T-644/22

62022TJ0644

ROZSUDOK

VŠEOBECNÉHO SÚDU (veľká komora)

z 11. septembra 2024 ( *1 )

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny – Zmrazenie finančných prostriedkov – Zoznam osôb, subjektov a organizácií, na ktoré sa uplatňuje zmrazenie finančných prostriedkov a ekonomických zdrojov – Zápis mien žalobcov do zoznamu – Povinnosť oznamovať finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje, ktoré žalobcovia vlastnia, majú v držbe alebo kontrolujú – Povinnosť spolupracovať s príslušným vnútroštátnym orgánom – Účasť na činnostiach, ktorých cieľom alebo dôsledkom je obchádzanie reštriktívnych opatrení – Článok 9 ods. 2 a 3 nariadenia (EÚ) č. 269/2014 – Žaloba o neplatnosť – Aktívna legitimácia – Priama dotknutosť – Regulačný akt, ktorý si nevyžaduje vykonávacie opatrenie – Záujem na konaní – Prípustnosť – Zneužitie právomoci – Právomoc Rady – Proporcionalita – Právna istota“

Vo veci T‑644/22,

Genadij Nikolajevič Timčenko , bydliskom v Ženeve (Švajčiarsko),

ktorú v konaní podporujú:

Európska komisia , v zastúpení: H. Krämer, C. Giolito, M. Carpus Carcea a L. Puccio, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania,

VŠEOBECNÝ SÚD (veľká komora),

v zložení: predseda M. van der Woude, sudcovia S. Papasavvas, D. Spielmann, M. J. Costeira, K. Kowalik‑Bańczyk, S. Gervasoni, L. Madise, N. Półtorak, M. Brkan, I. Gâlea, I. Dimitrakopoulos, D. Kukovec, S. Kingston, T. Tóth (spravodajca) a S. L. Kalėda,

tajomník: tajomník: H. Eriksson, referentka,

Okolnosti predchádzajúce sporu

2

G. N. Timčenko je podnikateľ, ktorý je ženatý s J. P. Timčenkovou. Obaja žalobcovia majú ruskú a fínsku štátnu príslušnosť.

3

V marci 2014 Ruská federácia anektovala Krymskú autonómnu republiku, ako aj mesto Sevastopol a odvtedy neustále vykonáva destabilizačné činnosti na východe Ukrajiny. Súbežne s tým proruské separatistické hnutia vstúpili do ozbrojeného konfliktu s ukrajinskou vládou v regiónoch Doneck a Luhansk.

4

V tejto súvislosti Rada prijala niekoľko súborov reštriktívnych opatrení. Mená žalobcov boli pridané, pokiaľ ide o G. N. Timčenka, 28. februára 2022 prijatím rozhodnutia Rady (SZBP) 2022/337 z 28. februára 2022, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145/SZBP o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 59, 2022, s. 1 ), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2022/336, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 269/2014 ( Ú. v. EÚ L 58, 2022, s. 1 ), a pokiaľ ide o J. P. Timčenkovú, 8. apríla 2022 prijatím rozhodnutia Rady (SZBP) 2022/582, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145/SZBP o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 110, 2022, s. 55 ), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2022/581, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 269/2014 ( Ú. v. EÚ L 110, 2022, s. 3 ), potom boli postupne ponechané na zoznamoch osôb, subjektov a orgánov, ktoré sú predmetom reštriktívnych opatrení a nachádzajú sa v prílohe rozhodnutia 2014/145 a prílohe I nariadenia č. 269/2014. Tieto reštriktívne opatrenia boli predmetom žaloby o neplatnosť podanej na Všeobecnom súde (veci T‑252/22, Timčenko/Rada a T‑361/22, Timčenko/Rada).

8

Ku dňu prijatia aktov uvedených v bode 7 vyššie článok 2 nariadenia č. 269/2014 stanovoval:

„1. Zmrazujú sa všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria akýmkoľvek fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom, alebo fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom, ktoré sú s nimi spojené, a ktoré sú uvedené v zozname v prílohe I, ako aj finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú v držbe alebo pod kontrolou takýchto fyzických osôb, právnických osôb, subjektov alebo orgánov.

b)

spolupracujú s príslušným orgánom pri overovaní takýchto informácií.“

10

Článok 9 uvedeného nariadenia stanovoval, že „zakazuje sa vedomá a úmyselná účasť na činnostiach, ktorých predmetom alebo dôsledkom je obchádzanie opatrení uvedených v článku 2“.

