T-462/22

BCP África, SGPS, Lda , so sídlom vo Funchale,

v zastúpení: B. Santiago, L. do Nascimento Ferreira, P. Gouveia e Melo, D. Oda a A. Queiroz Martins, advokáti,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii , v zastúpení: I. Barcew a P. Caro de Sousa, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

–

opatrenie na zabezpečenie priebehu konania z 18. júla 2023, ktorým Všeobecný súd požiadal Komisiu o oznámenia a korešpondenciu medzi ňou a portugalskými orgánmi v rámci správnych konaní týkajúcich sa vecí N 421/2006 a SA.34160 (2011/N),

–

odpovede Komisie doručené do kancelárie Všeobecného súdu 28. augusta 2023, v ktorých uviedla, že nemôže poskytnúť dokumenty z dôvodu všeobecnej domnienky dôvernosti, ktorá sa na ne vzťahuje v rámci konania o štátnej pomoci,

–

uznesenie

z 26. septembra 2023, ktorým Všeobecný súd požiadal o predloženie predmetných dokumentov prostredníctvom nariadenia dôkazného prostriedku v súlade s článkom 91 písm. b) a článkom 92 ods. 3 svojho rokovacieho poriadku,

Žalobkyne Millennium BCP Participações, SGPS, Sociedade Unipessoal, Lda a BCP África, SGPS, Lda svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ navrhujú zrušenie článku 1 a článku 4 ods. 1 rozhodnutia Komisie (EÚ) 2022/1414 zo 4. decembra 2020 o schéme pomoci SA.21259 (2018/C) (ex 2018/NN) uplatňovanej Portugalskom v prospech Zona Franca da Madeira – (ZFM) – režim III ( Ú. v. EÚ L 217, 2022, s. 49 , ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) v rozsahu, v akom sa uplatňujú na sociedades gestoras de participações sociais (SGPS, holdingové spoločnosti).

Okolnosti predchádzajúce sporu

2

Schéma slobodného pásma Madeira (Portugalsko) (ďalej len „ZFM“) má formu rôznych daňových výhod priznaných v rámci Centro Internacional de Negócios da Madeira (Medzinárodné obchodné centrum Madeira, Portugalsko), Registo Internacional de Navios da Madeira (Medzinárodný register lodí Madeira, Portugalsko) a Zona Franca Industrial (priemyselné slobodné pásmo).

3

Táto schéma bola pôvodne schválená rozhodnutím Európskej komisie z 27. mája 1987 vo veci N 204/86 [SG(87) D/6736] ako regionálna pomoc zlučiteľná s jednotným trhom. Jej predĺženie bolo následne povolené rozhodnutím Komisie z 27. januára 1992 vydaným vo veci E 13/91 [SG(92) D/1118] a potom rozhodnutím Komisie z 3. februára 1995 vydaným vo veci E 19/94 [SG(95) D/1287].

7

Prístup k režimu III bol obmedzený na činnosti zaradené na zozname uvedenom v rozhodnutí z roku 2007. Navyše z pôsobnosti režimu III boli ako „služby poskytované najmä spoločnostiam“ vylúčené všetky činnosti finančného sprostredkovania a poistenia a pomocné finančné a poisťovacie činnosti, ako aj všetky činnosti súvisiace s „vnútroskupinovými službami“ (koordinácia, pokladne a distribučné strediská).

8

Zmenené znenie režimu III bolo schválené rozhodnutím Komisie z 2. júla 2013 vo veci SA.34160 (2011/N) (ďalej len „rozhodnutie z roku 2013“) na obdobie od 1. januára do 31. decembra 2013. Toto rozhodnutie zachovalo rovnaké podmienky ako tie, ktoré stanovuje režim III, s výhradou zvýšenia horných hraníc základu dane, na ktorý sa uplatňuje zníženie DPPO, o 36,7 %.

9

Následne bolo rozhodnutím Komisie z 26. novembra 2013 vo veci SA.37668 (2013/N) schválené predĺženie zmeneného režimu III do 30. júna 2014. Predĺženie uvedeného režimu do konca roka 2014 bolo povolené rozhodnutím Komisie z 8. mája 2014 vo veci SA.38586 (2014/N).

