C-227/23

Kwantum België BV

proti

Vitra Collections AG

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Duševné vlastníctvo – Autorské právo – Smernica 2001/29/ES – Články 2 a 4 – Práva na rozmnožovanie a rozširovanie – Autorskoprávna ochrana predmetov úžitkového umenia, ktorých krajina pôvodu nie je členským štátom – Bernský dohovor – Článok 2 ods. 7 – Kritérium vzájomnosti – Rozdelenie právomocí medzi Úniu a členské štáty – Článok 17 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie – Základné právo na ochranu duševného vlastníctva – Článok 52 ods. 1 Charty základných práv – Obmedzenia – Článok 351 prvý odsek ZFEÚ“

Úvod

4.

V Bernskom dohovore však existuje niekoľko zriedkavých výnimiek zo zásady vnútroštátneho zaobchádzania. Jedna z nich sa týka ochrany diel úžitkového umenia. Z dôvodu veľkých rozdielov týkajúcich sa prostriedkov a rozsahu ochrany takýchto diel sa totiž zmluvné strany nedokázali dohodnúť na spoločnom režime tejto ochrany. Výsledkom je odchylná právna úprava, ktorá obsahuje ustanovenie o hmotnoprávnej vzájomnosti, podľa ktorého sa diela úžitkového umenia pochádzajúce z krajín, v ktorých sú takéto diela chránené len ako dizajny, nemôžu v ostatných signatárskych krajinách domáhať kumulácie tejto ochrany s autorskoprávnou ochranou.

5.

V práve Únie diela úžitkového umenia požívajú autorskoprávnu ochranu bez ohľadu na skutočnosť, že sa na ne môže vzťahovať aj osobitný režim ochrany ako na dizajny. V prejednávanej veci vzniká v podstate otázka, či majú členské štáty stále možnosť uplatniť ustanovenie o vzájomnosti obsiahnuté v Bernskom dohovore na diela úžitkového umenia pochádzajúce z tretích krajín, ktoré chránia tieto diela len na základe osobitného režimu.

Právny rámec

Medzinárodné právo

7.

Podľa článku 5 ods. 1 až 3 Bernského dohovoru:

„1. Autori majú vo vzťahu k dielam, pre ktoré sú chránení podľa tohto dohovoru, v ostatných štátoch Únie [založenej týmto dohovorom] okrem štátu pôvodu diela práva, ktoré príslušné zákony už priznávajú alebo v budúcnosti priznajú ich občanom, ako aj práva osobitne priznané týmto dohovorom.

2. Požívanie a výkon týchto práv sa nepodrobuje žiadnej formalite; toto požívanie a tento výkon nezávisí od ochrany platnej v štáte pôvodu diela. Preto sa s výhradou ustanovení tohto dohovoru spravuje rozsah ochrany, ako aj právne prostriedky vyhradené autorovi na hájenie jeho práv výlučne zákonmi štátu, kde sa uplatňuje nárok na ochranu.

3. Ochrana v štáte pôvodu sa spravuje vnútroštátnym právom. Ak však autor nie je občanom štátu pôvodu diela, pre ktoré je chránený podľa tohto dohovoru, bude mať v takom štáte tie isté práva ako autori, ktorí sú jeho občanmi.“

8.

Svetová organizácia duševného vlastníctva (WIPO) prijala 20. decembra 1996 v Ženeve Zmluvu WIPO o autorskom práve. ( 6 ) Podľa článku 1 ods. 4 tejto zmluvy budú zmluvné strany dodržiavať ustanovenia článkov 1 až 21 Bernského dohovoru a jeho prílohu.

Právo Únie

11.

Článok 2 písm. a), článok 3 ods. 1 a článok 4 ods. 1 smernice 2001/29/ES ( 7 ) stanovujú:

„Článok 2

Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:

Článok 4

1. Členské štáty poskytnú autorom vo vzťahu k originálu ich diela alebo k jeho rozmnoženinám výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akúkoľvek formu verejného šírenia predajom alebo iným spôsobom.“

Holandské právo

12.

Články 2 až 4 smernice 2001/29 sú do holandského práva prebraté paragrafmi 1, 12 a 13 Wet van 23 september 1912, houdende nieuwe regeling van het auteursrecht (Auteurswet 1912) ( 8 ) (zákon z 23. septembra 1912 o autorskom práve) v znení neskorších predpisov. Ustanovenie § 10 ods. 1 bodu 11 tohto zákona uvádza medzi kategóriami chránených diel aj diela úžitkového umenia a priemyselné vzory a modely. Keďže Bernský dohovor je v Holandsku priamo uplatniteľný, nebolo potrebné žiadne opatrenie na prebratie jeho ustanovení do holandského práva.

Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, konanie a prejudiciálne otázky

16.

Tento rozsudok zrušil Gerechtshof Den Haag (Odvolací súd Haag, Holandsko), ktorý dospel k záveru, že Kwantum od 22. marca 2017 porušovala v Holandsku a Belgicku autorské práva spoločnosti Vitra k stoličke DSW a že uvádzaním stoličky Paris na trh od 8. augusta 2014 v Holandsku a Belgicku konala voči spoločnosti Vitra protiprávne. Tento súd okrem iného zastával názor, že ustanovenie o vzájomnosti obsiahnuté v článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru sa podľa ustálenej judikatúry Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko) v prejednávanej veci neuplatňuje z dôvodu, že Spojené štáty, krajina pôvodu predmetného diela, vo všeobecnosti nevylučujú dizajny z autorskoprávnej ochrany. Okolnosť, že v prejednávanej veci daná stolička nepožívala túto ochranu, teda neznamená uplatnenie dotknutého ustanovenia.

17.

Účastníci sporu podali na Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd) – vnútroštátny súd, ktorý podal tento návrh na začatie prejudiciálneho konania – kasačný opravný prostriedok a vzájomný kasačný opravný prostriedok proti rozsudku vydanému v odvolacom konaní. V kasačnom opravnom prostriedku Kwantum spochybňuje spôsob, akým odvolací súd vyložil a uplatnil ustanovenie o vzájomnosti obsiahnuté v článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru. Naproti tomu Vitra sa vo svojom vzájomnom kasačnom opravnom prostriedku domnieva, že toto ustanovenie nie je v žiadnom prípade uplatniteľné na spor. Vnútroštátny súd považuje za potrebné v prvom rade analyzovať tento vzájomný kasačný opravný prostriedok ako opravný prostriedok so širším dosahom.

18.

Za týchto okolností Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

Majú sa články 2 až 4 smernice [2001/29], ako aj články 17 ods. 2 a 52 ods. 1 Charty v kontexte článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru vykladať v tom zmysle, že je výlučne vecou normotvorcu Únie (a nie vnútroštátnych zákonodarcov), aby určil, či môže byť v EÚ výkon autorských práv (v zmysle smernice [2001/29]) k dielu úžitkového umenia, ktorého štátom pôvodu v zmysle Bernského dohovoru je tretia krajina a ktorého autor nie je štátnym príslušníkom členského štátu…, obmedzený uplatnením vecného skúmania vzájomnosti podľa článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru, a ak áno, aby toto obmedzenie jasne a konkrétne definoval [pozri rozsudok z 8. septembra 2020, Recorded Artists Actors Performers ( C‑265/19 , ďalej len rozsudok RAAP, EU:C:2020:677 )]?

4.

Majú sa články 2 až 4 smernice [2001/29] v spojení s článkami 17 ods. 2 a 52 ods. 1 Charty vykladať v tom zmysle, že kým normotvorca Únie nestanoví obmedzenie výkonu autorských práv (v zmysle smernice [2001/29]) k dielu úžitkového umenia uplatnením vecného skúmania vzájomnosti podľa článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru, členské štáty… nesmú uplatňovať toto skúmanie v prípade diela úžitkového umenia, ktorého štátom pôvodu v zmysle Bernského dohovoru je tretia krajina a ktorého autor nie je štátnym príslušníkom členského štátu…?

5.

Sú za okolností existujúcich v konaní vo veci samej a vzhľadom na čas vzniku (predchádzajúcej právnej úpravy) článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru, pokiaľ ide o Belgické kráľovstvo, naplnené predpoklady článku 351 ods. 1 ZFEÚ, takže tento členský štát môže z tohto dôvodu uplatniť kritérium hmotnoprávnej vzájomnosti podľa článku 2 ods. 7 tohto dohovoru, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že v tomto prípade štát pôvodu pristúpil k Bernskému dohovoru 1. mája 1989?“

Hoci vnútroštátny súd podmieňuje svoje ďalšie otázky kladnou odpoveďou na prvú otázku, podľa môjho názoru práve analýza ustanovení uvedených v druhej, tretej a štvrtej otázke, najmä ustanovení smernice 2001/29, umožní odpovedať na túto prvú otázku. Navrhujem teda priamo prejsť k analýze druhej, tretej a štvrtej otázky. Následne stručne analyzujem konkrétny prípad uvedený v piatej otázke.

