C-343/23
ECLI:EU:C:2025:268
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62023CC0343
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62023CC0343
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
RIMVYDAS NORKUS
prednesené 10. apríla 2025 ( 1 )
Vec C‑343/23 P
Jean‑Marc Colombani
proti
Európskej službe pre vonkajšiu činnosť (ESVČ)
„Odvolanie – Verejná služba – Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) – Úradníci – Článok 24 služobného poriadku – Žiadosť o pomoc – Článok 12a ods. 3 služobného poriadku – Psychické obťažovanie – Zamietnutie žiadosti o pomoc – Pojem obťažovanie – Pasívne obťažovanie – Kolektívne obťažovanie – Nezasiahnutie s cieľom zabrániť obťažovaniu – Zavinená nečinnosť – Spolupáchateľstvo“
Úvod
1.
Pán Jean‑Marc Colombani (ďalej len „odvolateľ“) svojím odvolaním okrem iného žiada Súdny dvor, aby zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 22. marca 2023, Colombani/ESVČ ( 2 ). V tomto rozsudku Všeobecný súd zamietol žalobu odvolateľa založenú na článku 270 ZFEÚ, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) z 15. júna 2021, ktorým bola čiastočne zamietnutá jeho žiadosť o pomoc z 18. februára 2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), a to na základe článku 24 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení uplatniteľnom na toto konanie (ďalej len „služobný poriadok“).
2.
V týchto návrhoch v súlade s požiadavkou Súdneho dvora analyzujem, či pojem obťažovanie vymedzený v článku 12a ods. 3 služobného poriadku zahŕňa nielen aktívne a individuálne správanie, ale aj pasívne a kolektívne správanie, a najmä vzájomný vzťah týchto dvoch pojmov v kontexte tohto konania. Namiesto skúmania, či konkrétne činy alebo opomenutie môžu predstavovať obťažovanie, sa tieto návrhy zameriavajú predovšetkým ( 3 ) na otázku, či nezasiahnutie s cieľom zabrániť obťažovaniu zo strany iných osôb môže ako také predstavovať obťažovanie ( 4 ).
3.
Táto vec vyvoláva dôležité otázky týkajúce sa toho, do akej miery môžu byť úradníci alebo zamestnanci, ktorých individuálne konanie alebo opomenutie nepredstavuje obťažovanie ako také, z dôvodu, že nezasiahli alebo sa nepostavili proti takémuto správaniu iných, spoluvinníkmi takéhoto správania, a teda sami vinní z obťažovania. Do akej miery majú úradníci alebo zamestnanci pozitívnu povinnosť postaviť sa proti obťažovaniu kolegu iným kolegom? Môže byť úradník alebo zamestnanec zapojený do obťažovania tým, že nezasiahne, a ak áno, za akých okolností?
Právny kontext
4.
V článku 31 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) sa stanovuje, že „každý pracovník má právo na pracovné podmienky, ktoré zohľadňujú jeho zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť“.
5.
V článku 12a služobného poriadku sa uvádza:
„1. Úradníci sa musia zdržať všetkých foriem psychického alebo sexuálneho obťažovania.
2. Úradník, ktorý bol obeťou psychického alebo sexuálneho obťažovania, nemôže byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie. Zamestnanec, ktorý predložil dôkaz o psychickom alebo sexuálnom obťažovaní, nemôže byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie, ak tento zamestnanec konal čestne.
3. ‚Psychické obťažovanie‘ je každé nevhodné správanie, ktoré trvá počas určitého obdobia, opakuje sa alebo je systematické a spojené s fyzickým správaním, hovoreným alebo písaným slovom, gestami alebo inými úmyselnými činmi, a ktoré môžu poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú alebo psychickú integritu osoby.
…“
6.
V článku 24 služobného poriadku sa uvádza, že „[Európska únia] pomôže každému úradníkovi, najmä v konaní proti osobe, ktorá sa dopúšťa vyhrážania, urážania alebo ohovárania, alebo pri útoku na osobu alebo majetok, ktorému je vystavený on alebo jeho rodinný príslušník z dôvodu svojho postavenia alebo svojich povinností“. V uvedenom článku sa uvádza, že Európska únia „spoločne a nerozdielne [nahradí] úradníkovi škodu, ktorú utrpel v týchto prípadoch, ak úradník túto škodu nespôsobil úmyselne alebo hrubou nedbanlivosťou a ak sa mu nepodarilo získať náhradu škody od osoby, ktorá ju spôsobila“.
Okolnosti predchádzajúce sporu
7.
Okolnosti prejednávaného sporu sú opísané v bodoch 2 až 20 napadnutého rozsudku. Na účely týchto návrhov považujem za relevantné tieto záležitosti.
8.
Odvolateľ je úradníkom ESVČ. Dňa 18. februára 2021 podal žiadosť o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku (ďalej len „žiadosť o pomoc“). Odvolateľ okrem iného tvrdil, že bol vystavený psychickému obťažovaniu zo strany C, D, E a F ako svojich nadriadených. C je bývalý výkonný generálny tajomník ESVČ, D je jeden z bývalých zástupcov generálneho tajomníka ESVČ, E je jeden zo súčasných zástupcov generálneho tajomníka ESVČ a F je súčasný generálny riaditeľ pre rozpočet a administratívu. ( 5 )
9.
Dňa 28. apríla 2021 poslal riaditeľ personálneho oddelenia ESVČ odvolateľovi predbežnú analýzu jeho žiadosti o pomoc. Odvolateľ zaslal svoje pripomienky k tejto predbežnej analýze riaditeľovi personálneho oddelenia ESVČ 7. mája 2021. Dňa 15. júna 2021 menovací orgán prijal napadnuté rozhodnutie a zamietol žiadosť odvolateľa o pomoc vo vzťahu k D a F. V tejto súvislosti menovací orgán usúdil, že odvolateľ nepredložil prima facie dôkazy, že sa stal obeťou psychického obťažovania zo strany D a F.
10.
Menovací orgán začal na základe odvolateľovej žiadosti o pomoc administratívne vyšetrovanie týkajúce sa C a E. ( 6 )
Žaloba podaná na Všeobecnom súde, napadnutý rozsudok a odvolanie
11.
Dňa 3. marca 2022 podal odvolateľ žalobu o neplatnosť podľa článku 270 ZFEÚ, ktorá smerovala okrem iného proti napadnutému rozhodnutiu, a žalobu o náhradu škody spôsobenej postupom ESVČ. Odvolateľ uviedol sedem žalobných dôvodov, z ktorých v prvých piatich požadoval zrušenie napadnutého rozhodnutia. Vo svojom druhom žalobnom dôvode odvolateľ v podstate tvrdil, že ESVČ sa dopustila zjavnej chyby, keď v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že nepredložil prima facie dôkazy o obťažovaní zo strany D a F.
