C-747/22

62022CJ0747

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

zo 7. mája 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Azylová politika – Postavenie doplnkovej ochrany – Smernica 2011/95/EÚ – Článok 26 – Prístup k zamestnaniu – Článok 29 – Sociálne zabezpečenie – Rovnosť zaobchádzania – Opatrenie sociálneho zabezpečenia a prístupu k zamestnaniu – Podmienka minimálne desaťročného pobytu, z toho posledné dva roky nepretržite – Nepriama diskriminácia“

Vo veci C‑747/22,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunale ordinario di Torino (Všeobecný súd Bergamo, Taliansko) z 15. novembra 2022 a doručený Súdnemu dvoru 7. decembra 2022, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: C. Di Bella, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. júna 2025,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

KH, v zastúpení: A. Guariso, G. Maggi a I. Traina, avvocati,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 26 a 29 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9 ).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi KH, osobou oprávnenou na doplnkovú ochranu v Taliansku, a Istituto nazionale della previdenza sociale (INPS) (Národný inštitút sociálneho zabezpečenia, Taliansko) vo veci rozhodnutia tohto inštitútu zrušiť poskytnutie „príjmu z občianstva“, ktorý bol priznaný KH.

…

(41)

V záujme toho, aby osoby s postavením medzinárodnej ochrany účinnejšie využívali práva a výhody ustanovené v smernici, je nevyhnutné zohľadniť ich špecifické potreby a osobitné problémy, ktorým čelia pri integrácii. Takéto zohľadnenie by za normálnych okolností nemalo viesť k lepšiemu zaobchádzaniu ako je zaobchádzanie stanovené pre ich vlastných štátnych príslušníkov, bez toho, aby bola dotknutá možnosť, aby členské štáty zaviedli alebo si ponechali priaznivejšie normy.

(42)

V tejto súvislosti je potrebné vyvinúť úsilie najmä na riešenie problémov, ktoré osobám s postavením medzinárodnej ochrany bránia v účinnom prístupe k možnostiam vzdelávania a odbornej prípravy súvisiacim so zamestnaním, ktoré okrem iného súvisia s finančnými obmedzeniami.

…

Článok 2 uvedenej smernice, nazvaný „Vymedzenia pojmov“, stanovuje:

„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:

a)

‚medzinárodná ochrana‘ znamená postavenie utečenca a doplnkovú ochranu, ako sú vymedzené v písmenách e) a g);

b)

‚osoba s postavením medzinárodnej ochrany‘ je osoba, ktorej bolo priznané postavenie utečenca alebo doplnková ochrana, ako sú vymedzené v písmenách e) a g);

…“

6

Článok 26 tejto smernice s názvom „Prístup k zamestnaniu“, stanovuje:

„1. Členské štáty povolia osobám pod medzinárodnou ochranou, aby mohli aktívne vykonávať činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba podľa pravidiel všeobecne uplatniteľných na povolanie alebo štátnu službu, a to bezprostredne po udelení ochrany.

2. Členské štáty zaistia, aby sa osobám pod medzinárodnou ochranou ponúkali činnosti, ako sú možnosti vzdelávania týkajúce sa zamestnania pre dospelých, odborné školenia vrátane kurzov odbornej prípravy na zvýšenie kvalifikácie, praktické skúsenosti na pracovisku a poradenské služby hradené úradmi práce, a to za rovnakých podmienok ako vlastným štátnym príslušníkom.

3. Členské štáty vyvinú potrebné úsilie, aby osobám s postavením medzinárodnej ochrany uľahčili plný prístup k činnostiam, ktoré sú uvedené v odseku 2.