O druhej, tretej a štvrtej otázke

22.

Na úvod chcem poznamenať, že hoci vnútroštátny súd vo svojich prejudiciálnych otázkach uvádza články 2 až 4 smernice 2001/29, nezdá sa, že by sa spor vo veci samej týkal článku 3 tejto smernice, ktorý zakotvuje právo na verejný prenos. Nič v spise totiž nenaznačuje, že by sa v spore vo veci samej vytýkalo porušenie tohto práva, keďže sporné konanie spočívalo vo výrobe a uvádzaní na trh stoličiek ako hmotných predmetov, ktoré údajne imitujú predmety chránené autorským právom, ktorého nositeľom je Vitra. Preto považujem za prípustné vylúčiť tento článok 3 z analýzy v prejednávanej veci. Okrem toho v prejednávanej veci, pokiaľ ide o autorské právo v užšom zmysle slova, je dotknutý konkrétne článok 2 písm. a) tejto smernice.

23.

Svojou druhou, treťou a štvrtou prejudiciálnou otázkou, ktoré navrhujem analyzovať spoločne, sa tak vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 2 písm. a) a článok 4 smernice 2001/29, ako aj článok 17 ods. 2 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členské štáty uplatňovali na diela úžitkového umenia s pôvodom v tretích krajinách ustanovenie o vzájomnosti obsiahnuté v článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru. Navrhujem začať analýzu tejto otázky ustanoveniami tejto smernice.

26.

Pokiaľ ide o pojem „dielo“, Súdny dvor konkrétne v súvislosti s dielami úžitkového umenia rozhodol, že z tohto pojmu vyplýva, že existuje pôvodný predmet v tom zmysle, že tento predmet je vlastným duševným výtvorom autora. Okrem toho sa autorskoprávna ochrana týka len takého vyjadrenia tohto výtvoru, ktoré je dostatočne presne a objektívne identifikovateľné. ( 12 ) Na to, aby sa predmet mohol považovať za pôvodný, je pritom nevyhnutné a zároveň postačujúce, aby odrážal osobnosť svojho autora prejavením slobodných a tvorivých rozhodnutí tejto osoby. ( 13 ) Pokiaľ predmet vykazuje tieto vlastnosti, a teda predstavuje dielo, musí požívať ochranu podľa autorského práva v súlade so smernicou 2001/29. ( 14 )

27.

Naproti tomu ani smernica 2001/29, ani judikatúra týkajúca sa pojmu „dielo“ v zmysle tejto smernice nestanovujú podmienku, podľa ktorej by sa ich uplatniteľnosť obmedzovala na diela pochádzajúce z členských štátov alebo krajín patriacich do Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP). Uvedenú smernicu teda podľa môjho názoru nemožno vykladať inak než v tom zmysle, že na to, aby dielo mohlo požívať ochranu priznanú touto smernicou, nie je relevantné, či jeho krajina pôvodu je členským štátom EHP alebo treťou krajinou. ( 15 )

28.

30.

Bolo by pritom v rozpore s týmito medzinárodnými záväzkami Únie harmonizovať autorské právo, pokiaľ ide o diela, ktorých krajinami pôvodu sú členské štáty, a na vnútroštátne právo týchto členských štátov ponechať úpravu postavenia diel pochádzajúcich z tretích krajín. V takejto situácii by bol totiž ľahko ohrozený cieľ zabezpečiť tejto druhej kategórii diel „vnútroštátne zaobchádzanie“, teda rovnaké zaobchádzanie, aké je stanovené harmonizovanými pravidlami. Medzinárodné záväzky Únie teda neumožňujú vykladať ustanovenia smernice 2001/29 v tom zmysle, že sa týkajú výlučne diel pochádzajúcich z členských štátov.

31.

33.

Rovnakú argumentáciu možno uplatniť aj v súvislosti s pojmom „autor“. Na jednej strane medzinárodné záväzky Únie neumožňujú ponechať autorov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, mimo harmonizovaného rámca autorského práva bez ohľadu na krajinu pôvodu ich diel. ( 22 ) Na druhej strane, keďže normotvorca Únie použil pojem „autori“ bez akéhokoľvek spresnenia týkajúceho sa ich štátnej príslušnosti alebo bydliska, treba tento pojem vykladať tak, že odkazuje na každého autora, ktorý sa snaží chrániť svoje práva na vnútornom trhu.

34.

