C-331/23

62023CC0331

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 5. septembra 2024 ( 1 )

Vec C‑331/23

Dranken Van Eetvelde NV

Karl Marx (nemecký filozof, 1818 – 1883) protirečil názoru, že účel svätí prostriedky: „ Účel, ktorý si vyžaduje nesväté prostriedky, však nie je svätým účelom …“ ( 2 ).

2.

Súdny dvor je tiež opäť vyzvaný, aby rozhodol, kde sú hranice účinného boja proti podvodom v oblasti právnych predpisov týkajúcich sa DPH, aby zároveň ešte bolo možné hovoriť o primeranom prístupe.

3.

V podstate ide o boj proti „čiernemu trhu“ v Belgicku, keď predávajúci vedome neuviedol skutočného nadobúdateľa tovaru na inak správnych faktúrach, aby ho kupujúci mohol následne ďalej predať „načierno“ (t. j. bez faktúry a nezdanený). DPH, ktorú má predávajúci zaplatiť, však predávajúci riadne zaplatil. Belgicko túto „kolúznu“ súčinnosť medzi predávajúcim a nadobúdateľom pri podvodoch na dani z príjmu a DPH zo strany nadobúdateľa na jednej strane sankcionuje prostriedkami trestného práva (daňový podvod nadobúdateľa a v závislosti od podielu na skutku zrejme aj napomáhanie alebo spolupáchateľstvo predávajúceho).

4.

Táto situácia je do istej miery podobná úplne prvej situácii, v ktorej Súdny dvor sformuloval svoju stále kontroverznú ( 3 )„judikatúru týkajúcu sa podvodov“. ( 4 ) V tom čase istý predajca áut v Nemecku pomáhal niekoľkým predajcom áut v Portugalsku pri podvodoch v oblasti portugalskej dane z príjmu a DPH tým, že vo svojom účtovníctve vystavoval fiktívne faktúry na fiktívnych kupujúcich ako príjemcov dodávok tovaru. Súdny dvor to na strane predávajúceho „sankcionoval“ tým, že zamietol oslobodenie objektívne existujúcej dodávky v rámci Spoločenstva od dane. To následne viedlo vnútroštátny trestný súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, k odsúdeniu predajcu za jeho vlastný daňový podvod. V dôsledku toho sa napomáhanie k zahraničnému daňovému podvodu v Portugalsku zmenilo na páchanie vlastného daňového podvodu v Nemecku s tým, že – na rozdiel od bežnej situácie v trestnom práve – nemusí byť hlavný páchateľ bližšie identifikovaný. Tento prístup vyvolal množstvo doplňujúcich otázok a následne viedol k ešte vyššiemu počtu návrhov na začatie prejudiciálneho konania.

6.

Teraz je potrebné objasniť, či táto judikatúra týkajúca sa výkladu smernice o DPH umožňuje členskému štátu nielen stanoviť zamietnutie oslobodenia vlastných dodaní od dane, ale aj uložiť zodpovednosť za odhadované daňové povinnosti tretej osoby, ktorá v prípade pochybností nie je známa, ktorá dosahuje trojnásobok odhadovanej daňovej povinnosti tejto tretej osoby. Ak sa to spojí s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa zamietnutia odpočítania dane na vstupe, daňové príjmy v Belgicku by sa tým mohli zvýšiť aj dodatočným zamietnutím odpočítania dane na vstupe na strane predávajúceho.

II. Právny rámec

A.

Právo Únie

10.

Právny rámec týkajúci sa práva Únie tvorí zákaz ne bis in idem obsiahnutý v článku 50 Charty základných práv a smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty ( 5 ) (ďalej len „smernica o DPH“).

11.

Článok 205 smernice o DPH obsahuje možnosť určiť popri osobe povinnej platiť daň inú osobu, ktorá s ňou ručí spoločne a nerozdielne za platbu DPH:

„V situáciách uvedených v článkoch 193 až 200 a v článkoch 202, 203 a 204 môžu členské štáty stanoviť, že osoba iná ako osoba povinná platiť daň ručí spoločne a nerozdielne za platbu DPH.“

14.

Článok 273 ods. 1 smernice o DPH stanovuje možnosti členských štátov okrem iného v boji proti daňovým podvodom:

„Členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc.“

B.

