T-245/22

62022TJ0245

ROZSUDOK

VŠEOBECNÉHO SÚDU (desiata rozšírená komora)

zo 4. decembra 2024 ( *1 )

„Dumping – Rozšírenie konečného antidumpingového cla uloženého na dovoz určitých tkaných alebo šitých tkanín zo sklenených vlákien s pôvodom v Číne na dovoz týchto výrobkov zasielaných z Maroka –Prešetrovanie obchádzania opatrení – Obchádzanie – Euro‑stredomorská dohoda o pridružení medzi ES a Marokom – Článok 22 písm. a) nariadenia (EÚ) 2016/1036 – Zneužitie právomoci – Podmienky na preukázanie obchádzania – Článok 13 nariadenia 2016/1036 – Zmena vychádzajúca z praxe, postupu alebo činnosti, pre ktoré neexistovala iná dostatočne náležitá príčina alebo iné ekonomické opodstatnenie okrem uloženia cla – Montážna činnosť – Kompletizačné postupy – Pojem ‚pridaná hodnota‘ – Podobný dovážaný výrobok alebo jeho diely, ktoré sú stále zvýhodňované subvenciou – Nesprávne právne posúdenie – Zjavne nesprávne posúdenie – Zásada zákazu diskriminácie – Rovnosť zaobchádzania – Zásada riadnej správy vecí verejných – Článok 18 ods. 1 a 3 nariadenia 2016/1036 – Využitie dostupných skutočností“

Vo veci T‑245/22,

PGTEX Morocco , so sídlom v Tangeri (Maroko), v zastúpení: P. Vander Schueren, E. Gergondet a A. Nosowicz, advokáti,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Tech‑Fab Europe eV , so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko), v zastúpení: L. Ruessmann a J. Beck, advokáti,

vedľajší účastník konania,

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora),

v zložení: predsedníčka komory O. Porchia (spravodajkyňa), sudcovia M. Jaeger, L. Madise, P. Nihoul a S. Verschuur,

Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyňa, spoločnosť PGTEX Morocco, domáha zrušenia vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2022/302 z 24. februára 2022, ktorým sa rozširuje konečné antidumpingové clo uložené vykonávacím nariadením (EÚ) 2020/492, zmeneným vykonávacím nariadením (EÚ) 2020/776, na dovoz určitých tkaných a/alebo stehovaných textílií zo sklenených vlákien (ďalej len „[TSV]“) s pôvodom v Čínskej ľudovej republike (ďalej len „ČĽR“), na dovoz [TSV] odosielaných z Maroka bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú deklarovaný pôvod v Maroku, a ktorým sa ukončuje prešetrovanie týkajúce sa možného obchádzania antidumpingových opatrení uložených vykonávacím nariadením (EÚ) 2020/492 na dovoz [TSV] s pôvodom v Egypte dovozom [TSV] odosielaných z Maroka bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú deklarovaný pôvod v Maroku ( Ú. v. EÚ L 46, 2022, s. 49 , ďalej len „napadnuté vykonávacie nariadenie“).

I. Okolnosti predchádzajúce sporu

2

Žalobkyňa, spoločnosť založená podľa marockého práva, ktorá je usadená v zóne voľného obchodu v Tangeri (Maroko) a patrí do skupiny čínskych spoločností PGTEX, vyrába a vyváža určité tkané a/alebo stehované textílie zo sklenených vlákien (ďalej len „TSV“), ktoré vyváža najmä do Európskej únie.

3

TSV sú textílie z tkaných alebo stehovaných prameňov a/alebo priadzí z nekonečného skleneného vlákna (ďalej len „pramene zo sklenených vlákien) tiež s ďalšími prvkami, okrem výrobkov, ktoré sú impregnované alebo predimpregnované, a okrem riedkych sieťovín s veľkosťou ôk viac ako 1,8 milimetra (mm) po dĺžke aj šírke a s hmotnosťou viac ako 35 gramov na meter štvorcový (g/m 2 ). Tieto výrobky majú širokú škálu použitia, napríklad na výrobu listov veterných turbín, pri výrobe člnov, nákladných vozidiel a športového vybavenia, ako aj v systémoch na renováciu potrubí.

7

Dňa 19. mája 2021 bola Komisii bola na základe článku 13 ods. 3 a článku 14 ods. 5 základného antidumpingového nariadenia doručená žiadosť o prešetrenie možného obchádzania antidumpingových opatrení uložených na dovoz TSV s pôvodom v Číne a Egypte dovozom odosielaným z Maroka bez ohľadu na to, či má alebo nemá deklarovaný pôvod v Maroku, a o nariadenie registrácie takéhoto dovozu.

8

Predmetnú žiadosť podal vedľajší účastník konania, ktorý v konaní podporuje Komisiu, a to Tech‑Fab Europe eV, združenie výrobcov TSV Únie.

9

Keďže Komisia po tom, čo informovala členské štáty, dospela k záveru, že existujú dostatočné dôkazy na začatie prešetrovania (ďalej len „prešetrovanie obchádzania“) podľa článku 13 ods. 3 základného antidumpingového nariadenia, prijala vykonávacie nariadenie (EÚ) 2021/864 z 28. mája 2021, ktorým sa začína prešetrovanie týkajúce sa možného obchádzania antidumpingových opatrení uložených vykonávacím nariadením 2020/492 na dovoz určitých TSV odosielaných z Maroka bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú deklarovaný pôvod v Maroku, a ktorým sa zavádza registrácia takéhoto dovozu ( Ú. v. EÚ L 190, 2021, s. 82 ).

13

Dňa 15. októbra 2021 žalobkyňa poskytla ďalšie informácie s cieľom preukázať, že spracovanie vykonané v Maroku nemožno kvalifikovať ako montážnu činnosť a že je samo osebe z ekonomického hľadiska odôvodnené (ďalej len „dodatočná dokumentácia“).

14

Komisia 20. decembra 2021 predložila všeobecný informačný dokument (ďalej len „VID“), v ktorom odporučila rozšírenie antidumpingových opatrení uplatniteľných na dovoz TSV s pôvodom v Číne a Egypte na dovoz TSV odosielaný z Maroka a zamietla žiadosť žalobkyne o oslobodenie od týchto ciel. Dňa 7. januára 2022 žalobkyňa predložila svoje pripomienky k VID (ďalej len „pripomienky k VID“).

15

Žalobkyňa zároveň, keďže sa domnievala, že VID podľa voči nej uplatnených dostupných skutočností neodpovedal na pripomienky uvedené v odpovedi na list týkajúci sa článku 18, požiadala 29. decembra 2021 o účasť úradníka pre vypočutie. Dňa 10. januára 2022 sa uskutočnilo vypočutie s Komisiou a 12. januára 2022 s úradníkom pre vypočutie. Tento úradník predložil svoju správu 25. januára 2022.

zrušil napadnuté vykonávacie nariadenie v rozsahu, v akom sa jej týka,

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

18

Vedľajšia účastníčka konania, ktorá v konaní podporuje žalobkyňu, spoločnosť LM Wind Power A/S, navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–

uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

20

Vedľajší účastník konania, ktorý v konaní podporuje Komisiu, navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

–

prvý žalobný dôvod sa zakladá na porušení Euro stredomorskej dohody o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Marockým kráľovstvom na strane druhej [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 70, 2000, s. 2 ), v znení zmien (ďalej len „dohoda o pridružení“), na porušení článku 22 písm. a) základného antidumpingového nariadenia a zneužití právomoci z dôvodu, že napadnuté vykonávacie nariadenie ukladá antidumpingové opatrenia na TSV marockého preferenčného pôvodu, ktoré vyváža do Únie bez toho, aby sa preukázalo, že dovozy boli predmetom dumpingu v súlade s článkom VI Všeobecnej dohody o clách a obchode z roku 1994 (GATT) ( Ú. v. ES L 336, 1994, s. 11 ; Mim. vyd. 11/021, s. 189), a bez toho, aby boli takéto opatrenia v súlade s Dohodou o uplatňovaní článku VI dohody GATT ( Ú. v. ES L 336, 1994, s. 103 ; Mim. vyd. 11/021, s. 189, ďalej len „antidumpingový kódex z roku 1994“),

–

druhý žalobný dôvod sa zakladá na porušení povinnosti odôvodnenia, porušení práva na obranu a práva na riadnu správu vecí verejných, zjavne nesprávnom posúdení a porušení článku 18 ods. 1 a 3 základného antidumpingového nariadenia, pokiaľ ide o použitie dostupných skutočností,

–

tretí žalobný dôvod sa zakladá na zjavne nesprávnom posúdení a porušení článku 13 ods. 1 základného antidumpingového nariadenia v rozsahu, v akom Komisia dospela k záveru, že neexistovala iná náležite odôvodnená príčina alebo ekonomické opodstatnenie pre zriadenie jej výrobného podniku v Maroku než uloženie antidumpingových ciel, ako aj na porušení práva na riadnu správu vecí verejných, pretože Komisia starostlivo a nestranne nepreskúmala všetky relevantné skutočnosti prejednávanej veci,

Na podporu prvého žalobného dôvodu žalobkyňa, podobne ako vedľajšia účastníčka konania, ktorá ju podporuje v konaní, uvádza v podstate tri výhrady.