Tieto závery nie sú spochybnené článkom 17 smernice 98/71/ES ( 23 ), ani článkom 96 ods. 2 nariadenia (ES) č. 6/2002 ( 24 ), podľa ktorých sa na dizajny chránené podľa týchto nástrojov vzťahuje tiež ochrana podľa autorského práva členských štátov, pričom rozsah a podmienky priznávania tejto ochrany autorským právom, vrátane požadovanej úrovne pôvodnosti, stanovuje každý členský štát.

35.

V prvom rade sa totiž tieto ustanovenia uplatňujú s výhradou následnej harmonizácie autorského práva na úrovni práva Únie, vykonanej najmä smernicou 2001/29. ( 25 ) V tejto súvislosti Súdny dvor po analýze dotknutých ustanovení ( 26 ) rozhodol, že „treba konštatovať, že dizajny možno kvalifikovať ako ‚diela‘ v zmysle [tejto smernice], ak spĺňajú dve požiadavky uvedené [v bode 26 vyššie]“ ( 27 ), teda podmienky ochrany, ktoré Súdny dvor vyvodil na základe uvedenej smernice pre všetky kategórie diel.

– O možnosti uplatniť ustanovenie o vzájomnosti obsiahnuté v článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru

39.

Keďže autorskoprávna ochrana diel úžitkového umenia s pôvodom v tretích krajinách je harmonizovaná právom Únie, iba toto právo môže umožniť uplatnenie ustanovenia o vzájomnosti obsiahnuté v článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru. Je teda potrebné overiť, či to právo Únie skutočne umožňuje.

40.

Smernica 2001/29 neobsahuje žiadne ustanovenie v zmysle tohto ustanovenia o vzájomnosti ani žiadne ustanovenie, ktoré by naznačovalo rozdielne zaobchádzanie s dielami úžitkového umenia v závislosti od krajiny ich pôvodu. Takéto ustanovenie sa nenachádza v žiadnom inom akte práva Únie. Treba teda konštatovať, že právo Únie výslovne nestanovuje uplatnenie uvedeného ustanovenia o vzájomnosti. Je ešte potrebné overiť, či toto právo nestanovuje rovnaké ustanovenie implicitne.

41.

V tejto súvislosti ma nepresvedčili tvrdenia francúzskej vlády, podľa ktorých tento rozdiel vyplýva z formulácie jednotlivých ustanovení o vzájomnosti v Bernskom dohovore. Podľa tejto vlády, zatiaľ čo ustanovenia obsiahnuté v článku 7 ods. 8 a článku 14 ter ods. 2 tohto dohovoru si vyžadujú na svoje uplatnenie pozitívny zásah vnútroštátneho zákonodarcu (v tomto prípade normotvorcu Únie), ustanovenie obsiahnuté v článku 2 ods. 7 uvedeného dohovoru má automatickú povahu, takže prípadné výslovné potvrdenie si nevyžaduje uplatnenie, ale upustenie od tohto ustanovenia.

45.

47.

Chcem pripomenúť, že Únia nie je zmluvnou stranou Bernského dohovoru, keďže tento dohovor je v súlade so svojím článkom 29 ods. 1 otvorený len pre pristúpenie štátov s vylúčením medzinárodných organizácií. Naproti tomu sa Únia zaviazala dodržiavať hmotnoprávne ustanovenia tohto dohovoru na základe článku 9 ods. 1 dohody TRIPS a článku 1 ods. 4 Zmluvy WIPO o autorskom práve. Aj keby sa však hmotnoprávne ustanovenia uvedeného dohovoru mali na základe týchto záväzkov považovať za ustanovenia s rovnakými účinkami, aké vyvolávajú tieto dva medzinárodné nástroje, ( 33 ) tieto nástroje nemajú priamy účinok. ( 34 ) Táto neexistencia priameho účinku sa týka všetkých ustanovení o vzájomnosti obsiahnutých v tom istom dohovore, vrátane ustanovenia článku 2 ods. 7.

48.

Nesúhlasím preto s názorom francúzskej vlády, vyjadreným aj holandskou vládou, podľa ktorého by si upustenie od uplatnenia ustanovenia o vzájomnosti obsiahnutého v článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru vyžadovalo výslovné pravidlo v tomto zmysle, pričom takéto pravidlo v smernici 2001/29 chýba.

49.

V práve môže byť mlčanie rovnako explicitné ako slová. Použitie pojmov „diela“ a „autori“ v smernici 2001/29 bez akéhokoľvek spresnenia, pokiaľ ide o krajiny pôvodu týchto diel a štátnu príslušnosť alebo bydlisko týchto autorov, tak predstavuje dostatočne explicitné vyjadrenie vôle normotvorcu Únie upustiť od uplatnenia predmetného ustanovenia o vzájomnosti. V tomto prípade nie je potrebné žiadne ďalšie potvrdenie.

