T-208/22

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie , v zastúpení: A. Limonet a V. Piessevaux, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora),

v zložení: predseda komory L. Truchot, sudcovia H. Kanninen, R. Frendo (spravodajkyňa), M. Sampol Pucurull a T. Perišin,

Žalobkyňa Kinda Machlúf (Makhlouf) sa svojou žalobou domáha na jednej strane na základe článku 263 ZFEÚ po prvé zrušenia vykonávacieho rozhodnutia Rady (SZBP) 2022/242 z 21. februára 2022, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2013/255/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii ( Ú. v. EÚ L 40, 2022, s. 26 ), a vykonávacieho nariadenia (EÚ) 2022/237 z 21. februára 2022, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 36/2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii ( Ú. v. EÚ L 40, 2022, s. 6 ) (ďalej spoločne len „pôvodné akty“), a po druhé zrušenia rozhodnutia Rady (SZBP) 2023/1035 z 25. mája 2023, ktorým sa mení rozhodnutie 2013/255/SZBP o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii ( Ú. v. EÚ L 139, 2023, s. 49 ), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2023/1027 z 25. mája 2023, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 36/2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii ( Ú. v. EÚ L 139, 2023, s. 1 ) (ďalej spoločne len „akty o zachovaní“), v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú (ďalej spoločne len „napadnuté akty“), a na druhej strane sa na základe článku 268 ZFEÚ domáha náhrady škody, ktorú údajne utrpela v dôsledku prijatia napadnutých aktov.

I. Okolnosti predchádzajúce sporu a skutkové okolnosti po podaní žaloby

2

Žalobkyňa je jednou z dcér Mohammeda Machlúfa, podnikateľa so sýrskou štátnou príslušnosťou.

3

Prejednávaná vec súvisí s reštriktívnymi opatreniami, ktoré od roku 2011 prijala Rada Európskej únie voči Sýrii a osobám zodpovedným za násilný zásah proti sýrskemu civilnému obyvateľstvu.

7

Rada prijala 18. januára 2012 nariadenie (EÚ) č. 36/2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 442/2011 ( Ú. v. EÚ L 16, 2012, s. 1) , a 31. mája 2013 rozhodnutie 2013/255/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii ( Ú. v. EÚ L 147, 2013, s. 14 ) (ďalej spoločne len „základné akty“) najmä s cieľom uložiť reštriktívne opatrenia voči osobám, ktoré majú prospech z politiky sýrskeho režimu alebo ho podporujú, a osobám, ktoré sú s nimi spojené. Ich mená sú teraz uvedené v prílohe II nariadenia č. 36/2012 a v prílohe rozhodnutia 2013/255 (ďalej len „sporné zoznamy“).

8

Vzhľadom na závažnosť situácie v Sýrii, ako vyplýva z jeho odôvodnenia 5, Rada 12. októbra 2015 prijala rozhodnutie (SZBP) 2015/1836, ktorým sa mení rozhodnutie 2013/255 ( Ú. v. EÚ L 266, 2015, s. 75 ), a nariadenie (EÚ) 2015/1828, ktorým sa mení nariadenie č. 36/2012 ( Ú. v. EÚ L 266, 2015, s. 1 ) (ďalej spoločne len „akty z roku 2015“).

9

V tejto súvislosti Rada vzhľadom na to, že sa domnievala, že reštriktívne opatrenia pôvodne prijaté rozhodnutím 2011/273 neumožňujú skoncovať s násilnými represiami sýrskeho režimu voči civilnému obyvateľstvu, rozhodla, ako vyplýva z odôvodnenia 5 rozhodnutia 2015/1836, že „je potrebné zachovať a zabezpečiť účinnosť uložených reštriktívnych opatrení ich ďalším rozpracovaním, pričom sa zachová cielený a rozdielny prístup a prihliadne sa na humanitárnu situáciu sýrskeho obyvateľstva“, pričom sa domnievala, že „vzhľadom na osobitnú situáciu v Sýrii majú z hľadiska účinnosti týchto reštriktívnych opatrení osobitný význam určité kategórie osôb a subjektov“.

13

Dňa 12. septembra 2020 zomrel Mohammed Machlúf (ďalej len „zosnulý“). K tomuto dátumu jeho meno ešte figurovalo v sporných zoznamoch.

14

Dňa 21. februára 2022 Rada pôvodnými aktmi zapísala meno žalobkyne do riadku 321 sporných zoznamov z tohto dôvodu:

„Dcéra Mohammeda Makhloufa. Členka rodiny Machlúfovcov (Makhlouf).“

15

Rada zamietla žiadosť o preskúmanie listom z 31. mája (ďalej len „odpoveď Rady“) s odôvodnením, že existujú dostatočné dôvody na zachovanie zápisu mena žalobkyne v sporných zoznamoch ako členky rodiny Machlúfovcov a dedičky zosnulého. Pri tejto príležitosti žalobkyni na podporu dôvodu zápisu jej mena do uvedených zoznamov oznámila rozhodnutie o začatí dedičského konania, ako aj spis obsahujúci dodatočné dôkazy v jej neprospech (ďalej len „doplňujúci spis“). Tieto skutočnosti rovnako ako uvedené rozhodnutie boli k dispozícii v čase prijatia napadnutých aktov.

19

Rada vo svojej odpovedi informovala žalobkyňu o prijatí rozhodnutia Rady (SZBP) 2022/849 z 30. mája 2022, ktorým sa mení rozhodnutie 2013/255 ( Ú. v. EÚ L 148, 2022, s. 52 ), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2022/840 z 31. mája 2022, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 36/2012 ( Ú. v. EÚ L 148, 2022, s. 8 ), ktorými ponechala jej meno na sporných zoznamoch až do 1. júna 2023.

