C-324/23

62023CC0324

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

LAILA MEDINA

prednesené 12. decembra 2024 ( 1 )

Vec C‑324/23 [Myszak] ( i )

OF,

1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( 2 ) a článku 34 ods. 1 písm. b) a g) a článku 70 ods. 1 a 4 smernice 2014/59/EÚ ( 3 ), ktorou sa stanovil rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností (ďalej len „inštitúcie“).

2.

Návrh bol podaný v rámci sporu medzi OF, EI a RI (ďalej len „žalobcovia“) na jednej strane a M.K., správcom konkurznej podstaty bankovej inštitúcie Getin Noble Bank S.A., na strane druhej. Žalobcovia, ktorí sú spotrebitelia, uzatvorili so žalovanou bankou zmluvu o hypotekárnom úvere indexovanú v CHF (švajčiarsky frank), doteraz však nesplatili všetky dohodnuté splátky. Na vnútroštátny súd podali žalobu o neplatnosť danej zmluvy z dôvodu, že obsahuje nekalé podmienky. V priebehu tohto konania sa začala riešiť krízová situácia banky Getin Noble Bank.

3.

Žalobcovia následne podali návrh na predbežné opatrenia spočívajúce v pozastavení ich povinností počas trvania konania vo veci samej. Tieto opatrenia sa vo vnútroštátnom práve klasifikujú ako zabezpečovacie opatrenia, ktorými sa žalobcovia domáhajú pozastavenia povinnosti platiť mesačné splátky úveru počas daného konania, kým sa súd bude zaoberať žalobou vo veci samej. ( 4 )

5.

V článku 6 ods. 1 smernice 93/13 sa uvádza:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

6.

Podľa článku 7 ods. 1 uvedenej smernice:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

…

b)

veritelia inštitúcie, ktorej krízová situácia sa rieši, znášajú straty po akcionároch v súlade s hierarchiou ich nárokov v rámci bežného konkurzného konania, pokiaľ nie je v tejto smernici výslovne stanovené inak;

…

g)

žiadny veriteľ neutrpí vyššie straty než straty, ktoré by utrpel, ak by sa inštitúcia alebo subjekt v zmysle článku 1 ods. 1 písmena b), c) alebo d) zlikvidovali v rámci bežného konkurzného konania v súlade ochrannými opatreniami podľa článkov 73 až 75.“

V článku 73 smernice 2014/59 sa stanovujú pravidlá zaobchádzania s akcionármi a veriteľmi v prípade čiastočných prevodov a uplatňovania nástroja odpísania dlhu. Na účely posúdenia, či by sa na akcionárov a veriteľov vzťahovalo lepšie zaobchádzanie v prípade, ak by inštitúcia, ktorej krízová situácia sa rieši, bola predmetom bežného insolvenčného konania, sa v článku 74 smernice od členských štátov vyžaduje, aby zabezpečili, že oceňovanie vykonáva nezávislá osoba. Podľa článku 75 smernice 2014/59 majú členské štáty zaistiť, že ak sa v oceňovaní vykonanom podľa 74 tejto smernice skonštatuje, že ktorémukoľvek z akcionárov alebo veriteľov vznikli väčšie straty, ako by vznikli pri likvidácii na základe bežného insolvenčného konania, majú právo na výplatu rozdielu z mechanizmov na financovanie riešenia krízových situácií.

B.

Poľské právo

1. Občiansky zákonník

12.

Podľa článku 385 1 ods. 1 Ustawa – Kodeks cywilny (zákon, ktorým sa ustanovuje Občiansky zákonník) z 23. apríla 1964 ( 5 ), v konsolidovanom znení ( 6 ) (ďalej len „Občiansky zákonník“), ustanovenia zmluvy uzatvorenej so spotrebiteľom, ktoré neboli dohodnuté individuálne, nie sú pre spotrebiteľa záväzné, ak jeho práva a povinnosti upravujú takým spôsobom, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a ktorý zjavne porušuje jeho záujmy (nedovolené zmluvné podmienky).

3. Pri nariadení predbežného opatrenia súd prihliada na záujmy účastníkov alebo osôb zúčastnených v konaní tak, aby bola zabezpečená náležitá právna ochrana navrhovateľa a aby druhá strana nebola zaťažená viac, ako je potrebné.“

14.

Podľa vnútroštátneho súdu sú pre konanie vo veci samej relevantné aj články 731, 755 a 755 2 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Zákon o Bankovom garančnom fonde

15.

V článku 135 ods. 1 a 4 Ustawa z 10 czerwca 2016 r. o Bankowym Funduszu Gwarancyjnym, systemie gwarantowania depozytów oraz przymusowej restrukturyzacji ( 9 ) (zákon z 10. júna 2016 o Bankovom garančnom fonde, systéme ochrany vkladov a nútenej správe) (ďalej len „zákon o Bankovom garančnom fonde“) sa stanovuje:

17.

