C-400/23

62023CC0400

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JEAN RICHARD DE LA TOUR

prednesené 11. júla 2024 ( 1 )

Vec C‑400/23

Trestné konanie

I. Úvod

1.

V prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý je druhým návrhom na začatie prejudiciálneho konania podaným v spore vo veci samej, chce Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto, Bulharsko) získať spresnenia týkajúce sa jednak posúdenia podmienok, ktorými sa riadi priznanie práva na nové súdne konanie osobe odsúdenej v neprítomnosti, a jednak informácií poskytovaných tejto osobe o jej procesných právach v zmysle článku 8 ods. 4 a článku 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní ( 2 ).

2.

Súdny dvor vo svojom rozsudku z 8. júna 2023, VB (Informovanie osoby odsúdenej v neprítomnosti) ( 3 ), rozhodol, že článok 8 ods. 4 smernice 2016/343, podľa ktorého členský štát zabezpečí, aby obvinená osoba vtedy, keď je informovaná o rozhodnutí vydanom v jej neprítomnosti, najmä pri zadržaní, bola informovaná tiež o možnosti napadnúť toto rozhodnutie a o jej práve na nové súdne konanie, neukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť zahrnúť takéto informácie do uvedeného rozhodnutia. V tejto súvislosti Súdny dvor zdôraznil, že voľba spôsobu, akým sa takéto informácie majú dotknutej osobe poskytnúť, je ponechaná na voľnú úvahu členského štátu, za predpokladu, že sa tejto osobe oznámia v okamihu, keď je informovaná o predmetnom rozhodnutí ( 4 ).

3.

1. Smernica 2012/13

5.

Smernica 2012/13 zakotvuje právo podozrivého alebo obvineného na informácie v trestných konaniach.

6.

Článok 3 ods. 1 písm. c) tejto smernice definuje právo na informácie o právach takto:

„Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým alebo obvineným osobám poskytli bezodkladne informácie aspoň o uvedených procesných právach uplatniteľných podľa vnútroštátneho práva s cieľom umožniť ich účinné uplatňovanie:

…

3. Členské štáty zabezpečia, aby sa najneskôr pri podaní obžaloby súdu poskytli podrobné informácie o obvinení vrátane povahy a právnej kvalifikácie predmetného trestného činu, ako aj povahy predpokladanej účasti obvinenej osoby na spáchaní tohto činu.

…“

2. Smernica 2016/343

8.

Smernica 2016/343 v súlade so svojím článkom 1 stanovuje spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa jednak určitých aspektov prezumpcie neviny a jednak práva byť prítomný na súdnom konaní.

b)

podozrivú alebo obvinenú osobu, ktorá bola informovaná o súdnom konaní, zastupuje splnomocnený obhajca, ktorého určila buď podozrivá, alebo obvinená osoba, alebo štát.

3. Rozhodnutie, ktoré bolo prijaté v súlade s odsekom 2, sa môže voči dotknutej osobe vykonať.

4. Ak členské štáty umožňujú viesť súdne konania v neprítomnosti podozrivých alebo obvinených osôb, ale nie je možné splniť podmienky stanovené v odseku 2 tohto článku, pretože podozrivú alebo obvinenú osobu nebolo možné napriek primeranému úsiliu nájsť, členské štáty môžu stanoviť, že rozhodnutie sa i tak môže vyniesť a vykonať. V takom prípade členské štáty zabezpečia, aby vtedy, keď sú podozrivé alebo obvinené osoby informované o rozhodnutí, najmä pri zadržaní, boli tiež informované o možnosti napadnúť rozhodnutie a o práve na nové súdne konanie alebo iný opravný prostriedok v súlade s článkom 9.“

10.

Článok 9 uvedenej smernice, nazvaný „Právo na nové súdne konanie“, stanovuje:

3. Súd, prokurátor a vyšetrovacie orgány poučia osoby uvedené v odseku 2 o ich procesných právach a zabezpečia im možnosť, aby ich uplatnili.“

12.

Článok 423 ods. 1 až 4 NPK stanovuje:

„1. Do šiestich mesiacov po tom, čo sa osoba odsúdená vo svojej neprítomnosti dozvie o právoplatnom trestnom rozsudku…, môže táto osoba z dôvodu svojej neúčasti v [trestnom konaní] podať návrh na obnovu trestného konania. Návrhu sa vyhovie okrem prípadu, ak odsúdený po vznesení obvinenia v prípravnom konaní ušiel, a tak konanie upravené v článku 247c ods. 1 nebolo možné vykonať, alebo ak sa po vykonaní uvedeného konania nedostavil bez vážneho dôvodu na pojednávanie.

2. Podanie návrhu nemá odkladný účinok na výkon trestu, ak súd nenariadi inak.

3. Konanie o obnove konania sa zastaví, ak sa osoba odsúdená v neprítomnosti bez vážneho dôvodu nedostaví na súd.

Článok 425 ods. 2 NPK uvádza:

„V prípadoch uvedených v článku 423 ods. 1 sa rozhodne o obnove trestného konania a vec sa vráti do štádia, v ktorom sa začalo viesť konanie v neprítomnosti.“

III. Skutkový stav sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky ( 6 )

15.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci trestných konaní začatých proti VB týkajúcich sa skutkov, ktoré môžu predstavovať trestné činy, za ktoré možno uložiť tresty odňatia slobody. Tieto trestné konania boli od začiatku vedené v neprítomnosti VB. VB nemohlo byť doručené žiadne formálne oznámenie o obvineniach, ktoré boli proti nemu vznesené. Okrem toho nemohol byť informovaný ani o tom, že bol predvolaný na súd, a už vôbec nie o dátume a mieste pojednávania alebo o dôsledkoch toho, keď sa na súd nedostaví. Príslušným vnútroštátnym orgánom sa totiž nepodarilo VB nájsť, keďže tento v štádiu prípravného konania, pred policajnou operáciou zameranou na zatknutie podozrivých, ušiel. VB bol vyhlásený za „hľadanú osobu“, okrem iného na základe európskeho zatykača, ale nepodarilo sa ho nájsť.

