C-600/22

62022CJ0600

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 26. septembra 2024 ( *1 )

„Odvolanie – Inštitucionálne právo – Členovia Európskeho parlamentu – Oficiálne oznámenie mien zvolených poslancov členskými štátmi – Právomoci Parlamentu – Žiadosť o ochranu imunity – Akty, proti ktorým nie je prípustná žaloba o neplatnosť“

Vo veci C‑600/22 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 16. septembra 2022,

žalovaný v prvostupňovom konaní,

Španielske kráľovstvo , v zastúpení: A. Gavela Llopis, splnomocnená zástupkyňa,

vedľajší účastník konania v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory C. Lycourgos, sudcovia O. Spineanu‑Matei, J.‑C. Bonichot (spravodajca), S. Rodin a L. S. Rossi,

generálny advokát: M. Szpunar,

Páni Carles Puigdemont i Casamajó a Antoni Comín i Oliveres vo svojom odvolaní navrhujú zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 6. júla 2022, Puigdemont i Casamajó a Comín i Oliveres/Parlament (T‑388/19, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2022:421 ), ktorým tento zamietol ako neprípustnú ich žalobu, ktorou sa domáhali zrušenia pokynu predsedu Európskeho parlamentu z 29. mája 2019, ktorým im bola odmietnutá jednak možnosť využiť službu uvítania a pomoci, ponúkanú novozvoleným európskym poslancom, a jednak udelenie dočasnej akreditácie (ďalej len „pokyn z 29. mája 2019“), a ďalej sa domáhali zrušenia aktu odmietnutia zo strany predsedu tejto inštitúcie priznať im postavenie európskeho poslanca, obsiahnutého v liste z 27. júna 2019 (ďalej len „list z 27. júna 2019“) (ďalej len spoločne ako „sporné akty“).

Právny rámec

Akt o voľbách

2

Článok 5 Aktu o priamych a všeobecných voľbách poslancov Európskeho parlamentu [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 278, 1976, s. 5 ), pripojeného k rozhodnutiu Rady 76/787/ESUO, EHS, Euratom z 20. septembra 1976 [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 278, 1976, s. 1 ), zmeneného rozhodnutím Rady 2002/772/ES, Euratom z 25. júna 2002 a z 23. septembra 2002 ( Ú. v. ES L 283, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 01/004, s. 137) (ďalej len „akt o voľbách“), stanovuje:

„1. Päťročné obdobie, na ktoré sú zvolení poslanci Parlamentu, sa začína prvou plenárnou schôdzou po každých voľbách.

4

Podľa článku 12 tohto aktu:

„Parlament skúma osvedčenia poslancov Parlamentu. Na tento účel berie na vedomie výsledky oficiálne vyhlásené členskými štátmi a rozhoduje vo všetkých sporoch, ktoré môžu vyplynúť z ustanovení tohto aktu, okrem tých, ktoré vyplynú z vnútroštátnych ustanovení, na ktoré tento akt odkazuje.“ [ neoficiálny preklad ]

5

Článok 13 uvedeného aktu znie:

„1. Kreslo sa uvoľní, ak sa mandát poslanca Parlamentu skončí v dôsledku odstúpenia, úmrtia alebo odňatia mandátu.

Predseda Parlamentu zároveň upozorní uvedené orgány na príslušné ustanovenia aktu [o voľbách] a požiada ich, aby urobili potrebné opatrenia na zabránenie akejkoľvek nezlučiteľnosti funkcií s funkciou poslanca [P]arlamentu.

2. Poslanci, o zvolení ktorých bol Parlament informovaný, podajú predtým, ako zaujmú svoje miesto v Parlamente, písomné vyhlásenie, že nevykonávajú žiadnu funkciu nezlučiteľnú s funkciou poslanca [P]arlamentu v zmysle článku 7 ods. 1 alebo 2 aktu [o voľbách]. Toto vyhlásenie sa musí podať po všeobecných voľbách podľa možnosti najneskôr šesť dní pred prvým rokovaním Parlamentu po voľbách. Kým nebudú osvedčenia o zvolení za poslancov preskúmané, alebo kým nebude prijaté rozhodnutie v akomkoľvek spore a za predpokladu, že poslanci už predtým podpísali vyššie uvedené písomné vyhlásenie, zaujmú miesto v Parlamente a jeho orgánoch a požívajú všetky práva s tým spojené.

Ak sa na základe skutočností preukázateľných z verejne prístupných zdrojov zistí, že poslanec vykonáva funkciu, ktorá je nezlučiteľná s funkciou poslanca [P]arlamentu v zmysle článku 7 ods. 1 alebo 2 [aktu o voľbách], Parlament na základe informácií od svojho predsedu potvrdí uvoľnenie mandátu.

3. Na základe správy gestorského výboru Parlament bezodkladne preskúma osvedčenia o zvolení za poslanca a rozhodne o platnosti mandátu každého novozvoleného poslanca a tiež o všetkých sporoch, ktoré mu boli postúpené podľa ustanovení [aktu o voľbách], okrem tých, ktoré podľa uvedeného aktu patria výlučne do rozsahu pôsobnosti vnútroštátnych ustanovení, na ktoré odkazuje uvedený akt.

2. Pri výkone svojich právomocí týkajúcich sa výsad a imunít Parlament koná v záujme zachovania svojej integrity ako demokratického zákonodarného zhromaždenia a zabezpečenia nezávislosti svojich poslancov pri výkone ich povinností. Poslanecká imunita nie je osobná výsada poslanca, ale záruka nezávislosti Parlamentu ako celku a jeho poslancov.