53.

Treba dodať, že ak by sa členským štátom ponechala možnosť z vlastnej vôle uplatňovať predmetné ustanovenie o vzájomnosti, bolo by to nielen v rozpore s jasným znením článku 2 písm. a) a článku 4 smernice 2001/29, ale spochybnilo by to aj cieľ tejto smernice, ktorým je harmonizácia autorského práva na vnútornom trhu. To by totiž nevyhnutne viedlo k tomu, že s dielami úžitkového umenia s pôvodom v tretích krajinách by sa v jednotlivých členských štátoch zaobchádzalo rozdielne. O uplatnení tohto ustanovenia o vzájomnosti v právnom poriadku Únie by preto mohol prípadne rozhodnúť len normotvorca Únie tým, že na tento účel prijme výslovnú výnimku z ustanovení uvedenej smernice.

54.

56.

Po prvé to vyplýva zo samotného znenia článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru. Toto ustanovenie obsahuje tri právne pravidlá. Prvé pravidlo (obsiahnuté v prvej vete) stanovuje zásadu, podľa ktorej zmluvné strany tohto dohovoru majú možnosť chrániť diela úžitkového umenia podľa autorského práva alebo podľa osobitného režimu ochrany ako dizajnov, pričom oba režimy ochrany sa navzájom nevylučujú. Druhé pravidlo (prvá časť druhej vety) predstavuje ustanovenie o vzájomnosti v pravom zmysle slova, podľa ktorého v prípade diela, ktoré je v krajine pôvodu chránené len osobitným režimom ako dizajn, sa možno v inej krajine, v ktorej existuje kumulácia režimov ochrany tejto kategórie diel, dovolávať ochrany len podľa takéhoto osobitného režimu. Napokon tretie pravidlo (druhá časť druhej vety) stanovuje, že ak štát, v ktorom sa žiada o ochranu, nestanovuje osobitný režim pre dizajny, na dotknuté dielo sa musí vzťahovať autorskoprávna ochrana podľa všeobecnej zásady vnútroštátneho zaobchádzania.

57.

Tieto ustanovenia článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru možno ľahko vysvetliť. Keďže tento dohovor odchylne od svojich všeobecných pravidiel pripúšťa, že diela úžitkového umenia, hoci sú uvedené medzi chránenými predmetmi v jeho článku 2 ods. 1, nemusia požívať autorskoprávnu ochranu ani minimálnu ochranu stanovenú týmto dohovorom, existovala by nerovnováha medzi dielami pochádzajúcimi z krajín uplatňujúcich kumuláciu ochrany a dielami pochádzajúcimi z krajín, ktoré uplatňujú iba osobitnú ochranu, ( 38 ) ak by sa mala uplatniť všeobecná zásada vnútroštátneho zaobchádzania. Ustanovenie o vzájomnosti umožňuje vyhnúť sa tejto nerovnováhe.

Po druhé záväzná povaha ustanovenia o vzájomnosti by bola v rozpore s cieľom Bernského dohovoru, ktorým je zabezpečiť autorom ochranu mimo krajín pôvodu ich diel, ( 39 ) a to aj pre diela úžitkového umenia. Tento dohovor sleduje tento cieľ dvoma spôsobmi: zásadou vnútroštátneho zaobchádzania, ktorá je základom tejto právnej úpravy, a „zmluvným minimom“ ochrany, ktoré vyplýva z jeho hmotnoprávnych ustanovení. V súlade s článkom 5 ods. 1 a 3 uvedeného dohovoru sa tak vnútroštátne zaobchádzanie (prirodzene), ako aj zmluvné minimum uplatňujú na diela, pre ktoré sa žiada ochrana v inej krajine, než je krajina pôvodu diela. ( 40 ) Naproti tomu cieľom tohto dohovoru nie je v žiadnom prípade porovnávať úrovne ochrany medzi signatárskymi krajinami ani zavádzať všeobecnú zásadu hmotnoprávnej vzájomnosti. ( 41 ) Celá právna úprava obsiahnutá v článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru je – v podstate v rozpore s cieľom a zásadami tohto dohovoru – bezpečnostnou poistkou, ktorá umožnila zaradiť diela úžitkového umenia do zoznamu kategórií chránených diel, ktorý navyše nie je vyčerpávajúci. ( 42 )

61.

