zmenu Služobného poriadku úradníkov Európskej únie a Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie, a ktorého zámerom je zabezpečiť nákladovú účinnosť, a uznala, že problémy, ktorým v súčasnosti Európska únia čelí, si vyžadujú vynakladanie mimoriadneho úsilia zo strany všetkých orgánov štátnej správy a všetkých jej zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť a prispôsobiť sa meniacemu sa hospodárskemu a sociálnemu prostrediu v Európe. Európska rada navyše požadovala, aby sa ako súčasť reformy služobného poriadku pozastavila úprava odmien a dôchodkov všetkých zamestnancov inštitúcií Únie, ktorá sa vykonáva prostredníctvom metódy, na dva roky a aby sa ako súčasť reformy metódy úpravy platov opätovne zaviedla nová solidárna daň.

…

(24)

Pravidlá týkajúce sa času na cestu a ročného preplácania cestovných výdavkov medzi miestom výkonu práce a miestom pôvodu by sa mali zmodernizovať, zracionalizovať a prepojiť s expatriáciou, aby sa ich uplatňovanie stalo jednoduchším a transparentnejším. Predovšetkým by sa mal ročný čas na cestu nahradiť dovolenkou na návštevu domova a obmedziť maximálne na dva a pol dňa.“

…“

8

V článku 8 prílohy VII k služobnému poriadku sa uvádza:

„1. Úradníci, ktorí majú nárok na príspevok na expatriáciu alebo na zahraničné bydlisko, majú v každom kalendárnom roku v rámci obmedzení stanovených v odseku 2 nárok na vyplatenie paušálnej sumy zodpovedajúcej cestovným výdavkom z miesta výkonu práce na miesto pôvodu vymedzené v článku 7 [tejto prílohy] pre seba a, ak majú nárok na príspevok na domácnosť, pre manžela/manželku a nezaopatrené osoby v zmysle článku 2 [tejto prílohy].

…

2. Paušálna platba vychádza z príspevku na kilometer geografickej vzdialenosti medzi miestom výkonu práce úradníka a jeho miestom pôvodu.

Okolnosti predchádzajúce sporom, ako vyplývajú z napadnutých rozsudkov, možno zhrnúť takto.

10

Odvolatelia sú úradníkmi inštitúcie Únie, a to buď Komisie (veci C‑567/22 P až C‑569/22 P), alebo Súdneho dvora Európskej únie (vec C‑570/22 P). Ich miesto výkonu práce sa nachádza na území členského štátu, pričom miesto pôvodu je mimo územia členských štátov alebo mimo krajín a území uvedených v prílohe II k Zmluve o fungovaní EÚ alebo mimo územia členských štátov EZVO.

11

Po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 1023/2013 inštitúcie, ktoré zamestnávajú jednotlivých odvolateľov, stanovili sumu, ktorá im prináleží ako paušálna náhrada cestovných výdavkov z miesta výkonu práce na miesto pôvodu podľa článku 8 ods. 2 druhého pododseku prílohy VII k služobnému poriadku. V súlade s týmto ustanovením táto platba v súčasnosti zodpovedá príspevku vypočítanému za kilometer geografickej vzdialenosti medzi miestom výkonu práce úradníka a hlavným mestom členského štátu, ktorého je úradník štátnym príslušníkom, podľa stupnice kilometrov.

12

–

zrušil rozhodnutie, ktorým Komisia uplatnila vo vzťahu k nim po prvýkrát článok 8 ods. 2 druhý pododsek prílohy VII k služobnému poriadku,

–

zrušil akékoľvek rozhodnutie prijaté Komisiou voči nim na základe tohto ustanovenia od roku 2015,

–

zrušil rozhodnutia, ktorými Komisia zamietla ich sťažnosti,

–

zrušil rozhodnutie, ktorým žalovaná inštitúcia v každej z týchto vecí, teda Komisia alebo Súdny dvor Európskej únie, voči nim uplatnila po prvýkrát článok 8 ods. 2 druhý pododsek prílohy VII k služobnému poriadku,

–

zrušil rozhodnutia, ktorými táto inštitúcia zamietla ich sťažnosti, a

–

uložil uvedenej inštitúcii povinnosť nahradiť trovy konania.

