C-602/22

62022CJ0602

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 11. decembra 2025 ( *1 )

„Odvolanie – Hospodárska a menová politika – Banková únia – Nariadenie (EÚ) č. 806/2014 – Jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností – Článok 7 – Rozdelenie úloh v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií – Článok 18 – Postup riešenia krízových situácií – Podmienky – Rozhodnutie Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (Jednotná rada) neprijať program riešenia krízových situácií – Právomoc Jednotnej rady“

Vo veci C‑602/22 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 16. septembra 2022,

vedľajší účastník konania v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda T. von Danwitz, predsedovia komôr C. Lycourgos, I. Jarukaitis, M. L. Arastey Sahún, I. Ziemele, O. Spineanu Matei, M. Condinanzi a F. Schalin, sudcovia N. Piçarra, A. Kumin, D. Gratsias, Z. Csehi, B. Smulders a N. Fenger (spravodajca),

generálny advokát: A. Biondi,

tajomník: L. Carrasco Marco, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 20. januára 2025,

Smernica 2014/59/EÚ

2

Článok 82 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 ( Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190 ), stanovuje:

„Rozhodnutie, či v súvislosti s inštitúciou alebo subjektom uvedeným v článku 1 ods. 1 písm. b), c) alebo d) treba prijať opatrenie na riešenie krízovej situácie, obsahuje tieto informácie:

a)

dôvody tohto rozhodnutia vrátane určenia, či inštitúcia spĺňa alebo nespĺňa podmienky pre riešenie krízovej situácie;

Nedostatočnú dôveru v iné vnútroštátne bankové systémy a nestabilitu na trhu prehlbujú rozdiely medzi vnútroštátnymi pravidlami riešenia krízových situácií v jednotlivých členských štátoch a v príslušných administratívnych postupoch, ako aj absencia jednotného rozhodovacieho procesu v bankovej únii na riešenie krízových situácií, keďže nezabezpečujú predvídateľnosť v súvislosti s možným výsledkom zlyhania banky.

…

(10)

S cieľom riešiť uvedené otázky bolo nevyhnutné posilniť integráciu rámca pre riešenie krízových situácií, pokiaľ ide o úverové inštitúcie a investičné spoločnosti (ďalej len ‚inštitúcie‘), s cieľom posilniť [Európsku ú]niu, obnoviť finančnú stabilitu a položiť základy pre oživenie hospodárstva. Smernica [2014/59] predstavuje významný krok smerom k harmonizácii pravidiel týkajúcich sa riešenia krízových situácií bánk v celej Únii a ustanovuje sa v nej spolupráca orgánov pre riešenie krízových situácií v prípade, keď riešia zlyhanie cezhraničných bánk. Uvedená smernica však stanovuje minimálne pravidlá harmonizácie a nevedie k centralizácii rozhodovania v oblasti riešenia krízových situácií. V zásade sa v nej stanovujú spoločné nástroje a právomoci riešiť krízové situácie, ktoré majú k dispozícii vnútroštátne orgány každého členského štátu, ktoré sa však môžu rozhodnúť podľa vlastného uváženia, ako budú uplatňovať dané nástroje a používať vnútroštátne mechanizmy financovania na podporu postupov riešenia krízových situácií. …

(11)

V prípade zúčastnených členských štátov sa v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií (ďalej len ‚SRM‘) ustanovuje centralizovaná právomoc riešiť krízové situácie a touto právomocou sa poveruje v súlade s týmto nariadením [Jednotná rada] a vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií. Takéto zriadenie je neoddeliteľnou súčasťou procesu harmonizácie v oblasti riešenia krízových situácií, ktorý sa riadi smernicou [2014/59] a súborom jednotných ustanovení o riešení krízových situácií stanovených v tomto nariadení. Jednotné uplatňovanie režimu riešenia krízových situácií v zúčastnených členských štátoch sa posilní tým, že ním bude poverený centrálny orgán, ako napríklad SRM [Jednotná rada – neoficiálny preklad ]. …

Keďže politiku Únie pre riešenie krízových situácií môžu stanoviť len inštitúcie Únie a keďže pri prijímaní každého osobitného programu riešenia krízových situácií zostáva priestor na voľné uváženie, je potrebné zabezpečiť náležité zapojenie Rady [Európskej únie] a [Európskej k]omisie ako inštitúcií, ktoré môžu v súlade s článkom 291 ZFEÚ vykonávať vykonávacie právomoci. Hodnotenie rozhodnutí o riešení krízových situácií prijímaných Jednotnou radou z hľadiska priestoru na voľné uváženie by mala vykonávať Komisia. Vzhľadom na značný dosah rozhodnutí o riešení krízových situácií na finančnú stabilitu členských štátov a na Úniu ako celok, ako aj na daňovú suverenitu členských štátov je dôležité, aby vykonávacia právomoc týkajúca sa prijímania určitých rozhodnutí o riešení krízových situácií bola prenesená na Radu. Preto by Rada na návrh Komisie mala vykonávať účinnú kontrolu posudzovania verejného záujmu uskutočňovaného Jednotnou radou a posudzovať každú podstatnú zmenu výšky [jednotného fondu na riešenie krízových situácií (SRF)], ktorá sa má použiť na konkrétne opatrenie na riešenie krízovej situácie. Komisia je navyše splnomocnená prijímať delegované akty s cieľom spresniť ďalšie kritériá alebo podmienky, ktoré má Jednotná rada zohľadniť pri vykonávaní svojich jednotlivých právomocí. Takéto prenesenie úloh v oblasti riešenia krízových situácií by nemalo žiadnym spôsobom obmedzovať fungovanie vnútorného trhu s finančnými službami. [Európsky orgán pre bankovníctvo (EBA)] by si mal preto zachovať svoju funkciu a svoje existujúce právomoci a úlohy: mal by vypracúvať právne predpisy Únie platné pre všetky členské štáty a prispievať k ich dôslednému uplatňovaniu a posilniť zbližovanie postupov v oblasti riešenia krízových situácií v celej Únii.

S cieľom zabezpečiť rýchly a účinný rozhodovací proces pri riešení krízových situácií by Jednotná rada mala byť osobitnou agentúrou Únie s osobitnou štruktúrou zodpovedajúcou jej osobitným úlohám, ktorá sa odlišuje od modelu všetkých ostatných agentúr Únie. V jej zložení by sa mali náležite zohľadniť všetky príslušné záujmy relevantné z pohľadu postupov riešenia krízových situácií. …

…

(33)

Na svojom výkonnom zasadnutí by Jednotná rada mala pripravovať všetky rozhodnutia o postupe riešenia krízovej situácie a v čo najširšom možnom rozsahu by ich mala prijímať. …

…

(58)

„1. Jednotná rada zodpovedá za účinné a konzistentné fungovanie SRM.