20

Dňa 25. mája 2023 Rada prijala akty o zachovaní, ktorými v podstate predĺžila uplatňovanie základných aktov a sporných zoznamov, najmä vo vzťahu k žalobkyni, do 1. júna 2024.

II. Návrhy účastníkov konania

–

uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

22

Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zamietol žalobu v celom rozsahu,

23

Žalobkyňa sa svojím návrhom na úpravu žaloby usiluje rozšíriť pôsobnosť žaloby na základe článku 86 rokovacieho poriadku tak, aby bolo jej predmetom zrušenie aktov o zachovaní v rozsahu, v akom sa jej týkajú.

24

Rada na pojednávaní spochybnila prípustnosť úpravy žaloby, pričom tvrdila, že žalobkyňa nenapadla rozhodnutie 2022/849 ani vykonávacie nariadenie 2022/840, ktorými bol zachovaný v platnosti zápis jej mena do sporných zoznamov pred prijatím aktov o zachovaní.

25

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 86 ods. 1 rokovacieho poriadku, „ak je akt, ktorého zrušenie sa navrhuje, nahradený alebo zmenený iným aktom s rovnakým predmetom, žalobca môže pred skončením ústnej časti konania… upraviť žalobu tak, aby prihliadala na túto novú okolnosť“.

29

Z toho vyplýva, že v súlade s cieľom hospodárnosti konania, na ktorom je založený článok 86 rokovacieho poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2018, Almaz‑Antey/Rada, T‑515/15 , neuverejnený, EU:T:2018:545 , body 43 a 44 ), bola žalobkyňa po tom, čo sa žalobou domáhala zrušenia pôvodných aktov, v rámci tohto konania oprávnená upraviť žalobu s cieľom domáhať sa aj zrušenia aktov o zachovaní, hoci predtým neupravila žalobu s cieľom domáhať sa zrušenia rozhodnutia 2022/849 a vykonávacieho nariadenia 2022/840.

30

Je preto potrebné dospieť k záveru, že úprava žaloby je prípustná.

B. O návrhoch na zrušenie

31

po tretie a po štvrté na protiprávnom obmedzení výkonu základných práv.

1.

O prvom žalobnom dôvode založenom v podstate na porušení procesných záruk

32

Tento žalobný dôvod sa v podstate skladá z dvoch častí. V prvej časti žalobkyňa tvrdí, že Rada porušila jej právo na obhajobu tým, že ju nevypočula pred prijatím pôvodných aktov. V druhej časti vytýka Rade, že na žiadosť o preskúmanie odpovedala stručne, čo preukazuje, že Rada túto žiadosť v rozpore so svojou povinnosťou dôkladne a nestranne nepreskúmala.

a)

V súlade s článkom 86 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak je akt, ktorého zrušenie sa navrhuje, nahradený alebo zmenený iným aktom s rovnakým predmetom, žalobca môže pred skončením ústnej časti konania alebo pred rozhodnutím Všeobecného súdu, že vec prejedná bez ústnej časti konania, upraviť žalobu tak, aby prihliadala na túto novú okolnosť. Okrem toho článok 86 ods. 4 písm. b) rokovacieho poriadku stanovuje, že návrh na úpravu žaloby obsahuje v prípade potreby upravené dôvody a tvrdenia.

36

Z judikatúry vyplýva, že ak neskorší akt napadnutý prostredníctvom úpravy žaloby je v podstate rovnaký ako pôvodne napadnutý akt alebo ak sa od neho odlišuje iba čisto formálnymi rozdielmi, nemožno vylúčiť, že žalobca tým, že neuviedol vo svojom návrhu na úpravu samotné upravené dôvody a tvrdenia, mal v úmysle implicitne, ale nevyhnutne odkázať na dôvody a tvrdenia svojej žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. januára 2019, Haswani/Rada, C‑313/17 P , EU:C:2019:57 , bod 37 ).

37

V takom prípade je v rámci preskúmania prípustnosti návrhu na úpravu žaloby úlohou Všeobecného súdu overiť, či akt napadnutý prostredníctvom úpravy žaloby obsahuje vo vzťahu k aktu napadnutému žalobou natoľko podstatné rozdiely, že je nevyhnutné upraviť dôvody a tvrdenia uvedené na podporu žaloby (rozsudok z 24. januára 2019, Haswani/Rada, C‑313/17 P , EU:C:2019:57 , bod 38 ).

38

Naopak, efekt prekvapenia, ktorý odôvodňuje výnimku z práva byť vypočutý pred prijatím reštriktívnych opatrení, už nie je potrebný v čase prijatia aktov o zachovaní. Z toho vyplýva, že postup, ktorý vedie k prijatiu aktov o zachovaní, sa podstatne líši od postupu, ktorý vedie k prijatiu pôvodných aktov, čo si vyžaduje úpravu žalobných dôvodov a tvrdení predložených na podporu žaloby, ktoré sa týkajú údajných nezrovnalostí v postupe prijímania pôvodných aktov.

42

Ako je však zdôraznené v bode 33 vyššie, žalobkyňa sa v návrhu na úpravu žaloby obmedzuje na tvrdenie, že „rozširuje svoju žalobu o neplatnosť“ na akty o zachovaní a že „odkazuje na skutkové okolnosti a jednotlivé žalobné dôvody uvedené v žalobe“. Tvrdenia založené na procesných nezrovnalostiach, ktorých sa údajne dopustila Rada, uvedené v žalobe v rámci tohto žalobného dôvodu sa týkali výlučne pôvodných aktov a boli prevzaté do návrhu na úpravu žaloby bez toho, aby k nim bolo pripojené čo i len najmenšie vysvetlenie umožňujúce pochopiť, ako ich možno preniesť do osobitného kontextu postupu prijímania aktov o zachovaní.