19

Tieto žalobné dôvody boli založené po prvé na porušení článku 45 ZFEÚ, po druhé vo veci T‑531/16 na porušení všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania, po tretie vo veci T‑531/16 na porušení účelu článku 8 prílohy VII k služobnému poriadku v spojení so všeobecnou zásadou práva úradníka udržiavať osobné vzťahy s miestom jeho hlavných záujmov a s článkom 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj po štvrté na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a nadobudnutých práv. Keďže Všeobecný súd zamietol všetky uvedené žalobné dôvody, zamietol tento prvý žalobný návrh.

20

V dôsledku uvedeného Všeobecný súd v rozsudku napadnutom vo veci C‑567/22 P tiež zamietol návrh dotknutých odvolateľov, aby bola Komisii uložená povinnosť nahradiť ich ročné cestovné výdavky do miesta ich pôvodu na základe skutočných výdavkov.

21

Všeobecný súd preto zamietol žaloby vo veciach T‑531/16 až T‑533/16 a T‑545/16 v celom rozsahu.

zrušil napadnutý rozsudok,

–

v celom rozsahu vyhovel žalobám o neplatnosť, ktoré podali na Všeobecný súd, a

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania na obidvoch stupňoch.

24

zrušil napadnutý rozsudok,

–

v celom rozsahu vyhovel žalobe o neplatnosť, ktorú podal na Všeobecný súd, a

–

uložil Súdnemu dvoru Európskej únie povinnosť nahradiť trovy konania na obidvoch stupňoch.

27

30

Na podporu svojho odvolania odvolatelia vo veci C‑567/22 P uvádzajú tri odvolacie dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení článku 45 ZFEÚ, nedostatku odôvodnenia, nesprávnej právnej kvalifikácii, ako aj skreslení dôkazov v spise; druhý na porušení účelu článku 8 prílohy VII k služobnému poriadku, všeobecnej zásady týkajúcej sa práva úradníka udržiavať osobné vzťahy s miestom svojich hlavných záujmov, článkov 7 a 8 Charty, ako aj na skreslení dôkazov v spise a napokon tretí na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.

31

Na podporu svojich odvolaní odvolatelia vo veciach C‑568/22 P až C‑570/22 P uvádzajú dva odvolacie dôvody, pričom prvý odvolací dôvod je totožný s prvým odvolacím dôvodom vo veci C‑567/22 P a druhý je založený na porušení účelu článku 8 prílohy VII k služobnému poriadku, ako aj zásady proporcionality.

32

Na úvod treba uviesť, že na jednej strane druhý, tretí a sčasti štvrtý žalobný návrh odvolateľov vo veci T‑531/16 a na druhej strane druhý žalobný návrh odvolateľov vo veciach T‑532/16, T‑533/16 a T‑545/16 Všeobecný súd zamietol v uvedenom poradí v bodoch 26 až 28 napadnutého rozsudku vo veci C‑567/22 P, v bode 22 napadnutého rozsudku vo veci C‑568/22 P, v bode 23 napadnutého rozsudku vo veci C‑569/22 P a v bode 22 napadnutého rozsudku vo veci C‑570/22 P na základe úvah zhrnutých v bodoch 16 a 17 tohto rozsudku.

36

Z toho vyplýva, že odvolanie vo veci C‑567/22 P sa musí zamietnuť ako neprípustné v rozsahu, v akom smeruje k zrušeniu napadnutého rozsudku v tejto veci, pokiaľ ide o zamietnutie druhého a tretieho žalobného návrhu vo veci T‑531/16, ako aj štvrtého žalobného návrhu tejto žaloby, ktorý smeroval k uloženiu povinnosti Komisii uhradiť ročné cestovné výdavky na základe ustanovení starého služobného poriadku, keďže neboli predložené nijaké údaje, na ktorých sa v tejto súvislosti toto odvolanie zakladá.

