T-713/22

62022TJ0713

ROZSUDOK

VŠEOBECNÉHO SÚDU (piata komora)

zo 6. novembra 2024 ( *1 )

„Štátna pomoc – Slobodné pásmo Madeira – Schéma pomoci vykonaná Portugalskom – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje nesúlad schémy s rozhodnutiami K(2007) 3037 v konečnom znení a C(2013) 4043 final a ktorým sa táto schéma vyhlasuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom a nariaďuje sa vymáhanie pomoci vyplatenej podľa uvedenej schémy – Pojem ‚existujúca pomoc‘ v zmysle článku 1 písm. b) bodu ii) nariadenia (EÚ) 2015/1589 – Vymáhanie – Legitímna dôvera – Právna istota – Slobodné poskytovanie služieb – Sloboda usadiť sa – Voľný pohyb pracovníkov“

Vo veciach T‑713/22 a T‑720/22,

Portumo – Madeira – Montagem e Manutenção de Tubaria, SA (Zona Franca da Madeira) , so sídlom vo Funchale (Portugalsko),

proti

Európskej komisii , v zastúpení: I. Barcew a P. Caro de Sousa, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),

v zložení: predseda komory J. Svenningsen, sudcovia J. Martín y Pérez de Nanclares a M. Stancu (spravodajkyňa),

tajomník: L. Ramette, referent,

Okolnosti predchádzajúce sporu

2

Schéma slobodného pásma Madeira (Portugalsko, ďalej len „ZFM“) má formu rôznych daňových výhod priznaných v rámci Centro Internacional de Negócios da Madeira (Medzinárodné obchodné centrum Madeira, Portugalsko), Registo Internacional de Navios da Madeira (Medzinárodný register lodí Madeira, Portugalsko) a Zona Franca Industrial (priemyselné slobodné pásmo).

3

Táto schéma bola pôvodne schválená v roku 1987 rozhodnutím Komisie z 27. mája 1987 vo veci N 204/86 [SG(87) D/6736] ako regionálna pomoc zlučiteľná s jednotným trhom. Jej predĺženie bolo následne povolené rozhodnutím Komisie z 27. januára 1992 vydaným vo veci E 13/91 [SG(92) D/1118] a potom rozhodnutím Komisie z 3. februára 1995 vydaným vo veci E 19/94 [SG(95) D/1287].

4

7

Prístup k režimu III bol obmedzený na činnosti zaradené na zozname uvedenom v rozhodnutí z roku 2007. Navyše z pôsobnosti režimu III boli ako „služby poskytované najmä spoločnostiam“ vylúčené všetky činnosti finančného sprostredkovania a poistenia a pomocné finančné a poisťovacie činnosti, ako aj všetky činnosti súvisiace s „vnútroskupinovými službami“ (koordinácia, pokladne a distribučné strediská).

8

Zmenené znenie režimu III bolo schválené rozhodnutím Komisie z 2. júla 2013 vo veci SA.34160 (2011/N) (ďalej len „rozhodnutie z roku 2013“) na obdobie od 1. januára do 31. decembra 2013. Toto rozhodnutie zachovalo rovnaké podmienky ako tie, ktoré stanovuje režim III, s výhradou zvýšenia horných hraníc základu dane, na ktorý sa uplatňuje zníženie DPPO, o 36,7 %.

9

Následne bolo rozhodnutím Komisie z 26. novembra 2013 vo veci SA.37668 (2013/N) schválené predĺženie zmeneného režimu III do 30. júna 2014. Predĺženie uvedeného režimu do konca roka 2014 bolo povolené rozhodnutím Komisie z 8. mája 2014 vo veci SA.38586 (2014/N).

13

Na záver tohto konania prijala Komisia napadnuté rozhodnutie, ktorého výrok znie takto:

„Článok 1

Schému pomoci ,Zona Franca da Madeira (ZFM) – režim III‘ v miere, v akej ju vykonalo Portugalsko v rozpore s rozhodnutím [z roku 2007] a s rozhodnutím [z roku 2013], vykonalo Portugalsko protizákonne v rozpore s článkom 108 ods. 3 [ZFEÚ] a je nezlučiteľná s vnútorným trhom.

Článok 2

Individuálna pomoc poskytnutá na základe schémy uvedenej v článku 1 nepredstavuje pomoc, ak v čase poskytnutia spĺňala podmienky stanovené v nariadení prijatom na základe článku 2 nariadenia (EÚ) 2015/1588 a toto nariadenie bolo v čase poskytnutia pomoci účinné.