16.

a)

Má sa článok 8 ods. 4 druhá veta smernice [2016/343] vykladať v tom zmysle, že osoba, ktorá bola bez toho, aby išlo o prípad podľa odseku 2, odsúdená v neprítomnosti na trest odňatia slobody, musí byť informovaná o rozhodnutí, ktorým bola odsúdená, keď je zadržaná na účely výkonu tohto trestu?

b)

Aký je obsah požiadavky [stanovenej výrazmi] ‚sú informované o rozhodnutí‘ podľa článku 8 ods. 4 druhej vety smernice [2016/343] a vyžaduje [táto požiadavka] odovzdanie kópie tohto rozhodnutia?

c)

V prípade, že odpoveď na prvú otázku písm. a) a b) je záporná, bráni článok 8 ods. 4 druhá veta smernice [2016/343] tomu, aby vnútroštátny súd rozhodol, že sa má zabezpečiť odovzdanie kópie tohto rozhodnutia?

V prípade, že odpoveď je záporná, dodržia sa požiadavky článku 8 ods. 4 druhej vety a článku 10 ods. 1 smernice [2016/343], ak súd, ktorý preskúma obvinenie z trestného činu a vydá odsudzujúci rozsudok proti neprítomnému obvinenému bez toho, aby išlo o prípad podľa článku 8 ods. 2 tejto smernice, informuje vo svojom rozhodnutí o práve tejto osoby na nové súdne konanie alebo iný opravný prostriedok, a osobám, ktoré uskutočnia zadržanie odsúdenej osoby, uloží povinnosť, aby jej odovzdali kópiu tohto rozhodnutia?

d)

V prípade, že odpoveď je kladná, bráni článok 8 ods. 4 druhá veta smernice [2016/343] tomu, aby súd, ktorý vydá odsudzujúci rozsudok proti neprítomnému obvinenému bez toho, aby išlo o prípad podľa článku 8 ods. 2 tejto smernice, informoval vo svojom odsudzujúcom rozsudku o práve tejto osoby na nové súdne konanie alebo iný opravný prostriedok podľa článku 9 [uvedenej] smernice, a osobám, ktoré uskutočnia zadržanie odsúdenej osoby, uloží povinnosť, aby jej odovzdali kópiu tohto odsudzujúceho rozsudku?

3.

Ktorý je prvý a ktorý je posledný možný okamih, keď súd musí rozhodnúť, či je trestné konanie vedené v neprítomnosti obvineného bez toho, aby boli splnené požiadavky článku 8 ods. 2 smernice [2016/343], a musí prijať opatrenia, aby zabezpečil, že táto osoba je informovaná podľa článku 8 ods. 4 druhej vety tejto smernice?

4.

6.

Čo je obsahom výrazu ‚iný zákonný opravný prostriedok, ktorý umožní nové posúdenie skutkovej podstaty [merita – neoficiálny preklad ] veci vrátane preskúmania nových dôkazov a môže viesť k zmene pôvodného rozhodnutia‘, t. j. výrazu, ktorý je použitý v článku 9 prvej vete smernice [2016/343]?

7.

Je vnútroštátna právna norma – článok 423 ods. 3 NPK – ktorou sa vyžaduje osobná účasť osoby odsúdenej v neprítomnosti ako povinná podmienka na účel preskúmania a vyhovenia jej návrhu na uskutočnenie nového súdneho konania, zlučiteľná s článkom 8 ods. 4 a článkom 9 smernice [2016/343]?

8.

Vzťahujú sa článok 8 ods. 4 druhá veta a článok 9 smernice [2016/343] na oslobodené osoby?“

Hoci normotvorca Únie musí v súlade s článkom 82 ods. 2 prvým pododsekom poslednou vetou ZFEÚ zohľadniť právne tradície a systémy členských štátov, takže nemožno zaviesť jednotný procesný systém, tieto vnútroštátne procesné systémy musia rešpektovať nielen dotknuté zásady, inak by bolo bránené uplatneniu práva byť prítomný na súdnom konaní priznaného obvinenej osobe, ale aj vzájomné uznávanie súdnych rozhodnutí odsudzujúcich túto osobu v neprítomnosti. ( 8 )

22.

Práve v tomto kontexte kladie vnútroštátny súd otázky Súdnemu dvoru. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu totiž vyplýva, keďže sa môže ukázať, že bude nevyhnutná cezhraničná spolupráca, chce tento súd zaručiť, že odsudzujúce rozhodnutie, ktoré vyhlási na záver konania, ktoré bude vedené v neprítomnosti VB, bude rešpektovať jeho procesné záruky, takže toto rozhodnutie bude môcť byť uznané súdnymi orgánmi iných členských štátov v rámci výkonu prípadného európskeho zatykača. ( 9 )

23.

Na tento účel kladie tento súd viaceré prejudiciálne otázky týkajúce sa spôsobov uplatnenia článku 8 ods. 4 a článku 9 smernice 2016/343, v prípade ktorých navrhujem Súdnemu dvoru, aby ich preskúmal spoločne.

A.

Články 8 a 9 smernice 2016/343 zavádzajú právnu úpravu zaručujúcu podozrivému a obvinenému v trestnom konaní právo byť prítomný na súdnom konaní. ( 10 ) Zatiaľ čo článok 8 ods. 1 tejto smernice ukladá členskému štátu povinnosť zabezpečiť dodržanie práva byť prítomný na súdnom konaní, článok 8 ods. 2 a 4 uvedenej smernice naproti tomu zavádza dve právne úpravy umožňujúce členskému štátu rozhodnúť o dôvodnosti obvinenia na záver konania vedeného v neprítomnosti obvinenej osoby pri súčasnom zaručení skutočného rešpektovania jej práva na súdne konanie.

27.

Úprava obsiahnutá v článku 8 ods. 2 a 3 smernice 2016/343, vykladaná s prihliadnutím na jej odôvodnenia 35 až 37, sa týka situácie, v ktorej členský štát môže stanoviť, že možno viesť súdne konanie, v ktorom možno vydať „rozhodnutie o vine alebo nevine“ obvinenej osoby, a toto rozhodnutie vykonať bez poskytnutia práva na nové súdne konanie z dôvodu, že táto osoba sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala práva zúčastniť sa na súdnom konaní vo svojej veci alebo sa obhajovať za podmienok stanovených v odseku 2 tohto článku. Každé vzdanie sa práva zúčastniť sa na konaní alebo sa obhajovať má teda za následok výkon rozhodnutia vyhláseného na záver konania vykonaného v neprítomnosti a nemožnosť obvinenej osoby napadnúť toto rozhodnutie a požadovať nový rozsudok.

28.

Naproti tomu úprava obsiahnutá v článku 8 ods. 4 smernice 2016/343 predpokladá, že podmienky formulované v článku 8 ods. 2 tejto smernice nebolo možné splniť, pretože obvinenú osobu nebolo možné napriek úsiliu príslušných orgánov nájsť. Táto úprava umožňuje členskému štátu stanoviť, že túto osobu možno súdiť v neprítomnosti a že „rozhodnutie“ možno vyhlásiť pod podmienkou, že uvedená osoba bude riadne informovaná o možnosti napadnúť toto rozhodnutie a o svojom práve na nové súdne konanie alebo iný opravný prostriedok v súlade s článkom 9 uvedenej smernice. ( 11 )

Vnútroštátny súd totiž zdôrazňuje, že na rozdiel od článku 8 ods. 2 smernice 2016/343, ktorý určuje podmienky, za ktorých možno vykonať „rozhodnuti[e] o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby“ ( 12 ) po skončení súdneho konania, ktoré sa konalo v jej neprítomnosti, sa takéto spresnenie nenachádza ani v článku 8 ods. 4 tejto smernice, ktorý upravuje okolnosti, za ktorých sa „ rozhodnutie … i tak môže vyniesť a vykonať“ ( 13 ), ani v jej článku 9, ktorý stanovuje podmienky, za ktorých možno z dôvodu nového súdneho konania zmeniť „pôvodné rozhodnutie “ ( 14 ).

32.

V prvom rade si myslím, že táto otázka sa týka skôr teoretickej situácie, v ktorej osoba oslobodená vo svojej neprítomnosti napadne oslobodzujúce rozhodnutie a požaduje nové súdne konanie s rizikom, že tentokrát bude odsúdená.

33.

Ďalej uvádzam, že vzhľadom na vzťah, ktorý normotvorca Únie zavádza medzi článkom 8 ods. 2, článkom 8 ods. 4 a článkom 9 smernice 2016/343, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že tieto ustanovenia vytvárajú jeden celok, ktorý si vyžaduje celkový výklad a chápanie. Z prác na príprave tejto smernice tak vyplýva, že tento normotvorca chcel naozaj definovať pôsobnosť ustanovení vymedzujúcich súdne konanie v neprítomnosti, a najmä procesných záruk, ktoré sú s nim spojené, tak, že sa vzťahujú na každé trestné konanie, ktorého predmetom je posúdiť „otázku viny obvinenej osoby (rozhodnutia o odsúdení alebo oslobodení)“ ( 15 ).

34.

37.

V súlade so zásadou procesnej autonómie teda prináleží členskému štátu, aby v závislosti od osobitostí svojho právneho systému definoval podmienky a procesné postupy tohto preskúmania, avšak za predpokladu, že tieto postupy nie sú v situáciách upravených právom Únie menej priaznivé ako v podobných situáciách upravených vnútroštátnym právom (zásada ekvivalencie) a že v praxi neznemožňujú alebo nadmerne nesťažujú výkon práv priznaných právom Únie (zásada efektivity). ( 19 )

38.

Okrem toho, ako vyplýva z odôvodnenia 47 smernice 2016/343, členské štáty sú povinné zaručiť rešpektovanie základných práv a všeobecných zásad uznaných tak Chartou základných práv Európskej únie ( 20 ), ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( 21 ).

39.

Na základe týchto skutočností, a najmä so zreteľom na zásadu efektivity a právo na spravodlivý proces treba posúdiť, či členský štát upravil konania umožňujúce priznať právo na nové súdne konanie po tom, ako rozhodovací orgán rozhodol o dôvodnosti obvinenia a vyhlásil rozhodnutie v neprítomnosti. ( 22 )

Naproti tomu „posledný okamih“ podľa môjho názoru vo všeobecnosti zodpovedá okamihu, keď príslušné orgány zamýšľajú vykonať rozhodnutie vyhlásené v neprítomnosti, hoci nie sú splnené podmienky stanovené v článku 8 ods. 2 smernice 2016/343. Právna úprava obsiahnutá v článku 8 ods. 4 tejto smernice totiž neposkytuje možnosť súdiť osobu v jej neprítomnosti, ale spresňuje dôsledky spojené s výkonom rozhodnutia vyhláseného v neprítomnosti bez splnenia podmienok upravených v článku 8 ods. 2 uvedenej smernice. V trestnom konaní výkon odsudzujúceho rozhodnutia predpokladá, že toto rozhodnutie je vykonateľné a právoplatné. V prípade, keď rozhodovací orgán rozhodol o dôvodnosti obvinenia a vyhlásil rozhodnutie v neprítomnosti, hoci nebolo preukázané, že obvinená osoba sa vzdala práva zúčastniť sa na konaní alebo sa obhajovať, bude toto rozhodnutie možné vykonať iba vtedy, ak táto osoba nevyužije opravné prostriedky stanovené vnútroštátnym právom, ani nepožiada o nové súdne konanie. Za týchto okolností si myslím, že nič nebráni tomu, aby členský štát upravil konanie, v ktorom príslušné orgány preskúmajú podmienky, ktorými sa riadi priznanie práva na nové súdne konanie až v neskoršom štádiu trestného konania, po tom, čo rozhodovací orgán vydal rozhodnutie v neprítomnosti, pokiaľ je výkon toho rozhodnutia odložený až do ukončenia tohto preskúmania.

42.

Keďže sa však vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na „posledný možný okamih“, v ktorom môže ako súd rozhodujúci o dôvodnosti obvinenia overiť, či sú splnené podmienky stanovené v článku 8 ods. 2 smernice 2016/343 tak, aby prípadne informoval obvinenú osobu o možnosti napadnúť rozhodnutie, ktoré vyhlási, a o jej práve na nové súdne konanie, je týmto „posledným okamihom“ okamih, keď tento súd bude vyhlasovať rozhodnutie, v ktorom rozhodne o vine alebo nevine tejto osoby, pretože následne tento súd vyčerpal svoju právomoc.

46.

V konaní, v ktorom sa má určiť, či boli splnené podmienky formulované v článku 8 ods. 2 smernice 2016/343, musí mať obvinená osoba možnosť, aby bola vypočutá a skutočne uviedla, prípadne prostredníctvom svojho advokáta, všetky dôvody odôvodňujúce, aby jej bolo priznané právo na nové súdne konanie, a to tým skôr, že jej zastúpenie advokátom v zásade môže preukazovať, že chce zabezpečiť svoje právo obhajovať sa. ( 25 )

47.

