C-346/23

proti

Asociación de Consumidores y Usuarios de Servicios Generales‑Auge konajúcemu v mene svojich členov: Andrea a Alberto

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Trhy s finančnými nástrojmi – Smernica 2004/39/ES – Konanie v záujme spotrebiteľov – Článok 52 ods. 2 – Aktívna legitimácia združení spotrebiteľov na zastupovanie individuálnych spotrebiteľov – Investori‑spotrebitelia – Právna pomoc pre združenia spotrebiteľov – Oslobodenie od povinnosti nahradiť trovy konania protistrany – Riziko zneužívania sporov“

I. Úvod

1.

Článok 52 smernice MiFID I s názvom „Právo podať opravný prostriedok“ bol formulovaný takto:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby každé rozhodnutie prijaté v zmysle zákonov, iných právnych predpisov alebo administratívnych opatrení prijatých v súlade s touto smernicou bolo riadne odôvodnené a podliehalo právu podať opravný prostriedok na súd. Právo podať opravný prostriedok na súdy sa uplatní aj vtedy, ak sa v prípade žiadosti o povolenie, v ktorej sú uvedené všetky požadované informácie, neprijme do šiestich mesiacov od jej podania žiadne rozhodnutie.

2. Členské štáty zabezpečia, že sa jeden alebo viaceré z nižšie uvedených orgánov [subjektov – neoficiálny preklad ] určených vnútroštátnymi právnymi predpismi, v záujme spotrebiteľov a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi môžu obrátiť na súdy alebo príslušné správne orgány s cieľom zabezpečiť uplatňovanie vnútroštátnych opatrení na vykonávanie tejto smernice:

a)

orgány verejnej moci alebo ich zástupcovia;

b)

…“

Smernica 2014/65/EÚ (MiFID II)

4.

Článok 74 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/65/EÚ z 15. mája 2014 o trhoch s finančnými nástrojmi, ktorou sa mení smernica 2002/92/ES a smernica 2011/61/EÚ ( Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 349 ) (ďalej len „smernica MiFID II“), je formulovaný takto:

„2. Členské štáty zabezpečia, aby sa jeden alebo viaceré z nižšie uvedených orgánov [subjektov – neoficiálny preklad ] určených vnútroštátnymi právnymi predpismi v záujme spotrebiteľov a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi mohli takisto obrátiť na súdy alebo príslušné správne orgány s cieľom zabezpečiť uplatňovanie [nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 600/2014 z 15. mája 2014 o trhoch s finančnými nástrojmi, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 648/2012 ( Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 84 )] a vnútroštátnych opatrení prijatý[ch] na vykonávanie tejto smernice:

a)

Španielske právo

5.

Článok 11 ods. 1 Ley de Enjuiciamiento Civil (Občiansky súdny poriadok) zo 7. januára 2000 (BOE č. 7 z 8. januára 2000, s. 575, ďalej len „LEC“) stanovuje, že bez toho, aby bola dotknutá individuálna aktívna legitimácia poškodených osôb, zákonne založené združenia spotrebiteľov a užívateľov disponujú aktívnou legitimáciou na ochranu práv a záujmov svojich členov a práv a záujmov združenia, ako aj na ochranu všeobecných záujmov spotrebiteľov a užívateľov v súdnom konaní.

6.

Podľa druhého dodatkového ustanovenia Ley 1/1996 de asistencia jurídica gratuita (zákon č. 1/1996 o bezplatnej právnej pomoci) z 10. januára 1996 (BOE č. 11 z 12. januára 1996, s. 793, ďalej len „zákon č. 1/1996“) majú združenia spotrebiteľov právo na právnu pomoc, ak podané žaloby „majú priamu súvislosť s produktami alebo so službami na bežný, obvyklý a všeobecný účel alebo spotrebu“.

7.

10.

V období od mája 2007 do marca 2009 dve fyzické osoby, konkrétne pán Alberto a pani Andrea, dali Banco Banif SA (teraz Banco Santander SA, ďalej len „Banco Santander“) päť príkazov na nákup piatich finančných produktov v sumách od 150000 eur do 300000 eur a v celkovej výške 900000 eur.

11.

Všetky nákupy sa uskutočnili podľa smernice MiFID I.

12.