…“

8

V článku 7 rokovacieho poriadku, nazvanom „Ochrana výsad a imunity“, sa uvádza:

„1. V prípadoch, keď údajne došlo alebo má dôjsť k porušeniu výsad a imunít poslanca alebo bývalého poslanca orgánmi členského štátu, v súlade s článkom 9 ods. 1, možno podať žiadosť o rozhodnutie Parlamentu, či došlo alebo či pravdepodobne dôjde k porušeniu týchto výsad a imunít.

2. Takúto žiadosť o ochranu výsad a imunít možno predložiť najmä vtedy, keď sa predpokladá, že dané okolnosti by predstavovali administratívne alebo iné obmedzenie voľného pohybu poslancov cestujúcich z miesta alebo na miesto rokovaní Parlamentu alebo administratívne alebo iné obmedzenie vyjadrenia názoru či hlasovania pri výkone ich povinností, alebo ak by sa na tieto okolnosti vzťahoval článok 9 Protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie.

2. Keď predseda Parlamentu využije právomoc udelenú mu odsekom 1, výbor vezme na vedomie iniciatívu [tohto] predsedu… na svojej nasledujúcej schôdzi. Ak to výbor považuje za potrebné, môže vypracovať správu a predložiť ju Parlamentu.“

10

Článok 9 rokovacieho poriadku, nazvaný „Imunitné konanie“, stanovuje:

„1. Každá žiadosť o zbavenie poslanca imunity, ktorú predloží predsedovi Parlamentu príslušný organ členského štátu, alebo každá žiadosť poslanca alebo bývalého poslanca o ochranu výsad a imunít, sa oznámi v pléne a postúpi gestorskému výboru.

2. So súhlasom dotknutého poslanca alebo bývalého poslanca môže žiadosť predložiť iný poslanec, ktorému sa umožní zastupovať dotknutého poslanca alebo bývalého poslanca vo všetkých štádiách postupu.

Poslanec, ktorý zastupuje dotknutého poslanca alebo bývalého poslanca, sa nezúčastňuje na rozhodnutiach prijatých výborom.

Ak sa dotknutý poslanec nezúčastní na vypočutí na základe tohto pozvania, predpokladá sa, že sa vzdal práva na vypočutie, ak nepožiadal o ospravedlnenie z vypočutia v navrhovaný deň a čas s uvedením svojich dôvodov. Predseda výboru rozhodne, či sa takejto žiadosti o ospravedlnenie vzhľadom na uvedené dôvody vyhovie. Dotknutý poslanec sa nemôže proti tomuto rozhodnutiu odvolať.

Ak predseda výboru žiadosti o ospravedlnenie vyhovie, pozve dotknutého poslanca na vypočutie v iný deň a čas. Ak sa dotknutý poslanec nedostaví na vypočutie ani na základe druhého pozvania, postup pokračuje bez vypočutia dotknutého poslanca. V takomto prípade sa už nevyhovie žiadnej ďalšej žiadosti o ospravedlnenie alebo o vypočutie.

7. Ak je žiadosť o zbavenie alebo ochranu imunity založená na viacerých obvineniach, každé z nich môže byť predmetom samostatného rozhodnutia. V správe výboru sa môže vo výnimočných prípadoch navrhnúť, aby sa zbavenie alebo ochrana imunity výhradne vzťahovali na trestné konanie a aby bol poslanec až do vynesenia konečného rozsudku chránený pred každou formou zadržania, vyšetrovacej väzby alebo iným opatrením, ktoré by mu bránilo vykonávať povinnosti vyplývajúce z jeho mandátu.

8. Výbor môže predložiť odôvodnené stanovisko týkajúce sa príslušnosti daného orgánu a prípustnosti žiadosti, ale za žiadnych okolností sa nevyslovuje o vine či nevine poslanca alebo o tom, či názory alebo činy pripisované poslancovi odôvodňujú trestné stíhanie, a to ani v prípade, ak výbor pri posudzovaní žiadosti nadobudol podrobnú znalosť skutkových okolností prípadu.

11. Výbor prerokúva tieto záležitosti a zaobchádza s prijatými dokumentmi s čo najväčším utajením. Výbor posudzuje žiadosti týkajúce sa konaní o imunite vždy za zatvorenými dverami.

12. Parlament preskúma len žiadosti o zbavenie poslanca imunity, ktoré mu predložili justičné orgány alebo stále zastúpenia členských štátov.

13. Výbor vypracuje zásady uplatňovania tohto článku.

14. Všetky otázky týkajúce sa rozsahu výsad a imunít poslancov predložené zo strany príslušného orgánu sa preskúmajú v súlade s hore uvedenými ustanoveniami.“

11

Článok 4 ods. 1 prílohy I k rokovaciemu poriadku, nazvanej „Kódex správania poslancov [P]arlamentu v oblasti finančných záujmov a konfliktov záujmov“, stanovuje:

…“

Okolnosti predchádzajúce sporu

13

Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 13 až 36 napadnutého rozsudku. Pre potreby tohto rozsudku ich možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

14

Pán Carles Puigdemont i Casamajó bol prezidentom Generalitat de Cataluña (najvyšší orgán verejnej moci v Katalánsku, Španielsko) a pán Antoni Comín i Oliveres bol členom Gobierno autonómico Cataluña (autonómna vláda Katalánska, Španielsko) v čase prijatia Ley 19/2017 del Parlament de Cataluña, reguladora del referéndum de autodeterminación (zákon parlamentu Katalánska č. 19/2017 o úprave referenda o sebaurčení) zo 6. septembra 2017 (DOGC č. 7449A, zo 6. septembra 2017, s. 1) a Ley 20/2017 del Parlamento de Cataluña, de transitoriedad jurídica y fundacional de la República (zákon parlamentu Katalánska č. 20/2017 o právnej a ústavnej zmene Republiky) z 8. septembra 2017 (DOGC č. 7451A, z 8. septembra 2017, s. 1), ako aj v čase konania referenda o sebaurčení – konkrétne 1. októbra 2017 –, ktoré bolo stanovené v prvom z týchto zákonov, ktorého účinnosť bola medzičasom pozastavená rozhodnutím Tribunal Constitucional (Ústavný súd, Španielsko).

