T-528/22

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie , v zastúpení: J. Rurarz, B. Driessen a A. Boggio‑Tomasaz, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Belgické kráľovstvo , v zastúpení: C. Pochet, L. Van den Broeck a M. Van Regemorter, splnomocnené zástupkyne,

so zreteľom na uznesenie z 11. novembra 2022, Belaruskali/Rada (T‑528/22 R, neuverejnené, EU:T:2022:709), ktorým predseda Všeobecného súdu zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po pojednávaní z 10. apríla 2024,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

4

Rada Európskej únie prijala 18. mája 2006 na základe článkov [75 a 215 ZFEÚ] nariadenie (ES) č. 765/2006 o reštriktívnych opatreniach voči prezidentovi Lukašenkovi a niektorým predstaviteľom Bieloruska ( Ú. v. EÚ L 134, 2006, s. 1 ) a 15. októbra 2012 na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie 2012/642/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Bielorusku ( Ú. v. EÚ L 285, 2012, s. 1 ).

5

Článok 4 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2012/642 a článok 2 ods. 1 a 5 nariadenia č. 765/2006 v znení uplatniteľnom ku dňu prijatia pôvodných aktov stanovujú, že sa zmrazujú všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú vo vlastníctve, držbe alebo pod kontrolou najmä fyzických alebo právnických osôb, subjektov alebo orgánov, ktoré majú prospech z režimu prezidenta Lukašenka alebo ho podporujú.

6

Okrem toho podľa článku 4 ods. 1 písm. a) rozhodnutia 2012/642 a článku 2 ods. 4 nariadenia 765/2006 sa zmrazujú tiež všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú vo vlastníctve, v držbe alebo pod kontrolou najmä osôb, subjektov alebo orgánov, ktoré sú zodpovedné za vážne porušenia ľudských práv alebo za represie voči občianskej spoločnosti a demokratickej opozícii, alebo ktorých činnosti iným spôsobom vážne ohrozujú demokraciu alebo právny štát v Bielorusku.

10

Dňa 24. februára 2022 vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku vydal vyhlásenie, v ktorom v mene Únie odsúdil „nevyprovokovanú inváziu“ na Ukrajinu ozbrojenými silami Ruskej federácie a uviedol, že „cena, ktorú zaplatí Bielorusko za účasť na súčasnej nevyprovokovanej a neopodstatnenej vojenskej agresii proti Ukrajine, bude vysoká“ a že „reštriktívnymi opatreniami budú postihnutí tí, ktorí spolupracujú na týchto útokoch proti Ukrajine a bude obmedzený obchod v určitých kľúčových odvetviach.“

11

Ako vyplýva z druhého odôvodnenia a z právnych východísk pôvodných aktov, pôvodné akty boli prijaté z dôvodu závažnosti situácie v Bielorusku, ako aj v reakcii na pretrvávajúce porušovanie ľudských práv a systematické represie voči občianskej spoločnosti a demokratickej opozícii. Právne východiská pôvodných aktov odkazujú tiež na zapojenie Bieloruska do ruskej agresie voči Ukrajine.

12

Pôvodnými aktmi bolo meno žalobkyne zaradené na riadok 28 tabuľky B zoznamu osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, uvedeného v prílohe k rozhodnutiu 2012/642 a v prílohe I k nariadeniu č. 765/2006 (ďalej len „predmetné zoznamy“).

15

Listom z 22. júna 2022 žalobkyňa požiadala o prístup k informáciám a dôkazom podporujúcim uvedené zaradenie na zoznam.

16

Dňa 22. júla 2022 Rada zaslala žalobkyni pracovné dokumenty s referenčnými číslami WK 5532/2022 INIT, WK 5532/2022 ADD 1 a WK 6656/2022 INIT, ktoré obsahovali skutočnosti zohľadnené pri jej zaradení na predmetné zoznamy.

17

Listom z 30. novembra 2022 žalobkyňa predložila Rade žiadosť o prehodnotenie jej zaradenia na predmetné zoznamy prostredníctvom pôvodných aktov (ďalej len „žiadosť o prehodnotenie“).

21

Ponechávajúcimi aktmi boli opatrenia prijaté voči žalobkyni predĺžené do 28. februára 2024 z rovnakých dôvodov, aké boli uvedené v pôvodných aktoch (pozri bod 13 vyššie).

22

Sektorové reštriktívne opatrenia boli zmenené rozhodnutím Rady (SZBP) 2022/356 z 2. marca 2022, ktorým sa mení rozhodnutie 2012/642 ( Ú. v. EÚ L 67, 2022, s. 103 ), a nariadením Rady (EÚ) 2022/355 z 2. marca 2022, ktorým sa mení nariadenie č. 765/2006 ( Ú. v. EÚ L 67, 2022, s. 1 ), a boli predĺžené ponechávajúcimi aktmi.

Návrhy účastníkov konania

23

Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

žalobu zamietol,

–

uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

25

Rada, ktorú podporuje Belgické kráľovstvo a Lotyšská republika, spochybňuje prípustnosť nových dôkazov uvedených v bode 26 vyššie z dôvodu ich oneskoreného predloženia vzhľadom na článok 85 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

28

Podľa článku 85 ods. 1 rokovacieho poriadku sa dôkazy a návrhy dôkazov predkladajú v rámci prvej výmeny vyjadrení. Podľa článku 85 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku hlavní účastníci konania môžu tak v replike, ako aj v duplike predložiť dôkazy alebo označiť dôkazy, ktoré navrhujú vykonať na podporu svojich tvrdení, za predpokladu, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené. Podľa článku 85 ods. 3 rokovacieho poriadku môžu hlavní účastníci konania výnimočne predložiť dôkazy alebo označiť dôkazy, ktoré navrhujú vykonať, aj pred skončením ústnej časti konania alebo pred rozhodnutím Všeobecného súdu, že vec prejedná bez ústnej časti konania, za predpokladu, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené.

29

Podľa judikatúry má Všeobecný súd na jednej strane právomoc odmietnuť dôkazy predložené oneskorene, ak sa domnieva, že toto oneskorené predloženie nie je z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené alebo nie je dôvodné, a na druhej strane uplatnenie článku 85 ods. 3 rokovacieho poriadku predpokladá preukázanie existencie výnimočných okolností (rozsudok z 23. novembra 2023, Ryanair a Airport Marketing Services, C‑758/21 P , EU:C:2023:917 , bod 49 ). V prejednávanej veci žalobkyňa nepredložila dôkazy, ktoré by mohli odôvodniť oneskorené predloženie predmetných dodatočných dôkazov 8. apríla 2024, teda dva dni pred pojednávaním (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. septembra 2021, Ryanair a i./Komisia, T‑448/18 , neuverejnený, EU:T:2021:626 , bod 58 ).