13

Na záver tohto konania prijala Komisia napadnuté rozhodnutie, ktorého výrok znie takto:

„Článok 1

Schému pomoci ‚Zona Franca da Madeira (ZFM) – režim III‘ v miere, v akej ju vykonalo Portugalsko v rozpore s rozhodnutím [z roku 2007] a s rozhodnutím [z roku 2013], vykonalo Portugalsko protizákonne v rozpore s článkom 108 ods. 3 [ZFEÚ] a je nezlučiteľná s vnútorným trhom.

Článok 2

Individuálna pomoc poskytnutá na základe schémy uvedenej v článku 1 nepredstavuje pomoc, ak v čase poskytnutia spĺňala podmienky stanovené v nariadení prijatom na základe článku 2 nariadenia (EÚ) 2015/1588 a toto nariadenie bolo v čase poskytnutia pomoci účinné.

Článok 5

1. Vymáhanie pomoci poskytnutej na základe schémy uvedenej v článku 1 sa uskutoční bezodkladne a účinne.

2. Portugalsko zabezpečí, aby sa toto rozhodnutie vykonalo do ôsmich mesiacov odo dňa oznámenia tohto rozhodnutia.

…“

14

Žalobkyne sú SGPS so sídlom v ARM, a teda podliehajú uplatniteľným pravidlám portugalského práva.

Návrhy účastníkov konania

18

Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–

zrušil článok 1 a článok 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa vzťahujú na SGPS,

–

uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

Právny stav

20

Na podporu svojej žaloby žalobkyne uvádzajú tri žalobné dôvody, pričom prvý je založený na porušení povinnosti odôvodnenia, druhý na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Komisia zahrnula SGPS medzi všetkých príjemcov, na ktorých sa vzťahuje povinnosť vrátenia v prípade nedodržania podmienky vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM, a tretí na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty.

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

21

Komisia túto argumentáciu spochybňuje.

25

Z judikatúry vyplýva, že odôvodnenie vyžadované článkom 296 druhým odsekom ZFEÚ musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho (pozri rozsudok z 8. marca 2017, Viasat Broadcasting UK/Komisia, C‑660/15 P , EU:C:2017:178 , bod 43 a citovanú judikatúru). Nevyžaduje sa, aby boli v odôvodnení konkrétne uvedené všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, ako aj na všetky právne normy upravujúce dotknutú oblasť (pozri rozsudok z 25. júla 2018, Komisia/Španielsko a i., C‑128/16 P , EU:C:2018:591 , bod 82 a citovanú judikatúru).

26

V prejednávanej veci treba konštatovať, že v odôvodneniach 213 a 214, ako aj v článkoch 1 až 4 napadnutého rozhodnutia Komisia poskytla portugalským orgánom potrebné, ale aj dostatočné údaje, ktoré im umožnili identifikovať príjemcov režimu III, ako bol vykonaný, a samostatne bez neprimeraných ťažkostí určiť výšku pomoci, ktorú majú títo príjemcovia vrátiť [pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. septembra 2022, Portugalsko/Komisia (Slobodné pásmo Madeira), T‑95/21 , vec v odvolacom konaní, EU:T:2022:567 , bod 231 , a z 21. júna 2023, Região Autónoma da Madeira/Komisia, T‑131/21 , neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2023:348 , bod 178 ].

27

Táto metodológia výpočtu výšky pomoci, ktorá sa má vrátiť, je založená na konštatovaní uvedenom v odôvodneniach 167 a 179 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých Komisia dospela k záveru, že uplatnenie režimu III Portugalskou republikou, pokiaľ ide o podmienky týkajúce sa jednak pôvodu ziskov, na ktoré sa uplatňuje zníženie DPPO, a jednak vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM, porušuje rozhodnutia z rokov 2007 a 2013.

31

Pokiaľ ide konkrétne o podmienku vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM, ktorá je jedinou spornou podmienkou v prejednávanej veci, Komisia v odôvodnení 169 napadnutého rozhodnutia najprv uviedla, že v rozhodnutí z roku 2007 (pozri najmä jeho odôvodnenie 64) a v rozhodnutí z roku 2013 (pozri najmä jeho odôvodnenie 28), sa výslovne uvádza, že táto podmienka bola podmienkou prístupu do režimu III a že predstavovala parameter výpočtu výšky pomoci vyplatenej na základe schémy ZFM, ako bola oznámená Portugalskou republikou a schválená týmito dvoma rozhodnutiami.

