T-494/22

62022TJ0494

ROZSUDOK

VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá rozšírená komora)

z 11. septembra 2024 ( *1 )

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté so zreteľom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny – Zmrazenie finančných prostriedkov – Zoznam osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa uplatňuje zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov – Zaradenie názvu žalobkyne na zoznam a jeho zachovanie na ňom – Povinnosť odôvodnenia – Chybné posúdenie – Pojem ‚materiálna alebo finančná podpora vlády Ruskej federácie‘ – Sloboda podnikania – Právo vlastniť majetok – Proporcionalita“

Vo veci T‑494/22,

NKO AO National Settlement Depository (NSD) , so sídlom v Moskve (Rusko), v zastúpení: N. Tuominen, M. Krestiyanova, J.‑P. Fierens a C. Gieskes, advokáti,

vedľajšia účastníčka konania,

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora),

v zložení: predseda D. Spielmann, sudcovia M. Brkan (spravodajkyňa), I. Gâlea, T. Tóth a S. L. Kalėda,

tajomník: I. Kurme, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania, najmä

–

návrh na úpravu žaloby podaný žalobkyňou do kancelárie Všeobecného súdu 24. novembra 2023,

po pojednávaní z 23. januára 2024,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Žalobkyňa, spoločnosť NKO AO National Settlement Depository (NSD), sa svojou žalobou podľa článku 263 ZFEÚ domáha po prvé zrušenia rozhodnutia Rady (SZBP) 2022/883 z 3. júna 2022, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145/SZBP o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 153, 2022, s. 92 ), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2022/878 z 3. júna 2022, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 269/2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 153, 2022, s. 15 ; ďalej spoločne len „pôvodné akty“), po druhé rozhodnutia Rady (SZBP) 2023/572 z 13. marca 2023, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145/SZBP o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 75 I, 2023, s. 134 ), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2023/571 z 13. marca 2023, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 269/2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 75 I, 2023, s. 1 ; ďalej spoločne len „ponechávajúce akty z marca 2023“), a po tretie rozhodnutia Rady (SZBP) 2023/1767 z 13. septembra 2023, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145/SZBP o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 226, 2023, s. 104 ), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2023/1765 z 13. septembra 2023, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 269/2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 226, 2023, s. 3 ; ďalej len „ponechávajúce akty zo septembra 2023“), a to v rozsahu, v akom všetky tieto akty (ďalej len „napadnuté akty“) zapisujú jej názov na zoznamy, ktoré sú prílohou k uvedeným aktom, a ponechávajú ho tam.

Dňa 17. marca 2014 Rada Európskej únie prijala na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie 2014/145/SZBP o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 78, 2014, s. 16 ).

5

V ten istý deň Rada prijala na základe článku 215 ZFEÚ nariadenie (EÚ) č. 269/2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 78, 2014, s. 6 ).

6

Dňa 25. februára 2022 vzhľadom na vážnosť situácie na Ukrajine prijala Rada jednak rozhodnutie (SZBP) 2022/329, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145 ( Ú. v. EÚ L 50, 2022, s. 1 ), a jednak nariadenie (EÚ) 2022/330, ktorým sa mení nariadenie č. 269/2014 ( Ú. v. EÚ L 51, 2022, s. 1 ), a to najmä s cieľom prispôsobiť kritériá, podľa ktorých sa na fyzické a právnické osoby, subjekty a orgány mohli vzťahovať predmetné reštriktívne opatrenia.

7

8

Podrobnosti tohto zmrazenia finančných prostriedkov sú vymedzené v ďalších odsekoch článku 2 zmeneného rozhodnutia 2014/145.

9

Nariadenie č. 269/2014, zmenené nariadením 2022/330 (ďalej len „zmenené nariadenie č. 269/2014“), stanovuje prijatie opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov a definuje podmienky tohto zmrazenia v podstate rovnakým spôsobom ako zmenené rozhodnutie 2014/145. Článok 3 ods. 1 písm. a) až g) tohto nariadenia totiž z väčšej časti preberá článok 2 ods. 1 písm. a) až g) uvedeného rozhodnutia.

10

Dňa 3. júna 2022 vzhľadom na pokračovanie agresívnej vojny Ruskej federácie proti Ukrajine prijala Rada pôvodné akty, ktorými doplnila názov žalobkyne na zoznamy osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, uvedených v prílohe k zmenenému rozhodnutiu 2014/145 a v prílohe I k zmenenému nariadeniu č. 269/2014 (ďalej len „sporné zoznamy“).

Rada uverejnila v Úradnom vestníku Európskej únie z 3. júna 2022 ( Ú. v. EÚ C 219 I, 2022, s. 1 ) oznámenie určené osobám, subjektom a orgánom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia stanovené v pôvodných aktoch. V tomto oznámení sa okrem iného uvádzalo, že dotknuté osoby môžu predložiť Rade spolu s podpornou dokumentáciou žiadosť o opätovné posúdenie rozhodnutia, ktorým boli ich mená zaradené na sporné zoznamy.

13

Listom zo 4. augusta 2022 žalobkyňa požiadala Radu o poskytnutie dôvodov a dôkazov odôvodňujúcich jej zaradenie na sporné zoznamy.

14

Dňa 10. augusta 2022 Rada zaslala žalobkyni spis WK 7236/2022/EXT 1 (ďalej len „prvý dôkazový spis“), z ktorého vychádzala vo svojom rozhodnutí.

II. Skutočnosti po podaní žaloby

18

Listom zo 14. marca 2023 Rada žalobkyňu informovala o svojom rozhodnutí ponechať jej zaradenie na sporné zoznamy a vyzvala ju, aby predložila pripomienky najneskôr do 1. júna 2023.

19

Listom z 10. júla 2023 Rada žalobkyňu informovala, že má v úmysle zachovať reštriktívne opatrenia prijaté voči nej, zaslala jej spis WK 7807/2023 REV2 (ďalej len „tretí dôkazný spis“) a vyzvala ju, aby predložila svoje pripomienky najneskôr do 25. júla 2023.