12.
V napadnutom rozsudku Všeobecný súd zamietol ním prejednávanú žalobu odvolateľa v celom rozsahu. Dňa 31. mája 2023 odvolateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie. Na podporu svojho odvolania odvolateľ uvádza niekoľko odvolacích dôvodov. V krátkosti však zhrniem pripomienky odvolateľa k pasívnemu a kolektívnemu obťažovaniu. ( 7 )
13.
Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolateľ v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď posúdil jeho žiadosť o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku tak, že obmedzil pojem obťažovanie na „individuálne samostatné a aktívne správanie“, a vylúčil z tohto pojmu pasívne a kolektívne obťažovanie.
14.
Odvolateľ zdôraznil skutočnosť, že jeho žiadosť o pomoc sa týkala aj pasívneho správania F, generálneho riaditeľa pre rozpočet a administratívu, ktorý napriek tomu, že bol vo vedúcej pozícii, v podstate toleroval nezákonnú diskriminačnú „vôľu“ alebo zámer bývalého výkonného generálneho tajomníka ESVČ C. Pasívne správanie F fakticky udržiavalo a prehlbovalo obťažovanie odvolateľa zo strany C. Vzhľadom na počet zúčastnených osôb a ich hierarchické prepojenie ( 8 ) s C sa obťažovanie, ktoré vyvolal C, „stalo dielom administratívy“.
15.
D takisto vedel o existencii systematických diskriminačných praktík voči odvolateľovi. Napriek tomu, že D zastával významnú funkciu zástupcu generálneho tajomníka ESVČ, spolu s F nezasiahli a predmetnú diskrimináciu nezastavili. K marginalizácii odvolateľa prispel aj jeho nadriadený D, ktorý ho nepoveroval úlohami a vylučoval ho z porád a šírenia toku informácií. Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že zamietnutie sťažnosti odvolateľa proti F a D bolo zákonné, bez toho, aby prešetril ich nadriadeného a hlavného pôvodcu a podnecovateľa obťažovania, C. V tomto ohľade bolo konštatovanie, že obťažovanie nemožno jednotlivo pripísať F a D, nedostatočné. Odvolateľ tvrdí, že z rozsudku KF/EIB jednoznačne vyplýva ( 9 ), že obťažovanie môže mať aj kolektívny charakter a môže sa ho dopustiť viacero osôb, ktoré konajú koordinovane alebo prinajmenšom rovnako. Vzhľadom na uvedený rozsudok sa malo vykonať posúdenie celkového správania štyroch dotknutých osôb s cieľom zistiť existenciu obťažovania.
16.
Skutočnosť, že správania sa dopúšťala jedna osoba, neznamená, že ho nemožno pripísať inej osobe, najmä ak má správanie spolupáchateľov. ( 10 ) Všeobecný súd vykonal individuálnu analýzu obťažovania. Neanalyzoval celkový a kolektívny kontext, v ktorom sa konanie F a D odohralo, aby určil, či ako nadriadení odvolateľa konali primerane, a nie zneužívajúco. ( 11 )
17.
V druhom odvolacom dôvode odvolateľ okrem iného tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne nezohľadnil, že pojem „spolupáchateľstvo/spoluúčasť“ si nevyžadujú aktívne správanie. Vylúčenie alebo marginalizácia, a teda obťažovanie, môže byť dôsledkom nečinnosti alebo pasivity. Odvolateľ sa domnieva, že D a F sa podieľali na správaní C svojou zavinenou pasivitou.
18.
ESVČ sa domnieva, že odvolanie je zjavne neprípustné a nedôvodné.
Posúdenie
19.
V prejednávanej veci žalobca vo svojej žiadosti o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku ( 12 ) uviedol, že bol psychicky obťažovaný štyrmi osobami. Bolo teda jeho povinnosťou predložiť prima facie dôkazy o takomto obťažovaní vzhľadom na jeho vymedzenie uvedené v článku 12a ods. 3 služobného poriadku. Takéto dôkazy sú nevyhnutnou podmienkou na začatie administratívneho vyšetrovania podľa článku 24 služobného poriadku. ( 13 )
20.
Vymedzenie pojmu psychické obťažovanie uvedené v článku 12a ods. 3 služobného poriadku je veľmi široké a všeobecné. ( 14 ) Nezameriava sa na žiadnu konkrétnu formu správania alebo činu, ale odkazuje ( 15 ) okrem iného na „každé nevhodné správanie“, ktoré má za následok poškodenie „[osobnosti, dôstojnosti alebo fyzickej alebo psychickej integrity] osoby“. ( 16 ) Skutočnosť, že úradník má zložité alebo dokonca konfliktné vzťahy so svojimi kolegami alebo nadriadenými, sama osebe nepredstavuje dôkaz o psychickom obťažovaní. Okrem toho negatívne poznámky na adresu úradníka alebo zamestnanca nemusia nevyhnutne narúšať jeho osobnosť, dôstojnosť alebo integritu, ak sú formulované primerane a nie sú založené na obvineniach, ktoré sú nespravodlivé a nemajú žiadnu súvislosť s objektívnymi skutočnosťami. ( 17 )
21.
Je potrebné zdôrazniť závažnosť psychického obťažovania a obvinení z neho z pohľadu údajnej obete aj páchateľa. ( 18 ) Pokiaľ ide o údajného páchateľa, konštatovanie psychického obťažovania môže vyústiť do disciplinárneho konania a uloženia trestu. ( 19 ) V rámci postupu určeného na zistenie toho, či došlo k obťažovaniu, sa musí preto rešpektovať právo na obhajobu údajného páchateľa. Osoba, voči ktorej bolo vznesené obvinenie z psychického obťažovania, ( 20 ) musí pred prijatím rozhodnutia, ktoré ju nepriaznivo ovplyvňuje, dostať všetky dokumenty v spise v jej neprospech aj v jej prospech týkajúce sa tohto obťažovania a musí mať možnosť vyjadriť sa k nim. ( 21 ) Nesprávna klasifikácia správania ako psychického obťažovania ( 22 ) môže prinajmenšom analogicky porušovať zásadu nulla poena sine lege ( 23 ).
22.