32

Ďalej v odôvodnení 171 napadnutého rozhodnutia Komisia pripomenula, že počet pracovných miest je spôsobom merania prínosu režimu III k regionálnemu rozvoju ARM. V tejto súvislosti totiž z rozhodnutí z rokov 2007 a 2013 vyplýva, že posúdenie proporcionality uvedeného režimu Komisiou bolo vykonané s ohľadom na túto podmienku.

33

Toto odôvodnenie je dostatočné na to, aby umožnilo žalobkyniam posúdiť dôvodnosť napadnutého rozhodnutia a Všeobecnému súdu preskúmať ho.

37

Z napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že Komisia neuznala, že pomoc vyplatenú na základe režimu III bez toho, aby bola dodržaná podmienka vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM, možno kvalifikovať ako „existujúcu pomoc“ v zmysle článku 1 písm. b) bodu ii) nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 248, s. 9 ), keďže podľa jej názoru neschválila nijakú výnimku z tejto podmienky v prospech SGPS.

38

Komisia teda vzhľadom na to, že režim III v podobe, v akej bol schválený, bol vykonaný spôsobom, ktorý sa podstatne líšil od spôsobu zohľadneného pri posudzovaní zlučiteľnosti tohto režimu s vnútorným trhom, kvalifikovala režim III, ako bol vykonaný, ako „neoprávnenú pomoc“, a teda ako „novú pomoc“ v zmysle článku 1 písm. c) nariadenia 2015/1589, vyplatenú v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ.

39

42

Žalobkyne v prvom rade tvrdia, že SGPS nepodliehajú podmienke prístupu k režimu III týkajúcej sa vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM, takže napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keďže SGPS sú zahrnuté medzi všetkých príjemcov, na ktorých sa vzťahuje povinnosť vrátiť pomoc poskytnutú na základe režimu III.

43

Po prvé žalobkyne tvrdia, že podobne ako bolo rozhodnuté v rozsudku Supremo Tribunal Administrativo (Najvyšší správny súd, Portugalsko) z 13. júla 2021 pripojenom k prílohe A.10 k žalobe, treba konštatovať, že návrh zákonného dekrétu, ktorý bol Komisii oznámený v roku 2006 a následne bol schválený, obsahoval výnimku pre SGPS z podmienky vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM.

44

Podľa žalobkýň bola teda táto výnimka neoddeliteľnou súčasťou opatrenia pomoci, ktoré bolo schválené Komisiou, čo je v súlade s okolnosťou, že uplatniteľnosť režimu III na SGPS nebola predmetom nijakej nezhody, výhrady, a dokonca ani samostatnej analýzy zo strany Komisie v napadnutom rozhodnutí.

48

Po štvrté na jednej strane z doslovného výkladu rozhodnutia z roku 2007 vyplýva, že toto rozhodnutie výslovne uvádza, že právnym základom režimu III je oznámený návrh zákonného dekrétu, ktorý zahŕňal výnimku pre SGPS. Navyše všetky skutočne prijaté normy, ktoré zaviedli režim III, uvádzali, že tento režim bol schválený v súlade s rozhodnutím z roku 2007. Na druhej strane jednotlivé prvky kontextu neumožňujú preukázať, že rozhodnutie z roku 2007 a neskoršie zmeny režimu III sa nevzťahovali na výnimku stanovenú pre SGPS.

49

V druhom rade žalobkyne tvrdia, že ich činnosť sa nachádza v zozname činností, na ktoré sa môže vzťahovať režim III.

50

Na jednej strane podľa odôvodnenia 25 rozhodnutia z roku 2007 bola pôsobnosť režimu III obmedzená na súbor hospodárskych činností, medzi ktorými boli uvedené „činnosti súvisiace s nehnuteľnosťami, prenájmom a službami pre spoločnosti (sekcia K, kódy 70 až 74)“ v zmysle štatistickej klasifikácie ekonomických činností v Európskej únii (NACE), ktorá platila v tom čase.

Svojím druhým žalobným dôvodom žalobkyne v podstate tvrdia, že pomoc, ktorá im bola vyplatená na základe režimu III, zodpovedá pomoci schválenej Komisiou v rokoch 2007 a 2013, pretože sa domnievajú, že na základe výnimky pre SGPS, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou režimu III, ako bol oznámený, nepodliehali ako SGPS podmienke vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM.

