C-603/22

M. S.,

J. W.,

M. P.,

za účasti:

Prokurator Rejonowy w Słupsku,

D. G ., konajúci ako opatrovník M. B. a B. B.,

–

Prokurator Rejonowy w Słupsku, v zastúpení: T. Rutkowska‑Szmydyńska, Prokurator Regionalny w Gdańsku,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, J. Sawicka a S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, T. Suchá a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článku 2 a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní ( Ú. v. EÚ L 132, 2016, s. 1 ), článku 12 ods. 2 a článku 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody ( Ú. v. EÚ L 294, 2013, s. 1 ), článku 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní ( Ú. v. EÚ L 142, 2012, s. 1 ), článku 7 ods. 1 a 2, ako aj článku 10 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní ( Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1 ), ako aj zásad prednosti, priameho účinku a efektivity práva Únie.

2

Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného proti M. S., J. W. a M. P., trom maloletým, ktorí boli obvinení z toho, že sa vlámali do budov už nevyužívaného bývalého rekreačného centra, a tým spôsobili ujmu M. B. a B. B., ktorých zastupuje ustanovený opatrovník D. G.

Právny rámec

Právo Únie

Smernica 2012/13

Pri poskytovaní informácií podozrivým alebo obvineným osobám podľa tejto smernice by príslušné orgány mali venovať osobitnú pozornosť osobám, ktoré nerozumejú obsahu alebo významu týchto informácií napríklad vzhľadom na svoj nízky vek alebo psychický či fyzický stav.“

4

Článok 2 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na akékoľvek osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného vynesenia rozsudku a rozhodnutia o opravnom prostriedku.“

5

Podľa článku 3 uvedenej smernice:

právo na informácie o obvinení v súlade s článkom 6;

d)

právo na tlmočenie a preklad;

e)

právo nevypovedať.

2. Členské štáty zabezpečia, aby sa informácie poskytnuté podľa odseku 1 podali v jednoduchej a prístupnej forme, ústne alebo písomne, pričom sa prihliada na akékoľvek konkrétne potreby podozrivých zraniteľných osôb alebo obvinených zraniteľných osôb.“

Odôvodnenia 15 a 50 smernice 2013/48 znejú:

„(15)

Pojem ‚obhajca‘ v tejto smernici znamená akúkoľvek osobu, ktorá je v súlade s vnútroštátnym právom, napríklad na základe akreditácie oprávneným orgánom, spôsobilá a oprávnená poskytovať právne poradenstvo a právnu pomoc podozrivým alebo obvineným osobám.

…

(50)

Členské štáty by mali zabezpečiť, aby sa pri posudzovaní výpovedí podozrivých alebo obvinených osôb alebo dôkazných prostriedkov získaných v rozpore s ich právom na obhajcu alebo v prípadoch, keď bola v súlade s touto smernicou povolená výnimka z tohto práva, dodržiavalo právo na obhajobu a právo na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti by sa mala zohľadniť judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej budú práva na obhajobu v zásade nezvratne porušené, keď sa na odsúdenie použijú sebaobviňujúce vyhlásenia urobené počas policajného výsluchu bez prístupu k obhajcovi. Tým by nemalo byť dotknuté použitie výpovedí na iné účely povolené podľa vnútroštátneho práva, napríklad na vykonanie naliehavých vyšetrovacích úkonov s cieľom zabrániť v páchaní ďalších trestných činov alebo závažných negatívnych dôsledkov pre osoby alebo v súvislosti s naliehavou potrebou zabrániť podstatnému ohrozeniu trestného konania, ak by poskytnutie prístupu k obhajcovi alebo zdržovanie vyšetrovania nezvratne ohrozilo prebiehajúce vyšetrovanie závažného trestného činu. Ďalej by tým nemali byť dotknuté vnútroštátne normy ani systémy týkajúce sa prípustnosti dôkazov, ani by sa tým nemalo členským štátom brániť v zachovaní systému, ktorým sa môžu súdu alebo sudcovi predložiť všetky existujúce dôkazy bez toho, aby sa samostatne alebo vopred skúmala ich prípustnosť.“

b)

pri vykonávaní vyšetrovacieho úkonu alebo obstarávaní dôkazov vyšetrovacími alebo inými príslušnými orgánmi v súlade s odsekom 3 písm. c);

c)

bez zbytočného odkladu po pozbavení osobnej slobody;

d)

ak boli predvolané na súd s právomocou v trestných veciach, v primeranej lehote pred tým, ako sa na tento súd dostavia.

členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo aspoň na účasť ich obhajcu na týchto vyšetrovacích úkonoch alebo pri úkonoch na obstaranie dôkazov, ak sú tieto úkony ustanovené vo vnútroštátnom práve a ak sa pri nich vyžaduje alebo je povolená prítomnosť podozrivej alebo obvinenej osoby:

i)

identifikácia;

ii)

konfrontácia;

iii)

b)

ak je nevyhnutné, aby vyšetrovacie orgány urobili bezodkladné kroky na zabránenie podstatnému ohrozeniu trestného konania.“

9

Článok 12 uvedenej smernice, nazvaný „Opravné prostriedky“, stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby v trestnom konaní, ako aj vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači mali podľa vnútroštátneho práva účinné opravné prostriedky v prípadoch porušenia práv vyplývajúcich z tejto smernice.

2. Bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne normy a systémy vzťahujúce sa na prípustnosť dôkazov, členské štáty zabezpečia, aby sa v trestnom konaní pri posudzovaní vyjadrení podozrivých alebo obvinených osôb alebo dôkazných prostriedkov získaných v rozpore s ich právom na obhajcu alebo v prípadoch, keď bola v súlade s článkom 3 ods. 6 povolená výnimka z tohto práva, zohľadnilo [rešpektovalo – neoficiálny preklad ] právo na obhajobu a právo na spravodlivé súdne konanie.“

„(31)

Členské štáty by mali zvážiť zabezpečenie toho, aby v prípade, keď boli podozrivým alebo obvineným osobám poskytnuté informácie o právach podľa článku 3 smernice [2012/13], boli im tiež poskytnuté informácie o práve nevypovedať vo vlastný neprospech, tak ako sa uplatňuje podľa vnútroštátneho práva v súlade s touto smernicou.

…

(44)

Zásada účinnosti práva Únie si od členských štátov vyžaduje, aby zaviedli primerané a účinné opravné prostriedky pre prípad porušenia práva priznaného jednotlivcom právom Únie. Vďaka účinnému opravnému prostriedku, ktorý by mal byť dostupný v prípade porušenia ktoréhokoľvek z práv stanovených v tejto smernici, by sa malo dosiahnuť, že sa v čo najväčšej možnej miere obnoví také postavenie podozrivých alebo obvinených osôb, aké by mali, keby nebolo došlo k porušeniu, s cieľom chrániť právo na spravodlivý proces a právo na obhajobu.“

12

14

Podľa článku 10 tejto smernice s názvom „Opravné prostriedky“:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali účinné opravné prostriedky v prípade porušenia ich práv vyplývajúcich z tejto smernice.

2. Bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne normy a systémy vzťahujúce sa na prípustnosť dôkazov, členské štáty zabezpečia, aby sa pri posudzovaní výpovedí podozrivých alebo obvinených osôb alebo dôkazov získaných v rozpore s právom odoprieť výpoveď alebo s právom nevypovedať vo vlastný neprospech dodržiavalo právo na obhajobu a právo na spravodlivé súdne konanie.“

Smernica 2016/800

15

…

(16)

V niektorých členských štátoch sa za trestné činy považujú niektoré menej závažné trestné činy, najmä menej závažné trestné činy na úseku bezpečnosti cestnej premávky, menej závažné trestné činy týkajúce sa všeobecne záväzných nariadení obcí a menej závažné trestné činy voči verejnému poriadku. V takýchto situáciách by bolo neprimerané požadovať, aby príslušné orgány zaručili všetky práva podľa tejto smernice. Ak sa v súvislosti s menej závažnými trestnými činmi v práve členského štátu ustanovuje, že ako sankciu nemožno uložiť pozbavenie osobnej slobody, mala by sa táto smernica uplatňovať len vtedy, keď vo veci koná súd s právomocou v trestných veciach.

