C-573/22

62022CJ0573

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 19. decembra 2024 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spoločný systém dane z pridanej hodnoty – Smernica 2006/112/ES – Článok 370 – Časť A bod 2 prílohy X – Výnimka – Pôsobnosť – Činnosti verejných rozhlasových a televíznych inštitúcií, ktoré sa financujú prostredníctvom povinného poplatku za vlastníctvo rozhlasových alebo televíznych zariadení“

Vo veci C‑573/22,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Østre Landsret (Východný vyšší súd, Dánsko) z 8. júla 2022 a doručený Súdnemu dvoru 26. augusta 2022, ktorý súvisí s konaním:

v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis, vykonávajúci funkciu predsedu piatej komory, sudcovia D. Gratsias (spravodajca) a E. Regan,

generálny advokát: M. Szpunar,

tajomník: I. Illéssy, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 14. marca 2024,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

dánska vláda, v zastúpení: D. Elkan a C. Maertens, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci B. Søes Petersen, advokat,

–

francúzska vláda, v zastúpení: R. Bénard, A. Daniel a O. Duprat‑Mazaré, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: J. Jokubauskaitė a U. Nielsen, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta 12. septembra 2024,

Právny rámec

Právo Únie

3

Článok 1 ods. 1 smernice o DPH stanovuje:

„Táto smernica ustanovuje spoločný systém [DPH].“

4

„Rakúsko môže naďalej zdaňovať transakcie uvedené v prílohe X časti A bode 2.“

7

Časť A bod 2 prílohy X k smernici o DPH sa týka „činností verejných rozhlasových a televíznych inštitúcií inej ako obchodnej povahy“.

Dánske právo

8

Od roku 1926 sa v Dánsku vyberal poplatok za vlastníctvo rozhlasových zariadení určený na financovanie inštitúcie, ktorá je v súčasnosti známa pod názvom „Danmarks Radio (DR)“. Od roku 1951, keď DR začala šíriť televízne vysielanie, sa tento poplatok vzťahoval aj na televízne prijímače. Podľa lov nr. 215 om radiospredning (zákon č. 215 o rozhlasovom vysielaní) z 11. júna 1959 bol tento poplatok zmenený na „audiovizuálny koncesionársky poplatok“, ktorý sa platil za vlastníctvo televízneho alebo rozhlasového prijímača. Uvedený zákon bol zrušený a nahradený lov nr. 421 om radio‑ og fjernsynsivrkomshed (zákon č. 421 o rozhlasovom a televíznom vysielaní) z 15. júna 1973, v ktorom bol tento audiovizuálny koncesionársky poplatok premenovaný na „poplatok za používanie rozhlasových a televíznych zariadení“.

12

Lov nr. 1208 om ændring af lov om radio‑ og fjernsynsvirksomhed (zákon č. 1208, ktorým sa mení zákon o rozhlasovom a televíznom vysielaní) z 27. decembra 1996 stanovil, že výnosy z audiovizuálneho koncesionárskeho poplatku môžu za podmienok stanovených príslušným ministrom slúžiť okrem financovania DR a TV 2 aj na financovanie „prípadných iných cieľov súvisiacich s médiami“.

13

Lov nr. 1569 om ændring af lov om radio‑ og fjernsynsvirksomhed (zákon č. 1569, ktorým sa mení zákon o rozhlasovom a televíznom vysielaní) z 20. decembra 2006 nahradil audiovizuálny koncesionársky poplatok „koncesionárskym poplatkom za médiá“, ktorý sa vzťahoval na „zariadenia schopné prijímať a reprodukovať audiovizuálne programy alebo audiovizuálne služby vysielané širokej verejnosti“, vrátane rozhlasových zariadení.

14

Lov nr. 513 om ændring af lov om radio‑ og fjernsynsvirksomhed (zákon č. 513, ktorým sa mení zákon o rozhlasovom a televíznom vysielaní) z 27. mája 2013 zrušil koncesionársky poplatok za médiá v rozsahu, v akom sa týkal rozhlasových prijímačov. Lov nr. 1517 om ændring af lov om radio‑ og fjernsynsvirksomhed (zákon č. 1517, ktorým sa mení zákon o rozhlasovom a televíznom vysielaní) z 27. decembra 2014 zrušil koncesionársky poplatok za médiá pre komerčné podniky a zachoval ho len pre súkromné domácnosti. Napokon lov nr. 1548 om ændring af lov om radio‑ og fjernsynsvirksomhed (zákon č. 1548, ktorým sa mení zákon o rozhlasovom a televíznom vysielaní) z 18. decembra 2018 zaviedol postupné zrušovanie koncesionárskeho poplatku za médiá počas troch rokov, teda od roku 2019 do roku 2021, a tak tento poplatok bol 1. januára 2022 úplne zrušený.