54

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že ak sa žalobca domnieva, že Komisia nesprávne dospela k záveru, že podmienky vyplatenia individuálnej pomoci na základe predtým schválenej schémy pomoci neboli v súlade s týmto predchádzajúcim schválením, argumentáciu tohto účastníka konania treba chápať tak, že kritizuje skutočnosť, že Komisia odmietla uznať právnu kvalifikáciu uvedenej pomoci ako „existujúcej pomoci“ v zmysle článku 1 písm. b) bodu ii) nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589, teda kvalifikáciu ako schémy pomoci alebo individuálnej pomoci, ktoré boli schválené Komisiou alebo Radou Európskej únie [rozsudok z 21. septembra 2022, Portugalsko/Komisia (Slobodné pásmo Madeira), T‑95/21 , EU:T:2022:567 , bod 100 ].

55

Preto treba druhý žalobný dôvod vnímať tak, že jeho cieľom je v podstate spochybnenie skutočnosti, že v odôvodneniach 150 až 180 a 228, ako aj v článku 1 napadnutého rozhodnutia Komisia nepovažovala režim III, ako bol vykonaný, za „existujúcu pomoc“ v zmysle článku 1 písm. b) bodu ii) nariadenia 2015/1589, ktorej zlučiteľnosť mala byť posúdená v rámci trvalého skúmania existujúcich schém pomoci stanoveného v článku 108 ods. 1 ZFEÚ, ale v odôvodnení 180 napadnutého rozhodnutia ho označila za „neoprávnenú pomoc“, a teda za „novú pomoc“ v zmysle článku 1 písm. c) nariadenia 2015/1589, poskytnutú v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ.

58

Preto v situácii, o akú ide v prejednávanej veci, keď príjemcovia predtým schválenej schémy pomoci namietajú, že schéma bola vykonaná spôsobom, ktorý sa podstatne líši od toho schváleného, kvalifikácia pomoci, ktorá im bola vyplatená, ako „existujúcej pomoci“ alebo „novej pomoci“, závisí nielen od samotného znenia rozhodnutí o schválení, ale aj od obsahu oznámenia, ktoré predložil príslušný členský štát, a tiež od dodatočných informácií, ktoré poskytol. V tejto súvislosti by sa malo zohľadniť aj správanie tohto členského štátu pri oznamovaní uvedenej schémy vzhľadom na jeho povinnosť spolupracovať s Komisiou.

59

Z toho najmä vyplýva, že žalobkyne nemôžu vytýkať Komisii, že sa dopustila nesprávnej právnej kvalifikácie, keď usúdila, že režim III bol zavedený na základe postupov, ktoré sa výrazne líšia od povolených postupov, ak pri oznámení režimu III v rokoch 2006 a 2011 Portugalská republika neposkytla tejto inštitúcii informácie potrebné na to, aby mohla posúdiť zlučiteľnosť výnimky z podmienky týkajúcej sa vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM s vnútorným trhom.

60

Práve vzhľadom na tieto úvahy treba určiť pôsobnosť rozhodnutí z rokov 2007 a 2013.

V tejto súvislosti je teda potrebné určiť, či skutočnosť, že sa v rozhodnutí z roku 2007 nespomína výnimka uplatniteľná na SGPS, znamená, že Komisia tým, že schválila vykonanie režimu III, ako bol oznámený v roku 2006, konštatovala zlučiteľnosť tejto výnimky s vnútorným trhom, a preto tiež povolila jej uplatnenie v prospech SGPS.

64

V tomto kontexte z judikatúry nepochybne vyplýva, že keď Komisia po skončení fázy predbežného preskúmania, zavedenej v článku 108 ods. 3 ZFEÚ, zistí, že oznámené opatrenie predstavuje „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorá nevyvoláva žiadne pochybnosti o jej zlučiteľnosti s vnútorným trhom, prijme rozhodnutie o nevznesení námietok, ktorým vyhlasuje, že toto opatrenie je zlučiteľné s vnútorným trhom na základe ustanovení článku 107 ods. 3 ZFEÚ (rozsudok z 31. januára 2023, Komisia/Braesch a i., C‑284/21 P , EU:C:2023:58 , bod 64 ).

65

Rovnako v rámci rozhodnutia prijatého po predbežnom preskúmaní podľa článku 4 ods. 3 nariadenia č. 659/1999 môže Komisia len schváliť plánovanú pomoc tak, ako bola oznámená, a nemôže dotknutému členskému štátu uložiť povinnosť alebo niečo zakázať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2023, Komisia/Braesch a i., C‑284/21 P , EU:C:2023:58 , bod 72 ).

