T-766/22

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie , v zastúpení: M. Bauer a I. Demoulin, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora),

v zložení: predsedníčka komory O. Porchia, sudcovia M. Jaeger, L. Madise (spravodajca), P. Nihoul a S. Verschuur,

Žalobkyňa, pani Maria Canel Ferreiro, vo svojej žalobe založenej na článku 270 ZFEÚ navrhuje zrušenie po prvé „administratívneho vyšetrovania EN‑2101“ (ďalej len „administratívne vyšetrovanie“) a správy Rady Európskej únie z uvedeného administratívneho vyšetrovania z 28. mája 2021 (ďalej len „vyšetrovacia správa“), po druhé rozhodnutia Rady z 25. novembra 2021, ktorým jej bol uložený disciplinárny postih pokarhanie (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) a po tretie rozhodnutia z 1. septembra 2022 o zamietnutí jej sťažnosti (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“).

Okolnosti predchádzajúce sporu

2

Žalobkyňa bola prijatá do zamestnania ako úradníčka v Európskej komisii v roku 2006. Dňa 1. septembra 2013 bola preložená do Rady, kde bola pridelená do kancelárie právnej služby.

3

Od 1. apríla 2019 do 15. júna 2021 zastávala žalobkyňa pracovné miesto vo funkčnej skupine AST ako kontrolór na oddelení pre rozpočet a financie v rámci služby zdravotnej a sociálnej starostlivosti v Rade.

7

Dňa 13. marca 2021 po tom, čo pani A vyzvala žalobkyňu, aby odvolala obvinenia z obťažovania obsiahnuté v emaile z 23. februára 2021, jej žalobkyňa zaslala nový e-mail:, v ktorom spochybňovala pravdivosť vyjadrení, ktoré A uviedla vo svojej správe vedúceho zamestnanca, ako aj jej manažérske schopnosti.

8

Dňa 23. marca 2021 pán C ako menovací orgán (ďalej len „MO“) poveril oddelenie právnych poradcov administratívy vykonaním administratívneho vyšetrovania týkajúceho sa žalobkyne, ktoré malo preukázať, či:

–

pri organizovaní svojej riadnej dovolenky za kalendárny rok 2020 nesplnila svoje služobné povinnosti, najmä povinnosti formulované v článkoch 12 a 60 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“), ako aj svoje povinnosti podľa rozhodnutia generálneho tajomníka Rady č. 1/2014 z 1. januára 2014, ktorým sa stanovujú pravidlá uplatňovania ustanovení služobného poriadku v súvislosti s dovolenkou a pracovným voľnom pre úradníkov v aktívnom služobnom pomere na Generálnom sekretariáte Rady,

11

Dňa 26. apríla 2021 zaslali vyšetrovatelia žalobkyni dve písomné otázky, v ktorých ju vyzvali, aby sa vyjadrila k dvom vetám, ktoré boli prevzaté z jej emailu z 23. februára 2021 a z jej emailu z 13. marca 2021, oboch zaslaných pani A, ktoré obsahovali obvinenia z obťažovania. Emailom z toho istého dňa žalobkyňa spresnila, že v tejto súvislosti už uviedla svoje stanovisko a nemá čo dodať k svojim predchádzajúcim vysvetleniam.

12

Po zhromaždení výpovedí od svedkov vyšetrovatelia 5. mája 2021 zaslali žalobkyni časť návrhu vyšetrovacej správy nazvanú „Skutkový stav a okolnosti“. Keďže vyšetrovatelia nedostali od žalobkyne v stanovenej lehote žiadne pripomienky, správou z 25. mája 2021 ju informovali o tom, že záverečná správa bude odovzdaná menovaciemu orgánu na prijatie rozhodnutia.

13

Internou správou z 28. mája 2021 vyšetrovatelia zaslali pánovi C vyšetrovaciu správu, v ktorej dospeli k záveru, po prvé, že žalobkyňa pri organizovaní svojej riadnej dovolenky za kalendárny rok 2020 neporušila žiadne ustanovenie služobného poriadku, a po druhé, že „vzhľadom na dotknuté konanie, a predovšetkým komunikáciu [žalobkyne] voči pani [A] v emailoch v roku 2021, [žalobkyňa] porušila – prinajmenšom – články 12 a 21 služobného poriadku“.

17

Dňa 2. mája 2022 podala žalobkyňa sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 poriadku proti napadnutému rozhodnutiu.

18

Dňa 1. septembra 2022 prijal MO rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti.

Návrhy účastníkov konania

19

„zrušil administratívne vyšetrovanie a vyšetrovaciu správu“,

–

uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

20

Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

Rada namieta neprípustnosť návrhov na zrušenie v rozsahu, v akom smerujú proti administratívnemu vyšetrovaniu a vyšetrovacej správe.

