C-2/23

S AG

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hospodárska súťaž – Prístup k spisu orgánu na ochranu hospodárskej súťaže – Obmedzenia použitia dôkazov a informácií nachádzajúcich sa v takom spise v rámci trestného konania – Vyhlásenia v rámci programu zhovievavosti a podania v rámci konania o urovnaní – Vzájomná pomoc medzi vnútroštátnymi orgánmi“

I. Úvod

1.

V minulosti neboli v rámci práva hospodárskej súťaže Únie stanovené žiadne spoločné pravidlá týkajúce sa programov zhovievavosti alebo upravujúce právo na prístup k dokumentom súvisiacim s konaním o zhovievavosti. V dôsledku toho bol prístup k spisom vnútroštátnych orgánov na ochranu hospodárskej súťaže (ďalej len „OHS“) upravený vnútroštátnym právom a v určitých členských štátoch neexistovali kogentné ustanovenia, ktoré by boli osobitne určené pre potreby práva hospodárskej súťaže. ( 2 ) Prináležalo teda členským štátom aby uplatňovali vnútroštátne pravidlá v danej oblasti v súlade s právom Únie tak, ako ich vykladá Súdny dvor vo svojej judikatúre. ( 3 )

Právo Únie

1. Smernica 2014/104

4.

Článok 2 bod 16 smernice 2014/104 vymedzuje pojem „vyhlásenie v rámci programu zhovievavosti“ ako „ústne alebo písomné vyhlásenie dobrovoľne poskytnuté [OHS] určitým podnikom alebo fyzickou osobou, prípadne v ich mene, alebo jeho záznam, v ktorom sa opisujú poznatky tohto podniku alebo fyzickej osoby o karteli a úloha tohto podniku alebo osoby v ňom, pričom toto vyhlásenie bolo vypracované osobitne na účely jeho poskytnutia [OHS] s cieľom získať oslobodenie od pokút alebo zníženie pokút v rámci programu zhovievavosti; nezahŕňa to už existujúce informácie“. Článok 2 bod 18 tejto smernice definuje pojem „podanie v rámci konania o urovnaní“ ako „dobrovoľné vyhlásenie, ktoré bolo určitým podnikom alebo v jeho mene poskytnuté [OHS] a v ktorom tento podnik uznáva alebo prestáva popierať svoju účasť na porušovaní práva hospodárskej súťaže a svoju zodpovednosť za toto porušenie práva hospodárskej súťaže, pričom toto vyhlásenie bolo vypracované konkrétne s cieľom umožniť tomuto [OHS], aby uplatnil zjednodušené alebo skrátené konanie“.

5.

Článok 6 uvedenej smernice s názvom „Sprístupňovanie dôkazov zo spisu orgánu hospodárskej súťaže“ v odsekoch 6 a 7 stanovuje:

6.

Článok 7 tej istej smernice s názvom „Obmedzenia použitia dôkazov získaných výhradne prostredníctvom prístupu k spisu orgánu hospodárskej súťaže“ v odseku 1 uvádza:

„Členské štáty zabezpečia, aby sa dôkazy patriace do kategórií uvedených v článku 6 ods. 6, ktoré fyzická alebo právnická osoba získala výhradne prostredníctvom prístupu k spisu [OHS], buď považovali v konaní o žalobách o náhradu škody za neprípustné, alebo boli inak chránené podľa príslušných vnútroštátnych pravidiel na účely zabezpečenia plnej miery účinnosti obmedzení sprístupnenia dôkazov podľa článku 6.“

2. Smernica 2019/1

7.

Článok 31 smernice 2019/1 s názvom „Prístup zúčastnených strán ku spisu a obmedzenie používania informácií“ v odseku 3 a 4 uvádza:

B.

Rakúske právo

8.

Podľa § 22 Bundes‑Verfassungsgesetz (spolkový ústavný zákon):

„Všetky orgány spolkového štátu, spolkových krajín, obcí a združení obcí si v rámci svojej zákonnej oblasti poskytujú vzájomnú pomoc.“

9.

Podľa § 65 bodu 2 uvedeného Trestného poriadku:

„Za poškodeného sa považuje každá obeť, ktorá vyhlási, že sa zúčastňuje na konaní s cieľom domáhať sa náhrady škody alebo ujmy, ktorú utrpela.“

12.

V § 66 ods. 1 bode 2 toho istého Trestného poriadku sa uvádza:

„Obete – bez ohľadu na ich postavenie poškodeného – majú právo nahliadať do spisu (§ 68 [Trestného poriadku]).“

13.

2. Žiadosti orgánov kriminálnej polície, prokuratúry a súdov týkajúce sa trestných konaní proti určitej osobe možno zamietnuť s odvolaním sa na existenciu zákonnej povinnosti zachovávať dôvernosť alebo na skutočnosť, že ide o osobné údaje, ktoré sa spracovávajú automatizovaným spôsobom, len vtedy, ak sú tieto povinnosti výslovne uložené aj trestným súdom alebo ak odpovedi bránia prevažujúce verejné záujmy, ktoré musia byť podrobne vysvetlené a odôvodnené.“

III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, konanie na Súdnom dvore a prejudiciálne otázky

15.

Sťažovatelia vo veci samej, stavebné podniky, sú predmetom trestného konania začatého prokuratúrou, ktoré sa týka dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž v postupoch verejného obstarávania v súlade s § 168b ods. 1 Trestného poriadku a v súvislosti s ďalšími trestnými činmi týkajúcimi sa mnohých ďalších podnikov a ich štatutárnych orgánov.

16.

