C-158/23

proti

Minister van Sociale Zaken en Werkgelegenheid

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Raad van State (Štátna rada, Holandsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Azylová politika – Smernica 2011/95/EÚ – Osoby s postavením medzinárodnej ochrany – Utečenci – Článok 34 – Prístup k prostriedkom pre začlenenie – Povinnosť zabezpečiť prístup k programom pre začlenenie – Ženevský dohovor – Článok 34 – Vnútroštátna právna úprava, ktorá utečencom ukladá povinnosť občianskej integrácie – Povinnosť absolvovať kurzy a znášať náklady na ne – Možnosť požiadať o pôžičku na financovanie týchto nákladov – Povinnosť zložiť skúšku v lehote troch rokov – Neukončenie integračného programu v stanovenej lehote – Povinnosť zaplatiť pokutu – Povinnosť splatiť pôžičku“

1.

Integrácia utečencov je dôležitý a zložitý proces, ktorý si vyžaduje úsilie všetkých zainteresovaných strán, to znamená samotných utečencov a spoločnosti hostiteľskej krajiny. Proces integrácie zahŕňa právne, hospodárske, sociálne a kultúrne aspekty. Preto je len prirodzené, že medzinárodné nástroje, akým je Ženevský dohovor ( 2 ), ukladajú zmluvným štátom právnu povinnosť uľahčovať „asimiláciu a udeľovanie štátneho občianstva“ utečencom. ( 3 ) Táto povinnosť bola prebratá do práva Únie článkom 34 smernice o oprávnení ( 4 ), ktorý stanovuje, že členské štáty „zabezpečia prístup k programom pre začlenenie…, alebo vytvoria predbežné podmienky, ktoré zaručia prístup k takýmto programom“.

4.

V prejednávanej veci sú relevantné odôvodnenia 3, 4, 12, 13, 15, 16, 40, 41 a 47 smernice o oprávnení.

5.

Článok 34 smernice o oprávnení, nazvaný „Prístup k prostriedkom pre začlenenie“, stanovuje:

„S cieľom uľahčiť začlenenie osôb s postavením medzinárodnej ochrany do spoločnosti členské štáty zabezpečia prístup k programom pre začlenenie, ktoré považujú za vhodné z hľadiska toho, aby sa zohľadnili špecifické potreby osôb s postavením utečenca alebo osôb s postavením doplnkovej ochrany, alebo vytvoria predbežné podmienky, ktoré zaručia prístup k takýmto programom.“

B. Holandské právo

9.

Ustanovenie § 4.16a Regeling inburgering (vyhláška o občianskej integrácii) nadobudlo účinnosť 1. januára 2022. Podľa tohto ustanovenia, ktoré sa uplatňuje na osoby, ktoré k tomuto dátumu splácajú svoju pôžičku, možno pôžičku úplne alebo čiastočne odpustiť. Minister v zásade odpustí časť dlhu len vtedy, ak osoba, na ktorú sa vzťahuje povinnosť občianskej integrácie, splní túto povinnosť do šiestich mesiacov od uplynutia lehoty alebo je od tejto povinnosti v uvedenej lehote oslobodená. Vo výnimočných prípadoch môže minister dlh čiastočne odpustiť aj vtedy, ak osoba, na ktorú sa vzťahuje integračná povinnosť, túto povinnosť nesplní do šiestich mesiacov, alebo môže dlh odpustiť úplne.

10.

Lehota na splatenie úveru nesmie presiahnuť 10 rokov, pričom sa zohľadní platobná schopnosť dlžníka. V prípade nedostatočnej platobnej schopnosti môže minister stanoviť sumu, ktorá sa má splácať, na 0 eur mesačne. Suma, ktorá prípadne zostane po 10 rokoch, sa odpustí, výnimku predstavujú splátky po lehote splatnosti.

11.

Ustanovenie § 31 ods. 1 zákona o občianskej integrácii stanovuje, že minister uloží správnu pokutu každej osobe, na ktorú sa vzťahuje integračná povinnosť a ktorá nezložila určité časti integračnej skúšky v lehote troch rokov alebo v predĺženej lehote.

2. Ak osoba, na ktorú sa vzťahuje integračná povinnosť, nezloží po uplynutí lehoty stanovenej v § 32 časti integračnej skúšky uvedené v § 7 ods. 2 písm. b) a c), minister jej každé dva roky uloží správnu pokutu.“

14.

Ustanovenie § 1 ods. 1 Beleidsregel boetevaststelling inburgering (usmernenia na určovanie pokút v rámci občianskej integrácie) v znení uplatniteľnom v čase skutkových okolností vo veci samej stanovuje kritériá, ktoré treba zohľadniť na účely určenia výšky pokuty. Tieto kritériá zahŕňajú počet hodín, počas ktorých osoba s povinnosťou občianskej integrácie navštevovala integračný kurz alebo kurz holandčiny ako druhého jazyka, počet jej pokusov o zloženie časti integračnej skúšky alebo štátnej skúšky z holandčiny ako druhého jazyka a počet úspešných pokusov o zloženie týchto skúšok. § 1 ods. 2 usmernení spresňuje, že výška pokuty sa určuje na základe tabuľky pokút uvedenej v prílohe týchto usmernení.

15.

Príloha k § 1 ods. 2 obsahuje tabuľku, podľa ktorej je výška pokuty stanovená na 1250 eur za 0 až 149 absolvovaných hodín kurzu, 875 eur za 150 až 299 absolvovaných hodín a 500 eur za 300 alebo viac absolvovaných hodín. Okrem toho možno lehotu na občiansku integráciu predĺžiť a v takom prípade sa neuloží nijaká pokuta. Výška pokuty sa môže znížiť o 20 %, ak dotknutá osoba zloží jednu časť skúšky, o 40 %, ak zloží dve časti, o 60 %, ak zloží tri časti, a o 80 %, ak zloží štyri alebo viac častí skúšky.

II. Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

19.

