C-680/22

62022CJ0680

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 12. decembra 2024 ( *1 )

„Odvolanie – Verejná služba – Služobný poriadok úradníkov Európskej únie a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie – Dočasní zamestnanci – Disciplinárne konanie – Administratívne vyšetrovanie – Pojem ‚plagiátorstvo‘ – Vymenovanie vyšetrovateľa menovacím orgánom, s ktorým má tento orgán obchodný vzťah – Konflikt záujmov – Článok 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie – Objektívna nestrannosť – Článok 17a – Sloboda prejavu úradníka – Články 11, 12 a 21 – Dodržiavanie zásad lojálnosti a nestrannosti“

Vo veci C‑680/22 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 4. novembra 2022,

v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis, vykonávajúci funkciu predsedu piatej komory, sudcovia E. Regan a Z. Csehi (spravodajca),

generálny advokát: P. Pikamäe,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 7. decembra 2023,

vyhlásil tento

„Úradník vykonáva svoje povinnosti a správa sa výlučne v súlade so záujmami [Európskej ú]nie. Nevyžaduje ani neprijíma pokyny od vlády, orgánu, organizácie alebo osôb mimo svojej inštitúcie. Pridelené povinnosti si plní vecne, nestranne a so zreteľom na svoju povinnosť lojality voči Únii.“

3

Článok 12 služobného poriadku uvádza:

„Úradník sa zdrží každého konania alebo správania, ktoré by mohlo nepriaznivo ovplyvniť jeho postavenie [poškodiť vážnosť jeho funkcie – neoficiálny preklad ].“

4

Článok 17a služobného poriadku vo svojom odseku 1 stanovuje:

Hlava VI služobného poriadku sa nazýva „Disciplinárne opatrenia“. Nachádza sa v nej článok 86, ktorý znie takto:

„1. Každé porušenie povinností vyplývajúcich z tohto služobného poriadku úradníkom alebo bývalým úradníkom, úmyselné alebo spôsobené nedbanlivosťou z jeho strany, vystaví tohto úradníka disciplinárnemu konaniu.

2. Ak ustanovujúci orgán [menovací orgán – neoficiálny preklad ] [(ďalej len ‚menovací orgán‘)] alebo OLAF [Európsky úrad pre boj proti podvodom] získajú dôkaz o porušení povinností v zmysle ods. 1, môžu začať administratívne vyšetrovanie, aby overili, či k tomuto porušeniu naozaj došlo.

3. Disciplinárne predpisy, postupy a opatrenia, a predpisy a postupy týkajúce sa administratívneho vyšetrovania, sú upravené v prílohe IX.“

7

Článok 1 prílohy IX k služobnému poriadku, nazvanej „Disciplinárne konanie“, stanovuje:

2. [Menovací orgán] informuje príslušnú osobu v čase ukončenia vyšetrovania, poskytne jej závery vyšetrovacej správy a na požiadanie aj všetky dokumenty priamo súvisiace s obvineniami, ktoré boli proti nej vznesené v súlade s ochranou legitímnych záujmov tretích strán.

…“

9

Článok 3 prílohy IX k služobnému poriadku je formulovaný takto:

„Na základe vyšetrovacej správy, po oznámení o všetkých dôkazoch v spisoch príslušnému úradníkovi a po vypočutí príslušného úradníka, [menovací orgán] môže:

a)

rozhodnúť o začatí disciplinárneho konania stanoveného v oddiele 4 tejto prílohy, alebo

ii)

rozhodnúť o začatí disciplinárneho konania pred disciplinárnou komisiou.“

10

Článok 22 prílohy IX k služobnému poriadku stanovuje:

„1. Po vypočutí úradníka [menovací orgán] prijme rozhodnutie, ustanovené v článkoch 9 a 10 tejto prílohy, do dvoch mesiacov od prijatia stanoviska komisie. Rozhodnutie musí byť zdôvodnené.

3

Listom z 13. júna 2013 vtedajší riaditeľ FRA informoval žalobcu o svojom rozhodnutí ukončiť jeho zmluvu.

4

Rozsudkom z 8. októbra 2015, DD/FRA (F‑106/13 a F‑25/14, [ďalej len ‚zrušujúci rozsudok‘] EU:F:2015:118 ), Súd pre verejnú službu zrušil rozhodnutie o ukončení zmluvy z dôvodu, že riaditeľ FRA pred jeho prijatím žalobcu výslovne neinformoval o tom, že na základe rôznych incidentov zamýšľa ukončiť jeho zmluvu, a nevyzval ho, aby sa k tomuto rozhodnutiu vyjadril.

5

Dňa 29. februára 2016 FRA na čele s novým riaditeľom opätovne prijala žalobcu na jeho pracovné miesto v rámci výkonu [zrušujúceho rozsudku].

9

Dňa 7. apríla 2016 vedúci oddelenia informoval žalobcu, že spornú prezentáciu zaslal riaditeľovi FRA, a vyzval ho, aby jednému zo svojich kolegov zaslal odkaz na tento dokument zaznamenaný v SSD, aby sa mohol oboznámiť s uvedeným dokumentom a analýzou, ktorú obsahuje.

10

E‑mailom zo 16. októbra 2017 vedúci oddelenia požiadal žalobcu, aby spornú prezentáciu prepracoval a prehĺbil analýzu slobody náboženského vyznania z hľadiska Únie vzhľadom na prípadné zverejnenie.