Článok 5

1. Vymáhanie pomoci poskytnutej na základe schémy uvedenej v článku 1 sa uskutoční bezodkladne a účinne.

2. Portugalsko zabezpečí, aby sa toto rozhodnutie vykonalo do ôsmich mesiacov odo dňa oznámenia tohto rozhodnutia.

…“

Návrhy účastníkov konania

14

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

15

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zamietol žalobu,

–

O prvom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustila Komisia, keď usúdila, že Portugalská republika vykonala režim III v rozpore s rozhodnutiami z rokov 2007 a 2013, usmerneniami z roku 2007 a článkom 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ, a keď sa rozhodla pre reštriktívny výklad podmienok prístupu k uvedenej schéme, ktorý je v rozpore s článkami 21, 45, 49, 54 a 56 ZFEÚ

O predmete prvého žalobného dôvodu

18

Vo svojom prvom žalobnom dôvode žalobkyne v podstate tvrdia, že portugalské orgány správne vyložili a uplatnili režim III, ako ho schválila Komisia rozhodnutiami z rokov 2007 a 2013, a že Komisia sa preto dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdila, že v rámci uplatnenia tohto režimu portugalské orgány nesprávne uplatnili jednak podmienku týkajúcu sa pôvodu ziskov, na ktoré sa vzťahuje zníženie DPPO, a jednak podmienku týkajúcu sa vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM, teda dve podmienky, ktoré boli zavedené režimom II. Žalobkyne sa tiež domnievajú, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď dospela k záveru, že portugalské orgány nevykonali primerané a účinné daňové kontroly s cieľom overiť, či príjemcovia splnili tieto dve podmienky.

19

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že ak sa žalobca domnieva, že Komisia nesprávne dospela k záveru, že podmienky vyplatenia individuálnej pomoci na základe predtým schválenej schémy pomoci neboli v súlade s týmto predchádzajúcim schválením, argumentáciu tohto účastníka konania treba chápať tak, že kritizuje skutočnosť, že Komisia odmietla uznať právnu kvalifikáciu uvedenej pomoci ako „existujúcej pomoci“ v zmysle článku 1 písm. b) bodu ii) nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 ZFEÚ ( Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9 ), teda kvalifikáciu ako schémy pomoci alebo individuálnej pomoci, ktoré boli schválené Komisiou alebo Radou Európskej únie [rozsudok z 21. septembra 2022, Portugalsko/Komisia (Slobodné pásmo Madeira), T‑95/21 , EU:T:2022:567 , bod 100 ].

22

Po prvé sa teda žalobkyne domnievajú, že výklad pojmu „činnosti fakticky a fyzicky vykonávané na Madeire“ musí zohľadňovať dosah, ktorý má tento výraz v oblasti medzinárodného zdaňovania, najmä v akčnom pláne Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) týkajúcom sa boja proti narúšaniu základu dane a presunu ziskov, ako aj vo všeobecných zásadách týkajúcich sa posudzovania opatrení v rámci uvedeného akčného plánu. V tejto oblasti sa však všeobecne uznáva, že príjmy pochádzajúce z činnosti vykonávanej subjektom možno spájať s miestom daňovej rezidencie alebo miestom skutočného vedenia subjektu pod podmienkou, že tam vykonáva podstatnú činnosť.

23

Po druhé, pokiaľ ide o kontext, v ktorom bol použitý výraz „činnosti fakticky a fyzicky vykonávané na Madeire“, žalobkyne uvádzajú, že na rozdiel od regionálnej investičnej pomoci, v prípade regionálnej prevádzkovej pomoci, akou je režim III, usmernenia z roku 2007 nestanovujú výslovnú súvislosť medzi činnosťami oprávnenými na poskytnutie pomoci a geografickou oblasťou predmetného regiónu.

24

Po tretie, pokiaľ ide o ciele sledované právnou úpravou, ktorej súčasťou je tento výraz, žalobkyne tvrdia, že článok 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ podmieňuje prípustnosť regionálnej pomoci najvzdialenejším regiónom len tým, že táto pomoc prispieva k ich rozvoju bez ohľadu na otázku kompenzácie zvýšených nákladov vyplývajúcich zo vzdialenosti uvedených regiónov. Okrem toho reštriktívny výklad pojmu „činnosti fakticky a fyzicky vykonávané na Madeire“ by bol v rozpore s potrebným účinkom rozhodnutia z roku 2007 a s cieľom, ktorý toto rozhodnutie sleduje, keďže by existoval celý rad činností, ktoré síce sú v tomto rozhodnutí uvedené ako činnosti, na ktoré sa môže vzťahovať režim III, ale v praxi by sa na ne tento režim nevzťahoval.

