C-489/23

62023CC0489

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

DEAN SPIELMANN

prednesené 15. mája 2025 ( 1 )

Vec C‑489/23

AF

Úvod

1.

Prejudiciálna otázka, ktorá je predmetom týchto cielených návrhov v súlade s požiadavkou Súdneho dvora, sa týka výkladu článku 56 ZFEÚ a článku 7 ods. 7 smernice 2011/24/EÚ ( 2 ). Súdny dvor má prvýkrát rozhodnúť, či toto ustanovenie smernice umožňuje členskému štátu, v ktorom je pacient poistený, podmieniť preplatenie nákladov na cezhraničnú nemocničnú zdravotnú starostlivosť lekárskym vyšetrením, ktoré vykoná lekár pôsobiaci v systéme verejného zdravotného poistenia tohto štátu, a následným vydaním žiadosti o hospitalizáciu.

2.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania podal Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší a kasačný súd, Rumunsko) v rámci sporu medzi rumunským rezidentom AF a Guvernul României (rumunská vláda), Ministerul Sănătăžii (ministerstvo zdravotníctva, Rumunsko) a Casa Judežeană de Asigurări de Sănătate Mureș (župná pobočka zdravotnej poisťovne v Mureš, Rumunsko) vo veci odmietnutia zo strany župnej pobočky zdravotnej poisťovne nahradiť mu náklady na nemocničnú zdravotnú starostlivosť, ktorá mu bola poskytnutá v Nemecku.

Právny rámec

c)

ktorá má povolenie príslušnej inštitúcie odísť na územie iného členského štátu, aby tam dostala ošetrenie primerané jej stavu,

má nárok:

i)

na vecné dávky poskytované v mene príslušnej inštitúcie inštitúciou miesta pobytu… v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré uplatňuje táto inštitúcia tak, akoby bol u nej poistený. Dĺžka doby, počas ktorej sa dávky poskytujú, sa však spravuje právnymi predpismi príslušného štátu;

…

Článok 20 tohto nariadenia nazvaný „Cestovanie na účely poberania vecných dávok – oprávnenie dostať primerané ošetrenie mimo členského štátu bydliska“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1. Pokiaľ nie je v tomto nariadení stanovené inak, poistenec cestujúci do iného členského štátu na účely poberania vecných dávok počas pobytu si vyžiada oprávnenie od príslušnej inštitúcie.

2. Poistenec, ktorý je oprávnený príslušnou inštitúciou cestovať do iného členského štátu na účely ošetrenia primeraného podľa jeho stavu, dostane vecné dávky poskytnuté v mene príslušnej inštitúcie inštitúciou miesta pobytu v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré uplatňuje, ako keby daná osoba bola poistená podľa daných právnych predpisov. Oprávnenie sa udelí, ak dané ošetrenie je medzi dávkami určenými právnymi predpismi v členskom štáte, kde má daná osoba bydlisko a kde daná osoba nemôže dostať takéto ošetrenie v časovom limite, ktorý je lekársky odôvodnený, pričom sa zohľadní jeho súčasný zdravotný stav a možný priebeh choroby.“

Nariadenie (ES) č. 987/2009

6.

Podľa článku 26 ods. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( 5 ), si príslušná inštitúcia kedykoľvek v priebehu konania vo veci vydania oprávnenia ponecháva právo na preskúmanie zdravotného stavu poistenca lekárom, ktorého si sama zvolí, v členskom štáte pobytu alebo bydliska.

„1. Členský štát, v ktorom je pacient poistený, môže ustanoviť systém predchádzajúceho povoľovania pre preplatenie nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť v súlade s týmto článkom a článkom 9. Systém predchádzajúceho povoľovania vrátane kritérií a uplatňovania týchto kritérií, ako aj individuálne rozhodnutia o zamietnutí udelenia predchádzajúceho povolenia sa obmedzia na to, čo je nevyhnutné a primerané k cieľom, ktoré sa majú dosiahnuť, a nesmú byť prostriedkom na svojvoľnú diskrimináciu alebo neodôvodnenou prekážkou voľného pohybu pacientov.