V článku 146 ods. 1 Ustawa z dnia 28 lutego 2003 r. Prawo upadłościowe (zákon z 28. februára 2003 o platobnej neschopnosti) ( 10 ), (ďalej len „zákon o platobnej neschopnosti) sa stanovuje, že exekučné konanie na majetok konkurznej podstaty sa po vyhlásení platobnej neschopnosti automaticky pozastaví a že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o konkurze sa ukončí. Podľa odseku 2 tohto článku majú nerozdelené sumy z pozastaveného konania prejsť do konkurznej podstaty. Podľa odseku 3 je exekúcia po vydaní vyhlásenia zakázaná s výnimkou osobitných pohľadávok na výživné alebo dôchodkových pohľadávok.

II. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálna otázka

18.

V roku 2007 uzavrela OF spoločne so svojimi rodičmi RI a EI zmluvu s bankou Getin Noble Bank o hypotekárnom úvere s dobou splácania 360 mesiacov na sumu 185375,71 zlotých (PLN) (približne 40000 eur) (ďalej len „predmetná úverová zmluva“). Táto úverová zmluva obsahovala ustanovenie o prepočte danej sumy na švajčiarsky frank (CHF) podľa nákupného kurzu stanoveného touto bankou v tabuľke. Mesačné splátky vypočítané v CHF boli splácané v PLN podľa kurzu predaja CHF, ktorý takisto jednostranne stanovila uvedená banka, ako sa k dátumu splatnosti uvádzal v tabuľke vytvorenej bankou.

19.

Žalobcovia podali žalobu na vnútroštátny súd, pričom sa domáhajú, aby sa predmetná úverová zmluva vyhlásila za neplatnú a aby boli priznané sumy 48352,97 PLN a 27171,82 CHF (čo zodpovedá približne 95 % splateného kapitálu) spolu so zákonnými úrokmi z omeškania a s trovami konania. Žalobcovia uviedli, že zmluva o úvere obsahuje nedovolené zmluvné podmienky týkajúce sa indexácie výšky úveru v cudzej mene. Nárokovaná suma je súčtom splátok uskutočnených žalobcami. Subsidiárne sa žalobcovia dožadovali možnosti pokračovať v zmluve po odstránení nekalých podmienok.

23.

Getin Noble Bank sa domáhala zamietnutia žaloby a odmietla, že by zmluvné podmienky boli nedovolené.

24.

Po prijatí rozhodnutia o nútenej správe žalobcovia podali návrh na nariadenie predbežných opatrení, pričom žiadali o zabezpečenie návrhu na vyhlásenie neplatnosti zmluvy úpravou práv a povinností účastníkov konania po dobu trvania konania v danej veci. Konkrétne žiadali o odklad povinnosti platiť mesačné splátky úveru v období od podania návrhu do skončenia konania. Žalobcovia ďalej žiadali, aby sa žalovanej zakázalo uverejniť v Biurzo Informacji Gospodarczej (Ekonomická informačná kancelária, Poľsko) informáciu o nesplácaní úveru žalobcami v období od dňa nariadenia zabezpečovacieho opatrenia do skončenia konania.

25.

28.

Za týchto okolností Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Majú sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 [smernice 93/13] v spojení so zásadami efektivity a proporcionality a článkom 34 ods. 1 písm. b) a g) a článkom 70 ods. 1 a 4 [smernice 2014/59] vykladať tak, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neumožňuje vyhovieť návrhu spotrebiteľa na to, aby sa voči banke, vo vzťahu ku ktorej sa začalo riešenie krízovej situácie, nariadili zabezpečovacie opatrenia, spočívajúce v pozastavení, po dobu konania pred súdom, povinnosti splácať mesačné splátky istiny a úrokov, splatné na základe zmluvy o úvere, ktorú súd môže vyhlásiť za neplatnú z dôvodu odstránenia nekalých zmluvných podmienok z tejto zmluvy, len preto, že ide o banku, ktorej krízová situácia sa rieši?“

III. Konanie na Súdnom dvore

29.

Žalobcovia v konaní vo veci samej, poľská vláda, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky. Všetci títo účastníci konania, ako aj žalovaný v konaní vo veci samej poskytli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 17. októbra 2024.

V tejto súvislosti sa zdá, ako uviedla poľská vláda a Komisia, že článok 70 ods. 1 smernice 2014/59 bol v skutočnosti do poľského práva prebratý článkom 142 ods. 1 zákona o Bankovom záručnom fonde, ktorý má inú časovú pôsobnosť ako jeho článok 135 ods. 1 a 4. článok 135 ods. 1 zákona o Bankovom garančnom fonde sa konkrétne týka konaní o nariadení zabezpečovacích opatrení, ktoré sa začali pred začatím procesu riešenia krízovej situácie, zatiaľ čo článok 135 ods. 4 tohto zákona sa týka žiadostí podaných v súvislosti so subjektom, ktorého krízová situácia sa rieši, počas obdobia nútenej správy. Článok 70 ods. 1 smernice 2014/59 sa však vzťahuje na veľmi krátke obdobie od zverejnenia oznámenia o obmedzení ( 12 ) do polnoci pracovného dňa nasledujúceho po tomto zverejnení v členskom štáte orgánu pre riešenie krízových situácií inštitúcie, ktorej krízová situácia sa rieši.

