C-608/22

62022CJ0608

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

zo 4. októbra 2024 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Spoločná politika v oblasti azylu – Smernica 2011/95/EÚ – Podmienky, ktoré musia splniť štátni príslušníci tretích krajín na priznanie postavenia utečenca – Článok 2 písm. d) a e) – Pojem ‚čin prenasledovania‘ – Požadovaný stupeň vážnosti – Článok 9 – Dostatočne vážne zoskupenie diskriminačných opatrení voči ženám – Článok 9 ods. 1 písm. b) – Podoby činov prenasledovania – Článok 9 ods. 2 – Posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu – Článok 4 ods. 3 – Povinnosť individuálneho posúdenia – Rozsah“

V spojených veciach C‑608/22 a C‑609/22,

ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko) zo 14. septembra 2022 a doručené Súdnemu dvoru 22. septembra 2022, ktoré súvisia s konaniami:

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

AH, v zastúpení: N. Lorenz, Rechtsanwältin,

–

španielska vláda, v zastúpení: A. Gavela Llopis a A. Pérez‑Zurita Gutiérrez, splnomocnené zástupkyne,

–

francúzska vláda, v zastúpení: B. Fodda a J. Illouz, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Azéma, J. Hottiaux a H. Leupold, splnomocnení zástupcovia,

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi AH a FN na jednej strane a Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Spolkový úrad pre cudzinecké a azylové záležitosti, Rakúsko) na druhej strane vo veci zákonnosti rozhodnutí tohto úradu o zamietnutí ich žiadostí o priznanie postavenia utečenca.

Právny rámec

Medzinárodné právo

Ženevský dohovor

3

Dohovor o právnom postavení utečencov, podpísaný v Ženeve 28. júla 1951 [ Zbierka zmlúv Organizácie spojených národov , zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], ktorý nadobudol platnosť 22. apríla 1954 a bol doplnený Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov, podpísaným v New Yorku 31. januára 1967, ktorý nadobudol platnosť 4. októbra 1967 (ďalej len „Ženevský dohovor“), v článku 1 časti A ods. 2 stanovuje:

Článok 3 tohto dohovoru stanovuje, že štáty, ktoré sú jeho zmluvnými stranami, budú vo všetkých oblastiach, osobitne v politickej, sociálnej, hospodárskej a kultúrnej oblasti, prijímať všetky príslušné opatrenia, vrátane legislatívnych opatrení, na zabezpečenie plného rozvoja a povznesenia žien s cieľom zaručiť im uplatňovanie a využívanie ľudských práv a základných slobôd na základe rovnoprávnosti s mužmi.

6

Podľa článku 5 uvedeného dohovoru štáty, ktoré sú jeho zmluvnými stranami, prijmú všetky príslušné opatrenia na zmenu spoločenských a kultúrnych zvyklostí, pokiaľ ide o správanie mužov a žien, s cieľom dosiahnuť odstránenie predsudkov a zvykov a všetkých iných praktík založených na myšlienke podradenosti a nadradenosti niektorého z pohlaví alebo na stereotypných úlohách mužov a žien.

7

Podľa článkov 7, 10 a 16 toho istého dohovoru štáty, ktoré sú jeho zmluvnými stranami, prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien v politickom a vo verejnom živote krajiny, v oblasti vzdelania, ako aj vo všetkých veciach týkajúcich sa manželstva a rodinných vzťahov.

Istanbulský dohovor

„Zmluvné strany odsudzujú všetky formy diskriminácie žien a prijmú bezodkladne potrebné legislatívne a iné opatrenia na jej predchádzanie, a to najmä prostredníctvom:

–

začlenenia zásady rovnoprávnosti medzi ženami a mužmi do štátnych ústav alebo iného príslušného zákonodarstva s cieľom zabezpečenia praktickej realizácie tejto zásady;

–

zákazu diskriminácie žien, a to aj pomocou použitia sankcií, ak je to primerané;

–

12

Odôvodnenia 4 a 16 smernice 2011/95 stanovujú:

„(4)

Ženevský dohovor a protokol poskytujú základný kameň pre medzinárodný právny režim na ochranu utečencov.

