C-19/23

62023CC0019

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NICHOLAS EMILIOU

prednesené 14. januára 2025 ( 1 )

Vec C‑19/23

Dánske kráľovstvo

V súlade so zásadou prenesenia právomocí zakotvenou v článku 5 ods. 2 ZEÚ, ktorá je nevyhnutná v Európskej únii založenej na zásadách právneho štátu, ( 2 ) Európska únia koná len v medziach právomocí, ktoré jej zverili členské štáty v Zmluvách. Úloha Súdneho dvora zabezpečiť dodržiavanie tejto zásady sa síce javí ako jednoduchá, je však zložitejšia v dôsledku toho, že niektoré ustanovenia Zmluvy týkajúce sa rozdelenia právomocí medzi Európskou úniou a členskými štátmi sa zdajú byť buď nejasné, alebo sa prekrývajú.

2.

Je to zrejmé najmä v oblasti sociálnej politiky Únie, kde sa autori Zmlúv zamerali na jednej strane na podporu súdržnosti a konvergencie a na druhej strane na vybudovanie Únie, ktorá zohľadňuje rozmanitosť vnútroštátnych systémov a kľúčovú úlohu sociálnych partnerov, čo sú dva ciele, ktoré nie je vždy ľahké zosúladiť. Zatiaľ čo totiž sledovanie prvého cieľa znamená priznanie väčších právomocí Európskej únii, sledovanie druhého cieľa podporuje názor, že niektoré rozhodnutia v oblasti sociálnej politiky sú len vecou členských štátov.

3.

Touto žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ Dánske kráľovstvo podporované Švédskym kráľovstvom navrhuje, aby Súdny dvor v prvom rade zrušil smernicu (EÚ) 2022/2041 o primeraných minimálnych mzdách v Európskej únii (ďalej len „smernica o PMM“) ( 3 ) v plnom rozsahu. Oba členské štáty tvrdia, že Európsky parlament a Rada nemali právomoc prijať smernicu o PMM na základe článku 153 ods. 2 písm. b) ZFEÚ v spojení s článkom 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ. Tieto ustanovenia splnomocňujú Európsky parlament a Radu, aby prostredníctvom smerníc stanovili minimálne požiadavky v oblasti „pracovných podmienok“. Článok 153 ods. 5 ZFEÚ však spresňuje, že táto právomoc sa okrem iného nevzťahuje na „odmenu“.

„1. Na dosiahnutie cieľov uvedených v článku 151 Únia podporuje a dopĺňa činnosti členských štátov v týchto oblastiach:

…

b) pracovné podmienky;

…

f)

zastupovanie a kolektívna ochrana záujmov pracujúcich a zamestnávateľov, vrátane spolurozhodovania, s výnimkou odseku 5;

V oblastiach uvedených v odseku 1 písm. c), d), f) a g) tohto článku sa Rada uznáša jednomyseľne v súlade [s] mimoriadnym legislatívnym postupom po porade s Európskym parlamentom a uvedenými výbormi.

…

5. Ustanovenia tohto článku sa nevzťahujú na odmenu, právo združovať sa, právo na štrajk alebo na výluku.“

B. Smernica o PMM

6.

Článok 1 smernice o PMM stanovuje:

zlepšenie účinného prístupu pracovníkov k právam na ochranu formou minimálnej mzdy, ak je stanovená vo vnútroštátnom práve a/alebo v kolektívnych zmluvách.

2. Touto smernicou nie je dotknuté úplné rešpektovanie autonómie sociálnych partnerov ani ich právo vyjednávať a uzatvárať kolektívne zmluvy.

3. V súlade s článkom 153 ods. 5 ZFEÚ touto smernicou nie je dotknutá právomoc členských štátov pri stanovovaní úrovne minimálnych miezd ani voľba členských štátov stanoviť zákonné minimálne mzdy a/alebo podporovať prístup k ochrane formou minimálnej mzdy stanovenej v kolektívnych zmluvách.

4. Uplatňovanie tejto smernice musí byť v plnom súlade s právom na kolektívne vyjednávanie. Žiadne ustanovenie tejto smernice sa nesmie vykladať v tom zmysle, že sa ním ukladá ktorémukoľvek členskému štátu:

a)

v ktorom sa tvorba miezd zabezpečuje výlučne prostredníctvom kolektívnych zmlúv, povinnosť zaviesť zákonnú minimálnu mzdu;

…

d)

na účely podpory kolektívneho vyjednávania o stanovovaní miezd prijímajú vhodné opatrenia na ochranu odborových zväzov a organizácií zamestnávateľov, ktoré sa zúčastňujú na kolektívnom vyjednávaní alebo sa na ňom chcú zúčastniť, pred akýmkoľvek vzájomným zasahovaním alebo zasahovaním zástupcov alebo členov druhej strany do ich zriaďovania, fungovania alebo správy.

2. Okrem toho každý členský štát, v ktorom je miera pokrytia kolektívnym vyjednávaním pod hranicou 80 %, stanoví rámec podmienok umožňujúcich kolektívne vyjednávanie, a to buď zákonom po konzultácii so sociálnymi partnermi, alebo dohodou s nimi. Takýto členský štát tiež vypracuje akčný plán na podporu kolektívneho vyjednávania. Členský štát vypracuje takýto akčný plán po konzultácii so sociálnymi partnermi alebo dohodou s nimi alebo na základe spoločnej žiadosti sociálnych partnerov po dohode medzi nimi. V akčnom pláne sa stanoví jasný harmonogram a konkrétne opatrenia na postupné zvyšovanie miery pokrytia kolektívnym vyjednávaním pri plnom rešpektovaní autonómie sociálnych partnerov. Členský štát pravidelne preskúmava svoj akčný plán a v prípade potreby ho aktualizuje. Ak členský štát aktualizuje svoj akčný plán, robí tak po konzultácii so sociálnymi partnermi alebo dohodou s nimi alebo na základe spoločnej žiadosti sociálnych partnerov po dohode medzi sociálnymi partnermi. V každom prípade sa takýto akčný plán preskúmava najmenej každých päť rokov. Akčný plán a každá jeho aktualizácia sa zverejní a oznámi sa Komisii.“

8.

Článok 5 smernice o PMM, nazvaný „Postup stanovovania primeraných zákonných minimálnych miezd“, stanovuje:

c)

miera rastu miezd;

d)

dlhodobé národné úrovne produktivity a vývoj v tejto oblasti.

3. Bez toho, aby boli dotknuté povinnosti stanovené v tomto článku, môžu členské štáty dodatočne použiť automatický mechanizmus indexácie zákonných minimálnych miezd na základe akýchkoľvek vhodných kritérií a v súlade s vnútroštátnym právom a praxou za predpokladu, že uplatňovanie tohto mechanizmu nevedie k zníženiu zákonnej minimálnej mzdy.

4. Členské štáty na usmernenie svojho posúdenia primeranosti zákonných minimálnych miezd použijú orientačné referenčné hodnoty. Na uvedený účel môžu použiť orientačné referenčné hodnoty, ktoré sa bežne používajú na medzinárodnej úrovni, ako je 60 % hrubého mediánu mzdy a 50 % hrubej priemernej mzdy, a/alebo orientačné referenčné hodnoty používané na vnútroštátnej úrovni.

A. Návrh smernice o PMM

10.

Európska komisia prijala návrh smernice o PMM v októbri 2020. ( 4 ) Tento návrh bol predložený po tom, čo predsedníčka Komisie Ursula von der Leyenová uviedla, že „dôstojnosť pri práci je posvätná. Počas prvých 100 dní môjho mandátu navrhnem právny nástroj, ktorý zabezpečí, aby mal každý pracovník v našej Únii spravodlivú minimálnu mzdu.“ ( 5 )

11.

V návrhu smernice o PMM Komisia uviedla, že „mnohí pracovníci v [Európskej únii]… v súčasnosti nie sú chránení primeranými minimálnymi mzdami“ a že v roku 2018 „v deviatich členských štátoch zákonná minimálna mzda neposkytovala dostatočný príjem na to, aby sa slobodná osoba s minimálnou mzdou dostala nad hranicu rizika chudoby“. Uviedla tiež, že po kríze spôsobenej ochorením COVID‑19 zabezpečiť, aby pracovníci v Európskej únii mali prístup k pracovným príležitostiam a primeraným minimálnym mzdám, je „nevyhnutn[é] na podporu udržateľnej a inkluzívnej hospodárskej obnovy“. ( 6 ) Niektorí autori považujú tieto tvrdenia za odraz veľkého posunu v tom, ako sa primerané minimálne mzdy vnímajú na úrovni EÚ, keďže sa už nepovažujú za prekážku konkurencieschopnosti medzi členskými štátmi a hospodárskeho rastu, ale za predpoklad hospodárskeho rozvoja. ( 7 )

12.

15.

Podľa Eurostatu sa k 1. januáru 2022 zákonné mesačné minimálne mzdy v jednotlivých členských štátoch značne líšili, a to od 332 eur v Bulharsku po 2257 eur v Luxembursku. ( 12 ) Vo svojom „Zhrnutí správy o posúdení vplyvu“, ktoré sprevádzalo návrh smernice o PMM, ( 13 ) Komisia označila „nedostatok jasných a stabilných kritérií na stanovovanie a aktualizáciu minimálnych miezd“ a „nedostatočné zapojenie sociálnych partnerov“ za faktory spôsobujúce nedostatočnú ochranu pracovníkov formou primeraných minimálnych miezd v celej Európskej únii.

16.