18

Pokynom z 29. mája 2019 predseda Parlamentu oznámil generálnemu tajomníkovi tejto inštitúcie, že všetkým kandidátom zvoleným v Španielsku sa má jednak odmietnuť prístup do „uvítacieho centra“ („welcome village“), ako aj možnosť využiť pomoc poskytovanú novozvoleným kandidátom do Parlamentu (ďalej len „osobitná uvítacia služba“), a jednak sa im má pozastaviť akreditácia až do oficiálneho potvrdenia o ich zvolení v súlade s článkom 12 aktu o voľbách. Žalobcovia tak nemohli využiť osobitnú uvítaciu službu a bol im odmietnutý prístup do „uvítacieho centra“, a tiež udelenie dočasnej akreditácie a dočasného preukazu.

19

Dňa 13. júna 2019 Ústredná volebná komisia prijala rozhodnutie týkajúce sa „vyhlásenia o poslancoch zvolených do Európskeho parlamentu vo voľbách, ktoré sa konali 26. mája 2019“ (ďalej len „vyhlásenie z 13. júna 2019“), v ktorom sa uvádzalo, že v súlade s článkom 224 ods. 1 španielskeho volebného zákona a podľa údajov uvedených v konsolidovaných výkazoch zaslaných každou z provinčných volebných komisií vykonala nové sčítanie hlasov na národnej úrovni, pridelenie príslušných mandátov každému z kandidátov a vyhlásenie mien zvolených kandidátov, medzi ktorými boli aj odvolatelia. Vo vyhlásení z 13. júna 2019 sa tiež uvádzalo, že zvolení kandidáti zložia 17. júna 2019 prísahu o dodržiavaní španielskej Ústavy, ktorú vyžaduje článok 224 ods. 2 španielskeho volebného zákona.

20

Listom zo 14. júna 2019 odvolatelia požiadali predsedu Parlamentu o to, aby vzal na vedomie výsledky volieb z 26. mája 2019, ako boli uvedené vo vyhlásení z 13. júna 2019, aby vzal späť pokyn z 29. mája 2019, tak aby mohli mať prístup do priestorov Parlamentu a mohli využiť osobitnú uvítaciu službu, a tiež aby im umožnil ujať sa mandátu a požívať práva súvisiace s ich postavením ako poslancov Parlamentu od 2. júla 2019, t. j. odo dňa začatia prvého plenárneho zasadnutia po voľbách, ktoré sa konali 26. mája 2019.

24

V ten istý deň Ústredná volebná komisia oznámila Parlamentu, že odvolatelia nezložili prísahu o dodržiavaní španielskej Ústavy a že v súlade s článkom 224 ods. 2 španielskeho zákona o voľbách vyhlásila, že sa uvoľnili kreslá pridelené odvolateľom v Parlamente, ako aj že sa im dočasne pozastavujú všetky výsady súvisiace s ich funkciou, až kým túto prísahu nezložia (ďalej len „oznámenie z 20. júna 2019“).

25

Listom z 20. júna 2019 odvolatelia požiadali predsedu Parlamentu, aby na základe článku 8 rokovacieho poriadku naliehavo prijal všetky opatrenia na potvrdenie ich výsad a imunít, a najmä na ochranu týchto výsad a imunít, aby vyhlásil, že vnútroštátne zatykače, ktoré na nich boli vydané, porušujú uvedené výsady a imunity, ktoré im priznáva článok 9 protokolu Európskej únie (č. 7) o výsadách a imunitách (ďalej len „protokol o výsadách a imunitách“), aby vyhlásil, že článok 9 druhý odsek tohto protokolu chráni poslancov Európskeho parlamentu pred akýmkoľvek súdnym obmedzením ich slobody pohybu, ktoré by im mohlo brániť vo vykonávaní formalít potrebných na to, aby sa ujali mandátu, a napokon aby bezodkladne postúpil svoje rozhodnutie príslušným španielskym orgánom.

26

Listom z 24. júna 2019 žalobcovia v podstate zopakovali všetky návrhy uvedené vo svojich listoch zo 14. a 20. júna 2019, na ktoré im nebola poskytnutá odpoveď.

V ten istý deň odvolatelia pripojili ku svojej žalobe návrh na nariadenie predbežného opatrenia zapísaný pod číslom T‑388/19 R, ktorým sa domáhali odkladu výkonu po prvé rozhodnutia predsedu Parlamentu nevziať na vedomie výsledky volieb do Parlamentu z 26. mája 2019, ktoré oficiálne vyhlásilo Španielske kráľovstvo, a následné rozhodnutie vziať na vedomie odlišný a neúplný zoznam zvolených poslancov, ktorý bol 17. júna 2019 notifikovaný zo strany španielskych orgánov, po druhé rozhodnutia predsedu Parlamentu vnímať oznámenie z 20. júna 2019 tak, že vyhlásenie odvolateľov za zvolených poslancov Parlamentu je na jeho základe zbavené účinku, a po tretie rozhodnutia Parlamentu, ktorým bolo odmietnuté zaručiť v súlade s článkom 3 ods. 2 rokovacieho poriadku právo odvolateľov zasadať v Parlamente a jeho orgánoch a plne pritom požívať svoje práva od otvorenia parlamentnej schôdze, a to až dovtedy, kým sa rozhodne o sporoch predložených Parlamentu a španielskym súdnym orgánom. Odvolatelia tiež navrhli uložiť Parlamentu povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia vrátane potvrdenia ich výsad a imunít založených na článku 9 protokolu o výsadách a imunitách, tak aby im bolo umožnené zaujať svoje miesta v Parlamente s účinnosťou od otvorenia prvej schôdze po voľbách.