11

Článok 15 toho istého nariadenia stanovoval:

„Členské štáty stanovia pravidlá o ukladaní sankcií vrátane prípadných trestných sankcií za porušovanie ustanovení tohto nariadenia a prijmú všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie ich vykonávania. Stanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Členské štáty takisto stanovia vhodné opatrenia na konfiškáciu príjmov z takéhoto porušovania.“

14

Dňa 21. júla 2022 prijala Rada najmä na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie (SZBP) 2022/1272, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145 ( Ú. v. EÚ L 193, 2022, s. 219 ). Týmto rozhodnutím Rada zaviedla nové výnimky zo zmrazenia aktív a zákazu sprístupnenia finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov označeným osobám a subjektom.

15

V ten istý deň bolo najmä na základe článku 215 ZFEÚ prijaté napadnuté nariadenie. Toto nariadenie vo svojom piatom odôvodnení spresňuje, že:

„S cieľom zaistiť účinné a jednotné vykonávanie nariadenia Rady (EÚ) č. 269/2014 a vzhľadom na stále komplexnejšie systémy vyhýbania sa sankciám, ktoré bránia takémuto vykonávaniu, je potrebné uložiť povinnosť označeným osobám a subjektom, ktoré majú aktíva v rámci jurisdikcie Únie, aby tieto aktíva oznamovali a spolupracovali s príslušným orgánom pri overovaní tohto oznamovania. Takisto je vhodné posilniť ustanovenia o oznamovacích povinnostiach, ktoré sa vzťahujú na hospodárske subjekty z Únie, s cieľom zabrániť prípadom porušovania a obchádzania zmrazenia aktív. Nedodržanie tejto povinnosti by predstavovalo obchádzanie zmrazenia aktív a podliehalo by sankciám, pokiaľ by boli splnené podmienky pre takéto sankcie podľa platných vnútroštátnych pravidiel a postupov.“

oznámia pred 1. septembrom 2022 alebo do 6 týždňov odo dňa zaradenia do zoznamu v prílohe I, podľa toho, čo nastane neskôr, finančné prostriedky a hospodárske zdroje v rámci jurisdikcie [právomocí – neoficiálny preklad ] členského štátu, ktoré im patria alebo ktoré majú v držbe alebo pod kontrolou, príslušnému orgánu členského štátu, v ktorom sa tieto finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje nachádzajú, a

b)

spolupracujú s príslušným orgánom pri overovaní takýchto informácií.

3. Nezabezpečenie súladu s odsekom 2 sa považuje za účasť ako sa uvádza v odseku 1 na činnostiach, ktorých cieľom alebo dôsledkom je obchádzanie opatrení uvedených v článku 2.

…“

Návrhy účastníkov konania

18

Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zamietol žalobu,

–

uložil žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania.

21

Pokiaľ ide o nedostatok aktívnej legitimácie, ktorý treba preskúmať v prvom rade, Rada podporovaná Komisiou tvrdí, že napadnuté ustanovenia nespĺňajú podmienky stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.

22

V tejto súvislosti Rada najmä a v podstate uvádza, že žalobcovia nepreukázali, že napadnuté ustanovenia nie sú predmetom vykonávacích opatrení.

23

Žalobcovia spochybňujú tieto tvrdenia.

Navyše podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora výraz „ktoré nevyžadujú vykonávacie opatrenia“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety ZFEÚ treba vykladať vzhľadom na cieľ tohto ustanovenia, ktorý spočíva, ako vyplýva z jeho genézy, v snahe vyhnúť sa tomu, aby jednotlivec musel porušiť právo, aby sa potom mohol obrátiť na súd. Ak teda regulačný akt má priame účinky na právnu situáciu fyzickej alebo právnickej osoby bez toho, aby si to vyžadovalo vykonávacie opatrenie, táto osoba by mohla byť zbavená účinnej súdnej ochrany, keby nemala k dispozícii možnosť priamo sa obrátiť na súd Únie s cieľom napadnúť platnosť tohto regulačného aktu. V prípade neexistencie vykonávacích opatrení totiž fyzická alebo právnická osoba, hoci priamo dotknutá predmetným aktom, by sa mohla domôcť súdneho preskúmania tohto aktu len po tom, ako porušila ustanovenia uvedeného aktu tak, že by sa odvolávala na protiprávnosť týchto ustanovení v rámci druhov súdnych konaní, ktoré môže využiť pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky z 19. decembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P , EU:C:2013:852 , bod 27 , a zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci, C‑622/16 P až C‑624/16 P , EU:C:2018:873 , bod 58 ). Súdny dvor okrem toho opakovane rozhodol, že na účely posúdenia toho, či regulačný akt vyžaduje vykonávacie opatrenia, je potrebné vychádzať z postavenia osoby, ktorá sa odvoláva na právo podať žalobu na základe článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety ZFEÚ (pozri rozsudok zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci, C‑622/16 P až C‑624/16 P , EU:C:2018:873 , bod 61 a citovanú judikatúru).