66

Je preto potrebné preskúmať, či portugalské orgány riadne oznámili dotknutú výnimku v roku 2006 a či tým Komisii umožnili posúdiť jej zlučiteľnosť s vnútorným trhom.

70

V tejto súvislosti z celého oznámenia z roku 2006, ako aj z následnej korešpondencie medzi Komisiou a portugalskými orgánmi vyplýva, že predmetná výnimka bola spomenutá len v právnych základoch, ktoré boli priložené k oznámeniu.

71

Jediné dve zmienky o dotknutej výnimke v oznámení z roku 2006 sa totiž nachádzajú, po prvé v znení článku 34 ods. 5 zákona o daňových stimuloch zahrnutého v už existujúcom zákonnom dekréte č. 163/2003 z 24. júla 2003 (príloha 1 k oznámeniu z roku 2006) a po druhé v rovnakom znení v článku 34°A ods. 5 toho istého zákona, ktorý bol navrhnutý oznámeným návrhom zákonného dekrétu (príloha 2 k oznámeniu z roku 2006).

72

od roku 2010 do roku 2012 pri sadzbe 4 %;

c)

v roku 2013 a nasledujúcich rokoch pri sadzbe 5 %.

…

5. Príjmy spoločností spravujúcich obchodné podiely schválených k 1. januáru 2007 a do 31. decembra 2013 podliehajú [DPPO] za podmienok uvedených v odseku 1, s výnimkou príjmov dosiahnutých na území Portugalska, s výnimkou slobodných pásiem, alebo v iných členských štátoch Európskej únie, ktoré sa zdaňujú podľa všeobecných podmienok.“

73

Predovšetkým totiž dôvodová správa k oznámenému návrhu zákonného dekrétu uvádza, že vytvorenie alebo zachovanie pracovných miest je podmienkou prístupu k režimu III.

77

Ďalej podľa článku 34°A ods. 1 zákona o daňových stimuloch, navrhnutého v oznámenom návrhu zákonného dekrétu, sa režim III uplatní nielen na podniky, ktoré majú povolenie vykonávať priemyselné, obchodné a námorné dopravné činnosti, ale aj na podniky, ktoré poskytujú „iné služby, ktoré nie sú vylúčené z tohto režimu“. V tejto súvislosti žalobkyne ako SGPS poskytovali služby správy obchodných podielov iných spoločností, ktoré bolo možné odôvodnene považovať za iné služby, ktoré nie sú vylúčené z režimu III a sú uvedené v článku 34°A ods. 1 zákona o daňových stimuloch, ako sa navrhuje v oznámenom návrhu zákonného dekrétu.

78

Článok 34°A ods. 1 zákona o daňových stimuloch, ktorý je súčasťou oznámeného návrhu zákonného dekrétu pritom ukladá podnikom oprávneným vykonávať priemyselné, obchodné a námorné dopravné činnosti, ale aj podnikom, ktoré poskytujú „iné služby, ktoré nie sú vylúčené z režimu [III]“, povinnosť splniť „príslušné podmienky stanovené v článku 33° ods. 1“ toho istého zákona. V tejto súvislosti článok 33 ods. 1 písm. g) zákona o daňových stimuloch výslovne odkazuje na podmienky uplatniteľné na SGPS.

79

Po tretie z oznámenia z roku 2006 vyplýva, že zámerom portugalských orgánov bolo uložiť každému podniku, ktorý chcel využiť režim III, povinnosť vytvoriť alebo zachovať pracovné miesta v ARM. Vyplýva to zo skutočnosti, že portugalské orgány vo vysvetľujúcom memorande pripojenom k oznámeniu z roku 2006 spresnili, že od režimu II bolo vytvorenie alebo zachovanie pracovných miest v ARM povinné a predstavovalo podmienku prístupu k systému pomoci uplatniteľnému v ZFM, ako aj z dôvodových správ skoršieho zákonného dekrétu a z oznámeného návrhu zákonného dekrétu, ktoré výslovne uvádzajú, že podmienka vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM predstavuje nevyhnutnú podmienku prístupu k režimom II a III, a napokon aj zo skutočnosti, že portugalské orgány neposkytli vysvetlenia týkajúce sa výnimočnej situácie SGPS.