Asociación de Consumidores y Usuarios de Servicios Generales‑Auge (Združenie spotrebiteľov a užívateľov všeobecných služieb-Auge, ďalej len „Auge“) podalo v mene svojich členov, pána Alberta a pani Andrey, žalobu proti Banco Banif SA. Domáhalo sa určenia neplatnosti uvedených zmlúv o kúpe finančných produktov z dôvodu vady súhlasu. Takisto sa dožadovalo príkazu na vrátenie sumy 481634,14 eura investorom, a to spolu s poplatkami, nákladmi a úrokmi. Tejto žalobe sa v prvostupňovom konaní čiastočne vyhovelo vo vzťahu k niektorým príkazom na nákup. V dôsledku toho bola bankovej inštitúcii uložená povinnosť vrátiť žalobcom sumu 462515,74 eura spolu so zákonným úrokom odo dňa príslušných zrušených investícií.

16.

Tribunal Supremo (Najvyšší súd) však v dvoch špecifických prípadoch konštatoval, že Auge ako združenie spotrebiteľov nemá aktívnu legitimáciu na ochranu individuálnych záujmov spotrebiteľov v súvislosti s investíciami do špekulatívnych finančných produktov s vysokou ekonomickou hodnotou v rozsahu, v akom nejde o produkty alebo služby na bežný, obvyklý alebo všeobecný účel. V tejto súvislosti zastával názor, že v španielskej právnej úprave je aktívna legitimácia združení spotrebiteľov a užívateľov spojená s ochranou ich práv, ak majú priamu súvislosť s tovarmi alebo so službami na bežný, obvyklý a všeobecný účel alebo spotrebu.

17.

Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v týchto rozsudkoch konštatoval, že existujú finančné služby, ktoré z dôvodu svojej povahy a okolností – vzhľadom na vysoké peňažné sumy, o ktoré ide, a špekulatívny charakter – prekračujú rozsah pojmu „služby na bežný, obvyklý a všeobecný účel“. To neznamená, že jednotliví dotknutí investori nemôžu sami podať žalobu na ochranu svojich práv, ale nie je odôvodnené, aby tak urobili prostredníctvom združenia spotrebiteľov, aby nemuseli platiť súdne poplatky požadované na podanie žaloby a aby sa vyhli riziku, že im bude uložená povinnosť nahradiť trovy prvostupňového a odvolacieho konania.

18.

Cieľom je teda zabrániť podvodnému využívaniu alebo zneužívaniu osobitného postavenia združení spotrebiteľov v prípadoch, v ktorých je status spotrebiteľa oslabený vzhľadom na charakteristiku sporu a spornú sumu. Vnútroštátny súd podotýka, že v opačnom prípade by mohlo dôjsť k zneužitiu práva na právnu pomoc, ktoré sa priznáva týmto združeniam v prípadoch, keď presadzujú záujmy svojich členov na súde.

21.

Písomné pripomienky predložili Auge, Banco Santander, španielska vláda a Európska komisia. Títo účastníci konania predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 8. mája 2024, a odpovedali na otázky položené Súdnym dvorom.

IV. Posúdenie

22.

Vnútroštátny súd sa svojou jedinou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 52 ods. 2 smernice MiFID I vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, ktorá výnimočne obmedzuje aktívnu legitimáciu združení spotrebiteľov na zastupovanie individuálnych záujmov určitých kategórií investorov, ktorí majú postavenie spotrebiteľov, na základe peňažnej hodnoty a povahy finančných produktov, do ktorých investovali. Vnútroštátny súd sa takisto pýta na relevantnosť skutočnosti, že združenia spotrebiteľov v týchto situáciách využívajú právnu pomoc a že osoby, ktoré zastupujú, sa vyhýbajú plateniu súdnych poplatkov a náhrade trov konania protistrany.

23.

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že podľa jeho judikatúry sa investori zaraďujú medzi spotrebiteľov, keď konajú v oblasti, ktorá nepatrí do rámca ich podnikateľskej alebo profesijnej činnosti (ďalej len „ investori‑spotrebitelia “) ( 5 ). Takisto prijíma, že združenia spotrebiteľov vo všeobecnosti majú aktívnu legitimáciu na ochranu investorov‑spotrebiteľov. Spochybňuje však, či aktívnu legitimáciu združení spotrebiteľov, ako je Auge, možno obmedziť, keď konajú v individuálnom záujme svojich členov, na základe povahy a hodnoty uskutočnených investícií, ktoré nemožno považovať za produkty na bežný, obvyklý a všeobecný účel alebo spotrebu. Vnútroštátny súd vysvetľuje, že uznanie aktívnej legitimácie združení spotrebiteľov za takýchto okolnosti by vzhľadom na systém právnej pomoci uplatniteľný na združenia spotrebiteľov mohlo viesť k obchádzaniu procesných pravidiel spočívajúcemu vo vyhýbaní sa plateniu súdnych poplatkov a náhrade trov konania.