Na podporu svojho návrhu na čiastočné zrušenie pôvodných aktov žalobkyňa uvádza päť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení zásady legality a je rozdelený na päť častí, z ktorých prvá je založená na porušení základných práv, druhá na porušení aktov medzinárodného práva, tretia na porušení cieľov stanovených právnymi základmi Únie, štvrtá na porušení zásady, podľa ktorej musia byť opatrenia cielené, a piata na porušení zásady právnej istoty. Druhý žalobný dôvod je založený na nesprávnom posúdení. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení zásady zákazu diskriminácie. Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení zásady proporcionality. Piaty žalobný dôvod sa zakladá na porušení povinnosti odôvodnenia.

33

Najskôr treba posúdiť piaty žalobný dôvod, potom piatu časť prvého žalobného dôvodu, potom druhý žalobný dôvod, potom druhú časť prvého žalobného dôvodu, potom prvú, tretiu a štvrtú časť prvého žalobného dôvodu spoločne so štvrtým žalobným dôvodom a napokon tretí žalobný dôvod.

O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

34

Žalobkyňa tvrdí, že dôvody uvedené Radou v prílohe k rozhodnutiu 2022/881 sa obmedzujú na prebratie kritérií uplatnených na odôvodnenie zaradenia do zoznamu a nijako nespresňujú spôsob, akým žalobkyňa podporuje Lukašenkov režim, má prospech z tohto režimu alebo je zodpovedná za represie voči občianskej spoločnosti v Bielorusku. Z judikatúry pritom vyplýva, že takéto tvrdenie bez informácie umožňujúcej toto tvrdenie potvrdiť nemôže predstavovať dostatočné odôvodnenie zo strany Rady.

38

Odôvodnenie

aktu Rady, ktorým sa ukladá reštriktívne opatrenie, musí identifikovať nielen právny základ tohto opatrenia, ale aj presné a konkrétne dôvody, pre ktoré sa Rada v rámci výkonu svojej diskrečnej posudzovacej právomoci domnieva, že také opatrenie sa má vzťahovať na dotknutú osobu (pozri rozsudok z 24. mája 2023, Ľubeckaja/Rada, T‑556/21 , neuverejnený, EU:T:2023:283 , bod 19 a citovanú judikatúru).

39

Odôvodnenie

vyžadované článkom 296 ZFEÚ sa však musí prispôsobiť povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby dotknuté týmto aktom v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli konkrétne uvedené všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia sa má posudzovať nielen vzhľadom na znenie aktu, ale tiež na jeho kontext, ako aj na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri rozsudok z 23. septembra 2014, Ipatau/Rada, T‑646/11 , neuverejnený, EU:T:2014:800 , bod 95 a citovanú judikatúru).

40

Konkrétne akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, keď bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (pozri rozsudok z 23. septembra 2014, Ipatau/Rada, T‑646/11 , neuverejnený, EU:T:2014:800 , bod 96 a citovanú judikatúru).

Ako vyplýva z dôvodov pripomenutých v bode 13 vyššie, odôvodňujúcich zaradenie žalobkyne do predmetných zoznamov, žalobkyňa bola zapísaná do uvedených zoznamov, pretože je štátnym podnikom a jedným z najväčších výrobcov chloridu draselného na svete, ktorý zabezpečuje 20 % celosvetového vývozu chloridu draselného. Ako taká je jedným z hlavných zdrojov príjmov a cudzích mien pre Lukašenkov režim, ktorý ju opísal ako „národný poklad, pýchu, jeden z pilierov bieloruského vývozu“. Žalobkyňa má preto prospech z Lukašenkovho režimu a podporuje ho. Navyše jej zamestnanci, ktorí sa zúčastnili na štrajkoch a pokojných protestoch po zmanipulovaných prezidentských voľbách v auguste 2020 v Bielorusku, boli vedením spoločnosti zastrašovaní a prepustení. Samotný prezident Lukašenko pohrozil, že štrajkujúcich nahradí baníkmi z Ukrajiny. V pôvodných aktoch sa tak uvádzajú „presné a konkrétne dôvody“ v zmysle judikatúry citovanej v bode 38 vyššie, pre ktoré sa žalobkyňa považuje za zodpovednú za potláčanie občianskej spoločnosti v Bielorusku a za podporu Lukašenkovho režimu, t. j. dôvody, pre ktoré sa na žalobkyňu vzťahujú reštriktívne opatrenia.

43

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba teda dospieť k záveru, že pôvodné akty sú z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené, a piaty žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

O piatej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení zásady právnej istoty

44

Žalobkyňa tvrdí, že odkaz na požiadavku legality stanovenú v článku 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie predpokladá existenciu presných a predvídateľných právnych noriem. Pritom pojmy, ktoré boli použité v relevantných kritériách, na ktorých bolo založené jej zaradenie na predmetné zoznamy, nie sú jasné. Konkrétnejšie, tieto pojmy nie sú jasné: „Lukašenkov režim“, „podpora“, „profitovať“, „občianska spoločnosť“ a „potláčanie“.

48

Z analýzy žaloby, najmä z jej bodu 104, však vyplýva, že žalobkyňa bez toho, aby formálne vzniesla námietku nezákonnosti na základe článku 277 ZFEÚ, namieta nezákonnosť vyššie uvedených kritérií stanovených v článku 4 ods. 1 písm. a) a b) rozhodnutia 2012/642 v rámci návrhov na zrušenie pôvodných aktov.

49

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zásada právnej istoty, ktorá je všeobecnou zásadou práva Únie, vyžaduje najmä to, aby boli právne pravidlá jasné, presné a predvídateľné, pokiaľ ide o ich účinky, zvlášť keď môžu mať nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov a podniky. Sankciu, hoci nie je trestnoprávnej povahy, možno uložiť len vtedy, ak je založená na jasnom a jednoznačnom právnom základe. Zásada právnej istoty najmä vyžaduje jasnosť a presnosť všetkých predpisov Únie, osobitne pokiaľ tieto predpisy ukladajú alebo umožňujú ukladať sankcie, aby dotknuté osoby mohli jednoznačne poznať práva a povinnosti, ktoré z nich vyplývajú, a podľa toho konať. Táto požiadavka jasného a presného právneho základu bola zakotvená aj v oblasti reštriktívnych opatrení (pozri rozsudok zo 4. septembra 2015, NIOC a i./Rada, T‑577/12 , neuverejnený, EU:T:2015:596 , body 131 a 132 a citovanú judikatúru).

50

Podľa ustálenej judikatúry treba na účely výkladu ustanovenia práva Únie zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou. Aj história vzniku ustanovenia práva Únie môže poskytnúť relevantné prvky pre jeho výklad (rozsudok z 2. septembra 2021, CRCAM, C‑337/20 PPU , EU:C:2021:671 , bod 31 a citovaná judikatúra).