30

E‑mailom z 10. októbra 2019 pani Riba i Giner, poslankyňa Európskeho parlamentu, konajúca v mene odvolateľov, zaslala predsedovi Parlamentu zvolenému 3. júla 2019, ako aj predsedovi a podpredsedovi výboru pre právne veci tejto inštitúcie žiadosť 38 poslancov Európskeho parlamentu s rôznou štátnou príslušnosťou a rozličnou príslušnosťou k politickej strane, medzi ktorých patrila aj ona samotná, pričom cieľom tejto žiadosti bolo, aby Parlament na základe článku 9 rokovacieho poriadku bránil parlamentnú imunitu odvolateľov uvedenú v článku 9 prvom a druhom odseku protokolu o výsadách a imunitách.

34

Uznesením z 1. júla 2019, Puigdemont i Casamajó a Comín i Oliveres/Parlament ( T‑388/19 R , EU:T:2019:467 ), predseda Všeobecného súdu zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia uvedený v bode 29 tohto rozsudku a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

35

Uznesením z 20. decembra 2019, Puigdemont i Casamajó a Comín i Oliveres/Parlament [ C‑646/19 P(R) , EU:C:2019:1149 ], podpredsedníčka Súdneho dvora zrušila uznesenie predsedu Všeobecného súdu z 1. júla 2019 ( T‑388/19 R , EU:T:2019:467 ), vrátila mu vec na ďalšie konanie a rozhodla, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

36

Na plenárnom zasadnutí 13. januára 2020 predseda Parlamentu v nadväznosti na vydanie rozsudku z 19. decembra 2019, Junqueras Vies ( C‑502/19 , EU:C:2019:1115 ), oznámil, že táto inštitúcia berie na vedomie zvolenie odvolateľov do Parlamentu s účinnosťou od 2. júla 2019 (ďalej len „akt z 13. januára 2020“).

Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

40

Odvolatelia vo svojom odvolaní navrhujú, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

zamietol odvolanie a

–

uložil odvolateľom povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania.

42

Španielske kráľovstvo navrhuje, aby Súdny dvor:

–

O prípustnosti odvolania

Argumentácia účastníkov konania

44

Španielske kráľovstvo v prvom rade tvrdí, že odvolanie je neprípustné v celom rozsahu z dôvodu, že nespĺňa požiadavky stanovené v článku 256 ods. 1 prvom pododseku ZFEÚ, ako aj v článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, keďže sa v ňom dostatočne presne a jasne neoznačujú napádané body odôvodnenia napadnutého rozsudku a právne tvrdenia, na ktorých je založený ich návrh. Tvrdí tiež, že odvolanie sa obmedzuje len na zopakovanie dôvodov a tvrdení, ktoré už boli uvedené pred Všeobecným súdom, a teda v skutočnosti predstavuje návrh na opätovné preskúmanie žaloby podanej na Všeobecný súd, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci odvolania.

45

Parlament a Španielske kráľovstvo vo svojej argumentácii v odpovedi na jednotlivé odvolacie dôvody uvádzané odvolateľmi tiež tvrdia, že tieto odvolacie dôvody sú z veľkej časti neprípustné.

Z uvedeného vyplýva, že dôvody spočívajúce v neprípustnosti, uplatnené Parlamentom a Španielskym kráľovstvom, musia byť zamietnuté.

O veci samej

O prvom odvolacom dôvode

– Argumentácia účastníkov konania

49

Vo svojom prvom odvolacom dôvode sa odvolatelia v podstate domnievajú, že Všeobecný súd sa v napadnutom rozsudku dopustil nesprávnych právnych posúdení z hľadiska článku 263 ZFEÚ a článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), viacerých prípadov nesprávnej právnej kvalifikácie a rôznych skreslení, keď rozhodol, že proti sporným aktom nemožno podať žalobu o neplatnosť z toho dôvodu, že neviedli k zmene ich právneho postavenia.

Odvolatelia sa domnievajú, že Všeobecný súd sa dopustil tiež nesprávneho právneho posúdenia z hľadiska článku 223 ZFEÚ a že v napadnutom rozsudku došlo ku skresleniu, keď rozhodol, že určenie podmienok alebo požiadaviek, ktoré musia byť splnené predtým, ako sa poslanci Parlamentu ujmú svojej funkcie, patrí do oblasti právomoci, ktorú Únia vykonáva spoločne s členskými štátmi, pričom však toto patrí do výlučnej právomoci Únie. Ako vyplýva z rozsudku z 19. decembra 2019, Junqueras Vies ( C‑502/19 , EU:C:2019:1115 ), a z uznesenia z 20. decembra 2019, Puigdemont i Casamajó a Comín i Oliveres/Parlament [ C‑646/19 P(R) , EU:C:2019:1149 ], španielske právo porušuje právo Únie, keď popri požiadavkách stanovených právom Únie zavádza dodatočné požiadavky, ktoré nepatria do rámca vnútroštátneho volebného postupu, pričom tento sa podľa ich názoru končí vyhlásením výsledkov. Odvolatelia sa domnievajú, že na základe článku 12 aktu o voľbách prináležalo Parlamentu rozhodnúť o tejto otázke ako o volebnom spore, ktorý mu bol predložený na základe tohto aktu. Všeobecný súd sa v napadnutom rozsudku dopustil aj opomenutia rozhodnúť a nesprávneho právneho posúdenia, a tiež porušenia článku 47 Charty, keď zamietol ako neúčinnú argumentáciu založenú na nedostatku právomoci Španielskeho kráľovstva stanoviť požiadavku spočívajúcu v zložení prísahy dodržiavať španielsku Ústavu, stanovenú v článku 224 ods. 2 španielskeho volebného zákona.