26.

Skôr, než sa budem zaoberať otázkou, ktorú položil vnútroštátny súd, na úvod je potrebné určiť ustanovenie uplatniteľné vo veci samej ratione temporis .

a)

Úvodné pripomienky k ustanoveniu uplatniteľnému ratione temporis

27.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa procesné pravidlá všeobecne uplatňujú od dátumu, keď nadobudnú účinnosť, na rozdiel od hmotnoprávnych predpisov, ktoré sa spravidla vykladajú tak, že sa vzťahujú na skutočnosti existujúce pred nadobudnutím ich účinnosti len v rozsahu, v akom z ich znenia, cieľa a štruktúry vyplýva, že sa im má takýto účinok priznať. ( 7 )

31.

Auge na pojednávaní uviedlo, že žalobu podalo v roku 2015. Na základe spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, sa zdá, že žaloba bola podaná pred rokom 2017.

32.

V rozsahu, v akom Auge žalobu podalo pred nadobudnutím účinnosti smernice MiFID II, čo je záležitosť, ktorej preverenie prináleží vnútroštátnemu súdu, je ustanovením uplatniteľným ratione temporis článok 52 ods. 2 smernice MiFID I. Preto zrejme nie je potrebné určovať, či sa v článku 52 ods. 2 smernice MiFID I a článku 74 ods. 2 smernice MiFID II stanovujú procesné alebo hmotnoprávne pravidlá.

33.

Banco Santander a španielska vláda v podstate tvrdia, že otázka nastolená vo veci samej je záležitosťou, ktorá nepatrí do pôsobnosti práva Únie, a že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na položenú otázku. Článok 52 ods. 2 smernice MiFID I podľa ich názoru upravuje iba právo združení spotrebiteľov konať v kolektívnom záujme spotrebiteľov na rozdiel od ich individuálnych záujmov. Podľa ich tvrdenia sa teda nastolená otázka týka výkladu španielskeho práva, v ktorom sa združeniam spotrebiteľov priznáva aktívna legitimácia na podanie žaloby nielen na účely ochrany kolektívnych, ale aj individuálnych záujmov.

36.

V rozsahu, v akom Banco Santander a španielska vláda spochybňujú právomoc Súdneho dvora, postačuje poznamenať, že vnútroštátny súd svojou otázkou žiada o usmernenie k výkladu ustanovenia práva Únie. V tejto súvislosti treba podotknúť, že ak v rámci konania začatého podľa článku 267 ZFEÚ výklad vnútroštátnych ustanovení prislúcha vnútroštátnym súdom a nie Súdnemu dvoru a ak Súdnemu dvoru neprislúcha vyslovovať sa k zlučiteľnosti predpisov vnútroštátneho práva s ustanoveniami práva Únie, Súdny dvor má právomoc poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky výkladové prvky spadajúce do rámca práva Únie, ktoré mu umožnia posúdiť zlučiteľnosť vnútroštátnych právnych predpisov s právnou úpravou Únie. ( 8 )

37.

V prejednávanej veci si otázka vnútroštátneho súdu vyžaduje určenie rozsahu pojmu „záujem spotrebiteľov“ v kontexte žaloby podanej podľa článku 52 ods. 2 smernice MiFID I. Táto záležitosť sa týka vecnej pôsobnosti daného ustanovenia. Z toho vyplýva, že Súdny dvor má právomoc odpovedať na danú otázku.

41.

Článok 52 ods. 2 inak nevymedzuje presný rozsah dotknutých záujmov spotrebiteľov a konkrétnejšie ani to, či sú subjekty s aktívnou legitimáciou na začatie konania oprávnené chrániť výlučne kolektívne záujmy spotrebiteľov chápané ako všeobecný záujem spotrebiteľov ( 9 ) alebo aj individuálne záujmy konkrétnej skupiny spotrebiteľov.

42.

Vo vnútroštátnom právnom poriadku jednotlivých členských štátov sa potom musí určiť presný rozsah konania podľa článku 52 ods. 2 smernice MiFID I, pokiaľ ide o záujmy spotrebiteľov, ktoré sa týmto konaním majú chrániť.

43.

Článok 52 ods. 2 smernice MiFID I je totiž formulovaný všeobecne a nepredstavuje vyčerpávajúcu harmonizáciu vnútroštátnych ustanovení, ktorými sa upravujú žaloby, ktoré môžu podať subjekty uvedené v danom ustanovení vrátane spotrebiteľských organizácií.