11

Okrem toho žalobca podal 7. novembra 2017 interné odvolanie proti svojej hodnotiacej správe za rok 2016 (ďalej len ‚hodnotiaca správa za rok 2016‘), v ktorom tvrdil, že hodnotenie jeho efektívnosti, schopnosti a správania malo byť ‚veľmi dobré‘ namiesto ‚uspokojivé‘. V tejto súvislosti, pokiaľ ide o spornú prezentáciu, žalobca po prvé tvrdil, že je poľutovaniahodné, že hoci vedúci jeho oddelenia ako hodnotiteľ počas hodnotiaceho rozhovoru potvrdil, že táto prezentácia je veľmi užitočná a plní svoj účel, v neskorších pripomienkach ju kritizoval. Po druhé žalobca uviedol, že pripomienky hodnotiteľa týkajúce sa skutočnosti, že sporná prezentácia pozostávala najmä z odkazov na judikatúru, sú nepresné, keďže prezentácia obsahovala aj právnu, pojmovú a politickú analýzu.

15

Dňa 20. marca 2018 sa OLAF rozhodol nezačať vyšetrovanie, lebo neexistovali ‚dostatočné dôkazy o podvode, korupcii alebo iných nezákonných činnostiach‘.

16

Dňa 23. marca 2018 riaditeľ FRA začal administratívne vyšetrovanie týkajúce sa konania žalobcu v súvislosti so spornou prezentáciou (ďalej len ‚rozhodnutie o začatí vyšetrovania‘). Určený vyšetrovateľ [(ďalej len ‚vyšetrovateľ‘)] konštatoval, že nedošlo ku konfliktu záujmov. Cieľom tohto vyšetrovania bolo určiť po prvé presný rozsah, v akom žalobca prezentoval spornú prezentáciu ako výsledok vlastnej práce a uvádzal v nej výňatky z dokumentov nepochádzajúcich od agentúry FRA, ktoré neboli citované ani uvedené v rámci odkazov; po druhé, na ktorý z týchto dokumentov sa prípadne vzťahuje autorské právo; po tretie, či existovali iné dokumenty vyhotovené žalobcom v rámci jeho práce v agentúre FRA v oblasti slobody myslenia, svedomia a náboženského vyznania, ktoré spĺňajú obe vyššie uvedené podmienky, a po štvrté, či prípadne došlo k porušeniu [služobného poriadku] alebo práva duševného vlastníctva.

17

V dňoch 23. a 24. apríla 2018 vyšetrovateľ vypočul sedem svedkov a žalobcu, ktorý vyšetrovateľovi predložil písomné pripomienky.

21

Dňa 15. októbra 2018 žalobcu vypočul riaditeľ FRA v zmysle článku 3 prílohy IX služobného poriadku a následne žalobca odovzdal písomné vyhlásenie z toho istého dňa.

22

Rozhodnutím z 23. októbra 2018 riaditeľ FRA začal proti žalobcovi disciplinárne konanie pred disciplinárnou komisiou (ďalej len ‚rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania‘). Toto rozhodnutie bolo žalobcovi oznámené 7. novembra 2018.

23

Dňa 26. februára 2019 bola rozhodnutím riaditeľa FRA zriadená disciplinárna komisia.

27

Dňa 7. mája 2019 disciplinárna komisia vydala odôvodnené stanovisko (ďalej len ‚stanovisko disciplinárnej komisie‘) v súlade s článkom 18 prílohy IX k služobnému poriadku, v ktorom konštatovala, že obvinenia týkajúce sa konania, ktoré je v rozpore s povinnosťami žalobcu podľa článkov 11, 12 a 21 služobného poriadku, a to prezentácia písomných vyjadrení iných osôb ako jeho vlastnej práce bez uvedenia zdrojov, sú dôvodné. Disciplinárna komisia odporučila, aby bol žalobca preradený o dve platové triedy nižšie do platovej triedy AD 7. Táto komisia sa nezmienila o nijakých poľahčujúcich okolnostiach.

28

Disciplinárna komisia v podstate poukázala po prvé na to, že žalobca nekonal výlučne v súlade so záujmami Únie, ale s ohľadom na svoje vlastné záujmy, keď sa domáhal uznania za text, ktorého nie je autorom; po druhé na to, že sa nesprával zodpovedne spôsobom, ktorý sa očakáva od úradníka FRA; po tretie na to, že jeho konanie mohlo poškodiť dobrú povesť agentúry FRA, a po štvrté na to, že nepomáhal svojim nadriadeným alebo dokonca konal proti nim tým, že vydával prácu iných za svoju vlastnú.

29

Disciplinárna komisia tak konštatovala, že žalobca porušil po prvé článok 11 služobného poriadku tým, že úmyselne prezentoval odpísanú prácu ako svoju vlastnú; po druhé článok 12 služobného poriadku, keďže vydávanie práce iných osôb za svoju vlastnú malo nepriaznivý vplyv na dobrú povesť žalobcu, a po tretie článok 21 služobného poriadku, keďže žalobca si nesplnil úlohy, ktoré mu boli zverené, ale prácu iných osôb vydával za svoju vlastnú, a keďže existovalo riziko, že sporná prezentácia alebo jej časti mohli byť začlenené do jedného alebo viacerých dokumentov uverejnených agentúrou FRA, čo mohlo poškodiť jej dobré meno.