Sťažovatelia vo veci samej sú totiž podozriví z toho, že v období od roku 2006 do roku 2020 systematicky a opakovane podávali žiadosti o účasť na postupoch verejného obstarávania, predkladali ponuky alebo viedli rokovania, ktoré sa zakladali na protiprávnych dohodách obmedzujúcich súťaž, ktorých cieľom bolo podnietiť verejných obstarávateľov, aby prijali určitú ponuku. Sú tiež podozriví, ako aj iné osoby, z toho, že uzavreli dohody o cenách, rozdelili si trhy a vymieňali si informácie s konkurentmi, pokiaľ ide o verejné obstarávania a verejné súťaže mimo pravidiel verejného obstarávania. Toto vyšetrovanie v trestnom konaní sa týka aj podozrení z korupcie, prijímania darov a korupcie zástupcov alebo mandatárov verejného sektora alebo kvázi verejného sektora.

20.

Dňa 7. októbra 2021 prokuratúra požiadala Spolkový úrad na ochranu hospodárskej súťaže, aby jej v rámci administratívnej pomoci poskytol určité dokumenty týkajúce sa konania, ktoré viedol tento úrad. Na základe ochrany predkladaných dokumentov stanovenej v smernici 2019/1 tento orgán predmetnej žiadosti vyhovel.

21.

Prokuratúra založila do spisu týkajúceho sa vyšetrovania v trestnom konaní dokumenty, ktoré boli považované za relevantné pre trestný spis, vrátane dokumentov na čiernom zozname, ako aj ich príloh, a následne poverila políciu na základe takto získaných informácií vykonaním nových vyšetrovacích úkonov.

22.

Sťažovatelia vo veci samej požiadali prokuratúru, aby do spisu nezakladala dokumenty na čiernom zozname, vrátane ich príloh, ako aj o to, aby tieto dokumenty nevyužívala a aby ich v každom prípade natrvalo vylúčila z prístupu k spisu vo vzťahu ku všetkým obvineným účastníkom konania a poškodeným osobám.

26.

Vnútroštátny súd však uvádza, že podľa § 22 spolkového ústavného zákona v spojení s § 76 Trestného poriadku majú súd príslušný vo veciach kartelov, ako aj Spolkový úrad na ochranu hospodárskej súťaže zásadnú povinnosť vzájomnej pomoci v správnom a súdnom konaní. Vnútroštátny právny rámec nestanovuje žiadne obmedzenie povinnosti poskytnúť pomoc. Dokumenty na čiernom zozname sú teda v zásade prístupné všetkým obvineným a poškodeným osobám, ktoré majú prístup k spisu. Tieto osoby môžu následne použiť takto získané informácie, a to najmä na uplatnenie práv na náhradu škody.

27.

Za týchto podmienok Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Majú sa ustanovenia práva Únie v oblasti práva hospodárskej súťaže – najmä [článok 6 ods. 6 a 7 a článok 7 ods. 1 smernice 2014/104], ako aj [článok 31 ods. 3 smernice 2019/1] – vykladať v tom zmysle, že ochrana [dokumentov na čiernom zozname] a informácií z nich získaných, ktorá je v týchto ustanoveniach obsiahnutá, má absolútny účinok a vzťahuje sa aj na orgány činné v trestnom konaní (prokuratúry a trestné súdy), a tak [dokumenty na čiernom zozname] nemožno založiť do spisu v trestnom konaní a použiť ich ako základ pre ďalšie vyšetrovanie?

IV. Analýza

29.

V prejednávanej veci vnútroštátny súd položil tri prejudiciálne otázky. Zatiaľ čo prvá otázka sa týka prístupu orgánov činných v trestnom konaní k dokumentom na čiernom zozname, ako aj k informáciám, ktoré z nich vyplývajú, tretia otázka sa týka prístupu osôb podliehajúcich súdnej právomoci k týmto dokumentom a informáciám. Táto posledná otázka je položená len pre prípad, že by Súdny dvor odpovedal na prvú otázku záporne.

30.

Okrem toho v prípade kladnej odpovede na prvú otázku sa druhá otázka týka objasnenia „rozsahu“ ochrany, ktorú právo Únie priznáva dokumentom predloženým autormi dokumentov na čiernom zozname. Druhá otázka sa konkrétnejšie týka toho, či táto ochrana zahŕňa aj dokumenty predložené s cieľom vysvetliť, spresniť a preukázať obsah dokumentov patriacich do čierneho zoznamu. Vzhľadom na to, že navrhujem odpovedať na prvú otázku záporne, nie je a priori potrebné odpovedať na druhú otázku. Po tretej otázke však túto otázku preskúmam, a to s cieľom objasniť rozsah ochrany priznanej dotknutým dokumentom vo vzťahu k osobám podliehajúcim súdnej právomoci.

A.

Okrem toho prvá otázka, tak ako ju sformuloval vnútroštátny súd, sa týka smerníc 2014/104 a 2019/1. Predpokladá teda, že ochrana priznaná týmito smernicami dokumentom na čiernom zozname sa vzťahuje na orgány činné v trestnom konaní. Z dôvodov, ktoré vysvetlím nižšie, s týmto tvrdením nesúhlasím. Domnievam sa, že prístup orgánov činných v trestnom konaní k týmto dokumentom nie je upravený uvedenými smernicami a že teda členské štáty musia stanoviť vnútroštátne pravidlá upravujúce administratívnu pomoc medzi vnútroštátnymi orgánmi za predpokladu, že zaručia primeranú ochranu potrebného účinku práva Únie, a konkrétnejšie článku 101 ZFEÚ. Navrhujem preto preformulovať prvú otázku a konštatovať, že vnútroštátny súd sa ňou v podstate pýta, či právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže, najmä smernice 2014/104 a 2019/1 a článok 101 ZFEÚ, bránia tomu, aby orgán činný v trestnom konaní založil dokumenty na čiernom zozname do spisu v trestnom konaní a použil ich ako podklad pre ďalšie vyšetrovanie.