Vzhľadom na povahu preskúmania vykonávaného príslušným orgánom musí mať obvinená osoba možnosť kontradiktórne sa vyjadriť ku skutkovým okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania. Musí byť vypočutá najmä k tomu, či poznala povahu a dôvod obvinenia vzneseného proti nej, ako aj k opatreniu, v ktorom bola osobne oboznámená s týmto obvinením alebo riadne predvolaná. Toto preskúmanie si tak od príslušného orgánu vyžaduje, aby na základe konkrétnych, objektívnych a relevantných skutočností preukázal, či došlo alebo nedošlo k vzdaniu sa. Za týchto okolností sa javia podstatné pripomienky formulované tak obžalobou, ako aj obhajobou, ktoré môžu mať rozhodujúci vplyv na posúdenie podmienok uvedených v článku 8 ods. 2 smernice 2016/343.

48.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že článok 8 ods. 4 smernice 2016/343 sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát môže upraviť konania, v ktorých sa skúmajú podmienky, ktorými sa riadi priznanie práva na nové súdne konanie, formulované v článku 8 ods. 2 smernice 2016/343, po tom, čo rozhodovací orgán vyhlásil rozhodnutie v neprítomnosti proti obvinenej osobe, pokiaľ je výkon tohto rozhodnutia odložený až do ukončenia tohto preskúmania a pokiaľ príslušný orgán vypočuje na tento účel tak obžalobu, ako aj obhajobu.

Myslím si, že voči takému procesnému systému, ako je ten, o ktorý ide vo veci samej, nemožno mať ako takému výhrady, a to nielen z dôvodov vysvetlených v bode 41 vyššie, ale aj v dôsledku rešpektovania pravidla stanoveného v článku 82 ods. 2 ZFEÚ, v zmysle ktorého pravidlá prijaté na základe tohto ustanovenia musia zohľadňovať rozdiely medzi tradíciami a právnymi systémami členských štátov.

52.

Je však ešte potrebné, aby tento procesný systém rešpektoval v štádiu svojho vykonávania podmienky, ktorými sa riadi priznanie práva na nové súdne konanie, stanovené článkom 8 ods. 2 a 4, ako aj článkom 9 smernice 2016/343 tak, ako ich vykladá Súdny dvor, a umožnil vzhľadom na svoje charakteristické črty osobe, ktorá bola odsúdená v neprítomnosti, hoci nebolo preukázané, že sa vzdala práva zúčastniť sa na konaní alebo sa obhajovať, aby v celom rozsahu uplatnila svoje právo na obhajobu, čo treba teraz preskúmať. ( 26 )

53.

Okrem prípadu, ak niečo iné vyplynie z overení, ktoré bude musieť vykonať vnútroštátny súd, si však myslím, že charakteristické črty tohto systému, ktoré vyplývajú z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, neumožňujú zaručiť dodržanie procesných práv tejto osoby.

54.

Bez ohľadu na povahu tohto dôvodu a mieru, do akej sa táto osoba môže nechať zastupovať advokátom, takáto požiadavka znamená, že právo na nové súdne konanie zaručené v článku 9 smernice 2016/343 je závislé od podmienky, ktorú normotvorca Únie nestanovil.

58.

Je pravda, že táto požiadavka zodpovedá legitímnemu záujmu na tom, aby nebolo neoprávnene bránené účinnému trestnému stíhaniu a riadnemu výkonu spravodlivosti. ( 29 ) V súvislosti s návrhom na obnovu trestného konania totiž nemožno členskému štátu vytýkať, že chce zabrániť situáciám, v ktorých je takýto návrh podaný neoprávnene, nevážne a bez odôvodnenia, aby bolo zabránené výkonu rozhodnutia vydaného v neprítomnosti. Nemožno mu vytýkať ani to, že uprednostňuje osobné svedectvo obvinenej osoby pri posúdení dôvodov jej neúčasti na súdnom konaní. Ako to uznáva Európsky súd pre ľudské práva, účasť na súde je dôležitá tak vzhľadom na právo obvinenej osoby byť vypočutá a podať súdu „svoju verziu udalostí“, ( 30 ) ako aj vzhľadom na potrebu preskúmať správnosť jej tvrdení. ( 31 )

59.

61.

Tento výklad je v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú treba na tomto mieste zohľadniť. ( 32 ) Tento súd rozhoduje, že právo na nové súdne konanie prevažuje nad významom požiadavky, aby sa osoba odsúdená v neprítomnosti dostavila na súd. Skutočnosť, že sa obvinená osoba napriek tomu, že bola riadne poučená, nedostaví na súd, pretože jej je v tom zabránené, alebo sa radšej nechce zúčastniť z osobných dôvodov, nemôže podľa tohto súdu dokonca ani bez ospravedlnenia odôvodniť, aby jej bolo odňaté právo na nové súdne konanie. Podľa tohto súdu sa aj pravidlo, podľa ktorého sa osoba odsúdená v neprítomnosti nemôže nechať zastupovať advokátom, javí byť zjavne neprimerané, pretože neúčasť na súde sankcionuje absolútnym zákazom akejkoľvek obhajoby. ( 33 )

62.

V rozsudku Khalfaoui v. Francúzsko, v ktorom išlo o ustanovenie francúzskeho Trestného poriadku, podľa ktorého nedodržanie povinnosti vydať sa príslušným orgánom bolo sankcionované stratou práva na kasačný opravný prostriedok, Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že „vzhľadom na dôležitosť záverečného preskúmania vykonávaného Kasačným súdom [Francúzsko] v trestných veciach a toho, o čo ide pri tomto preskúmaní pre tých, ktorí mohli byť odsúdení na dlhé tresty odňatia slobody, sa súd domnieva, že ide o zvlášť prísnu sankciu zasahujúcu do práva na prístup k súdu zaručeného článkom 6 [EDĽP]“ ( 38 ). Tento súd navyše dodal, že „neprípustnosť kasačného opravného prostriedku, založená… iba na tom, že navrhovateľ sa nevydal príslušným orgánom na výkon súdneho rozhodnutia, ktoré je predmetom opravného prostriedku, núti dotknutú osobu, aby sa sama vopred podrobila odňatiu slobody vyplývajúcemu z napadnutého rozhodnutia, hoci toto rozhodnutie nemožno považovať za definitívne, kým sa nerozhodlo o opravnom prostriedku alebo kým neuplynula lehota na jeho podanie“ ( 39 ). Tento súd sa domnieval, že tak išlo „o zásah do samotnej podstaty práva na opravný prostriedok tým, že navrhovateľovi bola uložená neprimeraná povinnosť, a tak bola narušená spravodlivá rovnováha, ktorá musí existovať medzi legitímnym záujmom na zabezpečení výkonu súdnych rozhodnutí na jednej strane a právom na prístup ku kasačnému súdu a uplatnením práva na obhajobu na druhej strane“ ( 40 ).