37

Z rovnakého dôvodu treba ako neprípustné zamietnuť odvolania vo veciach C‑568/22 P až C‑570/22 P v rozsahu, v akom smerujú k zrušeniu napadnutých rozsudkov v týchto veciach, pokiaľ ide o zamietnutie druhého žalobného návrhu vo veciach T‑532/16, T‑533/16 a T‑545/16.

38

Z toho vyplýva, že odvolania treba meritórne preskúmať v rozsahu, v akom smerujú k zrušeniu napadnutých rozsudkov, pokiaľ ide o zamietnutie prvého žalobného návrhu, ktorým sa každý z odvolateľov domáhal v rozsahu, v akom sa ho to týkalo, zrušenia rozhodnutia, ktorým inštitúcia, v ktorej je úradníkom, voči nemu uplatnila po prvýkrát článok 8 ods. 2 druhý pododsek prílohy VII k služobnému poriadku.

Vo svojej výhrade predloženej subsidiárne v rámci tejto prvej časti odvolatelia v podstate tvrdia, že Všeobecný súd sa v každom prípade dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď potvrdil kritérium štátnej príslušnosti obsiahnuté v článku 8 ods. 2 druhom pododseku prílohy VII k služobnému poriadku bez toho, aby preskúmal prípustnosť a primeranosť tohto kritéria vzhľadom na účel tohto ustanovenia.

42

V druhej časti odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil „nesprávneho odôvodnenia“, keď chybne odkázal na bod 51 rozsudku z 25. marca 2021, Álvarez y Bejarano a i./Komisia ( C‑517/19 P a C‑518/19 P , EU:C:2021:240 ).

43

V tretej časti odvolatelia Všeobecnému súdu vytýkajú, že skreslil dôkaz v spise a dopustil sa dvoch nesprávnych právnych kvalifikácií, jednak tým, že situáciu 756 úradníkov alebo zamestnancov, ktorých miesto pôvodu sa k 1. januáru 2015 nachádzalo mimo územia členských štátov, označil za „okrajové situácie“, a jednak v súvislosti s dôsledkami použitia kritéria štátneho občianstva v kontexte článku 8 ods. 2 druhého pododseku prílohy VII k služobnému poriadku tým, že výrazné alebo dokonca takmer úplné zníženie platby cestovných výdavkov pre týchto úradníkov označil za „príležitostné nevýhody“.

O výhrade v prvej časti prvého odvolacieho dôvodu týkajúcej sa nedostatku odôvodnenia

46

Okrem toho je potrebné pripomenúť, že povinnosť odôvodniť rozhodnutia je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú je potrebné odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá súvisí so zákonnosťou sporného aktu z meritórneho hľadiska. Odôvodnenie rozhodnutia je totiž formálnym vyjadrením dôvodov, na ktorých toto rozhodnutie spočíva. Pokiaľ sú tieto dôvody poznačené chybami, má to dosah na zákonnosť uvedeného rozhodnutia z meritórneho hľadiska, ale nie na jeho odôvodnenie, ktoré môže byť dostatočné, aj keď obsahuje chybné dôvody (rozsudky z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P , EU:C:2008:392 , bod 181 , ako aj citovaná judikatúra, a z 24. novembra 2022, Thunus a i./EIB, C‑91/21 P , neuverejnený, EU:C:2022:928 , bod 90 , ako aj citovaná judikatúra).