30

Preto od 21. júla 2022, keď nadobudlo účinnosť napadnuté nariadenie, sa na žalobcov vzťahujú predmetné povinnosti, a to povinnosť do 1. septembra 2022 nahlásiť svoje finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje a povinnosť spolupracovať s príslušnými vnútroštátnymi orgánmi podľa článku 9 ods. 2 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien. Navyše podľa článku 9 ods. 3 toho istého nariadenia sa nedodržanie uvedených povinností považuje za účasť na činnostiach, ktorých cieľom alebo dôsledkom je obchádzanie reštriktívnych opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov.

31

Treba teda konštatovať, že napadnuté ustanovenia sa žalobcov priamo dotýkajú, keďže priamo ovplyvňujú ich právne postavenie. Povinnosti oznamovania a spolupráce, ako aj účinky ich nedodržania sa totiž uplatňujú na žalobcov ako na osoby zapísané na zozname nachádzajúcom sa v prílohe I nariadenia č. 269/2014 v čase nadobudnutia účinnosti uvedených ustanovení. Okrem toho uplatnenie týchto ustanovení voči žalobcom si nevyžaduje prijatie žiadneho vykonávacieho opatrenia na úrovni Únie alebo členských štátov, čo Rada pripustila na pojednávaní, a neponecháva nijaký priestor na voľnú úvahu subjektom povereným jeho vykonaním, v dôsledku čoho sa úplne automaticky dotýkajú právneho postavenia žalobcov.

32

Z toho vyplýva, že napadnuté ustanovenia predstavujú regulačné akty, ktoré sa priamo týkajú žalobcov a nevyžadujú si vykonávacie opatrenia v zmysle uplatniteľnej judikatúry.

36

Po druhé, pokiaľ ide o nedostatok záujmu na konaní, Rada tvrdí, že žalobcovia nepreukázali takýto záujem, keďže si splnili svoju oznamovaciu povinnosť pred príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov, podľa ktorého nie sú chránení pred sankciami zo strany vnútroštátnych orgánov, Rada uvádza, že sa odvolávajú na budúcu a hypotetickú situáciu.

37

Žalobcovia spochybňujú túto argumentáciu.

38

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry prípustnosť žaloby o neplatnosť podanej fyzickou alebo právnickou osobou je podmienená tým, že táto osoba má právny záujem na zrušení napadnutého aktu. Predpokladom takéhoto záujmu je, že samotné zrušenie tohto aktu musí byť spôsobilé vyvolať právne následky a že žaloba musí byť spôsobilá svojím výsledkom priniesť prospech tomu, kto ju podal (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2014, Stichting Woonlinie a i./Komisia, C‑133/12 P , EU:C:2014:105 , bod 54 a citovanú judikatúru, a uznesenie z 18. januára 2023, Seifert/Rada, T‑166/22 , neuverejnené, EU:T:2023:13 , bod 22 a citovanú judikatúru). Záujem žalobcu na konaní musí existovať a byť skutočný a nemôže sa týkať budúcej a hypotetickej situácie (pozri rozsudok zo 17. septembra 2015, Mory a i./Rada, C‑33/14 P , EU:C:2015:609 , bod 56 a citovanú judikatúru).

41

Pokiaľ ide o ustanovenia článku 9 ods. 3 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien, kvalifikácia účasti na obchádzaní reštriktívnych opatrení, ktorú stanovujú, je neoddeliteľnou súčasťou povinností stanovených v článku 9 ods. 2 tohto nariadenia, v dôsledku čoho žalobcovia majú skutočne existujúci záujem na konaní proti týmto ustanoveniam.