T.G. podal proti rozhodnutiu ministra námietku, ktorá bola 25. februára 2021 zamietnutá ako nedôvodná. Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko) zamietol 4. novembra 2021 žalobu, ktorú T.G. podal proti rozhodnutiu z 25. februára 2021, ako nedôvodnú. Uvedený súd rozhodol, že vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, neporušuje článok 34 smernice o oprávnení, keďže zavádza systém ponúkajúci možnosti predĺženia a výnimiek. Umožňuje tiež splatiť každú poskytnutú pôžičku na základe platobnej schopnosti jednotlivca. Tento súd konštatoval, že zásada proporcionality nie je porušená, keďže minister odôvodnene posúdil a zvážil všetky okolnosti. Podľa Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) minister dostatočne zohľadnil osobnú situáciu žalobcu vo veci samej tým, že predĺžil lehotu na občiansku integráciu z troch na štyri roky a znížil výšku pokuty. Tento súd nepovažoval pokutu za príliš vysokú vzhľadom na rozsudok P a S. ( 6 ) Podľa uvedeného súdu minister nie je povinný oslobodiť žalobcu od povinnosť uhradiť pokutu alebo splatiť pôžičku.

20.

Dňa 2. decembra 2021, teda 1 rok a 10 mesiacov po uplynutí lehoty na občiansku integráciu, bola T.G. udelená výnimka z integračnej povinnosti, lebo podľa ministra v tom čase vynaložil dostatočné úsilie na absolvovanie kurzu občianskej integrácie. Touto výnimkou nebola dotknutá povinnosť T.G. zaplatiť pokutu a splatiť úver.

21.

T.G. podal proti rozsudku zo 4. novembra 2021 odvolanie na Raad van State (Štátna rada, Holandsko), ktorá podala návrh na začatie prejudiciálneho konania.

25.

Po tretie, pokiaľ ide o náklady na integračné programy, vnútroštátny súd zastáva názor, že požadovať od utečencov, aby tieto náklady uhradili v celom rozsahu, je v rozpore s článkom 34 smernice o oprávnení. V tejto súvislosti článok 34 tejto smernice ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť prístup k programom na začlenenie pre všetkých utečencov. Vnútroštátny súd ďalej uvádza, že skutočnosť, že dotknuté osoby si môžu dohodnúť splátkový kalendár, sa nezdá byť relevantná, keďže povinnosť splatiť značný dlh pretrváva až 10 rokov, čo môže brániť účinnej integrácii v hostiteľskom členskom štáte.

26.

Po štvrté vzniká otázka, či výška pokút a pôžičky ohrozuje dosiahnutie cieľa a potrebný účinok článku 34 smernice o oprávnení. V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že vnútroštátne orgány sú povinné znížiť pokutu, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie jej primeranosti. Možno sa však domnievať, že pôžička v spojení s pokutou ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa sledovaného týmto ustanovením, ktorým je uľahčenie integrácie. Niektoré dojednania o splácaní by mohli zmierniť účinky týchto peňažných sankcií. T.G. však v konaní vo veci samej tvrdí, že predmetné opatrenie ho môže odrádzať od toho, aby pracoval, čo narúša jeho integráciu.

27.

Za týchto podmienok Raad van State (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

4.

Keď článok 34 smernice o oprávnení pripúšťa, aby sa [utečencom] pod hrozbou pokuty uložila povinnosť úspešne absolvovať integračnú skúšku a že musia uhradiť náklady za integračné programy v plnej výške, ovplyvňuje potom výška pôžičky, ktorú treba splatiť, prípadne spolu s pokutou, dosiahnutie cieľa a praktický účinok článku 34 smernice o oprávnení?“

28.

Písomné pripomienky predložil T.G., holandská vláda a Európska komisia. Títo účastníci konania boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 20. februára 2024.

III. Posúdenie

29.

Za týchto okolností začnem preskúmaním povinnosti zúčastniť sa kurzov občianskej integrácie a znášať s nimi spojené náklady, ktorá je predmetom druhej a tretej otázky, ako aj prvej časti štvrtej otázky (časť A). Následne sa budem zaoberať povinnosťou podrobiť sa integračnej skúške a zložiť ju a finančnými záväzkami vyplývajúcimi z jej neúspešného absolvovania, ktoré sú predmetom prvej otázky a druhej časti štvrtej otázky (časť B).

A. Povinnosť navštevovať kurzy občianskej integrácie a povinnosť znášať s nimi spojené náklady

33.

Svojou druhou a treťou otázkou, ako aj prvou časťou štvrtej otázky sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 34 smernice o oprávnení vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ukladá utečencom povinnosť znášať všetky náklady na integračné kurzy, a či je relevantné, že utečenci môžu získať verejnú pôžičku na financovanie nákladov na tieto kurzy a že táto pôžička je im odpustená, ak včas úspešne absolvujú integračnú skúšku alebo sú oslobodení od povinnosti občianskej integrácie.

34.

Pred zodpovedaním týchto otázok považujem za potrebné uviesť niekoľko úvodných poznámok týkajúcich sa pojmov integrácia, kurzy občianskej integrácie a integračné skúšky. Ďalej, keďže povinnosť zúčastniť sa na týchto kurzoch zahŕňa povinnosť zaplatiť za ne, budem analyzovať zlučiteľnosť prvej uvedenej povinnosti s článkom 34 smernice o oprávnení. Až potom sa budem zaoberať poslednou uvedenou povinnosťou.

37.

Po tretie na účely týchto návrhov je dôležité rozlišovať medzi pojmom štátny príslušník tretej krajiny a pojmom utečenec, pričom iba pojem utečenec patrí do pôsobnosti Ženevského dohovoru a smernice o oprávnení. ( 12 )„Tam, kde sú utečenci zahrnutí do širšej skupiny ‚migrantov‘, kontrola ich pohybu bude mať pravdepodobne prednosť pred uspokojovaním ich potrieb z hľadiska ochrany. Ak sa stiera hranica medzi ‚migrantom‘ a ‚utečencom‘, stiera sa aj rozdiel medzi kontrolou migrácie a ochranou utečencov.“ ( 13 )

38.