Jednotlivé kategórie subjektov uvedené v článku 52 ods. 2 smernice MiFID I, ktoré môžu začať konanie v závislosti od vnútroštátnych právnych predpisov s cieľom chrániť záujmy spotrebiteľov v oblasti finančných služieb, odrážajú rozdielne prístupy a tradície členských štátov, pokiaľ ide o primárnu zodpovednosť za presadzovanie pravidiel, ktoré chránia záujmy spotrebiteľov. Rozdiel spočíva vo všeobecnosti v tom, či primárnu zodpovednosť za presadzovanie nesú orgány verejnej moci (verejné presadzovanie), združenia spotrebiteľov a profesijné subjekty (súkromné presadzovanie) alebo ide o kombináciu oboch. ( 12 ) V závislosti od rozhodnutia členských štátov teda výlučnú alebo primárnu zodpovednosť za konanie v záujme spotrebiteľov s cieľom zabezpečiť uplatňovanie vnútroštátnych opatrení na vykonávanie smernice MiFID I môžu niesť orgány verejnej moci alebo ich zástupcovia [článok 52 ods. 2 písm. a)] (model verejného presadzovania). ( 13 ) Členské štáty sa môžu takisto rozhodnúť, že výlučnú alebo primárnu zodpovednosť nesú spotrebiteľské organizácie, ktoré majú oprávnený záujem na ochrane spotrebiteľov, podľa článku 52 ods. 2 písm. b) a/alebo profesijné organizácie, ktoré majú oprávnený záujem konať na ochranu svojich členov, podľa článku 52 ods. 2 písm. c) (model súkromného presadzovania).

47.

Výber modelu presadzovania má vplyv na rozsah chránených záujmov spotrebiteľov. Orgány verejnej moci chránia všeobecný záujem. Spotrebiteľské organizácie takisto chránia v prvom rade všeobecný záujem spotrebiteľov. ( 14 ) Nemožno však vylúčiť, že združenia spotrebiteľov v závislosti od vnútroštátneho práva môžu mať možnosť konať na ochranu individuálnych záujmov. ( 15 ) Ochrana individuálnych záujmov spotrebiteľov (v oblasti finančných a investičných služieb) je zrejme obzvlášť relevantná v prípade možnosti presadzovania uvedenej v článku 52 ods. 2 písm. c) smernice MiFID I, keďže odkazuje na „profesijné organizácie, ktoré majú oprávnený záujem [konať] na ochranu svojich členov “ ( 16 ).

51.

Smernica 98/27/ES ( 20 ) priniesla aproximáciu zákonov, iných právnych predpisov a administratívnych opatrení týkajúcich sa žalôb na zdržanie sa konania zameraných na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov zahrnutých v smerniciach uvedených v prílohe k tejto smernici. ( 21 ) Podľa odôvodnenia 2 smernice 98/27 sa majú „kolektívne záujmy“ spotrebiteľov chápať ako „záujmy, ktoré nezahŕňajú kumuláciu záujmov jednotlivcov poškodených neoprávneným zásahom“.

52.

Príloha k smernici 98/27 nezahŕňala žiadny odkaz na predchodkyňu smernice MiFID I, konkrétne smernicu 93/22/EHS ( 22 ). Zdá sa to primerané, keďže cieľom smernice 93/22 bolo len harmonizovať počiatočné povolenie a požiadavky na výkon činnosti pre investičné spoločnosti a z hľadiska ochrany spotrebiteľov konajúcich v oblasti finančných a investičných služieb veľký význam nemala. ( 23 )

53.

Po nadobudnutí účinnosti smernice MiFID I aj napriek odkazu na „záujem spotrebiteľov“ v článku 52 ods. 2 smernice MiFID I k zmene prílohy k smernici 98/27 nedošlo. Príloha k smernici 2009/22/ES o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov ( 24 ) takisto smernicu MiFID I neobsahovala. Vynechanie smernice MiFID I z pôsobnosti smernice 2009/22 ďalej naznačuje, že harmonizácia mechanizmov nápravy na ochranu záujmov spotrebiteľov v oblasti smernice MiFID I bola nízka a aj taká zostala.

