C-253/23

62023CC0253

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MACIEJ SZPUNAR

prednesené 19. septembra 2024 ( 1 )

Vec C‑253/23

ASG 2 Ausgleichsgesellschaft für die Sägeindustrie Nordrhein‑Westfalen GmbH

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hospodárska súťaž – Žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením pravidiel hospodárskej súťaže – Smernica 2014/104/EÚ – Spojenie nárokov na náhradu škody – Platnosť postúpení poskytovateľovi právnych služieb – Neuplatniteľnosť vnútroštátneho práva, ktoré vylučuje platnosť takýchto postúpení“

I. Úvod

1.

Vznik subjektov zúčastňujúcich sa na súdnom konaní, ktorých cieľom je združovať aktíva na základe nárokov na náhradu škody vyplývajúcich z porušenia práva hospodárskej súťaže EÚ, nie je úplne novým javom. ( 2 ) Táto vec však poskytuje Súdnemu dvoru bezprecedentnú príležitosť rozhodnúť o súlade zákazu vymáhania pohľadávok v súvislosti so škodou spôsobenou kartelom prostredníctvom mechanizmu postúpenia pohľadávok takýmito subjektmi, zúčastňujúcimi sa na súdnom konaní, s právom Únie. Konkrétne ide o súlad takéhoto zákazu s článkom 101 ZFEÚ, smernicou 2014/104/EÚ ( 3 ) a článkom 47 prvým odsekom Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

II. Právny rámec

A. Právo Únie

…

(4)

‚žaloba o náhradu škody‘ je žaloba podľa vnútroštátneho práva, prostredníctvom ktorej si nárok na náhradu škody na vnútroštátnom súde uplatňuje domnelá poškodená osoba alebo osoba konajúca v mene jednej alebo viacerých domnelých poškodených osôb, ak to právo Únie alebo vnútroštátne právo umožňuje, alebo fyzická osoba či právnická osoba, ktorá nadobudla práva domnelej poškodenej osoby ako nástupca, vrátane osoby, ktorá nadobudla ich nárok;

…“

4.

Článok 3 uvedenej smernice s názvom „Právo na úplnú náhradu škody“ v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby sa porušenie práva hospodárskej súťaže konštatované v konečnom rozhodnutí vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže alebo preskúmacieho súdu považovalo za nevyvrátiteľne preukázané na účely žalôb o náhradu škody podaných na ich vnútroštátne súdy podľa článku 101 alebo 102 ZFEÚ alebo podľa vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže.“

B. Nemecké právo

7.

Podľa § 1 ods. 1 Gesetz über außergerichtliche Rechtsdienstleistungen (zákon o mimosúdnych právnych službách) z 12. decembra 2007 ( 4 ), zmeneného zákonom z 10. marca 2023 ( 5 ) (ďalej len „RDG“):

„Tento zákon upravuje oprávnenie poskytovať mimosúdne právne služby v Spolkovej republike Nemecko. Slúži na ochranu osôb podliehajúcich súdnej právomoci, právnych vzťahov a právneho systému pred poskytovaním právnych služieb, ktoré nie sú poskytované kvalifikovanými osobami…“

8.

„Nezávislé poskytovanie mimosúdnych právnych služieb je možné len v rozsahu povolenom týmto alebo iným zákonom alebo na jeho základe.“

10.

Článok 10 RDG najmä stanovuje:

„1. Fyzické a právnické osoby, ako aj spoločnosti bez právnej subjektivity, ktoré sú registrované na príslušnom orgáne (registrované osoby), môžu na základe osobitných odborných znalostí poskytovať právne služby v týchto oblastiach:

(1) Služby v oblasti vymáhania…“

11.

III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, konanie na Súdnom dvore a prejudiciálne otázky

14.

ASG 2 Ausgleichsgesellschaft für die Sägeindustrie Nordrhein‑Westfalen GmbH (ďalej len „ASG 2“) podala dňa 31. marca 2020 žalobu na vnútroštátny súd Landgericht Dortmund (Krajinský súd Dortmund, Nemecko) na základe práv, ktoré jej postúpilo 32 píl so sídlom v Nemecku, Belgicku a Luxembursku. ASG 2 sa domáha náhrady škody spôsobenej kartelom. V tomto konaní sa Spolkovej krajine Severné Porýnie‑Vestfálsko (Nemecko) vytýka, že prinajmenšom v období od 28. júna 2005 do 30. júna 2019 v rozpore s článkom 101 ZFEÚ zjednotila ceny ihličnatej guľatiny (ďalej len „guľatina“) pre seba, ako aj pre iných vlastníkov lesov usadených v tejto spolkovej krajine.

15.

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že Bundeskartellamt (Spolkový úrad pre hospodársku súťaž, Nemecko) preskúmal tento postup pred podaním žaloby vo veci samej. V roku 2009 tento orgán na základe § 32b Gesetz gegen Wettbewerbsbeschränkungen (zákon proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže, ďalej len „GWB“) prijal rozhodnutie o záväzkoch na základe nemeckého práva a článku 101 ZFEÚ, ktoré sa týkalo spolkovej krajiny Severné Porýnie‑Vestfálsko, ako aj iných spolkových krajín, ktoré sa obdobne zaoberajú obchodovaním s guľatinou (ďalej len „rozhodnutie o záväzkoch z roku 2009“).

16.

ASG 2 spoločne uplatnila práva postupcov vo vlastnom mene a na vlastné náklady, ale na účet postupcov, najprv mimosúdne a následne súdnou cestou pred vnútroštátnym súdom prostredníctvom advokáta.

20.

Pohľadávka na náhradu škody spôsobenej kartelom mala vzniknúť z nákupu guľatiny dotknutými pílami v hodnote niekoľko sto tisíc eur. Pre každého postupcu predstavuje výška týchto nákupov niekoľko tisíc alebo dokonca desiatky tisíc transakcií. V prípade úspechu sľúbili postupcovia spoločnosti ASG 2 ako protihodnotu zaplatenie odmeny.

21.

Spolková krajina Severné Porýnie‑Vestfálsko spochybňuje žalobu, pokiaľ ide o vec samu, ako aj aktívnu legitimáciu ASG 2. Postúpenia v prospech ASG 2 boli totiž vykonané v rozpore s RDG, a preto sú podľa nemeckého práva neplatné.

22.