1. Smernica 2014/104

a) Režim ochrany dokumentov na čiernom zozname

34.

Smernica 2014/104 nestanovuje pravidlá týkajúce sa programov zhovievavosti a ich účinkov na zodpovednosť dotknutých osôb. Ako naopak vyplýva z jej článku 1 ods. 2, táto smernica stanovuje pravidlá, ktoré koordinujú jednak presadzovanie pravidiel hospodárskej súťaže zo strany OHS a jednak presadzovanie týchto pravidiel v rámci konaní o žalobách o náhradu škody podaných na vnútroštátnych súdoch.

35.

po tretie dôkazy pochádzajúce zo spisu OHS, ktoré nepatria do žiadnej z kategórií vymenovaných v článku 6 tej istej smernice, ktorý v odseku 9 stanovuje, že ich sprístupnenie možno nariadiť kedykoľvek v rámci konania o žalobe o náhradu škody bez toho, aby bol dotknutý tento článok.

36.

Prejudiciálne otázky sa týkajú najmä dokumentov na čiernom zozname. Hoci smernice 2014/104 a 2019/1 vyhradzujú rozdielne zaobchádzanie iným kategóriám dôkazov, najmä podaniam v rámci konania o urovnaní, ktoré boli vzaté späť, ( 7 ) nič nenasvedčuje tomu, že by to tak bolo v spore vo veci samej. Zdá sa totiž, že znížená pokuta bola uložená sťažovateľom vo veci samej na základe vyhlásení uskutočnených s cieľom získať zhovievavé zaobchádzanie. ( 8 ) Zameriam sa teda na dokumenty na čiernom zozname a na rozsah ochrany, ktorá sa im priznáva.

37.

40.

V tejto súvislosti je pravda, že odôvodnenie 26 smernice 2014/104 najmä uvádza, že „sprístupnenie [sebausvedčujúcich vyhlásení] by znamenalo pre spolupracujúce podniky alebo ich riadiacich pracovníkov riziko, že budú vystavení občianskej alebo trestnej zodpovednosti za horších podmienok ako spoluporušitelia, ktorí s [OHS] nespolupracujú“ ( 10 ). Hoci sa v tomto odôvodnení uvádza riziko vzniku trestnej zodpovednosti po zverejnení dotknutých dokumentov , normotvorca nezaviedol ustanovenie na zmiernenie tohto rizika. Táto smernica totiž neobsahuje ustanovenie, ktoré by priamo upravovalo problematiku prístupu iných orgánov, než je súd príslušný v oblasti konania o náhrade škody, k spisu OHS.

41.

Článok 1 ods. 2 smernice 2014/104 totiž objasňuje, že táto smernica stanovuje pravidlá uplatniteľné „v rámci konaní o žalobách o náhradu škody“. V tejto súvislosti Súdny dvor už uviedol, že vecná pôsobnosť tejto smernice, vrátane jej článku 6 ods. 6, je obmedzená len na žaloby o náhradu škody podané v dôsledku porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, a preto sa nevzťahuje na iné druhy žalôb. ( 11 )

42.

Analýza relevantných ustanovení smernice 2014/104 okrem iného podporuje úvahu, podľa ktorej sa táto smernica týka len prístupu k dokumentom na čiernom zozname a ich použitia pre potreby konania o žalobe o náhradu škody. V prvom rade totiž článok 5 ods. 1 uvedenej smernice spresňuje, že „v konaní týkajúcom sa žaloby o náhradu škody“ musí mať žalobca možnosť požadovať predloženie dôkazov, ktoré má k dispozícii žalovaný alebo tretia osoba, za predpokladu splnenia podmienok stanovených v článkoch 5 až 8 tej istej smernice. Článok 6 smernice 2014/104 v odseku 1 ďalej stanovuje, že „na účely žaloby o náhradu škody“, ak vnútroštátne súdy nariaďujú sprístupnenie dôkazov uvedených v spise OHS, tento článok sa musí uplatňovať „popri článku 5“. Článok 7 ods. 1 tejto smernice napokon vymedzuje hranice použitia týchto dokumentov „v konaní o žalobách o náhradu škody“.

V tejto súvislosti prokuratúra nekoná ako žalobca, ktorý by súd s právomocou konať o náhrade škody žiadal o nariadenie sprístupnenia dôkazov. Nekoná ani ako súd s právomocou v danej oblasti, ktorý by nariadil sprístupnenie týchto dôkazov zo strany OHS a/alebo súdu s právomocou v danej veci.

46.

Prvá otázka sa teda netýka predloženia týchto dokumentov „na účely konaní o žalobách o náhradu škody“ v zmysle článku 6 ods. 1 a 6 smernice 2014/104. Táto otázka sa netýka ani použitia týchto dokumentov v rámci presadzovania práva hospodárskej súťaže v súkromnoprávnej sfére, ako je uvedené v článku 7 ods. 1 tejto smernice, keďže prokuratúra nevystupuje v tejto oblasti ako účastník.

47.

Treba teda konštatovať, že smernica 2014/104 neupravuje otázku, či orgány členského štátu činné v trestnom konaní môžu mať prístup k dokumentom na čiernom zozname a založiť ich do spisov vo veciach, ktorými sú poverené.