43

Vzhľadom na to, že v návrhu na úpravu žaloby nie je uvedené nijaké tvrdenie týkajúce sa procesných nezrovnalostí, v dôsledku ktorých môžu byť akty o zachovaní protizákonné, teda treba tento žalobný dôvod uvedený v návrhu na úpravu žaloby zamietnuť ako neprípustný v rozsahu, v akom je vznesený na podporu návrhu na zrušenie aktov o zachovaní.

44

Po prvé treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry reštriktívne opatrenia prijaté Úniou nezahŕňajú konfiškáciu majetku dotknutých osôb ako príjmov z trestnej činnosti, ale zmrazenie ako preventívne opatrenie, takže nepredstavujú trestnoprávnu sankciu. Okrem toho neznamenajú nijaké obvinenie tohto charakteru [pozri rozsudok z 21. júla 2016, Hassan/Rada, T‑790/14 , EU:T:2016:429 , bod 77 (neuverejnený) a citovanú judikatúru].

47

Z toho vyplýva, že argumentácia žalobkyne založená na údajnej trestnoprávnej povahe reštriktívnych opatrení nemôže uspieť.

48

Po druhé a stále na úvod treba pripomenúť, že hoci základné práva uznané EDĽP sú súčasťou práva Únie ako všeobecné zásady, ako potvrdzuje článok 6 ods. 3 ZEÚ, EDĽP nepredstavuje, pokiaľ k nemu Únia nepristúpi, právny nástroj formálne začlenený do právneho poriadku Únie (pozri rozsudok z 3. septembra 2015, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Komisia, C‑398/13 P , EU:C:2015:535 , bod 45 a citovanú judikatúru).

49

Ako však tvrdí Rada, z ustálenej judikatúry vyplýva, že v prípade prvého zapísania osoby alebo subjektu na zoznam osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, Rada nie je povinná vopred oznámiť dotknutej osobe alebo subjektu dôvody, na ktorých zamýšľa založiť tento zápis. Aby totiž nebola narušená účinnosť takého opatrenia, musí samotnou svojou povahou využívať efekt prekvapenia a uplatniť sa okamžite. V takom prípade teda v zásade stačí, aby inštitúcia oznámila dotknutej osobe alebo subjektu dôvody a priznala im právo na vypočutie súbežne s prijatím rozhodnutia alebo bezprostredne po ňom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P , EU:C:2008:461 , body 338 až 341 , a z 1. októbra 2020, Machlúf/Rada, C‑157/19 P , neuverejnený, EU:C:2020:777 , bod 43 ).

53

V prejednávanej veci treba v prvom rade poukázať na to, že Rada v pôvodných aktoch po prvý raz prijala reštriktívne opatrenia voči žalobkyni, takže v súlade s judikatúrou citovanou v bode 52 vyššie nebola povinná vypočuť ju pred ich prijatím.

54

Ďalej zo spisu vyplýva, že 22. februára 2022, teda v deň prijatia pôvodných aktov, bolo v Úradnom vestníku Európskej únie uverejnené oznámenie určené osobám, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia uložené týmito aktmi ( Ú. v. EÚ C 85 I, 2022, s. 10 ). Týmto oznámením bola žalobkyňa okrem iného informovaná o tom, že môže predložiť Rade žiadosť o preskúmanie zaradenia svojho mena do sporných zoznamov. Za týchto podmienok si Rada tiež splnila povinnosť informovať žalobkyňu o dôvodoch zapísania jej mena do uvedených zoznamov v zmysle judikatúry citovanej v bode 52 vyššie.

58

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako už bolo uvedené v bode 52 vyššie, podľa ustálenej judikatúry má výnimka z výkonu práva dotknutej osoby byť vypočutá pred prvým zaradením jej mena do zoznamu osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, zabezpečiť prekvapivý účinok najmä zmrazenia finančných prostriedkov, aby nebola ohrozená účinnosť činnosti Únie.

59

Ako tvrdí žalobkyňa, v prejednávanej veci bolo ku dňu prijatia pôvodných aktov meno zosnulého stále uvedené v sporných zoznamoch napriek jeho úmrtiu 12. septembra 2020. Jeho meno bolo vymazané až rozhodnutím 2022/306 a vykonávacím nariadením 2022/299, ktoré nadobudli účinnosť 25. februára 2022, teda štyri dni po zaradení mena žalobkyne do týchto zoznamov.

60

Je pravda, že výkon práva žalobkyne na obhajobu pred prijatím pôvodných aktov nemohol ohroziť účinnosť činnosti Únie, pokiaľ ide o majetok, ktorý žalobkyňa zdedila a ktorý zostal zmrazený z dôvodu ponechania mena zosnulého v sporných zoznamoch niekoľko mesiacov po jeho smrti.

c)

O druhej časti žalobného dôvodu založenej na stručnej odpovedi Rady

64

Žalobkyňa vytýka Rade, že na žiadosť o preskúmanie odpovedala stručne alebo dokonca „rýchlo“ bez „minimálnej analýzy dôvodnosti dôkazov v prospech“, ktoré predložila. Rada tým podľa nej porušila povinnosť starostlivo a nestranne preskúmať túto žiadosť, čím porušila jej právo na obhajobu.

65

V prejednávanej veci žalobkyňa v žiadosti o preskúmanie v podstate tvrdila, že už si usporiadala život mimo Sýrie, kde navyše nikdy nezohrávala nijakú politickú alebo hospodársku úlohu a už vôbec nemala väzby na vládnuci režim. V tejto súvislosti predložila dokumenty preukazujúce, že uzavrela manželstvo s poľským štátnym príslušníkom, ktorý vlastní podiely v spoločnostiach založených podľa poľského práva. Predložila tiež nájomnú zmluvu a kópiu dvoch pobytových preukazov, aby preukázala, že už nežije v Sýrii.

69

Skutočnosť, že Rada nedospela k záveru, že pôvodné akty neboli dôvodné, teda nemôže znamenať, že sa neoboznámila s dôkazmi a tvrdeniami, ktoré žalobkyňa predložila v rámci svojej žiadosti o preskúmanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 2018, Ezz a i./Rada, T‑288/15 , EU:T:2018:619 , body 330 a 331 ).

