T-307/22

62022TJ0307

ROZSUDOK

VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá rozšírená komora)

z 26. marca 2025 ( *1 )

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine – Dočasný zákaz vysielania a pozastavenie povolení na vysielanie obsahu určitých médií – Dočasný zákaz reklamy na výrobky alebo služby v obsahu vytvorenom alebo vysielanom určitými médiami – Právomoc Rady – Sloboda prejavu a právo na informácie – Proporcionalita – Povinnosť odôvodnenia“

Vo veci T‑307/22,

A2B Connect BV , so sídlom v Purmerende (Holandsko),

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Estónska republika , v zastúpení: M. Kriisa, splnomocnená zástupkyňa,

Lotyšská republika , v zastúpení: J. Davidoviča, K. Pommere a I. Romanovska, splnomocnené zástupkyne,

Litovská republika , v zastúpení: K. Dieninis a V. Kazlauskaitė‑Švenčionienė, splnomocnení zástupcovia,

Európska komisia , v zastúpení: J.‑F. Brakeland, C. Giolito, L. Malferrari a M. Carpus Carcea, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na písomnú časť konania, najmä na:

–

žalobu podanú do kancelárie Všeobecného súdu 24. mája 2022,

–

návrh na úpravu žaloby podaný do kancelárie Všeobecného súdu 29. augusta 2022,

–

Okolnosti predchádzajúce sporu a skutkové okolnosti, ktoré nastali po podaní žaloby

2

Prejednávaná vec sa týka reštriktívnych opatrení, ktoré Európska únia zaviedla vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny.

3

Žalobkyne sú prevádzkovateľmi informačnej spoločnosti so sídlom v Holandsku, ktorí sa prezentujú ako poskytovatelia služieb prístupu na internet jednotlivcom, pokiaľ ide o Freedom Internet, alebo podnikom, pokiaľ ide o A2B Connect a BIT.

4

7

Dňa 24. februára 2022 prezident Ruskej federácie ohlásil vojenskú operáciu na Ukrajine a v ten istý deň ruské ozbrojené sily začali útočiť na Ukrajinu na viacerých miestach krajiny.

8

Vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku (ďalej len „vysoký predstaviteľ“) vydal v ten istý deň vyhlásenie v mene Únie, v ktorom odsúdil inváziu Ukrajiny ozbrojenými silami Ruskej federácie a uviedol, že reakcia Únie bude zahŕňať odvetvové aj individuálne reštriktívne opatrenia. Európska rada v záveroch prijatých na svojom mimoriadnom zasadnutí z toho istého dňa čo najdôraznejšie odsúdila túto „nevyprovokovanú a neodôvodnenú agresiu“, pričom vyjadrila názor, že Ruská federácia svojimi protiprávnymi vojenskými akciami, za ktoré by sa mala zodpovedať, hrubo porušuje medzinárodné právo a zásady Charty Organizácie Spojených národov, ktorá bola podpísaná v San Franciscu 26. júna 1945 (ďalej len „Charta Organizácie Spojených národov“), a oslabuje európsku a celosvetovú bezpečnosť a stabilitu.

9

V tomto kontexte prijala Rada 1. marca 2022 na základe článku 29 ZEÚ prvé napadnuté rozhodnutie a na základe článku 215 ZFEÚ prvé napadnuté nariadenie s cieľom zakázať nepretržité a koordinované propagandistické akcie na podporu vojenskej agresie Ruskej federácie voči Ukrajine, zamerané na občiansku spoločnosť v Únii a susedných krajinách, ktoré sa uskutočňujú prostredníctvom niektorých médií pod neustálou priamou alebo nepriamou kontrolou vedenia Ruskej federácie, pričom takéto konanie predstavuje hrozbu pre verejný poriadok a bezpečnosť Únie.

„1. Prevádzkovateľom sa zakazuje vysielanie akéhokoľvek obsahu právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi uvedenými v prílohe XV, a to aj prostredníctvom prenosu alebo distribúcie akýmikoľvek prostriedkami, ako sú káblové, satelitné, IP‑TV, poskytovatelia internetových služieb, internetové platformy alebo aplikácie na zdieľanie videí, či už nové alebo vopred nainštalované, alebo takéto vysielanie umožňovať, uľahčovať alebo k nemu inak prispievať.

2. Akákoľvek licencia na vysielanie alebo dohoda o povolení, prenose a distribúcii s právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi uvedenými v prílohe XV sa pozastavuje.“

12

Aktmi z 1. marca 2022 bol ako príloha IX k rozhodnutiu 2014/512 a ako príloha XV k nariadeniu č. 833/2014 doplnený zoznam právnických osôb, subjektov alebo orgánov, na ktoré sa vzťahuje zákaz šírenia (ďalej len „predmetný zoznam“). Názvy žalobkýň v ňom nie sú uvedené.

13

Vzhľadom na závažnosť situácie na Ukrajine prijala Rada akty z 3. júna 2022, a to druhé napadnuté rozhodnutie na základe článku 29 ZEÚ a druhé napadnuté nariadenie na základe článku 215 ZFEÚ.

Článok 1 bod 14 druhého napadnutého rozhodnutia a bod 4 prílohy k tomuto rozhodnutiu, ako aj článok 1 bod 21 a príloha VI k druhému napadnutému nariadeniu zmenili predmetný zoznam tak, že doň doplnili názvy ďalších troch subjektov, medzi ktorými sa názvy žalobkýň nenachádzajú.