2. Smernica 2019/1

Normotvorca Únie rovnako uznal, že riziko zverejnenia sebausvedčujúcich materiálov mimo kontextu vyšetrovania, na ktorého účely boli poskytnuté, by mohlo oslabiť motiváciu potenciálnych žiadateľov o zhovievavosť spolupracovať s orgánmi na ochranu hospodárskej súťaže. ( 15 ) V článku 31 ods. 3 a 4 smernice 2019/1 teda normotvorca stanovil pravidlá týkajúce sa ochrany dôkazov vypracovaných na účely programu zhovievavosti s cieľom doplniť články 17 až 23 tejto smernice. Podľa článku 31 ods. 3 tejto smernice tak prístup k dokumentom na čiernom zozname možno poskytnúť len „stranám, ktoré sú účastníkmi príslušného konania, a len na účely výkonu ich práva na obhajobu“. Toto ustanovenie teda určuje okruh osôb oprávnených získať prístup k týmto dokumentom a legitímny účel takéhoto prístupu. Okrem toho článok 31 ods. 4 uvedenej smernice stanovuje obmedzenia použitia informácií získaných prostredníctvom prístupu k dokumentácii OHS.

b) Pôsobnosť režimu ochrany dokumentov na čiernom zozname

51.

Článok 31 ods. 3 a 4 smernice 2019/1 zaručuje ochranu dokumentov na čiernom zozname, ktorá je takmer identická s ochranou priznanou dokumentom na čiernom zozname vyhotoveným na účely konania vedeného Komisiou. ( 16 ) Táto smernica teda dopĺňa režim ochrany programov zhovievavosti v rámci Únie.

52.

Čo je ešte dôležitejšie, článok 31 ods. 3 a 4 smernice 2019/1 bol navrhnutý s cieľom doplniť ochranu, ktorú smernica 2014/104 priznáva dokumentom na čiernom zozname. Z analýzy prípravných prác totiž vyplýva, že normotvorca vychádzal z predpokladu, že smernica 2014/104 harmonizovala ochranu dokumentov na čiernom zozname v kontexte konania o žalobách o náhradu škody podaných na vnútroštátnych súdoch. Táto smernica sa však netýkala iných prípadov, ako je použitie týchto dokumentov v rámci iných občianskoprávnych, správnych alebo trestných konaní alebo v prípade prístupu k týmto dokumentom na základe pravidiel „transparentnosti“ alebo prístupu verejnosti k týmto dokumentom. V týchto iných prípadoch sa úroveň ochrany priznaná týmto dokumentom v jednotlivých členských štátoch značne líšila. ( 17 ) Vyvodzujem z toho, že smernica 2019/1 mala v úmysle pravidlá uplatniteľné v tejto oblasti harmonizovať.

Pokiaľ ide o smernicu 2019/1, Komisia sa vo svojom návrhu smernice domnievala, že na účinnú ochranu programov zhovievavosti a urovnania je potrebné zabezpečiť ochranu dokumentov na čiernom zozname nielen pre konania o uplatnení článkov 101 a 102 ZFEÚ prebiehajúce pred OHS, ale aj pre samostatné uplatňovanie rovnocenných vnútroštátnych ustanovení. ( 19 ) Rozdiely medzi riešeniami stanovenými vo vnútroštátnych právnych poriadkoch pokiaľ ide o ochranu dokumentov na čiernom zozname, by totiž mohli oslabiť účinnosť programov zhovievavosti. Práve toto sa článok 1 ods. 2 tejto smernice snažil zmeniť. ( 20 ) V tomto duchu sa autori právnej vedy domnievajú, že toto rozšírenie pôsobnosti uvedenej smernice vychádzalo z vôle normotvorcu Únie, aby boli podniky naďalej motivované k tomu, aby predkladali dokumenty na čiernom zozname, ktoré sú v zásade sebausvedčujúce a veľmi citlivé, a aby ich predkladali bez obáv, či sa OHS rozhodne uplatňovať výlučne vnútroštátne právo hospodárskej súťaže . ( 21 )

55.

Tak sa na jednej strane ochrana upravená v článku 31 ods. 3 smernice 2019/1 priznáva dokumentom na čiernom zozname nezávisle od kontextu, v akom by ich sprístupnenie mohlo ohroziť účinnosť programu zhovievavosti. ( 22 ) Na druhej strane sa táto ochrana priznáva dokumentom na čiernom zozname, ktorý je zavedený pre konania spojené s presadzovaním tak článkov 101 alebo 102 ZFEÚ, ako aj vnútroštátnych ustanovení uplatňovaných samostatne, ktoré v zásade sledujú rovnaký cieľ ako články 101 a 102 ZFEÚ. ( 23 )

c) Smernica 2019/1 v kontexte trestného konania

59.

V druhom rade, ako poznamenáva Komisia, prístup k spisu a administratívna pomoc predstavujú samostatné právne inštitúty. Cieľom prístupu k spisu je totiž umožniť účastníkom konania uplatniť svoje právo na obhajobu alebo uplatniť svoje práva, zatiaľ čo administratívna pomoc je pomocou, ktorú poskytuje jeden orgán inému orgánu. Zdá sa, že toto rozlíšenie Komisia uvádza aj v poznámke, ( 24 ) ktorá objasňuje fungovanie systému ochrany dokumentov na čiernom zozname, ktoré boli vypracované na účely konaní pred Komisiou. Treba pripomenúť, že smernica 2019/1 upravuje doplnkový systém k tomuto systému. ( 25 )

60.

