C-97/23

proti

Európskemu výboru pre ochranu údajov

„Odvolanie – Ochrana osobných údajov – Nariadenie (EÚ) 2016/679 – Článok 65 – Mechanizmus konzistentnosti – Riešenie sporov Európskym výborom pre ochranu údajov – Žaloba o neplatnosť – Článok 263 prvý odsek ZFEÚ – Pojem ‚napadnuteľný akt‘ – Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ – Koncept ‚priamej dotknutosti‘ – Pojem ‚prípravný akt‘ alebo ‚dočasný‘ akt – Otázka ‚neuplatniteľnosti‘ rozhodnutia voči fyzickej alebo právnickej osobe – Voľná úvaha subjektu vykonávajúceho dané rozhodnutie“

I. Úvod

1.

V prejednávanom odvolaní sa predkladá neustále aktuálna otázka výkladu a uplatňovania podmienok prípustnosti žaloby o neplatnosť podanej žalobcami, ktorí sú fyzickými alebo právnickými osobami. Vec sa presnejšie týka pojmov „napadnuteľný akt“ v zmysle článku 263 prvého odseku ZFEÚ a „priama dotknutosť“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

II. Okolnosti

5.

Prejednávaná vec má pôvod v mechanizme konzistentnosti zavedenom GDPR. Presnejšie sa týka časti tohto mechanizmu stanovenej v článku 65 GDPR, podľa ktorého má EDPB právomoc prijímať záväzné rozhodnutia, ktorými rieši určité druhy sporov vznikajúcich medzi vnútroštátnymi dozornými orgánmi pri presadzovaní pravidiel GDPR.

6.

Mechanizmus konzistentnosti predstavuje jedno z početných „zmiešaných správnych konaní“ zavedených sekundárnym právom Únie. ( 6 )

7.

Mechanizmus konzistentnosti podľa GDPR

10.

Úloha monitorovania a presadzovania pravidiel GDPR sa zveruje rôznym dozorným orgánom členských štátov na ich príslušných územiach. ( 9 )

11.

V záujme riešenia možnej rozdrobenosti pri vykonávaní pravidiel ochrany údajov v rámci Únie, ktorá by mohla vyplynúť z tohto „decentralizovaného“ systému, sa v GDPR stanovuje spolupráca vnútroštátnych dozorných orgánov. ( 10 )

12.

EDPB spor medzi dotknutými vnútroštátnymi dozornými orgánmi rozhodne a daný konkrétny prípad vyrieši záväzným rozhodnutím. ( 12 )

16.

Toto rozhodnutie je podľa článku 65 ods. 2 GDPR adresované vedúcemu dozornému orgánu a iným dotknutým dozorným orgánom, pričom je pre ne záväzné. ( 13 ) Rozhodnutie sa takisto uverejňuje na webovom sídle EDPB. ( 14 )

17.

Vedúci dozorný orgán musí v stanovených lehotách ( 15 ) na základe tohto záväzného rozhodnutia EDPB prijať konečné rozhodnutie ( 16 ), ktoré sa potom oznámi príslušnému prevádzkovateľovi alebo sprostredkovateľovi.

B.

WhatsApp 24. mája 2018 zmenila svoje zásady ochrany osobných údajov s cieľom zohľadniť zmeny zavedené GDPR, ktoré sa malo uplatňovať od 25. mája 2018. ( 18 ) Existujúcim používateľom bola ponúknutá možnosť tieto zmeny prijať alebo používanie služby zasielania správ odvolateľky ukončiť.

21.

Data Protection Commission (Dozorný orgán pre ochranu osobných údajov fyzických osôb, Írsko, ďalej len „írsky dozorný orgán“) následne prijal viaceré sťažnosti konkrétnych dotknutých osôb týkajúce sa činností spracúvania údajov odvolateľky. ( 19 )

22.

Írsky dozorný orgán v decembri 2018 v nadväznosti na predbežné posúdenie sťažností začal vyšetrovanie v súvislosti s otázkou, či si WhatsApp splnila svoje povinnosti v oblasti transparentnosti podľa GDPR, konkrétne podľa jeho článkov 12 až 14, pokiaľ ide o poskytovanie informácií používateľom jej služby zasielania správ aj osobám, ktoré nie sú jej používateľmi, a transparentnosť daných informácií. ( 20 )

23.

EDPB 28. júla 2021 prijal napadnuté rozhodnutie a následne informoval írsky dozorný orgán aj iné dotknuté dozorné orgány. ( 25 )

27.

EDPB dal írskemu dozornému orgánu v napadnutom rozhodnutí pokyn, aby upravil viaceré konštatovania obsiahnuté v návrhu rozhodnutia a aby zvýšil pokuty, ktoré sa v ňom navrhujú.

28.

V napadnutom rozhodnutí sa írskemu dozornému orgánu v podstate ukladá povinnosť konštatovať, že „údaje zo stratového hašovania“ ( 26 ) predstavujú osobné údaje v zmysle článku 4 bodu 1 GDPR ( 27 ) a že odvolateľka porušila pravidlá transparentnosti podľa článku 5 ods. 1 písm. a), článku 13 ods. 1 písm. d), článku 13 ods. 2 písm. e) a článku 14 tohto nariadenia. ( 28 )

29.

Všeobecný súd 7. decembra 2022 prijal napadnuté uznesenie, ktorým žalobu odvolateľky zamietol ako neprípustnú.

33.

Všeobecný súd v danom uznesení v podstate konštatoval, že napadnuté rozhodnutie nepredstavuje napadnuteľný akt v zmysle článku 263 prvého odseku ZFEÚ a že odvolateľka týmto rozhodnutím nie je priamo dotknutá v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

34.

Napadnuté uznesenie má takúto štruktúru:

–

Všeobecný súd teda konštatuje, že žaloba odvolateľky o neplatnosť je neprípustná, a v bodoch 66 až 71 navyše vysvetľuje, prečo je jeho konštatovanie v súlade s logikou systému súdnych prostriedkov nápravy ustanoveného Zmluvami.

C.

Konanie na Súdnom dvore

35.

Odvolateľka sa svojím odvolaním podaným 17. februára 2023 domáha, aby Súdny dvor zrušil napadnuté uznesenie, konštatoval, že žaloba je prípustná, vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie vo veci samej a uložil EDPB povinnosť nahradiť trovy konania.

36.

39.

V týchto návrhoch Súdnemu dvoru navrhnem, aby konštatoval, že na mechanizmus konzistentnosti stanovený v GDPR Všeobecný súd nesprávne uplatnil analýzu, ktorá sa vyžaduje podľa článku 263 prvého a štvrtého odseku ZFEÚ. Prvému odvolaciemu dôvodu by sa teda malo vyhovieť a napadnuté uznesenie by sa malo zrušiť. Druhým odvolacím dôvodom sa preto nebude treba zaoberať.

40.

Nad rámec bezprostredného kontextu prejednávaného odvolania však podotýkam, že táto vec vyvoláva aj horizontálnejšiu otázku, a to otázku, ktoré analytické kroky treba prijať s cieľom rozhodnúť o prípustnosti žaloby o neplatnosť podanej proti aktu prijatému v rámci zmiešaného konania.