24

V rámci prvej výhrady žalobkyňa na úvod tvrdí, že TSV, ktoré vyrába, sa podľa uplatniteľných pravidiel dohody o pridružení považujú za „s pôvodom“ v Maroku. Preferenčný pôvod uvedených TSV potvrdzuje dôkaz o pôvode vydaný marockými orgánmi v súlade s článkami 16 a 17 protokolu č. 4 dohody o pridružení, teda osvedčenia EUR.1, ktorých platnosť potvrdila marocká colná správa. Okrem toho tento preferenčný pôvod nebol napadnutý.

25

V dôsledku toho napadnuté vykonávacie nariadenie tým, že uložilo antidumpingové clo na dovozy TSV žalobkyne, ktorým bol priznaný preferenčný pôvod, po skončení prešetrovania obchádzania, a nie antidumpingového prešetrovania, je v rozpore s článkom 9 dohody o pridružení, ktorý zakazuje uloženie ciel a poplatkov s rovnakým účinkom na takéto výrobky, ako aj článkom 24 tej istej dohody, ktorý umožňuje zaviesť antidumpingové opatrenia uplatnením výnimky z článku 9 tejto dohody pod podmienkou, že Únia dospeje k záveru, že dovozy sú predmetom dumpingu v zmysle článku VI dohody GATT a že antidumpingové opatrenia boli prijaté v súlade s antidumpingovým kódexom z roku 1994.

26

29

V rámci druhej výhrady žalobkyňa tvrdí, že napadnuté vykonávacie nariadenie je v rozpore s článkom 22 písm. a) základného antidumpingového nariadenia v rozsahu, v akom zavádza antidumpingové clo na dovozy „s pôvodom“ v Maroku, čím tak vylučuje uplatnenie osobitných pravidiel stanovených v dohode o pridružení.

30

V rámci tretej výhrady žalobkyňa uvádza, že napadnuté vykonávacie nariadenie vykazuje zneužitie právomoci, keďže jeho jediným cieľom je vyhnúť sa postupu osobitne upravenému dohodou o pridružení na účely zavedenia antidumpingových opatrení. Tvrdí, že Komisia veľmi dobre vedela, že dohoda o pridružení podriaďuje uloženie antidumpingového cla osobitnému postupu zodpovedajúcemu požiadavkám článku VI dohody GATT, ale úmyselne uplatnila konanie týkajúce sa obchádzania stanovené základným antidumpingovým nariadením, aby sa vyhla tomuto konaniu. Okrem toho žalobkyňa zdôrazňuje, že článok VI dohody GATT nestanovuje prešetrovanie obchádzania.

31

Napokon v tejto súvislosti žalobkyňa dodáva, že hoci cieľom, ktorý Komisia sledovala prijatím napadnutého vykonávacieho nariadenia, je zabezpečiť účinnosť opatrení uložených na dovoz TSV s pôvodom v Číne, nič to nemení na tom, že toto vykonávacie nariadenie ukladá clá a poplatky s rovnakým účinkom na dovozy TSV s pôvodom v Maroku v rozpore s článkom 9 dohody o pridružení a článkom 22 základného antidumpingového nariadenia.

33

Euro‑stredomorská dohoda o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Marockým kráľovstvom na strane druhej bola uzavretá v Bruseli 26. februára 1996 a schválená v mene Európskych spoločenstiev rozhodnutím Rady a Komisie 2000/204/ES, ESUO z 24. januára 2000 o uzavretí Euro‑stredomorskej dohode o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Marockým kráľovstvom na strane druhej ( Ú. v. ES L 70, 2000, s. 1 ; Mim. vyd. 11/033, s. 175). Podľa jej článku 96 uvedená dohoda nadobudla platnosť 1. marca 2000, ako to vyplýva z informácie uverejnenej v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev ( Ú. v. ES L 70, 2000, s. 228 ).

34

Na základe svojho článku 1 ods. 1 táto dohoda zakotvuje pridruženie medzi Európskym spoločenstvom a Európskym spoločenstvom uhlia a ocele (označované spoločne v dohode o pridružení s Marokom ako „Spoločenstvo“) a ich členskými štátmi na jednej strane a Marockým kráľovstvom na strane druhej.

35

Podľa článku 1 ods. 2 druhej zarážky dohody o pridružení je jej cieľom okrem iného vytvoriť „podmienky pre postupnú liberalizáciu obchodu s tovarom, službami a kapitálom“ [ neoficiálny preklad ].

39

Odchylne od článku 9 dohody o pridružení povoľuje článok 24 tejto dohody, ktorý sa nachádza v jej kapitole III upravujúcej spoločné ustanovenia, prijatie vhodných opatrení proti dumpingovým praktikám jednou zo zmluvných strán. Konkrétne toto ustanovenie stanovuje, že „ak jedna zo strán zistí dumpingové praktiky vo vzťahu k druhej zmluvnej strane v zmysle článku VI dohody [GATT], môže prijať primerané opatrenia proti týmto praktikám v súlade s [antidumpingovým kódexom z roku 1994] a príslušnou vnútroštátnou právnou úpravou a v súlade s podmienkami a postupmi stanovenými v článku 27 tejto dohody“ [ neoficiálny preklad ].

b)

O právnej úprave Únie v oblasti obchádzania antidumpingových opatrení

40

Právna úprava Únie v oblasti obchádzania antidumpingových opatrení stanovená v článku 13 základného antidumpingového nariadenia umožňuje inštitúciám za určitých podmienok rozšíriť antidumpingové clo, ktoré zaviedli na dovozy výrobku z tretej krajiny, na dovozy podobných výrobkov najmä z inej krajiny, aby sa zabránilo obchádzaniu antidumpingových opatrení.

a)

mierne upravenie dotknutého výrobku, aby tak patril pod kódy colného sadzobníka, ktoré normálne nepodliehajú opatreniam, za predpokladu, že úpravou nedôjde k zmene jeho podstatných vlastností;

b)

zasielanie výrobku podliehajúceho opatreniam cez tretie krajiny;

c)

reorganizáciu vývozcami alebo výrobcami ich predajných štruktúr alebo kanálov v krajine, ktorá podlieha opatreniam, aby napokon mali svoje výrobky vyvezené do Únie prostredníctvom výrobcov, ktorí čerpajú výhody z jednotlivých colných sadzieb, ktoré sú nižšie ako sadzby uplatňované na výrobky výrobcov;

príslušné diely tvoria 60 % alebo viac z celkovej hodnoty zmontovaného výrobku s výnimkou prípadov, keď v žiadnom prípade nemožno uvažovať, že dochádza k obchádzaniu, ak sa hodnota, ktorá je pridaná privezeným dielom počas montážnej alebo kompletizačnej činnosti, je vyššia než 25 % výrobných nákladov,…

c)

nápravné účinky cla sú vážne oslabené z hľadiska cien a/alebo množstiev podobného zmontovaného výrobku a existujú dôkazy o dumpingu vo vzťahu k predtým stanoveným normálnym hodnotám na takéto alebo podobné výrobky. …“

42

Z odôvodnenia 20 základného antidumpingového nariadenia vyplýva, že článok 13 toho istého nariadenia nemá svoj základ v antidumpingovom kódexe z roku 1994, ale bol prijatý jednostranne Úniou. Hoci totiž v rámci rokovaní týkajúcej sa Svetovej obchodnej organizácie (WTO)‑GATT bola otázka obchádzania predmetom diskusie, v rámci týchto rokovaní sa nepodarilo dospieť k dohode. Z toho vyplýva, že právna úprava Únie v oblasti obchádzania predstavuje regulačný rámec, ktorý, hoci je upravený antidumpingovou právnou úpravou Únie, má vlastnú osobitosť (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Pitruzzella vo veci Komisia/Kolachi Raj Industrial, C‑709/17 P , EU:C:2019:303 , body 37 a 38 ).

43

45

V prvom rade treba uviesť, že ako bolo zdôraznené v bode 40 vyššie, článok 13 základného antidumpingového nariadenia umožňuje inštitúciám za určitých podmienok rozšíriť antidumpingové clá, ktoré zaviedli na dovoz výrobku s pôvodom v tretej krajine, na dovozy podobných výrobkov najmä s pôvodom v inej krajine, aby sa predchádzalo obchádzaniu antidumpingových opatrení.

46

Okrem toho podľa judikatúry jediným cieľom nariadenia, ktorým sa rozširuje antidumpingové clo, je zabezpečiť jeho účinnosť a zabrániť tomu, aby sa obchádzalo, a v dôsledku toho má opatrenie, ktorým sa rozširuje konečné antidumpingové clo, len doplnkovú povahu vo vzťahu k pôvodnému aktu ukladajúcemu toto clo, ktorým sa chráni účinné uplatňovanie konečných opatrení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2019, Komisia/Kolachi Raj Industrial, C‑709/17 P , EU:C:2019:717 , bod 96 a citovanú judikatúru).

47

V druhom rade treba zdôrazniť, že ako vyplýva zo znenia ustanovení uvedených v bodoch 34 až 37 vyššie, cieľom dohody o pridružení je postupné vytvorenie pásma voľného obchodu medzi Úniou a Marokom. Táto dohoda bola totiž uzavretá s cieľom podporiť voľný pohyb tovaru medzi Úniou a Marokom najmä prostredníctvom odstránenia ciel a poplatkov s rovnakým účinkom.

51

V tomto zmysle treba poznamenať, že dohoda o pridružení neobsahuje ustanovenia zakazujúce jednej zo zmluvných strán uvedenej dohody prijať opatrenia proti obchádzaniu. Preto v prípade takého konania, aké je uvedené v bode 50 vyššie, táto dohoda nebráni Únii overiť, či sú splnené všetky podmienky na uplatnenie článku 13 základného antidumpingového nariadenia, a následne v rozsahu, v akom sa konštatuje, že uvedené podmienky sú skutočne splnené, uplatnila opatrenia proti obchádzaniu s cieľom zabrániť uvedenému konaniu.

