C-579/22

62022CJ0579

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 12. septembra 2024 ( *1 )

„Odvolanie – Hospodárska a menová politika – Smernica 2013/36/EÚ – Prístup k činnosti úverových inštitúcií – Prudenciálny dohľad nad úverovými inštitúciami – Nariadenie (EÚ) č. 1024/2013 – Osobitné úlohy v oblasti dohľadu zverené Európskej centrálnej banke (ECB) – Odňatie povolenia – Rozsah právomocí ECB – Nariadenie (EÚ) č. 468/2014 – Rozdelenie právomocí medzi ECB a vnútroštátne orgány – Predchádzanie využívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu – Konštatovania Všeobecného súdu Európskej únie týkajúce sa vnútroštátneho práva – Preskúmanie týkajúce sa prípadného skreslenia vnútroštátneho práva“

Vo veci C‑579/22 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 1. septembra 2022,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory A. Arabadžiev, podpredseda Súdneho dvora L. Bay Larsen (spravodajca), sudcovia P. G. Xuereb, A. Kumin a I. Ziemele,

generálna advokátka: T. Ćapeta,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

Právo Únie

Smernica CRD IV

2

Článok 18 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES ( Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338 , ďalej len „smernica CRD IV“), nazvaný „Odňatie povolenia“, stanovuje:

„Príslušné orgány odnímu povolenie udelené úverovej inštitúcii len v prípadoch, ak takáto úverová inštitúcia:

…

d)

inštitúcia nezavedie mechanizmy v oblasti riadenia požadované príslušnými orgánmi podľa vnútroštátnych predpisov, ktorými sa transponuje článok 74;

…

o)

inštitúcia je zodpovedná za závažné porušenie vnútroštátnych predpisov prijatých podľa smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2005/60/ES [z 26. októbra 2005 o predchádzaní využívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu ( Ú. v. EÚ L 309, 2005, s. 15 )];

…“

„(28)

Úlohy dohľadu, ktorými nie je poverená ECB, by mali aj naďalej vykonávať vnútroštátne orgány. Tieto úlohy by mali zahŕňať právomoc prijímať oznámenia úverových inštitúcií v súvislosti s právom usadiť sa a slobodou poskytovať služby, vykonávať dohľad nad orgánmi, na ktoré sa nevzťahuje vymedzenie úverových inštitúcií v práve Únie, ale nad ktorými sa vykonáva dohľad ako nad úverovými inštitúciami podľa vnútroštátneho práva, vykonávať dohľad nad úverovými inštitúciami z tretích krajín, ktoré zriaďujú pobočku alebo poskytujú cezhraničné služby v Európskej únii, vykonávať dohľad nad platobnými službami, vykonávať každodenné overovanie úverových inštitúcií, vykonávať funkciu príslušných orgánov vo vzťahu k úverovým inštitúciám, pokiaľ ide o trhy s finančnými nástrojmi, predchádzanie využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu a ochranu spotrebiteľa.

(29)

ECB by mala podľa potreby v plnej miere spolupracovať s vnútroštátnymi orgánmi, ktoré sú zodpovedné za zabezpečenie vysokej miery ochrany spotrebiteľa a boj proti praniu špinavých peňazí.

…

(34)

…

3. ECB na účely vykonávania úloh, ktorými bola poverená podľa tohto nariadenia, a s cieľom zabezpečiť vysokú úroveň dohľadu uplatňuje celé príslušné právo Únie a v prípade, keď sa toto právo Únie skladá zo smerníc, vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa tieto smernice transponujú. Keď sú príslušným právom Únie nariadenia a keď tieto nariadenia v súčasnosti explicitne ponúkajú členským štátom rôzne možnosti, ECB uplatňuje aj vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa tieto možnosti vykonávajú.

…“

7

Článok 9 uvedeného nariadenia s názvom „Právomoci v oblasti dohľadu a vyšetrovacie právomoci“ v odseku 1 stanovuje:

„ECB sa výlučne na účely vykonávania úloh, ktorými sa poveruje na základe článku 4 ods. 1 a 2 a článku 5 ods. 2, považuje podľa potreby za príslušný alebo určený orgán v zúčastnených členských štátoch, ako sa ustanovuje v príslušnom práve Únie.

6. Pokiaľ vnútroštátne orgány budú naďalej príslušné na riešenie krízových situácií úverových inštitúcií v prípadoch, keď dospejú k záveru, že odňatie povolenia by nepriaznivo ovplyvnilo primerané riešenie krízových situácií alebo vykonávanie opatrení nevyhnutných na riešenie krízových situácií alebo na zachovanie finančnej stability, náležitým spôsobom oznámia ECB svoje námietky, pričom podrobne vysvetlia, aký nepriaznivý vplyv by odňatie mohlo spôsobiť. V týchto prípadoch sa ECB zdrží krokov vedúcich k odňatiu na obdobie, ktoré sa dohodne spoločne s vnútroštátnymi orgánmi. ECB môže predĺžiť uvedené obdobie, ak sa domnieva, že sa dosiahol dostatočný pokrok. Ak však ECB v odôvodnenom rozhodnutí dospeje k záveru, že vnútroštátne orgány nevykonali primerané opatrenia nevyhnutné na zachovanie finančnej stability, bezodkladne sa uplatní odňatie povolenia.“

Nariadenie o rámci JMD

9

Článok 80 nariadenia Európskej centrálnej banky (EÚ) č. 468/2014 zo 16. apríla 2014 o rámci pre spoluprácu v rámci jednotného mechanizmu dohľadu medzi Európskou centrálnou bankou, príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a určenými vnútroštátnymi orgánmi (nariadenie o rámci JMD) ( Ú. v. EÚ L 141, 2014, s. 1 ), nazvaný „Návrh [príslušného vnútroštátneho orgánu] na odňatie povolenia“, stanovuje:

„1. Ak sa dotknutý PVO domnieva, že povolenie úverovej inštitúcie by sa malo odňať vcelku alebo čiastočne v súlade s príslušným právom Únie alebo vnútroštátnym právom vrátane odňatia na žiadosť úverovej inštitúcie, predloží ECB návrh rozhodnutia, v ktorom navrhne odňatie povolenia (ďalej len ‚návrh rozhodnutia o odňatí‘), spolu s akoukoľvek relevantnou podpornou dokumentáciou.

