C-337/22

Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) , v zastúpení: D. Gája, D. Hanf, E. Markakis a V. Ruzek, splnomocnení zástupcovia,

odvolateľ,

ďalší účastník konania:

Nowhere Co. Ltd , so sídlom v Tokiu (Japonsko),

žalobkyňa v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (komora príslušná prijímať odvolania),

Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 16. marca 2022, Nowhere/EUIPO Ye (APE TEES) ( T‑281/21 , ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2022:139 ), ktorým tento súd na jednej strane zrušil rozhodnutie druhého odvolacieho senátu EUIPO z 10. februára 2021 (vec R 2474/2017‑2) týkajúce sa námietkového konania medzi spoločnosťou Nowhere Co. Ltd a pánom Ye (ďalej len „sporné rozhodnutie“), a na druhej strane zamietol odvolanie spoločnosti Nowhere vo zvyšnej časti.

O návrhu na prijatie odvolania

2

Podľa článku 58a prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie platí, že odvolanie podané proti rozhodnutiu Všeobecného súdu o rozhodnutí jedného z nezávislých odvolacích senátov EUIPO podlieha predchádzajúcemu prijatiu Súdnym dvorom.

3

Podľa článku 58a tretieho odseku tohto štatútu sa odvolanie prijme – sčasti alebo úplne – podľa postupu stanoveného v Rokovacom poriadku Súdneho dvora, ak vyvoláva dôležitú otázku, pokiaľ ide o jednotu, vnútorný súlad alebo vývoj práva Únie.

Na podporu svojho návrhu na prijatie odvolania EUIPO tvrdí, že jediný dôvod jeho odvolania vyvoláva dôležité otázky, pokiaľ ide o jednotu, vnútorný súlad a vývoj práva Únie.

7

V tejto súvislosti EUIPO v prvom rade pripomína obsah svojho jediného odvolacieho dôvodu a šiestich častí, z ktorých sa skladá.

8

Po prvé EUIPO uvádza, že svojím jediným odvolacím dôvodom tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 8 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva ( Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1 ). Na jednej strane Všeobecný súd v bodoch 28 až 31 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že vzhľadom na to, že hmotné právo uplatniteľné ratione temporis bolo určené dátumom podania prihlášky a prihláška napadnutej ochrannej známky bola podaná pred uplynutím prechodného obdobia stanoveného článkami 126 a 127 (ďalej len „prechodné obdobie“) Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu ( Ú. v. EÚ L 29, 2020, s. 7 , ďalej len „dohoda o vystúpení“), ktorá bola prijatá 17. októbra 2019 a nadobudla účinnosť 1. februára 2020, odvolací senát mal zohľadniť staršie nezapísané britské ochranné známky, ktorých sa odvolateľ dovolával v prvostupňovom konaní. Na druhej strane Všeobecný súd v bode 46 tohto rozsudku nesprávne odmietol názor, že relevantným dátumom na vyriešenie predmetného sporu je dátum prijatia sporného rozhodnutia.

9

Po piate EUIPO uvádza, že štvrtou časťou jediného odvolacieho dôvodu tvrdí, že Všeobecný súd nerešpektoval judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa rozlišovania medzi žalobami o porušení práv a správnymi konaniami týkajúcimi sa ochranných známok Únie, ako je uvedená najmä v bode 47 rozsudku z 21. februára 2013, Fédération Cynologique Internationale ( C‑561/11 , EU:C:2013:91 ), a v bodoch 61 a 62 rozsudku z 21. júla 2016, Apple and Pear Australia a Star Fruits Diffusion/EUIPO ( C‑226/15 P , EU:C:2016:582 ), tým, že nesprávne vychádzal z toho, že zamietnutie zápisu napadnutej ochrannej známky Európskej únie zabezpečí ochranu skorších práv proti neoprávnenému používaniu tejto ochrannej známky počas obdobia medzi dňom podania prihlášky tejto ochrannej známky a koncom prechodného obdobia. Preto podľa EUIPO toto nesprávne právne posúdenie viedlo Všeobecný súd k nesprávnemu záveru v bode 42 napadnutého rozsudku, že jednak existoval konflikt medzi uvedenou prihláškou ochrannej známky Európskej únie a skoršími britskými právami, ktoré boli v tomto období predmetom sporu, a jednak že odvolateľ v prvom stupni mal legitímny záujem na úspechu svojej námietky.

13

Po šieste EUIPO uvádza, že v piatej časti svojho jediného odvolacieho dôvodu vytýka Všeobecnému súdu, že nezohľadnil vôľu normotvorcu Únie, ktorá je vyjadrená v článku 1 ods. 2 nariadenia č. 207/2009, ani zásadu teritoriality práv duševného vlastníctva, keď v bode 45 napadnutého rozsudku rozhodol, že prípadná premena napadnutej prihlášky ochrannej známky Európskej únie na prihlášky národných ochranných známok by nemala vplyv na záujem žalobkyne v prvostupňovom konaní na úspechu námietky alebo na existenciu konfliktu medzi skoršími britskými právami a ochrannou známkou Európskej únie, ktorej sa táto prihláška týkala, ako aj medzi týmito právami a prípadnými národnými ochrannými známkami vyplývajúcimi z premeny uvedenej prihlášky.

17

Po druhé EUIPO tvrdí, že otázka nastolená v odvolaní ide nad rámec samotných dôvodov odvolania, a tak by bolo potrebné, aby Súdny dvor podal vysvetlenie ako jednotlivcom, tak aj príslušným vnútroštátnym orgánom. Táto otázka totiž nie je výlučne spojená s vystúpením Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Únie, ale vzťahuje sa na akýkoľvek iný prípad zániku predchádzajúceho práva ex nunc v priebehu správneho konania, najmä v súvislosti s častými prípadmi uplynutia doby platnosti tohto práva, jeho zrušenia alebo vzdania sa tohto práva v priebehu tohto konania. Táto otázka sa neobmedzuje na výklad článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 alebo na zánik nezapísaných starších ochranných známok, ale vzťahuje sa na všetky relatívne dôvody zamietnutia a neplatnosti stanovené v článkoch 8 a 53 tohto nariadenia, ako aj na zánik akéhokoľvek skoršieho práva uplatneného na základe týchto dôvodov, pričom toto skoršie právo môže byť právom, ktorého rozsah pôsobnosti nie je výlučne miestny, môže byť ochrannou známkou Európskej únie, národnou ochrannou známkou, autorským právom, dizajnom alebo patentom. Tá istá otázka by sa napokon týkala nielen konaní pred EUIPO, ale všetkých konaní pred vnútroštátnymi správnymi alebo súdnymi orgánmi týkajúcich sa relatívnych dôvodov zamietnutia a dôvodov neplatnosti založených na skorších právach v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorými sa preberá smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2436 zo 16. decembra 2015 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok ( Ú. v. EÚ L 336, 2015, s. 1 ), a najmä jej článok 5.

Po piate sa EUIPO domnieva, že tá istá otázka sa v judikatúre Všeobecného súdu rieši odlišne. Až donedávna totiž z rozsudkov Všeobecného súdu, najmä z rozsudkov z 13. septembra 2006 vo veci MIP Metro/ÚHVT – Tesco Stores (METRO) ( T‑191/04 , EU:T:2006:254 , body 30 až 34 a citovaná judikatúra), a z 2. júna 2021, Style & Taste/EUIPO – The Polo/Lauren Company (Vyobrazenie hráča konského póla) ( T‑169/19 , EU:T:2021:318 , body 22 až 32 a citovaná judikatúra), ako aj z uznesenia z 20. júla 2021, Coravin/EUIPO – Cora (CORAVIN) ( T‑500/19 , neuverejnené, EU:T:2021:493 , body 32 až 47 a citovaná judikatúra) ustálene vyplývalo, že skoršie právo musí byť platné v čase, keď EUIPO rozhoduje o námietke alebo návrhu na vyhlásenie neplatnosti. Naopak, Všeobecný súd od tejto judikatúry odchýlil v sérii rozsudkov vydaných v kontexte vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie, najmä v rozsudkoch z 30. januára 2020, Grupo Textil Brownie/EUIPO – The Guide Association (BROWNIE) ( T‑598/18 , EU:T:2020:22 ), a z 23. septembra 2020, Bauer Radio/EUIPO – Weinstein (MUSIKISS) ( T‑421/18 , EU:T:2020:433 ), z ktorých v podstate vyplýva, že relevantná je len platnosť tohto skoršieho práva k dátumu podania prihlášky ochrannej známky Európskej únie. Všeobecný súd v napadnutom rozsudku ignoroval existenciu týchto rozdielnych smerov judikatúry a nevysvetlil prístup, ktorý v tomto rozsudku zaujal, čo samo osebe vyvoláva dôležitú otázku pre jednotu, vnútorný súlad a vývoj práva Únie.

21

Po šieste EUIPO tvrdí, že odvolanie sa týka základnej zásady jednotnosti ochrannej známky Európskej únie, ktorá odráža zámer normotvorcu Únie stanoviť jednotný režim ochrannej známky Únie ako alternatívu k národným ochranným známkam pre spoločnosti, ktoré chcú rozvíjať svoju činnosť na úrovni Únie, a vznáša otázku rozdelenia právomocí medzi zákonodarnú a súdnu moc, keďže Všeobecný súd nahradil všeobecné pravidlo, podľa ktorého musí byť skoršie právo platné v čase prijatia konečného rozhodnutia EUIPO o námietke, novým pravidlom.

Okrem toho, ako vyplýva z článku 58a tretieho odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie v spojení s článkom 170a ods. 1 a článkom 170b ods. 4 rokovacieho poriadku, žiadosť o prijatie odvolania musí obsahovať všetky skutočnosti, ktoré sú nevyhnutné na to, aby Súdny dvor mohol rozhodnúť o prijatí odvolania a v prípade čiastočného prijatia odvolania určiť, ktorých odvolacích dôvodov alebo častí odvolania sa má týkať vyjadrenie k odvolaniu. Vzhľadom na to, že mechanizmus predchádzajúceho prijatia odvolaní uvedený v článku 58a tohto štatútu má za cieľ obmedziť preskúmanie Súdneho dvora na otázky, ktoré majú význam pre jednotu, koherentnosť alebo vývoj práva Únie, musí totiž Súdny dvor preskúmať v rámci odvolania len tie odvolacie dôvody, ktoré odvolateľ uvedie a ktoré vyvolávajú také otázky (uznesenia z 10. decembra 2021, EUIPO/The KaiKai Company Jaeger Wichmann, C‑382/21 P , EU:C:2021:1050 , bod 21 , a zo 7. júna 2022, Magic Box Int. Toys/EUIPO, C‑194/22 P , neuverejnené, EU:C:2022:463 , bod 14 ).

25

26

V prejednávanej veci z bodov 28 až 31 napadnutého rozsudku citovaných EUIPO vyplýva, že podľa Všeobecného súdu z judikatúry tohto súdu, ktorá je „už ustálená“, rovnako ako z judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej je na účely určenia uplatniteľného hmotného práva rozhodujúci dátum podania prihlášky ochrannej známky, proti ktorej sa podáva námietka, vyplýva, že posúdiť existenciu relatívneho dôvodu zamietnutia je potrebné v čase podania tejto prihlášky. Preto skutočnosť, že staršia ochranná známka môže stratiť svoj status ochrannej známky v členskom štáte po podaní prihlášky ochrannej známky Európskej únie, najmä v dôsledku možného vystúpenia dotknutého členského štátu z Únie, nie je relevantná. Všeobecný súd na jednej strane dospel k záveru, že keďže prihláška napadnutej ochrannej známky bola podaná pred uplynutím prechodného obdobia, teda pred nadobudnutím platnosti dohody o vystúpení, staršie nezapísané ochranné známky uplatňované na podporu námietky podanej proti tejto prihláške boli v rozsahu, v akom sa používali v obchodnom styku v Spojenom kráľovstve, v zásade spôsobilé podporiť takúto námietku a že na druhej strane ich mal odvolací senát zohľadniť pri svojom posúdení, ale odmietol tak urobiť len z dôvodu, že v čase prijatia tohto rozhodnutia uplynulo prechodné obdobie.

27

Okrem toho v bode 42 napadnutého rozsudku, tiež citovaného EUIPO, Všeobecný súd rozhodol, že aj keby sa pripustilo, že po uplynutí prechodného obdobia už nemôže nastať konflikt medzi dotknutými ochrannými známkami, nič to nemení na tom, že v prípade prihlášky ochrannej známky by takýto konflikt mohol existovať v období medzi dňom podania prihlášky ochrannej známky Európskej únie a uplynutím prechodného obdobia. Všeobecný súd dospel k záveru, ako to aj pripomína EUIPO, že žalobkyňa v prvom stupni mala oprávnený záujem na úspechu svojej námietky v súvislosti s týmto obdobím.

V prvom rade je potrebné uviesť, že EUIPO presne a jasne opisuje svoj jediný odvolací dôvod založený na porušení článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, keď uvádza, že Všeobecný súd si zamenil úvodnú otázku určenia práva rozhodného z hľadiska ratione temporis s procedurálnou a hmotnoprávnou otázkou platnosti skoršieho práva ku dňu prijatia rozhodnutia o námietke, ďalej že Všeobecný súd nerešpektoval rozdiel stanovený judikatúrou Súdneho dvora medzi žalobami o porušení práv a správnymi konaniami týkajúcimi sa ochranných známok Európskej únie, keď predpokladal, že zamietnutie zápisu prihlášky napadnutej ochrannej známky Európskej únie by zabezpečilo ochranu skorších práv proti neoprávnenému používaniu tejto ochrannej známky v období medzi podaním tejto prihlášky a koncom prechodného obdobia, a napokon že Všeobecný súd v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora nezohľadnil cieľ ochrany záujmov majiteľov skorších práv tým, že sa zachováva ich základná funkcia vo vzťahu k možným konfliktom s neskoršími ochrannými známkami Európskej únie, ako je uvedený v článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009.

30

V druhom rade EUIPO vytýka Všeobecnému súdu najmä to, že v bode 31 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že predmetné staršie nezapísané britské ochranné známky mohli v zásade tvoriť základ námietky žalobkyne v prvom stupni a že odvolací senát ich preto mal zohľadniť pri svojom posúdení bez ohľadu na skutočnosť, že prechodné obdobie v čase prijatia sporného rozhodnutia uplynulo, a v bode 42 tohto rozsudku v reakcii na tvrdenie EUIPO spresnil, že odvolateľka mala legitímny záujem na úspechu svojej námietky, pokiaľ ide o obdobie medzi dňom podania prihlášky napadnutej ochrannej známky Európskej únie a dňom uplynutia prechodného obdobia. Ako pripomína EUIPO, Všeobecný súd zrušil sporné rozhodnutie najmä na základe týchto úvah. Z návrhu na prijatie odvolania teda jasne vyplýva, že údajne nesprávny výklad procesných a hmotnoprávnych požiadaviek uplatniteľných na námietkové konanie pred EUIPO, ako ho prijal Všeobecný súd, mal rozhodujúci vplyv na výsledok napadnutého rozsudku.

32

V treťom rade v súlade s dôkazným bremenom, ktoré znáša žiadateľ o prijatie odvolania, musí odvolateľ preukázať, že nezávisle od právnych otázok, ktoré uvádza vo svojom odvolaní, toto odvolanie nastoľuje jednu alebo viacero otázok dôležitých pre jednotu, vnútorný súlad alebo vývoj práva Únie, pričom rozsah tohto kritéria prekračuje rámec rozsudku, ktorý je predmetom odvolania, a v konečnom dôsledku aj rámec jeho odvolania (uznesenie z 10. decembra 2021, EUIPO/The KaiKai Company Jaeger Wichmann, C‑382/21 P , EU:C:2021:1050 , bod 27 ).

33

Toto preukázanie samo osebe vyžaduje preukázať tak existenciu, ako aj dôležitosť takýchto otázok prostredníctvom konkrétnych skutočností, ktoré sú príznačné pre prejednávanú vec, a nie iba všeobecné tvrdenia (uznesenie z 10. decembra 2021, EUIPO/The KaiKai Company Jaeger Wichmann, C‑382/21 P , EU:C:2021:1050 , bod 28 ).

37

V tejto súvislosti EUIPO predovšetkým zdôrazňuje horizontálnu povahu otázky, či požiadavka záujmu na začatí a vedení konania, ktorá sa uplatňuje v rámci súdnych konaní pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom, je relevantná v kontexte správnych konaní týkajúcich sa ochranných známok Európskej únie a či je v konečnom dôsledku potrebné zohľadniť oprávnený záujem na úspechu v správnom konaní na účely výkladu článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 a všeobecnejšie na účely výkladu ostatných ustanovení tohto nariadenia týkajúcich sa takýchto konaní.

38

Nakoniec v podstate zdôrazňuje, že otázka, ktorú vznáša, sa týka základnej zásady jednotnej povahy ochrannej známky Európskej únie, ktorú zamýšľal normotvorca Únie pri zavedení tejto ochrannej známky do právneho poriadku Únie, v kontexte, kedy pri absencii osobitných pravidiel stanovených nariadením č. 207/2009 alebo dohodou o vystúpení Všeobecný súd v napadnutom rozsudku zakotvil pravidlo, ktoré ignoruje účinky článku 50 ods. 3 ZEÚ a článkov 126 a 127 dohody o vystúpení, a ukladá EUIPO povinnosť preskúmať relatívny dôvod zamietnutia vo vzťahu k územiu, na ktorom prihlasovaná ochranná známka Európskej únie v každom prípade nebude požívať nijakú ochranu. Dodáva, že okrem rizík vyplývajúcich z tohto prístupu, pokiaľ ide o zásadu právnej istoty, uvedený prístup predstavuje tiež riziká, pokiaľ ide o zásadu reciprocity, keďže môže spôsobiť nerovnováhu medzi ochranou skorších britských práv v Únii a ochranou ochranných známok Európskej únie v Spojenom kráľovstve.

40

Z návrhu na prijatie odvolania je teda zrejmé, že otázka vznesená týmto odvolaním presahuje rámec napadnutého rozsudku a napokon aj tohto odvolania.

41

Vzhľadom na skutočnosti, ktoré uviedol EUIPO, treba konštatovať, že návrh na prijatie odvolania, ktorý podal EUIPO, z právneho hľadiska dostatočne preukazuje, že odvolanie vyvoláva otázku dôležitú pre jednotu, vnútorný súlad a vývoj práva Únie.

42

45

Vzhľadom na to, že návrhu na prijatie odvolania bolo vyhovené, je potrebné rozhodnúť o trovách konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (komora príslušná prijímať odvolania) rozhodol takto:

1.

Odvolanie sa prijíma.

2.