2. S výhradou ustanovení uvedených v článku 31 ods. 1 zodpovedá Jednotná rada za vypracúvanie plánov riešenia krízových situácií a prijímanie všetkých rozhodnutí súvisiacich s riešením krízových situácií pre:

a)

subjekty uvedené v článku 2, ktoré nie sú súčasťou skupiny, a pre skupiny:

i)

ktoré sa považujú za významné podľa článku 6 ods. 4 nariadenia [Rady] (EÚ) č. 1024/2013 [z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami ( Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63 )]; alebo

„1. Jednotná rada, Rada a Komisia a v náležitých prípadoch vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií pri konaní v rámci postupu riešenia krízových situácií uvedeného v článku 18 s prihliadnutím na svoje príslušné právomoci riešiť krízové situácie zohľadňujú ciele riešenia krízových situácií, vyberajú nástroje riešenia krízových situácií a vykonávajú právomoci riešiť krízové situácie, ktorými sa podľa ich názoru najlepšie dosiahnu ciele riešenia krízových situácií, ktoré sú relevantné vzhľadom na okolnosti prípadu.

2. Medzi ciele riešenia krízových situácií podľa odseku 1 patrí:

a)

zabezpečiť kontinuitu vykonávania zásadných funkcií;

b)

zabrániť významným nepriaznivým účinkom na finančnú stabilitu, najmä predchádzaním ‚nákaze‘ vrátane jej rozšírenia na infraštruktúry trhov a udržaním trhovej disciplíny;

…“

6

Podľa článku 15 ods. 1 toho istého nariadenia:

„Jednotná rada, Rada, Komisia a v náležitých prípadoch vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií pri konaní v rámci postupu riešenia krízových situácií uvedeného v článku 18 prijímajú všetky vhodné kroky na zabezpečenie toho, aby sa opatrenia na riešenie krízových situácií prijímali v súlade s týmito zásadami…“

7

Článok 18 uvedeného nariadenia, nazvaný „Postup riešenia krízových situácií“, stanovuje:

opatrenie na riešenie krízovej situácie je nevyhnutné vo verejnom záujme podľa odseku 5.

Posúdenie podmienky uvedenej v prvom pododseku písm. a) prijme ECB po porade s Jednotnou radou. Jednotná rada smie na svojom výkonnom zasadnutí uskutočniť toto posúdenie iba v prípade, ak o svojom zámere informovala ECB a ak ECB do troch kalendárnych dní od prijatia uvedenej informácie neprijala rozhodnutie. ECB bezodkladne poskytne Jednotnej rade všetky relevantné informácie, ktoré Jednotná rada požaduje na účely informovaného posúdenia.

Ak ECB usúdi, že podmienka uvedená v prvom pododseku písm. a) je v súvislosti s inštitúciou alebo skupinou uvedenými v prvom pododseku splnená, oznámi toto posúdenie bezodkladne Komisii a Jednotnej rade.

Posúdenie podmienky uvedenej v prvom pododseku písm. b) prijme Jednotná rada na svojom výkonnom zasadnutí alebo podľa okolností vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií v úzkej spolupráci s ECB. ECB môže tiež informovať Jednotnú radu a [alebo – neoficiálny preklad ] dotknuté vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií o tom, že podmienku stanovenú v písmene b) považuje za splnenú.

…

4. Na účely odseku 1 písm. a) sa subjekt považuje za zlyhávajúci, alebo že pravdepodobne zlyhá, ak nastali jedna alebo viaceré z týchto okolností:

a)

krízová situácia subjektu začne riešiť;

b)

stanovuje uplatnenie nástrojov riešenia krízových situácií na inštitúciu, ktorej krízová situácia sa rieši, uvedenú v článku 22 ods. 2, najmä akékoľvek vylúčenie z uplatňovania nástroja záchrany pomocou vnútorných zdrojov v súlade s článkom 27 ods. 5 a 14;

c)

stanovuje použitie [SRF] podporu opatrení na riešenie krízových situácií v súlade s článkom 76 a v súlade s rozhodnutím Komisie prijatým v súlade s článkom 19.

schválila podstatnú zmenu výšky [SRF] v programe riešenia krízových situácií Jednotnej rady, alebo voči nej vzniesla námietku.

Na účely tretieho pododseku rozhoduje Rada jednoduchou väčšinou.

Program riešenia krízových situácií môže nadobudnúť účinnosť len vtedy, ak Rada alebo Komisia nevznesú do 24 hodín od jeho postúpenia Jednotnou radou námietku.

Rada alebo podľa okolností Komisia uvedie dôvody pre uplatnenie právomoci vzniesť námietku.

Ak do 24 hodín od postúpenia programu riešenia krízových situácií Jednotnou radou schváli Rada návrh Komisie na zmenu programu riešenia krízových situácií z dôvodu uvedeného v treťom pododseku písm. b) alebo Komisia vznesie námietku v súlade s druhým pododsekom, Jednotná rada do ôsmich hodín vykoná príslušnú zmenu programu riešenia krízových situácií na základe vyjadrených dôvodov.

…

„Medzi nástroje riešenia krízových situácií uvedené v článku 18 ods. 6 písm. b) patrí:

a)

nástroj odpredaja obchodnej činnosti;

b)

nástroj preklenovacej inštitúcie;

c)

10

Článok 43 ods. 3 tohto nariadenia stanovuje:

„Komisia a ECB určia každá jedného zástupcu oprávneného zúčastňovať sa na výkonných zasadnutiach a plenárnych zasadnutiach ako stály pozorovateľ.

Zástupcovia Komisie a ECB majú oprávnenie zúčastňovať sa na rokovaniach a majú prístup ku všetkým dokumentom.“

Okolnosti predchádzajúce sporu

11

Dňa 13. februára 2018 United States Department of the Treasury (Ministerstvo financií Spojených štátov amerických) prostredníctvom Financial Crimes Enforcement Network (sieť na boj proti finančnej trestnej činnosti, Spojené štáty, ďalej len „FinCEN“) vyjadrilo svoj zámer prijať osobitné opatrenia s cieľom označiť ABLV Bank za subjekt predstavujúci závažné riziko v oblasti prania špinavých peňazí (ďalej len „návrh opatrenia FinCEN“). Po tomto oznámení ABLV Bank už nebola schopná vykonávať platby v amerických dolároch (USD).

15

Dňa 18. februára 2018 dala ECB Finanšu un kapitāla tirgus komisija (Komisia pre finančný a kapitálový trh, Lotyšsko) (ďalej len „KFKT“) pokyn, aby pozastavila platby finančných záväzkov spoločnosti ABLV Bank. ECB tiež vyzvala Commission de surveillance du secteur financier (Komisia pre dohľad nad finančným sektorom, Luxembursko) (ďalej len „KDFS“), aby prijala podobné opatrenia voči spoločnosti ABLV Bank Luxembourg. Moratórium vo vzťahu k spoločnosti ABLV Bank nadobudlo účinnosť 19. februára 2018 a spoločnosti ABLV Bank Luxembourg bola udelená možnosť odkladu platby.

16

Dňa 22. februára 2018 ECB predložila Jednotnej rade návrh posúdenia týkajúceho sa zlyhávania alebo predpokladaného zlyhania spoločností ABLV Bank a ABLV Bank Luxembourg s cieľom konzultovať s ňou túto otázku.

17

20

Články 1 a 2 rozhodnutia týkajúceho sa spoločnosti ABLV Bank Luxembourg mali podobný obsah.