V tejto súvislosti Súdny dvor v bode 48 rozsudku P a S ( 14 ) rozhodol, že povinnosť zložiť integračnú skúšku umožňuje zabezpečiť, aby dotknutí štátni príslušníci tretích krajín získali vedomosti, ktoré sú nepopierateľne užitočné na vytvorenie väzieb s hostiteľským členským štátom, a že takáto povinnosť spolu s pokutou môže prispieť k dosiahnutiu cieľov sledovaných smernicou 2003/109. Vzhľadom na to, že článok 5 ods. 2 uvedenej smernice stanovuje, že členské štáty môžu uložiť integračnú povinnosť, zatiaľ čo smernica o oprávnení takúto možnosť neupravuje, však tento rozsudok nie je možné analogicky uplatniť na prejednávanú vec.

39.

Keďže v prejednávanej veci bolo T.G. priznané postavenie utečenca, tieto návrhy sa zaoberajú len právami priznanými utečencom. Vzhľadom na to je kľúčovou otázkou, či členské štáty, ktoré majú pozitívnu povinnosť uľahčiť integráciu utečencov, môžu utečencom uložiť povinnosti týkajúce sa integračných opatrení, a ak áno, aké.

41.

Na úvod treba poukázať na to, že v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti si Európska únia a členské štáty delia právomoci podľa článku 4 ods. 2 písm. j) ZFEÚ. ( 16 ) Článok 2 ods. 2 ZFEÚ stanovuje, že ak Zmluvy prenesú na Úniu v určitej oblasti právomoc, ktorú vykonáva spoločne s členskými štátmi, členské štáty môžu vykonávať svoju právomoc v rozsahu, v akom Únia svoju právomoc nevykonala. ( 17 ) Pokiaľ ide o integračné programy, normotvorca Únie prijal článok 34 smernice o oprávnení, ktorý ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť prístup k integračným programom. Táto povinnosť vyplýva zo samotného znenia tohto ustanovenia, ktoré stanovuje, že „členské štáty zabezpečia prístup k programom pre začlenenie“. Ako dôsledok tejto povinnosti článok 34 smernice o oprávnení priznáva utečencom právo na prístup k týmto programom. ( 18 )

42.

Ako už Súdny dvor uviedol, členské štáty nemôžu uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá by mohla ohroziť dosiahnutie cieľov smernice o oprávnení, a tým ju zbaviť potrebného účinku. ( 22 ) Je dôležité, aby uplatniteľné vnútroštátne ustanovenia nemohli ohroziť minimálne normy zavedené touto smernicou a najmä jej článkom 34.

45.

Podľa ustálenej judikatúry je pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. ( 23 )

1) Doslovný výklad

46.

Pokiaľ ide o znenie článku 34 smernice o oprávnení, ako som uviedla vyššie, ( 24 ) po prvé tento článok stanovuje povinnosť členských štátov zaručiť prístup k programom na začlenenie a z toho vyplývajúce právo utečencov na prístup k týmto programom.

49.

Po tretie článok 34 smernice o oprávnení stanovuje, že integračné programy musia byť „vhodné z hľadiska toho, aby sa zohľadnili špecifické potreby [utečencov]“. Táto povinnosť znamená, že ako sa uvádza v odôvodnení 47, integračné programy poskytované utečencom by mali v čo najväčšej možnej miere zohľadňovať osobitné potreby a špecifiká situácie utečencov, v prípade potreby aj prostredníctvom jazykového vzdelávania a poskytovania informácií o právach a povinnostiach jednotlivca súvisiacich s ich postavením ochrany v dotknutom členskom štáte.

50.

Z toho vyplýva, že hoci doslovný výklad článku 34 smernice o oprávnení ukladá členským štátom povinnosť zohľadniť osobitné potreby utečencov, neumožňuje overiť, či členské štáty môžu uložiť utečencom povinnosť zúčastniť sa kurzov občianskej integrácie. Preto je nevyhnutné preskúmať kontext tohto ustanovenia a účel smernice.

2) Kontextový výklad

51.

54.

Okrem toho z pojmu „uľahčenie“ uvedeného v článku 34 Ženevského dohovoru vyplýva, že štáty musia zohľadniť zraniteľnosť osôb s postavením utečenca, ktorá je pre tento dohovor kľúčová. Autori Ženevského dohovoru vylúčili uloženie donucovacích opatrení alebo povinností utečencom. ( 32 ) Úrad UNHCR tiež zdôrazňuje, že vzhľadom na osobitnú zraniteľnosť utečencov by sa nemali ukladať sankcie utečencom, ktorí neprejdú jazykovým testom. ( 33 ) Účelom „uľahčenia integrácie“ podľa článku 34 Ženevského dohovoru je umožniť utečencom využívať rad práv spojených s postavením utečenca. Z toho vyplýva, že článok 34 smernice o oprávnení v spojení so Ženevským dohovorom sa má vykladať v tom zmysle, že jeho cieľom je podporovať integráciu, a nie ukladať obmedzenia, ktoré by mohli brániť tomuto cieľu. Toto ustanovenie sa má tiež vykladať v tom zmysle, že pri uľahčovaní integrácie musia členské štáty zohľadniť zraniteľnosť osôb s postavením utečenca a zabezpečiť požívanie práv spojených s týmto postavením.

ii) Právo na azyl zakotvené v článku 18 Charty

55.

Článok 18 charty zakotvuje „právo na azyl“. Podľa vysvetliviek k tomuto ustanoveniu, ktoré treba zohľadniť pri jeho výklade, ( 34 )„znenie tohto článku je založené na [bývalom článku 63 ES], ktorý je v súčasnosti nahradený článkom 78 [ZFEÚ], ktorý Únii ukladá povinnosť dodržiavať Ženevský dohovor o postavení utečencov“. Z vysvetliviek teda vyplýva, ako tvrdia niektorí akademici, že článok 18 Charty nemá samostatný obsah, ale len vykonáva záruky stanovené v Ženevskom dohovore a jeho protokole. ( 35 )

iii) Práva priznané kapitolou VII smernice o oprávnení

59.

