C-143/23

62023CC0143

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

DEAN SPIELMANN

prednesené 10. apríla 2025 ( 1 )

Vec C‑143/23

KI,

Úvod

1.

V prejednávanej veci sa Landgericht Ravensburg (Krajinský súd Ravensburg, Nemecko) obrátil na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa týka výkladu smernice 2008/48/ES ( 2 ) v rámci sporov medzi dvoma spotrebiteľmi a spoločnosťami poskytujúcimi úver na kúpu motorového vozidla, pokiaľ ide o uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy v rámci zmlúv o úvere viazaných na zmluvu o kúpe vozidla.

2.

Táto vec ponúka Súdnemu dvoru príležitosť rozvinúť svoju judikatúru, pokiaľ ide o dôsledky práva na odstúpenie od zmluvy uplatneného spotrebiteľom v rámci zmluvy o viazanom úvere. Konkrétnejšie v druhej a tretej otázke, ktorými sa budem zaoberať v týchto návrhoch, ide o to určiť, či na jednej strane článok 14 ods. 3 písm. b) prvá veta smernice 2008/48 plne harmonizuje zmluvy o viazanom úvere, a na druhej strane, či je zlučiteľné s právom Únie, aby bol dlžník po odstúpení od zmluvy o viazanom úvere povinný zaplatiť úroky z dlhu stanovené v tejto zmluve za obdobie od vyplatenia úveru predajcovi financovaného vozidla do dňa vrátenia vozidla veriteľovi, prípadne predajcovi.

Právny rámec

Je dôležité, aby tento trh poskytoval spotrebiteľom dostatočnú mieru ochrany a zabezpečil si tak ich dôveru. Voľný pohyb úverových ponúk by tak mohol prebiehať za optimálnych podmienok pre tých, ktorí úvery ponúkajú, ako aj pre tých, ktorí o ne žiadajú, s náležitým zohľadnením konkrétnej situácie v jednotlivých členských štátoch.

(9)

Úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. Takéto obmedzenie by sa však malo uplatňovať len na ustanovenia harmonizované touto smernicou. Ak neexistujú takéto harmonizované ustanovenia, členské štáty by mali mať možnosť zachovať alebo zaviesť vnútroštátne právne predpisy. Členské štáty môžu v tom prípade napríklad zachovať alebo zaviesť vnútroštátne právne predpisy o spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti predajcu alebo dodávateľa služieb a veriteľa. Ďalším príkladom tejto možnosti členských štátov by mohlo byť zachovanie alebo zavedenie vnútroštátnych ustanovení o zrušení zmluvy o predaji tovaru alebo dodaní služieb, ak spotrebiteľ uplatní právo na odstúpenie od zmluvy o úvere. …

(10)

V záujme aproximácie postupov na uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy v podobných oblastiach je potrebné ustanoviť právo na odstúpenie od zmluvy bez zmluvnej pokuty a bez povinnosti udať dôvod, a to za podmienok podobných tým, aké ustanovuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/65/ES [smernica Európskeho parlamentu a Rady z 23. septembra 2002 o poskytovaní finančných služieb spotrebiteľom na diaľku a o zmene a doplnení smernice Rady 90/619/EHS a smerníc 97/7/ES a 98/27/ES ( Ú. v. ES L 271, 2002, s. 16 ; Mim. vyd. 06/004 s 321)].

(35)

Ak spotrebiteľ odstúpi od zmluvy o úvere, na základe ktorej dostal tovar, a to najmä od kúpy na splátky alebo od zmluvy o nájme alebo lízingovej zmluvy, z ktorých mu vyplýva povinnosť následnej kúpy, táto smernica by sa nemala dotýkať žiadnej úpravy otázok vrátenia tovaru ani žiadnych súvisiacich otázok v členských štátoch.“

4.

Článok 1 tejto smernice s názvom „Predmet úpravy“ stanovuje:

„Účelom tejto smernice je harmonizovať určité aspekty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú zmlúv o spotrebiteľskom úvere“.

i)

príslušný úver slúži výhradne na financovanie zmluvy o dodaní konkrétneho tovaru alebo poskytnutí konkrétnej služby, a

ii)

tieto dve zmluvy tvoria z objektívneho hľadiska obchodnú jednotku; obchodná jednotka existuje vtedy, keď úver pre spotrebiteľa financuje dodávateľ alebo poskytovateľ služieb, alebo v prípade, že ho financuje tretia osoba, keď veriteľ využíva služby dodávateľa alebo poskytovateľa služieb pri uzatváraní alebo príprave zmluvy o úvere, alebo ak zmluva o úvere výslovne špecifikuje určitý tovar alebo poskytovanie určitých služieb.“

6.