Ministerstvo financií tvrdí, že článok 370 smernice o DPH predstavuje osobitné ustanovenie, na základe ktorého je Dánske kráľovstvo oprávnené zachovať vnútroštátny daňový režim, ktorý je účinný k 1. januáru 1978, nezávisle od pôsobnosti všeobecného harmonizovaného systému DPH.

18

Vnútroštátny súd vychádza zo zásady, že vzhľadom na závery vyplývajúce z rozsudku z 22. júna 2016, Český rozhlas ( C‑11/15 , EU:C:2016:470 ), koncesionársky poplatok za médiá nepredstavuje protihodnotu za poskytovanie služieb v zmysle článku 2 ods. 1 písm. c) smernice o DPH. Tento súd sa teda domnieva, že hlavnou právnou otázkou, ktorá vznikla vo veci, o ktorej rozhoduje, je to, či sa má článok 370 smernice o DPH vykladať v tom zmysle, že umožňuje členským štátom vyberať DPH z poplatku, ktorý nie je takou protihodnotou a ktorého vyberanie závisí len od vlastníctva zariadenia umožňujúceho príjem rozhlasového alebo televízneho vysielania.

19

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku sa žiada, aby Súdny dvor odpovedal na tieto prejudiciálne otázky:

2.

Má sa článok 370 [smernice o DPH] v spojení s časťou A bodom 2 prílohy X k tejto smernici vykladať v tom zmysle, že možnosť členského štátu uplatňovať DPH na zákonný koncesionársky poplatok za médiá, uvedená v prvej otázke, môže zostať zachovaná, ak členský štát po nadobudnutí účinnosti [šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia ( Ú. v. ES L 145, 1977, s. 1 ; Mim. vyd. 09/001, s. 23)], teda 1. januára 1978, zmenil svoju právnu úpravu týkajúcu sa koncesionárskych poplatkov za rozhlas, podľa ktorej sa koncesionárske poplatky môžu vyberať za vlastníctvo rozhlasového alebo televízneho zariadenia, na právnu úpravu, podľa ktorej sa koncesionárske poplatky môžu vyberať za vlastníctvo akéhokoľvek zariadenia, ktoré môže priamo prijímať audiovizuálne programy a služby, vrátane smartfónov, počítačov atď.?

3.

Má sa článok 370 [smernice o DPH] v spojení s časťou A bodom 2 prílohy X k tejto smernici vykladať v tom zmysle, že možnosť členského štátu uplatňovať DPH na zákonný koncesionársky poplatok za médiá, uvedená v prvej otázke, môže zostať zachovaná, ak členský štát po nadobudnutí účinnosti šiestej smernice [77/388], teda 1. januára 1978, zmenil svoju právnu úpravu týkajúcu sa rozhlasových koncesionárskych poplatkov tak, že menšia časť vybratých koncesionárskych poplatkov sa podľa uváženia ministra kultúry použije na financovanie po prvé iných ako verejných rozhlasových a televíznych inštitúcií, ktoré sú prijímateľmi verejných dotácií, a po druhé mediálnych a filmových organizácií, ktoré sa podieľajú na činnostiach týkajúcich sa rozhlasového a televízneho vysielania, ale samy tieto činnosti nevykonávajú?“

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 2 ods. 1 písm. c) a článok 370 smernice o DPH v spojení s časťou A bodom 2 prílohy X tejto smernice majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členský štát, ktorý k 1. januáru 1978 podriadil DPH činnosť verejnoprávneho vysielania financovanú prostredníctvom povinného koncesionárskeho poplatku, ktorý platí každý vlastník zariadenia, ktoré môže prijímať vysielacie programy, mohol naďalej zdaňovať túto činnosť, bez ohľadu na to, či táto činnosť patrí pod pojem „poskytovanie služieb za protihodnotu“ v zmysle tohto článku 2 ods. 1 písm. c).

23

Podľa článku 2 ods. 1 písm. c) smernice o DPH, ktorý sa nachádza v hlave I tejto smernice, nazvanej „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“, DPH podlieha poskytovanie služieb za protihodnotu na území členského štátu zdaniteľnou osobou, ktorá koná ako taká.

24

Ak je činnosť kvalifikovaná ako plnenie vykonávané „za protihodnotu“ v zmysle tohto ustanovenia, z tohto dôvodu patrí do pôsobnosti smernice o DPH. Ak však činnosť nie je takto kvalifikovaná, nepatrí do pôsobnosti tejto smernice (rozsudok z 26. októbra 2023, GIS, C‑249/22 , EU:C:2023:813 , bod 34 a citovaná judikatúra).