V treťom rade a stále v tomto kontexte je pravda, že článok 31 ods. 6 smernice 2019/1 sa týka výmeny vyhlásení v rámci programu zhovievavosti medzi OHS z rôznych členských štátov. Podľa tohto ustanovenia sa takéto vyhlásenia vymieňajú podľa článku 12 nariadenia (ES) č. 1/2003 ( 26 ) a za predpokladu splnenia podmienok v ňom stanovených. Článok 31 ods. 6 smernice 2019/1 teda môže naznačovať, že táto smernica povoľuje výlučne takúto výmenu dokumentov na čiernom zozname. Nemyslím si však, že takýto výklad treba prijať.

61.

3. Administratívna pomoc a potrebný účinok práva Únie

63.

Hoci sa vnútroštátny súd výslovne nevyjadril k tejto otázke, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že cieľom konania pred spolkovým orgánom na ochranu hospodárskej súťaže, v rámci ktorého boli vyhotovené dokumenty na čiernom zozname, ktorých sa týkajú prejudiciálne otázky, je vykonanie článku 101 ZFEÚ a príslušného vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže. Okrem toho sa v odpovedi na otázku Súdneho dvora na pojednávaní v tomto zmysle vyjadrili viacerí účastníci konania.

64.

Vzniká teda otázka, či potrebný účinok článku 101 ZFEÚ možno spochybniť prístupom orgánu činného v trestnom konaní k dokumentom na čiernom zozname a ich zaradením do spisu týkajúceho sa trestného konania.

65.

68.

Zdá sa teda, že prvá prejudiciálna otázka sa netýka rizika, že orgány činné v trestnom konaní použijú dokumenty na čiernom zozname na vyvodenie zodpovednosti voči žiadateľom o zhovievavosť alebo ich zamestnancom. Cieľom ochrany týchto dokumentov pred orgánmi verejnej moci, ktorej sa týka táto otázka, je zabrániť prístupu k uvedeným dokumentom obvineným osobám, ktoré nie sú ich autormi a ostatným účastníkom trestného konania, najmä poškodeným osobám, ktoré uplatňujú občianskoprávne nároky.

69.

V tejto súvislosti, hoci smernice 2014/104 a 2019/1 nie sú uplatniteľné na administratívnu pomoc medzi vnútroštátnymi orgánmi toho istého členského štátu, ( 32 ) riziká spojené so sprístupnením sebausvedčujúcich dokumentov identifikované týmito smernicami sa vyskytujú aj v rámci tejto pomoci. Tieto riziká môžu oslabiť záujem potenciálnych žiadateľov o zhovievavosť na spolupráci s OHS a z tohto dôvodu narušiť účinnosť politiky postihovania porušení článku 101 ZFEÚ. Administratívna pomoc, o ktorú ide vo veci samej, by teda nemala ohrozovať ochranu dokumentov na čiernom zozname vo vzťahu k osobám podliehajúcim súdnej právomoci z dôvodu, že orgán činný v trestnom konaní má prístup k spisu. V rámci mojej analýzy druhej a tretej otázky preskúmam požiadavky tejto ochrany stanovené smernicami 2014/104 a 2019/1.

70.

Na prvú otázku teda treba predbežne odpovedať tak, že právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže, najmä smernice 2014/104 a 2019/1, neupravuje otázku, či vyhlásenia uskutočnené v rámci programu zhovievavosti a návrhy na urovnanie môžu byť orgánom činným v trestnom konaní založené do spisu v rámci trestného konania a slúžiť ako základ pre ďalšie vyšetrovanie. Článok 101 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že, s výhradou odpovedí na druhú a tretiu otázku, nebráni tomu, aby dokumenty na čiernom zozname založil do spisu orgán činný v trestnom konaní v rámci trestného konania a aby slúžili ako základ pre ďalšie vyšetrovanie.

1. Prístup poškodených v trestnom konaní k spisu

73.

Vnútroštátny súd uvádza, pokiaľ ide o úlohu poškodených v konaní vo veci samej, že v rakúskom práve osoba, ktorá sa cíti poškodená, môže v rámci trestného konania uplatniť súkromnoprávne nároky. Konkrétnejšie, táto osoba sa môže domáhať náhrady škody, ktorá vznikla v dôsledku trestného činu alebo náhrady škody z dôvodu poškodenia jej právnych záujmov chránených trestným právom.

74.

V rozsahu, v akom sa tretia otázka týka ustanovení smernice 2014/104, ako aj smernice 2019/1, vnútroštátny súd predpokladá, že tieto dve smernice upravujú prístup osôb podliehajúcich súdnej právomoci k dokumentom na čiernom zozname, ktoré založila prokuratúra do spisu týkajúceho sa trestného konania. Na to, aby bolo možné odpovedať na uvedenú otázku na základe relevantných ustanovení, je potrebné overiť túto domnienku.

75.

78.

Okrem toho poznamenávam, že v inej súvislosti už Súdny dvor mal možnosť objasniť, či žaloba o náhradu škody podaná na trestnom súde môže patriť do pôsobnosti dohovoru, ktorý „sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu“. Súdny dvor dospel k záveru, že taký dohovor sa uplatňuje aj na rozhodnutia vydané v občianskoprávnych veciach trestným súdom. ( 38 ) V súlade s týmto odôvodnením by sa taký dohovor mal uplatniť tiež na konania vedené trestným súdom, ktorý má konkrétne rozhodovať o žalobe v občianskoprávnej veci.

79.