52

Odlišný výklad by mohol zbaviť Úniu nástroja na ochranu obchodu, ktorý má zásadný význam na zabezpečenie účinnej ochrany výrobného odvetvia Únie a premeny Maroka na „zónu voľného obchodu“, v ktorom by sa obchodné subjekty mohli dopustiť akéhokoľvek druhu obchádzania antidumpingových opatrení, čo by v prejednávanej veci bolo v rozpore so vzájomnými záväzkami, ktoré Maroko a Únia prijali v rámci dohody o pridružení.

53

Vzhľadom na vyššie uvedené preto treba konštatovať, že Komisia mohla uplatniť pravidlá proti obchádzaniu stanovené v článku 13 základného antidumpingového nariadenia, a v dôsledku toho prvý žalobný dôvod zamietnuť.

či došlo k zmene v obchodnom toku medzi tretími krajinami (a to Čína, Egypt a Maroko) a Úniou (čo predstavuje prvú podmienku),

–

či táto zmena vyplývala z praxe, postupu alebo činnosti, pre ktoré neexistovala iná dostatočne náležitá príčina alebo iné ekonomické opodstatnenie okrem uloženia platných antidumpingových opatrení (čo predstavuje druhú podmienku),

–

či existovali dôkazy o ujme alebo o narúšaní nápravných účinkov platných antidumpingových opatrení z hľadiska cien alebo množstiev prešetrovaných výrobkov (čo predstavuje tretiu podmienku), a

–

–

či tieto diely tvoria 60 % alebo viac z celkovej hodnoty zmontovaného výrobku a či hodnota privezených dielov pridaná počas montážnej alebo kompletizačnej činnosti bola vyššia než 25 % výrobných nákladov.“

57

V prejednávanej veci žalobkyňa nespochybňuje posúdenie ani prvej, ani tretej a štvrtej podmienky, uvedených v bode 55 vyššie. Spochybňuje však posúdenie druhej podmienky uvedenej v tomto istom bode.

1.

Úvodné pripomienky

60

V rámci prvej časti žalobkyňa, tak ako vedľajšia účastníčka konania, ktorá ju podporuje v konaní, v prvom rade tvrdí, že napadnuté vykonávacie nariadenie sa zakladá na zjavne nesprávnych posúdeniach a je v rozpore s článkom 13 ods. 1 základného antidumpingového nariadenia v rozsahu, v akom Komisia dospela k záveru, že neexistovala iná dostatočne náležitá príčina alebo iné ekonomické opodstatnenie pre zriadenie jej výrobného podniku v Maroku než uloženie antidumpingových ciel.

61

Po prvé žalobkyňa tvrdí, že počas prešetrovania obchádzania obšírne vysvetlila a preukázala, že zriadenie jej výrobného podniku v Maroku bolo odôvodnené a ekonomicky opodstatnené. Podľa nej zriadenie tohto podniku je najmä výsledkom dlhodobého plánu rozširovania vypracovaného skupinou PGTEX, ktorej je súčasťou. Tento plán predpokladá [ dôverné ] ( 1 ). Domnieva sa, že Komisia použila čisto časovú súvislosť na vylúčenie jasných a spoľahlivých dôkazov naznačujúcich, že rozhodnutie zriadiť jej výrobný podnik v Maroku sa zakladalo na ekonomických a logistických aspektoch, a nie na začatí antidumpingového a antisubvenčného prešetrovania. Dodáva, že Komisia nezohľadnila ani dôkazy, ktoré predložila s cieľom vysvetliť, že zriadenie jej výrobného podniku v Maroku sa oneskorilo [ dôverné ].

62

Po druhé žalobkyňa tvrdí, že hoci bol jej výrobný podnik zriadený v októbri 2019 v Maroku, procesu zriadenia predchádzali viaceré predbežné etapy, čo preukazuje, že k rozhodnutiu zriadiť uvedený výrobný podnik došlo dávno pred začatím akéhokoľvek prešetrovania a že toto zriadenie nemalo za cieľ ani nebolo jeho účelom obísť opatrenia Únie na ochranu obchodu. Konkrétne podľa nej bolo prijaté rozhodnutie o zriadení výrobného podniku v Maroku [ dôverné ].

Po štvrté žalobkyňa tvrdí, že napadnuté vykonávacie nariadenie je nesprávne, keď uvádza, že výročná správa spoločnosti PGTEX China za rok 2019 výslovne potvrdzuje, že prípadné uloženie antidumpingového cla bolo dôvodom zriadenia jej výrobného podniku v Maroku. Podľa nej uvedená správa uvádza, že jej výrobný podnik bol zriadený nielen s cieľom „aktívne prijať opatrenia v nadväznosti na antidumpingové prešetrovanie Únie voči [Čínskej ľudovej republike]“, ale aj „optimalizovať a viac prispôsobiť jej stratégiu internacionalizácie, konsolidovať a zvýšiť podielu výrobkov na trhu v [ dôverné ], uspokojiť dopyt klientely a chrániť dodávky zákazníkov“. Táto správa teda neodkazuje na „obchádzanie“, ale na „opatrenia“ prijaté v reakcii na antidumpingové prešetrovanie, ktoré sú odôvodnené „stratégiou internacionalizácie“, „dopytom klientely“ a vôľou „chrániť dodávky zákazníkov“. Žalobkyňa tvrdí, že cieľom dotknutej správy je tak ubezpečiť investorov a oznámiť im, že sa na ňu nevzťahujú antidumpingové alebo vyrovnávacie opatrenia, pretože skupina PGTEX už plánovala zásobovať trh Únie prostredníctvom podniku v Maroku.

65

V tejto súvislosti vedľajšia účastníčka konania, ktorá v konaní podporuje žalobkyňu, dodáva, že z časti vety „na ktorú neexistuje iná dostatočne náležitá príčina alebo iné ekonomické opodstatnenie okrem uloženia cla“, uvedenej v článku 13 základného antidumpingového nariadenia, vyplýva, že uloženie cla musí byť hlavným dôvodom, ak nie jediným dôvodom predmetnej praxe, operácie alebo činnosti. Nestačí totiž, že uloženie cla je jedným z dôvodov praxe, postupu alebo činnosti. Malo by sa preukázať, že iné možné náležite odôvodnené príčiny alebo ekonomické opodstatnenia nie sú dostatočné, takže uloženie cla je hlavným dôvodom praxe, postupu alebo činnosti.

68

Komisia, rovnako ako vedľajší účastník konania, ktorý ju podporuje v konaní, spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

69

Predtým, než sa postupne preskúmajú obe časti tohto žalobného dôvodu treba pripomenúť, ako Komisia v prejednávanej veci posúdila druhú podmienku potrebnú na preukázanie existencie obchádzania (pozri bod 55 vyššie). Predovšetkým je potrebné stručne opísať odôvodnenia napadnutého vykonávacieho nariadenia, v ktorých Komisia usúdila, že neexistovala iná dostatočne náležitá príčina alebo iné ekonomické opodstatnenie na zriadenie jej výrobného podniku v Maroku než uloženie antidumpingového cla.

a)

O posúdení neexistencie dostatočne náležitej príčiny alebo ekonomického opodstatnenia na zriadenie výrobného podniku žalobkyne v Maroku, než je uloženie antidumpingových ciel v napadnutom vykonávacom nariadení

73

V odôvodnení 62 napadnutého vykonávacieho nariadenia Komisia dodala, že „na základe prehľadu predaja, ktorý predložila [žalobkyňa], všetok predaj na vývoz realizovaný [žalobkyňou] počas roka 2020 smeroval na trh Únie, zatiaľ čo len malá časť jej výroby sa v roku 2020 predala na [marockom] trhu“, a že „okrem toho sa jej predaj na vývoz počas roka 2020 celý predával zákazníkom v Únii, ktorým v minulosti zabezpečovala dodávky spoločnosť PGTEX China“. To viedlo Komisiu k domnienke, že „dôvodom na založenie [žalobkyne] bolo antidumpingové prešetrovanie a možné následné uloženie konečných antidumpingových ciel“, čo sa „výslovne… potvrdilo vo výročnej správe spoločnosti PGTEX China za rok 2019“.

74

76

Vzhľadom na vyššie uvedené Komisia v odôvodnení 67 napadnutého vykonávacieho nariadenia dospela k záveru, že „prešetrovanie [obchádzania] vzhľadom na uvedené skutočnosti neodhalilo inú dostatočne náležitú príčinu ani iné ekonomické opodstatnenie založenia prevádzky na výrobu textílií zo sklenených vlákien v Maroku okrem toho, aby sa spoločnosť vyhla plateniu v súčasnosti platných antidumpingových ciel“.

b)

O prvej časti založenej na zjavne nesprávnom posúdení a porušení článku 13 ods. 1 základného antidumpingového nariadenia o v rozsahu, v akom Komisia dospela k záveru, že neexistovala iná dostatočne náležitá príčina alebo ekonomické opodstatnenie na zriadenie výrobného podniku žalobkyne v Maroku okrem zavedenia antidumpingového cla

77

Žalobkyňa spochybňuje záver uvedený v odôvodnení 67 napadnutého vykonávacieho nariadenia (pozri bod 76 vyššie), pričom v podstate tvrdí, že počas prešetrovania v obšírne vysvetlila a preukázala, že zriadenie jej výrobného podniku v Maroku malo dostatočne náležitú príčinu a bolo ekonomicky opodstatnené inými dôvodmi než úmysel obísť platné opatrenia na ochranu obchodu. Zastáva názor, že Komisia použila čisto časovú zhodu na vylúčenie jasných a spoľahlivých dôkazov naznačujúcich, že rozhodnutie zriadiť jej výrobný podnik v Maroku sa zakladalo na ekonomických a logistických aspektoch, a nie na začatí antidumpingového prešetrovania.