41.

Jednotlivé zmiešané konania sa do značnej miery líšia, pričom každé z nich je sekundárnym aktom Únie, ktorým sa zavádza, špecificky koncipované tak, aby zodpovedalo účelu, ktorý dané konanie plní v príslušnej oblasti správneho rozhodovania na základe práva Únie.

45.

Keď Súdny dvor v konkrétnej veci odôvodňuje svoje konštatovanie (ne)prípustnosti, často odkazuje na osobitosti zmiešaného konania, o ktoré išlo v danej veci, a tieto osobitosti nezriedka odlišuje od charakteristík iného konania, v ktorom dospel k odlišnému záveru. ( 31 ) Tieto vysvetlenia Súdneho dvora nemožno zovšeobecňovať a mechanicky uplatňovať na nové veci. ( 32 )

46.

Všeobecný súd sa v rámci svojej analýzy opieral o viaceré rozsudky Súdneho dvora, najmä o rozsudok IBM ( 33 ) a rozsudok Deutsche Post ( 34 ).

47.

Súdnemu dvoru navrhnem, aby sa k niektorým z týchto rozsudkov vrátil a objasnil, že zámerom istých tvrdení, ktoré sa v nich uvádzajú, nebolo doplniť podmienky stanovené v Zmluve o FEÚ. Ich účelom bolo naopak vysvetliť uplatňovanie pravidiel Zmluvy na konkrétnu situáciu, z ktorej vychádzajú dané veci. Automatické opakovanie tvrdení, ktoré Súdny dvor uviedol v skorších veciach, v neskorších rozsudkoch založených na odlišných okolnostiach môže viesť k tomu, že Všeobecný súd dospeje k nesprávnemu záveru o prípustnosti žaloby o neplatnosť, čo sa stalo aj v prejednávanej veci.

Vzhľadom na uvedené má moja analýza nasledujúcu štruktúru. Na úvod sa budem zaoberať predbežnou otázkou, či nebola daná žaloba podaná po uplynutí príslušnej lehoty (časť A). Potom prejdem na dôvodnosť odvolania s cieľom objasniť, prečo by mal Súdny dvor podľa môjho názoru napadnuté uznesenie zrušiť. V súlade so štruktúrou prvého odvolacieho dôvodu najprv vysvetlím, že Všeobecný súd si zamenil podmienky vzťahujúce sa na určenie, či je napadnuté rozhodnutie napadnuteľným aktom, s podmienkami vzťahujúcimi sa na zistenie, či je odvolateľka daným rozhodnutím priamo dotknutá. Práve na tomto základe zastávam názor, že konštatovanie tohto súdu, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie nie je napadnuteľným aktom, je nesprávne (časť B). Následne vysvetlím, že Všeobecný súd sa takisto dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že odvolateľka nie je napadnutým rozhodnutím priamo dotknutá (časť C). Napokon ukážem, že logika systému súdnych prostriedkov nápravy, ako je vytvorený v rámci Zmlúv a ako ho vykladá Súdny dvor, si v rozpore so stanoviskom Všeobecného súdu vyžaduje, aby sa o platnosti napadnutého rozhodnutia rozhodlo na súdoch Únie na základe priamej žaloby (časť D).

A.

Žaloba nebola podaná po uplynutí príslušnej lehoty

51.

EDPB vo svojom vyjadrení k odvolaniu tvrdí, že žaloba odvolateľky bola podaná po uplynutí príslušnej lehoty. ( 35 ) EDPB odkazuje na list v súdnom spise zo 16. augusta 2021, na základe ktorého sa zdá, že írsky dozorný orgán odvolateľku o „relevantnom obsahu“ napadnutého rozhodnutia informoval už 13. augusta 2021, teda predtým, ako ho EDPB uverejnil na svojom webovom sídle. EDPB preto tvrdí, že lehota na podanie žaloby o neplatnosť uplynula „najneskôr 25. októbra 2021“, t. j. pred 1. novembrom 2021, keď bola žaloba podaná na Všeobecný súd.

55.

Je teda potrebné určiť, či napadnuté rozhodnutie bolo zverejnené v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ.

56.

Článok 263 ZFEÚ s aktom zverejnenia nespája žiadne osobitné podmienky.

57.

Keďže však Súdny dvor uprednostnil taký výklad lehôt stanovených Zmluvami, pri ktorom sa predchádza neprimeranému obmedzeniu práva na účinný súdny prostriedok nápravy, ( 38 ) pojem „zverejnenie“ sa musí chápať široko. ( 39 )

61.

So zreteľom na uvedené nie je potrebné určovať presný okamih, keď sa odvolateľka s obsahom napadnutého rozhodnutia oboznámila.

62.

Navrhujem teda, aby Súdny dvor tvrdenie EDPB, podľa ktorého bola žaloba na Všeobecný súd podaná po uplynutí príslušnej lehoty, zamietol.

B.

Napadnuté rozhodnutie je napadnuteľným aktom

Otázka, či je určitý akt napadnuteľným aktom, sa týka analýzy podľa článku 263 prvého odseku ZFEÚ. V jej prípade sa vyžaduje odlišná a samostatná metóda analýzy, v rámci ktorej sa kladú iné otázky ako tie, ktoré sú relevantné na účely určenia, či daný akt ovplyvňuje právne postavenie žalobcu (čo je otázka, ktorá sa týka článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ).

66.

Tento záver vyplýva zo znenia, štruktúry a z vývoja článku 263 ZFEÚ [časť a)] a nie je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora [časť b)].

a) Znenie, štruktúra a vývoj článku 263 ZFEÚ

67.

Posúdenie otázky, či napadnuté rozhodnutie predstavuje druh aktu, ktorého platnosť môžu posúdiť súdy Únie, by od otázky, či daný akt ovplyvňuje právne postavenie odvolateľky, malo byť oddelené z viacerých dôvodov.

71.

Ako vysvetlím nižšie, táto požiadavka vyplýva z aktuálneho znenia článku 263 prvého odseku ZFEÚ, ktoré je výsledkom viacerých zmien, a z judikatúry Súdneho dvora, ktorá tieto zmeny do značnej miery ovplyvnila.

72.

Článok 263 prvý odsek ZFEÚ v aktuálnom znení stanovuje, že napadnuteľnými aktmi sú i) legislatívne akty; ii) akty Rady, Komisie a Európskej centrálnej banky okrem odporúčaní a stanovísk a iii) akty Európskeho parlamentu a Európskej rady, ako aj orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, ktoré majú mať právne účinky vo vzťahu k tretím stranám .

73.

Pôvodná Zmluva o EHS napadnuteľné akty nevymenúvala, ale vymedzovala ich len negatívne ako „právn[e] akt[y] prijat[é] Radou a Komisiou okrem odporúčaní a stanovísk “ ( 43 ).

77.

Z judikatúry a zo znenia článku 263 prvého odseku ZFEÚ vyplýva, že akt je právne záväzný, ak má vyvolávať právne účinky vo vzťahu k tretím stranám. Čo to znamená?