V tomto zmysle treba uviesť, že skutočnosť, že občianskoprávna žaloba o náhradu škody v zmysle smernice 2014/104 bola podaná v rámci trestného konania, nemení povahu tejto žaloby. Nič to však nemení na tom, že táto smernica sa môže vzťahovať na občianskoprávnu žalobu podanú v rámci súkromnoprávneho presadzovania práva hospodárskej súťaže. Čo je dôležitejšie, ochrana priznaná článkom 6 ods. 6 uvedenej smernice dokumentom na čiernom zozname nemôže byť ohrozená povahou konania, ktoré má formálne formu trestného konania, ale ktoré z pohľadu zúčastnených subjektov zodpovedá charakteristikám konania o náhradu škody.

80.

Vo všeobecnosti platí, že občianskoprávna zložka trestného konania, ktorou sa osoba, ktorá sa cíti poškodená, domáha náhrady škody, by teoreticky mohla patriť do pôsobnosti článku 6 ods. 6 smernice 2014/104.

84.

V dôsledku toho bez ohľadu na odpoveď na otázku, či občianskoprávnu zložku trestného konania, ktorého cieľom je zabezpečiť uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže, možno vo všeobecnosti považovať za „konanie o náhradu škody“ v zmysle smernice 2014/104, ( 42 ) konanie vo veci samej sa netýka porušenia práva hospodárskej súťaže. Prítomnosť občianskoprávnej zložky v rámci tohto konania teda neumožňuje domnievať sa, že ide o konanie o náhradu škody, ktoré patrí do pôsobnosti článku 6 ods. 6 tejto smernice.

85.

Ak sa tento lex specialis , teda smernica 2014/104, neuplatňuje v konaní vo veci samej, na tretiu otázku treba odpovedať na základe lex generalis , teda smernice 2019/1. Článok 31 ods. 3 smernice 2019/1 sa totiž týka dokumentov na čiernom zozname v každom konaní, ktoré nie je predmetom osobitnej právnej úpravy Únie.

b) O smernici 2019/1

86.

89.

Treba však overiť, či je tento výklad článku 31 ods. 3 smernice 2019/1 zlučiteľný s požiadavkami v oblasti ochrany základných práv obvinených osôb. Podľa všeobecnej výkladovej zásady sa má totiž akt Únie vykladať v čo najväčšom možnom rozsahu spôsobom, ktorý nespochybní jeho platnosť, a v súlade s celým primárnym právom, a najmä s ustanoveniami Charty základných práv Európskej (ďalej len „Charta“). ( 43 ) Toto ustanovenie treba vykladať práve vzhľadom na túto zásadu.

90.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd upozorňuje na skutočnosť, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre, ktorá sa týka článku 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), stanovil zásadu, podľa ktorej sa právo na prístup k spisu vzťahuje na všetky dôkazy, ktoré majú k dispozícii orgány činné v trestnom konaní.

91.

Poznamenávam, že podľa judikatúry ESĽP toto právo na prístup k spisu v trestnom konaní nie je absolútne. Tento súd rozhodol, že v určitých prípadoch môže byť nevyhnutné zamlčať určité dôkazy vo vzťahu k obhajobe tak, aby sa chránili základné práva iného jednotlivca alebo aby sa chránil dôležitý verejný záujem. Podľa jeho názoru sú však z hľadiska EDĽP legitímne len opatrenia obmedzujúce právo na obhajobu, ktoré sú absolútne nevyhnutné. Okrem iného musí byť nesprístupnenie týchto dôkazov vyvážené primeranými procesnými zárukami. ( 44 ) Pritom sa však zdá, že ESĽP sa domnieva, že povaha dotknutých dokumentov by nemala predstavovať dôvod, ktorý by mohol viesť k ich nesprístupneniu. Domnieva sa naopak, že je potrebné preskúmať obsah týchto dokumentov, aby sa našla rovnováha medzi dôležitým verejným záujmom na ich nesprístupnení a právom dotknutej osoby na obhajobu. ( 45 )

95.

Vzniká teda otázka, či nesprístupnenie dokumentov na čiernom zozname obvineným osobám môže byť odôvodnené dôležitým verejným záujmom súvisiacim s presadzovaním práva hospodárskej súťaže.

96.

V tejto súvislosti treba uviesť, že ochrana dokumentov na čiernom zozname sleduje dva úzko prepojené ciele. Prvým je ochrana dotknutých osôb pred rizikami spojenými so zverejnením sebausvedčujúcich dokumentov. Druhým je dbať na to, aby prístup k týmto dokumentom nepoškodil verejné záujmy, ako je účinnosť politiky postihovania porušení práva hospodárskej súťaže, keďže všeobecný prístup by mohol odrádzať osoby podieľajúce sa porušení článkov 101 a 102 ZFEÚ od spolupráce s OHS. ( 52 ) Dalo by sa teda tvrdiť, že verejný záujem môže odôvodniť nesprístupnenie dokumentov na čiernom zozname v rámci trestných konaní.

97.

Ako však vyplýva z judikatúry ESĽP, ( 53 ) ktorú možno uplatniť na článok 48 ods. 2 Charty ( 54 ) a článok 7 ods. 4 smernice 2012/13, ( 55 ) nemožno sa domnievať, že by sa určité dokumenty vzhľadom na ich povahu automaticky nemohli sprístupniť. Pri otázke zamietnutia prístupu k týmto dokumentom sa musí vykonať preskúmanie každého jednotlivého prípadu.

101.