54

Po druhé treba uviesť, že význam a rozsah predmetných pojmov sa musia určiť podľa ich obvyklého významu v bežnom jazyku, v ktorom sú formulované, pričom sa zároveň zohľadnia súvislosti, v ktorých sa používajú, ako aj ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou, pričom treba spresniť, že výklad ustanovenia práva Únie nemôže mať za následok zbavenie jasného a presného znenia tohto ustanovenia akéhokoľvek potrebného účinku (rozsudok z 18. októbra 2023, MAZ‑upravľajusaja kompanija holdinga Belavtomaz/Rada, T‑532/21 , neuverejnený, EU:T:2023:656 , bod 52 ).

55

Treba tiež pripomenúť, že nariadenie, ktoré stanovuje reštriktívne opatrenia, sa má vykladať nielen vo svetle rozhodnutia prijatého v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky uvedeného v článku 215 ods. 2 ZFEÚ, ale aj vzhľadom na historický kontext, do ktorého patria ustanovenia prijaté Úniou, ktorých súčasťou je toto nariadenie. To isté platí aj pre rozhodnutie prijaté v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ktoré sa musí vykladať s ohľadom na kontext, v ktorom bolo prijaté (rozsudok z 18. októbra 2023, MAZ‑upravľajusaja kompanija holdinga Belavtomaz/Rada, T‑532/21 , neuverejnený, EU:T:2023:656 , bod 53 ).

56

Vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 55 vyššie treba poznamenať, že v rámci reštriktívnych opatrení prijatých voči Bielorusku od roku 2004 boli kritériá „prospechu“ z Lukašenkovho režimu a „podpory“ uvedeného režimu zavedené článkom 1 ods. 1 a 2 rozhodnutia Rady 2012/36/SZBP z 23. januára 2012, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/639/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Bielorusku ( Ú. v. EÚ L 19, 2012, s. 31 ).

60

Ako vyplýva z odôvodnení 1 až 5 a 8 rozhodnutia 2012/642, reštriktívne opatrenia voči Bielorusku boli prijaté a predĺžené z dôvodu pretrvávajúceho nedodržiavania ľudských práv, demokracie a právneho štátu v tejto krajine, a preto boli namierené najmä proti osobám zodpovedným za falšovanie a porušenia medzinárodných volebných noriem pri určitých voľbách alebo referende v Bielorusku, ako aj voči osobám zodpovedným za závažné porušovanie ľudských práv a represie voči pokojným demonštrantom po uvedených voľbách a referende.

61

Okrem toho v tejto súvislosti treba pripomenúť, že z odôvodnenia 6 rozhodnutia 2012/642 vyplýva, že pokiaľ ide o osoby a subjekty, ktoré majú prospech z Lukašenkovho režimu alebo ho podporujú, cieľom je zamerať sa na všetky osoby alebo subjekty, ktoré ho podporujú najmä, ale nie však výlučne na osoby a subjekty, ktoré režimu poskytujú finančnú alebo materiálnu podporu.

62

Pokiaľ ide o osoby, subjekty alebo orgány zodpovedné za závažné porušovanie ľudských práv alebo za potláčanie občianskej spoločnosti a demokratickej opozície, z kontextu, v ktorom sa používajú pojmy „zodpovedné za represie“, a najmä z toho, že v článku 4 ods. 1 písm. a) rozhodnutia 2012/642 a v článku 2 ods. 4 nariadenia č. 765/2006 sa používa formulácia „osoby, subjekty alebo orgány, ktoré sú zodpovedné za… represie voči občianskej spoločnosti a demokratickej opozícii alebo ktorých činnosti iným spôsobom vážne ohrozujú demokraciu alebo právny štát v Bielorusku“, vyplýva, že normatívnym zámerom bolo zahrnúť pod toto kritérium vo všeobecnosti všetky osoby, subjekty alebo orgány, ktorých činnosť vážne narúša demokraciu alebo právny štát v Bielorusku. Okrem toho použitie slovného spojenia „iným spôsobom“ v druhej časti týchto ustanovení svedčí o normatívnom zámere považovať represie voči občianskej spoločnosti a demokratickej opozícii za druh činností, ktoré vážne ohrozujú demokraciu alebo právny štát v Bielorusku. Napokon použitie pojmu „činnosti“ naznačuje normatívny zámer zamerať sa na osoby, subjekty alebo orgány, ktorých činnosť vážne ohrozuje demokraciu alebo právny štát v Bielorusku, pretože tieto činnosti prispievajú k uvedenému ohrozeniu bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú úmyselné (rozsudok z 15. februára 2023, Belaeronavigatsia/Rada, T‑536/21 , EU:T:2023:66 , bod 27 ).

64

Po tretie tvrdenia žalobkyne týkajúce sa pochopenia formulácií použitých v kritériách na zaradenie do zoznamu, teda v prejednávanej veci výrazu „Lukašenkov režim“, výrazu „podpora“, činnosti, pri ktorej „má prospech“, výrazu „občianska spoločnosť“ a výrazu „represia“, nesúvisia s dodržiavaním zásady právnej istoty, ale s uplatnením týchto kritérií Radou, čo je predmetom druhého žalobného dôvodu.

Druhý žalobný dôvod sa delí na dve časti. Prvá časť je založená na nepreukázaní toho, že by žalobkyňa mala prospech z Lukašenkovho režimu alebo ho podporovala. Druha časť je založená na nepreukázaní zodpovednosti žalobkyne za potláčanie občianskej spoločnosti v Bielorusku.

68

Najskôr treba uviesť, že druhý žalobný dôvod sa musí považovať za založený na nesprávnom posúdení, a nie na zjavne nesprávnom posúdení. Hoci je totiž pravda, že Rada disponuje určitou mierou voľnej úvahy na to, aby v každom jednotlivom prípade určila, či sú splnené právne kritériá, na ktorých sa zakladajú predmetné reštriktívne opatrenia, nič to nemení na tom, že súdy Únie musia zabezpečiť v zásade úplné preskúmanie legality všetkých aktov Únie (pozri rozsudok zo 6. septembra 2023, Pumpianskij/Rada, T‑291/22 , neuverejnený, EU:T:2023:499 , bod 40 a citovanú judikatúru).

69

72

Treba pripomenúť, že zápis mena žalobkyne do predmetných zoznamov bol odôvodnený dôvodmi pripomenutými v bode 13 vyššie. Na jednej strane je preto potrebné preskúmať, či skutočnosti uvedené v odôvodnení rozhodnutia o zápise žalobkyne na sporné zoznamy sú preukázané, a na druhej strane či sa na ne vzťahuje článok 4 ods. 1 písm. a) a b) rozhodnutia 2012/642.

– O prvej časti založenej na nepreukázaní toho, že by žalobkyňa mala prospech z Lukašenkovho režimu alebo ho podporovala

73

Žalobkyňa spochybňuje dôvod jej zaradenia do predmetných zoznamov, podľa ktorého má prospech z Lukašenkovho režimu alebo ho podporuje.