78.

Na to, aby sa akt považoval za akt, ktorý má záväzné právne účinky vo vzťahu k tretím stranám, musí mať právne účinky mimo inštitúcie alebo orgánu, ktoré ho prijali. Ak akt zakladá povinnosti iba „interne“, teda pre inštitúciu, ktorá ho prijala, ale nie „externe“, teda pre tretie strany, napadnuteľný akt nepredstavuje. ( 48 )

79.

Tretia strana, vo vzťahu ku ktorej má akt právne záväzné účinky, nevyhnutne nemusí byť žalobcom. ( 49 )

83.

Na účely tohto posúdenia nebolo potrebné skúmať, či daný akt takisto podstatným spôsobom mení právne postavenie odvolateľky. To je totiž otázka, ktorá sa týka priamej dotknutosti a nie napadnuteľnosti aktu. ( 52 )

84.

Vyplýva z judikatúry, o ktorú sa opieral Všeobecný súd, iný záver?

b) Judikatúra, ktorá uvedené dve podmienky zdanlivo zlučuje

85.

Súdny dvor v bode 9 rozsudku IBM uviedol, že „aktom alebo rozhodnutím, ktoré môžu byť predmetom žaloby podľa článku 173, je akékoľvek opatrenie, ktorého právne účinky sú pre žalobcu záväzné a sú spôsobilé ovplyvniť jeho záujmy tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie “ ( 55 ).

89.

Táto formulácia, ktorá sa opakovala vo veľkom počte neskorších rozsudkov Súdneho dvora ( 56 ) aj Všeobecného súdu ( 57 ), bola a aj môže byť vykladaná v tom zmysle, že otázka, či akt predstavuje napadnuteľný akt podľa článku 263 prvého odseku ZFEÚ, zahŕňa aj posúdenie toho, či ovplyvňuje právne postavenie žalobcu. ( 58 ) Všeobecný súd zrejme bod 9 rozsudku IBM takisto chápal týmto spôsobom (pozri bod 86 vyššie).

90.

Takéto chápanie daného bodu podľa môjho názoru nie je správne (ani užitočné).

91.

Z judikatúry, ktorá bola ustálená v súvislosti so žalobami o neplatnosť podávanými členskými štátmi alebo inštitúciami vyplýva, že za napadnuteľné akty v zmysle článku 263 ZFEÚ sa považujú všetky opatrenia prijímané inštitúciami bez ohľadu na ich formu, ktoré majú vyvolávať záväzné právne účinky…

37.

Súdny dvor v prípadoch, keď žalobu o neplatnosť proti aktu prijatému inštitúciou podáva fyzická alebo právnická osoba, opakovane rozhodol, že túto žalobu možno podať len vtedy, pokiaľ môžu byť záujmy žalobcu dotknuté záväznými právnymi účinkami tohto aktu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie… ( 59 )

38.

Treba však zdôrazniť, že judikatúra uvedená v predchádzajúcom bode vznikla v súvislosti so žalobami, ktoré na súdy Únie podali fyzické alebo právnické osoby proti aktom, ktoré im boli určené. Ak podá neprivilegovaný žalobca, ako vo veci, v ktorej bolo vydané už citované uznesenie Deutsche Post/Komisia[ ( 60 )], žalobu o neplatnosť proti aktu, ktorý mu nie je určený, požiadavka, že záväzné právne účinky napadnutého opatrenia sa musia dotýkať záujmov žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie, sa potom prekrýva s podmienkami stanovenými v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.“

94.

Súdny dvor vo svojej novšej judikatúre zvyčajne potom, ako cituje bod 38 rozsudku Deutsche Post, pokračuje analýzou otázky, či sa dotknutý akt priamo týka neprivilegovaného žalobcu, ktorý nie je adresátom napadnutého aktu. ( 61 )

98.

Rozsudok

IBM, ako sa vysvetľuje v rozsudku Deutsche Post, by sa teda nemal vykladať v tom zmysle, že zlučuje požiadavky podľa prvého a štvrtého odseku článku 263 ZFEÚ na účely situácií, v ktorých je akt určený subjektu inému než žalobca .

99.

V takejto situácii, teda v situácii, keď je akt určený subjektu inému než žalobca, je požiadavka, aby bol akt právne záväzný, oddelená od požiadavky, aby akt podstatným spôsobom menil právne postavenie žalobcu.

100.

103.

Všeobecný súd v prejednávanej veci tieto dva analytické kroky nerozlišoval. Zastával názor, že napadnuté rozhodnutie samo osebe právne postavenie odvolateľky neovplyvňuje, a na základe toho dospel k nesprávnemu záveru, že toto rozhodnutie nepredstavuje napadnuteľný akt. Všeobecný súd sa v rámci tejto analýzy nesústredil na otázku, či napadnuté rozhodnutie vyvoláva právne záväzné účinky vo vzťahu k tretím stranám. Namiesto toho sa zameral na otázku, či by sa mal daný akt z pohľadu žalobkyne vnímať ako dočasný. ( 66 ) Všeobecný súd sa tým dopustil podobného pochybenia ako mnoho rokov predtým vo svojom uznesení Deutsche Post/Komisia ( 67 ), ktoré Súdny dvor zrušil vo svojom rozsudku Deutsche Post.

104.

Otázka, či je akt „dočasný“ alebo „prípravný“, je podľa môjho názoru nadbytočná a analýzu podľa článku 263 prvého a štvrtého odseku ZFEÚ zbytočne komplikuje. Ako demonštruje prejednávaná vec, dogmatické uplatňovanie týchto pojmov môže v skutočnosti viesť k nesprávnemu záveru o prípustnosti žaloby o neplatnosť. Touto otázkou sa budem zaoberať v ďalšej časti.

2. Dodatočné otázky, či je akt „prípravný“/„dočasný“ a či je „uplatniteľný“

105.

Otázka, či je predmetný akt „konečný“, t. j. či sa ním ukončuje určité zmiešané konanie alebo či má po ňom nasledovať „iný“ akt rovnakého alebo iného subjektu, tiež nie je relevantná na účely určenia, či je predmetný akt napadnuteľný. Ako totiž vysvetľujem v bode 78 vyššie, správnou otázkou, ktorú si treba položiť v súvislosti s posúdením toho, či akt možno napadnúť, je otázka, či predmetný akt vyvoláva autonómne právne účinky – ktoré môže vyvolávať jedine v prípade, že je konečný z pohľadu inštitúcie alebo orgánu, ktoré ho prijali.

109.

Všeobecný súd sa však v napadnutom uznesení opieral o bod 10 rozsudku IBM a dospel k záveru, že existuje zásada , podľa ktorej dočasné akty nie sú napadnuteľné. ( 68 ) Potom, ako stanovil túto zásadu , vysvetlil, že možnosť napadnúť dočasný akt predstavuje výnimku, ktorá existuje v prípade, že takýto akt vyvoláva autonómne právne účinky. ( 69 )

110.