47

V prejednávanej veci Všeobecný súd v rámci preskúmania žalobného dôvodu založeného na porušení článku 45 ZFEÚ, ktorý bol predložený v každej zo žalôb o neplatnosť, o ktorých tento súd rozhodoval, dospel k záveru, že „pokiaľ žalobcovia tvrdia, že [článok 8 ods. 2 druhý pododsek prílohy VII k služobnému poriadku] predstavuje prekážku v tom, že ich odrádza od využitia ich slobody pohybu na účely prijatia zamestnania v európskej verejnej službe, treba poukázať na to, že táto argumentácia sa prekrýva argumentáciou týkajúcou sa údajne diskriminačnej povahy [tohto ustanovenia] v rozsahu, v akom zavádza rozdielne zaobchádzanie medzi pracovníkmi na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o ich pracovné podmienky“.

48

Týmito úvahami Všeobecný súd výslovne zohľadnil argumentáciu odvolateľov týkajúcu sa existencie prekážky, ale analyzoval ju tak, že ju preskúmal spoločne s argumentáciou, ktorou odvolatelia namietali porušenie zásady zákazu diskriminácie.

51

Táto výhrada sa konkrétne týka bodov 72 až 78 napadnutého rozsudku vo veci C‑567/22 P, bodov 38 až 41 a 57 až 59 napadnutého rozsudku vo veci C‑568/22 P, bodov 39 až 42 a 62 až 64 napadnutého rozsudku vo veci C‑569/22 P, ako aj bodov 38 až 41 a 60 až 62 napadnutého rozsudku vo veci C‑570/22 P.

52

V tejto súvislosti odvolatelia v podstate tvrdia, že článok 8 ods. 2 druhý pododsek prílohy VII k služobnému poriadku obsahuje priamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti a že Všeobecný súd porušil zásadu zákazu diskriminácie, keď usúdil, že dôvody, ktoré identifikoval ako dôvody vedúce k prijatiu tohto ustanovenia, sú legitímne, bez toho, aby posúdil proporcionalitu uvedeného ustanovenia alebo primeranosť kritéria založeného na štátnej príslušnosti, ktoré obsahuje, vo vzťahu k cieľu sledovanému týmto článkom 8.

53

Podľa odvolateľov Všeobecný súd nepreskúmal, či je toto kritérium vhodné alebo primerané vzhľadom na možnosť dotknutých úradníkov dostaviť sa aspoň raz ročne na miesto svojho pôvodu, aby si tam zachovali rodinné, sociálne a kultúrne väzby, v súlade so všeobecnou zásadou európskej verejnej služby, ktorá je v tejto súvislosti relevantná.

56

Žalované inštitúcie spochybňujú dôvodnosť tejto výhrady.

57

Komisia konkrétne tvrdí, že Všeobecný súd správne usúdil, že kritérium štátnej príslušnosti úradníka bolo primerané, keďže v bodoch 72 a 73 rozsudku z 25. marca 2021, Álvarez y Bejarano a i./Komisia ( C‑517/19 P a C‑518/19 P , EU:C:2021:240 ), Súdny dvor uznal jeho relevantnosť najmä v kontexte článku 8 prílohy VII k služobnému poriadku. Okrem toho Komisia, Parlament a Rada zdôrazňujú, že to, že miesto pôvodu úradníka sa nachádza v tretej krajine, je objektívnou skutočnosťou, ktorá môže odôvodniť prijatie osobitného pravidla v danej oblasti, pričom táto skutočnosť predstavuje jedinú príčinu rozdielu v náhrade, avšak v tejto súvislosti je vylúčená štátna príslušnosť dotknutých úradníkov, ktorá predstavuje len sekundárne kritérium.

58

Parlament tiež uvádza, že Všeobecný súd správne zohľadnil skutočnosť, že kritérium štátnej príslušnosti je objektívne a umožňuje jednoduché, transparentné a nediskriminačné uplatnenie článku 8 prílohy VII k služobnému poriadku na úradníkov, ktorých miesto pôvodu sa nachádza mimo územia členských štátov.

V tejto súvislosti Všeobecný súd konštatoval, že podľa článku 8 ods. 2 druhého pododseku prílohy VII k služobnému poriadku sa výška tejto náhrady pripadajúca dotknutým úradníkom v skutočnosti stanovuje na základe ich štátnej príslušnosti.