74

Po tretie pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého „Lukašenko [ju] označil za ‚národný poklad, pýchu, jeden z pilierov bieloruského vývozu‘“, žalobkyňa poznamenáva, že ide len o rečnícky obrat, z ktorého nevyplýva, že by mala osobitné postavenie.

78

Rada podporovaná Belgickým kráľovstvom a Lotyšskou republikou túto argumentáciu spochybňuje.

79

V prvom rade je nesporné, že žalobkyňa patrí štátu, pričom celé jej základné imanie je v majetku Bieloruskej republiky. Žalobkyňa okrem toho spresnila, že jej konečným užívateľom výhod je Komisia pre majetok štátu.

80

Rada sa preto nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že žalobkyňa je štátnym podnikom a jedným z najväčších výrobcov chloridu draselného na svete, ktorý zabezpečuje 20 % svetového vývozu chloridu draselného a ktorý bol ako taký jedným z hlavných zdrojov príjmov a cudzej meny pre Lukašenkov režim.

84

V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že z vyššie uvedených skutočností nevyplýva „podpora režimu“ ani to, že by z neho mala prospech v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2012/642.

85

V súlade s judikatúrou citovanou v bode 54 vyššie sa význam a rozsah predmetných pojmov musí zistiť podľa ich obvyklého významu v bežnom jazyku, pričom sa zohľadnia najmä ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou, ako aj požiadavka zachovať potrebný účinok ich jasného a presného znenia.

86

Rada tiež okrem iného uviedla, že žalobkyňa je jedným z najväčších svetových výrobcov chloridu draselného, ktorý dodával 20 % svetového vývozu chloridu draselného, že predstavuje jeden z hlavných zdrojov príjmov a cudzej meny pre Lukašenkov režim a že prezident Lukašenko vyhlásil, že vláda bude naďalej podporovať tento podnik, ktorý opísal ako „národný poklad, pýchu, jeden z pilierov bieloruského vývozu“, čo žalobkyňa nespochybňuje.

90

Ďalej žalobkyňa tvrdí, že podľa bieloruského práva je povinná odvádzať finančné prostriedky do štátneho rozpočtu z titulu svojej hospodárskej činnosti a že takto získané prostriedky sú použité v prísnom súlade s bieloruským právom.

91

V tejto súvislosti, v súlade s uznesením č. 772 z 18. novembra 2019 Rady ministrov Bieloruskej republiky, žalobkyňa musela za prvý polrok roku 2019 previesť viac ako 46 miliónov BYN (okolo 17,6 milióna eur) z nadbytočnej časti svojich ziskov do účelových rozpočtových fondov štátu pre národný rozvoj v súlade s odsekom 3-2 rozhodnutia prezidenta Bieloruskej republiky č. 637 z 28. decembra 2005, ktoré sa týka postupu presunu časti zisku štátnych podnikov, štátnych združení, ktoré sú hospodárskymi organizáciami, ako aj výnosov z dividend (podielov na základnom imaní) hospodárskych spoločností v majetku štátu alebo obcí do rozpočtu a tvorby osobitných rozpočtových prostriedkov štátu pre národný rozvoj ( Národný register právnych aktov Bieloruskej republiky č. 1/7075 z 29. decembra 2005, ďalej len „rozhodnutie č. 637“).

92

Z odseku 1-1 rozhodnutia č. 637 totiž vyplýva, že podniky, na ktorých spočíva povinnosť vyplatiť časť zisku štátu alebo subjektom pôsobiacim na nižšej úrovni, ako je samotný štát, sú tie, ktorých rozhodnutia určuje štát alebo tieto subjekty. Táto povinnosť sa teda týka len vymedzenej kategórie hospodárskych subjektov a nie všetkých bieloruských daňovníkov.

96

Okrem toho, podľa odseku 1-2 rozhodnutia č. 637 sa časť zisku dotknutých podnikov, ktorá sa musí povinne vyplatiť bieloruským verejným orgánom, vypočíta na základe rozdielu medzi vytvoreným ziskom a najmä výdavkami, ktoré sú spojené s daňami a poplatkami. Predmetná platba je teda formálne oddelená od dane a pridáva sa k nej. Skutočnosť, že – ako vyplýva z odseku 3-1 rozhodnutia č. 637 – vyberanie tejto časti zisku patrí do právomoci daňových orgánov v súlade s príslušnými daňovými postupmi, tento záver nemôže spochybniť.

97

Treba preto poznamenať, že okolnosť, podľa ktorej je žalobkyňa povinná vyplatiť časť svojho zisku štátu na základe uvedeného rozhodnutia č. 637, potvrdzuje posúdenie, podľa ktorého žalobkyňa finančne podporuje Lukašenkov režim, keďže tým istým rozhodnutím uvedený režim zvýšil kontrolu, ktorú už vykonával ako jediný akcionár nad zdrojmi žalobkyne, tým, že si zaistil, že bude pravidelne disponovať podielom na zisku, ktorý žalobkyňa dosahuje.

98

Pokiaľ ide o odvetvie draselných hnojív, okrem toho, že v Bielorusku ide o vysoko regulované odvetvie, ako pripúšťa aj samotná žalobkyňa, z dôkazov predložených Radou vyplýva, že predstavuje zdroj značných príjmov. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že v roku 2019 žalobkyňa dosiahla čistý zisk viac ako 4,797 miliardy BYN (približne 1,8 miliardy eur) (pozri bod 88 vyššie).

102

Viaceré dôkazy predložené Radou týkajúce sa hospodárskej situácie v Bielorusku, najmä článok uverejnený na internetovej stránke „cepa.org“8. decembra 2021, článok uverejnený na internetovej stránke „naviny.belsat.eu“15. októbra 2015, článok uverejnený na internetovej stránke „news.tut.by“13. decembra 2016, článok uverejnený na internetovej stránke „en.belapan.by“9. júla 2020 a článok uverejnený na internetovej stránke „russian.rt.com“22. marca 2016, preukazujú, že v režime prezidenta Lukašenka sa bieloruské hospodárstvo vyznačuje kontrolou, ktorú režim vykonáva tak vo verejnom, ako aj v súkromnom sektore, a systémom, ktorý odmeňuje lojalitu voči režimu.

103

Dôkazy uvedené v bode 102 vyššie, ako aj existencia monopolu, ktorý žalobkyňa ako štátny podnik vykonávala na takom významnom trhu z hľadiska celého bieloruského hospodárstva, ako je trh s draselnými hnojivami, umožnili Rade dospieť k záveru, že žalobkyňa mala prospech z Lukašenkovho režimu.