33

Riaditeľ FRA ako OOUPZ prijal 12. novembra 2019 rozhodnutie o odvolaní z funkcie, ktoré nadobudlo účinnosť 15. novembra 2019. Týmto rozhodnutím riaditeľ FRA potvrdil závery disciplinárnej komisie s výnimkou navrhovanej sankcie, keďže dospel k záveru, že preradenie do nižšej platovej triedy dostatočne neodráža závažnosť porušení pracovných povinností stanovených v článkoch 11, 12 a 21 služobného poriadku. Riaditeľ FRA najmä na jednej strane uviedol, že disciplinárna komisia neuviedla poľahčujúce okolnosti, ale poukázala na priťažujúce okolnosti, konkrétne na úmyselné správanie žalobcu, na skutočnosť, že sa usiloval získať osobné uznanie za prácu predstavujúcu plagiát, že neuznal závažnosť svojho správania a že existovalo reálne riziko poškodenia dobrej povesti FRA, a na druhej strane poukázal na to, že vzťah dôvery bol vážne narušený.

34

Okrem toho sa riaditeľ FRA domnieval, že disciplinárna komisia dostatočne nezohľadnila závažnosť porušení služobného poriadku, pokiaľ ide na jednej strane o konanie žalobcu, ktoré riaditeľ FRA označil ako ‚mimoriadne závažné porušenie‘, a na druhej strane o vplyv takého konania na dobrú povesť FRA, keďže podľa jeho názoru žalobca sám úmyselne vytvoril vážne riziko poškodenia tejto dobrej povesti počas značného časového obdobia. Riaditeľ FRA súhlasil s konštatovaním disciplinárnej komisie, že vzťah dôvery bol vážne narušený, pričom sa domnieval, že išlo o nenapraviteľné narušenie, a preto preradenie do nižšej platovej triedy nie je primeranou sankciou.

35

Dňa 16. decembra 2019 žalobca podal sťažnosť proti rozhodnutiu o odvolaní z funkcie.

Odvolateľ sa svojou žalobou domáhal, aby Všeobecný súd po prvé zrušil rozhodnutie o odvolaní z funkcie, po druhé, podľa okolností, zrušil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti, po tretie nahradil majetkovú a nemajetkovú ujmu, ktorú odvolateľ utrpel, a po štvrté zaviazal FRA na náhradu trov konania. Na podporu svojich prvých dvoch žalobných návrhov odvolateľ uviedol osem hlavných žalobných dôvodov a jeden subsidiárny žalobný dôvod, ktoré boli založené:

–

po prvé na porušení zásady právnej istoty, nesprávnom právnom posúdení a zjavne nesprávnom posúdení, porušení § 7 ods. 1 Bundesgesetz über das Urheberrecht an Werken der Literatur und der Kunst und über verwandte Schutzrechte (Urheberrechtsgesetz) (zákon o autorskom práve k literárnym a umeleckým dielam a s ním súvisiacich právach) z 9. apríla 1936 (BGBl. 1936, 111/1936) a porušení článku 11 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) v rozsahu, v akom bolo po prvé plagiátorstvo uznané za porušenie služobného poriadku, po druhé odpísané texty neboli chránené týmto zákonom o autorskom práve k literárnym a umeleckým dielam a s ním súvisiacich právach a po tretie bola porušená jeho sloboda prejavu,

–

po druhé na porušení povinnosti náležitej starostlivosti alebo povinnosti starostlivosti zo strany vyšetrovateľa a riaditeľa FRA pri začatí disciplinárneho konania, vydaním rozhodnutia o odvolaní z funkcie, a tiež zo strany disciplinárnej komisie, ako aj na porušení prezumpcie neviny a požiadavky vysokej úrovne dôkazov pri administratívnych vyšetrovaniach a disciplinárnych konaniach,

–

po šieste na nedodržaní rámca vyšetrovania vyšetrovateľom a na porušení článku 4 ods. 2 a článku 7 ods. 6 rozhodnutia správnej rady FRA 2013/01 z 22. mája 2013 o vedení administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní, článku 4 ods. 1 písm. a) až d) a článku 5 ods. 1 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1725 z 23. októbra 2018 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 45/2001 a rozhodnutie č. 1247/2002/ES ( Ú. v. EÚ L 295, 2018, s. 39 ), a pred začatím uplatňovania nariadenia 2018/1725, článku 4 ods. 1 písm. a) až d) a článku 5 ods. 1 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov ( Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 13/026, s. 102), ako aj na porušení účinkov zrušujúceho rozsudku,

–

po siedme na nedostatku nestrannosti, neutrality a objektívnosti vyšetrovateľa,

–

po ôsme na porušení práva na obranu, najmä práva byť vypočutý, porušení článkov 1 a 2, ako aj článku 12 prílohy IX k služobnému poriadku a

Odvolateľ navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

v dôsledku toho zrušil rozhodnutie o odvolaní z funkcie a v prípade potreby zrušil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,