Vnútroštátny súd uvádza, že Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) ešte nemal príležitosť vyjadriť sa k problematike súladu hromadnej žaloby o vymáhanie v osobitnom kontexte náhrady škody spôsobenej kartelom. Na druhej strane súdy nižšieho stupňa nepovažujú takúto žalobu v tomto osobitnom kontexte za prípustnú, najmä ak ide o žaloby nezávislé od prípadných zistení orgánov hospodárskej súťaže (takzvané „samostatné žaloby“).

26.

Podľa týchto súdov je totiž náhrada škody spôsobenej kartelom osobitne zložitá a existuje riziko konfliktu záujmov. Okrem toho napriek zákonnej povinnosti preukázať svoje odborné znalosti sú poskytovatelia služieb v oblasti vymáhania, ktorí patria do pôsobnosti RDG, len zriedka odborníkmi v tejto oblasti.

27.

Podľa vnútroštátneho súdu sú tieto charakteristiky náhrady škody spôsobenej kartelom osobitne dôležité v rámci samostatnej žaloby. V prípade neexistencie zistenia porušenia práva hospodárskej súťaže by totiž takáto žaloba zahŕňala preskúmanie mnohých aspektov, ktoré primárne nepatria do občianskeho práva a ktoré „nie je možné obsiahnuť od začiatku a bez ťažkostí“.

28.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd v prvom rade poznamenáva, že značná časť mechanizmov stanovených v nemeckom práve sa neuplatňuje na žaloby o náhradu škody podané podnikmi.

32.

Vnútroštátny súd ďalej uvádza, že v nemeckom práve síce existuje postúpenie pohľadávky vo forme „skutočného“ faktoringového prevodu, teda nie len fiduciárneho prevodu, ale úplného prevodu pohľadávky tretej osoby. Vzhľadom na osobitosti náhrady škody v oblasti kartelov však tento mechanizmus nepredstavuje vhodnú možnosť. Určenie kúpnej ceny a účtovné ocenenie spôsobuje značné ťažkosti, keďže výška náhrady nie je známa. Pohľadávky preto môžu byť predané za zlomok ich nominálnej hodnoty, takže poškodené strany by mali tendenciu úplne sa vzdať akejkoľvek vyhliadky na náhradu škody. Takéto postúpenie pohľadávky teda v skutočnosti neumožňuje vymáhať nároky na náhradu škody.

33.

Vnútroštátny súd napokon tvrdí, že ani spojenia pohľadávok na náhradu škody v rámci schémy „ litisconsortium “, teda vo forme spoločnej žaloby viacerých postupcov, nepredstavuje vhodnú možnosť. Na jednej strane by bolo ťažké predstaviť si takúto žalobu, ak by neexistoval poskytovateľ služieb, ktorý by zabezpečil jej podanie. Na druhej strane žaloba podaná podľa schémy „ litisconsortium “ vedie len k formálnemu spojeniu žalôb, pričom tieto žaloby by bolo možné naďalej oddeliť.

34.

Konkrétnejšie, v prvom rade a pokiaľ ide o smernicu 2014/104, pochybnosti vnútroštátneho súdu sa týkajú článku 3 ods. 1 a článku 2 bodu 4 tretieho prípadu tejto smernice. Podľa tohto súdu tieto ustanovenia potvrdzujú právo poškodených osôb na úplnú náhradu škody spôsobenej kartelovou dohodou a rozširujú toto právo na osoby, „ktoré vstúpili do práv osoby, ktorá bola údajne poškodená, vrátane osoby, ktorá nadobudla nárok“. Okrem toho, pokiaľ ide o článok 2 bod 4 tretí prípad uvedenej smernice, týka sa práve mechanizmu postúpenia, o ktorý ide vo veci samej, a tá istá smernica neponecháva členským štátom žiadnu mieru voľnej úvahy. Vnútroštátny súd tvrdí, že zatiaľ čo druhý prípad uvedený v tomto článku 2 bode 4 odkazuje na vnútroštátne právo členského štátu („osoba konajúca v mene jednej alebo viacerých domnelých poškodených osôb, ak to právo Únie alebo vnútroštátne právo umožňuje “ ( 7 )), tretí prípad neobsahuje podobný odkaz, pokiaľ ide o postúpenie.

38.

V druhom rade vnútroštátny súd uvádza, že má pochybnosti, pokiaľ ide o súlad zákazu, o ktorý ide vo veci samej, s článkom 101 ZFEÚ a článkom 4 ods. 3 ZEÚ. Keďže, ako stanovuje judikatúra, ( 8 )„akákoľvek osoba“ sa môže domáhať úplnej náhrady škody, ktorá jej vznikla v dôsledku kartelového deliktu, členské štáty musia zabezpečiť účinnosť tohto práva, a najmä neznemožniť alebo nadmerne nesťažiť jeho výkon. Vnútroštátny súd poznamenáva, že Súdny dvor už v súvislosti s autorským právom konštatoval, že poškodené osoby by nemali byť zbavené možnosti „rozšírenej v iných oblastiach práva“, a to postúpiť svoje nároky na náhradu škody špecializovaným podnikom, najmä z dôvodu ťažkostí, s ktorými sa tieto osoby môžu stretnúť pri samostatnom vymáhaní týchto pohľadávok. ( 9 )

„1.

Má sa právo Únie, predovšetkým článok 101 ZFEÚ, článok 4 ods. 3 ZEÚ, článok 47 [Charty], ako aj článok 2 bod 4 a článok 3 ods. 1 [smernice 2014/104], vykladať v tom zmysle, že bráni výkladu a uplatňovaniu práva členského štátu, ktorým sa osobe, ktorá mohla utrpieť škodu v dôsledku porušenia článku 101 ZFEÚ – stanoveného so záväzným účinkom na základe článku 9 [smernice 2014/104] alebo vnútroštátnych ustanovení, ktorými sa preberá –, zabráni postúpiť svoje pohľadávky – najmä v prípadoch hromadných alebo rozptýlených škôd – schválenému poskytovateľovi právnych služieb do úschovy, aby ich presadil spoločne s nárokmi iných údajných poškodených v rámci následnej žaloby, ak neexistujú iné rovnocenné zákonné alebo zmluvné možnosti spojenia nárokov na náhradu škody, najmä preto, že nevedú k rozhodnutiam o plnení alebo nie sú uskutočniteľné z iných procesných dôvodov alebo sú objektívne neprimerané z ekonomických dôvodov, a teda ak by vymáhanie najmä malej škody bolo prakticky nemožné alebo nadmerne sťažené?