Návrhy účastníkov konania

17

V nadväznosti na úpravu žaloby podľa článku 86 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–

zrušil napadnuté akty,

–

uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

19

Estónska republika, Lotyšská republika, Litovská republika, Európska komisia a vysoký predstaviteľ v podstate navrhujú žalobu zamietnuť.

Právny stav

20

23

V tejto súvislosti je namieste poukázať na to, že napadnuté rozhodnutia boli prijaté na základe článku 29 ZEÚ, ktorý je ustanovením týkajúcim sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP).

24

Hoci podľa článku 24 ods. 1 druhého pododseku poslednej vety ZEÚ a článku 275 prvého odseku ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie v zásade nemá právomoc, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa SZBP ani pokiaľ ide o akty prijaté na základe týchto ustanovení, je nutné pripomenúť, že v Zmluvách sa výslovne stanovujú dve výnimky z tejto zásady. Na jednej strane sa totiž tak v článku 24 ods. 1 druhom pododseku poslednej vete ZEÚ, ako aj v článku 275 druhom odseku ZFEÚ stanovuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc dohliadať na dodržiavanie článku 40 ZEÚ. Na druhej strane sa v článku 24 ods. 1 druhom pododseku poslednej vete ZEÚ zveruje Súdnemu dvoru Európskej únie právomoc preskúmavať zákonnosť niektorých rozhodnutí, ako sa ustanovuje v článku 275 druhom odseku ZFEÚ. Toto ustanovenie uvedené ako posledné stanovuje právomoc súdu Únie rozhodovať o žalobách podaných v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, ktorými sa preskúmava zákonnosť rozhodnutí zavádzajúcich reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré prijala Rada na základe ustanovení týkajúcich sa SZBP (pozri rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 60 a citovanú judikatúru).

25

Pokiaľ ide o akty prijaté na základe ustanovení týkajúcich sa SZBP, práve individuálna povaha týchto aktov umožňuje prístup k súdom Únie v súlade s článkom 275 druhým odsekom ZFEÚ (pozri rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 103 a citovanú judikatúru).

29

Z judikatúry totiž vyplýva, že rozhodnutie upravujúce reštriktívne opatrenia možno považovať za individuálne, ak je dotknutá osoba identifikovaná v hlavnej časti alebo v prílohe rozhodnutia, inými slovami, ak je uvedeným rozhodnutím daná osoba menovite dotknutá (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. mája 2024, Russian Direct Investment Fund/Rada, T‑235/22 , neuverejnený, EU:T:2024:311 , bod 25 a citovanú judikatúru).

30

Keďže sa však názvy žalobkýň nenachádzajú ani v hlavnej časti rozhodnutia 2014/512, ani v jeho prílohe IX, v znení zmien, napadnuté rozhodnutia nepredstavujú reštriktívne opatrenia voči žalobkyniam (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 104 , a z 15. mája 2024, Russian Direct Investment Fund/Rada, T‑235/22 , neuverejnený, EU:T:2024:311 , bod 26 ). Predmetné reštriktívne opatrenia, ktoré sú stanovené tak v napadnutých rozhodnutiach, ako aj v prvom a druhom napadnutom nariadení (ďalej len „napadnuté nariadenia“), treba totiž chápať tak, že majú voči žalobkyniam všeobecnú pôsobnosť (pozri bod 27 vyššie), keďže patria medzi subjekty patriace do všeobecnej a abstraktnej kategórie „prevádzkovateľov“, ktorým je zakázané šíriť obsah pochádzajúci od „právnick[ých] os[ôb], subjekt[ov] alebo orgán[ov] uvedený[ch] v prílohe IX“ k rozhodnutiu 2014/512 v znení zmien, na ktoré majú tieto opatrenia individuálny dosah.

31

Žalobkyne sa preto nemôžu odvolávať na individuálnu povahu daných reštriktívnych opatrení vo vzťahu k médiám označeným v hlavnej časti rozhodnutia 2014/512 v znení zmien, prostredníctvom výslovného odkazu na predmetný zoznam, v ktorom sú uvedené názvy takýchto médií, s cieľom založiť právomoc Všeobecného súdu rozhodovať o ich žalobe o neplatnosť.

O návrhu na zrušenie napadnutých rozhodnutí

O prípustnosti

35

Rada podporovaná Komisiou okrem iného tvrdí, že žalobkyne ako poskytovatelia internetových služieb nie sú priamo dotknuté prvým napadnutým nariadením, keďže majú len nepriamu povinnosť blokovať prístup na internetové stránky médií, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia. Okrem toho Rada namieta neprípustnosť úpravy žaloby jednak z dôvodu, že nespĺňa kritériá uvedené v článku 86 rokovacieho poriadku, a jednak z dôvodu, že žalobkyne nemajú ani záujem na konaní, ani aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť smerujúcu proti druhému napadnutému nariadeniu. Žaloba a úprava žaloby sú teda neprípustné.

36

Žalobcovia tieto tvrdenia spochybňujú.

Na podporu svojej žaloby žalobkyne uvádzajú tri žalobné dôvody, z ktorých prvý je v podstate založený na nedostatku právomoci Rady prijať napadnuté nariadenia, druhý na porušení práva na slobodu prejavu a na informácie zakotveného v článku 11 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a tretí na porušení práva na riadnu správu vecí verejných zaručeného v článku 41 Charty.

40

Najskôr treba preskúmať prvý žalobný dôvod, potom tretí žalobný dôvod, a nakoniec druhý žalobný dôvod.