22

Treba pripomenúť, že ujmu spôsobujú iba opatrenia so záväznými právnymi účinkami, ktoré sa môžu priamo a bezprostredne dotknúť záujmov žalobcu tým, že podstatným spôsobom menia jeho právne postavenie. Keď ide o akty alebo rozhodnutia, ktoré sú vypracované v niekoľkých štádiách, najmä na záver interného konania, napadnúť možno v zásade len opatrenia, ktoré s konečnou platnosťou vyjadrujú stanovisko administratívy na konci tohto konania, s vylúčením predbežných opatrení, ktorých účelom je príprava konečného rozhodnutia. Prípravné akty predchádzajúce prijatiu rozhodnutia nespôsobujú ujmu a žalobca môže uplatniť vady predchádzajúcich aktov len v žalobe proti rozhodnutiu prijatému na konci konania, s ktorým tieto akty úzko súvisia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. februára 2022, LU/EIB, T‑536/20 , neuverejnený, EU:T:2022:40 , body 37 až 39 a citovanú judikatúru).

23

V tomto prípade malo administratívne vyšetrovanie overiť, či došlo k nesplneniu povinností vyplývajúcich úradníkom zo služobného poriadku. Správa o ukončení vyšetrovania obsahuje v tejto súvislosti iba odporúčanie pre MO týkajúce sa záverov, ktoré treba vyvodiť z vyšetrovania. Tak administratívne vyšetrovanie, ako aj vyšetrovacia správa teda predstavujú predbežné opatrenia, ktoré neprejudikujú konečné stanovisko menovacieho orgánu, ako to okrem toho jasne vyplýva z článku 6 ods. 1 rozhodnutia č. 73/2006 o vedení administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnej komisii na Generálnom sekretariáte Rady, prijatého podľa disciplinárnej úpravy obsiahnutej v článku 86 služobného poriadku, ako aj pravidiel a postupov stanovených v prílohe IX služobného poriadku. Ani administratívne vyšetrovanie, ani vyšetrovaciu správu preto nemožno považovať za akty spôsobujúce žalobkyni ujmu.

26

V rámci prvého žalobného dôvodu, ktorý má dve časti, žalobkyňa tvrdí, že vyšetrovatelia prekročili poverenie, ktoré im udelil MO, a okrem toho neboli voči nej objektívni a nestranní.

27

Druhý žalobný dôvod je založený na protiprávnosti, ku ktorej došlo pri prijatí rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti.

28

Prostredníctvom svojho tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že došlo k porušeniu jej práva na obhajobu.

–

po tretie napadnuté rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie uvádzajúce, čo bolo „ohováraním“ odporujúcim článku 12 služobného poriadku,

–

po štvrté v každom prípade porušenie článku 12 služobného poriadku nie je preukázané.

30

V tomto prípade treba uviesť, že druhý žalobný dôvod uvádzaný žalobkyňou sa týka konkrétne protiprávnosti konania o sťažnosti, ako je nedostatok právomoci orgánu, ktorý prijal rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti na prijatie takého rozhodnutia a porušenie zásady nestrannosti z dôvodu, že rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti prijal orgán, ktorý prijal napadnuté rozhodnutie.

33

Prvý, tretí a štvrtý žalobný dôvod smerujú tak proti napadnutému rozhodnutiu, ako aj proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti. Pri preskúmaní návrhov na zrušenie v rozsahu, v akom sa zakladajú na týchto žalobných dôvodoch, treba vychádzať zo zásady, podľa ktorej žaloba, hoci formálne smeruje proti zamietnutiu sťažnosti, má za následok, že súdu je na preskúmanie predložený akt spôsobujúci ujmu, proti ktorému bola sťažnosť podaná, s výnimkou prípadu, keď má zamietnutie sťažnosti iný dosah ako akt, proti ktorému bola táto sťažnosť podaná (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 2020, WH/EUIPO, T‑138/19 , EU:T:2020:316 , bod 33 a citovanú judikatúru). Zamietnutie sťažnosti nemusí s prihliadnutím na svoj obsah iba potvrdzovať akt napadnutý žalobcom, najmä keď administratíva opätovne preskúma jeho situáciu na základe nových právnych alebo skutkových okolností alebo keď zmení alebo doplní pôvodné rozhodnutie. V týchto prípadoch predstavuje zamietnutie sťažnosti akt podliehajúci preskúmaniu súdu, ktorý ho zohľadní pri posúdení zákonnosti napadnutého aktu alebo ho dokonca bude považovať za akt spôsobujúci ujmu, ktorý nahradil napadnutý akt (pozri rozsudky z 10. októbra 2019, Colombani/ESVČ, T‑372/18 , neuverejnený, EU:T:2019:734 , bod 19 a citovanú judikatúru, a z 8. júla 2020, WH/EUIPO, T‑138/19 , neuverejnený, EU:T:2020:316 , bod 35 a citovanú judikatúru).