V druhom rade z pripomienok marockých orgánov jasne vyplýva, že „[žalobkyňa] bola založená v októbri 2019“. Hoci je pravda, že uvedené orgány zdôrazňujú, že ako v prípade akéhokoľvek založenia podniku, procesu zriadenia výrobného podniku žalobkyne „predchádzali viaceré predbežné fázy, ako sú štúdie uskutočniteľnosti, ktoré preukazujú, že rozhodnutie o založení spoločnosti PGTEX bolo dávno pred uložením opatrení a jeho cieľom ani cieľom nebolo obísť opatrenia na ochranu obchodu [Únie]“, spresňujú, že „kontakt medzi spoločnosťou PGTEX a [týmito orgánmi] na účely zriadenia závodu spoločnosti PGTEX v Maroku sa začal 20. marca 2019, čo bolo práve po [začatí] [antidumpingového prešetrovania]“. Komisia sa preto nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď v odôvodnení 64 napadnutého vykonávacieho nariadenia konštatovala, že „formálne kontakty s [tými istými orgánmi] s cieľom založiť spoločnosť v Maroku pochádzali z marca 2019, čo bolo práve po začatí [uvedeného prešetrovania]“.

80

V treťom rade tvrdenia žalobkyne, aby vysvetlila, prečo bolo zriadenie jej výrobného podniku v Maroku odložené na október 2019, (pozri bod 61 vyššie) iba potvrdzujú záver Komisie, že tento výrobný podnik bol dokončený sedem mesiacov po začatí antidumpingového prešetrovania.

81

Ako teda Komisia správne konštatovala v odôvodnení 64 napadnutého vykonávacieho nariadenia, medzi začatím antidumpingového prešetrovania a zriadením výrobného podniku žalobkyne v Maroku existuje časová zhoda. Takáto časová zhoda môže podľa judikatúry odôvodniť domnienku, podľa ktorej zriadenie výrobného podniku v krajine, z ktorej sa tovar vyváža, má za cieľ vyhnúť sa uplatneniu opatrení obchodnej politiky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 1989, Brother International, C‑26/88 , EU:C:1989:637 , bod 29 ).

85

V tejto súvislosti však na jednej strane treba uviesť, že korešpondencia pripojená žalobkyňou k dodatočnej dokumentácii neobsahuje nijaký odkaz na skutočný plán rozširovania skupiny PGTEX [ dôverné ]. Ako totiž bolo uvedené v bode 78 vyššie, táto korešpondencia jednoducho dokazuje, že Maroko, ako aj iné krajiny boli považované za potenciálnu oblasť na účely zriadenia závodu.

86

Na druhej strane aj za predpokladu, že by predloženie plánu rozšírenia skupiny PGTEX [ dôverné ] mohlo preukázať, že tento plán bol skutočne vykonaný, nestačí to na preukázanie toho, že takýto plán sa vzťahoval na Maroko. Žalobkyňa totiž nepredložila dokument týkajúci sa projektov rozšírenia uvedenej skupiny o Maroko. Ako bolo potvrdené na pojednávaní, diapozitívy na účely vypočutia k VID z 10. januára 2021, ani zďaleka neposkytujú dôkaz o realizácii predmetného plánu, ale obsahujú len nepodložené tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého založenie jej závodu v Maroku [ dôverné ].

87

Okrem toho treba zdôrazniť, že žalobkyňa nespochybňuje dôkazy, z ktorých Komisia vychádzala pri odmietnutí tvrdenia, podľa ktorého skupina PGTEX zriadila svoj marocký závod, aby zásobovala trhy [ dôverné ]. Žalobkyňa predovšetkým nespochybňuje konštatovanie uvedené v odôvodnení 62 napadnutého vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého „na základe prehľadu predaja, ktorý [sama] predložila…, všetok [jej] predaj na vývoz realizovaný… počas roka 2020 smeroval na trh Únie, zatiaľ čo len malá časť jej výroby sa v roku 2020 predala na [marockom] trhu“.

91

Preto je potrebné túto časť zamietnuť ako nedôvodnú.

c)

O druhej časti založenej na porušení práva na riadnu správu vecí z dôvodu, že Komisia starostlivo a nestranne nepreskúmala všetky relevantné skutočnosti daného prípadu

92

Žalobkyňa vytýka Komisii, že starostlivo a nestranne nepreskúmala všetky relevantné skutočnosti prejednávanej veci. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v oblasti opatrení na ochranu obchodu, v ktorej inštitúcie Únie disponujú širokou mierou voľnej úvahy (pozri bod 58 vyššie), dodržiavanie záruk priznaných právnym poriadkom Únie v správnych konaniach má o to zásadnejší význam. Medzi týmito zárukami sa nachádza najmä povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti daného prípadu (pozri rozsudok z 2. apríla 2020, Hansol Paper/Komisia, T‑383/17 , neuverejnený, EU:T:2020:139 , bod 110 a citovanú judikatúru).

3.

O dôvodnosti štvrtého žalobného dôvodu založeného na zjavne nesprávnom posúdení a porušení článku 13 ods. 1 a 2 základného antidumpingového nariadenia, na porušení zásad zákazu diskriminácie a rovnosti zaobchádzania, ako aj na porušení práva na riadnu správu vecí verejných v rozsahu, v akom Komisia dospela k záveru, že výrobný proces uplatňovaný v Maroku predstavuje montážnu činnosť

96

Tento žalobný dôvod sa delí na dve časti. V prvej časti žalobkyňa spochybňuje existenciu montážnych činností v Maroku v zmysle článku 13 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia. V druhej časti spochybňuje posúdenie Komisie týkajúce sa kritéria pridanej hodnoty uvedeného v článku 13 ods. 2 písm. b) tohto posledného uvedeného nariadenia.

a)

O druhej časti založenej na zjavne nesprávnom posúdení, porušení článku 13 ods. 1 a 2 základného antidumpingového nariadenia a porušení práva na riadnu správu vecí verejných, keďže Komisia dospela k záveru, že výrobný proces uplatňovaný žalobkyňou v Maroku predstavuje montážnu činnosť

V tejto súvislosti žalobkyňa na úvod vysvetľuje povahu výrobného procesu a ďalšie činnosti vykonávané v Maroku. Vysvetľuje najmä, že TSV sa vyrábajú v Maroku prostredníctvom postupu spočívajúceho v šití a pletení z bezfarebných prameňov, pričom pramene a TSV sú dva odlišné výrobky s odlišným zložením, vlastnosťami a konečným použitím, ktoré spadajú pod dva úplne odlišné priemysly, že proces výroby TSV pozostáva z viacerých etáp, ktoré sa musia starostlivo navrhnúť a nastaviť tak, aby sa získali požadované vlastnosti v závislosti od ich konkrétneho použitia, že výroba TSV podlieha auditom koncepcie, certifikácie, výrobkov, podniku a zariadení, ako aj testovaniu odberom vzoriek, aby boli splnené prísne požiadavky klientely, pričom TSV sa v praxi vykonávajú na mieru podľa požiadaviek každého zákazníka, že výroba TSV si vyžaduje špecializované vybavenie a odborné znalosti, ako aj osobitné školenie, ktoré ide nad rámec jednoduchej montážnej činnosti a ktoré sú nevyhnutné vzhľadom na osobitné využívanie TSV, a že zoznam závažných chýb, v dôsledku ktorých sa TSV stali pre zákazníkov nepoužiteľnými, svedčí o zložitosti ich procesu výroby.

99

Podľa žalobkyne sa tak Komisia dopustila nesprávneho posúdenia, keď v odôvodnení 76 napadnutého vykonávacieho nariadenia vymedzila výrobný postup TSV v Maroku a s ním súvisiace činnosti ako kompletizačnú činnosť spadajúcu pod pojem montážne činnosti v zmysle článku 13 základného antidumpingového nariadenia. Žalobkyňa sa domnieva, že hoci si tieto dva pojmy netreba zamieňať, uvedený výrobný proces nepredstavuje ani montážnu činnosť, ani kompletizačnú činnosť.

Po tretie podľa žalobkyne za predpokladu, že by sa článok 13 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia uplatňoval na kompletizačné činnosti, Komisia v napadnutom vykonávacom nariadení nesprávne konštatovala, že činnosti, ktoré vykonávala, predstavujú kompletizačné činnosti, teda činnosti, ktorých cieľom je dokončenie niečoho. Zdôrazňuje, že sa neuspokojuje s dokončením premeny prameňov na TSV. Naopak tvrdí, že z prameňov vytvára úplne nový výrobok, ktorého fyzikálne a technické vlastnosti, konečné použitie a tarifné triedy sú odlišné. Konkrétne jej postup výroby TSV v Maroku možno porovnať s podobným, ale jednoduchším postupom výroby bavlnených tkanív z bavlnených vlákien. Pramene sú totiž šité a pletené rovnakým spôsobom ako bavlnené vlákna na výrobu bavlnených tkanív. Takisto ako tieto tkaniny nie sú jednoduchými „kompletizovanými“ bavlnenými vláknami, TSV nie sú iba jednoduchými „kompletizovanými“ prameňmi, ale sú výsledkom komplexného výrobného procesu, ktorý si vyžaduje špecializované vybavenie a odborné znalosti. Okrem toho úplne odlišnú povahu „prameňov“ a „TSV“ uznalo tak výrobné odvetvie Únie v antidumpingovej sťažnosti podanej v roku 2019 týkajúcej sa dovozu TSV s pôvodom v Číne a Egypte, ako aj samotná Komisia prostredníctvom zavedenia opatrení na ochranu obchodu voči prameňom a TSV.