– O prvom žalobnom dôvode založenom na nedostatku právomoci Rady prijať napadnuté nariadenia

41

Žalobkyne tvrdia, že Rada prijatím napadnutých nariadení konala mimo rámca svojich právomocí v oblasti SZBP. Konkrétnejšie, tieto nariadenia nesledujú jeden z cieľov SZBP, ako sú vymedzené v dokumente s názvom „Usmernenia o vykonávaní a vyhodnocovaní reštriktívnych opatrení (sankcií) v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky Európskej únie“, ktorý prijala Rada 4. mája 2018 (ďalej len „usmernenia o reštriktívnych opatreniach“). Napadnuté nariadenia sa skôr zameriavajú na priamu reguláciu určitého mediálneho obsahu s cieľom chrániť občanov Únie pred škodlivými dezinformáciami, a to na neurčitú dobu a bez akejkoľvek súvislosti s vojnou na Ukrajine.

45

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 5 ZEÚ Únia vo vzťahoch so zvyškom sveta potvrdzuje a podporuje svoje hodnoty a záujmy a prispieva k ochrane svojich občanov. Prispieva k mieru, bezpečnosti, ako aj k prísnemu dodržiavaniu a rozvoju medzinárodného práva, najmä k dodržiavaniu zásad Charty Organizácie Spojených národov.

46

Napadnuté rozhodnutia sú založené na článku 29 ZEÚ. Toto ustanovenie, ktoré je zaradené do kapitoly 2 hlavy V Zmluvy o EÚ obsahujúcej „Osobitné ustanovenia o [SZBP]“, zveruje Rade právomoc „prijíma[ť] rozhodnutia, ktoré vymedzujú pozíciu Únie k určitej záležitosti geografickej alebo vecnej povahy“. Podľa článku 23 ZEÚ činnosť Únie na medzinárodnej scéne podľa tejto kapitoly sa spravuje zásadami, sleduje ciele a uskutočňuje sa v súlade so všeobecnými ustanoveniami uvedenými v kapitole 1, akými sú podľa článku 21 ods. 1 ZEÚ demokracia, právny štát, univerzálnosť a nedeliteľnosť ľudských práv, zachovávanie ľudskej dôstojnosti a dodržiavanie zásad Charty Organizácie Spojených národov a medzinárodného práva. Článok 24 ods. 1 ZEÚ spresňuje, že „právomoc Únie v záležitostiach [SZBP] sa vzťahuje na všetky oblasti zahraničnej politiky a všetky otázky týkajúce sa bezpečnosti Únie“ (rozsudok z 27. júla 2022, RT France/Rada, T‑125/22 , ďalej len rozsudok RT France, EU:T:2022:483 , bod 49 ).

47

Podľa judikatúry z ustanovení článku 21, 23, článku 24 ods. 1, článku 25 a článku 28 ods. 1 prvého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 29 ZEÚ vyplýva, že „pozíci[e] Únie“ v zmysle tohto posledného uvedeného článku tvoria rozhodnutia, ktoré po prvé patria do oblasti SZBP, ako je vymedzená v článku 24 ods. 1 ZEÚ, po druhé sa zaoberajú „určit[ou] záležitos[ťou] geografickej alebo vecnej povahy“ a po tretie nemajú povahu „operačn[ých] činnos[tí]“ v zmysle článku 28 ZEÚ, t. j. činností zahŕňajúcich civilné alebo vojenské operácie vedené jedným alebo viacerými členskými štátmi mimo Únie (pozri rozsudok RT France, bod 50 a citovanú judikatúru).

Vzhľadom na široký rozsah účelov a cieľov SZBP, ako sú vyjadrené v článku 3 ods. 5 ZEÚ a článku 21 ZEÚ, ako aj v osobitných ustanoveniach, ktoré sa jej týkajú, najmä v článkoch 23 a 24 ZEÚ, disponuje Rada širokými právomocami na účely vymedzenia predmetu reštriktívnych opatrení, ktoré Únia prijíma v oblasti SZBP. Rade teda nemožno vytýkať, že vzhľadom na medzinárodnú krízu vyvolanú agresiou Ruskej federácie voči Ukrajine usúdila, že medzi opatrenia vhodné ako reakcia na vážne ohrozenie mieru na hraniciach Únie a na porušenie medzinárodného práva môže tiež patriť zákaz vysielania obsahu niektorých médií, financovaných z ruského štátneho rozpočtu, z dôvodu, že podporujú túto agresiu prostredníctvom nepretržitých a koordinovaných propagandistických akcií zameraných na občiansku spoločnosť v Únii a susedných krajinách, pričom nimi vážne skresľujú a manipulujú fakty (pozri v tomto zmysle rozsudok RT France, bod 52). Rovnako v takomto kontexte Rada mohla na základe ustanovení týkajúcich sa SZBP prijať zákaz reklamy výrobkov alebo služieb v obsahu, ktorý vytvárajú alebo vysielajú médiá vymenované v predmetnom zozname.

50

Z odôvodnení 8 prvého napadnutého rozhodnutia a odôvodnenia 19 druhého napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že podľa posúdenia Rady, činnosti Únie, ktoré sú uvedené v bode 49 vyššie, predstavovali závažnú a priamu hrozbu pre verejný poriadok a bezpečnosť Únie, čo odôvodňovalo jej zásah v rámci právomocí, ktoré jej priznáva kapitola 2 hlavy V Zmluvy o EÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok RT France, bod 53).

