T-635/22

Pjotr Aven , bydliskom vo Virginia Water (Spojené kráľovstvo),

German Chan , bydliskom v Londýne,

v zastúpení T. Marembert a A. Bass, advokáti,

žalobcovia,

proti

Rade Európskej únie , v zastúpení: S. Van Overmeire a J. Rurarz, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci B. Maingain, advokát,

vedľajší účastníci konania,

VŠEOBECNÝ SÚD (veľká komora),

v zložení: predseda M. van der Woude, sudcovia S. Papasavvas, D. Spielmann (spravodajca), M. J. Costeira, K. Kowalik‑Bańczyk, S. Gervasoni, L. Madise, N. Półtorak, M. Brkan, I. Gâlea, I. Dimitrakopoulos, D. Kukovec, S. Kingston, T. Tóth a S. L. Kalėda,

tajomník: H. Eriksson, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po pojednávaní z 11. januára 2024,

Navrhovatelia sú podnikateľmi ruskej a izraelskej štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o M. Fridmana a G. Chana, a ruskej a lotyšskej štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o P. Avena.

3

V marci 2014 Ruská federácia anektovala Krymskú autonómnu republiku, ako aj mesto Sevastopol a odvtedy neustále vykonáva destabilizačné činnosti na východe Ukrajiny. Súbežne s tým proruské separatistické hnutia vstúpili do ozbrojeného konfliktu s ukrajinskou vládou v regiónoch Doneck a Luhansk.

4

Dňa 17. marca 2014 Rada Európskej únie prijala na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie 2014/145/SZBP zo 17. marca 2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 78, 2014, s. 16 ). V ten istý deň prijala na základe článku 215 ZFEÚ nariadenie č. 269/2014. V nasledujúcich dňoch ruské ozbrojené sily začali vojnové operácie na celej Ukrajine, ktoré pokračujú doteraz.

5

V tejto súvislosti Rada prijala niekoľko súborov reštriktívnych opatrení. Mená žalobcov boli pridané rozhodnutím Rady (SZBP) 2022/337 z 28. februára 2022, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145 ( Ú. v. EÚ L 59, 2022, s. 1 ), a vykonávacím nariadením Rady (EÚ) 2022/336 z 28. februára 2022, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 269/2014 ( Ú. v. EÚ L 58, 2022, s. 1 ), pokiaľ ide o P. Avena a M. Fridmana, a rozhodnutím Rady (SZBP) 2022/429 z 15. marca 2022, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145 ( Ú. v. EÚ L 87 I, 2022, s. 44 ), a vykonávacím nariadením Rady (EÚ) 2022/427 z 15. marca 2022, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 269/2014 ( Ú. v. EÚ L 87 I, 2022, s. 1 ), pokiaľ ide o G. Chana, potom boli postupne ponechané na zoznamoch osôb, subjektov a orgánov, ktoré sú predmetom reštriktívnych opatrení a nachádzajú sa v prílohe rozhodnutia 2014/145 a prílohe I nariadenia č. 269/2014. Tieto reštriktívne opatrenia boli predmetom žaloby o neplatnosť podanej na Všeobecnom súde (veci T‑301/22, Aven/Rada, T‑304/22, Fridman/Rada, a T‑333/22, Chan/Rada).

8

Ku dňu prijatia aktov uvedených v bode 7 vyššie článok 2 nariadenia č. 269/2014 stanovoval:

„1. Zmrazujú sa všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria akýmkoľvek fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom, alebo fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom, ktoré sú s nimi spojené, a ktoré sú uvedené v zozname v prílohe I, ako aj finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú v držbe alebo pod kontrolou takýchto fyzických osôb, právnických osôb, subjektov alebo orgánov.

2. Členské štáty po nadobudnutí účinnosti tohto nariadenia bezodkladne informujú Komisiu o pravidlách uvedených v odseku 1, ako aj o každej následnej zmene.“

11

Rada prijala 3. júna 2022 nariadenie (EÚ) č. 2022/880, ktorým sa mení nariadenie č. 269/2014 ( Ú. v. EÚ L 153, 2022, s. 75 ), najmä vzhľadom na to, že bolo vhodné objasniť a posilniť ustanovenia o vnútroštátnych sankciách uložených za porušenie opatrení stanovených v uvedených nariadeniach (odôvodnenie 2 nariadenia 2022/880).