32.

V každom prípade by som chcela poukázať na to, že vo veci C‑34/23 ( 13 ) – nedávnej veci s podobnými skutkovými okolnosťami, ako je to v prejednávanej veci – bol Súdny dvor požiadaný o výklad článku 70 ods. 1 smernice 2014/59 vo vzťahu k článku 135 ods. 1 a 4 zákona o Bankovom garančnom fonde. Súdny dvor vo svojom uznesení v tejto veci zistil, že spor v konaní vo veci samej sa týka uplatňovania predbežných opatrení, ktoré zjavne nepatria do pôsobnosti článku 70 ods. 1 smernice 2014/59.

33.

Súdny dvor osobitne uviedol, že žaloba v konaní veci samej, ktorou žalobcovia žiadali o zabezpečovacie opatrenia v súvislosti s úverovou zmluvou, sa netýkala žiadnych cenných papierov. Súdny dvor dodal, že „spotrebiteľ, ktorý podal žalobu o vyhlásenie neplatnosti zmluvy o hypotekárnom úvere uzavretej s bankou Getin Noble Bank, nemá postavenie ‚zabezpečeného veriteľa‘ tejto banky v zmysle článku 70 ods. 1 smernice 2014/59“ ( 14 ). Súdny dvor rozhodol, že spor v konaní vo veci samej zjavne nepatrí do pôsobnosti tohto ustanovenia, a tak prejudiciálna otázka, ktorá sa týkala výlučne jeho výkladu, nesúvisela s predmetom sporu. ( 15 )

37.

Keďže vnútroštátny súd sa svojou prejudiciálnou otázkou snaží zistiť vzájomný vzťah medzi ustanoveniami smernice 2014/59 a smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity, začnem skúmaním týchto ustanovení, a následne sa budem venovať ich vzájomnému vzťahu.

B.

Výklad článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice 93/13

38.

Súdny dvor rozhodol, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvnú podmienku, ktorá bola vyhlásená za nekalú, treba v zásade chápať tak, že nikdy neexistovala, a teda nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky. V súvislosti s tým určenie nekalej povahy tejto podmienky súdnym rozhodnutím v zásade musí viesť k navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala. Povinnosť vnútroštátneho súdu neuplatniť nekalú zmluvnú podmienku, ktorá ukladá zaplatenie súm, ktoré sa preukážu ako neoprávnené, má v zásade reštitučný účinok, ktorý sa vzťahuje na tieto isté sumy. ( 17 ) Mohlo by sa tvrdiť, že v prípade, že banky fungujú za bežných podmienok, Súdny dvor dôsledne podporuje ochranu spotrebiteľa, ak je v rozpore so záujmami finančných inštitúcií, najmä v súvislosti s nekalými podmienkami v zmluvách. ( 18 )

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, treba predovšetkým zdôrazniť, že povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, zahŕňa, najmä pokiaľ ide o práva vyplývajúce zo smernice 93/13, požiadavku účinnej súdnej ochrany zakotvenú tiež v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ktorá platí najmä pre definíciu procesných podmienok žalôb založených na takýchto právach. ( 21 ) Podľa ustálenej judikatúry musí mať vnútroštátny súd, ktorému bol predložený spor riadiaci sa právom Únie, možnosť nariadiť predbežné opatrenia, aby sa zaistila plná účinnosť súdneho rozhodnutia o existencii práv uplatnených na základe práva Únie, ktoré sa má vydať. ( 22 ) Súdny dvor rozhodol, že zásada účinnej súdnej ochrany práv vyplývajúcich osobám podliehajúcim súdnej právomoci z práva Únie sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby v právnom poriadku členského štátu existovala možnosť nariadenia predbežných opatrení až dovtedy, kým príslušný súd neurčí súlad vnútroštátnych ustanovení s právom Únie, keď je nariadenie takýchto opatrení potrebné na zabezpečenie úplnej účinnosti súdneho rozhodnutia o existencii takýchto práv, ktoré má byť vydané. ( 23 ) Stručne povedané, vnútroštátny súd konajúci vo veci, ktorá sa riadi právom Únie, musí mať možnosť nariadiť predbežné opatrenia s cieľom zabezpečiť úplnú účinnosť súdneho rozhodnutia o existencii práv vyplývajúcich z práva Únie, ktoré má prijať.

42.