51

Takéto zásahy sú teda priamo spojené s cieľmi SZBP uvedenými v článku 21 ods. 2 písm. a) a c) ZEÚ, keďže ich účelom je na jednej strane chrániť hodnoty, základné záujmy, bezpečnosť, nezávislosť a integritu Únie a na druhej strane zachovávať mier, predchádzať konfliktom a posilňovať medzinárodnú bezpečnosť (pozri rozsudok RT France, bod 54 a citovanú judikatúru).

55

Tento záver nemožno spochybniť ani argumentáciou, podľa ktorej Rada prekročila právomoci, ktoré sú jej zverené Zmluvami, tým, že prijala opatrenia na priamu reguláciu určitého mediálneho obsahu s cieľom chrániť občanov Únie pred škodlivými dezinformáciami na neurčitú dobu a bez akejkoľvek súvislosti s vojnou na Ukrajine. Účelom napadnutých aktov je totiž uložiť reštriktívne opatrenia v reakcii na konanie a politiku Ruskej federácie s cieľom destabilizovať a narušiť zvrchovanosť a integritu Ukrajiny. Žalobkyne preto nemôžu tvrdiť, že prijatím uvedených opatrení Rada vychádzala z ustanovení Zmluvy o EÚ týkajúcich sa SZBP, aby upravila obsah pochádzajúci z médií, na ktoré sa vzťahujú uvedené akty, a to mimo kontextu konania a politiky destabilizácie Ukrajiny Ruskou federáciou.

56

Okrem toho to isté platí, aj pokiaľ ide o okolnosť uvádzanú žalobkyňami, podľa ktorej právomoc sankcionovať audiovizuálne médium za neprimeraný redakčný obsah patrí výlučne do právomoci vnútroštátnych regulačných orgánov. Na jednej strane totiž právomoci Únie vrátane tých, ktoré sa týkajú SZBP, nemôžu byť vylúčené ani podmienené existenciou alebo výkonom právomocí, ktoré vnútroštátne právo priznáva správnemu orgánu. Skutočnosť, že vnútroštátny správny orgán má právomoc prijímať sankcie, teda nebráni právomoci Rady prijať za osobitných podmienok reštriktívne opatrenia, ktorých cieľom je dočasne a zvrátiteľne zakázať vysielanie určitého mediálneho obsahu (pozri v tomto zmysle rozsudok RT France, bod 57).

57

59

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že podľa článku 40 druhého odseku ZEÚ uskutočňovaním politík uvedených v článkoch 3 až 6 ZFEÚ nesmie byť dotknuté uplatňovanie postupov a príslušného rozsahu právomocí inštitúcií ustanovených Zmluvami na výkon právomocí Únie v rámci SZBP (rozsudok RT France, bod 60).

60

Z uvedeného vyplýva, že právomoci Únie z titulu SZBP a z titulu iných ustanovení Zmluvy o FEÚ, ktoré patria do jej tretej časti týkajúcej sa vnútorných politík a činností Únie, sa navzájom nevylučujú, ale dopĺňajú, pričom každá z nich má svoju vlastnú pôsobnosť a sleduje dosiahnutie rôznych cieľov (pozri rozsudok RT France, bod 61 a citovanú judikatúru).

61

Pokiaľ ide o právomoc Rady prijať prvé napadnuté nariadenie, treba uviesť, že podľa článku 215 ods. 2 ZFEÚ, ak tak stanovuje rozhodnutie prijaté v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o EÚ, Rada môže prijať reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom.

Svojím tretím žalobným dôvodom žalobkyne namietajú porušenie práva na riadnu správu vecí verejných zaručeného v článku 41 Charty v podstate z dôvodu porušenia povinnosti odôvodnenia zakotvenej v článku 296 ZFEÚ.

65

Podľa žalobkýň Rada porušila svoju povinnosť uviesť presné a konkrétne dôvody týkajúce sa najmä kontextu, ako aj závažnosti a osobitnej naliehavosti situácie, pre ktoré sa domnievala, že je potrebné prijať predmetné reštriktívne opatrenia. Pokiaľ ide o kontext, napadnuté nariadenia sa v odôvodneniach obmedzujú na uvedenie dôvodov týkajúcich sa výlučne vysielacích činností médií bez toho, aby bola zohľadnená neutrálna úloha „prevádzkovateľov“, akými sú žalobkyne. Pokiaľ ide o závažnosť a naliehavosť situácie, Rada dostatočne neodôvodnila, prečo médiá, ktorých názov je uvedený na predmetnom zozname, šíria škodlivú propagandu odôvodňujúcu prijatie predmetných reštriktívnych opatrení.

66

Rada si taktiež nesplnila svoju povinnosť odôvodniť voľbu právneho základu zvoleného v napadnutých nariadeniach ani svoju povinnosť zahrnúť do odôvodnenia podrobné zdôvodnenie nevyhnutnosti a primeranosti týchto nariadení, ako aj ich súladu so základnými právami.

67

Na úvod treba uviesť, že napriek tomu, že v názve tohto žalobného dôvodu žalobkyne všeobecne odkazujú na porušenie práva na riadnu správu vecí verejných zaručeného v článku 41 Charty, v skutočnosti namietajú len porušenie povinnosti odôvodnenia.