Mala by sa zohľadniť osobitná povaha kapitoly VII smernice o oprávnení. Predovšetkým pokiaľ ide o práva priznané kapitolou VII smernice 2004/83, ktorá predchádzala kapitole VII smernice o oprávnení, Súdny dvor rozhodol, že „keďže tieto práva priznané utečencom sú dôsledkom priznania postavenia utečenca…, kým utečenec má takéto postavenie, musí mať práva, ktoré sú mu tak zaručené smernicou 2004/83, pričom tieto práva možno obmedziť len za podmienok stanovených kapitolou VII tejto smernice a členské štáty nemajú právo stanoviť ďalšie obmedzenia, ktoré v nej nie sú uvedené“. ( 37 ) Keďže kapitola VII smernice o oprávnení obsahuje ustanovenia, ktoré sú takmer totožné s kapitolou VII predchádzajúcej smernice, táto judikatúra je naďalej relevantná. V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že členský štát nemá nijakú diskrečnú právomoc v súvislosti s tým, či bude utečencovi naďalej poskytovať hmotnoprávne výhody zaručené kapitolou VII smernice 2004/83, alebo mu ich odmietne. ( 38 )

60.

Treba teda overiť, či povinnosť zúčastniť sa na integračných kurzoch, o ktorú ide vo veci samej, pridáva obmedzenia k právam spojeným s postavením utečenca, ktoré nie sú uvedené v kapitole VII smernice o oprávnení, a najmä či má vplyv na prístup utečencov k integračným programom, ktoré im zaručuje táto smernica. ( 39 )

3) Teleologický výklad

64.

Okrem toho v prípravných prácach Komisia najmä uviedla, pokiaľ ide o prístup k prostriedkom integrácie a obsah ochrany podľa smernice o oprávnení, že „aby sa zabezpečil účinný výkon práv, ktoré sa formálne udeľujú osobám pod ochranou, je nevyhnutné vyriešiť špecifické problémy, ktorým tieto osoby čelia pri začleňovaní“ ( 44 ). Pokiaľ ide o prístup k prostriedkom na začlenenie, podľa Komisie „skutočné možnosti [utečencov] na začlenenie by boli výrazne väčšie, ak by sa v rámci programov pre začlenenie náležite zohľadňovali rozdielne vzdelanostné a odborné predpoklady alebo iné osobitné okolnosti ich situácie“ ( 45 ).

65.

V posúdení vplyvu tohto návrhu sa ako príklady takýchto integračných programov uvádzajú „prípravné programy a kurzy jazykového vzdelávania čo najviac prispôsobené týmto osobitným potrebám“. ( 46 ) Výraz „v prípade potreby“ znamená, že členské štáty „môžu flexibilne uplatňovať opatrenia, ktoré považujú za najvhodnejšie a najúčinnejšie, pričom zohľadnia relevantné faktory, akým je úroveň vzdelania a pracovné skúsenosti dotknutých osôb, veľkosť a zloženie komunít osôb s postavením medzinárodnej ochrany“. ( 47 )

66.

Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že uloženie povinnosti navštevovať kurzy občianskej integrácie utečencom nie je samo osebe obmedzením práva na prístup k programom integrácie, a preto mu článok 34 smernice o oprávnení nebráni. Vzhľadom na cieľ uľahčiť začlenenie by však tieto kurzy mali byť čo najviac prispôsobené potrebám utečencov a v prípade potreby prispievať k vyrovnávaniu postavenia „znevýhodnenej skupiny“.

69.

Prináleží teda vnútroštátnemu súdu, aby overil, či povinnosť zúčastniť sa na predmetných integračných kurzoch a najmä jej praktické vykonávanie obmedzuje prístup k právam priznaným smernicou o oprávnení, predovšetkým k právam priznaným podľa kapitoly VII tejto smernice. Okrem toho vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či obsah a podmienky týchto kurzov, ktoré sú pre utečencov podľa vnútroštátneho práva povinné, zohľadňujú ich osobitné potreby. Na tento účel by sa mala vykonať analýza toho, či náročnosť a objem kurzov sú prispôsobené špecifickým potrebám utečenca, aby sa dosiahol vyššie uvedený cieľ spočívajúci vo vyrovnávaní úrovne.

3.

Povinnosť znášať náklady na kurzy občianskej integrácie

70.

Vnútroštátny súd uvádza, že systém stanovený spornou vnútroštátnou právnou úpravou je založený na zásade, podľa ktorej náklady integračných programov znášajú samotní utečenci. Na tento účel môžu požiadať o pôžičku až do výšky 10000 eur a čerpať ju. Utečenci nie sú povinní splatiť pôžičku, ak v lehote na občiansku integráciu zložia všetky časti integračnej skúšky alebo ak sú v tejto lehote oslobodení od integračnej povinnosti, prípadne je im udelená výnimka. Naopak, ak si nesplnia povinnosť občianskej integrácie alebo ju splnia príliš neskoro, musia v zásade splatiť pôžičku v plnej výške.

74.

Okrem toho sa domnievam, že pri stanovení tejto úrovne musí dotknutý členský štát preskúmať, či predmetné integračné programy sú potenciálne oprávnené na financovanie z Európskeho fondu pre utečencov, ( 54 ) ktorý sa v roku 2014 stal Fondom pre azyl, migráciu a integráciu (AMIF), ( 55 ) a ak áno, či sa tento fond skutočne používa na financovanie časti týchto programov. V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či sú predmetné programy financované z tohto fondu, a ak áno, aký vplyv má toto financovanie na náklady jazykových kurzov.

75.

V tejto súvislosti musia vnútroštátne orgány pri určovaní, či má osoba znášať náklady na integračné programy, individuálne posúdiť finančnú situáciu utečenca. Takéto individuálne posúdenie slúži na určenie rozsahu, v akom by sa mal utečenec finančne podieľať na úhrade integračných programov a skúšok. ( 58 ) Inými slovami, predmetný finančný záväzok by mal byť uložený v súlade s finančnou a sociálnou situáciou utečenca, a nie na základe toho, či zložil alebo nezložil integračnú skúšku. Ak vnútroštátne orgány presunú náklady na programy občianskej integrácie na utečenca bez zohľadnenia jeho finančnej a sociálnej situácie, nevytvárajú „predbežné podmienky“, ktoré účinne „zabezpečia prístup k programom pre začlenenie“ v zmysle článku 34 smernice o oprávnení. Podľa môjho názoru pojem „predbežné podmienky“ znamená, že takéto individuálne posúdenie by sa malo vykonať na začiatku, teda skôr než osoba začne kurzy integrácie. ( 59 )

77.