70

Okrem toho Rada vo svojej odpovedi uviedla, že preskúmala pripomienky žalobkyne a dospela k záveru, že tieto pripomienky nespochybňujú jej posúdenie, takže existujú dostatočné dôvody na zachovanie zápisu mena žalobkyne v sporných zoznamoch ako členky rodiny Machlúfovcov a dedičky zosnulého. K tejto odpovedi boli priložené podporné dokumenty, na ktorých boli založené pôvodné akty.

71

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že Rada si splnila povinnosti, pokiaľ ide o dodržanie práva žalobkyne na vypočutie počas konania, ktoré viedlo k prijatiu pôvodných aktov.

74

Rada spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

a)

Úvodné pripomienky

75

Na úvod treba poukázať na to, že tento žalobný dôvod treba považovať za založený na nesprávnom posúdení, a nie na zjavne nesprávnom posúdení. Hoci totiž je pravda, že Rada disponuje určitou mierou voľnej úvahy, keď v jednotlivých prípadoch rozhoduje o tom, či sú splnené právne kritériá, na ktorých sú založené predmetné reštriktívne opatrenia, nič to nemení na tom, že súdy Únie musia zabezpečiť v zásade úplné preskúmanie zákonnosti všetkých aktov Únie (pozri rozsudok z 26. októbra 2022, Ovsyannikov/Rada, T‑714/20 , neuverejnený, EU:T:2022:674 , bod 61 a citovanú judikatúru).

79

Nevyžaduje sa, aby uvedený orgán na tento účel predložil súdu Únie všetky skutočnosti a dôkazy týkajúce sa dôvodov uvedených v akte, ktorého zrušenie sa požaduje. Je však potrebné, aby boli dôvody použité proti dotknutej osobe podložené informáciami a dôkazmi (rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P , EU:C:2013:518 , bod 122 ).

80

Ak príslušný orgán Únie predloží relevantné informácie alebo dôkazy, súd Únie musí overiť vecnú správnosť uvádzaných skutočností s prihliadnutím na tieto informácie alebo dôkazy a posúdiť ich dôkaznú silu v závislosti od okolností veci a s ohľadom na prípadné pripomienky, ktoré k nim predloží najmä dotknutá osoba alebo subjekt (rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P , EU:C:2013:518 , bod 124 ).

81

Posúdenie dôvodnosti zaradenia do zoznamov sa musí vykonať preskúmaním dôkazov nie izolovane, ale v kontexte, do ktorého patria (pozri rozsudok zo 16. marca 2022, Sabra/Rada, T‑249/20 , EU:T:2022:140 , bod 41 a citovanú judikatúru).

b)

O dôvodnosti zaradenia mena žalobkyne do sporných zoznamov

85

Meno žalobkyne bolo zaradené do sporných zoznamov z dôvodu, že je „dcéra Mohammeda Makhloufa[; č]lenka rodiny Machlúfovcov (Makhlouf)“ (pozri bod 10 vyššie). Rada teda vychádzala z kritéria rodinnej príslušnosti, aby v napadnutých aktoch odôvodnila prijatie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni, pričom sa opierala o rozhodnutie o začatí dedičského konania (pozri bod 17 vyššie), z ktorého vyplýva, že žalobkyňa bola jedným z dedičov zosnulého.

86

Je potrebné uviesť, že žalobkyňa na jednej strane nespochybňuje ani pravosť, ani dôkaznú hodnotu rozhodnutia o začatí dedičského konania. Na druhej strane nespochybňuje ani svoj príbuzenský vzťah so zosnulým, a teda svoju príslušnosť k rodine Machlúfovcov.

90

V roku 2015 sa k všeobecnému kritériu spojenia so sýrskym režimom následne pridali osobitné kritériá na zaradenie do zoznamu. V súčasnosti sú uvedené v článku 27 ods. 2 a článku 28 ods. 2 rozhodnutia 2013/255, zmeneného rozhodnutím 2015/1836, ako aj v článku 15 ods. 1a písm. b) nariadenia č. 36/2012, zmeneného nariadením 2015/1828. Podľa judikatúry tieto ustanovenia zavádzajú vyvrátiteľnú domnienku väzieb na sýrsky režim vo vzťahu k siedmim kategóriám osôb, ktoré patria do určitých skupín. Medzi tieto kategórie patria najmä „členovia rodín Assadovcov alebo Machlúfovcov“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2020, Machlúf/Rada, C‑157/19 P , neuverejnený, EU:C:2020:777 , bod 98 ).

91

Nakoniec Súdny dvor rozhodol, že osobitné kritériá na zaradenie do zoznamu pre sedem kategórií osôb, uvedené v bode 90 vyššie, sú nezávislé od všeobecného kritéria spojenia so sýrskym režimom, takže samotná príslušnosť k jednej z týchto siedmich kategórií osôb postačuje na prijatie reštriktívnych opatrení stanovených v týchto článkoch, pričom nie je potrebné predložiť dôkaz o podpore, ktorú dotknuté osoby poskytujú existujúcemu sýrskemu režimu, alebo o výhodách, ktoré z neho majú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2020, Machlúf/Rada, C‑157/19 P , neuverejnený, EU:C:2020:777 , bod 83 ).

92

Z toho treba vyvodiť, že kritérium rodinnej príslušnosti zavedené aktmi z roku 2015 predstavuje objektívne kritérium, ktoré je autonómne a samo osebe postačujúce na odôvodnenie prijatia reštriktívnych opatrení voči „členom rod[iny]… Makhloufovcov“ zaradením ich mien do zoznamov osôb, na ktoré sa vzťahujú takéto opatrenia, len z toho dôvodu, že patria do uvedenej rodiny. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa v bode 88 vyššie, kritérium nie je obmedzené na „vplyvných“ členov tejto rodiny.

