T-729/22

62022TO0729

UZNESENIE

VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata komora)

zo 17. októbra 2024 ( *1 )

„Žaloba o neplatnosť – Poľnohospodárstvo – Strategický plán spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) – Nariadenie (EÚ) 2021/2115 – Pravidlá podpory strategických plánov zostavených členskými štátmi v rámci SPP – Schválenie Komisie – Zmiešané alebo komplexné správne konanie – Právomoc Všeobecného súdu – Prípustnosť – Dodržanie lehoty na podanie žaloby – Nadobudnutie vedomosti o napadnutom akte – Aktívna legitimácia“

Vo veci T‑729/22,

Complejo Agrícola Las Lomas, SL , so sídlom v Madride (Španielsko), v zastúpení: J. Sedano Lorenzo, advokát,

tajomník: V. Di Bucci,

so zreteľom na písomnú časť konania,

vydal toto

Uznesenie

1

Žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyňa, spoločnosť Complejo Agrícola Las Lomas, SL, domáha zrušenia vykonávacieho rozhodnutia Komisie C(2022) 6017 final z 31. augusta 2022, ktorým sa schvaľuje strategický plán Španielska spadajúci do SPP na obdobie 2023 – 2027 v súvislosti so získaním podpory Únie financovanej z Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu a Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), v rozsahu, v akom bol týmto rozhodnutím schválený bod 3.4 španielskeho strategického plánu spadajúceho do Spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP), podľa ktorého maximálna výška základnej podpory príjmu na udržateľný rozvoj, ktorá sa má poskytnúť poľnohospodárovi podľa článku 21 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2021/2115 z 2. decembra 2021, ktorým sa stanovujú pravidlá podpory strategických plánov, ktoré majú zostaviť členské štáty v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky (strategické plány SPP) a ktoré sú financované z Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu (EPZF) a Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV), a ktorým sa zrušujú nariadenia (EÚ) č. 1305/2013 a (EÚ) č. 1307/2013 ( Ú. v. EÚ L 435, 2021, s. 1 ), nesmie presiahnuť sumu 200000 eur (ďalej len „sporné opatrenie“).

Dňa 31. marca 2022 Komisia v súlade s článkom 118 ods. 2 nariadenia 2021/2115 po posúdení návrhu SPSPP, ktorý zostavilo Španielske kráľovstvo (ďalej len „španielsky SPSPP“), predložila pripomienky a požiadala o dodatočné informácie.

5

Dňa 27. júla 2022 Španielske kráľovstvo poskytlo Komisii informácie, aby vyhovelo jej pripomienkam, a predložilo zrevidované znenie svojho návrhu SPSPP.

6

Dňa 31. augusta 2022 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, ktorým schválila navrhovaný španielsky SPSPP podľa článku 118 ods. 4 nariadenia 2021/2115.

Konanie a návrhy účastníkov konania

8

Žalobkyňa tiež žiada, aby Komisia predložila správu o postupe spracovania návrhu španielskeho SPSPP, ktorú má k dispozícii.

9

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 16. februára 2023 Komisia vzniesla podľa článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu námietku neprípustnosti, v ktorej navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zamietol žalobu ako neprípustnú,

Právny stav

12

Podľa článku 130 ods. 1 a 7 rokovacieho poriadku, ak žalovaný o to požiada formou samostatného podania, Všeobecný súd môže rozhodnúť o nepríslušnosti alebo neprípustnosti pred prejednaním veci samej.

13

Keďže Komisia v prejednávanej veci požiadala, aby sa rozhodlo o námietke neprípustnosti, a Všeobecný súd sa považuje za dostatočne oboznámený s touto vecou na základe písomností v spise, rozhodne bez ďalšieho konania.

14

17

Žalobkyňa uvádza, že v prípade neuverejnenia napadnutého rozhodnutia v Úradnom vestníku Európskej únie alebo jeho neoznámenia treba uplatniť kritérium o nadobudnutí vedomosti o akte v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ. Tvrdí, že sa o napadnutom rozhodnutí dozvedela až v polovici októbra 2022, keď navštívila internetovú stránku Ministerstva poľnohospodárstva, rybolovu a potravinárstva Španielska.