28

Vzhľadom na neexistenciu definície pojmu „pracovné miesto“ v rozhodnutiach z rokov 2007 a 2013 mal byť zmysel uvedeného pojmu chápaný v súlade s jeho obvyklým významom, teda tak, že odkazuje na akýkoľvek druh pracovnoprávneho vzťahu, ktorý z daňového hľadiska zakladá povinnosť platiť príspevky na sociálne zabezpečenie a vykonávať zrážky zo mzdy, nezávisle od rozsahu investovaného času, ktorý uvedený vzťah predpokladá, a teda nezávisle od ekvivalentu vykonanej práce v RPJ. Takýto obvyklý význam je okrem toho v súlade s kontextom rozhodnutí z rokov 2007 a 2013, ako aj s ich cieľom, ktorým je prispieť k hospodárskemu rozvoju ARM. Žalobkyne okrem toho uvádzajú, že v prípade neexistencie jednotného pojmu na úrovni Európskej únie mohli portugalské orgány oprávnene použiť pojem „pracovné miesto“ v zmysle portugalského práva, ktorý predstavoval jasné a objektívne kritérium na určenie, či príjemcovia vytvorili zamestnania. Napokon vytvorenie alebo zachovanie pracovných miest v ARM predstavuje podľa žalobkýň len vedľajší cieľ vo vzťahu k hlavnému cieľu režimu III, ktorým je prispieť k hospodárskemu rozvoju tohto regiónu.

29

Po druhé žalobkyne spochybňujú posúdenie Komisie, podľa ktorého sa na účely overenia správneho uplatnenia podmienky týkajúcej sa vytvorenia alebo zachovania pracovných miest musia zohľadniť iba pracovné miesta vytvorené a zachované v ARM, pričom tvrdia, že takéto posúdenie je v rozpore so zásadami voľného pohybu, najmä s voľným pohybom pracovníkov, ako sú stanovené v článkoch 21 a 45 ZFEÚ, keďže buď sťažuje možnosť pracovníka zamestnaného podnikom so sídlom v ZFM bývať a vykonávať svoju pracovnú činnosť mimo ARM, alebo komplikuje možnosť takého podniku prijať do zamestnania pracovníkov, ktorí nebývajú alebo si neželajú bývať v tomto regióne.

– O podmienke týkajúcej sa pôvodu ziskov, na ktoré sa uplatňuje zníženie DPPO

33

Argumentácia žalobkýň si vyžaduje určiť, či napriek zneniu režimu III, ako aj rozhodnutí z rokov 2007 a 2013, ktoré podmieňujú poskytnutie schválenej pomoci tým, že zisky spoločností registrovaných v ZFM musia pochádzať z „činností fakticky a fyzicky vykonávaných na Madeire“, portugalské orgány mohli bez toho, aby porušili tieto rozhodnutia, poskytnúť pomoc stanovenú týmto režimom aj za zisky pochádzajúce z činností vykonávaných mimo ARM.

34

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že určenie významu a rozsahu pojmov, pre ktoré právo Únie nemá nijakú definíciu, sa musí zistiť v súlade s ich obvyklým významom, pričom sa zohľadní kontext, v ktorom sa používajú, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou (pozri rozsudok z 27. januára 2022, Zinātnes parks, C‑347/20 , EU:C:2022:59 , bod 42 a citovanú judikatúru).

35

Z rozhodnutia z roku 2002 totiž vyplýva, že počas správneho konania, ktoré viedlo k tomuto rozhodnutiu, portugalské orgány uviedli, že „daňové výhody sa obmedzujú na činnosti fakticky a fyzicky vykonávané na Madeire, čo umožňuje vylúčiť činnosti vykonávané mimo Madeiry“.

39

V rovnakom zmysle, ako vyplýva z odôvodnenia 226 napadnutého rozhodnutia, Komisia „požiadala, aby sa v návrhu zákona, ktorý [Portugalská republika] notifikoval[a] 28. júna 2006, zaviedlo výslovné ustanovenie, ktorým by sa stanovilo, že daňové úľavy sa obmedzia len na zisky vyplývajúce z činností vykonávaných na Madeire“, a Portugalská republika túto žiadosť odmietla, pretože sa domnievala, že „takéto ustanovenie nie je potrebné, keďže táto skutočnosť vyplývala z právneho základu ZFM“.

40

Ďalej, aj keby sa znenia rozhodnutí z roku 2007 a z roku 2013 mohli považovať za nejednoznačné, treba ich vykladať v súlade s ich právnymi základmi, konkrétne článkom 87 ods. 3 písm. a) ZES [teraz článok 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ] a článkom 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ, ako aj s usmerneniami z roku 2007.

41

Z nároku na túto pomoc teda možno vylúčiť činnosti vykonávané mimo uvedených regiónov, ktoré z tohto dôvodu nie sú týmito zvýšenými nákladmi ovplyvnené, a to aj v prípade, že ich vykonávajú spoločnosti so sídlom v týchto regiónoch.

45

Napokon, ako Komisia správne uviedla v odôvodnení 157 napadnutého rozhodnutia, posúdenie zlučiteľnosti režimu III v rozhodnutí z roku 2007 sa uskutočnilo na základe dodatočných nákladov, ktoré znášajú podniky vykonávajúce svoju činnosť v ARM, a nie mimo neho.