21

Dňa 24. februára 2018 Jednotná rada uverejnila tlačovú správu týkajúcu sa sporných rozhodnutí. V tejto tlačovej správe sa uvádzalo, že „v nadväznosti na rozhodnutie [ECB] vyhlásiť [ABLV Bank] a jej dcérsku spoločnosť [ABLV Bank Luxembourg] za spoločnosti, ktoré zlyhávajú alebo pravdepodobne zlyhajú, [Jednotná rada] rozhodla, že nie je potrebné prijať program riešenia krízových situácií, keďže v prípade týchto bánk neexistuje verejný záujem[; p]reto budú likvidované podľa lotyšského, resp. luxemburského práva“.

22

Dňa 26. februára 2018 akcionári spoločnosti ABLV Bank začali konanie, ktoré tejto spoločnosti malo umožniť vykonať vlastnú likvidáciu, a predložili KFKT žiadosť o schválenie plánu dobrovoľnej likvidácie.

Na podporu svojej žaloby uviedla dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod bol založený na nedostatku právomoci Jednotnej rady rozhodnúť o likvidácii úverovej inštitúcie. Druhý žalobný dôvod bol v podstate založený na nedostatku právomoci Jednotnej rady rozhodnúť o neprijatí programu riešenia krízovej situácie. Tretí a štvrtý žalobný dôvod boli založené na porušení článku 18 ods. 1 písm. a) a b) nariadenia č. 806/2014. Piaty žalobný dôvod bol založený na porušení práva byť vypočutý a práva na prístup k spisu. Šiesty žalobný dôvod bol založený na porušení povinnosti odôvodnenia. Siedmy a trinásty dôvod sa zakladali na porušení práva na nestranné konanie vo veci, zakotveného v článku 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Ôsmy až jedenásty žalobný dôvod boli v uvedenom poradí založené na porušení zásady proporcionality, zásady rovnosti zaobchádzania, článkov 16 a 17 Charty, ako aj zásady nemo auditur propriam turpitudinem allegans (nikto sa nemôže odvolávať na svoju vlastnú nepoctivosť). Dvanásty žalobný dôvod bol založený na zneužití právomoci.

26

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zamietol žalobu, ktorú podala ABLV Bank.

27

V rámci preskúmania prípustnosti tejto žaloby Všeobecný súd najprv v bode 36 tohto rozsudku konštatoval, že sporné rozhodnutia sú napadnuteľnými aktmi, pričom následne v bodoch 40 až 42 uvedeného rozsudku na jednej strane uviedol, že ABLV Bank podala svoju žalobu proti rozhodnutiu týkajúcemu sa spoločnosti ABLV Bank Luxembourg ako materská spoločnosť, a tiež ako jediný akcionár tejto spoločnosti, a na druhej strane poukázal na to, že toto rozhodnutie nemalo priamy vplyv na postavenie akcionárov, pretože ich právo na výplatu dividend a právo zúčastňovať sa na riadení spoločnosti ABLV Bank Luxembourg nebolo uvedeným rozhodnutím dotknuté. V bode 45 toho istého rozsudku z toho tento súd vyvodil, že ABLV Bank nebola týmto rozhodnutím priamo dotknutá.

31

V druhom rade Všeobecný súd zamietol druhý žalobný dôvod, ktorý uviedla ABLV Bank, pričom najprv v bodoch 81 a 82 tohto rozsudku konštatoval, že z rozsudku zo 6. mája 2021, ABLV Bank a i./ECB ( C‑551/19 P a C‑552/19 P , EU:C:2021:369 ), vyplýva, že Jednotná rada bola povinná prijať kladné alebo záporné rozhodnutie po preskúmaní, či podmienky stanovené v článku 18 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 boli alebo neboli splnené. Ďalej v bode 83 napadnutého rozsudku tento súd uviedol, že článok 82 ods. 2 smernice 2014/59, ktorý možno považovať za ekvivalent článku 18 tohto nariadenia, výslovne stanovuje možnosť rozhodnúť o neprijatí programu riešenia krízových situácií. Napokon v bode 84 tohto rozsudku poukázal na to, že nedostatok právomoci Jednotnej rady rozhodnúť o neprijatí programu riešenia krízových situácií by mohlo ohroziť stabilitu dotknutej úverovej inštitúcie a potenciálne finančných trhov, keďže by vytvoril priestor na pochybnosti o následných opatreniach, ktoré treba prijať vo vzťahu k tejto inštitúcii vzhľadom na posúdenie ECB.

32

–

prerušil toto konanie až do vydania konečného rozhodnutia vo veci C‑551/22 P, Komisia/SRB, a poskytol účastníkom tohto konania možnosť vyjadriť sa k tomuto rozhodnutiu,

–

nariadil opatrenie na zabezpečenie priebehu konania a vykonanie dokazovania s cieľom požiadať Komisiu, aby zaujala stanovisko k tejto veci,

–

zrušil napadnutý rozsudok,

35

Jednotná rada navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol návrh spoločnosti ABLV Bank na nariadenie opatrení na zabezpečenie priebehu konania a na vykonanie dokazovania,

–

zamietol odvolanie ako neprípustné alebo v každom prípade ako nedôvodné,

36

ECB navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol odvolanie ako nedôvodné a

–

uložil spoločnosti ABLV Bank povinnosť nahradiť trovy konania.

39

ABLV Bank uvádza na podporu svojho odvolania štyri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri preskúmaní prvých dvoch žalobných dôvodov predložených v prvostupňovom konaní, týkajúcich sa právomoci Jednotnej rady, ako aj na procesných pochybeniach, ktorými bolo poznačené prijatie rozhodnutia týkajúceho sa spoločnosti ABLV Bank. Druhý odvolací dôvod je založený na nesprávnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri preskúmaní tretieho a štvrtého žalobného dôvodu predloženého v prvostupňovom konaní, pokiaľ ide o posúdenie zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania spoločnosti ABLV Bank zo strany Jednotnej rady. Tretí odvolací dôvod je založený na nesprávnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri preskúmaní argumentácie spoločnosti ABLV Bank týkajúcej sa návrhu opatrenia FinCEN a rozhodnutí prijatých lotyšskými orgánmi. Štvrtý odvolací dôvod je založený na nesprávnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri skúmaní prípustnosti žaloby podanej proti rozhodnutiu týkajúcemu sa spoločnosti ABLV Bank Luxembourg.

O návrhu, aby Súdny dvor požiadal Komisiu, aby zaujala stanovisko k prejednávanej veci

40

ABLV Bank vo svojej replike navrhla, aby Súdny dvor vyzval Komisiu zaujať stanovisko k prejednávanej veci. Tvrdí, že vzhľadom na argumentáciu Komisie vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 18. júna 2024, Komisia/SRB ( C‑551/22 P , EU:C:2024:520 ), táto inštitúcia súhlasí s jej názorom, pokiaľ ide o dôvodnosť tohto odvolania. Uvedená inštitúcia je okrem toho schopná poskytnúť vysvetlenia k prípravným prácam na nariadení č. 806/2014.

43

ECB sa domnieva, že odvolanie neobsahuje nijakú konkrétnu výhradu založenú na nesprávnom právnom posúdení, čo v konečnom dôsledku neumožňuje jednak Súdnemu dvoru vykonať jeho preskúmanie, a jednak Jednotnej rade a ECB zabezpečiť svoju obranu. Preto si kladie otázku, či je odvolanie prípustné.

44

ABLV Bank tvrdí, že odvolanie je prípustné.