–

zamietol odvolanie a

–

uložil odvolateľovi povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

O odvolaní

O prvom odvolacom dôvode

17

Po druhé na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd rozhodol v bodoch 186 až 192 napadnutého rozsudku, na konštatovanie nedostatku objektívnej nestrannosti stačí, aby v tejto súvislosti existovali oprávnené pochybnosti a nemohli byť rozptýlené. Odvolateľ okrem toho uvádza, že v prejednávanej veci je pochybnosť o nestrannosti vyšetrovateľa legitímna z pohľadu tretích osôb, ktoré sú pozorovateľmi. Podľa jeho názoru akákoľvek pochybnosť týkajúca sa nezávislosti alebo nestrannosti externého poradcu, o ktorom sa zistilo, že poskytuje aj právne poradenstvo a dostáva od zamestnávateľa opakované platby, je z pohľadu tretej osoby, ktorá je pozorovateľom, oprávnená. Okrem toho konštatovania uvedené v bodoch 189 až 191 napadnutého rozsudku potvrdzujú existenciu oprávnených pochybností, avšak Všeobecný súd tieto skutkové okolnosti nesprávne kvalifikoval. Navyše sa Všeobecný súd v bode 187 napadnutého rozsudku dopustil ďalšieho nesprávneho právneho posúdenia, keďže rozptýlenie týchto pochybností nebolo úlohou odvolateľa, ale FRA.

20

Po tretie odvolateľ tvrdí, že záver Všeobecného súdu v bode 191 napadnutého rozsudku, podľa ktorého sumy vyplatené vyšetrovateľovi boli odôvodnené množstvom práce, ktoré mu bolo zverené, je v prejednávanej veci irelevantný, keďže nerozptyľuje legitímnu pochybnosť týkajúcu sa existencie konfliktu záujmov na strane vyšetrovateľa z finančných dôvodov. Konflikt záujmov tohto druhu pritom predstavuje jeden z najzávažnejších prípadov protiprávnosti, pričom každý konflikt záujmov z finančných dôvodov by sa ako taký mal považovať za relevantný bez ohľadu na to, o akú sumu ide. Odvolateľ preto tvrdí, že na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd rozhodol v bode 192 napadnutého rozsudku, judikatúra vyplývajúca z rozsudku z 18. septembra 2012, Allgeier/FRA ( F‑58/10 , EU:F:2012:130 ), je v prejednávanej veci relevantná.

24

FRA sa domnieva, že prvý odvolací dôvod je čiastočne neprípustný a v každom prípade zjavne nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

25

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, ktorú treba preskúmať na úvod, odvolateľ kritizuje body 292 až 296 napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom v nich Všeobecný súd nesprávne odmietol vyhovieť opatreniam na zabezpečenie priebehu konania, ktoré odvolateľ požadoval na preukázanie údajnej neexistencie nestrannosti vyšetrovateľa, z čoho vyplýva, že primerane nepreskúmal dôkazy, ktoré mu boli predložené. Okrem toho ich v bodoch 187 až 193 tohto rozsudku skreslil.

26

V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že cieľom požiadavky nestrannosti, ktorú musia dodržiavať inštitúcie, orgány, úrady a agentúry pri plnení svojich úloh, je zabezpečiť rovnosť zaobchádzania, ktorá predstavuje základ Únie. Cieľom tejto požiadavky je najmä vyhnúť sa situáciám konfliktov záujmov v prípade úradníkov a iných zamestnancov konajúcich v mene týchto inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr. Vzhľadom na zásadnú dôležitosť záruky nezávislosti a integrity, pokiaľ ide tak o vnútorné fungovanie, ako aj vonkajší obraz inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie, požiadavka nestrannosti zahŕňa všetky okolnosti, pri ktorých úradník alebo iný zamestnanec, ktorý sa má vyjadriť k určitej veci, musí rozumne rozpoznať, že pred tretími osobami sa môžu javiť ako spôsobilé ovplyvniť jeho nezávislosť v danej oblasti (rozsudok z 11. januára 2024, Hamers/Cedefop, C‑111/22 P , EU:C:2024:5 , bod 46 a citovaná judikatúra).

30

Táto požiadavka nestrannosti má subjektívny prvok, podľa ktorého žiadny člen dotknutej inštitúcie nesmie prejavovať predpojatosť alebo osobnú zaujatosť, a objektívny prvok. V súlade s touto poslednou uvedenou zložkou, na ktorú poukazuje odvolávateľ, musí každá inštitúcia, orgán, úrad a agentúra Únie poskytovať dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek legitímnych pochybností, pokiaľ ide o prípadnú zaujatosť (rozsudok zo 14. marca 2024, D & A Pharma/Komisia a EMA, C‑291/22 P , EU:C:2024:228 , bod 73 a citovaná judikatúra).

31

Konkrétne na účely preukázania, že organizácia správneho konania neposkytla dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností, pokiaľ ide o prípadnú zaujatosť, nie je potrebné preukázať neexistenciu nestrannosti. Stačí, ak v tejto súvislosti existujú oprávnené pochybnosti a nemožno ich rozptýliť (rozsudok z 11. januára 2024, Hamers/Cedefop, C‑111/22 P , EU:C:2024:5 , bod 47 a citovaná judikatúra).