53

Odvolatelia sa okrem toho domnievajú, že Všeobecný súd protiprávne nahradil odôvodnenie listu z 27. júna 2019 a skreslil jeho znenie, keď vo viacerých bodoch napadnutého rozsudku uviedol, že tento list nie je založený na konštatovaní, že odvolatelia nenadobudli postavenie európskeho poslanca, ale len na konštatovaní, že nespĺňajú formálne podmienky, ktoré by im umožňovali výkon mandátu.

57

Odvolatelia, ktorí pritom uvádzajú, že táto otázka sa týka merita veci, a nie splnenia podmienok prípustnosti žaloby o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, taktiež tvrdia, že rozhodnutie – prijaté podľa ich názoru predsedom Parlamentu –, ktorým im bolo zabránené ujať sa funkcie v rámci tejto inštitúcie, vo vzťahu k nim spôsobilo „osobitne závažné a bezprecedentné“ porušenie článku 39 ods. 2 Charty, ako aj článku 1 ods. 3 aktu o voľbách, ktoré sa týkajú ich oprávnenosti, čo je v rozpore so stanoviskami Výboru Spojených národov pre ľudské práva, ako aj Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva, tzv. „Benátskej komisie“.

58

Všeobecný súd sa napokon tiež údajne dopustil skreslenia napadnutého rozsudku, alebo prinajmenšom nezohľadnil rozsah písomných podaní, ktoré mu boli predložené, keď rozhodol, že je nesporné, že odvolatelia nedodržali článok 224 ods. 2 španielskeho volebného zákona, pričom však na Tribunal Constitucional (Ústavný súd) prebieha konanie o opravnom prostriedku v tejto veci.

59

Pokiaľ ide v druhom rade o pokyn z 29. mája 2019, odvolatelia tvrdia, že tento akt, ktorý sa ich priamo a osobne týkal, bol neoddeliteľný od listu z 27. júna 2019 a že Všeobecný súd skreslil, alebo prinajmenšom prekrútil skutkové okolnosti a spôsobil to, že napadnutý rozsudok obsahuje rozporuplné odôvodnenie, keď uviedol, že účinky tohto pokynu zanikli 17. júna 2019. V odôvodnení tohto rozsudku došlo aj k zjavne nesprávnemu právnemu posúdeniu, keďže sa v ňom uvádza, že pokyn z 29. mája 2019 nebol dôvodom toho, že sa odvolatelia nemohli ujať svojich funkcií.

Pokiaľ ide o voľby poslancov Parlamentu, vzhľadom na to, že nedošlo k prijatiu jednotného volebného postupu, sa postup v každom členskom štáte naďalej riadi vnútroštátnymi ustanoveniami, s výhradou ustanovení aktu o voľbách v súlade s článkom 8 tohto aktu (rozsudok z 22. decembra 2022, Junqueras i Vies/Parlament, C‑115/21 P , EU:C:2022:1021 , bod 60 ).

63

Článok 12 uvedeného aktu stanovuje, že Parlament „berie na vedomie výsledky oficiálne vyhlásené členskými štátmi a rozhoduje vo všetkých sporoch, ktoré môžu vyplynúť z ustanovení [tohto aktu o voľbách], okrem tých, ktoré vyplynú z vnútroštátnych ustanovení, na ktoré tento akt odkazuje“.

64

Ako už Súdny dvor rozhodol, v kontexte aktu o voľbách výraz „berie na vedomie“ vylučuje akúkoľvek mieru voľnej úvahy Parlamentu pri vymenúvaní zvolených poslancov, keďže sú na to oprávnené výlučne vnútroštátne orgány v súlade s postupom upraveným vnútroštátnym právom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. apríla 2009, Taliansko a Donnici/Parlament, C‑393/07 a C‑9/08 , EU:C:2009:275 , body 55 a 56 , ako aj citovanú judikatúru).

65

Okrem toho, že overovanie správnosti zoznamu zvolených poslancov, ktorý bol oznámený zo strany členských štátov, by pre Parlament predstavovalo úlohu, ktorú je prakticky nemožné riadne vykonať, by totiž takéto overovanie znamenalo, že by sa tejto inštitúcii umožnilo preskúmavať súlad vnútroštátneho volebného postupu, a teda aj výsledky volieb, ktoré sa riadia týmto postupom, s právom Únie, čo by bolo v rozpore s prerozdelením právomocí medzi Úniu a členské štáty, stanoveným v akte o voľbách.