18

Podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ sa žaloba o neplatnosť musí podať do dvoch mesiacov od uverejnenia napadnutého aktu alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo, ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel. Zo samotného znenia toho ustanovenia vyplýva, že kritérium dňa, keď sa žalobca dozvedel o akte, ako začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby, má subsidiárny charakter vo vzťahu k zverejneniu a oznámeniu aktu (rozsudok z 10. marca 1998, Nemecko/Rada, C‑122/95 , EU:C:1998:94 , bod 35 ).

19

V súlade s článkom 60 rokovacieho poriadku sa táto lehota navyše predlžuje o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť.

23

Po druhé ani článok 118 nariadenia 2021/2115, ani nijaké iné ustanovenie tohto nariadenia neupravuje osobitný spôsob uverejnenia rozhodnutí o schválení SPSPP.

24

Po tretie je potrebné konštatovať, že – ako uvádza Komisia v odpovedi na otázku Všeobecného súdu – neexistuje ustálená prax tejto inštitúcie v oblasti uverejňovania takých rozhodnutí, akým je napadnuté rozhodnutie, ktorú by mohla žalobkyňa legitímne očakávať.

25

Keďže napadnuté rozhodnutie nebolo ani uverejnené, ani oznámené žalobkyni, lehota na podanie žaloby proti tomuto aktu začala teda plynúť vtedy, keď sa žalobkyňa o ňom dozvedela, ako to stanovuje článok 263 šiesty odsek ZFEÚ.

29

Za daných okolností treba pripomenúť, že dvojmesačná lehota stanovená v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ, ktorá v prípade, že nedošlo k uverejneniu alebo oznámeniu aktu, ktorý môže byť predmetom žaloby o neplatnosť, plynie odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel, je odlišná od primeranej lehoty, v ktorej môže tento účastník konania požiadať o poskytnutie úplného znenia tohto aktu, aby sa s ním plne oboznámil (pozri uznesenie z 19. novembra 2018, Landesbank Baden‑Württemberg/CRU, T‑14/17 , neuverejnené, EU:T:2018:812 , bod 36 a citovanú judikatúru).

30

Kritérium primeranej lehoty na vyžiadanie si aktu po tom, ako sa dotknutá osoba dozvedela o jeho existencii, nie je teda pevne stanovenou lehotou, ktorá by sa automaticky odvíjala od dĺžky lehoty na podanie žaloby o neplatnosť, ale závisí od okolností danej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2013, Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, C‑334/12 RX‑II , EU:C:2013:134 , body 32 až 34 ).

31

V tejto súvislosti treba poznamenať, že v niektorých veciach bolo rozhodnuté, že žiadosť o poskytnutie úplného znenia aktu podaná dva mesiace (pozri v tomto zmysle uznesenie z 5. marca 1993, Ferriere Acciaierie Sarde/Komisia, C‑102/92 , EU:C:1993:86 , bod 19 ), viac ako štyri mesiace (pozri v tomto zmysle uznesenia z 10. novembra 2011, Agapiou Joséphidès/Komisia a EACEA, C‑626/10 P , neuverejnené, EU:C:2011:726 , body 130 až 132 ; z 15. júla 1998, LPN a GEOTA/Komisia, T‑155/95 , EU:T:1998:167 , bod 44 , a z 19. novembra 2018, VR‑Bank Rhein‑Sieg/SRB, T‑42/17 , neuverejnené, EU:T:2018:813 , body 44 až 49 ) alebo viac ako šesť mesiacov (pozri v tomto zmysle uznesenie z 18. mája 2010, Abertis Infraestructuras/Komisia, T‑200/09 , neuverejnené, EU:T:2010:200 , bod 63 ) po tom, ako sa žalobca dozvedel o jeho existencii, prekračuje primeranú lehotu.

35

V každom prípade, aj keby sa žalobkyňa dozvedela o existencii napadnutého rozhodnutia 31. augusta alebo 8. septembra 2022, ako to tvrdí Komisia, jej údajná nečinnosť od týchto dátumov do polovice októbra 2022 trvala najviac približne jeden a pol mesiaca. Za okolností prejednávanej veci pritom nemožno dospieť k záveru, že takáto lehota prekračuje primeranú lehotu.