96

V tejto súvislosti judikatúra konštatovala, ako bolo pripomenuté v bode 78 vyššie, že vzhľadom na to, že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o dôvodnosť dôvodov reštriktívnych opatrení, v zásade znáša Rada, žalobcovi nemožno stanoviť neprimeranú mieru dokazovania, aby vyvrátil domnienku spojenia so sýrskym režimom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 2022, Sabra/Rada, T‑249/20 , EU:T:2022:140 , body 132 a 133 a citovanú judikatúru).

97

Na žalobcu teda treba hľadieť tak, že sa mu podarilo vyvrátiť domnienku spojenia s režimom, ktorá vypláva najmä z ustanovení upravujúcich kritérium rodinnej príslušnosti, pokiaľ uvedie tvrdenia alebo dôkazy, ktoré by mohli vážne spochybniť vierohodnosť dôkazov predložených Radou alebo ich posúdenie alebo ak súdu Únie predloží súbor konkrétnych, presných a zhodujúcich sa dôkazov o neexistencii alebo zániku spojitosti so sýrskym režimom, o neexistencii vplyvu na uvedený režim alebo o neexistencii reálneho rizika obchádzania reštriktívnych opatrení v súlade s článkom 27 ods. 3 a článkom 28 ods. 3 rozhodnutia 2013/255 v znení rozhodnutia 2015/1836, ako aj s článkom 15 ods. 1b nariadenia č. 36/2012 v znení nariadenia 2015/1828 (pozri rozsudok zo 16. marca 2022, Sabra/Rada, T‑249/20 , EU:T:2022:140 , bod 133 a citovanú judikatúru).

98

V prejednávanej veci žalobkyňa s cieľom vyvrátiť domnienku väzieb na sýrsky režim v podstate uvádza dve skupiny tvrdení, z ktorých prvá sa týka jej súkromného a rodinného života a druhá sa týka rozpadu vzťahov medzi rodinou Machlúfovcov a týmto režimom.

–

kópiu pobytového preukazu žalobkyne, ktorý vydali poľské orgány 10. februára 2020 a ktorého platnosť uplynula 21. januára 2021,

–

kópiu dvoch nájomných zmlúv na byt vo Varšave (Poľsko) na obdobie od 17. augusta 2018 do 31. augusta 2021 a od 1. júla 2022 do 31. augusta 2023,

–

kópiu svojho pobytového preukazu vydaného orgánmi Spojených arabských emirátov 3. marca 2022 s platnosťou do 2. marca 2024.

104

Z toho vyplýva, že tvrdenia žalobkyne týkajúce sa jej súkromného a rodinného života nemôžu samy osebe vyvrátiť domnienku väzby na sýrsky režim.

105

Po druhé žalobkyňa tvrdí, že od roku 2018 „sa situácia rodiny Machlúfovcov výrazne zmenila“, takže v súčasnosti existuje konflikt medzi touto rodinou a sýrskym režimom. Podľa žalobkyne by jej meno nemalo byť uvedené v sporných zoznamoch, lebo nemá nijakú väzbu na tento režim.

106

Na podporu svojej argumentácie žalobkyňa predkladá tieto dokumenty:

–

oznámenie z 31. decembra 2022 potvrdzujúce odstúpenie Hafeza Machlúfa z funkcie brigádneho generála sýrskej armády.

107

Podľa žalobkyne informácie obsiahnuté v dokumentoch spomenutých v bode 106 vyššie môžu preukázať rozpad vzťahov medzi rodinou Machlúfovcov a sýrskym režimom.

108

V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že článok France 24 informuje len o konflikte, ktorý odvtedy existuje medzi jedným z bratov žalobkyne, a to Ramim Machlúfom, a sýrskou vládou a ktorý sa týka jeho, jeho manželky, detí a spolupracovníkov. Vo videu sprevádzajúcom článok Rami Machlúf vyzýva svojho bratranca, sýrskeho prezidenta Baššára al‑Assada, aby zasiahol a ukončil ekonomické represie zo strany sýrskych orgánov, ktorým je údajne vystavený.

112

Okrem toho, hoci z článku týkajúceho sa úmrtného oznámenia vyplýva, že na jednej strane v oznámení nie je uvedený dátum prejavov sústrasti, „ktorý sa zvyčajne uvádza“, a na druhej strane, že pohrebný obrad zosnulého bol zrušený, ďalej je v ňom uvedené, že „podľa niektorých zdrojov bolo toto rozhodnutie prijaté na základe priameho príkazu [sýrskeho prezidenta]“. Toto tvrdenie však nie je podložené nijakým dôkazom v spise, a preto zostáva čisto špekulatívne, a to tým skôr, že je všeobecne známe, že keďže zosnulý zomrel v septembri 2020, jeho smrť nastala počas zdravotných obmedzení spojených s pandémiou ochorenia COVID‑19.

113

Okrem toho podľa článku týkajúceho sa úmrtného oznámenia v tomto oznámení nie sú spomenuté mená synov Háfiza al‑Assada, najmä meno sýrskeho prezidenta, hoci je zvykom, že „rodina zosnulého uvádza mená známych a vplyvných osobností“, čo „dokazuje rozsah rodinného sporu, ktorý existuje medzi oboma stranami“.

114

Treba však uviesť, že tieto pripomienky spočívajú v jednoduchom výklade obsahu úmrtného oznámenia autorom článku týkajúceho sa tohto oznámenia, ktorý je založený na záveroch uskutočnených vo svetle určitých spoločenských praktík, ktoré sú údajne obvyklé v Sýrii, alebo tvrdení, ktoré nie sú inak podložené. Táto analýza teda sama osebe nepostačuje na preukázanie rozpadu vzťahov medzi rodinou Machlúfovcov a sýrskym režimom.