2.

Má sa právo Únie vždy vykladať týmto spôsobom, že sa predmetné nároky na náhradu škody musia uplatniť bez predchádzajúceho rozhodnutia Európskej komisie alebo vnútroštátnych orgánov so záväzným účinkom v zmysle vnútroštátnych ustanovení založených na článku 9 [smernice 2014/104] vo vzťahu k údajnému porušeniu (tzv. ‚samostatná žaloba‘), ak neexistujú iné rovnocenné zákonné alebo zmluvné možnosti spojenia nárokov na náhradu škody na účely občianskoprávneho konania z dôvodov už uvedených v prvej otázke, a najmä ak by inak vôbec nebola podaná žaloba založená na porušení článku 101 ZFEÚ, t. j. ani prostredníctvom verejnoprávneho, ani prostredníctvom súkromnoprávneho vymáhania?

V prejednávanej veci vnútroštátny súd položil tri prejudiciálne otázky.

44.

Prvé dve otázky sa týkajú súladu výkladu vnútroštátneho práva, ktorý má za následok zákaz vymáhania škôd spôsobených kartelom prostredníctvom mechanizmu postúpenia pohľadávky, s právom Únie. Pokiaľ ide o tretiu otázku, týka sa toho, či vnútroštátny súd nemusí uplatniť vnútroštátne ustanovenia, ktoré nie sú v súlade s právom Únie. Táto posledná otázka je položená len pre prípad, že by Súdny dvor odpovedal kladne aspoň na jednu z prvých dvoch otázok.

45.

Skôr než sa budem zaoberať podstatou týchto dvoch prvých otázok, je potrebné uviesť niekoľko krátkych úvodných poznámok k prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

A. Prvá a druhá prejudiciálna otázka – mechanizmus postúpenia pohľadávky

47.

S týmto tvrdením súhlasím.

48.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pre prejudiciálne otázky týkajúce sa práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené. ( 11 )

49.

Vo svetle tejto ustálenej judikatúry je potrebné preskúmať tvrdenia týkajúce sa neprípustnosti prejudiciálnych otázok.

53.

Vnútroštátny súd uvádza, že pokiaľ ide o spolkovú krajinu Severné Porýnie‑Vestfálsko, neexistuje iné rozhodnutie ako rozhodnutie o záväzkoch z roku 2009. ( 12 ) Je preto potrebné určiť, či sa v tomto rozhodnutí konštatuje, že došlo k porušeniu, a rozhodnutie teda vyvoláva právne účinky opísané v článku 9 ods. 1 smernice 2014/104.

54.

Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania stanovil Spolkový úrad pre hospodársku súťaž v rozhodnutí o záväzkoch z roku 2009 pre spolkovú krajinu Severné Porýnie‑Vestfálsko konkrétne prahové hodnoty v oblasti spolupráce pri obchodovaní s drevom, ako aj opatrenia na obmedzenie jej postavenia na trhu. Okrem toho tento súd uvádza, že uvedené rozhodnutie bolo prijaté na základe § 32b GWB.

55.

Rozhodnutie týkajúce sa záväzkov prijaté na základe článku 9 nariadenia č. 1/2003 neobsahuje konečné zistenie, pokiaľ ide o porušenie článkov 101 a 102 ZFEÚ. Ukončenie konania o porušení začatého proti podnikom im teda umožňuje vyhnúť sa zisteniu porušenia práva hospodárskej súťaže a prípadnému uloženiu pokuty. ( 18 ) V tomto zmysle, ako je objasnené v odôvodnení 13 nariadenia č. 1/2003, by v takých rozhodnutiach by malo byť stanovené, „bez toho aby bolo odpovedané na otázku, či také porušenie existovalo, alebo ešte stále existuje“, že ďalej už nie sú dôvody na zásah Komisie. V rámci konania začatého na základe článku 9 tohto nariadenia preto Komisia nemá povinnosť kvalifikovať a konštatovať porušenie, pretože jej úloha sa obmedzuje na preskúmanie a prípadné prijatie záväzkov ponúknutých príslušnými podnikmi s ohľadom na problémy, ktoré identifikovala vo svojom predbežnom posúdení, a s ohľadom na ciele, ktoré sleduje. ( 19 )

57.

Je pravda, že Súdny dvor spresnil, že vnútroštátne súdy nemôžu ignorovať rozhodnutia o záväzkoch prijaté Komisiou a že „cieľ účinného a jednotného uplatňovania práva hospodárskej súťaže Únie vyžaduje, aby vnútroštátny súd zohľadnil predbežné posúdenie vykonané Komisiou a považoval to za znak [ nepriamy dôkaz – neoficiálny preklad ], či dokonca počiatočný dôkaz o protisúťažnej povahe predmetnej dohody vzhľadom na článok 101 ods. 1 ZFEÚ“. ( 20 ) Túto pasáž však nemožno chápať v tom zmysle, že rozhodnutie o záväzkoch obsahuje akékoľvek konštatovanie porušenia práva hospodárskej súťaže.

58.

Uvedená pasáž sa totiž netýka akéhokoľvek rozhodnutia o záväzkoch, ale „predbežného posúdenia“ Komisie, ktoré môže prípadne uviesť skutočnosti s určitou dôkaznou hodnotou pre žalobu o náhradu škody podanú na vnútroštátny súd. Ako vysvetlil samotný Súdny dvor, táto dôkazná hodnota je porovnateľná s dôkaznou hodnotou nepriameho dôkazu alebo počiatočného dôkazu, pričom však nie je dôkazom, ktorý by sám osebe umožňoval dospieť k záveru o existencii porušenia práva hospodárskej súťaže.

b)

O druhej otázke

62.

Otto Fuchs a spolková krajina Severné Porýnie‑Vestfálsko uvádzajú niekoľko tvrdení na podporu tvrdenia, že druhá prejudiciálna otázka nie je prípustná.

63.

V tejto súvislosti títo účastníci konania v prvom rade tvrdia, že vzhľadom na to, že vnútroštátny súd neformuluje otvorenú otázku spolu s rôznymi predpokladanými odpoveďami, nemá žiadne pochybnosti, pokiaľ ide o výklad práva Únie. Tento súd sa totiž opiera o výklad práva Únie, ktorý by mu umožnil konštatovať, že vnútroštátna právna úprava s ním nie je v súlade.