…

(16)

‚utečenec‘ je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý kvôli oprávnenej obave pred prenasledovaním z rasových, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu tejto krajiny, alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie, alebo ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť a na ktorú sa neuplatňuje článok 12;

e)

‚postavenie utečenca‘ znamená uznanie štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva členským štátom za utečenca;

…

h)

‚žiadosť o medzinárodnú ochranu‘ znamená požiadavku predloženú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátneho občianstva o ochranu od členského štátu, o ktorých sa predpokladá, že požadujú postavenie utečenca alebo doplnkovú ochranu, a ktorí výslovne nepožadujú iný druh ochrany mimo rozsahu tejto smernice, o ktorú možno požiadať osobitne;

Článok 4 uvedenej smernice, nazvaný „Posudzovanie skutočností a okolností“, uvádza:

„1. Členské štáty môžu považovať za povinnosť žiadateľa predložiť čo najskôr všetky náležitosti potrebné na zdôvodnenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. V spolupráci so žiadateľom je povinnosťou členského štátu posúdiť príslušné náležitosti žiadosti.

…

3. Posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu sa má vykonať na individuálnom základe a zahŕňa zohľadnenie:

a)

všetkých príslušných skutočností, pokiaľ sa týkajú krajiny pôvodu v čase prijatia rozhodnutia o žiadosti, vrátane zákonov a nariadení krajiny pôvodu a spôsobu, ktorým sú uplatňované;

V článku 6 tej istej smernice s názvom „Aktéri prenasledovania alebo vážneho bezprávia“ sa uvádza:

„Aktéri prenasledovania alebo vážneho bezprávia zahŕňajú:

a)

štát;

b)

strany alebo organizácie kontrolujúce štát alebo podstatnú časť územia štátu;

byť svojou povahou dostatočne vážny alebo opakovaný tak, aby predstavoval vážne porušovanie základných ľudských práv, najmä práv, na ktoré sa nevzťahuje výnimka [práv, od ktorých sa nie je možné odchýliť – neoficiálny preklad ] podľa článku 15 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len ‚EDĽP‘)], alebo

b)

byť zoskupením rozličných opatrení vrátane porušovania ľudských práv, ktoré sú dostatočne vážne na to, aby mali na jednotlivca rovnaký [podobný – neoficiálny preklad ] vplyv ako je uvedený v písmene a).

2. Činy prenasledovania, ako sú kvalifikované v odseku 1, môžu okrem iného nadobúdať formu:

a)

činov fyzického alebo duševného násilia vrátane činov sexuálneho násilia;

činy špecifické pre pohlavie alebo činy osobitného charakteru týkajúceho sa detí [činy namierené proti osobám z dôvodu ich pohlavia alebo proti deťom – neoficiálny preklad ].

3. V súlade s článkom 2 písm. d) musí existovať spojenie medzi dôvodmi uvedenými v článku 10 a činmi prenasledovania, ako sú kvalifikované v odseku 1 tohto článku, alebo stav, keď chýba ochrana proti takýmto činom.“

17

Článok 10 tejto smernice s názvom „Dôvody prenasledovania“ v odseku 1 písm. d) stanovuje:

„Členské štáty zohľadnia pri posudzovaní dôvodov pre prenasledovanie tieto prvky:

…

…“

Smernica 2013/32/EÚ

18

Článok 10 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60 ), nazvaný „Požiadavky na posúdenie žiadostí“, v odseku 3 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby rozhodujúci orgán prijal rozhodnutie o žiadosti o medzinárodnú ochranu po primeranom posúdení. Na tento účel členské štáty zabezpečia:

a)

Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky

19

AH je afganská štátna príslušníčka narodená v roku 1995. Po tom, čo ju jej otec chcel predať, utiekla so svojou matkou do Iránu. Po pobyte v Grécku, počas ktorého sa vydala, pricestovala do Rakúska v roku 2015 a podala žiadosť o medzinárodnú ochranu v tomto členskom štáte, v ktorom žil jej manžel.

20

FN je afganská štátna príslušníčka narodená v roku 2007, ktorá nikdy nežila v Afganistane. V roku 2020 podala žiadosť o medzinárodnú ochranu v Rakúsku. Jej brat, ktorý tiež pochádza z Afganistanu, už v Rakúsku požíval doplnkovú ochranu. Vo svojej žiadosti uviedla, že utiekla z Iránu, kde žila so svojou matkou a dvomi sestrami, že žiadna z nich nemala povolenie na pobyt, čo jej bránilo zúčastňovať sa na školskej dochádzke a ich matke pracovať, a že chce žiť slobodne a mať rovnaké práva ako muži.

21

AH a FN podali opravné prostriedky „Revision“ na Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko), pričom opätovne tvrdili, že situácia žien v novom režime Talibanu sama osebe odôvodňuje, aby im bolo priznané postavenia utečenca.

