← Späť na vyhľadávanie
Súdny dvor Európskej únie·Uznesenie·16.11.2022

C-337/22

ECLI:EU:C:2022:908

Vyhovuje
Súd
Súdny dvor Európskej únie
IČS
62022CO0337

62022CO0337

UZNESENIE

SÚDNEHO DVORA (komora príslušná prijímať odvolania)

zo 16. novembra 2022 ( *1 )

„Odvolanie – Ochranná známka Európskej únie – Prijatie odvolaní – Článok 170b Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Žiadosť preukazujúca dôležitosť otázky pre jednotu, vnútorný súlad alebo vývoj práva Únie – Prijatie odvolania“

Vo veci C‑337/22 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 23. mája 2022,

Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) , v zastúpení: D. Gája, D. Hanf, E. Markakis a V. Ruzek, splnomocnení zástupcovia,

odvolateľ,

ďalší účastník konania:

Nowhere Co. Ltd , so sídlom v Tokiu (Japonsko),

žalobkyňa v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (komora príslušná prijímať odvolania),

v zložení: podpredseda Súdneho dvora L. Bay Larsen, sudcovia D. Gratsias (spravodajca) a I. Jarukaitis,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na návrh sudcu spravodajcu a po tom, ako bola vypočutá generálna advokátka T. Ćapeta,

vydal toto

Uznesenie

1

Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 16. marca 2022, Nowhere/EUIPO Ye (APE TEES) ( T‑281/21 , ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2022:139 ), ktorým tento súd na jednej strane zrušil rozhodnutie druhého odvolacieho senátu EUIPO z 10. februára 2021 (vec R 2474/2017‑2) týkajúce sa námietkového konania medzi spoločnosťou Nowhere Co. Ltd a pánom Ye (ďalej len „sporné rozhodnutie“), a na druhej strane zamietol odvolanie spoločnosti Nowhere vo zvyšnej časti.

O návrhu na prijatie odvolania

2

Podľa článku 58a prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie platí, že odvolanie podané proti rozhodnutiu Všeobecného súdu o rozhodnutí jedného z nezávislých odvolacích senátov EUIPO podlieha predchádzajúcemu prijatiu Súdnym dvorom.

3

Podľa článku 58a tretieho odseku tohto štatútu sa odvolanie prijme – sčasti alebo úplne – podľa postupu stanoveného v Rokovacom poriadku Súdneho dvora, ak vyvoláva dôležitú otázku, pokiaľ ide o jednotu, vnútorný súlad alebo vývoj práva Únie.

4

Podľa článku 170a ods. 1 rokovacieho poriadku platí, že v situáciách uvedených v ustanovení článku 58a prvom odseku uvedeného štatútu odvolateľ pripojí k svojmu odvolaniu žiadosť o prijatie odvolania, v ktorej vysvetlí, akú dôležitú otázku odvolanie vyvoláva, pokiaľ ide o jednotu, vnútorný súlad alebo vývoj práva Únie, a ktorá obsahuje všetky skutočnosti potrebné na to, aby Súdny dvor mohol o tejto žiadosti rozhodnúť.

5

Podľa článku 170b ods. 1 a 3 rokovacieho poriadku Súdny dvor rozhodne o žiadosti o prijatie odvolania čo najskôr odôvodneným uznesením.

Argumentácia odvolateľa

6

Na podporu svojho návrhu na prijatie odvolania EUIPO tvrdí, že jediný dôvod jeho odvolania vyvoláva dôležité otázky, pokiaľ ide o jednotu, vnútorný súlad a vývoj práva Únie.

7

V tejto súvislosti EUIPO v prvom rade pripomína obsah svojho jediného odvolacieho dôvodu a šiestich častí, z ktorých sa skladá.

8

Po prvé EUIPO uvádza, že svojím jediným odvolacím dôvodom tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 8 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva ( Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1 ). Na jednej strane Všeobecný súd v bodoch 28 až 31 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že vzhľadom na to, že hmotné právo uplatniteľné ratione temporis bolo určené dátumom podania prihlášky a prihláška napadnutej ochrannej známky bola podaná pred uplynutím prechodného obdobia stanoveného článkami 126 a 127 (ďalej len „prechodné obdobie“) Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu ( Ú. v. EÚ L 29, 2020, s. 7 , ďalej len „dohoda o vystúpení“), ktorá bola prijatá 17. októbra 2019 a nadobudla účinnosť 1. februára 2020, odvolací senát mal zohľadniť staršie nezapísané britské ochranné známky, ktorých sa odvolateľ dovolával v prvostupňovom konaní. Na druhej strane Všeobecný súd v bode 46 tohto rozsudku nesprávne odmietol názor, že relevantným dátumom na vyriešenie predmetného sporu je dátum prijatia sporného rozhodnutia.

9

Po druhé EUIPO uvádza, že v prvej časti jediného odvolacieho dôvodu vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 28 až 31 napadnutého rozsudku zamenil úvodnú otázku určenia práva rozhodného ratione temporis s procesnou a hmotnoprávnou otázkou platnosti skoršieho práva ku dňu prijatia rozhodnutia o námietke.

10

Po tretie EUIPO v druhej časti svojho jediného odvolacieho dôvodu tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 29 a 30 napadnutého rozsudku nesprávne odvolal na judikatúru, ktorá nie je uplatniteľná v prejednávanej veci, týkajúcu sa prípadného zániku skoršieho práva po prijatí rozhodnutia, ktoré je predmetom odvolania na Všeobecnom súde, pričom tento zánik práva nemá žiadny vplyv na zákonnosť tohto rozhodnutia.

11

Po štvrté EUIPO uvádza, že v tretej časti svojho jediného odvolacieho dôvodu vytýka Všeobecnému súdu, že sa nesprávne odvoláva na to, že dohoda o vystúpení neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa námietok podaných pred koncom prechodného obdobia namiesto toho, aby uplatnil všeobecné pravidlo, podľa ktorého musí byť skoršie právo platné v čase prijatia konečného rozhodnutia o námietke.

12

Po piate EUIPO uvádza, že štvrtou časťou jediného odvolacieho dôvodu tvrdí, že Všeobecný súd nerešpektoval judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa rozlišovania medzi žalobami o porušení práv a správnymi konaniami týkajúcimi sa ochranných známok Únie, ako je uvedená najmä v bode 47 rozsudku z 21. februára 2013, Fédération Cynologique Internationale ( C‑561/11 , EU:C:2013:91 ), a v bodoch 61 a 62 rozsudku z 21. júla 2016, Apple and Pear Australia a Star Fruits Diffusion/EUIPO ( C‑226/15 P , EU:C:2016:582 ), tým, že nesprávne vychádzal z toho, že zamietnutie zápisu napadnutej ochrannej známky Európskej únie zabezpečí ochranu skorších práv proti neoprávnenému používaniu tejto ochrannej známky počas obdobia medzi dňom podania prihlášky tejto ochrannej známky a koncom prechodného obdobia. Preto podľa EUIPO toto nesprávne právne posúdenie viedlo Všeobecný súd k nesprávnemu záveru v bode 42 napadnutého rozsudku, že jednak existoval konflikt medzi uvedenou prihláškou ochrannej známky Európskej únie a skoršími britskými právami, ktoré boli v tomto období predmetom sporu, a jednak že odvolateľ v prvom stupni mal legitímny záujem na úspechu svojej námietky.

13

Po šieste EUIPO uvádza, že v piatej časti svojho jediného odvolacieho dôvodu vytýka Všeobecnému súdu, že nezohľadnil vôľu normotvorcu Únie, ktorá je vyjadrená v článku 1 ods. 2 nariadenia č. 207/2009, ani zásadu teritoriality práv duševného vlastníctva, keď v bode 45 napadnutého rozsudku rozhodol, že prípadná premena napadnutej prihlášky ochrannej známky Európskej únie na prihlášky národných ochranných známok by nemala vplyv na záujem žalobkyne v prvostupňovom konaní na úspechu námietky alebo na existenciu konfliktu medzi skoršími britskými právami a ochrannou známkou Európskej únie, ktorej sa táto prihláška týkala, ako aj medzi týmito právami a prípadnými národnými ochrannými známkami vyplývajúcimi z premeny uvedenej prihlášky.

14

Po siedme EUIPO uvádza, že v šiestej časti svojho jediného odvolacieho dôvodu vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 30, 31, 34 a 36 až 39 napadnutého rozsudku nevyložil článok 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 vzhľadom na jeho znenie, kontext a ciele, a to v rozpore s požiadavkami judikatúry Súdneho dvora, a najmä nezohľadnil cieľ sledovaný týmto ustanovením spočívajúci v ochrane záujmov majiteľov skorších práv tým, že sa zachováva ich základná funkcia vo vzťahu ku konfliktom s prípadnými neskoršími ochrannými známkami Európskej únie.

15

V druhom rade EUIPO tvrdí, že odvolanie vyvoláva otázku vplyvu zániku skoršieho práva ex nunc v priebehu správneho konania na účel námietkového konania, na záujem osoby, ktorá podala námietky, na úspechu tohto konania a na to, či má alebo nemá povinnosť zohľadniť toto právo, pričom táto otázka je dôležitá pre jednotu, vnútorný súlad a vývoj práva Únie v zmysle článku 58a tretieho odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

16

V tejto súvislosti EUIPO po prvé tvrdí, že odvolanie vyvoláva horizontálnu otázku, teda otázku, či základná podmienka záujmu na začatí a vedení konania pred súdom Únie, uvedená najmä v bode 42 rozsudku zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia ( C‑362/05 P , EU:C:2007:322 ), a pripomenutá v bodoch 63 až 68 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Pitruzzella vo veci Izba Gospodarcza Producentów i Operatorów Urządzeń Rozrywkowych/Komisia ( C‑560/18 P , EU:C:2019:1052 ), je relevantná na výklad ustanovení, ako je článok 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, ktoré upravujú správne konania týkajúce sa ochranných známok Európskej únie. Okrem toho sa táto otázka týka účelu námietkového konania vzhľadom na základnú funkciu skoršieho práva, ktorá predstavuje jeden zo základov práv duševného vlastníctva a systému ochranných známok Európskej únie.

17

Po druhé EUIPO tvrdí, že otázka nastolená v odvolaní ide nad rámec samotných dôvodov odvolania, a tak by bolo potrebné, aby Súdny dvor podal vysvetlenie ako jednotlivcom, tak aj príslušným vnútroštátnym orgánom. Táto otázka totiž nie je výlučne spojená s vystúpením Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Únie, ale vzťahuje sa na akýkoľvek iný prípad zániku predchádzajúceho práva ex nunc v priebehu správneho konania, najmä v súvislosti s častými prípadmi uplynutia doby platnosti tohto práva, jeho zrušenia alebo vzdania sa tohto práva v priebehu tohto konania. Táto otázka sa neobmedzuje na výklad článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 alebo na zánik nezapísaných starších ochranných známok, ale vzťahuje sa na všetky relatívne dôvody zamietnutia a neplatnosti stanovené v článkoch 8 a 53 tohto nariadenia, ako aj na zánik akéhokoľvek skoršieho práva uplatneného na základe týchto dôvodov, pričom toto skoršie právo môže byť právom, ktorého rozsah pôsobnosti nie je výlučne miestny, môže byť ochrannou známkou Európskej únie, národnou ochrannou známkou, autorským právom, dizajnom alebo patentom. Tá istá otázka by sa napokon týkala nielen konaní pred EUIPO, ale všetkých konaní pred vnútroštátnymi správnymi alebo súdnymi orgánmi týkajúcich sa relatívnych dôvodov zamietnutia a dôvodov neplatnosti založených na skorších právach v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorými sa preberá smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2436 zo 16. decembra 2015 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok ( Ú. v. EÚ L 336, 2015, s. 1 ), a najmä jej článok 5.

18

Po tretie sa EUIPO domnieva, že otázka vznesená v odvolaní, sa týka problematiky, ktorú už Súdny dvor preskúmal, a to zásadného rozdielu medzi správnymi konaniami týkajúcimi sa ochranných známok Európskej únie a konaniami o porušení práv, čo Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil.

19

Po štvrté EUIPO tvrdí, že uvedená otázka sa týka základnej zásady teritoriality práv duševného vlastníctva, ktorú Všeobecný súd porušil, keď konštatoval možný konflikt medzi staršími britskými právami a národnými ochrannými známkami vzniknutými v dôsledku možnej transformácie napadnutej prihlášky ochrannej známky Európskej únie.

20

Po piate sa EUIPO domnieva, že tá istá otázka sa v judikatúre Všeobecného súdu rieši odlišne. Až donedávna totiž z rozsudkov Všeobecného súdu, najmä z rozsudkov z 13. septembra 2006 vo veci MIP Metro/ÚHVT – Tesco Stores (METRO) ( T‑191/04 , EU:T:2006:254 , body 30 až 34 a citovaná judikatúra), a z 2. júna 2021, Style & Taste/EUIPO – The Polo/Lauren Company (Vyobrazenie hráča konského póla) ( T‑169/19 , EU:T:2021:318 , body 22 až 32 a citovaná judikatúra), ako aj z uznesenia z 20. júla 2021, Coravin/EUIPO – Cora (CORAVIN) ( T‑500/19 , neuverejnené, EU:T:2021:493 , body 32 až 47 a citovaná judikatúra) ustálene vyplývalo, že skoršie právo musí byť platné v čase, keď EUIPO rozhoduje o námietke alebo návrhu na vyhlásenie neplatnosti. Naopak, Všeobecný súd od tejto judikatúry odchýlil v sérii rozsudkov vydaných v kontexte vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie, najmä v rozsudkoch z 30. januára 2020, Grupo Textil Brownie/EUIPO – The Guide Association (BROWNIE) ( T‑598/18 , EU:T:2020:22 ), a z 23. septembra 2020, Bauer Radio/EUIPO – Weinstein (MUSIKISS) ( T‑421/18 , EU:T:2020:433 ), z ktorých v podstate vyplýva, že relevantná je len platnosť tohto skoršieho práva k dátumu podania prihlášky ochrannej známky Európskej únie. Všeobecný súd v napadnutom rozsudku ignoroval existenciu týchto rozdielnych smerov judikatúry a nevysvetlil prístup, ktorý v tomto rozsudku zaujal, čo samo osebe vyvoláva dôležitú otázku pre jednotu, vnútorný súlad a vývoj práva Únie.

21

Po šieste EUIPO tvrdí, že odvolanie sa týka základnej zásady jednotnosti ochrannej známky Európskej únie, ktorá odráža zámer normotvorcu Únie stanoviť jednotný režim ochrannej známky Únie ako alternatívu k národným ochranným známkam pre spoločnosti, ktoré chcú rozvíjať svoju činnosť na úrovni Únie, a vznáša otázku rozdelenia právomocí medzi zákonodarnú a súdnu moc, keďže Všeobecný súd nahradil všeobecné pravidlo, podľa ktorého musí byť skoršie právo platné v čase prijatia konečného rozhodnutia EUIPO o námietke, novým pravidlom.

22

Po siedme EUIPO tvrdí, že prístup Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku predstavuje riziko právnej neistoty a nedostatku reciprocity, keďže nezohľadňuje účinky článku 50 ods. 3 ZEÚ a článkov 126 a 127 dohody o vystúpení a ukladá mu povinnosť preskúmať relatívny dôvod zamietnutia vo vzťahu k územiu, na ktorom napadnutá ochranná známka Európskej únie nebude požívať nijakú ochranu. Takýto prístup by v skutočnosti znamenal riziko vzniku nespravodlivej nerovnováhy v prospech britských práv, ktoré sú v Únii lepšie chránené, ako sú chránené ochranné známky Európskej únie v Spojenom kráľovstve.

Posúdenie Súdnym dvorom

23

Na úvod treba uviesť, že prináleží odvolateľovi, aby preukázal, že otázky, ktoré sú uvedené v jeho odvolaní, sú dôležité, pokiaľ ide o jednotu, vnútorný súlad alebo vývoj práva Únie (uznesenie z 10. decembra 2021, EUIPO/The KaiKai Company Jaeger Wichmann, C‑382/21 P , EU:C:2021:1050 , bod 20 a citovaná judikatúra).

24

Okrem toho, ako vyplýva z článku 58a tretieho odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie v spojení s článkom 170a ods. 1 a článkom 170b ods. 4 rokovacieho poriadku, žiadosť o prijatie odvolania musí obsahovať všetky skutočnosti, ktoré sú nevyhnutné na to, aby Súdny dvor mohol rozhodnúť o prijatí odvolania a v prípade čiastočného prijatia odvolania určiť, ktorých odvolacích dôvodov alebo častí odvolania sa má týkať vyjadrenie k odvolaniu. Vzhľadom na to, že mechanizmus predchádzajúceho prijatia odvolaní uvedený v článku 58a tohto štatútu má za cieľ obmedziť preskúmanie Súdneho dvora na otázky, ktoré majú význam pre jednotu, koherentnosť alebo vývoj práva Únie, musí totiž Súdny dvor preskúmať v rámci odvolania len tie odvolacie dôvody, ktoré odvolateľ uvedie a ktoré vyvolávajú také otázky (uznesenia z 10. decembra 2021, EUIPO/The KaiKai Company Jaeger Wichmann, C‑382/21 P , EU:C:2021:1050 , bod 21 , a zo 7. júna 2022, Magic Box Int. Toys/EUIPO, C‑194/22 P , neuverejnené, EU:C:2022:463 , bod 14 ).

25

V žiadosti o prijatie odvolania teda žiadateľ musí v každom prípade jasným a presným spôsobom uviesť odvolacie dôvody, na ktorých sa odvolanie zakladá, s rovnakou presnosťou a jasnosťou určiť právnu otázku, ktorú vznáša každý odvolací dôvod, spresniť, či je táto otázka dôležitá, pokiaľ ide o jednotu, vnútorný súlad alebo vývoj práva Únie, a osobitne vysvetliť dôvody, pre ktoré je táto otázka dôležitá vzhľadom na uvedené kritérium. Pokiaľ ide konkrétne o odvolacie dôvody, v žiadosti o prijatie odvolania žiadateľ musí spresniť ustanovenie práva Únie alebo judikatúru, ktoré údajne boli porušené napadnutým rozsudkom alebo uznesením, ktoré je predmetom odvolania, stručne objasniť, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie, ktorého sa údajne dopustil Všeobecný súd, a uviesť, v akom rozsahu táto chyba ovplyvnila výsledok napadnutého rozsudku alebo uznesenia, ktoré je predmetom odvolania. Ak nesprávne právne posúdenie, na ktoré sa žiadateľ odvoláva, vyplýva z porušenia judikatúry, musí v žiadosti o prijatie odvolania uviesť stručne, ale jasne a presne, po prvé, kde sa nachádza údajný rozpor, a to s uvedením tak bodov rozsudku alebo uznesenia, ktoré je predmetom odvolania, ktoré žalobca spochybňuje, ako aj bodov rozhodnutia Súdneho dvora alebo Všeobecného súdu, ktoré boli údajne porušené, a po druhé konkrétne dôvody, pre ktoré takýto rozpor vyvoláva dôležitú otázku, pokiaľ ide o jednotu, vnútorný súlad alebo vývoj práva Únie (uznesenie z 10. decembra 2021, EUIPO/The KaiKai Company Jaeger Wichmann, C‑382/21 P , EU:C:2021:1050 , bod 22 a citovaná judikatúra).

26

V prejednávanej veci z bodov 28 až 31 napadnutého rozsudku citovaných EUIPO vyplýva, že podľa Všeobecného súdu z judikatúry tohto súdu, ktorá je „už ustálená“, rovnako ako z judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej je na účely určenia uplatniteľného hmotného práva rozhodujúci dátum podania prihlášky ochrannej známky, proti ktorej sa podáva námietka, vyplýva, že posúdiť existenciu relatívneho dôvodu zamietnutia je potrebné v čase podania tejto prihlášky. Preto skutočnosť, že staršia ochranná známka môže stratiť svoj status ochrannej známky v členskom štáte po podaní prihlášky ochrannej známky Európskej únie, najmä v dôsledku možného vystúpenia dotknutého členského štátu z Únie, nie je relevantná. Všeobecný súd na jednej strane dospel k záveru, že keďže prihláška napadnutej ochrannej známky bola podaná pred uplynutím prechodného obdobia, teda pred nadobudnutím platnosti dohody o vystúpení, staršie nezapísané ochranné známky uplatňované na podporu námietky podanej proti tejto prihláške boli v rozsahu, v akom sa používali v obchodnom styku v Spojenom kráľovstve, v zásade spôsobilé podporiť takúto námietku a že na druhej strane ich mal odvolací senát zohľadniť pri svojom posúdení, ale odmietol tak urobiť len z dôvodu, že v čase prijatia tohto rozhodnutia uplynulo prechodné obdobie.

27

Okrem toho v bode 42 napadnutého rozsudku, tiež citovaného EUIPO, Všeobecný súd rozhodol, že aj keby sa pripustilo, že po uplynutí prechodného obdobia už nemôže nastať konflikt medzi dotknutými ochrannými známkami, nič to nemení na tom, že v prípade prihlášky ochrannej známky by takýto konflikt mohol existovať v období medzi dňom podania prihlášky ochrannej známky Európskej únie a uplynutím prechodného obdobia. Všeobecný súd dospel k záveru, ako to aj pripomína EUIPO, že žalobkyňa v prvom stupni mala oprávnený záujem na úspechu svojej námietky v súvislosti s týmto obdobím.

28

V kontexte vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie a uplynutia prechodného obdobia počas správneho konania pred EUIPO Všeobecný súd teda v bode 46 napadnutého rozsudku rozhodol, ako pripomína EUIPO, že žiaden z argumentov, ktoré uviedol EUIPO, nemôže podporiť jeho názor, že dátum prijatia sporného rozhodnutia, jediná skutočnosť v prejednávanej veci, ktorá nastala po uplynutí prechodného obdobia, bol dátum relevantný na vyriešenie sporu, a preto je potrebné vyhovieť jedinému odvolaciemu dôvodu a zrušiť sporné rozhodnutie v súlade s prvou časťou návrhov, ktoré odvolateľka uviedla v prvostupňovom konaní.

29

V prvom rade je potrebné uviesť, že EUIPO presne a jasne opisuje svoj jediný odvolací dôvod založený na porušení článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, keď uvádza, že Všeobecný súd si zamenil úvodnú otázku určenia práva rozhodného z hľadiska ratione temporis s procedurálnou a hmotnoprávnou otázkou platnosti skoršieho práva ku dňu prijatia rozhodnutia o námietke, ďalej že Všeobecný súd nerešpektoval rozdiel stanovený judikatúrou Súdneho dvora medzi žalobami o porušení práv a správnymi konaniami týkajúcimi sa ochranných známok Európskej únie, keď predpokladal, že zamietnutie zápisu prihlášky napadnutej ochrannej známky Európskej únie by zabezpečilo ochranu skorších práv proti neoprávnenému používaniu tejto ochrannej známky v období medzi podaním tejto prihlášky a koncom prechodného obdobia, a napokon že Všeobecný súd v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora nezohľadnil cieľ ochrany záujmov majiteľov skorších práv tým, že sa zachováva ich základná funkcia vo vzťahu k možným konfliktom s neskoršími ochrannými známkami Európskej únie, ako je uvedený v článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009.

30

Konkrétne, pokiaľ ide najmä o tvrdenia, že Všeobecný súd nerešpektoval judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa rozlišovania medzi žalobami o porušení práv a správnymi konaniami týkajúcimi sa ochranných známok Európskej únie, ako je uvedená v rozsudkoch z 21. februára 2013, Fédération Cynologique Internationale ( C‑561/11 , EU:C:2013:91 , bod 47 ), a z 21. júla 2016, Apple and Pear Australia a Star Fruits Diffusion/EUIPO ( C‑226/15 P , EU:C:2016:582 , body 61 a 62 ), ustálenú judikatúru Všeobecného súdu týkajúcu sa účinkov zániku skoršieho práva v priebehu konania o námietkach a konaní o vyhlásení neplatnosti pred EUIPO, ako vyplýva z rozsudkov z 13. septembra 2006, MIP Metro/ÚHVT – Tesco Stores (METRO) ( T‑191/04 , EU:T:2006:254 , body 30 a 34 ), ako aj z 2. júna 2021, Style & Taste/EUIPO – The Polo/Lauren Company (Vyobrazenie hráča konského póla) ( T‑169/19 , EU:T:2021:318 , body 22 až 32 a citovaná judikatúra), ako aj cieľ článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, ktorým je ochrana základnej funkcie staršej ochrannej známky, treba konštatovať, že EUIPO identifikoval ako predmetné body napadnutého rozsudku, tak aj body rozhodnutí a údajne porušené ustanovenia.

31

V druhom rade EUIPO vytýka Všeobecnému súdu najmä to, že v bode 31 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že predmetné staršie nezapísané britské ochranné známky mohli v zásade tvoriť základ námietky žalobkyne v prvom stupni a že odvolací senát ich preto mal zohľadniť pri svojom posúdení bez ohľadu na skutočnosť, že prechodné obdobie v čase prijatia sporného rozhodnutia uplynulo, a v bode 42 tohto rozsudku v reakcii na tvrdenie EUIPO spresnil, že odvolateľka mala legitímny záujem na úspechu svojej námietky, pokiaľ ide o obdobie medzi dňom podania prihlášky napadnutej ochrannej známky Európskej únie a dňom uplynutia prechodného obdobia. Ako pripomína EUIPO, Všeobecný súd zrušil sporné rozhodnutie najmä na základe týchto úvah. Z návrhu na prijatie odvolania teda jasne vyplýva, že údajne nesprávny výklad procesných a hmotnoprávnych požiadaviek uplatniteľných na námietkové konanie pred EUIPO, ako ho prijal Všeobecný súd, mal rozhodujúci vplyv na výsledok napadnutého rozsudku.

32

V treťom rade v súlade s dôkazným bremenom, ktoré znáša žiadateľ o prijatie odvolania, musí odvolateľ preukázať, že nezávisle od právnych otázok, ktoré uvádza vo svojom odvolaní, toto odvolanie nastoľuje jednu alebo viacero otázok dôležitých pre jednotu, vnútorný súlad alebo vývoj práva Únie, pričom rozsah tohto kritéria prekračuje rámec rozsudku, ktorý je predmetom odvolania, a v konečnom dôsledku aj rámec jeho odvolania (uznesenie z 10. decembra 2021, EUIPO/The KaiKai Company Jaeger Wichmann, C‑382/21 P , EU:C:2021:1050 , bod 27 ).

33

Toto preukázanie samo osebe vyžaduje preukázať tak existenciu, ako aj dôležitosť takýchto otázok prostredníctvom konkrétnych skutočností, ktoré sú príznačné pre prejednávanú vec, a nie iba všeobecné tvrdenia (uznesenie z 10. decembra 2021, EUIPO/The KaiKai Company Jaeger Wichmann, C‑382/21 P , EU:C:2021:1050 , bod 28 ).

34

V prejednávanej veci EUIPO identifikuje otázku vnesenú v rámci svojho jediného odvolacieho dôvodu, ktorá v podstate spočíva v určení dátumu a okolností, ktoré sa majú zohľadniť pri posudzovaní oprávneného záujmu majiteľa skoršieho práva na úspechu námietky proti prihláške ochrannej známky Európskej únie, a povinnosti EUIPO zohľadniť toto skoršie právo, ak sa jednak spor na Všeobecnom súde týka rozhodnutia prijatého na základe námietkového konania založeného na skoršom práve chránenom len v Spojenom kráľovstve, a jednak prechodné obdobie ku dňu prijatia tohto rozhodnutia uplynulo. Vo všeobecnejšej rovine sa táto otázka podľa EUIPO týka vplyvu zániku skoršieho práva ex nunc v priebehu námietkového konania alebo konania o vyhlásení neplatnosti pred EUIPO na výsledok tohto konania.

35

Okrem toho EUIPO vysvetľuje konkrétne dôvody, prečo je táto otázka dôležitá pre jednotu, vnútorný súlad a vývoj práva EÚ.

36

EUIPO predovšetkým pripomína, že predmetná otázka sa týka uplatniteľnosti základnej požiadavky záujmu na začatí a vedení konania a zásad, ktoré predstavujú piliere práva duševného vlastníctva, a to zásady teritoriality, zásady jednotnej povahy ochrannej známky Európskej únie a kľúčového pojmu základnej funkcie ochrannej známky Európskej únie, na správne konania týkajúce sa ochrannej známky Európskej únie, v kontexte konca prechodného obdobia. Okrem toho sa takáto otázka týka zásadného rozdielu stanoveného judikatúrou medzi správnymi konaniami týkajúcimi sa ochranných známok Európskej únie na jednej strane a žalobami o porušení práv na strane druhej.

37

V tejto súvislosti EUIPO predovšetkým zdôrazňuje horizontálnu povahu otázky, či požiadavka záujmu na začatí a vedení konania, ktorá sa uplatňuje v rámci súdnych konaní pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom, je relevantná v kontexte správnych konaní týkajúcich sa ochranných známok Európskej únie a či je v konečnom dôsledku potrebné zohľadniť oprávnený záujem na úspechu v správnom konaní na účely výkladu článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 a všeobecnejšie na účely výkladu ostatných ustanovení tohto nariadenia týkajúcich sa takýchto konaní.

38

Spresňuje ďalej, že objasnenie zo strany Súdneho dvora je nevyhnutné ako pre používateľov systému ochrannej známky Európskej únie, tak aj pre vnútroštátne súdy, najmä vzhľadom na skutočnosť, že položená otázka sa týka nielen účinku vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie, ale aj všetkých situácií, ktoré sú časté vo veciach duševného vlastníctva, zániku skoršieho práva v priebehu správneho konania, najmä v prípade zrušenia alebo uplynutia doby platnosti tohto práva. V tejto súvislosti, pokiaľ ide o otázku, či skoršie právo musí byť platné v čase konečného rozhodnutia EUIPO alebo iba v deň podania prihlášky napadnutej ochrannej známky Európskej únie, EUIPO uvádza rozporuplnú judikatúru Všeobecného súdu v tejto oblasti a zdôrazňuje súvislosť medzi touto otázkou a otázkou zániku takéhoto skoršieho práva ex nunc v priebehu súdneho konania, pričom zdôrazňuje, že sa tejto druhej otázky dovolával v rámci veci prejednávanej pred Súdnym dvorom.

39

Nakoniec v podstate zdôrazňuje, že otázka, ktorú vznáša, sa týka základnej zásady jednotnej povahy ochrannej známky Európskej únie, ktorú zamýšľal normotvorca Únie pri zavedení tejto ochrannej známky do právneho poriadku Únie, v kontexte, kedy pri absencii osobitných pravidiel stanovených nariadením č. 207/2009 alebo dohodou o vystúpení Všeobecný súd v napadnutom rozsudku zakotvil pravidlo, ktoré ignoruje účinky článku 50 ods. 3 ZEÚ a článkov 126 a 127 dohody o vystúpení, a ukladá EUIPO povinnosť preskúmať relatívny dôvod zamietnutia vo vzťahu k územiu, na ktorom prihlasovaná ochranná známka Európskej únie v každom prípade nebude požívať nijakú ochranu. Dodáva, že okrem rizík vyplývajúcich z tohto prístupu, pokiaľ ide o zásadu právnej istoty, uvedený prístup predstavuje tiež riziká, pokiaľ ide o zásadu reciprocity, keďže môže spôsobiť nerovnováhu medzi ochranou skorších britských práv v Únii a ochranou ochranných známok Európskej únie v Spojenom kráľovstve.

40

Z návrhu na prijatie odvolania je teda zrejmé, že otázka vznesená týmto odvolaním presahuje rámec napadnutého rozsudku a napokon aj tohto odvolania.

41

Vzhľadom na skutočnosti, ktoré uviedol EUIPO, treba konštatovať, že návrh na prijatie odvolania, ktorý podal EUIPO, z právneho hľadiska dostatočne preukazuje, že odvolanie vyvoláva otázku dôležitú pre jednotu, vnútorný súlad a vývoj práva Únie.

42

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je potrebné odvolanie v plnom rozsahu prijať.

O trovách

43

Podľa článku 170b ods. 4 rokovacieho poriadku, ak je odvolanie úplne alebo čiastočne prípustné na základe kritérií uvedených v článku 58a treťom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, pokračuje sa v konaní podľa článkov 171 až 190a tohto rokovacieho poriadku.

44

Podľa článku 137 uvedeného rokovacieho poriadku, ktorý sa uplatňuje na odvolacie konanie podľa článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku, sa o trovách konania rozhodne v rozsudku alebo uznesení, ktorým sa konanie končí.

45

Vzhľadom na to, že návrhu na prijatie odvolania bolo vyhovené, je potrebné rozhodnúť o trovách konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (komora príslušná prijímať odvolania) rozhodol takto:

1.

Odvolanie sa prijíma.

2.

O trovách konania sa rozhodne neskôr.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.

Text rozhodnutia bol prevzatý z verejne dostupných úradných zdrojov. Rozhodnutie je úradným dokumentom.
Uznesenie C-337/22 – Súdny dvor Európskej únie | AI Pravnik