36

V prejednávanej veci je totiž potrebné zohľadniť aj okolnosť, že žaloba o neplatnosť bola podaná 22. novembra 2022, a preto ju možno považovať za oneskorenú iba vtedy, ak sa žalobkyňa dozvedela o obsahu napadnutého rozhodnutia pred 12. septembrom 2022.

37

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že je úlohou účastníka konania, ktorý sa dovoláva oneskorenosti žaloby vzhľadom na lehotu stanovenú najmä v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ, aby predložil dôkaz o dni, keď nastala skutočnosť rozhodujúca pre začatie plynutia lehoty (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia, T‑167/10 , neuverejnený, EU:T:2012:651 , bod 39 a citovanú judikatúru).

Komisia tvrdí, že žaloba je neprípustná z dôvodu, že nespĺňa podmienky stanovené v článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 76 písm. d) a e) rokovacieho poriadku. Hoci sa v žalobe uvádza, že jej cieľom je dosiahnuť čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia, podľa názoru Komisie je predmetom konania v skutočnosti zákonnosť sporného opatrenia. Návrhy žalobkyne teda nesmerujú k zrušeniu uvedeného rozhodnutia, ale k zrušeniu tohto opatrenia. V žalobných dôvodoch na zrušenie nie je napokon označená nijaká chyba alebo nezákonnosť, ku ktorej by došlo pri prijatí tohto rozhodnutia, ale uvádzajú sa pochybenia španielskych orgánov. Navyše žalobné dôvody uvedené v žalobe nie sú dostatočne jasné a obmedzujú sa na abstraktné a všeobecné odkazy na judikatúru bez toho, aby ju uplatnili na prejednávanú vec.

41

Žalobkyňa sa domnieva, že predmet konania je jasne označený a spočíva v spochybnení zákonnosti napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týmto rozhodnutím schvaľuje návrh španielskeho SPSPP. Usudzuje, že sporné opatrenie je súčasťou uvedeného rozhodnutia a že španielsky SPSPP nie je samostatným opatrením odlišným od tohto rozhodnutia. V tejto súvislosti odkazuje na právomoci Komisie podľa článku 118 nariadenia 2021/2115.

42

Podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatniteľného na konanie pred Všeobecným súdom podľa článku 53 prvého odseku toho istého Štatútu, ako aj podľa článku 76 písm. d) a e) rokovacieho poriadku musí žaloba obsahovať predmet konania, dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie uvedených dôvodov a návrhy žalobcu.

46

Navyše takto pochopila návrhy žalobkyne v námietke neprípustnosti aj Komisia. Hoci totiž žalobkyni vytýka, že si zamieňa napadnuté rozhodnutie so španielskym SPSPP, čo sú v skutočnosti dva odlišné akty, nič to nemení na tom, že ide o otázku, ktorá súvisí s pripísateľnosťou výhrad uvedených žalobkyňou Komisii, a nie s jasnosťou a presnosťou žaloby. Táto otázka pripísateľnosti pritom súvisí s dôvodom neprípustnosti založeným na nedostatku právomoci Všeobecného súdu preskúmať sporné opatrenie (pozri bod 14 vyššie).

47

Pokiaľ ide o žalobné dôvody a základné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa žaloba o neplatnosť zakladá, vyplývajú dostatočne jasne zo žaloby. Žaloba obsahuje štyri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení článku 17 nariadenia 2021/2115, druhý na neposúdení vplyvu sporného opatrenia z hľadiska jeho zlučiteľnosti s cieľmi SPP, tretí na narušení vnútorného trhu na úkor španielskych poľnohospodárov, v dôsledku čoho došlo k roztrieštenosti SPP, a štvrtý na porušení zásady proporcionality. Žalobkyňa navyše uvádza rozsudky Všeobecného súdu a Súdneho dvora, ktoré dáva do súvislosti so skutkovými okolnosťami v prejednávanej veci.