46

Z odôvodnení 44 až 53 rozhodnutia z roku 2007 totiž vyplýva, že Komisia vychádzala zo štúdie poskytnutej portugalskými orgánmi, ktorá vyčíslila „zvýšené náklady vynaložené súkromným sektorom v [ARM]“. Navyše zohľadnené zvýšené náklady, a to najmä náklady na dopravu, skladovanie, ľudské zdroje, financovanie alebo uvádzanie na trh, sú náklady, ktorým sú vystavené činnosti fakticky a fyzicky vykonávané v ARM, a nie činnosti vykonávané mimo neho spoločnosťami registrovanými v tomto regióne. Toto konštatovanie napokon potvrdzuje aj skutočnosť, že v odôvodnení 48 rozhodnutia z roku 2007 Komisia posúdila predmetné zvýšené náklady ako percentuálny podiel samotnej hrubej pridanej hodnoty súkromného sektora alebo samotného HDP v ARM.

47

Komisia teda bez toho, aby sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, mohla v odôvodnení 167 napadnutého rozhodnutia dospieť k záveru, že režim III, ako bol vykonaný, bol v rozpore s rozhodnutiami z rokov 2007 a 2013, pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa pôvodu ziskov, na ktoré sa uplatnilo zníženie DPPO.

51

Takýto záver navyše nemožno spochybniť ani argumentáciou žalobkýň, podľa ktorej Komisia tým, že vyložila pojem „činnosti fakticky a fyzicky vykonané na Madeire“ tak, že sa netýka činností vykonávaných mimo tohto regiónu spoločnosťami registrovanými v ZFM, nedostatočne zohľadnila skutočnosť, že cieľom režimu III ako regionálnej prevádzkovej pomoci v prospech najvzdialenejších regiónov bolo predovšetkým prispieť k hospodárskemu rozvoju regiónu, pričom tento príspevok mohli podniky získať bez ohľadu na miesto, kde fyzicky vykonávali svoju činnosť, alebo porušila zásadu slobody usadiť sa a zásadu slobodného poskytovania služieb.

52

Po prvé pokiaľ ide o tvrdenie založené na nedostatočnom zohľadnení uvádzaného cieľa režimu III, ktorý ako regionálna prevádzková pomoc v prospech najvzdialenejších regiónov spočíva najmä v podpore hospodárskeho rozvoja týchto regiónov, a nie v kompenzácii dodatočných nákladov znášaných podnikmi so sídlom v týchto regiónoch vzhľadom na štrukturálne znevýhodnenia, ktorými tieto regióny trpia, treba uviesť, že týmto tvrdením sa žalobkyne nesnažia spochybniť posúdenie Komisie týkajúce sa nesúladu režimu III, ako bol vykonaný, s rozhodnutiami z roku 2007 a z roku 2013, a tým aj právnu kvalifikáciu tejto schémy ako „novej pomoci“ v zmysle článku 1 písm. c) nariadenia 2015/1589, poskytnutej v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ.

56

Po druhé pokiaľ ide o údajné porušenie zásad voľného pohybu občanov, slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb, treba uviesť, že toto tvrdenie nemožno prijať.

57

Keďže Všeobecný súd v bode 47 vyššie konštatoval, že Komisia v napadnutom rozhodnutí vyložila podmienku týkajúcu sa pôvodu ziskov v súlade so znením a kontextom rozhodnutí z rokov 2007 a 2013, ale aj v súlade s cieľmi sledovanými právnou úpravou Únie v oblasti štátnej pomoci, žalobkyne v konečnom dôsledku nespochybňujú výklad tejto podmienky v napadnutom rozhodnutí, ale jej výklad, pre ktorý sa Komisia rozhodla v rozhodnutiach z rokov 2007 a 2013 s cieľom konštatovať zlučiteľnosť režimu III.

58

Žalobkyne však ani implicitne, ani výslovne nevzniesli námietku nezákonnosti rozhodnutí z rokov 2007 a 2013. Nevysvetlili, v čom tieto dve rozhodnutia porušujú zásady voľného pohybu občanov, slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb.

Žalobkyne v podstate vytýkajú Komisii, že neoprávnene uložila Portugalskej republike povinnosť použiť metódy FTE a RPJ, a nepoužiť pojem „pracovné miesto“ v zmysle portugalského práva, alebo že od nej prinajmenšom vyžadovala objektívny spôsob výpočtu pracovného času skutočne odpracovaného každou osobou na pracovnom mieste, ktoré zakladá nárok na uplatnenie režimu III, na účely overenia dodržania podmienky týkajúcej sa vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM, pričom uvedené bolo v rozpore s cieľmi režimu III, ako aj so zásadami voľného pohybu.

62

Prvé tvrdenie žalobkýň však vychádza z nesprávneho pochopenia napadnutého rozhodnutia.

63

Záver, že režim III, ako bol vykonaný, nezohľadňuje rozhodnutia z rokov 2007 a 2013, sa totiž nezakladá na skutočnosti, že portugalské orgány nepoužili metódy FTE a RPJ na overenie, či bola splnená podmienka týkajúca sa vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM. Tento záver je založený na konštatovaní uvedenom v odôvodnení 176 napadnutého rozhodnutia, že metóda použitá portugalskými orgánmi na výpočet počtu pracovných miest vytvorených alebo zachovaných v ARM neumožňuje overiť existenciu a trvalosť pracovných miest deklarovaných príjemcami uvedeného systému.