71

Podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodniť akt spôsobujúci ujmu má za cieľ jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na to, aby zistila, či je akt dôvodný a či má prípadne vadu, ktorá by umožnila napadnúť jeho platnosť na súde Únie, a jednak umožniť tomuto súdu vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok RT France, bod 102 a citovanú judikatúru).

72

Treba tiež pripomenúť, že odôvodnenie vyžadované článkom 296 ZFEÚ a článkom 41 ods. 2 písm. c) Charty musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia musí byť hodnotená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa teda, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia sa musí posúdiť nielen vzhľadom na text aktu, ale takisto na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť (pozri rozsudok RT France, bod 103 a citovanú judikatúru).

73

Naopak, pokiaľ ide o ustanovenia, ktoré sú vo vzťahu k ich príjemcom reštriktívnymi opatreniami s povahou individuálneho právneho aktu, judikatúra spresnila, že odôvodnenie aktu Rady, ktorým sa ukladajú reštriktívne opatrenia, musí označovať nielen právny základ tohto opatrenia, ale aj presné a konkrétne dôvody, prečo sa Rada v rámci svojej diskrečnej právomoci pri posúdení domnieva, že na dotknutú osobu sa musia vzťahovať takéto opatrenia (pozri rozsudok z 13. septembra 2018, Gazprom Neft/Rada, T‑735/14 et T‑799/14 , EU:T:2018:548 , bod 117 a citovanú judikatúru).

77

Práve vo svetle týchto úvah je potrebné preskúmať, či Rada v prejednávanej veci splnila svoju povinnosť právne postačujúcim spôsobom odôvodniť sporné ustanovenia.

78

V prejednávanej veci treba uviesť, že napadnuté nariadenia, ktorými sa ukladajú predmetné reštriktívne opatrenia, nemajú voči žalobkyniam individuálny dosah (pozri bod 30 vyššie). Naopak, cieľom týchto opatrení je zaviesť všeobecný zákaz pre všetkých prevádzkovateľov jednak vysielať obsah pochádzajúci z médií, ktoré sú pod stálou priamou alebo nepriamou kontrolou vedenia Ruskej federácie a ktorých názov je uvedený na predmetnom zozname, a jednak zaviesť zákaz reklamy v obsahu vytvorenom a vysielanom týmito médiami. V dôsledku uvedeného je potrebné posúdiť dostatočnosť odôvodnenia vo vzťahu jednak k celkovej situácii, ktorá viedla k prijatiu sporných ustanovení, a jednak vo vzťahu k všeobecným cieľom, ktoré sa tieto ustanovenia usilujú dosiahnuť (pozri bod 75 vyššie).

79

Ako už v tejto súvislosti uviedol Všeobecný súd v bode 107 rozsudku RT France, všeobecný kontext, ktorý viedol Radu k prijatiu predmetných reštriktívnych opatrení, je jasne uvedený najmä v odôvodneniach prvého napadnutého nariadenia. Na jednej strane totiž odôvodnenie 4 tohto nariadenia odkazuje na závery Európskej rady z 24. februára 2022 (pozri bod 8 vyššie), v ktorých čo najdôraznejšie odsúdila „nevyprovokovanú a neopodstatnenú vojenskú agresiu“ Ruskej federácie voči Ukrajine, vyzvala na urýchlenú prípravu a prijatie ďalšieho súboru individuálnych a hospodárskych sankcií, a predovšetkým vyzvala Ruskú federáciu, aby zastavila svoju dezinformačnú kampaň. Na druhej strane odôvodnenie 5 tohto nariadenia odkazuje na závery Rady z 10. mája 2021, v ktorých zdôraznila potrebu ďalej posilniť odolnosť Únie a členských štátov, ako aj ich schopnosť bojovať proti hybridným hrozbám vrátane dezinformácií, najmä v súvislosti so zahraničným zasahovaním a ovplyvňovaním. Prvé napadnuté nariadenie tak uvádza celkovú situáciu, ktorá bola žalobkyniam známa, a všeobecné ciele, ktoré sa usiluje dosiahnuť. To isté platí pre druhé napadnuté nariadenie. Treba uviesť, že takéto dôvody vyplývajú aj z odôvodnení 7 až 11 a 13 druhého napadnutého nariadenia.

81

Treba teda konštatovať, že Rada dostatočne odôvodnila napadnuté nariadenia v zmysle judikatúry uvedenej v bode 75 vyššie, podľa ktorej nie je potrebné skúmať, pokiaľ ide o všeobecne záväzné akty, či Rada poskytla „osobitné a konkrétne dôvody“, ktoré viedli k prijatiu uvedených aktov.

82

Tento záver nemožno spochybniť tvrdeniami žalobkýň.

86

Vzhľadom na vyššie uvedené treba tretí žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

– O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení slobody prejavu a práva na informácie

87

Svojím druhým žalobným dôvodom žalobkyne tvrdia, že napadnuté nariadenia porušujú slobodu prejavu a právo na informácie zaručené článkom 11 Charty, ktorá zodpovedá článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

88

Podľa žalobkýň takéto obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie nerešpektuje podmienky uvedené v článku 52 ods. 1 Charty, najmä pokiaľ ide o podmienky týkajúce sa toho, aby obmedzenie výkonu práv bolo „ustanovené zákonom“, primerané a nevyhnutné. V tejto súvislosti žalobkyne v replike tvrdia, že odôvodnenie uvedené v rozsudku RT France nemožno uplatniť mutatis mutandis v prejednávanej veci, najmä z dôvodu „neutrálneho postavenia“, ktoré majú ako poskytovatelia internetových služieb.