42

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v bodoch 39 až 41 vyššie treba dospieť k záveru, že žalobcovia majú skutočne existujúci záujem na konaní proti napadnutým ustanoveniam, a preto je táto žaloba prípustná.

O veci samej

43

V prvej časti prvého žalobného dôvodu žalobcovia tvrdia, že Rada tým, že prijala článok 9 ods. 2 nariadenia č. 269/2014, zmeneného napadnutým nariadením, prekročila právomoci, ktoré jej boli zverené na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ, a porušila tak článok 24 ods. 2 ZEÚ a články 29 a 40 ZEÚ.

46

V tejto súvislosti žalobcovia v prvom rade tvrdia, že vzhľadom na to, že rozhodnutie 2014/145 nestanovuje povinnosti oznámenia a spolupráce, uvedené v článku 9 ods. 2 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien, tieto povinnosti nepredstavujú nevyhnutné opatrenia na vykonanie rozhodnutia 2014/145. Takéto povinnosti preto podľa nich nemožno považovať za opatrenia na „vykonanie“ tohto rozhodnutia.

47

Dodávajú, že ani tieto povinnosti oznámenia a spolupráce nemožno považovať za „spôsoby vykonania“ reštriktívnych opatrení. Uvedené povinnosti sú totiž podľa nich pridané k reštriktívnym opatreniam na ich uplatnenie alebo vykonanie a ich porušenie sa považuje za účasť na obchádzaní podľa článku 9 ods. 3 tohto nariadenia, čo iné režimy reštriktívnych opatrení neupravujú.

48

Treba pripomenúť, že podľa článku 24 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ SZBP podlieha osobitným pravidlám a postupom a „vymedzuje a vykonáva ju jednomyseľne Európska rada a Rada s výnimkou prípadov, keď sa v zmluvách ustanovuje inak“. Okrem toho túto politiku vykonávajú vysoký predstaviteľ a členské štáty v súlade so Zmluvami. V súlade s článkom 29 ZEÚ Rada „prijíma rozhodnutia, ktoré vymedzujú pozíciu Únie k určitej záležitosti geografickej alebo vecnej povahy“.

52

Reštriktívne opatrenia sú v rámci SZBP prijímané rozhodnutím Rady schváleným jednomyseľne, prijatým na základe článku 29 ZEÚ, a ich vykonávanie sa v rámci Zmluvy o FEÚ uskutočňuje prostredníctvom nariadenia prijatého na základe článku 215 ZFEÚ Radou, ktorá rozhoduje kvalifikovanou väčšinou na základe spoločného návrhu vysokého predstaviteľa a Komisie. Na jednej strane sa článok 215 ods. 1 ZFEÚ týka prijatia opatrení Rady, nevyhnutných na čiastočné alebo úplné prerušenie alebo obmedzenie hospodárskych a finančných vzťahov s jednou alebo viacerými tretími štátmi, stanovené rozhodnutím prijatým v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o EÚ. Na druhej strane podľa článku 215 ods. 2 ZFEÚ, ak tak ustanovuje rozhodnutie prijaté v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o EÚ, Rada môže prijať reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom.

53

Podľa judikatúry z článkov 24 a 29 ZEÚ vyplýva, že Rada sa vo všeobecnosti snaží na základe jednomyseľného rozhodovania definovať v rozhodnutiach prijatých v oblasti SZBP predmet reštriktívnych opatrení, ktoré Únia prijíma v oblasti SZBP. S prihliadnutím na široký rozsah účelov a cieľov SZBP, ako sú vyjadrené v článku 3 ods. 5 ZEÚ a článku 21 ZEÚ, ako aj v osobitných ustanoveniach týkajúcich sa SZBP, uvedených najmä v článkoch 23 a 24 ZEÚ, disponuje Rada širokými právomocami pri definovaný tohto predmetu (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 88 ).

57

Treba pripomenúť, že podľa piateho odôvodnenia napadnutého nariadenia boli napadnuté ustanovenia prijaté s cieľom napraviť „stále komplexnejšie systémy [umožňujúce] vyhýbani[e] sa sankciám, ktoré bránia… vykonávaniu [reštriktívnych opatrení]“. Preto s cieľom zabezpečiť účinné a jednotné vykonávanie tohto nariadenia Rada zdôraznila, že „je potrebné uložiť povinnosť označeným osobám a subjektom, ktoré majú aktíva v rámci [právomocí členského štátu], aby tieto aktíva oznamovali a spolupracovali s príslušným orgánom pri overovaní tohto oznamovania“.