Psychické obťažovanie má objektívny ( 24 ) prvok v tom zmysle, že správanie musí byť také, aby nestranný, rozumný a bežne citlivý pozorovateľ v rovnakých podmienkach predmetné správanie alebo konanie považoval za neprimerané a hodné kritiky. Podľa vymedzenia môže byť výsledkom súboru rôznych činov, ktoré by samy osebe nemuseli predstavovať psychické obťažovanie, ale ktoré by sa mohli považovať za psychické obťažovanie, ak sa na ne prihliada ako na celok a v súvislostiach, a to aj z dôvodu ich postupnej kumulácie. ( 25 ) Preto je relevantná opakovaná povaha nevhodného správania. ( 26 )
23.
Nie je nevyhnutné preukázať, že predmetné správanie, hovorené alebo písané slovo, gestá alebo iné činy boli vykonané s úmyslom poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú či psychickú integritu osoby. Môže ísť o psychické obťažovanie bez toho, aby bolo preukázané, že obťažovateľ svojím konaním zamýšľal obeť zdiskreditovať alebo úmyselne zhoršiť jej pracovné podmienky. Postačuje iba, aby toto správanie, ak bolo úmyselné, objektívne také následky vyvolalo. ( 27 )
24.
Široký rozsah vymedzenia pojmu uvedeného v článku 12a ods. 3 služobného poriadku je zrejmý aj z príkladov takéhoto správania uvedených v bode 2.1 prílohy k rozhodnutiu Komisie z 26. apríla 2006 o politike Európskej komisie v oblasti ochrany dôstojnosti osoby a predchádzania psychickému obťažovaniu a sexuálnemu obťažovaniu. ( 28 )
25.
Teraz postupne preskúmam pojmy kolektívne obťažovanie, pasívne obťažovanie a ich vzájomné pôsobenie, a to abstraktne aj v kontexte tohto odvolania.
Kolektívne psychické obťažovanie
26.
Psychické obťažovanie môže mať nielen individuálny, ale aj kolektívny charakter. ( 29 ) Obťažovania sa teda môže dopustiť niekoľko osôb patriacich k tej istej inštitúcii, ktoré konajú koordinovane alebo prinajmenšom rovnako. V rozsudku KF/EIB Všeobecný súd skúmal nielen individuálne správanie údajných obťažovateľov – A a B – ale za relevantné považoval aj celkové posúdenie rôznych činov A a B ( 30 ). V rozsudku XH/Komisia ( 31 ) Všeobecný súd v kontexte údajného kolektívneho obťažovania skúmal, či medzi údajnými obťažovateľmi existovali „väzby“. V tejto súvislosti Všeobecný súd rozhodol, že nebolo preukázané, že údajní obťažovatelia konali v rámci jedného a toho istého kolektívneho obťažovania. ( 32 )
27.
Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že o kolektívne obťažovanie ide vtedy, keď dotknuté osoby konajú zosúladeným alebo koordinovaným spôsobom alebo keď z objektívneho hľadiska konajú jednotne, súčasne, s prestávkami alebo postupne, v súlade so spoločným – hoci možno nevysloveným alebo latentným – rámcom. V rámci žiadosti o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku v súvislosti s údajným kolektívnym obťažovaním musí menovací orgán zistiť, či existuje prima facie dôkaz o takomto spoločnom rámci, a ak áno, preskúmať celkovo všetky činy alebo všetko správanie v tomto rámci s cieľom zistiť, či (súhrnne) predstavujú obťažovanie. Ak takýto spoločný rámec neexistuje, nemožno činy alebo správanie jednotlivých zamestnancov spájať.
28.
Hoci činy alebo opomenutia jedného úradníka alebo zamestnanca nemusia na konštatovanie obťažovania stačiť, toto správanie spolu s činmi alebo opomenutiami iných úradníkov alebo zamestnancov konajúcich v spoločnom rámci môže predstavovať obťažovanie zo strany všetkých týchto úradníkov alebo zamestnancov, čo vedie k ich individuálnej zodpovednosti. Skutočnosť, že dotknuté osoby sú v hierarchickom vzťahu, neospravedlňuje ich nevhodné správanie a konštatovanie kolektívneho obťažovania.
29.
Hoci obťažovanie môže byť kolektívne, zodpovednosť za takéto správanie je individuálna alebo osobná a nesú ju jednotliví úradníci alebo zamestnanci podľa článku 12a ods. 1 služobného poriadku. V takýchto prípadoch individuálna zodpovednosť v zásade závisí od toho, či úradník alebo zamestnanec relevantným alebo nezanedbateľným spôsobom ku kolektívnemu obťažovaniu prispieva.
„Pasívne“ psychické obťažovanie
30.
Pojem „každé nevhodné správanie“ uvedený v článku 12a ods. 3 služobného poriadku je dostatočne široký na to, aby zahŕňal správanie, ktoré má rafinovanú povahu a ktoré má napríklad podobu pasívne agresívneho správania ( 33 ), gaslightingu ( 34 ), skrytého nepriateľstva a tzv. ghostingu, marginalizácie alebo vylúčenia ( 35 ) úradníka alebo zamestnanca z informácií, pracovného toku, spoločenských interakcií na pracovisku a dokonca aj zo samotnej práce. Tieto formy „pasívneho“ psychického obťažovania, ktoré sa vyznačujú konaniami aj opomenutiami, nie sú pre svoju „tichšiu“ povahu menej škodlivé alebo zákerné. Skrytá alebo utajená povaha takéhoto správania totiž môže spôsobiť, že obeť o nej nemá zjavné alebo konkrétne dôkazy, a teda nemá k dispozícii ani zodpovedajúce prostriedky nápravy, čo vedie k ďalšej izolácii a stresu na pracovisku. ( 36 )
31.
„Pasívne“ psychické obťažovanie však musí predstavovať „nevhodné správanie“ a ako také má aktívnu alebo kvázi aktívnu zložku, ktorá si vyžaduje „pozitívny“ zásah páchateľa. Domnievam sa napríklad, že odmietanie komunikácie s niekým alebo jeho ignorovanie či izolovanie má síce pasívny charakter, má ale aj „aktívnu“ alebo „kvázi aktívnu“ zložku.
32.
Odvolateľ napríklad tvrdí, že D prispel k jeho profesijnej marginalizácii tým, že ho nepoveroval úlohami a vylučoval ho z porád a šírenia toku informácií ( 37 ). Domnievam sa, že profesijná marginalizácia úradníka alebo zamestnanca môže, ak sa preukáže a ak je dostatočne závažná a dlhodobá, predstavovať psychické obťažovanie v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku. Všeobecný súd však v bodoch 46 až 53 napadnutého rozsudku podrobne preskúmal, či odvolateľ predložil prima facie dôkazy o takomto správaní, a rozhodol, že menovací orgán mal právo domnievať sa, že takéto dôkazy predložené neboli. Domnievam sa preto, že odvolateľ sa domáha nového posúdenia skutkového stavu Súdnym dvorom, ale bez toho, aby preukázal akékoľvek skreslenie skutkového stavu Všeobecným súdom. Táto námietka nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci odvolania a je zjavne neprípustná. ( 38 )
33.