…

(18)

Pri vykonávaní tejto smernice by sa mali zohľadniť ustanovenia smerníc [2012/13] a [2013/48]. V tejto smernici sú stanovené ďalšie doplňujúce záruky týkajúce sa informácií, ktoré sa majú poskytnúť deťom a nositeľovi rodičovských práv a povinností s cieľom zohľadniť osobitné potreby a zraniteľnosť detí.

(25)

Deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami, majú v súlade so smernicou [2013/48] právo na prístup k obhajcovi. Keďže deti sú zraniteľné a nie sú vždy schopné v plnom rozsahu pochopiť a sledovať trestné konanie, v situáciách stanovených v tejto smernici by im mal pomáhať obhajca. V uvedených situáciách by v prípade, že si pomoc obhajcu nezabezpečí dieťa alebo nositeľ rodičovských práv a povinností, mali by pomoc obhajcu dieťaťu zabezpečiť členské štáty. Členské štáty by mali poskytovať právnu pomoc, ak je to potrebné na zabezpečenie toho, aby sa dieťaťu dostalo účinnej pomoci obhajcu.

(26)

Predpokladom pomoci obhajcu podľa tejto smernice je, že dieťa má právo na prístup k obhajcovi podľa smernice [2013/48]. Preto ak by sa uplatňovaním ustanovenia smernice [2013/48] znemožňovalo, aby dieťaťu poskytoval pomoc obhajca podľa tejto smernice, takéto ustanovenie by sa nemalo uplatňovať na právo detí na prístup k obhajcovi podľa smernice [2013/48]. Na druhej strane by odchýlkami a výnimkami uplatňovanými na pomoc obhajcu ustanovenými v tejto smernici nemalo byť dotknuté právo na prístup k obhajcovi v súlade so smernicou [2013/48] alebo právo na právnu pomoc v súlade s chartou a [Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaným v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len ‚EDĽP‘)], vnútroštátnym právom a ostatným právom Únie.

(27)

Ustanovenia tejto smernice týkajúce sa pomoci obhajcu by sa mali uplatňovať bez zbytočného odkladu bezprostredne po tom, ako boli deti upovedomené, že sú podozrivými alebo obvinenými osobami. Na účely tejto smernice pomoc obhajcu znamená právnu pomoc a zastupovanie obhajcom v trestnom konaní. Ak táto smernica ustanovuje pomoc obhajcu počas výsluchu, obhajca by mal byť prítomný. Bez toho, aby bolo dotknuté právo dieťaťa na prístup k obhajcovi v súlade so smernicou [2013/48], pomoc obhajcu neznamená, že obhajca má byť prítomný počas každého vyšetrovacieho úkonu alebo úkonu obstarávania dôkazov.

(31)

Členské štáty by mali mať možnosť dočasne sa odchýliť od povinnosti zabezpečiť pomoc obhajcu v predsúdnom konaní zo závažných dôvodov, a to ak je naliehavo potrebné odvrátiť závažné nepriaznivé dôsledky pre život, slobodu alebo telesnú nedotknuteľnosť osoby alebo ak vyšetrovacie orgány musia nevyhnutne prijať bezodkladné kroky s cieľom predísť podstatnému ohrozeniu trestného konania spojeného so závažným trestným činom, napríklad aby získali informácie týkajúce sa údajných spolupáchateľov závažného trestného činu alebo aby zabránili strate dôležitých dôkazov týkajúcich sa závažného trestného činu. Počas dočasnej odchýlky na základe jedného z uvedených závažných dôvodov by príslušné orgány mali byť schopné vypočúvať deti v neprítomnosti obhajcu, pokiaľ boli informované o ich práve nevypovedať a môžu toto právo vykonávať a pokiaľ takýmto výsluchom nie sú dotknuté práva na obhajobu vrátane práva nevypovedať vo vlastný neprospech. Výsluch by malo byť možné vykonať v potrebnom rozsahu len na účely získania informácií, ktoré sú potrebné na odvrátenie vážnych nepriaznivých dôsledkov pre život, slobodu alebo telesnú nedotknuteľnosť osoby alebo na zabránenie podstatnému ohrozeniu trestného konania. Každé zneužitie tejto dočasnej odchýlky by v zásade nenapraviteľne poškodilo právo na obhajobu.

(32)

Členské štáty by mali vo svojom vnútroštátnom práve jednoznačne stanoviť dôvody a kritériá pre takúto dočasnú odchýlku a mali by ju využívať len v obmedzenej miere. Každá dočasná odchýlka by mala byť primeraná, prísne časovo obmedzená, nemala by sa zakladať výlučne na druhu alebo závažnosti údajného trestného činu a nemala by ňou byť dotknutá celková spravodlivosť konania. Ak dočasnú odchýlku povolil podľa tejto smernice iný príslušný orgán než sudca alebo súd, členské štáty by mali zabezpečiť, aby mohlo byť rozhodnutie o povolení dočasnej odchýlky posúdené súdom aspoň vo fáze súdneho konania.“

Podľa článku 2 uvedenej smernice, ktorý vymedzuje jej pôsobnosť:

„1. Táto smernica sa vzťahuje na deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní. Uplatňuje sa až do právoplatného rozhodnutia o tom, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného vynesenia trestu a rozhodnutia o akomkoľvek opravnom prostriedku.

2. Táto smernica sa uplatňuje na deti, ktoré sú vyžiadanými osobami, od okamihu ich zadržania vo vykonávajúcom členskom štáte v súlade s článkom 17.

3. S výnimkou článku 5, článku 8 ods. 3 písm. b) a článku 15 v rozsahu, v ktorom uvedené ustanovenia odkazujú na nositeľa rodičovských práv a povinností, sa táto smernica alebo jej určité ustanovenia uplatňujú na osoby uvedené v odsekoch 1 a 2 tohto článku, pokiaľ takéto osoby boli v čase začatia konania deťmi, ale neskôr dosiahli vek 18 rokov, a uplatňovanie tejto smernice alebo jej určitých ustanovení je vhodné vzhľadom na okolnosti prípadu vrátane vyspelosti a zraniteľnosti dotknutej osoby. Členské štáty sa môžu rozhodnúť neuplatňovať túto smernicu, ak dotknutá osoba dosiahla vek 21 rokov.

…“

18

ihneď po tom, ako boli deti informované, že sú podozrivé alebo obvinenými osobami, pokiaľ ide o:

i)

právo na to, aby bol nositeľ rodičovských práv a povinností informovaný, ako je ustanovené v článku 5;

ii)

právo na pomoc obhajcu, ako je ustanovené v článku 6;

iii)

v najskoršej vhodnej fáze konania, pokiaľ ide o:

i)

právo na individuálne posúdenie, ako je ustanovené v článku 7;

ii)

právo na lekársku prehliadku vrátane práva na lekársku pomoc, ako je ustanovené v článku 8;

iii)

právo na účinné opravné prostriedky, ako je ustanovené v článku 19;

c)

po pozbavení osobnej slobody, pokiaľ ide o právo na osobitné zaobchádzanie počas pozbavenia osobnej slobody, ako je ustanovené v článku 12.

2. Členské štáty zabezpečia, aby sa informácie uvedené v odseku 1 poskytovali písomne, ústne alebo oboma spôsobmi, v jednoduchom a zrozumiteľnom jazyku a aby sa tieto informácie zaznamenávali prostredníctvom postupu vyhotovovania záznamov v súlade s vnútroštátnym právom.

3. Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že sa deťom poskytne poučenie o právach podľa smernice [2012/13], zahŕňalo toto poučenie odkaz na ich práva podľa tejto smernice.“

20

3. Členské štáty zabezpečia, aby obhajca deťom pomáhal bez zbytočného odkladu po tom, ako boli informované, že sú podozrivé alebo obvinenými osobami. V každom prípade obhajca poskytuje deťom pomoc, počnúc ktoroukoľvek z týchto udalostí, podľa toho, ktorá nastane najskôr:

a)

pred ich výsluchom políciou alebo iným orgánom presadzovania práva alebo justičným orgánom;

b)

po tom, ako vyšetrovacie alebo iné príslušné orgány uskutočnili vyšetrovací alebo iný úkon obstarávania dôkazov v súlade s odsekom 4 písm. c);

c)

b)

členské štáty zabezpečia, aby obhajca pomáhal deťom počas výsluchu a aby sa mohol na výsluchu v plnej miere zúčastniť. Takáto účasť sa musí uskutočniť v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva, pokiaľ takýmito postupmi nie je dotknutý účinný výkon alebo podstata dotknutého práva. Ak sa obhajca zúčastňuje na výsluchu, skutočnosť, že sa na ňom zúčastnil, sa zaznamená tak, že sa uplatní postup vyhotovenia záznamu podľa vnútroštátneho práva;

c)

členské štáty zabezpečia, aby obhajca pomáhal deťom prinajmenšom počas týchto vyšetrovacích úkonov alebo úkonov obstarávania dôkazov, ak sú tieto úkony ustanovené vo vnútroštátnom práve a ak sa pri nich vyžaduje alebo je povolená prítomnosť podozrivej alebo obvinenej osoby:

i)

identifikácia;

Členské štáty v každom prípade zabezpečia, aby obhajca deťom pomáhal:

a)

keď sú predvedené pred príslušný súd alebo sudcu s cieľom rozhodnúť o ich väzbe v ktorejkoľvek fáze konania v rozsahu pôsobnosti tejto smernice a

b)

počas väzby.

Členské štáty takisto zabezpečia, aby sa pozbavenie osobnej slobody neukladalo ako trest, pokiaľ obhajca nepomohol dieťaťu tak, že mu umožnil účinne vykonávať právo na obhajobu, a v každom prípade počas súdnych pojednávaní.

Členské štáty zabezpečia, aby príslušné orgány pri uplatňovaní tohto odseku zohľadňovali najlepšie záujmy dieťaťa.

Rozhodnutie pristúpiť k výsluchu v neprítomnosti obhajcu podľa tohto odseku môže prijať justičný orgán alebo iný príslušný orgán iba na individuálnom základe a za podmienky, že toto rozhodnutie možno podrobiť súdnemu preskúmaniu.“

22

Článok 7 uvedenej smernice sa týka práva na individuálne posúdenie.

23

Podľa článku 13 ods. 2 tejto smernice:

b)

prítomnosťou tejto osoby nie je trestné konanie nijako dotknuté.“

25

V článku 18 tejto smernice sa uvádza:

„Členské štáty zabezpečia, aby vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa právnej pomoci zaručovali účinný výkon práva na pomoc obhajcu podľa článku 6.“

26

28

V článku 79 TP sa uvádza:

„§ 1 Obvinený musí mať v trestnom konaní obhajcu:

(1)

ak má menej ako 18 rokov.

…

30

Článok 301 TP stanovuje:

„Pokiaľ o to podozrivá osoba požiada, musí byť vypočutá za prítomnosti určeného obhajcu. Neprítomnosť obhajcu nebráni výsluchu.“

31

Podľa článku 9 ustawa – Prawo o ustroju sądów powszechnych (zákon o organizácii všeobecných súdov) z 27. júla 2001 (Dz. U. z roku 2001 č. 98, položka 1070), v znení uplatniteľnom na vec samu (ďalej len „zákon o organizácii všeobecných súdov“), administratívne preskúmanie činnosti súdov zabezpečuje minister spravodlivosti.

32

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

34

Na Sąd Rejonowy w Słupsku (Okresný súd Słupsk, Poľsko), ktorý je v prejednávanej veci vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, sa vedie trestné konanie proti M. S., J. W. a M. P. (ďalej len spoločne ako „maloletí podozriví“), ktorí sú stíhaní za to, že sa vlámali do už nevyužívaného rekreačného centra, ktoré sa nachádza v meste Ustka (Poľsko) (ďalej len „sporné skutky“), a tým spôsobili ujmu M. B. a B. B., ktorých zastupuje ustanovený opatrovník D. G. Toto vlámanie predstavuje trestný čin v zmysle Kodeks karny (Trestný zákon), za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody až na jeden rok.

35

M. S. je stíhaný za to, že v období od decembra 2021 do januára 2022 vnikol do priestorov, v ktorých došlo k vlámaniu, viackrát, zatiaľ čo J. W. a M. P. sú stíhaní za to, že do nich vnikli len raz. V čase spáchania skutkov, ktoré sú predmetom konania, mali M. S., J.W. a M. P. 17 rokov.

36

Rozhodnutie o vznesení obvinenia bolo M. S. prečítané a odovzdané. M. S. toto rozhodnutie podpísal. Tiež mu bol odovzdaný dokument týkajúci sa všeobecných informácií o právach a povinnostiach podozrivej osoby v trestnom konaní, pričom tento dokument neobsahoval osobitné informácie o právach a povinnostiach maloletých. Poskytnuté informácie zahŕňali okrem iného informácie, pokiaľ ide o právo uskutočňovať výpovede či odoprieť výpoveď, a tiež odmietnuť odpovedať na otázky bez toho, aby bolo potrebné toto odmietnutie odôvodniť, právo na pomoc obhajcu podľa vlastného výberu, ako aj právo požiadať o ustanovenie obhajcu ex offo , ak podozrivá osoba nemá finančné prostriedky na to, aby si zvolila obhajcu, právo požiadať o prítomnosť určeného obhajcu počas výsluchu, za predpokladu, že jeho neprítomnosť nepredstavuje prekážku výsluchu. Keďže bol uvedený dokument rozsiahly a zložitý, M. S. sa s jeho obsahom neoboznámil. Jeho prevzatie však potvrdil podpisom.

39

M. S. bol tiež poučený o svojom práve požiadať o ústne oznámenie toho, čo tvorí podstatu voči nemu vzneseného obvinenia, ako aj o písomné odôvodnenie rozhodnutia o vznesení obvinenia, ktoré má byť doručené jemu alebo jeho obhajcovi v lehote štrnástich dní. M. S. sa tohto práva nevzdal, a ani nepodal takéto žiadosti. Ani M. S., ani jeho rodičia neurčili obhajcu na účely jeho obhajoby. Taktiež mu nebol ani ustanovený obhajca ex offo .

40

M. S. bol vypočutý dvakrát. Zo žiadneho z týchto výsluchov nebol vyhotovený audiovizuálny záznam. Na základe informácií, ktoré poskytol M. S. počas výsluchov, policajní príslušníci identifikovali ďalšie osoby podozrivé z toho, že s ním nelegálne vnikli do dotknutého rekreačného centra, medzi ktoré patria ďalšie maloleté podozrivé osoby, J. W. a M. P.

44

Dňa 31. mája 2022 Prokurator Prokuratury Rejonowy w Słupsku (prokurátor Okresnej prokuratúry v Słupsku, Poľsko) podpísal obžalobu proti maloletým podozrivým osobám a predložil ju Sąd Rejonowy w Słupsku (Okresný súd Słupsk). Vzhľadom na to, že maloleté podozrivé osoby nemali zvoleného obhajcu, tento súd ustanovil obhajcu ex offo pre každú z nich.

45

Na pojednávaní 23. augusta 2022, na ktorom maloleté podozrivé osoby vyhlásili, že sú nevinné, M. S vypovedal, no J. W. a M. P. sa odmietli k veci vyjadriť, pričom odpovedali len na otázky svojich obhajcov. Vo vzťahu ku každému z maloletých podozrivých osôb ich obhajcovia požiadali o to, aby výpovede urobené v prípravnom konaní neboli zohľadnené, keďže tieto dôkazy boli získané v rozpore s ich procesnými právami, t. j. počas výsluchov vedených policajtmi v neprítomnosti obhajcu, ktorého účasť na konaní bola údajne povinná. Obhajcovia tvrdili, že takto získané dôkazy nemôžu slúžiť ako podklad pre skutkové zistenia.

46

Sąd Rejonowy w Słupsku (Okresný súd Słupsk) zamietol ako neprípustnú žiadosť Prokurator Prokuratury Rejonowej w Słupsku (prokurátor Okresnej prokuratúry v Słupsku) o to, aby bolo možné zohľadniť dôkazy založené na výpovediach, ktoré maloleté podozrivé osoby urobili v prípravnom konaní v rámci trestného konania počas výsluchov vedených v neprítomnosti obhajcu. Tieto výpovede tak ako dôkazy boli zo spisu odstránené.