58

V tejto súvislosti Rada na jednej strane zdôraznila, že v porovnaní s režimami reštriktívnych opatrení, uplatňovanými vzhľadom na situáciu existujúcu v iných štátoch, nebol počet osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia prijaté v rámci režimu týkajúceho sa situácie na Ukrajine, nikdy taký veľký, a na druhej strane, že tieto reštriktívne opatrenia boli obchádzané alebo dokonca porušované, aby sa zabránilo ich účinnému uplatňovaniu. Navyše, ako vyplýva z diskusií na pojednávaní, prijatie predmetných povinností bolo tiež odôvodnené okolnosťou, že predtým len málo členských štátov prijalo vnútroštátne ustanovenia upravujúce takéto povinnosti, najmä povinnosť oznámenia vlastnených, držaných alebo kontrolovaných finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov.

59

Z toho vyplýva, že povinnosti oznámenia a spolupráce boli v prejednávanej veci zavedené s cieľom zabezpečiť jednotné uplatňovanie nariadenia č. 269/2014 na území Únie a zabrániť stratégiám obchádzania reštriktívnych opatrení, ktoré bolo možné dosiahnuť najmä prostredníctvom použitia zložitých právnych a finančných postupov.

63

Keďže v prejednávanej veci je cieľom povinností stanovených v článku 9 ods. 2 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien zabezpečiť účinnosť opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov, stanovených rozhodnutím 2014/145, a vykonať ich, treba konštatovať, že Rada mohla na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ a bez toho, aby porušila článok 29 ZEÚ, prijať takéto povinnosti nariadením Únie bez ohľadu na skutočnosť, že tieto povinnosti neboli výslovne stanovené v rozhodnutí, ktoré s tým súvisí.

64

66

V dôsledku toho treba prvú časť prvého žalobného dôvodu zamietnuť.

– O druhej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení článku 40 ZEÚ a článku 83 ods. 1 ZFEÚ

67

V druhej časti prvého žalobného dôvodu žalobcovia v podstate tvrdia, že Rada prijatím článku 9 ods. 3 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien porušila článok 40 ZEÚ, ako aj článok 83 ods. 1 ZFEÚ.

68

Navyše po prijatí napadnutých ustanovení Rada 28. novembra 2022 prijala rozhodnutie (EÚ) 2022/2332 o určení porušenia reštriktívnych opatrení Únie za oblasť trestnej činnosti, ktorá spĺňa kritériá uvedené v článku 83 ods. 1 [ZFEÚ] ( Ú. v. EÚ L 308, 2022, s. 18 ). V tomto rozhodnutí Rada podľa nich rozhodla, že porušenie reštriktívnych opatrení je oblasťou trestnej činnosti v zmysle článku 83 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ. Podľa nich práve na základe tohto rozhodnutia Komisia 2. decembra 2022 prijala návrh smernice o vymedzení trestných činov a sankcií v súvislosti s porušením reštriktívnych opatrení Únie [COM(2022) 684 final], podľa ktorého aproximáciu definícií a trestných sankcií nemožno vykonať na právnom základe článku 215 ZFEÚ.

72

Pokiaľ ide o argumentáciu Rady, podľa ktorej nie je možné napadnúť režim uplatniteľných sankcií z dôvodu, že článok 15 ods. 1 nariadenia č. 269/2014, zmeneného nariadením 2022/880, nie je predmetom tejto žaloby a že žalobcom tak uplynula lehota na napadnutie týchto ustanovení, žalobcovia tvrdia, že tento článok mohli napadnúť až vtedy, keď boli prijaté napadnuté ustanovenia. Uvádzajú, že v každom prípade spochybňujú uvedený článok 15 ods. 1 nariadenia č. 269/2014, zmeneného nariadením 2022/880, prostredníctvom námietky nezákonnosti.

73

Rada podporovaná Komisiou spochybňuje túto argumentáciu.

74

77

Treba však konštatovať, že kvalifikáciu účasti na činnostiach obchádzania, ako ju stanovuje článok 9 ods. 3 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien, nemožno ako takú považovať za zakladajúcu vyvodenie zodpovednosti trestnoprávnej povahy.