Okrem toho, ak je školné príliš vysoké, vzniká otázka, či členský štát účinne zabezpečil prístup k integračným programom tým, že prinútil utečenca zaplatiť poplatky za kurzy občianskej integrácie. Keďže priznanie postavenia utečenca vytvára právo na účinný prístup k výhodám v rámci integrácie podľa článku 34 smernice o oprávnení, prístup k programom integrácie za náročných finančných podmienok z dôvodu vysokých nákladov pre utečenca nepredstavuje účinný prístup.

78.

Skutočnosť, že osoby, na ktoré sa vzťahuje povinnosť občianskej integrácie, môžu požiadať o pôžičku na financovanie nákladov integračných programov, nič nemení na tomto posúdení, keďže pôžička je len spôsobom oddialenia platobnej povinnosti. Okrem toho, ak je pôžička úročená, čo je zrejme prípad vnútroštátnej právnej úpravy, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu, platobná povinnosť sa vzťahuje nielen na zaplatenie školného, ale aj na zaplatenie úrokov z pôžičky.

81.

Pokiaľ ide o druhú podmienku, podľa ktorej členské štáty musia brať do úvahy špecifické potreby utečencov, ( 64 ) ako som uviedla vyššie, zdá sa, že táto podmienka sa týka podstatnej časti kurzov, ktoré by mali byť v čo najväčšej miere prispôsobené utečencom. V tejto súvislosti náklady na kurzy nevyhnutne závisia od potrieb utečencov. Osobitná suma účtovaná utečencom by však nemala byť taká vysoká, aby obmedzila účinný prístup ku kurzom. Okrem toho by táto suma nemala byť vyššia pre utečencov s poruchami učenia, lebo by museli absolvovať viac kurzov a nakoniec platiť viac napriek tomu, že sú v mimoriadne zraniteľnej situácii. Mal by sa vylúčiť prístup, podľa ktorého čím je človek zraniteľnejší, tým viac kurzov potrebuje a tým viac musí zaplatiť.

82.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že článok 34 smernice o oprávnení sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ukladá utečencom povinnosť znášať náklady na programy občianskej integrácie, pričom vnútroštátne orgány vopred individuálne neposudzujú ich finančnú a sociálnu situáciu, a to z dôvodu, že táto povinnosť je nezlučiteľná s povinnosťou zabezpečiť prístup k programom integrácie a nevytvára predbežné podmienky, ktoré zaručia prístup k týmto programom. V každom prípade náklady – ak ich utečenec musí znášať – nesmú byť také vysoké, aby zbavili právo na prístup k integračným programom účinnosti.

B. Povinnosť podrobiť sa integračnej skúške a zložiť ju a sankcie za jej nesplnenie

83.

Judikatúra týkajúca sa integračných skúšok v súvislosti s inými smernicami

85.

Po prvé v rozsudku P a S ( 67 ) Súdny dvor rozhodol, že smernici 2003/109 neodporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá pod hrozbou pokuty ukladá štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí už majú postavenie osoby s dlhodobým pobytom, povinnosť zložiť integračnú skúšku, pokiaľ spôsoby vykonania tejto skúšky nemôžu ohroziť dosiahnutie cieľov sledovaných smernicou, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

86.

Na podporu tohto záveru Súdny dvor okrem iného poukázal na to, že pokiaľ ide o povinnosť zložiť integračnú skúšku, „nemožno spochybniť, že nadobudnutie jazykových schopností a znalostí o spoločnosti hostiteľského členského štátu značne zjednodušuje komunikáciu medzi štátnymi príslušníkmi tretích krajín a domácimi štátnymi príslušníkmi a okrem toho interakciu a rozvoj sociálnych väzieb medzi nimi. Takisto nemožno spochybniť, že získanie znalostí jazyka hostiteľského členského štátu uľahčuje prístup štátnych príslušníkov tretích krajín na pracovný trh a k odbornému vzdelávaniu.“ ( 68 )

87.

Je pravda, že úvahy uvedené v rozsudkoch P a S ( 71 ) a K a A ( 72 ) nemožno analogicky uplatniť na prejednávanú vec. Prvý rozsudok sa týka len štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí požiadali o postavenie osoby s dlhodobým pobytom podľa smernice 2003/109, ( 73 ) ktorá uznáva právo na postavenie osoby s dlhodobým pobytom pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa počas obdobia piatich rokov zdržiavali na území členského štátu, a ktorá v článku 5 ods. 2 členským štátom výslovne umožňuje prijať integračné podmienky na účely získania takéhoto postavenia. Druhý rozsudok sa týka článku 7 ods. 2 smernice 2003/86, ktorý členským štátom umožňuje požadovať od štátnych príslušníkov tretích krajín, aby na účely zlúčenia rodiny podľa tejto smernice vyhoveli integračným opatreniam v súlade s vnútroštátnym právom. Naopak, smernica o oprávnení neobsahuje nijaké ustanovenie, ktoré by zodpovedalo týmto dvom ustanoveniam. V tejto súvislosti, ako vyplýva z článku 13 smernice o oprávnení, sú členské štáty povinné priznať postavenie utečenca, ak sú splnené podmienky stanovené v kapitolách II a III tejto smernice. Integrácia nie je podmienkou na získanie postavenia utečenca. Okrem toho z odôvodnenia 12 smernice o oprávnení vyplýva, že hlavným cieľom ustanovení tejto smernice nie je zabezpečiť integráciu utečencov ako takú, ale zaručiť uplatňovanie spoločných kritérií na identifikáciu osôb, ktoré potrebujú medzinárodnú ochranu, a minimálnu úroveň výhod pre tieto osoby vo všetkých členských štátoch (jednotné postavenie). ( 74 )

90.