Rakúske právo

11

Ustanovenie § 39 ods. 2 a 2b Bundesgesetz über das Bankwesen (Bankwesengesetz) (spolkový zákon o bankovníctve, BGBl. č. 532/1993), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „BWG“), stanovuje:

„(2) Úverové inštitúcie musia mať administratívne, účtovné a kontrolné mechanizmy na zaznamenávanie, vyhodnocovanie, riadenie a monitorovanie rizík vyplývajúcich z bankových operácií a transakcií, ako aj politiku a postupy odmeňovania. Tieto mechanizmy musia byť prispôsobené druhu, rozsahu a zložitosti vykonávaných bankových operácií. Administratívne, účtovné a kontrolné mechanizmy by mali v čo najväčšej miere zachytávať aj riziká vyplývajúce z bankových transakcií a operácií, ako aj riziká vyplývajúce z politiky a postupov odmeňovania, ktoré môžu vzniknúť. …

(2b) Postupy uvedené v odseku 2 zahŕňajú najmä tieto aspekty:

…

„V prípade neplnenia povinností uvedených v § 34 ods. 2 a 3 FMA môže:

…

2. odňať povolenie, ktoré udelil FMA…

…“

14

Cieľom povinností obsiahnutých v § 34 ods. 2 a 3 FM‑GwG je prebrať ustanovenia týkajúce sa boja proti praniu špinavých peňazí stanovené smernicou 2005/60, ktorá bola zrušená a nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/849 z 20. mája 2015 o predchádzaní využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 648/2012 a zrušuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/60/ES a smernica Komisie 2006/70/ES ( Ú. v. EÚ L 141, 2015, s. 73 ).

Dňa 26. apríla 2019 FMA predložil ECB návrh rozhodnutia o odňatí povolenia odvolateľky ako úverovej inštitúcie v súlade s článkom 80 ods. 1 nariadenia o rámci JMD.

18

Listom zo 14. júna 2019 ECB zaslala odvolateľke návrh rozhodnutia o odňatí povolenia, ku ktorému odvolateľka zaujala stanovisko 23. júla 2019.

19

Sporným rozhodnutím ECB odňala odvolateľke jej povolenie na výkon činnosti úverovej inštitúcie s účinnosťou odo dňa oznámenia uvedeného rozhodnutia. ECB sa v podstate domnievala, že na základe zistení FMA v rámci výkonu jeho úlohy prudenciálneho dohľadu, pokiaľ ide o pokračujúce a opakované nedodržiavania požiadaviek týkajúcich sa boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu, ako aj vnútorného riadenia banky zo strany odvolateľky, táto nie je schopná zabezpečiť správne riadenie svojich rizík. ECB tak dospela k záveru, že podmienky odôvodňujúce odňatie povolenia na výkon činnosti úverovej inštitúcie vydaného odvolateľke, ako sú uvedené v článku 18 písm. f) smernice CRD IV, ktoré boli prebraté do rakúskeho práva, boli splnené, keďže uvedená banka sa dopustila porušení článku 67 ods. 1 písm. d) a o) tejto smernice tak, ako bol prebratý do rakúskeho práva, a že toto odňatie povolenia bolo primerané.

20

23

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd žalobu zamietol v celom rozsahu.

Návrhy účastníkov odvolacieho konania

24

Odvolateľka svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

–

uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania na oboch stupňoch.

25

Akcionár vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

ECB navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol odvolanie a

–

uložil odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.

O návrhu na postúpenie veľkej komore a opätovné otvorenie ústnej časti konania

30

Je pravda, že podľa článku 60 ods. 3 rokovacieho poriadku rozhodovacia komora, ktorej bola vec pridelená, môže v ktoromkoľvek štádiu konania požiadať Súdny dvor, aby túto vec pridelil širšej komore, ide však o opatrenie, ktoré komora, ktorej bola vec pridelená, prijme v zásade ex offo a slobodne (rozsudok zo 17. júla 2014, Leone, C‑173/13 , EU:C:2014:2090 , bod 20 ).

31

V prejednávanej veci štvrtá komora Súdneho dvora konštatuje, že nie je potrebné Súdny dvor požiadať, aby túto vec pridelil veľkej komore.

32

V druhom rade, pokiaľ ide o nariadenie opätovného otvorenia ústnej časti konania podľa článku 83 rokovacieho poriadku, treba pripomenúť, že na jednej strane ani podľa Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ani podľa rokovacieho poriadku dotknuté osoby uvedené v článku 23 tohto Štatútu nemajú možnosť predložiť pripomienky v reakcii na návrhy prednesené generálnym advokátom (rozsudok z 8. februára 2024, Pilatus Bank/ECB, C‑750/21 P , EU:C:2024:124 , bod 27 a citovaná judikatúra).

36

Za týchto podmienok Súdny dvor po vypočutí generálnej advokátky konštatuje, že nie je potrebné nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania.