Navyše otázka vydávania predbežných opatrení v rámci konaní týkajúcich sa práv, ktoré spotrebiteľom vyplývajú zo smernice 93/13, bola predmetom viacerých rozsudkov Súdneho dvora vrátane nedávneho rozsudku z 15. júna 2023, Getin Noble Bank (Pozastavenie plnenia zmluvy o úvere) ( 24 ), ktorý bol vyhlásený po podaní tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ale ktorý sa týka skutkových okolností relatívne podobných okolnostiam v tomto návrhu. ( 25 )

Súdny dvor rozhodol, že ochrana, ktorú spotrebiteľom zaručuje smernica 93/13, najmä jej článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1, si preto vyžaduje, aby vnútroštátny súd mal mať možnosť nariadiť primerané predbežné opatrenie, ak je to potrebné na zabezpečenie plnej účinnosti rozhodnutia, ktoré má byť vydané, pokiaľ ide o nekalú povahu zmluvných podmienok. ( 28 ) Súdny dvor konkrétne zdôraznil, že nariadenie takéhoto predbežného opatrenia sa zdá byť o to nevyhnutnejšie, ak uvedený spotrebiteľ zaplatil dotknutej banke ešte pred začatím konania vyššiu než požičanú sumu. ( 29 ) Súdny dvor v podstate dospel k záveru, že vnútroštátna judikatúra, podľa ktorej sa odmieta nariadiť predbežné opatrenie spočívajúce v pozastavení platenia mesačných splátok dlhovaných na základe úverovej zmluvy, hoci je toto opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie ochrany, ktorú spotrebiteľom priznáva smernica 93/13, sa nezdá byť v súlade so zásadou efektivity, a teda nie je zlučiteľná s článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 smernice 93/13. ( 30 )

45.

Z uvedeného vyplýva, že povinnosť členských štátov zabezpečiť účinnosť práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, najmä práv vyplývajúcich zo smernice 93/13, znamená požiadavku účinnej súdnej ochrany, ktorá je zaručená aj článkom 47 Charty, čo znamená, že v prípade, že spotrebiteľ podal žalobu proti banke o neplatnosť zmluvy z dôvodu nekalých podmienok obsiahnutých v tejto zmluve, vnútroštátny súd by mal mať možnosť nariadiť predbežné opatrenia, ktorými sa pozastaví plnenie takejto úverovej zmluvy počas trvania tohto konania.

1. Pôsobnosť článku 34 ods. 1 písm. b) a g) smernice 2014/59

a) Pojmy „opatrenia na riešenie krízových situácií“, „nástroje na riešenie krízových situácií“ a „právomoci riešiť krízové situácie“ v zmysle článku 34 ods. 1 smernice 2014/59

48.

Na úvod by sa malo poznamenať, že v článku 34 ods. 1 smernice 2014/59 sa odkazuje na tri pojmy, a to „nástroje na riešenie krízových situácií“, „právomoci riešiť krízové situácie“ a „opatrenia na riešenie krízových situácií“. Podľa môjho názoru tieto tri pojmy nemajú rovnakú pôsobnosť, a tak v prípade použitia nástroja preklenovacej inštitúcie sa toto ustanovenie môže vzťahovať na právomoci a opatrenia na riešenie krízových situácií, a teda aj na úkony, ktoré sa týkajú príslušného zvyškového subjektu.

49.

Po prvé by som poznamenala, že výraz „opatrenie na riešenie krízovej situácie“ je podľa článku 2 ods. 1 bodu 40 uvedenej smernice rozhodnutie o tom, že sa začne riešiť krízová situácia inštitúcie alebo subjektu uvedeného v článku 1 ods. 1 písm. b), c) alebo d) podľa článku 32 alebo 33, uplatňovanie nástroja riešenia krízových situácií alebo vykonávanie jednej alebo viacerých právomocí riešiť krízovú situáciu. V tejto súvislosti je zrejmé, že výraz „opatrenie na riešenie krízovej situácie“ zahŕňa nielen tieto nástroje a právomoci, ale aj rozhodnutie o začatí riešenia krízovej situácie inštitúcie alebo subjektu, čím sa z neho stáva súhrnný pojem, ktorý sa vzťahuje na rôzne úkony súvisiace s postupom riešenia krízovej situácie.

53.

Obdobie po rozhodnutí o uplatnení nástroja preklenovacej inštitúcie a pred likvidáciou inštitúcie alebo subjektu v insolvenčnom konaní by tiež malo byť zahrnuté do pojmu „nástroje na riešenie krízových situácií“, keďže uplatnením tohto nástroja sa počas tohto obdobia stanoví zvyškový subjekt. Zásady stanovené v článku 34 ods. 1 písm. b) a g) smernice 2014/59 nie sú na účely aktív zostávajúcich vo zvyškovej inštitúcii alebo subjekte viac relevantné až po začatí likvidácie inštitúcie alebo subjektu v rámci bežného insolvenčného konania.

54.

Po tretie sa v článku 34 ods. 1 smernice 2014/59 tiež odkazuje na „právomoci riešiť krízové situácie“, ktoré sa podľa článku 2 ods. 1 bodu 20 tejto smernice vymedzujú ako právomoc, ktorá sa uvádza v článkoch 63 až 72 tejto smernice.

55.