Úvahy Súdneho dvora v týchto dvoch veciach týkajúce sa užitočnosti a nevyhnutnosti získania znalostí jazyka a spoločnosti hostiteľského členského štátu na účely prístupu na trh práce a k vzdelávaciemu systému sú však v zásade univerzálne a možno ich uplatniť na všetkých štátnych príslušníkov tretích štátov bez ohľadu na ich postavenie. Tieto úvahy teda platia vo vzťahu k utečencom. Keďže na rozdiel od ustanovení smerníc 2003/109 a 2003/86 článok 34 smernice o oprávnení obsahuje právo na prístup k integračným programom, treba rozlišovať medzi povinnosťou podrobiť sa integračnej skúške a povinnosťou zložiť túto skúšku.

Preto tvrdím, že účasť na skúškach v rámci kurzov integrácie môže prispieť k vzdelávaciemu procesu, a tým uľahčiť integráciu utečencov. Zastávam názor, že v takom prípade skutočnosť, že členské štáty požadujú od utečencov vykonanie skúšky na konci programu, nemôže sama osebe ohroziť dosiahnutie cieľov smernice o oprávnení za predpokladu, že lehota na vykonanie skúšok a súvisiace pracovné zaťaženie neovplyvnia účinné využívanie ostatných práv a výhod zaručených smernicou o oprávnení. V tejto súvislosti treba uviesť, že vnútroštátny súd by mal tiež posúdiť, či je povinnosť podrobiť sa skúške v lehote troch rokov, ktorú v súčasnosti stanovuje sporná vnútroštátna právna úprava, primeraná s prihliadnutím na aspekty, akými sú po prvé obsah, množstvo a relevantnosť vedomostí poskytnutých na kurzoch, po druhé schopnosť dotknutej osoby asimilovať tieto vedomosti, po tretie čas potrebný na získanie týchto vedomostí a po štvrté otázka, či je samotná skúška štruktúrovaná a zorganizovaná tak, aby osoba, ktorá sa jej podrobuje, bola schopná preukázať nadobudnuté vedomosti.

93.

Na rozdiel od ustanovení smerníc 2003/109 a 2003/86 však článok 34 smernice o oprávnení obsahuje povinnosť členských štátov čo najviac prispôsobiť integračné programy potrebám utečencov, ( 75 ) to znamená, že ak sa členské štáty rozhodnú uskutočňovať také skúšky, ich obsah a lehoty by sa mali prispôsobiť týmto potrebám, čo si môže vyžadovať úpravy skúšobných metód.

94.

Z toho vyplýva, že povinnosť podrobiť sa skúške môže byť prostriedkom na zabezpečenie toho, aby dotknutá osoba nadobudla vedomosti, ktoré sú pre utečencov nepochybne užitočné na nadviazanie väzieb s hostiteľským členským štátom. Možno sa teda domnievať, že povinnosť podrobiť sa skúške sama osebe neohrozuje dosiahnutie cieľov sledovaných smernicou o oprávnení, ale, naopak, môže prispieť k ich dosiahnutiu. ( 76 ) Vzhľadom na vyššie uvedený cieľ skúšky by však podľa môjho názoru mal byť poplatok za skúšku utečencom odpustený. Hoci v prejednávanej veci stojí jednorazové podrobenie sa skúške 290 eur, táto suma sa v prípade opakovaného konania skúšky zvýši, ( 77 ) čo pravdepodobne znamená, že utečenci v tejto situácii budú mať k dispozícii menej zdrojov na výkon iných práv podľa kapitoly VII smernice o oprávnení.

97.

Treba poukázať na to, že Súdny dvor sa vo svojej judikatúre zaoberal predbežnými podmienkami integrácie na účely získania postavenia osoby s dlhodobým pobytom a nároku na výkon práva na zlúčenie rodiny. ( 81 ) V prejednávanej veci však integračné skúšky možno považovať len za prostriedok na zlepšenie zručností a vedomostí osoby v rámci výkonu práv, ktoré tejto osobe vyplývajú z článku 34 smernice o oprávnení. Ako som uviedla vyššie, povinnosť podrobiť sa integračným skúškam a zložiť ich nemá vplyv na získanie postavenia utečenca. V dôsledku toho, ako v tejto súvislosti uviedla Komisia, úvahy vyplývajúce z judikatúry týkajúcej sa smerníc 2003/109 a 2003/86 nemožno analogicky uplatniť na smernicu o oprávnení.

98.

Povinnosť zložiť skúšku znamená, že existuje dostatočná známka, ktorú je potrebné dosiahnuť na úspešné zloženie skúšky. V kontexte smernice o oprávnení nesmie stanovenie takejto dostatočnej známky viesť k situácii, ktorá by nadmerne sťažila alebo znemožnila výkon práva na prístup k integračným programom – a na ich úspešné absolvovanie. Dôsledky vyplývajúce z nesplnenia povinnosti dosiahnuť dostatočnú známku v teste môžu byť pre utečencov demotivujúce alebo odcudzujúce, a tak brániť ich integrácii v praktickom zmysle.

99.

UNHCR vo svojej správe o integrácii utečencov v Európskej únii zdôraznil, že zavedenie prísnych jazykových testov a skúšok z histórie a kultúry hostiteľskej krajiny môže penalizovať určité kategórie utečencov, najmä staršie alebo negramotné osoby. ( 82 )

102.

Systém sankcií má dva aspekty. Po prvé za nezloženie integračnej skúšky sa ukladá pokuta až do výšky 1250 eur, ktorej uloženie minister môže opakovať. V prejednávanej veci však minister uložil T.G. pokutu vo výške 500 eur a v spise nie je zmienka o opätovnom uložení tejto pokuty. V prejednávanej veci teda nejde o maximálnu výšku pokuty ani o jej opakované ukladanie. Po druhé existuje povinnosť splatiť pôžičku v maximálnej výške 10000 eur. Hoci vnútroštátny súd túto povinnosť nekvalifikuje ako „sankciu“, môže sa ňou stať, ak utečenec nezloží integračnú skúšku včas, a za týchto okolností nadobudne represívnu povahu. Tieto dve „sankcie“ existujú súčasne a ukladajú sa kumulatívne. V prejednávanej veci je T.G. totiž oslobodený od svojej povinnosti integrácie od decembra 2021 vzhľadom na úsilie, ktoré vynaložil, ale tieto dve peňažné sankcie zostávajú v platnosti.