25

V tejto súvislosti tento súd uvádza, že ženy, ktoré sú štátnymi príslušníčkami Afganistanu, patria do „určitej sociálnej skupiny“ v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95, a že existuje súvislosť medzi dôvodom prenasledovania podľa toho ustanovenia a „činmi prenasledovania“, ktorým môžu byť tieto ženy vystavené, ako to vyžaduje článok 9 ods. 3 tejto smernice.

26

Uvedený súd pripomína, že v období vládnutia režimu Talibanu, ktorý sa uplatňoval v rokoch 1996 až 2001, rozhodol, že situácia žien v Afganistane sa mala ako celok kvalifikovať ako dostatočne vážna na to, aby sa dospelo k záveru, že diskriminačné opatrenia, ktoré sa ich týkali, predstavujú samy osebe činy prenasledovania v zmysle Ženevského dohovoru. Preto sa v tomto období žiadateľkám o medzinárodnú ochranu priznávalo postavenie utečenca len na základe ich postavenia afganskej ženy.

27

Za týchto podmienok Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa zoskupenie opatrení, ktoré v štáte zavádza, podporuje alebo trpí aktér, ktorý je faktickým nositeľom vládnej moci, a ktoré spočívajú najmä v tom, že

–

ženám sa odopiera účasť na politických funkciách a politických rozhodovacích procesoch,

–

ženám je sťažený prístup k zariadeniam zdravotnej starostlivosti,

–

ženám je – úplne alebo vo veľkej miere (napríklad tým, že dievčatám sa poskytuje len základné vzdelanie) – odopieraný prístup ku vzdelaniu,

–

ženy sa nesmú zdržiavať alebo pohybovať na verejnosti bez sprievodu muža (ktorý je s nimi v určitom príbuzenskom vzťahu), alebo im je to dovolené len do určitej vzdialenosti od miesta bydliska,

–

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

31

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 9 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že pojem „čin prenasledovania“ sa vzťahuje na zoskupenie diskriminačných opatrení voči ženám, ktoré prijal alebo toleruje „aktér prenasledovania“ podľa článku 6 tejto smernice, spočívajúcich najmä v tom, že sú zbavené akejkoľvek právnej ochrany pred rodovo motivovaným násilím, domácim násilím a núteným manželstvom, sú povinné úplne si zakrývať telo a tvár, obmedzuje sa ich prístup k zdravotnej starostlivosti a sloboda pohybu, zakazuje sa im vykonávať povolanie alebo sa možnosť výkonu povolania obmedzuje, bráni sa im v prístupe k vzdelaniu a vo výkone športu a sú vylúčené z politického života.

32

V prvom rade v článku 2 písm. d) smernice 2011/95, ktorý preberá článok 1 časť A ods. 2 Ženevského dohovoru, je „utečenec“ definovaný ako príslušník tretej krajiny, ktorý sa pre oprávnenú obavu pred prenasledovaním z rasových alebo náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine nachádza mimo štátu svojej štátnej príslušnosti a nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu tejto krajiny. Článok 2 písm. e) smernice 2011/95 vymedzuje „postavenie utečenca“ ako uznanie štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva členským štátom za utečenca.

36

Ustanovenia smernice 2011/95 sa tiež majú, ako sa uvádza v jej odôvodnení 16, vykladať pri rešpektovaní práv uznaných Chartou, ktorej podporu uplatňovania táto smernica sleduje a ktorej článok 21 ods. 1 zakazuje akúkoľvek diskrimináciu najmä z dôvodu pohlavia [pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. januára 2021, Bundesrepublik Deutschland (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca), C‑507/19 , EU:C:2021:3 , bod 39 ; z 9. novembra 2023, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Pojem vážne bezprávie), C‑125/22 , EU:C:2023:843 , bod 60 , a z 11. júna 2024, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Ženy stotožňujúce sa s hodnotou rodovej rovnosti), C‑646/21 , EU:C:2024:487 , bod 38 ].

37

V druhom rade článok 9 smernice 2011/95 definuje náležitosti, ktoré umožňujú považovať určité činy za činy prenasledovania v zmysle článku 1 časti A Ženevského dohovoru. Článok 9 ods. 1 písm. a) tejto smernice spresňuje, že daný čin musí byť svojou povahou dostatočne vážny alebo opakovaný tak, aby predstavoval vážne porušovanie základných ľudských práv, najmä práv, od ktorých sa nie je možné odchýliť podľa článku 15 ods. 2 EDĽP, t. j. práva na život (článok 2), práva nebyť podrobený mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu (článok 3), otroctvu (článok 4 ods. 1) alebo akémukoľvek uloženiu trestu bez zákona (článok 7).