V tejto súvislosti musím poukázať na to, že pojmy „rozptýlená“ alebo „malá“ škoda nie sú pojmami práva Únie. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania majú tieto pojmy len opisný charakter a jedine vnútroštátny súd má právomoc zistiť a posúdiť skutkové okolnosti sporu vo veci samej. Pojem „rozptýlená škoda“ („Streuschäden“) je totiž vnútroštátnym súdom definovaný tak, že označuje škodu, ktorej charakteristickou črtou je, že spôsobuje poškodenej osobe minimálnu ujmu, ktorej výška je však vysoká, ak sa vezmú do úvahy všetky poškodené osoby spoločne. Pojem „hromadná škoda“ („Massenschäden“), ktorý sa tiež používa v prejudiciálnych otázkach, tento súd nedefinuje, ale zdá sa, že odkazuje na situáciu, v ktorej viaceré osoby tvrdia, že utrpeli škodu vo forme straty spôsobenej tou istou skutočnosťou, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Právna veda tvrdí, že hromadné škody sa odlišujú od rozptýlených škôd aj rozsahom ujmy spôsobenej každej osobe individuálne, aj rozsahom škody, ktorú utrpela každá osoba jednotlivo. Hromadné škody sú dostatočne vysoké na to, aby mal každý jednotlivec záujem požadovať náhradu spôsobenej škody. Ich presadzovanie je však pre každú poškodenú osobu zložité a nákladné. ( 22 )

67.

Po tretie Otto Fuchs a spolková krajina Severné Porýnie‑Vestfálsko vytýkajú vnútroštátnemu súdu, že svoj návrh na začatie prejudiciálneho konania založil na predpoklade, že na jednej strane neexistuje iná možnosť ako hromadná žaloba o vymáhanie a na druhej strane že ak návrhy na náhradu škody založené na kartelovom práve nemohli byť podané spoločne prostredníctvom takejto skupinovej žaloby o vymáhanie, bolo by prakticky nemožné alebo v každom prípade nadmerne sťažené podať žalobu o náhradu malej škody a nebola by podaná žiadna žaloba založená na porušení článku 101 ZFEÚ, a to ani v rámci uplatňovania pravidiel práva hospodárskej súťaže verejnoprávnymi prostriedkami, ani v rámci ich výkonu súkromnoprávnymi prostriedkami.

71.

Bez toho, aby boli dotknuté predchádzajúce úvahy, treba druhú otázku považovať za prípustnú.

2.

O veci samej

72.

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 101 ZFEÚ, článok 2 bod 4, článok 3 ods. 1 a článok 4 smernice 2014/104, ako aj článok 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia výkladu vnútroštátneho práva, ktorý v prípade neexistencie konečného rozhodnutia konštatujúceho existenciu porušenia práva hospodárskej súťaže vylučuje postúpenie nárokov na náhradu škody spôsobenej kartelom zo strany údajne poškodených osôb schválenému poskytovateľovi právnych služieb do úschovy, aby tento poskytovateľ presadil tieto práva spoločne, ak neexistujú iné zákonné alebo zmluvné možnosti spojenia nárokov na náhradu škody, ktoré by bolo možné považovať za rovnocenné, čo by malo za následok, že by bolo prakticky nemožné alebo prinajmenšom nadmerne sťažené podať žalobu o náhradu malej škody a nebola by podaná žiadna žaloba založená na porušení článku 101 ZFEÚ, a to ani v rámci uplatňovania pravidiel práva hospodárskej súťaže verejnoprávnymi prostriedkami, ani v rámci ich výkonu súkromnoprávnymi prostriedkami.

75.

Hoci sa domnievam, že ustanovenia uvedené v druhej prejudiciálnej otázke sú uplatniteľné v spore vo veci samej, analýza vnútroštátneho súdu ma nepresvedčila.

76.

Pripomínam, že žaloba bola podaná 31. marca 2020 a týka sa náhrady škody spôsobenej údajnými postupmi, ku ktorým došlo v období od 28. júna 2005 do 30. júna 2019.

77.

Lehota na prebratie smernice 2014/104 bola stanovená na 27. decembra 2016 (článok 21 ods. 1). Okrem toho vnútroštátne opatrenia na prebratie hmotnoprávnych ustanovení tejto smernice nemožno uplatniť so spätným účinkom (článok 22 ods. 1), zatiaľ čo vnútroštátne predpisy preberajúce iné ustanovenia uvedenej smernice, konkrétne procesné ustanovenia, sa nemôžu uplatniť na žaloby o náhradu škody podané na vnútroštátny súd pred 26. decembrom 2014 (článok 22 ods. 2). ( 26 )

81.

Druhá otázka však vychádza z výkladu článku 2 bodu 4 smernice 2014/104, podľa ktorého táto smernica určuje, kto môže uplatňovať právo na úplnú náhradu škody vyplývajúcej z porušenia práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, alebo prípadne akým spôsobom možno takéto právo uplatniť. Okrem toho sa zdá, že vnútroštátny súd sa domnieva, že účinok zaručený týmto ustanovením vyplýva z článku 101 ZFEÚ, ako ho vykladá Súdny dvor vo svojej judikatúre. Navrhujem teda konštatovať, že článok 2 bod 4 smernice 2014/104 je uplatniteľný v spore vo veci samej v súlade s riešením, ku ktorému dospel Súdny dvor vo svojej judikatúre týkajúcej sa časovej pôsobnosti ustanovení tej istej smernice, ktoré potvrdzujú riešenia vyplývajúce z primárneho práva. ( 30 ) Inými slovami, výklad, ktorý uvediem nižšie, sa týka tak článku 101 ZFEÚ, ako aj ustanovení smernice 2014/104.

82.

Vo svojej druhej otázke vnútroštátny súd odkazuje aj na článok 4 ods. 3 ZEÚ. Znenie návrhu na začatie prejudiciálneho konania naznačuje, že tento súd prirovnáva toto ustanovenie k zásade efektivity alebo potrebnému účinku článku 101 ZFEÚ. Aby bolo možné rozhodnúť o zásade efektivity, ako aj o jej potrebnom účinku, však stačí podať výklad posledného uvedeného ustanovenia. ( 31 ) Okrem toho podľa smernice 2014/104 obsahuje zásadu efektivity práve článok 4 tejto smernice, a preto by bolo potrebné vykladať aj toto ustanovenie. V dôsledku toho navrhujem konštatovať, že svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd odvoláva na článok 101 ZFEÚ, článok 47 Charty a článok 2 bod 4 smernice 2014/104, ako aj článok 3 ods. 1 a článok 4 tejto smernice.