…

3. Pokiaľ ide o žiadosti poistenca o predchádzajúce povolenie s cieľom prijať cezhraničnú zdravotnú starostlivosť, členský štát, v ktorom je pacient poistený, overí, či sú splnené podmienky ustanovené v nariadení (ES) č. 883/2004. Ak sú tieto podmienky splnené, predchádzajúce povolenie sa udelí podľa uvedeného nariadenia, ak pacient nepožaduje iný postup.

…

5. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 6 písm. a) až c), nemôže členský štát, v ktorom je pacient poistený, zamietnuť udelenie predchádzajúceho povolenia, ak pacient má nárok na predmetnú zdravotnú starostlivosť podľa článku 7 a ak túto zdravotnú starostlivosť nie je možné poskytnúť na jeho území v lehote, ktorá je opodstatnená z lekárskeho hľadiska, na základe objektívneho lekárskeho posúdenia zdravotného stavu pacienta, anamnézy a pravdepodobného vývoja pacientovho ochorenia, stupňa bolesti, ktorou pacient trpí, a/alebo povahy jeho zdravotného postihnutia v okamihu podania žiadosti o povolenie alebo o jeho obnovenie.“

Rumunské právo

b)

sú splnené tieto kritériá oprávnenosti:

i)

nemocničná zdravotná starostlivosť bola poskytnutá v inom členskom štáte Európskej únie po lekárskom vyšetrení lekárom poskytujúcim zdravotnú starostlivosť v rámci systému sociálneho zdravotného poistenia v Rumunsku, na základe ktorého bola vydaná žiadosť o hospitalizáciu, s výnimkou situácií uvedených v článku 1 kritériu č. 2 a situácií, na ktoré sa vzťahujú kritériá umožňujúce hospitalizáciu bez žiadosti o hospitalizáciu upravené v Contractul‑cadru privind condițiile acordării asistenței medicale în cadrul sistemului de asigurări sociale de sănătate (rámcová zmluva o podmienkach poskytovania zdravotnej starostlivosti v rámci sociálneho systému zdravotného poistenia).“

11.

V článku 3 ods. 2 metodologických pravidiel sa spresňuje, že „pod pojmom ‚sprievodná dokumentácia‘ v zmysle odseku 1 sa rozumie akýkoľvek zdravotnícky dokument vrátane žiadosti o hospitalizáciu, lekárskeho predpisu na vydanie liekov a zdravotníckych pomôcok, lekárskeho osvedčenia s odporúčaním na liečbu konkrétnymi liekmi z národných zdravotných liečebných programov, ktoré sa vydávajú v rámci rumunského systému zdravotného poistenia v lekárňach v uzavretom systéme, ktorý v kópii potvrdzuje, že poistencovi bola poskytnutá zdravotná starostlivosť, lieky a zdravotnícke pomôcky, s dátumom a podpisom lekára, ktorý ho vydal…“.

Za daných okolností sa AF rozhodol podstúpiť operáciu pomocou chirurgického robota za rovnaký poplatok na špecializovanej klinike v Nemecku, ktorá sa venuje výlučne tomuto ochoreniu.

15.

AF začiatkom apríla 2018 požiadal župnú pobočku zdravotnej poisťovne v Mureš o vydanie osobitného tlačiva E 112, ktoré sa podľa nariadenia č. 1408/71 nahradeného nariadením č. 883/2004 vyžaduje na získanie povolenia vycestovať na územie tohto členského štátu s cieľom podstúpiť tam liečbu. Táto žiadosť mu bola zamietnutá.

16.

Súbežne s týmto postupom dostal AF možnosť podstúpiť chirurgický zákrok v Nemecku 9. mája 2018 po tom, čo bola zrušená rezervácia iného pacienta na tento dátum. Ak by odmietol, musel by čakať na termín operácie osem týždňov od udelenia súhlasu župnej pobočky zdravotnej poisťovne v Mureš. Dňa 24. apríla 2018 preto AF uskutočnil platbu, aby si rezervoval termín 9. mája 2018.

17.