V reakcii na tieto obavy článok 1 ods. 1 smernice o PMM uvádza, že tento nástroj vytvára rámec pre a) primeranosť zákonných minimálnych miezd, b) podporu kolektívneho vyjednávania o stanovovaní miezd a c) zlepšenie účinného prístupu pracovníkov k právam na ochranu formou minimálnej mzdy, ak je stanovená vo vnútroštátnych právnych predpisoch a/alebo kolektívnych zmluvách. Podľa môjho názoru smernica o PMM teda sleduje tri odlišné ciele – uvedené v článku 1 ods. 1 písm. a), b) a c) –, z ktorých všetky sa majú podieľať na dosiahnutí zastrešujúceho cieľa, ktorým je „prispieť k vzostupnej sociálnej konvergencii a znížiť mzdové nerovnosti“. ( 14 )

17.

Hoci smernica o PMM obsahuje celkovo 19 článkov, ktoré sú usporiadané do štyroch rôznych kapitol, 3 z nich, konkrétne jej články 4, 5 a 12, majú v prejednávanej veci osobitný význam. Každý z nich sa týka jedného z troch cieľov uvedených v článku 1 ods. 1 tejto smernice.

20.

Po tretie článok 12 smernice o PMM, ktorý je súčasťou kapitoly III nazvanej „Horizontálne ustanovenia“, sa týka účinného prístupu pracovníkov k ochrane formou minimálnej mzdy [článok 1 ods. 1 písm. c), tretí cieľ]. Účelom tohto ustanovenia je zabezpečiť pracovníkom prístup k účinnému, včasnému a nestrannému riešeniu sporov a právo na nápravu v situáciách, keď boli porušené ich práva týkajúce sa zákonných minimálnych miezd alebo ochrany formou minimálnej mzdy podľa vnútroštátneho práva a/alebo kolektívnych zmlúv.

IV. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

21.

Návrhom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 18. januára 2023 Dánske kráľovstvo podalo túto žalobu.

22.

uložil Parlamentu a Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

23.

Parlament navrhuje, aby Súdny dvor zamietol žalobu ako nedôvodnú a uložil Dánskemu kráľovstvu povinnosť nahradiť trovy konania.

24.

Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

–

Rozhodnutiami predsedu Súdneho dvora z 26. apríla a 25. mája 2023 bol Belgickému kráľovstvu a Portugalskej republike povolený vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Rady.

26.

Rozhodnutiami predsedu Súdneho dvora z 8. a 26. mája 2023 a z 5. a 7. júna 2023 bol Spolkovej republike Nemecko, Helénskej republike, Španielskemu kráľovstvu, Francúzskej republike, Luxemburskému veľkovojvodstvu a Komisii povolený vstup vedľajších účastníkov do konania na podporu návrhov Parlamentu a Rady.

27.

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 26. mája 2023 bol Švédskemu kráľovstvu povolený vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Dánskeho kráľovstva.

V. Analýza

31.

Na podporu svojho hlavného žalobného návrhu smerujúceho k úplnému zrušeniu smernice o PMM uvádza Dánske kráľovstvo dva žalobné dôvody. Po prvé tvrdí, že Parlament a Rada konali v rozpore s článkom 153 ods. 5 ZFEÚ, a teda so zásadou prenesenia právomocí, ktorá, ako som pripomenul v úvode, je zakotvená v článku 5 ods. 2 ZEÚ. V tejto súvislosti dánska vláda tvrdí, že táto smernica je nezlučiteľná s dvoma výnimkami uvedenými v článku 153 ods. 5 ZFEÚ, a to s výnimkami týkajúcimi sa odmeny a práva združovať sa. Domnieva sa, že smernica o PMM „priamo zasahuje“ do oboch výnimiek, a preto ju normotvorca Únie nemohol prijať bez prekročenia svojich právomocí. Hoci totiž Parlament a Rada majú právomoc prijímať smernice, ktorými sa stanovujú minimálne požiadavky, pokiaľ ide o „pracovné podmienky“ [podľa článku 153 ods. 2 písm. b) ZFEÚ v spojení s článkom 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ], nemôžu prijímať právne predpisy v oblasti odmeňovania alebo práva združovať sa.

32.

Po druhé dánska vláda tvrdí, že aj za predpokladu, že smernica o PMM nepatrí do pôsobnosti výnimiek týkajúcich sa odmeny a práva združovať sa stanovených v článku 153 ods. 5 ZFEÚ, Parlament a Rada ju nemohli právoplatne prijať na základe článku 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ. V tejto súvislosti dánska vláda poukazuje na to, že smernica o PMM sleduje dva rovnako dôležité ciele, keďže jej cieľom je upraviť nielen „pracovné podmienky“ [článok 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ], ale aj „zastupovanie a kolektívn[u] ochran[u] záujmov pracujúcich…“ [článok 153 ods. 1 písm. f) ZFEÚ]. Ďalej uvádza, že každý z týchto dvoch právnych základov si vyžaduje iný legislatívny postup, keďže článok 153 ods. 1 písm. f) ZFEÚ požaduje jednomyseľnosť v Rade, zatiaľ čo článok 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ nie. Vzhľadom na to, že tieto postupy sú nezlučiteľné, dánska vláda tvrdí, že smernica o PMM musí byť zrušená v plnom rozsahu.

Skôr než preskúmam jednotlivé tieto tvrdenia, rád by som uviedol úvodnú poznámku. Táto žaloba nebola podaná vo vákuu, lebo je neoddeliteľne spojená s neustálym odporom Dánska a iných severských členských štátov voči opatreniam Európskej únie, ktoré považujú za zasahujúce do ich pracovného práva a systémov pracovnoprávnych vzťahov. Reakcie týchto členských štátov na rozsudok Súdneho dvora Laval un Partneri, ( 23 ) ktorý sa týka vysielania lotyšských pracovníkov lotyšskou spoločnosťou (Laval) na staveniská vo Švédsku a následnej blokády týchto pracovísk švédskym odborovým zväzom, sú doteraz najvýraznejšími príkladmi tohto odporu. Dánsky aj švédsky model pracovného práva sa vyznačuje prístupom „laissez‑faire“, t. j. vysokou mierou autonómie sociálnych partnerov, pričom o mzdách a pracovných podmienkach rokujú sociálni partneri namiesto toho, aby boli upravené zákonom. Záver Súdneho dvora v tomto rozsudku, že kolektívne akcie môžu v podstate predstavovať neodôvodnené obmedzenie voľného pohybu, a jeho dôraz na význam transparentnosti, pokiaľ ide o podmienky zamestnania vrátane odmeňovania, niektorí vnímali ako ohrozenie autonómneho charakteru systémov kolektívneho vyjednávania Dánska a Švédska a nezasahovania štátu do činností odborových zväzov, ktorými sa tieto členské štáty vyznačujú. ( 24 )

35.

Podľa môjho názoru však tieto úvahy nesmú mať vplyv na riešenie prejednávanej veci. Rozdelenie právomocí medzi členské štáty a Európsku úniu je otázkou ústavnej povahy, ktorá, ako som už uviedol v úvode, je nevyhnutná pre Európsku úniu založenú na zásadách právneho štátu. Ak normotvorca Únie prijme smernicu v oblasti, v ktorej nemá právomoc prijímať právne predpisy, túto smernicu nemožno zachovať len z praktických dôvodov, akým je skutočnosť, že jej prijatie bude mať len „mierne“ dôsledky pre niekoľko členských štátov (v tomto prípade dva), ktoré hlasovali proti nej. Takéto úvahy by podľa môjho názoru nemali mať vplyv na posúdenie Súdneho dvora. V tejto súvislosti dodávam, že motivácia alebo záujem členského štátu podať žalobu o neplatnosť legislatívneho aktu Únie nie sú v rámci konania založeného na článku 263 ZFEÚ relevantné, keďže členské štáty sú podľa tohto ustanovenia privilegovanými žalobcami, a preto nemusia preukázať, že majú záujem na konaní.

A. Hlavný žalobný návrh: musí sa smernica o PMM zrušiť v plnom rozsahu?

37.

Z bodov 31 a 32 vyššie vyplýva, že hlavná výhrada Dánskeho kráľovstva sa v podstate týka voľby normotvorcu Únie použiť ako právny základ smernice o PMM článok 153 ods. 2 písm. b) ZFEÚ v spojení s článkom 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ – teda voľby, ktorú niektorí autori označili za „najspornejšiu“ otázku vznikajúcu v súvislosti so smernicou o PMM ( 27 ). V tejto súvislosti má Súdny dvor vysvetliť vzťah týchto ustanovení na jednej strane k článku 153 ods. 5 ZFEÚ (prvý žalobný dôvod) a na druhej strane k článku 153 ods. 1 písm. f) ZFEÚ (druhý žalobný dôvod).

40.

Okrem toho Súdny dvor už poskytol informácie o tom, ako treba chápať výnimku týkajúcu sa odmeny. V rozsudkoch Del Cerro Alonso, ( 29 ) Impact, ( 30 ) Bruno a i. ( 31 ) a Specht a i. ( 32 ) totiž Súdny dvor ustálene konštatoval, že uvedenú výnimku je potrebné chápať tak, že sa vzťahuje na opatrenia – akými sú zjednotenie všetkých alebo niektorých častí tvoriacich mzdy a/alebo ich úrovne v členských štátoch alebo zavedenie garantovanej minimálnej mzdy –, ktoré by viedli k priamemu zasahovaniu práva EÚ do určovania odmien v rámci Európskej únie. V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že výnimku týkajúcu sa odmeny nie je možné rozšíriť na každú otázku akokoľvek súvisiacu s odmenou, keďže by tým bola v značnom rozsahu narušená podstata niektorých oblastí uvedených v článku 153 ods. 1 ZFEÚ. Naopak, výnimku týkajúcu sa práva združovať sa ešte Súdny dvor nevykladal.