Teraz sa budem venovať právnej otázke vznesenej odvolateľom, ktorá je hlavnou témou týchto návrhov.
Vzájomné pôsobenie pasívneho a kolektívneho obťažovania
34.
Tvrdenia odvolateľa vychádzajú z premisy, že D a F vedeli o nevhodnom správaní zo strany C a E, ktoré bolo obťažovaním, a nezasiahli. ( 39 ) Ak neexistuje koordinované správanie medzi údajnými obťažovateľmi, ( 40 ) samotná vedomosť o nevhodnom správaní iných osôb a nezasiahnutie s cieľom zabrániť mu podľa môjho názoru v zásade nepredstavujú psychické obťažovanie.
35.
Existuje množstvo potenciálnych (legitímnych) dôvodov, prečo sa úradníci a zamestnanci môžu nepostaviť proti činom alebo opomenutiam iných. Môžu nezasiahnuť z obavy, že nemajú úplné vedomosti alebo informácie o danej veci. Môžu sa obávať, že si situáciu zle vyložili a že preto nemusia konať úplne nestranne. Okrem toho môžu byť opatrní pri zasahovaní z obavy, aby situáciu nezhoršili alebo aby na danú záležitosť neupútali nezaslúženú pozornosť. Aj keď nezasiahnutie úradníkov alebo zamestnancov, ktorí sú svedkami obťažovania, môže byť v niektorých prípadoch morálne alebo dokonca právne ( 41 ) odsúdeniahodné, táto „pasivita“ sa v zásade nemôže zmeniť na niečo, čím nie je, a to na psychické obťažovanie.
36.
Nezasiahnutie s cieľom zabrániť obťažovaniu tak v zásade nemožno stotožňovať s takýmto nevhodným správaním, pretože takéto nezasiahnutie nemá potrebnú „aktívnu“ alebo „kvázi aktívnu“ zložku. Nezasiahnutie je od obťažovania v zásade bytostne odlišné a podľa toho by sa malo vnímať a posudzovať.
37.
Prejednávaná vec sa však netýka len náhodných okoloidúcich alebo svedkov obťažovania, ale osôb v hierarchicky nadradenom postavení voči údajnej obeti obťažovania alebo v postavení s určitým hierarchickým významom v rámci štruktúry ESVČ. Zostáva teda určiť, či vedomosť nadriadeného údajnej obete (v tomto prípade D) alebo osoby s riadiacimi povinnosťami vo vzťahu k úradníkom alebo zamestnancom (v tomto prípade F) o obťažovaní zo strany iných osôb spojená s nezasiahnutím s cieľom zabrániť takémuto správaniu je rovnako závažná ako obťažovanie.
38.
Nevidím žiadny presvedčivý dôvod, prečo by sa moje predchádzajúce posúdenie malo zmeniť a prečo by malo byť nezasiahnutie, okrem iných, nadriadeného ( 42 ) osoby za takýchto okolností považované za obťažovanie, zatiaľ čo nezasiahnutie iných úradníkov alebo zamestnancov nie ( 43 ). Všetci úradníci a zamestnanci bez ohľadu na ich platovú triedu a pozíciu sú viazaní článkom 12a ods. 3 služobného poriadku. Vymedzenie psychického obťažovania a jeho zákaz sa na nich vzťahujú rovnako ( 44 ).
39.
Domnievam sa však, že k tomuto posúdeniu by sa mala pridať výhrada.
40.
Nemožno vylúčiť, že za veľmi špecifických okolností, ktoré sa doteraz v judikatúre súdov Únie neriešili, môže samotné nezasiahnutie, najmä zo strany nadriadeného, predstavovať psychické obťažovanie, ak je výsledkom zlého úmyslu s cieľom poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú či psychickú integritu osoby ( 45 ). Okrem toho nezasiahnutie musí prispievať k obťažovaniu alebo ho podporovať, napríklad tým, že „aktívnemu“ obťažovateľovi dáva pocit beztrestnosti alebo „voľnej ruky“, keďže jeho správanie nie je danou osobou „odsúdené“. V tomto ohľade môžu byť platová trieda alebo pozícia „pasívneho“ obťažovateľa v rámci európskej verejnej služby relevantné pre posúdenie, či skutočne nebránil obťažovaniu, a rozsahu, v akom k obťažovaniu prispel alebo ho podporil.
41.
Hoci odvolateľ tvrdí, že D a F sa pripojili k spôsobu ponižovania odvolateľa, ktorého sa dopúšťal C, a vedeli o ňom, domnievam sa, že vzhľadom na posúdenie tvrdení týkajúcich sa D a F Všeobecným súdom ( 46 ) nemožno konštatovať takéto správanie alebo zlý úmysel na ich strane ( 47 ).
42.
Je dôležité zdôrazniť, že nezasiahnutie s cieľom zabrániť psychickému obťažovaniu, najmä zo strany osôb vo vedúcich pozíciách, môže napriek tomu predstavovať zavinenie a byť v rozpore s inými zásadami alebo ustanoveniami služobného poriadku.
43.
Orgán, ako je ESVČ, je povinný dbať na blaho úradníkov, ako je odvolateľ. Odráža to rovnováhu vzájomných práv a povinností, ktoré služobný poriadok vytvoril vo vzťahoch medzi orgánom verejnej moci a jeho zamestnancami. Rovnako ako právo na riadnu správu vecí verejných si táto rovnováha vyžaduje najmä to, aby príslušný orgán pri rozhodovaní o postavení zamestnanca prihliadal na všetky skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie, a aby pritom zohľadnil nielen záujem služby, ale aj predovšetkým záujem dotknutého zamestnanca. ( 48 ) Nesplnenie tejto povinnosti môže za určitých okolností viesť k mimozmluvnej zodpovednosti Európskej únie. ( 49 ) Nepriateľské alebo nepriaznivé pracovné prostredie, ktoré samo osebe nepredstavuje obťažovanie, ale má za následok chorobu z povolania, môže teda viesť k mimozmluvnej zodpovednosti Európskej únie.
44.