AF odpovedal, že dodržal aj tento postup, ale nebol úspešný, a tvrdil, že mu náklady nemohli byť preplatené preto, lebo nepredložil žiadosť o hospitalizáciu vydanú lekárom poskytujúcim zdravotnú starostlivosť v rámci sociálneho systému zdravotného poistenia v Rumunsku, pričom túto podmienku ukladá článok 3 ods. 1 písm. b) bod i) metodologických noriem.

21.

AF ďalšou žiadosťou požiadal župnú pobočku zdravotnej poisťovne v Mureš o preplatenie nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť a predložil kópiu niektorých požadovaných dokumentov v súlade s metodologickými pravidlami. Táto žiadosť bola zamietnutá v dôsledku nepredloženia dôkazu o tom, že AF absolvoval lekárske vyšetrenie, na základe ktorého by lekár sociálneho systému zdravotného poistenia v Rumunsku vydal žiadosť o hospitalizáciu.

22.

AF podal žalobu na Curtea de Apel Târgu Mureș (Odvolací súd Târgu Mureš, Rumunsko), ktorou sa domáhal čiastočného zrušenia okrem iného článku 3 ods. 1 písm. b) bodu i) metodologických noriem a preplatenia nákladov na zdravotnú starostlivosť, ktorá mu bola poskytnutá v Nemecku. Tvrdil najmä, že ustanovenia rumunského práva týkajúce sa podmienok preplatenia zdravotnej starostlivosti a spôsobu výpočtu náhrady nákladov na zdravotnú starostlivosť nesprávne preberajú smernicu 2011/24 a že má nárok na preplatenie nákladov na liečbu, ktorú absolvoval v Nemecku, v celom rozsahu alebo aspoň vo výške poplatkov, ktoré by Rumunsko zaplatilo za predmetnú operáciu prostredníctvom systému zdravotného poistenia v prípade udelenia predchádzajúceho povolenia.

23.

Zamýšľa sa aj nad tým, či je vnútroštátna norma, ktorá výrazne obmedzuje výšku náhrady nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť v porovnaní s nákladmi, ktoré skutočne vznikli poistencovi v členskom štáte, ktorý poskytol tieto lekárske výkony, v súlade s právom Únie.

27.

Za týchto podmienok Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší a kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Majú sa články 49 a 56 [ZFEÚ] a článok 7 ods. 7 smernice [2011/24] vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave, ktorá automaticky podmieňuje preplatenie výdavkov vynaložených osobou povinne poistenou v členskom štáte bydliska podstúpením lekárskeho vyšetrenia, ktoré vykoná lekár poskytujúci zdravotnú starostlivosť v systéme zdravotného poistenia tohto štátu, a následným vydaním žiadosti o hospitalizáciu týmto lekárom, bez možnosti predložiť rovnocenné lekárske potvrdenia vydané súkromnými zdravotníckymi zariadeniami, a to aj v prípade, že k hospitalizácii a poskytnutiu zdravotnej starostlivosti došlo v inom členskom štáte, než je členský štát bydliska poistenca?

2.

Pripomínam, že existuje určitá rozvetvenosť právomocí v oblasti zdravotníctva, z čoho nevyhnutne vzniklo napätie medzi právomocou členských štátov organizovať zdravotnú starostlivosť ( 8 ) na jednej strane a základnými slobodami na druhej strane.

30.

Podľa ustálenej judikatúry patria zdravotné výkony poskytované za odplatu do pôsobnosti ustanovení o slobodnom poskytovaní služieb, aj keď sa starostlivosť poskytuje v rámci hospitalizácie. Slobodné poskytovanie služieb zahŕňa slobodu príjemcov služieb, predovšetkým osôb, ktorým má byť poskytnutá zdravotná starostlivosť, odísť do iného členského štátu, aby tam mohli využiť tieto služby. ( 9 )

31.

Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že právo Únie nezasahuje do právomoci členských štátov upraviť si svoje systémy sociálneho zabezpečenia. Je na právnej úprave každého členského štátu, aby na jednej strane stanovila systém sociálneho zabezpečenia a na druhej strane podmienky, ktoré upravujú nárok na dávky. Stále však platí, že členské štáty musia pri výkone tejto právomoci dodržiavať právo Únie, ( 10 ) najmä ustanovenia o slobodnom poskytovaní služieb. ( 11 )

32.