8

Článok 1 decreto‑legge n. 4 – Disposizioni urgenti in materia di reddito di cittadinanza e di pensioni (zákonný dekrét č. 4 o naliehavých ustanoveniach v oblasti príjmu z občianstva a dôchodkov) z 28. januára 2019 (GURI č. 23 z 28. januára 2019), ktorý bol zmenený na zákon prostredníctvom legge n. 26 (zákon č. 26) z 28. marca 2019 (GURI č. 75 z 29. marca 2019) (ďalej len „zákonný dekrét č. 4/2019“), v odseku 1 stanovuje:

„Od apríla 2019 sa stanovuje príjem z občianstva… ako základné opatrenie aktívnej politiky v oblasti práce s cieľom zaručiť právo na prácu, bojovať proti chudobe, nerovnosti a sociálnemu vylúčeniu, ako aj na účely podporovania práva na informácie, vzdelávanie, odbornú prípravu a kultúru prostredníctvom politík zameraných na hospodársku podporu a sociálne začlenenie osôb, ktorým hrozí vylúčenie zo spoločnosti a z trhu práce.

[Príjem z občianstva] predstavuje základnú úroveň dávok, a to v rozsahu dostupných zdrojov.“

9

Článok 2 tohto zákonného dekrétu, nazvaný „Príjemcovia“, vymedzuje podmienky prístupu k príjmu z občianstva. Tieto podmienky sa týkajú jednak štátnej príslušnosti, bydliska a pobytu žiadateľa a jednak predovšetkým jeho príjmov, majetku a užívania zariadení dlhodobej spotreby v jeho domácnosti. Pokiaľ ide o prvé z uvedených podmienok, v odseku 1 tohto článku 2 sa uvádza:

mať pobyt v Taliansku v trvaní najmenej desať rokov, a to nepretržite počas posledných dvoch rokov, ktoré sa posudzujú v čase podania žiadosti, ako aj počas celého obdobia vyplácania dávky.

…“

10

Článok 3 uvedeného zákonného dekrétu, nazvaný „Ekonomická dávka“, stanovuje:

„1. Ekonomická dávka v podobe [príjmu z občianstva] sa stanovuje raz ročne a skladá sa z týchto dvoch zložiek:

a)

11

Článok 4 ods. 1 zákonného dekrétu č. 4/2019 stanovuje, že poskytnutie „príjmu z občianstva“ je podmienené najmä účasťou na personalizovanom programe podpory profesijného začlenenia a sociálnej integrácie, ktorý zahŕňa činnosti v oblasti odbornej rekvalifikácie, vzdelávania, ako aj iné záväzky určené príslušnými službami zamerané na profesijné začlenenie a sociálnu integráciu.

12

Článok 7 tohto zákonného dekrétu, nazvaný „Sankcie“, v odseku 4 stanovuje, že „ak správny orgán, ktorý vypláca dávky, konštatuje, že vyhlásenia a informácie poskytnuté na podporu žiadosti nezodpovedajú skutočnosti…, tento správny orgán rozhodne o okamžitom zrušení poskytovania dávky pomoci so spätnou účinnosťou. V dôsledku zrušenia je príjemca povinný vrátiť to, čo neoprávnene prijal“.

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

13

Žalobca vo veci samej v tejto súvislosti požiadal, aby sa na neho neuplatnila podmienka pobytu z dôvodu, že táto podmienka je v rozpore s článkami 26 a 29 smernice 2011/95, ktoré stanovujú rovnosť zaobchádzania s vlastnými štátnymi príslušníkmi a osobami s postavením medzinárodnej ochrany v oblasti prístupu k zamestnaniu a dávok sociálneho zabezpečenia, a že predstavuje nepriamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti. Z tohto dôvodu a vzhľadom na to, že formulár, ktorý vopred vypracoval INPS, neumožňuje požiadať o poskytnutie „príjmu z občianstva“ bez toho, aby sa potvrdilo, že táto podmienka je splnená, nepravdivé vyhlásenie týkajúce sa tejto podmienky nemá vplyv na poskytnutie „príjmu z občianstva“.

17

INPS spochybňuje dôvodnosť návrhov žalobcu vo veci samej, pričom tvrdí, že „príjem z občianstva“ nepredstavuje dávku sociálnej pomoci alebo sociálneho zabezpečenia, ako sú uvedené v článkoch 26 a 29 smernice 2011/95, keďže, ako rozhodol Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko), tento príjem nie je sociálnym opatrením, ktorého cieľom je uspokojiť primárnu potrebu jednotlivca, ale sleduje rôzne a konkrétnejšie ciele aktívnej politiky zamestnanosti a sociálnej integrácie.