41.

V nasledujúcich častiach preskúmam vzhľadom na túto judikatúru, či smernica o PMM porušuje výnimku týkajúcu sa odmeny stanovenú v článku 153 ods. 5 ZFEÚ [časť a)]. Následne budem analyzovať, či je táto smernica zlučiteľná s výnimkou týkajúcou sa práva združovať sa obsiahnutou v tomto ustanovení [časť b)].

a)

O zlučiteľnosti smernice o PMM s výnimkou týkajúcou sa odmeny v článku 153 ods. 5 ZFEÚ

Tieto vlády ďalej tvrdia, že výslovným cieľom smernice o PMM je primeranosť minimálnych miezd. Účelom smernice o PMM je totiž ovplyvniť (zvýšiť) úrovne odmeňovania v rámci Únie uložením požiadaviek členským štátom spôsobom, ktorý priamo zasahuje do ich mechanizmov stanovovania miezd. Ako sa uvádza v posúdení vplyvu z dielne Komisie, ktoré je sprievodným dokumentom k návrhu smernice o PMM, ( 33 ) tento nástroj by mal viesť k zvýšeniu minimálnych miezd v približne polovici členských štátov a k skutočnému nárastu ich úrovne. Konkrétne článok 5 tejto smernice ukladá členským štátom so zákonnými minimálnymi mzdami, aby uplatňovali minimálne kritériá a vychádzali z orientačných referenčných hodnôt. Toto ustanovenie nielenže ukladá týmto členským štátom právne záväzné povinnosti, ale má tiež priamy účinok na zvýšenie úrovne odmeňovania a jeho cieľom je zaviesť harmonizáciu prostredníctvom rámca, ktorý musia členské štáty uplatňovať pri stanovovaní minimálnych miezd.

45.

Parlament a Rada, podporované Komisiou a ostatnými vedľajšími účastníkmi konania, zas tvrdia, že ako vyplýva najmä z judikatúry Súdneho dvora, okrem iného z rozsudku Impact, vhodným kritériom je priame zasahovanie, pričom to nesúvisí s tým, či má predmetný nástroj účinky na úroveň miezd, inak by boli právomoci Európskej únie podľa článku 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ neprimerane obmedzené. Nemecká vláda tvrdí, že účelom výnimky týkajúcej sa odmeny nie je úplne vylúčiť otázky odmeňovania z pôsobnosti činnosti Únie. Rada dodáva, že dodržanie výnimky týkajúcej sa odmeny nemožno posudzovať len s ohľadom na počet ustanovení súvisiacich s odmeňovaním v danom nástroji, ale vyžaduje si to vecné preskúmanie povahy týchto ustanovení.

Parlament ďalej tvrdí, že vzhľadom na to, že jedným z cieľov sociálnej politiky Únie je zlepšiť životné a pracovné podmienky a že odmeňovanie je neoddeliteľnou súčasťou týchto podmienok, nie je prekvapujúce, že smernica o PMM môže pozitívne ovplyvniť úroveň miezd. Rada, ktorú podporuje belgická a portugalská vláda, tiež zdôrazňuje, že pojem „primeranosť“ uvedený v článku 5 smernice o PMM neznamená, že minimálne mzdy budú harmonizované v celej Európskej únii. Toto ustanovenie totiž nebráni členským štátom rozhodnúť o výške zákonných minimálnych miezd ani nedefinuje prahovú hodnotu, pod ktorou sa minimálne mzdy považujú za neprimerané. Okrem toho kritériá, ktoré sú v ňom stanovené, pozostávajú len z kvalitatívnych prvkov, ktoré sa majú použiť vo vnútroštátnom procese stanovovania miezd. V tejto súvislosti nemecká vláda dodáva, že členské štáty majú stále možnosť stanoviť a použiť iné kritériá a spoliehať sa na svoje vlastné vnútroštátne postupy, a preto majú dostatočný manévrovací priestor. Francúzska vláda poukazuje na to, že postup stanovený v článku 5 smernice o PMM vychádza zo široko a neurčito formulovaných kritérií, ktoré sú súčasťou demonštratívneho zoznamu, ktorý môžu členské štáty doplniť.

2) Posúdenie

48.

Smernica o PMM obsahuje rôzne tvrdenia, ktoré ilustrujú, že aj normotvorca Únie pri prijímaní tejto smernice vykladal výnimku týkajúcu sa odmeny tak, ako je opísané v bode 48 vyššie. Odôvodnenie 19 totiž stanovuje, že v súlade s článkom 153 ods. 5 ZFEÚ cieľom smernice o PMM „nie je harmonizovať úroveň minimálnych miezd v celej Únii ani vytvoriť jednotný mechanizmus stanovovania minimálnych miezd“. Vysvetľuje tiež, že tento nástroj v plnej miere rešpektuje „vnútroštátn[e] právomoc[i] a práv[o] sociálnych partnerov vstupovať do zmluvných vzťahov“ a „nestanovuje úroveň odmeny…“. ( 36 ) Okrem toho článok 1 ods. 2 smernice o PMM stanovuje, že touto smernicou „nie je dotknuté úplné rešpektovanie autonómie sociálnych partnerov “, ( 37 ) zatiaľ čo článok 1 ods. 3 tejto smernice konkrétne odkazuje na článok 153 ods. 5 ZFEÚ a stanovuje, že vzhľadom na toto ustanovenie smernicou o PMM „nie je dotknutá právomoc členských štátov pri stanovovaní úrovne minimálnych miezd“. ( 38 ) Táto smernica tiež obsahuje rôzne odkazy na špecifiká vnútroštátnych postupov. ( 39 )

50.

Podľa môjho názoru zo znenia a počtu týchto ustanovení vyplýva, že normotvorca Únie si bol vedomý toho, že pri prijímaní smernice o PMM kráča po tenkom ľade, pokiaľ ide o výnimku týkajúcu sa odmeny uvedenú v článku 153 ods. 5 ZFEÚ (alebo, ako uvádzajú niektorí autori, „balansuje na lane“). ( 40 ) V ďalšej časti vysvetlím, prečo je výklad tejto výnimky normotvorcom Únie – s ktorým, ako som vysvetlil, súhlasia všetci účastníci konania a vedľajší účastníci konania v prejednávanej veci s výnimkou Dánskeho kráľovstva a Švédskeho kráľovstva – podľa môjho názoru založený na troch mylných predpokladoch. Načrtnem tiež, ako treba podľa môjho názoru chápať práve túto výnimku s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora.

53.

Je mi však jasné, že Súdny dvor v rozsudku Impact nezašiel tak ďaleko, aby uviedol, že výnimka týkajúca sa odmeny sa vzťahuje výlučne na úroveň miezd (t. j. na ich presnú sumu alebo výšku). Konštatoval totiž, že uvedenú výnimku je potrebné chápať tak, že „sa vzťahuje na opatrenia… ako zjednotenie všetkých alebo niektorých častí tvoriacich mzdy a/alebo ich úrovne v členských štátoch alebo zavedenie minimálnej mzdy [EÚ]“. ( 44 ) Podľa môjho názoru výrazy „ako“ a „a/alebo [úroveň miezd]“ preukazujú, že Súdny dvor nevylúčil, že priame zasahovanie do odmeňovania môže nastať aj vtedy, ak sporné opatrenie nemá za cieľ harmonizovať „úroveň odmeny“ ako takú.

54.

Vzhľadom na tento rozsudok nevidím dôvod na to, aby sa do článku 153 ods. 5 ZFEÚ vložilo obmedzenie (t. j. že výnimka týkajúca sa odmeny sa v skutočnosti vzťahuje len na úroveň odmeny), ktoré nie je expressis verbis zahrnuté do tohto ustanovenia. Podľa môjho názoru má pojem „odmena“ zahŕňať všetky aspekty systémov stanovovania miezd v členských štátoch (vrátane spôsobov alebo postupov stanovovania úrovne odmeny), a nie len úroveň odmeny.

55.

57.

Po druhé konštatovanie Súdneho dvora, podľa ktorého sa výnimky uvedené v článku 153 ods. 5 ZFEÚ vrátane výnimky týkajúcej sa odmeny musia chápať reštriktívne, bolo formulované v osobitnom kontexte. Rozsudky Del Cerro Alonso, Impact, Bruno a i. a Specht a i. sa všetky týkali nástrojov, ktorých cieľom bolo na rozdiel od smernice o PMM upraviť inú oblasť než odmenu. Konkrétne rozsudky Del Cerro Alonso a Impact sa týkali doložky 4 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ( 48 ) ktorej cieľom je zabezpečiť uplatňovanie zásady zákazu diskriminácie na pracovníkov na dobu určitú, a nie regulovať „odmenu“. Podobne rozsudok Bruno a i. sa týkal výkladu smernice Rady 97/81/ES o pracovníkoch na kratší pracovný čas, ( 49 ) ktorej cieľom je okrem iného zabezpečiť odstránenie diskriminácie pracovníkov na kratší pracovný čas (a opäť nie regulovať „odmenu“). Napokon rozsudok Specht a i. sa týkal smernice Rady 2000/78/ES, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní. ( 50 ) V tomto rozsudku Súdny dvor spresnil, že podmienky odmeňovania úradníkov patria do pôsobnosti tejto smernice, keďže účelom tohto nástroja je „ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania“, a nie regulovať „odmenu“ ako takú.

58.