Všeobecný súd v podstate pripomenul túto judikatúru v bode 186 napadnutého rozsudku a v bode 187 tohto rozsudku rozhodol, že odvolateľ nepreukázal, že vzťah medzi FRA a vyšetrovateľom mohol vyvolať oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o objektívnu nestrannosť vyšetrovateľa. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 188 až 191 tohto rozsudku uviedol, že z dôkazov predložených odvolateľom vyplýva po prvé, že vyšetrovateľ nemal pracovný vzťah s FRA, ale s Európskou komisiou, po druhé, že dôkazy predložené žalobcom týkajúce sa funkcie vyšetrovateľa ako právneho poradcu FRA neboli dostatočné, aby odôvodnili oprávnenú pochybnosť o existencii prípadnej zaujatosti, predovšetkým z dôvodu, že úloha vyšetrovateľa bola obmedzená na úlohu externého poradcu, a po tretie, pokiaľ ide o finančné záujmy existujúce medzi vyšetrovateľom a FRA, že suma vyplývajúca zo zmlúv uzavretých medzi nimi bola primeraná a odôvodnená vzhľadom na množstvo práce požadované na vykonanie týchto úloh.

34

Treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že Všeobecný súd má ako jediný právomoc jednak zistiť skutkový stav, okrem prípadu, ak by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a jednak tento skutkový stav posúdiť. To znamená, že posúdenie skutkového stavu, s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených v konaní pred Všeobecným súdom, nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudok z 25. apríla 2024, NS/Parlament, C‑218/23 P , EU:C:2024:358 , bod 58 a citovaná judikatúra).

Z toho vyplýva, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť ako neprípustný v rozsahu, v akom odvolateľ vo svojej argumentácii tvrdí, že dôkazy predložené Všeobecnému súdu mohli vyvolať oprávnenú pochybnosť, pokiaľ ide o objektívnu nestrannosť vyšetrovateľa, keďže z nich vyplýva úloha vyšetrovateľa ako právneho poradcu FRA a vysoká výška odmien, ktoré mu vyplatila FRA v rámci zmlúv o externom poradenstve, ktoré spolu uzavreli. Takouto argumentáciou sa totiž odvolateľ snaží dosiahnuť nové posúdenie týchto dôkazov. Hoci je pravda, že odvolateľ formálne vytýka Všeobecnému súdu, že skreslil niektoré z uvedených dôkazov, najmä dôkazy týkajúce sa postavenia vyšetrovateľa ako právneho poradcu FRA, treba konštatovať, že pod zámienkou tvrdenia o skreslení sa odvolateľ v skutočnosti snaží dosiahnuť opätovné preskúmanie tvrdení, ktoré už boli v tejto súvislosti prednesené v prvostupňovom konaní, bez toho, aby vysvetlil, v čom Všeobecný súd vykonal zjavne nesprávne posúdenie skutkového stavu a dôkazov.

37

39

Z toho vyplýva, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť.

O druhom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

40

Druhým odvolacím dôvodom odvolateľ v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 67 až 98 napadnutého rozsudku dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení, skreslenia dôkazov a zjavne nesprávneho posúdenia pri preskúmaní konania, ktoré odvolateľovi vytýkala FRA, a spočívalo v tom, že sa dopustil „plagiátorstva“ na účely vypracovania spornej prezentácie, a že uvedený súd v tejto súvislosti neposkytol dostatočné odôvodnenie.

Na druhej strane Všeobecný súd v bode 60 napadnutého rozsudku nesprávne odkázal na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Pelham a i. ( C‑476/17 , EU:C:2018:1002 ), týkajúce sa výkladu pôsobnosti takzvanej „citačnej“ výnimky stanovenej smernicou 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti ( Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10 ; Mim. vyd. 17/001 s 230), ktorá umožňuje odlíšiť legálne citácie od porušenia autorských práv, ktoré nemôže byť v prejednávanej veci relevantné. Odvolateľ v tejto súvislosti uvádza, že smernica 2001/29 sa týka harmonizácie niektorých aspektov autorských práv. Okrem toho zo znenia a kontextu uvedených návrhov vyplýva, že pojem „plagiátorstvo“, ktorý je v nich uvedený, sa týka porušenia autorského práva v rámci prekročenia hraníc citačnej výnimky. FRA sa však sama domnieva, že právna úprava v oblasti autorských práv nemá v rámci prejednávanej veci veľký význam. Okrem toho odvolateľ tvrdí, že názor rozvinutý v rámci uvedených návrhov je relevantný len vtedy, ak sú odpísané texty chránené právnou úpravou v oblasti autorských práv v Rakúsku. V napadnutom rozsudku teda došlo k inému nesprávnemu právnemu posúdeniu, keďže Všeobecný súd v bode 81 tohto rozsudku nesprávne usúdil, že vnútroštátne právo uplatniteľné v oblasti autorských práv nie je v prejednávanej veci relevantné.

43

Po druhé odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd zrejme nesprávne zamietol uplatniteľnosť článku 11 Charty. S odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva však odvolateľ poukazuje na to, že sloboda prejavu sa vzťahuje na prijímanie a rozširovanie všetkých informácií a myšlienok bez ohľadu na ich obsah.