25

V tejto súvislosti Súdny dvor už v bodoch 36, 37, 42 a 51 rozsudku z 26. októbra 2023, GIS ( C‑249/22 , EU:C:2023:813 ), v podstate rozhodol, že článok 378 ods. 1 smernice o DPH umožňuje Rakúskej republike odchýliť sa okrem iného od ustanovení článku 2 ods. 1 písm. c) tejto smernice, tým, že jej dáva možnosť pokračovať v už existujúcom systéme zdaňovania dotknutých činností za predpokladu, že podmienky tohto zdanenia zostanú v podstate nezmenené. To odráža progresívnu a čiastočnú povahu harmonizácie vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti DPH. Okrem toho z povahy takéhoto ustanovenia, akým je článok 378 ods. 1, vyplýva, že zavádza výnimky z pôsobnosti právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Zdanenie, ktoré toto ustanovenie povoľuje, totiž nie je harmonizovanou daňou, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou systému DPH upraveného touto smernicou. Možnosť stanovená v tomto ustanovení naopak umožňuje tomuto členskému štátu ponechať v platnosti právnu úpravu týkajúcu sa zdaňovania dotknutých služieb bez toho, aby rozdiely, ktoré z toho môžu vyplývať medzi ním a inými členskými štátmi, boli v rozpore s právom Únie.

28

Na základe týchto dôvodov Súdny dvor v bode 52 rozsudku z 26. októbra 2023, GIS ( C‑249/22 , EU:C:2023:813 ), rozhodol, že článok 2 ods. 1 písm. c) a článok 378 ods. 1 smernice o DPH sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby Rakúska republika uplatnila DPH na činnosť spočívajúcu vo verejnoprávnom vysielaní, ktorá je financovaná z poplatku stanoveného zákonom, ktorý platí každá osoba používajúca rozhlasový a televízny prijímač v budove nachádzajúcej sa v oblasti terestriálneho vysielania dotknutej verejnoprávnej rozhlasovej a televíznej inštitúcie, bez ohľadu na to, či dotknutá činnosť verejnoprávneho vysielania patrí pod pojem „poskytovanie služieb za protihodnotu“ v zmysle tohto článku 2 ods. 1 písm. c).

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 370 smernice o DPH v spojení s časťou A bodom 2 prílohy X k tejto smernici vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát, ktorý k 1. januáru 1978 podriadil DPH činnosť verejnoprávneho vysielania, ktorá sa financuje z povinného koncesionárskeho poplatku, ktorý platí každý vlastník rozhlasového alebo televízneho prijímača, mohol pokračovať v zdaňovaní tejto činnosti, ak bola právna úprava týkajúca sa tohto poplatku po tomto dátume zmenená tak, že tento poplatok sa vyberá z dôvodu držby akéhokoľvek zariadenia umožňujúceho prijímať vysielacie programy vrátane smartfónu alebo počítača.

32

Podľa svojho znenia tieto ustanovenia umožňujú členským štátom naďalej zdaňovať „činnosti verejnoprávnych rozhlasových a televíznych inštitúcií inej ako obchodnej povahy“, ak na ne tieto štáty uplatňovali DPH k 1. januáru 1978.

33

Podľa znenia týchto ustanovení sú teda členské štáty, ktorých sa tieto ustanovenia týkajú, oprávnené len zachovať existujúci systém zdaňovania vyššie uvedených činností, a nie zaviesť nové zdanenie týchto činností, čo znamená, že podmienky zdanenia týchto činností účinné od 1. januára 1978 musia zostať v podstate nezmenené, aby sa na toto zdanenie naďalej vzťahovala výnimka stanovená v článku 370 smernice o DPH (pozri analogicky rozsudok z 26. októbra 2023, GIS, C‑249/22 , EU:C:2023:813 , body 42 a 43 ).

34

Na jednej strane článok 370 smernice o DPH nevyžaduje, aby počet alebo objem transakcií zdanených členským štátom k 1. januáru 1978 zostal nezmenený. Treba totiž uviesť, že aj bez zmeny povahy zariadení, s ktorých vlastníctvom sa spája povinnosť platiť poplatok určený na financovanie činností verejnoprávneho vysielania, sa počet osôb podliehajúcich povinnosti zaplatiť tento poplatok mohol zvýšiť v závislosti od zvýšenia počtu rozhlasových a televíznych zariadení vo vlastníctve súkromných osôb, a to z dôvodu väčšej dostupnosti a zníženia ceny za obstaranie takých zariadení.