18

Predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že na účely vyriešenia sporu vo veci samej je potrebné obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, keďže ak by Súdny dvor konštatoval, že podmienka pobytu je v rozpore s právom Únie, pravidlo stanovujúce túto podmienku by sa malo zrušiť a návrhom žalobcu vo veci samej by sa malo vyhovieť.

Okrem toho sa ten istý súd domnieva, že vzhľadom na zložený charakter „príjmu z občianstva“ treba preskúmať aj jeho súlad s článkom 26 smernice 2011/95, ktorý sa týka rovnosti zaobchádzania v oblasti prístupu k zamestnaniu. V tejto súvislosti sa predkladajúci vnútroštátny súd domnieva, že na určité činnosti stanovené vnútroštátnou právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej, v prospech príjemcov „príjmu z občianstva“, sa vzťahuje pojem „poradenské služby“ v zmysle tohto článku 26. Táto právna úprava konkrétne zavádza personalizovaný program podpory profesijnej integrácie zahŕňajúci činnosti odbornej rekvalifikácie, vzdelávanie, ako aj iné záväzky pre príjemcov tohto príspevku. Stanovuje tiež povinnosť týchto osôb podstúpiť psychologické pohovory a akékoľvek prípadné výberové konania s cieľom náboru na základe pokynov príslušných orgánov, ako aj povinnosť prijať ponuky práce zaslané Centro per l’impiego (Úrad práce, Taliansko).

21

Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že podmienka pobytu sa uplatňuje bez rozdielu na všetkých žiadateľov o „príjem z občianstva“. Je však neutrálna len na prvý pohľad, keďže pre cudzinca je ťažšie splniť túto podmienku v porovnaní s talianskym štátnym príslušníkom. Je to tak najmä v prípade žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktorí sú hypoteticky štátnymi príslušníkmi tretích krajín, v ktorých žili aspoň časť ich života. Podiel osôb, ktoré v období od roku 2010 do roku 2020 nemali pobyt v Taliansku, bol totiž len 0,48 % v prípade talianskych štátnych príslušníkov a 56 % v prípade osôb s postavením medzinárodnej ochrany v tomto členskom štáte.

24

Okrem toho podmienka pobytu je príliš obmedzujúca v tom, že nezohľadňuje iné možné faktory väzby žiadateľov o „príjmy z občianstva“ s Talianskou republikou, akými sú napríklad zápis do registra obyvateľov, existencia nájomnej zmluvy na určitú dobu alebo pracovného pomeru alebo vzdelávania pred podaním žiadosti o tento príjem, zápis detí do školy alebo zlúčenie rodiny v tomto členskom štáte.

25

Za týchto podmienok Tribunale Ordinario di Bergamo (Všeobecný súd Bergamo) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa články [26 a] 29 smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že bránia takému vnútroštátnemu ustanoveniu, aké je obsiahnuté v článku 2 ods. 1 písm. a) zákonného dekrétu č. 4/2019, v ktorom sa v záujme prístupu k dávke v oblasti boja proti chudobe a podpory zamestnanosti a sociálnej integrácii, akou je ‚príjem z občianstva‘, stanovuje okrem podmienky dvoch rokov nepretržitého pobytu pred podaním žiadosti podmienka 10 rokov pobytu v Taliansku?“

Konanie na Súdnom dvore

Talianska vláda tvrdí, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na položenú otázku, keďže vnútroštátne ustanovenia uplatniteľné vo veci samej sa týkajú dávky stanovenej vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá patrí do výlučnej právomoci členských štátov. „Príjem z občianstva“, o ktorý ide vo veci samej, údajne nie je opatrením sociálnej pomoci, na základe ktorého sa má jednoducho zabezpečiť dotknutým osobám určitá úroveň príjmu, ale predstavuje zložité opatrenie, ktorého cieľom je predovšetkým podporiť sociálnu integráciu a opätovné začlenenie týchto osôb na trh práce.