83

86

Po druhé, hoci Supremo Tribunal Administrativo (Najvyšší správny súd) rozhodoval o existencii dotknutej výnimky, bolo to práve preto, lebo portugalské daňové orgány v roku 2011 usúdili, že SGPS musia na to, aby mohli využívať režim III, rovnako ako každý schválený subjekt, ktorý pôsobí v ZFM, dodržiavať podmienku vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM, a teda sa na ne predmetná výnimka nevzťahuje. Okrem toho z tohto rozsudku vyplýva, že samotné portugalské orgány v roku 2017 popreli v návrhu zákonného dekrétu, ktorý bol oznámený v roku 2006, a napokon bol schválený Komisiou, existenciu výnimky v prospech SGPS, a toto stanovisko nezmenili ani počas konania pred Supremo Tribunal Administrativo (Najvyšší správny súd).

87

Po tretie tiež treba konštatovať, že v rámci konania na Supremo Tribunal Administrativo (Najvyšší správny súd) stanovisko vydané zástupcom prokuratúry podporovalo vyhovenie žalobe podanej zástupcom portugalskej štátnej pokladnice v súvislosti s prvostupňovým rozsudkom Tribunal Administrativo e Fiscal do Funchal (Správny a daňový súd Funchal, Portugalsko), a teda výklad, podľa ktorého sa na SGPS nevzťahuje nijaká výnimka z podmienky vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM. Skutočnosť, že Supremo Tribunal Administrativo (Najvyšší správny súd) sa napokon vo svojom rozsudku z 13. júla 2021 rozhodol pre opačné riešenie, dostatočne preukazuje, že dovtedy vo vnútroštátnom právnom poriadku nielen mohli existovať výkladové rozdiely, ale aj skutočne existovali.

88

Záver uvedený v bode 83 vyššie nie je spochybnený ani tvrdeniami žalobkýň založenými v podstate na porušení práva na riadnu správu vecí verejných, keďže Komisia nevykonala preskúmanie oznámenia z roku 2006 s náležitou starostlivosťou.

92

Je potrebné konštatovať, že ak bolo zámerom portugalských orgánov predložiť výnimku z podmienky týkajúcej sa vytvorenia alebo zachovania pracovných miest pre SGPS na posúdenie Komisii, zásada lojálnej spolupráce, ktorá je pre nich záväzná, ich mala viesť k tomu, aby Komisiu dôraznejšie upozornili na existenciu takejto výnimky, ktorá vyvoláva pochybnosti o jej zlučiteľnosti s vnútorným trhom, a následne aby poskytli vysvetlenia týkajúce sa tejto zlučiteľnosti.

93

Preto treba dospieť k záveru, že vzhľadom na to, že výnimka z podmienky týkajúcej sa vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM nebola riadne oznámená, nemožno ju považovať za povolenú rozhodnutím z roku 2007. Komisia sa preto nedopustila nesprávneho posúdenia, keď odmietla považovať pomoc vyplatenú SGPS na základe režimu III, ako bol schválený v roku 2007, za „existujúcu pomoc“ v zmysle článku 1 písm. b) bodu ii) nariadenia 2015/1589 bez toho, aby bola dodržaná táto podmienka.

– O pôsobnosti rozhodnutia z roku 2013

94

Vzhľadom na tento záväzok Portugalskej republiky, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou oznámenej schémy pomoci a ktorý treba zohľadniť na účely určenia pôsobnosti rozhodnutia z roku 2013, sa Komisia nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď odmietla považovať pomoc poskytnutú SGPS na základe režimu III, ako bol schválený v roku 2013, za „existujúcu pomoc“ v zmysle článku 1 písm. b) bodu ii) nariadenia 2015/1589, bez toho, aby bola dodržaná podmienka týkajúca sa vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM.

98

Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že druhý žalobný dôvod sa musí zamietnuť ako nedôvodný.

O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty

99

Žalobkyne v podstate tvrdia, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, keďže Komisia implicitne povolila výnimku uplatniteľnú na SGPS v rozsahu, v akom je obsiahnutá v návrhu zákonného dekrétu, ktorý predstavoval právny základ režimu III, ako bol oznámený Komisii v roku 2006, a v akom bola zakotvená v konečnom znení tejto právnej úpravy, ktoré bolo uverejnené v Diário da República (Úradný vestník Portugalskej republiky).

Pokiaľ ide o všeobecnú zásadu ochrany legitímnej dôvery, treba pripomenúť, že právo dovolávať sa tejto zásady predpokladá, že príslušné orgány Únie poskytnú dotknutej osobe presné, bezpodmienečné a zhodujúce sa záruky pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov (pozri rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17 , EU:C:2019:172 , bod 97 a citovanú judikatúru).