12

Článok 15 ods. 1 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien stanovuje:

„Členské štáty stanovia pravidlá o ukladaní sankcií vrátane prípadných trestných sankcií za porušovanie ustanovení tohto nariadenia a prijmú všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie ich vykonávania. Stanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Členské štáty takisto stanovia vhodné opatrenia na konfiškáciu príjmov z takéhoto porušovania.“

Napadnutým nariadením Rada zmenila nariadenie č. 269/2014 tak, že v článku 1 bodoch 1 až 3 stanovila výnimky upravené v rozhodnutí 2022/1272. Napadnuté nariadenie v článku 1 bode 4 stanovuje, že článok 9 nariadenia č. 269/2014 sa nahrádza takto:

„Článok 9

1. Zakazuje sa vedomá a úmyselná účasť na činnostiach, ktorých cieľom alebo dôsledkom je obchádzanie opatrení uvedených v článku 2.

2. Fyzické alebo právnické osoby, subjekty alebo orgány uvedené v prílohe I:

a)

oznámia pred 1. septembrom 2022 alebo do 6 týždňov odo dňa zaradenia do zoznamu v prílohe I, podľa toho, čo nastane neskôr, finančné prostriedky a hospodárske zdroje v rámci jurisdikcie [právomocí – neoficiálny preklad ] členského štátu, ktoré im patria alebo ktoré majú v držbe alebo pod kontrolou, príslušnému orgánu členského štátu, v ktorom sa tieto finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje nachádzajú, a

Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:

–

zrušil napadnuté nariadenie v rozsahu, v akom sa ich týka, a v rozsahu uvedenom v bode 1 vyššie,

–

uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

17

Belgické kráľovstvo, Lotyšská republika a Európska komisia navrhujú zamietnuť žalobu ako neprípustnú alebo subsidiárne ako nedôvodnú.

Právny rámec

O prípustnosti žaloby

19

Rada podporovaná Belgickým kráľovstvom, Lotyšskou republikou a Komisiou tvrdí, že žalobcovia nie sú priamo a osobne dotknutí napadnutými ustanoveniami. Tvrdí totiž, že ich mená boli doplnené do sporných zoznamov, ktorými im boli uložené reštriktívne opatrenia, rozhodnutím 2022/337 a vykonávacím nariadením 2022/336, pokiaľ ide o P. Avena a M. Fridmana, a rozhodnutím 2022/429 a vykonávacím nariadením 2022/427, pokiaľ ide o G. Chana, ktoré sú aktmi, ktoré sa ich osobne a priamo týkajú a ktoré boli predmetom žaloby o neplatnosť (pozri bod 7 vyššie).

20

Žalobcovia spochybňujú túto argumentáciu.

24

Treba pripomenúť, že podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené (prvá časť vety) alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú (druhá časť vety), ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia (tretia časť vety).

25

Podmienka priamej dotknutosti je spoločná pre druhú a tretiu časť vety článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ a podľa judikatúry má v každej z týchto častí vety rovnaký význam (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada, C‑348/20 P , EU:C:2022:548 , bod 73 ). Podľa ustálenej judikatúry podmienka, podľa ktorej musí byť fyzická alebo právnická osoba priamo dotknutá opatrením, ktoré je predmetom žaloby, si vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych kritérií, a to, aby napadnuté opatrenie jednak priamo vyvolávalo účinky na právne postavenie tejto osoby a jednak neponechávalo žiadny priestor na voľnú úvahu subjektom povereným jeho uplatňovaním, keďže toto vykonanie má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení [pozri rozsudok z 22. júna 2021, Venezuela/Rada (Dotknutosť tretieho štátu), C‑872/19 P , EU:C:2021:507 , bod 61 a citovanú judikatúru; rozsudok z 13. septembra 2018, Rosneft a i./Rada, T‑715/14 , neuverejnený, EU:T:2018:544 , bod 65 ].

26

27

V prejednávanej veci majú napadnuté ustanovenia regulačnú povahu v zmysle článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ, keďže sú všeobecne záväzné a boli prijaté na základe článku 215 ZFEÚ v súlade s nelegislatívnym postupom stanoveným v tomto ustanovení [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 2021, Venezuela/Rada (Dotknutosť tretieho štátu), C‑872/19 P , EU:C:2021:507 , bod 92 ].