Súdny dvor však v bode 10 svojho rozsudku IBM konštatoval: „Akt je v zásade preskúmateľný iba v prípade, že ide o opatrenie, ktorým sa stanovuje konečné stanovisko Komisie alebo Rady na záver daného konania.“ ( 70 ) Súdny dvor teda vysvetlil, že analýza napadnuteľnosti aktu by sa mala zameriavať na otázku, či sa predmetným aktom vyjadruje konečné stanovisko inštitúcie, a to z pohľadu danej inštitúcie.

111.

Keby sa akt považoval za „dočasný“, a teda za nenapadnuteľný výlučne z dôvodu jeho miesta v zmiešanom konaní, v ktorom bude z pohľadu žalobcu existovať ešte ďalší akt určený tomuto žalobcovi, jednotlivec by samotný akt, ktorý ovplyvňuje jeho právne postavenie, a teda sa ho priamo týka, nemohol napadnúť nikdy. To by bolo v rozpore s článkom 263 štvrtým odsekom ZFEÚ.

115.

To, ako sa Všeobecný súd v prejednávanej veci zameriava na „dočasnú“ alebo „prípravnú“ povahu napadnutého rozhodnutia, teda v rámci analýzy odvádza pozornosť od jedinej relevantnej otázky podľa článku 263 prvého odseku ZFEÚ, ktorou je otázka, či stanovisko EDPB vyjadrené v napadnutom rozhodnutí predstavuje konečné stanovisko tohto orgánu, konkrétne stanovisko záväzné vo vzťahu k tretej strane, a to bez ohľadu na skutočnosť, že po ňom bude nasledovať ďalší akt, ktorým sa konanie stanovené v rámci mechanizmu konzistentnosti podľa GDPR „ukončí“.

116.

119.

V tejto súvislosti sa môžem vyjadriť stručne: vzhľadom na to, že určenie, či je akt napadnuteľný, nezávisí od toho, či alebo ako mení právne postavenie žalobcu, otázka priamej uplatniteľnosti napadnutého rozhodnutia voči spoločnosti WhatsApp na účely analýzy podľa článku 263 prvého odseku ZFEÚ nemôže byť relevantná. Ako navyše uvediem neskôr, priama uplatniteľnosť voči tejto účastníčke konania je irelevantná aj ako kritérium pri posúdení, či je táto spoločnosť rozhodnutím EDPB priamo dotknutá.

3. Predbežný záver

120.

Odpoveď na otázku, či je akt inštitúcie alebo orgánu Únie aktom napadnuteľným na súdoch Únie v zmysle článku 263 prvého odseku ZFEÚ, si vyžaduje posúdenie toho, či tento akt vyjadruje konečné stanovisko danej inštitúcie alebo orgánu, ktoré má záväzné právne účinky vo vzťahu k subjektu mimo danej inštitúcie alebo orgánu .

121.

Keď sa Všeobecný súd namiesto posúdenia otázky, či napadnuté rozhodnutie predstavuje konečné rozhodnutie EDPB so záväznými právnymi účinkami vo vzťahu k írskemu dozornému orgánu, v napadnutom uznesení sústredil na skutočnosť, že rozhodnutie EDPB nie je konečným rozhodnutím v rámci mechanizmu konzistentnosti stanoveného v GDPR, dopustil sa nesprávneho posúdenia podmienok podľa článku 263 prvého odseku ZFEÚ.

125.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor prvým dvom tvrdeniam v rámci prvého odvolacieho dôvodu vyhovel.

C.

Odvolateľka je napadnutým rozhodnutím priamo dotknutá

126.

Skutočnosť, že k týmto dvom kritériám sa pristupuje ako ku „kumulatívnym“, vyplýva z judikatúry, v ktorej si napadnutý akt vyžadoval vykonávacie opatrenia. ( 76 )

130.

Napadnuté opatrenie by v takejto situácii mohlo právne postavenie žalobcu priamo ovplyvňovať jedine v prípade, že by vykonávajúci subjekt nemal na výber, pokiaľ ide o to, či a ako napadnuté opatrenie vykoná. ( 77 )

131.

O takúto situáciu ide aj v prejednávanej veci. Napadnuté rozhodnutie, ktoré sa týka odvolateľky, nie je určené jej, ale írskemu dozornému orgánu. Vyžaduje sa v ňom, aby írsky orgán pri prijímaní konečného rozhodnutia určeného odvolateľke zmenil návrh svojho rozhodnutia tak, aby sa ním vykonávali závery obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí. Na účely konštatovania priamej dotknutosti odvolateľky je preto relevantná otázka, či sa írskemu dozornému orgánu potom, ako EDPB prijal napadnuté rozhodnutie, ponechal mieru voľnej úvahy.

132.

135.

Podmienka „uplatniteľnosti“ nefiguruje v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ a nevyplýva ani z judikatúry Súdneho dvora.

136.

Je to tak z dobrého dôvodu. Vo väčšine situácií, v ktorých sa na úrovni Únie alebo na vnútroštátnej úrovni vyžaduje vykonávacie opatrenie, vykonávané rozhodnutie Únie samo osebe nie je uplatniteľné voči fyzickým alebo právnickým osobám, aj keď tieto osoby majú byť adresátmi daného opatrenia. Dôvodom, prečo je často potrebné vykonávacie opatrenie, je práve to, že predmetné opatrenie Únie sa samo k žalobcovi „dostať“ nemôže. V takýchto situáciách je voči fyzickej alebo právnickej osobe uplatniteľné iba vykonávacie opatrenie.

137.

Keby bola „priama uplatniteľnosť“ opatrenia voči fyzickej alebo právnickej osobe podmienkou priamej dotknutosti, situácie, v ktorých by neprivilegovaní žalobcovia mohli napadnúť akt Únie vyžadujúci si vykonávacie opatrenia, by takmer neexistovali.

Všeobecný súd v rovnakom bode 52 napadnutého uznesenia konštatoval, že napadnuté rozhodnutie odvolateľku priamo neovplyvňuje, pretože dané rozhodnutie nepredstavuje záverečnú fázu konania stanoveného v rámci mechanizmu konzistentnosti podľa GDPR, ale vyžaduje vykonávacie opatrenia na vnútroštátnej úrovni.

141.

Z predchádzajúcich úvah už vyplýva, že osoba môže byť opatrením priamo dotknutá aj v prípade, že dané opatrenie vyžaduje vykonávacie opatrenia. ( 78 )

142.

Keby v prípade, že napadnuté opatrenie vyžaduje vykonávacie opatrenia, priama dotknutosť nemohla existovať, „druhá“ podmienka určenia priamej dotknutosti podľa judikatúry Súdneho dvora (pozri bod 128 vyššie), ktorú Všeobecný súd v napadnutom uznesení uviedol ako uplatniteľné právo, ( 79 ) by nemala žiadny zmysel.

143.

Musím súhlasiť s odvolateľkou, že Všeobecný súd sa s cieľom odlíšiť situáciu v prejednávanej veci a konštatovať, že WhatsApp nie je napadnutým rozhodnutím priamo dotknutá, o tieto veci opieral nesprávne. ( 83 )

147.