64.

V dôsledku toho, hoci si nemyslím, že proti dotknutému procesnému systému možno mať výhrady v rozsahu, v akom od obvinenej osoby vyžaduje, aby na príslušný súdny orgán podala návrh na obnovu trestného konania, aby mohla využiť nové súdne konanie, naproti tomu si myslím, že niektoré charakteristické črty tohto konania, a predovšetkým skutočnosť, že nemá odkladný účinok a že vyžaduje osobnú účasť tejto osoby, neumožňujú zaručiť tejto osobe účinné uplatnenie práva na obhajobu, najmä práva byť prítomný na súdnom konaní.

67.

Svojou prvou, druhou a piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa má článok 8 ods. 4 druhá veta smernice 2016/343 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby osoba, voči ktorej bolo v neprítomnosti vyhlásené rozhodnutie o odsúdení na trest odňatia slobody, hoci so zreteľom na podmienky uvedené v článku 8 ods. 2 tejto smernice nebolo preukázané, že sa vzdala práva zúčastniť sa na konaní alebo sa obhajovať, nebola pri svojom zadržaní informovaná ani o tomto rozhodnutí, ani o možnosti napadnúť ho, ani o svojom práve na nové súdne konanie alebo iný opravný prostriedok. Tento súd sa pýta aj na formu a obsah, ktoré majú mať tieto informácie.

68.

Uvedený súd kladie tieto otázky z dôvodu, že podľa bulharskej právnej úpravy sa rozhodnutie vydané v neprítomnosti neoznamuje obvinenej osobe, a navyše táto osoba nie je informovaná o svojich procesných právach, a predovšetkým o možnosti podať návrh na obnovu trestného konania na základe článku 423 NPK.

69.

Svojou prvou otázkou sa teda vnútroštátny súd pýta na to, do akej miery je členský štát povinný upraviť postupy na to, aby v čase výkonu rozhodnutia vyhláseného voči osobe v jej neprítomnosti alebo v čase jej zadržania, bola táto osoba informovaná o tomto rozhodnutí, v prípade potreby zabezpečením toho, že jej bude odovzdaná kópia celého tohto rozhodnutia.

Zo znenia tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že normotvorca Únie ukladá členskému štátu povinnosť dosiahnuť konkrétny výsledok, teda povinnosť zabezpečiť, aby osoba, voči ktorej bolo prijaté rozhodnutie v neprítomnosti, bola informovaná o svojich procesných právach v okamihu, keď je informovaná o tomto rozhodnutí a najneskôr v okamihu jeho výkonu, predovšetkým pri zadržaní osoby odsúdenej na trest odňatia slobody. Ide o minimálne pravidlo, ktoré sa týka procesnej zásady, ktorá je podstatná pre rešpektovanie práv tejto osoby na obhajobu a na spravodlivý proces, a od ktorého sa členský štát nemôže odchýliť.

73.

Podľa môjho názoru teda nie sú žiadne pochybnosti o tom, že článok 8 ods. 4 smernice 2016/343 bráni tomu, aby osoba, voči ktorej bolo vyhlásené rozhodnutie v neprítomnosti, hoci nebolo preukázané, že sa vzdala práva zúčastniť sa na konaní alebo sa obhajovať, nebola informovaná v okamihu výkonu tohto rozhodnutia alebo pri svojom zadržaní ani o uvedenom rozhodnutí, ani o možnosti napadnúť ho, ani o svojom práve na nové súdne konanie alebo iný opravný prostriedok. Takáto situácia totiž vedie k tomu, že právo tejto osoby na obhajobu sa stáva neúčinným a právo na nové súdne konanie zakotvené v článku 9 tejto smernice je zbavené obsahu.

74.

Naproti tomu predmetom ani účelom článku 8 ods. 4 druhej vety smernice 2016/343 nie je určiť postupy plnenia tejto informačnej povinnosti, a predovšetkým tie, podľa ktorých obvinená osoba musí byť v okamihu výkonu rozhodnutia vyhláseného v neprítomnosti alebo pri svojom zadržaní informovaná jednak o tomto rozhodnutí a jednak o svojom práve na nové súdne konanie alebo iný opravný prostriedok.

78.

Druhým je právo na informácie o vznesenom obvinení zakotvené v článku 6 smernice 2012/13. Z hľadiska tohto článku preskúmam podmienky, za ktorých musí byť osoba odsúdená v neprítomnosti v okamihu výkonu rozhodnutia vyhláseného voči nej v jej neprítomnosti alebo pri svojom zadržaní informovaná o tomto rozhodnutí.

79.

Na zabezpečenie účinnosti takto upraveného práva na informácie, článok 8 ods. 2 smernice 2012/13 uvádza, že podozrivé alebo obvinené osoby alebo ich advokáti musia mať právo namietať v súlade s vnútroštátnymi postupmi voči neposkytnutiu informácií alebo voči odmietnutiu poskytnúť tieto informácie príslušnými orgánmi v súlade s touto smernicou.

2. Informácia o odsudzujúcom rozhodnutí vyhlásenom v neprítomnosti

80.

83.

Z dôvodov podobných tým, ktoré Súdny dvor zohľadnil v tomto rozsudku, sa domnievam, že informáciu o rozhodnutí, ktoré bolo vyhlásené v neprítomnosti, hoci nebolo preukázané, že obvinená osoba sa vzdala práva zúčastniť sa na konaní alebo sa obhajovať, treba považovať za formu oznámenia obvinenia vzneseného voči tejto osobe, a tak táto informácia musí spĺňať požiadavky uvedené v článku 6 smernice 2012/13.

84.

Po prvé z článku 2 ods. 1 smernice 2012/13 vyplýva, že normotvorca Únie jasne upravil uplatňovanie tejto smernice v priebehu celého trestného konania, od prvých podozrení až do vyhlásenia rozsudku, prípadne po vyčerpaní opravných prostriedkov. ( 48 )

85.