50

V tejto inej veci totiž táto sudkyňa vydala uznesenie, ktorým sa vyhovelo návrhu účastníka konania – ktorým tento vzniesol námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý bol vymenovaný na základe uskutočnenia postupu, do ktorého bola zapojená Krajowa Rada Sądownictwa (Štátna súdna rada, Poľsko), zriadená po roku 2018 –, a to z dôvodu, že toto vymenovanie nebolo v súlade s právom Únie a EDĽP.

51

Prokurator Rejonowy w Słupsku (okresný prokurátor v Słupsku) následne o tejto situácii informoval Prokurator Regionalny w Gdańsku (krajský prokurátor v Gdansku, Poľsko), ktorý túto informáciu postúpil ministrovi spravodlivosti, a to na základe pokynov vydaných prokuratúrou, na základe ktorých majú prokurátori povinnosť bezodkladne informovať miestne príslušného krajského prokurátora o prípadoch, keď sudcovia spochybňujú postavenie iného sudcu všeobecného súdu alebo postavenie sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko). V týchto pokynoch sa v podstate ukladá povinnosť oznámiť každú situáciu, v ktorej sa sudca priamo odvoláva na ustanovenia práva Únie, ako aj na judikatúru Súdneho dvora, pričom neuplatní vnútroštátne právo.

52

Práve v tomto kontexte sa vnútroštátny súd z viacerých hľadísk zamýšľa nad výkladom práva Únie.

56

Zo smerníc 2012/13 a 2013/48 navyše vyplýva, že v práve Únie neexistujú jasné ustanovenia, ktoré by sa týkali možnosti použiť ako dôkaz výpovede urobené dieťaťom, ktoré je podozrivou alebo obvinenou osobou, v neprítomnosti obhajcu. Článok 12 smernice 2013/48 v spojení s jej odôvodnením 50 však obsahuje ustanovenie o vylúčení dôkazov získaných v rozpore s právom na prístup k obhajcovi.

57

Okrem toho vnútroštátny súd zdôrazňuje, že ani EDĽP, ani Charta nestanovujú podmienky výkonu práva na obhajobu či dôsledky porušenia tohto práva. Ponechávajú na členských štátoch, aby si zvolili prostriedky na to, aby ich súdne systémy zabezpečovali tieto práva, no to však pod podmienkou, že sú tieto prostriedky v súlade s požiadavkami týkajúcimi sa spravodlivého procesu. V tejto súvislosti je potrebné odkázať na EDĽP s cieľom určiť minimálny štandard ochrany, ktorý musia opravné prostriedky zaručovať. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vymedzil význam práva na pomoc obhajcu na účely posúdenia spravodlivosti konaní a rozhodol o otázke možnosti použiť v trestnom konaní dôkazy, ktoré boli získané v rozpore s právom podozrivej osoby na pomoc obhajcu v počiatočnom štádiu trestného konania.

58

Po štvrté vnútroštátny súd uvádza poslednú sériu úvah týkajúcich sa postavenia prokurátora v rámci trestného vyšetrovania, ako aj nezávislosti sudcov. Zásada účinnej ochrany práv priznaných právom Únie je nevyhnutne založená na nezávislosti a nestrannosti všetkých orgánov dotknutého členského štátu. Mechanizmus umožňujúci orgánom výkonnej moci zasahovať do rozhodovacieho procesu orgánov činných v trestnom konaní, a rovnako aj do rozhodovacieho procesu súdov, by bol problematický, keďže by výkonnej moci umožňoval ovplyvniť zvolené kvalifikácie a spochybniť vydané rozsudky, a to na základe toho, že by sa miešala do procesu priameho uplatňovania práva Únie tak v štádiu trestného vyšetrovania, ako aj v štádiu súdneho konania.

2.

Má sa článok 6 ods. 6 a 8 v spojení s odôvodneniami 16, 30, 31 a 32 smernice [2016/800] vykladať v tom zmysle, že v žiadnom prípade neexistuje výnimka z práva na pomoc obhajcu bez zbytočného odkladu v prípade trestných činov, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody, a že dočasná výnimka z uplatňovania práva využiť pomoc obhajcu v zmysle článku 6 ods. 8 [tejto] smernice je možné len v prípravnom konaní a len za okolností striktne uvedených v článku 6 ods. 8 písm. a) a b) [uvedenej smernice], ktoré musia byť výslovne uvedené v rozhodnutí o vykonaní výsluchu v neprítomnosti obhajcu, proti ktorému je v zásade možné podať opravný prostriedok?

3.

V prípade kladnej odpovede aspoň na jednu z [uvedených otázok, t. j. buď prvú, alebo druhú], majú sa teda vyššie uvedené ustanovenia smernice [2016/800] vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je:

a)

článok 301 druhá veta [TP], podľa ktorého sa ustanovený obhajca zúčastní výsluchu podozrivého len na žiadosť podozrivého, a neprítomnosť obhajcu na výsluchu podozrivého nebráni výsluchu?

6.

V prípade kladnej odpovede na [piatu otázku], majú sa teda vyššie uvedené ustanovenia smernice [2016/800] vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je článok 79 § 1 bod 1 [TP], podľa ktorého musí mať obžalovaný v trestnom konaní obhajcu len do dosiahnutia veku 18 rokov?

7.

Majú sa ustanovenia [uvedené v piatej otázke], ako aj zásada prednosti a zásada priameho účinku smerníc vykladať v tom zmysle, že oprávňujú (či dokonca zaväzujú) vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v trestnom konaní, ktoré patrí do pôsobnosti smernice [2016/800], a všetky štátne orgány, aby neuplatňovali ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú nezlučiteľné s touto smernicou, akými sú ustanovenia uvedené v [šiestej otázke], a aby uplatňovali ustanovenia vnútroštátneho práva, akým je článok 79 § 2 [TP], v zmysle výkladu v súlade so smernicou (konformný výklad), t. j. aby ponechali v platnosti ustanovenie obhajcu ex offo v prípade obvineného, ktorý v čase vznesenia obvinenia voči nemu nedosiahol vek 18 rokov, ale následne v priebehu konania dosiahol vek 18 rokov, a voči ktorému trestné konanie naďalej prebieha, a to až do právoplatného skončenia konania, pričom platí, že je to potrebné vzhľadom na okolnosti, ktoré sťažujú obhajobu, alebo – vzhľadom na uplynutie lehoty na prebratie smernice – aby nahradili vnútroštátnu právnu normu normami smernice, ktoré majú priamy účinok?

8.

Má sa článok 4 ods. 1 až 3 v spojení s odôvodneniami 18, 19 a 22 smernice [2016/800] a článok 3 ods. 2 v spojení s odôvodneniami 19 a 26 smernice [2012/13] vykladať v tom zmysle, že príslušné orgány (prokuratúra, polícia) by mali najneskôr pred prvým úradným výsluchom podozrivého zo strany polície alebo iného príslušného orgánu bezodkladne informovať podozrivého a zároveň aj nositeľa rodičovských práv a povinností o tých právach, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie spravodlivého konania, a o štádiách konania, medzi ktoré patrí predovšetkým povinnosť ustanoviť maloletej podozrivej osobe obhajcu, a o dôsledkoch nezvolenia si obhajcu zo strany maloletej obvinenej osoby (ustanovenie obhajcu ex offo ), pričom platí, že pokiaľ ide o podozrivé osoby, ktorými sú deti, tieto informácie sa musia poskytnúť jednoduchým a prístupným jazykom, primeraným veku maloletej osoby?