Psychické obťažovanie môže v určitých prípadoch „tvoriť vážne porušenie služobných povinností úradníkov Únie“ podľa článku 22a ods. 1 služobného poriadku. ( 50 ) Z toho vyplýva, že úradníci a zamestnanci, a najmä tí, ktorí zastávajú zodpovedné funkcie, musia oznámiť závažné psychické obťažovanie, ak „poškodzuje záujmy Únie“, okrem iného svojim nadriadeným alebo Európskemu úradu pre boj proti podvodom (OLAF). ( 51 ) Neoznámenie závažného obťažovania inou osobou tak môže predstavovať porušenie článku 22a ods. 1 služobného poriadku. ( 52 )
45.
Okrem toho sa v článku 7 ods. 1 služobného poriadku stanovuje, že menovací orgán pridelí každého úradníka „na pracovné miesto v jeho funkčnej skupine, ktoré zodpovedá jeho platovej triede“. Ak je administratíva informovaná, a to aj prostredníctvom žiadosti, ktorú dotknutá osoba označí ako „žiadosť o pomoc“ v zmysle článku 24 služobného poriadku, že úradník alebo iný zamestnanec je zbavený povinností zodpovedajúcich jeho platovej triede a funkcii, a nie sú mu pridelené žiadne úlohy, administratíva musí zasiahnuť a prijať potrebné a vhodné opatrenia na nápravu tejto situácie, ktorá je v rozpore s požiadavkami služobného poriadku. V tejto súvislosti je irelevantné, či takáto situácia je alebo nie je dôsledkom psychického obťažovania. Ak sa nezasiahne, môže ísť o nesprávny služobný postup ( 53 ).
Uplatnenie vzájomného vzťahu medzi pojmami pasívne a kolektívne obťažovanie v kontexte tohto odvolania
46.
Všeobecný súd v žiadnom bode napadnutého rozsudku nevylúčil pojmy pasívne a kolektívne obťažovanie z vymedzenia pojmu psychické obťažovanie uvedené v článku 12a ods. 3 služobného poriadku. Vzhľadom na moje posúdenie pojmov pasívne a kolektívne obťažovanie a ich vzájomného vzťahu preskúmam body 47, 53, 59 a 60 napadnutého rozsudku, ktoré odvolateľ v súvislosti s takýmto obťažovaním osobitne zdôraznil.
47.
V rozpore s tým, čo tvrdí odvolateľ, Všeobecný súd v bode 47 napadnutého rozsudku nepochybil, keď na vyvodenie existencie obťažovania zo strany D vyžadoval jeho aktívnu účasť na údajnom profesijnom marginalizovaní odvolateľa. Všeobecný súd najmä správne usúdil, že (len) vedomosť D o údajnom obťažovaní odvolateľa zo strany C a E nepredstavuje obťažovanie ( 54 ). Všeobecný súd v bode 53 napadnutého rozsudku nepochybil, keď konštatoval, že psychické obťažovanie, ktorého sa mali dopustiť C a E, nemožno pripísať D z dôvodu, že nezasiahol napriek tomu, že o tomto údajnom správaní vedel. Okrem toho Všeobecný súd nepochybil ani v bodoch 59 a 60 napadnutého rozsudku, keď usúdil, že pasivita F napriek tomu, že vedel o údajnom pochybení C a E, nepredstavuje obťažovanie, keďže F sa na tomto správaní fakticky nepodieľal. Odkazy Všeobecného súdu v bodoch 53 a 60 napadnutého rozsudku na individuálne a osobné správanie nemožno vytrhnúť z kontextu. Všeobecný súd v týchto bodoch nevylúčil možnosť pasívneho a/alebo kolektívneho obťažovania ako takého, ale skôr odmietol existenciu takéhoto obťažovania pri absencii akéhokoľvek individuálneho a osobného zapojenia D a F do tohto správania.
Návrh
–
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol prvý odvolací dôvod, prvú a siedmu námietku prvej časti druhého odvolacieho dôvodu a druhú námietku druhej časti druhého odvolacieho dôvodu ako nedôvodné.
( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.
( 2 ) T‑113/22 , EU:T:2023:154 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
( 3 ) Pozri však bod 32 nižšie, v ktorom skúmam údajnú aktívnu účasť na obťažovaní.
( 4 ) Tieto záležitosti boli okrem iného uvedené v prvom odvolacom dôvode, prvej a siedmej námietke prvej časti druhého odvolacieho dôvodu a druhej námietke druhej časti druhého odvolacieho dôvodu. Pozri body 20 až 29, 33 až 40 a 51 a 52 odvolania. Vzhľadom na to, že tvrdenia uvedené v týchto častiach odvolania sa značne prekrývajú, považujem za potrebné preskúmať ich spoločne. V tejto súvislosti sú na účely týchto návrhov relevantné najmä body 47, 53, 59 a 60 napadnutého rozsudku.
( 5 ) Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že E a F môžu byť v súčasnosti na iných pracovných pozíciách.
( 6 ) V čase podania žaloby Všeobecný súd o výsledku tohto vyšetrovania nevedel. Všeobecný súd najmä nevedel, či sa v rámci administratívneho vyšetrovania dospelo k záveru, že C a E porušili článok 12a ods. 3 služobného poriadku. Pozri napadnutý rozsudok, bod 53. Odvolateľ v bode 11 svojho odvolania uviedol, že E a C boli 25. októbra 2022, resp. 17. novembra 2022 informovaní o tom, že administratívne vyšetrovanie bolo v ich prípade ukončené bez ďalších opatrení. Pozri aj body 16 a 28 prílohu A5 odvolania. To ESVČ v tomto odvolaní nespochybňuje.
( 7 ) Odvolateľ spochybňuje najmä použitie pojmov „aktívne sa zúčastnil“; „individuálne a osobné správanie údajného obťažovateľa“ a „aktívne správanie“ v bodoch 47, 53, 59 a 60 napadnutého rozsudku.
( 8 ) Tieto osoby boli voči C v podriadenom postavení.
( 9 ) Rozsudok z 30. marca 2022 ( T‑299/20 , EU:T:2022:171 ) (ďalej len „rozsudok KF/EIB“), body 126 a 127.
( 10 ) Rozsudok zo 6. apríla 2022, KU/ESVČ ( T‑425/20 , EU:T:2022:224 , bod 74 ).
( 11 ) Pozri bod 28 odvolania.