Po druhé, pokiaľ ide o konanie vedené v neprítomnosti podľa článku 8 ods. 4 smernice 2016/343, je rozhodnutie vydané, hoci sa nevie, či obvinená osoba mala v úmysle vzdať sa práva zúčastniť sa na konaní, alebo sa obhajovať, a tak táto informácia môže v skutočnosti predstavovať prvú príležitosť tejto osoby byť informovaná o obvinení vznesenom proti nej. To je potvrdené tým, že ak táto osoba nespĺňa podmienky formulované v článku 8 ods. 2 tejto smernice, môže získať obnovu konania alebo prístup k rovnocennému opravnému prostriedku, v rámci ktorého bude môcť plne uplatniť svoje právo na obhajobu predtým, ako rozhodovací orgán znovu rozhodne o dôvodnosti obvinenia tak skutkovo, ako aj právne.

89.

Za osobitných okolností, keď je obvinená osoba zadržaná na výkon odsudzujúceho rozhodnutia, ktoré bolo vyhlásené v jej neprítomnosti, hoci nebolo preukázané, že sa vzdala práva zúčastniť sa na konaní alebo sa obhajovať, ju má informácia, ktorú dostáva v samotnom okamihu svojho zadržania, informovať najmä o dôvodoch jej zadržania a o obvineniach vznesených proti nej v zmysle článku 6 smernice 2012/13, ako aj o jej procesných právach.

90.

Tento účel podľa môjho názoru nevyžaduje uložiť členskému štátu povinnosť zabezpečiť, aby vtedy, keď príslušné orgány pristupujú k výkonu rozhodnutia vyhláseného v neprítomnosti alebo k zadržaniu obvinenej osoby, tieto orgány splnili svoju informačnú povinnosť tým, že tejto osobe v okamihu tohto výkonu alebo tohto zadržania odovzdajú kópiu celého tohto rozhodnutia. Takáto požiadavka nie je nevyhnutná. Postačujúca sa javí byť iba informácia o obsahu uvedeného rozhodnutia a o tom, že bolo vydané v neprítomnosti tejto osoby.

91.

93.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že článok 8 ods. 4 smernice 2016/343 sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, keď príslušné orgány členského štátu pristúpia k výkonu rozhodnutia vyhláseného v neprítomnosti alebo k zadržaniu osoby, voči ktorej bolo toto rozhodnutie vyhlásené, sú tieto orgány povinné informovať túto osobu o obvinení vznesenom proti nej vrátane dôvodov jej odsúdenia, v súlade s ustanoveniami formulovanými v článku 3 ods. 1 písm. c) a článku 6 ods. 1 až 3 smernice 2012/13. Dodržanie tejto požiadavky nezahŕňa povinnosť členského štátu stanoviť, aby sa uvedenej osobe v okamihu tohto výkonu alebo zadržania odovzdala kópia celého tohto rozhodnutia.

3. Informácia o práve na nové súdne konanie alebo iný opravný prostriedok

94.

Pripomínam, že svojou druhou otázkou vnútroštátny súd v podstate žiada od Súdneho dvora, aby spresnil postupy dodržania práva na informácie o práve na nové súdne konanie alebo iný opravný prostriedok, ako je uvedený v článku 8 ods. 4 druhej vete smernice 2016/343.

95.

98.

Článok 3 ods. 1 smernice 2012/13 vyžaduje od členských štátov, aby zabezpečili, aby boli bezodkladne oznámené „informácie aspoň o… procesných právach [uvedených v písm. a) až e)] uplatniteľných podľa vnútroštátneho práva s cieľom umožniť ich účinné uplatňovanie“ ( 58 ). Toto ustanovenie obsahuje zoznam zahŕňajúci právo na prístup k advokátovi; nárok na bezplatné právne poradenstvo a podmienky poskytnutia takéhoto poradenstva; právo na informácie o obvinení; právo na tlmočenie a preklad, ako aj právo nevypovedať. Ako to preukazuje použitie výrazu „aspoň“, normotvorca Únie nemal v úmysle obmedziť procesné práva, o ktorých podozrivé alebo obvinené osoby musia byť informované, keďže okrem iného sa táto smernica uplatňuje až do vyhlásenia právoplatného rozsudku. Navyše z odôvodnenia 20 uvedenej smernice vyplýva, že týmito pravidlami „nie sú dotknuté informácie, ktoré sa majú poskytovať o ostatných procesných právach vyplývajúcich z [Charty], z EDĽP, z vnútroštátneho práva a z príslušných právnych predpisov Únie“.

99.

101.

Uviedol som už, že normotvorca Únie nemá v úmysle zaviesť jednotný procesný systém, v ktorom by bol členský štát povinný počítať s potrebou uskutočniť nové súdne konanie v štádiu vyhlásenia rozhodnutia v neprítomnosti. Okrem toho v článku 3 ods. 1 smernice 2012/13 sa výslovne uvádza, že členské štáty poskytnú obvinenej osobe informácie o jej procesných právach „uplatniteľných podľa vnútroštátneho práva“. V takom procesnom systéme, o aký ide vo veci samej, to znamená, že poučenie o právach spomína osobe odsúdenej v neprítomnosti konanie, ktoré má potom k dispozícii, aby mohla v súlade s článkom 9 smernice 2016/343 požadovať nové súdne konanie.

102.

V tomto prípade sa vnútroštátny súd domnieva, že článok 15 ods. 3 NPK mu poskytuje dostatočný právny základ, ktorý mu umožňuje prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby obvinená osoba bola informovaná o svojich procesných právach v súlade s článkom 8 ods. 4 druhou vetou smernice 2016/343. Za týchto okolností podľa môjho názoru nič nebráni tomu, aby tento súd v rozhodnutí, ktoré vyhlási v neprítomnosti, uviedol postupy, podľa ktorých môže obvinená osoba požadovať nové súdne konanie alebo iný opravný prostriedok za podmienok formulovaných v článku 9 tejto smernice.

103.

Vzhľadom na tieto skutočnosti si myslím, že článok 8 ods. 4 druhá veta smernice 2016/343 sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, keď príslušné orgány členského štátu pristúpia k výkonu rozhodnutia alebo k zadržaniu osoby, voči ktorej bolo vyhlásené odsudzujúce rozhodnutie v neprítomnosti, sú tieto orgány povinné v poučení o právach uvedenom v článku 4 smernice 2012/13 informovať túto osobu o jej prípadnom práve na nové súdne konanie alebo iný opravný prostriedok tak, ako sa uplatňuje vo vnútroštátnom práve.