Posúdenie Súdnym dvorom

45

47

Hoci v prejednávanej veci časť argumentácie spoločnosti ABLV Bank nespĺňa uvedené požiadavky, nič to nemení na tom, že toto odvolanie obsahuje súbor právnych argumentov týkajúcich sa jasne identifikovaných prvkov napadnutého rozsudku, ktoré umožňujú Súdnemu dvoru uskutočniť jeho preskúmanie.

48

Za týchto podmienok nie je potrebné vyhlásiť toto odvolanie za neprípustné v celom rozsahu.

49

Tento záver však nemá vplyv na preskúmanie prípustnosti niektorých tvrdení posudzovaných samostatne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2016, Marchiani/Parlament, C‑566/14 P , EU:C:2016:437 , bod 34 a citovanú judikatúru).

Po prvé ABLV Bank tvrdí, že výklad článku 18 nariadenia č. 806/2014, ktorý podal Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, je poznačený viacerými pochybeniami.

52

Tento výklad predovšetkým nemá nijakú oporu v znení uvedeného článku 18 ani v tomto nariadení ako celku.

53

Okrem toho uvedený výklad nerešpektuje hranice právomocí Jednotnej rady vymedzené v uvedenom článku 18, ako vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora v zmysle z rozsudkov z 13. júna 1958, Meroni/Vysoký úrad ( 9/56 , EU:C:1958:7 ), a z 18. júna 2024, Komisia/SRB ( C‑551/22 P , EU:C:2024:520 ). Najmä z bodu 83 tohto rozsudku vyplýva, že článok 18 neudeľuje Jednotnej rade právomoc prijímať akty so samostatnými právnymi účinkami.

54

Na druhej strane dôvod uvedený v bode 84 napadnutého rozsudku týkajúci sa údajnej potreby odstrániť akékoľvek pochybnosti o následných opatreniach, ktoré sa majú prijať na vnútroštátnej úrovni v súvislosti s posúdením ECB, podľa ktorého úverová inštitúcia zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá, má politickú povahu.

58

Napokon prax Jednotnej rady po skončení ústnej časti konania na prvom stupni nie je v súlade s výkladom článku 18 tohto rokovacieho poriadku, ktorý Jednotná rada v prejednávanej veci formulovala a Všeobecný súd ho prijal v napadnutom rozsudku, najmä v bodoch 83 a 84 tohto rozsudku.

59

Po druhé Všeobecný súd údajne neurčil právne účinky napadnutých rozhodnutí správne, hoci to bolo nevyhnutným krokom na preskúmanie ich zákonnosti.

60

Všeobecný súd ďalej nesprávne stotožnil pojem napadnuteľný akt v zmysle článku 263 ZFEÚ s konkrétnym hmotným dokumentom. Tento pojem sa týka samotného obsahu napadnutých rozhodnutí, pričom hmotný dokument predstavuje v tejto súvislosti len dôkazný prostriedok, rovnako ako oznámenia uskutočnené v rámci tlačovej konferencie. Ako pritom uviedol Všeobecný súd v bode 17 napadnutého rozsudku, Jednotná rada oznámila, že sporné rozhodnutia zahŕňajú likvidáciu spoločností ABLV Bank a ABLV Bank Luxembourg.

64

Napokon Všeobecný súd nesprávne vyložil pojem osoba, ktorej je akt určený, v zmysle článku 263 štvrtého odseku a článku 297 ods. 2 ZFEÚ. Mal zohľadniť, že osobou, ktorej je akt určený, nie je orgán poverený jeho vykonaním, ale osoba, ktorej právne postavenie sa zmenilo. V prejednávanej veci sú ABLV Bank a ABLV Bank Luxembourg osobami, ktorým sú sporné rozhodnutia určené a osobami, ktoré sa môžu dovolávať práv priznaných článkom 41 Charty.

65

Po štvrté rozhodnutie týkajúce sa spoločnosti ABLV Bank je údajne poznačené procesnými vadami, ktoré mal Všeobecný súd odhaliť ex offo a teraz ich musí zohľadniť Súdny dvor. V konaní, ktoré viedlo k prijatiu tohto rozhodnutia, nebolo rešpektované právo spoločnosti ABLV Bank byť vypočutá a jej právo na prístup ku spisu. Okrem toho uvedené rozhodnutie jej nebolo správne oznámené a nebolo predložené žiadne odôvodnenie.

66

69

Pokiaľ ide o ostatné tvrdenia, ktoré ABLV Bank uviedla na podporu svojho prvého odvolacieho dôvodu, treba v prvom rade v súvislosti s údajným nesprávnym právnym posúdením týkajúcim sa výkladu článku 18 nariadenia č. 806/2014 uviesť, že Všeobecný súd v bode 86 napadnutého rozsudku zamietol druhý žalobný dôvod, ktorý ABLV Bank uviedla v prvostupňovom konaní, založený na nedostatku právomoci Jednotnej rady formálne rozhodnúť o neprijatí programu riešenia krízovej situácie v zmysle tohto ustanovenia.

70

Pokiaľ ide v tejto súvislosti po prvé o výklad tohto článku, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pri výklade ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82 , EU:C:1983:335 , bod 12 , a z 25. februára 2025, BSH Hausgeräte, C‑339/22 , EU:C:2025:108 , bod 27 ).

71

V prvom rade znenie článku 18 tohto nariadenia v odsekoch 1 a 6 stanovuje, že Jednotná rada prijme program riešenia krízových situácií najmä vo vzťahu k finančným inštitúciám a skupinám, ktoré sa považujú za dôležité pre finančnú stabilitu v Únii, ako aj vo vzťahu k iným cezhraničným skupinám len vtedy, ak sa domnieva, že sú splnené podmienky uvedené v článku 18 ods. 1 písm. a) až c) predmetného nariadenia. Tieto podmienky sa týkajú po prvé zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania dotknutého subjektu alebo skupiny, po druhé neexistencie alternatívnych opatrení na riešenie krízových situácií a po tretie nevyhnutnosti takého riešenia vo verejnom záujme.

75

Okrem toho aj keď ustanovenia článku 18 ods. 7 nariadenia č. 806/2014 podmieňujú nadobudnutie účinnosti programu riešenia krízových situácií jeho schválením Komisiou, ak Komisia alebo Rada nevznesú námietky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2024, Komisia/SRB, C‑551/22 P , EU:C:2024:520 , bod 80 ), takáto účasť Komisie a Rady nie je stanovená pre prípad, že by program riešenia krízových situácií nebol prijatý. Ak teda Jednotná rada usúdi, že podmienky požadované na prijatie programu riešenia krízových situácii nie sú splnené, tento záver Jednotnej rady predstavuje záverečnú etapu postupu riešenia krízových situácií stanoveného v článku 18 tohto nariadenia.

76

Ďalej, pokiaľ ide o kontext článku 18 uvedeného nariadenia, treba na jednej strane uviesť, že článok 7 ods. 2 tohto nariadenia nemôže vylúčiť právomoc Jednotnej rady rozhodnúť o neprijatí programu riešenia krízových situácií. Ako totiž zdôraznil generálny advokát v bode 23 svojich návrhov, medzi jazykovými verziami tohto ustanovenia existuje rozdiel. Aj za predpokladu, že by z niektorých týchto verzií mohlo vyplývať, že Jednotná rada má právomoc prijímať len rozhodnutia o riešení krízových situácií týkajúce sa najmä finančných inštitúcií a skupín, ktoré sa považujú za významné pre finančnú stabilitu v Únii, ako aj iných cezhraničných skupín, nič to nemení na tom, že podľa iných jazykových verzií uvedeného ustanovenia má Jednotná rada právomoc prijímať všetky rozhodnutia „týkajúce sa riešenia krízových situácií“ takýchto finančných inštitúcií alebo skupín.