20

Dňa 13. septembra 2023 Rada prijala ponechávajúce akty zo septembra 2023. Z rozhodnutia 2023/1767 vyplýva, že rozhodnutie 2014/145 je uplatniteľné do 15. marca 2024 a že individuálne reštriktívne opatrenia uplatniteľné na žalobkyňu sa tak predlžujú, pričom jej názov zostáva na sporných zoznamoch z rovnakých dôvodov, ako sú tie, ktoré sú uvedené v bode 11 vyššie.

uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

22

Rada podporovaná Európskou komisiou navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zamietol žalobu o neplatnosť,

–

24

Komisia vo svojich pripomienkach k druhému návrhu na úpravu žaloby tvrdí, že je zjavne neprípustný v rozsahu, v akom sa ním požaduje zrušenie vykonávacieho nariadenia 2023/1765, keďže nespĺňa požiadavky článku 86 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Podľa Komisie toto vykonávacie nariadenie nenahrádza ani nemení napadnuté akty, pokiaľ ide o žalobkyňu.

25

Žalobkyňa tvrdí, že druhý návrh na úpravu žaloby je prípustný v rozsahu, v akom sa týka zrušenia vykonávacieho nariadenia 2023/1765.

26

V tomto smere treba pripomenúť, že článok 86 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že ak je akt, ktorého zrušenie sa navrhuje, nahradený alebo zmenený iným aktom s rovnakým predmetom, žalobca môže pred skončením ústnej časti konania alebo pred rozhodnutím Všeobecného súdu, že vec prejedná bez ústnej časti konania, upraviť žalobu tak, aby prihliadala na túto novú okolnosť.

30

Okrem toho je síce pravda, že dôvody zaradenia žalobkyne na sporné zoznamy neboli v ponechávajúcich aktoch zo septembra 2023 zmenené, treba však konštatovať, že tieto akty boli založené na dodatočných dôkazoch, ktoré Rada predložila v treťom dôkaznom spise.

31

Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba dospieť k záveru, že táto žaloba je v rozsahu, v akom sa týka zrušenia vykonávacieho nariadenia 2023/1765 v časti, v ktorej sa týka žalobkyne, prípustná.

B.

O veci samej

Okrem toho žalobkyňa Rade vytýka, že nevysvetlila, prečo obmedzujúce opatrenia prijaté voči nej zahŕňali zmrazenie majetku jej klientov.

35

Rada, ktorá je podporovaná Komisiou, toto tvrdenie spochybňuje.

36

Je potrebné pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia aktu spôsobujúceho ujmu vyplýva zo zásady dodržiavania práva na obhajobu a jej cieľom je jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na to, aby zistila, či je akt dôvodný, prípadne či má vadu, ktorá by umožnila napadnúť jeho platnosť na súde Únie, a jednak umožniť tomuto súdu vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu (rozsudok z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P , EU:C:2012:718 , bod 49 ).

37

40

V prejednávanej veci pôvodné akty aj ponechávajúce akty z marca 2023 a septembra 2023 uvádzajú v odôvodneniach kontext a právny základ, na základe ktorého boli prijaté. Z preambúl napadnutých aktov predovšetkým vyplýva, že vážnosť situácie na Ukrajine a konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť tejto krajiny, odôvodňujú zaradenie určených osôb do napadnutých zoznamov a ich ponechanie na uvedených zoznamoch.

41

44

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že Rada neuviedla dôvody, pre ktoré predmetné reštriktívne opatrenia zahŕňali zmrazenie majetku jej zákazníkov, a že mala určiť všetkých zákazníkov, ktorých sa uvedené opatrenia týkali, a overiť, či každý z nich jednotlivo spĺňa podmienky stanovené v kritériách zaradenia na zoznam, treba poznamenať, ako tvrdí Rada, že povinnosť odôvodnenia neznamená povinnosť vysvetliť všetky dôsledky prijatia napadnutého opatrenia pre iné osoby, ani pre Radu neznamená povinnosť určiť všetky osoby, ktoré by mohli byť nepriamo dotknuté obmedzujúcimi opatreniami zameranými na žalobkyňu.

45

Prvý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.

2. O druhom a štvrtom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na existencii zjavne nesprávneho posúdenia a nedostatku dôkazov

46

49

Účinnosť súdneho preskúmania zaručená článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) najmä vyžaduje, aby sa súd Únie uistil, že rozhodnutie, ktorým boli prijaté alebo zachované reštriktívne opatrenia, ktoré má pre dotknutú osobu alebo dotknutý subjekt individuálny dosah, sa opiera o dostatočne silný skutkový základ. Je preto potrebné overiť skutočnosti uvádzané v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa uvedené rozhodnutie opiera, tak, aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie toho istého rozhodnutia, podložené (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P , EU:C:2013:518 , bod 119 , a z 26. októbra 2022, Ovsjannikov/Rada, T‑714/20 , neuverejnený, EU:T:2022:674 , bod 62 ).

50

Také posúdenie treba vykonať preskúmaním dôkazov a informácií nie izolovane, ale v kontexte, do ktorého patria. Rada totiž uniesla dôkazné bremeno, ktoré jej prislúcha, ak súdu Únie predložila súbor dostatočne konkrétnych, presných a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov umožňujúcich preukázať existenciu dostatočného spojenia medzi osobou alebo subjektom, proti ktorej alebo ktorému je namierené opatrenie o zmrazení finančných prostriedkov, a dotknutým režimom alebo vo všeobecnosti dotknutými situáciami (pozri rozsudok z 20. júla 2017, Badica a Kardiam/Rada, T‑619/15 , EU:T:2017:532 , bod 99 a citovanú judikatúru; rozsudok z 26. októbra 2022, Ovsjannikov/Rada, T‑714/20 , neuverejnený, EU:T:2022:674 , body 63 a 66 ).

Pokiaľ ide konkrétnejšie o preskúmanie zákonnosti aktov o ponechaní mena dotknutej osoby na sporných zoznamoch, treba pripomenúť, že reštriktívne opatrenia majú zabezpečovaciu a z hľadiska svojej definície predbežnú povahu a ich platnosť vždy závisí od trvania skutkových a právnych skutočností, ktoré viedli k ich prijatiu, ako aj od potreby ich ponechania v platnosti na účely dosiahnutia cieľa, ktorý je s nimi spojený. Preto pri pravidelnom preskúmaní týchto opatrení prináleží Rade, aby vykonala aktualizované posúdenie situácie a vypracovala zhodnotenie vplyvu takýchto opatrení, aby určila, či tieto opatrenia umožnili dosiahnuť ciele sledované pôvodným zaradením mien a názvov dotknutých osôb a subjektov na sporné zoznamy, alebo či je stále možné vyvodiť vo vzťahu k uvedeným osobám a subjektom rovnaký záver (pozri rozsudok z 27. apríla 2022, Ilunga Luyoyo/Rada, T‑108/21 , EU:T:2022:253 , bod 55 a citovanú judikatúru; rozsudok z 26. októbra 2022, Ovsjannikov/Rada, T‑714/20 , neuverejnený, EU:T:2022:674 , bod 67 ).