48

Z uvedeného vyplýva, že žaloba nie je neprípustná z dôvodu porušenia požiadaviek stanovených v článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 76 písm. d) a e) rokovacieho poriadku.

Žalobkyňa sa domnieva, že Všeobecný súd má právomoc preskúmať zákonnosť rozhodnutí Komisie vrátane tých, ktorými sa schvaľujú návrhy SPSPP. Podľa jej názoru španielsky SPSPP a napadnuté rozhodnutie tvoria jednotný akt, ktorý patrí do výlučnej právomoci Komisie vzhľadom na to, že Španielske kráľovstvo na jeho vypracovaní iba spolupracovalo. Schválenie návrhov SPSPP navyše predstavuje postup upravený právom Únie, ktorého jediným napadnuteľným aktom je rozhodnutie Komisie o ich schválení. Rozlišovanie Komisie medzi napadnutým rozhodnutím a španielskym SPSPP by znamenalo zbaviť preskúmanie Komisiou jeho podstaty a vylúčiť SPSPP z akéhokoľvek súdneho preskúmania, čo by bolo v rozpore s právom na účinný súdny prostriedok nápravy. Španielsky SPSPP okrem toho nemožno napadnúť ani na španielskych súdoch, keďže ide o prípravný akt vypracovaný v rámci postupu podľa práva Únie.

52

V prejednávanej veci návrhy na zrušenie výslovne smerujú proti napadnutému rozhodnutiu, ktoré je vykonávacím rozhodnutím. Takéto rozhodnutie Komisie patrí medzi akty, ktorých preskúmanie zákonnosti patrí podľa článku 263 ZFEÚ do právomoci súdu Únie, v prejednávanej veci Všeobecného súdu. Komisia to navyše nespochybňuje.

53

Komisia na spochybnenie právomoci Všeobecného súdu v prejednávanej veci tvrdí, že sporné opatrenie spadá do španielskeho SPSPP, a nie do napadnutého rozhodnutia, a preto jej ho nemožno pripísať. Schválenie návrhu španielskeho SPSPP uvedeným rozhodnutím nezmenilo povahu tohto aktu, ktorý ostáva vnútroštátnym opatrením, ktorého preskúmanie zákonnosti prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu.

57

V takom prípade totiž, keď právo Únie neupravuje rozdelenie medzi dve právomoci, a to vnútroštátnu právomoc a právomoc Únie, ktoré majú odlišný predmet, ale naopak zakotvuje výlučnú rozhodovaciu právomoc inštitúcie Únie, prináleží súdu Únie v rámci jeho výlučnej právomoci preskúmavať zákonnosť aktov Únie na základe článku 263 ZFEÚ, aby rozhodol o zákonnosti predmetného konečného rozhodnutia prijatého inštitúciou Únie a s cieľom zabezpečiť účinnú súdnu ochranu dotknutých osôb preskúmal prípadné vady prípravných aktov alebo návrhov vnútroštátnych orgánov, ktoré môžu svojou povahou ovplyvniť platnosť tohto konečného rozhodnutia (rozsudok z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest, C‑219/17 , EU:C:2018:1023 , bod 44 ).

58

Akt vnútroštátneho orgánu, ktorý je súčasťou rozhodovacieho procesu Únie, však nepatrí do výlučnej právomoci súdu Únie, ak z rozdelenia právomocí v príslušnej oblasti medzi vnútroštátnymi orgánmi a inštitúciami Únie vyplýva, že akt prijatý vnútroštátnym orgánom je nevyhnutným krokom v postupe prijímania aktu Únie, v rámci ktorého majú inštitúcie Únie iba obmedzenú alebo neexistujúcu mieru voľnej úvahy, takže vnútroštátny akt zaväzuje inštitúciu Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. decembra 1992, Oleificio Borelli/Komisia, C‑97/91 , EU:C:1992:491 , body 9 a 10 ).