Tieto veci naopak poskytujú argumenty v prospech konštatovania, že WhatsApp napadnutým rozhodnutím priamo dotknutá je. Bez ohľadu na potrebu prijatia „vykonávacieho“ rozhodnutia írskeho dozorného orgánu je toto rozhodnutie príčinou zmeny právneho postavenia odvolateľky. V podstate teda ide o rovnakú logiku, akú uplatnil Súdny dvor v judikatúre citovanej Všeobecným súdom v bode 64 napadnutého uznesenia.

148.

Rovnako zastávam názor, že Všeobecný súd sa dopustil pochybenia, keď konštatoval, že napadnuté rozhodnutie nie je analogické s rozhodnutiami Komisie požadujúcimi vymáhanie pomoci, pretože sa ním neukončilo predmetné správne konanie na vnútroštátnej úrovni. ( 84 ) Pokiaľ však ide o otázky, o ktorých EDPB rozhodoval napadnutým rozhodnutím, konanie v rámci mechanizmu konzistentnosti v skutočnosti ukončené bolo, pretože írsky dozorný orgán konštatovania obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí nemôže zmeniť. Skutočnosť, že tento orgán možno takisto bude musieť rozhodnúť o určitých doplňujúcich otázkach, na ktoré sa napadnuté rozhodnutie nevzťahuje, nemení nič na „konečnosti“ konštatovaní v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s otázkami, ktoré sa v ňom vyriešili.

149.

152.

V prejednávanej veci by to znamenalo, že WhatsApp by bola napadnutým rozhodnutím priamo dotknutá, ak by írsky dozorný orgán nedisponoval voľnou úvahou, pokiaľ ide o to, či alebo ako dané rozhodnutie vykoná.

153.

Všeobecný súd v napadnutom uznesení konštatoval, že írsky dozorný orgán voľnou úvahou disponoval a že odvolateľka teda nie je priamo dotknutá napadnutým rozhodnutím, ale len konečným rozhodnutím daného orgánu. ( 85 )

154.

Súhlasím s odvolateľkou, že Všeobecný súd aj v tomto prípade vo svojom posúdení pochybil.

158.

Z uvedeného vyplýva, že keď Všeobecný súd konštatoval, že írsky dozorný orgán vo vzťahu k týmto aspektom voľnou úvahou disponoval, dopustil sa pochybenia. ( 87 )

159.

EDPB podľa článku 65 ods. 1 písm. a) GDPR rozhoduje iba o tých aspektoch uplatňovania GDPR, proti ktorým namietali iné dozorné orgány a ktoré neboli vyriešené medzi zúčastnenými dozornými orgánmi. Írskemu dozornému orgánu sa teda naozaj ponecháva miera voľnej úvahy, v rámci ktorej rozhoduje o tých otázkach, ktoré neboli predložené EDPB, ale ktoré sú napriek tomu súčasťou konečného vnútroštátneho rozhodnutia. ( 88 )

160.

Je uvedené relevantné na účely konštatovania, že odvolateľka je napadnutým rozhodnutím priamo dotknutá?

164.

Ako vysvetlím v ďalšej časti týchto návrhov, v skutočnosti platí, že keby odvolateľka nespochybnila napadnuté rozhodnutie na Všeobecnom súde, stratila by možnosť namietať neplatnosť tohto rozhodnutia pri napadnutí konečného rozhodnutia írskeho dozorného orgánu na príslušných írskych súdoch.

165.

Ako na pojednávaní objasnila odvolateľka, takéto konanie na írskych súdoch skutočne prebieha. Odvolateľka sa v jeho rámci domáha zrušenia konečného rozhodnutia írskeho dozorného orgánu aj v prípade tých aspektov, ktorými sa napadnuté rozhodnutie nezaoberá. Odvolateľka však zároveň napadla rozhodnutie EDPB na Všeobecnom súde, aby ochránila svoje právo namietať neplatnosť tých častí rozhodnutia írskeho dozorného orgánu, v prípade ktorých daný orgán nemohol uplatniť voľnú úvahu.

166.

Z uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa takisto dopustil pochybenia, keď dospel k záveru, že odvolateľka nie je napadnutým rozhodnutím priamo dotknutá, pretože írsky dozorný orgán pri „vykonávaní“ napadnutého rozhodnutia disponoval voľnou úvahou, a to vzhľadom na skutočnosť, že konečné vnútroštátne rozhodnutie zahŕňa aj aspekty, na ktoré sa napadnuté rozhodnutie nevzťahuje.

Po druhé Všeobecný súd nesprávne usúdil, že napadnuté rozhodnutie ponechávalo vykonávajúcemu orgánu, v tomto prípade írskemu dozornému orgánu, mieru voľnej úvahy.

170.

Napokon Všeobecný súd dospel k nesprávnemu záveru, že existencia častí konečného rozhodnutia írskeho dozorného orgánu, na ktoré sa nevzťahuje napadnuté rozhodnutie, je relevantná na účely otázky, či napadnuté rozhodnutie danému orgánu neponecháva žiadnu mieru voľnej úvahy.

171.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor tretiemu a štvrtému tvrdeniu v rámci prvého odvolacieho dôvodu vyhovel.

D.

Stanovisko Všeobecného súdu, v súlade s ktorým by sa vyžadovalo sústredenie žalôb na jednom súde, má istú váhu. Navrhovaným riešením by sa v skutočnosti odstránila súčasná procesná nepríjemnosť spočívajúca v tom, že ak chce žalobca zaistiť účinnú ochranu všetkých svojich práv podľa práva Únie, v skutočnosti musí podať dve samostatné žaloby – jednu na Všeobecný súd a druhú na vnútroštátny súd. Takýto spôsob ochrany vlastných práv naozaj nie je práve najefektívnejší.

175.

Odvolateľka v prejednávanej veci postupovala presne týmto spôsobom a podala dve žaloby – jednu na Všeobecný súd a druhú na príslušné írske súdy. Ako však vysvetlím, systém súdnej ochrany Únie minimálne pri svojej súčasnej štruktúre žiadne iné riešenie neposkytuje.

1. Vzťah medzi priamymi a nepriamymi žalobami proti aktu Únie

176.

Po prvé, ako je dobre známe, vnútroštátne súdy nemajú právomoc vyhlásiť akty inštitúcií a iných subjektov Únie za neplatné. Ak sa teda domnievajú, že akt Únie je neplatný, musia na Súdny dvor podať návrh na začatie prejudiciálneho konania a získať od neho potvrdenie tejto neplatnosti. ( 92 )

180.

Ak sa táto judikatúra uplatní na situáciu v prejednávanej veci, v ktorej WhatsApp mala aktívnu legitimáciu na spochybnenie napadnutého rozhodnutia na Všeobecnom súde, je zrejmé, že keby sa WhatsApp nepokúsila dané rozhodnutie napadnúť aj priamo na Všeobecnom súde v lehote stanovenej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ, neplatnosť rozhodnutia EDPB by sa na vnútroštátnom súde nastoliť nemohla. ( 99 )

181.

Keďže sa teda napadnuté rozhodnutie odvolateľky týka po prvé priamo a po druhé – ako konštatoval samotný Všeobecný súd – osobne ( 100 ), žaloba smerujúca proti napadnutému rozhodnutiu sa nemá podať na vnútroštátnych súdoch, ale na súdoch Únie.