O odvolaní

37

Na podporu svojho odvolania odvolateľka podporovaná akcionárom uvádza sedem odvolacích dôvodov, z ktorých prvý je v podstate založený na nedostatku právomoci Všeobecného súdu, na porušení práva Únie a prípadne na skreslení skutkových okolností, druhý je založený na nedostatku právomoci ECB v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí, tretí je založený na nesprávnom posúdení vnútroštátneho práva a práva Únie Všeobecným súdom a v každom prípade na skreslení skutkových okolností, štvrtý na nesprávnom právnom posúdení pri výklade článku 67 písm. d) smernice CRD IV a vnútroštátneho práva, piaty na nepreskúmaní výhrad založených na porušení zásady proporcionality, šiesty na porušení jej práva na obhajobu a siedmy na viacerých procesných chybách, ktoré poškodzujú jej záujmy.

O druhom odvolacom dôvode

40

Akcionár opakuje túto argumentáciu. Spresňuje najmä, pričom v tejto súvislosti odkazuje na publikáciu autorov, ktorí sú súčasťou právnych služieb ECB, že samotná ECB takýto nedostatok právomoci uznala.

41

ECB spochybňuje tak argumentáciu odvolateľky, ako aj akcionára.

– Posúdenie Súdnym dvorom

42

Okrem toho sa spolupráca medzi ECB a príslušnými vnútroštátnymi orgánmi v súlade s tým istým článkom 14 ods. 5 základného nariadenia o JMD prejavuje jednak povinnosťou konzultácie s týmito orgánmi v prípade, že ECB odníme povolenie z vlastnej iniciatívy, a jednak možnosťou týchto orgánov navrhnúť ECB uvedené odňatie (rozsudok zo 7. septembra 2023, Versobank/ECB, C‑803/21 P , EU:C:2023:630 , bod 95 ).

46

Článok 18 písm. f) smernice CRD IV uvádza medzi dôvodmi, ktoré môžu odôvodniť odňatie bankového povolenia, porušenie jedného z ustanovení uvedených v článku 67 ods. 1 tejto smernice. V tejto súvislosti bolo rozhodnuté, že hoci členské štáty majú naďalej právomoc vykonávať ustanovenia v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu, ako sa výslovne uvádza v odôvodnení 28 základného nariadenia o JMD, ECB má výlučnú právomoc na odňatie povolenia, pokiaľ ide o všetky úverové inštitúcie, bez ohľadu na ich význam, a to aj v prípade, že toto odňatie vychádza, ako je to v prejednávanej veci, z dôvodov uvedených v článku 67 ods. 1 písm. d) a o) smernice CRD IV, na ktorú odkazuje článok 18 tejto smernice, keďže článok 14 ods. 5 uvedeného nariadenia stanovuje ako podmienku na odňatie povolenia v zmysle článku 18 uvedenej smernice existenciu jedného alebo viacerých dôvodov odôvodňujúcich odňatie povolenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2023, Versobank/ECB, C‑803/21 P , EU:C:2023:630 , bod 97 ).

47

Všeobecný súd sa preto nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že ECB mala právomoc odňať odvolateľke povolenie na základe porušení konštatovaných FMA podľa článku 18 písm. f) a článku 67 ods. 1 písm. d) a o) smernice CRD IV.

50

Z článku 4 ods. 3 základného nariadenia o JMD vyplýva, že ECB by mohla uplatniť vnútroštátne právo v tejto oblasti len v rámci „úloh“, ktorými je poverená ECB. V dôsledku toho, keďže ECB nemá v tejto súvislosti potrebné „právomoci“, jej konanie podlieha podmienke, že vnútroštátny orgán koná na vonkajšej úrovni pod dohľadom vnútroštátnych súdov na základe pokynu, ktorý mu ECB dala v súlade s článkom 9 ods. 1 tretím pododsekom tohto nariadenia a článkom 22 nariadenia o rámci JMD. Odlišný výklad článku 4 ods. 3 základného nariadenia o JMD by mal za následok nezákonnosť tohto ustanovenia, pretože by znamenal, že uplatnenie vnútroštátneho práva by bolo vyňaté z preskúmania vnútroštátnymi súdmi.

51

ECB odmieta túto argumentáciu.

– Posúdenie Súdnym dvorom

52

Pokiaľ ide o výhradu založenú na nezákonnosti článku 4 ods. 3 prvého pododseku základného nariadenia o JMD v rozsahu, v akom by takto vykladané ustanovenie malo za následok, že uplatnenie vnútroštátneho práva by bolo vyňaté z preskúmania vnútroštátnymi súdmi, treba uviesť, že odvolateľka ho neuviedla na podporu svojej žaloby v prvostupňovom konaní. Podľa článku 127 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý sa na základe článku 190 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatňuje na konanie o odvolaní, je uvádzanie nových dôvodov prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania, čo sa v prejednávanej veci nepreukázalo a ani netvrdilo.

56

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky a akcionára, podľa ktorého činnosť ECB podlieha podmienke, že vnútroštátny orgán koná na vonkajšej úrovni pod dohľadom vnútroštátnych súdov, treba uviesť, že podľa článku 9 ods. 1 tretieho pododseku základného nariadenia o JMD, na ktorý odkazuje odvolateľka, je jediným prípadom, keď ECB musí prostredníctvom pokynov požadovať, aby príslušné vnútroštátne orgány využili svoje právomoci v súlade s platnými vnútroštátnymi ustanoveniami, práve prípad, keď toto nariadenie nepriznáva ECB takéto právomoci.