34

V tomto prípade rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti vecne potvrdzuje napadnuté rozhodnutie, pričom nemení jeho zmysel ani dosah, ani opätovne nepreskúmava situáciu žalobkyne s prihliadnutím na nové právne alebo skutkové okolnosti.

37

Žalobkyňa tvrdí, že pán C, generálny riaditeľ pre organizačný rozvoj a služby Generálneho sekretariátu Rady, nemal právomoc na prijatie rozhodnutia o zamietnutí jej sťažnosti. V tejto súvislosti uvádza jednak to, že z článku 1 písm. f) rozhodnutia generálneho tajomníka Rady č. 16/2017 o delegovaní právomoci na prijímanie rozhodnutí a podpisovanie pri uplatňovaní služobného poriadku a podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov vyplýva, že rozhodnutia prijaté podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku boli vylúčené z rozsahu rozhodovacej právomoci, ktorú generálny tajomník delegoval na generálneho riaditeľa pre administratívu, teraz nazývaného generálny riaditeľ pre organizačný rozvoj a služby Rady.

38

Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že nie je preukázané, že v deň podania jej sťažnosti, teda 2. mája 2022, už bolo účinné rozhodnutie generálneho tajomníka Rady č. 23/22, ktorým sa mení rozhodnutie č. 16/2017 a ktorým bola v záujme zabezpečenia kontinuity v prípade uvoľnenia miesta generálneho tajomníka delegovaná na generálneho riaditeľa pre organizačný rozvoj a služby Rady právomoc prijímať okrem iného rozhodnutia podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

39

Rada spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

43

Pred odchodom z funkcie však generálny tajomník Rady, pán D, prijal rozhodnutie č. 23/22, ktoré zmenilo rozhodnutie č. 16/2017 tým, že do neho vložilo článok 1a, ktorý stanovuje, že „v prípade uvoľnenia miesta generálneho tajomníka sú až do nástupu do funkcie generálneho tajomníka vymenovaného v súlade s článkom 240 ods. 2 [ZFEÚ] všetky právomoci zverené generálnemu tajomníkovi rozhodnutím [č.] 2017/262… delegované na generálneho riaditeľa pre organizačný rozvoj a služby, s výnimkou právomocí upravených v článku 1 ods. 1 [písm.] g)…“. Treba spresniť, že právomoci upravené v uvedenom článku 1 ods. 1 písm. g) rozhodnutia č. 16/2017, ktoré sú vylúčené z právomocí delegovaných na generálneho riaditeľa pre organizačný rozvoj a služby, sa týkali prijímania rozhodnutí o „preradení a preložení v záujme služby uvedených v článku 2 v rámci iných generálnych riaditeľstiev než je generálne riaditeľstvo pre administratívu“.

44

Rozhodnutie č. 23/22 tak zmenilo rozsah rozhodovacích právomocí, ktoré generálny tajomník delegoval na riaditeľa pre organizačný rozvoj a služby tým, že na neho vo výnimočnej situácii uvoľnenia miesta generálneho tajomníka delegovalo takmer všetky jeho právomoci, vrátane právomoci na prijatie rozhodnutí podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

45

V súlade so svojím článkom 2 malo rozhodnutie č. 23/22 nadobudnúť účinnosť dňom svojho podpisu.

49

Treba pripomenúť, že žalobkyňa podala svoju sťažnosť 2. mája 2022 a že MO ju zamietol 1. septembra 2022.

50

Z toho vyplýva, že v čase prijatia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti už bolo účinné rozhodnutie č. 23/22 a že v dôsledku toho rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti patrilo do právomoci pána C ako generálneho riaditeľa pre organizačný rozvoj a služby.

51

Treba preto zamietnuť prvú časť druhého žalobného dôvodu ako nedôvodnú.

Treba pripomenúť, že právo každého, aby inštitúcie Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, zaručené článkom 41 ods. 1 Charty, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie a že podľa judikatúry zásada riadnej správy vecí verejných znamená okrem iného povinnosť príslušnej inštitúcie preskúmať starostlivo a nestranne všetky relevantné okolnosti daného prípadu (pozri rozsudok z 19. októbra 2022, JS/SRB, T‑270/20 , neuverejnený, EU:T:2022:651 , bod 145 a citovanú judikatúru).