104

107

Okrem toho žiadosti predložené samozvaným „stačkomom“ (štrajkovým výborom), pozostávajúcim zo štrnástich členov, mali v drvivej väčšine politickú povahu.

108

Navyše väčšina sankcií uložených zamestnancom bola sankciami za neprítomnosť a nie prepúšťaním. Je tiež dôležité poznamenať, že od 30. novembra 2020 do 20. januára 2021 žalobkyňa zrušila všetky disciplinárne sankcie voči dotknutým zamestnancom. V dôsledku toho je tvrdenie, že zamestnanci boli prepustení, „pretože sa zúčastnili na demonštráciách“, nepravdivé.

109

Napokon tvrdenie Rady, podľa ktorého zamestnanci, ktorí sa zúčastnili na „štrajku“, boli „zastrašovaní“, nie je podložené nijakým dôkazom.

113

V prejednávanej veci treba konštatovať, že účastníci konania sa zhodujú na tom, že po prezidentských voľbách v auguste 2020 sa v Bielorusku konali štrajky a pokojné protesty.

114

V tejto súvislosti žalobkyňa podáva odlišný výklad ako Rada, hoci nespochybňuje vecnú správnosť skutočností týkajúcich sa štrajkov a demonštrácií po prezidentských voľbách v auguste 2020. Odmieta totiž tvrdenie, že tieto udalosti viedli k zastrašovaniu alebo prepusteniu jej zamestnancov, ako to uviedla Rada.

115

117

Po prvé pokiaľ ide o zastrašovanie jej zamestnancov, žalobkyňa tvrdí, že keď im odmietla právo na štrajk, obmedzila sa na uplatnenie bieloruského pracovného práva. Okrem toho údajné „zastrašovanie“ zamestnancov sa podľa nich prejavilo v oznámeniach vedenia spoločnosti, v ktorých upozorňovalo zamestnancov, že štrajk je nezákonný a že účasť na ňom bude mať za následok prepustenie z práce pre neprítomnosť v práci.

118

V tejto súvislosti treba poznamenať, že údajné zastrašovacie opatrenia sa prejavili tak zo strany samotnej žalobkyne, ako aj zo strany orgánov verejnej moci. Pokiaľ ide na jednej strane o zastrašovanie, ktorého sa dopustila žalobkyňa, rozsah prepúšťania v súvislosti s účasťou zamestnancov na pokojnom štrajku medzi nimi odôvodnene vyvolal atmosféru strachu. V tomto zmysle žalobkyňa použila prepustenie ako nástroj na odradenie svojich zamestnancov od účasti na akejkoľvek forme odporu.

119

Pokiaľ ide na druhej strane o zastrašovanie zo strany verejných orgánov, treba poznamenať, že účasť na štrajku viedla k mnohým prípadom násilia a uväznenia zamestnancov žalobkyne. Svedectvá a správy vyplývajúce z dôkazov predložených Radou poukazujú na svojvoľné zatýkanie, akty fyzického a psychického násilia a iné formy systematického zastrašovania. V tomto kontexte, vzhľadom na vyššie uvedené úzke väzby žalobkyne s režimom prezidenta Lukašenka (pozri bod 104 vyššie), nemožno pochybovať o ich spoločnom zapojení do týchto aktov represie.

123

Hoci spis neposkytuje informácie, ktoré by priamo naznačovali, že skutočný dôvod prepustenia zamestnancov súvisel s ich neprítomnosťou, tieto úkony posudzované ako celok v tejto súvislosti zjavne svedčia o zámere sankcionovať zamestnancov za ich účasť na činnostiach vyjadrujúcich ich nesúhlas s prezidentom Lukašenkom.

124

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Rada sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa pri prijímaní pôvodných aktov domnievala, že zastrašovanie a prepúšťanie zamestnancov žalobkyne, ktorí sa zúčastnili na pokojných štrajkoch a protestoch v nadväznosti na prezidentské voľby v auguste 2020, predstavujú dostatočné dôkazy na vyvodenie záveru, že žalobkyňa potláča občiansku spoločnosť v Bielorusku a podporuje režim prezidenta Lukašenka v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) rozhodnutia 2012/642.

125

Druhý žalobný dôvod je preto potrebné v celom rozsahu zamietnuť.

V prvom rade argument vyvodzovaný z údajného porušenia zásady teritoriality treba zamietnuť ako nedôvodný, pretože pôvodné akty sa uplatňujú výlučne na fondy a hospodárske zdroje nachádzajúce sa na území Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 31. januára 2007, Minin/Komisia, T‑362/04 , EU:T:2007:25 , bod 106 , a z 13. septembra 2023, Venezuela/Rada, T‑65/18 RENV , EU:T:2023:529 , bod 111 ).

129

Po druhé pokiaľ ide o zlučiteľnosť obmedzení uložených pôvodnými aktmi s GATT a AFE, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry dohody Svetovej obchodnej organizácie (WTO) vzhľadom na ich povahu a štruktúru v zásade nepatria medzi normy, vo vzťahu ku ktorým súd Únie preskúmava legalitu aktov inštitúcií Únie. Iba za predpokladu, že Únia by sa rozhodla vykonať osobitnú povinnosť prevzatú v rámci WTO, alebo v prípade, keď akt Únie výslovne odkazuje na špecifikované ustanovenia dohôd WTO, prislúcha Súdnemu dvoru preskúmať legalitu aktu Únie vo vzťahu k pravidlám WTO (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2023, Venezuela/Rada, T‑65/18 RENV , EU:T:2023:529 , bod 107 a citovanú judikatúru).

130

Na jednej strane pôvodné akty neobsahujú žiadny odkaz na tieto dohody (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2023, Venezuela/Rada, T‑65/18 RENV , EU:T:2023:529 , bod 105 ).

131

Druhú časť prvého žalobného dôvodu preto treba zamietnuť.

O prvej, tretej a štvrtej časti prvého žalobného dôvodu, ktoré sú založené na porušení základných práv, na porušení cieľov stanovených právnymi základmi Únie a na porušení zásady, podľa ktorej musia byť opatrenia cielené, a o štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality

135

Prvou, treťou a štvrtou časťou prvého žalobného dôvodu a štvrtým žalobným dôvodom, ktoré treba analyzovať spoločne, žalobkyňa v podstate tvrdí, že pôvodné akty porušujú zásadu legality a proporcionality, pretože majú mimoriadne negatívny vplyv na základné práva žalobkyne a tretích osôb.

136

138

Z dôvodu reštriktívnych opatrení, ktoré boli voči žalobkyni prijaté, však boli obmedzené jej schopnosti uvádzať na trh „sociálne dôležitý výrobok s humanitárnymi funkciami“.

139

Na podporu svojho tvrdenia žalobkyňa poukazuje na to, že jej podiel na svetovom trhu s chloridom draselným je 20 %. Tento výrobok sa totiž dodáva do viac ako 130 krajín. Niektoré krajiny sú vo veľkej miere, ak nie úplne, závislé od chloridu draselného, ktorý vyrába žalobkyňa.