46

Podľa odvolateľa sa na neho v čase, keď vypracoval a zdieľal spornú prezentáciu, vzťahovala sloboda prejavu a právo na informácie zaručené článkom 11 Charty. Na jednej strane pritom z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že prepustenie z disciplinárnych dôvodov môže takúto slobodu porušiť, a na druhej strane v prejednávanej veci nie sú splnené podmienky platného obmedzenia tejto slobody v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty. Všeobecný súd teda nevyložil článok 11 Charty s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v súlade s povinnosťou vyplývajúcou z článku 52 ods. 3 Charty, keď nevysvetlil, v čom treba konanie vytýkané odvolateľovi, ktoré by malo byť chránené článkom 11 Charty a nepodlieha žiadnemu platnému zákonnému obmedzeniu, považovať za nevhodné a postihnuteľné sankciou.

47

Po tretie, pokiaľ ide o neexistenciu platného zákonného obmedzenia, Všeobecný súd v celom napadnutom rozsudku a konkrétne v jeho bodoch 67 až 69 a 95 až 98 nesprávne vyložil články 11, 12 a 21 služobného poriadku. Odvolateľ v tejto súvislosti tvrdí, že Všeobecný súd nevzal do úvahy kontext vyplývajúci z reformy služobného poriadku z roku 2004, ktorá zohľadnila slobodu prejavu stanovenú v článku 11 Charty a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa jej článku 52. článok 11 Charty bol totiž dôvodom reformy článku 17 služobného poriadku a vloženie článku 17a do tohto služobného poriadku, keďže všeobecné ustanovenia článkov 11, 12 a 21 služobného poriadku neboli dostatočne jasné a presné, pokiaľ ide o obmedzenia slobody prejavu úradníka alebo zamestnanca Únie.

V prvom rade, pokiaľ ide o argumentáciu odvolateľa, ktorá sa týka výkladu pojmu „plagiátorstvo“ Všeobecným súdom, a v podstate poukazuje na úvahy uvedené v bodoch 58 až 61, 70, 72, 79 a 81 napadnutého rozsudku, treba uviesť, že takáto argumentácia nemôže uspieť.

51

Je pravda, ako správne tvrdí odvolateľ, že pojem „plagiátorstvo“ nie je pojmom práva Únie a otázky týkajúce sa autorských práv v zásade patria do pôsobnosti práva členských štátov.

52

To isté platí, pokiaľ ide o kritiku bodu 57 napadnutého rozsudku zo strany odvolateľa, keďže Všeobecný súd v uvedenom bode len konštatoval, že existuje rozdiel medzi na jednej strane formuláciou rozhodnutia o odvolaní z funkcie, v ktorom FRA konštatovala, že odvolateľ sa dopustil plagiátorstva, a na druhej strane stanoviskom disciplinárnej komisie, podľa ktorého správanie vytýkané odvolateľovi, nezlučiteľné s článkami 11, 12 a 21 služobného poriadku, spočívalo v podstate vo vedomom predložení dokumentu, ktorý vznikol odpísaním, ako výsledku jeho vlastnej práce. Po tom, čo Všeobecný súd takto identifikoval cieľ svojho skúmania, pristúpil v bodoch 58 až 76 napadnutého rozsudku k posúdeniu, či konanie, ktoré bolo odvolateľovi vytýkané, a to úmyselné predloženie dokumentu, ktorý vznikol prevažne odpísaním, ako výsledku jeho vlastnej práce, spadá pod pojem „plagiátorstvo“ uvedený v rozhodnutí o odvolaní z funkcie, a či teda môže predstavovať porušenie povinností vyplývajúcich z článkov 11, 12 a 21 služobného poriadku.

54

Okrem toho Všeobecný súd v bode 80 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že ak si úradník nesplní povinnosti vyplývajúce zo služobného poriadku, konanie v súlade s vnútroštátnym zákonom nepriznáva dotknutej osobe imunitu voči uplatňovaniu ustanovení služobného poriadku. Všeobecný súd teda oprávnene a bez toho, aby sa dopustil skreslenia skutkových okolností, mohol v bode 81 napadnutého rozsudku usúdiť, že z hľadiska ustanovení služobného poriadku neboli odkazy na rakúske právo v prejednávanej veci relevantné, takže nebolo potrebné preskúmať pôsobnosť tohto práva.

58

Okrem toho v rozsahu, v akom odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd opomenul analyzovať dôsledky rozsudku ESĽP z 25. novembra 1999, Hashman a Harrup v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:1999:1125JUD002559494), treba pripomenúť, že odvolací dôvod založený na tom, že Všeobecný súd neodpovedal na tvrdenia uvedené v prvostupňovom konaní, je v podstate to isté ako poukázať na porušenie povinnosti odôvodnenia, ktorá vyplýva z článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, uplatňujúceho sa na Všeobecný súd v zmysle článku 53 prvého odseku tohto štatútu a článku 117 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu (rozsudok z 9. novembra 2023, XC/Komisia, C‑527/21 P , EU:C:2023:850 , bod 98 a citovaná judikatúra).

59

Povinnosť odôvodnenia nezaväzuje Všeobecný súd vypracovať odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi sporu, čo znamená, že odôvodnenie Všeobecného súdu môže byť implicitné pod podmienkou, že umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neuznal ich tvrdenia, a poskytne Súdnemu dvoru dostatok podkladov, aby mohol vykonať svoje preskúmanie (rozsudok z 9. novembra 2023, XC/Komisia, C‑527/21 P , EU:C:2023:850 , bod 99 a citovaná judikatúra).