64

Na jednej strane totiž, ako Komisia správne uviedla v odôvodnení 169 napadnutého rozhodnutia, z rozhodnutia z roku 2007 (pozri najmä jeho odôvodnenie 64) a z rozhodnutia z roku 2013 (pozri najmä jeho odôvodnenie 28) výslovne vyplýva, že táto podmienka bola podmienkou prístupu do režimu III a že predstavovala parameter výpočtu výšky pomoci vyplatenej na základe schémy ZFM, tak ako bola oznámená Portugalskou republikou a schválená týmito dvoma rozhodnutiami [pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2022, Portugalsko/Komisia (Slobodné pásmo Madeira), T‑95/21 , EU:T:2022:567 , bod 160 ].

68

Na druhej strane, ako už bolo uvedené v bode 41 vyššie, výnimky zo všeobecnej zásady nezlučiteľnosti štátnej pomoci s vnútorným trhom stanovenej v článku 107 ods. 1 ZFEÚ sa musia vykladať reštriktívne. Z tejto požiadavky vyplýva, že výklad podmienok poskytnutia schémy pomoci schválenej Komisiou nemôže byť úplne predmetom voľnej úvahy dotknutého členského štátu, napríklad pod zámienkou dodržiavania zásady inštitucionálnej a procesnej autonómie.

69

To platí tým viac, že v prejednávanej veci nemožno oprávnene tvrdiť, že povinnosť použiť objektívny spôsob výpočtu pracovného času skutočne odpracovaného jednotlivými osobami na pracovnom mieste, ktoré zakladá nárok na uplatnenie režimu III, by bola v rozpore s portugalským právom. Táto povinnosť použiť objektívny spôsob výpočtu totiž nebráni tomu, aby mohla byť zohľadnená akákoľvek forma pracovnoprávneho vzťahu stanovená portugalským právom. Navyše uvedená povinnosť použiť takýto spôsob výpočtu je uložená výlučne na účely posúdenia zlučiteľnosti režimu III, ako aj riadneho výkonu rozhodnutí z rokov 2007 a 2013.

73

V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, že vo svojej žalobe Nova Ship Invest, Unipessoal (Zona Franca da Madeira) len formulovala takéto tvrdenie, avšak bez toho, aby sama tvrdila, že predstavuje SGPS.

74

Na druhej strane aj keď Nova Ship Invest, Unipessoal (Zona Franca da Madeira) v odpovedi na otázku Všeobecného súdu v tejto súvislosti na pojednávaní tvrdila, že sama predstavuje SGPS, treba konštatovať, že nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by mohol podporiť toto tvrdenie, pričom iba odkázala na prílohu A.3 žaloby, teda na povolenie vykonávať činnosť v ZFM z 29. decembra 2000, vydané podniku, ktorého je právnou nástupkyňou a jeho predmet činnosti zahŕňal najmä správu obchodných podielov.

75

Tento dokument však nepreukazuje, že výlučným predmetom činnosti spoločnosti Nova Ship Invest, Unipessoal (Zona Franca da Madeira) je správa obchodných podielov, a teda že táto spoločnosť predstavuje SGPS.

V tejto súvislosti stačí konštatovať, že Všeobecný súd v bodoch 60 a 76 vyššie konštatoval, že kritika Komisie týkajúca sa výkladu a uplatnenia dvoch podmienok uvedených v bode 77 vyššie portugalskými orgánmi bola dôvodná.

79

Komisia sa preto nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď v odôvodnení 178 napadnutého rozhodnutia uviedla, že daňové kontroly vykonané portugalskými orgánmi u príjemcov režimu III, ako aj údaje získané v rámci týchto kontrol, neumožnili účinne overiť dodržiavanie podmienok režimu III týkajúcich sa pôvodu zisku, na ktorý sa uplatňovalo zníženie DPPO, a vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM, keďže uvedené orgány vykladali alebo uplatňovali uvedené podmienky prístupu do režimu III v rozpore s rozhodnutiami z rokov 2007 a 2013.

80

Vzhľadom na vyššie uvedené Komisia správne konštatovala, že režim III, ako bol vykonaný, nespĺňal viaceré podmienky vyžadované rozhodnutiami z rokov 2007 a 2013.