118

Doplňujúci spis obsahuje na jednej strane článok Arabi21.com a článok týkajúci sa úmrtného oznámenia, ktorého analýza je už uvedená v bodoch 110 až 114 vyššie, keďže žalobkyňa sa opiera o tie isté dôkazy aj na účely spochybnenia dôvodnosti napadnutých aktov.

119

Na druhej strane doplňujúci spis obsahuje aj:

–

článok uverejnený na webovej stránke „ verify‑sy.com “18. marca 2021,

122

Článok Financial Times dodáva, že od začiatku vojny v Sýrii sa investovanie v Rusku, krajine podporujúcej sýrsky režim, stalo pre členov rodín Assadovcov a Machlúfovcov spôsobom, ako si zachovať a chrániť svoje finančné prostriedky pred reštriktívnymi opatreniami, ktoré na nich boli uvalené. Z článku vyplýva, že investície do nehnuteľností v Rusku predstavujú finančný manéver s cieľom obísť reštriktívne opatrenia uložené najmä Úniou.

123

Žalobkyňa však v prvom rade nespochybňuje jasné, presné a podrobné informácie uvedené v článku Financial Times . Ďalej skutočnosť, že investície uvedené v bode 121 vyššie nastali súbežne, svedčí o existencii väzieb medzi žalobkyňou a ostatnými členmi rodiny Machlúfovcov, na ktorých, ako vyplýva zo spisu, boli uvalené reštriktívne opatrenia Únie. Nakoniec treba poukázať na to, že žalobkyňa síce uviedla, že nevykonáva nijaké povolanie, nevysvetlila však pôvod finančných prostriedkov, ktoré jej umožnili nadobudnúť predmetnú nehnuteľnosť. Za týchto podmienok je rozhodnutie žalobkyne investovať v Rusku súčasťou kontextu, ktorý podľa tohto článku súvisí s vývojom stratégií na obchádzanie reštriktívnych opatrení Únie.

124

Ďalej treba uviesť, že článok Arabi21.com , ktorý sa nachádza aj v doplňujúcom spise, informuje o verejnej podpore, ktorú žalobkyňa poskytla svojmu bratovi Ramimu Machlúfovi prostredníctvom uverejnenia príspevku na sociálnych sieťach. Ako vyplýva z bodu 110 vyššie, obsah tohto príspevku je súčasťou politického kontextu, ktorý preukazuje existenciu úzkej väzby medzi žalobkyňou a jej bratom, a to nielen na úrovni rodiny, ale najmä na politickej úrovni. Preto je článok Arabi21.com spôsobilý potvrdiť informácie vyplývajúce z článku Financial Times .

127

Na podporu týchto žalobných dôvodov žalobkyňa uvádza v podstate dve výhrady založené:

–

po prvé na protiprávnom obmedzení výkonu jej práva vlastniť majetok,

–

po druhé na protiprávnom obmedzení výkonu jej práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života.

130

Rada spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

131

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 17 ods. 1 Charty stanovuje: „Každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom.“

132

V prejednávanej veci Rada napadnutými aktmi zmrazila všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje žalobkyne, čo je opatrenie, ktoré nepopierateľne zahŕňa obmedzenie výkonu práva vlastniť majetok uvedeného v článku 17 ods. 1 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P , EU:C:2008:461 , bod 358 , a z 13. septembra 2013, Machlúf/Rada, T‑383/11 , EU:T:2013:431 , bod 99 ).

1) O splnení prvej podmienky, podľa ktorej obmedzenie práva musí byť „ustanovené zákonom“

136

Na to, aby bolo obmedzenie výkonu základného práva vlastniť majetok v súlade s právom Únie, musí byť „ustanovené zákonom“ v tom zmysle, že inštitúcia Únie, ktorá prijíma opatrenie, ktoré môže obmedziť výkon tohto práva určitou osobou, musí mať na tento účel právny základ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. októbra 2017, Ben Ali/Rada, T‑149/15 , neuverejnený, EU:T:2017:693 , bod 161 ).

137

Reštriktívne opatrenia sú však stanovené zákonom, pokiaľ sú uvedené v základných všeobecne záväzných aktoch, majú jasný právny základ v práve Únie a sú formulované dostatočne presne, čo sa týka ich pôsobnosti, ako aj dôvodov odôvodňujúcich ich uplatnenie voči žalobcovi (pozri rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13 , EU:T:2014:926 , bod 176 a citovanú judikatúru).

138

141

Podľa práva Únie je však zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov preventívnym opatrením, a nie konfiškáciou majetku dotknutej osoby [pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júla 2016, Hassan/Rada, T‑790/14 , EU:T:2016:429 , bod 77 (neuverejnený) a citovanú judikatúru]. Napadnuté akty teda nepredstavujú opatrenie, ktoré by žalobkyňu definitívne zbavilo samotnej podstaty jej práva vlastniť majetok.

142

Ďalej článok 28 ods. 6 rozhodnutia 2013/255, zmeneného rozhodnutím 2015/1836, a článok 16 nariadenia č. 36/2012, zmeneného nariadením 2015/1828, stanovujú možnosť na jednej strane povoliť použitie zmrazených finančných prostriedkov na uspokojenie základných potrieb alebo na splnenie určitých záväzkov a na druhej strane udeľovať osobitné povolenia na zrušenie zmrazenia finančných prostriedkov, iných finančných aktív alebo iných hospodárskych zdrojov (pozri rozsudok z 28. apríla 2021, Sharif/Rada, T‑540/19 , neuverejnený, EU:T:2021:220 , bod 203 a citovanú judikatúru).