„1. Za každé porušenie povinnosti zaplatiť daň sa uloží pokuta vo výške dvojnásobku dane, ktorá nebola zaplatená alebo ktorá bola zaplatená oneskorene.

Túto pokutu je povinná zaplatiť každá osoba, ktorá je povinná zaplatiť daň na základe článkov 51 ods. 1, 2 a 4, 51a, 52, 53, 53b, 53 h, 54, 55 a 58 alebo vykonávacích nariadení k týmto článkom.

…

2. Ak faktúra, resp. rovnocenný doklad, ktorého vystavenie sa vyžaduje podľa článkov 53, 53i a 54 alebo vykonávacích vyhlášok k týmto článkom, nebol vystavený alebo obsahuje nesprávne údaje týkajúce sa identifikačného čísla, mena, resp. názvu alebo adresy účastníkov transakcie, povahy alebo množstva dodaného tovaru alebo poskytnutých služieb alebo ceny alebo vedľajších nákladov, bude uložená pokuta vo výške dvojnásobku dane splatnej z tejto transakcie s minimálnou sumou 50 eur.

Túto pokutu je dodávateľ alebo poskytovateľ služieb a jeho zmluvný partner povinný zaplatiť individuálne. Neuplatní sa však, ak nezrovnalosti treba považovať za čisto príležitostné, najmä z dôvodu počtu a výšky transakcií, na ktoré nebol vystavený riadny doklad, v porovnaní s počtom a výškou transakcií, ktoré boli predmetom riadnych dokladov, alebo ak dodávateľ alebo poskytovateľ služieb nemal vážny dôvod pochybovať o postavení zmluvnej strany ako nezdaniteľnej osoby.

Ak jednej osobe vznikne povinnosť zaplatiť za to isté porušenie pokutu stanovenú v odseku 1 aj pokutu stanovenú v odseku 2, uplatní sa len druhá z nich.“

Žalobkyňa 21. decembra 2018 podala na vnútroštátny súd opravný prostriedok proti daňovému výmeru, o ktorom tento súd teraz musí rozhodnúť. Dňa 4. júna 2019 vnútroštátny súd medzitýmnym rozsudkom, ktorý medzičasom nadobudol právoplatnosť, rozhodol, že vykonanie dôkazov sa uskutočnilo zákonným spôsobom. Teraz si však kladie otázku, či sú kumulácia pokút a spoločná a nerozdielna zodpovednosť uložené v daňovom výmere zlučiteľné so smernicou o DPH.

20.

V daňovom výmere boli „stanovené“ tieto položky:

–

173512,56 eura (141665,30 eura na základe spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti v súlade s článkom 51a ods. 4 WBTW plus 31847,26 eura na základe vrátenia DPH v dôsledku nesprávne vystavených dobropisov),

–

Tieto pokuty boli zrejme potvrdené rozsudkami z 10. apríla 2008 a 17. novembra 2008, hoci ich výška bola znížená. V nich bolo rozhodnuté, že žalobkyňa zorganizovala systém sfalšovaných faktúr, v rámci ktorého tovar uvedený na faktúre nebol dodaný odberateľovi (súkromnej osobe) uvedenému na faktúre, ale odberateľovi vykonávajúcemu podnikateľskú činnosť, prevádzkovateľovi kaviarne/hotela/reštaurácie, ktorého totožnosť už nebolo možné zistiť. Tento systém ponúkal možnosť realizovať s nakúpenými nápojmi predaje, ktoré sa neúčtovali ako príjmy, a preto nepodliehali DPH a dani z príjmu.

23.

Zároveň bolo na základe týchto obvinení začaté trestné konanie proti žalobkyni a členom jej správnej rady. Toto trestné konanie sa týka rokov 2012, 2013 a 2014. Rozsudkom Rechtbank van eerste aanleg Oost‑Vlaanderen, afdeling Dendermonde (Súd prvého stupňa pre Východné Flámsko, oddelenie Dendermonde, Belgicko) z 18. júna 2019 bola žalobkyni okrem iného uložená povinnosť zaplatiť peňažnú sankciu vo výške 20000 eur. Uloženie tejto povinnosti sa týkalo daňových podvodov v súvislosti s DPH a daňou z príjmu, ako aj nepriznania príjmov na účely dane z príjmov právnických osôb a nepriznania tržieb a povinnosti zaplatiť z nich DPH v súlade so zákonmi a predpismi týkajúcimi sa DPH, a to všetko s podvodným úmyslom alebo s úmyslom spôsobiť škodu. Úmysel žalobkyne bol odôvodnený tým, že významne prispela k podvodnému systému, ktorý umožnil jej obchodným klientom predávať zakúpený tovar „načierno“.