Niektoré odôvodnenia smernice 2020/1828 odhaľujú rozmanitosť mechanizmov nápravy existujúcich v čase jej prijatia na ochranu individuálnych, ako aj kolektívnych záujmov spotrebiteľov, a to aj v oblasti finančných služieb. Konkrétnejšie v odôvodnení 13 sa uvádza, že vysoká úroveň ochrany spotrebiteľa si vyžaduje, „aby sa táto smernica okrem všeobecného spotrebiteľského práva vzťahovala aj na oblasti, ako sú napríklad… finančné služby“, a že „vzhľadom na zvýšený dopyt spotrebiteľov po finančných a investičných službách je potrebné zlepšiť presadzovanie spotrebiteľského práva v uvedených oblastiach“. Odôvodnenie 11 smernice 2020/1828 uvádza, že „by sa [ňou] nemali nahradiť existujúce vnútroštátne procesné mechanizmy na ochranu kolektívnych alebo individuálnych záujmov spotrebiteľov“ ( 29 ). Napokon odôvodnenie 48 uvádza, že „členské štáty by mali stanoviť pravidlá koordinácie medzi žalobami v zastúpení, individuálnymi žalobami spotrebiteľov a akýmikoľvek ďalšími žalobami na ochranu individuálnych a kolektívnych záujmov spotrebiteľov podľa práva Únie a vnútroštátneho práva“ ( 30 ).

57.

Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že rozsah pojmu „záujem spotrebiteľov“ podľa článku 52 ods. 2 smernice MiFID I sa má chápať široko v tom zmysle, že členským štátom umožňuje stanoviť konanie na ochranu kolektívnych, ale aj individuálnych záujmov spotrebiteľov v závislosti od vnútroštátnych tradícií, ktoré sa môžu značne líšiť.

58.

Ak sa teda členské štáty rozhodnú združeniam spotrebiteľov priznať aktívnu legitimáciu na začatie konania podľa článku 52 ods. 2 písm. b) smernice MiFID I, majú priestor na voľnú úvahu, v rámci ktorého môžu ich konanie obmedziť na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov. V rámci priestoru na voľnú úvahu takisto môžu uznať, že združenia spotrebiteľov majú aktívnu legitimáciu nielen na ochranu kolektívneho a všeobecného záujmu spotrebiteľov, ale aj individuálnych záujmov svojich členov, ako v prípade Španielska.

61.

Pokiaľ ide konkrétnejšie o vecný rozsah konania podľa článku 52 ods. 2 smernice MiFID I, z daného ustanovenia vyplýva, že sa vzťahuje na správne uplatňovanie vnútroštátnych opatrení na vykonávanie danej smernice v záujme spotrebiteľov bez toho, aby sa vylučovali akíkoľvek investori, ktorí sa zaraďujú medzi spotrebiteľov . ( 32 )

62.

Pojem „spotrebiteľ“ nie je vymedzený v článku 52 ods. 2 smernice MiFID I ani v žiadnom inom jej ustanovení. Článok 4 smernice MiFID I naopak vymedzuje pojem „klient“ a dve kategórie klientov (drobných a profesionálnych). ( 33 )

63.

66.

Duálne postavenie investora‑spotrebiteľa potvrdzuje smernica MiFID II, ktorá vo svojich odôvodneniach uvádza cieľ ochrany investorov a spotrebiteľov . ( 40 )

67.

Toto duálne postavenie podporuje aj smernica 2020/1828. Odôvodnenie 14 uvádza, že daná smernica sa vzťahuje na porušenia ustanovení práva Únie uvedených v prílohe I vrátane smernice MiFID II v rozsahu, v akom uvedené ustanovenia chránia záujmy spotrebiteľov , „bez ohľadu na to, či sú v nich títo spotrebitelia označení ako spotrebitelia… zákazníci, retailoví investori, retailoví klienti … alebo inak“ (kurzívou zvýraznila generálna advokátka).

68.

Z uvedeného vyplýva, že v kontexte článku 52 ods. 2 smernice MiFID I pojmy „investor“ a „spotrebiteľ“ existujú vedľa seba a tvoria „ zložený pojem “ ( 41 )„ investor‑spotrebiteľ “.

72.

V tomto prípade je nesporné, že španielske právo uznáva aktívnu legitimáciu združení spotrebiteľov na zastupovanie práv a záujmov svojich členov a všeobecných záujmov spotrebiteľov. Vnútroštátny súd podotýka, že fyzické osoby zúčastnené na konaní vo veci samej sú spotrebitelia a ich postavenie spotrebiteľov je preukázané. Daný súd navyše vo všeobecnosti uviedol, že uznáva aktívnu legitimáciu združení spotrebiteľov na ochranu svojich členov v sporoch, na ktoré sa vzťahuje smernica MiFID I. Zastáva však názor, že aktívna legitimácia združení spotrebiteľov by sa mala obmedziť, keď zastupujú záujmy spotrebiteľov, ktorí investovali do zložitých finančných produktov.

73.