Z tejto judikatúry vyplýva, že Súdny dvor tým, že stanovil, že výnimka týkajúca sa odmeny uvedená v článku 153 ods. 5 ZFEÚ sa má vykladať reštriktívne, chcel len zabezpečiť, aby toto ustanovenie neznemožní prijatie nástrojov, ktorých cieľom nie je regulácia odmeny, len z toho dôvodu, že majú vplyv na odmeňovanie. Toto vyhlásenie, chápané v pravom kontexte, teda nemalo za cieľ obmedziť rozsah oblastí, ktoré tvoria odmeňovanie (ich obmedzením na úroveň odmeny), ale zabezpečiť, aby bolo možné prijať nástroje, ktoré do týchto oblastí zasahujú len nepriamo.

Vzhľadom na tieto úvahy je podľa mňa zrejmé, že ani niektoré ďalšie smernice, ktoré používajú pojem „odmena“ – akou je smernica 2006/54/ES o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania, ( 51 ) smernica Rady 2000/43/ES, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod, ( 52 ) smernica o dočasnej agentúrnej práci, ( 53 ) smernica o vysielaní pracovníkov, ( 54 ) smernica o pracovnom čase ( 55 ) alebo dokonca smernica 2008/94/ES o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa ( 56 ) –, priamo nezasahujú do odmeny v zmysle článku 153 ods. 5 ZFEÚ. Tieto smernice totiž patria do kategórie nástrojov, ktoré rovnako ako smernice, ktoré viedli k vydaniu rozsudkov Bruno a i. a Specht a i., len nepriamo zasahujú do odmeňovania. Obsahujú ustanovenia, ktoré v praxi zasahujú do výšky odmeny alebo na ňu majú vplyv. Ich cieľom však nie je regulovať odmeňovanie, ale len oprávniť určité kategórie pracovníkov na rovnaké podmienky zamestnávania ako iné kategórie ( 57 ) alebo určiť, či má zamestnanec nárok na svoju odmenu (bez ohľadu na úroveň odmeny a spôsob jej stanovenia) v určitých špecifických kontextoch, napríklad keď je na dovolenke za kalendárny rok alebo v prípade, že sa jeho zamestnávateľ dostane do platobnej neschopnosti.

62.

Naopak, nástroj priamo zasahuje do odmeňovania, a preto je nezlučiteľný s výnimkou týkajúcou sa odmeny v článku 153 ods. 5 ZFEÚ, ak je jeho cieľom regulovať odmeňovanie, a to bez ohľadu na to, ako prísne alebo pružne.

66.

Z toho vyplýva, že zatiaľ čo v prípade iných pracovných podmienok než odmeny sa uplatňuje kritérium minimálnych požiadaviek (čo znamená, že hoci v tejto oblasti existuje právomoc Únie, umožňuje len stanovenie minimálnych požiadaviek, t. j. minimálnej úrovne povinností), v oblasti odmeny nie je prípustná nijaká forma harmonizácie, keďže v tejto oblasti Únia nemá nijakú právomoc. Ak by normotvorca Únie stanovil minimálne požiadavky v oblasti odmeny, už by prekročil svoje právomoci a zasahoval by do právomocí členských štátov. Okrem toho, ako som uviedol vyššie, výnimka týkajúca sa odmeny v článku 153 ods. 5 ZFEÚ by bola zbavená svojej podstaty, keďže s odmenou by sa zaobchádzalo ako s akoukoľvek inou pracovnou podmienkou, ktorá patrí do pôsobnosti článku 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ.

– Tretí mylný predpoklad: ak opatrenie nezasahuje do zmluvnej autonómie sociálnych partnerov, je v súlade s výnimkou týkajúcou sa odmeny

67.

Ako som už vysvetlil, Súdny dvor uviedol, že účelom výnimky týkajúcej sa odmeny je chrániť zmluvnú slobodu sociálnych partnerov. ( 59 ) Tento účel nie je výslovne uvedený v článku 153 ods. 5 ZFEÚ a Súdny dvor neuviedol, z akého zdroja pri svojom konštatovaní vychádzal. Domnievam sa však, že tento účel možno vyvodiť po prvé zo skutočnosti, že všetky ostatné výnimky obsiahnuté v tomto ustanovení (konkrétne právo združovať sa, právo na štrajk alebo právo na výluku) sa týkajú výsad sociálnych partnerov (konkrétnejšie odborových zväzov), a po druhé z odkazu v článku 152 ZFEÚ na „úlohu sociálnych partnerov“, ktorú má Únia uznávať a podporovať.

70.

Nahradenie kritéria priameho zasahovania kritériom zameraným na určenie, či nástroj dostatočne chráni zmluvnú autonómiu sociálnych partnerov, je preto omylom. Nielenže vedie k zámene samotného kritéria s jeho účelom, ale podľa môjho názoru sa zameriava len na časť účelu, ktorému táto výnimka slúži.

ii) Smernica o PMM je nezlučiteľná s výnimkou týkajúcou sa odmeny

71.

Z predchádzajúcich častí vyplýva, že mnohé ustanovenia a odôvodnenia smernice o PMM, na ktoré sa odvolávajú účastníci konania a vedľajší účastníci konania v prejednávanej veci na podporu názoru, že tento nástroj je v súlade s výnimkou týkajúcou sa odmeny v článku 153 ods. 5 ZFEÚ, v skutočnosti nie sú pre túto otázku relevantné. Platí to konkrétne pre článok 1 ods. 2 až 4 smernice o PMM, v ktorom sa uvádza, že smernica o PMM neukladá členským štátom povinnosť zaviesť zákonné minimálne mzdy (článok 1 ods. 4), ponecháva vymedzenie pojmu „primeranosť“, ako aj stanovenie presných súm alebo číselných hodnôt minimálnych miezd na členských štátoch (odôvodnenia 19 a 28 a článok 1 ods. 3) a chráni vnútroštátne špecifiká a výsady členských štátov pri stanovovaní úrovne „miezd“ (článok 1 ods. 2 a 3), ktoré som spomenul v bode 49 vyššie. Podľa môjho názoru sa na tieto ustanovenia nemožno odvolávať na podporu tvrdenia, že smernica o PMM je zlučiteľná s výnimkou týkajúcou sa odmeny v článku 153 ods. 5 ZFEÚ. Mohli by slúžiť len na určenie stupňa a formy harmonizácie zavedenej týmto nástrojom, čo je otázka, ktorú by bolo potrebné objasniť len vtedy, ak by neexistovali pochybnosti o tom, že normotvorca Únie mal právomoc prijať smernicu o PMM. Nie sú však priamo relevantné pre predbežnú otázku, či táto smernica porušuje výnimku týkajúcu sa odmeny stanovenú v článku 153 ods. 5 ZFEÚ, a teda zásadu prenesenia právomocí zakotvenú v článku 5 ods. 2 ZEÚ. Ako som totiž vysvetlil, v tejto súvislosti nie je dôležité, do akej miery táto smernica zasahuje do vnútroštátnych špecifík, ale či jej cieľom je upraviť odmeňovanie, keďže ak je to tak, potom tento nástroj priamo zasahuje do výnimky obsiahnutej v tomto zmysle v článku 153 ods. 5 ZFEÚ.

V tejto súvislosti by som rád uviedol ešte jednu úvodnú poznámku, konkrétne k článku 1 ods. 3 smernice o PMM, ktorý stanovuje, že „v súlade s článkom 153 ods. 5 ZFEÚ touto smernicou nie je dotknutá právomoc členských štátov pri stanovovaní úrovne minimálnych miezd ani voľba členských štátov stanoviť zákonné minimálne mzdy a/alebo podporovať prístup k ochrane formou minimálnej mzdy stanovenej v kolektívnych zmluvách“. Podľa môjho názoru, ak iné ustanovenia smernice o PMM jasne uvádzajú, že cieľom tejto smernice je upraviť odmenu, takéto vyhlásenie nemôže stačiť na zmenu tohto predmetu. Domnievam sa, že to isté platí aj pre odôvodnenie 19 smernice o PMM, ktoré preberá veľkú časť znenia tohto článku. Kritérium priameho zasahovania si totiž vyžaduje, ako uviedla Rada, aby sa podstata predmetného nástroja posudzovala ako celok, pričom Súdny dvor nemôže obmedziť svoje posúdenie v tejto súvislosti na ustanovenia – akým je v tomto prípade článok 1 ods. 3 smernice o PMM –, ktoré výslovne odkazujú na článok 153 ods. 5 ZFEÚ.

74.

Prejdem teraz k definícii predmetu smernice o PMM a začnem konštatovaním toho, čo je zrejmé. Na rozdiel od iných smerníc, ktorých sa týkajú rozsudky Bruno a i. a Specht a i., konkrétne smernice Rady 97/81/ES o pracovníkoch na kratší pracovný čas a smernice Rady 2000/78/ES, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, ktorých názvy neodkazujú na „mzdy“ alebo „odmenu“, alebo ďalších smerníc, ktoré som spomenul v bode 61 vyššie, sa smernica, o ktorú ide v prejednávanej veci, týka „primeraných minimálnych miezd v Európskej únii“. Samotný jej názov obsahuje slovo „mzdy“. To podľa môjho názoru predstavuje jasný a dokonca zjavný znak toho, že cieľom smernice o PMM je upravovať „odmenu“.

77.

Po týchto poznámkach teraz vysvetlím, prečo článok 5 tohto nástroja – ktorého obsah som stručne opísal v časti III.B. vyššie a ktorý je najdôležitejším ustanovením smernice o PMM – podľa môjho názoru potvrdzuje, že cieľom tejto smernice je upraviť odmenu, čo je v rozpore s výnimkou obsiahnutou v tomto zmysle v článku 153 ods. 5 ZFEÚ. Potom budem analyzovať ďalšie ustanovenia tohto nástroja.

– Článok 5 smernice o PMM

78.