V tejto súvislosti by som poznamenala, že posledné uvedené články zahŕňajú širokú škálu právomocí.

b) Pojem „veriteľ“ v zmysle článku 34 ods. 1 písm. b) a g) smernice 2014/59

59.

Je potrebné určiť, či spotrebitelia, akými sú žalobcovia, ktorí podali návrh na začatie konania s cieľom dosiahnuť vyhlásenie neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy z dôvodu uplatnenia nekalých zmluvných podmienok, sú tiež „veriteľmi“ v zmysle článku 34 ods. 1 písm. b) a g) smernice 2014/59.

60.

Pojem „veriteľ“ sa zvyčajne vzťahuje na akýkoľvek subjekt alebo osobu, ktorá má pohľadávku voči dlžníkovi. V rozsahu, v akom sa v tomto prípade dotknutí spotrebitelia domáhajú pozastavenia svojej povinnosti platiť budúce mesačné splátky úveru, sa na prvý pohľad javia ako dlžníci. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že žalobcovia sú potenciálnymi veriteľmi , keďže je veľmi pravdepodobné, že konanie, ktoré iniciovali, povedie k vyhláseniu neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy v celom rozsahu.

61.

64.

V článku 34 ods. 1 smernice 2014/59 sa stanovujú všeobecné zásady, ktorými sa riadi riešenie krízových situácií, po prvé vrátane zásady, že akcionári znášajú straty ako prví [písmeno a)] a že veritelia znášajú straty po akcionároch v súlade s hierarchiou ich nárokov v rámci bežného insolvenčného konania, pokiaľ nie je výslovne stanovené inak [písmeno b)]. Po druhé sa v článku 34 ods. 1 písm. g) smernice 2014/59 stanovuje zásada, že „žiadny veriteľ sa nesmie dostať do nevýhodnejšieho postavenia“, podľa ktorej sa vyžaduje, aby vnútroštátne orgány viedli reštrukturalizačné postupy podľa tejto smernice takým spôsobom, aby žiaden veriteľ neutrpel väčšie straty ako pri bežnom insolvenčnom konaní. Táto zásada sa považuje za základný kameň systémov riešenia krízových situácií. ( 35 )

a) Porovnanie riešenia krízových situácií so zaobchádzaním poskytovaným v rámci bežného insolvenčného konania

65.

Na jednej strane sa zásady stanovené v článku 34 ods. 1 písm. b) smernice 2014/59 týkajú hierarchie, v akej sa musia znášať straty: najprv akcionári a potom veritelia. Táto zásada by sa mala chápať vzhľadom na základnú zásadu, z ktorej vychádza smernica 2014/59, ako je zakotvená v jej odôvodneniach 5 a 50, podľa ktorej náklady na riešenie krízovej situácie banky musia znášať predovšetkým akcionári banky, a nie jej veritelia.

66.

69.

Podľa smernice 2014/59 je výška záväzkov banky voči veriteľom obmedzená dátumom uverejnenia oznámenia, v ktorom sa stanovuje okamih, od ktorého sa pohľadávky a záväzky veriteľov merajú na účely riešenia krízovej situácie. ( 39 ) Spotrebiteľovi, ktorý po vyhlásení riešenia krízovej situácie zaplatí banke sumy na základe zmluvy obsahujúcej nekalé podmienky, sa však výška jeho strát zvýši. Ako uviedol vnútroštátny súd, v prípade bežného insolvenčného konania by sa spotrebiteľ mohol dovolávať zabezpečovacieho opatrenia na pozastavenie plnenia zmluvy.

70.

Z predmetných vnútroštátnych právnych predpisov vyplýva, že v prípade riešenia krízovej situácie nemožno voči inštitúcii, ktorej krízová situácia sa rieši, uplatniť žiadne vykonávacie alebo zabezpečovacie opatrenia. ( 40 )

71.

V dôsledku uvedeného sa spotrebiteľ, ktorý sa nemôže domáhať takéhoto opatrenia, môže ocitnúť v menej výhodnej situácii ako veritelia subjektu, ktorý podlieha bežnému insolvenčnému konaniu, pretože tento spotrebiteľ bude povinný plniť úverovú zmluvu bez možnosti získať zabezpečovacie opatrenie, čo povedie k neustálemu zvyšovaniu pohľadávky spotrebiteľa voči banke napriek prijatiu rozhodnutia o riešení krízovej situácie.