60

V prejednávanej veci odvolateľ vo svojej žalobe na prvom stupni tvrdil, že obmedzenie základného práva na slobodu prejavu „ustanovené zákonom“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty vyžaduje určitý stupeň jasnosti a predvídateľnosti predmetného zákona. V tejto súvislosti uviedol, že z rozsudku ESĽP z 25. novembra 1999, Hashman a Harrup v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:1999:1125JUD002559494), vyplýva, že za „zákon“ v zmysle tohto ustanovenia Charty nemožno považovať obzvlášť nepresnú normu, ktorá neposkytuje dotknutej osobe informácie o druhu správania, ktoré by bolo v rozpore s príkazom.

64

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že treba zohľadniť skutočnosť, že keď ide o slobodu prejavu úradníkov, ich povinnosti a zodpovednosť majú osobitný význam, čo odôvodňuje ponechať dotknutej inštitúcii alebo orgánu Únie určitú mieru voľnej úvahy na rozhodnutie, či je zásah do výkonu tejto slobody primeraný (rozsudok zo 6. marca 2001, Connolly/Komisia, C‑274/99 P , EU:C:2001:127 , bod 49 ).

65

Konkrétne povinnosť lojálnosti zakotvená v článku 12 služobného poriadku vyžaduje nielen to, aby sa dotknutý úradník zdržal správania poškodzujúceho vážnosť funkcie a náležitý rešpekt voči inštitúcii a jej orgánom, ale aj to, aby jeho správanie, najmä, ak je zaradený do vyššej platovej triedy, bolo mimo akéhokoľvek podozrenia, a aby tak boli zachované vzťahy dôvery existujúce medzi touto inštitúciou a ním samotným (rozsudok z 12. novembra 2020, Fleig/ESVČ, C‑446/19 P , EU:C:2020:918 , bod 100 ).

66

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bodoch 27, 33 a 60 až 62 napadnutého rozsudku, opierajúc sa o dôvody rozhodnutia o odvolaní z funkcie a o stanovisko disciplinárnej komisie, konštatoval, že konanie vytýkané odvolateľovi spočívalo v tom, že úmyselne prezentoval dokument ako výsledok svojej vlastnej práce, hoci z veľkej časti bol výsledkom odpísania, keďže na rozdiel od riadnej citácie jednak neexistovalo nijaké prepojenie medzi spornou prezentáciou a okopírovanými dokumentmi a jednak odpísané pasáže v tejto prezentácii neboli jednoznačne označené ako skutočnosti, ktoré pochádzajú z iného zdroja.

70

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba druhý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

O treťom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

71

Tretím odvolacím dôvodom odvolateľ Všeobecnému súdu v podstate vytýka, že v opise sporu v bode 9 napadnutého rozsudku skreslil skutkové okolnosti a dôkazy, ktoré mu predložil, najmä správu zaslanú odvolateľovi vedúcim oddelenia, v ktorej ho tento požiadal, aby jednému zo svojich kolegov zaslal odkaz umožňujúci prístup k spornej prezentácii uloženej v SSD. Odvolateľ tvrdí, že v rozpore s tým, čo uviedol Všeobecný súd v tomto bode napadnutého rozsudku, nebol len „vyzvaný“ na zaslanie, ale dostal pokyn od vedúceho oddelenia, aby tak urobil. Všeobecný súd tak nesprávne kvalifikoval pokyn nadriadeného, ktorý odvolateľ nemohol ignorovať, ako obyčajnú „výzvu“. V súlade s článkom 21a služobného poriadku však nemôže byť z právneho hľadiska zodpovedný za dôsledky rešpektovania predmetného pokynu, pokiaľ tento pokyn nebol zjavne protiprávny alebo v rozpore s uplatniteľnými bezpečnostnými normami.

Preto je v súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 31 a 32 tohto rozsudku tretí odvolací dôvod neprípustný.

O štvrtom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

75

Štvrtým odvolacím dôvodom odvolateľ v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 101, 106, 107, 111 až 113 a 122 napadnutého rozsudku dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení, skreslenia dôkazov a zjavne nesprávneho posúdenia v rámci svojej analýzy zákonnosti začatia administratívneho vyšetrovania a že v tejto súvislosti neposkytol dostatočné odôvodnenie.

76

79

Po tretie odvolateľ poukazuje na to, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v bode 111 napadnutého rozsudku, keď neuplatnil judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia ( T‑48/05 , EU:T:2008:257 ), potvrdenú rozsudkom z 12. júla 2012, Komisia/Nanopoulos ( T‑308/10 P , EU:T:2012:370 ), podľa ktorej je nevyhnutné mať pred začatím disciplinárneho konania k dispozícii dostatočne presné a relevantné dôkazy.

