C-774/22

62022CJ0774

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

z 29. júla 2024 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Súdna právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Článok 18 – Súdna právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv – Určenie medzinárodnej právomoci a miestnej príslušnosti súdov členského štátu – Medzinárodný prvok – Cesta do tretieho štátu“

Vo veci C‑774/22,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Amtsgericht Nürnberg (Okresný súd Norimberg, Nemecko) zo 7. decembra 2022 a doručený Súdnemu dvoru 21. decembra 2022, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

FTI Touristik GmbH, v zastúpení: F. Simon, Rechtsanwalt,

–

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 18 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi JX a organizátorom zájazdov FTI Touristik GmbH vo veci náhrady škody požadovanej JX z dôvodu, že FTI Touristik ho dostatočne neinformovala o podmienkach vstupu a vízach potrebných na cestu do dotknutého tretieho štátu.

Právny rámec

Právo Únie

Niektoré odlišnosti vnútroštátnych právnych noriem upravujúcich právomoc súdov a uznávanie rozsudkov bránia zdravému fungovaniu vnútorného trhu. Vyžadujú sa ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach a zabezpečujúce rýchle a jednoduché uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v niektorom členskom štáte.

…

(15)

Normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. Bydlisko [Sídlo – neoficiálny preklad ] právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.

…

(18)

„Osobu s bydliskom [alebo sídlom – neoficiálny preklad ] na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

1. a)

v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby;

…“

5

Oddiel 4 kapitoly II tohto nariadenia má názov „Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv“ a obsahuje články 17 až 19. článok 17 stanovuje:

vo všetkých ostatných prípadoch o zmluvu uzavretú s účastníkom, ktorý obchoduje alebo podniká v členskom štáte bydliska spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takéto činnosti do tohto členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, a zmluva spadá do rozsahu týchto činností.

2. Ak spotrebiteľ uzatvorí zmluvu s účastníkom, ktorý nemá bydlisko [alebo sídlo – neoficiálny preklad ] v členskom štáte, ale má organizačnú zložku, obchodné zastúpenie alebo inú pobočku v niektorom z členských štátov, tento účastník sa na účely sporov vyplývajúcich z činnosti tejto organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky považuje za účastníka s bydliskom [alebo sídlom – neoficiálny preklad ] v tomto členskom štáte.

3. Tento oddiel sa neuplatní na prepravné zmluvy s výnimkou tých, ktorých predmetom je zabezpečenie dopravy a ubytovania za jednu cenu.“

6

Článok 18 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje:

„1. Spotrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy buď na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko [alebo sídlo – neoficiálny preklad ], alebo – bez ohľadu na bydlisko [alebo sídlo – neoficiálny preklad ] druhého účastníka – na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa.

dojednanou medzi spotrebiteľom a druhým účastníkom zmluvy, ak obaja majú v čase uzavretia zmluvy bydlisko [, sídlo – neoficiálny preklad ] alebo obvyklý pobyt v tom istom členskom štáte, a ktorá udeľuje právomoc súdom tohto členského štátu za predpokladu, že takáto dohoda nie je v rozpore s právnym poriadkom tohto členského štátu.“

8

Článok 24 bod 1 uvedeného nariadenia uvádza:

„Výlučnú právomoc majú tieto súdy členského štátu bez ohľadu na bydlisko [alebo sídlo – neoficiálny preklad ] účastníkov:

1.

v konaniach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, súdy členského štátu, v ktorom sa táto nehnuteľnosť nachádza.

Článok 3 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze ( Ú. v. EÚ L 399, 2006, s. 1 ) stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia sa cezhraničným sporom rozumie spor, v ktorom má aspoň jedna zo strán bydlisko [, sídlo – neoficiálny preklad ] alebo obvyklý pobyt v inom členskom štáte ako v členskom štáte súdu konajúceho vo veci.“

Nemecké právo

11

V § 12 Zivilprozessordnung (Občiansky súdny poriadok) z 5. decembra 2005 (BGBl. 2005 I, s. 3202), naposledy zmeneného zákonom zo 7. novembra 2022 (BGBl. 2022 I, s. 1982), (ďalej len „ZPO“), nazvanom „Všeobecná príslušnosť – Pojem“, sa stanovuje:

„Súd, ktorý je všeobecne príslušným súdom osoby, je príslušný na prejednanie všetkých žalôb, ktoré sa proti nej podajú, pokiaľ pre žalobu neplatí výlučná príslušnosť.“

Podľa § 29 ZPO s názvom „Osobitná príslušnosť miesta plnenia“:

„1. Na prejednávanie sporov, ktoré sú založené na zmluvnom vzťahu a ktoré sa týkajú existencie tohto vzťahu, je príslušný súd podľa miesta, v ktorom sa má sporný záväzok plniť.