24.

V konaní, ktoré prebieha na vnútroštátnom súde a ktorého predmetom je daňový výmer, žalobkyňa teraz tvrdí, že podľa judikatúry Súdneho dvora nemožno bezpodmienečne vyvodiť zodpovednosť žiadnej osoby za podvod iného. Takáto objektívna zodpovednosť prekračuje hranice toho, čo je nevyhnutné na ochranu práv štátnej pokladnice a na boj proti daňovým podvodom, a porušuje zásadu proporcionality. Vnútroštátny súd navyše naznačuje obavy vzhľadom na kumuláciu správnych a trestnoprávnych sankcií a zásadu ne bis in idem v zmysle článku 50 Charty.

Je článok 51a ods. 4 WBTW v rozpore s článkom 205 smernice 2006/112 v spojení so zásadou neutrality v oblasti DPH, ak sa má toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že osoba je spoločne a nerozdielne zodpovedná za zaplatenie DPH namiesto zákonného dlžníka bez zohľadnenia odpočítania dane na vstupe, ktoré môže vykonať zákonný dlžník?

3.

Má sa článok 50 Charty základných práv Európskej únie vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje kumuláciu (správnych a trestných) sankcií trestnoprávnej povahy, ktoré sú založené na rôznych konaniach, za rovnaké skutky, ktoré však boli spáchané v rokoch nasledujúcich po sebe (ktoré by však boli z trestnoprávneho hľadiska kvalifikované ako pokračovací trestný čin s jednotným úmyslom), pričom skutok týkajúci sa jedného roku je stíhaný podľa správneho práva a skutok týkajúci sa druhého roku je stíhaný podľa trestného práva? Nemajú sa tieto skutky považovať za neoddeliteľne spojené, lebo boli spáchané v rokoch nasledujúcich po sebe?

4.

Má sa článok 50 Charty základných práv Európskej únie vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej možno voči osobe viesť konanie o uložení správnej pokuty trestnoprávnej povahy za skutok, za ktorý už bola táto osoba odsúdená právoplatným rozsudkom v trestnom konaní, pričom tieto dve konania prebiehajú úplne nezávisle od seba a jediná záruka, že prísnosť všetkých uložených sankcií zodpovedá závažnosti dotknutého porušenia, spočíva v tom, že finančný súd môže vykonať meritórne preskúmanie proporcionality, zatiaľ čo vnútroštátna právna úprava v tomto smere nestanovuje žiadne pravidlá, ktoré by umožnili správnemu orgánu zohľadniť už uloženú trestnú sankciu?

O zásade ne bis in idem podľa článku 50 Charty

28.

Svojou treťou a štvrtou otázkou, na ktoré možno odpovedať spoločne, sa vnútroštátny súd pýta na výklad článku 50 Charty. Tento článok znie: „Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom.“

29.

Zásada ne bis in idem tak zakazuje kumuláciu stíhaní, ako aj sankcií trestnoprávnej povahy v zmysle tohto článku za rovnaké skutky a proti tej istej osobe. ( 7 ) Tieto podmienky však v prejednávanej veci nie sú splnené, aj keby sa správne sankcie podľa článku 70 ods. 1 a 2 WBTW mali posudzovať ako trestné sankcie.

30.

32.

Článok 205 smernice o DPH umožňuje členským štátom, aby v situáciách uvedených v článkoch 193 až 200 a v článkoch 202, 203 a 204 stanovili, že osoba iná ako osoba povinná platiť daň ručí spoločne a nerozdielne za platbu DPH.

33.