57

Za týchto podmienok sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 29 napadnutého rozsudku rozhodol, že podľa článku 4 ods. 1 písm. a) základného nariadenia o JMD a s výhradou článku 14 tohto nariadenia má ECB v rámci úloh, ktoré sú jej zverené uvedeným nariadením, výhradnú právomoc povoliť úverové inštitúcie usadené v členských štátoch zúčastňujúcich sa na jednotnom mechanizme dohľadu a odňať povolenia týmto inštitúciám.

60

ECB voči tejto argumentácii namieta.

– Posúdenie Súdnym dvorom

61

Na úvod treba konštatovať, že odvolateľka presne neoznačuje body odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré sú napadnuté v rámci tejto tretej časti druhého odvolacieho dôvodu. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 rokovacieho poriadku vyplýva, že v odvolaní musia byť presne uvedené napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú tento návrh, inak je neprípustné (rozsudok z 24. marca 2022, GVN/Komisia, C‑666/20 P , EU:C:2022:225 , bod 51 a citovaná judikatúra).

62

ECB odmieta túto argumentáciu.

– Posúdenie Súdnym dvorom

65

Treba konštatovať, že argumentácia založená na údajnom obmedzení právomoci ECB, ktorú Všeobecný súd údajne nezohľadnil, ako tvrdí odvolateľka v rámci tejto štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu, bola predložená až v štádiu odvolania. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že keďže v rámci odvolacieho konania sa preskúmanie Súdnym dvorom obmedzuje na posúdenie právneho riešenia žalobných dôvodov a tvrdení prejednávaných na prvom stupni, účastník konania nemôže vzniesť pred Súdnym dvorom také tvrdenie, ktoré neuviedol pred Všeobecným súdom. Ak by totiž účastníkom konania bolo umožnené predložiť odvolací dôvod, ktorý nebol predložený v konaní na Všeobecnom súde, po prvýkrát až v konaní pred Súdnym dvorom, bolo by im umožnené predložiť Súdnemu dvoru, ktorý má obmedzené právomoci v odvolacom konaní, vec v širšom rozsahu, ako bola tá, ktorou sa zaoberal Všeobecný súd (rozsudok zo 7. septembra 2023, Versobank/BCE, C‑803/21 P , EU:C:2023:630 , bod 101 a citovaná judikatúra).

66

Štvrtú časť druhého odvolacieho dôvodu treba teda zamietnuť ako neprípustnú.

69

Subsidiárne odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd skreslil vnútroštátne právo. Konkrétne v bodoch 45 až 47 napadnutého rozsudku Všeobecný súd spojil vnútroštátne právo s právom Únie napríklad tým, že analogicky uplatnil zásady správneho práva Únie na účely určenia pôsobnosti rakúskych správnych rozhodnutí.

70

Akcionár v podstate tvrdí, že Všeobecný súd si prisvojil právomoci vnútroštátnych súdov, a v dôsledku toho v rámci sporov týkajúcich sa oblastí, o ktoré ide v prejednávanej veci, nemožno podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor. Ako však vyplýva z rozsudku zo 6. marca 2018, Achmea ( C‑284/16 , EU:C:2018:158 ), takýto prenos je nezlučiteľný s právomocou udelenou Súdnemu dvoru, ako je definovaná v článku 267 ZFEÚ, a v dôsledku toho so základným prvkom právneho poriadku Únie.

71

Akcionár v podstate dodáva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď priamo uplatnil ustanovenia práva Únie založené na smernici CRD IV a nahradil rakúske právo preberajúce túto smernicu priamo uplatniteľnou judikatúrou súdov Únie.

Odvolateľka navyše nepreukázala, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je rozporuplné, pretože neuvádza body rozsudku, v ktorých Všeobecný súd konštatoval porušenia ustanovení týkajúcich sa boja proti praniu špinavých peňazí, ktoré sú jej vytýkané.

75

Pokiaľ ide subsidiárne o tvrdenie odvolateľky týkajúce sa nesprávneho uplatnenia vnútroštátneho práva, treba konštatovať, ako uviedla generálna advokátka v bode 73 svojich návrhov, že odvolateľka nespresňuje, v čom sa zásady uplatňované Všeobecným súdom odlišujú od rakúskych správnych pravidiel, najmä v čom by malo uplatnenie vnútroštátneho práva iné dôsledky, ako sú tie, ktoré uviedol Všeobecný súd, a teda akého pochybenia sa Všeobecný súd v tejto súvislosti dopustil.

76

Pokiaľ ide o rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea ( C‑284/16 , EU:C:2018:158 ), na ktorý sa odvoláva akcionár, treba uviesť, že Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že rozhodcovské súdy ad hoc nemajú dostatočné väzby so súdnymi systémami členských štátov, a preto nie sú oprávnené podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ. Toto tvrdenie preto nie je v rámci prejednávanej veci relevantné.

77

79

V prvej časti odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vykladal a uplatnil § 31 ods. 3 bod 2 FM‑GwG, keď v bode 44 napadnutého rozsudku konštatoval, že pred rozhodnutím, že podmienky na odňatie povolenia sú splnené, nie je potrebné čakať na nadobudnutie právoplatnosti príslušných vnútroštátnych rozhodnutí.

80

Odvolateľka Všeobecnému súdu okrem toho vytýka, že vykonal radikálny výklad vnútroštátneho práva, keďže nepovažoval za problematickú existenciu dvoch samostatných rozhodnutí týkajúcich sa toho istého porušenia, a to vnútroštátneho rozhodnutia, ktorým sa konštatovalo toto porušenie, a rozhodnutia ECB, ktorým bola sankcionovaná odňatím povolenia. Odňatie povolenia totiž môže byť len výsledkom jediného rozhodnutia, ktoré má prijať FMA.