…“

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

15

Dňa 15. decembra 2021 JX, fyzická osoba s bydliskom v Norimbergu (Nemecko), uzavrel zmluvu o balíku cestovných služieb so spoločnosťou FTI Touristik, organizátorom zájazdov so sídlom v Mníchove (Nemecko). Rezervácia tejto cesty sa uskutočnila prostredníctvom cestovnej kancelárie so sídlom v Norimbergu, ktorá nie je zmluvnou stranou a nie je ani organizačnou zložkou spoločnosti FTI Touristik.

19

Jediným ustanovením, ktoré môže v prejednávanej veci odôvodniť miestnu príslušnosť vnútroštátneho súdu, je teda článok 18 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012. Avšak keďže vo veci samej majú spotrebiteľ aj organizátor zájazdov bydlisko v tom istom členskom štáte, medzinárodným prvkom, ktorý by prípadne umožnil uplatnenie tohto ustanovenia, by mohol byť len cieľ cesty v zahraničí.

20

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že podľa veľmi dominantného prúdu judikatúry v Nemecku chýba medzinárodný prvok vyžadovaný na uplatnenie nariadenia č. 1215/2012, ak jediným hraničným ukazovateľom poukazujúcim na zahraničie je cieľ zájazdu. Tento prístup podporuje najmä skutočnosť, že ustanovenia tohto nariadenia sa majú vykladať reštriktívne, ako aj závery z rozsudkov zo 17. novembra 2011, Hypoteční banka ( C‑327/10 , EU:C:2011:745 ), a z 19. decembra 2013, Corman‑Collins ( C‑9/12 , EU:C:2013:860 ). Uvedený prístup potvrdzuje aj zámer tohto nariadenia, ktorým je určiť medzinárodnú právomoc tak, aby sa zabezpečilo, že strany sporu majú k dispozícii konkrétny súd a nie sú nútené hľadať súdnu ochranu v inom členskom štáte alebo v treťom štáte, a tak, aby sa nezasahovalo do vnútroštátnych pravidiel právomoci, ak tieto pravidlá zabezpečujú primeranú ochranu v štáte, ku ktorému strana sporu patrí, pričom tento prístup má oporu aj v potrebe opierať sa o normatívny, a nie čisto faktický medzinárodný prvok.

21

Vnútroštátny súd však poukazuje na to, že niektorí uznávaní autori v odbornej literatúre pripúšťajú existenciu medzinárodného prvku bez toho, aby bolo nevyhnutné, aby žalobca a žalovaný mali bydlisko či sídlo v dvoch rôznych členských štátoch. Články 18, 24 a 25 nariadenia č. 1215/2012 môžu tento prístup podporiť. Okrem toho nie je možné rozlišovať medzi normatívnou a faktickou povahou medzinárodného prvku, ktorá môže vyplývať z okolností prípadu, ako je v tomto prípade cieľ cesty.

24

Na účely odpovede na túto otázku treba v prvom rade určiť, či spor, o aký ide vo veci samej, v ktorom majú žalobca a žalovaný bydlisko alebo sídlo v tom istom členskom štáte, môže patriť do pôsobnosti tohto nariadenia.

25

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že uplatnenie pravidiel právomoci stanovených v nariadení č. 1215/2012 si vyžaduje existenciu medzinárodného prvku. Hoci uvedené nariadenie vo svojich odôvodneniach 3 a 26 používa pojmy „občianske veci s cezhraničnými dôsledkami“ a „cezhraničné súdne konania“, neobsahuje žiadnu definíciu tohto medzinárodného prvku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. februára 2024, Inkreal, C‑566/22 , EU:C:2024:123 , body 18 a 19 , ako aj citovanú judikatúru).

26

Z judikatúry Súdneho dvora ale tiež vyplýva, že medzinárodný prvok existuje okrem iného vtedy, keď situácia v dotknutom spore môže vyvolať otázky týkajúce sa určenia medzinárodnej právomoci súdov (rozsudok z 8. februára 2024, Inkreal, C‑566/22 , EU:C:2024:123 , bod 22 a citovaná judikatúra).

30

Z vyššie uvedeného vyplýva, že spor týkajúci sa zmluvných záväzkov, ktoré by mali byť plnené buď v treťom štáte, alebo v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom majú obaja účastníci konania bydlisko alebo sídlo, môže vyvolať otázky týkajúce sa určenia medzinárodnej právomoci súdov, a teda spĺňa podmienku medzinárodného prvku vyžadovanú na to, aby spor patril do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012.