Z dôvodov vysvetlených v bodoch 69 až 71 vyššie však takýto súdny výklad, ktorý obmedzuje aktívnu legitimáciu týchto združení na základe hodnoty alebo povahy finančného produktu, môže narušiť potrebný účinok článku 52 ods. 2 smernice MiFID I.

74.

Z uvedeného vyplýva, že zatiaľ čo členské štáty majú priestor na voľnú úvahu, v rámci ktorého sa pri vykonávaní článku 52 ods. 2 smernice MiFID I môžu rozhodnúť, či združenia spotrebiteľov majú aktívnu legitimáciu na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov alebo aj individuálnych záujmov svojich členov, táto aktívna legitimácia je spojená s postavením týchto investorov ako spotrebiteľov. Druh produktov ani výška investície uskutočnenej dotknutými investormi‑spotrebiteľmi v tejto súvislosti nie je rozhodujúca.

77.

V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade podotknúť, že výklad podmienok stanovených vo vnútroštátnych právnych predpisoch, ktoré združenie spotrebiteľov oprávňujú na právnu pomoc, prináleží vnútroštátnemu súdu. Vnútroštátnemu súdu konkrétnejšie prislúcha určiť, či by sa zložité finančné nástroje s vysokou hodnotou mali považovať za nástroje patriace do rámca „produktov alebo služieb na bežný, obvyklý a všeobecný účel alebo spotrebu“. Vnútroštátnemu súdu takisto prináleží určiť dôsledky klasifikácie takýchto produktov v súvislosti s uplatniteľnosťou vnútroštátneho režimu právnej pomoci.

78.

Po druhé je potrebné jasne rozlíšiť aktívnu legitimáciu združení spotrebiteľov v kontexte smernice MiFID I a otázku právnej pomoci alebo akéhokoľvek prípadného zneužívania konania.

79.

Názorom, že aktívna legitimácia združení spotrebiteľov podľa článku 52 ods. 2 smernice MiFID I nemôže byť obmedzená na základe hodnoty ani povahy dotknutých finančných produktov, ktorý zastávam v týchto návrhoch, nie je dotknutá otázka, či možno na základe takéhoto kritéria obmedziť právnu pomoc poskytovanú týmto združeniam.

83.

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, Súdny dvor už konštatoval, že každý prípad, v ktorom vzniká otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie práva Európskej únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, na priebeh konania a jeho osobitosti na rôznych vnútroštátnych orgánoch. Z tohto hľadiska treba v prípade potreby vziať do úvahy zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho právneho poriadku, akými sú ochrana práva na obhajobu, zásada právnej istoty a riadny priebeh konania. ( 45 )

84.

Vnútroštátne pravidlá obmedzujúce prístup k právnej pomoci navyše môžu mať vplyv na právo na prístup k súdu a na zásadu účinnej súdnej ochrany, ktoré sú zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie. ( 46 ) Toto právo zahŕňa poskytnutie právnej pomoci osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie účinného prístupu k spravodlivosti. ( 47 )

85.

V tomto prípade sa s výhradou overenia zo strany vnútroštátneho súdu zdá, že výhoda právnej pomoci pre združenia spotrebiteľov nezávisí od finančnej situácie združenia, ale iba od povahy produktu alebo služieb dotknutých daným sporom. Takisto sa zdá, že účinkom uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy je pozastavenie uplatňovania zásady „neúspešný účastník konania platí“ v prospech združení spotrebiteľov. ( 48 )

89.

Vnútroštátnemu súdu takisto prináleží uplatňovať vnútroštátne právne predpisy s cieľom sankcionovať zneužívanie sporov a nedôvodné návrhy. ( 51 )

90.

Treba teda podotknúť, že samotná skutočnosť, že združenie spotrebiteľov koná v mene investorov‑spotrebiteľov, ktorí majú značné finančné prostriedky a investovali do zložitých produktov, ako taká nepredstavuje zneužitie konania, ktoré by združenie spotrebiteľov pripravilo o aktívnu legitimáciu.

91.

Na základe mojej analýzy vyššie ( 52 ) platí, že akýkoľvek iný výklad by narušil potrebný účinok článku 52 ods. 2 smernice MiFID I.

sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, ktorá výnimočne obmedzuje aktívnu legitimáciu združení spotrebiteľov na zastupovanie individuálnych záujmov určitých kategórií investorov, ktorí majú postavenie spotrebiteľov, na základe hodnoty a povahy finančných produktov, do ktorých investovali. Tým nie je dotknutá otázka, či na základe takýchto kritérií možno obmedziť právnu pomoc a súvisiace oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky a nahradiť trovy konania protistrany.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 21. apríla 2004 o trhoch s finančnými nástrojmi, o zmene a doplnení smerníc Rady 85/611/EHS a 93/6/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES a o zrušení smernice Rady 93/22/EHS ( Ú. v. EÚ L 145, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 06/007, s. 263). Je všeobecne známa ako „MiFID I“.