55

Článok 90 ods. 2 služobného poriadku stanovuje, že každá osoba, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok, môže predložiť menovaciemu orgánu sťažnosť proti aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu, ak uvedený orgán prijal rozhodnutie alebo ak neprijal opatrenie predpísané služobným poriadkom.

56

Na jednej strane treba rovnako ako Rada uviesť, že článok 90 ods. 2 služobného poriadku nijako nevyžaduje, aby iný orgán než MO, ktorý prijal akt spôsobujúci ujmu, rozhodoval o sťažnosti podanej proti tomuto aktu. Naproti tomu z neho vyplýva, že normotvorca Únie počítal so situáciou, v ktorej ten istý orgán prijme rozhodnutie spôsobujúce úradníkovi ujmu a potom rozhodne o sťažnosti, ktorá bola proti nemu podaná.

57

59

Z uvedeného vyplýva, že hoci v tomto prípade vzhľadom na povahu konania o sťažnosti sťažnosť nepreskúmal kolektívny orgán, nemožno dospieť k záveru o porušení článku 41 ods. 1 Charty iba preto, že rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti prijala v súlade s pravidlami vnútornej organizácie Rady tá istá osoba, ktorá prijala rozhodnutie, ktoré bolo predmetom tejto sťažnosti. Okrem toho žalobkyňa netvrdila, že existujú okolnosti, ktoré mohli ohroziť nestrannosť osoby, ktorá rozhodla o sťažnosti.

60

Z toho vyplýva, že treba zamietnuť druhú časť druhého žalobného dôvodu a v dôsledku toho druhý žalobný dôvod v celom rozsahu, ako aj návrhy na zrušenie, ktoré na základe tohto žalobného dôvodu smerujú proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti.

O štvrtom žalobnom dôvode zohľadňovanom v jeho prvej a tretej časti, ktoré sa týkajú porušenia povinnosti odôvodnenia

61

64

V tomto prípade MO v prvom odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatuje, že „podľa záverov [administratívneho vyšetrovania] [žalobkyňa] svojím konaním, a predovšetkým svojou komunikáciou voči pani [A] prostredníctvom elektronickej pošty v roku 2021, porušila prinajmenšom články 12 a 21 služobného poriadku“.

65

V tejto súvislosti treba uviesť, že opis skutkov, z ktorých MO obviňoval žalobkyňu, je iba čiastočným prevzatím bodu 105 vyšetrovacej správy, uvedeného v jej časti „Definitívne závery“. Tento bod je však iba stručným zhrnutím úvah vyšetrovateľov uvedených v predchádzajúcich častiach vyšetrovacej správy. Vyššie uvedený úryvok, vytrhnutý z kontextu, nemôže presne odhaľovať skutky, z ktorých je žalobkyňa obvinená.

66

Jednak totiž všeobecný odkaz na „komunikáciu… prostredníctvom elektronickej pošty v roku 2021“, ktorý nie je sprevádzaný žiadnym vysvetlením týkajúcim sa obsahu tejto komunikácie, neumožňuje pochopiť, ktoré slová žalobkyne voči pani A považoval MO za porušenie článku 12 alebo článku 21 služobného poriadku. Okrem toho použitie výrazu „predovšetkým“ naznačuje, že napadnuté rozhodnutie ukladá žalobkyni disciplinárny postih za iné správanie než iba za elektronickú komunikáciu voči pani A v roku 2021 bez toho, aby boli v tejto súvislosti uvedené ďalšie podrobnosti.

70

Treba uviesť, že v bode 36 vyšetrovacej správy vyšetrovatelia vysvetľujú, že „tón, obsah, forma a povaha komunikácie [žalobkyne] s [pani A] boli často nevhodné“ a citujú úryvok z emailu z 23. februára 2021 (zaslaného o 14.31) a úryvok z emailu z 13. marca 2021 (zaslaného o 11.49).

71

Okrem toho v bodoch 37 a 38 vyšetrovacej správy vyšetrovatelia vysvetľujú, že sa domnievajú, že žalobkyňa vzniesla voči pani A závažné obvinenia z obťažovania a že takéto obvinenia, ak sú neopodstatnené, by mohli viesť k disciplinárnym postihom v súlade s článkom 3 ods. 4 rozhodnutia generálneho tajomníka 15/2015 o psychickom a sexuálnom obťažovaní v práci na Generálnom sekretariáte Rady.