Ustanovenie článku 205 smernice o DPH nepresúva povinnosť platiť daň na inú osobu, ako je to napr. v prípade článku 196 smernice o DPH. Popri osobe povinnej platiť daň stanovuje ďalšiu osobu, ktorá je tiež povinná platiť daň. Táto povinnosť platiť daň je pritom koncipovaná spoločne a nerozdielne. Je však odvodená z existujúcej daňovej povinnosti inej osoby, a preto je koncipovaná ako akcesorická. V konečnom dôsledku tak zodpovedá zodpovednosti tretej osoby za daň inej osoby. Na účely pojmovej diferenciácie medzi touto a pôvodnou daňovou povinnosťou (hlavnou daňovou povinnosťou) preto nižšie budem používať pojem zodpovednosť za platbu DPH.

2. Podmienka zodpovednosti za platbu DPH podľa článku 205 smernice o DPH

34.

37.

„Daň“ je daň, ktorú je povinná zaplatiť zdaniteľná osoba (v prejednávanej veci nadobúdateľ) a za ktorú ručí žalobkyňa podľa článku 205 smernice o DPH. Možno ju určiť len vtedy, ak sú známe podmienky, za ktorých nadobúdateľ tovar ďalej predal. To zase predpokladá, že je známe, kto, komu a za akú cenu tento tovar ďalej predal. V dôsledku toho sa v článku 205 smernice o DPH odkazuje na „osobu povinnú platiť DPH“ [v nemeckej verzii citovaného ustanovenia smernice je použitý určitý člen („der Steuerschuldner“) – poznámka predkladateľa], a nie na (akúkoľvek) osobu povinnú platiť DPH. V dôsledku toho je článok 205 smernice o DPH systematicky umiestnený v kapitole 1 („Platobná povinnosť“) a v rámci nej v oddiele 1 („Osoby povinné platiť daň správcovi dane“). Žalobkyňa teda ručí (len) za daň, ktorú je konkrétne povinný zaplatiť nadobúdateľ za svoje transakcie na výstupe.

38.

Článok 205 smernice o DPH nemožno naopak uplatniť, ak potenciálna „zdaniteľná osoba“ a výška jej daňovej povinnosti nie sú známe, ako v prejednávanej veci, lebo základ dane z ďalšieho predaja a miesto ďalšieho predaja nie sú jasné. V takom prípade nie je totiž jasné ani to, či vôbec vznikla tuzemská (v prejednávanej veci belgická) DPH, a ak áno, v akej výške. Ide len o predpokladanú daňovú povinnosť, ktorá je nanajvýš hrubým odhadom.

39.

To potvrdzuje vyrubenie dane žalobkyni. Dôvodom je, že stanovená zodpovednosť za platbu DPH nezodpovedá konkrétnej daňovej povinnosti inej osoby, ale DPH, ktorú žalobkyňa vykázala vo falošných faktúrach.

42.

Naopak žalobkyňa podľa článku 203 smernice o DPH je povinná zaplatiť DPH, ktorá bola nesprávne vykázaná vo falošných faktúrach, a to bez ohľadu na skutočnosť, že už DPH z tejto transakcie správne zaplatila. To by presne zodpovedalo sume, ktorá bola v prejednávanej veci stanovená ako zodpovednosť za platbu DPH inej osoby podľa článku 51a ods. 4 WBTW.

43.

Ak je zmyslom a účelom článku 205 smernice o DPH čo najúčinnejšia ochrana pohľadávok štátnej pokladnice tým, že za daňové povinnosti zdaniteľnej osoby akcesoricky ručí iná osoba, je to podmienené tým, že táto daňová povinnosť (hlavná daňová povinnosť) je jednoznačná, a preto ju možno aj stanoviť. V prejednávanej veci to tak nie je, takže uplatnenie článku 205 smernice o DPH je vylúčené. Článok 203 smernice o DPH naopak výslovne stanovuje daňovú povinnosť na základe DPH vykázanej vo falošných faktúrach. ( 13 )

C.

Dodatočná „zodpovednosť za daňové povinnosti inej osoby“ vo výške vlastnej daňovej povinnosti v súlade s článkom 273 smernice o DPH

To je v súlade s článkom 273 ods. 1 smernice o DPH. Ten umožňuje členským štátom uložiť iné povinnosti na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Preto prichádza do úvahy „rozšírená zodpovednosť“ poskytovateľa plnenia za daňové povinnosti iných osôb, ktoré sa len predpokladajú, z nezdaneného ďalšieho predaja, aby sa zabránilo daňovým podvodom v súlade s článkom 273 ods. 1 smernice o DPH, za predpokladu, že je primeraná.