59

Prináleží teda vnútroštátnym súdom, aby rozpoznali nezrovnalosti, ktorými by mohol byť takýto vnútroštátny akt poznačený, v prípade potreby prostredníctvom podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, a to za rovnakých podmienok preskúmania, ako sú podmienky vyhradené pre akýkoľvek konečný akt prijatý rovnakým vnútroštátnym orgánom, ktorý môže spôsobovať ujmu tretím osobám, a okrem toho v mene zásady účinnej súdnej ochrany považovať za prípustnú žalobu podanú na tento účel, aj keď to vnútroštátne procesné pravidlá nestanovujú (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. decembra 1992, Oleificio Borelli/Komisia, C‑97/91 , EU:C:1992:491 , body 11 až 13 ; zo 6. decembra 2001, Carl Kühne a i., C‑269/99 , EU:C:2001:659 , bod 58 , a z 2. júla 2009, Bavaria a Bavaria Italia, C‑343/07 , EU:C:2009:415 , bod 57 ).

Napadnuté rozhodnutie je aktom, ktorým Komisia schválila návrh španielskeho SPSPP v súlade s postupom stanoveným v článku 118 nariadenia 2021/2115.

63

V prvom rade je potrebné analyzovať úlohu Komisie a úlohu členských štátov pri vykonávaní SPP, ako sú vymedzené v nariadení 2021/2115.

64

V tejto súvislosti treba najskôr pripomenúť, že podľa článku 4 ods. 2 ZFEÚ sa spoločné právomoci Únie a členských štátov uplatňujú okrem iného v oblasti poľnohospodárstva.

65

68

Z odôvodnenia 27 nariadenia 2021/2115 navyše vyplýva, že rozdelenie právomocí v rámci tohto nového modelu vykonávania SPP stanovuje, že ciele, typy intervencií a spoločné požiadavky sú stanovené na úrovni Únie s cieľom zabezpečiť spoločnú povahu SPP, pričom sa členským štátom ponechá úloha premietnuť ich do podôb režimov podpory vzťahujúcich sa na prijímateľov.

69

Pokiaľ ide nakoniec o spôsob plnenia rozpočtu SPP, článok 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2021/2116 z 2. decembra 2021 o financovaní, riadení a monitorovaní spoločnej poľnohospodárskej politiky a o zrušení nariadenia (EÚ) č. 1306/2013 ( Ú. v. EÚ L 435, 2021, s. 187 ) stanovuje, že EPZF sa implementuje buď v rámci zdieľaného riadenia medzi členskými štátmi a Úniou, alebo v rámci priameho riadenia. Článok 6 toho istého nariadenia stanovuje, že EPFRV sa implementuje v rámci zdieľaného riadenia členskými štátmi a Úniou.

70

Z ustanovení uvedených v bodoch 67 až 69 vyššie teda vyplýva, že nový spôsob riadenia SPP, ktorý zaviedol normotvorca Únie, je založený na systéme spolupráce, ktorý ponecháva členským štátom široký priestor na prispôsobenie intervencií konkrétnym potrebám a požiadavkám ich vnútroštátneho poľnohospodárstva, a zároveň stanovuje kontrolu zo strany Únie na zabezpečenie ich súdržnosti s SPP.

74

Po druhé sa v článku 106 ods. 1 nariadenia 2021/2115 uvádza, že členské štáty vypracujú SPSPP v súlade so svojím inštitucionálnym a právnym rámcom.

75

Po tretie články 107 až 115 nariadenia 2021/2115 stanovujú požiadavky týkajúce sa obsahu a prezentácie SPSPP. SPSPP predstavujú usmerňujúce dokumenty o stratégii, ktorú prijali jednotlivé členské štáty na vykonávanie SPP.

76

Čo sa týka schválenia SPSPP Komisiou, v odôvodnení 110 nariadenia 2021/2115 sa spresňuje, že je kľúčovým krokom, aby sa zabezpečilo vykonávanie SPP v súlade so spoločnými cieľmi.

80

Článok 118 ods. 4 nariadenia 2021/2115 vymedzuje kritériá schválenia SPSPP, a to po prvé, že Komisii musia byť poskytnuté potrebné informácie podľa článku 118 ods. 3 toho istého nariadenia, a po druhé, že plán musí byť v súlade s článkom 9 a ďalšími požiadavkami stanovenými v uvedenom nariadení a nariadení 2021/2116, ako aj s delegovanými a vykonávacími aktmi prijatými na ich základe.