Na druhú časť tretej prejudiciálnej otázky treba teda odpovedať tak, že článok 31 ods. 3 smernice 2019/1 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje osobám obvineným v rámci trestného konania, ktorého predmetom nie je porušenie práva hospodárskej súťaže, ktoré nie sú autormi dokumentov na čiernom zozname, získať prístup k týmto dokumentom, ktoré sú založené do spisu trestného konania orgánom činným v trestnom konaní.

C.

O druhej otázke

102.

Cieľom druhej otázky je v podstate objasniť, či sa ochrana priznaná touto smernicou dokumentom na čiernom zozname vzťahuje aj na dokumenty, ktoré ich autor predložil OHS s cieľom vysvetliť, odôvodniť a preukázať ich obsah.

Článok 2 bod 18 smernice 2014/104 definuje pojem „podanie v rámci konania o urovnaní“ ako „ dobrovoľné vyhlásenie, ktoré bolo určitým podnikom alebo v jeho mene poskytnuté [OHS] a v ktorom tento podnik uznáva alebo prestáva popierať svoju účasť na porušovaní práva hospodárskej súťaže a svoju zodpovednosť za toto porušenie práva hospodárskej súťaže, pričom toto vyhlásenie bolo vypracované konkrétne s cieľom umožniť tomuto [OHS], aby uplatnil zjednodušené alebo skrátené konanie “ ( 57 ).

106.

Tieto definície pojmov „vyhlásenie v rámci programu zhovievavosti“ a „podanie v rámci konania o urovnaní“ boli prevzaté do článku 2 ods. 1 bodov 17 a 18 smernice 2019/1.

107.

Za týchto podmienok treba konštatovať, že článok 31 ods. 3 smernice 2019/1 chráni dokumenty, ktorých obsah, účel a podmienky vypracovania zodpovedajú definíciám uvedeným v tejto smernici. Toto ustanovenie sa teda týka opisu kartelu a úlohy žiadateľa o zhovievavosť v rámci tohto kartelu, ktorý bol predložený dobrovoľne a osobitne na účely získania oslobodenia od pokút alebo zníženia pokút v rámci programu zhovievavosti. Týka sa tiež vyhlásenia o uznaní alebo vzdaní sa možnosti popretia účasti na porušení práva hospodárskej súťaže a zodpovednosti za toto porušenie, ktoré bolo predložené dobrovoľne a osobitne na to, aby OHS mohol uplatniť zjednodušené alebo skrátené konanie.

2. Dokumenty umožňujúce vysvetliť, odôvodniť a preukázať obsah dokumentu na čiernom zozname

111.

V druhom rade odôvodnenie 26 smernice 2014/104 najmä uvádza, že na to, aby podniky boli naďalej ochotné dobrovoľne predkladať OHS dokumenty na čiernom zozname, ochrana priznaná týmto dokumentom „by sa tiež mala vzťahovať na doslovné citáty z [dokumentov na čiernom zozname] v iných dokumentoch“. Zdá sa, že toto riešenie je inšpirované rozsudkom Evonik Degussa/Komisia, v ktorom Súdny dvor objasnil, že vysokú úroveň ochrany nemožno priznať doslovným citátom informácií vychádzajúcich z dokumentov, ktoré podnik poskytol Komisii na podporu vyhlásenia uskutočneného s cieľom získať zhovievavosť , ale doslovným citátom vyhlásenia uskutočneného s cieľom získať zhovievavosť. ( 62 )

112.

Po tretie pojmy „vyhlásenie v rámci programu zhovievavosti“ a „podanie v rámci konania o urovnaní“ nemožno vykladať extenzívne. Ako som totiž uviedol, ( 63 ) právo Únie vychádza zo zásady, že ochrana dokumentov na čiernom zozname nemôže neoprávnene zasahovať do práva poškodených osôb na náhradu škody a má by byť obmedzená na dobrovoľné a sebausvedčujúce vyhlásenia v rámci programu zhovievavosti a podania v rámci konania o urovnaní .

113.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemožno každý dokument osobitne pripravený na účely konania začatého zo strany OHS, predložený z dobrovoľne alebo na žiadosť tohto orgánu, považovať za dokument na čiernom zozname.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko), takto:

1.

Právo hospodárskej súťaže Únie, a najmä smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie, a smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1 z 11. decembra 2018 o posilnení právomocí orgánov na ochranu hospodárskej súťaže v členských štátoch na účely účinnejšieho presadzovania práva a o zabezpečení riadneho fungovania vnútorného trhu, neupravujú otázku, či vyhlásenia v rámci programu zhovievavosti a podania v rámci konania o urovnaní môže orgán činný v trestnom konaní založiť do spisu v rámci trestného konania a či môžu slúžiť ako podklad pre ďalšie vyšetrovanie. Článok 101 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby boli takéto dokumenty založené do spisu orgánom činným v trestnom konaní v rámci trestného konania a slúžili ako základ pre ďalšie vyšetrovanie pod podmienkou, že sú dodržané požiadavky týkajúce sa ich ochrany vo vzťahu k osobám podliehajúcim súdnej právomoci stanovené týmito smernicami.

2.

Článok 31 ods. 3 smernice 2019/1 sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje poškodeným v trestnom konaní, ktorého predmetom nie je porušenie práva hospodárskej súťaže, získať prístup k týmto dokumentom, ktoré sú založené do spisu týkajúceho sa trestného konania orgánom činným v trestnom konaní,

( 4 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 1 ).

( 5 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) z 11. decembra 2018 o posilnení právomocí orgánov na ochranu hospodárskej súťaže v členských štátoch na účely účinnejšieho presadzovania práva a o zabezpečení riadneho fungovania vnútorného trhu ( Ú. v. EÚ L 11, 2019, s. 3 ).