106.

Pripomínam, že článok 8 ods. 4 smernice 2016/343 vyžaduje, aby osoba, voči ktorej bolo vyhlásené rozhodnutie v neprítomnosti, bola vtedy, keď je informovaná o tomto rozhodnutí, informovaná tiež o „možnosti napadnúť [uvedené] rozhodnutie a o [jej] práve na nové súdne konanie alebo iný opravný prostriedok“, ktorý v súlade s článkom 9 tejto smernice umožňuje „nové posúdenie skutkovej podstaty [nové meritórne posúdenie – neoficiálny preklad ] veci… a môže viesť k zmene pôvodného rozhodnutia“.

107.

Zo znenia článku 8 ods. 4 smernice 2016/343, a predovšetkým z použitia priraďovacej spojky „alebo“ vyplýva, že členské štáty musia zabezpečiť, aby osoba, voči ktorej bolo vyhlásené rozhodnutie v neprítomnosti bez splnenia podmienok uvedených v článku 8 ods. 2 tejto smernice, mala možnosť napadnúť toto rozhodnutie buď požadovaním nového súdneho konania, alebo podaním opravného prostriedku.

108.

Ako som už uviedol v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok ( 62 ), normotvorca Únie začleňuje základné požiadavky obnoveného konania stanovené Európskym súdom pre ľudské práva. ( 63 ) Tento súd totiž vyžaduje, aby obvinená osoba mala možnosť dosiahnuť nové posúdenie dôvodnosti obvinení vznesených proti nej, a to zo skutkového, ako aj z právneho hľadiska, súdom „s neobmedzenou právomocou“ zasadajúcim v jej prítomnosti, ( 64 ) ktorý jej poskytuje všetky záruky spravodlivého súdneho konania poskytované článkom 6 EDĽP. Pripomínam však, že tento súd ponecháva zmluvným štátom „veľkú voľnosť pri výbere prostriedkov spôsobilých umožniť, aby ich súdne systémy spĺňali požiadavky [tohto článku]“, a to za predpokladu, že „prostriedky, ktoré ponúka vnútroštátne právo, sa ukazujú byť efektívnymi v prípade, že sa obžalovaný ani nevzdal účasti na konaní a svojej obhajoby, ani nemal v úmysle vyhnúť sa spravodlivosti“ ( 65 ).

110.

Pripomínam tiež, že rovnako ani smernica 2016/343 úplne neharmonizuje trestné konanie. Podľa zásady procesnej autonómie tak členské štáty majú veľkú voľnosť, aby definovali systém opravných prostriedkov a konaní umožňujúcich zabezpečiť dodržanie práva osoby, voči ktorej bolo rozhodnutie vyhlásené v neprítomnosti, na obhajobu, avšak za predpokladu, že tieto prostriedky a konania nie sú menej priaznivé, ako sú tie v podobných situáciách upravených vnútroštátnym právom (zásada ekvivalencie), a že v praxi neznemožňujú alebo nadmerne nesťažujú výkon práv priznaných právom Únie (zásada efektivity).

Článok 8 ods. 4 a článok 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

sa vzťahujú na osobu, voči ktorej bolo v neprítomnosti vyhlásené oslobodzujúce rozhodnutie.

2.

Článok 8 ods. 4 smernice 2016/343

sa má vykladať v tom zmysle, že:

c)

členský štát môže zaviesť konanie, ktoré vyžaduje od osoby, voči ktorej bolo vyhlásené rozhodnutie v neprítomnosti, hoci nebolo preukázané, že sa vzdala práva zúčastniť sa na konaní alebo sa obhajovať, aby na príslušný súdny orgán podala návrh na obnovu trestného konania, pokiaľ charakteristické črty tohto konania umožňujú zaručiť tejto osobe právo byť prítomný na súdnom konaní, ako aj účinné uplatnenie jej práva na obhajobu.

Pravidlo, podľa ktorého takéto konanie nemá odkladný účinok, a navyše si vyžaduje osobnú účasť osoby, ktorá bola odsúdená v neprítomnosti na trest odňatia slobody, je nezlučiteľné s týmito zásadami.

–

Pokiaľ ide o postupy informovania osoby, voči ktorej bolo vyhlásené odsudzujúce rozhodnutie v neprítomnosti, hoci nebolo preukázané, so zreteľom na podmienky uvedené v článku 8 ods. 2 smernice 2016/343, že sa vzdala práva zúčastniť sa na konaní alebo sa obhajovať,

a)

v procesnom systéme, ktorý zavádza postup, podľa ktorého osoba, voči ktorej bolo vyhlásené rozhodnutie v neprítomnosti, musí na účely priznania práva na nové súdne konanie, ako je uvedené v článku 9 smernice 2016/343, podať predchádzajúci návrh na obnovu trestného konania na príslušný súdny orgán, článok 8 ods. 4 smernice vyžaduje, aby toto poučenie o právach uvádzalo tento postup.

–

Pokiaľ ide o formu a rozsah opravných prostriedkov, ktoré sú k dispozícii po rozhodnutí vydanom v neprítomnosti, osoba, voči ktorej bolo vyhlásené také rozhodnutie, hoci nebolo so zreteľom na podmienky uvedené v článku 8 ods. 2 smernice 2016/343 preukázané, že sa vzdala práva zúčastniť sa na konaní alebo sa obhajovať, musí mať dva rôzne opravné prostriedky, ktoré jej umožňujú napadnúť toto rozhodnutie buď dosiahnutím obnovy konania, alebo poskytnutím prístupu k rovnocennému opravnému prostriedku vedúcemu k novému preskúmaniu merita veci v jej prítomnosti v súlade s článkom 9 tejto smernice.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1 .

( 3 ) (C‑430/22 a C‑468/22, ďalej len „rozsudok VB I“, EU:C:2023:458 ).

( 10 ) Odôvodnenie 35 smernice 2016/343 totiž spresňuje, že právo podozrivých a obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní nie je absolútnym právom a že za určitých okolností by mali mať možnosť sa tohto práva vzdať, a to výslovne alebo konkludentne, avšak jednoznačne [pozri rozsudok z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) ( C‑569/20 , EU:C:2022:401 , bod 26 ), ktorý sa týka miery, do akej osoba na úteku môže využiť nové súdne konanie].

( 11 ) K výkladu článkov 8 a 9 smernice 2016/343 pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) ( C‑569/20 , EU:C:2022:26 ).