( 12 ) Povinnosť poskytnúť pomoc stanovená v článku 24 služobného poriadku sa týka obrany úradníkov inštitúciami pred konaním tretích osôb. Rozsudok z 25. marca 1982, Munk/Komisia ( 98/81 , EU:C:1982:111 , bod 21 ). Hoci článok 24 ods. 1 je určený predovšetkým na ochranu úradníkov pred útokmi a zlým zaobchádzaním zo strany tretích osôb, ukladá sa v ňom administratíve povinnosť poskytnúť pomoc aj v prípade, že páchateľom činov uvedených v tomto ustanovení je iný úradník. Rozsudok zo 14. júna 1979, V/Komisia ( 18/78 , EU:C:1979:154 , bod 15 ). Pozri aj rozsudok Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Komisia/Q ( T‑80/09 P , EU:T:2011:347 , bod 66 a citovaná judikatúra).
( 13 ) Rozsudok zo 7. decembra 2023, HV a HW/ECDC ( C‑615/22 P , EU:C:2023:961 , bod 46 a citovaná judikatúra). Výnimočné okolnosti však môžu viesť k povinnosti dotknutej administratívy poskytnúť konkrétnu pomoc nie v reakcii na predchádzajúcu žiadosť dotknutej osoby, ale z vlastnej iniciatívy. Rozsudok z 12. júna 1986, Sommerlatte/Komisia ( 229/84 , EU:C:1986:241 , bod 20 ). Pozri aj rozsudok Všeobecného súdu z 13. júla 2022, AI a i./ECDC ( T‑864/19 , EU:T:2022:452 , bod 147 ).
( 14 ) Psychické obťažovanie, pokiaľ má vplyv na zdravie a dôstojnosť obete, predstavuje porušenie práv pracovníkov na účely článku 31 ods. 1 Charty. Pozri v tejto súvislosti rozsudok Všeobecného súdu z 13. júla 2018, SO/EIB ( T‑377/17 , EU:T:2018:478 , bod 158 ). Pozri v tejto súvislosti aj rozsudok Súdu pre verejnú službu z 11. júla 2013, Tzirani/Komisia ( F‑46/11 , EU:F:2013:115 , bod 142 ).
( 15 ) Článok 12a ods. 1 služobného poriadku tento výklad potvrdzuje, pretože úradníci sa musia zdržať akejkoľvek formy psychického obťažovania.
( 16 ) Podľa môjho názoru sa obťažovanie môže týkať viac než jednej osoby. V tejto súvislosti pozri rozsudok Súdu pre verejnú službu z 11. júla 2013, Tzirani/Komisia ( F‑46/11 , EU:F:2013:115 , bod 89 ).
( 17 ) Túto otázku správne zdôraznil Všeobecný súd vo svojom rozsudku zo 6. apríla 2022, KU/ESVČ ( T‑425/20 , EU:T:2022:224 , bod 122 a citovaná judikatúra).
( 18 ) Pozri analogicky rozsudok Všeobecného súdu z 13. júla 2018, SQ/EIB ( T‑377/17 , EU:T:2018:478 , bod 156 ).
( 19 ) Pozri prílohu IX k služobnému poriadku. Ako rozhodol Všeobecný súd, ak sa menovací orgán v reakcii na žiadosť o pomoc v prípade údajného obťažovania domnieva, že má k dispozícii dostatočné dôkazy na začatie administratívneho vyšetrovania, musí sa umožniť, aby toto vyšetrovanie prebehlo tak, aby administratíva, na základe zistení vyšetrovacej správy, mohla v tejto súvislosti zaujať konečné stanovisko a mohla buď rozhodnúť, že v súvislosti so žiadosťou o pomoc sa neprijmú žiadne opatrenia, alebo ak sa preukážu tvrdené skutočnosti, na ktoré sa vzťahuje článok 12a služobného poriadku, okrem iného rozhodnúť, že sa začne disciplinárne konanie, aby sa prípadne mohli údajnému obťažovateľovi uložiť disciplinárne sankcie. Pozri rozsudok KF/EIB, bod 40 a citovanú judikatúru. Vzhľadom na skutočnosť, že vyšetrovanie môže vyústiť do disciplinárneho konania, osoba obvinená z obťažovania má väčšie procesné práva ako sťažovateľ. Pozri tejto súvislosti rozsudok z 23. septembra 2015, Cerafogli/ECB ( T‑114/13 P , EU:T:2015:678 , bod 40 ).
( 20 ) Požiadavka predložiť prima facie dôkazy znamená, že od inštitúcie nemožno požadovať, aby vykonala administratívne vyšetrovanie len na základe tvrdení, ktoré nie sú podložené dôkazmi. Pri posudzovaní toho, či údajné skutočnosti skutočne nastali, ako aj ich rozsahu, musí inštitúcia dbať aj na ochranu práv osôb, ktorých sa žiadosť o pomoc týka a ktoré môžu podliehať vyšetrovaniu. Pozri v tejto súvislosti rozsudok Všeobecného súdu z 19. decembra 2019, ZQ/Komisia ( T‑647/18 , EU:T:2019:884 , bod 58 ).
( 21 ) Pozri článok 41 ods. 2 Charty. Pozri aj rozsudok z 25. júna 2020, HF/Parlament ( C‑570/18 P , EU:C:2020:490 , body 57 až 69 ), a rozsudky Všeobecného súdu z 12. marca 2025, Semedo/Parlament ( T‑349/23 , EU:T:2025:252 , bod 30 ), a z 3. februára 2021, Moi/Parlament ( T‑17/19 , EU:T:2021:51 , body 99 až 103 a citovaná judikatúra). V týchto rozsudkoch sa uplatňujú zásady stanovené v uvedenom ustanovení Charty v osobitnom kontexte obvinení z obťažovania.
( 22 ) Ktoré môže vyústiť do disciplinárneho konania a uloženia disciplinárnych opatrení podľa článku 9 prílohy IX k služobnému poriadku.
( 23 ) Pozri analogicky aj článok 49 ods. 1 Charty.
( 24 ) V judikatúre Všeobecného súdu sa kladie osobitný dôraz na objektívnu a „dostatočnú“ povahu správania. Pozri v tejto súvislosti rozsudok Všeobecného súdu z 13. júla 2022, TL/Komisia ( T‑677/21 , EU:T:2022:456 , bod 57 ).
( 25 ) Vyplýva to zo širokého vymedzenia pojmu psychické obťažovanie v článku 12a ods. 3 služobného poriadku. Pozri aj rozsudok Všeobecného súdu z 13. júla 2018, Curto/Parlament ( T‑275/17 , EU:T:2018:479 , bod 78 a citovaná judikatúra).