( 3 ) Článok 11 ods. 1 LEC. Pozri bod 5 vyššie.

( 4 ) Druhé dodatkové ustanovenie zákona č. 1/1996. Pozri bod 6 vyššie.

( 5 ) Pojmom „investori‑spotrebitelia“ sa zaoberám nižšie v bode 65 a nasl.

( 10 ) Kurzívou zvýraznila generálna advokátka. Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci Khorassani ( C‑678/15 , EU:C:2017:100 , poznámka pod čiarou 21).

( 11 ) Pozri DAAMS, L.: Private enforcement im Kapitalmarktrecht – Das Verhältnis von Aufsichts‑ und Zivilrecht nach der MiFID II . Hamburg: Verlag Dr. Kovač, 2021, s. 96, kde sa uvádza „maximálna harmonizácia pre konkrétne oblasti“ („bereichsspezifische Vollharmonisierung“). Odôvodnenie 7 smernice MiFID II stanovuje, že „keďže hlavný cieľ a predmet úpravy [smernice MiFID II] je harmonizovať vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa oblastí, na ktoré sa vzťahuje, mala by vychádzať z článku 53 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ)“.

( 12 ) Pozri vo všeobecnosti CAFAGGI, F., MICKLITZ, H. W.: New Frontiers of Consumer Protection: The Interplay between Private and Public Enforcement . Antwerp: Intersentia, 2009; FAIRGRIEVE, D., LEIN, E.: Extraterritoriality and Collective Redress . Oxford: Oxford University Press, 2012; HODGES, C.: The Reform of Class and Representative Actions in European Legal Systems: A New Framework for Collective Redress in Europe . Oxford: Hart, 2008, s. 15 a nasl.

( 13 ) Právom konať podľa článku 52 ods. 2 smernice MiFID I nie je dotknutá právomoc príslušných orgánov požadovať zastavenie každej praktiky, ktorá je v rozpore s ustanoveniami prijatými na vykonávanie smernice MiFID I, podľa článku 50 ods. 2 písm. e) tejto smernice ani právomoc prijímať administratívne sankcie v súlade s článkom 51 smernice MiFID I.

( 14 ) Pozri HODGES, C.: The Reform of Class and Representative Actions in European Legal Systems , c. d., s. 15, kde sa podotýka, že „predmet, vo vzťahu ku ktorému môže konať súkromný subjekt, teda združenie spotrebiteľov, sa namiesto sledovania individuálnych záujmov alebo riešenia individuálnych strát tradične obmedzuje na domáhanie sa príkazu na zdržanie sa konania na ochranu všeobecného záujmu spotrebiteľov“.

( 17 ) Pozri HODGES, C., VOET, S.: Delivering Collective Redress: New Technologies . Oxford: Hart, 2018, s. 12, kde sa podotýka, že „Európa mala dlhé roky problém zaujať jasné stanovisko ku kolektívnemu uplatňovaniu nárokov na nápravu a zaviesť súdržný právny rámec“. Pozri tiež MULLENIX, L. S.: For the Defense: 28 Shades of European Class Actions. In: UZELAC, A., VOET, S. (eds.): Class Actions in Europe, Holy Grail or Wrong Trail ? Springer, 2021, s. 43 – 69.

( 18 ) Smernica Rady z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

( 19 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júla 2024, Caixabank a i. (Preskúmanie transparentnosti v rámci hromadnej žaloby) ( C‑450/22 , EU:C:2024:577 , bod 26 a citovaná judikatúra).

( 20 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov ( Ú. v. ES L 166, 1998, s. 51 ; Mim. vyd. 15/004, s. 43).

( 21 ) Pozri kritický názor v publikácii HODGES, C.: The Reform of Class and Representative Actions in European Legal Systems , c. d., s. 10, kde sa podotýka, že „je chybou predstavovať si, že opatrenia Únie, najmä smernica 98/27 o súdnych príkazoch, harmonizujú veľkú časť skôr existujúcich vnútroštátnych kolektívnych mechanizmov. Možno dokonca povedať, že v dôsledku tejto smernice nedošlo k harmonizácii či zjednodušeniu, ale k znejasneniu celkovej situácie“.