28

Okrem toho napadnuté ustanovenia sa týkajú fyzických alebo právnických osôb, subjektov alebo orgánov zapísaných do zoznamu uvedeného v prílohe I nariadenia č. 269/2014 v znení zmien.

29

V čase podania ich žaloby boli mená žalobcov uvedené v tejto prílohe I od 28. februára 2022, pokiaľ ide o P. Avena a M. Fridmana, a od 15. marca 2022, pokiaľ ide o G. Chana (pozri bod 7 vyššie).

33

Odkaz Rady na rozsudok z 28. januára 2016, Azarov/Rada ( T‑332/14 , neuverejnený, EU:T:2016:48 , body 59 a 60 ), a výsledná neprípustnosť z dôvodu neexistencie priamej dotknutosti žalobcu, o ktorej sa rozhodlo v uvedenom rozsudku, nevyvracajú toto konštatovanie. V uvedenom rozsudku bola totiž žaloba podaná predovšetkým proti aktom, ktorými sa zmenili kritériá označenia na účely zmrazenia finančných prostriedkov týkajúce sa osôb zodpovedných za spreneveru ukrajinských štátnych finančných prostriedkov. Všeobecný súd rozhodol, že je neprípustná v rozsahu, v akom sa týka uvedených aktov, keďže tieto akty v podstate vyvolávajú právne účinky len voči všeobecne a abstraktne vymedzeným kategóriám osôb a subjektov a netýkajú sa ani osobne, ani priamo žalobcu v uvedenej veci.

34

V prejednávanej veci majú naopak napadnuté ustanovenia priame a okamžité účinky na právne postavenie žalobcov bez toho, aby si vyžadovali prijatie vykonávacích opatrení orgánmi poverenými plnením uvedených povinností. Žalobcom by tak hrozilo, že by boli zbavení účinnej súdnej ochrany, ak by nemali k dispozícii prostriedok nápravy pred súdom Únie na účely spochybnenia zákonnosti uvedených ustanovení.

35

Žalobcovia majú preto aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť napadnutých ustanovení.

V prejednávanej veci si však bez ohľadu na skutočnosť, či žalobcovia alebo iné osoby oznámili alebo zmrazili dotknuté finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje alebo nie a či prípadne spolupracovali s príslušnými orgánmi, alebo či uvedené finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje boli alebo neboli zmrazené, si zachovávajú záujem na zrušení napadnutých ustanovení, ktoré im ukladajú povinnosti oznámenia a spolupráce, ktorých nedodržanie pre nich môže mať závažné dôsledky. Záujem na konaní totiž nezaniká z dôvodu, že žalobca si splnil povinnosti, ktoré spochybňuje (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. septembra 1985, Hoogovens Groep/Komisia, 172/83 a 226/83 , EU:C:1985:355 , bod 19 , a z 15. decembra 1999, Kesko/Komisia, T‑22/97 , EU:T:1999:327 , body 55 až 65 ), ani z dôvodu, že ich splnila tretia osoba (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. marca 1979, Simmenthal/Komisia, 92/78 , EU:C:1979:53 , bod 32 ). V dôsledku toho záujem žalobcov na konaní zostáva preukázaný bez toho, aby museli preukázať, ako to naznačuje tvrdenie Belgického kráľovstva, že porušili svoje povinnosti. Tvrdenie Belgického kráľovstva sa preto musí odmietnuť.

39

Okrem toho je nesporné, že dodržanie oznamovacej povinnosti nemá za následok zánik všetkých povinností stanovených napadnutými ustanoveniami. Po oznámení finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov príslušnému vnútroštátnemu orgánu totiž článok 9 ods. 2 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien ukladá osobám, ktoré oznámili finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje, ktoré vlastnia, držia alebo kontrolujú, povinnosť spolupracovať s týmto vnútroštátnym orgánom na účely akéhokoľvek overenia. Z toho vyplýva, že žalobcovia si zachovávajú skutočne existujúci záujem na konaní proti ustanoveniam článku 9 ods. 2 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien.

O veci samej

43

Žalobcovia uvádzajú dva žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na neexistencii právneho základu a porušení článku 215 ZFEÚ, ako aj porušení zásad proporcionality a právnej istoty a druhý na neexistencii právneho základu a porušení článkov 4, 5, 25 a 40 ZEÚ, ako aj článkov 3, 4, 82, 83 a 215 ZFEÚ z dôvodu, že Rada sa ustanovila za trestnoprávneho zákonodarcu.