Článok 5 ods. 1 smernice o PMM stanovuje, že členské štáty so zákonnými minimálnymi mzdami musia jasne vymedziť kritériá, ktorými sa riadi stanovovanie a aktualizácia týchto miezd. Môžu to urobiť v súlade so svojimi vnútroštátnymi postupmi a môžu slobodne rozhodnúť o relatívnej váhe týchto kritérií. Musia však zároveň zabezpečiť, aby kritériá, ktoré stanovia, prispievali k primeranosti zákonných minimálnych miezd v záujme „dosiahnutia dôstojnej životnej úrovne, zníženia chudoby pracujúcich a tiež podpory sociálnej súdržnosti a vzostupnej sociálnej konvergencie a zníženia rozdielov v odmeňovaní žien a mužov“. Okrem toho článok 5 ods. 2 tejto smernice stanovuje zoznam štyroch minimálnych kritérií, ktoré musia členské štáty zohľadniť v rámci postupu stanovovania zákonných minimálnych miezd. ( 64 ) Je pravda, že táto povinnosť by sa v zásade mohla považovať za splnenú, aj keby členské štáty týmto kritériám pripisovali len nízku váhu. Takýto prístup by však úplne ohrozil ciele uvedené v článku 5 ods. 1 tejto smernice. Navyše jasné vymenovanie štyroch minimálnych kritérií v článku 5 ods. 2 smernice o PMM naznačuje, že týmto kritériám by sa mal v skutočnosti pripisovať osobitný význam. ( 65 )

82.

Vzhľadom na tieto odôvodnenia súhlasím s pripomienkou, ktorú dánska vláda uviedla na pojednávaní, že za cieľ článku 5 ods. 1 a 2 smernice o PMM možno považovať konkretizovanie práva na dôstojnú minimálnu mzdu, ktoré podľa niektorých komentátorov vyplýva z článku 31 ods. 1 Charty z dôvodu, že odkaz na „dôstojnosť“ v tomto ustanovení je základom pre právo na dôstojnú mzdu, ktorá zabezpečuje uspokojivú životnú úroveň pracovníkov a ich rodín. ( 67 ) Článok 5 ods. 1 a 2 smernice o PMM by sa teda mohol celkovo vykladať v tom zmysle, že členským štátom ukladá povinnosť zabezpečiť zlučiteľnosť kritérií, na ktoré sa odvolávajú pri určovaní úrovne odmeny, s článkom 31 ods. 1 Charty. Tento výklad by mal dva dôsledky: po prvé pojem „primeranosť“ uvedený v článku 5 ods. 1 smernice o PMM by členské štáty mali chápať tak, že je v súlade s pojmom „dôstojnosť“ v článku 31 ods. 1 Charty (a teda ako autonómny pojem práva Únie). Po druhé, ak by členské štáty porušili svoju povinnosť zabezpečiť, aby vnútroštátne kritériá, ktoré uplatňujú na stanovenie a aktualizáciu zákonných minimálnych miezd, prispievali k „primeranosti“ týchto miezd, pracovníci by sa mohli dovolávať svojho práva na účinný prostriedok nápravy podľa článku 47 ods. 1 Charty. To potvrdzuje, že článok 5 ods. 1 a 2 smernice o PMM by mohol mať významné dôsledky pre systémy stanovovania miezd v členských štátoch.

83.

Ďalej chcem poukázať na to, že viacerí (ak nie všetci) účastníci konania v prejednávanej veci, ktorí tvrdia, že smernica o PMM je platná, uvádzajú, že článok 5 tohto nástroja ukladá členským štátom len procesné povinnosti, keďže sa týka, ako naznačuje jeho názov, „ Postupu stanovovania primeraných zákonných minimálnych miezd“. ( 68 ) Portugalská vláda konkrétne tvrdí, že smernica o PMM len spresňuje prostriedky na dosiahnutie určitého výsledku, pokiaľ ide o úroveň minimálnych miezd, ale nijako túto úroveň neharmonizuje. S týmto názorom nesúhlasím.

86.

V každom prípade samotná skutočnosť, že povinnosť má procesnú povahu, podľa môjho názoru neznamená, že je nevyhnutne zlučiteľná s výnimkou týkajúcou sa odmeny v článku 153 ods. 5 ZFEÚ. Ako som totiž vysvetlil v bodoch 51 až 59 vyššie, táto výnimka sa vzťahuje nielen na úroveň odmeny, ale aj na spôsob stanovovania miezd a na metódu (alebo postup), na ktorý sa členské štáty v tejto súvislosti odvolávajú. Aj čisto procesná povinnosť týkajúca sa „odmeny“ teda už zachádza príliš ďaleko a je nezlučiteľná s touto výnimkou.

87.

Z tohto dôvodu sa domnievam, že ustanovenia, akým je článok 5 ods. 4, 5 a 6 tejto smernice, ktoré okrem iného ukladajú členským štátom povinnosť používať orientačné referenčné hodnoty „na usmernenie svojho posúdenia primeranosti zákonných minimálnych miezd“ (to znamená pri určovaní úrovne týchto miezd), tiež priamo zasahujú do odmeňovania, keďže ich cieľom je upraviť spôsob určovania miezd a metódu, z ktorej v tejto súvislosti členské štáty vychádzajú.

– Ďalšie ustanovenia smernice o PMM

88.

91.

Je pravda, že cieľom tohto odseku nie je upraviť obsah kolektívnych zmlúv o stanovovaní miezd ako takých, ale jeho cieľom je len podpora týchto dohôd prostredníctvom pomerne vágnych predpisov, ktoré niektorí považujú za rešpektujúce osobitosti vnútroštátnych systémov. ( 73 ) Súhlasím však s dánskou vládou po prvé v tom, že článok 4 ods. 1 napriek tomu ukladá členským štátom niekoľko pozitívnych povinností určených na podporu kolektívneho vyjednávania o stanovovaní miezd, a po druhé v tom, že tým jasne obmedzuje voľbu členských štátov, pokiaľ ide o spôsob určovania miezd, ktorý môžu použiť. Okrem toho pripomínam, že aj keď ustanovenie zavádza len „obmedzenú“ harmonizáciu (napríklad preto, že ponecháva veľký priestor pre vnútroštátne špecifiká, alebo preto, že upravuje len pomerne neurčito formulovaný rámec), stále ide o harmonizáciu – na ktorú normotvorca Únie nemá právomoc v záležitostiach, na ktoré sa vzťahuje článok 153 ods. 5 ZFEÚ.

92.

Okrem toho mám veľké pochopenie pre tvrdenie dánskej vlády, že článok 4 ods. 2 smernice o PMM v rozsahu, v akom požaduje, aby členské štáty, v ktorých je miera kolektívneho vyjednávania nižšia ako 80 %, zaviedli rámec na podporu kolektívneho vyjednávania o stanovovaní miezd, ukladá určitú formu zásahu štátu do spôsobu organizácie miezd. Je pravda, že článok 17 ods. 3 tejto smernice stanovuje, že vykonanie článku 4 ods. 2 vrátane vypracovania akčného plánu na zvýšenie pokrytia kolektívnym vyjednávaním môže byť zverené sociálnym partnerom, ak o to spoločne požiadajú. Dánska vláda však správne uvádza, že kombinovaný účinok týchto dvoch ustanovení spočíva v tom, že povinnosť týkajúca sa tohto akčného plánu môže byť prenesená zo štátu na sociálnych partnerov. Zavedenie takejto povinnosti na úrovni sociálnych partnerov by skutočne mohlo zasahovať do ich autonómie, pokiaľ ide o „stanovovanie miezd“, čo je (čiastočne) v rozpore s účelom výnimky týkajúcej sa odmeny v článku 153 ods. 5 ZFEÚ. ( 76 )

94.

iii) Záver o zlučiteľnosti smernice o PMM s výnimkou týkajúcou sa odmeny

95.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy zastávam názor, že ako vyplýva najmä z jej článkov 1, 3, 4, 5 a 12, smernica o PMM má za cieľ regulovať „odmenu“. V dôsledku toho priamo zasahuje do výnimky týkajúcej sa odmeny v článku 153 ods. 5 ZFEÚ. Z toho vyplýva, že normotvorca Únie nemal právomoc prijať tento nástroj, a preto porušil zásadu prenesenia právomocí zakotvenú v článku 5 ods. 2 ZEÚ.

96.

Podľa môjho názoru by tieto úvahy mali viesť Súdny dvor k záveru, že smernica o PMM musí byť zrušená v celom rozsahu, pričom nie je potrebné analyzovať druhú časť prvého žalobného dôvodu (t. j. zlučiteľnosť smernice o PMM s výnimkou týkajúcou sa práva združovať sa stanovenou v článku 153 ods. 5 ZFEÚ) ani druhý žalobný dôvod, ani subsidiárny žalobný návrh Dánskeho kráľovstva. Ak by však Súdny dvor nesúhlasil s riešením, ktoré mu navrhujem, v nasledujúcich častiach predsa len preskúmam tvrdenia účastníkov konania a vedľajších účastníkov konania k týmto ďalším otázkam.

b)

99.