Táto smernica sa podľa článku 2 písm. m) uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia nariadení č. 883/2004 a 987/2009.

36.

Súčasťou kapitoly III smernice 2011/24 upravujúcej preplácanie nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť je článok 7, nazvaný „Všeobecné zásady preplácania nákladov“, ktorý v odseku 1 stanovuje zásadu, podľa ktorej bez toho, aby bolo dotknuté nariadenie č. 883/2004, členský štát, v ktorom je pacient poistený, s výhradou ustanovení článkov 8 a 9 tejto smernice, zabezpečí, aby náklady, ktoré poistencovi vznikli pri prijímaní cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, boli preplatené, ak dotknutá zdravotná starostlivosť patrí medzi dávky, na ktoré má poistenec nárok v členskom štáte, v ktorom je poistený.

37.

Článok 7 ods. 4 prvý pododsek smernice 2011/24 stanovuje, že náklady na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť uhrádza alebo priamo zaplatí členský štát, v ktorom je pacient poistený, do výšky nákladov, ktoré by členský štát, v ktorom je pacient poistený, uhradil, ak by sa zdravotná starostlivosť poskytla na jeho území, avšak nie viac, ako sú skutočné náklady na prijatú zdravotnú starostlivosť.

38.

Dodám ešte, že sa zamýšľam nad tým, že kým prvá prejudiciálna otázka, ktorá je predmetom týchto cielených návrhov, sa týka smernice 2011/24, druhá sa týka nariadenia č. 1408/71, ktoré bolo nahradené nariadením č. 883/2004, a Súdny dvor sa má vyjadriť k obmedzeniam cien výkonov, ktoré možno uhradiť. Súdny dvor už pritom poukázal „na existenciu systémového rozdielu medzi systémom náhrad zavedeným nariadením č. 883/2004 a systémom stanoveným smernicou 2011/24“ ( 15 ).

42.

44.

Považujem za užitočné uviesť, že hoci zo skutočností uvedených v spise vyplýva, že lekársky zákrok, o ktorý ide vo veci samej, patrí medzi dávky, pri ktorých Rumunsko na preplatenie nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť vyžaduje predchádzajúce povolenie, ktoré musí vydať príslušná inštitúcia pred odchodom poistenca, pravidlá udeľovania predchádzajúceho povolenia nie sú predmetom tejto prejudiciálnej otázky.

45.

Na účely prejednávanej veci navrhujem, aby Súdny dvor preformuloval prejudiciálnu otázku tak, že Súdny dvor posúdi, či sa majú článok 56 ZFEÚ ( 16 ) a článok 7 ods. 7 smernice 2011/24 vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave, ktorá automaticky podmieňuje preplatenie nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť vynaložených osobou poistenou vo svojom členskom štáte poistenia ( 17 ) lekárskym vyšetrením, ktoré vykoná lekár poskytujúci zdravotnú starostlivosť v systéme verejného zdravotného poistenia tohto štátu, a následným vystavením žiadosti o hospitalizáciu týmto lekárom, bez možnosti predložiť rovnocennú dokumentáciu ( 18 ) vydanú zdravotníckym pracovníkom, ktorý nepatrí do systému verejného zdravotného poistenia tohto štátu.

46.

47.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je na účely výkladu ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. ( 19 )

48.

V znení článku 7 ods. 7 smernice 2011/24 sa stanovuje, že členský štát, v ktorom je pacient poistený, môže uložiť povinnosť posúdenia, ktoré vykoná zdravotnícky pracovník alebo administratívny pracovník v oblasti zdravotnej starostlivosti poskytujúci služby zákonnému systému sociálneho zabezpečenia alebo národnému systému zdravotníctva členského štátu, v ktorom je pacient poistený, ako je napr. všeobecný lekár alebo lekár prvého kontaktu, u ktorého je pacient prihlásený, ak je to potrebné na určenie individuálneho nároku pacienta na zdravotnú starostlivosť.