( 12 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 13 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 14 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 15 ) Pozri bod 40 dôvodovej správy k návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní [COM(2013) 821 final], ako aj odôvodnenie 23, ktoré spresňuje, že „za určitých presne vymedzených okolností, ktoré zabezpečujú účinné rešpektovanie práva na spravodlivé súdne konanie, by mala existovať možnosť, aby sa pojednávanie, ktoré vedie k vydaniu rozhodnutia, uskutočnilo v neprítomnosti podozrivej alebo obvinenej osoby“.

( 22 ) Európsky súd pre ľudské práva sa rovnako domnieva, že EDĽP ponecháva zmluvným štátom veľkú voľnosť pri výbere prostriedkov, ktoré ich súdnym systémom môžu umožniť, aby spĺňali požiadavky článku 6 tohto dohovoru, avšak za predpokladu, že prostriedky ponúknuté vnútroštátnym právom sa ukážu efektívne, ak sa obvinený nevzdal práva zúčastniť sa na konaní a obhajovať sa, ani nemal úmysel vyhýbať sa spravodlivosti [pozri napríklad rozsudok ESĽP, 14. júna 2001, Medenica v. Švajčiarsko (CE:ECHR:2001:0614JUD002049192, bod 55)].

( 23 ) Pozri rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i. ( C‑159/21 , EU:C:2022:708 , bod 49 a citovaná judikatúra).

( 24 ) Pozri rozsudok zo 17. júla 2014, Sánchez Morcillo a Abril García ( C‑169/14 , EU:C:2014:2099 , bod 49 ).

( 25 ) Európsky súd pre ľudské práva sa domnieva, že právo každého obvineného byť obhajovaný advokátom, v prípade potreby ustanoveným ex offo , patrí k základným prvkom spravodlivého procesu a že obvinený nemôže stratiť toto právo iba preto, že sa nezúčastnil na pojednávaní. Domnieva sa, že pre spravodlivosť trestného systému má zásadný význam, aby neprítomnosť obvineného na súdnom konaní v jeho veci nebola sankcionovaná vylúčením práva na pomoc obhajcu a aby bol obvinený riadne obhajovaný tak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní [rozsudky ESĽP, 21. januára 1999, Van Geyseghem v. Belgicko (CE:ECHR:1999:0121JUD002610395, bod 34); z 13. februára 2001, Krombach v. Francúzsko (CE:ECHR:2001:0213JUD002973196, bod 89), a z 1. marca 2006, Sejdovic v. Taliansko (CE:ECHR:2006:0301JUD005658100, bod 91)].

( 32 ) Normotvorca Únie totiž v odôvodneniach 11, 13, 27, 45, 47 a 48 smernice 2016/343 jasne vysvetlil svoj úmysel posilniť a zaručiť účinné uplatňovanie práva na spravodlivý proces v trestných konaniach tým, že do práva Únie začlenil judikatúru vypracovanú týmto súdom k dodržiavaniu článku 6 ods. 1 EDĽP [pozri v tejto súvislosti rozsudok z 13. februára 2020, Specializirana prokuratura (Pojednávanie v neprítomnosti obvinenej osoby) ( C‑688/18 , EU:C:2020:94 , body 34 a 35 )].

( 33 ) Pozri rozsudok ESĽP, 13. februára 2001, Krombach v. Francúzsko (CE:ECHR:2001:0213JUD002973196, body 84 a 90), týkajúci sa článku 630 francúzskeho Trestného poriadku, ktorý formuloval absolútny zákaz toho, aby sa neprítomná osoba nechala zastupovať advokátom, od ktorého sa porotný súd rozhodujúci v neprítomnosti nemohol odchýliť.

( 34 ) Pozri rozsudok ESĽP, 12. februára 2015, Sanader v. Chorvátsko (CE:ECHR:2015:0212JUD006640812, bod 80 a nasl.).

( 35 ) Pozri rozsudok ESĽP, 13. februára 2001, Krombach v. Francúzsko (CE:ECHR:2001:0213JUD002973196, bod 87).

( 36 ) Pozri rozsudok ESĽP, 14. decembra 1999, Khalfaoui v. Francúzsko (CE:ECHR:1999:1214JUD003479197, bod 44), ďalej len „rozsudok Khalfaoui v. Francúzsko“.

( 37 ) Pozri rozsudok Khalfaoui v. Francúzsko, bod 49.

( 44 ) Rozsudok z 13. júna 2019, Moro ( C‑646/17 , EU:C:2019:489 , bod 43 a citovaná judikatúra).

( 45 ) ( C‑216/14 , EU:C:2015:686 ).

( 46 ) Pozri rozsudok z 15. októbra 2015, Covaci ( C‑216/14 , EU:C:2015:686 , bod 61 ).

( 47 ) Pozri rozsudok z 15. októbra 2015, Covaci ( C‑216/14 , EU:C:2015:686 , bod 20 ).

( 48 ) Tento článok stanovuje, že „táto smernica sa vzťahuje na akékoľvek osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného vynesenia rozsudku a rozhodnutia o opravnom prostriedku“.

( 49 ) Pozri rozsudok z 13. júna 2019, Moro ( C‑646/17 , EU:C:2019:489 , bod 51 a citovaná judikatúra).

( 56 ) Pozri rozsudok VB I (bod 27).

( 57 ) Pozri rozsudok VB I (bod 28).

( 58 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 59 ) Pokiaľ ide o konkrétne a efektívne plnenie tejto povinnosti, v odôvodnení 38 tejto smernice sa uvádza, ju možno plniť „rôznymi opatreniami… , medzi ktoré patrí vhodná odborná príprava príslušných orgánov, alebo prostredníctvom písomného poučenia o právach vypracovaného v jednoduchom a prístupnom jazyku, aby mu ľahko rozumel aj laik bez akýchkoľvek znalostí trestného práva procesného“.

( 60 ) Podľa správy, ktorú v roku 2016 vypracovala Agentúra Európskej únie pre základné práva (FRA), Rights of Suspected and Accused Persons Across the EU: Translation, Interpretation and Information, 26 členských štátov vypracovalo poučenie o právach, pričom 23 z nich disponuje jednotným poučením o právach, ktoré doručujú policajné orgány v okamihu zatknutia obvinenej osoby (bod 3.3, Letter of Rights, s. 69 a nasl.).

( 61 ) ( C‑569/20 , EU:C:2022:401 , bod 59 ).