62

Na jednej strane však zdôraznil, že toto ustanovenie sa netýka nároku na uvedenú náhradu, ale len spôsobov výpočtu tejto sumy, a usúdil, že normotvorcovi Únie treba v tejto súvislosti priznať širokú mieru voľnej úvahy.

63

65

Medzi tieto požiadavky patrí zásada rovnosti zaobchádzania zakotvená v článku 20 Charty (rozsudok z 25. marca 2021, Álvarez y Bejarano a i./Komisia, C‑517/19 P a C‑518/19 P , EU:C:2021:240 , bod 51 , ako aj citovaná judikatúra).

66

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že táto zásada predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorej osobitným vyjadrením je zásada zákazu diskriminácie uvedená v článku 21 ods. 1 Charty (rozsudok zo 14. júla 2022, Komisia/VW a i., C‑116/21 P až C‑118/21 P, C‑138/21 P a C‑139/21 P , EU:C:2022:557 , bod 140 , ako aj citovaná judikatúra).

67

Zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, ak takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok z 25. marca 2021, Álvarez y Bejarano a i./Komisia, C‑517/19 P a C‑518/19 P , EU:C:2021:240 , bod 52 , ako aj citovaná judikatúra).

71

Poskytnutím tejto výhody článok 8 prispieva vo vzťahu k dotknutým úradníkom k uplatňovaniu všeobecnej zásady európskeho práva verejnej služby, podľa ktorej úradník musí mať možnosť zachovať si osobné vzťahy s miestom svojich hlavných záujmov napriek svojmu vymenovaniu a vzdialenosti medzi miestom výkonu práce a miestom hlavných záujmov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. mája 1985, De Angelis/Komisia, 144/84 , EU:C:1985:171 , bod 13 ).

72

Z tohto hľadiska uvedený článok 8 v odseku 1 stanovuje, že všetci úradníci, ktorých miesto pôvodu je odlišné od miesta výkonu práce a ktorí majú nárok na príspevok na expatriáciu alebo na zahraničné bydlisko, majú nárok na finančnú výhodu spočívajúcu v ročnej paušálnej náhrade cestovných výdavkov z miesta výkonu práce do miesta pôvodu bez ohľadu na to, kde sa toto miesto nachádza.

73

Odsek 2 toho istého článku 8 určuje spôsoby výpočtu tejto finančnej výhody. Na tento účel toto ustanovenie v prvom pododseku stanovuje, že paušálna platba sa určí na základe geografickej vzdialenosti medzi miestom výkonu práce úradníka a jeho miestom pôvodu, pričom v druhom pododseku spresňuje, že ak sa miesto pôvodu nachádza mimo územia členských štátov, mimo krajín a území uvedených v prílohe II k Zmluve o fungovaní EÚ alebo mimo územia členských štátov EZVO, paušálna platba cestovných výdavkov sa určí na základe geografickej vzdialenosti medzi miestom výkonu práce dotknutého úradníka a hlavným mestom členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom.

77

Na druhej strane skutočnosť, že vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, sa toto rozdielne zaobchádzanie týkalo samotného nároku na paušálnu náhradu cestovných výdavkov, zatiaľ čo rozdielne zaobchádzanie uvádzané v prejednávanej veci sa týka spôsobu jeho výpočtu, nie je relevantná, keďže dodržanie zásady rovnosti zaobchádzania sa vyžaduje vo všetkých prípadoch.

78

Pokiaľ ide o uplatnenie kritéria štátnej príslušnosti, je pravda, že Súdny dvor už konštatoval, že toto kritérium môže predstavovať objektívny prvok, ktorý môže podmieňovať poskytnutie finančnej výhody, v prejednávanej veci príspevku na zahraničné bydlisko, pretože takéto kritérium priamo súvisí s cieľom sledovaným poskytnutím tejto výhody, ktorým je kompenzovať nevýhody spojené s postavením cudzinca (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. októbra 1980, Hochstrass/Súdny dvor, 147/79 , EU:C:1980:238 , body 12 až 14 ).