Článok 10 tej istej smernice s názvom „Informácie, ktoré má obsahovať zmluva o úvere“ v odseku 2 stanovuje:

Článok 14 smernice 2008/48 s názvom „Právo na odstúpenie od zmluvy“ stanovuje:

„1. Spotrebiteľ môže od zmluvy o úvere odstúpiť bez uvedenia dôvodu do štrnástich kalendárnych dní.

Táto lehota na odstúpenie od zmluvy začína plynúť:

a)

buď dňom uzavretia zmluvy o úvere, alebo

b)

splatí veriteľovi istinu a akumulovaný úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne a najneskôr do 30 kalendárnych dní po odoslaní oznámenia o odstúpení od zmluvy veriteľovi. Úrok sa vypočíta na základe dohodnutej úrokovej sadzby úveru. Veriteľ nemá v prípade odstúpenia od zmluvy právo na žiadnu inú kompenzáciu od spotrebiteľa okrem kompenzácie nenávratných poplatkov, ktoré veriteľ zaplatil orgánu verejnej správy.

…“

8.

Článok 15 ods. 1 a 2 tejto smernice s názvom „Zmluvy o viazanom úvere“ stanovuje:

„1. Ak spotrebiteľ na základe práva Spoločenstva uplatní právo na odstúpenie od zmluvy o dodaní tovaru alebo poskytnutí služieb, prestáva byť viazaný zmluvou o viazanom úvere.

2. Ak tovar alebo služby, na ktoré sa vzťahuje zmluva o viazanom úvere, neboli dodané či poskytnuté alebo boli dodané či poskytnuté len čiastočne, alebo nie sú v súlade so zmluvou o ich dodaní či poskytnutí, spotrebiteľ má právo uplatniť voči veriteľovi právne prostriedky, ak spotrebiteľ uplatnil právne prostriedky voči dodávateľovi, ale jeho nárok nebol uspokojený tak, ako vyplýva zo zákona alebo zmluvy o dodaní tovaru alebo poskytnutí služieb. Členské štáty určia, v akej miere a za akých podmienok sa tieto právne prostriedky môžu uplatniť.“

Nemecké právo

11.

V § 357a ods. 1 Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník, ďalej len „BGB“) s názvom „Právne dôsledky odstúpenia od zmlúv o finančných službách“ v znení účinnom v čase skutkových okolností vo veci samej sa stanovovalo:

„1. Získaný prospech musí byť vrátený najneskôr do 30 dní.

…

3. Ak dlžník odstúpi od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zaplatí za obdobie medzi poskytnutím a splatením úveru dohodnutý úrok. …“

Skutkový stav, prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom

13.

Dňa 1. marca 2019 uzavrel KI zmluvu o úvere s Mercedes‑Benz Bank AG a 30. novembra 2017 uzavrel FA zmluvu o úvere s Volkswagen Bank GmbH, na účely kúpy motorového vozidla na súkromné účely. Čisté sumy týchto úverových zmlúv predstavovali prvá 29500 eur a druhá 35300 eur a boli vyplatené priamo predajcom vozidiel.

14.

Mercedes‑Benz Bank a Volkswagen Bank využili pri uzatváraní zmlúv o úvere služby predajcu vozidiel ako sprostredkovateľa.

15.

KI a FA tvrdia, že odstúpenie od zmluvy je platné, keďže lehota na uplatnenie tohto práva nezačala plynúť z dôvodu nezrovnalostí týkajúcich sa povinných náležitostí zmluvy.

19.

Každý z nich podal na vnútroštátny súd žalobu, KI proti Mercedes‑Benz Bank a FA proti Volkswagen Bank.

20.

Na jednej strane sa KI v podstate domáha vrátenia splátok úveru, ktoré už boli zaplatené, až do okamihu jeho odstúpenia od zmluvy a zálohy zaplatenej predávajúcemu, teda sumy v celkovej výške 8924,48 eura. Okrem toho sa domáha určenia, že v dôsledku svojho odstúpenia od zmluvy už nie je povinný zaplatiť úroky alebo istinu svojho úveru.