Postup riešenia krízových situácií je konkrétne zavedený smernicou 2014/59 na jednej strane výnimočným nástrojom zameraným predovšetkým na zabezpečenie stability finančných trhov, ak by táto stabilita mohla byť ohrozená zlyhaním cezhraničnej inštitúcie. ( 43 ) Cieľom postupu riešenia krízových situácií je poskytnúť verejným orgánom súbor nástrojov, ktoré im umožnia zasiahnuť dostatočne včas a rýchlo, zabezpečiť kritické finančné a hospodárske funkcie dotknutej inštitúcie a obmedziť negatívne účinky jej zlyhania. ( 44 ) Touto smernicou sa tak sledujú širšie ciele finančnej stability, ako je zachovanie dôvery vo finančný systém a predchádzanie systémovému riziku. Na druhej strane mechanizmus náhrad, ako je stanovený v článkoch 73 až 75 smernice 2014/59, poskytuje veriteľom kľúčovú ochranu tým, že zabezpečuje, aby sa s nimi počas riešenia krízovej situácie zlyhávajúcej inštitúcie nezaobchádzalo nespravodlivo. Z toho vyplýva, že cieľom uvedeného mechanizmu náhrad je dosiahnuť rovnováhu medzi umožnením orgánom riešiť problémy zlyhávajúcich inštitúcií vo verejnom záujme a ochranou oprávnených finančných záujmov veriteľov.

3. Uplatnenie na prejednávanú vec

75.

Ak v dôsledku konania o riešení krízovej situácie utrpia aktíva žiadateľov, ktoré zostávajú v zvyškovom subjekte, väčšie straty, ako by utrpeli v rámci bežného insolvenčného konania – čo musí posúdiť vnútroštátny súd –, majú žiadatelia na základe zásady, že žiadny veriteľ sa nesmie dostať do nevýhodnejšieho postavenia, nárok na ex post náhradu. Tento mechanizmus náhrad však nemusí nevyhnutne zahŕňať procesnú ochranu. V skutočnosti je potrebné poznamenať, že smernica 2014/59 neobsahuje osobitné ustanovenia týkajúce sa predbežných opatrení, ktoré by veritelia podali voči banke, ktorej krízová situácia sa rieši. Z toho vyplýva, že legislatívne opatrenia, ako je článok 135 ods. 1 a 4 zákona o Bankovom garančnom fonde, ktoré sa týkajú otázky predbežných opatrení podaných veriteľmi v spore týkajúcom sa zmluvných záväzkov so zvyškovým subjektom, nepatria do pôsobnosti tejto smernice.

78.

Z ústnych vyjadrení účastníkov konania na pojednávaní na Súdnom dvore vyplýva, že v článku 135 ods. 1 a 4 zákona o Bankovom záručnom fonde sa nepreberajú žiadne z ustanovení smernice 2014/59, ale predstavuje skôr pravidlo, ktorá dopĺňa pravidlá stanovené v tejto smernici. Keďže smernicou 2014/59 sa neharmonizujú postupy uplatniteľné na predbežné opatrenia prijaté v konaní, ktoré sa týka banky, ktorej krízová situácia sa rieši, tieto opatrenia patria do vnútroštátneho právneho systému členských štátov.

79.

V tomto kontexte každému členskému štátu na základe zásady procesnej autonómie členských štátov prináleží upraviť náležitosti správneho procesu a súdneho konania týkajúceho sa zabezpečenia ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie. Tieto procesné podmienky však nemôžu byť menej výhodné než procesné podmienky týkajúce sa podobných žalôb na ochranu práv vyplývajúcich z vnútroštátneho právneho poriadku (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity). ( 48 )

80.

Ako som už poznamenala, v súvislosti so zásadou efektivity, povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, najmä pokiaľ ide o práva vyplývajúce zo smernice 93/13, zahŕňa požiadavku účinnej súdnej ochrany potvrdenú v článku 7 ods. 1 tejto smernice, ( 49 ) ktorá sa uplatňuje najmä na vymedzenie podrobných procesných podmienok žalôb založených na takýchto právach. ( 50 ) Konkrétne je úlohou vnútroštátnych súdov, aby v plnej miere priznali efektivitu právam vyplývajúcim zo smernice 93/13 vzhľadom na článok 47 Charty a aby neuplatňovali vnútroštátne pravidlá alebo vnútroštátnu prax, ktoré zakazujú nariadenie predbežného opatrenia s cieľom pozastaviť platby podľa úverovej zmluvy, ktorá je údajne nedovolená z dôvodu nekalých podmienok. ( 51 )

84.

Z uvedeného, ako uviedla Komisia na pojednávaní, vyplýva, že v prejednávanej veci nie je potrebné porovnávať spotrebiteľské práva s finančnou stabilitou, keďže predmetné predbežné opatrenia sa týkajú len pozastavenia zvýšenia pohľadávky spotrebiteľa voči zvyškovému subjektu, a preto nie je ohrozená finančná stabilita bankového systému. Pravidlá alebo postupy členských štátov, ktoré dopĺňajú ustanovenia smernice 2014/59, nemôžu brániť efektivite ochrany poskytovanej podľa článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s účinnou súdnou ochranou zakotvenou v článku 47 Charty, ak sa nároky týkajú takýchto predbežných opatrení a nepredstavujú ohrozenie finančnej stability bankového systému v zmysle smernice 2014/59.

85.