Na podporu opačného názoru Rada, Parlament a Komisia, ako aj všetci ostatní vedľajší účastníci konania po prvé tvrdia, že „právo združovať sa“ uvedené v článku 153 ods. 5 ZFEÚ sa týka slobody jednotlivca vstúpiť do združenia, vystúpiť z neho alebo založiť združenie bez zasahovania. Je teda nevyhnutnou podmienkou kolektívneho vyjednávania – t. j. možnosti združení pracovníkov konať kolektívne s cieľom určiť podmienky zamestnania, na ktorú sa vzťahuje článok 153 ods. 1 písm. f) ZFEÚ –, ale tieto dva pojmy sa neprekrývajú. V tejto súvislosti tiež poukazujú na to, že „právo združovať sa“ a „právo na kolektívne vyjednávanie a kolektívne akcie“ sú zaručené samostatnými ustanoveniami Charty. Po druhé tvrdia, že výnimka týkajúca sa práva združovať sa v článku 153 ods. 5 ZFEÚ sa má vykladať reštriktívne a v podstate sa obmedzuje na opatrenia, ktoré priamo zasahujú do schopnosti pracovníkov združovať sa.

100.

Pokiaľ ide o zlučiteľnosť smernice o PMM s výnimkou týkajúcou sa práva združovať sa uvedenou v článku 153 ods. 5 ZFEÚ, vznikajú dve ústredné otázky. Po prvé sa účastníci konania a vedľajší účastníci konania nezhodujú, pokiaľ ide o zmysel a rozsah tejto výnimky a najmä pokiaľ ide o jej vzťah (a možné prekrývanie sa) s právomocou Únie v oblasti „zastupovania a kolektívnej ochrany záujmov pracujúcich a zamestnávateľov“ [článok 153 ods. 1 písm. f) ZFEÚ]. V tejto súvislosti vedú diskusiu o vzťahu medzi „právom združovať sa“ a „právom na kolektívne vyjednávanie“. Po druhé, keďže ako som uviedol v bode 40 vyššie, Súdny dvor ešte nemal príležitosť vyjadriť sa k výnimke týkajúcej sa práva združovať sa stanovenej v článku 153 ods. 5 ZFEÚ, je potrebné objasniť, či sa kritérium priameho zasahovania, ktoré Súdny dvor vypracoval v súvislosti s výnimkou týkajúcou sa odmeny upravenou v tomto ustanovení, uplatňuje aj v tomto kontexte.

102.

104.

V tomto kontexte je pre mňa ťažké pokladať za presvedčivé tvrdenia, ktoré predložila dánska a švédska vláda. Tieto vlády sa v podstate domnievajú, že vzhľadom na to, že výkon práva združovať sa je podmienkou výkonu práva na kolektívne vyjednávanie, oblasti, na ktoré sa vzťahuje výnimka týkajúca sa práva združovať sa podľa článku 153 ods. 5 ZFEÚ, určitým spôsobom zahŕňajú oblasti, na ktoré sa vzťahuje „kolektívna ochrana záujmov pracujúcich“ [článok 153 ods. 1 písm. f) ZFEÚ], a dochádza aj k ich vzájomnému prekrývaniu. Súhlasím s nimi v tom, že ochrana práva združovať sa je nevyhnutná na ochranu práva na kolektívne vyjednávanie, keďže kolektívna obrana záujmov pracujúcich predpokladá vytvorenie organizácií určených na kolektívnu ochranu hospodárskych a sociálnych práv pracovníkov a/alebo zamestnávateľov. Súhlasím však s názorom Parlamentu a Rady, že táto súvislosť neznamená, že medzi oblasti, na ktoré sa vzťahuje prvé ustanovenie, patria aj tie, ktoré patria do pôsobnosti druhého ustanovenia.

105.

106.

Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že ustanovenie alebo opatrenie prijaté normotvorcom Únie nemožno považovať za nezlučiteľné s výnimkou týkajúcou sa práva združovať sa v článku 153 ods. 5 ZFEÚ len preto, že sa týka práva na kolektívne vyjednávanie. V prejednávanej veci to napríklad znamená, že samotná skutočnosť, že článok 4 ods. 1 písm. d) a článok 4 ods. 2 smernice o PMM majú za cieľ podporiť kolektívne vyjednávanie, nepostačuje na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že táto smernica je ako celok nezlučiteľná s výnimkou týkajúcou sa práva združovať sa uvedenou v článku 153 ods. 5 ZFEÚ.

107.

Pokiaľ ide o druhú otázku, pripomínam, že Súdny dvor rozvinul kritérium priameho zasahovania vo vzťahu k výnimke týkajúcej sa odmeny stanovenej v článku 153 ods. 5 ZFEÚ bez toho, aby výslovne uviedol, či sa uplatňuje aj v kontexte výnimky týkajúcej sa práva združovať sa, ktorá je tiež obsiahnutá v tomto ustanovení. Podľa môjho názoru však toto kritérium možno bez väčších ťažkostí uplatniť na uvedenú výnimku. Podstata je totiž rovnaká: rovnako ako v prípade výnimky týkajúcej sa odmeny, výnimka týkajúca sa práva združovať sa nemá za cieľ vylúčiť z oblasti právomocí Únie otázku „akokoľvek súvisiacu“ s právom združovať sa, ale len tie nástroje alebo ustanovenia, ktorých cieľom je upraviť toto právo.

108.

Vzhľadom na tieto úvahy považujem za ťažké dospieť k záveru, že smernica o PMM má za cieľ upravovať právo združovať sa. Ako totiž uviedla francúzska vláda na pojednávaní, ustanovenia tejto smernice neukladajú podmienky na založenie organizácie (akou je odborová organizácia) alebo vstup do nej. Cieľom niektorých jej ustanovení je podporovať kolektívne vyjednávanie (článok 4) a zapojiť sociálnych partnerov do stanovovania a aktualizácie zákonných minimálnych miezd (článok 7). Ako som však práve vysvetlil, právo na kolektívne vyjednávanie je odlišné od práva združovať sa a normotvorca Únie má podľa článku 153 ods. 1 písm. f) ZFEÚ právomoc prijímať nástroje v oblasti „zastupovania a kolektívnej ochrany záujmov pracujúcich a zamestnávateľov“.

2.

Druhý žalobný dôvod: smernica o PMM nemohla byť právoplatne prijatá na základe článku 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ, lebo sa týka aj oblastí, na ktoré sa vzťahuje článok 153 ods. 1 písm. f) ZFEÚ

112.

Ako som už uviedol v bode 32 vyššie, druhým žalobným dôvodom dánska vláda tvrdí, že aj za predpokladu, že smernica o PMM nepatrí do pôsobnosti výnimiek týkajúcich sa odmeny a práva združovať sa stanovených v článku 153 ods. 5 ZFEÚ, Parlament a Rada nemohli právoplatne prijať tento nástroj na základe článku 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ. Táto vláda sa konkrétne domnieva, že smernica sleduje dva rovnako dôležité ciele, keďže jej cieľom je nielen upraviť „pracovné podmienky“ [článok 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ], ale aj „zastupovanie a kolektívn[u] ochran[u] záujmov pracujúcich a zamestnávateľov…“ [článok 153 ods. 1 písm. f) ZFEÚ]. Poukazuje na to, že každý z týchto právnych základov si vyžaduje iný legislatívny postup. Článok 153 ods. 1 písm. f) ZFEÚ si totiž vyžaduje jednomyseľnosť v Rade, zatiaľ čo článok 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ nie. Vzhľadom na to, že tieto postupy sú nezlučiteľné, dánska vláda tvrdí, že smernica o PMM musí byť zrušená v celom rozsahu.

1)

Tvrdenia účastníkov konania

115.

Pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musí byť voľba právneho základu aktu Únie založená na objektívnych prvkoch, ktoré možno preskúmať v rámci súdneho preskúmania. Ak preskúmanie aktu Únie preukáže, že tento akt sleduje dvojaký cieľ alebo obsahuje dve zložky, a ak jeden z týchto cieľov alebo jednu z týchto zložiek možno označiť za hlavný cieľ alebo hlavnú zložku, zatiaľ čo druhý cieľ alebo druhá zložka má doplňujúcu povahu, musí byť akt založený na jedinom právnom základe, a to na takom, ktorý si vyžaduje hlavný alebo prevažujúci cieľ alebo zložka. Ak sa naopak výnimočne preukáže, že akt naraz sleduje viacero cieľov alebo obsahuje viac zložiek, ktoré sú nerozlučne spojené, a to bez toho, aby jeden cieľ alebo jedna zložka boli doplňujúcimi oproti ostatným tak, že sa majú uplatniť rôzne ustanovenia Zmlúv, takéto opatrenie sa musí zakladať na rôznych príslušných právnych základoch. ( 86 ) Použitie dvojakého právneho základu je však vylúčené, ak sú postupy, ktoré boli stanovené pre jeden alebo druhý z týchto základov, nezlučiteľné. ( 87 )

116.

Na podporu názoru dánskej a švédskej vlády, podľa ktorého v podstate smernica o PMM sleduje dva rovnako dôležité ciele (prvým je vytvorenie rámca na zabezpečenie primeranosti zákonných minimálnych miezd a druhým podpora kolektívneho vyjednávania o stanovovaní miezd), možno rovnako ako tieto vlády uviesť, že článok 4 tejto smernice (ktorý sa týka podpory kolektívneho vyjednávania o stanovovaní miezd) je dôležitým ustanovením, lebo sa vzťahuje na všetky členské štáty, zatiaľ čo článok 5 (ktorý sa týka postupu stanovovania primeraných zákonných minimálnych miezd) sa vzťahuje len na členské štáty so zákonnými minimálnymi mzdami. Na rozdiel od článku 5 je teda článok 4 prierezovým ustanovením. Potvrdzuje to skutočnosť, že toto ustanovenie je obsiahnuté v kapitole I smernice o PMM, nazvanej „Všeobecné ustanovenia“, zatiaľ čo článok 5 je súčasťou kapitoly II tohto nástroja, nazvanej „Zákonné minimálne mzdy“.