81

Svojím druhým žalobným dôvodom žalobkyne vytýkajú Komisii, že v napadnutom rozhodnutí nepreskúmala zlučiteľnosť dotknutej schémy pomoci priamo a výlučne z hľadiska článku 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ, ale vo svojej analýze zohľadnila požiadavky a podmienky, ktoré boli zavedené usmerneniami z roku 2007. Okrem toho sa žalobkyne domnievajú, že odôvodnenia 191 až 198 napadnutého rozhodnutia, v ktorých Komisia konštatuje nezlučiteľnosť režimu III, ako bol vykonaný, sú založené na nesprávnom výklade usmernení z roku 2007 a okrem toho sú v rozpore so Zmluvou o FEÚ, a najmä s jej článkom 107 ods. 3 písm. a), ktorý podmieňuje zlučiteľnosť regionálnej pomoci určenej na podporu rozvoja najvzdialenejších regiónov len tým, že táto pomoc má byť určená na podporu rozvoja uvedených regiónov vzhľadom na ich štrukturálnu, hospodársku a sociálnu situáciu, pričom nevyžaduje, aby bola pomoc nevyhnutná na vyrovnanie vnútorných nevýhod týchto regiónov.

84

Komisia túto argumentáciu spochybňuje.

85

Treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že v rámci posúdenia zlučiteľnosti opatrení pomoci s vnútorným trhom podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ má Komisia širokú mieru voľnej úvahy, ktorej uplatnenie zahŕňa komplexné hodnotenie hospodárskeho a sociálneho charakteru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2019, Bayerische Motoren Werke a Freistaat Sachsen/Komisia, C‑654/17 P , EU:C:2019:634 , body 79 a 80 a citovanú judikatúru).

86

V prejednávanej veci, ako bolo konštatované v odôvodnení 190 napadnutého rozhodnutia, sa Portugalská republika neodvolávala na výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali priame uplatnenie článku 107 ods. 3 ZFEÚ na účely posúdenia zlučiteľnosti režimu III, ako bol vykonaný. Okrem toho je nesporné, že režim III ako regionálna prevádzková pomoc patrí do pôsobnosti usmernení z roku 2007, takže v súlade s judikatúrou citovanou v bode 87 vyššie bola Komisia povinná riadiť sa týmito usmerneniami v rámci posudzovania zlučiteľnosti režimu III, ako bol vykonaný.

90

Komisia sa teda nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď v napadnutom rozhodnutí preskúmala režim III, ako bol vykonaný, z hľadiska usmernení z roku 2007, a nie priamo a výlučne na základe článku 107 ods. 3 ZFEÚ, pričom toto preskúmanie navyše vykonala v odôvodneniach 188 až 198 napadnutého rozhodnutia.

91

Okrem toho sa nezdá, že by Komisia v rámci preskúmania zlučiteľnosti režimu III, ako bol vykonaný, v odôvodneniach 181 až 207 napadnutého rozhodnutia, porušila právnu úpravu Únie v oblasti národnej regionálnej pomoci, najmä usmernenia z roku 2007 alebo článok 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ.

92

Takýto záver nemožno spochybniť tvrdením žalobkýň, podľa ktorého článok 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ podmieňuje zlučiteľnosť regionálnej pomoci určenej pre najvzdialenejšie regióny len tým, že táto pomoc je určená na podporu rozvoja uvedených regiónov, bez toho, aby sa vyžadovalo, aby bola potrebná na kompenzáciu vnútorných nevýhod týchto regiónov.

96

Je síce pravda, že článok 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ výslovne neuvádza, že pomoc pre najvzdialenejšie regióny musí byť nevyhnutná na kompenzáciu vnútorných nevýhod týchto regiónov, nič to však nemení na tom, že konštatovanie zlučiteľnosti štátnej pomoci s vnútorným trhom – najmä pomoci poskytnutej na základe článku 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ – vo svojej podstate predpokladá, že táto pomoc bude spĺňať najmä všeobecnú požiadavku nevyhnutnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. septembra 1980, Philip Morris Holland/Komisia, 730/79 , EU:C:1980:209 , bod 17 ; z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17 , EU:C:2019:172 , bod 78 , a z 12. júla 2018, Rakúsko/Komisia, T‑356/15 , EU:T:2018:439 , bod 370 ).

97

Komisia však v odôvodneniach 191 až 198 napadnutého rozhodnutia správne konštatovala, že režim III, ako bol vykonaný, sa neuplatňoval so zámerom boja proti štrukturálnym ťažkostiam, ktorým mohli podniky skutočne čeliť v rámci svojej činnosti na Madeire, a preto nebol ani vhodný, ani primeraný vo vzťahu k cieľu spoločného záujmu, ktorým bol regionálny rozvoj tejto oblasti.

98

Na druhej strane táto judikatúra nemôže, ako to v podstate naznačujú žalobkyne, prinútiť Komisiu, ktorá má v úmysle vyhlásiť pomoc za nezlučiteľnú, a teda zakázať dotknutému členskému štátu jej vyplatenie, aby vyhlásila túto pomoc za zlučiteľnú, a teda schválila jej vyplatenie, z dôvodu, že prípadné rozhodnutie o nezlučiteľnosti by malo obmedzujúce účinky na podniky, ktoré túto pomoc dostávajú, tým, že by zabránilo jej vyplateniu, alebo tým, že by požadovalo jej vymáhanie.