Autori Bernského dohovoru teda nemali nijaký dôvod na to, aby sa ustanovenie o vzájomnosti obsiahnuté v článku 2 ods. 7 tohto dohovoru stalo záväzným. Signatárske krajiny ho môžu využiť, ale práve plné uplatňovanie zásady vnútroštátneho zaobchádzania umožňuje najlepšie dosiahnuť ciele uvedeného dohovoru.

62.

Napokon po tretie, aj keby sa ustanovenie o vzájomnosti uvedené v článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru považovalo za záväzné, tento záväzok by bol veľmi relatívny, pretože článok 19 tohto dohovoru výslovne umožňuje signatárskym krajinám stanoviť širšiu ochranu, než aká je stanovená uvedeným dohovorom, a autorom požadovať – a samozrejme získať – uplatnenie tejto širšej ochrany. Prípadný zákaz priznať dielam úžitkového umenia dvojitú ochranu napriek neexistencii takejto ochrany v krajine pôvodu by bol teda v každom prípade neúčinný.

Na základe predchádzajúcich úvah som dospel k záveru, že článok 2 písm. a) a článok 4 smernice 2001/29 bránia tomu, aby členské štáty uplatňovali ustanovenie o vzájomnosti obsiahnuté v článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru, pokiaľ ide práva, na ktoré sa vzťahujú tieto ustanovenia. Toto konštatovanie postačuje na zodpovedanie prejudiciálnych otázok položených vnútroštátnym súdom, vrátane prvej otázky, keďže z neho jasne vyplýva, že právo Únie je uplatniteľné na spor vo veci samej.

O článku 17 ods. 2 Charty

66.

Tieto úvahy vedú aj k záveru, že nie je potrebné odvolávať sa na Chartu s cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď užitočnú pre rozhodnutie v spore vo veci samej.

67.

Ak by sa totiž Súdny dvor stotožnil s mojou analýzou a konštatoval, že situácia vo veci samej sa riadi ustanoveniami smernice 2001/29, ktoré neobsahujú ustanovenie o vzájomnosti podobné tomu, ktoré je obsiahnuté v článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru, a neumožňujú členským štátom priamo uplatňovať toto ustanovenie o vzájomnosti, akákoľvek zmena tejto situácie by si v každom prípade vyžadovala zásah normotvorcu Únie bez toho, aby bolo potrebné odvolávať sa na článok 52 ods. 1 Charty v spojení s jej článkom 17 ods. 2 Otázka, či by takýto hypotetický legislatívny zásah bol v súlade s Chartou, však prekračuje rámec prejednávanej veci.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem odpovedať na druhú, tretiu a štvrtú prejudiciálnu otázku tak, že článok 2 písm. a) a článok 4 smernice 2001/29 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členské štáty uplatňovali ustanovenie o vzájomnosti obsiahnuté v článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru.

71.

Pre úplnosť považujem ešte za užitočné zaoberať sa otázkou účinkov takejto odpovede na spor vo veci samej, aj keď vnútroštátny súd v tejto súvislosti nekladie otázku.

72.

Článok 2 písm. a) a článok 4 smernice 2001/29 priznávajú autorom diel úžitkového umenia pochádzajúcich z tretích krajín dostatočne presne a bezpodmienečne výlučné právo povoliť alebo zakázať akékoľvek rozmnožovanie týchto diel, ako aj akékoľvek šírenie ich rozmnoženín. Spor vo veci samej je však sporom medzi jednotlivcami: spoločnosťami Kwantum a Vitra. V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora ( 45 ) sa teda Vitra nemôže priamo dovolávať týchto ustanovení voči spoločnosti Kwantum. Inak to môže byť len vtedy, ak samotné holandské právo umožňuje neuplatniť pravidlo vnútroštátneho práva (v prejednávanej veci článok 2 ods. 7 Bernského dohovoru), ktoré je v rozpore s presným a bezpodmienečným ustanovením práva Únie, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. ( 46 )

73.

76.

Ak vnútroštátny súd kladie túto otázku vo vzťahu k Belgicku, je to pravdepodobne preto, že ku skutkom, ktoré Vitra vytýka spoločnosti Kwantum, došlo čiastočne v tomto členskom štáte a podľa vnútroštátneho súdu sa na ne vzťahuje belgické právo. V Belgicku je pritom rovnako ako v Holandsku Bernský dohovor priamo uplatniteľný na diela pochádzajúce z tretích krajín. Vnútroštátny súd nekladie tú istú otázku vo vzťahu k Holandsku, keďže predmetné ustanovenie o vzájomnosti nadobudlo účinnosť, pokiaľ ide o tento členský štát, po dátume uvedenom v článku 351 prvom odseku ZFEÚ.