21.

Je zlučiteľné s právom Únie, najmä s článkom 14 ods. 1 smernice [2008/48], ak sa v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere, od ktorej spotrebiteľ odstúpil a ktorá je viazaná na zmluvu o kúpe vozidla uzavretú v kamennej predajni, výška kompenzačnej náhrady za stratu hodnoty financovaného vozidla, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť pri vrátení financovaného vozidla veriteľovi, vypočíta tak, že od maloobchodnej predajnej ceny v čase nadobudnutia vozidla spotrebiteľom sa odpočíta maloobchodná nákupná cena v čase vrátenia vozidla?

2.

Je článok 14 ods. 3 písm. b) prvá veta smernice [2008/48] ustanovením, ktorým sa úplne harmonizujú zmluvy o spotrebiteľskom úvere viazané na zmluvu o kúpe vozidla, a je preto pre členské štáty záväzný?

V prípade zápornej odpovede na druhú otázku:

3.

Je zlučiteľné s právom Únie, najmä s článkom 14 ods. 1 smernice [2008/48], ak dlžník po odstúpení od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá je viazaná na zmluvu o kúpe vozidla, musí za obdobie od vyplatenia úveru predajcovi financovaného vozidla do okamihu vrátenia vozidla veriteľovi (alebo predajcovi) zaplatiť zmluvne dohodnuté úroky?“

„4.

a)

Má sa článok 10 ods. 2 písm. l) smernice [2008/48] v spojení s článkom 14 ods. 1 druhým pododsekom písm. b) smernice [2008/48] vykladať v tom zmysle, že lehota na odstúpenie od zmluvy nezačne plynúť, ak v zmluve o úvere nie je uvedená sadzba úrokov z omeškania platná v čase uzavretia tejto zmluvy vo forme konkrétneho percentuálneho podielu?

V prípade, ak je odpoveď na predchádzajúcu otázku záporná:

b)

Môže neuvedenie tejto informácie ovplyvniť schopnosť priemerného spotrebiteľa posúdiť rozsah jeho práv a povinností podľa smernice alebo jeho rozhodnutie uzavrieť zmluvu a prípadne ho zbaviť možnosti uplatniť svoje práva v podstate za rovnakých podmienok, aké by platili, ak by táto informácia bola poskytnutá úplne a správne?

–

spotrebiteľ ďalej využíva financované vozidlo, kým súd nerozhodne o platnosti odstúpenia od zmluvy,

–

spotrebiteľ odmietne zaplatiť kompenzačnú náhradu za využívanie vozidla?“

Analýza

27.

30.

V prvom rade uvádzam, že smernica 2008/48, prijatá s cieľom podporiť riadne fungujúci vnútorný trh a vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa v oblasti úverov, ( 4 ) vykonáva úplnú harmonizáciu všetkých zmlúv o úvere, ktoré patria do jej pôsobnosti.

31.

Súdny dvor v tejto súvislosti uznal, že z článku 22 ods. 1 tejto smernice vyplýva, s ohľadom na jej odôvodnenia 9 a 10, že pokiaľ ide o úverové zmluvy, ktoré patria do pôsobnosti tejto smernice, táto smernica má záväznú povahu a má za cieľ zabezpečiť jednotné uplatňovanie jej pravidiel vo všetkých členských štátoch. Preto keď stanovuje presné povinnosti, členské štáty nemajú možnosť odchýliť sa od nich vnútroštátnymi derogačnými alebo prísnejšími ustanoveniami. ( 5 ) Táto harmonizácia je odôvodnená snahou umožniť každému európskemu spotrebiteľovi uzavrieť zmluvu o úvere pri zachovaní rovnakej úrovne ochrany a zjednodušiť cezhraničné poskytovanie finančných služieb. Pri absencii takýchto harmonizovaných ustanovení by však členské štáty mali mať možnosť zachovať alebo zaviesť vnútroštátne právne predpisy ( 6 ).

32.