54

56

Cieľom reštriktívnych opatrení je vyvinúť maximálny tlak na ruské orgány, aby ukončili svoje konanie a politiku destabilizujúcu Ukrajinu a vojenskú agresiu voči tejto krajine (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 27. júla 2022, RT France/Rada, T‑125/22 , EU:T:2022:483 , bod 163 a citovanú judikatúru), a to najmä zvýšením nákladov na konanie Ruskej federácie zamerané na narušenie územnej celistvosti, zvrchovanosti a nezávislosti Ukrajiny (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2018, Rosneft a i./Rada, T‑715/14 , neuverejnený, EU:T:2018:544 , bod 157 ).

57

Treba poznamenať, že kritérium materiálnej alebo finančnej podpory vlády nevyžaduje, aby dotknuté osoby alebo subjekty poskytovali podporu, ktorá priamo alebo nepriamo súvisí s anexiou Krymu alebo destabilizáciou Ukrajiny. Pod materiálnou alebo finančnou podporou v zmysle tohto kritéria totiž treba rozumieť akúkoľvek podporu, ktorá je pre svoj kvantitatívny alebo kvalitatívny význam spôsobilá poskytnúť uvedenej vláde zdroje alebo nástroje materiálnej alebo finančnej povahy, ktoré jej umožňujú realizovať činnosť zameranú na destabilizáciu Ukrajiny (pozri analogicky rozsudok zo 7. apríla 2016, Central Bank of Iran/Rada, C‑266/15 P , EU:C:2016:208 , bod 44 ).

58

Práve vzhľadom na tieto zásady treba overiť, či sa Rada nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa rozhodla zaradiť názov žalobkyne na sporné zoznamy na základe kritéria materiálnej alebo finančnej podpory vlády a potom ho tam ponechať.

snímka obrazovky prezentačnej stránky žalobkyne z jej webového sídla, navštívenom 29. apríla 2022 (položka č. 1),

–

snímka obrazovky ďalšej z prezentačných stránok žalobkyne z jej webového sídla, navštívenom 12. mája 2022 (položka č. 2),

–

výňatok z technickej poznámky s názvom „Russian Federation – Financial Sector Assessment Program (FSAP): Financial Infrastructure“, uverejnenej v júli 2016, dostupnej na webovom sídle „worldbank.org“, navštívenom 12. mája 2022 (položka č. 7),

–

výňatok z výročnej správy Moskovskej burzy (ďalej len „MOEX“) za rok 2021, uverejnenej 4. marca 2022, dostupnej na jej webovom sídle, navštívenom 22. novembra 2022 (položka č. 2),

–

tlačová správa týkajúca sa finančného ratingu žalobkyne, ktorá bola uverejnená na webovom sídle 15. novembra 2022, navštívenom 22. novembra 2022 (položka č. 3),

–

správa s názvom „Ministerstvo financií previedlo 4,9 miliardy rubľov do NSD na vyplatenie kupónu z eurobondov Rusko‑2042“, uverejnená 5. októbra 2022 na spravodajskom webovom sídle „interfax.ru“, navštívenom 25. novembra 2022 (položka č. 5),

–

Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci sa dôvody zaradenia názvu žalobkyne do sporných zoznamov a jeho ponechania v nich nezmenili, netreba rozlišovať medzi pôvodnými aktmi na jednej strane a ponechávajúcimi aktmi z marca 2023 a zo septembra 2023 na strane druhej, keďže overenie informácií uvádzaných v odôvodnení, ako aj v dôkazoch, ktoré sú obsiahnuté v prvom a druhom dôkaznom spise, sa v podstate týka tých istých skutkových okolností.

c) O dôkazoch pripojených k vyjadreniam Rady

63

Na pojednávaní žalobkyňa tvrdila, že dôkazy predložené Radou, ktoré boli pripojené k vyjadreniu k žalobe a duplike, by mali byť vyhlásené za neprípustné.

64

Po prvé, pokiaľ ide o dôkazy priložené k duplike, žalobkyňa tvrdí, že boli predložené oneskorene, v rozpore s článkom 85 ods. 1 rokovacieho poriadku.

68

Prílohu D.7 k duplike, ktorá sa týka systémovo dôležitých platobných systémov, Rada vypracovala s cieľom reagovať na tvrdenie uvedené v replike, ktorým žalobkyňa popiera, že by ako prevádzkovateľ systémovo dôležitého platobného systému podporovala ruskú vládu.

69

Prílohy D.8 a D.9 k duplike, ktoré sa týkajú Centrálnej banky Ruskej federácie, majú reagovať na argumenty uvedené v replike, že táto finančná inštitúcia je nezávislá od ruských federálnych orgánov. Príloha D.10 k duplike, ktorá sa týka ruskej banky Sberbank, bola predložená ako odpoveď na tvrdenie v replike, že táto finančná inštitúcia je nezávislá od ruskej vlády. Prílohy D.11 a D.12 k duplike, ktoré sa týkajú spoločnosti VEB.RF, majú reagovať na argument v replike, že táto finančná inštitúcia spravuje svoje aktíva nezávisle.

70

Prílohy k replike sa preto majú považovať za dôkaz opaku v zmysle článku 92 ods. 7 rokovacieho poriadku, keďže ich cieľom je vyvrátiť tvrdenia alebo dôkazy predložené žalobkyňou v replike.

74

Treba takisto pripomenúť, že preskúmanie vecnej zákonnosti, ktoré prislúcha Všeobecnému súdu, sa musí vykonať, najmä pokiaľ ide o spory týkajúce sa reštriktívnych opatrení, nielen s ohľadom na dôkazy uvedené v odôvodneniach sporných aktov, ale aj na dôkazy, ktoré Rada v prípade sporu poskytne Všeobecnému súdu na účely potvrdenia podloženosti skutočností uvedených v týchto odôvodneniach (rozsudok z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P , EU:C:2021:316 , bod 64 ).