( 26 ) Pozri samotné znenie článku 12a ods. 3 služobného poriadku. Pozri v tejto súvislosti rozsudok Všeobecného súdu z 23. marca 2022, NV/eu‑LISA ( T‑661/20 , EU:T:2022:154 , bod 113 ). V dôsledku toho by sa pri skúmaní toho, či údajné činy predstavujú psychické obťažovanie, mali tieto skutočnosti skúmať jednotlivo aj spoločne ako súčasť celkového pracovného prostredia vytvoreného správaním jedného zamestnanca voči druhému. Pozri v tejto súvislosti rozsudok Všeobecného súdu zo 6. apríla 2022, KU/ESVČ ( T‑425/20 , EU:T:2022:224 , bod 64 ). Podľa môjho názoru je opakovaný charakter nevhodného správania relevantný aj v kontexte kolektívneho obťažovania.
( 27 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok Všeobecného súdu z 13. júla 2022, TL/Komisia ( T‑677/21 , EU:T:2022:456 , bod 56 a citovaná judikatúra). Súdny dvor konštatoval, že pojem „psychické obťažovanie“ sa musí chápať okrem iného ako proces, ktorý sa vyskytuje v priebehu času a jeho predpokladom je existencia opakovaného alebo nepretržitého správania, ktoré je „úmyselné“, a nie „náhodné“. Pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. novembra 2020, Pethke/EUIPO ( C‑382/19 P , EU:C:2020:917 , bod 96 ), a z 2. júna 2022, EM/Parlament ( C‑299/21 P , EU:C:2022:429 , bod 102 ). Toto vymedzenie pojmu nezahŕňa konanie, ktoré je náhodné, a Súd pre verejnú službu nepovažuje na konštatovanie psychického obťažovania podľa článku 12a ods. 3 služobného poriadku za nevyhnutný zlý úmysel údajného obťažovateľa. Rozsudky z 9. decembra 2008, Q/Komisia ( F‑52/05 , EU:F:2008:161 , body 133 až 139 ), a z 11. júla 2013, Tzirani/Komisia ( F‑46/11 , EU:F:2013:115 , bod 52 ).
( 28 ) Rozhodnutie C(2006) 1624/3 (ďalej len „rozhodnutie Komisie z roku 2006“). Toto rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím Komisie C(2023) 8630 final z 12. decembra 2023 o predchádzaní psychickému a sexuálnemu obťažovaniu a boji proti nemu (ďalej len „rozhodnutie Komisie z roku 2023“). V bode 2.1 prílohy k rozhodnutiu Komisie z roku 2006 sa uvádza, že „psychické obťažovanie sa môže prejavovať rôznymi formami, najmä ako: urážlivé alebo ponižujúce poznámky, najmä na verejnosti, šikanovanie, antagonizmus, nátlak, urážlivé správanie, dokonca odmietanie komunikácie; urážky týkajúce sa niečej osobnej alebo odbornej spôsobilosti; urážlivé alebo výhražné poznámky, ústne aj písomné; znevažovanie prínosu a úspechov zamestnanca; izolácia, vyčleňovanie, vylučovanie, odmietanie, ignorovanie, znevažovanie alebo ponižovanie zo strany kolegov; zhoršovanie spoločenských vzťahov; stanovovanie nereálnych pracovných cieľov; v rozpore s pracovnou náplňou neprideľovanie žiadnej práce zamestnancovi alebo systematické prideľovanie práce, ktorá nezodpovedá jeho profilu…“. Pozri analogicky aj článok 2 ods. 3 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní ( Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16 ; Mim. vyd. 05/004, s. 79), v ktorom sa uvádza, že „obťažovanie sa má považovať za formu diskriminácie v zmysle odseku 1, keď k nežiaducemu správaniu súvisiacemu s niektorým z dôvodov podľa článku 1 dochádza s úmyslom alebo účinkom porušenia dôstojnosti osoby a vytvorenia zastrašujúceho, nepriateľského, ponižujúceho, pokorujúceho alebo urážajúceho prostredia. V tomto kontexte možno pojem obťažovania definovať v súlade s vnútroštátnymi predpismi a praxou členských štátov“. Medzinárodná organizácia práce na strane 3 dokumentu uverejnenom 24. júla 2020 s názvom „Safe and healthy working environments free from violence and harassment – The report at a glance“ (Bezpečné a zdravé pracovné prostredie bez násilia a obťažovania – Stručný prehľad správy) uviedla, že „násilie a obťažovanie vo svete práce môže byť… psychické (napr. slovné urážky, mobbing, šikanovanie a kyberšikanovanie; psychické obťažovanie v práci môže zahŕňať najmä ovplyvňovanie povesti osoby, izoláciu osoby, zadržiavanie informácií, ohováranie a zosmiešňovanie, znevažovanie práv a názorov, stanovovanie nesplniteľných cieľov a termínov, nevyužívanie talentu atď.)…“ https://www.ilo.org/publications/report‑summary‑safe‑and‑healthy‑working‑environments‑free‑violence‑and.
( 29 ) Pozri rozsudok KF/EIB, body 126 a 127 a citovanú judikatúru. Kolektívne obťažovanie sa niekedy, ale nie výlučne, označuje ako „mobbing“. Pozri LEYMANN, H.: Mobbing and psychological terror at workplaces. In: Violence and Victims , Vol. 5, No. 2, Springer Publishing Company, 1990, s. 120.
( 30 ) Pozri aj rozsudok z 13. júla 2022, TL/Komisia ( T‑677/21 , EU:T:2022:456 , bod 51 ), v ktorom Všeobecný súd posudzoval správanie priamych nadriadených žalobkyne.
( 31 ) Rozsudok z 22. novembra 2023 ( T‑613/21 , EU:T:2023:739 , bod 126 a 127 ). V tejto veci je v súčasnosti podané odvolanie na Súdny dvor. Pozri Ú. v. EÚ C, C/2024/3148 z 21. mája 2024.
( 32 ) Pozri analogicky článok 7 písm. b) a odôvodnenie 24 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1385 zo 14. mája 2024 o boji proti násiliu páchanému na ženách a domácemu násiliu (Ú. v. EÚ L, 2024/1385), okrem iného pokiaľ ide o kolektívnu povahu kybernetického obťažovania.
( 33 ) Ktoré nie je priamo konfrontačné.
( 34 ) Manipulatívne správanie, ktoré oslabuje sebavedomie osoby a jej vieru vo vlastné pozorovania.
( 35 ) V extrémnych prípadoch vylúčenie predstavuje ostrakizáciu.