143

Napokon nemožno zabudnúť na to, že reštriktívne opatrenia sú svojou povahou dočasné a vratné, keďže Rada je povinná vykonávať pravidelné preskúmanie týchto opatrení v súlade s článkom 34 druhou a treťou vetou rozhodnutia 2013/255, zmeneného rozhodnutím 2015/1836, ako aj s článkom 32 ods. 4 nariadenia č. 36/2012 zmeneného nariadením 2015/1828 (pozri rozsudok z 24. novembra 2021, Foz/Rada, T‑258/19 , neuverejnený, EU:T:2021:820 , bod 173 a citovanú judikatúru).

Na to, aby bolo obmedzenie výkonu základného práva vlastniť majetok v súlade s právom Únie, musí sledovať cieľ všeobecného záujmu, ktorý je ako taký uznaný Úniou. Medzi tieto ciele patria základné ciele medzinárodného spoločenstva, ktorými sú ochrana civilného obyvateľstva pred násilnými represiami a udržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2021, Al‑Imam/Rada, T‑203/20 , EU:T:2021:605 , bod 258 (neuverejnený) a citovanú judikatúru].

147

Význam cieľov sledovaných spornými reštriktívnymi opatreniami teda môže odôvodniť negatívne dôsledky, hoci aj závažné, pre dotknuté osoby alebo subjekty [pozri rozsudok z 22. septembra 2021, Al‑Imam/Rada, T‑203/20 , EU:T:2021:605 , bod 254 (neuverejnený) a citovanú judikatúru].

148

Z toho vyplýva, že v rozsahu, v akom sú napadnuté akty určené na ochranu civilného obyvateľstva pred násilnými represiami a na zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, čo sú ciele všeobecného záujmu, ktoré sú ako také uznané Úniou, tretia podmienka stanovená v článku 52 ods. 1 Charty je v prejednávanej veci splnená.

4) O splnení štvrtej podmienky, podľa ktorej obmedzenie práva musí byť primerané

152

Prijatie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni ako členke rodiny Machlúfovcov s väzbami na sýrsky režim preto nemožno považovať za neprimerané, keďže je v súlade s cieľom všeobecného záujmu, ktorý je pre medzinárodné spoločenstvo zásadný, a to ochrana civilného obyvateľstva [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2021, Al‑Imam/Rada, T‑203/20 , EU:T:2021:605 , bod 258 (neuverejnený) a citovanú judikatúru].

153

Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že reštriktívne opatrenia, akými sú sporné opatrenia, neprekračujú rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa spočívajúceho v ochrane civilného obyvateľstva, keďže alternatívne a menej obmedzujúce opatrenia, akým je povinnosť odôvodniť a posteriori použitie vyplatených finančných prostriedkov, neumožňujú tak účinne dosiahnuť sledovaný cieľ, konkrétne priamo ovplyvňovať sýrsky režim prostredníctvom členov rodín Assadovcov a Machlúfovcov, aby zmenil svoju represívnu politiku, a zároveň zabrániť riziku obchádzania reštriktívnych opatrení zo strany členov týchto rodín (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 16. januára 2019, Haswani/Rada, T‑477/17 , neuverejnený, EU:T:2019:7 , bod 76 a citovanú judikatúru).

154

Okrem toho, ako uvádza Rada, článok 28 ods. 6 rozhodnutia 2013/255, zmeneného rozhodnutím 2015/1836, a článok 16 nariadenia č. 36/2012, zmeneného nariadením 2015/1828, stanovujú na jednej strane možnosť povoliť použitie zmrazených finančných prostriedkov na uspokojenie základných potrieb alebo na splnenie určitých záväzkov a na druhej strane udeľovať osobitné povolenia na zrušenie zmrazenia finančných prostriedkov, iných finančných aktív alebo iných hospodárskych zdrojov (pozri rozsudok z 24. novembra 2021, Foz/Rada, T‑258/19 , neuverejnený, EU:T:2021:820 , bod 171 a citovanú judikatúru).

158

Okrem toho v prejednávanej veci dôkazy uvedené v doplňujúcom spise preukazujú, že napadnuté akty sa zakladajú nielen na úvahách týkajúcich sa prevodu dedičstva alebo na podiele na dedičstve po zosnulom, ktorý prináleží žalobkyni, ale aj na existencii preukázaného rizika obchádzania reštriktívnych opatrení žalobkyňou (pozri body 121 až 124 vyššie). Dôkazy v neprospech predložené Radou tak môžu odôvodniť zmrazenie vlastných zdrojov žalobkyne.

159

Za týchto podmienok žalobkyňa nemôže dôvodne tvrdiť, že prijatie reštriktívnych opatrení voči nej nemohlo mať pozitívny účinok na dosiahnutie cieľa ochrany civilného obyvateľstva v Sýrii alebo že je neprimerané.

160

Z toho vyplýva, že štvrtá podmienka stanovená v článku 52 ods. 1 Charty je v prejednávanej veci tiež splnená, takže táto výhrada musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

163

Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 48 až 49 vyššie treba poukázať na to, že základným právom, protizákonné obmedzenie výkonu ktorého žalobkyňa namieta, je právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zakotvené v článku 7 Charty.

164

Treba uviesť, že žalobkyňa na podporu svojich tvrdení predkladá kópiu dvoch nájomných zmlúv na byt vo Varšave na obdobie od 17. augusta 2018 do 31. augusta 2021 a od 1. júla 2022 do 31. augusta 2023, ako aj pobytový preukaz, ktorý jej vydali poľské orgány a ktorého platnosť uplynula 21. januára 2021.

165

Okrem toho žalobkyňa síce tvrdí, že jej bydlisko na účely tohto konania je vo Varšave a že jej manžel žije v Poľsku, „v krajine, v ktorej má centrum svojich životných, pracovných a rodinných záujmov“, v žalobe však uvádza, že „nedávno sa manželia rozhodli alternatívne usadiť v Dubaji (Spojené arabské emiráty)“. Na podporu tohto tvrdenia predkladá povolenie na pobyt vydané orgánmi Spojených arabských emirátov, ktorého platnosť uplynula 2. marca 2024.