69

V rámci uceleného systému opravných prostriedkov zavedeného právom Únie prináleží takéto preskúmavanie výlučne vnútroštátnym súdom, prípadne Súdnemu dvoru po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na základe článku 267 ZFEÚ, alebo Súdnemu dvoru v prípade, že je naň podaná žaloba o nesplnenie povinnosti na základe článku 258 ZFEÚ [pozri v tomto zmysle analogicky uznesenie podpredsedníčky Súdneho dvora z 8. októbra 2020, Junqueras i Vies/Parlament, C‑201/20 P(R) , EU:C:2020:818 , bod 66 ].

70

Argumentáciu odvolateľov týkajúcu sa listu z 27. júna 2019 treba preskúmať práve s prihliadnutím na tieto úvahy.

71

Odvolatelia vo svojom odvolaní v podstate vytýkajú Všeobecnému súdu to, že sa dopustil nesprávnych právnych posúdení, ďalej že v napadnutom rozsudku nerozhodol o časti žaloby, a tiež že sa dopustil rôznych skreslení, keď rozhodol, že Parlament bol povinný vziať na vedomie zoznam zvolených poslancov, ktorý mu oficiálne oznámili španielske orgány.

75

Z úvah uvedených v bodoch 60 až 68 tohto rozsudku však vyplýva, že Všeobecný súd – ktorý sa pritom v napadnutom rozsudku nedopustil skreslenia, pokiaľ ide o obsah oznámení zo 17. a 20. júna 2019 či obsah listu z 27. júna 2019 – sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia z hľadiska článkov 8 a 12 aktu o voľbách, a ani neporušil článok 39 ods. 2 Charty, keď uviedol, že predseda Parlamentu nemohol nevziať na vedomie zoznam zvolených poslancov, ktorý mu bol oficiálne oznámený španielskymi orgánmi – pričom jeho správnosť nemal právomoc preskúmavať –, pretože v opačnom prípade by konal v rozpore s prerozdelením právomocí medzi Úniu a členské štáty, stanoveným v akte o voľbách.

76

Článok 5 ods. 1 aktu o voľbách, v ktorom sa uvádza, že päťročné obdobie, na ktoré sú zvolení poslanci Parlamentu, sa začína prvou plenárnou schôdzou po každých voľbách, nie je takej povahy, že by mohol tento záver spochybniť, keďže toto ustanovenie sa obmedzuje len na vymedzenie časových obmedzení mandátu poslancov Parlamentu, a neupravuje prerozdelenie právomocí medzi Úniu a členské štáty vo volebných veciach.

77

79

Všeobecný súd tak neporušil rozsudok z 19. decembra 2019, Junqueras Vies ( C‑502/19 , EU:C:2019:1115 ), keď v bode 130 napadnutého rozsudku konštatoval, že Parlament bol povinný vziať na vedomie zoznam zvolených kandidátov, ktorý bol oficiálne oznámený vnútroštátnymi orgánmi, keďže táto inštitúcia nemá právomoc vykonávať akékoľvek preskúmavanie obsahu tohto zoznamu.

80

Okrem toho Všeobecnému súdu nemožno vytýkať ani to, že by porušil uznesenie z 20. decembra 2019, Puigdemont i Casamajó a Comín i Oliveres/Parlament [ C‑646/19 P(R) , EU:C:2019:1149 ], ktorým podpredsedníčka Súdneho dvora pred vydaním rozsudku rozhodla, že nemožno vylúčiť, že vo vzťahu k vnútroštátnemu volebnému postupu patriacemu do právomoci členských štátov treba usudzovať, že sa končí vyhlásením výsledkov, pričom akékoľvek následné formality sa nezohľadňujú. Ako totiž Všeobecný súd rozhodol v bode 139 napadnutého rozsudku, aj za predpokladu, že Španielske kráľovstvo prekročilo svoju právomoc tým, že stanovilo povinnosť zložiť prísahu o dodržiavaní španielskej Ústavy, stanovenú v článku 224 ods. 2 španielskeho volebného zákona, táto okolnosť nemá vplyv na povinnosť predsedu Parlamentu vziať na vedomie výsledky volieb, ktoré mu oficiálne oznámili vnútroštátne orgány.

81

83

Skutočnosť, že následne po liste z 27. júna 2019 Parlament prijal akt z 13. januára 2020, ktorý odvolateľom umožňoval ujať sa funkcie bez predchádzajúceho preskúmania ich osvedčení o zvolení, čím tak vyvodil dôsledky, ktoré podľa jeho názoru treba spájať s rozsudkom z 19. decembra 2019, Junqueras Vies ( C‑502/19 , EU:C:2019:1115 ), v každom prípade nie je takej povahy, že by mohla zmeniť právnu povahu listu z 27. júna 2019, tak ako rozhodol Všeobecný súd v bodoch 121 a 122 napadnutého rozsudku.

84

Treba ešte spresniť, že v rozpore s tým, čo tvrdia odvolatelia, vyššie uvedená analýza neznamená, že by sa členským štátom umožňovalo nerešpektovať prerozdelenie právomocí, ktoré stanovuje akt o voľbách, alebo porušiť článok 223 ods. 2 a článok 232 ZFEÚ, pretože prípadné nedodržanie týchto ustanovení možno napadnúť na vnútroštátnych súdoch, prípadne po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, alebo priamo na Súdnom dvore na základe článku 258 ZFEÚ.