38

Použitie príslovky „najmä“ v článku 9 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice naznačuje, že odkaz na článok 15 ods. 2 EDĽP je demonštratívny a ilustruje stupeň závažnosti požadovaný na to, aby čin mohol byť kvalifikovaný ako „čin prenasledovania“ v zmysle článku 1 časti A Ženevského dohovoru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2012, Y a Z, C‑71/11 a C‑99/11 , EU:C:2012:518 , bod 57 ).

42

V prejednávanej veci, ako v podstate zdôrazňuje generálny advokát v bode 54 svojich návrhov, niet pochýb o tom, že nezávisle od útlaku, ktorému sú vystavené afganské ženy v prípade, že nedodržia nariadenia režimu Talibanu – ktoré samé osebe môžu predstavovať činy prenasledovania v zmysle článku 9 ods. 1 smernice 2011/95 –, diskriminačné opatrenia uvedené vnútroštátnym súdom dosahujú požadovanú úroveň vážnosti tak svojou intenzitou a kumulovaným účinkom, ako aj dôsledkami, ktoré majú pre dotknutú ženu.

43

Na jednej strane niektoré z týchto opatrení treba samé osebe kvalifikovať ako „čin prenasledovania“ v zmysle článku 9 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95. To platí najmä pre nútené manželstvo, ktoré možno prirovnať k forme otroctva zakázaného článkom 4 EDĽP, a pre neexistenciu ochrany pred násilím založeným na pohlaví a domácim násilím, ktoré predstavujú formy neľudského a ponižujúceho zaobchádzania zakázané článkom 3 EDĽP.

44

46

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 9 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „čin prenasledovania“ sa vzťahuje na zoskupenie diskriminačných opatrení voči ženám, ktoré prijal alebo toleruje „aktér prenasledovania“ podľa článku 6 tejto smernice, spočívajúcich najmä v tom, že sú zbavené akejkoľvek právnej ochrany pred rodovo motivovaným násilím, domácim násilím a núteným manželstvom, sú povinné úplne si zakrývať telo a tvár, obmedzuje sa ich prístup k zdravotnej starostlivosti a sloboda pohybu, zakazuje sa im vykonávať povolanie alebo sa možnosť výkonu povolania obmedzuje, bráni sa im v prístupe k vzdelaniu a vo výkone športu a sú vylúčené z politického života, keďže tieto opatrenia svojím kumulatívnym účinkom predstavujú zásah do ľudskej dôstojnosti, ako je zaručená článkom 1 Charty.

O druhej otázke

47

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 3 smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že príslušnému vnútroštátnemu orgánu ukladá povinnosť, aby na účely určenia, či vzhľadom na podmienky panujúce v krajine pôvodu určitej ženy v momente posudzovania jej žiadosti o medzinárodnú ochranu diskriminačné opatrenia, ktorým bola alebo mohla byť vystavená v tejto krajine, predstavujú činy prenasledovania v zmysle článku 9 ods. 1 tejto smernice, zohľadnil v rámci individuálneho posúdenia jej žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. h) uvedenej smernice, okrem skutočností týkajúcich sa jej pohlavia alebo jej štátnej príslušnosti, aj iné skutočnosti, ktoré sú špecifické pre jej osobnú situáciu.

51

Hoci je pravda, že článok 4 smernice 2011/95 sa uplatňuje na všetky žiadosti o medzinárodnú ochranu bez ohľadu na dôvody prenasledovania uvádzané na podporu týchto žiadostí, prináleží príslušným orgánom, aby prispôsobili svoje spôsoby posúdenia vyhlásení a písomných a iných dôkazov v závislosti od vlastných charakteristík každej kategórie žiadosti o medzinárodnú ochranu, pričom musia rešpektovať práva zaručené Chartou (rozsudky z 2. decembra 2014, A a i., C‑148/13 až C‑150/13 , EU:C:2014:2406 , bod 54 , ako aj z 25. januára 2018, F, C‑473/16 , EU:C:2018:36 , bod 36 ).

52

Okrem toho článok 10 ods. 3 písm. b) smernice 2013/32 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť na jednej strane to, aby sa rozhodnutia o žiadostiach o medzinárodnú ochranu prijímali po primeranom posúdení, počas ktorého boli získané presné a aktuálne informácie z rôznych zdrojov, ako sú Agentúra Európskej únie pre azyl (EUAA), ktorá je nástupníckou organizáciou EASO, a UNHCR a relevantné medzinárodné organizácie pre ľudské práva, týkajúce sa všeobecnej situácie panujúcej v krajinách pôvodu žiadateľov. Na druhej strane toto ustanovenie vyžaduje, aby sa takéto informácie sprístupnili pracovníkom zodpovedným za posudzovanie uvedených žiadostí a prijímanie rozhodnutí o nich [rozsudok z 11. júna 2024, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Ženy stotožňujúce sa s hodnotou rodovej rovnosti), C‑646/21 , EU:C:2024:487 , bod 60 ].