79

V prejednávanej veci však kritérium štátnej príslušnosti, na základe ktorého sa vypočíta paušálna náhrada cestovných výdavkov, na ktorú majú dotknutí úradníci nárok, nemá nijakú súvislosť s cieľom sledovaným článkom 8 prílohy VII k služobnému poriadku, pretože vedie k výpočtu cestovných výdavkov na základe vzdialenosti, ktorá nesúvisí so vzdialenosťou medzi miestom výkonu práce a miestom pôvodu dotknutých osôb.

Je pravda, že cieľ spočívajúci v zabezpečení nákladovej efektívnosti v sociálno‑ekonomickom kontexte Európy, ktorý si vyžaduje konsolidáciu verejných financií a osobitné úsilie každého orgánu verejnej správy a jej zamestnancov o zlepšenie účinnosti a efektívnosti, ako aj cieľ modernizácie a racionalizácie cestovných výdavkov, ktoré sú uvedené v odôvodneniach 12 a 24 nariadenia č. 1023/2013, môžu odôvodniť, že sa poskytnutie dotknutej výhody obmedzí na úradníkov, ktorí ju najviac potrebujú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. marca 2021, Álvarez y Bejarano a i./Komisia, C‑517/19 P a C‑518/19 P , EU:C:2021:240 , bod 68 ), alebo že sa táto výhoda zníži. Úvahy čisto rozpočtovej a administratívnej povahy alebo úvahy personálnej politiky však nemôžu samy osebe predstavovať objektívne odôvodnenie rozdielneho zaobchádzania zavedeného medzi úradníkmi, ktorí sa nachádzajú v porovnateľných situáciách, vyplývajúceho z použitia kritéria, ktoré nemá nijakú súvislosť s cieľom sledovaným článkom 8 prílohy VII k služobnému poriadku.

82

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že rozdielne zaobchádzanie zavedené normotvorcom Únie podľa štátnej príslušnosti dotknutých úradníkov bolo odôvodnené rozpočtovými dôvodmi, dôvodmi administratívnej povahy alebo dôvodmi súvisiacimi s riadením ľudských zdrojov.

83

Preto treba v každom odvolaní vyhovieť výhrade v prvej časti prvého odvolacieho dôvodu týkajúcej sa porušenia zásady zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, a teda zrušiť napadnuté rozsudky v rozsahu, v akom zamietajú prvý žalobný návrh v žalobách o neplatnosť, a teda v rozsahu, v akom po prvé zamietajú návrh obsiahnutý vo štvrtom žalobnom návrhu vo veci T‑531/16 a po druhé ukladajú odvolateľom povinnosť nahradiť trovy konania vo veciach T‑531/16 až T‑533/16 a T‑545/16, pričom nie je potrebné preskúmať ostatné časti prvého odvolacieho dôvodu.

86

Odvolatelia v tejto veci tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne usúdil, že rozdielne zaobchádzanie zavedené medzi dvoma kategóriami dotknutých úradníkov, ktorí sa nachádzajú v porovnateľných situáciách z hľadiska predmetu a cieľa článku 8 prílohy VII k služobnému poriadku, bolo odôvodnené legitímnymi cieľmi uvedenými v odôvodneniach 2 a 12 nariadenia č. 1023/2013. Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorú má normotvorca Únie v tejto oblasti, nebolo zjavne neprimerané stanoviť na účely dosiahnutia týchto cieľov pre úradníkov, ktorých miesto pôvodu sa nachádza mimo územia Únie, odlišné spôsoby výpočtu tejto peňažnej výhody, ktoré sú uvedené v článku 8 ods. 2 druhom pododseku. Všeobecný súd totiž nepreskúmal proporcionalitu tohto rozdielneho zaobchádzania vzhľadom na cieľ sledovaný samotným článkom 8.