( 6 ) Pozri, pokiaľ ide o smernicu 2014/104, MASSA, C.: The Disclosure of Leniency Statements and Other Evidence under Directive 2014/104/EU: an Undue Prominence of Public Enforcement? In: Market and Competition Law Review . 2018, vol. 2, n o 1, 2018, s. 161 a 162.

( 7 ) Pozri článok 6 ods. 5 písm. c) smernice 2014/104 a článok 31 ods. 5 písm. c) smernice 2019/1.

( 8 ) Pozri bod 18 vyššie.

( 9 ) Pozri článok 6 ods. 8 smernice 2014/104.

( 16 ) Pozri článok 16a ods. 2 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov 81 a 82 ZEÚ ( Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18 ; Mim. vyd. 08/003, s. 81), zmeneného nariadením Komisie (ES) 2015/2008 z 3. augusta 2015 ( Ú. v. EÚ L 208, 2008, s. 3 ).

( 17 ) Pozri Pracovný dokument útvarov Komisie – zhrnutie posúdenia vplyvu – Sprievodný dokument – Návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o posilnení právomocí orgánov na ochranu hospodárskej súťaže v členských štátoch na účely účinnejšieho presadzovania práva a zabezpečenia riadneho fungovania vnútorného trhu, Brusel, 22. marec 2017, SWD(2017) 114 final, https://eur‑lex.europa.eu/legal‑content/SK/TXT/?uri=CONSIL%3AST_7621_2017_ADD_3&qid=1728828553350, s. 65.

( 18 ) Odôvodnenie 4 smernice 2019/1 najmä uvádza, že rozšírenie pôsobnosti tejto smernice na vnútroštátne právo hospodárskej súťaže uplatňované samostatne sa týka ochrany dokumentov na čiernom zozname.

( 19 ) Pozri návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o posilnení právomocí orgánov na ochranu hospodárskej súťaže v členských štátoch na účely účinnejšieho presadzovania práva a zabezpečenia riadneho fungovania vnútorného trhu [COM(2017) 142 final], s. 7.

( 20 ) Pozri v tomto zmysle KOWALIK‑BAŃCZYK, K.: Challenges of Decentralisation of Competition Law Enforcement: A Retrospective Overview in Case Law. In: A. CLAICI, A. KOMNINOS, D. WAELBROECK (eds.): The Transformation of EU Competition Law: Next Generation Issues . Alphen‑sur‑le‑Rhin: Wolters Kluwer, 2023, s. 100, a RIZUTTO, F.:The ECN plus Directive: The Harmonization of National Procedural Rules Governing the Parallel Enforcement of European Union Competition Law in the Internal Market. In: European Competition Law Review . 2019, vol. 40, n o 12, s. 575.

( 27 ) O spolupráci medzi Komisiou a OHS členských štátov, ktorá je založená na článku 4 ods. 3 ZEÚ, pozri DUDZIK, S.: Współpraca Komisji Europejskiej z organami ochrony konkurencji w sprawach kontroli koncentracji przedsiębiorstw . Warszawa: Wolters Kluwer, 2010, s. 632.

( 28 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. apríla 2017, FSL a i./Komisia ( C‑469/15 P , EU:C:2017:308 , bod 34 ).

( 29 ) Pozri bod 47 vyššie.

( 30 ) Pozri bod 61 vyššie.

( 31 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2008, Doulamis ( C‑446/05 , EU:C:2008:157 , bod 19 ).

( 32 ) Pozri bod 62 vyššie.

( 39 ) Pozri článok 2 bod 1 smernice 2014/104.

( 40 ) V tejto súvislosti vnútroštátny súd tiež spresnil, že poškodený musí vyhlásiť, že sa chce zúčastniť na trestnom konaní, aby mu bola nahradená jeho ujma, a že stačí, aby presvedčivým spôsobom uviedol existenciu práva, „ktoré vyplýva z trestnej sankcie“. Rozhodnutie o nárokoch poškodeného nasleduje po rozhodnutí o vine obvineného.

( 41 ) Pozri bod 65 vyššie.

( 42 ) Pozri bod 80 vyššie.

( 43 ) Pozri rozsudok zo 16. novembra 2023, Ligue des droits humains (Overovanie spracúvania údajov dozorným orgánom) ( C‑333/22 , EU:C:2023:874 , bod 57 ).

( 44 ) Rozsudok ESĽP, 24. júna 2003, Dowsett v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2003:0624JUD003948298, body 41 a 42); rozsudok ESĽP, 31. marca 2009, Natunen v. Fínsko, žiadosť č. 21022/04 (CE:ECHR:2009:0331JUD002102204, bod 40), a rozsudok ESĽP, Mirilachvili v. Rusko, 11. decembra 2008 (CE:ECHR:2008:1211JUD000629304, body 203 až 209).

( 51 ) Pozri článok 7 ods. 4 smernice 2012/13.

( 52 ) Pozri rozsudok zo 6. júna 2013, Donau Chemie a i. ( C‑536/11 , EU:C:2013:366 , bod 33 ). Pozri tiež moje návrhy, ktoré som predniesol vo veci Evonik Degussa/Komisia ( C‑162/15 P , EU:C:2016:587 , bod 119 ).

( 53 ) Pozri bod 90 vyššie.

( 54 ) Pozri bod 92 vyššie.

( 55 ) Pozri bod 94 vyššie.

( 56 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( ) Pozri bod 37 vyššie.