O prvom žalobnom dôvode založenom na neexistencii právneho základu a porušení článku 215 ZFEÚ, ako aj porušení zásad proporcionality a právnej istoty

44

Žalobcovia v podstate tvrdia, že hoci znenie článku 215 ZFEÚ nie je taxatívne, treba ho vykladať reštriktívne a Rada nesmie uložiť pozitívne povinnosti osobám sankcionovaným na základe tohto ustanovenia. Povinnosť odhaliť zloženie ich majetku je podľa nich formou sankcie a nie „reštriktívnym opatrením“ v zmysle článku 215 ZFEÚ. Navyše aj za predpokladu, že by Rada mohla uložiť pozitívne povinnosti, predmetné povinnosti oznámenia a spolupráce podľa nich prekračujú jej právomoc ratione materiae .

48

Reštriktívne opatrenia sú v rámci SZBP prijímané rozhodnutím Rady schváleným jednomyseľne, prijatým na základe článku 29 ZEÚ, a ich vykonávanie sa v rámci Zmluvy o FEÚ uskutočňuje prostredníctvom nariadenia prijatého na základe článku 215 ZFEÚ Radou, ktorá rozhoduje kvalifikovanou väčšinou na základe spoločného návrhu vysokého predstaviteľa a Komisie. Na jednej strane sa článok 215 ods. 1 ZFEÚ týka prijatia opatrení Rady, nevyhnutných na čiastočné alebo úplné prerušenie alebo obmedzenie hospodárskych a finančných vzťahov s jednou alebo viacerými tretími štátmi, stanovené rozhodnutím prijatým v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o EÚ. Na druhej strane podľa článku 215 ods. 2 ZFEÚ ak tak ustanovuje rozhodnutie prijaté v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o EÚ, Rada môže v súlade s postupom uvedeným v odseku 1 prijať reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom.

49

Podľa judikatúry z článkov 24 a 29 ZEÚ vyplýva, že Rada sa vo všeobecnosti snaží na základe jednomyseľného rozhodovania definovať predmet reštriktívnych opatrení, ktoré Únia prijíma v oblasti SZBP. S prihliadnutím na široký rozsah účelov a cieľov SZBP, ako sú vyjadrené v článku 3 ods. 5 ZEÚ a článku 21 ZEÚ, ako aj v osobitných ustanoveniach týkajúcich sa SZBP, uvedených najmä v článkoch 23 a 24 ZEÚ, disponuje Rada širokými právomocami pri definovaní tohto predmetu (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 88 ).

50

Pokiaľ ide o článok 215 ZFEÚ, ktorý stanovuje prepojenie medzi cieľmi Zmluvy o EÚ v oblasti SZBP a činnosťami Únie zahŕňajúcimi hospodárske opatrenia patriace do pôsobnosti Zmluvy o FEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júla 2012, Parlament/Rada, C‑130/10 , EU:C:2012:472 , bod 59 ), umožňuje, aby Rada prijala kvalifikovanou väčšinou na základe spoločného návrhu vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a Komisie nariadenia na vykonanie reštriktívnych opatrení, ak tieto spadajú do pôsobnosti Zmluvy o FEÚ, ako aj predovšetkým na zabezpečenie jednotného uplatňovania vo všetkých členských štátoch (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 89 ).

54

V tejto súvislosti Rada na jednej strane zdôraznila, že v porovnaní s režimami reštriktívnych opatrení, uplatňovanými vzhľadom na situáciu existujúcu v iných štátoch, nebol počet osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia prijaté v rámci režimu týkajúceho sa situácie na Ukrajine, nikdy taký veľký, a na druhej strane, že tieto reštriktívne opatrenia boli obchádzané alebo dokonca porušované, aby sa zabránilo ich účinnému uplatňovaniu. Navyše, ako vyplýva z diskusií na pojednávaní, prijatie predmetných povinností bolo tiež odôvodnené okolnosťou, že predtým len málo členských štátov prijalo vnútroštátne ustanovenia upravujúce takéto povinnosti, najmä povinnosť oznámenia.

55

Z toho vyplýva, že napadnuté ustanovenia boli v prejednávanej veci zavedené s cieľom zabezpečiť jednotné uplatňovanie nariadenia č. 269/2014 na území Únie a zabrániť stratégiám obchádzania reštriktívnych opatrení, ktoré bolo možné dosiahnuť najmä prostredníctvom použitia zložitých právnych a finančných postupov.