92

Konkrétne, pokiaľ ide v prvom rade o požiadavku, podľa ktorej majú byť predmetné reštriktívne opatrenia stanovené zákonom, žalobkyne sa domnievajú, že tieto opatrenia nie sú dostatočne jasné a predvídateľné.

93

V druhom rade, pokiaľ ide o nevyhnutnosť týchto opatrení, žalobkyne sa po prvé domnievajú, že Rada nezohľadnila skutočnosť, že prejednávaná vec patrí do oblasti politickej diskusie a otázok všeobecného záujmu, v dôsledku čoho by obsahu médií, na ktoré sa vzťahuje predmetný zákaz, mala byť priznaná vysoká úroveň ochrany slobody prejavu.

94

Žalobkyne napokon spochybňujú účinnosť napadnutých nariadení z dôvodu, že nebolo preukázané, že sporné zákazy umožňujú vo veľkej miere zastaviť šírenie dezinformácií týkajúcich sa agresie na Ukrajine. Naopak, podľa nich je prístup k obsahu, ktorý je predmetom tohto zákazu, stále možný.

98

V treťom rade, pokiaľ ide o neprimeranosť predmetných reštriktívnych opatrení, žalobkyne v podstate tvrdia, že bolo možné uvažovať i o iných opatreniach, než je úplný zákaz vysielania, a v každom prípade, že tieto opatrenia mohli byť obmedzené na oblasti vysielania a služieb videí na požiadanie namiesto toho, aby boli koncipované tak široko, že by sa uvedený zákaz mohol vzťahovať na potenciálne veľké množstvo obsahu. Okrem toho tieto opatrenia nie sú jasne časovo obmedzené, ale v podstate sa zmenia na preventívny a trvalý zákaz.

99

V replike a vo svojich pripomienkach k vyjadreniam vedľajších účastníkov konania žalobkyne tiež v podstate tvrdia, že napadnuté nariadenia nie sú v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcou sa článku 10 EDĽP, najmä pokiaľ ide o procesné záruky a o predbežné obmedzenia.

100

Článok 11 Charty predstavuje jednu zo základných podstát demokratickej a pluralitnej spoločnosti odrážajúcej hodnoty, na ktorých je Únia v súlade s článkom 2 ZEÚ založená (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. decembra 2016, Tele2 Sverige a Watson a i., C‑203/15 a C‑698/15 , EU:C:2016:970 , bod 93 , a z 23. apríla 2020, Associazione Avvocatura per i diritti LGBTI, C‑507/18 , EU:C:2020:289 , bod 48 ).

104

Práva a slobody zakotvené v článku 11 Charty však nie sú absolútnymi výsadami, ale musia sa vnímať vo vzťahu k ich úlohe v spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2020, La Quadrature du Net a i., C‑511/18, C‑512/18 a C‑520/18 , EU:C:2020:791 , bod 120 a citovanú judikatúru).

105

Ako vyplýva z vysvetliviek k Charte základných práv ( Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17 ), a v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty, práva obsiahnuté v Charte majú rovnaký zmysel a rozsah ako zodpovedajúce práva zaručené EDĽP, čo nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv [rozsudok z 22. júna 2023, K. B. a F. S. (Skúmanie trestnoprávnych otázok ex offo), C‑660/21 , EU:C:2023:498 , bod 41 ].

106

V prvom rade, pokiaľ ide o údajné porušenie slobody žalobkýň rozširovať informácie, treba na úvod uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, okolnosť, že majú pri vysielaní obsahu neutrálnu úlohu, nebráni tomu, aby sa niektoré úvahy, ktoré Všeobecný súd rozvinul v rozsudku RT France, mohli uplatniť na prejednávanú vec, ak tieto úvahy odkazujú na predmetné reštriktívne opatrenia z objektívneho hľadiska.

110

Aj za predpokladu, že by poskytovatelia internetových služieb, akými sú žalobkyne, ktoré sa navyše označujú za prevádzkovateľov poskytujúcich služby prístupu na internet jednotlivcom alebo podnikom (pozri bod 3 vyššie), mohli byť považovaní za nositeľov samostatného práva na slobodu rozširovať informácie, napriek tomu, že sa odvolávajú na svoje neutrálne postavenie, argumentácia žalobkýň nemôže uspieť.

111

113

Treba pripomenúť, že v rozsahu primeranom okolnostiam veci musí byť osoba alebo subjekt – prípadne na základe odborného poradenstva – schopná predvídať dôsledky, ktoré môžu vyplynúť z určitého aktu. Tieto dôsledky však nemusia byť nevyhnutne predvídateľné s absolútnou istotou. Požiadavku predvídateľnosti tak sám osebe neporušuje zákon, ktorý napriek tomu, že priznáva diskrečnú právomoc, spresňuje dostatočne jasne jej rozsah a podmienky výkonu vzhľadom na sledovaný legitímny cieľ, aby bola jednotlivcovi poskytnutá primeraná ochrana proti svojvôli (pozri v tomto zmysle rozsudok RT France, bod 150 a citovanú judikatúru).