102

V opačnom prípade by bol zákaz nezlučiteľnej štátnej pomoci znemožnený zásadami voľného pohybu občanov a pracovníkov, slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb, a to aj napriek tomu, že ustanovenia Zmluvy o FEÚ v oblasti hospodárskej súťaže, a osobitne ustanovenia týkajúce sa štátnej pomoci, majú zásadnú povahu a sú vyjadrením jednej zo základných úloh zverených Únii (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. novembra 2011, Komisia/Taliansko, C‑496/09 , EU:C:2011:740 , bod 60 ).

103

Žalobkyne sa preto nemôžu účinne odvolávať na zásady voľného pohybu občanov a pracovníkov, slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb proti napadnutému rozhodnutiu, ktoré na základe článku 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ konštatuje nezlučiteľnosť režimu III, ako bol zavedený, a nariaďuje vymáhanie pomoci.

104

Napokon pokiaľ ide o alternatívnu schému pomoci navrhnutú žalobkyňami, založenú na „odstupňovaní primeranosti výšky pomoci v prípadoch, keď sa činnosť generujúca príjmy vykonáva v odlišnej geografickej oblasti“, treba uviesť, že podľa judikatúry Komisia nie je povinná sa abstraktne vysloviť ku všetkým možným zamýšľaným alternatívnym opatreniam, pretože hoci dotknutý členský štát musí podrobne uviesť dôvody, ktoré viedli k prijatiu dotknutej schémy pomoci, najmä pokiaľ ide o stanovené podmienky oprávnenosti, nie je povinný pozitívne preukázať, že žiadne iné opatrenie, ktoré by bolo možné si predstaviť a ktoré je v podstate hypotetické, by nemohlo umožniť zabezpečiť sledovaný cieľ lepšie. Ak uvedený členský štát takúto povinnosť nemá, žalobkyne nemôžu dôvodne požadovať, aby Všeobecný súd uložil Komisii povinnosť, aby nahradila vnútroštátne orgány pri tejto úlohe normatívneho prieskumu s cieľom preskúmať akékoľvek alternatívne opatrenie, ktoré prichádza do úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. mája 2019, Scor/Komisia, T‑135/17 , neuverejnený, EU:T:2019:287 , bod 94 a citovanú judikatúru).

107

Vzhľadom na uvedené je potrebné druhý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

O treťom a štvrtom žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti príkazu na vymáhanie pomoci uvedeného v článku 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia

108

Svojím tretím a štvrtým žalobným dôvodom, ktoré boli uvedené subsidiárne a treba ich preskúmať spoločne, žalobkyne spochybňujú zákonnosť príkazu na vymáhanie uvedeného v článku 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia.

Komisia túto argumentáciu spochybňuje.

112

Pokiaľ ide o všeobecnú zásadu ochrany legitímnej dôvery, treba pripomenúť, že právo dovolávať sa tejto zásady predpokladá, že príslušné orgány Únie poskytnú dotknutej osobe presné, bezpodmienečné a zhodujúce sa záruky pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov (pozri rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17 , EU:C:2019:172 , bod 97 a citovanú judikatúru).

113

Navyše v oblasti štátnej pomoci z ustálenej judikatúry vyplýva, že vzhľadom na imperatívnu povahu kontroly tohto typu pomoci vykonávanej Komisiou na základe článku 108 ZFEÚ po prvé podniky prijímajúce pomoc môžu mať legitímnu dôveru v jej oprávnenosť v zásade len vtedy, ak sa poskytla v súlade s postupom stanoveným v uvedenom článku, a po druhé starostlivý hospodársky subjekt musí byť za normálnych okolností schopný ubezpečiť sa, že uvedený postup bol dodržaný (pozri rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17 , EU:C:2019:172 , bod 98 a citovanú judikatúru).

114

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého nebolo možné pochopiť, že zníženie DPPO stanovené týmto režimom záviselo od reštriktívneho výkladu podmienok týkajúcich sa na jednej strane pôvodu ziskov, na ktoré sa uplatnilo zníženie DPPO, a na druhej strane vytvorenia alebo zachovania pracovných miest v ARM, teda podmienok zavedených režimom II, treba zopakovať konštatovanie uvedené v bode 47 vyššie, podľa ktorého tak znenie rozhodnutí z rokov 2007 a 2013, ako aj kontext, do ktorého patria, ale aj ciele sledované právnou úpravou uplatniteľnou na regionálnu pomoc, neponechávajú priestor na pochybnosti, pokiaľ ide o výklad podmienky týkajúcej sa pôvodu ziskov, na ktoré sa uplatnilo zníženie DPPO.

118

121

Komisia túto argumentáciu spochybňuje.