38

Na druhej strane, keďže skutočnosť zakladajúca vznik povinnosti zaplatiť taký poplatok, o aký ide vo veci samej, nesúvisí s využívaním služby verejnoprávneho vysielania osobami, na ktoré sa vzťahuje táto povinnosť, ale výlučne s vlastníctvom zariadenia umožňujúceho prijímať programy vysielateľa, nie je relevantná skutočnosť, že niektoré z týchto zariadení, ako sú smartfóny alebo počítače, plnia aj iné funkcie, ktoré možno prípadne považovať za ich hlavné funkcie.

39

Okrem toho treba v tejto súvislosti uviesť, že rozhlasové a televízne prijímače môžu byť tiež používané na iné funkcie, než je príjem programov verejnoprávnych vysielateľov, ako je napríklad príjem komerčných rozhlasových alebo televíznych programov alebo prehrávanie diskov alebo iných digitálnych nosičov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 2016, Český rozhlas, C‑11/15 , EU:C:2016:470 , bod 26 ).

40

Treba tiež konštatovať, že svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 370 smernice o DPH v spojení s časťou A bodom 2 prílohy X k tejto smernici vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát, ktorý k 1. januáru 1978 podriadil DPH činnosť verejnoprávneho vysielania financovanú z povinného koncesionárskeho poplatku, mohol pokračovať v zdaňovaní tejto činnosti, ak bola právna úprava týkajúca sa tohto poplatku po tomto dátume zmenená tak, že umožnila, aby sa malá časť príjmov z tohto poplatku použila na jednej strane na financovanie vysielateľov, ktorí síce nie sú verejnoprávnymi subjektmi, ale vykonávajú činnosť verejnoprávneho vysielania, a na druhej strane na financovanie mediálnych alebo filmových spoločnosti, ktoré sú verejnoprávnymi subjektmi alebo boli zriadené verejnoprávnymi vysielateľmi a podieľajú sa na činnosti vysielania bez toho, aby túto činnosť samy vykonávali.

43

V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako v podstate vyplýva z bodov 32 a 33 tohto rozsudku, že článok 370 smernice o DPH v spojení s časťou A bodom 2 prílohy X k tejto smernici umožňuje členským štátom len zachovať systém zdaňovania nekomerčných činností verejnoprávnych rozhlasových a televíznych inštitúcií, ktorý existoval k dátumu stanovenému v tomto článku 370, čo znamená, že podmienky zdanenia týchto činností musia zostať v podstate nezmenené.

44

Z toho vyplýva, že taký poplatok, o aký ide vo veci samej, mohol podliehať DPH podľa článku 370 smernice o DPH počas obdobia, ktorého sa týka spor vo veci samej, len pod podmienkou, že slúžil na financovanie činností týchto subjektov (pozri analogicky rozsudok z 26. októbra 2023, GIS, C‑249/22 , EU:C:2023:813 , body 46 až 49 ).

48

Ako totiž v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 37 a 38 svojich návrhov, článok 370 smernice o DPH v spojení s časťou A bodom 2 prílohy X k tejto smernici nestanovuje právnu formu, ktorú musia mať dotknuté verejnoprávne inštitúcie, ani sa neuplatňuje len na činnosti vysielania týchto inštitúcií, keďže v druhom z týchto ustanovení nie je použitý pojem „vysielateľ“, ale širší pojem „inštitúcie“. Z toho vyplýva, že tieto ustanovenia sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby sa na iné druhy činností, ako sú činnosti vymenované v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, vzťahovala výnimka stanovená v týchto ustanoveniach, pokiaľ tieto činnosti patria pod úlohy zverené verejným rozhlasovým a televíznym inštitúciám a sú financované z povinného koncesionárskeho poplatku, akým je poplatok dotknutý vo veci samej.

49

Článok 2 ods. 1 písm. c) a článok 370 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení s časťou A bodom 2 prílohy X k tejto smernici

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

nebránia tomu, aby členský štát, ktorý k 1. januáru 1978 podriadil dani z pridanej hodnoty činnosť verejnoprávneho vysielania financovanú z povinného koncesionárskeho poplatku, ktorý platí každý vlastník zariadenia umožňujúceho prijímať vysielacie programy, mohol pokračovať v zdaňovaní tejto činnosti, bez ohľadu na to, či táto činnosť patrí pod pojem „poskytovanie služieb za protihodnotu“ v zmysle tohto článku 2 ods. 1 písm. c).

2.

Článok 370 smernice 2006/112 v spojení s časťou A bodom 2 prílohy X k tejto smernici

sa má vykladať v tom zmysle, že:

( *1 ) Jazyk konania: dánčina.