103

Komisia, rovnako ako vedľajší účastník konania, ktorý ju podporuje v konaní, spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

104

Okrem toho treba pripomenúť, že podľa článku 13 ods. 1 štvrtého pododseku základného antidumpingového nariadenia „prax, postup alebo činnosť uvedené v treťom pododseku [a ktoré môžu predstavovať obchádzanie] okrem iného zahŕňajú tiež… skladanie súčastí prostredníctvom montáže v Únii alebo tretej krajine za okolností uvedených v odseku 2“.

108

V súlade s článkom 13 ods. 2 písm. b) základného antidumpingového nariadenia „montážna činnosť v Únii alebo v tretej krajine sa považuje za obchádzanie platných opatrení, ak príslušné diely tvoria 60 % alebo viac z celkovej hodnoty zmontovaného výrobku, za žiadnych okolností sa však nebude považovať za obchádzanie, ak hodnota pridaná k dielom privezeným počas montážnej alebo kompletizačnej činnosti presahuje 25 % výrobných nákladov“.

109

V prejednávanej veci treba overiť, či sa má pojem „montážna činnosť“, ako to navrhujú Komisia a vedľajší účastník konania na jej podporu, vykladať naširoko, ktorý môže zahŕňať „kompletizačné činnosti“, alebo, ako navrhuje žalobkyňa, byť predmetom reštriktívneho výkladu, podľa ktorého tieto posledné uvedené činnosti nespadajú pod pojem „montážna činnosť“.

110

Pojem „kompletizácia“, ktorý je, ako bolo potvrdené na pojednávaní, autonómnym pojmom, ktorý je vlastný právnej úprave Únie zameranej proti obchádzaniu, sa však nachádza v článku 13 ods. 2 písm. b) základného antidumpingového nariadenia, podľa ktorého je existencia obchádzania vylúčená, „ak sa hodnota, ktorá je pridaná privezeným dielom počas montážnej alebo kompletizačnej činnosti, je vyššia než 25 % výrobných nákladov“. Okrem toho treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že žiadne iné ustanovenie tohto základného nariadenia neodkazuje na kompletizačné činnosti.

114

Odkaz na kompletizáciu v rámci článku 13 ods. 2 písm. b) základného antidumpingového nariadenia, teda v rámci časti tohto ustanovenia, ktorá spresňuje podmienky, podľa ktorých sa montážna činnosť považuje za obchádzanie platných opatrení, svedčí v prospech tvrdenia Komisie, podľa ktorého kompletizačné činnosti patria do pôsobnosti článku 13 ods. 2 uvedeného nariadenia. Kompletizačné činnosti totiž možno vykladať tak, že sú odvodené od montážnych činností.

115

Na jednej strane je tento výklad v súlade s cieľom, ktorý sleduje právna úprava Únie v oblasti obchádzania, a to zabezpečiť účinnosť antidumpingových opatrení prijatých Úniou a zabrániť tomu, aby sa tieto opatrenia obchádzali (pozri bod 46 vyššie). Na druhej strane je podporený okolnosťou, podľa ktorej, ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, normotvorca mal v úmysle ponechať inštitúciám Únie širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o vymedzenie pojmu obchádzanie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2014, Simon, Evers & Co., C‑21/13 , EU:C:2014:2154 , bod 48 ).

119

Žalobkyňa spochybňuje túto kvalifikáciu. V tejto súvislosti, ako bolo pripomenuté v bode 102 vyššie, tvrdí, že proces výroby TSV v Maroku a s ním súvisiace činnosti idú ďaleko nad rámec jednoduchého skladania dielov (alebo montáž) a kompletizačných činností. Predovšetkým zdôrazňuje, že nejde len o doplnenie premeny prameňov na TSV, ale vytvára úplne nový výrobok, ktorého fyzikálne a technické vlastnosti, konečné použitie a tarifné triedy sú odlišné. Ďalej tvrdí, že TSV nie sú len „kompletizované“ pramene, ale sú výsledkom zložitého výrobného postupu, ktorý sa skladá z viacerých fáz a vyžaduje si špecializované vybavenie a odborné znalosti, ako aj osobitnú odbornú prípravu. Napokon TSV, ktorých zoznam závažných vád, ktoré ich robia nepoužiteľnými, potvrdzuje zložitosť výrobného procesu, sa vyrábajú na mieru v závislosti od požiadaviek každého zákazníka.

120

Na úvod treba uviesť, že základné antidumpingové nariadenie nestanovuje všeobecné kritérium založené na neexistencii zložitosti vlastnej každému procesu na to, aby montážna činnosť mohla predstavovať obchádzanie, ako je uvedené v článku 13 ods. 1 treťom pododseku tohto nariadenia. Okolnosti, za ktorých sa montážna činnosť v Únii alebo v tretej krajine považuje za obchádzanie platných opatrení, sú opísané v odseku 2 uvedeného článku, ktorý odkazuje na podiel použitých dielov z krajiny, na ktorú sa vzťahujú opatrenia, a na hodnotu, ktorá je k týmto dielom pridaná príslušnou činnosťou.

121

O druhej časti založenej na zjavne nesprávnom posúdení, porušení článku 13 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia, ako aj na porušení práva na riadnu správu vecí verejných a zásad zákazu diskriminácie a rovnosti zaobchádzania pri posudzovaní hranice pridanej hodnoty montážnych činností

124

Na podporu tejto časti štvrtého žalobného dôvodu žalobkyňa uvádza v podstate tri výhrady.

125

V rámci prvej výhrady žalobkyňa tvrdí, že napadnuté vykonávacie nariadenie je založené na zjavne nesprávnych posúdeniach a porušuje článok 13 ods. 2 písm. b) základného antidumpingového nariadenia v rozsahu, v akom v rámci posúdenia hranice hodnoty pridanej k privezeným dielom v zmysle tohto ustanovenia, upravuje jej fixné náklady, najmä odpisové náklady a náklady na prenájom podľa miery využitia kapacity.

126

V rámci repliky žalobkyňa spochybňuje aj výklad pojmu „pridaná hodnota“, ktorý navrhuje Komisia vzhľadom na kontext a účel článku 13 ods. 2 písm. b) základného antidumpingového nariadenia. V prvom rade tvrdí, že uvedený pojem patrí do kontextu pojmu výrobné „náklady“, ktorý sa nachádza v tej istej vete uvedeného ustanovenia. Keďže tento posledný uvedený pojem je definovaný v článku 2 tohto nariadenia, odkaz na náklady v kontexte článku 13 ods. 2 písm. b) základného antidumpingového nariadenia znamená, že pojmy „pridaná hodnota“ a „vynaložené náklady“ sú totožné a že úprava vynaložených nákladov z dôvodu pridanej hodnoty sa môže vykonať len na základe článku 2 ods. 5 uvedeného nariadenia. Podľa žalobkyne však tento článok nestanovuje úpravu, ak sú náklady vypočítané na základe účtovných dokumentov vyhotovených v súlade so všeobecne uznávanými účtovnými zásadami, ktoré primerane zohľadňujú náklady spojené s výrobou a predajom posudzovaného výrobku, aj keď sa tieto náklady vzhľadom na skutočnú mieru využitia kapacity javia ako nízke alebo vysoké. Rovnaký zákaz platí aj pre pridanú hodnotu, ktorá patrí do kontextu nákladov.

129

V treťom rade žalobkyňa tvrdí, že Komisia z nesprávnych dôvodov zamietla tri rôzne metódy výpočtu pridanej hodnoty, ktoré navrhla. Konkrétne zamietnutie prvej metódy z dôvodov uvedených v odôvodnení 83 napadnutého vykonávacieho nariadenia spočíva na zjavne nesprávnom posúdení. V tejto súvislosti žalobkyňa uvádza, že vysvetlila, prečo marec nebol pôvodne uvedený ako prvý mesiac výroby. Komisia tak nedisponovala dôkazmi, ktorými by spochybnila predložené skutočnosti. Pokiaľ ide o druhú a tretiu metódu, žalobkyňa tvrdí, že miera využitia kapacity [ dôverné ] použitá Komisiou bola stanovená na základe jej celkovej kapacity, pričom sa zohľadnili všetky stroje na TSV, a najmä tie, ktoré neboli v prevádzke počas celého roka 2020. Podľa nej je preto táto miera v skutočnosti menej reprezentatívna, pokiaľ ide o mieru využitia kapacity za celý rok 2020. Tvrdí teda, že Komisia nemohla odmietnuť riešenia, ktoré navrhla, z dôvodu, že tieto riešenia neboli reprezentatívne pre mieru využitia kapacity za celý rok 2020 bez toho, aby spochybnila svoju vlastnú metódu.