Po druhé smernica 2008/48 vo svojom článku 3 písm. n) definuje „zmluvu o viazanom úvere“ ako zmluvu o úvere, ktorý slúži výhradne na financovanie zmluvy o dodaní konkrétneho tovaru alebo poskytnutí konkrétnej služby a tvorí obchodnú jednotku s príslušnou zmluvou dodaní tovaru alebo poskytnutí služby. V praxi úvery poskytované na financovanie súkromného motorového vozidla plne zodpovedajú tejto definícii, pokiaľ nie sú vylúčené z pôsobnosti tejto smernice ( 7 ). Obchodná jednotka medzi úverom a kúpou tovaru sa často prejavuje súčasným uzatvorením oboch zmlúv alebo ich úzkou hospodárskou závislosťou. Podľa môjho názoru chcel teda normotvorca Únie upraviť túto kategóriu úverov takým spôsobom, aby spotrebiteľ, viazaný dvoma vzájomne závislými zmluvami, mohol aj naďalej požívať účinnú ochranu so zreteľom na špecifické riziká, ktoré súvisia s dvojitým prepojením úveru a nadobudnutím tovaru.

36.

Súdny dvor rozhodol, že v prípade neexistencie osobitnej právnej úpravy Únie v danej oblasti podmienky uplatnenia ochrany spotrebiteľov stanovenej v smernici 2008/48 patria do pôsobnosti vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov na základe zásady ich procesnej autonómie. Tieto podmienky však nesmú byť menej priaznivé než podmienky upravujúce podobné vnútroštátne situácie (zásada ekvivalencie), ani byť upravené tak, aby výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie v praxi znemožňovali alebo nadmerne sťažovali (zásada efektivity) ( 9 ).

37.

V tejto súvislosti je charakteristické, že článok 15 ods. 1 smernice 2008/48 je jediným ustanovením, ktoré sa osobitne venuje situácii, keď spotrebiteľ uplatní svoje právo na odstúpenie od zmluvy o dodávke tovaru alebo poskytnutí služieb, z čoho a contrario vyplýva, že táto smernica má medzery, pokiaľ ide o opačný scenár, v ktorom k odstúpeniu od zmluvy dôjde najprv v súvislosti so samotným úverom ( 10 ).

38.

Na záver sa domnievam, že hoci smernica 2008/48 prostredníctvom svojho článku 14 ods. 3 písm. b) prvej vety plne harmonizuje zmluvy o úvere, neupravuje vyčerpávajúcim spôsobom všetky dôsledky odstúpenia od zmluvy, ak je úver viazaný na kúpu vozidla. Členské štáty sú preto oprávnené v súlade so zásadami efektivity a ekvivalencie stanoviť podmienky výkonu práva na odstúpenie, pokiaľ ide o tieto zmluvy o viazanom úvere.

41.

Pripomínam, že smernica 2008/48 vo svojom článku 14 ods. 1 ustanovuje právo spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy, ktoré si môže uplatniť v lehote štrnástich kalendárnych dní a bez toho, aby musel svoje rozhodnutie odôvodniť.

42.

Cieľom článku 14 smernice 2008/48 je na jednej strane umožniť spotrebiteľovi vybrať si zmluvu, ktorá najlepšie zodpovedá jeho potrebám, a teda odstúpiť od zmluvy, o ktorej sa po jej uzavretí v rámci lehoty na rozmyslenie stanovenej pre uplatnenie práva na odstúpenie ukáže, že nezodpovedá potrebám tohto spotrebiteľa. Na druhej strane cieľom článku 14 ods. 1 druhého pododseku písm. b) tejto smernice je zabezpečiť, aby spotrebiteľ dostal všetky informácie potrebné na posúdenie rozsahu svojho zmluvného záväzku, a penalizovať veriteľa, ktorý mu neposkytne informácie stanovené v článku 10 uvedenej smernice. ( 11 ) Podľa môjho názoru toto ustanovenie teda sleduje predovšetkým cieľ ponúknuť spotrebiteľovi dostatočnú lehotu na rozmyslenie, aby si overil, že úver skutočne zodpovedá jeho potrebám a jeho možnostiam, aby sa mohol ochrániť pred neprimeraným záväzkom.

O dôsledkoch práva na odstúpenie od zmluvy v rámci zmluvy o viazanom úvere

43.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada zákazu bezdôvodného obohatenia, ktorú uznáva judikatúra Súdneho dvora a ktorá je prítomná vo väčšine vnútroštátnych právnych poriadkoch, vyžaduje, aby sa žiadna strana bezdôvodne neobohatila na úkor inej strany. Súdny dvor už rozhodol, že podľa zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov osoba, ktorá utrpela stratu, ktorá zväčšuje majetok inej osoby bez toho, aby toto obohatenie malo právny dôvod, má vo všeobecnosti právo na náhradu, až do výšky tejto straty, zo strany osoby, ktorá sa obohatila.