47.

Konkrétne podľa judikatúry Súdneho dvora nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby iná osoba ako osoba povinná platiť daň (t. j. v prejednávanej veci žalobkyňa) prijala všetky opatrenia, ktoré od nej možno rozumne požadovať, aby sa uistila, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jej účasti na daňovom podvode. ( 15 ) Zdá sa, že žalobkyňa si túto povinnosť zjavne nesplnila. Naopak sa aktívne podieľala na podvode tretej osoby. Preto je možné uložiť primeranú sankciu.

48.

Tieto konštatovania však do určitej miery protirečia judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa práva podniku na odpočítanie dane v rámci podvodu v oblasti DPH. V tomto zmysle zdaniteľná osoba, ktorá vedela alebo mala vedieť, ( 16 ) že sa zúčastňuje na transakcii, ktorá je súčasťou podvodu v oblasti DPH, sa považuje na účely smernice o DPH za účastníka na takomto podvode. ( 17 ) Členským štátom to ukladá povinnosť odoprieť zdaniteľnej osobe (v prejednávanej veci žalobkyni) odpočítanie dane. ( 18 )

49.

52.

Zdá sa však, že belgická právna úprava v článku 51a ods. 4 WBTW nepoukazuje na objektívnu (bezpodmienečnú) zodpovednosť. Podľa tohto ustanovenia zodpovednosť vzniká len vtedy, keď poskytovateľ plnenia pri realizácii svojej transakcie vedel alebo mal vedieť, že príjemca plnenia nezaplatí daň s úmyslom vyhnúť sa dani. Ak je pojem „mal vedieť“ obmedzený na hrubú nedbanlivosť, neexistujú v tejto súvislosti žiadne zásadné obavy, pokiaľ ide o zásadu proporcionality.

53.

Konkrétne podľa judikatúry Súdneho dvora ( 22 ) nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby iná osoba ako osoba povinná platiť daň prijala všetky opatrenia, ktoré od nej možno rozumne požadovať, aby sa uistila, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jej účasti na daňovom podvode. Preto okolnosti, že iná osoba ako osoba povinná platiť daň konala dobromyseľne, prijala všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jej moci, a jej účasť na podvode je vylúčená, predstavujú faktory, ktoré treba zohľadniť pri určení možnosti uložiť jej povinnosť zaplatiť dlhovanú DPH spoločne a nerozdielne. ( 23 )

54.

Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania žalobkyňa v prejednávanej veci dokonca pozitívne vedela, že príjemca plnenia má v úmysle vyhnúť sa DPH zo svojich transakcií na výstupe s nadobudnutým tovarom, a aktívne sa na tom podieľala (vystavením falošných odoslaných faktúr). V tomto prípade nemožno hovoriť o objektívnej zodpovednosti v zmysle tejto judikatúry.

Sankcie tak nesmú zachádzať nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov uvedených v článku 273 smernice o DPH, ani spochybňovať neutralitu tejto dane. ( 25 ) Pritom na účely posúdenia otázky, či je sankcia v súlade so zásadou proporcionality, treba zohľadniť okrem iného povahu a závažnosť porušenia, ktoré táto sankcia má potrestať, ako aj spôsoby výpočtu sumy tejto sankcie. ( 26 )

58.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že v prejednávanej veci vnútroštátne právo stanovuje s cieľom zabezpečiť správny výber DPH a predísť daňovému podvodu pokutu, ktorej výška nie je vypočítaná v závislosti od daňovej povinnosti zdaniteľnej osoby, ale rovná sa výške DPH, ktorú žalobkyňa nedôvodne vykázala (pozri v tejto súvislosti bod 39 a nasl. vyššie). Tento právny následok vyplýva aj z článku 203 smernice o DPH a je primeraný, pokiaľ dotknutá osoba – aj keby konala v zlej viere – môže túto daňovú povinnosť opraviť opravou faktúry a odstránením rizika straty daňových príjmov.

59.