77

Podľa ustálenej judikatúry však nemožno uprednostniť čisto doslovný výklad jednej či niekoľkých jazykových verzií textu práva Únie a súčasne vylúčiť ostatné verzie, pretože jednotné uplatňovanie ustanovení práva Únie si predovšetkým vyžaduje, aby sa tieto ustanovenia vykladali z hľadiska verzií vypracovaných vo všetkých jazykoch (rozsudok z 10. marca 2022, Landkreis Gifhorn, C‑519/20 , EU:C:2022:178 , bod 76 a citovaná judikatúra).

81

Ako však bolo uvedené v bode 73 tohto rozsudku, posúdenie ECB, podľa ktorého dotknutý subjekt zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá v zmysle článku 18 ods. 1 písm. a) toho istého nariadenia, má za následok začatie postupu stanoveného v článku 18 tohto nariadenia, a teda preskúmanie podmienok stanovených v tomto článku 18 ods. 1 Jednotnou radou.

82

Výklad uvedeného článku 18 v tom zmysle, že Jednotná rada nemá právomoc rozhodnúť o neprijatí programu riešenia krízových situácií, ak sa domnieva, že tieto podmienky nie sú splnené, by preto neumožnil zabezpečiť dostatočnú transparentnosť, pokiaľ ide o výsledok postupu riešenia krízových situácií vedeného Jednotnou radou v nadväznosti na konštatovanie o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní subjektu, a zaručiť tak určitú predvídateľnosť, pokiaľ ide o dôsledky takéhoto zlyhania, najmä v súvislosti s opatreniami, ktoré budú prijaté v nadväznosti na takéto konštatovanie.

83

V tejto súvislosti, ako bolo uvedené v bode 75 tohto rozsudku, ak sa Jednotná rada domnieva, že uvedené podmienky nie sú splnené, tento jej záver predstavuje záverečnú etapu postupu riešenia krízových situácií stanoveného v článku 18 nariadenia č. 806/2014. Z dôvodov transparentnosti je však dôležité, aby príslušné vnútroštátne orgány boli informované o výsledku postupu riešenia krízových situácií, ktorý vedie Jednotná rada.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že režim vyplývajúci z tohto nariadenia je založený na konštatovaní, ktoré je v podstate uvedené v jeho odôvodneniach 24 a 26, že výkon právomocí riešiť krízové situácie stanovených v tomto nariadení je záležitosťou politiky Únie v oblasti riešenia krízových situácií, ktorú môžu určovať len inštitúcie Únie, a že pri prijímaní každého osobitného programu riešenia krízových situácií existuje priestor na voľnú úvahu vzhľadom na značný dosah rozhodnutí o riešení krízových situácií na finančnú stabilitu členských štátov a na samotnú Úniu, ako aj na rozpočtovú suverenitu členských štátov. Z týchto odôvodnení vyplýva, že normotvorca Únie z uvedených dôvodov považoval za potrebné stanoviť náležité zapojenie Rady a Komisie, ktoré posilňuje potrebnú funkčnú nezávislosť Jednotnej rady a zároveň dodržiava zásady delegovania právomocí na agentúry stanovené v rozsudku 13. júna 1958,Meroni/Vysoký úrad ( 9/56 , EU:C:1958:7 ), a pripomenuté v rozsudku z 22. januára 2014, Spojené kráľovstvo/Parlament a Rada ( C‑270/12 , EU:C:2014:18 ) (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2024, Komisia/SRB, C‑551/22 P , EU:C:2024:520 , bod 69 ).

87

V prvých dvoch uvedených rozsudkoch Súdny dvor v podstate rozhodol, že dôsledky vyplývajúce z delegovania právomocí sú veľmi odlišné v závislosti od toho, či sa delegovanie na jednej strane týka jasne definovaných vykonávacích právomocí, ktorých použitie preto môže podliehať prísnej kontrole vzhľadom na objektívne kritériá stanovené delegujúcim orgánom, alebo či sa na druhej strane týka „diskrečnej právomoci zahŕňajúcej široký priestor pre posúdenie, ktorej použitie môže vyjadrovať skutočnú hospodársku politiku“ (rozsudok z 18. júna 2024, Komisia/SRB, C‑551/22 P , EU:C:2024:520 , bod 70 a citovaná judikatúra).

91

Pokiaľ ide o ustanovenia článku 18 nariadenia č. 806/2014, Súdny dvor rozhodol, že môžu zabrániť „presunu zodpovednosti“ v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 13. júna 1958, Meroni/Vysoký úrad ( 9/56 , EU:C:1958:7 ).

92

Hoci totiž tieto ustanovenia zverujú Jednotnej rade právomoc posúdiť, či sú v danom prípade splnené podmienky na prijatie programu riešenia krízových situácií, a určiť nástroje potrebné na účely takéhoto programu, Komisii, prípadne Rade zverujú zodpovednosť za konečné posúdenie diskrečných aspektov programu, ktoré patria do pôsobnosti politiky Únie v oblasti riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a zahŕňajú vyváženie rôznych cieľov a záujmov týkajúcich sa zachovania finančnej stability Únie a integrity vnútorného trhu, pričom sa zohľadňuje rozpočtová suverenita členských štátov a ochrana záujmov akcionárov a veriteľov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2024, Komisia/SRB, C‑551/22 P , EU:C:2024:520 , bod 81 ).

93

Okrem toho aj keď ustanovenia priznávajú Jednotnej rade širokú právomoc voľnej úvahy, pokiaľ ide o posúdenie, či a akými prostriedkami sa má v súvislosti s dotknutým subjektom zaviesť postup riešenia krízových situácií, táto právomoc sa na základe článku 18 ods. 1 a 4 až 6 tohto nariadenia riadi objektívnymi kritériami a podmienkami, ktorými sa vymedzuje rozsah pôsobnosti Jednotnej rady, a ktoré sa týkajú podmienok aj nástrojov riešenia krízových situácií. Navyše sa v tomto nariadení stanovuje účasť Komisie a Rady na postupe vedúcom k prijatiu programu riešenia krízových situácií, ktorý musí schváliť Komisia a prípadne Rada, aby nadobudol účinnosť (rozsudok z 18. júna 2024, Komisia/SRB, C‑551/22 P , EU:C:2024:520 , bod 77 ).

97

Okrem toho, ako uvádza ABLV Bank, hoci Súdny dvor v rozsudku z 18. júna 2024, Komisia/SRB ( C‑551/22 P , EU:C:2024:520 ), rozhodol, že aby sa zabránilo „presunu zodpovednosti“, vyžaduje sa primeraná účasť Komisie a Rady v rámci prijatia programu riešenia krízových situácií, uvedený súd v tejto súvislosti v bodoch 75 až 81 uvedeného rozsudku vychádzal z kumulatívnej prítomnosti okolností, ktorými sa vyznačuje prijatie programu riešenia krízových situácií zo strany Jednotnej rady. Všetky tieto okolnosti však nie sú prítomné, ak sa Jednotná rada rozhodne neprijať program riešenia krízových situácií.