81

Odvolateľka podporovaná akcionárom navyše tvrdí, že Všeobecný súd sa v bode 61 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho výkladu § 70 ods. 4 BWG, ktorý bol výslovne vyhlásený za uplatniteľný na základe § 31 ods. 3 bodu 2 FM‑GwG.

Pokiaľ ide o výhradu smerujúcu proti bodu 61 napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom Všeobecný súd v rozpore s § 70 ods. 4 BWG vychádzal z predchádzajúcich porušení a rozhodol, že nebolo potrebné preukázať, že došlo k novému porušeniu, hoci podľa tohto ustanovenia treba konštatovať porušenie na každej úrovni postupu, je potrebné preskúmať, či Všeobecný súd skreslil toto ustanovenie vnútroštátneho práva.

85

Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že pokiaľ ide o výklad vnútroštátneho práva, ktorý podal Všeobecný súd, Súdny dvor má v rámci odvolania iba právomoc overiť, či došlo ku skresleniu tohto práva, ktoré musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise (rozsudok z 15. septembra 2022, PNB Banka/ECB, C‑326/21 P , EU:C:2022:693 , bod 71 ).

86

Pokiaľ ide konkrétne o preskúmanie konštatovaní Všeobecného súdu v súvislosti s vnútroštátnou právnou úpravou v rámci odvolania, Súdny dvor má právomoc preskúmať, jednak to, či Všeobecný súd na základe dokumentov a procesných materiálov, ktoré mu boli predložené, neskreslil znenie dotknutých vnútroštátnych ustanovení alebo s nimi súvisiacu vnútroštátnu judikatúru, alebo dokonca diela právnej náuky, ktoré sa ich týkajú, ďalej to, či Všeobecný súd v súvislosti s týmito skutočnosťami nedospel ku konštatovaniu, ktoré zjavne odporuje ich obsahu, a napokon to, či Všeobecný súd s cieľom spochybniť dotknutú vnútroštátnu právnu úpravu pri skúmaní všetkých dôkazov jednému z nich nepriznal širší rozsah, ktorý mu vzhľadom na ostatné dôkazy neprináleží, pokiaľ to zjavne vyplýva z dokumentov v spise (rozsudok z 5. júla 2011, Edwin/ÚHVT, C‑263/09 P , EU:C:2011:452 , bod 53 ).

O druhej časti

– Argumentácia účastníkov konania

90

V druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka podporovaná akcionárom vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia vnútroštátnych rozhodnutí.

91

V tejto súvislosti sa Všeobecný súd domnieval, že je potrebné, aby rozhodnutie o zavinenom nesplnení povinnosti, ktoré podlieha súdnemu preskúmaniu, bolo vydané na vnútroštátnej úrovni, pričom však neuviedol akékoľvek rozhodnutie takejto povahy, ktoré aj tak v rakúskom práve neexistuje.

Odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa domnieval, že je potrebné, aby rozhodnutie o zavinenom nesplnení povinnosti, ktoré podlieha súdnemu preskúmaniu, bolo vydané na vnútroštátnej úrovni. S odkazom na bod 26 napadnutého rozsudku uvádza, že akty prevzaté v tomto bode nemali povahu rozhodnutia. Všeobecný súd sa však obmedzil na uvedenie týchto aktov tak, ako ich ECB uviedla na podporu svojich návrhov, bez toho, aby posúdil ich povahu. Odvolateľka tým neidentifikuje nesprávne právne posúdenie, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd v tejto súvislosti.

95

V dôsledku toho musí byť druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu zamietnutá ako neprípustná.

O tretej časti

– Argumentácia účastníkov konania

96

99

Tretiu časť tretieho odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.

O štvrtej časti

– Argumentácia účastníkov konania

100

Štvrtou časťou tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 149 a 150 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho posúdenia, keď rakúskym správnym rozhodnutiam priznal určité dôsledky, ktoré nestanovuje ani rakúske právo, ani právo Únie. Odvolateľka sa odvoláva na tieto údajné dôsledky, konkrétne na to, že nesplnenia povinností uvedené v odôvodneniach rozhodnutí boli preukázané s konečnou platnosťou; že úvahy uvedené v odôvodneniach s konečnou platnosťou preukazujú, že údajné porušenia sú tiež dostatočne závažné na to, aby odôvodnili neskoršie odňatie povolenia, bez ohľadu na to, že naopak uplatňujú nanajvýš menej prísny právny dôsledok; že relevantnosť údajných porušení na účely neskoršieho odňatia povolenia je s konečnou platnosťou preukázaná ex ante a že je vylúčené predložiť dôkaz opaku, ktorý by mal preukázať, že k porušeniam nedošlo.

V rozsahu, v akom odvolateľka s odkazom na tieto body 149 a 150 napadnutého rozsudku tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vnútroštátnym rozhodnutiam priznal účinok vylúčenia dôkazu o opaku, treba rovnako ako ECB konštatovať, že takáto výhrada vychádza zo skreslenia napadnutého rozsudku.

104

V tých istých bodoch totiž Všeobecný súd v rámci svojho posúdenia dôkazov konštatoval, že správy o vnútornom audite banky nemôžu predstavovať dôkaz opaku postačujúci na spochybnenie zistení obsiahnutých vo vnútroštátnych správnych rozhodnutiach, ktoré nadobudli právoplatnosť.