49.

Francúzska jazyková verzia tohto ustanovenia tak výslovne odkazuje na povinný systém sociálneho zabezpečenia alebo národný systém zdravotníctva členského štátu, v ktorom je pacient poistený, pre ktorý zdravotnícky pracovník alebo administratívny pracovník v oblasti zdravotnej starostlivosti poskytuje služby. To isté platí aj pre ostatné jazykové verzie, ktorých znenie je rovnako presné. ( 20 )

53.

Z rôznych tlačových správ Rady Európskej únie tiež vyplýva, že počas diskusií o návrhu smernice 2011/24 sa názory rozchádzali v otázke, či sa má pôsobnosť smernice obmedziť na poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorí uzavreli zmluvu so systémom verejného zdravotného poistenia alebo sú inak uznaní týmto verejným systémom, alebo či sa má rozšíriť aj na súkromných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorí nie sú takto uznaní. ( 22 )

54.

Dohodlo sa, že členské štáty môžu prijať ustanovenia zamerané na zabezpečenie toho, aby pacienti pri cezhraničnej zdravotnej starostlivosti požívali tie isté práva, ktoré by požívali, ak by prijali túto starostlivosť za porovnateľných podmienok v členskom štáte, v ktorom sú poistení. Členské štáty majú možnosť riadiť odchod pacientov tak, že v prípade určitej zdravotnej starostlivosti (konkrétnej tej, ktorá predpokladá hospitalizáciu pacienta počas noci, ktorá si vyžaduje použitie vysokošpecializovanej a nákladnej zdravotníckej infraštruktúry alebo ktorá vyvoláva obavy, pokiaľ ide o kvalitu a bezpečnosť starostlivosti) budú požadovať predchádzajúce povolenie alebo uplatnia zásadu „filtra“ (tzv. gatekeeping ), napríklad prostredníctvom ošetrujúceho lekára. ( 23 )

55.

Počas diskusií, ktoré sprevádzali prijímanie smernice 2011/24, sa Komisia okrem iného vyjadrila, že vylúčenie určitých poskytovateľov, či už verejných alebo súkromných, pre objektívne, konkrétne a oprávnené obavy týkajúce sa kvality a bezpečnosti, je v súlade s právom Únie, pokiaľ nemá vplyv na smernicu o odborných kvalifikáciách. ( 24 )

59.

Článok 7 ods. 7 smernice 2011/24 teda umožňuje členským štátom ponechať systém filtrovania ( gatekeeping ), prostredníctvom ktorého zdravotnícky pracovník poskytujúci služby vo verejnom zdravotníckom systéme v prípade potreby určí, či má pacient nárok na určitú zdravotnú starostlivosť.

60.

Preto sa domnievam, že zo znenia článku 7 ods. 7 smernice 2011/24, ako aj z kontextu a cieľov tejto smernice vyplýva, že členské štáty môžu od svojich poistencov, ktorí sa chcú uchádzať o preplatenie nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť, vyžadovať posúdenie, ktoré vykoná zdravotnícky pracovník pôsobiaci v systéme verejného zdravotného poistenia členského štátu, v ktorom je pacient poistený, a odmietnuť preplatenie nákladov v prípade, ak by takéto posúdenie vykonal lekár, ktorý doň nepatrí.

61.

Na tomto závere nič nemení ani odkaz vnútroštátneho súdu na judikatúru Súdneho dvora súvisiacu rozsudkom zo 6. októbra 2021, Casa Nažională de Asigurări de Sănătate a Casa de Asigurări de Sănătate Constanža ( 28 ). Súdny dvor síce rozhodoval v kontexte pravidiel udelenia predchádzajúceho povolenia podľa článku 20 nariadenia č. 883/2004 v spojení s článkom 26 ods. 4 nariadenia č. 987/2009, no konštatoval, že vnútroštátna právna úprava, ktorá vyžaduje, aby bola k žiadosti o vydanie oprávnenia na liečbu mimo členského štátu bydliska pripojená lekárska správa uvádzajúca diagnózu, ako aj liečbu, ktorá sa má poskytnúť, vystavená lekárom pôsobiacim vo vnútroštátnom systéme verejného zdravotného poistenia, stanovuje podmienku, ktorá ide nad rámec podmienok stanovených v článku 20 nariadenia č. 883/2004. ( 29 )