132

V druhej výhrade žalobkyňa uvádza, že úprava fixných nákladov, aby odrážala využitie kapacity s použitím [ dôverné ] odpisových nákladov a nákladov na prenájom pre „závod – fáza 1“, je diskriminačná. Komisii v podstate vytýka, že diskriminovala žalobkyňu a výrobné odvetvie Únie tým, že pri výpočte cieľovej ceny v pôvodnom prešetrovaní neupravila výrobné náklady tohto výrobného odvetvia, hoci výrobné odvetvie Únie poukázalo na nízke využitie kapacity počas obdobia prešetrovania.

133

Treťou výhradou žalobkyňa tvrdí, že napadnuté vykonávacie nariadenie porušuje jej právo na riadnu správu vecí verejných tým, že starostlivo a nestranne neskúma všetky relevantné skutočnosti prejednávanej veci a upravuje náklady bez toho, aby zohľadnilo vysvetlenia, ktoré predložila, pokiaľ ide o používanie strojov a náklady na prenájom.

137

Pred začatím skúmania troch výhrad uvedených žalobkyňou na podporu tejto časti treba pripomenúť relevantné odôvodnenia napadnutého vykonávacieho nariadenia.

1) O výpočte pridanej hodnoty v napadnutom vykonávacom nariadení

138

V odôvodnení 77 napadnutého vykonávacieho nariadenia Komisia pripomenula, že podľa žalobkyne „jej náklady na pridanú hodnotu prevyšujú hranicu 25 %“. V tejto súvislosti spresnila, že „dve hlavné nákladové položky [žalobkyne] pri výpočte pridanej hodnoty boli odpisové náklady a náklady na prenájom, ktoré boli súčasťou finančných údajov za vykazované obdobie, ktoré [žalobkyňa] predložila vo svojom formulári žiadosti o oslobodenie“.

i) O odpisových nákladoch

„Konkrétne použitie 300 dní ako prvku na výpočet [odpisových nákladov] nákladov môže byť prijateľné podľa medzinárodných účtovných štandardov, ale v rámci výpočtu pridanej hodnoty, ktorý vykonala [žalobkyňa], to viedlo k nadhodnoteniu vypočítanej sumy odpisov, a to z rôznych dôvodov. Po prvé,… využitie kapacity (skutočná výroba v kg vydelená skutočnou výrobnou kapacitou v kg) strojov na textílie zo sklenených vlákien bolo v roku 2020 nízke. Vzhľadom na nízke využitie výrobnej kapacity sa skonštatovalo, že vykázané odpisové náklady boli nadhodnotené. Po druhé, štyri zo strojov na textílie zo sklenených vlákien boli odoslané loďou až v novembri 2019 zo Šanghaja do Tangeru a nemohli byť v roku 2020 v prevádzke 300 dní, keď sa zohľadní čas trvania prepravy medzi Šanghajom a Tangerom, ako aj obdobie potrebné na vyloženie, inštaláciu a testovanie každého z týchto štyroch strojov na textílie zo sklenených vlákien. Po tretie, [žalobkyňa] vo svojom formulári žiadosti o oslobodenie uviedla, že výroba sa začala až v apríli 2020. Ak by to bola pravda, celkový čas prevádzky každého z nainštalovaných strojov na textílie zo sklenených vlákien by mohol byť maximálne 270 dní (od apríla 2020 do decembra 2020), a to bez zohľadnenia akéhokoľvek času mimo prevádzky spôsobeného zastavením prevádzky v dôsledku požadovanej údržby, dní voľna a sviatkov. V dôsledku toho Komisia dospela k záveru, že odpisové náklady, ktoré sa majú zohľadniť pri výpočte nákladov na pridanú hodnotu, by mali byť podstatne nižšie ako odpisové náklady vypočítané [žalobkyňou].“

–

metódy spočívajúcej v použití údajov o nákladoch v období od júla do decembra 2020, keďže [ dôverné ].

143

Konkrétne v odôvodnení 83 napadnutého vykonávacieho nariadenia sa uvádza, že:

–

„[Žalobkyňa] neuviedla v prílohe 7.2 k listu z 12. októbra 2021 mesiac marec 2020 ako mesiac výroby. [Žalobkyňa] uviedla prvýkrát 12. októbra 2021, že v marci 2020 existovala výroba, ale že táto výroba z marca 2020 bola zaúčtovaná len v údajoch o výrobe za mesiac apríl 2020. Znamená to, že Komisia nemohla vylúčiť ďalšie chyby a/alebo oneskorenia pri zaúčtovaní mesačnej výroby. …

ii) O nákladoch na prenájom

145

Pokiaľ ide o náklady na prenájom, Komisia v odôvodnení 88 napadnutého vykonávacieho nariadenia konštatovala:

„[Žalobkyňa] neposkytla vo svojej odpovedi vo formulári žiadosti o oslobodenie svoje nájomné zmluvy, a to napriek značným nákladom na prenájom, ktoré vynaložila v roku 2020…. Vo svojom formulári žiadosti o oslobodenie informovala Komisiu, že všetky svoje stroje na textílie zo sklenených vlákien nainštalovala na jednom mieste (závod – fáza 1). Pôvodne uviedla, že si prenajala iba tento jeden závod, keďže uviedla, že ‚má len jednu výrobnú prevádzku‘, a to napriek otázke vo formulári žiadosti o oslobodenie, aby poskytla adresy všetkých svojich výrobných prevádzok. Potom však [žalobkyňa] poskytla dve nájomné zmluvy [vo svojej odpovedi] na… upozornenie… na nedostatky, v ktorom uviedla, že si počas vykazovaného obdobia prenajímala dva samostatné priestory od dvoch rôznych vlastníkov nehnuteľností. Keďže spoločnosť [žalobkyňa] predtým vo svojom formulári žiadosti o oslobodenie tvrdila, že stroje na textílie zo sklenených vlákien, ktoré boli v prevádzke počas roku 2020, boli nainštalované iba v jednom z týchto dvoch prenajatých závodov, sumy za prenájom, ktoré sa v roku 2020 vynaložili za druhý závod (závod – fáza 2), by sa mali vylúčiť z nákladov na prenájom a nákladov na pridanú hodnotu. Komisia okrem toho nemohla vo svojom výpočte nákladov na pridanú hodnotu z dôvodu nízkeho využitia kapacity uznať ani celkové náklady na prenájom závodu – fáza 1, keďže sa úplne nevyužíval v dôsledku skutočnosti, že stroje na textílie zo sklenených vlákien nevyrábali v prvom štvrťroku 2020 a neboli prevádzkované na plnú kapacitu počas ďalších štvrťrokov roka 2020. Komisia z uvedených dôvodov neuznala celkové náklady na prenájom tak, ako boli vykázané.“

V odôvodnení 91 napadnutého vykonávacieho nariadenia preto Komisia dospela k záveru, že „úpravou vykazovaných odpisových nákladov a nákladov na prenájom, pričom sa zohľadnili problémy vysvetlené v predchádzajúcom texte, sa zistilo, že takto stanovená priemerná pridaná hodnota bola počas vykazovaného obdobia pod 25 % hranicou stanovenou v článku 13 ods. 2 písm. b) základného [antidumpingového] nariadenia“ a že „sa zistilo“, že „ďalšie nákladové položky, ale neboli upravené, pretože takéto úpravy by mali viesť len k ešte nižšiemu percentuálnemu podielu pridanej hodnoty“.

2) O prvej výhrade založenej na zjavne nesprávnom posúdení a porušení článku 13 ods. 2 písm. b) základného antidumpingového nariadenia

149

Táto výhrada v podstate nastoľuje úvodnú otázku, ako sa má určiť pridaná hodnota v zmysle článku 13 ods. 2 písm. b) základného antidumpingového nariadenia a či Komisia na účely svojho určenia musí zohľadniť náklady tak, ako sú účtované podnikom vykonávajúcim montážne alebo kompletizačné činnosti, alebo či ich môže upraviť s prihliadnutím na skutočnú výrobnú kapacitu podniku.

150

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že základné antidumpingové nariadenie neobsahuje žiadnu definíciu pojmu „pridaná hodnota“.

154

Skutočnosť, podľa ktorej sa pojem „náklady“ nachádza v tej istej vete článku 13 ods. 2 písm. b) základného antidumpingového nariadenia ako pojem „pridaná hodnota“, pritom nestačí na vyvodenie záveru, že pojem „pridaná hodnota“ a pojem „vynaložené náklady“ sú totožné, ako tvrdí žalobkyňa, a že výrobné náklady, ktoré sa majú zohľadniť na účely výpočtu „pridanej hodnoty“ v zmysle uvedeného ustanovenia, možno upraviť len z uvedených dôvodov a len na základe podmienok stanovených v článku 2 ods. 5 toho istého nariadenia.

155

Na jednej strane sa totiž zdá, že výklad navrhovaný žalobkyňou nezohľadňuje skutočnosť, že hoci Únia chcela článkom 2 ods. 5 základného antidumpingového nariadenia vykonať osobitné záväzky obsiahnuté v článku 2.2.1.1 Dohody o uplatňovaní článku VI Všeobecnej dohody o clách a obchode 1994 ( Ú. v. ES L 336, 1994, s. 103 ; Mim. vyd. 11/021, s. 189) (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. februára 2013, Acron/Rada, T‑118/10 , neuverejnený, EU:T:2013:67 , bod 66 ), právna úprava Únie v oblasti obchádzania nachádzajúca sa v článku 13 tohto nariadenia naopak nemá svoj základ v uvedenej dohode, takže ju treba považovať za osobitný regulačný rámec v práve Únie.