56

Nepredstavujú teda reštriktívne opatrenia ako také, ale opatrenia, ktoré sa viažu na rozhodnutie 2014/145, keďže na úrovni Únie môžu zabezpečiť účinné a jednotné uplatňovanie reštriktívnych opatrení stanovených uvedeným rozhodnutím.

60

Hoci, ako zdôrazňujú žalobcovia, Rada nemá úplnú voľnosť pri prijímaní opatrení, ktoré si želá v oblasti SZBP, článok 215 ZFEÚ nemá obmedzujúci charakter, ako to pripúšťajú žalobcovia. Samotný odkaz na reštriktívne opatrenia uvedený v článku 215 ods. 2 ZFEÚ však nemá za následok obmedzenie opatrení stanovených v uvedenom ustanovení na povinnosti zdržať sa konania. Ako totiž bolo pripomenuté v bode 50 vyššie, cieľom tohto ustanovenia je umožniť Rade vykonať rozhodnutie prijaté v oblasti SZBP s cieľom zabezpečiť jeho jednotné uplatňovanie vo všetkých členských štátoch. Hoci sa teda reštriktívne opatrenia v zásade vyznačujú zákazmi alebo obmedzeniami, ich vykonávanie môže zahŕňať povinnosti konať, ako sú tie v prejednávanej veci, ktoré v zásade nemožno vylúčiť len z toho dôvodu, že ide o pozitívne povinnosti.

61

Po druhé tvrdenie žalobcov, podľa ktorého napadnuté ustanovenia, najmä povinnosť odhaliť, z čoho sa skladá ich majetok, sú formou sankcie, a nie reštriktívnym opatrením, treba zamietnuť.

62

Na jednej strane totiž z bodov 52 až 57 vyššie vyplýva, že napadnuté ustanovenia ukladajú povinnosť oznámiť finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje a povinnosť spolupráce, ktoré nepredstavujú sankcie, ale opatrenia, ktorých cieľom je vykonanie reštriktívnych opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov. Na druhej strane tieto ustanovenia samy osebe nezavádzajú sankcie. Je pravda, že ako zdôrazňujú žalobcovia, odsek 3 článku 9 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien stanovuje, že nesplnenie týchto povinností oznámenia a spolupráce sa považuje za účasť na činnostiach, ktorých cieľom alebo dôsledkom je obchádzanie opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov, pričom samotná je zakázaná odsekom 1 toho istého článku 9. Toto ustanovenie však právne kvalifikuje nesplnenie uvedených povinností bez toho, aby stanovovalo sankciu.

66

Z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnuté ustanovenia nepredstavujú sankcie, ale opatrenia, ktoré zabezpečujú vykonanie reštriktívnych opatrení, ktoré boli oprávnene prijaté na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ. Žalobcovia teda nesprávne tvrdia, že Rada nemá na základe tohto ustanovenia právomoc ratione materiae prijať predmetné povinnosti.

67

Po štvrté žalobcovia tvrdia, že predmetné povinnosti oznámenia a spolupráce zasahujú do ich súkromia, ktorého podstatnou zložkou je majetok, a sú excesívne z dôvodu, že „presahujú samotný majetok sankcionovaných osôb“. Tvrdia tiež, že cieľ zabezpečiť účinnosť reštriktívnych opatrení nemôže odôvodniť uloženie takýchto povinností osobám, na ktoré sa vzťahujú uvedené opatrenia.

68

Treba pripomenúť, že základné práva nie sú absolútnou výsadou a ich výkon môže podliehať obmedzeniam odôvodneným cieľmi všeobecného záujmu, ktoré sleduje Únia, pokiaľ takéto obmedzenia skutočne zodpovedajú uvedeným cieľom všeobecného záujmu a vzhľadom na sledovaný cieľ nepredstavujú neprimeraný a netolerovateľný zásah, ktorý by narušil samotnú podstatu takto zaručených práv (rozsudky z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 148 , a z 27. júla 2022, RT France/Rada, T‑125/22 , EU:T:2022:483 , bod 220 ).