77.

Na pripomenutie, podľa tohto ustanovenia neovplyvnia ustanovenia Zmlúv práva a povinnosti vyplývajúce z dohôd uzavretých pred 1. januárom 1958 medzi jedným alebo viacerými členskými štátmi a jednou alebo viacerými tretími krajinami.

78.

Ustanovenie o vzájomnosti v súčasnom článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru bolo do tohto dohovoru zavedené Bruselským aktom prijatým 26. júna 1948. Tento akt nadobudol v Belgicku účinnosť 1. augusta 1951. Spojené štáty pristúpili k Bernskému dohovoru 1. marca 1989. ( 48 )

82.

Keďže predmetné ustanovenie o vzájomnosti je v rozpore s článkom 2 písm. a) a článkom 4 smernice 2001/29, členské štáty sa musia zdržať jeho uplatňovania, aj keby pristúpili k Bruselskému aktu Bernského dohovoru pred rokom 1958. Súhlasím teda s názorom spoločnosti Vitra, podľa ktorého Belgické kráľovstvo v podstate nemá voči Spojeným štátom žiadnu povinnosť, ktorá by vyplývala z tohto dohovoru, diskriminovať diela úžitkového umenia s pôvodom v tejto poslednej uvedenej krajine.

83.

Naproti tomu pochybujem, že dátum pristúpenia Spojených štátov k Bernskému dohovoru, ktorý je neskorší ako 1. január 1958, má vplyv na prípadné uplatnenie článku 351 prvého odseku ZFEÚ.

84.

Je nepochybne pravda, že napriek mnohostrannej povahe Bernského dohovoru treba povinnosti, ktoré vyplývajú najmä z jeho hmotnoprávnych ustanovení, považovať skôr za súbor dvojstranných záväzkov krajín, v ktorých sa žiada o ochranu autorských práv, voči krajinám pôvodu dotknutých diel.

Návrh

88.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska), takto:

1.

Článok 2 písm. a) a článok 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

( 4 ) Pozri body 9 a 10 nižšie.

( 5 ) Dohoda obsiahnutá v prílohe 1C k Dohode o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), podpísanej v Marrákeši 15. apríla 1994 a schválenej rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) ( Ú. v. ES L 336, 1994, s. 1 ; Mim. vyd. 11/021, s. 80).

( 6 ) Zmluva bola schválená rozhodnutím Rady 2000/278/ES zo 16. marca 2000 o schválení Zmluvy o autorských právach WIPO a Zmluvy WIPO o výkone a fonogramoch v mene Európskeho spoločenstva ( Ú. v. ES L 89, 2000, s. 6 ; Mim. vyd. 11/033, s. 208) (ďalej len „Zmluva WIPO o autorskom práve“).

( 7 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti ( Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10 ; Mim. vyd. 17/001, s. 230).

( 8 ) Stb. 1912, č. 308

( 9 ) Krajina pôvodu diela, o ktoré ide vo veci samej, je určená v súlade s článkom 5 ods. 4 Bernského dohovoru, podľa ktorého je štátom pôvodu v prípade uverejnených diel v podstate štát prvého uverejnenia. Na uplatnenie ustanovenia o vzájomnosti v článku 2 ods. 7 tohto dohovoru je teda rozhodujúcim faktorom krajina pôvodu diela. Pokiaľ však vnútroštátny súd spomína aj štátnu príslušnosť autorov tohto diela, je to pravdepodobne z dôvodu, že holandské právo chráni nielen diela, ktorých krajinou pôvodu je Holandsko, ale aj diela, ktorých autormi sú holandskí štátni príslušníci, a teda aj diela autorov pochádzajúcich z iných členských štátov (pozri články 47 a 51 zákona z 23. septembra 1912 o autorskom práve). Situácia v spore vo veci samej teda mohla byť odlišná, ak by autori uvedeného diela boli štátnymi príslušníkmi členského štátu.

( 16 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva ( Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 28 ).

( 17 ) Pozri rozsudok RAAP (body 49, 61, 68 a 71).

( 18 ) Zmluva prijatá v Ženeve 20. decembra 1996 a schválená v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím 2000/278 ( Ú. v. ES L 89, 2000, s. 6 ; Mim. vyd. 11/033, s. 208).

( 19 ) Pozri rozsudok RAAP (body 62 až 68).