V tejto súvislosti treba spresniť, že zákaz dotknutý vo veci samej nezbavuje osobu, ktorá utrpela škodu spôsobenú kartelom, postavenia poškodeného porušením práva hospodárskej súťaže. Tento zákaz naopak vyplýva z neplatnosti postúpenia práva tejto osoby na schváleného poskytovateľa právnych služieb, ktorý vo svojom vlastnom mene a na svoje vlastné náklady, ale na účet postupcov spoločne uplatňuje práva postupcov. Na účely odpovede na prejudiciálnu otázku je potrebné určiť, či sú podmienky platnosti postúpenia práva na náhradu škody upravené právom Únie alebo uplatniteľným vnútroštátnym právom.

2) Rozdiel medzi podmienkami zakladajúcimi právo na náhradu škody a postupy na uplatnenie tohto práva

85.

Považujem za vhodné pripomenúť, že generálni advokáti Kokott a Wahl rozlišovali na jednej strane medzi podmienkami zakladajúcimi zodpovednosť za porušenie práva hospodárskej súťaže Únie, či dokonca podmienkami zakladajúcimi právo domáhať sa náhrady škody, a na druhej strane podmienkami výkonu práva na náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže. Podľa týchto generálnych advokátov platí, že zatiaľ čo prvé z nich patria priamo do pôsobnosti práva Únie, takže vnútroštátne opatrenie, ktoré je v rozpore s priamym účinkom tohto práva, sa neuplatní, druhé patria do pôsobnosti vnútroštátneho práva a vzťahujú sa na ne klasické obmedzenia procesnej autonómie členských štátov. ( 32 )

86.

S týmto výkladom súhlasím z nasledujúcich dôvodov.

Právo na náhradu škody spôsobenej porušením článku 101 ZFEÚ pritom presahuje jednoduchú náhradu škody spôsobenú poškodeným osobám, pretože všeobecnejšie posilňuje vykonateľný charakter pravidiel hospodárskej súťaže Únie a svojou povahou odrádza od často utajených dohôd a postupov, ktoré sú spôsobilé obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž, čím prispieva k zachovaniu účinnej hospodárskej súťaže v Únii. ( 34 ) Presadzovanie práva hospodárskej súťaže súkromnoprávnymi prostriedkami je tiež potrebné na fungovanie vnútorného trhu. Stanovenie podmienok, ktoré určujú existenciu a podstatu práva na náhradu škody spôsobenej porušením článku 101 ZFEÚ, preto musí patriť do výlučnej právomoci Únie. Naopak, každému členskému štátu prináleží, aby určil kompetentné súdne orgány a upravil procesné postupy v prípade žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z priameho účinku práva Únie. ( 35 )

90.

V druhom rade, hoci Súdny dvor vo svojej judikatúre výslovne neuznal rozlišovanie zavedené generálnymi advokátmi, reflektuje ho vo svojej judikatúre. Konkrétne uviedol, že na rozdiel od pravidiel týkajúcich sa hodnotenia dôkazov a požadovanej miery dokazovania, ktoré v prípade neexistencie pravidiel Únie v danej oblasti patria do procesnej autonómie členských štátov, na to, aby bolo možné konštatovať, že podnik je zodpovedný za zosúladený postup, musia byť splnené skutočnosti zakladajúce porušenie. ( 36 ) V tomto zmysle Súdny dvor pravidelne skúmal otázku, kto sa môže dovolávať práva na náhradu škody spôsobenej takýmto porušením z hľadiska potrebného účinku článku 101 ZFEÚ. ( 37 )

94.

Pokiaľ právo Únie určuje, kto sa môže dovolávať práva na úplnú náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže, treba ešte položiť otázku, či tiež určuje prevoditeľnosť takéhoto práva na náhradu škody a podmienky platnosti jeho postúpenia.

3) Podmienky platnosti postúpenia

95.

Prevoditeľnosť pohľadávky ( 38 ) alebo práva je jedným zo znakov, ktoré určujú, či toto právo môže byť postúpené. V oblasti súkromného práva môže byť predmetom prevodu väčšina všeobecných peňažných nárokov. ( 39 )

96.

98.

Možno sa, samozrejme, domnievať, že prevoditeľnosť práva na náhradu škody ako takého vyplýva zo samotnej povahy tohto práva, a teda priamo z práva Únie. Prejednávaná vec sa však týka podmienok platnosti prevodu práva na náhradu škody, ktoré údajne poškodeným osobám – rovnako ako cestujúcim v leteckej doprave – vyplývajú priamo z práva Únie. Postúpenie práva na úplnú náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže je tiež spôsobom výkonu tohto práva jednotlivcom, ktorý ho požíva. Podmienky, za ktorých sa takýto prevod môže uskutočniť, sú teda stanovené vnútroštátnym právom.

99.

Na rozdiel od pripomienok, ktoré uviedol vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ( 44 ) tento výklad nie je spochybnený závermi, ktoré možno vyvodiť z článku 2 bodu 4 smernice 2014/104.

4) Článok 2 bod 4 smernice 2014/104

100.

103.

Na jednej strane však Komisia na pojednávaní vysvetlila neexistenciu odkazu na vnútroštátne právo v článku 2 bode 4 treťom prípade smernice 2014/104 skutočnosťou, že pri prijímaní tejto smernice všetky členské štáty uznali možnosť postúpiť pohľadávku na náhradu škody. Ako som už totiž uviedol, ( 47 ) postúpenie pohľadávky, ktorá vyplýva z protiprávneho konania, je v právnom poriadku Únie prípustné, pretože odráža všeobecnú zásadu spoločnú pre právne poriadky členských štátov.

104.