47.

Pokiaľ totiž ide o bezdôvodné obohatenie Únie, Súdny dvor sa domnieval, že hoci Zmluva o FEÚ výslovne neupravuje druh žaloby určený pre takéto konanie, výklad článku 268 a článku 340 druhého odseku ZFEÚ, ktorý by vylučoval túto možnosť, by viedol k výsledku, ktorý by bol v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany. Žaloba založená na bezdôvodnom obohatení Únie podaná na základe týchto článkov vyžaduje dôkaz o obohatení žalovaného bez platného právneho dôvodu ( 14 ) a o ochudobnení žalobcu, ktoré súvisí s týmto obohatením ( 15 ).

48.

Pri uplatnení tejto zásady ( 16 ) na okolnosti veci samej ( 17 ) by sa dalo tvrdiť, že možnosť dlžníka zadarmo užívať požičané finančné prostriedky počas obdobia predchádzajúceho vráteniu tovaru by v skutočnosti znamenala poskytnutie ekonomickej výhody dlžníkovi „bez príčiny, dôvodu alebo prinajmenšom vysvetlenia“. ( 18 ) Počas tohto obdobia totiž veriteľ neodvolateľne zmobilizoval finančné zdroje v prospech dlžníka bez toho, aby nimi mohol disponovať alebo použiť ich na iné potenciálne výnosné transakcie, a zároveň znáša riziká spojené s ich poskytnutím (najmä znehodnotenie meny a náklady obetovanej príležitosti súvisiace s imobilizáciou).

Záujem zachovať zmluvnú rovnováhu zosúlaďujúcu účinnú ochranu záujmov spotrebiteľov so vznikom riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi, pri dodržaní zásady proporcionality, možno vo všeobecnosti vidieť v judikatúre týkajúcej sa práva na odstúpenie od zmluvy, a to aj nad rámec právneho rámca smernice 2008/48. Súdny dvor napríklad rozhodol, že článok 14 ods. 1 smernice 2008/48 bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa vrátiť tovar financovaný z úveru alebo vyzvať veriteľa na prevzatie tohto tovaru bez toho, aby bol veriteľ zároveň povinný vrátiť mesačné splátky úveru, ktoré už spotrebiteľ zaplatil ( 20 ).

52.

Okrem toho, pokiaľ ide o zmluvu na diaľku, Súdny dvor sa domnieval, že hoci smernica 97/7/ES Európskeho parlamentu a Rady z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku ( 21 ) chráni spotrebiteľa v osobitnej situácii týkajúcej sa takejto zmluvy na diaľku, jej cieľom nie je priznať spotrebiteľovi práva, ktoré idú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na umožnenie riadneho uplatnenia jeho práva na odstúpenie od zmluvy. To je najmä prípad, keď spotrebiteľ používal tovar takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný so všeobecnými zásadami občianskeho práva, ako sú dobrá viera alebo bezdôvodné obohatenie ( 22 ).

53.

O uplatnení na prejednávanú vec

55.

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, domnievam sa, že záujem zaručiť všetkým spotrebiteľom Únie vysokú a rovnocennú úroveň ochrany ich záujmov s cieľom podporiť vznik riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi zostáva v spore vo veci samej zachovaný, ak sa pripustí, že vnútroštátna právna úprava môže stanoviť vrátenie úrokov z istiny v prípade odstúpenia od zmluvy o viazanom úvere.

56.

Treba však pripomenúť, ako už bolo uvedené v rámci odpovede na druhú prejudiciálnu otázku, ( 27 ) že spôsoby uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy o úvere viazanej na kúpu vozidla – najmä povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi úroky z dlhu – nesmú byť, v súlade so zásadou ekvivalencie, menej priaznivé ako tie, ktoré upravujú podobné vnútroštátne situácie, ani byť upravené tak, v súlade so zásadou efektivity, aby v praxi znemožňovali alebo nadmerne sťažovali výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie.

57.

60.

Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú a tretiu prejudiciálnu otázku položenú Landgericht Ravensburg (Krajinský súd Ravensburg, Nemecko) takto:

1.

Článok 14 ods. 3 písm. b) prvá veta smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS

sa má vykladať v tom zmysle, že:

neharmonizuje v plnom rozsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere viazané na zmluvu o kúpe vozidla.