156

Výklad článku 13 ods. 2 písm. b) základného antidumpingového nariadenia s prihliadnutím na iné ustanovenia toho istého nariadenia, akým je článok 2 ods. 5 tohto nariadenia, ktorý predstavuje prebratie osobitných povinností nachádzajúcich sa v antidumpingovom kódexe z roku 1994 do práva Únie, tak musí mať iné odôvodnenie než to, ktoré je založené len na okolnosti, podľa ktorej pojem „výrobné náklady“ sa objavuje v rámci tej istej vety ako výraz „pridaná hodnota“.

160

Ako žalobkyňa spresnila na pojednávaní, Komisii vytýka, že upravila odpisové náklady a náklady na prenájom, ktoré jej zaslala, pričom uplatnila mieru využitia kapacity [ dôverné ] za celý rok 2020.

161

Podľa žalobkyne, ak by cieľom úpravy odpisových nákladov a nákladov na prenájom, vykonanej Komisiou bolo odrážať skutočné používanie strojov na TSV, táto miera nezodpovedá tomuto účelu, keďže bola určená na základe maximálnej teoretickej kapacity všetkých strojov na TSV žalobkyne, vrátane tých, ktoré neboli v prevádzke. Žalobkyňa sa preto domnieva, že ak by Komisia chcela upraviť náklady, mala zohľadniť iné metódy výpočtu odpisových nákladov než tie, ktoré jej zaslala, a najmä prvú z týchto metód, v ktorej v podstate navrhuje upraviť náklady s prihliadnutím na počet mesiacov referenčného obdobia, počas ktorého bol každý stroj na TSV skutočne v prevádzke.

162

V tejto súvislosti v prvom rade treba zdôrazniť, ako bolo pripomenuté v bode 58 vyššie, že podľa judikatúry v oblasti spoločnej obchodnej politiky a najmä v oblasti ochranných obchodných opatrení, inštitúcie Únie disponujú širokou mierou voľnej úvahy z dôvodu zložitosti hospodárskych, politických a právnych situácií, ktoré musia preskúmať. Čo sa týka súdneho preskúmania takéhoto posúdenia, to sa musí obmedziť na overenie dodržania príslušných procesných pravidiel, vecnej správnosti skutkových zistení uvedených na vykonanie napádaného výberu, neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia tohto skutkového stavu alebo neexistencie zneužitia právomoci.

165

Keďže Komisia usúdila, že odpisové náklady a náklady na prenájom, ako ich vykázala žalobkyňa, nemohli vierohodne odrážať pridanú hodnotu privezených dielov, uvedené náklady upravila. Na tieto účely uplatnila mieru využitia kapacity, tak ako ju uviedla žalobkyňa a žalobkyňa ju nespochybnila (pozri odôvodnenia 81 a 83 napadnutého vykonávacieho nariadenia).

166

Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa a ako správne uvádza Komisia, vzhľadom na to, že tak odpisové náklady vypočítané žalobkyňou na základe maximálnej teoretickej kapacity, ako aj využitie kapacity boli ňou vypočítané na základe rovnakého počtu strojov na TSV, ako keby tieto stroje boli v prevádzke počas celého referenčného obdobia, uplatnenie jedného na úpravu druhého nie je skutkovým omylom.

167

Okrem toho tri iné metódy výpočtu pridanej hodnoty, ktoré žalobkyňa navrhla Komisii, neumožnili lepšie odzrkadliť pridanú hodnotu privezených dielov.

171

Pokiaľ ide o druhú metódu výpočtu pridanej hodnoty, podľa ktorej sa majú použiť údaje týkajúce sa nákladov za december 2020, a tretiu metódu, ktorá spočíva v použití údajov týkajúcich sa nákladov za obdobie od júla do decembra 2020, treba uviesť, že vzhľadom na to, že Komisia jasne uviedla, že prešetrovanie sa týkalo celého kalendárneho roka 2020, vymedzeného ako referenčné obdobie, vychádzať z jedného mesiaca (a to decembra) alebo z obdobia šiestich mesiacov (a to obdobia od júla do decembra 2020), nie je reprezentatívna pre operácie uskutočnené v priebehu dvanástich mesiacov roku 2020 a neumožňuje odstrániť medzeru medzi spôsobom výpočtu odpisových nákladov za jeden alebo šesť mesiacov na základe maximálnej teoretickej kapacity a skutočnou prevádzkou strojov, a to hodnotou pridanou privezeným dielom.

172

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia ani neporušila článok 13 základného antidumpingového nariadenia, keď upravila odpisové náklady vypočítané žalobkyňou, pričom zohľadnila mieru skutočného využitia kapacity počas referenčného obdobia a odmietla tri iné metódy výpočtu pridanej hodnoty navrhnuté žalobkyňou.

173

Tento záver nemožno spochybniť tvrdením žalobkyne založeným na skutočnosti, že neexistoval dôvod na vylúčenie nákladov na prenájom pre „závod – fáza 2“ z nákladov na prenájom posudzovaných na účely výpočtu pridanej hodnoty (pozri bod 130 vyššie). Treba totiž uviesť, že ako vyplýva z odôvodnenia 90 napadnutého vykonávacieho nariadenia (pozri bod 147 vyššie), všetky stroje na TSV, ktoré fungovali v roku 2020, sa nachádzali v „závode – fáza 1“ a ako žalobkyňa pripustila na pojednávaní, stroje na TSV boli nainštalované v „závode – fáza 2“ až po roku 2020.

177

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti treba túto výhradu zamietnuť.

3) O druhej výhrade založenej na porušení zásad zákazu diskriminácie a rovnosti zaobchádzania

178

Žalobkyňa v podstate tvrdí, že úprava fixných nákladov, ktorú vykonala Komisia s cieľom zohľadniť využitie kapacity s použitím [ dôverné ] odpisových nákladov a nákladov na prenájom pre „závod – fáza 1“, je diskriminačná v porovnaní s tým, čo Komisia urobila v antidumpingovom prešetrovaní pri výpočte rozpätia ujmy pre výrobné odvetvie Únie (pozri bod 132 vyššie).

179

V tejto súvislosti treba uviesť, že ako vyplýva z nariadenia, ktorým sa zaviedlo pôvodné antidumpingové clo, a to z vykonávacieho nariadenia 2020/492, rozpätie ujmy, teda úroveň odstránenia ujmy spôsobenej výrobnému odvetviu Únie, bolo stanovené na základe výrobných nákladov tohto výrobného odvetvia v súlade so základným antidumpingovým nariadením. Zohľadnenie výrobných nákladov pri výpočte rozpätia ujmy výrobného odvetvia Únie v dôsledku dovozov, ktoré sú predmetom dumpingu, a zohľadnenie výrobných nákladov na účely výpočtu hodnoty privezených dielov počas montážnej alebo kompletizačnej činnosti v zmysle článku 13 ods. 2 písm. b) tohto posledného uvedeného nariadenia, pokiaľ ide o základné antidumpingové nariadenie, či ide o obchádzanie antidumpingových opatrení, pôsobia v inom kontexte a na iné účely, takže na dostatočné odôvodnenie tejto výhrady mala žalobkyňa vysvetliť, ako mohla Komisia tým, že tieto náklady zohľadnila iným spôsobom, porušiť zásady zákazu diskriminácie a rovnosti zaobchádzania. Žalobkyňa však tým, že sa v podstate obmedzila na tvrdenie, že v antidumpingovom prešetrovaní nie je odôvodnené rozdielne pochopiť situáciu výrobného odvetvia Únie a jeho vlastnú situáciu v prešetrovaní obchádzania, a že náklady uvedené v základnom antidumpingovom nariadení sú nákladmi, ktoré možno vymedziť len jednotne, neposkytla v tejto súvislosti dostatočné vysvetlenia.

182

Preto je potrebné tento žalobný dôvod zamietnuť.

4) O tretej výhrade založenej na porušení práva na riadnu správu vecí verejných

183

Pokiaľ ide o túto výhradu, z analýzy ostatných výhrad v bodoch 149 až 182 vyššie vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia starostlivo a nestranne preskúmala všetky relevantné skutočnosti prejednávanej veci a pristúpila k úprave nákladov, pričom zohľadnila vysvetlenia, ktoré žalobkyňa predložila v súvislosti s používaním strojov a nákladmi na prenájom.

C. O druhom žalobnom dôvod založenom na porušení povinnosti odôvodnenia, porušení práva na obranu a práva na riadnu správu vecí verejných, zjavne nesprávnom posúdení a porušení článku 18 ods. 1 a 3 základného antidumpingového nariadenia, pokiaľ ide o použitie dostupných skutočností

186

Tento žalobný dôvod sa delí na dve časti. V rámci prvej časti žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že uplatnila voči nej dostupné skutočnosti, porušila povinnosť odôvodnenia, jej právo na obranu a právo na riadnu správu vecí verejných. V rámci druhej časti tvrdí, že napadnuté vykonávacie nariadenie je založené na zjavne nesprávnych posúdeniach a porušuje článok 18 ods. 1 a 3 základného antidumpingového nariadenia, pokiaľ ide o použitie uvedených skutočností.

187

Na podporu prvej časti žalobkyňa v podstate uvádza tri výhrady.

188

Treťou výhradou žalobkyňa tvrdí, že napadnuté vykonávacie nariadenie porušuje právo na riadnu správu vecí verejných, keďže ukladá príslušnej inštitúcii povinnosť starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti daného prípadu. Podľa nej Komisia v tomto vykonávacom nariadení nezohľadnila informácie oznámené v jej odpovedi na list týkajúci sa článku 18 a v jej pripomienkach k VID.