103.

Na úvod by som chcela pripomenúť, že ako zdôrazňuje aj UNHCR, z dôvodu osobitnej zraniteľnosti utečencov by sa osobám, ktoré nezložia integračnú skúšku, nemali ukladať sankcie. Autori Ženevského dohovoru výslovne nemali v úmysle ukladať utečencom donucovacie opatrenia alebo povinnosti. ( 83 ) Absencia nátlaku by mala byť usmernením pri výklade článku 34 smernice o oprávnení. ( 84 ) Absencia donucovania predovšetkým znamená, že opatrenia, ktorých cieľom je uľahčiť integráciu, nemôžu mať represívnu povahu.

104.

Pokiaľ ide o povinnosť splatiť pôžičku, článok 34 smernice o oprávnení ukladá členským štátom povinnosť „vytvoriť predbežné podmienky“, ktoré utečencom zaručia prístup k programom na začlenenie. Povinnosť znášať náklady integračných kurzov a skúšok v prípade, že utečenec nezloží integračnú skúšku v stanovenej lehote, má teda represívnu povahu a ako taká ohrozuje cieľ sledovaný týmto ustanovením. Najzraniteľnejší utečenci, ktorým sa nepodarí zložiť skúšky včas, patria medzi osoby, ktorých sa toto represívne opatrenie týka najviac. ( 85 )

108.

V každom prípade, ak by Súdny dvor rozhodol, že možno uložiť pokutu za nedodržanie povinnosti zložiť integračnú skúšku, suma 500 eur sa zdá byť neprimeraná, a teda v rozpore s právom Únie. ( 87 )

109.

Z týchto dôvodov sa domnievam, že ak členský štát uloží utečencom povinnosť zložiť integračnú skúšku pod hrozbou uloženia povinnosti splatiť pôžičku a pokuty, ohrozuje to dosiahnutie cieľov smernice o oprávnení a narúša potrebný účinok jej článku 34.

IV. Návrh

110.

bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ukladá utečencom povinnosť znášať vysoké náklady na integračné programy, pričom vnútroštátne orgány vopred individuálne neposudzujú ich finančnú a sociálnu situáciu, a to z dôvodu, že táto povinnosť je nezlučiteľná s povinnosťou zabezpečiť prístup k programom integrácie a nevytvára predbežné podmienky, ktoré zaručia prístup k týmto programom,

–

nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ukladá utečencom povinnosť podrobiť sa integračnej skúške zahŕňajúcej ústne a písomné zručnosti v úradnom jazyku hostiteľského členského štátu a vedomosti o spoločnosti tohto členského štátu, a

–

bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ukladá utečencom povinnosť zložiť takúto skúšku pod hrozbou uloženia povinnosti splatiť pôžičku a pokuty, lebo ohrozuje dosiahnutie cieľov smernice 2011/95 a narúša potrebný účinok článku 34 tejto smernice.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 6 ) Rozsudok zo 4. júna 2015 ( C‑579/13 , EU:C:2015:369 ).

( 7 ) Rozsudok zo 4. júna 2015 ( C‑579/13 , EU:C:2015:369 , bod 48 ).

( 8 ) Ú. v. EÚ L 16, 2004, s. 44 ; Mim. vyd. 19/006, s. 272.

( 9 ) Ustanovenie § 7 ods. 2 zákona o občianskej integrácii.

( 10 ) Pozri § 16 zákona o občianskej integrácii.

( 11 ) Profesor Grahl‑Madsen okrem iného uvádza, že „v článku 34 to v skutočnosti znamenalo vytvorenie základov alebo sústavy postupných krokov, aby sa utečenec mohol oboznámiť s jazykom, zvyklosťami a spôsobom života národa, uprostred ktorého žije, aby sa mohol bez pocitu, že sa naňho vyvíja nátlak, lepšie začleniť do hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho života krajiny, do ktorej utiekol, <pozri Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov [ďalej len „UNHCR“], Komentár k Dohovoru o utečencoch z roku 1951 (články 2 až 11, 13 až 37) , október 1997, s. 146>.

( 18 ) Pozri v tomto zmysle odôvodnenia 12 a 40, ako aj článok 23 ods. 2 smernice o oprávnení, ako aj rozsudky z 24. júna 2015, T. ( C‑373/13 , EU:C:2015:413 , body 95 , 96 a 97 ), a zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) ( C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17 , EU:C:2019:403 , body 91 a 99 ).

( 19 ) Pozri najmä dôvodovú správu k návrhu smernice Rady o minimálnych normách pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny a osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu [ neoficiálny preklad ] (COM(2001)0510 final). Pokiaľ ide o článok 31 [ktorý sa stal článkom 34 smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany ( Ú. v. EÚ L 304, 2004, s. 12 ; Mim. vyd. 19/007, s. 96)], Komisia vysvetľuje, že je „potrebné poskytovať osobitnú podporu znevýhodneným skupinám vrátane mnohých utečencov, a nielen im umožniť rovnaký prístup k bežným pracovným príležitostiam a príležitostiam na vzdelávanie“.

( 20 ) Naopak, do svojho návrhu nariadenie Európskeho parlamentu a Rady o normách pre podmienky, ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti na poskytnutie medzinárodnej ochrany, pre jednotné postavenie utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a pre obsah poskytovanej ochrany, a ktorým sa mení smernica Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003, pokiaľ ide o postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom (COM(2016) 466 final), normotvorca zaviedol ustanovenie, ktoré členským štátom umožňuje stanoviť povinnú účasť osôb s postavením medzinárodnej ochrany na integračných opatreniach (článok 38 ods. 2 tohto návrhu).

( 27 ) V oblasti ľudských práv možno rozlišovať medzi povinnosťou rešpektovať, povinnosťou chrániť a povinnosťou uplatňovať práva, hoci toto rozlišovanie nie je ustálené. Článok 34 smernice o oprávnení patrí do tretej kategórie. Alternatívne možno rozlišovať medzi pozitívnymi a negatívnymi povinnosťami.