182.

Odôvodnenie

143 GDPR potvrdzuje, že je náležité, aby sa súdne preskúmanie v situácii, ako je tá, o ktorú ide v prejednávanej veci, zabezpečilo prostredníctvom žalôb o neplatnosť na Všeobecnom súde. ( 101 ) Hoci – ako správne uviedol EDPB – toto odôvodnenie nie je záväzné, opisuje dôsledky, ktoré vyplývajú z uplatnenia záväzných noriem Zmluvy týkajúcich sa organizácie súdneho konania.

Táto otázka nie je ničím novým. Ako Súdny dvor vysvetlil vo svojom rozsudku Masterfoods a HB, ak je platnosť aktu Únie spochybnená na vnútroštátnych súdoch aj na súdoch Únie, vnútroštátne súdy majú na základe zásady lojálnej spolupráce povinnosť neprijať rozhodnutie, ktoré by mohlo predstavovať riziko konfliktu s existujúcim alebo nadchádzajúcim rozhodnutím súdov Únie. ( 104 ) Ak sa teda na Všeobecnom súde prejednáva žaloba o neplatnosť a v paralelnej žalobe vo vnútroštátnom konaní sa nastolí otázka platnosti, rozdelenie právomocí medzi súdy Únie a vnútroštátne súdy si môže vyžadovať, aby vnútroštátny súd konanie prerušil. ( 105 ) Zdá sa, že sa tak rozhodli aj príslušné írske súdy v prejednávanej veci. ( 106 )

186.

Ak vnútroštátny súd napriek prebiehajúcemu konaniu o žalobe o neplatnosť na Všeobecnom súde podal návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, Súdny dvor môže na základe článku 54 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a zásady dobrej správy vecí verejných svoje vlastné konanie prerušiť v prospech konania o žalobe o neplatnosť prebiehajúceho na Všeobecnom súde. ( 107 )

3. Predbežný záver

187.

Logika systému súdnej ochrany ustanoveného Zmluvami si nevyžaduje, aby sa žaloba o neplatnosť podaná odvolateľkou na Všeobecný súd vyhlásila za neprípustnú.

190.

Podľa článku 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor sám vydať konečný rozsudok vo veci, ak to stav konania dovoľuje.

191.

V prejednávanej veci je táto podmienka splnená v rozsahu, v akom ide o prípustnosť príslušnej priamej žaloby podanej na Všeobecný súd.

192.

Po prvé napadnuté rozhodnutie predstavuje napadnuteľný akt v zmysle článku 263 prvého odseku ZFEÚ. Po druhé je odvolateľka týmto rozhodnutím priamo dotknutá v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Po tretie sa napadnuté rozhodnutie odvolateľky osobne týka, ako v napadnutom uznesení konštatoval aj samotný Všeobecný súd. ( 108 ) Z uvedeného vyplýva, že podmienky stanovené v článku 263 prvom a štvrtom odseku ZFEÚ sú splnené. Žaloba je teda prípustná.

Navrhujem, aby Súdny dvor:

–

zrušil uznesenie zo 7. decembra 2022, WhatsApp Ireland/Európsky výbor pre ochranu údajov ( T‑709/21 , EU:T:2022:783 ),

–

vyhlásil žalobu odvolateľky o neplatnosť za prípustnú,

–

( 4 ) Uznesenie zo 7. decembra 2022, WhatsApp Ireland/Európsky výbor pre ochranu údajov ( T‑709/21 , EU:T:2022:783 ) (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

( 5 ) V čase vypracovania týchto návrhov sa na Všeobecnom súde prejednáva sedem ďalších vecí týkajúcich sa záväzných rozhodnutí vydaných EDPB v rámci mechanizmu konzistentnosti, pričom tieto žaloby podali sprostredkovatelia, prevádzkovatelia aj vnútroštátne dozorné orgány. Pozri veci T‑682/22, Meta Platforms Ireland/Európsky výbor pre ochranu údajov; T‑70/23, Data Protection Commission/Európsky výbor pre ochranu údajov; T‑84/23, Data Protection Commission/Európsky výbor pre ochranu údajov; T‑128/23, Meta Platforms Ireland/Európsky výbor pre ochranu údajov; T‑129/23, Meta Platforms Ireland/Európsky výbor pre ochranu údajov; T‑111/23, Data Protection Commission/Európsky výbor pre ochranu údajov, a T‑153/23, WhatsApp Ireland/Európsky výbor pre ochranu údajov. V ďalších troch prebiehajúcich konaniach sa napádajú rozhodnutia EDPB prijaté mimo rámca mechanizmu konzistentnosti; pozri veci T‑325/23, Meta Platforms Ireland/Európsky výbor pre ochranu údajov, a T‑1030/23, Tiktok Technology/Európsky výbor pre ochranu údajov, a T‑8/24, Meta Platforms Ireland/Európsky výbor pre ochranu údajov.

( 6 ) Pokiaľ ide o snahu o kategorizáciu, pozri ELIANTONIO, M.: Access to justice in composite procedures for the implementation of EU law: The story so far. In: VAN CREYNENBREUGEL, P., WILDEMEERSCH, J. (eds.): Questions choisies de droit européen des affaires/Selected Issues in European Business Law : 60 ans d’études juridiques européennes à Liège/60 years of European legal studies at Liège . Bruylant, 2023, s. 189 – 221.

( 13 ) Pozri tiež jeho odôvodnenie 136.

( 14 ) Článok 65 ods. 5 GDPR.

( 15 ) Článok 65 ods. 6 GDPR stanovuje, že takéto vnútroštátne rozhodnutie sa musí prijať najneskôr do jedného mesiaca po tom, čo EDPB oznámil záväzné rozhodnutie dozornému orgánu.

( 16 ) Ak vnútroštátny dozorný orgán so záväzným rozhodnutím EDPB nesúhlasí, jeho platnosť môže napadnúť na Všeobecnom súde. Pozri napríklad veci, v ktorých bol vyhlásený rozsudok z 29. januára 2025, Data Protection Commission/Európsky výbor pre ochranu údajov ( T‑70/23, T‑84/23 a T‑111/23 , EU:T:2025:116 ).

( 17 ) Zásady ochrany osobných údajov majú za cieľ súlad s pravidlami transparentnosti, ktoré vyplývajú z článkov 12 až 14 GDPR a zrejme z článku 8 Charty základných práv Európskej únie. Pozri vo všeobecnosti Pracovná skupina zriadená podľa článku 29: Usmernenia k transparentnosti podľa nariadenia 2016/679 , prijaté 29. novembra 2017 (WP260).

( 18 ) Pozri článok 99 ods. 2 GDPR.

( 25 ) Konečné vnútroštátne rozhodnutie (bod 25).