Na druhej strane skutočnosť, že na rozdiel od tretieho prípadu druhý prípad stanovený v článku 2 bode 4 smernice 2014/104 odkazuje na právo Únie a vnútroštátne právo, treba vykladať s prihliadnutím na odôvodnenie 13 tejto smernice. Toto odôvodnenie totiž uvádza, že právo na náhradu škody sa priznáva všetkým fyzickým aj právnickým osobám, pričom v tejto súvislosti uvádza „spotrebiteľov, podniky a orgány verejnej moci“, ale že táto smernica by členským štátom nemala ukladať povinnosť zaviesť mechanizmy kolektívneho uplatňovania nárokov na nápravu na účely presadzovania článkov 101 a 102 ZFEÚ.

105.

Kolektívne žaloby v súčasnosti patria do pôsobnosti smernice (EÚ) 2020/1828 ( 48 ). V tejto smernici sa kolektívna žaloba opisuje ako žaloba podaná oprávneným subjektom v mene spotrebiteľov. ( 49 ) Počas prípravných prác na smernici sa diskutovalo o tom, či by sa porušenia práva hospodárskej súťaže mali zahrnúť do pôsobnosti tejto smernice. Vzhľadom na pochybnosti o ďalšom postupe sa nakoniec od tohto začlenenia upustilo. ( 50 )

108.

Podmienky platnosti prevodu práva na náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže schválenému poskytovateľovi právnych služieb nie sú upravené právom Únie, ale uplatniteľným vnútroštátnym právom. V súlade so zásadou procesnej autonómie však tieto podmienky nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). ( 52 ) Keďže sa návrh na začatie prejudiciálneho konania týka výlučne zásady efektivity, zameriam sa na túto zásadu. Pred preskúmaním tejto zásady je dôležité poznamenať, že druhá otázka sa týka tak zásady efektivity, ako aj článku 47 Charty. Ide teda o to, či by sa zákaz, o ktorý ide vo veci samej, mal analyzovať z hľadiska zásady efektivity alebo z hľadiska Charty.

1) Zásada účinnej súdnej ochrany

109.

Komisia zdôrazňuje, že zákaz, o ktorý ide vo veci samej, obmedzuje jeden zo spôsobov prístupu k spravodlivosti tým, že stanovuje obmedzenia prevodu nárokov na náhradu škody založených na práve hospodárskej súťaže. Tento zákaz skúma z hľadiska zásady efektivity a článku 47 Charty.

110.

113.

Za týchto podmienok treba zákaz, o ktorý ide vo veci samej, tiež považovať za obmedzenie zásady účinnej súdnej ochrany.

114.

Pokiaľ ide o zásadu efektivity a zásadu účinnej súdnej ochrany zakotvenú v článku 47 Charty, Súdny dvor skúma, či podmienky konania stanovené vnútroštátnym právom nemajú za následok nezanedbateľné riziko, že nositelia práva zaručeného právnym poriadkom Únie nebudú môcť uplatniť svoje práva. ( 56 ) Inými slovami, požiadavka vyplývajúca zo zásady efektivity, aby výkon práva nebol prakticky znemožnený alebo nadmerne sťažený, sa v takomto prípade vykladá tak, že existuje riziko nečinnosti účastníkov konania.

115.

Okrem toho, ako poznamenáva vnútroštátny súd, ( 57 ) je pravda, že zásada účinnej súdnej ochrany nie je absolútna. Obmedzenie tejto zásady však musí byť v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty, podľa ktorého akékoľvek obmedzenie výkonu základného práva musí byť „ustanovené zákonom“ a tiež rešpektovať podstatu tohto práva a za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality ho možno vykonať len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

V prípade neexistencie pravidiel práva Únie v danej oblasti v súlade so zásadou procesnej autonómie prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby upravil procesné náležitosti týkajúce sa žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z priameho účinku práva Únie. Zásada efektivity vyžaduje, aby ochrana práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, nepodliehala takým podmienkam, ktoré by spôsobili faktickú nemožnosť alebo nadmerné sťaženie výkonu týchto práv. ( 58 )

119.

Chcel by som zdôrazniť, že vnútroštátne opatrenia upravujúce platnosť postúpenia pohľadávky z hľadiska hmotného práva predstavujú „procesné opatrenia“ v zmysle zásady procesnej autonómie členských štátov. ( 59 ) Zásada efektivity teda bráni zákazu mechanizmu postúpenia pohľadávok, o ktorý ide vo veci samej, len pokiaľ prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje uplatnenie práva na úplnú náhradu škody spôsobenej kartelom. Okrem toho, ako som už uviedol, ( 60 ) z článku 47 Charty vyplýva, že takéto podmienky nemôžu viesť k nezanedbateľnému riziku, že nositelia práva zaručeného právnym poriadkom Únie nebudú môcť svoje práva uplatniť.

120.

Druhá prejudiciálna otázka je založená na predpoklade, že zákaz, o ktorý ide vo veci samej, má takýto účinok a prakticky znemožňuje alebo v každom prípade nadmerne sťažuje podanie žaloby o náhradu malej škody. Hoci je sporné, či žaloba vo veci samej sa týka týchto súm, zdá sa, že vnútroštátny súd sa zrejme domnieva, že je to tak.

121.

Za týchto okolností by bolo možné položiť si otázku, či procesné podmienky uplatniteľné na individuálne žaloby nie sú samy osebe v rozpore so zásadami efektivity a účinnej súdnej ochrany. Opatrenia, ktoré by mohli odrádzať od výkonu práva zaručeného právnym poriadkom EÚ pred vnútroštátnymi súdmi, totiž nie sú v súlade s týmito zásadami. ( 62 ) Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa ale netýka žalôb o náhradu škody podaných individuálne obeťami porušenia práva hospodárskej súťaže. Vnútroštátnemu súdu však prináleží, aby sa ubezpečil, že individuálna žaloba nie je účinným prostriedkom ochrany jednotlivcov, a až potom môže rozhodnúť, že mechanizmus postúpenia pohľadávky predstavuje jediný vhodný prostriedok výkonu práva na úplnú náhradu škody.

125.

V tejto súvislosti sa zdá, že vnútroštátny súd uvádza, že vzhľadom na zákaz, o ktorý ide vo veci samej, a vzhľadom na uplatniteľné premlčacie lehoty by postupcovia už v žiadnom prípade nemohli uplatniť svoje nároky individuálne. ( 63 ) V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že vnútroštátne opatrenie, ktoré ukladá osobe podliehajúcej súdnej právomoci povinnosť podať novú žalobu, a to prípadne na iný súd, s cieľom určiť primeranú sankciu za porušenie práva Únie, sa ukazuje byť v rozpore so zásadou efektivity v rozsahu, v akom z toho pre túto osobu podliehajúcu súdnej právomoci nevyhnutne vyplývajú procesné nevýhody, najmä pokiaľ ide o náklady, trvanie a pravidlá zastupovania. ( 64 )

126.