87

Uvedení odvolatelia v tejto súvislosti odkazujú na argumentáciu, ktorú rozvinuli v rámci prvého dôvodu, pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa porušenia zásady zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti.

88

Komisia spochybňuje dôvodnosť tretieho odvolacieho dôvodu vo veci C‑567/22 P.

Z bodu 75 tohto rozsudku vyplýva, že vzhľadom na cieľ spočívajúci v zachovaní osobných vzťahov s miestom hlavných záujmov sa všetci úradníci, ktorí majú nárok na príspevok na expatriáciu alebo na zahraničné bydlisko, nachádzajú v porovnateľnej situácii bez ohľadu na to, či sa ich miesto pôvodu nachádza na území Únie alebo mimo neho.

92

Rozlišovanie medzi dotknutými úradníkmi podľa toho, či sa miesto ich pôvodu nachádza v Únii alebo mimo nej, však s týmto cieľom nesúvisí.

93

Článok 8 ods. 2 druhý pododsek prílohy VII služobného poriadku preto v tejto súvislosti zavádza svojvoľné rozlišovanie v neprospech úradníkov, ktorých miesto pôvodu sa nachádza mimo Únie.

94

97

Vzhľadom na to, že výhrada týkajúca sa porušenia zásady zákazu nediskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti uvedená v prvej časti prvého odvolacieho dôvodu bola prijatá a tretiemu odvolaciemu dôvodu vo veci C‑567/22 P, ktorý sa týka porušenia zásady rovnosti zaobchádzania, sa vyhovelo, nie je potrebné preskúmať ostatné odvolacie dôvody.

O žalobe na Všeobecnom súde

98

Podľa článku 61 prvého odseku druhej vety Štatútu Súdneho dvora Európskej Únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje.

99

102

Na podporu tohto návrhu poukázali na nezákonnosť tohto ustanovenia založenú najmä na porušení zásady zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti.

103

Z preskúmania odvolaní, najmä z bodov 80 až 83 tohto rozsudku, vyplýva, že táto námietka nezákonnosti je dôvodná.

104

V dôsledku uvedeného je potrebné vyhovieť prvému žalobnému návrhu na zrušenie žalôb vo veciach T‑531/16 až T‑533/16 a T‑545/16 a následne zrušiť rozhodnutia, ktorými inštitúcia, ktorej je každý z odvolateľov úradníkom, po prvýkrát stanovila ich nárok na paušálnu náhradu ročných cestovných výdavkov podľa článku 8 ods. 2 druhého pododseku prílohy VII služobného poriadku.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 91 ods. 1 služobného poriadku stanovuje, že súd Únie má právomoc v každom spore medzi Úniou a osobou, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok, pokiaľ ide o zákonnosť aktu negatívne ovplyvňujúceho túto osobu v zmysle článku 90 ods. 2, pričom v sporoch finančného charakteru má tento súd neobmedzenú právomoc.

108

„Spory finančného charakteru“ v zmysle uvedeného článku 91 ods. 1 predstavujú všetky spory, na základe ktorých má inštitúcia vyplatiť úradníkovi alebo zamestnancovi určitú sumu, na ktorú má tento podľa svojho názoru nárok podľa služobného poriadku alebo iného aktu, ktorý upravuje ich pracovnoprávny vzťah (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2007, Weißenfels/Parlament, C‑135/06 P , EU:C:2007:812 , bod 65 a citovanú judikatúru).

109

Súd Únie má v súvislosti s neobmedzenou právomocou, ktorá je mu priznaná na základe článku 91 ods. 1 služobného poriadku, povinnosť rozhodnúť spor, ktorý mu bol predložený, v celom rozsahu, to znamená rozhodnúť o všetkých právach a povinnostiach úradníkov alebo zamestnancov, ak nerozhodne, že istú časť rozsudku vykoná pod jeho dohľadom príslušná inštitúcia za presných podmienok, ktoré určí (rozsudok z 18. decembra 2007, Weißenfels/Parlament, C‑135/06 P , EU:C:2007:812 , bod 67 ).