( 3 ) Rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i. ( C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21 , EU:C:2023:1014 ).

( 4 ) Pozri okrem iných rozsudok zo 16. júla 2020, Soho Group ( C‑686/19 , EU:C:2020:582 , bod 49 ), podľa ktorého „smernica 2008/48 bola prijatá s dvojakým cieľom, a to zabezpečiť všetkým spotrebiteľom v Únii vysokú a rovnocennú úroveň ochrany ich záujmov a uľahčiť vytvorenie riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi“.

( 5 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. júla 2012, SC Volksbank România ( C‑602/10 , EU:C:2012:443 , bod 38 ), a z 5. septembra 2019, Pohotovosť ( C‑331/18 , EU:C:2019:665 , bod 49 ).

( 6 ) Pozri odôvodnenie 9 smernice 2008/48.

( 7 ) Pozri článok 2 ods. 2 smernice 2008/48.

( 8 ) Pozri rozsudok BMW Bank (bod 302).

( 15 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2020, Česká republika/Komisia ( C‑575/18 P , EU:C:2020:530 , bod 82 ).

( 16 ) O problematike týkajúcej sa všeobecných zásad súkromného práva a bezdôvodného obohatenia (najmä pokiaľ ide o luxemburský právny poriadok) pozri KINSCH, P.: Les principes généraux du droit comme éléments de l’ordre juridique luxembourgeois. In: Liber Amicorum Xavier Dieux , Bruxelles: Larcier‑Intersentia, 2022, s. 883 až 884.

( 17 ) O prípade transakcií spôsobujúcich bezdôvodné obohatenie s účasťou viac ako dvoch strán pozri SCHLECHTRIEM, P., COHEN, C., a HORNUNG, R.: Restitution and Unjust Enrichment in Europe. In: European Review of Private Law , zv. 9, vydanie 2/3, 2001, s. 408 až 415.

( 18 ) Formulácia, ktorú použili LONDERS, G., MOSSELMANS, S. a BOSSUYT, A.: Deux principes généraux du droit issus du droit national et du droit communautaire: l’enrichissement sans cause ou l’enrichissement injustifié et l’interdiction de l’abus de droit. In: Actes du colloque pour le cinquantième anniversaire des traités de Rome , Luxembursko, 26. marec 2007, Úrad pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev, 2007, s. 97.

V tejto súvislosti treba uviesť, že Všeobecný súd v rozsudku z 10. októbra 2001, Corus UK/Komisia ( T‑171/99 , EU:T:2001:249 , bod 55 ), rozhodol, v kontexte výpočtu úrokov z omeškania, že „nezaplatenie úrokov z omeškania by mohlo viesť… k bezdôvodnému obohateniu Spoločenstva, ktoré sa zdá byť v rozpore so všeobecnými zásadami práva Spoločenstva“ [citujúc rozsudok z 10. júla 1990, Grécko/Komisia ( C‑259/87 , EU:C:1990:287 , bod 26 )].

( 25 ) Generálny advokát Hogan uvádza vo svojich návrhoch v spojených veciach Volkswagen Bank a i. ( C‑33/20, C‑155/20 a C‑187/20 , EU:C:2021:629 ), že členské štáty môžu stanoviť, že absencia určitých povinných informácií v zmluve o úvere môže viesť k strate úroku z úveru ako súčasť sankcií, ktoré musia zaviesť v súlade s článkom 23 smernice 2008/48. Z tohto ustanovenia však tiež vyplýva, že sankcie uložené v prípade porušenia práva Únie musia byť primerané. Podľa judikatúry Súdneho dvora tvrdosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú, a to najmä zabezpečením skutočne odrádzajúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality [bod 123 uvedených návrhov, odkazujúc na rozsudok Home Credit Slovakia (bod 63)]. Súdny dvor sa nedávno vo svojom rozsudku z 13. februára 2025, Lexitor ( C‑472/23 , EU:C:2025:89 , body 56 a 57 ), okrem iného domnieval, že sankcia, ktorá musí byť stanovená vo vnútroštátnej právnej úprave v prípade porušenia informačných povinností stanovených v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48, môže byť jednotná, keďže spotrebiteľ musí disponovať všetkými údajmi potrebnými na posúdenie rozsahu jeho záväzku.

( 26 ) Pozri rozsudok Home Credit Slovakia (bod 69).

( ) Pozri bod 36 vyššie.