Majú sa články 18 a 19 v spojení s odôvodnením 26 smernice [2016/800] a článok 12 ods. 2 v spojení s odôvodnením 50 smernice [2013/48] a tiež v spojení s článkom 7 ods. 1 a 2, v spojení s článkom 10 ods. 2 a tiež v spojení s odôvodnením 44 smernice [2016/343], ako aj so zásadou na spravodlivý proces vykladať v tom zmysle, že – pokiaľ ide o výpovede, ktoré podal podozrivý počas policajného výsluchu uskutočneného bez prístupu k obhajcovi, a bez toho, aby bol podozrivý riadne informovaný o svojich právach a aby bol nositeľ rodičovských práv a povinností informovaný o právach a všeobecných aspektoch priebehu konania, na ktoré má dieťa nárok podľa článku 4 smernice [2016/800] – tieto ustanovenia zaväzujú (alebo oprávňujú) vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v trestnej veci spadajúcej do pôsobnosti vyššie uvedených smerníc, a akýkoľvek štátny orgán, aby priznal podozrivým/obvineným osobám rovnaké postavenie, aké by im prináležalo, ak by k predmetným porušeniam nedošlo, a teda aby na takéto dôkazy neprihliadal, najmä ak by usvedčujúce informácie získané pri takomto výsluchu boli použité na odsúdenie dotknutej osoby?

12.

Majú sa teda ustanovenia [uvedené v jedenástej otázke], ako aj zásada prednosti a zásada priameho účinku vykladať v tom zmysle, že požadujú, aby vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v trestnej veci patriacej do pôsobnosti vyššie uvedených smerníc, alebo akýkoľvek iný štátny orgán, neuplatnil ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú nezlučiteľné s vyššie uvedenými smernicami, akým je napríklad článok 168a [TP], podľa ktorého dôkaz nemôže byť považovaný za neprípustný len z toho dôvodu, že bol získaný v rozpore s procesnými pravidlami alebo na základe spáchania trestného činu tak, ako je uvedené v článku 1 § 1 Trestného zákona, okrem prípadu, keď bol tento dôkaz získaný v súvislosti s výkonom služobných povinností verejného činiteľa v dôsledku vraždy, úmyselného ublíženia na zdraví alebo pozbavenia osobnej slobody?

V prípade kladnej odpovede na ktorúkoľvek z otázok [v rámci prvej až dvanástej otázky], a najmä v prípade kladnej odpovede na [trinástu otázku], majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ (zásada účinnej právnej ochrany) v spojení s článkom 2 ZEÚ, najmä so zásadou právneho štátu, tak ako sa táto vykladá v judikatúre Súdneho dvora (rozsudok z 21. decembra 2021 [Euro Box Promotion a i., C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19 , EU:C:2021:1034 ]), a tiež so zásadou nezávislosti súdov stanovenou v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ a článku 47 [Charty], tak ako sa vykladá v judikatúre Súdneho dvora (rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16 , EU:C:2018:117 ), vykladať v tom zmysle, že tieto zásady vzhľadom na možnosť vyvíjania nepriameho nátlaku na sudcov a možnosť [Prokurator Generalny (generálny prokurátor)] dávať v tejto súvislosti záväzné pokyny prokurátorom nižšieho stupňa, bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje závislosť prokuratúry od orgánu výkonnej moci, t. j. od ministra spravodlivosti, a tiež bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá obmedzuje nezávislosť súdu a nezávislosť prokurátora v rámci uplatňovania práva Únie, najmä:

a)

článok 130 § 1 [zákona o organizácii všeobecných súdov], na základe ktorého je minister spravodlivosti oprávnený – na základe povinnosti prokurátora oznámiť situáciu, v ktorej súd rozhodne tak, že uplatní právo Únie – nariadiť okamžité pozastavenie výkonu funkcie sudcu až do vydania rozhodnutia disciplinárneho súdu, a to najdlhšie na jeden mesiac, ak vzhľadom na povahu skutku, ktorého sa sudca dopustil, spočívajúceho v priamom uplatnení práva Únie, minister spravodlivosti usúdi, že si to vyžaduje vážnosť súdu alebo základné záujmy služby?

Vnútroštátny súd podal návrh na to, aby toto prejudiciálne konanie prebehlo v skrátenom konaní na základe článku 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Na podporu svojho návrhu tento súd po prvé tvrdí, že položené otázky presahujú rámec sporu vo veci samej vzhľadom na veľmi veľký počet vecí – týkajúcich sa maloletých, ktorí sú podozrivými alebo obvinenými osobami –, s ktorými sa poľské súdy každý mesiac zaoberajú, a že protiprávne procesné akty nenapraviteľne porušujú základné zásady trestného konania. Po druhé údajne tieto súdy rozhodujú na základe takých ustanovení upravujúcich poľské trestné konanie, ktoré podľa názoru vnútroštátneho súdu nezaručujú minimálne normy ochrany vyplývajúce z práva Únie. Po tretie na účely odstránenia pochybností, pokiaľ ide o možnosť orgánu výkonnej moci, akým je minister spravodlivosti, vyvíjať vplyv na uplatňovanie práva Únie v trestných konaniach týkajúcich sa maloletých, ktorí sú podozrivými alebo obvinenými osobami, je nevyhnutná rýchla odpoveď na prejudiciálne otázky.

62

V článku 105 ods. 1 rokovacieho poriadku sa stanovuje, že na návrh vnútroštátneho súdu alebo výnimočne i bez návrhu môže predseda Súdneho dvora, ak si povaha veci vyžaduje jej prejednanie bez zbytočného odkladu, po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodnúť, že prejudiciálne konanie prebehne v skrátenom konaní odchylne od ustanovení tohto poriadku.

63

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že takéto skrátené súdne konanie predstavuje procesný nástroj určený na riešenie mimoriadne naliehavej situácie [rozsudok z 9. januára 2024, G. a i. (Vymenovanie sudcov na všeobecné súdy v Poľsku), C‑181/21 a C‑269/21 , EU:C:2024:1 , bod 54 , ako aj citovaná judikatúra].

67

Pokiaľ ide napokon o pochybnosti týkajúce sa možnosti orgánu výkonnej moci, akým je minister spravodlivosti, vyvíjať vplyv na uplatňovanie práva Únie, návrh uvedený v bode 61 tohto rozsudku neobsahuje žiadnu konkrétnu informáciu, na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru, že takejto možnosti by bolo možné zabrániť začatím skráteného konania.

68

Predseda Súdneho dvora však rozhodol o prednostnom prejednaní tejto veci na základe článku 53 ods. 3 rokovacieho poriadku.

O prejudiciálnych otázkach

O prípustnosti

72

Trinásta otázka, ako aj štrnásta otázka písm. b) sa totiž vo všeobecnosti týkajú právomoci ministra spravodlivosti, ktorý vykonáva aj funkciu Prokurator Generalny (generálny prokurátor), dávať záväzné pokyny prokurátorom nižšieho stupňa, ktoré sú tiež spôsobilé obmedziť alebo zabraňovať priamej uplatniteľnosti práva Únie. V tejto súvislosti vnútroštátny súd podrobne neuviedol, akým spôsobom boli relevantné vnútroštátne ustanovenia uplatnené na konanie vo veci samej.

73

76

Podľa článku 267 ZFEÚ musí byť požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke „nevyhnutné“ na to, aby umožnilo vnútroštátnemu súdu „vydať rozsudok“ vo veci, ktorá mu bola predložená [rozsudok z 9. januára 2024, G. a i. (Vymenovanie sudcov na všeobecné súdy v Poľsku), C‑181/21 a C‑269/21 , EU:C:2024:1 , bod 63 , ako aj citovaná judikatúra].

77

Platí totiž, že zo znenia a systematiky článku 267 ZFEÚ vyplýva, že prejudiciálne konanie predovšetkým predpokladá, že pred vnútroštátnymi súdmi skutočne prebieha konanie, v rámci ktorého majú vydať rozhodnutie, pri ktorom budú môcť zohľadniť rozsudok v prejudiciálnom konaní [rozsudok z 9. januára 2024, G. a i. (Vymenovanie sudcov na všeobecné súdy v Poľsku), C‑181/21 a C‑269/21 , EU:C:2024:1 , bod 64 , ako aj citovaná judikatúra].

78

V rámci takéhoto konania tak musí medzi týmto sporom a ustanoveniami práva Únie, o ktorých výklad sa žiada, existovať taká spojitosť, aby tento výklad bol objektívne nevyhnutný na rozhodnutie, ktoré musí vnútroštátny súd prijať [rozsudok z 9. januára 2024, G. a i. (Vymenovanie sudcov na všeobecné súdy v Poľsku), C‑181/21 a C‑269/21 , EU:C:2024:1 , bod 65 , ako aj citovaná judikatúra].