75

Je pravda, ako uvádza žalobkyňa, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 1. júna 2022, Prigožin/Rada ( T‑723/20 , neuverejnený, EU:T:2022:317 ), Všeobecný súd rozhodol, že Rada musela mať dôkazy potrebné na preukázanie podloženosti skutočností uvedených v odôvodnení k dispozícii v čase prijatia sporných aktov (bod 52 tohto rozsudku). Všeobecný súd tým však nemal v úmysle vylúčiť akúkoľvek možnosť zohľadniť pri preskúmavaní zákonnosti napadnutých aktov dodatočné dôkazy, ktoré sa nenachádzajú v dôkaznom spise a ktoré boli predložené na účely potvrdenia podloženosti skutočností uvedených v odôvodnení zaradenia, za predpokladu, že jednak tieto dôkazy potvrdzujú dôkazy, ktoré Rada k dispozícii mala, a že sa jednak uvedené dôkazy týkajú skutočností, ktoré nastali pred prijatím predmetných napadnutých aktov.

76

V prejednávanej veci, pokiaľ ide o prílohy B.1 až B.6 k vyjadreniu k žalobe, t. j. životopisné údaje týkajúce sa niektorých členov správnej rady MOEX, treba poznamenať, že viaceré položky sa týkajú osôb, ktoré v čase prijatia pôvodných aktov neboli aktuálnymi členmi správnej rady. V dôsledku toho dôkazy uvedené v prílohách B.1 až B.6 k vyjadreniu k žalobe nemožno zohľadniť pri overovaní odôvodnenosti pôvodných aktov.

Žalobkyňa uvádza, že ako CDCP v zmysle ruského práva je súčasťou medzinárodného reťazca operácií s cennými papiermi a podieľa sa na prevádzke, úschove, vyrovnaní a platbách týkajúcich sa rôznych cenných papierov. Tvrdí, že väčšina jej činností ako CDCP je zameraná na súkromné subjekty na trhu, nie na ruskú vládu. Pokiaľ ide o dlhopisy emitované ruským ministerstvom financií, upozorňuje, že je len jednou z viacerých finančných inštitúcií, ktoré sa zúčastňujú na emisiách dlhopisov. Okrem toho žalobkyňa uvádza, že ako CDCP koná výlučne na účet a na základe pokynov klientov a že svoje vlastné aktíva neukladá na účty u zahraničných CDCP; tie vedie len vo fiduciárnom postavení na účet svojich klientov. Žalobkyňa takisto tvrdí, že jej vzťahy ako CDCP so subjektmi spojenými s ruskou vládou sú obchodné vzťahy v nezávislých vzťahoch, ktoré nemožno odlíšiť od vzťahov s jeho ostatnými klientmi vo verejnom a v súkromnom sektore. V dôsledku uvedeného nesúhlasí s tým, že jej vzťahy so subjektmi spojenými s ruskou vládou možno považovať za materiálnu alebo finančnú podporu uvedenej vlády. Okrem toho žalobkyňa vo svojich pripomienkach k vyjadreniu Komisie ako vedľajšieho účastníka konania tvrdí, že ruské ministerstvo financií môže vydávať dlhopisy bez využitia jej služieb.

80

Žalobkyňa navyše spochybňuje význam platobného systému, ktorý prevádzkuje, a v každom prípade sa domnieva, že Rada nepreukázala, že by prevádzkovanie platobného systému celoštátneho a systémového významu znamenalo, že ruskej vláde umožňuje vykonávať jej činnosti a politiky a využívať zdroje. V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že jej vzťahy so subjektmi spojenými s ruskou vládou, ktoré má ako prevádzkovateľ platobného systému, sa uskutočňujú na základe princípu nezávislého vzťahu, takže poskytovanie služieb v tomto postavení nepredstavuje materiálnu alebo finančnú podporu uvedenej vlády. Okrem toho žalobkyňa poukazuje na to, že cieľ ohrozenia fungovania ruského hospodárstva nebol dosiahnutý, keďže existuje mnoho iných dôležitých platobných systémov, ktoré sú schopné plniť rovnaké funkcie.

84

Treba uviesť, že v položke č. 7 z prvého dôkazného spisu sa tiež uvádza prepojenie žalobkyne s medzinárodným finančným systémom a že v dôkaze č. 8 z tohto spisu sa potvrdzuje význam aktív, ktorých cenné papiere uchováva žalobkyňa a ktoré v druhom trimestri roku 2020 dosiahli hodnotu 69,5 bilióna rubľov (približne 695 miliárd eur).

85

V dôsledku uvedeného treba konštatovať, že Rada mala už pri prijímaní pôvodných opatrení dostatočný skutkový základ na to, aby sa domnievala, že žalobkyňa je dôležitou finančnou inštitúciou pre ruský finančný systém s prepojením na medzinárodný finančný systém.

86

Okrem toho položka č. 3 z druhého dôkazného spisu potvrdzuje, v štádiu prijímania ponechávajúcich aktov z marca 2023 a septembra 2023, význam žalobkyne pre ruský finančný systém vzhľadom na to, že sa opisuje ako subjekt, ktorý je „kriticky dôležitý“ ako CDCP a ako subjekt s „výnimočnou úlohou na ruskom trhu finančných služieb pri zabezpečovaní riadneho fungovania trhovej infraštruktúry“.

Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne spochybňujúce význam platobného systému, ktorý prevádzkuje, treba uviesť, že žalobkyňa nepredložila žiadny dôkaz na podporu svojho tvrdenia, že jej platobný systém bol v podstate uznaný za systémovo významný len preto, že spracúval platobné operácie uskutočňované v rámci organizovaného obchodu. Ako totiž Rada správne uvádza, článok 22 ods. 1 ruského federálneho zákona č. 161‑FZ z 27. júna 2011 o národnom platobnom systéme, ktorý žalobkyňa predložila, stanovuje kritériá na určenie systémovo dôležitého platobného systému, ale neuvádza, že žalobkyňa je takýmto systémom na základe kritéria týkajúceho sa spracúvania operácií uskutočňovaných v rámci organizovaného obchodu. Okrem toho, v rozpore s tvrdením žalobkyne, jej platobný systém nebol považovaný za systém celoštátneho významu len preto, že IT infraštruktúra, ktorú používala, sa nachádzala v Rusku. Je síce pravda, že podľa článku 22 ods. 13 uvedeného zákona v spojení s poznámkou Centrálnej banky Ruskej federácie z 25. júla 2014 o požiadavkách na informačné technológie používané prevádzkovateľmi platobných služieb na účely uznania platobného systému národného významu, ktorú do spisu vložila žalobkyňa, je jedným z kritérií na uznanie za inštitúciu celoštátneho významu požiadavka, aby sa IT infraštruktúra nachádzala v Rusku. Toto ustanovenie však vyžaduje aj splnenie ďalšieho kritéria, ktoré sa týka preukázania, že Ruská federácia, Centrálna banka Ruskej federácie alebo občania Ruskej federácie prevádzkovateľa platobného systému a prevádzkovateľov služieb platobnej infraštruktúry priamo alebo nepriamo ovládajú. V každom prípade treba konštatovať, že ani ruský federálny zákon č. 161‑FZ z 27. júna 2011 o národnom platobnom systéme, ani vyššie uvedené oznámenie Centrálnej banky Ruskej federácie nemôžu spochybniť význam platobného systému prevádzkovaného žalobkyňou alebo skutočnosť, že ide o finančnú inštitúciu, ktorá je v Rusku systémovo dôležitá. Treba takisto poznamenať, že z prílohy C.6 k replike vyplýva, že platobný systém žalobkyne používa okrem iného Centrálna banka Ruskej federácie v rámci refinancovania úverových inštitúcií alebo tzv. „open market“ operácií, ktoré umožňujú poskytovať alebo riadiť likviditu na trhu. Žalobkyňa preto nemôže tvrdiť, že platobný systém, ktorý prevádzkuje, nie je dôležitý, keďže sa okrem iného používa na realizáciu ruskej menovej politiky.

Po tretie žalobkyňa nepopiera, že je prepojená s medzinárodným finančným systémom, ale tvrdí, že aj iní ruskí depozitári cenných papierov majú prístup do medzinárodného finančného systému. Predovšetkým konštatuje, že dve ďalšie finančné inštitúcie majú účty cenných papierov priamo v systéme Euroclear. Tvrdí preto, že sa Rada dopustila nesprávneho posúdenia, keď v odôvodnení zaradenia uviedla, že je jediným ruským depozitárom s prístupom do medzinárodného finančného systému. V tejto súvislosti treba poznamenať, že zaradenie žalobkyne na sporné zoznamy je odôvodnené jej úlohou vo fungovaní ruského finančného systému, najmä ako centrálneho depozitára cenných papierov, a jej prepojením s medzinárodným finančným systémom. Preto, ak by aj Rada nesprávne konštatovala, že žalobkyňa je jediným depozitárom cenných papierov v Rusku, ktorý je napojený na medzinárodný finančný systém, takéto pochybenie by samo osebe nemohlo mať vplyv na zákonnosť napadnutých aktov. Skutočnosť, že môžu existovať aj iní depozitári cenných papierov s prístupom do medzinárodného finančného systému, nevyvracia zistenie, že žalobkyňa bola jediným centrálnym depozitárom v Rusku a že zohrávala podstatnú úlohu pri fungovaní ruského finančného systému.

92

Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa nepreukázala, že sa Rada dopustila nesprávneho posúdenia, keď ju uznala za systémovo dôležitú finančnú inštitúciu, ktorá zohráva podstatnú úlohu vo fungovaní ruského finančného systému.

93

Po druhé treba overiť, či sa vzhľadom na významnú úlohu žalobkyne v ruskom finančnom systéme Rada dopustila nesprávneho konštatovania, že priamo alebo nepriamo umožnila ruskej vláde vykonávať jej činnosti a politiky a využívať zdroje.

97

Tvrdenia žalobkyne nemôžu spochybniť tento záver.

98

Po prvé na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, skutočnosť, že nenadobúda dlhopisy emitované ruským ministerstvom financií na vlastný účet, ale koná výlučne na účet a na objednávku klientov, nespochybňuje zistenie, že prostredníctvom finančných služieb, ktoré poskytuje ako CDCP ruskej vláde v súvislosti s emisiami jej dlhopisov, prispieva, ako Rada a Komisia správne tvrdia, k dôveryhodnosti programu správy verejného dlhu. Žalobkyňa prostredníctvom svojej úlohy finančného sprostredkovateľa pri úschove a správe federálnych dlhopisov umožňuje ruskej vláde mobilizovať finančné zdroje. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa položky č. 2 v prvom dôkaznom spise a položky č. 2 v druhom dôkaznom spise žalobkyňa uchováva a spravuje kvantitatívne významné množstvo federálnych dlhopisov, pričom zabezpečuje ich integritu a vyplácanie kupónov veriteľom na účet ruskej vlády.

99

100

Pokiaľ ide napokon o tvrdenie, že vzťahy žalobkyne so subjektmi spojenými s ruskou vládou predstavujú obchodné vzťahy na princípe nezávislého vzťahu, ktoré sú porovnateľné so vzťahmi s jej súkromnými klientmi, treba uviesť, že takáto skutočnosť sama osebe nemôže spochybniť význam služieb ponúkaných žalobkyňou v súvislosti s emisiou, úschovou a správou federálnych dlhopisov, keďže táto skutočnosť s významom uvedených služieb nesúvisí. Podľa položky č. 11 v prvom dôkaznom spise žalobkyňa v marci 2022 investorov navyše informovala, že v súlade s príkazom vydaným Centrálnou bankou Ruskej federácie zahraniční držitelia federálnych dlhopisov už nie sú oprávnení dostávať platby z kupónov k uvedeným dlhopisom. Preto, keďže žalobkyňa musela v čase prijatia pôvodných opatrení dodržiavať príkaz centrálnej banky, Rada mohla oprávnene usúdiť, že žalobkyňa už nevykonávala činnosť za bežných obchodných podmienok. Treba poznamenať, že žalobkyňa túto skutočnosť nespochybňuje, keďže vo svojich pripomienkach k vyjadreniu Komisie ako vedľajšieho účastníka konania potvrdila, že 28. februára 2022 vydala Centrálna banka Ruskej federácie záväzný príkaz depozitárom cenných papierov, v ktorom sa od nich požaduje, aby dočasne pozastavili operácie zamerané na odpísanie cenných papierov ruských emitentov z účtov cenných papierov určených zahraničných držiteľov alebo zahraničných majiteľov. Z toho vyplýva, že od vykonania príkazu Centrálnej banky Ruskej federácie z 28. februára 2022 žalobkyňou už žalobkyňa nie je oprávnená tvrdiť, že jej vzťahy so subjektmi napojenými na ruskú vládu sú vzťahy na princípe nezávislého vzťahu, ktoré sú porovnateľné so vzťahmi s jej súkromnými klientmi.