103

V prvom rade z toho vyplýva, že skutočnosť, že portugalské orgány prípadne poskytli záruky, nemohla v žiadnom prípade vyvolať u žalobkýň legitímnu dôveru, keďže tieto záruky nemajú pôvod v konaní príslušných orgánov Únie (pozri rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17 , EU:C:2019:172 , bod 104 a citovanú judikatúru).

104

Navyše v oblasti štátnej pomoci z ustálenej judikatúry vyplýva, že vzhľadom na imperatívnu povahu kontroly štátnej pomoci vykonávanej Komisiou na základe článku 108 ZFEÚ po prvé podniky prijímajúce pomoc môžu mať legitímnu dôveru v jej oprávnenosť v zásade len vtedy, ak sa poskytla v súlade s postupom stanoveným v uvedenom článku, a po druhé starostlivý hospodársky subjekt musí byť za normálnych okolností schopný ubezpečiť sa, že uvedený postup bol dodržaný (pozri rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17 , EU:C:2019:172 , bod 98 a citovanú judikatúru).

105

Keďže rozhodnutie z roku 2007 neobsahovalo nijakú výnimku v tom zmysle, že by sa na SGPS nemala vzťahovať podmienka týkajúca sa vytvorenia alebo zachovania pracovných miest, aby mohli využívať režim III, nemožno toto rozhodnutie považovať za rozhodnutie, ktoré poskytlo presné, bezpodmienečné a zhodujúce sa záruky, pokiaľ ide o uplatňovanie režimu III na SGPS, ako sú žalobkyne, bez toho, aby boli povinné vytvoriť a zachovať pracovné miesta v ARM.

109

Pokiaľ ide o rozhodnutie z roku 2013, stačí konštatovať, že výslovne uvádza záväzok Portugalskej republiky nezaobchádzať priaznivejšie so SGPS, takže žalobkyne sa nemôžu domáhať legitímnej dôvery, aby sa na ne vzťahoval režim III, a nedodržať pritom podmienku týkajúcu sa vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM.

110

Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno konštatovať nijaké porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery.

O zásade právnej istoty

114

V tejto súvislosti Komisia v rozhodnutí z roku 2007 nekonštatovala existenciu predmetnej výnimky najmä preto, že z celého oznámenia z roku 2006 jasne vyplýva, že táto výnimka jej nebola riadne predložená na posúdenie, a preto nemožno dospieť k záveru, že bola schválená. Neuvedenie konkrétnej zmienky o akomkoľvek osobitnom zaobchádzaní s SGPS v rozhodnutí z roku 2007 teda nemožno vykladať ako implicitné schválenie predmetnej výnimky.

115

Skutočnosť, že rozhodnutie z roku 2013 pripomína v odôvodnení 19 záväzok portugalských orgánov zrušiť akékoľvek preferenčné zaobchádzanie s SGPS, tento záver nespochybňuje. Toto konštatovanie o záväzku zrušiť preferenčné zaobchádzanie so SGPS poukazuje na vykonanie pomoci a nemôže predpokladať existenciu predchádzajúceho schválenia na účely priznania takéhoto preferenčného zaobchádzania. Pokiaľ totiž ide o rozhodnutie z roku 2007, ktoré neobsahuje nijaký záväzok takejto povahy, z celého tohto rozhodnutia vyplýva, že Komisia pochopila, že každý podnik, ktorý si želá využívať režim III, musí vytvoriť alebo zachovať pracovné miesta v ARM, pričom táto povinnosť je nevyhnutnou podmienkou na získanie prístupu k režimu III.

116

V každom prípade prípadná pochybnosť, pokiaľ ide o jasnosť uplatniteľného právneho režimu v súvislosti s predmetnou výnimkou, nemohla vzniknúť na základe rozhodnutia z roku 2007, ale skôr konaním portugalských orgánov pri uplatňovaní predmetných ustanovení zákona o daňových stimuloch, ako vyplýva z bodov 86 a 87 vyššie.

Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

120

Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je potrebné uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

rozhodol takto:

Stancu

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. novembra 2024.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

Návrhy účastníkov konania

– O pôsobnosti rozhodnutia z roku 2013

O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty

O zásade ochrany legitímnej dôvery

O zásade právnej istoty

O trovách

( *1 ) Jazyk konania: portugalčina.