72

Po tretie cieľom reštriktívnych opatrení je zvýšiť cenu za konanie Ruskej federácie, ktorým chce narušiť územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, podporiť mierové riešenie krízy a zachovať mier a medzinárodnú bezpečnosť v súlade s cieľmi vonkajšej činnosti Únie uvedenými v článku 21 ZEÚ. V tejto súvislosti je cieľom predmetných povinností umožniť identifikáciu finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov, ktoré vlastnia, držia alebo kontrolujú osoby a subjekty, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, a tým účinne a jednotne vykonávať uvedené opatrenia, čo predstavuje cieľ, ktorý patrí do rámca všeobecnejšieho cieľa reštriktívnych opatrení. Význam takto sledovaných cieľov môže odôvodniť negatívne dôsledky súvisiace so zásahom do práva na súkromie, ktorý uvádzajú žalobcovia.

73

74

Pokiaľ ide konkrétnejšie o primeranosť predmetných povinností, vyváženie dotknutých záujmov preukazuje, že závažné nevýhody, ktoré z nich pre žalobcov vyplývajú, nie sú neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom všeobecného záujmu, pripomenutým v bode 72 vyššie. Vzhľadom na prvoradý význam týchto cieľov sledovaných reštriktívnymi opatreniami a na skutočnosť, že sporné povinnosti môžu zabezpečiť účinné a jednotné vykonanie uvedených opatrení, totiž uvádzaný zásah do súkromia žalobcov nemožno považovať za neprimeraný.

75

Z toho vyplýva, že tvrdenia žalobcov týkajúce sa neprimeranosti predmetných povinností, najmä pokiaľ ide o ich súkromie, treba odmietnuť.

76

Pokiaľ ide napokon o tvrdenie žalobcov, že sporné povinnosti sú excesívne z dôvodu, že presahujú samotný majetok sankcionovaných osôb, treba konštatovať, že nie je ničím podložené, a preto ho treba odmietnuť.

80

Pritom sa nezdá, že by použitie pojmov vlastníctvo, držba alebo kontrola v ustanoveniach článku 9 ods. 2 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien bolo poznačené takou nejednoznačnosťou, že by to neumožňovala osobám, na ktoré sa vzťahujú opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov, vyriešiť s dostatočnou istotou prípadné pochybnosti o rozsahu alebo význame týchto pojmov. Pokiaľ ide v tejto súvislosti o obchodné spoločnosti v osobitnom kontexte reštriktívnych opatrení, už bolo rozhodnuté, že spoločnosť možno kvalifikovať ako „spoločnosť vo vlastníctve alebo pod kontrolou iného subjektu“ vtedy, ak sa nachádza v situácii, v ktorej je tento iný subjekt schopný ovplyvniť jej voľby, a to aj v prípade neexistencie akejkoľvek právnej alebo majetkovej väzby alebo väzby vkladu do základného imania medzi týmito dvoma hospodárskymi subjektmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2019, HTTS/Rada, C‑123/18 P , EU:C:2019:694 , bod 75 ).

81

Z toho vyplýva, že z odkazu v článku 9 ods. 2 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien na pojmy vlastníctvo, držba alebo kontrola finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov vyplýva dostatočne jasným a zrozumiteľným spôsobom, čo tieto pojmy zahŕňajú, na to, aby sa dotknutým osobám umožnilo dosiahnuť súlad s povinnosťou oznámenia.

82

Po šieste žalobcovia tvrdia, že predmetné povinnosti majú extrateritoriálny dosah, keďže osobu, na ktorú sa vzťahujú reštriktívne opatrenia a ktorá sa nachádza mimo Únie, možno postihnúť, ak neodpovie na otázku vnútroštátneho orgánu.

O druhom žalobnom dôvode založenom na neexistencii právneho základu a porušení článkov 4, 5, 25 a 40 ZEÚ, ako aj článkov 3, 4, 82, 83 a 215 ZFEÚ z dôvodu, že Rada sa mala ustanoviť za trestnoprávneho zákonodarcu

86

Najskôr treba uviesť, že znenie druhého žalobného dôvodu uvádza, že napadnutým ustanoveniam chýba právny základ. Z preskúmania prvého žalobného dôvodu však vyplýva, že článok 215 ZFEÚ predstavuje relevantný právny základ napadnutých ustanovení v prejednávanej veci. Túto argumentáciu týkajúcu sa chýbajúceho právneho základu napadnutých ustanovení treba preto zamietnuť.