103

Ako navyše vyplýva z bodu 89 vyššie, Centrálna banka Ruskej federácie využíva platobný systém žalobkyne aj na vykonávanie operácií menovej politiky.

104

Treba teda konštatovať, ako uviedla Komisia v odpovedi na otázku Všeobecného súdu, že riadenie likvidity je dôležitá súčasť menovej politiky, ktorá má vplyv na výkonnosť ruskej ekonomiky, a teda nepriamo aj na príjmy Ruskej federácie. Z toho vyplýva, že služby poskytované žalobkyňou Centrálnej banke Ruskej federácie možno oprávnene považovať za služby, ktoré ruskej vláde nepriamo umožňujú využívať zdroje.

105

Po štvrté, ako správne uvádza Rada, vzhľadom na dôležitú úlohu žalobkyne v ruskom finančnom systéme, ktorá zvyšuje efektívnosť finančných trhov, žalobkyňa pomáha lákať do Ruska investície, čím podporuje hospodársky rast, a v dôsledku toho nepriamo pomáha ruskej vláde využívať jej zdroje.

Žalobkyňa spochybňuje zistenie, že je pod kontrolou ruskej vlády. Tvrdí, že MOEX a ona sama sú samostatné právne subjekty a že Rada nepreukázala, že by bola pod kontrolou spoločnosti MOEX. Okrem toho žalobkyňa tvrdí, že uvedená vláda nie je schopná vykonávať právnu ani faktickú kontrolu nad spoločnosťou MOEX.

109

Rada, ktorá je podporovaná Komisiou, toto tvrdenie spochybňuje.

110

Treba uviesť, že podľa kritéria materiálnej alebo finančnej podpory vlády, ako je stanovené v článku 2 ods. 1 písm. f) zmeneného rozhodnutia 2014/145, sa nevyžaduje, aby bolo preukázané, že uvedená vláda vykonáva nad osobou, subjektom alebo orgánom, ktorý jej poskytuje podporu, kontrolu.

111

114

Žalobkyňa v podstate tvrdí, že napadnuté akty nepreukazujú, v čom sú reštriktívne opatrenia, ktoré sa na ňu vzťahujú, namierené proti Ruskej federácii.

115

Rada, ktorá je podporovaná Komisiou, toto tvrdenie spochybňuje.

116

V tejto súvislosti treba uviesť, že žalobkyňa bola zaradená na sporné zoznamy na základe kritéria materiálnej alebo finančnej podpory vlády, ako je stanovené v článku 2 ods. 1 písm. f) zmeneného rozhodnutia 2014/145. Z posúdenia prvej časti tohto žalobného dôvodu pritom vyplýva, že Rada mala k dispozícii súbor dôkazov, ktoré boli dostatočne konkrétne, presné a konzistentné na to, aby odôvodnili zaradenia žalobkyne na uvedené zoznamy na základe tohto kritéria. Z toho vyplýva, že Rada preukázala dostatočné prepojenie medzi žalobkyňou a Ruskou federáciou, keďže nebolo potrebné preukázať existenciu ďalšieho prepojenia, ktoré by presahovalo materiálnu alebo finančnú podporu stanovenú v kritériu zaradenia, pokiaľ ide o žalobkyňu.

Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté akty porušujú jej slobodu podnikania a právo vlastniť majetok zaručené v článkoch 16 a 17 Charty. Domnieva sa, že napadnuté akty jej bránia slobodne vykonávať hospodársku činnosť a plniť si svoje záväzky voči jej klientom, čím porušujú jej slobodu podnikania a jej vlastnícke právo.

120

Okrem toho sa žalobkyňa domnieva, že napadnuté opatrenia nerešpektujú podstatný obsah jej práv zaručených článkami 16 a 17 Charty. Domnieva sa tiež, že predmetné opatrenia nie sú vhodné ani potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré Rada sleduje. Žalobkyňa takisto tvrdí, že Rada nepreukázala, že predmetné obmedzujúce opatrenia boli najmenej obmedzujúcim prostriedkom na dosiahnutie sledovaného cieľa alebo že nebolo možné prijať menej obmedzujúce opatrenia.

121

Okrem toho podľa žalobkyne neexistovala dostatočná súvislosť medzi predmetnými reštriktívnymi opatreniami a sledovanými cieľmi a nemožno akceptovať, že by spoločnosti, ktoré nie sú ovládané štátom, mohli byť predmetom takýchto opatrení len preto, že vykonávajú svoju činnosť v dôležitom hospodárskom odvetví.

122

Treba takisto pripomenúť, že základné práva, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva, nie sú absolútne výsady a že ich výkon môže podliehať obmedzeniam odôvodneným cieľmi všeobecného záujmu, ktoré sleduje Únia, pokiaľ takéto obmedzenia skutočne zodpovedajú uvedeným cieľom všeobecného záujmu a vzhľadom na sledovaný cieľ nepredstavujú neprimeraný a netolerovateľný zásah, ktorý by narušil samotnú podstatu takto zaručených práv (rozsudky z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 148 , a z 25. júna 2020, VTB Bank/Rada, C‑729/18 P , neuverejnený, EU:C:2020:499 , bod 80 ).

126

Aby bol predmetný zásah do základných práv v súlade s právom Únie, musí byť stanovený zákonom, rešpektovať podstatu uvedených práv, sledovať cieľ všeobecného záujmu, ktorý je ako taký uznaný Úniou, a nesmie byť neprimeraný (pozri rozsudok z 27. júla 2022, RT France/Rada, T‑125/22 , EU:T:2022:483 , bod 222 a citovanú judikatúru).

127

Na základe týchto úvah treba určiť, či napadnuté opatrenia predstavujú neprimeraný zásah do slobody podnikania a vlastníckeho práva.

128

131

Treba totiž pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Všeobecný súd nemá v rámci žaloby o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ právomoc preskúmavať zákonnosť rozhodnutí prijatých vnútroštátnymi orgánmi alebo rozsudkov vydaných vnútroštátnymi súdmi (pozri v tomto zmysle uznesenia z 5. októbra 1983, Chatzidakis Nevas/Caisse des Juristes à Athènes, 142/83 , EU:C:1983:267 , bod 4 , a z 24. augusta 2010, Grúas Abril Asistencia/Komisia, T‑386/09 , neuverejnený, EU:T:2010:331 , bod 28 ). Podľa ustálenej judikatúry tak výlučne príslušným vnútroštátnym súdom prináleží preskúmavať platnosť vnútroštátnych opatrení, ktorými sa vykonávajú akty Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. júla 1996, Branco/Komisia, T‑271/94 , EU:T:1996:103 , bod 53 , a zo 14. apríla 2016, Ben Ali/Rada, T‑200/14 , neuverejnený, EU:T:2016:216 , bod 268 ).