( 36 ) Preukázanie skutočností inštitúciou na záver vyšetrovania je nevyhnutné pre osobu, ktorá sa považuje za obeť obťažovania. Situácia obťažovania, ak sa konštatuje, poškodzuje osobnosť, dôstojnosť a fyzickú alebo psychickú integritu obete a uznanie existencie psychického obťažovania po administratívnom vyšetrovaní môže mať samo osebe priaznivý účinok v rámci terapeutického procesu uzdravovania obete. Pozri rozsudok zo 4. júna 2020, EEAS/De Loecker ( C‑187/19 P , EU:C:2020:444 , bod 74 ).
( 37 ) Pozri bod 15 vyššie.
( 38 ) Uznesenie z 20. mája 2022, German Avocats/Komisia ( C‑233/21 P , neuverejnené, EU:C:2022:409 , bod 16 ).
( 39 ) Je však nutné zdôrazniť, že v niektorých prípadoch, ak sa jednotlivec nedomáha neformálnej nápravy alebo nepožiada o pomoc, jeho kolegovia a/alebo nadriadení nemusia o príslušných okolnostiach vedieť alebo môžu mať prinajlepšom len nepriame vedomosti založené na informáciách „z počutia“. Takéto informácie však môžu byť rozdrobené alebo neúplné a nespoľahlivé.
( 40 ) Pozri bod 27 vyššie.
( 41 ) Pozri body 42 až 45 nižšie.
( 42 ) To platí najmä v prípadoch, akým je toto konanie, keďže nie je jasné, do akej miery mohli D a F namietať proti údajnému správaniu C, ich nadriadeného.
( 43 ) Súhlasím preto s tvrdením ESVČ v bode 65 jej obhajoby, že „to, že úradník všeobecne tvrdí, že je obeťou obťažovania, neznamená, že jeho nadriadený je pôvodcom tohto obťažovania“.
( 44 ) Vo svojom rozsudku z 19. júna 2024, TO/EUAA ( T‑831/22 , EU:T:2024:404 , body 142 a 143 ), Všeobecný súd rozhodol, že skutočnosť, že nadriadený žalobkyne nevyriešil konflikt medzi ňou a jej kolegom, svedčí nanajvýš o „nešikovnom riadení“, ale nie o nevhodnom konaní jej nadriadeného. Bolo to tak napriek tomu, že niektoré poznámky na adresu žalobkyne, či už zo strany jej kolegu alebo nadriadeného, mohli byť vnímané ako nevhodné alebo ako vyhrážky. Všeobecný súd napriek tomu dospel k záveru, že tieto skutočnosti nie sú dostatočné na to, aby viedli k atmosfére morálneho obťažovania. Z bodu 134 uvedeného rozsudku jednoznačne vyplýva, že nadriadený žalobkyne aspoň do určitej miery zasiahol (hoci neefektívne) s cieľom konflikt vyriešiť.
( 45 ) To sa odchyľuje od všeobecného pravidla, že takýto úmysel sa na konštatovanie psychického obťažovania nevyžaduje. Pozri bod 23 vyššie.
( 46 ) Pozri body 46 až 54 a body 57 až 65 napadnutého rozsudku.
( 47 ) Pozri napríklad bod 51 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd uviedol, že v hodnotiacej správe za rok 2018 D zdôraznil potrebu ponúknuť odvolateľovi vyhliadky na profesijný rozvoj. Pozri aj bod 59 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd uviedol, že rozhovor F s iným kolegom o tom, že odvolateľ nemá vyhliadky na vymenovanie do zodpovednej funkcie, bol len subjektívnym posúdením profesijnej situácie odvolateľa. Podľa môjho názoru tieto skutkové zistenia Všeobecného súdu nepreukazujú zlý úmysel D a F.
( 48 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 1994, Klinke/Súdny dvor ( C‑298/93 P , EU:C:1994:273 , bod 38 ). Pozri aj rozsudok Všeobecného súdu zo 4. júla 2024, EUIPO/KD ( C‑5/23 P , EU:C:2024:575 , bod 66 ). Požiadavky vyplývajúce z povinnosti dbať na blaho svojich úradníkov však nemôžu brániť menovaciemu orgánu v prijatí opatrení, ktoré považuje za potrebné v záujme služby. V tejto súvislosti pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. marca 2008, Giannini/Komisia ( T‑100/04 , EU:T:2008:68 , bod 105 ).
( 49 ) Pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 3. marca 2004, Zainker/Parlament ( T‑48/01 , EU:T:2004:61 , bod 125 ). Hoci Súd prvého stupňa okrem iného usúdil, že „správanie znalca práva Európskeho parlamentu voči pánovi Vainkerovi nemožno považovať za obťažovanie a šikanovanie“, a rozhodol, že pán Vainker nepreukázal, že sa táto inštitúcia dopustila protiprávneho činu v súvislosti so vznikom jeho choroby z povolania, tento súd napriek tomu priznal pánovi Vainkerovi náhradu škody, ktorú utrpel v dôsledku nezrovnalostí, ktoré možno pripísať Parlamentu, v konaní o uznanie toho, či ide o chorobu z povolania. Pozri aj rozsudok Súdu pre verejnú službu z 18. novembra 2014, McCoy/Výbor regiónov ( F‑156/12 , EU:F:2014:247 , body 108 až 117 a 126 až 129 ).
( 50 ) Pozri rozsudky z 8. októbra 2014, Bermejo Garde/ESVČ ( T‑530/12 P , EU:T:2014:860 , bod 106 ), a z 3. októbra 2019, DO a i./Parlament ( T‑730/18 , EU:C:2019:725 , bod 62 ). V bode 124 predchádzajúceho rozsudku Všeobecný súd zdôraznil, že predmetné skutočnosti a správanie musia byť „závažné“. Pozri aj odôvodnenie 13 rozhodnutia Komisie z roku 2023, v ktorom sa uvádza, že „zamestnanci, ktorí boli priamymi svedkami správania, ktoré by sa mohlo považovať za obťažovanie, by mali konať v súlade s článkom 22a služobného poriadku“.
( 51 ) Obeť obťažovania má podľa článku 22a služobného poriadku právo, a nie povinnosť oznámiť takéto správanie. Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 8. októbra 2014, Bermejo Garde/ESVČ ( T‑530/12 P , EU:T:2014:860 , bod 106 ).
( 52 ) Ďalej je samozrejmé, že úradník môže na základe článku 21a služobného poriadku odmietnuť účasť na psychologickom obťažovaní.
( 53 ) Rozsudok z 2. júna 2022, EM/Parlament ( C‑299/21 P , EU:C:2022:429 , body 128 až 132 ).
( ) Treba zdôrazniť, že Všeobecný súd predtým v bode 46 napadnutého rozsudku podrobne preskúmal údajnú profesijnú marginalizáciu odvolateľa samotným D.