85

Pokiaľ ide v druhom rade o pokyn z 29. mája 2019, Všeobecný súd po tom, čo opísal a zanalyzoval jeho obsah, v bodoch 184 a 185 napadnutého rozsudku rozhodol, že tento pokyn nemal za následok to, že by odvolateľom bránil uskutočniť formality, ktoré treba splniť pred nástupom poslancov do funkcie a ktorými sú vyhlásenie o neexistencii nezlučiteľnosti funkcií a vyhlásenie o finančných záujmoch, a teda že nebol dôvodom toho, že im nebolo umožnené ujať sa funkcie v Parlamente od otvorenia prvej schôdze po voľbách 2. júla 2019. V bodoch 186 a 187 tohto rozsudku dospel Všeobecný súd k záveru, že tento pokyn nezmenil právne postavenie odvolateľov a že ich návrhy na zrušenie tohto pokynu sa preto musia zamietnuť ako neprípustné.

88

Pokiaľ ide o prípadný rozpor údajne existujúci medzi dôvodmi uvedenými v bode 181 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že skutočnosť, že odvolatelia nepredložili svoje vyhlásenia o finančných záujmoch a o neexistencii nezlučiteľnosti funkcií, nebola takej povahy, že by im mohla zabrániť v tom, aby sa ujali svojej funkcie už v deň otvorenia prvého zasadnutia Parlamentu nasledujúceho po voľbách, a dôvodmi uvedenými v bode 183 tohto rozsudku, v rámci ktorých Všeobecný súd uviedol, že odvolatelia netvrdili, že pokyn z 29. mája 2019 im zabránil takéto vyhlásenia predložiť, treba konštatovať, že tak ako o tom svedčí použitie pojmu „navyše“, tento bod 183 je vo vzťahu k dôvodom – pri ktorých nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu –, obsiahnutým v bodoch 179 až 182 uvedeného rozsudku, uvedený len pre úplnosť. V dôsledku uvedeného treba argumentáciu odvolateľov, ktorá smeruje konkrétne proti uvedenému bodu 183, odmietnuť ako neúčinnú.

89

Všeobecný súd sa napokon v bodoch 184 až 187 napadnutého rozsudku nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď z dôvodov uvedených predovšetkým v bodoch 179 až 182 tohto rozsudku vyvodil, že pokyn z 29. mája 2019 nebol dôvodom nemožnosti odvolateľov ujať sa funkcie v Parlamente a že ním nedošlo k zmene ich právneho postavenia, a teda návrhy odvolateľov, ktorými sa títo domáhali zrušenia tohto pokynu, musia byť zamietnuté ako neprípustné.

90

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že prvý odvolací dôvod je potrebné zamietnuť.

93

Parlament a Španielske kráľovstvo v podstate tvrdia, že vzhľadom na odpoveď na prvý odvolací dôvod nie je potrebné, aby Súdny dvor preskúmal druhý odvolací dôvod v rozsahu, v akom sa týka spochybnenia judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 30. apríla 2009, Taliansko a Donnici/Parlament ( C‑393/07 a C‑9/08 , EU:C:2009:275 ).

94

Parlament sa okrem toho domnieva, že námietku nezákonnosti vznesenú odvolateľmi treba zamietnuť ako neprípustnú, pretože bola po prvýkrát uplatnená v rámci odvolania, alebo subsidiárne ako v každom prípade nedôvodnú.

– Posúdenie Súdnym dvorom

95

98

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že druhý odvolací dôvod treba zamietnuť v celom rozsahu.

O treťom a štvrtom odvolacom dôvode

– Argumentácia účastníkov konania

99

Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolatelia v podstate vytýkajú Všeobecnému súdu to, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok, keď rozhodol, že odmietnutie zo strany predsedu Parlamentu ujať sa v naliehavom prípade iniciatívy na základe článku 8 rokovacieho poriadku nepredstavuje napadnuteľný akt podľa článku 263 ZFEÚ. Domnievajú sa, že v prejednávanej veci Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že takéto odmietnutie nesúvisí s odmietnutím priznať im postavenie poslanca Európskeho parlamentu. Podľa názoru odvolateľov, keď Všeobecný súd takto rozhodol, nezohľadnil pritom povinnosť Parlamentu poskytovať pomoc svojim členom, ktorá vyplýva z článku 5 ods. 2 rokovacieho poriadku. Uvádzajú tiež, že ak treba napadnutý rozsudok vykladať v tom zmysle, že Všeobecný súd konštatoval, že sporné odmietnutie predstavuje neexistujúci akt, napadnutý rozsudok obsahuje nesprávne právne posúdenie a skreslenie.

Tretí a štvrtý odvolací dôvod vyvolávajú spoločné otázky týkajúce sa vzájomného prepojenia a obsahu mechanizmov ochrany výsad a imunít stanovených v článkoch 7 a 9 a v článku 8 rokovacieho poriadku. Je tak potrebné ich posudzovať spoločne.

103

V bodoch 155 až 158 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že skutočnosť, že sa predseda tejto inštitúcie v naliehavom prípade neujal iniciatívy s cieľom potvrdiť výsady a imunity C. Puigdemonta i Casamaja a A. Comína i Oliveresa na základe článku 8 rokovacieho poriadku, nevyplýva z prípadného odmietnutia zo strany predsedu Parlamentu priznať im postavenie poslanca Európskeho parlamentu, ale z toho, že tento predseda neuplatnil svoju diskrečnú právomoc, pokiaľ ide o to, či sa takejto iniciatívy ujme, alebo nie. Všeobecný súd z toho vyvodil záver, že neuplatnenie takejto právomoci nemôže byť predmetom žaloby o neplatnosť na základe článku 263 ZFEÚ. Okrem toho v rámci dôvodov uvedených len pre úplnosť spresnil, že aj za predpokladu, že by skutočnosť, že sa predseda Parlamentu neujal takejto iniciatívy, vyplývala z jeho údajného odmietnutia priznať im postavenie poslanca Európskeho parlamentu, takéto odmietnutie by v každom prípade nemalo záväzný účinok vo vzťahu k španielskym orgánom.