114

Pre poskytovateľov internetových služieb, prostredníctvom ktorých sa vysiela obsah v prospech vojenskej agresie Ruskej federácie voči Ukrajine, vedenú v rámci programov v televízii a na internete médiami úplne financovanými z ruského štátneho rozpočtu, bolo teda predvídateľné, že z tohto dôvodu bude všetkým prevádzkovateľom zakázané vysielanie obsahu pochádzajúceho z týchto médií „a to aj prostredníctvom prenosu alebo distribúcie akýmikoľvek prostriedkami, ako sú… poskytovatelia internetových služieb“. To platí najmä vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou disponuje Rada pri prijímaní reštriktívnych opatrení, a na dôležitosť médií, a to najmä pokiaľ ide o audiovizuálne médiá, v súčasnej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok RT France, bod 151 a citovanú judikatúru).

115

Za týchto okolností treba konštatovať, že podmienka, podľa ktorej musia byť obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie stanovené zákonom, je v prejednávanej veci splnená.

119

Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie založené na tom, že kontrola obsahu, ktorú sú žalobkyne povinné vykonať, by spôsobila zvýšené množstvo práce a nákladov, aj za predpokladu, že by vychádzalo zo správneho výkladu povinnosti vyplývajúcej z článku 2f nariadenia č. 833/2014, ktorý bol zavedený prvým napadnutým nariadením, treba uviesť, že toto tvrdenie nie je relevantné v rámci posúdenia zásahu do podstaty práva na rozširovanie informácií, ako však zdôrazňuje Rada podporovaná Estónskou republikou, Komisiou a vysokým predstaviteľom, takéto tvrdenie by mohlo nanajvýš poukázať na prípadné porušenie slobody podnikania, na ktoré sa však žalobkyne neodvolávali.

120

Pokiaľ ide o tretiu podmienku týkajúcu sa sledovania cieľa všeobecného záujmu, ktorý je ako taký uznaný Úniou, treba uviesť, že Všeobecný súd rozhodol, tak ako vyplýva z odôvodnení 5 až 10 prvého napadnutého nariadenia a z odôvodnení 7 až 11 druhého napadnutého nariadenia, že predmetné reštriktívne opatrenia sledujú cieľ uvedený v článku 21 ods. 2 písm. a) ZEÚ uchovávať hodnoty Únie, jej základné záujmy, bezpečnosť a celistvosť, že patria do rámca plnenia cieľov, najmä mierových, ktoré Únii stanovuje článok 3 ods. 1 a 5 ZEÚ, že predmetné reštriktívne opatrenia sú v súlade s cieľom uvedeným v článku 21 ods. 2 písm. c) ZEÚ, ktorým je zachovávať mier, predchádzať konfliktom a posilňovať medzinárodnú bezpečnosť v súlade s cieľmi a zásadami Charty Organizácie Spojených národov, a napokon, že ich cieľom je ukončenie vojnového stavu a porušovania medzinárodného humanitárneho práva, ktoré vojna môže spôsobiť, čo tiež zodpovedá cieľu všeobecného záujmu, ktorý je pre medzinárodné spoločenstvo prvoradý (pozri rozsudok RT France, body 161 až 166 a citovanú judikatúru).

123

Za týchto okolností treba dospieť k záveru, že v prejednávanej veci je podmienka týkajúca sa sledovania cieľa všeobecného záujmu, ktorý je ako taký uznaný Úniou, splnená.

124

Pokiaľ ide o štvrtú podmienku týkajúcu sa primeranosti predmetných reštriktívnych opatrení, treba pripomenúť, že zásada proporcionality si vyžaduje, aby obmedzenia, ktoré môžu byť zavedené aktmi Únie pre práva a slobody zakotvené v Charte, nešli nad rámec toho, čo je primerané a nevyhnutné na splnenie sledovaných legitímnych cieľov alebo potreby ochrany práv a slobôd iných, pričom ak existuje možnosť rozhodnúť sa medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu a ním spôsobené nevýhody nesmú byť neprimerané sledovaným cieľom (pozri rozsudok RT France, bod 168 a citovanú judikatúru).

128

Treba uviesť, že sporné zákazy v rozsahu, v akom patria do rámca súboru reštriktívnych opatrení prijatých v nadväznosti na vojenskú agresiu voči Ukrajine, taktiež predstavujú vhodné opatrenia na dosiahnutie cieľa vyvinúť maximálny tlak na ruské orgány, aby ukončili svoje činnosti a politiky, ktorými destabilizujú Ukrajinu, ako aj vojenskú agresiu voči tejto krajine.

129

Vzhľadom na to, že cieľom predmetných reštriktívnych opatrení je jednak zakázať vysielanie obsahu pochádzajúceho z médií kontrolovaných vedením Ruskej federácie, ktoré sa podieľajú na propagandistickej činnosti Ruskej federácie v prospech vojenskej invázie na Ukrajinu, ktorých názov je uvedený na predmetnom zozname, a jednak zakázať reklamu výrobkov a služieb v obsahu vysielanom týmito médiami, bolo vhodné, aby rovnako ako akýkoľvek iný prostriedok prenosu alebo distribúcie obsahu, Rada zohľadnila i poskytovateľov internetových služieb, akými sú žalobkyne, ako prevádzkovateľov, ktorí majú zabezpečiť vykonávanie, a teda účinnosť uvedených zákazov na území Únie. Okrem toho treba uviesť, ako to urobila Rada, že zákaz reklamy je vhodný aj na zvýšenie tlaku na ruské orgány.

130

Okolnosť uvádzaná žalobkyňami, podľa ktorej predmetné reštriktívne opatrenia nie sú primerané, pretože v celej Únii je stále možné získať prístup na internetovú stránku denníka Russia today , nemôže spochybniť vhodnosť sporného zákazu vysielania. Prípadné ťažkosti pri uplatňovaní napadnutých nariadení totiž nemôžu znamenať nevhodnosť uvedených opatrení.