81

Podľa článku 118 ods. 5 a 6 nariadenia 2021/2115 sa každý SPSPP musí schváliť vykonávacím rozhodnutím najneskôr do šiestich mesiacov po tom, ako ho dotknutý členský štát predloží.

82

Článok 118 ods. 7 nariadenia 2021/2115 navyše podmieňuje vznik právnych účinkov SPSPP ich schválením Komisiou.

86

Rozhodnutie Komisie o schválení SPSPP však treba odlíšiť od návrhu SPSPP predloženého členským štátom, ktorý ostáva vnútroštátnym aktom, v rámci ktorého členský štát vykonáva svoju právomoc, najmä pri výbere intervencií, ktoré majú byť zahrnuté do tohto návrhu. Prepojenie medzi týmito dvomi aktmi tvorí mechanizmus stanovený v článku 118 nariadenia 2021/2115.

O dôsledkoch, ktoré treba vyvodiť z právneho rámca v prejednávanej veci

87

Vzhľadom na odlišné právomoci Komisie a vnútroštátnych orgánov nepredstavuje španielsky SPSPP, ako ho schválila Komisia, prípravný akt napadnutého rozhodnutia alebo akúkoľvek súčasť tohto rozhodnutia v zmysle judikatúry pripomenutej v bodoch 56 a 57 vyššie. Nariadením 2021/2115 sa totiž zaviedlo rozdelenie právomocí medzi členský štát a Komisiu.

88

Je potrebné uviesť, že na rozdiel od vnútroštátnych právnych predpisov patria ustanovenia nariadenia 2021/2115 a všeobecné zásady práva Únie medzi pravidlá, ktorých dodržiavanie v navrhovaných SPSPP Komisia kontroluje v rámci postupu schvaľovania stanoveného článku 118 ods. 4 nariadenia 2021/2115 (pozri bod 47 vyššie).

92

Z uvedeného vyplýva, že v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia možno overiť, či – ako tvrdí žalobkyňa – Komisia nemala schváliť navrhovaný španielsky SPSPP z dôvodu, že tento SPSPP nespĺňa všetky podmienky stanovené v článku 118 ods. 4 nariadenia 2021/2115.

93

Dôvod neprípustnosti, ktorý bol uvedený v rámci námietky neprípustnosti, založený na tom, že uvádzané nezrovnalosti napadnutého rozhodnutia sú pripísateľné výlučne španielskemu SPSPP, teda španielskym orgánom, treba preto zamietnuť, pokiaľ ide o nezrovnalosti, ktorých preskúmanie patrí do rámca kontroly súladu stanovenej v článku 118 ods. 4 nariadenia 2021/2115, ako je pripomenutá v bode 91 vyššie. Žalobu teda nemožno zamietnuť na základe tohto dôvodu neprípustnosti, hoci tvrdenia založené na nerešpektovaní vnútroštátnych právnych predpisov treba zamietnuť.

O aktívnej legitimácii

97

V prejednávanej veci je napadnuté rozhodnutie určené Španielskemu kráľovstvu, a nie žalobkyni. Za týchto podmienok treba prvú možnosť priznania aktívnej legitimácie fyzickej alebo právnickej osobe podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ vylúčiť.

98

Treba teda preskúmať, či druhá a tretia možnosť priznania aktívnej legitimácie fyzickej alebo právnickej osobe na podanie žaloby proti aktu, ktorý jej nie je určený, podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ môžu zodpovedať prejednávanému prípadu. Podľa druhej možnosti možno žalobu podať pod podmienkou, že tento akt sa priamo a osobne týka fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá podáva žalobu. Podľa tretej možnosti takáto osoba môže podať žalobu proti regulačnému aktu, ktorý nevyžaduje vykonávacie opatrenia, ak sa jej tento akt priamo týka (rozsudky z 19. decembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P , EU:C:2013:852 , bod 19 ; z 27. februára 2014, Stichting Woonpunt a i./Komisia, C‑132/12 P , EU:C:2014:100 , bod 44 , a z 27. februára 2014, Stichting Woonlinie a i./Komisia, C‑133/12 P , EU:C:2014:105 , bod 31 ).