140

Okrem toho v súčasnosti neexistuje prístav, ktorý by bol schopný nahradiť prístav Klaipėda (Litva) na vývoz takýchto objemov bieloruských draselných hnojív.

144

Vo štvrtej časti svojho prvého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že pôvodné akty porušujú zásadu, podľa ktorej musia byť opatrenia cielené, pretože ohrozujú civilné obyvateľstvo nielen v Bielorusku, ale na celom svete.

145

Svojím štvrtým žalobným dôvodom žalobkyňa tvrdí, že pôvodné akty mali za následok obmedzenie jej slobody tranzitu v zjavnom rozpore s medzinárodnými normami. Okrem toho bola zjavne porušená aj jej sloboda podnikania, základné právo chránené európskym a medzinárodným právom.

146

Pôvodné akty teda úplne znemožnili žalobkyni vyvážať chlorid draselný do celého sveta.

150

Na úvod treba poznamenať, že Rada bez toho, aby formálne namietala neprípustnosť štvrtého žalobného dôvodu, tvrdí, že tento žalobný dôvod je príliš vágny a príliš všeobecný na to, aby umožnil pochopiť rozsah údajného porušenia zásady proporcionality.

151

Žalobkyňa sa k tomuto tvrdeniu Rady nevyjadrila.

152

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatniteľného na konanie pred Všeobecným súdom v súlade s článkom 53 prvým odsekom tohto štatútu a článkom 76 písm. d) rokovacieho poriadku žaloba musí obsahovať najmä predmet sporu a stručné zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená. Z judikatúry vyplýva, že toto zhrnutie musí byť dostatočne jasné a presné, aby umožnilo žalovanému pripraviť si obranu a Všeobecnému súdu vykonať preskúmanie. Z uvedeného vyplýva, že podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je žaloba založená, musia vyplývať koherentným a zrozumiteľným spôsobom už z textu samotnej žaloby. Žaloba preto musí vysvetliť, v čom spočíva dôvod, na ktorom je založená, takže jeho samotné abstraktné uvedenie nezodpovedá požiadavkám rokovacieho poriadku (uznesenie z 18. septembra 2018, eSlovensko/Komisia, T‑664/17 , neuverejnené, EU:T:2018:559 , bod 29 ).

156

Pokiaľ ide o dôvodnosť, zásada proporcionality, ktorá je jednou zo všeobecných zásad práva Únie a ktorá je uvedená v článku 5 ods. 4 ZEÚ, si vyžaduje, aby prostriedky stanovené v ustanovení práva Únie svojou povahou mohli umožniť dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných dotknutou právnou úpravou a nešli nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie uvedených cieľov (rozsudky z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P , EU:C:2012:711 , bod 122 , a z 1. júna 2022, Prigožin/Rada, T‑723/20 , neuverejnený, EU:T:2022:317 , bod 133 ).

157

Pokiaľ ide o súdne preskúmanie dodržiavania zásady proporcionality, normotvorcovi Únie je potrebné priznať široký rozsah voľnej úvahy v oblastiach, v ktorých sa z jeho strany predpokladajú rozhodnutia politického, ekonomického alebo sociálneho charakteru a v rámci ktorých má vykonať komplexné posúdenia. Z toho vyplýva, že legalitu takého opatrenia môže ovplyvniť len zjavná neprimeranosť opatrenia prijatého v týchto oblastiach vo vzťahu k cieľu, ktorý príslušná inštitúcia zamýšľa sledovať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. novembra 2016, Rotenberg/Rada, T‑720/14 , EU:T:2016:689 , bod 179 a citovanú judikatúru).

158

Pokiaľ ide o ciele sledované rozhodnutím 2012/642 a nariadením č. 765/2006, je potrebné uviesť, že podľa článku 21 ods. 2 písm. b) ZEÚ je upevňovanie a podpora demokracie, právneho štátu, ľudských práv a zásad medzinárodného práva na medzinárodnej úrovni jedným z cieľov Únie v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP).

162

Z článkov 24 a 29 ZEÚ vyplýva, že Rada sa vo všeobecnosti snaží na základe jednomyseľného rozhodovania definovať predmet reštriktívnych opatrení, ktoré Únia prijíma v oblasti SZBP. S prihliadnutím na široký rozsah účelov a cieľov SZBP, ako sú vyjadrené v článku 3 ods. 5 ZEÚ a článku 21 ZEÚ, ako aj v osobitných ustanoveniach týkajúcich sa SZBP, uvedených najmä v článkoch 23 a 24 ZEÚ, disponuje Rada širokými právomocami pri definovaní tohto predmetu (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 88 ).

163

Ako sa uvádza v odôvodnení 1 rozhodnutia 2012/642, v tomto prípade boli reštriktívne opatrenia voči Bielorusku prijaté z dôvodu pretrvávajúceho nedodržiavania ľudských práv, demokracie a zásad právneho štátu v tejto krajine. Cieľom uvedených opatrení je vyvinúť tlak na Lukašenkov režim, aby ukončil porušovanie ľudských práv a potláčanie občianskej spoločnosti a demokratickej opozície. Okrem toho, ako vyplýva z druhého odôvodnenia a z právnych východísk pôvodných aktov, pôvodné akty boli prijaté z dôvodu závažnosti situácie v Bielorusku, ako aj v reakcii na pretrvávajúce porušovanie ľudských práv a systematické represie voči občianskej spoločnosti a demokratickej opozícii. Právne východiská pôvodných aktov odkazujú tiež na zapojenie Bieloruska do ruskej agresie voči Ukrajine.

164

Treba však konštatovať, že prístup zameraný na osoby, subjekty a orgány, ktorých konanie a/alebo činnosti prispievajú k represii voči občianskej spoločnosti a demokratickej opozícii, je plne v súlade s cieľom uvedeným v bode 61 vyššie a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za nezákonný s prihliadnutím na sledovaný cieľ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. februára 2023, Belaeronavigatsia/Rada, T‑536/21 , EU:T:2023:66 , bod 30 ).

168

Okrem toho práve článok 2g rozhodnutia 2012/642 a článok 1g nariadenia č. 765/2006, zavedené rozhodnutím č. 2021/1031, a nariadenie č. 2021/1030 z 24. júla 2021 výslovne stanovujú zákaz nákupu, dovozu alebo prevozu produktov obsahujúcich chlorid draselný (draselnú soľ) z Bieloruska. V dôsledku toho sa žalobkyňa mýli, keď tvrdí, že pôvodné akty, ktoré boli prijaté po sektorových reštriktívnych opatreniach a ktoré spočívajú v zmrazení finančných prostriedkov žalobkyne, zabránili vývozu alebo prevozu chloridu draselného v rámci Únie. Okrem toho pri otázke položenej v tejto súvislosti na pojednávaní žalobkyňa pripustila, že medzi zavedením sektorových reštriktívnych opatrení a prijatím pôvodných aktov už nemohla chlorid draselný do Únie ani vyvážať, ani prepravovať svoje výrobky cez Úniu.