104

V bodoch 160 až 167 napadnutého rozsudku Všeobecný súd následne odmietol – ako namierenú proti neexistujúcemu aktu – argumentáciu, ktorou odvolatelia napadli z hľadiska článku 9 ods. 1 rokovacieho poriadku odmietnutie predsedu Parlamentu oznámiť príslušnému výboru ich žiadosť o ochranu ich výsad a imunít z dôvodu, že takúto žiadosť nepredložili na základe článkov 7 a 9 rokovacieho poriadku.

108

Z týchto ustanovení vyplýva, že rokovací poriadok stanovuje dva odlišné mechanizmy ochrany výsad a imunít poslancov Európskeho parlamentu. Prvý z nich, ktorý je uvedený v článkoch 7 a 9 rokovacieho poriadku, sa začína na základe žiadosti predloženej predsedovi Parlamentu a riadi sa procesnými pravidlami stanovenými v tomto článku 9, ktorých cieľom je najmä zaručiť práva dotknutého poslanca alebo bývalého poslanca. Jeho výsledkom je rozhodnutie Parlamentu, vo vzťahu ku ktorému sa v článku 7 ods. 5 rokovacieho poriadku uvádza, že proti nemu možno podať žalobu o neplatnosť na základe článku 263 ZFEÚ. Druhý z uvedených mechanizmov, ktorý je stanovený v článku 8 rokovacieho poriadku, naopak patrí do rámca osobnej iniciatívy predsedu Parlamentu, ktorý rozhoduje sám, a nepodlieha splneniu žiadnych procesných formalít, pričom predseda Parlamentu je o nej len povinný následne informovať príslušný výbor Parlamentu a samotnú túto inštitúciu.

109

Na rozdiel od článkov 7 a 9 rokovacieho poriadku tak jeho článok 8 zveruje predsedovi Parlamentu vlastnú právomoc ujať sa v naliehavom prípade iniciatívy v záujme potvrdenia výsad a imunít poslanca, pokiaľ sú splnené podmienky stanovené v tomto článku 8. Zo štruktúry uvedeného článku 8 v spojení so zvyšnými ustanoveniami rokovacieho poriadku tiež vyplýva, že predseda Parlamentu nie je povinný sa takejto iniciatívy ujať, ale má v tejto súvislosti širokú mieru voľnej úvahy, ktorá vylučuje právo poslancov požadovať od neho, aby zaujal stanovisko v určitom smere (pozri analogicky rozsudok z 9. decembra 2014, Schönberger/Parlament, C‑261/13 P , EU:C:2014:2423 , bod 24 ).

113

Všeobecný súd tiež v bodoch 165 a 166 tohto rozsudku správne rozhodol, že výhrady odvolateľov voči údajnému odmietnutiu zo strany predsedu Parlamentu oznámiť ich žiadosť príslušnému výboru tejto inštitúcie smerovali proti vecne neexistujúcemu aktu, keďže nedošlo k podaniu žiadosti na základe článkov 7 a 9 rokovacieho poriadku. Takéto predchádzajúce oznámenie na účely posúdenia príslušným výborom sa totiž vzťahuje len na žiadosti o ochranu výsad a imunít podané na základe článkov 7 a 9 rokovacieho poriadku, ktoré, tak ako je uvedené v bodoch 107 a 108 tohto rozsudku, zavádzajú mechanizmus odlišný od mechanizmu stanoveného v článku 8 rokovacieho poriadku.

114

Treba ešte spresniť, že argumentácia založená na tom, že keď Všeobecný súd rozhodol tak, ako rozhodol, nerešpektoval rozsudok z 21. októbra 2008, Marra ( C‑200/07 a C‑201/07 , EU:C:2008:579 ), nemôže uspieť, keďže tento rozsudok sa týka odlišnej otázky, ktorou je konkrétne otázka dôsledkov, ktoré má vnútroštátny súd konajúci vo veci žaloby proti poslancovi Európskeho parlamentu vyvodiť z existencie žiadosti o ochranu výsad a imunít predloženej Parlamentu dotknutou osobou. V každom prípade z neho nemožno vyvodiť závery, pokiaľ ide o povahu neujatia sa – v naliehavom prípade – iniciatívy, akou je iniciatíva stanovená v článku 8 rokovacieho poriadku.

115

Z vyššie uvedeného vyplýva, že tretí a štvrtý odvolací dôvod treba zamietnuť a v dôsledku toho treba odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.

Keďže Parlament navrhol zaviazať odvolateľov na náhradu trov konania a odvolatelia nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť im povinnosť znášať nielen vlastné trovy konania, ale nahradiť aj trovy konania, ktoré vznikli Parlamentu, a to vrátane trov týkajúcich sa návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vo veci C‑600/22 P‑R.

119

Podľa článku 184 ods. 4 rokovacieho poriadku Súdny dvor môže rozhodnúť, že ak vedľajší účastník prvostupňového konania, ktorý sa zúčastnil na písomnej alebo ústnej časti odvolacieho konania, nepodal odvolanie, znáša svoje vlastné trovy konania. V prejednávanej veci je opodstatnené rozhodnúť, že Španielske kráľovstvo ako vedľajší účastník prvostupňového konania, ktorý sa zúčastnil na písomnej časti konania v rámci tohto odvolania, znáša svoje vlastné trovy konania, a to vrátane trov týkajúcich sa návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vo veci C‑600/22 P‑R.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

1.

Odvolanie sa zamieta.