99

V prejednávanej veci Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať najskôr tretiu možnosť a následne, ak to bude potrebné, analyzovať druhú možnosť.

Bez ohľadu na to, či má napadnuté rozhodnutie povahu regulačného aktu, v prejednávanej veci stačí preskúmať, či vyžaduje vykonávacie opatrenia.

103

Ako už Súdny dvor rozhodol, treba na účely posúdenia toho, či regulačný akt vyžaduje vykonávacie opatrenia, vychádzať z postavenia osoby, ktorá sa odvoláva na právo podať žalobu na základe článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ. Je teda irelevantné, či predmetný akt vyžaduje vykonávacie opatrenia vo vzťahu k ostatným subjektom (pozri rozsudok z 13. marca 2018, European Union Copper Task Force/Komisia, C‑384/16 P , EU:C:2018:176 , bod 38 a citovanú judikatúru).

104

Okrem toho je v tejto súvislosti irelevantné, či uvedené opatrenia majú alebo nemajú mechanickú povahu (pozri rozsudok z 13. marca 2018, European Union Copper Task Force/Komisia, C‑384/16 P , EU:C:2018:176 , bod 40 a citovanú judikatúru).

105

Keďže napadnutým rozhodnutím sa iba schvaľuje španielsky SPSPP obsahujúci sporné opatrenie a keďže Španielskemu kráľovstvu prináleží, aby ho, tak ako celý uvedený SPSPP, vykonalo, toto rozhodnutie môže vyvolávať prípadné právne účinky voči žalobkyni iba prostredníctvom vnútroštátnych vykonávacích opatrení.

109

Z uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie vyžaduje vo vzťahu k žalobkyni vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ.

110

Žalobkyňa sa teda nemôže oprieť o tretiu možnosť uvedenú v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, aby spochybnila napadnuté rozhodnutie.

111

114

Žalobkyňa tvrdí, že spĺňa podmienku osobnej dotknutosti z dôvodu svojej príslušnosti k obmedzenému okruhu hospodárskych subjektov, ktorý bolo možné v čase prijatia napadnutého rozhodnutia jednoznačne určiť, jednak z dôvodu svojho postavenia poľnohospodárskeho podniku vykonávajúceho extenzívne poľnohospodárstvo na veľkom počte hektárov a jednak z dôvodu svojho postavenia prijímateľa základnej podpory príjmu v záujme udržateľnosti vo výške viac ako 200000 eur, ak by sporné opatrenie neexistovalo. Od prijatia napadnutého rozhodnutia už teda žalobkyňa nemôže využiť túto podporu v sume presahujúcej 200000 eur.

115

V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry, pokiaľ sa akt týka skupiny osôb, ktoré boli určené alebo ich bolo možné určiť v čase prijatia tohto aktu a v závislosti od kritérií vlastných členom tejto skupiny, tieto osoby môžu byť osobne dotknuté týmto aktom, keďže tvoria súčasť uzavretého okruhu hospodárskych subjektov, pričom o taký prípad môže ísť najmä vtedy, ak rozhodnutie mení práva nadobudnuté jednotlivcom v čase pred jeho prijatím (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2014, Stichting Woonlinie a i./Komisia, C‑133/12 P , EU:C:2014:105 , bod 46 a citovanú judikatúru).

116

Možnosť s väčšou alebo menšou presnosťou určiť počet, prípadne aj totožnosť právnych subjektov, na ktoré sa opatrenie uplatní, však vôbec neznamená, že tieto subjekty sa musia považovať za osobne dotknuté týmto opatrením, ak sa toto uplatnenie uskutočňuje na základe objektívnej právnej alebo faktickej situácie definovanej dotknutým aktom (rozsudok z 19. decembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P , EU:C:2013:852 , bod 47 ).