Podľa môjho názoru však tieto úvahy nepostačujú na potvrdenie tvrdení dánskej a švédskej vlády. Začnem tým, že ako som už uviedol v bode 76 vyššie, názov smernice o PMM naznačuje, že táto smernica sa týka „primeraných minimálnych miezd v Európskej únii“, a nie podpory kolektívneho vyjednávania. Okrem toho, ako som už viackrát uviedol, článok 5 tejto smernice (nie článok 4) je jednoznačne jej najdôležitejším ustanovením. V tejto súvislosti poznamenávam, že odôvodnenie 25 smernice o PMM vysvetľuje, že dôvodom, prečo táto smernica kladie veľký dôraz na podporu kolektívneho vyjednávania, je to, že „členské štáty, ktoré majú široké pokrytie kolektívnym vyjednávaním, majú zvyčajne malý podiel pracovníkov s nízkymi mzdami a vysoké minimálne mzdy“. V odôvodnení 22 tohto aktu sa rovnako jednoznačne uvádza, že „dobre fungujúce kolektívne vyjednávanie… je dôležitým prostriedkom na zabezpečenie ochrany pracovníkov formou primeraných minimálnych miezd…“. ( 88 )

119.

122.

Ako som vysvetlil v bodoch 90 až 93 vyššie, zastávam názor, že článok 4 ods. 1 písm. d) a článok 4 ods. 2 smernice o PMM ukladajú členským štátom niekoľko pozitívnych povinností určených na podporu kolektívneho vyjednávania o stanovovaní miezd a že tým obmedzujú voľbu členských štátov, pokiaľ ide o metódu určovania miezd, ktorú môžu použiť, spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s výnimkou týkajúcou sa odmeny v článku 153 ods. 5 ZFEÚ. Poslednou otázkou, ktorú musím preskúmať, je teda to, či článok 4 ods. 1 písm. d) a článok 4 ods. 2 smernice o PMM možno oddeliť od ostatných ustanovení tejto smernice.

1)

Tvrdenia účastníkov konania

123.

Na jednej strane dánska, švédska a nemecká vláda tvrdia, že smernica o PMM by nebola zbavená svojho potrebného účinku, ak by sa zrušil iba článok 4 ods. 1 písm. d) a článok 4 ods. 2 smernice o PMM. V tejto súvislosti dánska a švédska vláda poukazujú na to, že článok 4 ods. 1 písm. d) nebol zahrnutý do návrhu smernice o PMM. Toto ustanovenie bolo doplnené až v neskoršej fáze legislatívneho postupu. Podľa ich názoru môžu byť ostatné ustanovenia tejto smernice naďalej účinné aj bez tohto ustanovenia. Okrem toho tieto vlády tvrdia, že Rada a Parlament zastávajú protichodné názory, keď na jednej strane považujú článok 4 ods. 1 písm. d) a článok 4 ods. 2 smernice o PMM za neurčité, zatiaľ čo na druhej strane tvrdia, že ich zrušenie by spôsobilo, že ostatné ustanovenia tejto smernice by boli zbavené potrebného účinku.

126.

Pokiaľ ide o otázku, či článok 4 ods. 1 písm. d) a článok 4 ods. 2 smernice o PMM možno oddeliť od ostatných ustanovení tejto smernice, po prvé súhlasím s dánskou a švédskou vládou v tom, že tvrdenia Parlamentu a Rady týkajúce sa druhého žalobného dôvodu a subsidiárneho žalobného návrhu sú do istej miery rozporuplné. Na jednej strane totiž v rámci druhého žalobného dôvodu tieto inštitúcie tvrdia (ako som uviedol v bode 114 vyššie), že článok 4 smernice o PMM sa zameriava na kolektívne vyjednávanie len ako prostriedok na dosiahnutie hlavného cieľa tejto smernice. Na druhej strane, pokiaľ ide o subsidiárny žalobný návrh, tvrdia, že jedným z pilierov smernice o PMM je podpora kolektívneho vyjednávania o stanovovaní miezd, a že ak by sa článok 4 ods. 1 písm. d) a článok 4 ods. 2 smernice o PMM zrušili, ostatné ustanovenia tohto nástroja by boli zbavené potrebného účinku.

127.

Po druhé z analýzy v bodoch 115 až 120 vyššie vyplýva, že zatiaľ čo článok 4 ods. 1 písm. d) a článok 4 ods. 2 smernice o PMM sú kľúčové pre splnenie jedného z cieľov sledovaných touto smernicou, a to „podpory kolektívneho vyjednávania o stanovovaní miezd“, ako sa uvádza v článku 1 ods. 1 písm. b) tejto smernice, tento cieľ je v skutočnosti prostriedkom na dosiahnutie cieľa spočívajúceho vo vytvorení rámca pre „primeranosť zákonných minimálnych miezd“ [článok 1 ods. 1 písm. a) smernice o PMM], čo je zastrešujúci cieľ tohto nástroja.

128.

Ako som totiž vysvetlil v bode 119 vyššie, článok 4 ods. 1 písm. d) a článok 4 ods. 2 poskytujú len prostriedok na dosiahnutie tohto zastrešujúceho cieľa, ktorý možno dosiahnuť aj v prípade, že by sa vychádzalo len z ostatných ustanovení tejto smernice. Ako správne tvrdí nemecká vláda, úzka súvislosť medzi článkom 4 ods. 1 písm. d) a článkom 4 ods. 2 smernice o PMM a ostatnými ustanoveniami tohto nástroja neznamená , že v prípade zrušenia článku 4 ods. 1 písm. d) a článku 4 ods. 2 by nebolo možné, aby táto smernica stanovila rámec pre primeranosť zákonných minimálnych miezd. Jeho stanovenie by mohlo byť ťažšie, nie však nemožné.

Pripomínam, že článok 175 ZFEÚ priznáva právomoc prijímať opatrenia na posilnenie hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti EÚ. ( 92 ) Nie som však presvedčený, že len preto, že smernica o PMM by znížila sociálno‑ekonomické rozdiely v rámci EÚ, podporila vzostupnú konvergenciu a uľahčila harmonickejší rozvoj EÚ, mohla byť prijatá na základe tohto ustanovenia.

132.

Po prvé sa totiž článok 175 ZFEÚ týka najmä prideľovania finančných prostriedkov EÚ, a preto by si použitie tohto ustanovenia ako právneho základu smernice o PMM vyžadovalo jeho pomerne kreatívny výklad.

133.

Po druhé Súdny dvor vo svojej judikatúre vysvetlil, že hoci výslovné vylúčenie harmonizácie v určitých oblastiach v Zmluve o FEÚ nevyhnutne neznamená, že harmonizačné opatrenia nemožno prijať na základe iných ustanovení tejto Zmluvy, normotvorca Únie sa nemôže odvolávať na tieto iné ustanovenia, ak by tým „obchádzal“ toto výslovné vylúčenie. ( 93 ) V prejednávanej veci sa domnievam, že ak by normotvorca Únie prijal smernicu o PMM na základe článku 175 ZFEÚ, obišiel by výnimku týkajúcu sa odmeny v článku 153 ods. 5 ZFEÚ. Vychádzal by totiž zo širšieho ustanovenia (článok 175 ZFEÚ), aby získal späť právomoc (v oblasti odmeňovania), ktorú článok 153 ods. 5 ZFEÚ ( lex specialis ) výslovne vylúčil z oblasti právomocí Únie, a prijal by nástroj, ktorého cieľom je upraviť oblasti, na ktoré sa vzťahuje toto vylúčenie.

134.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor:

–

v celom rozsahu zrušil smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2022/2041 z 19. októbra 2022 o primeraných minimálnych mzdách v Európskej únii z dôvodu, že je nezlučiteľná s článkom 153 ods. 5 ZFEÚ, a teda so zásadou prenesenia právomocí zakotvenou v článku 5 ods. 2 ZEÚ,

–

uložil Európskemu parlamentu a Rade Európskej únie povinnosť nahradiť trovy konania,

–

( 6 ) Návrh smernice o PMM, s. 2.

( 7 ) Pozri SCHULTEN, T., MÜLLER, T.: A paradigm shift towards Social Europe? The proposed Directive on adequate minimum wages in the European Union. In: Italian Labour Law e‑Journal . 2021, roč. 14, č. 1, s. 7.

( 8 ) Návrh smernice o PMM, s. 2.

( 9 ) Pozri „Výsledok hlasovania – Smernica Európskeho parlamentu a Rady o primeraných minimálnych mzdách v Európskej únii (prvé čítanie)“, dokument ST_13171_2022_INIT, s. 2, k dispozícii na: https://eur‑lex.europa.eu/legal‑content/SK/TXT/?uri=consil%3AST_13171_2022_INIT.

( 10 ) Pozri „Odôvodnené stanovisko k uplatňovaniu zásad subsidiarity a proporcionality“, dokument ST_14106_2020_INIT, s. 4, k dispozícii na: https://eur‑lex.europa.eu/legal‑content/EN/TXT/?uri=consil%3AST_14106_2020_INIT.

( 11 ) Pozri „Návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o primeraných minimálnych mzdách v Európskej únii (prvé čítanie) – prijatie legislatívneho aktu – vyhlásenia“, dokument ST_12616_2022_ADD_1_REV_2, s. 2, k dispozícii na: https://eur‑lex.europa.eu/legal‑content/SK/TXT/?uri=consil%3AST_12616_2022_ADD_1_REV_2.

( 18 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/104/ES z 19. novembra 2008 o dočasnej agentúrnej práci ( Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 9 ).

( 19 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času ( Ú. v. EÚ L 299, 2003, s. 9 ; Mim. vyd. 05/004, s. 381).

( 20 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 20. júna 2019 ( Ú. v. EÚ L 186, 2019, s. 105 ).