( 26 ) Postup „stratového hašovania“ odvolateľky podľa môjho chápania v podstate predstavuje techniku šifrovania, pomocou ktorej sa telefónne čísla používateľov jej služby zasielania správ aj osôb, ktoré nie sú používateľmi tejto služby, transformujú na číselné kódy. Odvolateľka potom tieto číselné kódy poskytuje tretím stranám. EDPB v rozpore s návrhom rozhodnutia írskeho dozorného orgánu zastával názor, že vzhľadom na to, že odvolateľka má schopnosť vyčleniť, a teda opätovne identifikovať dotknuté osoby dokonca aj na základe týchto „hašovaných“ kódov, hašované údaje predstavujú osobné údaje v zmysle GDPR. Pozri v tomto zmysle napadnuté rozhodnutie (body 141 až 157).

( 27 ) Pozri v tomto zmysle napadnuté uznesenie (bod 11) a napadnuté rozhodnutie (body 427 a 428).

( 28 ) Pozri v tomto zmysle napadnuté uznesenie (bod 11) a napadnuté rozhodnutie (body 426 a 428).

( 29 ) Pozri v tomto zmysle napadnuté uznesenie (bod 11) a napadnuté rozhodnutie (body 429 a 430).

( 30 ) Pozri v tejto súvislosti napadnuté uznesenie (bod 9).

( 36 ) Pozri okrem iných rozsudky z 10. marca 1998, Nemecko/Rada ( C‑122/95 , EU:C:1998:94 , bod 35 ), a z 26. septembra 2024, WEPA Hygieneprodukte a i./Komisia ( C‑795/21 P a C‑796/21 P , EU:C:2024:807 , body 63 a 73 ).

( 37 ) Pozri článok 65 ods. 5 prvú vetu GDPR.

( 38 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. apríla 1979, Orlandi/Komisia ( 117/78 , EU:C:1979:109 , bod 11 ), a z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA ( C‑625/11 P , EU:C:2013:594 , bod 33 ).

( 39 ) Pozri okrem iných rozsudok z 26. septembra 2024, WEPA Hygieneprodukte a i./Komisia ( C‑795/21 P a C‑796/21 P , EU:C:2024:807 , body 68 až 71 ).

( 40 ) Pozri analogicky rozsudok z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA ( C‑625/11 P , EU:C:2013:594 , body 29 až 33 ), ktorý sa týkal uverejnenia zoznamu látok výlučne na webovom sídle Európskej chemickej agentúry, pričom Súdny dvor ho napriek tomu považoval za uverejnené rozhodnutie.

( 41 ) Pozri v tomto zmysle okrem iných rozsudky z 26. septembra 2024, Covestro Deutschland a Nemecko/Komisia ( C‑790/21 P a C‑791/21 P , EU:C:2024:792 , bod 82 ), a z 26. septembra 2024, WEPA Hygieneprodukte a i./Komisia ( C‑795/21 P a C‑796/21 P , EU:C:2024:807 , body 72 a 73 ), pričom neskôr uvedený rozsudok vysvetľuje, že v záujme právnej istoty musia byť lehoty na podanie žaloby stanovené objektívne a s istotou vo vzťahu ku všetkým subjektom, ktorým sa toto rozhodnutie neoznámilo, bez ohľadu na možnú predchádzajúcu vedomosť žalobcu o danom opatrení.

( 46 ) Pozri v súvislosti s privilegovanými žalobcami napríklad uznesenie zo 17. mája 1989, Taliansko/Komisia ( 151/88 , EU:C:1989:201 , body 22 a 23 ), a rozsudok z 25. októbra 2017, Slovensko/Komisia ( C‑593/15 P a C‑594/15 P , EU:C:2017:800 , body 63 až 65 ).

( 47 ) Ak žalobu podá privilegovaný žalobca, táto otázka je v každom prípade irelevantná. Ako som však vysvetlila, aj v prípade privilegovaných žalobcov musí Súdny dvor určiť, či je napadnutý akt právne záväzný. V dvoch rozhodnutiach Súdneho dvora, ktoré sa – pokiaľ viem – už nikdy neopakovali, však Súdny dvor zamietol žalobu privilegovaného žalobcu (v oboch veciach bola žalobkyňou holandská vláda) z dôvodu, že rozhodnutie Komisie, ktorého zrušenie sa v nej navrhovalo, nemalo záväzné právne účinky vo vzťahu k žalobcovi . Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 5. októbra 1999, Holandsko/Komisia ( C‑308/95 , EU:C:1999:477 , body 26 a 29 ), a uznesenie z 28. januára 2004, Holandsko/Komisia ( C‑164/02 , EU:C:2004:54 , body 18 a 22 ). Pokiaľ ide o kritickú úvahu o týchto dvoch rozsudkoch, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Taliansko/Komisia ( C‑301/03 , EU:C:2005:550 , body 52 a 53 ).

( 48 ) Pozri v tejto súvislosti, pokiaľ ide o judikatúru týkajúcu sa interných pokynov a usmernení, LENAERTS, K., GUTMAN, K., NOWAK, J. T.: EU Procedural Law . 2. ed. Oxford: Oxford European Union Law Library, 2023, s. 286, body 7.21 až 7.22.

( 49 ) Uvedené jasne vyplýva z judikatúry v oblasti štátnej pomoci, v ktorej je rozhodnutie, ktorým Komisia vyhlasuje existujúcu pomoc za nezlučiteľnú s vnútorným trhom a nariaďuje členskému štátu jej vymáhanie, právne záväzné iba pre daný členský štát, no napadnúť ho môže aj príjemca tejto pomoci. Pozri napríklad rozsudok z 19. októbra 2000, Taliansko a Sardegna Lines/Komisia ( C‑15/98 a C‑105/99 , EU:C:2000:570 , body 31 až 37 ).

( 56 ) Pozri napríklad okrem iných rozsudky z 31. marca 1998, Francúzsko a i./Komisia ( C‑68/94 a C‑30/95 , EU:C:1998:148 , bod 62 ); zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia ( C‑521/06 P , EU:C:2008:422 , bod 29 ); z 26. januára 2010, Internationaler Hilfsfonds/Komisia ( C‑362/08 P , EU:C:2010:40 , bod 51 ), a rozsudok Komisia/SRB (bod 65).

( 57 ) Pozri okrem iných uznesenie z 3. júla 2007, Commune de Champagne a i./Rada a Komisia ( T‑212/02 , EU:T:2007:194 , body 86 a 88 ), a rozsudky z 26. novembra 2018, Shindler a i./Rada ( T‑458/17 , EU:T:2018:838 , bod 30 ), a z 10. marca 2021, ViaSat/Komisia ( T‑245/17 , EU:T:2021:128 , bod 68 ).

( 58 ) Pozri napríklad návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Reynolds Tobacco a i./Komisia ( C‑131/03 P , EU:C:2006:228 , body 102 a 103 ) a v ktorých zdôrazňuje, že Súdny dvor zrejme pridal požiadavku záväznosti aktu pre predmetného žalobcu k požiadavke záväznosti aktu vo všeobecnosti .

( 59 ) Odkazy na rozsudky boli vynechané.

( 60 ) Uznesenie zo 14. júla 2010, Deutsche Post/Komisia ( T‑570/08 , neuverejnené, EU:T:2010:311 ).