82

Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, však po prvé vyplýva, že uvedený súd neprijal konečné rozhodnutie, pokiaľ ide o prípustnosť uvedených dôkazov. Odpoveď na položené otázky tak bude mať vplyv na toto rozhodnutie, s cieľom umožniť vnútroštátnemu súdu rozhodnúť vo veci samej. Po druhé, pokiaľ ide o rozhodnutie o predĺžení trvania ustanovenia ex offo obhajcu jedného z podozrivých, o ktorých ide vo veci samej, zdá sa, že k nemu došlo v neskoršom štádiu konania, a preto ním nemožno napraviť prípadné nedostatky, ku ktorým došlo v prípravnom konaní v rámci trestného konania.

83

Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci sa odpoveď Súdneho dvora na prvú až dvanástu otázku javí byť nevyhnutnou na to, aby umožnila vnútroštátnemu súdu rozhodnúť o otázkach, ktoré je potrebné vyriešiť in limine litis , t. j. predtým, ako bude môcť tento súd prípadne rozhodnúť vo veci samej [pozri analogicky rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19 , EU:C:2021:798 , bod 94 , ako aj citovanú judikatúru].

84

Keďže sú teda podmienky uvedené v bodoch 76 až 78 tohto rozsudku splnené, prvá až dvanásta otázka sú prípustné.

88

Za týchto okolností otázka, či v prípravnom konaní v rámci trestného konania vyplýva prokurátorovi z práva Únie povinnosť neuplatniť vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú v rozpore s právom Únie, s cieľom zaručiť účinnosť práv podozrivých maloletých osôb, teda nesmeruje k tomu, aby sa poskytol výklad práva Únie na objektívne účely rozhodnutia vo veci samej, ale má všeobecnú a hypotetickú povahu.

89

Po druhé sa štrnásta otázka písm. a) týka toho, či článok 2 ZEÚ a článok 19 ods. 1 ZEÚ, ako aj článok 47 Charty bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ministrovi spravodlivosti umožňuje nariadiť okamžité pozastavenie výkonu funkcie sudcu.

90

V prejednávanej veci je síce zrejmé, že sudkyni rozhodujúcej vo veci samej bol pozastavený výkon funkcie na základe tejto právnej úpravy.

O veci samej

94

Vzhľadom na vzájomné prepojenie všetkých otázok položených zo strany vnútroštátneho súdu treba v prvom rade spoločne preskúmať prvú až štvrtú otázku, v druhom rade piatu až siedmu otázku, v treťom rade ôsmu až desiatu otázku a vo štvrtom rade jedenástu a dvanástu otázku, pričom treba uviesť, že tieto otázky sa musia preskúmať výlučne z hľadiska ustanovení smernice 2016/800, ktorá sa týka konkrétne detí.

O prvej až štvrtej otázke

95

Svojou prvou až štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 až 3 smernice 2016/800 v spojení s článkom 18 tejto smernice vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá po prvé nestanovuje, že deťom, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami, sa musí poskytnúť pomoc obhajcu – v prípade potreby ustanoveného ex offo – pred ich výsluchom políciou alebo iným orgánom presadzovania práva alebo justičným orgánom, a najneskôr pred ich prvým výsluchom, a po druhé umožňuje, aby uvedené deti boli počas výsluchu vypočuté ako podozrivé osoby v neprítomnosti takéhoto obhajcu. Okrem toho sa tento súd pýta, či v prípade kladnej odpovede na tieto otázky je potrebné, aby súd rozhodujúci v trestnej veci takúto vnútroštátnu právnu úpravu neuplatnil.

99

Po druhé článok 6 ods. 2 smernice 2016/800 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby deťom pomáhal obhajca v súlade s ustanoveniami tohto článku s cieľom umožniť im účinne uplatňovať právo na obhajobu.

100

Ako v podstate vyplýva z odôvodnení 1, 25 a 29 smernice 2016/800, táto smernica má za cieľ zohľadniť osobitnú zraniteľnosť detí v trestnom konaní, a snaží sa ich tak podporovať v tom, aby uplatňovali okrem iného svoje právo poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať, ktoré sú zakotvené v článku 47 druhom odseku Charty, ako aj právo na obhajobu zaručené článkom 48 ods. 2 Charty (pozri analogicky rozsudok z 5. júna 2018, Kolev a i., C‑612/15 , EU:C:2018:392 , bod 104 ).

101

Po tretie základná zásada, podľa ktorej majú deti právo na pomoc obhajcu, je spresnená v článku 6 ods. 3 smernice 2016/800, pokiaľ ide o okamih, od ktorého sa toto právo má priznať [pozri analogicky rozsudok z 12. marca 2020, VW (Právo na prístup k obhajcovi v prípade nedostavenia sa na súd), C‑659/18 , EU:C:2020:201 , bod 31 ].

105

Z článku 6 ods. 4 písm. a) tejto smernice tak vyplýva, že tieto deti majú právo na stretnutie s obhajcom, ktorý ich zastupuje, v súkromí a na komunikáciu s ním, a to aj pred výsluchom políciou alebo iným orgánom presadzovania práva, alebo justičným orgánom. Uvedený článok 6 ods. 4 písm. b) ďalej stanovuje, že uvedeným deťom pomáha obhajca počas výsluchu a že obhajca musí mať možnosť sa na výsluchu v plnej miere zúčastniť.

106

V tejto súvislosti, ako uviedla generálna advokátka v bode 70 svojich návrhov, na rozdiel od článku 9 smernice 2013/48, ktorý sa týka podozrivých alebo obvinených osôb, ktoré nie sú deťmi, smernica 2016/800 nestanovuje možnosť, aby sa deti vzdali svojho práva na pomoc obhajcu.

107

Okrem toho článok 18 tejto smernice stanovuje, že členské štáty musia zabezpečiť, aby vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa právnej pomoci zaručovali účinný výkon práva na pomoc obhajcu podľa článku 6 uvedenej smernice.

111

V článku 6 ods. 7 smernice 2016/800 sa totiž uvádza, že ak má dieťaťu poskytnúť pomoc obhajca v súlade s týmto článkom 6, ale žiadny obhajca nie je prítomný, príslušné orgány odložia výsluch dieťaťa alebo iné vyšetrovacie úkony, alebo úkony obstarávania dôkazov, na primeraný čas, aby sa umožnila prítomnosť obhajcu, alebo ak si dieťa obhajcu nezvolilo, aby sa pre dieťa zabezpečilo ustanovenie obhajcu.

112

Je pravda, že článok 6 smernice 2016/800 vo svojich odsekoch 6 a 8 stanovuje určité výnimky z práva na pomoc obhajcu zakotveného v tejto smernici. Ako pritom vyplýva z týchto ustanovení, o týchto výnimkách musia príslušné orgány rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, aby sa určilo, či je zamýšľaná výnimka vzhľadom na osobitné okolnosti každého prípadu a s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa odôvodnená, a to pri dodržaní prísnych podmienok stanovených v uvedených ustanoveniach.

113

Tieto ustanovenia preto nemôžu umožňovať to, aby sa vo vnútroštátnej právnej úprave všeobecným a abstraktným spôsobom uplatňovala výnimka z práva na prístup k obhajcovi v prípade detí, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami, v prípravnom konaní v rámci trestného konania.

117

Povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva však má určité obmedzenia, a najmä nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem [rozsudok z 8. marca 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Priamy účinok), C‑205/20 , EU:C:2022:168 , bod 36 a citovaná judikatúra].

118

Treba tiež pripomenúť, že zásada prednosti ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, v prípade nemožnosti vyložiť vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, povinnosť zabezpečiť plný účinok požiadaviek tohto práva v spore, o ktorom rozhoduje, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní akúkoľvek vnútroštátnu právnu úpravu alebo prax, hoci aj časovo následnú, ktorá je v rozpore s ustanovením práva Únie s priamym účinkom, a to bez toho, aby musel požiadať alebo vyčkať na predchádzajúce zrušenie tejto vnútroštátnej právnej úpravy alebo praxe zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom [rozsudok z 8. marca 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Priamy účinok), C‑205/20 , EU:C:2022:168 , bod 37 a citovaná judikatúra].