( 21 ) Ú. v. EÚ C 428, 2017, s. 10 .

( 22 ) Pozri odôvodnenie 12 Európskeho piliera sociálnych práv.

( 23 ) Pozri rozsudok z 18. decembra 2007 ( C‑341/05 , EU:C:2007:809 ).

( 30 ) Body 124 a 125.

( 31 ) Rozsudok z 10. júna 2010 ( C‑395/08 a C‑396/08 , EU:C:2010:329 , bod 37 ) (ďalej len „rozsudok Bruno a i.“).

( 32 ) Rozsudok z 19. júna 2014 ( C‑501/12 až C‑506/12, C‑540/12 a C‑541/12 , EU:C:2014:2005 , bod 33 ) (ďalej len „rozsudok Specht a i.“).

( 33 ) Pracovný dokument útvarov Komisie „Posúdenie vplyvu – sprievodný dokument k návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o primeraných minimálnych mzdách v Európskej únii“, COM(2020) 682 final, s. 71. V tomto dokumente Komisia uviedla, že z článku 153 ods. 5 ZFEÚ a z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa výkladu tohto ustanovenia (okrem iného z rozsudkov Del Cerro Alonso a Impact) vyplýva, že hoci činnosť EÚ sa nezameriava na harmonizáciu úrovne minimálnych miezd v celej Európskej únii ani na vytvorenie jednotného mechanizmu stanovovania minimálnych miezd, môže spočívať vo vytvorení rámca, ktorý „nezasahuje do právomocí členských štátov a sociálnych partnerov určiť podrobné podmienky ich rámcov stanovovania minimálnych miezd, najmä úroveň ich minimálnych miezd…“ (pozri s. 72).

( 34 ) Pozri tiež návrh smernice o PMM, v ktorom Komisia uviedla, že keďže navrhovaná smernica „neobsahuje opatrenia, ktoré by priamo ovplyvňovali úroveň odmeny, v plnej miere rešpektuje obmedzenia, ktoré pre činnosť Únie vyplývajú z článku 153 ods. 5 ZFEÚ“.

( 35 ) Pozri tiež okrem iného „Stanovisko Európskeho výboru regiónov – Primerané minimálne mzdy v Európskej únii“ ( Ú. v. EÚ C 175, 2021, s. 89 ), podľa ktorého „článok 153 ZFEÚ, ktorý Komisia navrhla ako právny základ, neumožňuje v Európskej únii priamo zasahovať do určovania odmeňovania“; umožňuje však stanoviť „ciele“ a „proces…v ktorom sa plne uznáva existencia právnych predpisov členských štátov o minimálnej mzde a úloha sociálnych partnerov“.

( 42 ) Bod 176, kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 43 ) Pozri rozsudok Impact, bod 123 (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 44 ) Tamže, bod 124.

( 45 ) Pozri bod 39 vyššie.

( 46 ) Pozri tiež rozsudky Del Cerro Alonso (bod 40), Impact (bod 123) a Bruno a i. (bod 36). K tejto otázke sa vrátim v bodoch 67 až 69 nižšie.

( 47 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 11. novembra 2004, Delahaye ( C‑425/02 , EU:C:2004:706 , bod 33 ). Pozri tiež rozsudok z 22. decembra 2010, Gavieiro Gavieiro a Iglesias Torres ( C‑444/09 a C‑456/09 , EU:C:2010:819 , bod 58 ).

( 54 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 96/71/ES zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb ( Ú. v. ES L 18, 1997, s. 1 ; Mim. vyd. 05/002, s. 431). Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 8. decembra 2020, Maďarsko/Parlament a Rada ( C‑620/18 , EU:C:2020:1001 , body 71 až 85 ), ktorého predmetom je návrh Maďarska, aby Súdny dvor zrušil smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/957 z 28. júna 2018, ktorou sa mení smernica o vysielaní pracovníkov, z dôvodu, že porušuje článok 153 ods. 5 ZFEÚ. Súdny dvor tento žalobný dôvod zamietol, pričom konštatoval, že pozmeňujúca smernica sa obmedzuje na koordináciu právnych predpisov členských štátov v prípade vysielania pracovníkov s cieľom zabezpečiť, aby títo pracovníci mohli využívať niektoré alebo takmer všetky pracovné podmienky stanovené hostiteľským členským štátom, a to aj pokiaľ ide o ich odmenu.

( 55 ) Pozri najmä článok 7 všeobecnej smernice o pracovnom čase, nazvaný „Ročná dovolenka“, ktorého odsek 1 stanovuje: „Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že každý pracovník bude mať nárok na platenú ročnú dovolenku v trvaní najmenej štyroch týždňov v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnutia takej dovolenky, ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.“

( 56 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 22. októbra 2008 ( Ú. v. EÚ L 283, 2008, s. 36 ). Cieľom tejto smernice je zabezpečiť vyplatenie neuhradených pohľadávok zamestnancov (vrátane miezd) v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, ale jej cieľom nie je regulácia „miezd“.

( 63 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 64 ) Týmito kritériami sú a) kúpna sila zákonných minimálnych miezd s prihliadnutím na životné náklady, b) všeobecná úroveň miezd a ich distribúcia, c) miera rastu miezd a d) dlhodobé národné úrovne produktivity a vývoj v tejto oblasti.

( 65 ) Pozri tiež v tejto súvislosti odôvodnenie 26 smernice o PMM.

( 66 ) Pozri SAGAN, A., SCHMIDT, A.: The procedure for setting adequate statutory minimum wages (Article 5). In: RATTI, L., BRAMESHUBER, E., PIETROGIOVANNI, V. (ed.): The EU Directive on Adequate Minimum Wages, Context, Commentary and Trajectories . Hart Publishing, 2024, s. 202.

( 67 ) Pozri tiež BLANKE, T.: Fair and just working conditions (Article 31). In: Bercusson (ed.): European Labour Law and the EU Charter of Fundamental Rights . Baden Baden: Nomos, 2002, s. 537; a BOGG, A.: Article 31 – Fair and just working conditions. In: PEERS, S., HERVEY, T., KENNER, J., WARD, A. (ed.): The EU Charter of Fundamental Rights – A commentary , London: Hart Publishing, 2014, s. 855 a 856. Otázka, či sa článok 31 ods. 1 Charty vzťahuje na pracovné podmienky, akou je „odmena“, je predmetom diskusie v rámci právnej náuky, keďže sa zdá, že toto ustanovenie malo pôvodne za cieľ zaistiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov, chránené smernicou Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci ( Ú. v. ES L 183, 1989, s. 1 ; Mim. vyd. 05/001, s. 349).

( 68 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 75 ) Zdá sa totiž, že neexistuje ani všeobecne uznávaná metóda merania miery pokrytia kolektívnym vyjednávaním, ani všeobecne uznávaná databáza príslušného pokrytia v jednotlivých členských štátoch.

( 76 ) Pozri body 67 až 69 vyššie.

( 77 ) Článok 12 ods. 1 Charty stanovuje, že „každý má právo pokojne sa zhromažďovať a slobodne sa združovať s inými na všetkých úrovniach, najmä v súvislosti s politickými, odborárskymi a občianskymi otázkami, z čoho vyplýva, že každý má právo zakladať na ochranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich “. (Kurzívou zvýraznil generálny advokát.)

( 78 ) Článok 28 Charty, nazvaný „Právo na kolektívne vyjednávanie a kolektívne akcie“, stanovuje: „Pracovníci a zamestnávatelia alebo ich príslušné organizácie majú v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou právo vyjednávať a uzatvárať kolektívne zmluvy na zodpovedajúcich úrovniach a v prípade konfliktu záujmov uskutočniť kolektívne akcie na ochranu svojich záujmov vrátane štrajku.“

( 79 ) Charta základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva bola prijatá na zasadnutí Európskej rady, ktoré sa konalo 9. decembra 1989 v Štrasburgu, a je uvedená v dokumente Komisie KOM(89) 471 z 2. októbra 1989. Stanovuje hlavné zásady, na ktorých je založený európsky model pracovného práva.

( 80 ) Pozri preambulu Charty: „Rešpektujúc právomoci a úlohy Únie, ako aj dodržiavanie zásady subsidiarity, táto charta opätovne potvrdzuje práva vyplývajúce najmä z… sociálnych chárt prijatých Úniou a Radou Európy…“

( 86 ) Pozri rozsudok zo 4. septembra 2018, Komisia/Rada (Dohoda s Kazachstanom) ( C‑244/17 , EU:C:2018:662 , body 36 a 37 a tam citovaná judikatúra).

( 87 ) Pozri stanovisko 1/15 (Dohoda o PNR medzi EÚ a Kanadou) z 26. júla 2017, ( EU:C:2017:592 , bod 78 ).

( 88 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 89 ) Návrh smernice o PMM, s. 2 (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 90 ) Pozri najmä smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (prepracované znenie) ( Ú. v. EÚ L 204, 2006, s. 23 ), ktorej článok 21 ods. 1 stanovuje: „Členské štáty prijmú v súlade s národnými zvykmi a praxou primerané opatrenia na podporu sociálneho dialógu medzi sociálnymi partnermi s cieľom podporiť rovnaké zaobchádzanie, a to napríklad aj monitorovaním praxe na pracovisku, prístupu k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu, ako aj monitorovaním kolektívnych zmlúv, pravidiel správania, výskumom alebo výmenou skúseností a osvedčenej praxe.“

( 91 ) Pozri okrem iného rozsudok z 8. decembra 2020, Poľsko/Parlament a Rada ( C‑626/18 , EU:C:2020:1000 , bod 28 a tam citovaná judikatúra). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.