98

Na jednej strane, ako Súdny dvor uviedol v bode 76 tohto rozsudku, článok 18 ods. 6 nariadenia č. 806/2014 spresňuje, že ak sú splnené podmienky stanovené v odseku 1 tohto článku 18, Jednotná rada prijme program riešenia krízových situácií, na základe ktorého sa na dotknutý subjekt začne vzťahovať postup riešenia krízových situácií, a určí, aké nástroje riešenia krízových situácií uvedené v článku 22 ods. 2 tohto nariadenia sa na tento subjekt uplatnia, ako aj to, či sa použije SRF. V článku 22 ods. 4 uvedeného nariadenia sa uvádza, že tieto nástroje sa s výnimkou oddelenia aktív môžu uplatňovať samostatne alebo v kombinácii v záujme dosiahnutia cieľa riešenia krízových situácií stanoveného v článku 14 toho istého nariadenia v súlade so zásadami riešenia krízových situácií vymedzenými v článku 15 tohto nariadenia.

99

Súdny dvor z toho v bodoch 77 a 81 rovnakého rozsudku vyvodil, že na účely prijatia programu riešenia krízových situácií musí Jednotná rada na základe voľnej úvahy posúdiť dva odlišné aspekty predmetnej situácie, pričom prvý sa týka otázky, či sú splnené podmienky odôvodňujúce prijatie takéhoto programu, a druhý sa týka určenia nástrojov riešenia krízových situácií potrebných na tento účel, ako aj prípadného použitia SRF.

103

Na druhej strane rozhodnutie o neprijatí programu riešenia krízovej situácie nemôže, na rozdiel od programu riešenia krízových situácií, samo osebe viesť k uloženiu konkrétnych opatrení alebo k vyčleneniu finančných prostriedkov, keďže jeho jediným účinkom je ukončenie postupu riešenia krízových situácií vedeného Jednotnou radou.

104

Argumentáciu spoločnosti ABLV Bank, podľa ktorej výklad článku 18 ods. 1 uvedeného nariadenia, ktorý podal Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, nemá žiadnu oporu v znení tohto ustanovenia ani v nariadení a nezohľadňuje hranice právomocí Jednotnej rady vymedzené v uvedenom ustanovení, ako vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora v zmysle rozsudkov z 13. júna 1958, Meroni/Vysoký úrad ( 9/56 , EU:C:1958:7 ), a z 18. júna 2024, Komisia/SRB ( C‑551/22 P , EU:C:2024:520 ), treba vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy zamietnuť ako nedôvodnú.

105

Po druhé, pokiaľ ide o argumentáciu spoločnosti ABLV Bank smerujúcu proti bodom 83 a 84 napadnutého rozsudku, treba konštatovať, že je založená na nesprávnom výklade tohto rozsudku, takže ju treba zamietnuť ako nedôvodnú.

109

To isté platí, po tretie, pokiaľ ide o argumentáciu spoločnosti ABLV Bank založenú na praxi Jednotnej rady po skončení ústnej časti konania na prvom stupni. Okolnosť, že táto prax nie je v súlade s výkladom článku 18 nariadenia č. 806/2014, ktorý Jednotná rada predložila Všeobecnému súdu, a ktorý tento súd prijal, totiž v žiadnom prípade, aj keby bola preukázaná, nemôže spochybniť výklad tohto ustanovenia, ktorý podal Všeobecný súd v napadnutom rozsudku.

110

V druhom rade, pokiaľ ide o argumentáciu spoločnosti ABLV Bank smerujúcu proti konštatovaniu Všeobecného súdu, podľa ktorého sporné rozhodnutia neukladajú povinnosť likvidácie spoločností ABLV Bank a ABLV Bank Luxembourg, treba uviesť, že Všeobecný súd v bode 78 tohto rozsudku zamietol prvý žalobný dôvod, ktorý ABLV Bank uviedla v prvostupňovom konaní a tvrdila v ňom, že Jednotná rada prekročila právomoc, ktorá jej bola zverená týmto nariadením, keď nariadila likvidáciu spoločnosti ABLV Bank.

111

Po prvé, pokiaľ ide o argumentáciu spoločnosti ABLV Bank založenú na údajných pochybeniach v rozhodnutí týkajúcom sa spoločnosti ABLV Bank Luxembourg, stačí konštatovať, že takéto pochybenia, aj keby boli preukázané, nemôžu spochybniť zamietnutie prvého žalobného dôvodu, ktorý ABLV Bank uviedla v prvostupňovom konaní, zo strany Všeobecného súdu, keďže meritórne preskúmanie žaloby o neplatnosť, ktorú podala ABLV Bank, sa týkalo len rozhodnutia vzťahujúceho sa na ABLV Bank, pretože žaloba podaná touto spoločnosťou proti rozhodnutiu vzťahujúcemu sa na ABLV Bank Luxembourg bola Všeobecným súdom vyhlásená za neprípustnú v bode 61 uvedeného rozsudku. Túto argumentáciu preto treba v každom prípade zamietnuť ako neúčinnú.

115

Po tretie, pokiaľ ide o údajné nesprávne právne posúdenie týkajúce sa zohľadnenia len textu sporných rozhodnutí, bez ohľadu na verejné oznámenia uskutočnené ich autorom, treba konštatovať, že táto argumentácia je založená na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku, takže ju treba zamietnuť ako nedôvodnú.

116

Všeobecný súd totiž tým, že v bode 77 tohto rozsudku konštatoval, že tlačová správa Jednotnej rady z 24. februára 2018 nenahrádza sporné rozhodnutia a nemôže ukladať povinnosti, ktoré z nich nevyplývajú, nedospel k záveru, že znenie týchto rozhodnutí je jediným prvkom, ktorý možno zohľadniť pri určovaní rozsahu týchto rozhodnutí, a netreba prihliadať na akúkoľvek inú skutočnosť, ale v podstate rozhodol, že tlačová správa môže zohrávať na tento účel len doplňujúcu úlohu, a teda nemôže spochybniť posúdenie, ktoré vyplýva zo samotného znenia uvedených rozhodnutí.

117

Po štvrté, pokiaľ ide o údajné neprávne posúdenie, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd tým, že nesprávne vyložil pojem „príjemca“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku a článku 297 ods. 2 ZFEÚ, takéto nesprávne posúdenie nemôže v žiadnom prípade spochybniť konštatovanie Všeobecného súdu uvedené v bode 76 napadnutého rozsudku, podľa ktorého rozhodnutie týkajúce sa spoločnosti ABLV Bank nevyžaduje jej likvidáciu, a teda zamietnutie prvého žalobného dôvodu, ktorý ABLV Bank uviedla v prvostupňovom konaní. Argumentáciu spoločnosti ABLV Bank založenú na takomto pochybení treba teda v každom prípade zamietnuť ako neúčinnú.

120

ABLV Bank v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a skreslenia skutkových okolností pri preskúmaní tretieho a štvrtého žalobného dôvodu predloženého v prvostupňovom konaní, ktoré sa týkali posúdenia Jednotnej rady, či ABLV Bank zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá v zmysle článku 18 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 806/2014.