78

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov, podľa ktorého ustanovenia článku 9 ods. 3 nariadenia č. 269/2014, zmeneného napadnutým nariadením, vykladané s prihliadnutím na ustanovenia článku 15 ods. 1 nariadenia č. 269/2014, zmeneného nariadením 2022/880, predstavujú vyvodenie zodpovednosti trestnoprávnej povahy z dôvodu trestnoprávnych sankcií upravených týmito druhými uvedenými ustanoveniami, treba uviesť, že článok 15 ods. 1 nariadenia č. 269/2014, zmeneného nariadením 2022/880, ponecháva členským štátom výber rozhodnutia o režime sankcií, „vrátane prípadných trestných sankcií“.

79

Použitie takejto formulácie pritom znamená, že určenie povahy sankcií uplatniteľných na porušenia nariadenia č. 269/2014 patrí do právomocí vnútroštátnych orgánov, a teda vnútroštátneho práva, a to aj v prípade uplatnenia sankcie konfiškácie príjmov z porušení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. marca 2020, Agro In 2001, C‑234/18 , EU:C:2020:221 , body 60 a 61 ).

83

Treba totiž uviesť, že ustanovenia tohto návrhu smernice, ktorý si v súlade s článkom 83 ods. 1 tretím pododsekom ZFEÚ vyžadoval pred svojím prijatím rozhodnutie Rady identifikujúce novú oblasť trestnej činnosti, stanovovali povinnosť vnútroštátnych orgánov zaviesť minimálne pravidlá týkajúce sa definície trestných činov a trestnoprávnych sankcií v prípade nedodržania povinností oznámenia a spolupráce, stanovených reštriktívnymi opatreniami. Z dôvodov, ktoré už boli uvedené v bodoch 76 až 80 vyššie, však treba konštatovať, že v prípade ustanovení článku 9 ods. 3 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien to tak nie je.

84

Napokon treba uviesť, že tak článok 9 ods. 3 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien, ako aj článok 15 ods. 1 nariadenia č. 269/2014, zmeneného nariadením 2022/880, ponechávajú vnútroštátnym orgánom právomoc určiť trestnoprávnu, občianskoprávnu alebo administratívnu povahu porušenia spočívajúceho v účasti na činnostiach obchádzania a sankcií spojených s týmto porušením. Z toho vyplýva, že z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bodoch 51 až 55 vyššie, mohla Rada prijať uvedené ustanovenia na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ a že Rade nemožno vytýkať, že sa neoprávnene rozhodla nahradiť členské štáty pri výkone ich zákonodarnej právomoci.

85

Navyše vzhľadom na to, že právny režim uplatniteľný na sporné povinnosti a príslušné sankcie v prípade porušenia nepatrí do oblasti trestnej činnosti, Rade nemožno vytýkať, že porušila článok 83 ZFEÚ, v dôsledku čoho na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, Rada neporušila ani článok 40 ZEÚ. V dôsledku toho treba zamietnuť druhú časť prvého žalobného dôvodu a prvý žalobný dôvod ako celok.

Žalobcovia tiež tvrdia, že neskoršie prijatie rozhodnutia 2022/2332, ktorým sa do zoznamu porušení upravených v článku 83 ods. 1 ZFEÚ doplnilo porušenie reštriktívnych opatrení, ako aj to, že Komisia prijala návrh smernice o vymedzení trestných činov a príslušných sankcií v prípade porušenia reštriktívnych opatrení Únie, sú spôsobilé potvrdiť existenciu zneužitia právomoci.

89

Rada podporovaná Komisiou spochybňuje túto argumentáciu.

90

Podľa ustálenej judikatúry je akt poznačený zneužitím právomoci len vtedy, ak sa na základe objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa dôkazov javí, že bol prijatý výlučne, alebo prinajmenšom v rozhodujúcej miere s úmyslom dosiahnuť iné ako uvádzané ciele alebo vyhnúť sa postupu osobitne predvídanému Zmluvou na riešenie okolností daného prípadu (pozri rozsudok z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07 , EU:T:2008:461 , bod 151 a citovanú judikatúru).

91

Z toho vyplýva, že druhý žalobný dôvod musí byť zamietnutý.

O treťom žalobnom dôvode týkajúcom sa porušenia zásady proporcionality

95

Svojím tretím žalobným dôvodom žalobcovia tvrdia, že povinnosť oznámenia uložená článkom 9 ods. 2 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien nie je vhodná na dosiahnutie cieľov sledovaných dotknutou právnou úpravou a ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na ich dosiahnutie, vzhľadom na okolnosti, že Rada nepreukázala, že režim reštriktívnych opatrení zavedený rozhodnutím 2014/145 si vyžaduje uloženie povinnosti oznámenia osobám, na ktoré sa vzťahujú.