122

Pokiaľ ide o zásadu právnej istoty, ktorá sa líši od zásady ochrany legitímnej dôvery (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia, C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P , EU:C:2023:60 , bod 83 ), treba uviesť, že v oblasti štátnej pomoci sa tvrdenia, ktorých cieľom je namietať proti povinnosti vymáhania na základe zásady právnej istoty, prijímajú len za úplne výnimočných okolností [pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. apríla 2008, Komisia/Salzgitter, C‑408/04 P , EU:C:2008:236 , bod 106 , a z 21. septembra 2022, Portugalsko/Komisia (Slobodné pásmo Madeira), T‑95/21 , EU:T:2022:567 , bod 204 ].

123

V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že je potrebné preskúmať súbor skutočností s cieľom zistiť, či došlo k porušeniu zásady právnej istoty, najmä nejasnosť uplatniteľného právneho režimu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. októbra 2010, Nuova Agricast a Cofra/Komisia, C‑67/09 P , EU:C:2010:607 , bod 77 ) alebo dlhodobú nečinnosť Komisie bez odôvodnenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. novembra 1987, RSV/Komisia, 223/85 , EU:C:1987:502 , body 14 a 15 , a z 22. apríla 2008, Komisia/Salzgitter, C‑408/04 P , EU:C:2008:236 , body 106 a 107 ).

127

V súlade s článkom 13 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 a článkom 15 ods. 2 nariadenia 2015/1589 totiž Komisia predovšetkým nebola viazaná takými osobitnými lehotami, ako sú lehoty stanovené v kapitole II týchto nariadení, ktorá sa týka konania o oznámenej pomoci (pozri v tomto zmysle uznesenie z 20. januára 2021, KC/Komisia, T‑580/20 , neuverejnené, EU:T:2021:14 , bod 26 ).

128

Ďalej pokiaľ ide o dohľad týkajúci sa schválených pomocí alebo schém pomoci, ako je to v prejednávanej veci, nemožno dospieť k záveru, že Komisia mala preukázať osobitnú starostlivosť, keďže zásada lojálnej spolupráce uvedená v článku 4 ods. 3 ZEÚ ukladá členským štátom povinnosť prijať všetky opatrenia vhodné na zabezpečenie pôsobnosti a účinnosti práva Únie.

129

V oblasti štátnej pomoci to predovšetkým znamená, že tieto štáty musia dbať na to, aby neposkytovali pomoc alebo schémy pomoci v rozpore s rozhodnutiami o predchádzajúcom schválení, najmä ak Komisia a dotknutý členský štát na začiatku chápu podmienky vykonania tejto pomoci alebo týchto schém pomoci rovnako, ako to bolo konštatované v bodoch 38 a 39 vyššie.

133

Ani v súhrne nemožno považovať obdobia pred rozhodnutím o začatí formálneho vyšetrovacieho konania, ako aj po ňom, za neprimerané, keďže žalobkyne, rovnako ako všetky podniky, ktoré boli príjemcami pomoci z režimu III, ako bol vykonaný, boli riadne informované najneskôr 15. marca 2019 o rozhodnutí o začatí formálneho vyšetrovacieho konania prostredníctvom jeho uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie a o rizikách vymáhania, ktoré sa na ne vzťahovali.

134

Preto nemožno konštatovať nijaké porušenie zásady právnej istoty. Druhú časť preto treba zamietnuť.

O tretej časti založenej na použití zjavne neprimeranej metódy, pokiaľ ide o výpočet sumy pomoci, ktorá sa má vymáhať

135

Hoci sa teda v rozhodnutiach z rokov 2007 a 2013 nevyžaduje uplatnenie osobitnej metódy výpočtu počtu pracovných miest vytvorených alebo zachovaných v ARM každým príjemcom, je pravda, že tieto rozhodnutia vyžadovali použitie objektívnej metódy, ktorá by umožnila overiť reálnosť a trvalosť pracovných miest deklarovaných príjemcami režimu III.

139

Keďže však metóda použitá portugalskými orgánmi (pozri body 63 až 65 vyššie) zjavne nespĺňala túto podmienku a tieto orgány nenavrhli inú objektívnu metódu umožňujúcu overiť existenciu a trvalosť pracovných miest deklarovaných príjemcami výlučne na účely vymáhania pomoci poskytnutej na základe režimu III, ako bol vykonaný, Komisia v odôvodnení 216 napadnutého rozhodnutia vyžadovala, aby výpočet sumy pomoci, ktorá sa má vymáhať, bol vykonaný v súlade s metódou RPJ.

140

Za týchto okolností nemožno považovať za neprimerané požadovať použitie takejto metódy, čo je len súčasťou povinnosti Komisie poskytnúť dotknutému členskému štátu informácie umožňujúce, aby sám bez nadmerných ťažkostí určil výšku pomoci, ktorá sa má vrátiť.

141

144

Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je potrebné uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

rozhodol takto:

1.

Martín y Pérez de Nanclares

Stancu

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. novembra 2024.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: portugalčina.