192

Na podporu druhej časti žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď v napadnutom vykonávacom nariadení konštatovala, že žalobkyňa neposkytla „potrebné informácie“ v zmysle článku 18 ods. 1 základného antidumpingového nariadenia.

193

Po prvé žalobkyňa uvádza, že poskytla vysvetlenia ku všetkým požadovaným informáciám.

194

Na podporu neúčinnosti tohto žalobného dôvodu Komisia uvádza, že počas prešetrovania obchádzania začala konanie podľa článku 18 základného antidumpingového nariadenia o ochrane pred subvenciami z dôvodu, že informácie týkajúce sa piatich bodov uvedených v odôvodnení 36 napadnutého vykonávacieho nariadenia mohli viesť k domnienke o existencii prekládky, ale že vzhľadom na neúplnú a protichodnú povahu informácií poskytnutých žalobkyňou nakoniec vylúčila možnosť preukázať existenciu takejto prekládky a zamerala sa na dôkaz o montáži alebo kompletizácii. Spresňuje, že na účely tohto dôkazu nepoužila údaje dostupné na základe článku 18 základného antidumpingového nariadenia s výnimkou niektorých štatistických údajov získaných z Eurostatu a vlastných údajov žalobkyne, ktoré však žalobkyňa nespochybnila.

198

Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 13 ods. 3 základného antidumpingového nariadenia je úlohou Komisie začať prešetrovanie na základe dôkazov, z ktorých na prvý pohľad vyplývajú praktiky obchádzania. Ak skutočnosti, ktoré boli preukázané počas tohto prešetrovania, umožňujú vyvodiť záver o existencii takéhoto obchádzania, Komisia navrhne Rade, aby antidumpingové opatrenia rozšírila (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2014, Simon, Evers & Co., C‑21/13 , EU:C:2014:2154 , bod 31 ).

199

Nijaké ustanovenie základného antidumpingového nariadenia však Komisii v rámci prešetrovania týkajúceho sa existencie obchádzania nepriznáva právomoc prinútiť výrobcov alebo dovozcov, ktorých sa podnet týka, aby sa zúčastnili na prešetrovaní alebo predložili informácie. Komisia je teda pri získavaní potrebných informácií závislá od dobrovoľnej spolupráce zainteresovaných strán (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2014, Simon, Evers & Co., C‑21/13 , EU:C:2014:2154 , bod 32 ).

„[Podľa Komisie] „[vyplnený formulár žiadosti o oslobodenie] [žalobkyne] a jej dvoch čínskych prepojených spoločností… vrátane odpovede na [písomné upozornenie na nedostatky] boli nedostatočné z týchto dôvodov:

–

[žalobkyňa] neposkytla potrebné informácie požadované [v uvedenom formulári]. Konkrétne neposkytla potrebné podkladové dokumenty v prípade [ dôverné ] predajných transakcií. V dôsledku toho Komisia nemohla overiť tvrdenie, že [žalobkyňa] začala výrobu až v apríli 2020,

–

okrem toho, a to napriek skutočnosti, že Komisia požadovala podrobné vysvetlenie chýbajúcich čísel faktúr predaja, bolo doručené len všeobecné vysvetlenie týchto chýbajúcich čísel faktúr predaja. Komisia poukázala aj na rozdiel v celkovom obrate za vykazované obdobie uvedenom v prehľade predaja v porovnaní s obratom uvedeným v jej riadnej účtovnej závierke za rok 2020. Komisia preto nemohla potvrdiť vykazované objemy predaja na vývoz do Únie. V tejto súvislosti Komisia upozornila aj na to, že vykazovaný predaj na vývoz bol podľa dovozných štatistík Eurostatu vyšší ako celkový dovoz do Únie z Maroka a že spoločnosť [žalobkyňa] bola jediným známym výrobcom v Maroku, ktorý vyvážal prešetrovaný výrobok do Únie,

–

V dôsledku toho, ako vyplýva z odôvodnenia 37 napadnutého vykonávacieho nariadenia, v súlade s článkom 18 ods. 4 základného antidumpingového nariadenia Komisia 5. októbra 2021 informovala skupinu PGTEX, že neúplný zoznam prvkov opísaných v predchádzajúcom odôvodnení by mohol viesť k uplatneniu článku 36 základného nariadenia a k použitiu dostupných skutočností. Komisia tiež vyzvala uvedenú skupinu, aby predložila pripomienky k možnému uplatneniu tohto článku.

204

Ako vyplýva z odôvodnenia 39 napadnutého vykonávacieho nariadenia, Komisia „analyzovala informácie a dokumenty, ktoré skupina PGTEX predložila [listom] z 12. októbra 2021“ a „dospela k záveru, že k väčšine prvkov, na ktoré upozornila vo svojom liste z 5. októbra 2021, neboli poskytnuté uspokojivé odpovede ani presvedčivá podporná dokumentácia“.

205

Z tohto dôvodu, ako vyplýva z odôvodnenia 40 napadnutého vykonávacieho nariadenia, „Komisia teda usúdila, že informácie, ktoré poskytla skupina PGTEX, sú čiastočne neúplné a vzájomne si odporujúce, a preto sa na ne nemohla v plnej miere spoľahnúť“, ale že „údaje, ktoré predložila [uvedená skupina], však neboli úplne ignorované“ a že „Komisia použila ako východiskový bod svojej analýzy tak údaje o predaji, ako aj údaje o nákladoch, ktoré predložila [táto skupina]“.

206

V prejednávanej veci žalobkyňa nespochybňuje dostupné údaje použité Komisiou v zmysle článku 18 ods. 1 základného antidumpingového nariadenia. Konkrétne, pokiaľ ide o údaje získané z Eurostatu a z databázy GAT, ktoré Komisia použila na vyvodenie záveru, že došlo k úprave korešpondencie v prejednávanej veci, žalobkyňa vo svojich písomných podaniach neuvádza nijaké tvrdenie, ktoré by malo výslovne spochybniť pravdivosť týchto skutočností. Obmedzuje sa totiž na tvrdenie, že v odôvodnení 83 napadnutého vykonávacieho nariadenia Komisia odmietla marec ako východiskový bod výroby a v dôsledku toho prvú z iných metód výpočtu odpisových nákladov práve na základe tvrdení uvedených v odôvodnení 36 uvedeného vykonávacieho nariadenia.

210

Z preskúmania druhej časti štvrtého žalobného dôvodu však vyplýva (pozri body 168 až 170 vyššie), že Komisia neodmietla prvú z iných metód výpočtu odpisových nákladov na základe dostupných skutočností podľa článku 18 ods. 1 základného antidumpingového nariadenia, ale že tak urobila z dôvodu, že údaje o výrobe za mesiac, tak ako ich zaúčtovala žalobkyňa, nezodpovedali vždy skutočnej výrobe za mesiac a nebolo ich možné považovať za spoľahlivé.

211

Okrem toho žalobkyňa v odpovedi na otázku položenú na pojednávaní neuviedla ďalšie tvrdenia smerujúce k spochybneniu dostupných skutočností, ktoré Komisia použila na základe článku 18 ods. 1 základného antidumpingového nariadenia, takže nemôže tvrdiť, že použitie tohto ustanovenia poškodzuje jej situáciu.

212

215

Okrem toho podľa článku 138 ods. 3 rokovacieho poriadku vedľajší účastníci konania znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.

Jaeger

Madise

Nihoul

Verschuur

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 4. decembra 2024.

Podpisy

a) O dohode o pridružení

b) O právnej úprave Únie v oblasti obchádzania antidumpingových opatrení

2. O dôvodnosti prvého žalobného dôvodu založeného na porušení dohody o pridružení, porušení článku 22 písm. a) základného antidumpingového nariadenia a zneužití právomoci z dôvodu, že napadnuté vykonávacie nariadenie ukladá antidumpingové opatrenia na TSV marockého preferenčného pôvodu, ktoré žalobkyňa vyváža do Únie, bez toho, aby sa preukázalo, že dovozy boli predmetom dumpingu v súlade s článkom VI dohody GATT, a bez toho, aby boli takéto opatrenia v súlade s antidumpingovým kódexom z roku 1994

B. O treťom a štvrtom žalobnom dôvode

1. Úvodné pripomienky

2. O dôvodnosti tretieho žalobného dôvodu založeného na zjavne nesprávnom posúdení a porušení článku 13 ods. 1 základného antidumpingového nariadenia v rozsahu, v akom Komisia dospela k záveru, že neexistovala iná dostatočne náležitá príčina alebo iné ekonomické opodstatnenie pre zriadenie jej výrobného podniku v Maroku než uloženie antidumpingových ciel, ako aj na porušení práva na riadnu správu vecí verejných, pretože Komisia starostlivo a nestranne nepreskúmala všetky relevantné skutočnosti prejednávanej veci

1) O výpočte pridanej hodnoty v napadnutom vykonávacom nariadení

i) O odpisových nákladoch

ii) O nákladoch na prenájom

2) O prvej výhrade založenej na zjavne nesprávnom posúdení a porušení článku 13 ods. 2 písm. b) základného antidumpingového nariadenia

3) O druhej výhrade založenej na porušení zásad zákazu diskriminácie a rovnosti zaobchádzania

4) O tretej výhrade založenej na porušení práva na riadnu správu vecí verejných