132

Okrem toho treba pripomenúť, že pri rozhodovaní o žiadosti o uvoľnenie zmrazených finančných prostriedkov podľa výnimiek stanovených v zmenenom rozhodnutí 2014/145 a zmenenom nariadení č. 269/2014 príslušný vnútroštátny orgán vykonáva právo Únie. Z toho plynie, že pri výkone svojej diskrečnej právomoci je povinný rešpektovať Chartu, v súlade s jej článkom 51 ods. 1 (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. júna 2014, Peftiev, C‑314/13 , EU:C:2014:1645 , bod 24 , a zo 14. apríla 2016, Ben Ali/Rada, T‑200/14 , neuverejnený, EU:T:2016:216 , bod 266 ).

133

Z uvedeného vyplýva, že v prípade klientov žalobkyne, na ktorých sa nevzťahujú žiadne obmedzujúce opatrenia a ktorých finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje sú zmrazené v dôsledku obmedzujúcich opatrení prijatých voči žalobkyni, je vecou vnútroštátnych orgánov, aby v rámci preskúmania žiadosti o uvoľnenie týchto finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov zabezpečili, aby zásah do vlastníckeho práva týchto klientov spĺňal podmienky stanovené v článku 52 Charty.

137

Po tretie predmetné reštriktívne opatrenia zodpovedajú cieľu všeobecného záujmu, ktorý je ako taký uznaný Úniou, a odôvodňujú negatívne dôsledky, dokonca značné, pre určité hospodárske subjekty (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 150 ). Majú totiž vytvoriť tlak na ruské orgány, aby ukončili svoje činnosti a politiky, ktoré destabilizujú Ukrajinu. V tejto súvislosti chcela Rada vo februári 2022 strategicky oslabiť ruskú ekonomiku, a to na jednej strane najmä zákazom financovania Ruskej federácie, jej vlády a centrálnej banky a na druhej strane uplatňovaním takýchto opatrení najmä v oblasti financií, obrany a energetiky. Z odôvodnenia 11 rozhodnutia 2022/329 okrem toho vyplýva, že Rada sa domnievala, že by sa vzhľadom na vážnosť situácie na Ukrajine mali kritériá určenia zmeniť. Zdá sa teda, že sa Únia snaží znížiť príjmy ruského štátu a vyvinúť tlak na ruskú vládu, aby znížila jej schopnosť financovať jej činnosti, ktoré narúšajú územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, a aby ich ukončila s cieľom zachovať európsku a svetovú stabilitu. Ide pritom o jeden z cieľov, ktorý patrí medzi ciele sledované v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a uvedené v článku 21 ods. 2 písm. b) a c) ZEÚ, akými sú zachovávanie mieru, predchádzanie konfliktom a posilňovanie medzinárodnej bezpečnosti.

138

Po štvrté treba overiť, či obmedzenie slobody podnikania žalobkyne a jej vlastníckeho práva vo vzťahu k jej vlastným finančným prostriedkom alebo hospodárskym zdrojom je primerané cieľu, ktorý obmedzujúce opatrenia sledujú.

Pokiaľ ide ďalej o nevyhnutnosť reštriktívnych opatrení, hoci žalobkyňa tvrdí, že aj menej reštriktívne alternatívne opatrenia by umožnili dosiahnuť sledované ciele, treba konštatovať, že sa neodvoláva na žiadne menej reštriktívne alternatívne opatrenie ani nepreukazuje, že Rada mohla zvážiť prijatie menej reštriktívnych opatrení, ktoré by boli rovnako vhodné ako opatrenia stanovené v napadnutých aktoch. Ako však ukazuje Rada, už bolo rozhodnuté, že alternatívne a menej reštriktívne opatrenia, ako sú napríklad systém predchádzajúceho povolenia alebo povinnosť následného odôvodnenia použitia vyplatených finančných prostriedkov, nedovoľovali dosahovať sledovaný cieľ s rovnakou efektívnosťou, a to najmä vzhľadom na možnosť uložené obmedzenia obchádzať (rozsudky z 30. novembra 2016, Rotenberg/Rada, T‑720/14 , EU:T:2016:689 , bod 182 , a z 1. júna 2022, Prigožin/Rada, T‑723/20 , neuverejnený, EU:T:2022:317 , bod 136 ).

141

Z vyváženia dotknutých záujmov napokon vyplýva, že nevýhody reštriktívnych opatrení pre žalobkyňu nie sú neprimerané vzhľadom na prvoradý význam zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti.

142

Ako totiž Rada a Komisia zdôraznili, účinky reštriktívnych opatrení sú obmedzené na územie Únie, a tak sa týkajú nanajvýš len časti vlastných finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov patriacich žalobkyni a nebránia jej vo výkone jej činností v krajine, v ktorej má sídlo, alebo v iných tretích krajinách.

143

Z uvedeného vyplýva, že zásah do slobody podnikania a vlastníckeho práva žalobkyne nemožno považovať za neprimeraný.

147

Ani ďalšie tvrdenia žalobkyne nemôžu spochybniť tento záver.

148

Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie založené v podstate na tom, že porušenie slobody podnikania žalobkyne bolo o to väčšie, že údajne nemohla dodržať svoje zmluvné záväzky voči svojim klientom z dôvodu, že jej výnimky neumožňovali vrátiť týmto klientom ich cenné papiere, ktoré mala na svojich zmrazených účtoch, treba postupne preskúmať výnimku stanovenú v článku 2 ods. 5 rozhodnutia 2014/145 a článku 6 ods. 1 nariadenia č. 269/2014, ako aj výnimku stanovenú v článku 2 ods. 19 zmeneného rozhodnutia 2014/145 a článku 6b ods. 5 zmeneného nariadenia č. 269/2014.

149

Treba poznamenať, že pojem „finančné prostriedky“ je v článku 1 písm. g) nariadenia č. 269/2014 vymedzený široko v tom zmysle, že zahŕňa všetky „finančné aktíva a výhody každého druhu“. To isté platí aj pre pojem „hospodárske zdroje“ definovaný v článku 1 písm. d) toho istého nariadenia, ktorý zahŕňa „aktíva každého druhu, hmotné aj nehmotné, hnuteľné aj nehnuteľné, ktoré nie sú finančnými prostriedkami, ale možno ich použiť na získanie finančných prostriedkov, tovaru alebo služieb“. Keďže finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje môžu byť uvoľnené, aby osobe, subjektu alebo orgánu umožnili uskutočniť „platbu“ na základe zmluvy alebo dohody uzavretej s treťou stranou pred zaradením na sporné zoznamy, pojem „platba“ sa musí nevyhnutne vykladať extenzívne a nemožno ho obmedziť len na platby vo forme prevodu peňažnej sumy. Ako totiž na pojednávaní zdôraznila Komisia, reštriktívny výklad pojmu „platba“ by bol v rozpore s možnosťou uvoľniť finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje vymedzené široko s cieľom uskutočniť platbu.

152

Z uvedeného vyplýva, že v čase prijatia pôvodných aktov výnimka stanovená v článku 2 ods. 5 rozhodnutia 2014/145 a článku 6 ods. 1 nariadenia č. 269/2014 umožňovala vnútroštátnym orgánom povoliť uvoľnenie finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov žalobkyne s cieľom umožniť jej vykonať platbu vo forme vrátenia cenných papierov jej klientov, ktoré mala na svojich zmrazených účtoch u depozitárov cenných papierov usadených v Únii.

153

Na rozdiel od toho, čo tvrdia Rada a Komisia, v súvislosti s operáciami, ktoré má vykonať žalobkyňa s cieľom sprístupniť cenný papier patriaci jej klientom týmto klientom na základe výnimky uvedenej v bode 152 vyššie, článok 2 ods. 2 nariadenia č. 269/2014 nebráni tomu, aby títo klienti zaplatili žalobkyni provízie alebo poplatky za to, že tieto operácie vykoná. Možnosť žalobkyne získať platbu za službu poskytnutú v rámci plnenia zmluvy alebo dohody, ktorá bola uzavretá pred jej zaradením na sporné zoznamy, je totiž výslovne stanovená v článku 7 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 269/2014, s tým, že aj takéto platby uskutočnené klientmi sú zmrazené v súlade s článkom 2 ods. 1 uvedeného nariadenia.

156

Okrem toho treba poznamenať, že pred prijatím ponechávajúcich aktov z marca 2023 bola prijatím rozhodnutia Rady (SZBP) 2022/1907 zo 6. októbra 2022, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145 ( Ú. v. EÚ L 259, 2022, s. 98 ), a nariadenia Rady (EÚ) 2022/1905 zo 6. októbra 2022, ktorým sa mení nariadenie č. 269/2014 ( Ú. v. EÚ L 259 I, 2022, s. 76 ), do článku 2 ods. 19 zmeneného rozhodnutia 2014/145, resp. do článku 6b ods. 5 zmeneného nariadenia č. 269/2014, zavedená výnimka s cieľom povoliť uvoľnenie zmrazených finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov patriacich žalobkyni alebo sprístupnenie finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov žalobkyni s cieľom ukončiť najneskôr do 7. januára 2023 operácie, zmluvy alebo iné dohody uzavreté so žalobkyňou alebo inak sa jej týkajúce.

157

Na pojednávaní Rada uviedla, že výnimka uvedená v bode 156 vyššie bola zavedená s cieľom prekonať ťažkosti, ktoré sa vyskytli pri vykonávaní výnimky stanovenej v článku 2 ods. 5 rozhodnutia 2014/145 a článku 6 ods. 1 nariadenia č. 269/2014 v prípade operácií, ktorých cieľom je umožniť žalobkyni vrátiť jej klientom ich cenné papiere, ktoré mala na svojich zmrazených účtoch u depozitárov cenných papierov usadených v Únii.

158

Zo znenia výnimky stanovenej v článku 2 ods. 19 zmeneného rozhodnutia 2014/145 a článku 6b ods. 5 zmeneného nariadenia č. 269/2014 vyplýva, že sa ňou spresňujú podmienky, za ktorých môžu vnútroštátne orgány povoliť uvoľnenie finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov žalobkyne s cieľom umožniť, aby jej klientom boli vrátené ich cenné papiere uchovávané na jej zmrazených účtoch. V tejto súvislosti treba uviesť, že žalobkyňa nespochybňuje zákonnosť tejto výnimky, ale zákonnosť opatrení prijatých vnútroštátnymi orgánmi v rámci jej vykonávania. Ako však bolo pripomenuté v bode 131 vyššie, v rámci žaloby o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ Všeobecný súd nemá právomoc skúmať zákonnosť aktov prijatých vnútroštátnymi orgánmi pri zaisťovaní vykonávania práva Únie.

162

Po tretie, ak má žalobkyňa v úmysle tvrdiť, že Rada prijatím napadnutých aktov zasiahla do právomocí Únie v oblasti spoločnej obchodnej politiky, treba pripomenúť, že na dosiahnutie cieľov uvedených v článku 21 ods. 2 písm. c) ZEÚ má Rada na základe ustanovení Zmlúv týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, najmä článku 29 ZEÚ a článku 215 ods. 2 ZFEÚ, právomoc prijať reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom. Okrem toho právomoci Únie z titulu spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a z titulu iných ustanovení Zmluvy o EÚ, ako sú právomoci patriace do spoločnej obchodnej politiky, sa navzájom nevylučujú, ale dopĺňajú, pričom každá z nich má svoju vlastnú pôsobnosť a sleduje dosiahnutie rôznych cieľov (pozri analogicky rozsudok z 27. júla 2022, RT France/Rada, T‑125/22 , EU:T:2022:483 , bod 61 ). V prejednávanej veci sa však ciele, ktoré sa sledujú napadnutými aktmi, netýkajú spoločnej obchodnej politiky, ale spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Žalobkyňa preto nemôže tvrdiť, že Rada prijatím reštriktívnych opatrení voči nej zasiahla do právomoci Únie v oblasti spoločnej obchodnej politiky.

163

Tretí žalobný dôvod je preto potrebné zamietnuť.

164

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobu treba zamietnuť v celom rozsahu.

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

NKO AO National Settlement Depository (NSD) znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade Európskej únie.

Kalėda

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. septembra 2024.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.