V uvedenej veci C‑287/22 ( 57 ) však Súdny dvor rozhodol, že posúdenie potreby nariadenia takéhoto predbežného opatrenia sa musí vykonať in concreto so zreteľom na cieľ zabezpečiť plnú účinnosť rozhodnutia, ktoré sa má prijať. Vnútroštátny súd teda musí určiť, či je pozastavenie záväzkov spotrebiteľov nevyhnutné na zabezpečenie obnovenia ich skutkového a právneho stavu, najmä vzhľadom na riziko, že budú musieť vrátiť sumu vyššiu, ako je požičaná suma. ( 58 ) Z toho vyplýva, že podľa smernice 93/13 vnútroštátny súd musí nariadiť predbežné opatrenia spočívajúce v pozastavení spotrebiteľovej povinnosti platiť, ak po prvé disponuje dostatočnými indíciami, pokiaľ ide o nekalú povahu jednej alebo viacerých zmluvných podmienok, takže je pravdepodobné, že dotknutá úverová zmluva je neplatná, alebo že prinajmenšom sa dotknutému spotrebiteľovi musia vrátiť mesačné splátky dlhované na základe tejto zmluvy. ( 59 )

V prejednávanej veci vnútroštátny súd vysvetlil, že spotrebitelia čoskoro splatia (alebo už splatili) zvyškovému subjektu sumu, ktorá prevyšuje vyplatený kapitál. Vnútroštátny súd sa preto obáva, že v dôsledku insolvenčného konania, ktorému Getin Noble Bank podlieha po rozhodnutí o riešení krízovej situácie, spotrebitelia nebudú môcť získať späť sumy prevedené na túto banku, ktoré môžu prevyšovať aktíva určené na rozdelenie medzi veriteľov. Ak sa to stane, s výhradou konečného overenia vnútroštátnym súdom nemožno zaručiť úplnú účinnosť rozhodnutia, ktorým sa konštatuje nekalá povaha určitých podmienok predmetnej úverovej zmluvy v konaní vo veci samej. Aj druhá podmienka sa tak zdá byť splnená. Článok 385 1 Občianskeho zákonníka, ktorým sa do poľského práva preberá smernica 93/13, by sa preto mal vykladať tak, aby sa zabezpečilo maximálne účinné dosiahnutie cieľov tejto smernice. Podľa smernice 93/13 by mal vnútroštátny súd v prejednávanej veci v zásade nariadiť predbežné opatrenia s výhradou konečného overenia.

89.

V tejto súvislosti Komisia počas pojednávania tvrdila, že vzhľadom na to, že sa krízová situácia dotknutého subjektu riešila podľa smernice 2014/59, povolené predbežné opatrenia by sa mali obmedziť len na zabezpečenie pohľadávok, ktoré sa týkajú mesačných splátok súvisiacich s úrokmi z úveru, ale nie zmluvných povinností spotrebiteľa platiť tieto splátky z požičanej sumy kapitálu.

90.

V tejto súvislosti je dôležité vziať do úvahy riziko, že spotrebitelia budú musieť príslušnej banke vrátiť sumu, ktorá presahuje sumu, ktorú si požičali od banky, ktorej krízová situácia sa rieši, a ktorú orgány pre riešenie krízových situácií predložili na ocenenie. Na účely efektivity riešenia krízovej situácie vykonaného podľa smernice 2014/59 si preto možno predstaviť, že požičaný kapitál sa spláca prostredníctvom mesačných splátok, kým prebieha konanie. Vzhľadom na uvedené by sa platenie úrokov zo strany spotrebiteľa malo v každom prípade pozastaviť, aby sa predišlo situácii, keď spotrebiteľ zaplatí zvyškovému subjektu, ktorý má byť zlikvidovaný, viac, ako má. Stručne povedané, predbežné opatrenia by sa mali obmedzovať na sumu prevyšujúcu kapitál požičanej sumy.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

( 2 ) Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288.

( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 ( Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190 ), tiež známa ako „smernica o ozdravení a riešení krízových situácií bánk“ alebo „BRRD“.

( 4 ) Presný časový rámec predmetných úkonov sa v návrhu na začatie prejudiciálneho konania neuvádza. Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru však vyplýva, že voči Getin Noble Bank bolo najprv vydané rozhodnutie o riešení krízovej situácie a že následne prešla do insolvenčného konania. Účastníci konania na pojednávaní potvrdili, že návrh na nariadenie predbežných opatrení bol podaný medzi uvedenými dvoma postupmi.

( 5 ) Dz. U. č. 16, položka 93.

( 6 ) Dz. U. z roku 2020, položka 1740.

( 13 ) Uznesenie z 20. februára 2024, Getin Noble Bank ( C‑34/23 , EU:C:2024:203 ).

( 14 ) Tamže (bod 32).

( 15 ) Tamže (bod 33).

( 16 ) Preformulovaná otázka nezahŕňa zásadu proporcionality, ktorá sa nejaví byť relevantná na účely tejto analýzy. Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2023, Getin Noble Bank (Pozastavenie plnenia zmluvy o úvere) ( C‑287/22 , EU:C:2023:491 ), v ktorom sa tiež odkazovalo na „efektivitu a proporcionalitu“.