121

V prvom rade Všeobecný súd v bodoch 90 až 96 napadnutého rozsudku údajne dospel k príliš reštriktívnemu chápaniu rozsahu súdneho preskúmania, ktoré musia súdy Únie vykonať v súvislosti s posúdením existencie zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania úverovej inštitúcie, čím porušil článok 47 Charty, ako aj judikatúru Súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudské práva. Všeobecný súd nesprávne usúdil, že toto preskúmanie by malo byť obmedzenejšie ako preskúmanie vykonávané vnútroštátnymi súdmi v oblasti platobnej neschopnosti. Okrem toho úroveň súdneho preskúmania súdmi Únie by mala byť primeraná dôsledkom dotknutého rozhodnutia.

122

V druhom rade Všeobecný súd v bodoch 103 až 109 tohto rozsudku údajne skreslil obsah spisu konštatovaním, že sporné rozhodnutie týkajúce sa spoločnosti ABLV Bank obsahovalo implicitné posúdenie Jednotnej rady vo veci zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania tejto spoločnosti, hoci Jednotná rada najmä v bode 124 svojho vyjadrenia k žalobe uviedla, že ECB vykonala takéto posúdenie sama, pričom Jednotnú radu požiadala len o konzultáciu.

126

Jednotná rada sa domnieva, že druhý odvolací dôvod treba zamietnuť ako neprípustný a v každom prípade ako nedôvodný a čiastočne zjavne neúčinný.

127

Podľa ECB treba druhý odvolací dôvod zamietnuť ako čiastočne neprípustný a v každom prípade nedôvodný.

– Posúdenie Súdnym dvorom

128

Ako Všeobecný súd v podstate konštatoval v bodoch 91 a 92 napadnutého rozsudku, vzhľadom na to, že Jednotná rada disponuje určitou mierou voľnej úvahy pri posúdení tejto podmienky, ktoré si vyžaduje rozhodnutia technickej povahy a komplexné ekonomické prognózy a hodnotenia, súdne preskúmanie, ktoré má súd Únie vykonávať nad opodstatnenosťou tohto posúdenia, nesmie viesť k tomu, že nahradí úsudok Jednotnej rady svojím vlastným úsudkom, ale má za cieľ overiť, či rozhodnutie, ktoré Jednotná rada prijala na konci uvedeného posúdenia, nie je založené na vecne nesprávnych skutočnostiach a nie je poznačené zjavne nesprávnym posúdením alebo zneužitím právomoci (pozri analogicky rozsudky zo 4. mája 2023, ECB/Crédit lyonnais, C‑389/21 P , EU:C:2023:368 , bod 55 ; zo 4. októbra 2024, Aeris Invest/Komisia a SRB, C‑535/22 P , EU:C:2024:819 , bod 266 , ako aj zo 4. októbra 2024, García Fernández a i./Komisia a SRB, C‑541/22 P , EU:C:2024:820 , bod 275 ).

130

Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí ABLV Bank, koncepcia súdneho preskúmania použitá Všeobecným súdom v bodoch 91 a 92 napadnutého rozsudku, ktorá vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, nie je nezlučiteľná s článkom 47 Charty ani s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaným v Ríme 4. novembra 1950 alebo so zásadou proporcionality.

131

Aj keď v oblasti, v ktorej dochádza ku komplexným hospodárskym posúdeniam, inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie disponujú mierou voľnej úvahy v hospodárskej oblasti, neznamená to, že súd Únie sa musí zdržať preskúmania toho, ako tieto inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vykladajú údaje hospodárskej povahy. Súdy totiž musia najmä preskúmať nielen vecnú presnosť predložených dôkazov, ich spoľahlivosť a koherentnosť, ale aj to, či tieto dôkazy predstavujú súhrn relevantných údajov, ktoré musia byť zohľadnené pri posúdení komplexnej situácie, a či sú spôsobilé podporiť závery, ktoré sa z nich vyvodili (pozri analogicky rozsudky z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, C‑295/12 P , EU:C:2014:2062 , bod 54 , ako aj z 13. júla 2023, Komisia/CK Telecoms UK Investments, C‑376/20 P , EU:C:2023:561 , bod 125 ).

135

V druhom rade, pokiaľ ide o údajné skreslenie spisu predloženého Všeobecnému súdu v bodoch 103 až 109 napadnutého rozsudku, vzhľadom na skutočnosti uvedené v tomto spise, na ktoré sa odvoláva ABLV Bank, nie je zjavné, že konštatovanie Všeobecného súdu uvedené v bode 107 tohto rozsudku, podľa ktorého Jednotná rada v rozhodnutí týkajúcom sa spoločnosti ABLV Bank prevzala posúdenie zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania spoločnosti ABLV Bank formulované ECB, je nesprávne. Argumentáciu spoločnosti ABLV Bank založenú na existencii takéhoto skreslenia treba preto zamietnuť ako nedôvodnú.

136

To isté platí, pokiaľ ide v treťom rade o argumentáciu spoločnosti ABLV Bank týkajúcu sa skutočnosti, že Všeobecný súd nezohľadnil rozsudok Tribunal d’arrondissement de Luxembourg (Oblastný súd Luxemburg) z 9. marca 2018.

137

Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 78 svojich návrhov, tento rozsudok sa netýka situácie spoločnosti ABLV Bank, ale len situácie spoločnosti ABLV Bank Luxembourg. Žalobu o neplatnosť, ktorú podala ABLV Bank proti rozhodnutiu týkajúcemu sa spoločnosti ABLV Bank Luxembourg, však Všeobecný súd v bode 61 napadnutého rozsudku vyhlásil za neprípustnú, takže nemožno dospieť k záveru, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že pri preskúmaní žaloby proti rozhodnutiu týkajúceho sa spoločnosti ABLV Bank nezohľadnil uvedený rozsudok.

141

Tvrdenie spoločnosti ABLV Bank, podľa ktorého Všeobecný súd v tomto rozsudku konštatoval, že systém likvidity stanovený právom Únie je úplne irelevantný v rámci posúdenia zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania subjektu, vychádza z nesprávneho výkladu tohto bodu 115. Na rozdiel od toho, čo tvrdí ABLV Bank, totiž Všeobecný súd tým, že konštatoval, že za okolností prejednávanej veci mal jej ukazovateľ krytia menší význam ako okamžitá dostupnosť likvidných prostriedkov v rámci tejto úverovej inštitúcie, vôbec nemal na mysli, že ukazovateľ krytia je vo všeobecnosti úplne irelevantný, ale len to, že vzhľadom na osobitné okolnosti prejednávanej veci treba priznať väčší význam iným skutočnostiam.

142

Okrem toho ak chce ABLV Bank týmto tvrdením povedať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že úverovým inštitúciám možno uložiť dodatočné požiadavky na likviditu v porovnaní s požiadavkami uloženými systémom likvidity stanoveným právom Únie, nepodarilo sa jej preukázať, že by takéto riešenie bolo v rozpore s právom Únie.

143

Argumentáciu spoločnosti ABLV Bank týkajúcu sa výkladu pojmu likvidita v rámci postupu riešenia krízovej situácie stanoveného v článku 18 nariadenia č. 806/2014 treba preto zamietnuť ako nedôvodnú.