87

Pokiaľ ide o zostávajúcu časť druhého žalobného dôvodu, hoci žalobcovia uvádzajú porušenie rôznych ustanovení Zmluvy o EÚ a Zmluvy o FEÚ, svojou argumentáciou sa v podstate snažia preukázať, že Rada prijatím napadnutých ustanovení napriek tomu, že vedela, že 25 z 27 členských štátov trestne stíhalo obchádzanie sankcií, sa povýšila na trestnoprávneho zákonodarcu, hoci táto právomoc prislúcha členským štátom.

88

Tieto ustanovenia nemožno považovať za obsahujúce trestnoprávne ustanovenia, a to ani pri zohľadnení skutočnosti, že ako zdôrazňujú žalobcovia, v čase prijatia napadnutého nariadenia väčšina členských štátov trestne stíhala obchádzanie reštriktívnych opatrení.

92

V tejto súvislosti žalobcovia zdôrazňujú, že ako vyplýva z návrhu Komisie z 25. mája 2022 na rozhodnutie Rady o doplnení porušenia reštriktívnych opatrení Únie k oblastiam trestnej činnosti stanoveným v článku 83 ods. 1 [ZFEÚ] [COM(2022)247 final], Rada si bola vedomá toho, že obchádzanie sankcií bolo trestne postihované vo všetkých členských štátoch s výnimkou dvoch z nich. Z tejto okolnosti však nemožno vyvodiť, že prijatím napadnutých ustanovení Rada prinútila členské štáty trestne stíhať obchádzanie zmrazenia finančných prostriedkov. Skutočnosť, že v členských štátoch, ktoré už trestnoprávne postihovali obchádzanie reštriktívnych opatrení, sú sankcie uplatňované v prípade porušenia obidvoch predmetných povinností v dôsledku toho tiež trestnoprávne, totiž nevyplýva z napadnutých ustanovení, ale z voľby členských štátov v oblasti sankcií.

93

Tvrdenie, podľa ktorého Rada prijatím napadnutých ustanovení ustanovila povinnosti, ktoré patria do oblasti trestného práva, na úrovni Únie, a podľa ktorého sa tým povýšila na trestnoprávneho zákonodarcu, sa preto musí odmietnuť.

94

Na tomto konštatovaní napokon nič nemení ani to, že 28. novembra 2022 bolo prijaté rozhodnutie Rady (EÚ) 2022/2332 o určení porušenia reštriktívnych opatrení Únie za oblasť trestnej činnosti, ktorá spĺňa kritériá uvedené v článku 83 ods. 1 [ZFEÚ] ( Ú. v. EÚ L 308, 2022, s. 18 ), ani to, že Komisia prijala 2. decembra 2022 návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o vymedzení trestných činov a sankcií v súvislosti s porušením reštriktívnych opatrení Únie [COM(2022) 684 final]. Okrem toho, že toto rozhodnutie a tento návrh 21. júla 2022, teda v deň prijatia napadnutých ustanovení, ešte neboli prijaté, treba uviesť, že tento legislatívny prístup smerujúci k harmonizácii trestného práva členských štátov sa odlišuje práve od legislatívneho prístupu napadnutého nariadenia v prejednávanej veci, založeného na článku 215 ods. 2 ZFEÚ, ktorého cieľom je len zabezpečiť účinné a jednotné vykonávanie nariadenia č. 269/2014. Na rozdiel od smernice, ktorá definuje trestné činy a trestnoprávne sankcie v prípade obchádzania reštriktívnych opatrení, prijatej na základe článku 83 ods. 1 ZFEÚ, ktorá zaväzuje členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť v trestnoprávnej oblasti, režim sankcií stanovených v článku 15 ods. 1 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien ponecháva členským štátom slobodný výber, pokiaľ ide o trestnoprávnu, správnu alebo občianskoprávnu povahu sankcií, ktoré majú byť prijaté v prípade porušenia zákazu obchádzania reštriktívnych opatrení.

96

Preto vzhľadom na to, že sporné povinnosti nepatria do trestnoprávnej oblasti, Rade nemožno vytýkať, že porušila článok 83 ZFEÚ, v dôsledku čoho na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, Rada neporušila ani článok 40 ZEÚ.

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. V dôsledku toho Belgické kráľovstvo, Lotyšská republika a Komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (veľká komora)

rozhodol takto:

1.

Žaloba sa zamieta.

Spielmann

Costeira

Kowalik‑Bańczyk

Gervasoni

Madise

Półtorak

Kalėda

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. septembra 2024.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.