( 17 ) Pozri rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. ( C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15 , EU:C:2016:980 , body 61 a 62 ).

( 18 ) Pozri napríklad rozsudky zo 14. júna 2012, Banco Español de Crédito ( C‑618/10 , EU:C:2012:349 ); zo 14. marca 2013, Aziz ( C‑415/11 , EU:C:2013:164 ); z 30. apríla 2014, Kásler a Káslerné Rábai ( C‑26/13 , EU:C:2014:282 ); z 21. januára 2015, Unicaja Banco a Caixabank ( C‑482/13, C‑484/13, C‑485/13 a C‑487/13 , EU:C:2015:21 ), a z 26. marca 2019, Abanca Corporación Bancaria a Bankia ( C‑70/17 a C‑179/17 , EU:C:2019:250 ).

( 25 ) Súdny dvor v tejto veci rozhodol 15. júna 2023, t. j. po rozhodnutí súdu o predložení prejudiciálnej otázky v tejto veci 26. októbra 2022.

( 26 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2023, Getin Noble Bank (Pozastavenie plnenia zmluvy o úvere) ( C‑287/22 , EU:C:2023:491 , bod 41 a citovaná judikatúra).

( 27 ) Tamže (bod 42 a citovaná judikatúra).

( 28 ) Tamže (bod 43).

( 29 ) Tamže (bod 52).

( 30 ) Tamže (bod 55).

( 37 ) Je potrebné poznamenať, že na pojednávaní na Súdnom dvore sa účastníci konania nezhodli na prípustnosti nariadenia predbežných opatrení podľa vnútroštátneho práva. Z vyjadrení účastníkov konania vyplýva, že je potrebné rozlišovať medzi nariadením predbežného opatrenia týkajúceho sa aktív banky v insolvenčnom konaní, čo je zrejme zakázané, a nariadením predbežného opatrenia týkajúceho sa vrátenia úveru, čo je zrejme povolené.

( 38 ) V tejto súvislosti aj napriek tomu, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je vysvetlená relevantnosť článku 34 ods. 1 písm. b) smernice 2014/59, ale článok sa cituje v položenej otázke, zahrniem toto ustanovenie do svojej analýzy. Je totiž možné vyvodiť, že keďže sa v ňom stanovuje poradie, v akom majú veritelia znášať straty, vnútroštátny súd má pochybnosti o účinkoch prípadného zamietnutia nároku žalobcov, ktorí sú spotrebiteľmi, podľa článku 135 ods. 4 zákona o Bankovom garančnom fonde.

( 39 ) Pozri článok 69 ods. 1 smernice 2014/59, ako aj jej článok 83 ods. 4, podľa ktorého orgán pre riešenie krízových situácií zverejní alebo zaistí zverejnenie kópie príkazu alebo nástroja, ktorými sa opatrenie na riešenie krízovej situácie prijíma, alebo oznámenia, v ktorom sú zhrnuté účinky opatrenia na riešenie krízovej situácie.

( 40 ) Pozri článok 135 ods. 1 a 4 zákona o Bankovom garančnom fonde.

( 41 ) Zásada náhrady pre akcionárov a veriteľov by sa mal vykladať v spojení s odôvodneniami 50 a 51 smernice 2014/59. Konkrétne v odôvodnení 50 sa uvádza, že akcionári a veritelia by mali mať nárok na vyplatenie alebo náhradu svojich pohľadávok v likvidačnom konaní, a to v sume, ktorá by podľa odhadov nebola nižšia ako suma, ktorú by získali, keby sa celá inštitúcia likvidovala v rámci bežného insolvenčného konania.

( 48 ) Pozri rozsudok zo 6. októbra 2015, Orizzonte Salute ( C‑61/14 , EU:C:2015:665 , bod 46 ), a rozsudok z 21. decembra 2021, Randstad Italia ( C‑497/20 , EU:C:2021:1037 , bod 58 ).

( 49 ) Pozri bod 41 vyššie.

( 50 ) Pozri analogicky, pokiaľ ide o smernicu 93/13, rozsudok z 22. apríla 2021, Profi Credit Slovakia ( C‑485/19 , EU:C:2021:313 , bod 54 a citovaná judikatúra). Pozri aj moje návrhy vo veci Všeobecná úverová banka ( C‑598/21 , EU:C:2023:22 , bod 97 a nasl.).

( 51 ) Pozri bod 41 vyššie a nasl.

( 52 ) ( C‑410/20 , EU:C:2022:351 ).

( 53 ) Táto vec sa navyše netýka žaloby o náhradu škody proti inštitúcii, ktorej krízová situácia sa rieši, ani žaloby o neplatnosť zmluvy o upísaní akcií podľa vnútroštátneho práva. Táto vec sa preto netýka nariadenia predbežného opatrenia na pozastavenie plnenia zmluvy, ktoré je procesným opatrením určeným na ochranu účinnej súdnej ochrany jednotlivca.

( ) Tamže.