Vzhľadom na vyššie uvedené a pod podmienkou, že by predpoklady, z ktorých vychádza vnútroštátny súd, boli preukázané, treba konštatovať, že zákaz, o ktorý ide vo veci samej, nadmerne sťažuje výkon práva na úplnú náhradu škody spôsobenej kartelom, a teda spôsobuje nezanedbateľné riziko, že majitelia práv svoje práva neuplatnia. Tento zákaz teda nie je v súlade so zásadami efektivity a účinnej súdnej ochrany.

Ústupky vyplývajúce zo zásady efektivity v prospech zásady, ktorá je základom dotknutého súdneho systému, teda musia spĺňať podobné podmienky, aké platia pre obmedzenia základných práv. Ako som totiž uviedol, ( 68 ) obmedzenie základného práva musí rešpektovať podstatu tohto práva a pri dodržaní zásady proporcionality ho možno uplatniť len vtedy, ak je nevyhnutné a skutočne zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

130.

V prejednávanej veci je teda potrebné preskúmať, či zákaz, o ktorý ide vo veci samej, môže byť odôvodnený ochranou príjemcov takýchto služieb s prihliadnutím na dôsledky, ktoré z toho vyplývajú pre uplatňovanie práva Únie a pre obete porušení práva hospodárskej súťaže. ( 69 )

131.

Zdá sa, že zákaz, o ktorý ide vo veci samej, je založený na úvahách súvisiacich s ochranou osôb, ktoré by mohli byť poškodené porušením práva hospodárskej súťaže. Na jednej strane totiž tento zákaz vyplýva z nedodržania požiadavky nevyhnutnej odbornosti poskytovateľa právnych služieb, ktorá bola zavedená s cieľom chrániť príjemcu služieb pred nekvalifikovaným poskytovaním právnych služieb. Na druhej strane cieľom uvedeného zákazu je vyhnúť sa nebezpečenstvu konfliktu záujmov, ktoré by mohlo poškodiť postavenie príjemcov takýchto služieb. ( 70 )

132.

135.

Za týchto okolností vzhľadom na dôsledky na uplatňovanie práva Únie a pre obete porušení práva hospodárskej súťaže a vzhľadom na kľúčovú úlohu presadzovania práva hospodárskej súťaže súkromnoprávnymi prostriedkami v právnom poriadku Únie, ( 72 ) tak zákaz, o ktorý ide vo veci samej, nemôže byť odôvodnený požiadavkou dodržiavania práva na spravodlivý proces a účinnú právnu ochranu osôb podliehajúcich súdnej právomoci.

136.

Treba teda konštatovať, že článok 101 ZFEÚ, článok 2 bod 4, článok 3 ods. 1 a článok 4 smernice 2014/104, ako aj článok 47 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia výkladu vnútroštátneho práva, ktorý v prípade neexistencie konečného rozhodnutia konštatujúceho porušenie práva hospodárskej súťaže automaticky vylučuje postúpenie nárokov na náhradu škody spôsobenej kartelom zo strany údajne poškodených osôb schválenému poskytovateľovi právnych služieb do úschovy, aby tento poskytovateľ presadil tieto práva spoločne, ak neexistujú iné zákonné alebo zmluvné možnosti spojenia nárokov na náhradu škody, ktoré by bolo možné považovať za rovnocenné, čo by malo za následok, že by bolo prakticky nemožné alebo prinajmenšom nadmerne sťažené podať žalobu o náhradu malej škody. Tento zákaz nemožno odôvodniť požiadavkou dodržiavania práva na spravodlivý proces a účinnú právnu ochranu osôb podliehajúcich súdnej právomoci.

B. Tretia otázka

137.

Znenie otázky totiž môže naznačovať, že sa týka uplatňovania práva Únie. Touto otázkou sa však vnútroštátny súd pýta, či s ohľadom na zásadu prednosti článok 101 ZFEÚ, smernica 2014/104 a článok 47 Charty umožňujú vylúčiť uplatnenie vnútroštátneho ustanovenia, ktoré nie je v súlade s právom Únie. Táto otázka nie je bezpredmetná vzhľadom na skutočnosť, že prvé dve prejudiciálne otázky sa týkajú najmä výkladu sekundárneho práva a že v spore vo veci samej stoja proti sebe jednotlivci. Ešte dôležitejšie je, že uvedená otázka sa týka výkladu práva Únie.

2.

O veci samej

140.

Podľa mojej odpovede na druhú prejudiciálnu otázku vzhľadom na skutkový a právny rámec opísaný vnútroštátnym súdom zákaz dotknutý vo veci samej nie je v súlade so zásadami účinnosti a efektívnej súdnej ochrany.

141.

Navrhujem teda odpovedať na tretiu otázku tak, že článok 101 ZFEÚ, smernica 2014/104 a článok 47 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nesmie uplatniť vnútroštátne ustanovenia, ktoré tvoria základ zákazu mechanizmu postúpenia pohľadávky, ktorý nie je v súlade so zásadami efektivity a účinnej súdnej ochrany.

V. Návrh

145.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Landgericht Dortmund (Krajinský súd Dortmund, Nemecko), takto:

1.

Článok 101 ZFEÚ, článok 2 bod 4, článok 3 ods. 1 a článok 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie, ako aj článok 47 Charty základných práv Európskej únie

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) V súvislosti s týmto javom pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen vo veci CDC Hydrogen Peroxide ( C‑352/13 , EU:C:2014:2443 , bod 29 ).

( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 1 ).

( 4 ) BGBl. 2007, I, s. 2840.

( 5 ) BGBl. 2023, I, s. 1.

( 6 ) BGBl. I, s. 1069.

( 13 ) Nariadenie Rady zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy ( Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 08/002, s. 205).

( 14 ) Pozri § 32b ods. 1 prvú vetu GWB.

( 15 ) Pozri § 32b ods. 1 tretiu vetu GWB.

( 16 ) Pozri § 32b ods. 1 druhú vetu GWB.

( 17 ) Pozri § 32b ods. 2 GWB.

( 18 ) Pozri rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Alrosa ( C‑441/07 P , EU:C:2010:377 , bod 48 ).