96

V tejto súvislosti žalobcovia zdôrazňujú, že Rada nepredložila dôkaz o ťažkostiach, s ktorými sa stretla pri vykonávaní nariadenia č. 269/2014, ako sa uvádza v piatom odôvodnení napadnutého nariadenia.

100

Rada podporovaná Komisiou spochybňuje túto argumentáciu.

101

Treba pripomenúť, že zásada proporcionality, ktorá je jednou zo všeobecných zásad práva Únie, vyžaduje, aby prostriedky stanovené v ustanovení práva Únie boli primerané na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných dotknutou právnou úpravou a nešli nad rámec toho, čo je potrebné na ich dosiahnutie (rozsudky z 13. marca 2012, Melli Bank/Rada, C‑380/09 P , EU:C:2012:137 , bod 52 , a z 15. novembra 2023, OT/Rada, T‑193/22 , EU:T:2023:716 , bod 56 ).

102

Pokiaľ ide ďalej o tvrdenie žalobcov, podľa ktorého článok 9 ods. 3 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien zaviedol nevyvrátiteľnú domnienku účasti na činnostiach obchádzania reštriktívnych opatrení, treba uviesť, že ustanovenia tohto článku odkazujú na článok 9 ods. 1 tohto nariadenia na účely vymedzenia povahy účasti na činnosti obchádzania. Keďže však tieto posledné uvedené ustanovenia uvádzajú, že na to, aby išlo o účasť na činnostiach obchádzania, musí byť táto účasť „vedomá a úmyselná“, článok 9 ods. 3 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien sa má vykladať tak, že sa má uplatniť len vtedy, ak k nedodržaniu povinností stanovených v článku 9 ods. 2 tohto nariadenia dochádza „vedome a úmyselne“. Preto prípadné neúmyselné opomenutie oznámiť určité finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje nepredstavuje porušenie, za ktoré možno uložiť sankcie. Toto je teda spôsobilé vylúčiť akékoľvek zavedenie nevyvrátiteľnej domnienky obchádzania opatrení týmito ustanoveniami. Z toho vyplýva, že toto tvrdenie treba odmietnuť.

104

105

Pokiaľ ide o lehotu 41 dní poskytnutú žalobcom na oznámenie ich finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov, ktorú považujú za príliš krátku, nezdá sa, že by išlo o takú krátku lehotu, že by osobám dotknutým opatreniami na zmrazenie finančných prostriedkov znemožnila účinne oznámiť ich finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje príslušným vnútroštátnym orgánom. Je totiž nesporné, že práve osoby, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, sú najviac spôsobilé poznať zloženie svojho majetku. Navyše skutočnosť, že žalobcovia mali v prejednávanej veci oznámiť štyrom rôznym príslušným vnútroštátnym orgánom v lehote 41 dní finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré vlastnia, majú v držbe alebo kontrolujú, sa nezdá ako predstavujúca neprimerane krátku lehotu. Okrem iného samotní žalobcovia uznávajú, že si túto povinnosť splnili včas, a ani netvrdia, že príslušné vnútroštátne orgány vo vzťahu k nim poukázali na nedostatky, ku ktorým by došlo pri plnení tejto povinnosti.

106

Napokon v rozsahu, v akom žalobcovia v replike uvádzajú neprimeraný zásah do ich práva vlastniť majetok a ich práva na súkromie, treba uviesť, že tieto tvrdenia nie sú podložené. Takéto tvrdenia sa preto musia zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o ich prípustnosti.

107

Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie, treba zamietnuť tretí žalobný dôvod.

V tejto súvislosti a v odpovedi na tvrdenia Komisie, podľa ktorých žalobcovia môžu príslušným orgánom oznámiť prípadné ťažkosti, s ktorými sa stretnú pri uplatňovaní ustanovení, ktoré sa na nich vzťahujú, žalobcovia tvrdia, že ich úlohou nie je predchádzať chybám, ktorých sa dopustil správny orgán, ani podávať žaloby na súdy na nápravu zásahu do ich práva vlastniť majetok.