31

Pokiaľ ide o spory medzi spotrebiteľmi a podnikateľmi, tento výklad má okrem toho oporu v článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, ktorý stanovuje, že pravidlo, ktoré toto ustanovenie zakotvuje v prospech spotrebiteľa, sa uplatňuje „bez ohľadu na bydlisko [alebo sídlo – neoficiálny preklad ] druhého účastníka“, takže spotrebitelia sa ho môžu dovolávať voči podnikateľom, ktorí majú bydlisko alebo sídlo nielen v iných členských štátoch alebo v tretích štátoch, ale aj v tom istom členskom štáte, v ktorom má bydlisko spotrebiteľ.

32

Navyše ako vyplýva zo znenia článku 19 bodu 3 nariadenia č. 1215/2012, normotvorca Únie sa výslovne zameral na prípad, keď boli dohody „dojednané medzi spotrebiteľom a druhým účastníkom zmluvy, ak obaja majú v čase uzavretia zmluvy bydlisko, sídlo alebo obvyklý pobyt v tom istom členskom štáte“.

36

Ako uviedol generálny advokát v bode 37 svojich návrhov, hoci nariadenie č. 1215/2012 aj nariadenie č. 1896/2006 patria do oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach, ktoré majú cezhraničné dôsledky, nevyplýva z toho, že ustanovenia nariadenia č. 1215/2012 by sa mali vykladať z hľadiska ustanovení nariadenia č. 1896/2006, keďže predmet a pôsobnosť týchto dvoch právnych predpisov nie sú ekvivalentné.

37

Kým cieľom nariadenia č. 1215/2012 je zjednotiť pravidlá určenia právomoci v občianskych a obchodných veciach, pričom tieto pravidlá sa v zásade musia uplatňovať a uprednostniť pred vnútroštátnymi pravidlami určenia právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. februára 2021, Markt24, C‑804/19 , EU:C:2021:134 , body 30 a 32 ), nariadenie č. 1896/2006 zavádza jednotný a alternatívny nástroj vymáhania pohľadávok, avšak bez toho, aby nahradilo alebo harmonizovalo mechanizmy vymáhania pohľadávok stanovené vnútroštátnym právom (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júna 2012, Banco Español de Crédito, C‑618/10 , EU:C:2012:349 , bod 79 , a z 13. júna 2013, Goldbet Sportwetten, C‑144/12 , EU:C:2013:393 , bod 28 ).

38

Tento výklad pojmu „medzinárodný“ nemôže byť spochybnený ani skutočnosťou, že článok 18 nariadenia č. 1215/2012 predstavuje výnimku tak z pravidla všeobecnej právomoci uvedeného v článku 4 tohto nariadenia, ktoré priznáva právomoc súdom členského štátu, na ktorého území má bydlisko alebo sídlo žalovaný, ako aj z pravidla osobitnej právomoci v zmluvných veciach, uvedeného v článku 7 ods. 1 tohto nariadenia, podľa ktorého je príslušný súd podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby a ktoré bolo alebo má byť uskutočnené, a že sa musí nevyhnutne vykladať reštriktívne (pozri analogicky rozsudok z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13 , EU:C:2015:37 , bod 28 ).

42

Hoci sa prvé z týchto dvoch pravidiel obmedzuje na priznanie medzinárodnej právomoci súdnemu systému určeného štátu ako celku, druhé pravidlo priamo priznáva miestnu príslušnosť súdu podľa miesta bydliska spotrebiteľa.

43

Ako uviedol generálny advokát v bode 18 svojich návrhov, toto druhé pravidlo určuje nielen medzinárodnú súdnu právomoc dotknutého súdu, ale aj jeho miestnu príslušnosť tak, že priamo určuje konkrétny súd v rámci členského štátu bez odkazu na pravidlá určenia miestnej príslušnosti platné v tomto členskom štáte.

44

Tento výklad potvrdzujú ciele sledované ustanoveniami článku 18 nariadenia č. 1215/2012. Ako totiž vyplýva z odôvodnenia 18 tohto nariadenia, pre oblasť spotrebiteľských zmlúv je charakteristická určitá nerovnováha medzi stranami, ktorú majú ustanovenia článku 18 uvedeného nariadenia napraviť tým, že slabšej strane poskytnú výhodu pravidiel právomoci, ktoré sú pre jej záujmy priaznivejšie ako všeobecné pravidlá (pokiaľ ide o poistné zmluvy, pozri analogicky rozsudok z 30. júna 2022, Allianz Elementar Versicherung, C‑652/20 , EU:C:2022:514 , bod 49 ).

O trovách

48

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 18 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach

sa má vykladať v tom zmysle, že: