C-636/22
ECLI:EU:C:2023:899
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62022CO0636
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62022CO0636
UZNESENIE
SÚDNEHO DVORA (ôsma komora)
zo 16. novembra 2023 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Odpoveď, ktorú možno jednoznačne vyvodiť z judikatúry – Justičná spolupráca v trestných veciach – Európsky zatykač – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Záruky, ktoré musí poskytnúť členský štát vydávajúci zatykač – Článok 5 bod 3 – Cieľ sociálnej nápravy – Štátni príslušníci tretích krajín, ktorí majú trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte – Rovnosť zaobchádzania – Článok 20 Charty základných práv Európskej únie“
Vo veci C‑636/22
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Corte d’appello di Lecce (Odvolací súd Lecce, Taliansko) z 28. septembra 2022 a doručený Súdnemu dvoru 12. októbra 2022, ktorý súvisí s konaním týkajúcim sa výkonu európskeho zatykača vydaného na
PY,
za účasti:
Procura della Repubblica presso il Tribunale di Lecce,
SÚDNY DVOR (ôsma komora)
v zložení: M. Safjan, vykonávajúci funkciu predsedu ôsmej komory, predsedníčka tretej komory K. Jürimäe (spravodajkyňa) a sudca N. Jääskinen,
generálny advokát: M. Campos Sánchez‑Bordona,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vo veci sa rozhodne odôvodneným uznesením v súlade s článkom 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,
vydal toto
Uznesenie
1
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 3 a článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34), ako aj článku 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2
Tento návrh bol podaný v rámci výkonu európskeho zatykača v Taliansku, ktorý 23. mája 2022 vydala Procureur de la République près le tribunal judiciaire de Rennes (prokuratúra pri súde Rennes, Francúzsko) na účely trestného stíhania začatého proti PY.
Právny rámec
Právo Únie
Rámcové rozhodnutie 2002/584
3
V zmysle článku 1 rámcového rozhodnutia 2002/584:
„1. Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a odovzdať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [s cieľom, aby iný členský štát zatkol a odovzdal vyžiadanú osobu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad ].
2. Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.
3. Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii.“
4
Článok 4 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača“, stanovuje:
„Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač:
…
6)
ak európsky zatykač bol vydaný pre účely výkonu trestu [odňatia slobody – neoficiálny preklad ] alebo ochranného opatrenia [spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad ], ak sa požadovaná [vyžiadaná – neoficiálny preklad ] osoba zdržiava alebo je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a tento štát sa zaviaže, že vykoná rozsudok [tento trest – neoficiálny preklad ] alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi;
…“
5
Podľa článku 5 bodu 3 uvedeného rámcového rozhodnutia:
„Výkon európskeho zatykača vykonávajúcim súdnym orgánom môže podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu podliehať nasledujúcim podmienkam:
…
3.
ak osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač pre účely trestného stíhania, je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, odovzdanie môže podliehať podmienke, že táto osoba bude po vypočutí vrátená do vykonávajúceho členského štátu s cieľom výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad ], ktorý bol proti nej vydaný vo vydávajúcom členskom štáte [členskom štáte vydávajúcom zatykač – neoficiálny preklad ].“
Rámcové rozhodnutie 2008/909/SVV
6
V odôvodnení 9 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii ( Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 27 ) sa uvádza:
„Výkon trestu vo vykonávajúcom štáte by mal posilniť možnosť sociálnej nápravy odsúdenej osoby. Aby sa príslušný orgán štátu pôvodu [štátu, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad ] presvedčil, že výkon trestu vykonávajúcim štátom poslúži účelu uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby, mal by zvážiť také prvky, ako sú napríklad väzby dotknutej osoby na vykonávajúci štát, či ho považuje za miesto svojich rodinných, jazykových, kultúrnych, spoločenských alebo hospodárskych či iných väzieb na vykonávajúci štát.“
7
Podľa článku 25 uvedeného rámcového rozhodnutia s názvom „Výkon trestov na základe európskeho zatykača“:
„Bez toho, aby bolo dotknuté rámcové rozhodnutie [2002/584], ustanovenia tohto rámcového rozhodnutia sa primerane uplatňujú, pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami uvedeného rámcového rozhodnutia na výkon trestov, v prípadoch, keď sa členský štát rozhodne vykonať trest v prípadoch podľa článku 4 bodu 6 uvedeného rámcového rozhodnutia alebo keď na základe článku 5 bodu 3 uvedeného rámcového rozhodnutia uložil podmienku, že odsúdená osoba sa musí vrátiť na výkon trestu do dotknutého členského štátu, aby sa zabránilo beztrestnosti dotknutej osoby.“
Talianske právo
8
V článku 18a legge n. 69 – Disposizioni per conformare il diritto interno alla decisione quadro 2002/584/GAI del Consiglio, del 13 giugno 2002, relativa al mandato d’arresto europeo e alle procedure di consegna tra Stati membri (zákon č. 69 o ustanoveniach na zosúladenie vnútroštátneho práva s rámcovým rozhodnutím Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi) z 22. apríla 2005 (GURI č. 98 z 29. apríla 2005), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti sporu vo veci samej (ďalej len „zákon č. 69 z roku 2005“), sa stanovuje:
„1. Ak bol európsky zatykač vydaný na účely trestného stíhania, Corte d’appello [odvolací súd] môže odmietnuť odovzdanie v týchto prípadoch:
a)
ak sa európsky zatykač týka trestných činov, ktoré boli v zmysle talianskeho práva spáchané úplne alebo čiastočne na jeho území alebo na mieste, ktoré sa za také územie považuje, alebo trestných činov spáchaných mimo územia členského štátu vydávajúceho zatykač a ak talianske právo neumožňuje trestné stíhanie rovnakých trestných činov spáchaných mimo jeho územia;
b)
ak sa proti vyžiadanej osobe vedie trestné stíhanie pre ten istý skutok, pre ktorý bol európsky zatykač vydaný.
2. Ak bol európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, Corte d’appello [odvolací súd] môže odmietnuť odovzdanie vyžiadanej osoby, ak ide o talianskeho štátneho príslušníka alebo štátneho príslušníka iného členského štátu Únie, ktorý mal legálne a skutočne trvalý pobyt alebo sa legálne a skutočne zdržiaval na území Talianska počas obdobia najmenej piatich rokov, pokiaľ Corte d’appello [odvolací súd] rozhodne, že tento trest alebo ochranné opatrenie sa vykoná v Taliansku v súlade s jeho vnútroštátnym právom.“
9
Článok 19 tohto zákona stanovuje, že výkon európskeho zatykača talianskym súdnym orgánom v prípadoch vymenovaných v tomto článku podlieha určitým podmienkam. Tento článok konkrétne vo svojom odseku 1 písm. b) stanovuje, že ak bol európsky zatykač vydaný na účely začatia trestného stíhania proti talianskemu štátnemu príslušníkovi alebo štátnemu príslušníkovi iného členského štátu Únie, ktorý sa legálne a skutočne zdržiaval na území Talianska počas obdobia najmenej piatich rokov, výkon zatykača môže podliehať podmienke, že osoba po tom, ako bolo proti nej začaté trestné stíhanie, bude vrátená do Talianska s cieľom výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ktoré jej boli uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
10
Dňa 23. mája 2022 vydala Procureur de la République près le tribunal judiciaire de Rennes (prokuratúra pri súde Rennes) európsky zatykač na účely trestného stíhania proti PY, afganskému štátnemu príslušníkovi, obvinenému z trestných činov podielnictva, prania špinavých peňazí a účasti v zločineckej organizácii.
11
Corte d’appello di Lecce (Odvolací súd Lecce, Taliansko), vnútroštátny súd, na ktorý bola podaná žiadosť o vykonanie európskeho zatykača a ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci, v prvom rozsudku nariadil odovzdanie dotknutej osoby súdnemu orgánu vydávajúcemu zatykač.
12
Dňa 16. septembra 2022 Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) tento rozsudok čiastočne zrušil. Tento súd sa totiž domnieval, že Corte d’appello di Lecce (Odvolací súd Lecce) mal na jednej strane overiť, či a v akom rozsahu je PY trvalo usadený na území Talianska, a teda či boli splnené podmienky stanovené v článku 19 ods. 1 písm. b) zákona č. 69 z roku 2005. Na druhej strane podľa Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) mal vnútroštátny súd overiť, či je PY talianskym štátnym príslušníkom alebo štátnym príslušníkom tretej krajiny, a v tomto poslednom uvedenom prípade zohľadniť návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko) vo veci, v ktorej bol následne vydaný rozsudok Súdneho dvora zo 6. júna 2023, O. G. (Európsky zatykač proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny) (C‑700/21, ďalej len „rozsudok O. G., EU:C:2023:444 ).
13
V nadväznosti na rozhodnutie Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) zo 16. septembra 2022 vnútroštátny súd druhým rozsudkom opätovne nariadil odovzdanie dotknutej osoby francúzskym orgánom, pričom konštatoval, že otázka skutočného usadenia PY v Taliansku nevznikla. Podľa Corte d’appello di Lecce (Odvolací súd Lecce) v každom prípade neboli splnené podmienky potrebné na uplatnenie článkov 18a a 19 zákona č. 69 z roku 2005, keďže táto osoba nie je ani talianskym občanom, ani občanom iného členského štátu, ale afganským štátnym príslušníkom.
14
Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) zrušil aj tento druhý rozsudok, pričom sa domnieval, že dôkazy týkajúce sa preukázania usadenia dotknutej osoby v Taliansku neboli dostatočne posúdené.
15
Vnútroštátny súd, ktorému bola vec opätovne predložená, považuje za potrebné položiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu rámcového rozhodnutia 2002/584 a najmä prípadnej nezlučiteľnosti článkov 18a a 19 zákona č. 69 z roku 2005 s článkom 5 bodom 3 tohto rámcového rozhodnutia. Tieto vnútroštátne ustanovenia totiž neumožňujú vykonávajúcemu súdnemu orgánu, aby v prípade, že dotknutá osoba je štátnym príslušníkom tretieho štátu s trvalým pobytom v Taliansku, podriadil odovzdanie podmienke, že táto osoba bude po vypočutí vrátená do Talianska na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ktoré jej uloží členský štát vydávajúci zatykač.
16
Za týchto okolností Corte d’appello di Lecce (Odvolací súd Lecce) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Bráni článok 5 bod 3 [rámcového rozhodnutia 2002/584], vykladaný s ohľadom na článok 1 ods. 3 uvedeného rámcového rozhodnutia a na článok 7 [Charty], právnej úprave, akou je talianska právna úprava, ktorá – v rámci konania o európskom zatykači vydanom na účely trestného stíhania – bezpodmienečne a automaticky zabraňuje tomu, aby vykonávajúce súdne orgány odmietli odovzdať štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa zdržiavajú alebo majú trvalý pobyt na území vykonávajúceho štátu, a to bez ohľadu na väzby, ktoré s týmto štátom majú?
2.
V prípade kladnej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku, na základe akých kritérií a predpokladov sa majú tieto väzby považovať za natoľko významné, že od vykonávajúcich súdnych orgánov vyžadujú, aby odmietli odovzdanie?“
17
Okrem toho vnútroštátny súd požiadal, aby bol tento návrh prejednaný v skrátenom konaní v súlade s článkom 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
Konanie na Súdnom dvore
18
Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 14. novembra 2022 bolo konanie prerušené až do vydania konečného rozhodnutia vo veci C‑700/21. Po vyhlásení rozsudku zo 6. júna 2023 vo veci O. G. konanie na základe rozhodnutia predsedu Súdneho dvora z 9. júna 2023 pokračovalo.
19
Pokiaľ ide o návrh vnútroštátneho súdu na prejednanie tejto veci v skrátenom konaní, treba konštatovať, že vzhľadom na úmysel rozhodnúť odôvodneným uznesením v súlade s článkom 99 rokovacieho poriadku sa konanie o tomto návrhu zastavuje (pozri analogicky uznesenie zo 16. decembra 2021, Fedasil, C‑505/21 , EU:C:2021:1049 , bod 35 ).
O prejudiciálnych otázkach
20
V súlade s článkom 99 svojho rokovacieho poriadku môže Súdny dvor kedykoľvek na návrh sudcu spravodajcu, po vypočutí generálneho advokáta, rozhodnúť vo veci formou odôvodneného uznesenia, a to najmä v tom prípade, ak možno odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku jednoznačne vyvodiť z judikatúry.
21
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že súdna spolupráca stanovená v článku 267 ZFEÚ je založená na jednoznačnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Na jednej strane Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmlúv a aktov prijatých inštitúciami, orgánmi, úradmi alebo agentúrami Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. mája 2021, Asociažia Forumul Judecătorilor din România a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19 , EU:C:2021:393 , bod 201 , ako aj citovanú judikatúru). Na druhej strane v súlade s bodom 11 odporúčaní Súdneho dvora pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálneho konania ( Ú. v. EÚ C 380, 2019, s. 1 ) prináleží vnútroštátnym súdom, aby vo veci, ktorá im bola predložená, vyvodili konkrétne závery s prihliadnutím na výklad poskytnutý Súdnym dvorom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2018, Roche Lietuva, C‑413/17 , EU:C:2018:865 , bod 43 ).
22
V prejednávanej veci sa Súdny dvor domnieva, že výklad práva Únie požadovaný vnútroštátnym súdom možno jednoznačne vyvodiť z rozsudku O. G. V prejednávanej veci teda treba uplatniť článok 99 rokovacieho poriadku.
23
Ako vyplýva z bodu 21 tohto uznesenia, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v spore vo veci samej vyvodil konkrétne závery s prihliadnutím na výklad vyplývajúci z tejto judikatúry Súdneho dvora.
O prvej otázke
24
Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá bezpodmienečne a automaticky bráni súdnemu orgánu vykonávajúceho členského štátu podriadiť odovzdanie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má trvalý pobyt na území tohto členského štátu, podmienke, že táto osoba bude po vypočutí vrátená do uvedeného členského štátu na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ktoré jej boli uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač.
25
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor, ktorému bol predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu článku 1 ods. 3 a článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, v bode 38 rozsudku O. G. rozhodol, že miera voľnej úvahy, ktorou disponuje členský štát, keď sa rozhodne prebrať dôvod na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača stanovený v tomto poslednom uvedenom ustanovení, nemôže byť neobmedzená.
26
V prvom rade je totiž uvedený členský štát v súlade s článkom 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia povinný dodržiavať základné práva a zásady uvedené v článku 6 ZEÚ, medzi ktoré patrí zásada rovnosti pred zákonom, ktorá je zaručená v článku 20 Charty. Toto ustanovenie sú členské štáty v súlade s článkom 51 ods. 1 Charty povinné dodržiavať pri vykonávaní práva Únie, čo je v prípade, že preberajú dôvod na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača stanovený v článku 4 bode 6 uvedeného rámcového rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok O.G., body 39 a 40), splnené.
27
Keďže článok 20 Charty neobsahuje žiadne obmedzenie svojej pôsobnosti, zásada rovnosti pred zákonom sa uplatňuje na všetky situácie, ktoré upravuje právo Únie. Táto zásada vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rozdielnymi rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri v tomto zmysle rozsudok O. G., body 41 a 42, ako aj citovanú judikatúru).
28
Pri posudzovaní podmienok na uplatnenie článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa Súdny dvor v bode 44 rozsudku O. G. domnieval, že treba určiť, či je situácia štátneho príslušníka tretej krajiny, na ktorého bol vydaný európsky zatykač na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody a ktorý sa zdržiava alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, porovnateľná so situáciou štátneho príslušníka tohto členského štátu alebo so situáciou štátneho príslušníka iného členského štátu, ktorý sa zdržiava alebo má trvalý pobyt v uvedenom členskom štáte a na ktorého bol vydaný takýto zatykač.
29
Pokiaľ ide najmä o podmienku „trvalého pobytu“ stanovenú v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, Súdny dvor už rozhodol, že vyžiadaná osoba „má trvalý pobyt“ vo vykonávajúcom členskom štáte vtedy, ak si založila svoj skutočný pobyt v tomto členskom štáte. Z toho vyplýva, že z hľadiska tejto podmienky sa štátny príslušník tretej krajiny, na ktorého bol vydaný európsky zatykač a ktorý má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, nachádza v situácii porovnateľnej so situáciou štátneho príslušníka tohto členského štátu alebo so situáciou štátneho príslušníka iného členského štátu, ktorý má trvalý pobyt v uvedenom členskom štáte a na ktorého bol vydaný takýto zatykač (pozri v tomto zmysle rozsudok O. G., bod 47).
30
Okrem toho v bode 49 rozsudku O. G. Súdny dvor rozhodol, že vykonávajúci súdny orgán musí po tom, čo najmä overil, či je splnená podmienka „trvalého pobytu“, ktorá je uvedená v predchádzajúcom bode tohto uznesenia, určiť, či existuje legitímny záujem, ktorý odôvodňuje, aby trest, ktorý bol uložený v členskom štáte vydávajúcom zatykač, bol vykonaný na území vykonávajúceho členského štátu. Toto posúdenie umožňuje tomuto orgánu zohľadniť cieľ sledovaný článkom 4 bodom 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý podľa ustálenej judikatúry spočíva v tom, aby sa zvýšili šance na sociálnu nápravu vyžiadanej osoby po uplynutí doby trestu, na ktorý bola táto osoba odsúdená (rozsudok z 13. decembra 2018, Sut, C‑514/17 , EU:C:2018:1016 , body 33 a 36 , ako aj citovaná judikatúra). Občania Únie a štátni príslušníci tretích krajín, ktorí spĺňajú podmienku uvedenú v bode 29 tohto uznesenia, môžu mať porovnateľné šance na sociálnu nápravu, ak v prípade, že bol na nich vydaný európsky zatykač na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, vykonávajú svoj trest alebo ochranné opatrenie vo vykonávajúcom členskom štáte.
31
Za týchto podmienok Súdny dvor v bode 51 rozsudku O. G. rozhodol, že vnútroštátnu právnu úpravu, ktorou sa do vnútroštátneho práva preberá článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, nemožno považovať za zlučiteľnú so zásadou rovnosti pred zákonom zakotvenou v článku 20 Charty, ak sa na jej základe zaobchádza rozdielne na jednej strane s vlastnými štátnymi príslušníkmi a ostatnými občanmi Únie a na druhej strane so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, pričom sa týmto štátnym príslušníkom tretích krajín bezpodmienečne a automaticky odmieta, aby sa na nich uplatnil dôvod pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača stanovený v tomto ustanovení, a to aj keď sa títo štátni príslušníci tretích krajín zdržiavajú alebo majú trvalý pobyt na území tohto členského štátu, pričom sa nezohľadňuje stupeň integrácie uvedených štátnych príslušníkov tretích krajín do spoločnosti uvedeného členského štátu. Nemožno totiž usudzovať, že takéto rozdielne zaobchádzanie môže byť objektívne odôvodnené v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 42 rozsudku O. G.
32
V druhom rade Súdny dvor v bode 53 rozsudku O. G. rozhodol, že prebratie článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 nemôže mať za dôsledok to, že bude vykonávajúci súdny orgán zbavený miery voľnej úvahy potrebnej na to, aby mohol rozhodnúť, či s ohľadom na cieľ sociálnej nápravy uvedený v tomto ustanovení je alebo nie je opodstatnené odmietnuť výkon európskeho zatykača.
33
Ako však bolo pripomenuté v bode 55 rozsudku O. G., článok 18a zákona č. 69 z roku 2005, ktorým sa preberá článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 do talianskeho práva, obmedzuje uplatnenie dôvodu pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, uvedeného v tomto poslednom uvedenom ustanovení, len na talianskych štátnych príslušníkov a štátnych príslušníkov iných členských štátov, takže štátni príslušníci tretích krajín sú bezpodmienečne a automaticky vylúčení z toho, aby sa na nich tento dôvod uplatnil, pričom sa v tejto súvislosti vykonávajúcemu súdnemu orgánu neponecháva žiadna miera voľnej úvahy, a to napriek tomu, že uvedený článok 4 bod 6 neobmedzuje pôsobnosť uvedeného dôvodu len na občanov Únie.
34
Za týchto podmienok Súdny dvor v bode 56 rozsudku O. G. konštatoval, že v prípade, že je osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, štátnym príslušníkom tretej krajiny, takáto vnútroštátna právna úprava zbavuje vykonávajúci súdny orgán právomoci posúdiť, a to s prihliadnutím na osobitné okolnosti každého prípadu, či väzby tejto osoby s vykonávajúcim členským štátom sú dostatočné na to, aby sa cieľ sociálnej nápravy, ktorý je sledovaný týmto ustanovením, lepšie dosiahol vtedy, ak uvedená osoba vykoná svoj trest v tomto členskom štáte, a tým dochádza k ohrozeniu uvedeného cieľa.
35
Vzhľadom na všetky tieto úvahy Súdny dvor v bode 58 rozsudku O. G. rozhodol, že článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení so zásadou rovnosti pred zákonom zakotvenou v článku 20 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorou sa tento článok 4 bod 6 preberá a ktorá bezpodmienečne a automaticky vylučuje, aby sa na akéhokoľvek štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa zdržiava alebo má trvalý pobyt na území tohto členského štátu, uplatnil dôvod pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, ktorý je upravený v tomto ustanovení, pričom vykonávajúci súdny orgán nemá možnosť posúdiť väzby tohto štátneho príslušníka s uvedeným členským štátom.
36
Pokiaľ ide o článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, po prvé, čo sa týka porovnateľnosti situácie občana Únie, na ktorého sa vzťahuje európsky zatykač upravený v tomto ustanovení, so situáciou štátneho príslušníka tretej krajiny, na ktorého sa vzťahuje takýto zatykač, treba konštatovať, že toto ustanovenie sa môže rovnako ako článok 4 bod 6 toho istého rámcového rozhodnutia uplatniť na každú osobu, ktorá „má trvalý pobyt“ vo vykonávajúcom členskom štáte. Pokiaľ ide o podmienku „trvalého pobytu“, článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 nestanovuje žiadny údaj, ktorý by odôvodňoval rozlišovanie situácie štátneho príslušníka tretej krajiny od situácie občana Únie. Štátny príslušník tretej krajiny, na ktorého bol vydaný európsky zatykač na účely trestného konania a ktorý má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, sa tak nachádza v situácii porovnateľnej so situáciou štátneho príslušníka tohto členského štátu alebo so situáciou štátneho príslušníka iného členského štátu, ktorý má trvalý pobyt v uvedenom členskom štáte a na ktorého bol vydaný takýto zatykač. Z toho vyplýva, že podľa článku 20 Charty sa so situáciami týchto osôb nemôže zaobchádzať rozdielne.
37
Okrem toho, pokiaľ ide o cieľ článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, treba pripomenúť, že cieľom tohto ustanovenia je podporiť vyhliadky sociálnej nápravy štátneho občana alebo osoby, ktorá má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, tým, že jej umožní na území tohto členského štátu vykonať trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie spojené s odňatím slobody, ktoré budú tejto osobe po jej odovzdaní pri výkone európskeho zatykača uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač [pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu), C‑314/18 , EU:C:2020:191 , bod 48 ]. Ako však vyplýva z bodu 30 tohto uznesenia, tento cieľ sa zhoduje s cieľom článku 4 bodu 6 tohto rámcového rozhodnutia. Občania Únie a štátni príslušníci tretích krajín, na ktorých sa vzťahuje európsky zatykač na účely trestného stíhania, majú, pokiaľ spĺňajú podmienku „trvalého pobytu“ uvedenú v bode 29 tohto uznesenia, porovnateľné vyhliadky sociálnej nápravy v prípade, že by vo vykonávajúcom členskom štáte vykonávali trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie spojené s odňatím slobody uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač.
38
Po druhé z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že články 18a a 19 zákona č. 69 z roku 2005, ktorými sa preberá článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 do talianskeho práva, v podstate obmedzujú uplatnenie tohto posledného uvedeného ustanovenia len na talianskych štátnych príslušníkov a štátnych príslušníkov iných členských štátov, takže štátni príslušníci tretích krajín sú bezpodmienečne a automaticky vylúčení z pôsobnosti uvedeného ustanovenia, pričom sa v tejto súvislosti vykonávajúcemu súdnemu orgánu neponecháva žiadna miera voľnej úvahy, a to napriek tomu, že uvedený článok 5 bod 3 neobmedzuje svoju pôsobnosť len na občanov Únie.
39
Ak je teda osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely trestného stíhania, štátnym príslušníkom tretej krajiny s trvalým pobytom v Taliansku, takáto vnútroštátna právna úprava zbavuje vykonávajúci súdny orgán právomoci posúdiť, a to s prihliadnutím na osobitné okolnosti dotknutého prípadu, či väzby tejto osoby s vykonávajúcim členským štátom sú dostatočné na to, aby sa cieľ sociálnej nápravy, ktorý je sledovaný týmto ustanovením, lepšie dosiahol v prípade, že uvedená osoba vykoná svoj trest v tomto členskom štáte, a tým dochádza k ohrozeniu uvedeného cieľa.
40
Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení so zásadou rovnosti pred zákonom zakotvenou v článku 20 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá bezpodmienečne a automaticky bráni súdnemu orgánu vykonávajúceho členského štátu podriadiť odovzdanie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má trvalý pobyt na území tohto členského štátu, podmienke, že táto osoba bude po vypočutí vrátená do uvedeného členského štátu na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ktoré jej boli uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač.
O druhej otázke
41
Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že na účely posúdenia, či treba výkon európskeho zatykača na účely trestného stíhania vydaného na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má trvalý pobyt na území vykonávajúceho členského štátu, podriadiť podmienke stanovenej v tomto ustanovení, musí vykonávajúci súdny orgán posúdiť skutočnosti, ktoré môžu naznačovať, či medzi týmto štátnym príslušníkom a vykonávajúcim členským štátom existujú väzby preukazujúce, že je v tomto štáte dostatočne integrovaný, a ak áno, aké sú tieto skutočnosti.
42
V tejto súvislosti Súdny dvor v bode 68 rozsudku O. G. rozhodol, že článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely posúdenia, či treba odmietnuť výkon európskeho zatykača vydaného na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa zdržiava alebo má trvalý pobyt na území vykonávajúceho členského štátu, musí vykonávajúci súdny orgán vykonať celkové posúdenie všetkých konkrétnych skutočností, ktoré charakterizujú situáciu tohto štátneho príslušníka a ktoré môžu naznačovať, či medzi týmto štátnym príslušníkom a vykonávajúcim členským štátom existujú väzby, ktoré preukazujú, že je v tomto štáte dostatočne integrovaný, a že preto ak k výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ktoré mu boli uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač, dôjde vo vykonávajúcom členskom štáte, prispeje to k zvýšeniu jeho šancí na sociálnu nápravu po výkone tohto trestu alebo ochranného opatrenia. Medzi tieto skutočnosti patria rodinné, jazykové, kultúrne, sociálne alebo ekonomické väzby, ktoré tento štátny príslušník tretej krajiny udržiava s vykonávajúcim členským štátom, ako aj povaha, dĺžka a podmienky jeho pobytu v tomto členskom štáte.
43
Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 36 a 37 tohto uznesenia, pokiaľ ide o pôsobnosť a cieľ článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, treba celkové posúdenie uvedené v predchádzajúcom bode tohto uznesenia vykonať aj v rámci uplatňovania tohto posledného uvedeného ustanovenia.
44
Za týchto podmienok treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely posúdenia, či treba výkon európskeho zatykača vydaného na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má trvalý pobyt na území vykonávajúceho členského štátu, podriadiť podmienke stanovenej v tomto ustanovení, musí vykonávajúci súdny orgán vykonať celkové posúdenie všetkých konkrétnych skutočností, ktoré charakterizujú situáciu tohto štátneho príslušníka a ktoré môžu naznačovať, či medzi týmto štátnym príslušníkom a vykonávajúcim členským štátom existujú väzby, ktoré preukazujú, že je v tomto štáte dostatočne integrovaný, a že preto ak k výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ktoré mu boli uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač, dôjde vo vykonávajúcom členskom štáte, prispeje to k zvýšeniu jeho šancí na sociálnu nápravu po výkone tohto trestu alebo ochranného opatrenia. Medzi tieto skutočnosti patria rodinné, jazykové, kultúrne, sociálne alebo ekonomické väzby, ktoré tento štátny príslušník tretej krajiny udržiava s vykonávajúcim členským štátom, ako aj povaha, dĺžka a podmienky jeho pobytu v tomto členskom štáte.
O trovách
45
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:
1.
Článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi v spojení so zásadou rovnosti pred zákonom zakotvenou v článku 20 Charty základných práv Európskej únie
sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá bezpodmienečne a automaticky bráni súdnemu orgánu vykonávajúceho členského štátu podriadiť odovzdanie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má trvalý pobyt na území tohto členského štátu, podmienke, že táto osoba bude po vypočutí vrátená do uvedeného členského štátu na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ktoré jej boli uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač.
2.
Článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV
sa má vykladať v tom zmysle, že:
na účely posúdenia, či treba výkon európskeho zatykača vydaného na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má trvalý pobyt na území vykonávajúceho členského štátu, podriadiť podmienke stanovenej v tomto ustanovení, musí vykonávajúci súdny orgán vykonať celkové posúdenie všetkých konkrétnych skutočností, ktoré charakterizujú situáciu tohto štátneho príslušníka a ktoré môžu naznačovať, či medzi týmto štátnym príslušníkom a vykonávajúcim členským štátom existujú väzby, ktoré preukazujú, že je v tomto štáte dostatočne integrovaný, a že preto ak k výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ktoré mu boli uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač, dôjde vo vykonávajúcom členskom štáte, prispeje to k zvýšeniu jeho šancí na sociálnu nápravu po výkone tohto trestu alebo ochranného opatrenia. Medzi tieto skutočnosti patria rodinné, jazykové, kultúrne, sociálne alebo ekonomické väzby, ktoré tento štátny príslušník tretej krajiny udržiava s vykonávajúcim členským štátom, ako aj povaha, dĺžka a podmienky jeho pobytu v tomto členskom štáte.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: taliančina.