169

Z judikatúry vyplýva, že právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručené článkom 7 Charty, ktoré môže byť skutočne ohrozené opatreniami zakazujúcimi vstup na územie Únie, nie je absolútne a môže podliehať obmedzeniam odôvodneným cieľmi všeobecného záujmu, ktoré sleduje Únia [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2021, Al‑Imam/Rada, T‑203/20 , EU:T:2021:605 , bod 254 (neuverejnený) a citovanú judikatúru].

170

Prijatím reštriktívnych opatrení patriacich do SZBP tak Rada môže v zásade obmedziť právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života.

171

Ako však vyplýva z bodov 133 a 134 vyššie, keďže reštriktívne opatrenia predstavujú obmedzenia základných práv zakotvených v Charte, musia byť v súlade s podmienkami stanovenými v článku 52 ods. 1 Charty.

174

Z hľadiska práva Únie sú reštriktívne opatrenia ukladajúce obmedzenie vstupu na územie Únie, ktoré môže viesť k prípadnému obmedzeniu výkonu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, predbežnými opatreniami, ktoré len dočasne ovplyvňujú možnosť nositeľa takéhoto práva odvolávať sa naň, a to prípadne na území Únie, a teda nezbavujú dotknutú osobu samotnej podstaty tohto práva [pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 21. júla 2016, Hassan/Rada, T‑790/14 , EU:T:2016:429 , bod 77 (neuverejnený) a citovanú judikatúru].

175

Reštriktívne opatrenia sú totiž svojou povahou dočasné a vratné, keďže Rada je povinná vykonávať pravidelné preskúmanie týchto opatrení v súlade s článkom 34 druhou a treťou vetou rozhodnutia 2013/255, zmeneného rozhodnutím 2015/1836, a s článkom 32 ods. 4 nariadenia č. 36/2012, zmeneného nariadením 2015/1828 (pozri rozsudok z 24. novembra 2021, Foz/Rada, T‑258/19 , neuverejnený, EU:T:2021:820 , bod 173 a citovanú judikatúru).

176

Okrem toho nemožno zabúdať na to, že článok 27 ods. 9 rozhodnutia 2013/255, zmeneného rozhodnutím 2015/1836, tiež stanovuje, že príslušný orgán členského štátu môže povoliť vstup na svoje územie osobe, na ktorú sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, najmä z naliehavých humanitárnych dôvodov, čo má za následok obmedzenie akéhokoľvek zásahu do práva takejto osoby na rešpektovanie súkromného a rodinného života (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2015, Machlúf/Rada, T‑509/11 , neuverejnený, EU:T:2015:33 , bod 113 ).

Úvahy uvedené v bodoch 149 až 160 vyššie, pokiaľ ide o nevyhnutnosť a vhodnosť opatrení spočívajúcich v zmrazení finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov žalobkyne, sa analogicky uplatnia na ustanovenia napadnutých aktov obmedzujúce vstup na územie Únie. Obmedzenia výkonu práva žalobkyne na rešpektovanie súkromného a rodinného života spôsobené reštriktívnymi opatreniami preto nie sú neprimerané (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 12. februára 2020, Kanyama/Rada, T‑167/18 , neuverejnený, EU:T:2020:49 , bod 132 a citovanú judikatúru).

180

Z ustálenej judikatúry predovšetkým vyplýva, že obmedzenia vstupu a voľného pohybu na území Únie nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa ochrany civilného obyvateľstva, lebo alternatívne a menej obmedzujúce opatrenia, akým je systém predchádzajúceho povoľovania, neumožňujú dosiahnuť sledovaný cieľ natoľko účinne (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. septembra 2013, Machlúf/Rada, T‑383/11 , EU:T:2013:431 , bod 101 a citovanú judikatúru, a zo 16. januára 2019, Haswani/Rada, T‑477/17 , neuverejnený, EU:T:2019:7 , bod 76 ).

181

Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno obmedzenia výkonu práva žalobkyne na rešpektovanie súkromného a rodinného života vyplývajúce z reštriktívnych opatrení považovať za neprimerané vzhľadom na sledovaný cieľ všeobecného záujmu.

182

185

Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté akty vážne poškodzujú jej dobrú povesť, a navrhuje, aby bola Rade uložená povinnosť uhradiť jej náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslila na 50000 eur v žalobe a 50000 eur v návrhu na úpravu žaloby.

186

Rada spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

187

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že mimozmluvná zodpovednosť Únie za protiprávne konanie jej inštitúcií v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ je podmienená splnením viacerých podmienok, a to protiprávnosti správania vytýkaného inštitúciám, existencie škody a existencie príčinnej súvislosti medzi vytýkaným konaním a uvádzanou škodou. Okrem toho vzhľadom na to, že tieto tri podmienky zodpovednosti sú kumulatívne, nesplnenie jednej z nich postačuje na zamietnutie návrhu na náhradu škody, pričom nie je potrebné preskúmať ostatné podmienky (rozsudok z 22. júna 2022, Haswani/Rada, T‑479/21 , neuverejnený, EU:T:2022:383 , bod 155 ).

191

Z toho vyplýva, že podmienka týkajúca sa protiprávnosti konania v zmysle judikatúry citovanej v bode 187 vyššie nie je splnená. Okrem toho sa zamietajú aj všetky žalobné dôvody uvedené žalobkyňou, takže nemožno konštatovať nijakú protiprávnosť, ktorej by sa dopustila Rada.

192

Keďže podmienky vzniku zodpovednosti Únie sú kumulatívne, návrh na náhradu škody treba zamietnuť, pričom nie je potrebné preskúmať ostatné podmienky uvedené v bode 187 vyššie a už vôbec nie prípustnosť tohto návrhu.

193

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba túto žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Kinda Machlúf je povinná nahradiť trovy konania.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.