Navyše daňová povinnosť z dodávok žalobkyne zostáva zachovaná, takže daňové príjmy sú zabezpečené aj na tejto úrovni. Daň vykázanú v nesprávnych faktúrach je žalobkyňa povinná zaplatiť už podľa článku 203 smernice o DPH (za predpokladu, že toto ustanovenie bolo prebraté do belgického právneho poriadku), a to až do vykonania opravy, ktorá predpokladá odstránenie rizika straty daňových príjmov. „Zodpovednosť“ vo výške tejto dane a sankcia vo výške 200 % tejto dane vedú k takmer päťnásobnému zdaneniu jednej jedinej transakcie, takže strata daňových príjmov na úrovni nadobúdateľa – ak ju vôbec možno vyčísliť – je takmer štvornásobne nadmerne kompenzovaná. To je neprimerané, najmä ak štátnej pokladnici vznikla škoda na dani nanajvýš vo výške pridanej hodnoty z ďalšieho predaja (t. j. rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou).

63.

Nezávisle od toho treba na prvú a druhú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 203 v spojení s článkom 273 smernice o DPH a v spojení so zásadou proporcionality a zásadou neutrality DPH sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa nesprávne vykázaná DPH súvisiaca s účasťou na podvode tretej osoby v oblasti DPH vyrubí bez možnosti opravy formou zodpovednosti za platbu DPH a navyše sa doplní pokutou vo výške 200 % vykázanej sumy.

VI. Návrh

64.

Navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Rechtbank van eerste aanleg Oost‑Vlaanderen Afdeling Gent (Súd prvého stupňa pre Východné Flámsko, oddelenie Gent, Belgicko), takto:

1.

( 2 ) Karl Marx, Debatten über Preßfreiheit und Publikation der Landständischen Verhandlungen. Von einem Rheinländer (Diskusie o slobode tlače a publikovaní rokovaní krajinského snemu. Od Porýnčana), 1842. Rheinische Zeitung č. 135 z 15. mája 1842.

( 3 ) Kriticky sa vyjadril už generálny advokát Cruz Villalón vo svojich návrhoch vo veci R ( C‑285/09 , EU:C:2010:381 , bod 58 a nasl. a bod 104 a nasl.), kriticky napr. aj predseda jedného z dvoch senátov pre DPH na Bundesfinanzhof (Spolkový finančný súd, Nemecko, ďalej len „BFH“), WÄGER, C.: Der Kampf gegen die Steuerhinterziehung. In: UR , 2015, s. 81 a nasl.

( 4 ) Rozsudok zo 7. decembra 2010, R ( C‑285/09 , EU:C:2010:742 ).

( 5 ) Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1 , v znení platnom v spornom období.

( 6 ) Zákonník dane z pridanej hodnoty, zákon z 3. júla 1969, v znení novely zákona z 9. decembra 2019 (B. S. z 18. decembra 2019). V Belgisch Staatsblad bol nemecký preklad tohto zákona, ktorý zohľadňuje zmeny, uverejnený ako „neoficiálna koordinácia“, a to až do vydania oficiálneho nemeckého prekladu wet van 9 december 2019 tot wijziging van de algemene wet inzake douane en accijnzen van 18 juli 1977 en het wetboek van de belasting over de toegevoegde waarde ter omzetting van richtlijn (EU) 2017/1371 [zákon z 9. decembra 2019, ktorým sa mení všeobecný zákon z 18. júla 1977 o clách a spotrebných daniach a zákonník DPH a ktorým sa preberá smernica (EÚ) 2017/1371] ( Belgisch Staatsblad z 18. mája 2021).

( 7 ) Rozsudok z 20. marca 2018, Menci ( C‑524/15 , EU:C:2018:197 , bod 25 ), a v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson ( C‑617/10 , EU:C:2013:105 , bod 34 ).

( 14 ) Rozsudky z 8. mája 2019, EN.SA. ( C‑712/17 , EU:C:2019:374 , bod 38 ), a z 26. apríla 2017, Farkas ( C‑564/15 , EU:C:2017:302 , bod 59 ). Pozri v tomto zmysle okrem iného rozsudky zo 6. februára 2014, Fatorie ( C‑424/12 , EU:C:2014:50 , bod 50 ), a zo 7. decembra 2000, de Andrade ( C‑213/99 , EU:C:2000:678 , bod 20 ).