111

V druhom rade žalobcovia tvrdia, že článok 9 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien porušuje zásadu právnej istoty z dôvodu, že jeho ustanovenia neupravujú postupy, podľa ktorých sa má podať dotknuté oznámenie príslušným orgánom každého z členských štátov. Podľa žalobcov sa neexistencia takéhoto mechanizmu prejavuje veľmi veľkou rozmanitosťou administratívnej praxe v rámci Únie a v dôsledku toho podriadením osôb, na ktoré sa vzťahujú opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov, svojvôli každého z dotknutých správnych orgánov.

112

Po tretie žalobcovia tvrdia, že im nič neumožňovalo predpokladať, že Rada by im mohla v krátkodobom alebo strednodobom horizonte uložiť takúto povinnosť oznámenia a že lehota, ktorá im bola stanovená na splnenie tejto povinnosti, v prejednávanej veci 41 dní, bola zjavne nedostatočná.

113

V tejto súvislosti vzhľadom na to, že nariadenie č. 269/2014 odkazuje na tieto pojmy bez toho, aby odkazovalo na vnútroštátne právne poriadky na účely ich vymedzenia, sa uvedené pojmy musia považovať za autonómne pojmy práva Únie, ktoré sa majú na jej území vykladať jednotne [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 2021, Venezuela/Rada (Dotknutosť tretieho štátu), C‑872/19 P , EU:C:2021:507 , bod 42 a citovanú judikatúru]. Navyše v súlade s ustálenou judikatúrou treba zohľadniť znenie a kontext uvedeného ustanovenia, ako aj ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2012, Melli Bank/Rada, C‑380/09 P , EU:C:2012:137 , bod 38 a citovanú judikatúru).

117

Pritom sa nezdá, že by použitie pojmov vlastníctvo, držba alebo kontrola v ustanoveniach článku 9 ods. 2 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien bolo poznačené takou nejednoznačnosťou, že by to neumožňovala osobám, na ktoré sa vzťahujú opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov, vyriešiť s dostatočnou istotou prípadné pochybnosti o rozsahu alebo význame týchto pojmov.

118

Treba totiž konštatovať, že Rada použitím týchto pojmov označila najmä právo nakladať s finančnými prostriedkami alebo hospodárskymi zdrojmi alebo ich využívať, ako sú definované v článku 1 písm. d) a g) nariadenia č. 269/2014.

119

Z bodov 115 až 121 vyššie tak vyplýva, že odkaz v článku 9 ods. 2 nariadenia č. 269/2014 v znení zmien na pojmy vlastníctvo, držba alebo kontrola finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov umožňuje dostatočne jasným a zrozumiteľným spôsobom pochopiť, čo tieto pojmy zahŕňajú.

123

Pokiaľ ide v druhom rade o neistotu týkajúcu sa rozdielnych postupov vnútroštátnych orgánov, pokiaľ ide o spôsoby podávania oznámení, treba uviesť, že údaje umožňujúce identifikovať každý z príslušných vnútroštátnych orgánov sú uvedené v prílohe II nariadenia č. 269/2014. Navyše skutočnosť, že žalobcovia mali byť nútení spojiť sa s týmito vnútroštátnymi orgánmi, aby spoznali formu vyžadovanú na podanie oznámenia pred každým z týchto orgánov, nepredstavuje porušenie zásady právnej istoty, a to tým viac, že žalobcovia nepredložili nijaký dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu takýchto ťažkostí.

124

Po tretie, pokiaľ ide o údajnú existenciu rozdielnych výkladov pojmov uvedených v bode 115 vyššie rôznymi príslušnými vnútroštátnymi orgánmi, ako aj údajnú absenciu ochrany osôb podliehajúcich súdnej právomoci pred svojvôľou príslušných vnútroštátnych orgánov v kontexte veľmi obmedzených lehôt poskytnutých žalobcom na podanie oznámenia o ich finančných prostriedkoch a hospodárskych zdrojoch, je potrebné zamietnuť jednak tvrdenie týkajúce sa príliš krátkych lehôt, z dôvodov už uvedených v bode 105 vyššie, a jednak tvrdenia, ktoré navyše nie sú nijako podložené, týkajúce sa rozdielnych výkladov rôznymi vnútroštátnymi orgánmi, z dôvodov uvedených v bodoch 116 až 122 vyššie.

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. Z toho vyplýva, že Komisia bude znášať svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (veľká komora)

rozhodol takto:

1.

Žaloba sa zamieta.

Spielmann

Costeira

Kowalik‑Bańczyk

Gervasoni

Madise

Półtorak

Kalėda

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. septembra 2024.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.