Článok 7 ods. 7 smernice 2011/24 neobsahuje vyčerpávajúci zoznam podmienok, kritérií oprávnenosti a regulačných a administratívnych náležitostí, ktoré môže členský štát, v ktorom je pacient poistený, stanoviť pre poistencov, ktorí sa chcú uchádzať o preplatenie nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť. Ako príklad sa uvádza iba posúdenie, ktoré vykoná zdravotnícky pracovník alebo administratívny pracovník v oblasti zdravotnej starostlivosti poskytujúci služby zákonnému systému sociálneho zabezpečenia alebo národnému systému zdravotníctva členského štátu, v ktorom je pacient poistený, ako je napr. všeobecný lekár alebo lekár prvého kontaktu, u ktorého je pacient prihlásený. Z tohto ustanovenia však vyplýva, že tieto podmienky, kritériá oprávnenosti a regulačné a administratívne náležitosti musia byť rovnaké, ako sú tie, ktoré sú stanovené v prípade zdravotnej starostlivosti poskytovanej na území členského štátu, v ktorom je pacient poistený, a nesmú mať diskriminačný charakter ani sa nimi nesmú vytvárať prekážky voľnému pohybu pacientov, služieb alebo tovaru, pokiaľ nie sú objektívne odôvodnené.

64.

V tejto súvislosti zo skutočností uvedených v spise vyplýva, že kritérium oprávnenosti uvedené v článku 3 ods. 1 bode b) metodologických noriem, podľa ktorého je preplatenie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti podmienené lekárskym posúdením, ktoré vykoná zdravotnícky pracovník pôsobiaci v systéme verejného zdravotného poistenia členského štátu pobytu poistenca, v nadväznosti na ktoré tento zdravotnícky pracovník vystaví žiadosť o hospitalizáciu, je záväzné aj v prípade zdravotnej starostlivosti poskytnutej na území Rumunska. Z toho vyplýva, že kritérium oprávnenosti uvedené v článku 3 ods. 1 bode b) metodologických noriem sa uplatňuje tak na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť, ako aj na zdravotnú starostlivosť poskytovanú na území Rumunska.

Keď Súdny dvor rozhodoval v kontexte pravidiel udelenia predchádzajúceho povolenia zavedených v členských štátoch na základe nariadenia č. 883/2004 alebo nariadenia č. 1408/71, uviedol, že samotná požiadavka vydania predchádzajúceho povolenia príslušnou inštitúciou, ktorej podlieha preplatenie nákladov súvisiacich s lekárskou starostlivosťou poskytnutou v inom členskom štáte zo strany príslušnej inštitúcie podľa režimu krytia platného v členskom štáte, do ktorého táto inštitúcia patrí, predstavuje tak pre pacientov, ako aj pre poskytovateľov služieb obmedzenie slobodného poskytovania služieb zakotveného v článku 56 ZFEÚ, keďže takáto požiadavka pacientov odrádza, alebo im dokonca bráni v tom, aby sa v snahe získať predmetnú starostlivosť obracali na poskytovateľov zdravotných služieb v inom členskom štáte, než je členský štát ich bydliska, vzhľadom na to, že náklady vynaložené v členskom štáte, v ktorom je pacient poistený, nepodliehajú takémuto predchádzajúcemu povoleniu. ( 31 )

68.

Hoci sa táto judikatúra vzťahuje na správny výklad nariadenia č. 883/2004 alebo nariadenia č. 1408/71, analogicky je relevantná pre prejednávaný prípad. ( 32 ) Vzniká teda otázka, či sporná rumunská právna úprava v rozsahu, v akom stanovuje posúdenie lekárom pôsobiacim v rumunskom systéme verejného zdravotného poistenia a následné vydanie žiadosti o hospitalizáciu takýmto lekárom, sťažuje rumunskému poistencovi prístup k službám poskytovaným v inom členskom štáte ako v Rumunsku.