53

56

V prejednávanej veci EUAA v bode 3.15 svojej správy s názvom „Country guidance: Afghanistan“ z januára 2023 dospel k záveru, že v prípade afganských žien a dievčat vo všeobecnosti existuje oprávnená obava z prenasledovania v zmysle článku 9 smernice 2011/95 vzhľadom na opatrenia prijaté režimom Talibanu od roku 2021. Čo sa týka kontextu prejednávanej veci, aj UNHCR vo svojom vyhlásení o koncepte prenasledovania z dôvodu zoskupenia opatrení vzhľadom na súčasnú situáciu žien a dievčat v Afganistane, vydanom 25. mája 2023, uviedla, že existuje domnienka priznania postavenia utečenca vo vzťahu k afganským ženám a mladým dievčatám vzhľadom na činy prenasledovania, ktorých sa voči nim dopúšťa Taliban výlučne z dôvodu ich rodu.

57

Za týchto podmienok, pokiaľ ide o žiadosti o medzinárodnú ochranu podané ženami, ktoré sú štátnymi príslušníčkami Afganistanu, príslušné vnútroštátne orgány môžu dospieť k záveru, že v súčasnosti nie je potrebné preukazovať pri individuálnom posudzovaní situácie žiadateľky o medzinárodnú ochranu, že jej skutočne a konkrétne hrozí, že v prípade návratu do krajiny jej pôvodu bude vystavená činom prenasledovania, pokiaľ sú preukázané skutočnosti týkajúce sa jej individuálneho postavenia, ako je jej štátna príslušnosť alebo pohlavie.

58

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 4 ods. 3 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že príslušnému vnútroštátnemu orgánu neukladá povinnosť, aby na účely určenia, či vzhľadom na podmienky panujúce v krajine pôvodu určitej ženy v momente posudzovania jej žiadosti o medzinárodnú ochranu diskriminačné opatrenia, ktorým bola alebo mohla byť vystavená v tejto krajine, predstavujú činy prenasledovania v zmysle článku 9 ods. 1 tejto smernice, zohľadnil v rámci individuálneho posúdenia tejto žiadosti v zmysle článku 2 písm. h) uvedenej smernice okrem skutočností týkajúcich sa jej pohlavia alebo jej štátnej príslušnosti aj iné skutočnosti, ktoré sú špecifické pre jej osobnú situáciu.

sa má vykladať v tom zmysle, že:

pojem „čin prenasledovania“ sa vzťahuje na zoskupenie diskriminačných opatrení voči ženám, ktoré prijal alebo toleruje „aktér prenasledovania“ podľa článku 6 tejto smernice, spočívajúcich najmä v tom, že sú zbavené akejkoľvek právnej ochrany pred rodovo motivovaným násilím, domácim násilím a núteným manželstvom, sú povinné úplne si zakrývať telo a tvár, obmedzuje sa ich prístup k zdravotnej starostlivosti a sloboda pohybu, zakazuje sa im vykonávať povolanie alebo sa možnosť výkonu povolania obmedzuje, bráni sa im v prístupe k vzdelaniu a vo výkone športu a sú vylúčené z politického života, keďže tieto opatrenia svojím kumulatívnym účinkom predstavujú zásah do ľudskej dôstojnosti, ako je zaručená článkom 1 Charty základných práv Európskej únie.

2.

Článok 4 ods. 3 smernice 2011/95

sa má vykladať v tom zmysle, že:

príslušnému vnútroštátnemu orgánu neukladá povinnosť, aby na účely určenia, či vzhľadom na podmienky panujúce v krajine pôvodu určitej ženy v momente posudzovania jej žiadosti o medzinárodnú ochranu diskriminačné opatrenia, ktorým bola alebo mohla byť vystavená v tejto krajine, predstavujú činy prenasledovania v zmysle článku 9 ods. 1 tejto smernice, zohľadnil v rámci individuálneho posúdenia tejto žiadosti v zmysle článku 2 písm. h) uvedenej smernice okrem skutočností týkajúcich sa jej pohlavia alebo jej štátnej príslušnosti aj iné skutočnosti, ktoré sú špecifické pre jej osobnú situáciu.