120

Takéto konštatovanie nie je navyše spochybnené ani tvrdením žalobkyne, že sa domnieva, že má nadobudnuté právo na čerpanie základnej podpory príjmu v záujme udržateľnosti v sume vyššej ako 200000 eur na základe režimu prepočtu nároku na základnú platbu, ktorý si uplatňovala v rámci SPP 2015 – 2022, zavedeného článkom 23 nariadenia 2021/2115.

121

Treba totiž konštatovať, že na jednej strane napadnuté rozhodnutie nemení nadobudnuté práva žalobkyne na čerpanie podpory, keďže zavádza nový nárok na účely SPP na obdobie od 1. januára 2023 do 31. decembra 2027. Skutočnosť, že sa španielsky SPSPP rozhodol poskytnúť základnú podporu príjmu v záujme udržateľnosti na základe metódy platobných nárokov, ktorých jednotková hodnota sa určuje pomocou mechanizmu konvergencie tak, že sa ich hodnota prispôsobí úmerne k hodnote stanovenej nariadením č. 1307/2013 v rámci SPP 2015 – 2022, neumožňuje dospieť k záveru, že žalobkyňa má nadobudnuté právo na základnú podporu príjmu v záujme udržateľnosti, ako vyplýva z nariadenia 2021/2115. Z tohto dôvodu mechanizmus navrhovaný v článkoch 23 a 24 tohto posledného nariadenia nepriznáva nárok na čerpanie uvedenej podpory každému poľnohospodárovi.

122

Na druhej strane ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia neboli poľnohospodári, na ktorých sa mal tento strop vzťahovať, nijako identifikovateľní, keďže v každom prípade predpokladom uplatnenia sporného opatrenia bolo, že dotknutí poľnohospodári podajú žiadosť o základnú podporu príjmu v záujme udržateľnosti na základe vnútroštátneho právneho rámca, ktorý Španielske kráľovstvo stanovilo v zmysle svojho SPSPP v súlade s článkom 9 nariadenia 2021/2115.

126

Takýto záver nie je spochybnený tvrdením žalobkyne, že právo na účinnú súdnu ochranu zakotvené najmä v článku 47 Charty vyžaduje, aby bolo vyhovené žalobe podanej na Všeobecný súd proti napadnutému rozhodnutiu. Podľa jej názoru zákonnosť španielskeho SPSPP nemožno spochybniť na vnútroštátnom súde vzhľadom na to, že návrh SPSPP predložený Komisii nie je napadnuteľným správnym aktom.

127

Čo sa týka zásady účinnej súdnej ochrany, v článku 47 prvom odseku Charty sa uvádza, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v uvedenom článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

128

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hoci sa podmienky prípustnosti upravené v článku 263 ZFEÚ musia vykladať so zreteľom na základné právo na účinnú súdnu ochranu, tento výklad nemôže viesť k odchýleniu sa od podmienok výslovne upravených v uvedenej zmluve (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P , EU:C:2013:625 , bod 98 a citovanú judikatúru, a uznesenie z 28. februára 2017, NF/Európska rada, T‑192/16 , EU:T:2017:128 , bod 74 ).

132

Ako totiž vyplýva zo skutočností pripomenutých v bodoch 105 až 109 vyššie, SPSPP predstavuje iba dokument, na základe ktorého každý členský štát vykonáva SPP v období od 1. januára 2023 do 31. decembra 2027 prijatím vnútroštátneho právneho rámca. Existenciu takýchto vykonávacích opatrení navyše potvrdzuje návrh kráľovského dekrétu, ktorý je spomenutý v bode 107 vyššie.

133

Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalobkyne založené na neexistencii účinnej súdnej ochrany neumožňuje samo osebe odôvodniť prípustnosť prejednávanej žaloby.

134

V dôsledku toho treba vyhovieť námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou a vyhlásiť prejednávanú žalobu za neprípustnú bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o žiadosti o predloženie dokumentu (pozri bod 8 vyššie).

Keďže žalobkyňa nemala úspech vo veci, treba jej uložiť povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora)

nariadil:

1.

Žaloba sa zamieta ako neprípustná.

V Luxemburgu 17. októbra 2024

Tajomník

V. Di Bucci

Predseda komory

L. Truchot

( *1 ) Jazyk konania: španielčina.