( 61 ) Pozri napríklad rozsudok z 21. decembra 2021, Algebris (UK) a Anchorage Capital Group/SRB ( C‑934/19 P , EU:C:2021:1042 , bod 87 a nasl.).

( 68 ) Pozri v tomto zmysle napadnuté uznesenie (body 43 a 44) (kde sa najprv uvádza, že v zmiešaných konaniach dočasné opatrenia v zásade nepredstavujú napadnuteľné akty, a potom sa konštatuje, že „výnimky z[tejto] zásady… sa týkajú prípadov, keď má dočasné opatrenie autonómne právne účinky“).

( 69 ) Napadnuté uznesenie (bod 44).

( 70 ) Rozsudok IBM (bod 10); kurzívou zvýraznila generálna advokátka.

( 71 ) To isté možno povedať aj o konštatovaní Súdneho dvora v bode 52 rozsudku z 26. januára 2010, Internationaler Hilfsfonds/Komisia ( C‑362/08 P , EU:C:2010:40 ), o ktorý sa Všeobecný súd takisto opieral v bode 43 napadnutého uznesenia.

( 72 ) Aj keď Súdny dvor pri opise kontextu konkrétnej veci v prípade zmiešaného konania uvádza pojem „prípravný“ akt, nevylučuje sa tým možnosť napadnutia takéhoto aktu, ak sa konštatuje, že v rámci daného konania vyvoláva autonómne právne účinky. Pozri napríklad rozsudok Komisia/SRB (bod 93), kde sa vysvetľuje, že „v takomto komplexnom konaní akty prijaté v prípravných fázach pred prijatím konečného aktu nemôžu byť predmetom žaloby o neplatnosť, pokiaľ nevyvolávajú samostatné právne účinky “ (kurzívou zvýraznila generálna advokátka).

( 73 ) Ako som už vysvetlila, záväzné účinky rozhodnutia EDPB prijatého v rámci mechanizmu konzistentnosti pre príslušné vnútroštátne dozorné orgány sa stanovuje v článku 65 ods. 1 GDPR.

( 77 ) Situácia, v ktorej si bude opatrenie Únie na to, aby sa „dostalo“ k žalobcovi, vyžadovať ďalšie vykonávacie opatrenie, sa v praxi vyskytuje najčastejšie. Takáto situácia však nie je jediným prípadom, keď sa akt môže priamo týkať fyzickej alebo právnickej osoby. Niektoré akty ovplyvňujú právne postavenie jednotlivca bez potreby vykonávacieho opatrenia. Platí to v prípade všeobecne záväzných právnych aktov, ako sú nariadenia. V tejto súvislosti možno uvažovať napríklad o situácii, o ktorú išlo v rozsudku z 1. apríla 2004, Komisia/Jégo‑Quéré ( C‑263/02 P , EU:C:2004:210 ). V kontexte danej veci sa povinné používanie sietí s minimálnou veľkosťou ôk s cieľom obmedziť výlov mláďat merlúzy európskej uložilo priamo rybárskej spoločnosti žalobkyne bez potreby vykonávacích opatrení. Najnovšou zmenou článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ vyplývajúcou z Lisabonskej zmluvy sa umožnilo napadnúť žalobou o neplatnosť aj regulačné akty, ktoré si nevyžadujú vykonávacie opatrenia, bez potreby preukazovať osobnú dotknutosť. Žalobca však stále musí preukázať, že je napadnutým opatrením dotknutý priamo. Takýto dôkaz nebude zahŕňať druhé „kumulatívne“ kritérium vyplývajúce z judikatúry – kritérium vykonávacích opatrení –, pretože v takejto situácii neexistujú žiadne vykonávacie opatrenia, ktoré by predstavovali „most“ medzi napadnutým opatrením a žalobcom.

( 78 ) Pozri, pokiaľ ide o nedávne potvrdenie v súvislosti so smernicami, ktoré vykonávacie opatrenia vyžadujú vždy, rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada ( C‑348/20 P , EU:C:2022:548 , bod 70 ).

( 85 ) Bod 53 napadnutého uznesenia.

( 86 ) Odvolateľka okrem toho spochybňuje právomoc EDPB ovplyvňovať metódu výpočtu a sumu pokút, pričom tvrdí, že GDPR ponechalo túto právomoc v rukách vnútroštátneho dozorného orgánu a v pôsobnosti pravidiel vnútroštátneho práva. Toto tvrdenie si bude vyžadovať meritórne posúdenie a Súdny dvor sa k tejto otázke v tomto odvolacom konaní nemôže vyjadriť.

( 87 ) Pozri body 57 až 59 napadnutého uznesenia. Skutočnosť, že EDPB nevyjadril svoje stanovisko k otázke, či WhatsApp vo vzťahu k osobným údajom z „postupu stratového hašovania“ vystupuje ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ, nemení nič na tom, že írsky dozorný orgán je viazaný konštatovaním EDPB, že tento postup predstavuje spracúvanie osobných údajov.

( 88 ) Všeobecný súd v bodoch 55 a 56 napadnutého uznesenia vymenoval otázky, o ktorých rozhodoval EDPB, ako aj dodatočné otázky, o ktorých rozhodoval írsky dozorný orgán v konečnom vnútroštátnom rozhodnutí.

( 89 ) Pozri napadnuté uznesenie (bod 60).

( 90 ) Pozri okrem iných rozsudky z 3. júna 2021, Maďarsko/Parlament ( C‑650/18 , EU:C:2021:426 , bod 38 a citovaná judikatúra), a Komisia/SRB (bod 65 a citovaná judikatúra).

( 97 ) Rozsudok z 3. decembra 2019, Iccrea Banca ( C‑414/18 , EU:C:2019:1036 ) (ďalej len „rozsudok Iccrea Banca“).

( 98 ) Rozsudok Iccrea Banca (body 72 a 74).

( 99 ) Moje vysvetlenie platí iba v prípade, ak by bolo „nepochybné“, že WhatsApp naozaj má aktívnu legitimáciu na súdoch Únie. Keby naopak WhatsApp aktívnu legitimáciu na spochybnenie platnosti napadnutého rozhodnutia na Všeobecnom súde nemala, ako tvrdil daný súd, tejto spoločnosti by sa aj tak nemalo brániť vo vznesení námietky neplatnosti na vnútroštátnom súde.

( 100 ) Pozri napadnuté uznesenie (bod 40).

( 101 ) Odôvodnenie 143 GDPR v príslušnej časti uvádza: „Ak sa rozhodnutia výboru priamo a osobne týkajú prevádzkovateľa, sprostredkovateľa alebo sťažovateľa, môžu proti týmto rozhodnutiam podať žalobu o ich neplatnosť v súlade s článkom 263 ZFEÚ v lehote dvoch mesiacov od uverejnenia týchto rozhodnutí na webovom sídle výboru.“

( 102 ) Pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci Georgsmarienhütte a i. ( C‑135/16 , EU:C:2018:120 , bod 43 ). Pozri tiež stále platné argumenty uvedené v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Unión de Pequeños Agricultores/Rada ( C‑50/00 P , EU:C:2002:197 , bod 40 a nasl.).