169

Žalobkyňa ďalej tvrdí, že prijatie pôvodných aktov neprimerane zasiahlo do jej slobody podnikania, do bieloruskej spoločnosti a celosvetovej potravinovej bezpečnosti.

170

Na jednej strane, pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa možných zásahov do slobody podnikania a bieloruskej spoločnosti, žalobkyňa neuvádza konkrétne tvrdenia alebo dôkazy na podporu tohto tvrdenia. Nepreukázala teda, že by pôvodné opatrenia mali neprimeraný vplyv na jej slobodu podnikania a na bieloruskú spoločnosť.

174

Na jednej strane analýza s názvom „Potaš: analýza vplyvu na bezpečnosť dodávok“ z apríla 2022 priamo odkazuje na možné dôsledky zavedenia sektorových reštriktívnych opatrení.

175

Na druhej strane dôkazy predložené žalobkyňou zahŕňajú po prvé najmä články, správy a politické vyhlásenia o vplyvoch vojny na Ukrajine na svetovú potravinovú krízu. Po druhé obsahujú všeobecné informácie o celosvetovej potravinovej bezpečnosti. Po tretie sa tam nachádzajú články a správy týkajúce sa poľnohospodárskej politiky a podnikov pôsobiacich na trhu s hnojivami. Po štvrté obsahujú analýzy trhov s hnojivami a chloridom draselným.

176

Hoci tieto dokumenty odkazujú na celosvetovú potravinovú krízu, netýkajú sa vplyvu pôvodných aktov na túto celosvetovú potravinovú krízu.

180

Na podporu svojej argumentácie sa žalobkyňa odvoláva na dôkazy o tom, že preprava draselných hnojív si vyžaduje prepravu veľmi ťažkých zásielok, ako aj prístup k moru. V tejto súvislosti uvádza, že pôvodné akty tým, že ju zbavujú prístupu do prístavu Klaipėda, ju zbavujú možnosti vyvážať svoje výrobky, hoci prichádzali do úvahy aj iné, menej obmedzujúce opatrenia.

181

V prvom rade treba poznamenať, že táto argumentácia sa v skutočnosti nevzťahuje na pôvodné akty individuálnej pôsobnosti ale na všeobecne záväzné sektorové reštriktívne opatrenia, ako vyplýva z bodu 167 vyššie, keďže práve tieto opatrenia zakazujú priamo alebo nepriamo dovážať, nakupovať alebo prevážať výrobky na báze chloridu draselného.

182

V každom prípade táto argumentácia na jednej strane nepreukazuje, že by bolo žalobkyni úplne bránené vyvážať jej výrobky. V skutočnosti nemožno vylúčiť, že by mohla prepravovať svoje výrobky do prístavov v iných krajinách mimo Únie.

Po prvé žalobkyňa v podstate tvrdí, že sa s ňou zaobchádzalo odlišne ako so spoločnosťou A, ktorá je však s ňou porovnateľná z hľadiska výroby a vývozu chloridu draselného a ktorá mala byť predmetom reštriktívnych opatrení.

186

Jeden z dôvodov uvedených na podporu uloženia reštriktívnych opatrení voči žalobkyni totiž spočíva v skutočnosti, že je značným zdrojom príjmov pre rozpočet Bieloruska. Žalobkyňa a A sa teda nachádzajú v porovnateľných situáciách. Porovnateľné situácie, v tomto prípade výrobcov chloridu draselného v Rusku a Bielorusku, by sa však mali posudzovať rovnako.

187

V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutia Rady nesmú mať pre Bielorusov závažnejšie dôsledky ako pre Rusov.

188

Rada podporovaná Belgickým kráľovstvom a Lotyšskou republikou túto argumentáciu spochybňuje.

192

Treba pripomenúť, že podľa judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania, ktorá je základnou zásadou práva, zakazuje, aby sa porovnateľné situácie posudzovali rozdielnym spôsobom alebo rozdielne situácie posudzovali rovnako, okrem prípadu, že by bolo takéto posudzovanie objektívne odôvodnené (pozri rozsudok z 31 mája 2018, Kaddour/Rada, T‑461/16 , EU:T:2018:316 , bod 152 a citovanú judikatúru).

193

Pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie uvádzané žalobkyňou v porovnaní so spoločnosťou A, treba poznamenať, ako to urobila Rada, že na žalobkyňu a ruské subjekty sa vzťahujú rôzne režimy reštriktívnych opatrení.

194

196

Žalobkyňa sa teda nachádza v odlišnej situácii ako spoločnosť, na ktorú odkazuje, pretože sa na ňu vzťahuje režim reštriktívnych opatrení založený na kritériách zápisu, ktoré sú odlišné od kritérií režimu reštriktívnych opatrení, do ktorého patrí uvedená spoločnosť.

197

Napokon ak by sme aj predpokladali, že Rada opomenula prijať reštriktívne opatrenia voči iným podnikom alebo iným hospodárskym odvetviam, tejto okolnosti sa žalobkyňa nemôže užitočne dovolávať, keďže zásadu rovnosti zaobchádzania treba zosúladiť so širokými právomocami, ktoré má Rada pri definovaní predmetu reštriktívnych opatrení (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. marca 2017, Rosneft, С‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 132 ; zo 6. marca 2024, BSW – management company ofBMC holding/Rada, T‑258/22 , neuverejnený, EU:T:2024:150 , bod 90 , a zo 6. marca 2024, Mostovdrev/Rada, T‑259/22 , neuverejnený, EU:T:2024:151 , bod 81 ).

198

Pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, na ktoré poukazuje žalobkyňa vo vzťahu k B, treba uviesť, že hoci bola spoločnosť B zapísaná na zoznamy založené na rozhodnutí 2012/642, teda na rozhodnutí, ktoré predstavuje právny základ pre zápis žalobkyne, kritériá týchto dvoch zápisov boli odlišné. Kritérium na zaradenie B do zoznamu sa tak týkalo uľahčovania nezákonného prekračovania vonkajších hraníc Únie, ktoré sa líši od kritérií zápisu žalobkyne do predmetných zoznamov.

202

Ako však vyplýva zo spisu a z dôkazov predložených Radou, podpora Lukašenkovho režimu žalobkyňou zodpovedá nepretržitej činnosti, ktorá nebola ukončená, pretože ide o pravidelné platby finančných prostriedkov do štátneho rozpočtu.