105

Ani v tomto rozsahu odvolateľka netvrdila ani nepreukázala, že posúdenie dôkazov Všeobecným súdom bolo skreslené.

106

Odvolateľka navyše tvrdí, že iste bola požiadaná o nápravu situácie pod hrozbou uloženia pokút, ale že tieto pokuty neboli uložené. Táto okolnosť preukazuje, že vzhľadom na konania vedené na vnútroštátnej úrovni nebolo potrebné uplatniť iné sankcie, ako je napríklad odňatie povolenia.

109

ECB s touto argumentáciou nesúhlasí.

– Posúdenie Súdnym dvorom

110

Treba konštatovať, že v rámci piatej časti tretieho odvolacieho dôvodu výhrady uvedené odvolateľkou neumožňujú identifikovať dôvody napadnutého rozsudku, ktoré spochybňuje. Vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 61 tohto rozsudku z uvedeného vyplýva, že túto časť treba zamietnuť ako neprípustnú.

– Posúdenie Súdnym dvorom

113

Na úvod treba uviesť, že odvolateľka neuvádza body odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré chce svojimi výhradami spochybniť. Rovnako argumentácia odvolateľky a akcionára neumožňuje určiť, aké nesprávne právne posúdenie sa vytýka Všeobecnému súdu.

114

Okrem toho v rozsahu, v akom odvolateľka a akcionár touto časťou navrhujú, aby Súdny dvor konštatoval, že Všeobecný súd nepripísal dôležitosť, ktorú oni pripisujú určitým skutkovým okolnostiam, v skutočnosti navrhujú, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie týchto skutkových okolností v štádiu odvolania bez toho, aby namietali skreslenie dôkazov. Súdny dvor však nemá právomoc zisťovať skutkový stav alebo skúmať dôkazy, s výnimkou prípadu, keď odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti a že takéto skreslenie zjavne vyplýva z písomností nachádzajúcich sa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. septembra 2010, Komisia/Deutsche Post, C‑399/08 P , EU:C:2010:481 , body 63 a 64 ). Okrem toho účastník konania, ktorý sa odvoláva na skreslenie skutkových okolností, musí presne uviesť dôkazy, ktoré Všeobecný súd údajne skreslil, a preukázať nesprávne posúdenie, ktoré podľa neho viedlo k takémuto skresleniu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. novembra 2022, Komisia/Valencia Club de Fútbol, C‑211/20 P , EU:C:2022:862 , bod 55 ).

115

Odvolateľka ďalej tvrdí, že Všeobecný súd porušil judikatúru, ktorú sám citoval v bode 49 napadnutého rozsudku, a to rozsudok Súdneho dvora zo 16. februára 2012, Costa a Cifone ( C‑72/10 a C‑77/10 , EU:C:2012:80 , bod 81 ), keď rozhodol, že pokiaľ ide o dodržiavanie právnej úpravy týkajúcej sa boja proti praniu špinavých peňazí bankami, treba uplatniť prísnejšie požiadavky, než sú tie, ktoré sa uplatňujú na prevádzkovateľov hazardných hier. Posúdenie Všeobecného súdu by totiž viedlo k záveru, že organizovanie hazardných hier má väčší význam ako riadenie banky.

118

Žalobkyňa napokon tvrdí, že neexistuje nijaký dôvod vykladať rakúske hmotné právo z hľadiska práva Únie.

119

ECB odpovedá, že táto časť je sčasti neprípustná a sčasti nedôvodná.

– Posúdenie Súdnym dvorom

123

Siedmu časť tretieho odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť ako neprípustnú.

O ôsmej časti

– Argumentácia účastníkov konania

124

V ôsmej časti tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka podporovaná akcionárom vytýka Všeobecnému súdu s odkazom na bod 158 napadnutého rozsudku nedostatočné preskúmanie žalobného dôvodu založeného na nezohľadnení uplatniteľnosti § 70 ods. 4 BWG.

128

ECB tvrdí, že táto časť tretieho odvolacieho dôvodu je neprípustná a v každom prípade nedôvodná.

– Posúdenie Súdnym dvorom

129

Ako uviedla generálna advokátka v bodoch 122 až 125 svojich návrhov, treba konštatovať, že v rámci ôsmej časti tretieho odvolacieho dôvodu je Súdny dvor vyzvaný, aby vykonal nové posúdenie skutkových zistení, najmä pokiaľ ide o posúdenie opatrení prijatých odvolateľkou na nápravu pochybení a rôznych rozhodnutí, ktoré FMA prijala v rámci svojej úlohy dohľadu.

130

– Argumentácia účastníkov konania

133

Odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bode 105 a nasl. napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o posúdenie vzťahu medzi § 31 ods. 3 bodom 2 FM‑GwG a § 70 ods. 4 BWG. Odvolateľka konkrétne tvrdí, že ECB založila svoje rozhodnutie na § 70 ods. 4 BWG, zatiaľ čo právomoc sankcionovať činnosti, ktoré sú v rozpore s pravidlami v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu, upravuje len FM‑GwG, na ktorý § 70 ods. 4 BWG neodkazuje.

134

V tejto súvislosti odvolateľka tvrdí, že skutočnosť, že BWG sa okrajovo zaoberá otázkami patriacimi do právnej úpravy týkajúcej sa boja proti praniu špinavých peňazí, je irelevantná, čo Všeobecný súd v bode 106 napadnutého rozsudku nezohľadnil. Okrem toho odkaz v uvedenom bode 106 na § 39 ods. 2 a 2b BWG je neúčinný, keďže toto ustanovenie nič nemení na skutočnosti, že § 70 ods. 4 BWG nespomína FM‑GwG.