( 15 ) Rozsudky z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij ( C‑499/10 , EU:C:2011:871 , bod 25 ); z 21. februára 2008, Netto Supermarkt ( C‑271/06 , EU:C:2008:105 , bod 24 ); z 27. septembra 2007, Teleos a i. ( C‑409/04 , EU:C:2007:548 , bod 65 ), a z 11. mája 2006, Federation of Technological Industries a i. ( C‑384/04 , EU:C:2006:309 , bod 33 ).

( 16 ) Súdny dvor v niektorých starších rozhodnutiach ešte používal slovné spojenie „mohla vedieť“ – pozri napr. rozsudok zo 6. júla 2006, Kittel a Recolta Recycling ( C‑439/04 a C‑440/04 , EU:C:2006:446 , bod 60 ). Zdá sa však, že od tejto príliš širokej formulácie, ktorá sa zakladala výlučne na prejudiciálnej otázke, sa už správne upustilo.

( 17 ) Rozsudky z 20. júna 2018, Enteco Baltic ( C‑108/17 , EU:C:2018:473 , bod 94 ); z 22. októbra 2015, PPUH Stehcemp ( C‑277/14 , EU:C:2015:719 , bod 48 ); z 13. februára 2014, Maks Pen ( C‑18/13 , EU:C:2014:69 , bod 27 ); zo 6. septembra 2012, Mecsek‑Gabona ( C‑273/11 , EU:C:2012:547 , bod 54 ); zo 6. decembra 2012, Bonik ( C‑285/11 , EU:C:2012:774 , bod 39 ), a zo 6. júla 2006, Kittel a Recolta Recycling ( C‑439/04 a C‑440/04 , EU:C:2006:446 , bod 56 ).

( 18 ) Pozri rozsudky z 22. októbra 2015, PPUH Stehcemp ( C‑277/14 , EU:C:2015:719 , bod 47 ); z 18. decembra 2014, Schoenimport Italmoda Mariano Previti ( C‑131/13, C‑163/13 a C‑164/13 , EU:C:2014:2455 , bod 62 ); z 13. marca 2014, FIRIN ( C‑107/13 , EU:C:2014:151 , bod 40 ); z 13. februára 2014, Maks Pen ( C‑18/13 , EU:C:2014:69 , bod 26 ); zo 6. decembra 2012, Bonik ( C‑285/11 , EU:C:2012:774 , bod 37 ); z 21. júna 2012, Mahagében ( C‑80/11 a C‑142/11 , EU:C:2012:373 , bod 42 ), a zo 6. júla 2006, Kittel a Recolta Recycling ( C‑439/04 a C‑440/04 , EU:C:2006:446 , body 59 a 61 ).

( 25 ) Rozsudky z 8. mája 2019, EN.SA. ( C‑712/17 , EU:C:2019:374 , bod 39 ), a z 9. júla 2015, Salomie a Oltean ( C‑183/14 , EU:C:2015:454 , bod 62 ).

( 26 ) Rozsudky z 8. mája 2019, EN.SA. ( C‑712/17 , EU:C:2019:374 , bod 39 ), a z 26. apríla 2017, Farkas ( C‑564/15 , EU:C:2017:302 , bod 60 a tam citovaná judikatúra).

( 27 ) Rozsudky z 2. júla 2020, Terracult ( C‑835/18 , EU:C:2020:520 , bod 28 ); z 8. mája 2019, EN.SA. ( C‑712/17 , EU:C:2019:374 , bod 33 ); z 31. januára 2013, LVK ( C‑643/11 , EU:C:2013:55 , bod 37 ); z 18. júna 2009, Stadeco ( C‑566/07 , EU:C:2009:380 , bod 37 ); zo 6. novembra 2003, Karageorgou a i. ( C‑78/02 až C‑80/02 , EU:C:2003:604 , bod 50 ), a z 19. septembra 2000, Schmeink & Cofreth a Strobel ( C‑454/98 , EU:C:2000:469 , bod 58 ).

( 28 ) Pokiaľ ide o porovnateľnú situáciu, v ktorej Súdny dvor už odmietol proporcionalitu, pozri rozsudok z 8. mája 2019, EN.SA. ( C‑712/17 , EU:C:2019:374 , bod 42 a nasl.).

( ) Rozsudok zo 4. mája 2023, MV – 98 ( C‑97/21 , EU:C:2023:371 , bod 58 ).