( 25 ) Rozsudok z 22. júna 2022 ( C‑267/20 , EU:C:2022:494 ).

( 26 ) Vnútroštátne opatrenia na prebratie procesných ustanovení smernice 2014/104 sa teda uplatňujú na žaloby podané po dátume jej prebratia. Členské štáty tak mali pri preberaní tejto smernice diskrečnú právomoc rozhodnúť, či sa vnútroštátne opatrenia na prebratie procesných ustanovení uvedenej smernice uplatnia aj na žaloby o náhradu škody podané po 26. decembri 2014, ale pred dátumom prebratia tejto smernice. Pozri rozsudok z 12. januára 2023, RegioJet ( C‑57/21 , EU:C:2023:6 , bod 45 ).

( 27 ) Pozri rozsudok zo 16. februára 2023, Tráficos Manuel Ferrer ( C‑312/21 , EU:C:2023:99 , bod 33 ).

( 28 ) Ako totiž vyplýva z odôvodnenia 4 smernice 2014/104, právo na náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže Únie vyplýva z práva Únie. V tomto zmysle odôvodnenia 11 a 12 tejto smernice uvádzajú, že toto právo je zaručené Zmluvou o fungovaní EÚ a že uvedenou smernicou sa opätovne potvrdzuje acquis Únie v oblasti práva na náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, ktoré priznáva právo Únie.

( 29 ) Pozri rozsudok zo 16. februára 2023, Tráficos Manuel Ferrer ( C‑312/21 , EU:C:2023:99 , bod 35 ).

( 30 ) Pozri bod 78 vyššie.

( 37 ) Pozri judikatúru uvedenú v poznámke pod čiarou 7.

( 38 ) Podľa nemeckého práva v § 33 Einführungsgesetz zum Bürgerlichen Gesetzbuch (zákon, ktorým sa zavádza Občiansky zákonník) v znení platnom do 17. decembra 2009, kedy nadobudol účinnosť § 1 Gesetz zur Anpassung der Vorschriften des Internationalen Privatrechts an die Verordnung (EG) Nr. 593/2008 (zákon o prispôsobení určitých ustanovení medzinárodného práva súkromného nariadeniu [Rím I]) z 25. júna 2009 (BGBl. 2009 I, s. 1574), sa v odseku 2 stanovilo, že „[p]rávo upravujúce postúpenú pohľadávku určuje jej prevoditeľnosť, vzťah medzi novým veriteľom a dlžníkom, podmienky, za ktorých sa postúpenie stane voči dlžníkovi účinným, a oslobodenie dlžníka od uspokojenia pohľadávky“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 39 ) Pozri článok 11:302 zásad európskeho zmluvného práva (Principles of European Contract Law) a článok III:5:109 návrhu spoločného referenčného rámca (Draft Common Frame of Reference). Pozri tiež von BAR, CH., CLIVE, E., SCHULTE‑NÖLKE, H., a i. (ed.): Principles, Definitions and Model Rules of European Private Law. Draft Common Frame of Reference (DCFR) . Outline Edition, Munich: Sellier European Law Publishers, 2009, s. 260. Tieto ustanovenia návrhu spoločného referenčného rámca pre európske súkromné právo v podstate odkazujú na pohľadávky a práva, ktoré v zásade nemožno postúpiť.

( 40 ) Pozri rozsudky zo 4. októbra 1979, Ireks‑Arkady/EHS ( 238/78 , EU:C:1979:226 , bod 5 ), a z 1. marca 1983, DEKA Getreideprodukte/EHS ( 250/78 , EU:C:1983:49 , bod 15 ). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mancini vo veci DEKA Getreideprodukte/EHS ( 250/78 , EU:C:1983:5 , bod 6 ).

( 47 ) Pozri bod 96 vyššie.

( 48 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 25. novembra 2020 o žalobách v zastúpení na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov a o zrušení smernice 2009/22/ES ( Ú. v. EÚ L 409, 2020, s. 1 ).

( 49 ) Pozri článok 3 bod 5 smernice 2020/1828.

( 50 ) Pozri v tomto zmysle RODGER, B. J., SOUSA FERRO, M., a MARCOS, F.: A Panacea for Competition Law Damages Actions in the EU? A Comparative View of the Implementation of the EU Antitrust Damages Directive in Sixteen Member States. In: Maastricht Journal of European and Comparative Law , 2019, zv. 26, č. 4, s. 502 a 503. V konečnom dôsledku sa smernica 2020/1828 v súlade s jej článkom 2 ods. 1 týka len žalôb v zastúpení podaných z dôvodu porušení, ktoré poškodzujú alebo môžu poškodiť kolektívne záujmy spotrebiteľov. Okrem toho sa táto smernica týka len porušení ustanovení práva Únie uvedených v jej prílohe I a nezahŕňa článok 101 ZFEÚ.

( 51 ) Pozri bod 96 vyššie.

( 52 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2022, Komisia/Španielsko (Porušenie práva Únie normotvorcom) ( C‑278/20 , EU:C:2022:503 , bod 33 ).

( 59 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2020, Delfly ( C‑356/19 , EU:C:2020:633 , bod 33 ), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že podmienky prepočtu eura na národnú menu patria do procesnej autonómie členských štátov a musia byť v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity.

( 60 ) Pozri bod 114 vyššie.

( 61 ) Pozri body 68 až 70 vyššie.

( 62 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2018, Profi Credit Polska ( C‑176/17 , EU:C:2018:711 , bod 68 ).

( 63 ) Pozri bod 29 vyššie.

( 64 ) Pozri rozsudok zo 14. septembra 2016, Martínez Andrés a Castrejana López ( C‑184/15 a C‑197/15 , EU:C:2016:680 , bod 63 ).

( 71 ) Pokiaľ ide o povinné zastúpenie a jeho ciele, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci Lancôme/ÚHVT ( C‑408/08 P , EU:C:2009:634 , bod 48 ).

( 72 ) Pozri bod 89 vyššie.

( 73 ) Pozri nedávny rozsudok z 11. júla 2024, Plamaro ( C‑196/23 , EU:C:2024:596 , bod 42 ).

( 74 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. januára 2024, Em akaunt BG ( C‑438/22 , EU:C:2024:71 , bod 37 ).

( ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal ( C‑882/19 , EU:C:2021:800 , body 70 až 72 ).