( 20 ) Okrem toho Zmluva WIPO o autorskom práve, podobne ako Bernský dohovor, upravuje ochranu autorského práva v iných krajinách, než je krajina pôvodu diela. Opatrenie na vykonanie tejto zmluvy teda logicky nemôže vylúčiť zo svojej pôsobnosti diela pochádzajúce z tretích krajín.

( 21 ) Pokiaľ ide o pôsobnosť smernice 2006/115, pozri analogicky rozsudok RAAP (body 58 a 59).

( 28 ) Ktoré môžu byť zapísané, ale nemusia.

( 29 ) Teda kritériá uvedené v bode 26 vyššie.

( 30 ) Uvedené v príslušnom poradí v článku 7 ods. 8 a článku 14 ter ods. 2 Bernského dohovoru.

( 31 ) Pozri článok 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/116/ES z 12. decembra 2006 o lehote ochrany autorského práva a niektorých súvisiacich práv ( Ú. v. EÚ L 372, 2006, s. 12 ) a článok 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/84/ES z 27. septembra 2001 o práve ďalšieho predaja v prospech autora pôvodného umeleckého diela ( Ú. v. ES L 272, 2001, s. 32 ; Mim. vyd. 17/001, s. 240).

( 32 ) Je pravda, že toto ustanovenie, podľa ktorého členské štáty zabezpečia pri ďalšom predaji právo na odmenu autorom a ich právnym nástupcom z tretích krajín pod podmienkou, že právne predpisy dotknutej tretej krajiny pripúšťajú rovnaké právo „pre autorov z členských štátov a ich právnych nástupcov“, sa zdá byť presnejšie než ustanovenie Bernského dohovoru („ak ju pripúšťa právny poriadok toho štátu, ku ktorému autor patrí“). Keďže však článok 5 ods. 1 tohto dohovoru vyžaduje vnútroštátne zaobchádzanie s autormi diel pochádzajúcich z iných signatárskych krajín, výsledok týchto dvoch ustanovení bude rovnaký, a to vzájomné uznanie práva na odmenu pri ďalšom predaji pre autorov a ich právnych nástupcov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členských štátov a dotknutej tretej krajiny.

( 33 ) Pozri analogicky rozsudok z 27. februára 2024, EUIPO/The KaiKai Company Jaeger Wichmann ( C‑382/21 P , EU:C:2024:172 , bod 62 ).

( 40 ) Ochrana v krajinách pôvodu je ponechaná na právne predpisy týchto krajín.

( 41 ) Naopak, článok 5 ods. 2 Bernského dohovoru výslovne stanovuje, že požívanie a výkon ochrany podľa tohto dohovoru sú nezávislé od existencie ochrany v krajine pôvodu diela.

( 42 ) Pokiaľ ide o genézu a históriu tejto právnej úpravy, pozri najmä GOLDSTEIN, P., HUGENHOLTZ, P. B.: International Copyright . Oxford: Oxford University Press, 2019, s. 198 až 202.

( 43 ) Pozri, aj výslovne, SCHAAFSMA, S. J.: Intellectual Property in the Conflict of Laws: The Hidden Conflict‑of‑Law Rule in the Principle of National Treatement . Cheltenham: Edward Elgar Publishing, 2022, s. 334 a 358. Pozri tiež v tomto zmysle najmä GOLDSTEIN, P., HUGENHOLTZ, P. B.: International Copyright . Oxford: Oxford University Press, 2019, s. 202, a VON LEWINSKI, S.: International Copyright Law and Policy . Oxford: Oxford University Press, 2008, s. 114. Je pravda, že European Copyright Society sa vo svojom stanovisku k prejednávanej veci domnieva, že ustanovenie o vzájomnosti uvedené v článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru má záväznú povahu. Táto organizácia napriek tomu uznáva, že zmluvné strany tohto dohovoru sa od neho môžu odchýliť na základe článku 19 tohto dohovoru. Výsledok je teda rovnaký (pozri: „Opinion of the European Copyright Society on certain selected aspects of Case C‑227/23, Kwantum Nederland and Kwantum België“, 16. apríla 2024, dostupné na internetovej stránke europeancopyrightsociety.org).

( 44 ) Pozri bod 47 vyššie.

( 45 ) Rozsudok z 11. apríla 2024, Gabel Industria Tessile a Canavesi ( C 316/22 , EU:C:2024:301 , bod 22 ).

( 52 ) Pozri bod 79 vyššie.

( ) Alebo v prípade členských štátov, ktoré pristúpili k Únii po tomto dátume, pred dňom ich pristúpenia.