110

Z toho vyplýva, že Komisii treba uložiť povinnosť zaplatiť každému z odvolateľov vo veci T‑531/16 sumu zodpovedajúcu rozdielu medzi výškou cestovných výdavkov, ktoré im už boli vyplatené za rok 2014, a sumou vyplývajúcou z uplatnenia náhrady vypočítanej za kilometer geografickej vzdialenosti medzi miestom výkonu práce a ich miestom pôvodu, spolu s úrokmi z omeškania v zákonnej sadzbe.

O trovách

114

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania.

115

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

Rozsudky Všeobecného súdu Európskej únie z 15. júna 2022, Dumitrescu a Schwarz/Komisia ( T‑531/16 , EU:T:2022:362 ), z 15. júna 2022, YT a YU/Komisia ( T‑532/16 , EU:T:2022:363 ), z 15. júna 2022, YV a i./Komisia ( T‑533/16 , EU:T:2022:364 ), ako aj z 15. júna 2022, YY a ZA/Súdny dvor Európskej únie ( T‑545/16 , EU:T:2022:366 ), sa zrušujú v rozsahu, v akom nimi Všeobecný súd zamietol žaloby, ktoré podali Vasile Dumitrescu a Guido Schwarz (T‑531/16), YT a YU (T‑532/16), YV (T‑533/16), ako aj ZA (T‑545/16), a domáhali sa nimi zrušenia rozhodnutia, ktorým Európska komisia (T‑531/16 až T‑533/16) a Súdny dvor Európskej únie (T‑545/16) prvýkrát stanovili v súvislosti s nimi paušálnu náhradu cestovných výdavkov podľa článku 8 ods. 2 druhého pododseku prílohy VII k Služobnému poriadku úradníkov Európskej únie v znení vyplývajúcom z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013, ktorým sa mení Služobný poriadok úradníkov Európskej únie a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie, a v rozsahu, v akom v týchto rozsudkoch Všeobecný súd rozhodol o trovách konania.

2.

V zostávajúcej časti sa odvolania zamietajú.

3.

Rozhodnutia Európskej komisie, ktorými sa stanovujú nároky Vasileho Dumitresca a Guida Schwarza na paušálne náhrady cestovných výdavkov podľa článku 8 ods. 2 druhého pododseku prílohy VII k Služobnému poriadku úradníkov Európskej únie v znení vyplývajúcom z nariadenia č. 1023/2013, v podobe, v akej sa tieto rozhodnutia odrážajú na ich výplatných listinách za jún 2014, sa zrušujú.

7.

Komisia je povinná zaplatiť Vasilemu Dumitrescovi, ako aj Guidovi Schwarzovi sumu zodpovedajúcu rozdielu medzi výškou cestovných výdavkov, ktoré im už boli vyplatené za rok 2014, a sumou vyplývajúcou z uplatnenia náhrady vypočítanej za kilometer geografickej vzdialenosti medzi miestom výkonu práce a ich miestom pôvodu, spolu s úrokmi z omeškania v zákonnej sadzbe.

8.

Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Vasilemu Dumitrescovi a Guidovi Schwarzovi v konaní pred Všeobecným súdom Európskej únie vo veci T‑531/16 a v odvolacom konaní vo veci C‑567/22 P; trovy konania, ktoré vznikli YT a YU v konaní pred Všeobecným súdom vo veci T‑532/16 a v odvolacom konaní vo veci C‑568/22 P, a napokon trovy konania, ktoré vznikli YV v konaní pred Všeobecným súdom vo veci T‑533/16 a v odvolacom konaní vo veci C‑569/22 P.

9.

Súdny dvor Európskej únie znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli ZA v konaní pred Všeobecným súdom Európskej únie vo veci T‑545/16 a v odvolacom konaní vo veci C‑570/22 P.