119

V prejednávanej veci je vzhľadom na jasné, presné a bezpodmienečné znenie článku 6 ods. 1 až 3 smernice 2016/800 potrebné konštatovať, že tento článok má priamy účinok.

Na úvod treba konštatovať, že svojou piatou až siedmou otázkou vnútroštátny súd žiada Súdny dvor o výklad okrem iného viacerých ustanovení smernice 2016/800, predovšetkým článku 2 ods. 1 a 2, ako aj článku 6 ods. 1 až 3 a článku 7 v spojení s článkom 18 tejto smernice.

123

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd sa zamýšľa nad tým, či právo na pomoc obhajcu ustanoveného ex offo , ktoré je predmetom prvej až štvrtej otázky, t. j. právo priznané osobám, ktoré mali postavenie dieťaťa v čase, keď sa proti nim začalo viesť trestné konanie, zaniká v momente, keď tieto osoby dovŕšili vek 18 rokov.

124

Je teda potrebné vychádzať z toho, že tieto otázky sa v podstate týkajú článku 2 smernice 2016/800, ktorý vymedzuje pôsobnosť tejto smernice, a predovšetkým odsekov 1 a 3 tohto článku.

125

128

Z uvedeného vyplýva, že osoby, ktoré boli deťmi v čase, keď sa proti nim viedlo trestné konanie, majú naďalej práva, ktoré sú stanovené v smernici 2016/800, a najmä právo na pomoc obhajcu v súlade s článkom 6 tejto smernice, ak tieto osoby dosiahli vek 18 rokov v priebehu tohto konania a keď sa dospelo k záveru, že uplatnenie tejto smernice je vhodné vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci vrátane vyspelosti a zraniteľnosti uvedených osôb.

129

Treba spresniť, že v prípade, že by sa v rámci trestného konania konštatovalo, že uplatnenie smernice 2016/800 alebo jej určitých ustanovení nie je vhodné, osoba, ktorá dovŕšila vek 18 rokov, by patrila do pôsobnosti smerníc 2012/13, 2013/48 a 2016/343, ktoré sa uplatňujú na podozrivé a obvinené osoby v trestných konaniach bez ohľadu na ich vek. V takomto prípade by táto osoba mala práva stanovené týmito smernicami, a to za podmienok v nich stanovených.

130

Ako vyplýva zo samotného znenia článku 2 ods. 3 prvej vety smernice 2016/800, otázka uplatňovania tejto smernice alebo jej určitých ustanovení na osoby, ktoré v priebehu konania, ktoré sa proti nim vedie, dovŕšili vek 18 rokov, závisí od všetkých okolností prípadu, a preto sa musí posudzovať osobitne v každom jednotlivom prípade.

134

V prejednávanej veci pritom z informácií poskytnutých zo strany vnútroštátneho súdu vyplýva, že ustanovenia vnútroštátneho práva, konkrétne článok 79 § 1 bod 1 TP, stanovujú, že v rámci trestného konania má byť obvinenej osobe poskytnutá pomoc obhajcu len vtedy, ak má menej ako 18 rokov. V praxi sa poľské súdy na tomto právnom základe domnievajú, že účasť obhajcu na konaní už po tom, ako obvinená alebo podozrivá osoba dovŕši vek 18 rokov, nie je povinná, čo má za následok to, že obhajcovi ustanovenému ex offo sa automaticky odníme mandát.

135

V súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 116 až 118 tohto rozsudku prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v čo najväčšej možnej miere vyložil vnútroštátne ustanovenia upravujúce právo na prístup k obhajcovi takým spôsobom, ktorý je v súlade s právom Únie, s cieľom zabezpečiť plnú účinnosť tohto práva. Ak takýto výklad nebude môcť uskutočniť, bude musieť – vzhľadom na to, že článok 2 ods. 1 a 3 smernice 2016/800 spĺňa podmienky pripomenuté v bode 119 tohto rozsudku a má priamy účinok – ex offo odmietnuť uplatnenie vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú zrejme s týmto ustanovením nezlučiteľné.

136

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody treba na piatu až siedmu otázku odpovedať tak, že článok 2 ods. 1 a 3 smernice 2016/800 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že právo na pomoc obhajcu ustanoveného ex offo automaticky zaniká osobám, ktoré mali postavenie dieťaťa v čase, keď sa proti nim začalo viesť trestné konanie, no ktoré následne dovŕšili vek 18 rokov, pokiaľ takáto právna úprava neumožňuje zistiť, či je uplatnenie uvedenej smernice alebo jej určitých ustanovení a v dôsledku toho práv, ktoré obsahuje, vhodné vzhľadom na všetky okolnosti veci vrátane vyspelosti a zraniteľnosti uvedených osôb.

V prvom rade v súlade s článkom 4 ods. 1 prvým pododsekom smernice 2016/800 členské štáty zabezpečia, aby deti, keď sú informované o tom, že sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní, boli bezodkladne informované o svojich právach v súlade so smernicou 2012/13 a o všeobecných aspektoch vedenia konania.

140

Pokiaľ ide o právo byť informovaný, tak ako je toto stanovené v článku 1 smernice 2012/13, Súdny dvor už konštatoval, že z článku 3 tejto smernice vyplýva, že toto právo sa týka predovšetkým práva podozrivých alebo obvinených osôb na to, aby boli informované minimálne o jednotlivých procesných právach, ktoré sú uvedené v tomto článku a medzi ktoré patrí právo na pomoc advokáta, právo na bezplatné právne poradenstvo a podmienky získania takéhoto poradenstva, právo na informácie o vznesenom obvinení, právo na tlmočenie a preklad, ako aj právo odoprieť výpoveď [pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2023, BK (Zmena kvalifikácie trestného činu), C‑175/22 , EU:C:2023:844 , bod 33 a citovanú judikatúru].

141

V tejto súvislosti, tak ako vyplýva z odôvodnenia 31 smernice 2016/343, informácie poskytnuté obvineným osobám o ich procesných právach podľa článku 3 smernice 2012/13 sa netýkajú len práva odoprieť výpoveď, ale aj práva nevypovedať vo vlastný neprospech, ktoré sú dvomi právami, ktoré členské štáty musia týmto osobám zaručiť v súlade s článkom 7 smernice 2016/343.

142

V druhom rade treba uviesť, že podľa článku 4 ods. 1 prvého a druhého pododseku smernice 2016/800 sa informácie, ktoré musia deti dostať o svojich právach v súlade s týmto ustanovením v čase, keď sú informované o tom, že sú podozrivými alebo obvinenými osobami, sa im majú poskytnúť „ihneď“.

146

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o smernicu 2012/13, na ktorú tento článok 4 ods. 1 prvý a druhý pododsek odkazuje, Súdny dvor rozhodol, že na to, aby bolo informovanie o právach účinné, musí k nemu dôjsť v skorom štádiu konania. Z článku 2 tejto smernice vyplýva, že táto smernica sa vzťahuje na „akékoľvek osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania“. Článok 3 uvedenej smernice tak stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým alebo obvineným osobám poskytli bezodkladne informácie… o uvedených procesných právach… s cieľom umožniť ich účinné uplatňovanie“ (rozsudok z 19. septembra 2019, Rajonna prokuratura Lom, C‑467/18 , EU:C:2019:765 , bod 50 ).

147

150

V treťom rade z článku 4 ods. 2 smernice 2016/800 vyplýva, že informácie uvedené v článku 4 ods. 1 tejto smernice sa musia poskytnúť písomne a/alebo ústne v „jednoduchom a zrozumiteľnom jazyku“.

151

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o článok 3 ods. 2 smernice 2012/13, normotvorca Únie uložil členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby sa informácie poskytnuté na základe práva na informácie o právach „podali v jednoduchej a prístupnej forme, ústne alebo písomne, pričom sa prihliada na akékoľvek konkrétne potreby podozrivých zraniteľných osôb alebo obvinených zraniteľných osôb“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2019, Rajonna prokuratura Lom, C‑467/18 , EU:C:2019:765 , bod 47 ).