( 28 ) Pozri tiež dôvodovú správu k pôvodnému návrhu smernice 2004/83, citovanú v poznámke pod čiarou 19, kde Komisia odkazuje na usmernenie č. 7 v rámci usmernení pre zamestnanosť na rok 2001 <rozhodnutie Rady 2001/63/ES z 19. januára 2001 o usmerneniach politík zamestnanosti členských štátov na rok 2001 [ neoficiálny preklad ] (Ú. v. ES L 22, s. 18)>, podľa ktorého „programy určené na uľahčenie začlenenia utečencov do spoločnosti členského štátu by mohli napríklad zahŕňať“„akčný plán šitý na mieru“, pokiaľ ide o „zamestnanosť a vzdelávanie“, „jazykové kurzy“, „základné a pokročilé kurzy odbornej prípravy“, „opatrenia zamerané na podporu samostatnosti“, „podujatia organizované s cieľom oboznámiť sa s históriou a kultúrou členského štátu“ a „podujatia organizované spoločne s občanmi členského štátu na podporu vzájomného porozumenia“.

( 29 ) Pozri okrem iného rozsudok z 9. novembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Zachovanie celistvosti rodiny) ( C‑91/20 , EU:C:2021:898 , bod 27 a tam citovaná judikatúra).

( 30 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) ( C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17 , EU:C:2019:403 ).

( 31 ) Komentár k Dohovoru o utečencoch z roku 1951, články 2 – 11, 13 – 37 , uverejnený Divíziou medzinárodnej ochrany UNHCR, 1997, s. 146.

( 38 ) Tamže (bod 95).

( 39 ) Tamže (bod 98).

( 40 ) Pozri bod 44 vyššie.

( 41 ) Pozri článok 31 dôvodovej správy citovanej v poznámke pod čiarou 19.

( 42 ) Pozri bod 44 vyššie.

( 43 ) Pozri tiež odôvodnenie 41 smernice o oprávnení.

( 50 ) Pozri body 62 a 63 vyššie.

( 51 ) Pozri dôvodovú správu citovanú v poznámke pod čiarou 19.

( 52 ) Pozri analogicky článok 9 ods. 4 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, podpísaného v Aarhuse 25. júna 1998 a schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 ( Ú. v. EÚ L 124, 2005, s. 1 ), ktorý stanovuje, že vnútroštátne postupy preskúmania by nemali byť nedostupne drahé (rozsudok z 15. marca 2018, North East Pylon Pressure Campaign a Sheehy, C‑470/16 , EU:C:2018:185 , bod 48 ).

( 53 ) Okrem toho, keďže ide o vyrovnávacie opatrenie, mali by sa zohľadniť podobné vzdelávacie kurzy ponúkané štátnym príslušníkom hostiteľského členského štátu alebo iným štátnym príslušníkom tretích krajín (akými sú pracovníci alebo študenti), ktoré sú tiež zamerané na vyrovnanie úrovne týchto sociálnych skupín, aby sa zabránilo možnej diskriminácii utečencov vo vzťahu k týmto skupinám.

( 54 ) Rada prijala 28. septembra 2000 rozhodnutie 2000/596/ES o zriadení Európskeho fondu pre utečencov ako opatrenie solidarity na podporu rovnováhy v úsilí vynaloženom členskými štátmi pri prijímaní a znášaní dôsledkov prijímania utečencov a vysídlencov.

( 55 ) Pozri článok 8 písm. d) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 516/2014 zo 16. apríla 2014, ktorým sa zriaďuje Fond pre azyl, migráciu a integráciu, a ktorým sa mení rozhodnutie Rady 2008/381/ES a rušia rozhodnutia Európskeho parlamentu a Rady č. 573/2007/ES a č. 575/2007/ES a rozhodnutie Rady 2007/435/ES ( Ú. v. EÚ L 150, 2014, s. 168 ), ktorý stanovuje, že fond podporuje „všeobecné kurzy občianskej prípravy a výučbu jazyka“.

( 59 ) Posúdenie platobnej schopnosti ex post môže zasahovať aj do práva utečenca na výkon ďalších práv, napríklad práva na prácu, lebo zohľadnenie jeho finančnej situácie po integračnom programe môže narušiť jeho hospodársky a sociálny blahobyt.

( 60 ) Pozri odôvodnenie 16 smernice o oprávnení.

( 61 ) Dôvodová správa citovaná v poznámke pod čiarou 19.

( 62 ) Závery ECRI z 3. marca 2022 o Holandsku [CRI(2022)03], strana 4, k dispozícii na adrese: https://www.coe.int/en/web/european‑commission‑against‑racism‑and‑intolerance/netherlands.

( 63 ) Tamže.

( 64 ) Pozri body 49,62,63 a 65 vyššie.

( 71 ) Rozsudok zo 4. júna 2015 ( C‑579/13 , EU:C:2015:369 ).

( 72 ) Rozsudok z 9. júla 2015 ( C‑153/14 , EU:C:2015:453 ).

( 73 ) O toto postavenie požiadali v období od 1. januára 2007 do 1. januára 2010.

( 74 ) Rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) ( C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17 , EU:C:2019:403 , bod 79 ).

( 75 ) Pozri body 49,62,63 a 65 vyššie.

( 76 ) Pozri analogicky rozsudok zo 4. júna 2015, P a S ( C‑579/13 , EU:C:2015:369 , bod 48 ).

( 83 ) Pozri komentár citovaný v poznámke pod čiarou 11 vyššie.

( 84 ) Pozri bod 54 vyššie.

( 85 ) Podľa správ v médiách polovica utečencov a migrantov nesplní integračné požiadavky včas, to znamená do troch rokov určených na zloženie integračnej skúšky; pozri https://nos.nl/artikel/2100445‑helft‑nieuwkomers‑haalt‑inburgeringsexamen‑niet.

( 86 ) Pozri bod 80 vyššie.

( ) Rozsudok zo 4. júna 2015, P a S ( C‑579/13 , EU:C:2015:369 , body 51 až 54 ).