80

FRA namieta neprípustnosť štvrtého odvolacieho dôvodu a dodáva, že je v každom prípade zjavne nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

81

84

V tejto súvislosti Všeobecný súd v tom istom bode 106 správne rozhodol, že článok 1 prílohy IX k služobnému poriadku, na ktorý odkazuje jej článok 2, pokiaľ ide o administratívne vyšetrovania vykonávané menovacím orgánom, nevyžaduje, aby tento orgán alebo prípadne OOUPZ spresnili konkrétne ustanovenia služobného poriadku, ktoré boli porušené, pokiaľ, ako uviedol Všeobecný súd v bode 107 napadnutého rozsudku v rámci svojho nezávislého posúdenia skutkových okolností, odvolateľ mal k dispozícii dostatok informácií na to, aby pochopil, že sa mu vytýka porušenie ustanovení služobného poriadku vyžadujúcich od úradníkov lojálne konanie, a to najmä vzhľadom na obsah rozhodnutia o začatí vyšetrovania, v ktorom bolo uvedené najmä to, že konanie vytýkané odvolateľovi spočívalo v tom, že v spornej prezentácii boli časti, ktoré boli jednoducho odpísané z iných zdrojov bez toho, aby tam boli uvedené príslušné odkazy a bez toho, aby o tom bol informovaný jeho vedúceho oddelenia, čím odvolateľ vyvolal dojem, že táto prezentácia bola výsledkom jeho vlastnej práce.

85

Za týchto podmienok Všeobecný súd mohol bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo skreslenia, a na základe dostatočného odôvodnenia v bodoch 108 a 111 napadnutého rozsudku konštatovať, že konanie týkajúce sa odvolateľa bolo začaté zákonným spôsobom, keďže menovací orgán mal pri začatí administratívneho vyšetrovania k dispozícii dostatočné informácie odôvodňujúce podozrenie, že odvolateľ porušil svoje služobné povinnosti, a pri začatí disciplinárneho konania mal tento orgán k dispozícii dostatočne presné a zhodujúce sa dôkazy potvrdzujúce podozrenia, ktoré odôvodňovali začatie tohto vyšetrovania.

88

Podľa odvolateľa na rozdiel od toho, čo tvrdí Všeobecný súd, FRA nepreniesla svoje disciplinárne právomoci na vyšetrovateľa, ale mu zverila vedenie osobitného vyšetrovania s osobitným účelom a rozsahom. Všeobecný súd tiež nesprávne posúdil právny kontext tohto rozhodnutia. Odvolateľ v tejto súvislosti pripomína, že nariadenie č. 45/2001 stanovuje, že spracovanie údajov, akým je administratívne vyšetrovanie, musí mať „konkrétne, explicitné a legitímne účely“ a že spracovávané údaje musia byť „primerané, podstatné a nie nadbytočné“ vo vzťahu k účelom, na ktoré sa spracúvajú.

89

FRA tvrdí, že piaty odvolací dôvod je neprípustný.

Posúdenie Súdnym dvorom

90

Argumentácia účastníkov konania

93

V šiestom odvolacom dôvode odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd vykonal neúplné preskúmanie jeho žaloby v prvostupňovom konaní, keďže neodpovedal na tvrdenie odvolateľa, podľa ktorého sa disciplinárna komisia neobmedzila na skutočnosti uvedené v správe riaditeľa FRA, a teda porušila služobný poriadok.

94

V siedmom odvolacom dôvode odvolateľ uvádza, že Všeobecný súd v bodoch 194 a 200 až 205 napadnutého rozsudku nezohľadnil skutočnosť, že predložil dôkazy, ktoré by mohli preukázať, že menovací orgán rozhodol o uložení sankcie odvolania z funkcie už pred vypočutím 11. júla 2019. Všeobecný súd nepreskúmal tieto skutočnosti, a preto ich skreslil, dopustil sa zjavne nesprávneho posúdenia, vykonal neúplné preskúmanie žalobného dôvodu uvedeného v prvostupňovom konaní a porušil svoju povinnosť odôvodnenia.

95

Z toho vyplýva, že podľa FRA je ôsmy odvolací dôvod zjavne neprípustný.

Posúdenie Súdnym dvorom

99

Z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní musia byť presne uvedené napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh konkrétne podporujú, inak sú odvolanie alebo dotknutý odvolací dôvod neprípustné (rozsudok z 18. januára 2024, Jenkinson/Rada a i., C‑46/22 P , EU:C:2024:50 , bod 60 , ako aj citovaná judikatúra).

100

Odvolací dôvod, ktorého argumentácia nie je dostatočne jasná a presná na to, aby mohol Súdny dvor vykonať preskúmanie zákonnosti, tieto požiadavky nespĺňa a musí byť vyhlásený za neprípustný najmä preto, že podstatné skutočnosti, o ktoré sa odvolací dôvod opiera, nevyplývajú dostatočne súvislým a zrozumiteľným spôsobom z textu tohto odvolania, ktorý je v tejto súvislosti nejasný a nejednoznačný (rozsudok z 18. januára 2024, Jenkinson/Rada a i., C‑46/22 P , EU:C:2024:50 , bod 61 , ako aj citovaná judikatúra). Súdny dvor takisto rozhodol, že odvolanie, ktoré nemá koherentnú štruktúru a obmedzuje sa na všeobecné tvrdenia bez toho, aby presne odkazovalo na body napadnutého uznesenia, v ktorých údajne došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, treba zamietnuť ako zjavne neprípustné (rozsudok z 15. decembra 2022, Picard/Komisia, C‑366/21 P , EU:C:2022:984 , bod 53 a citovaná judikatúra).

104

Keďže sa nevyhovelo žiadnemu z odvolacích dôvodov uvedených na podporu odvolania, odvolanie sa musí zamietnuť v celom rozsahu.

O trovách

105

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe jeho článku 184 ods. 1 na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

106

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.