C-777/22

Európska centrálna banka (ECB) , v zastúpení: pôvodne C. Hernández Saseta a A. Pizzolla, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci M. Lamandini, avvocato, neskôr C. Hernández Saseta, M. Ioannidis, A. Pizzolla a C. Zilioli, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Lamandini, avvocato,

odvolateľka vo veci C‑777/22 P,

Európska komisia , v zastúpení: pôvodne V. Di Bucci, A. Nijenhuis a D. Triantafyllou, splnomocnení zástupcovia, neskôr P. A. Messina, A. Nijenhuis a D. Triantafyllou, splnomocnení zástupcovia, a napokon P. A. Messina a D. Triantafyllou, splnomocnení zástupcovia,

odvolateľka vo veci C‑789/22 P,

ktoré v konaní podporujú:

Talianska republika , v zastúpení: pôvodne G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato, neskôr S. Fiorentino, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato,

generálna advokátka: J. Kokott,

tajomník: C. Di Bella, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní 25. júna 2024,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 21. novembra 2024,

vyhlásil tento

Rozsudok

„Jednotný mechanizmus dohľadu“ (JMD) je na účely nariadenia Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami ( Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63 ), vymedzený v článku 2 bode 9 tohto nariadenia ako „systém finančného dohľadu pozostávajúci z Európskej centrálnej banky a príslušných vnútroštátnych orgánov zúčastnených členských štátov, ako sa uvádza v článku 6 tohto nariadenia“.

3

Článok 4 tohto nariadenia stanovuje:

„1. V rámci článku 6 má ECB v súlade s odsekom 3 tohto článku výhradnú právomoc vykonávať na účely prudenciálneho dohľadu v súvislosti so všetkými úverovými inštitúciami usadenými v zúčastnených členských štátoch tieto úlohy:

…

e)

…“

4

V článku 9 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia sa stanovuje:

„1. ECB sa výlučne na účely vykonávania úloh, ktorými sa poveruje na základe článku 4 ods. 1 a 2 a článku 5 ods. 2, považuje podľa potreby za príslušný alebo určený orgán v zúčastnených členských štátoch, ako sa ustanovuje v príslušnom práve Únie.

Na tie isté výlučné účely má ECB všetky právomoci a povinnosti stanovené v tomto nariadení. Taktiež má všetky právomoci a povinnosti, ktoré majú podľa príslušného práva Únie príslušné a určené orgány, ak sa v tomto nariadení neustanovuje inak. ECB má predovšetkým právomoci uvedené v oddieloch 1 a 2 tejto kapitoly.

…

„Členské štáty zabezpečia, aby príslušné orgány v prípadoch, keď [úverová] inštitúcia [alebo investičná spoločnosť] porušuje alebo, okrem iného z dôvodu rýchle sa zhoršujúcej finančnej situácie vrátane zhoršujúcej sa likviditnej situácie, rastúcej úrovne pákového efektu, nesplácania úverov alebo koncentrácie expozícií na základe posúdenia súboru spúšťajúcich faktorov, ktoré môžu zahŕňať požiadavku na vlastné zdroje inštitúcie plus 1,5 percentuálneho bodu, pravdepodobne v blízkej budúcnosti poruší požiadavky [nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 ( Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1 )], [smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES ( Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338 )], hlavy II [smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/65/EÚ z 15. mája 2014 o trhoch s finančnými nástrojmi, ktorou sa mení smernica 2002/92/ES a smernica 2011/61/EÚ ( Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 349 )] alebo akýkoľvek z článkov 3 až 7, 14 až 17, a 24, 25 a 26 [nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 600/2014 z 15. mája 2014 o trhoch s finančnými nástrojmi, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 648/2012 ( Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 84 )], mali… k dispozícii prinajmenšom tieto opatrenia:

…“

7

Článok 28 tejto smernice, nazvaný „Odvolanie vrcholového manažmentu alebo riadiaceho orgánu“, stanovuje:

„Členské štáty zaistia, aby príslušné orgány v prípadoch, keď príslušný orgán nepovažuje výmenu vrcholového manažmentu alebo riadiaceho orgánu, ako sa uvádza v článku 28, za dostatočnú na nápravu situácie, mohli vymenovať jedného alebo viacerých dočasných správcov inštitúcie. Príslušné orgány môžu na základe toho, čo je za daných okolností primerané, vymenovať akéhokoľvek dočasného správcu, aby buď dočasne nahradil riadiaci orgán inštitúcie, alebo aby dočasne spolupracoval s riadiacim orgánom inštitúcie, pričom príslušný orgán to spresní v svojom rozhodnutí v čase vymenovania. Ak príslušný orgán vymenuje dočasného správcu, aby spolupracoval s riadiacim orgánom inštitúcie, príslušný orgán v čase tohto vymenovania spresní úlohu, povinnosti a právomoci dočasného správcu, ako aj všetky požiadavky na riadiaci orgán inštitúcie, aby konzultoval s dočasným správcom alebo získal jeho súhlas pred prijatím konkrétnych rozhodnutí alebo opatrení. Príslušný orgán je povinný zverejniť vymenovanie každého dočasného správcu okrem prípadov, keď dočasný správca nemá právomoc zastupovať inštitúciu. Členské štáty ďalej zabezpečia, aby každý dočasný správca disponoval odbornosťou, schopnosťami a znalosťami požadovanými na výkon jeho funkcií a aby nebol v žiadnom konflikte záujmov.“

Talianske právo

9

Článok 69 octiesdecies decreto legislativo n. 385 – Testo unico delle leggi in materia bancaria e creditizia (legislatívny dekrét č. 385 o konsolidovanom znení zákonov v oblasti bankovníctva a o úveroch) z 1. septembra 1993 (GURI č. 230 z 30. septembra 1993, riadna príloha č. 92), v znení uplatniteľnom na tento spor (ďalej len „konsolidovaný bankový predpis“), ktorým sa do talianskeho právneho poriadku preberá článok 28 smernice 2014/59, v odseku 1 stanovuje:

„Talianska centrálna banka môže nariadiť rozpustenie orgánov vykonávajúcich riadiace a kontrolné funkcie bánk v prípade porušení alebo nezrovnalostí v zmysle článku 69 octiesdecies ods. 1 písm. b) alebo ak sa očakávajú vážne straty aktív alebo ak o rozpustenie požiadajú na základe odôvodnenej žiadosti riadiace orgány alebo mimoriadne valné zhromaždenie.“

Okolnosti predchádzajúce sporu

11

V bodoch 2 až 19 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol okolnosti predchádzajúce sporu a skutkové okolnosti, ku ktorým došlo po tom, čo mu bola doručená žaloba. Na účely týchto spojených vecí ich možno zhrnúť takto.

12

Banca Carige bola úverovou inštitúciou so sídlom v Taliansku, kótovanou na burze cenných papierov a podliehajúcou priamemu prudenciálnemu dohľadu zo strany ECB od roku 2014. Od decembra 2014 do 1. januára 2019 nahromadila straty vo výške viac ako 1,6 miliardy eur. Pani Corneliová bola menšinovou akcionárkou spoločnosti Banca Carige. V čase podania žaloby na Všeobecnom súde mala v držbe 200000 kmeňových akcií, ktoré zodpovedali 0,000361 % základného imania spoločnosti Banca Carige.

16

Rozhodnutím z 30. septembra 2019 ECB predĺžila dočasnú správu nad spoločnosťou Banca Carige do 31. decembra 2019. Rozhodnutím z 20. decembra 2019 dočasnú správu opäť predĺžila, a to do 31. januára 2020, aby bolo možné dokončiť operáciu posilnenia vlastných zdrojov spoločnosti Banca Carige.

Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

17

Pani Corneliová doručila 12. júla 2019 do kancelárie Všeobecného súdu žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia o zavedení dočasnej správy, ako aj „akéhokoľvek následného alebo neskoršieho aktu“ vrátane najmä rozhodnutia o predĺžení a neskorších rozhodnutí, ktoré sa týkali nového predĺženia dočasnej správy nad spoločnosťou Banca Carige.

18

Po druhé sa Všeobecný súd pri rozhodovaní o námietke neprípustnosti vznesenej ECB, ktorú podporuje Komisia, založenej na nedostatku aktívnej legitimácie pani Corneliovej, v bodoch 33 až 54 napadnutého rozsudku predovšetkým zaoberal otázkou, či je pani Corneliová priamo dotknutá spornými rozhodnutiami.

22

Ako to vyplýva z bodov 34 a 35 daného rozsudku, Všeobecný súd konštatoval, že právny vzťah medzi spoločnosťou Banca Carige a jej akcionármi, medzi ktorými bola aj pani Corneliová, bol zmenený bez akéhokoľvek sprostredkovávajúceho aktu spornými rozhodnutiami, ktoré samy osebe zmenili práva, ktoré mala pani Corneliová na to, aby sa ako akcionárka zúčastňovala na riadení spoločnosti Banca Carige v súlade s uplatniteľnými pravidlami. Všeobecný súd konkrétne konštatoval, že týmito rozhodnutiami boli porušené práva pani Corneliovej voliť ako akcionárka riadiace a dozorné orgány spoločnosti Banca Carige, zvolať valné zhromaždenie akcionárov, ako aj určiť program rokovania, a zmenili sa podmienky, za ktorých môžu byť riadiace a dozorné orgány zodpovedné voči akcionárom, ako je pani Corneliová.

23

Všeobecný súd po tom, čo odmietol tvrdenia ECB a Komisie v opačnom zmysle, v bode 54 napadnutého rozsudku rozhodol, že sporné rozhodnutia sa priamo dotýkajú pani Corneliovej.

24

26

Všeobecný súd po tom, čo zamietol námietky ECB a Komisie, v bode 76 napadnutého rozsudku rozhodol, že pani Corneliová bola osobne dotknutá spornými rozhodnutiami, a teda spĺňala požiadavky spojené s aktívnou legitimáciou.

27

Všeobecný súd následne v bodoch 77 až 82 napadnutého rozsudku zamietol námietku neprípustnosti vznesenú ECB a založenú na neexistencii záujmu pani Corneliovej na konaní. Všeobecný súd v tomto ohľade v bode 81 predmetného rozsudku pripomenul, že pani Corneliová na odôvodnenie svojej žaloby zdôraznila vplyv sporných rozhodnutí na práva, ktoré jej osobne prináležali ako akcionárke spoločnosti Banca Carige, najmä právo zvolať valné zhromaždenie, aby navrhla podanie žaloby, alebo tiež právo doplniť bod v tomto zmysle do programu takéhoto zhromaždenia. Všeobecný súd z toho v bode 82 napadnutého rozsudku vyvodil, že v prípade zrušenia sporných rozhodnutí by účinok na situáciu akcionárov nebol totožný s účinkom, ktorý by malo ich zrušenie na situáciu spoločnosti Banca Carige, a teda že pani Corneliová, konajúc z dôvodu vplyvu týchto rozhodnutí na jej vlastné práva, môže uplatniť samostatný záujem na zrušení uvedených rozhodnutí, ktorý nie je rovnaký ako záujem spoločnosti Banca Carige.

28

30

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 95 napadnutého rozsudku z porovnávacej analýzy ustanovení článku 69 octiesdecies ods. 1 písm. b) a článku 70 konsolidovaného bankového predpisu vyvodil, že článok 70 neupravuje rozpustenie riadiacich alebo dozorných orgánov bánk a zavedenie dočasnej správy v prípade mimoriadne výrazného zhoršenia situácie banky alebo dotknutej bankovej skupiny.

31

Všeobecný súd tak v bode 100 predmetného rozsudku konštatoval, že ECB porušila článok 70 konsolidovaného bankového predpisu, keď na účely rozhodnutia o rozpustení riadiacich alebo dozorných orgánov spoločnosti Banca Carige, zavedenia dočasnej správy a ponechania tejto správy v platnosti počas obdobia, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie o predĺžení, vychádzala z výrazného zhoršenia situácie danej spoločnosti, hoci táto podmienka nebola v predmetnom ustanovení uvedená.

32

Z dôvodov uvedených v bodoch 102 až 108 napadnutého rozsudku Všeobecný súd odmietol tvrdenie ECB a Komisie, podľa ktorého vzhľadom na to, že zavedenie dočasnej správy je stanovené v článku 29 smernice 2014/59, článok 70 konsolidovaného bankového predpisu sa má vykladať s prihliadnutím na toto ustanovenie, ktoré má za úlohu prebrať do talianskeho práva. Ako to v tomto ohľade vyplýva z bodov 106 a 107 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd pripomenul, že povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva nemôže slúžiť ako základ na účel výkladu, ktorý by bol v rozpore s pojmami použitými vo vnútroštátnom ustanovení, ktorým sa preberá smernica. Podľa Všeobecného súdu by sa dosiahol presne taký výsledok, ak by sa táto metóda výkladu použila vo veci, ktorá mu bola predložená.

Návrhy účastníkov konania a konanie na Súdnom dvore

36

ECB v rámci svojho odvolania vo veci C‑777/22 P navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom zrušil sporné rozhodnutia,

–

Komisia v rámci svojho odvolania vo veci C‑789/22 P navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

zamietol žalobu v prvostupňovom konaní ako neprípustnú alebo prinajmenšom nedôvodnú,

–

v prvom rade vyhlásil odvolania za neprípustné a v každom prípade ich zamietol ako nedôvodné, a

–

subsidiárne, ak sa odvolaniam vyhovie, vyhovel jej žalobe v prvostupňovom konaní alebo subsidiárnejšie vrátil vec Všeobecnému súdu.

39

Komisia vo svojom vyjadrení k odvolaniu vo veci C‑777/22 P uvádza, že v celom rozsahu podporuje návrhy ECB a navrhuje, aby sa týmto návrhom vyhovelo.

40

V súlade s článkom 16 tretím odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie ECB 3. novembra 2023 a Talianska republika 6. novembra 2023 navrhli, aby boli tieto spojené veci postúpené veľkej komore, čo Súdny dvor vzal na vedomie 7. mája 2024.

O odvolaniach

44

Na podporu svojho odvolania vo veci C‑777/22 P ECB uvádza dva odvolacie dôvody, z ktorých prvý je založený na skreslení skutkových okolností Všeobecným súdom, pokiaľ ide o údajné práva, ktorých by sa pani Corneliová mohla dovolávať ako akcionárka spoločnosti Banca Carige, a druhý na nesprávnom právnom posúdení pri výklade článku 70 konsolidovaného bankového predpisu.

45

Prvými odvolacími dôvodmi ECB a Komisia, podporované Talianskou republikou, spochybňujú odôvodnenie napadnutého rozsudku, v rámci ktorého Všeobecný súd konštatoval, že pani Corneliová má aktívnu legitimáciu z dôvodu, že sporné rozhodnutia sa jej priamo a osobne dotýkajú a že má aj požadovaný záujem na konaní, takže jej žaloba je prípustná. Tieto odvolacie dôvody sa delia na štyri časti, pokiaľ ide o ECB, a tri časti, pokiaľ ide o Komisiu.

48

Prvé dve časti prvého odvolacieho dôvodu ECB a prvá časť prvého odvolacieho dôvodu Komisie sa týkajú bodov 34 a 35 napadnutého rozsudku, na základe ktorých Všeobecný súd dospel k záveru, že sporné rozhodnutia sa priamo dotýkajú pani Corneliovej, keďže účinky týchto rozhodnutí na spoločnosť a jej orgány sa rovnajú účinkom vyvolávaným na postavenie každého akcionára tejto spoločnosti vrátane tých, ktorí majú ako pani Corneliová v držbe minimálny percentuálny podiel na imaní. V tejto súvislosti ECB v prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu Všeobecnému súdu vytýka, že skreslil skutkové okolnosti. ECB navyše v druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu a Komisia v prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

49

Tieto inštitúcie zdôrazňujú, že práva vymenované v bode 34 napadnutého rozsudku nepatria individuálne každému akcionárovi, a domnievajú sa, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho výkladu uplatniteľných ustanovení talianskeho práva a stanov spoločnosti Banca Carige. Z týchto ustanovení a stanov údajne po prvé vyplýva, že právo predkladať zoznamy pre voľby členov predstavenstva a dozornej rady je vyhradené akcionárom, ktorí majú v držbe aspoň 1 % kmeňových akcií, po druhé, že právo voliť členov týchto orgánov prináleží valnému zhromaždeniu akcionárov, po tretie, že právo zvolať valné zhromaždenie akcionárov a určiť jeho program môže vykonávať len skupina akcionárov s podielom 5 % na základnom imaní spoločnosti, a po štvrté, že nároky zo zodpovednosti môže proti štatutárnym zástupcom spoločnosti uplatňovať len valné zhromaždenie akcionárov alebo skupina akcionárov s podielom 2,5 % na základnom imaní.

53

Dôvody uvedené v bodoch 74 a 75 napadnutého rozsudku okrem toho údajne neumožňujú dospieť k záveru, že pani Corneliová patrí do „uzavretej skupiny“ v zmysle judikatúry Súdneho dvora citovanej v bode 71 daného rozsudku. Rozsudok zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci ( C‑622/16 P až C‑624/16 P , EU:C:2018:873 ), na ktorý Všeobecný súd poukázal v bode 74 napadnutého rozsudku, je údajne irelevantný, keďže sporné rozhodnutia nie sú regulačnými aktmi.

54

Judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa „uzavretých skupín“ bola údajne všeobecnejšie rozvinutá v osobitnom kontexte vecí, v ktorých sa akty Únie so všeobecnou pôsobnosťou v skutočnosti dotýkali len malého počtu subjektov, pričom tieto subjekty boli od začiatku identifikovateľné. Naproti tomu približne 35000 akcionárov spoločnosti Banca Carige údajne nemožno rozumne považovať za takúto obmedzenú skupinu hospodárskych subjektov. Táto judikatúra sa navyše údajne neuplatňuje, ak osoby, ktorých sa určitý akt dotýka, sú identifikovateľné na základe objektívnej právnej alebo skutkovej situácie vymedzenej samotným dotknutým aktom. Tak je to údajne v prípade pani Corneliovej a akéhokoľvek iného akcionára spoločnosti Banca Carige.

55

ECB v rámci štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu a Komisia v rámci tretej časti prvého odvolacieho dôvodu s podporou Talianskej republiky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že pani Corneliová mala záujem na konaní, potrebný na podanie žaloby o neplatnosť sporných rozhodnutí. Súdny dvor údajne len výnimočne priznal takýto záujem akcionárom spoločnosti, ktorej je určený akt inštitúcie Únie, a to keď takýto akt mal za následok aj zmenu stanov dotknutej spoločnosti alebo vyvolával významné priame účinky konfiškačnej povahy v neprospech akcionárov. Zavedenie prechodnej štruktúry riadenia banky takýto výnimočný prípad údajne nepredstavuje.

Pokiaľ ide o prípustnosť prvého odvolacieho dôvodu ECB, z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní musia byť presne uvedené napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh konkrétne podporujú, inak sú odvolanie alebo dotknutý odvolací dôvod neprípustné (rozsudok z 23. novembra 2021, Rada/Hamas, C‑833/19 P , EU:C:2021:950 , bod 50 a citovaná judikatúra).

59

V prejednávanej veci prvý odvolací dôvod ECB spĺňa tieto požiadavky, takže je prípustný, čo na rozdiel od toho, čo v podstate tvrdí pani Corneliová, nemôže spochybniť okolnosť, že ECB vytýka Všeobecnému súdu nesprávne právne posúdenie a zároveň skreslenie skutkových okolností.

60

Pokiaľ ide o vecné preskúmanie prvých odvolacích dôvodov ECB a Komisie, treba pripomenúť, že prípustnosť žaloby podanej fyzickou alebo právnickou osobou proti aktu, ktorý jej nebol určený, sa v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ viaže na podmienku, že má aktívnu legitimáciu, ktorá je prítomná v dvoch prípadoch. Na jednej strane možno podať takúto žalobu pod podmienkou, že tento akt sa jej priamo a osobne dotýka. Na druhej strane takáto osoba môže podať žalobu proti regulačnému aktu, ktorý sa jej priamo dotýka a nevyžaduje si vykonávacie opatrenia (rozsudok zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P , EU:C:2015:609 , bod 59 ).

61

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 34 napadnutého rozsudku konštatoval, že sporné rozhodnutia porušujú práva akcionárov spoločnosti Banca Carige vrátane pani Corneliovej. Na jednej strane podľa Všeobecného súdu bolo uvedenými rozhodnutiami porušené právo daných akcionárov voliť riadiace a dozorné orgány tejto banky, ako aj ich právo zvolať valné zhromaždenie akcionárov a určiť jeho program. Na druhej strane údajne ovplyvnili podmienky, za ktorých môžu akcionári vyvodiť zodpovednosť voči riadiacim a dozorným orgánom spoločnosti Banca Carige, keďže žaloby občianskoprávnej povahy možno podať proti dočasným správcom vymenovaným ECB len v prípade úmyselného protiprávneho konania alebo hrubej nedbanlivosti a len s povolením ECB, zatiaľ čo žaloby o náhradu škody proti členom rozpustených orgánov spoločnosti Banca Carige alebo proti jej generálnemu riaditeľovi môžu podať len dočasní správcovia, v dôsledku čoho bolo zhromaždenie akcionárov alebo akcionári, ktorí mali spoločne v držbe určitý podiel na základnom imaní spoločnosti, zbavení práva podať takúto žalobu.

64

Na základe týchto konštatovaní Všeobecný súd dospel v bode 35 napadnutého rozsudku k záveru, že právny vzťah medzi spoločnosťou Banca Carige a jej akcionármi vrátane pani Corneliovej bol bez akéhokoľvek sprostredkovávajúceho aktu zmenený spornými rozhodnutiami, ktoré sa v dôsledku toho priamo dotýkali pani Corneliovej.

65

ECB a Komisia na podporu svojich tvrdení založených na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa bodov 34 a 35 napadnutého rozsudku vytýkajú Všeobecnému súdu, že nezohľadnil skutočnosť, že právo predložiť zoznam kandidátov na voľbu členov predstavenstva a dozornej rady spoločnosti Banca Carige, právo zvolať valné zhromaždenie tejto banky a právo podať žalobu o náhradu škody proti členom riadiacich a dozorných orgánov uvedenej banky mohli vykonávať len akcionári, ktorí mali individuálne alebo spoločne v držbe podiel na imaní spoločnosti Banca Carige, ktorý je väčší než podiel v držbe pani Corneliovej.

V prejednávanej veci na rozdiel od toho, čo tvrdí ECB, z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by Všeobecný súd dospel k záveru, že pani Corneliová mohla na základe uplatniteľných ustanovení talianskeho práva alebo stanov banky sama vykonávať niektoré z práv uvedených v bode 34 napadnutého rozsudku. Naopak v odpovedi na tvrdenie, ktoré pred ním uviedla ECB a Komisia a ktoré je založené na tom, že práva údajne ovplyvnené spornými rozhodnutiami nepatria individuálne každému akcionárovi dotknutej spoločnosti, ale valnému zhromaždeniu akcionárov, Všeobecný súd v bodoch 44 a 45 napadnutého rozsudku uviedol, že toto tvrdenie nezohľadňuje prinajmenšom hlasovacie právo umožňujúce každému akcionárovi zúčastniť sa individuálnym spôsobom na voľbe členov zasadajúcich v riadiacich a dozorných orgánoch spoločnosti Banca Carige, ktoré musí byť predmetom súdnej ochrany a ktoré sa už nemohlo vykonávať po zavedení dočasnej správy nad spoločnosťou Banca Carige.

69

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako je zhrnuté v predchádzajúcom bode, vyplýva, že Všeobecný súd skutočne zohľadnil skutočnosť, že niektoré rozhodnutia uvedené v bode 34 napadnutého rozsudku sa mohli podľa uplatniteľných ustanovení talianskeho práva alebo stanov banky prijať len kolektívne valným zhromaždením spoločnosti Banca Carige alebo jej akcionármi, ktorí mali v držbe určitý podiel na jej základnom imaní. Všeobecný súd však v podstate správne konštatoval, že na základe tejto okolnosti nemožno dospieť k záveru, že sporné rozhodnutia sa priamo nedotýkali určitého akcionára, ako je pani Corneliová.

73

Tieto úvahy, ktoré sa týkajú kritérií umožňujúcich dovolávať sa postavenia „poškodeného“ v zmysle článku 34 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sú irelevantné na účely posúdenia, či je v prejednávanej veci pani Corneliová priamo dotknutá spornými rozhodnutiami.

74

Po druhé, pokiaľ ide o otázku, či sa sporné rozhodnutia osobne dotýkali pani Corneliovej, ako to Všeobecný súd pripomenul v bode 56 napadnutého rozsudku, z ustálenej judikatúry vyplýva, že iné subjekty ako tie, ktorým je rozhodnutie určené, môžu tvrdiť, že sa ich rozhodnutie osobne dotýka v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ iba vtedy, keď sa ich akt, ktorého zrušenie sa navrhuje, dotýka z dôvodu ich určitých osobitných vlastností alebo skutkových okolností, ktoré ich odlišujú od všetkých ostatných osôb, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom, akým by bol individualizovaný subjekt, ktorému je rozhodnutie určené (pozri rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223, ako aj zo 4. októbra 2024, Komisia a Rada/Front Polisario, C‑779/21 P a C‑799/21 P , EU:C:2024:835 , bod 107 a citovanú judikatúru).

75

Je zrejmé, že možnosť určiť viac alebo menej presne počet, alebo dokonca aj totožnosť právnych subjektov, na ktoré sa opatrenie uplatní, vôbec neznamená, že tieto subjekty sa musia považovať za osobne dotknuté týmto opatrením, ak sa toto uplatnenie uskutočňuje na základe objektívnej právnej alebo skutkovej situácie definovanej dotknutým aktom (rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada, C‑348/20 P , EU:C:2022:548 , bod 157 , ako aj citovaná judikatúra).

79

Toto odôvodnenie napadnutého rozsudku predstavuje správne uplatnenie judikatúry Súdneho dvora citovanej v bodoch 74 až 76 tohto rozsudku, a teda nie je postihnuté nesprávnym právnym posúdením. Tvrdenia, ktorými ECB a Komisia toto odôvodnenie kritizujú, nie sú spôsobilé brániť tomuto záveru.

80

Hoci je na úvod pravda, že Všeobecný súd v bode 58 napadnutého rozsudku spomenul skutočnosť, že rozhodnutie o zavedení dočasnej správy bolo prijaté 1. januára, teda v deň, keď boli úverové inštitúcie zatvorené a podiely v držbe akcionárov spoločnosti Banca Carige na jej imaní nebolo možné obchodovať, na účely konštatovania, že pani Corneliová bola osobne dotknutá spornými rozhodnutiami, nevychádzal len z tejto okolnosti, ako o tom svedčí záver, ku ktorému dospel, a teda že pani Corneliová bola tiež osobne dotknutá rozhodnutím o predĺžení, ktoré, ako to Všeobecný súd uviedol v tom istom bode napadnutého rozsudku, nebolo prijaté v deň pracovného pokoja.

81

Inými slovami, bod 58 napadnutého rozsudku nemožno vykladať v tom zmysle, že by Všeobecný súd odôvodnil úvahu, podľa ktorej bola pani Corneliová osobne dotknutá, konkrétne rozhodnutím o zavedení dočasnej správy, pretože toto rozhodnutie bolo prijaté v deň pracovného pokoja. Treba ho chápať tak, že jeho cieľom je len pre úplnosť zdôrazniť okolnosť, že z dôvodu zatvorenia búrz cenných papierov v uvedený deň boli akcionári spoločnosti Banca Carige, ktorí sú osobne dotknutí týmto rozhodnutím, o to ľahšie identifikovateľní.

85

Napokon pokiaľ ide o výhrady smerujúce proti bodom 74 a 75 napadnutého rozsudku, stačí uviesť, ako to vyplýva z bodov 77 až 79 tohto rozsudku, že dôvody uvedené v bodoch 56 až 62 napadnutého rozsudku z právneho hľadiska dostatočne preukazujú, že pani Corneliová bola spornými rozhodnutiami osobne dotknutá. Za týchto podmienok tieto výhrady, hoci aj dôvodné, nemôžu viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku a musia sa zamietnuť ako neúčinné, pretože smerujú proti doplňujúcemu odôvodneniu tohto rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. marca 2011, Anheuser‑Busch/Budějovický Budvar, C‑96/09 P , EU:C:2011:189 , bod 211 a citovanú judikatúru).

86

Po tretie, pokiaľ ide o záujem pani Corneliovej na konaní, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry každá žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou podľa článku 263 ZFEÚ musí byť založená na záujme tejto osoby na konaní. Existencia takéhoto záujmu predpokladá, že samotné zrušenie napadnutého aktu môže priniesť tejto osobe prospech (rozsudok z 13. júla 2023, D & A Pharma/EMA, C‑136/22 P , EU:C:2023:572 , bod 43 a citovaná judikatúra).

87

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 81 napadnutého rozsudku konštatoval, že pani Corneliová sa na odôvodnenie svojho záujmu na konaní odvoláva na vplyv týchto rozhodnutí na práva, ktoré jej osobne prináležali ako akcionárke spoločnosti Banca Carige, najmä právo zvolať valné zhromaždenie, aby navrhla podanie žaloby, alebo tiež právo doplniť bod v tomto zmysle do programu takéhoto zhromaždenia.

Odkaz v bode 81 napadnutého rozsudku na právo „zvolať valné zhromaždenie“ alebo „doplniť bod“ do programu valného zhromaždenia neznamená, na rozdiel od toho, čo tvrdia ECB a Komisia, že Všeobecný súd priznal pani Corneliovej práva, ktoré neboli uvedené v stanovách spoločnosti Banca Carige alebo v uplatniteľných ustanoveniach talianskeho práva. Tento odkaz treba vykladať v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku, podľa ktorého sa sporné rozhodnutia priamo dotýkali pani Corneliovej. V tomto kontexte možno uvedený odkaz chápať len v tom zmysle, že Všeobecný súd sa správne domnieval, že pani Corneliová mala záujem na konaní týkajúcom sa sporných rozhodnutí, keďže v prípade zrušenia týchto rozhodnutí by došlo k ukončeniu dočasnej správy nad spoločnosťou Banca Carige a pani Corneliová by znovu získala svoje právo združovať sa s ostatnými akcionármi tejto banky najmä na účely možnosti zvolať valné zhromaždenie alebo doplniť do programu tohto valného zhromaždenia určitý bod.

91

Pokiaľ ide o bod 82 napadnutého rozsudku, ide o logický dôsledok a potvrdenie bodu 81 napadnutého rozsudku, o čom svedčí skutočnosť, že v jeho úvodnej časti sa uvádza slovo „teda“.

92

Po štvrté treba preskúmať tvrdenie Komisie, podľa ktorého Všeobecný súd ex offo neoveril, či záujem pani Corneliovej na konaní pretrvával aj po skončení obdobia dočasnej správy spoločnosti Banca Carige.

93

Je na žalobcovi, aby predložil dôkaz o svojom záujme na konaní, ktorý predstavuje podstatnú a prvú podmienku každého návrhu na začatie konania. Konkrétne, aby bola žaloba o neplatnosť aktu, podaná fyzickou alebo právnickou osobou, prípustná, je potrebné, aby žalobca náležite odôvodnil právny záujem, ktorý má na zrušení tohto aktu (rozsudok zo 7. novembra 2018, BPC Lux 2 a i./Komisia, C‑544/17 P , EU:C:2018:880 , bod 34 , ako aj citovaná judikatúra).

97

V prejednávanej veci z bodov 1 a 17 napadnutého rozsudku vyplýva, že sporné rozhodnutia prestali vyvolávať účinky 30. septembra 2019.

98

Je zrejmé, ako to vyplýva z judikatúry pripomenutej v bodoch 94 a 95 tohto rozsudku, že táto okolnosť nevyhnutne neznamená, že záujem pani Corneliovej na konaní, a teda predmet sporu pred Všeobecným súdom, zanikli v priebehu konania. Všeobecnému súdu však pred rozhodnutím o merite veci, ktorá mu bola predložená, prináležalo, aby v prípade potreby aj ex offo overil, že to tak nebolo. Všeobecný súd sa tým, že tak neurobil, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

99

Z odpovede pani Corneliovej tiež vyplýva, že má v úmysle podať žaloby o náhradu škody tak na Všeobecný súd proti ECB, ako aj na príslušné vnútroštátne súdy proti ostatným fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré sa v nadväznosti na sporné rozhodnutia podieľali na dočasnej správe spoločnosti Banca Carige a neskôr na jej predaji.

103

V tejto súvislosti treba uviesť, že ECB v odpovedi na písomnú otázku Súdneho dvora potvrdila, že dočasní správcovia spoločnosti Banca Carige skutočne prijali počas svojho funkčného obdobia rad dôležitých rozhodnutí, najmä podpísanie záväznej rámcovej dohody o rekapitalizácii spoločnosti Banca Carige 9. augusta 2019 s viacerými aktérmi, pričom tento akt bol 20. septembra 2019 schválený mimoriadnym valným zhromaždením akcionárov spoločnosti Banca Carige zvolaným uvedenými dočasnými správcami.

104

Za týchto podmienok treba konštatovať, podobne ako to uviedla generálna advokátka v bodoch 77 a 78 svojich návrhov, že vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 94 tohto rozsudku záujem pani Corneliovej na konaní proti sporným rozhodnutiam nemožno považovať za čisto hypotetický, a to ani po skončení obdobia dočasnej správy spoločnosti Banca Carige a po tom, čo pani Corneliová predala svoje akcie.

105

V rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu Komisia podporovaná ECB a Talianskou republikou tvrdí, že pani Corneliová prvýkrát vo svojej replike pred Všeobecným súdom uviedla, že v súlade s článkom 70 konsolidovaného bankového predpisu ECB nemohla nariadiť zavedenie dočasnej správy nad bankovou inštitúciou v prípade výrazného zhoršenia jej situácie. Pani Corneliová totiž v bode 67 svojej žaloby v prvostupňovom konaní údajne tvrdila presný opak, keď článok 70 konsolidovaného bankového predpisu vykladala rovnakým spôsobom ako ECB.

108

Podľa Komisie si správny výklad článku 70 konsolidovaného bankového predpisu nevyžaduje oboznámenie sa s celým znením rozhodnutia o zavedení dočasnej správy, ku ktorému mala pani Corneliová prístup až po podaní žaloby. Komisia sa preto domnieva, že pani Corneliová uviedla po prvýkrát vo svojej replike pred Všeobecným súdom nový žalobný dôvod, ktorý nebol založený na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Keď Všeobecný súd tento nový žalobný dôvod nezamietol ako neprípustný, údajne porušil článok 84 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku.

109

Pani Corneliová tvrdí, že tento odvolací dôvod treba zamietnuť.

Posúdenie Súdnym dvorom

113

Pani Corneliovej však nemožno vytýkať, že v štádiu tejto repliky uviedla nový žalobný dôvod, keďže uvedené tvrdenie v zmysle judikatúry citovanej v bode 110 tohto rozsudku predstavuje rozšírenie žalobného dôvodu, ktorý je založený na porušení článku 70 ods. 1 konsolidovaného bankového predpisu a ktorý bol uvedený v jej návrhu na začatie konania. Hoci v žalobe najmä tvrdila, že nebolo preukázané žiadne osobitne významné zhoršenie situácie spoločnosti Banca Carige, vo svojej replike spresnila, že toto ustanovenie neumožňuje zaviesť v takejto situácii nad bankou dočasnú správu. Pani Corneliová teda len doplnila svoju argumentáciu smerujúcu k preukázaniu, že ECB, ako to už uviedla v žalobe, prijala rozhodnutie o zavedení dočasnej správy v rozpore s uvedeným ustanovením.

114

Otázka, či pani Corneliová mohla alebo nemohla účinne uviesť dané tvrdenie bez toho, aby mala prístup k celému zneniu rozhodnutia o zavedení dočasnej správy, keďže tento dokument získala až po podaní žaloby, je preto irelevantná.

115

Z toho vyplýva, že Všeobecnému súdu nemožno vytýkať porušenie článku 84 ods. 1 rokovacieho poriadku, keď z vlastného podnetu neodmietol ako neprípustné z dôvodu oneskorenia tvrdenie pani Corneliovej uvedené v bode 112 tohto rozsudku. Druhý odvolací dôvod Komisie treba preto zamietnuť ako nedôvodný.

118

Po druhé ECB a Komisia tvrdia, že kontextuálny a systematický výklad predmetných ustanovení tiež svedčí v prospech toho, že odkaz na článok 69 octiesdecies ods. 1 písm. b) konsolidovaného bankového predpisu, uvedený v článku 70 ods. 1 uvedeného predpisu, sa vzťahuje aj na prípad mimoriadne výrazného zhoršenia situácie dotknutej banky. Údajne totiž existuje logická postupnosť medzi „odvolaním“ v zmysle prvého ustanovenia a „rozpustením“ v zmysle druhého ustanovenia, pokiaľ ide o riadiace alebo dozorné orgány banky. Bolo by preto údajne nerozumné domnievať sa, že taliansky zákonodarca mal pre prípad mimoriadne výrazného zhoršenia situácie banky v úmysle povoliť len prvé opatrenie a druhé opatrenie nie.

119

121

Komisia tvrdí, že pri posudzovaní, či má výklad ustanovenia vnútroštátneho práva povahu contra legem , treba zohľadniť nielen doslovný výklad dotknutého ustanovenia, ale aj ostatné výkladové kritériá, ako aj vnútroštátne právo ako celok. Podľa Komisie je nepochybné, že na základe výkladových pravidiel uznaných v talianskom práve možno článok 70 konsolidovaného bankového predpisu vykladať v súlade so smernicou 2014/59.

122

Talianska republika podporuje výklad relevantných ustanovení talianskeho práva, ktorý zastávajú ECB a Komisia. Podľa nej pojem „vážne straty aktív“ v zmysle článku 70 ods. 1 konsolidovaného bankového predpisu predstavuje jeden z druhov „mimoriadne výrazného zhoršenia situácie banky“ v zmysle článku 69 octiesdecies ods. 1 tohto predpisu, takže ECB bola oprávnená odkázať v sporných rozhodnutiach na druhý, všeobecnejší pojem, a nie na prvý pojem.

123

Pani Corneliová tvrdí, že predmetné odvolacie dôvody treba zamietnuť ako neprípustné, keďže ECB a Komisia vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa údajne dopustil nesprávneho uplatnenia práva – nie však práva Únie, ale talianskeho práva. V štádiu odvolania sa preskúmanie výkladu vnútroštátneho práva, ktorý podal Všeobecný súd, Súdnym dvorom údajne obmedzuje na overenie, či Všeobecný súd toto právo neskreslil, čo sa v prejednávanej veci netvrdí.

Posúdenie Súdnym dvorom

127

ECB v rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu a Komisia v rámci svojho tretieho a štvrtého odvolacieho dôvodu v podstate tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 107 a 108 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že ECB na účely uplatnenia článku 70 ods. 1 konsolidovaného bankového predpisu v prejednávanej veci vykonala výklad tohto vnútroštátneho ustanovenia contra legem , a teda nerešpektovala limit stanovený právom Únie, pokiaľ ide o povinnosť vykladať uvedené ustanovenie v súlade s článkom 29 ods. 1 smernice 2014/59.

128

Pokiaľ ide o prípustnosť týchto odvolacích dôvodov, treba pripomenúť, že právomoc Súdneho dvora rozhodovať o odvolaní podanom proti rozhodnutiu Všeobecného súdu vymedzuje článok 256 ods. 1 druhý pododsek ZFEÚ. V tomto ustanovení sa uvádza, že odvolanie sa musí obmedzovať na právne otázky a musí byť podané „za podmienok a v rámci obmedzení ustanovených v štatúte“. V taxatívne vymedzenom zozname odvolacích dôvodov, ktoré možno uviesť v rámci odvolania, sa v článku 58 prvom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie spresňuje, že odvolanie sa môže zakladať na porušení práva Únie Všeobecným súdom (rozsudok z 5. júla 2011, Edwin/ÚHVT, C‑263/09 P , EU:C:2011:452 , bod 46 ).

129

V súlade s článkom 4 ods. 3 prvou vetou uvedeného nariadenia ECB na účely vykonávania úloh, ktorými bola poverená podľa tohto nariadenia, medzi ktoré patrí prudenciálny dohľad nad niektorými úverovými inštitúciami, uplatňuje všetky relevantné ustanovenia práva Únie a v prípade, keď toto právo Únie zahŕňa smernice, aj vnútroštátne právo, ktorým sa tieto smernice transponujú. Podľa druhej vety tohto článku 4 ods. 3, keď relevantné právo Únie zahŕňa nariadenia a keď sa týmito nariadeniami členským štátom výslovne ponechávajú určité možnosti, ECB uplatňuje aj vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa tieto možnosti využívajú.

133

Zo znenia článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013 ako celku teda vyplýva, že cieľom uplatnenia vnútroštátneho práva zo strany ECB je rešpektovať rozhodnutia vnútroštátneho zákonodarcu v rámci stanovenom relevantnými ustanoveniami práva Únie bez ohľadu na to, či sú uvedené v nariadeniach alebo smerniciach.

134

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pri uplatňovaní vnútroštátneho práva na situáciu banky, ktorá nepodlieha priamemu prudenciálnemu dohľadu ECB, majú správne a súdne orgány členského štátu, ktoré sú v rámci svojich príslušných právomocí poverené uplatňovaním ustanovení práva Únie, povinnosť podľa ustálenej judikatúry zabezpečiť plný účinok týchto ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. októbra 2022, HUMDA, C‑397/21 , EU:C:2022:790 , bod 41 a citovanú judikatúru).

135

Ako to aj Všeobecný súd pripomenul v bode 105 napadnutého rozsudku, povinnosť súdu zohľadniť obsah smerníc pri výklade a uplatňovaní relevantných pravidiel vnútroštátneho práva je limitovaná všeobecnými zásadami práva, najmä zásadami právnej istoty a zákazu retroaktivity, pričom nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem (pozri rozsudky zo 16. júna 2005, Pupino, C‑105/03 , EU:C:2005:386 , body 44 a 47 , ako aj z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21 , EU:C:2023:1014 , bod 222 a citovanú judikatúru).

139

Výraz „výklad contra legem “ treba chápať práve vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 132 až 138 tohto rozsudku, ako aj na potrebu rešpektovať prednosť práva Únie a požiadavku jeho jednotného uplatňovania v kontexte výkonu právomocí zo strany ECB, ktoré sú jej zverené nariadením č. 1024/2013.

140

Navyše treba predpokladať, že ak boli vnútroštátne ustanovenia osobitne zavedené s cieľom prebrať smernicu, dotknutý členský štát mal v úmysle v celom rozsahu splniť si povinnosti vyplývajúce z tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01 , EU:C:2004:584 , bod 112 a citovanú judikatúru).

141

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v článku 28 smernice 2014/59 sa stanovuje povinnosť členských štátov dbať na to, aby príslušné orgány mohli vyžadovať odvolanie vrcholového manažmentu alebo riadiaceho orgánu bankovej inštitúcie, pokiaľ ide o celok alebo jednotlivé osoby, a to najmä v prípadoch, keď „dochádza k výraznému zhoršeniu“ finančnej situácie tejto inštitúcie.

145

Článok 29 ods. 1 tejto smernice naproti tomu stanovuje, že keď príslušný orgán nepovažuje výmenu vrcholového manažmentu alebo riadiaceho orgánu, ako sa uvádza v článku 28 smernice, za dostatočnú na nápravu danej situácie, členské štáty dbajú na to, aby tento orgán mohol vymenovať jedného alebo viacerých dočasných správcov inštitúcie.

146

Zo spoločného výkladu týchto dvoch ustanovení tak vyplýva, že členské štáty musia dbať na to, aby sa v prípade výrazného zhoršenia situácie bankovej inštitúcie mohol príslušný orgán v závislosti od tejto situácie buď obmedziť na to, že bude vyžadovať odvolanie vrcholového manažmentu alebo riadiaceho orgánu, pokiaľ ide o celok alebo jednotlivé osoby, alebo tiež aby mohol vymenovať jedného alebo viacerých dočasných správcov.

147

Z bodov 144 až 149 tohto rozsudku vyplýva, že vnútroštátny zákonodarca musí pri prebratí smernice 2014/59 do svojho vnútroštátneho právneho poriadku stanoviť možnosť príslušného orgánu zaviesť dočasnú správu bankovej inštitúcie, najmä v prípade výrazného zhoršenia situácie tejto inštitúcie.

151

Preto v súlade so zásadou konformného výkladu a judikatúrou Súdneho dvora uvedenou v bodoch 134 a 135 tohto rozsudku sa príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva majú v čo najväčšej možnej miere vykladať tak, aby sa dosiahol tento výsledok.

152

Je pravda, že v prejednávanej veci, ako to vyplýva z bodov 92 až 95 napadnutého rozsudku, článok 69 octiesdecies ods. 1 písm. b) konsolidovaného bankového predpisu týkajúci sa „odvolania“, teda odvolania riadiacich alebo dozorných orgánov banky, na jednej strane a článok 70 ods. 1 tohto predpisu týkajúci sa dočasnej správy banky na druhej strane stanovujú podmienky uplatnenia formulované sčasti odlišne.

153

Výraz „výrazné zhoršenie“ situácie banky, ktorý je relevantný v rámci článku 29 smernice 2014/59, a výraz očakávanie „vážnych strát aktív“ uvedený v článku 70 ods. 1 konsolidovaného bankového predpisu predstavujú všeobecne formulované a príbuzné právne pojmy.

157

Zhoršenie situácie banky totiž nevyhnutne implikuje, že v blízkej budúcnosti jej môžu vzniknúť straty aktív, ktoré v prípade, že zhoršenie bude „výrazné“, možno kvalifikovať ako „vážne“. Naopak, ak možno očakávať, že banka utrpí vážne straty aktív, môže to znamenať len to, že dochádza k zhoršeniu situácie tejto banky, ktoré možno kvalifikovať ako „výrazné“.

158

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 107 a 108 napadnutého rozsudku v podstate konštatoval, že článok 70 ods. 1 konsolidovaného bankového predpisu nemôže v talianskom práve slúžiť ako základ pre prijatie opatrenia o zavedení dočasnej správy nad bankou, ktorá čelí výraznému zhoršeniu svojej situácie, bez toho, aby došlo k porušeniu zákazu výkladu vnútroštátneho práva contra legem v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 138 a 141 tohto rozsudku.

159

162

Pokiaľ ide v prvom rade o námietku neprípustnosti žaloby v prvostupňovom konaní, ktorú vzniesla ECB a ktorá je založená na tom, že pani Corneliová nie je priamo a osobne dotknutá spornými rozhodnutiami a nemá záujem, ktorý sa vyžaduje na účely návrhu na ich zrušenie, treba konštatovať, a to z rovnakých dôvodov, aké uviedol Všeobecný súd v bodoch 33 až 83 napadnutého rozsudku, ako aj z dôvodov uvedených v bodoch 62 až 105 tohto rozsudku, v rámci ktorých Súdny dvor zamietol ako nedôvodné prvé odvolacie dôvody ECB a Komisie, že dotknutá osoba je skutočne priamo a osobne dotknutá spornými rozhodnutiami v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ a že má záujem na konaní týkajúcom sa týchto rozhodnutí. Námietku neprípustnosti treba preto zamietnuť.

163

V druhom rade pani Corneliová v rámci svojho štvrtého žalobného dôvodu tvrdí, že ECB sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď sporné rozhodnutia založila na článku 70 ods. 1 konsolidovaného bankového predpisu, hoci toto ustanovenie sa nevzťahuje na situáciu uvádzanú na odôvodnenie zavedenia dočasnej správy nad spoločnosťou Banca Carige, teda na „výrazné zhoršenie“ situácie tejto banky.

164

V tejto súvislosti z bodov 144 až 158 tohto rozsudku vyplýva, že článok 70 ods. 1 konsolidovaného bankového predpisu má byť predmetom výkladu v súlade s článkom 29 ods. 1 smernice 2014/59.

168

Navyše je nesporné, že článok 70 ods. 1 konsolidovaného bankového predpisu je výsledkom zmeny talianskej právnej úpravy na základe legislatívneho dekrétu prijatého s výslovným cieľom prebrať do talianskeho práva smernicu 2014/59.

169

Za týchto podmienok treba konštatovať, že článok 70 ods. 1 konsolidovaného bankového predpisu sa má vykladať v tom zmysle, že podmienka týkajúca sa skutočnosti, že sa dá očakávať, že dotknutá banka utrpí vážne straty aktív, je splnená v prípade výrazného zhoršenia jej situácie, a teda odôvodňuje zavedenie dočasnej správy nad touto bankou.

170

Z toho vyplýva, že ECB sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď na účely prijatia sporných rozhodnutí vychádzala z článku 70 ods. 1 konsolidovaného bankového predpisu, a preto treba štvrtý žalobný dôvod v prvostupňovom konaní v rozsahu, v akom je založený na nesprávnom právnom posúdení pri určení právneho základu použitého na prijatie sporných rozhodnutí, zamietnuť ako nedôvodný.

Vzhľadom na to, že vec sa vracia Všeobecnému súdu, o trovách odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

1.

Rozsudok

Všeobecného súdu Európskej únie z 12. októbra 2022, Corneli/ECB ( T‑502/19 , EU:T:2022:627 ), sa zrušuje.

2.

Žaloba o neplatnosť rozhodnutia Európskej centrálnej banky (ECB) ECB‑SSM‑2019‑ITCAR‑11 z 1. januára 2019 o zavedení dočasnej správy nad Banca Carige SpA, ako aj rozhodnutia ECB ECB‑SSM‑2019‑ITCAR‑13 z 29. marca 2019 o predĺžení trvania dočasnej správy do 30. septembra 2019, ktorú podala pani Francesca Corneliová, je prípustná.