29

V tejto súvislosti treba konštatovať, že v prejednávanej veci sa tento návrh na začatie prejudiciálneho konania týka výkladu práva Únie, najmä článkov 26 a 29 smernice 2011/95, čo zjavne patrí do právomoci Súdneho dvora [pozri analogicky rozsudok z 29. júla 2024, CU a ND (Sociálna pomoc – Nepriama diskriminácia), C‑112/22 a C‑223/22 , EU:C:2024:636 , bod 26 , ako aj citovanú judikatúru].

30

Okrem toho v rozsahu, v akom talianska vláda touto námietkou nedostatku právomoci tvrdí, že „príjem z občianstva“, o ktorý ide vo veci samej, nepatrí do pôsobnosti uvedených článkov 26 a 29, treba konštatovať, že takáto výhrada nemôže spochybniť právomoc Súdneho dvora odpovedať na položenú otázku. Uplatniteľnosť a pôsobnosť článkov 26 a 29 smernice 2011/95 sa totiž musia určiť v rámci preskúmania tejto otázky z hmotnoprávneho hľadiska [pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2024, CU a ND (Sociálna pomoc – Nepriama diskriminácia), C‑112/22 a C‑223/22 , EU:C:2024:636 , bod 27 , ako aj citovanú judikatúru].

33

INPS a talianska vláda tvrdia, že opatrenie, akým je „príjem z občianstva“, nespadá do pôsobnosti článkov 26 a 29 smernice 2011/95. Tvrdia, že „príjem z občianstva“ nie je len dávkou sociálnej pomoci určenou na nápravu stavu finančnej núdze, ale je to širšie personalizované opatrenie, ktoré je súčasťou rozsiahlejšieho rámca zahŕňajúceho podporu domácností v chudobe a záväzky týchto domácností dosiahnuť konkrétne ciele v snahe pomôcť im, aby sa stali sebestačnými. Uvádzajú najmä, že táto dávka je podmienená vyhlásením dospelých členov domácnosti o okamžitej pripravenosti pracovať, ako aj podpísať „dohodu o zamestnávaní“ uzatvorenú s úradom práce. Z toho usudzujú, že „príjem z občianstva“ je predovšetkým opatrením profesijnej reintegrácie a sociálneho začlenenia, ktorého zmiešanú povahu navyše konštatoval Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko).

34

36

Ako totiž vyplýva najmä z odôvodnení 41 a 42 smernice 2011/95, je potrebné zohľadniť špecifické potreby a osobitné problémy s integráciou osôb, ktorým sa poskytla medzinárodná ochrana, a v dôsledku toho vyvinúť úsilie na riešenie problémov, ktoré im bránia v účinnom prístupe k možnostiam vzdelávania a odbornej prípravy súvisiacim so zamestnaním.

37

V prejednávanej veci, ako uviedol predkladajúci vnútroštátny súd, článok 4 ods. 1 zákonného dekrétu č. 4/2019 stanovuje, že poskytnutie „príjmu z občianstva“ je podmienené najmä účasťou na personalizovanom programe podpory profesijného začlenenia a sociálnej integrácie, ktorý zahŕňa činnosti odbornej rekvalifikácie, vzdelávanie, ako aj iné záväzky stanovené príslušnými službami. Ako uviedol generálny advokát v bodoch 34 až 36 svojich návrhov, na jednej strane sa teda činnosti, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, vo veľkej miere zhodujú s činnosťami uvedenými v článku 26 ods. 2 smernice 2011/95. Na druhej strane s výhradou overenia predkladajúcim vnútroštátnym súdom, článok 4 ods. 1 zákonného dekrétu č. 4/2019 sleduje rovnaký cieľ ako článok 26 ods. 2 smernice 2011/95, a to uľahčiť integráciou dotknutých osôb na trhu práce.

38

V tejto súvislosti, hoci odôvodnenie 42 smernice 2011/95 výslovne zdôrazňuje, že je potrebné vyvinúť úsilie na riešenie okrem iného problémov finančnej povahy, ktoré bránia osobám s postavením medzinárodnej ochrany v účinnom prístupe k možnostiam vzdelávania a odbornej prípravy súvisiacim so zamestnaním, článok 1 ods. 1 zákonného dekrétu č. 4/2019 stanovuje, že „príjem z občianstva“ je základným opatrením aktívnej politiky zamestnanosti, ktorej cieľom je najmä zaručiť právo na zamestnanie prostredníctvom politík zameraných na hospodársku podporu osôb, ktorým hrozí vylúčenie zo spoločnosti a z trhu práce. Z toho vyplýva, s výhradou overenia predkladajúcim vnútroštátnym súdom, že tento zákonný dekrét uznáva potrebu, ktorú identifikuje táto smernica, poskytnúť dotknutým osobám konkrétnu formu finančnej pomoci, bez ktorej by sa nemohli zúčastňovať na vzdelávacích a poradenských činnostiach, ktoré sú im určené.

42

Talianska vláda však tvrdí, že „príjem z občianstva“ nepredstavuje „základnú výhodu“ v zmysle článku 29 ods. 2 smernice 2011/95, takže v podstate nie je dôvod, aby sa s osobami s postavením doplnkovej ochrany, zaobchádzalo, pokiaľ ide o toto vnútroštátne opatrenie, rovnako ako s talianskymi štátnymi príslušníkmi.

43

V tejto súvislosti je pravda, že v súlade s odsekom 2 článku 29 smernice 2011/95 môžu členské štáty obmedziť sociálnu pomoc udeľovanú osobám s postavením doplnkovej ochrany na základné výhody. Na jednej strane však treba poznamenať, že tento odsek 2 predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla stanoveného v odseku 1 tohto článku, a preto sa má vykladať striktne (rozsudok z 29. apríla 2004, Kapper, C‑476/01 , EU:C:2004:261 , bod 72 ). Okrem toho tieto základné výhody podľa odôvodnenia 45 tejto smernice zahŕňajú minimálne poskytovanie podpory, a to najmä vo forme minimálneho príjmu. Ako však poznamenal generálny advokát v bode 53 svojich návrhov a s výhradou overenia predkladajúcim vnútroštátnym súdom, z preambuly zákonného dekrétu č. 4/2019 vyplýva, že cieľom sporného opatrenia je zabezpečiť minimálnu životnú úroveň.

44

Na druhej strane a v každom prípade zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že Talianska republika vyjadrila svoj úmysel uplatniť výnimku zo zásady rovnosti zaobchádzania stanovenú v uvedenom odseku 2 a obmedziť rovnosť zaobchádzania s osobami s postavením doplnkovej ochrany len na základné výhody [pozri analogicky rozsudky z 24. apríla 2012, Kamberaj, C‑571/10 , EU:C:2012:233 , body 87 a 88 , ako aj z 29. júla 2024, CU a ND (Sociálna pomoc – Nepriama diskriminácia), C‑112/22 a C‑223/22 , EU:C:2024:636 , bod 42 ].

O zlučiteľnosti podmienky pobytu, o akú ide vo veci samej, s článkami 26 a 29 smernice 2011/95

48

Pokiaľ ide o zlučiteľnosť podmienky pobytu, akou je podmienka požadovaná podľa článku 2 ods. 1 písm. a) bodu 2 zákonného dekrétu č. 4/2019 na účely poskytnutia „príjmu z občianstva“, s článkami 26 a 29 smernice 2011/95, treba pripomenúť, že tieto posledné uvedené články stanovujú rovnosť zaobchádzania medzi osobami s postavením medzinárodnej ochrany a štátnymi príslušníkmi členského štátu, ktorý poskytol túto ochranu.

49

Uvedené články 26 a 29 sú teda vyjadrením zásady rovnosti zaobchádzania uvedenej v článku 20 Charty základných práv Európskej únie, ktorá je všeobecnou zásadou práva Únie. Tato zásada vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, s výnimkou toho, že by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené [rozsudok z 8. marca 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Priamy účinok), C‑205/20 , EU:C:2022:168 , bod 54 ].

50

53

Je však irelevantné, že opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, prípadne znevýhodňuje tak vlastných štátnych príslušníkov, ktorí nie sú schopní splniť takúto podmienku, ako aj osoby s postavením medzinárodnej ochrany. Opatrenie totiž možno považovať za predstavujúce nepriamu diskrimináciu bez toho, aby bolo potrebné, aby malo za následok zvýhodnenie všetkých štátnych príslušníkov alebo znevýhodnenie len štátnych príslušníkov tretích krajín [pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2024, CU a ND (Sociálna pomoc – Nepriama diskriminácia), C‑112/22 a C‑223/22 , EU:C:2024:636 , bod 51 ].

54

Takáto diskriminácia je v zásade zakázaná, pokiaľ nie je objektívne odôvodnená. Na to, aby bola odôvodnená, musí byť vhodná na zabezpečenie dosiahnutia legitímneho cieľa a nesmie presahovať rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné [rozsudok z 29. júla 2024, CU a ND (Sociálna pomoc – Nepriama diskriminácia), C‑112/22 a C‑223/22 , EU:C:2024:636 , bod 53 ].

55

Talianska vláda vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že vzhľadom na to, že „príjem z občianstva“ je ekonomická výhoda, ktorej poskytnutie je podmienené účasťou dospelých členov príslušnej domácnosti na personalizovanom programe podpory zamestnanosti a sociálneho začlenenia, realizovanom na základe osobitných dohôd, toto poskytnutie si vyžaduje realizáciu veľmi zložitej operácie sociálneho a profesijného začlenenia, a to tak z administratívneho, ako aj z ekonomického hľadiska.

59

Súdny dvor však už rozhodol, že práva priznané kapitolou VII smernice 2011/95, do ktorej patria jej články 26 a 29, ktoré sú dôsledkom priznania postavenia utečenca a nie vydania povolania na pobyt, môžu byť obmedzené iba pri dodržaní podmienok stanovených v tejto kapitole, takže členské štáty nemajú právo pridať obmedzenia, ktoré sa v nej neuvádzajú. Keďže tieto články 26 a 29 sa týkajú všetkých osôb s postavením medzinárodnej ochrany, a teda aj osôb s postavením doplnkovej ochrany, nepodmieňujú práva, ktoré im boli priznané, dĺžkou ich pobytu v dotknutom členskom štáte alebo dĺžkou povolenia na pobyt, ktoré im bolo vydané (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. novembra 2018, Ayubi, C‑713/17 , EU:C:2018:929 , body 27 a 28 ).

60

Ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 101 a 102 svojich návrhov, postavenie osôb s postavením medzinárodnej ochrany nie je trvalé, keďže príslušný členský štát v prípade, ak osoba prestane byť utečencom alebo osobou oprávnenou na doplnkovú ochranu, musí jej zrušiť, ukončiť alebo odmietnuť obnoviť jej postavenie, čo môže mať za následok zrušenie povolenia na pobyt a návrat dotknutej osoby do jej krajiny pôvodu. Z toho vyplýva, že požadovať od osôb s postavením medzinárodnej ochrany, aby preukázali, že sú v príslušnom členskom štáte pevne usadené, alebo aby preukázali existenciu skutočnej a dostatočne úzkej väzby s právnym poriadkom tohto členského štátu, ako podmienku na uplatnenie článkov 26 a 29 smernice 2011/95, je v rozpore s cieľmi tejto smernice, medzi ktoré patrí aj zaistenie minimálnej úrovne výhod pre tieto osoby vo všetkých členských štátoch v súlade s jej odôvodnením 12.

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Články 26 a 29 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

bránia právnej úprave členského štátu, ktorá podmieňuje uplatnenie vnútroštátneho opatrenia na boj proti chudobe a podporu zamestnanosti a sociálnej integrácii na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s postavením doplnkovej ochrany, podmienke, ktorú možno uplatniť aj voči štátnym príslušníkom tohto členského štátu, aby v uvedenom členkom štáte mali pobyt aspoň desať rokov, z toho posledné dva roky nepretržite.

Podpisy