135

138

V bode 108 napadnutého rozsudku, ktorý nebol v rámci tohto odvolania napadnutý, Všeobecný súd pripomenul, že aj za predpokladu, že by ECB vychádzala z nesprávneho právneho základu, zrušenie rozhodnutia správneho orgánu z dôvodu nesprávneho právneho základu nie je odôvodnené vtedy, ak takéto pochybenie nemalo rozhodujúci vplyv na posúdenie vykonané správnym orgánom.

139

Okrem toho, ako vyplýva z bodu 109 napadnutého rozsudku, ktorý tiež nie je predmetom tohto odvolania, odvolateľka pred Všeobecným súdom netvrdila, že voľba odlišného právneho základu mohla mať vplyv na posúdenie ECB.

140

Body 108 a 109 napadnutého rozsudku sú teda dostatočné na odôvodnenie záveru, ku ktorému dospel Všeobecný súd, a to aj za predpokladu, že by ECB vychádzala z nesprávneho právneho základu.

O štvrtom odvolacom dôvode

O prvej časti

– Argumentácia účastníkov konania

144

Prvou časťou štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že sa v bode 132 a nasl. napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že porušenia, ku ktorým došlo tri alebo päť rokov pred prijatím sporného rozhodnutia a ktoré boli medzičasom napravené, boli dostatočné na odôvodnenie tohto rozhodnutia.

145

148

V prejednávanej veci v rozsahu, v akom odvolateľka spochybňuje posúdenie skutkového stavu Všeobecným súdom a snaží sa dosiahnuť nové posúdenie skutkového stavu Súdnym dvorom bez toho, aby namietala skreslenie skutkového stavu Všeobecným súdom, musí byť táto časť zamietnutá ako neprípustná.

O druhej časti

– Argumentácia účastníkov konania

149

Druhou časťou štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že sa v bodoch 138 a 139 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že na odôvodnenie odňatia povolenia nie je nevyhnutné, aby boli porušenia závažné. Takéto konštatovanie je v rozpore s povahou takéhoto opatrenia, ako aj so zásadou proporcionality.

V dôsledku toho nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že rozhodol, že ECB sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď usúdila, že odvolateľka porušila ustanovenia BWG preberajúce článok 74 tej istej smernice, bez toho, aby preukázala, že tieto porušenia boli závažné, zjavné alebo systémové.

153

Konštatovania Všeobecného súdu uvedené v bodoch 138 a 139 napadnutého rozsudku navyše neporušujú ani povahu opatrenia spočívajúceho v odňatí povolenia, ani zásadu proporcionality. Ani článok 67 ods. 1 písm. d) smernice CRD IV, na ktorý odkazuje článok 18 písm. f) tejto smernice, ani zásada proporcionality totiž nebránia tomu, aby vysoký počet opakovaných porušení pravidiel správy a riadenia spoločnosti mohol v zásade viesť k tomu, že odňatie povolenia sa bude považovať za primerané opatrenie.

154

V dôsledku toho musí byť druhá časť štvrtého odvolacieho dôvodu zamietnutá ako nedôvodná.

O tretej časti

157

Treba uviesť, že v bode 59 rozsudku z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest ( C‑219/17 , EU:C:2018:1023 ), Súdny dvor rozhodol, že článok 263 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátne súdy vykonávali preskúmanie zákonnosti aktov o začatí konania, prípravných aktov alebo aktov týkajúcich sa nezáväzného návrhu, ktoré prijali príslušné vnútroštátne orgány v rámci konania upraveného v článkoch 22 a 23 smernice CRD IV, článku 4 ods. 1 písm. c) a článku 15 základného nariadenia o JMD, ako aj v článkoch 85 až 87 nariadenia o rámci JMD

158

Keďže však rozhodnutia, v ktorých FMA konštatovala nevhodnosť mechanizmu vnútorného auditu odvolateľky, nepredstavujú takéto akty o začatí konania alebo prípravné akty na účely odňatia povolenia, a keďže Všeobecný súd v bodoch 145 a 146 napadnutého rozsudku rozhodol, že rozhodnutie FMA týkajúce sa toho, že odvolateľka nezaviedla požadovaný mechanizmus riadenia, má konečnú povahu, judikatúra vyplývajúca z rozsudku z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest ( C‑219/17 , EU:C:2018:1023 ), je irelevantná.

159

V dôsledku toho preto tretiu časť štvrtého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

162

ECB tvrdí, že táto argumentácia nemôže uspieť.

– Posúdenie Súdnym dvorom

163

Na úvod treba uviesť, že Všeobecný súd v bode 122 napadnutého rozsudku len vymenoval jednotlivé formálne príkazy, ktoré FMA adresovala odvolateľke, z ktorých vychádzala ECB pri konštatovaní porušenia vnútroštátnych ustanovení, ktorými sa preberá článok 74 smernice CRD IV, bez toho, aby v tejto súvislosti vykonal akékoľvek posúdenie. To isté platí, pokiaľ ide o akty uvedené v bode 26 tohto rozsudku.

164

166

Prvou časťou piateho odvolacieho dôvodu odvolateľka podporovaná akcionárom vytýka Všeobecnému súdu s odkazom na bod 163 a nasl. napadnutého rozsudku nedostatočné preskúmanie jej žalobného dôvodu založeného na porušení zásady proporcionality, ako aj nedostatočné preskúmanie § 70 ods. 4 BWG. Odňatie povolenia podľa odvolateľky vedie v tejto súvislosti k menej účinnému výsledku v oblasti predchádzania praniu špinavých peňazí a dohľadu.