( 22 ) Smernica Rady z 10. mája 1993 o investičných službách v oblasti cenných papierov ( Ú. v. ES L 141, 1993, s. 27 ; Mim. vyd. 06/002, s. 43).

( 29 ) Kurzívou zvýraznila generálna advokátka. Pozri tiež odôvodnenie 15, v ktorom sa uvádza, že smernicou 2020/1828 „by nemali byť dotknuté právne akty uvedené v prílohe I, v dôsledku čoho sa ňou… nenahrádza žiadny mechanizmus presadzovania práva, ktorý môže byť v uvedených právnych aktoch stanovený“.

( 30 ) Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.

( 31 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. januára 2024, G (Poplatky za predčasnú výpoveď zmluvy) ( C‑371/22 , EU:C:2024:21 , bod 50 a citovanú judikatúru).

( 32 ) Legislatívny vývoj článku 52 ods. 2 smernice MiFID I preukazuje, že zámerom normotvorcu bolo dať konaniu uvedenému v tomto ustanovení široký rozsah. Článok 48 ods. 2 návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o investičných službách a regulovaných trhoch, o zmene a doplnení smerníc Rady 85/611/EHS a 93/6/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES (KOM/2002/625 v konečnom znení) [ neoficiálny preklad ] obsahoval úvodnú formuláciu „pokiaľ ide o právo podať opravný prostriedok uvedené v odseku 1“ [ neoficiálny preklad ]. Vytváral tak priamu súvislosť medzi právom niektorého zo subjektov uvedených v danom ustanovení začať konanie a právom obrátiť sa na súdy vo vzťahu k akémukoľvek rozhodnutiu prijatému v zmysle zákonov, iných právnych predpisov alebo administratívnych opatrení, ako sa uvádza v článku 48 ods. 1 tohto návrhu. Daná úvodná formulácia do konečného znenia nebola zahrnutá.

( 33 ) „Klient“ predstavuje „každú fyzickú alebo právnickú osobu, pre ktorú investičná spoločnosť poskytuje investičné a/alebo vedľajšie služby“. „Profesionálny klient“ je klient, ktorý spĺňa kritériá ustanovené v prílohe II, zatiaľ čo „drobný klient“ sa vymedzuje negatívne ako klient, ktorý nie je profesionálnym klientom.

( 39 ) V smernici MiFID II je relevantným ustanovením týkajúcim sa mimosúdneho mechanizmu článok 75 a v jeho názve sa výslovne uvádzajú „sťažnosti spotrebiteľov“.

( 40 ) Pozri odôvodnenia 77, 156 a 166 smernice MiFID II.

( 41 ) RIASSETTO, I.: L’investisseur‑consommateur à la croisée du droit financier et du droit de la consommation. The investor‑consumer at the crossroads of financial and consumer law, c. d., s. 369 – 386; RIASSETTO, I.: Prestations de services d’investissement et clauses abusives. In: HENRY, X. (dir.): Des contrats civils et commerciaux aux contrats de consommation, Mélanges en l’honneur du Doyen Bernard Gross . Presses Universitaires de Nancy, 2009, s. 273. Pozri tiež POILLOT, E.: Clients et consommateurs en droit bancaire et financier: entre protection subjective et protection objective de la partie faible en droit européen, c. d., s. 15, kde sa podotýka, že spoluexistencia týchto dvoch systémov ochrany a prepojenie medzi nimi má pôvod v článku 12 ZFEÚ.

( 42 ) Pozri analogicky rozsudky z 3. októbra 2019, Petruchová ( C‑208/18 , EU:C:2019:825 , bod 42 ), a z 2. apríla 2020, Reliantco Investments a Reliantco Investments Limassol Sucursala Bucureşti ( C‑500/18 , EU:C:2020:264 , bod 53 ).

( 43 ) Pozri bod 7 vyššie.

( 44 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2018, EOS KSI Slovensko ( C‑448/17 , EU:C:2018:745 , bod 36 ).

( 51 ) Podotýkam, že smernica 2020/1828 ponecháva riešenie otázky zneužívania sporov na členské štáty. Odôvodnenie 39 danej smernice uvádza, že „s cieľom zabrániť zneužívaniu sporov by členské štáty mali prijať nové pravidlá alebo uplatňovať existujúce pravidlá podľa vnútroštátneho práva umožňujúce súdu alebo správnemu orgánu rozhodnúť o zamietnutí zjavne neopodstatnených prípadov, a to hneď po tom, ako sa súdu alebo správnemu orgánu doručia informácie potrebné na odôvodnenie takéhoto rozhodnutia“.

( ) Bod 71 vyššie.