203

Po tretie, pokiaľ ide o žalobkyňou tvrdené rozdielne zaobchádzanie v porovnaní s podnikateľmi z krajín Únie, treba uviesť, že zaradenie žalobkyne na sporné zoznamy malo osobitný cieľ, a to zvýšiť tlak vyvíjaný na Lukašenkov režim, najmä v súvislosti s účasťou Bieloruska na ruskej agresii proti Ukrajine, ako aj s represiami voči občianskej spoločnosti a demokratickej opozícii v Bielorusku.

204

Hoci toto tvrdenie nie je relevantné v rámci veci týkajúcej sa reštriktívnych opatrení v oblasti SZBP, ktorá sa teda vzťahuje na zahraničnú politiku Únie, treba uviesť, že situáciu pracovníkov prepustených zamestnávateľmi v rámci Únie nemožno nijako porovnávať so situáciou zamestnancov prepustených žalobkyňou za účasť na štrajku proti Lukašenkovmu režimu.

Návrhom na úpravu žaloby žalobkyňa na základe článku 86 rokovacieho poriadku navrhuje zrušenie ponechávajúcich aktov v rozsahu, v akom sa jej týkajú, pričom opakuje žalobné dôvody a tvrdenia uvedené v žalobe.

208

Rada sa domnieva, že už vo vyjadrení k žalobe a v duplike preukázala, že žalobkyňa podporuje Lukašenkov režim a má z neho prospech, a tvrdí, že dôkazy, ktoré má k dispozícii, odôvodňujú ponechanie mena žalobkyne na dotknutých zoznamoch.

209

V rámci tretieho a piateho žalobného dôvodu, ktoré sú založené na porušení zásady zákazu diskriminácie a na porušení povinnosti odôvodnenia ponechávajúcimi aktmi, žalobkyňa neuvádza žiaden dodatočný argument vo vzťahu k tým, ktoré uviedla proti pôvodným aktom.

210

Aj za predpokladu, že by sa v prejednávanej veci žalobkyňa mohla dovolávať dvoch dvojstranných dohôd uvedených v bode 211 vyššie a Únia by bola povinná ich dodržiavať podľa článku 351 ods. 1 ZFEÚ, treba konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala a zo spisu nevyplýva, či a v akom rozsahu sú uvedené dohody dotknuté ponechávajúcimi aktmi. V tejto súvislosti sa žalobkyňa obmedzuje na všeobecné tvrdenia týkajúce sa porušenia vyššie uvedených dvojstranných dohôd bez toho, aby spresnila, akým spôsobom a akými prostriedkami boli ustanovenia dvojstranných dohôd údajne porušené ponechávajúcimi aktmi. Okrem toho treba poznamenať, že tieto dohody neupravujú bezpodmienečné záväzky, ale poskytujú rôzne možnosti, ako sa od nich odchýliť.

214

V dôsledku toho treba prvý žalobný dôvod zamietnuť z tohto dôvodu a z dôvodov uvedených v úvahách, ktoré boli venované preskúmaniu uvedeného žalobného dôvodu, pokiaľ ide o legalitu pôvodných aktov.

215

V rámci štvrtého žalobného dôvodu, ktorý je založený na porušení zásady proporcionality, žalobkyňa tvrdí, že Rada – okrem toho, že nesprávne preskúmala svoje pôvodné rozhodnutie – nezohľadnila pripomienky, ktoré žalobkyňa predložila, a informácie, ktoré poskytla Rade pred prijatím napadnutých aktov.

216

Na druhej strane Rada odpovedala na pripomienky žalobkyne listom z 24. februára 2023. Tento list obsahoval podrobné argumenty vysvetľujúce dôvody, pre ktoré sa Rada domnievala, že tvrdenia žalobkyne nepostačovali na zmenu jej posúdenia a že je vhodné pokračovať v uplatňovaní reštriktívnych opatrení voči žalobkyni.

220

Žalobkyňa teda mohla vyjadriť svoje pripomienky pred prijatím ponechávajúcich aktov a Rada jej pripomienky zohľadnila.

221

Okrem toho v rozsahu, v akom žalobkyňa v podstate pripomína tvrdenia, ktoré už boli zamietnuté v rámci analýzy štvrtého žalobného dôvodu v kontexte pôvodných aktov, bez toho, aby predložila nové tvrdenia týkajúce sa ponechávajúcich aktov, treba ich zamietnuť aj v kontexte ponechávajúcich aktov.

222

Z toho vyplýva, že z dôvodov uvedených v bodoch 79 až 104 a 113 až 124 vyššie žalobkyňa nepreukázala, že by dôvody ponechávajúcich aktov boli nesprávne posúdené, pokiaľ ide o otázku, či podporuje Lukašenkov režim, má z neho prospech a je zodpovedná za represie voči občianskej spoločnosti. Samotná žalobkyňa totiž uznáva, že väčšina dôkazov predložených Radou 21. decembra 2022 je rovnaká ako dôkazy použité na odôvodnenie jej pôvodného zaradenia do predmetných zoznamov. Pokiaľ ide o ostatné dôkazy, treba poznamenať, že žalobkyňa neuvádza žiadne tvrdenie, ktoré by mohlo spochybniť dôvody ponechania jej zápisu na dotknutých zoznamoch. V tejto súvislosti informácie dostupné na internetovej stránke žalobkyne, ktoré Rada predložila ako dôkazy v pracovnom dokumente 17500/22 INIT, svedčia o tom, že ona sama sa stále označuje za „jedného z najväčších svetových výrobcov a vývozcov draselných hnojív“, pričom predstavuje „jednu pätinu svetovej výroby chloridu draselného“, ktorý „každý rok zvyšuje objem výroby, udržiava si postavenie na tradičných trhoch, preniká na iné trhy a posilňuje tam svoje postavenie, vyvíja a vyrába nové druhy hnojív“. Kontext zaradenia žalobkyne do zoznamu vo vzťahu k jej pôvodnému zaradeniu na predmetné zoznamy sa preto nezmenil takým spôsobom, aby sa ostatné dôkazy stali obsolentnými, takže Rada mohla platne vychádzať z dôvodov zaradenia do zoznamu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. septembra 2020, Kaddour/Rada, T‑510/18 , EU:T:2020:436 , bod 99 ).

226

Po druhé dôvody, na ktorých je založené posúdenie, podľa ktorého žalobkyňa podporuje Lukašenkov režim, má z neho prospech a je zodpovedná za represie voči občianskej spoločnosti, sú dostatočne presné a konkrétne, nevykazujú nesprávne posúdenie skutkového stavu ani nesprávne právne posúdenie a samy osebe predstavujú dostatočný základ na odôvodnenie ponechania mena žalobkyne na sporných zoznamoch.

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade, vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia v súlade s návrhmi Rady.

230

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. V dôsledku toho Belgické kráľovstvo a Lotyšská republika znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora)

rozhodol takto:

da Silva Passos

Gervasoni

Półtorak

Reine

Pynnä

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 18. septembra 2024.