146

V prvom rade Všeobecný súd údajne skreslil argumentáciu spoločnosti ABLV Bank predloženú v prvostupňovom konaní týkajúcu sa návrhu opatrenia FinCEN, keď v bode 100 napadnutého rozsudku uviedol, že ABLV Bank vytýkala ECB iba to, že neobjasnila svojim partnerom rozsah tohto návrhu. ABLV Bank totiž ECB a Jednotnej rade vytýkala, že sa na uvedený návrh odvolávali ako na záväzné rozhodnutie a pri posudzovaní jej situácie mu pripisovali značnú váhu.

147

Okrem toho Všeobecný súd údajne uložil spoločnosti ABLV Bank príliš veľké dôkazné bremeno a skreslil jej argumentáciu tým, že ju zamietol s odôvodnením, že nie je potrebné brať do úvahy príčiny zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania subjektu. ABLV Bank tak svojou argumentáciou poukazovala na to, že posúdenia ECB a Jednotnej rady týkajúce sa jej zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania sa nezakladali na technickom posúdení tejto situácie, ale na nejasných a všeobecných úvahách, ako aj na konštatovaní, že obchodný model spoločnosti ABLV Bank už nie je životaschopný z dôvodu návrhu opatrenia FinCEN.

148

V druhom rade Všeobecný súd dostatočne nezohľadnil viaceré okolnosti a dôkazy, ktoré ABLV Bank predložila na podporu svojej argumentácie.

152

Jednotná rada a ECB tvrdia, že tretí odvolací dôvod treba zamietnuť ako neprípustný a v každom prípade ako nedôvodný.

– Posúdenie Súdnym dvorom

153

V prvom rade argumentácia spoločnosti ABLV Bank založená na údajnom skreslení spisu Všeobecným súdom spočíva na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku, takže ju treba zamietnuť ako nedôvodnú.

154

157

V druhom rade, pokiaľ ide o argumentáciu spoločnosti ABLV Bank týkajúcu sa dôkazného bremena, stačí konštatovať, že nie je dostatočne jasná a presná na to, aby Súdny dvor mohol vykonať svoje preskúmanie, a preto musí byť vyhlásená za neprípustnú v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 45 a 46 tohto rozsudku.

158

V treťom rade, pokiaľ ide o argumentáciu spoločnosti ABLV Bank týkajúcu sa nedostatočného zohľadnenia niektorých okolností a dôkazov, treba pripomenúť, že z článku 256 ods. 1 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že odvolanie sa obmedzuje na právne otázky, a preto má len Všeobecný súd právomoc zistiť a posúdiť relevantné skutkové okolnosti, ako aj dôkazy. Posúdenie skutkových okolností a dôkazov tak s výnimkou prípadu ich skreslenia nie je právnou otázkou, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania. Takéto skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (rozsudok z 2. marca 2021, Komisia/Taliansko a i., C‑425/19 P , EU:C:2021:154 , bod 52 a citovaná judikatúra).

159

Táto argumentácia by preto mohla uspieť len vtedy, ak by sa preukázalo, že Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti. ABLV Bank sa však na takéto skreslenie neodvoláva, keďže v podstate len navrhuje nové posúdenie skutkového stavu, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci odvolania.

163

Preto samotná okolnosť, že Jednotná rada v rámci prijatia rozhodnutia týkajúceho sa ABLV Bank čiastočne vychádzala z aktov prijatých ECB a vnútroštátnymi orgánmi, nemôže v žiadnom prípade stačiť na preukázanie, že toto rozhodnutie prijala na iné účely, než na ktoré bola zverená predmetná právomoc, alebo s cieľom vyhnúť sa postupu osobitne stanovenému Zmluvou o FEÚ.

164

Z toho vyplýva, že tretí odvolací dôvod treba zamietnuť ako čiastočne nedôvodný a čiastočne neprípustný bez toho, aby bolo potrebné preskúmať námietky neprípustnosti vznesené Jednotnou radou a ECB v súvislosti s týmto odvolacím dôvodom v jeho celistvosti.

O štvrtom odvolacom dôvode

– Argumentácia účastníkov konania

168

V druhom rade Všeobecný súd údajne skreslil znenie sporných rozhodnutí, keď dospel k záveru, že neukladajú povinnosť likvidácie dotknutých subjektov. Formulácia zvolená v texte týchto rozhodnutí totiž v rozsahu, v akom vyžaduje, aby vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií implementovali uvedené rozhodnutia v súlade s úvahami, ktoré sú v nich uvedené, nevyvoláva žiadne pochybnosti o tom, že ABLV Bank a ABLV Bank Luxembourg mali byť predmetom likvidácie. Okrem toho otázka, či sa rozhodlo o konkrétnej metóde likvidácie alebo či rozhodnutie v tomto zmysle malo za priamy následok začatie likvidačného konania, je irelevantná.

169

V treťom rade ABLV Bank tvrdí, že Všeobecný súd nevyvodil dôsledky zo svojho konštatovania, že rozhodnutie o neprijatí programu riešenia krízovej situácie je napadnuteľným aktom. S odkazom na rozhodnutia o riešení krízovej situácie prijaté Jednotnou radou vo vzťahu k iným subjektom poukazuje na to, že takéto rozhodnutia menia právne postavenie akcionárov subjektu, ktorého sa takýto program týka. Z uvedeného ABLV Bank vyvodzuje, že rovnaký záver platí v súvislosti s rozhodnutím neprijať program riešenia krízových situácií.

170

Vo štvrtom rade tvrdí, že Všeobecný súd sa mýlil, keď nedospel k záveru, že rozhodnutie o odňatí povolenia úverovej inštitúcie má konkrétnejšie dôsledky, keďže bráni tejto inštitúcii vykonávať regulované činnosti týkajúce sa vkladov a pôžičiek.

V tejto súvislosti vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 112 až 116 tohto rozsudku treba z rovnakých dôvodov zamietnuť ako nedôvodnú argumentáciu spoločnosti ABLV Bank založenú na skreslení rozhodnutia týkajúceho sa spoločnosti ABLV Bank Luxembourg a nesprávnom posúdení pri určení jeho účinkov.

174

To isté platí, pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti ABLV Bank založené na analógii s rozhodnutiami o riešení krízovej situácie, ktoré prijala Jednotná rada vo vzťahu k iným subjektom, keďže takéto rozhodnutia sú irelevantné na účely určenia účinkov rozhodnutia týkajúceho sa spoločnosti ABLV Bank Luxembourg.

175

Vo zvyšnej časti argumentácia spoločnosti ABLV Bank namierená proti preskúmaniu prípustnosti jej žaloby Všeobecným súdom v rozsahu, v akom táto žaloba smerovala proti rozhodnutiu týkajúcemu sa spoločnosti ABLV Bank Luxembourg, nie je dostatočne jasná a presná na to, aby Súdny dvor mohol vykonať preskúmanie zákonnosti napadnutého rozsudku, takže ju treba zamietnuť ako neprípustnú v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 45 a 46 tohto rozsudku.

176

179

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe jeho článku 184 ods. 1 na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

180

Keďže Jednotná rada a ECB navrhli uložiť spoločnosti ABLV Bank povinnosť nahradiť trovy konania a ABLV Bank nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vynaložili Jednotná rada a ECB.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

1.