72

Pokiaľ ide o porušenie článku 12 služobného poriadku, z bodu 91 vyšetrovacej správy vyplýva, že spôsob, akým žalobkyňa komunikovala so svojou nadriadenou v roku 2021, sa považoval za „nezdvorilý, urážlivý a ponižujúci“, „hraničiaci s neposlušnosťou“, a teda za porušenie uvedeného článku 12.

76

Treba uviesť, že z bodu 105 vyšetrovacej správy, uvedeného v časti „Definitívne závery“, vyplýva, že „vzhľadom na dotknuté konanie, a predovšetkým komunikáciu [žalobkyne] voči pani [A] v emailoch v roku 2021, vyšetrovatelia dochádzajú k záveru, že [žalobkyňa] porušila – prinajmenšom – články 12 a 21 služobného poriadku“. Rovnako ako napadnuté rozhodnutie teda aj definitívne závery vyšetrovacej správy naznačujú, že správanie vytýkané žalobkyni ako porušenie uvedených ustanovení služobného poriadku naozaj zahŕňa aj iné konanie než iba komunikáciu žalobkyne voči pani A prostredníctvom elektronickej pošty v roku 2021. Výklad vyšetrovacej správy ako celku však zároveň neumožňuje pochopiť, v čom spočívajú „tieto iné konania“, než je emailová komunikácia uvedená v bode 105 uvedenej správy, ktoré sú podľa definitívnych záverov vyšetrovacej správy vytýkané žalobkyni ako porušenie jej služobných povinností.

77

Treba uviesť, že podľa samotného znenia vyšetrovacej správy boli vyšetrovatelia poverení administratívnym vyšetrovaním, ktoré malo preukázať, „či [žalobkyňa] svojím správaním voči pani [A] prostredníctvom elektronickej komunikácie v roku 2021 porušila svoje povinnosti podľa služobného poriadku“ (body 1, 8 a 75 vyšetrovacej správy). V tejto súvislosti bolo v bode 36 tejto vyšetrovacej správy zdôraznené, že „poverenie sa týka iba osoby [pani A] a iba: [i] roku 2021 (a nie roku 2020); a [ii] emailovej komunikácie“. Správa zároveň viackrát odkazuje na agresívny postoj a konanie žalobkyne voči ostatným kolegom, ako aj na iné správanie žalobkyne voči pani A, než sú emaily v roku 2021.

81

Z bodov 59 a 60 vyšetrovacej správy vyplýva, že vyšetrovatelia sa „z titulu svojho poverenia“ domnievali, že mohli posúdiť správania uvedené najmä v bode 79 vyššie. Je pravda, že konštatovania vyslovené v rôznych bodoch vyšetrovacej správy, týkajúce sa rozsahu poverenia, možno ako také s prihliadnutím na body 39 a 88 uvedenej správy vysvetliť tak, že vyjadrujú stanovisko, podľa ktorého skutočnosť, že poverenie bolo obmedzené na emailovú komunikáciu žalobkyne s pani A v roku 2021 nebránila vyšetrovateľom, aby sa zaoberali aj iným konaním a komunikáciou žalobkyne, aby správne posúdili obsah daných emailov. Rozpor medzi takto definovaným obmedzením poverenia na jednej strane a definitívnymi závermi správy, výslovne uvedenými v bode 76 vyššie na druhej strane, však ponecháva neistotu, pokiaľ ide o určenie konaní uvedených v definitívnych záveroch tejto správy a následne sankcionovaných napadnutým rozhodnutím. Napadnuté rozhodnutie tak neumožňuje jasne rozlíšiť medzi sankcionovaným správaním a skutočnosťami, ktoré boli zohľadnené ako súčasť kontextu.

82

Pokiaľ ide o porušenie článku 21 služobného poriadku, je pravda, že bod 97 vyšetrovacej správy, vykladaný spoločne s bodmi 59 a 64 uvedenej správy, odkazuje na správanie žalobkyne „voči ostatným v hierarchickom reťazci“ alebo na skutočnosť, že žalobkyňa „si dovolila narušiť normálne pracovné podmienky“ najmä tým, že odmietala „plniť niektoré úlohy“, že si pripisovala úlohu „šéfky“, ba dokonca reagovala „neúctivo“ na hodnotenia za roky 2019 a 2020. Tieto stručné a všeobecné formulácie však neumožňujú presne identifikovať, ktoré správanie mohlo predstavovať porušenie článku 21 služobného poriadku a z akých dôvodov.

Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rada v podstatnej časti nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi žalobkyne.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.

Rozhodnutie Rady Európskej únie z 25. novembra 2021, ktorým bolo pani Marii Canelovej Ferreirovej uložené pokarhanie, sa zrušuje.

Madise

Nihoul

Verschuur

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 29. mája 2024.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.