167

Akcionár dodáva, že piaty odvolací dôvod založený na nesprávnosti úvah Všeobecného súdu týkajúcich sa zásady proporcionality úzko súvisí s nedostatočným použitím § 70 ods. 4 BWG, ktorý konkretizuje túto zásadu. V tejto súvislosti bolo potrebné, aby zohľadnil skutočnosť, že vnútroštátne súdy odmietli pokusy o nariadenie menej prísneho opatrenia.

168

BCE navrhuje túto časť zamietnuť.

V druhej časti piateho odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že ECB prijatím sporného rozhodnutia spôsobila neuplatiteľnosť FM‑GwG, hoci tento text by bol pre odvolateľku záväzný, ak by sa rozhodla pristúpiť skôr k dobrovoľnej likvidácii.

171

ECB tvrdí, že táto druhá časť je neprípustná.

– Posúdenie Súdnym dvorom

172

Treba konštatovať, že odvolateľka opakuje dôvod uvedený na podporu žaloby v prvostupňovom konaní bez toho, aby identifikovala nesprávne právne posúdenie, ktorého sa mal Všeobecný súd dopustiť v rámci svojho posúdenia.

O šiestom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

176

Šiestym odvolacím dôvodom odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že nesprávne zamietol jej tvrdenia uvedené v rámci štvrtého dôvodu uvedeného na prvom stupni, ktorým odvolateľka namietala porušenie jej práva na obhajobu.

177

V tejto súvislosti uvádza, že Všeobecný súd sa dopustil pochybení najmä v súvislosti s porušením práva na prístup k spisu, ako aj s porušením povinnosti určiť relevantné okolnosti, na ktoré sa odvoláva odvolateľka, a nesprávne zamietol výhrady uvedené v tejto súvislosti z dôvodu, že odvolateľka mala možnosť napadnúť na vnútroštátnej úrovni rozhodnutie, ktorým sa konštatuje nesplnenie povinnosti, a že túto možnosť nevyužila.

Na úvod treba uviesť, že argumentácia odvolateľky vyplýva z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku.

181

Všeobecný súd totiž v bodoch 245 až 248 napadnutého rozsudku konštatoval, že ECB nebola povinná sprístupniť odvolateľke dôvernú časť spisu. Na podporu tohto konštatovania v bode 241 tohto rozsudku uviedol článok 32 ods. 1 a 5 nariadenia o rámci JMD, podľa ktorého sa právo na prístup k spisu nevzťahuje na dôverné informácie, ktoré môžu zahŕňať korešpondenciu medzi ECB a príslušnými vnútroštátnymi orgánmi.

182

Okrem toho Všeobecný súd v bodoch 244 a 245 napadnutého rozsudku zamietol uvedené výhrady z dôvodu, že odňatie povolenia bolo založené na rozhodnutiach FMA a rozsudkoch rakúskych súdov, ktoré konštatujú existenciu porušení alebo spáchanie protiprávnych konaní, a že odvolateľka bola adresátom týchto správnych rozhodnutí alebo účastníkom dotknutých súdnych konaní, a tak nemohla tvrdiť, že jej bolo zabránené overiť vecnú relevantnosť dokumentov alebo identifikovať výhrady ECB a FMA, ktoré sa zakladali na týchto rozhodnutiach alebo rozsudkoch.

183

Argumentácia účastníkov konania

186

Siedmym odvolacím dôvodom odvolateľka podporovaná akcionárom uvádza procesné vady, ktorých sa mal dopustiť Všeobecný súd.

187

V prvom rade tvrdí, že Všeobecný súd ju mal vopred informovať o stanovisku, z ktorého vychádzal v napadnutom rozsudku, a to, že odôvodnenia predchádzajúcich správnych a súdnych rozhodnutí mali záväzný účinok aj v súvislosti s odňatím povolenia.

188

ECB navrhuje siedmy odvolací dôvod zamietnuť.

Posúdenie Súdnym dvorom

192

Pokiaľ ide v prvom rade o tvrdenia odvolateľky založené na tom, že jej mala byť poskytnutá príležitosť zaujať stanovisko k prístupu Všeobecného súdu, podľa ktorého mali odôvodnenia správnych a súdnych rozhodnutí záväzný účinok, a to aj pokiaľ ide o odňatie povolenia, treba konštatovať, že odvolateľka neidentifikuje a neumožňuje identifikovať body napadnutého rozsudku, ktorých sa tieto tvrdenia týkajú, a tak jej výhrada, ktorej rozsah je navyše ťažké pochopiť, musí byť zamietnutá ako neprípustná.

193

Nemôže uspieť ani argumentácia odvolateľky, ktorú podporuje akcionár, podľa ktorej jej Všeobecný súd neoznámil, že zmenil svoj pôvodne vyjadrený názor v otázkach položených v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania z 27. apríla 2021, pretože v týchto otázkach Všeobecný súd neuviedol nijaký názor.

197

Z uvedeného vyplýva, že toto tvrdenie treba tiež zamietnuť.

198

Za týchto podmienok treba siedmy odvolací dôvod zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

199

Keďže žiadnemu z odvolacích dôvodov nebolo vyhovené, odvolanie treba zamietnuť v celom rozsahu.

Keďže odvolateľka nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené rozhodnúť v súlade s návrhmi ECB tak, že znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli ECB.

203

Keďže žiadny z účastníkov konania nenavrhol zaviazať iného účastníka konania na náhradu trov konania akcionára, je opodstatnené rozhodnúť, že akcionár znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

1.

Odvolanie sa zamieta.