152

Z odôvodnenia 18 smernice 2016/800 vyplýva, že informácie, ktoré sa majú poskytnúť deťom v súlade s článkom 4 tejto smernice, sa musia poskytovať s prihliadnutím na osobitné potreby a zraniteľnosť detí.

156

Takýto dokument, keďže je určený dospelým osobám, jednak nespĺňa potrebu, aby informácie o právach, ktoré tieto deti požívajú, boli poskytnuté písomne a/alebo ústne vo forme, ktorá je pre ne jednoduchá a prístupná, a jednak nemá za cieľ informovať uvedené deti o právach osobitne stanovených touto poslednou uvedenou smernicou.

157

V súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 116 až 118 tohto rozsudku je úlohou vnútroštátneho súdu, aby v čo najväčšej možnej miere vyložil vnútroštátne ustanovenia upravujúce informovanie osôb, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami, takým spôsobom, ktorý je v súlade s právom Únie, s cieľom zabezpečiť ich plnú účinnosť. V prípade, že takýto výklad nebude môcť uskutočniť, bude musieť – vzhľadom na to, že článok 4 ods. 1 smernice 2016/800 spĺňa podmienky pripomenuté v bode 119 tohto rozsudku a má priamy účinok – e x offo odmietnuť uplatnenie vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú s touto smernicou zrejme nezlučiteľné.

158

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody treba na ôsmu až desiatu otázku odpovedať tak, že článok 4 ods. 1 smernice 2016/800 v spojení s článkom 5 ods. 1 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nestanovuje, že deťom, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní, sa spoločne s nositeľom rodičovských práv a povinností najneskôr pred prvým výsluchom týchto detí zo strany polície alebo iného orgánu presadzovania práva, alebo justičného orgánu, poskytnú v jednoduchom a prístupnom jazyku, ktorý zohľadňuje osobitné potreby a zraniteľnosť týchto detí, informácie o ich právach v súlade s článkom 3 smernice 2012/13, ako aj o právach stanovených v smernici 2016/800.

Po druhé zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že vnútroštátny súd neprihliadol na dôkazy založené na usvedčujúcich výpovediach, ktoré v prejednávanej veci maloletí, ktorí sú podozrivými osobami, urobili v prípravnom konaní v rámci trestného konania v neprítomnosti obhajcu, a to napriek tomu, že podmienky stanovené na tento účel v článku 168a TP neboli splnené.

162

Treba preto vychádzať z toho, že svojou jedenástou a dvanástou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 19 smernice 2016/800 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v rámci trestného konania neumožňuje súdu vyhlásiť za neprípustné usvedčujúce dôkazy založené na výpovediach urobených dieťaťom počas výsluchu, ktorý bol vedený políciou v rozpore s právom na prístup k obhajcovi, ako je toto stanovené v článku 6 smernice 2016/800. Okrem toho sa tento súd pýta, či v prípade kladnej odpovede na tieto otázky je potrebné, aby súd rozhodujúci v trestnej veci takúto právnu úpravu neuplatnil.

163

Podľa článku 19 smernice 2016/800 členské štáty zabezpečia, aby deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní, mali podľa vnútroštátneho práva v prípade porušenia svojich práv vyplývajúcich z tejto smernice k dispozícii účinné opravné prostriedky.

164

Je pravda, že v článku 12 ods. 2 smernice 2013/48 sa uvádza, že členské štáty zabezpečia, aby sa pri posudzovaní vyjadrení podozrivých alebo obvinených osôb alebo dôkazných prostriedkov získaných v rozpore s ich právom na obhajcu, alebo v prípadoch, keď bola povolená výnimka z tohto práva, zohľadnilo právo na obhajobu a právo na spravodlivé súdne konanie. Článok 10 ods. 2 smernice 2016/343 obsahuje podobné ustanovenie, pokiaľ ide o výpovede a dôkazy získané v rozpore s právom odoprieť výpoveď alebo s právom nevypovedať vo vlastný neprospech.

168

Cieľom týchto ustanovení však nie je upravovať vnútroštátne normy a systémy vzťahujúce sa na prípustnosť dôkazov, pretože, tak ako vyplýva zo samotného znenia týchto ustanovení, uplatňujú sa „bez toho, aby boli dotknuté“ tieto vnútroštátne normy a systémy.

169

Z uvedeného vyplýva, že za súčasného stavu práva Únie v zásade prináleží iba vnútroštátnemu právu, aby v rámci trestného konania určilo pravidlá týkajúce sa prípustnosti dôkazov, ktoré boli získané v rozpore s právami priznanými smernicou 2016/800 [rozsudok z 30. apríla 2024, M.N. (EncroChat), C‑670/22 , EU:C:2024:372 , bod 128 ].

170

173

V tejto súvislosti pritom treba uviesť, že právo na informácie stanovené v článku 4 smernice 2016/800 a právo na prístup k obhajcovi stanovené v článku 6 tejto smernice presne konkretizujú základné práva na spravodlivý proces a na rešpektovanie práva na obhajobu, tak ako sú tieto zakotvené predovšetkým v článku 47 a článku 48 ods. 2 Charty [pozri analogicky rozsudok z 1. augusta 2022, TL (Nezabezpečenie tlmočenia a prekladu), C‑242/22 PPU , EU:C:2022:611 , bod 42 ].

174

Z uvedeného vyplýva, že právo Únie neukladá členským štátom povinnosť stanoviť, aby mal súd možnosť vyhlásiť za neprípustné usvedčujúce dôkazy, ktoré sú založené na výpovediach urobených dieťaťom počas výsluchu, ktorý bol vedený políciou v rozpore s právami stanovenými v smernici 2016/800, a to pod podmienkou, že v rámci trestného konania má tento sudca možnosť jednak overiť, že tieto práva, vykladané v spojení s článkom 47 a článkom 48 ods. 2 Charty, boli dodržané, a jednak vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tohto porušenia vyplývajú, pokiaľ ide predovšetkým o dôkaznú hodnotu dôkazov získaných za týchto okolností.

175

V súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 116 až 118 tohto rozsudku prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či príslušné vnútroštátne ustanovenia sú v súlade s požiadavkami uvedenými v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, a aby prípadne v čo najväčšej možnej miere vyložil tieto ustanovenia spôsobom, ktorý je v súlade s právom Únie, s cieľom zabezpečiť ich plnú účinnosť. Ak takýto výklad nebude môcť uskutočniť, bude musieť – vzhľadom na to, že tak ako bolo uvedené v bode 119 tohto rozsudku, článok 6 ods. 1 až 3 smernice 2016/800 má priamy účinok – ex offo odmietnuť uplatnenie vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú s týmto článkom zrejme nezlučiteľné.

1.

Článok 6 ods. 1 až 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní, v spojení s článkom 18 tejto smernice

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá po prvé nestanovuje, že deťom, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami, sa musí poskytnúť pomoc obhajcu – v prípade potreby ustanoveného ex offo – pred ich výsluchom políciou alebo iným orgánom presadzovania práva alebo justičným orgánom, a najneskôr pred ich prvým výsluchom, a po druhé umožňuje, aby uvedené deti boli počas výsluchu vypočuté ako podozrivé osoby v neprítomnosti takéhoto obhajcu.

2.

Článok 2 ods. 1 a 3 smernice 2016/800

4.

Článok 19 smernice 2016/800

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v rámci trestného konania neumožňuje súdu vyhlásiť za neprípustné usvedčujúce dôkazy, ktoré sú založené na výpovediach urobených dieťaťom počas výsluchu, ktorý bol vedený políciou v rozpore s právom na prístup k obhajcovi, ako je toto stanovené v článku 6 smernice 2016/800, čo však platí pod tou podmienkou, že v rámci trestného konania má tento sudca možnosť jednak overiť, že toto právo, vykladané v spojení s článkom 47 a článkom 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, bolo dodržané, a jednak vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tohto porušenia vyplývajú, pokiaľ ide predovšetkým o dôkaznú hodnotu dôkazov získaných za týchto okolností.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: poľština.