134

Napokon zo zváženia dotknutých záujmov vyplýva, že nevýhody, ktoré sú spojené so spornými zákazmi, nie sú neprimerané vzhľadom na sledované ciele. V tejto súvislosti význam cieľov sledovaných napadnutými nariadeniami, ktoré sú súčasťou širšieho cieľa zachovania mieru a medzinárodnej bezpečnosti v súlade s cieľmi vonkajšej činnosti Únie uvedenými v článku 21 ZEÚ, môže prevážiť aj nad značnými negatívnymi dôsledkami pre určité hospodárske subjekty, ktoré nemali žiadnu zodpovednosť za situáciu, ktorá viedla k prijatiu reštriktívnych opatrení (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 149 a citovanú judikatúru). Okrem toho treba pripomenúť, že žalobkyne sa musia obmedziť na to, že nebudú prispievať k vysielaniu obsahu pochádzajúceho z uvedených médií, ktorého objem je navyše veľmi obmedzený. Predmetné reštriktívne opatrenia tak žalobkyniam nebránia vo výkone ich základných práv, a najmä ich údajnej slobody rozširovať informácie, keďže majú možnosť poskytnúť svojim používateľom internetovej siete, s ktorým majú zmluvný vzťah, prístup k všetkému zvyšnému obsahu. Žalobkyne teda nepreukázali, že napadnuté nariadenia neprimerane zasiahli do ich slobody rozširovať informácie.

135

Vzhľadom na vyššie uvedené treba dospieť k záveru, že aj za predpokladu, že by sa žalobkyne mohli odvolávať na slobodu rozširovať informácie, obmedzenia tejto slobody, ktoré môžu byť spôsobené predmetnými reštriktívnymi opatreniami, sú proporcionálne, keďže sú vhodné, nevyhnutné a striktne primerané sledovaným cieľom.

Aj za predpokladu, že by sa títo používatelia, ktorí sú fyzickými alebo právnickými osobami, ktorým žalobkyne zabezpečujú prístup k internetovej sieti, mohli dovolávať porušenia práva na slobodu prejavu a na informácie, a najmä práva na slobodu prijímať informácie, nič to nemení na skutočnosti, že žalobkyne sa na podporu svojej žaloby o neplatnosť nemôžu dovolávať práva, ktoré im nesvedčí (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 22. júna 2022, Anglo Austrian AAB a Belegging‑Maatschappij Far‑East/ECB, T‑797/19 , EU:T:2022:389 , bod 285 , potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom z 12. septembra 2024, Anglo Austrian AAB/ECB a Far‑East, C‑579/22 P , EU:C:2024:731 ). Z judikatúry totiž vyplýva, že porušenia subjektívneho práva sa v zásade môže dovolávať len osoba, ktorej právo bolo údajne porušené, a nie tretie osoby (pozri analogicky rozsudok z 19. septembra 2019, Zhejiang Jndia Pipeline Industry/Komisia, T‑228/17 , EU:T:2019:619 , bod 36 a citovanú judikatúru).

139

V prejednávanej veci sa žalobkyne obmedzili na to, že úplne všeobecne uviedli, že používatelia ich služieb nemali k dispozícii prostriedky nápravy pred vnútroštátnymi súdmi, aby mohli namietať porušenie ich práva prijímať a rozširovať informácie. Žalobkyne však nevysvetľujú, z akého dôvodu a na akom právnom základe by sa mohli v mene a na účet uvedených používateľov dovolávať údajného porušenia ich práva v žalobe o neplatnosť podanej na Všeobecný súd.

140

Okrem toho tento záver nemožno spochybniť ani argumentáciou žalobkýň, podľa ktorej ich právo na rozširovanie informácií a právo používateľov prijímať a rozširovať informácie zaručené v článku 11 ods. 1 Charty sú neoddeliteľne spojené. Treba totiž uviesť, že aj za predpokladu, že by sa žalobkyne mohli odvolávať na ich vlastné právo na rozširovanie informácií, obmedzenia daného práva, ktoré môžu byť predmetnými reštriktívnymi opatreniami spôsobené, sú v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty (pozri bod 135 vyššie). V každom prípade treba konštatovať, že ak je zásah do práva vysielať obsah zahŕňajúci podporu aktu agresie odôvodnený a primeraný, platí to a fortiori aj o obmedzení práva verejnosti prijímať informácie pochádzajúce z takéhoto obsahu (pozri v tomto zmysle rozsudok RT France, bod 214).

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené rozhodnúť tak, že znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade, v súlade s jej návrhmi.

144

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. V dôsledku toho Estónska republika, Lotyšská republika, Litovská republika a Komisia, ktorá navrhla, aby bola povinnosť nahradiť trovy konania uložená žalobkyniam, znášajú svoje vlastné trovy konania.

145

Podľa článku 138 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd nariadiť, že vlastné trovy konania znášajú aj iní vedľajší účastníci konania než vedľajší účastníci uvedení v odsekoch 1 a 2 tohto článku. V prejednávanej veci treba rozhodnúť, že vysoký predstaviteľ znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

3.

Estónska republika, Lotyšská republika, Litovská republika, Európska komisia a vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku znášajú svoje vlastné trovy konania.

van der Woude

Mastroianni

Brkan

Gâlea