69.

Z obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania je zrejmé, že žiadosť o hospitalizáciu, ktorú vyžaduje článok 3 ods. 1 písm. b) bod i) metodologických noriem, je dokumentom, ktorým sa má potvrdiť, že lekár pôsobiaci v rumunskom systéme verejného zdravotného poistenia vykonal lekárske posúdenie, a ktorým sa predpisuje konkrétna nemocničná liečba.

73.

Táto okolnosť vedie ku konštatovaniu, že sporné vnútroštátne ustanovenie v rozsahu, v akom stanovuje dvojitú podmienku založenú na posúdení, ktoré vykoná lekár pôsobiaci v rumunskom systéme verejného zdravotného poistenia, a na žiadosti o hospitalizáciu vydanej takýmto lekárom, predstavuje prekážku voľného pohybu pacientov a služieb, pokiaľ ide o nemocničnú zdravotnú starostlivosť poskytovanú v inom členskom štáte.

74.

Sporné vnútroštátne ustanovenie konkrétne tým, že vyžaduje, aby každý poistenec získal žiadosť o hospitalizáciu od lekára pôsobiaceho v rumunskom systéme verejného zdravotného poistenia, hoci takúto žiadosť o hospitalizáciu v prípade cezhraničnej zdravotnej starostlivosti obvykle vydáva nemocničné zariadenie členského štátu určenia, pripravuje poistenca, ktorý má len žiadosť o hospitalizáciu vydanú v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom je poistený, o možnosť získať náhradu nákladov na takúto nemocničnú liečbu, čo vedie k znevýhodňovaniu poistencov, ktorí chcú na takúto liečbu vycestovať do zahraničia. Za daných okolností sporná vnútroštátna právna úprava môže poistencom sťažiť výkon ich slobody pohybu.

75.

Hoci sa táto norma uplatňuje rovnako a bez rozdielu stanovuje rovnaké podmienky na preplatenie cezhraničnej a vnútroštátnej nemocničnej zdravotnej starostlivosti, predstavuje pre každého poistenca obmedzenie výkonu slobody poskytovania služieb. ( 34 )

Domnievam sa, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa pravidiel predchádzajúceho povolenia a slobody poskytovať zdravotnícke služby v zmysle článku 56 ZFEÚ poskytuje v tejto otázke relevantné usmernenia.

79.

Súdny dvor konkrétne rozhodol, že počet nemocničných zariadení, ich geografické rozmiestnenie, organizácia, ich usporiadanie a zariadenie, ktorým sú vybavené, dokonca aj charakter zdravotníckych služieb, ktoré sú schopné ponúkať, musia umožňovať plánovanie, ktoré vo všeobecnosti reaguje na rôzne obavy. Toto plánovanie na jednej strane sleduje cieľ zabezpečiť na území dotknutého členského štátu dostatočný a stály prístup k vyváženému rozsahu nemocničnej starostlivosti vysokej kvality. Na druhej strane pomáha pri napĺňaní úsilia kontrolovať náklady a vyhnúť sa v rámci možností akémukoľvek plytvaniu finančnými, technickými a ľudskými zdrojmi. Takéto plytvanie by totiž bolo škodlivejšie, pretože je nesporné, že oblasť nemocničnej starostlivosti si vyžaduje značné náklady a musí uspokojovať vzrastajúce požiadavky, pričom finančné zdroje, ktoré môžu byť venované zdravotnej starostlivosti, nie sú neobmedzené, a to bez ohľadu na použitý spôsob financovania. ( 35 )

80.

Preto nemožno vylúčiť, že riziko závažného ohrozenia finančnej rovnováhy systému sociálneho zabezpečenia môže predstavovať naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý je spôsobilý odôvodniť obmedzenie zásady slobodného poskytovania služieb. ( 36 )

81.

Vzhľadom na to, že náhrada týchto nákladov na zdravotnú starostlivosť na základe smernice 2011/24 podlieha tomuto dvojitému obmedzeniu, systém zdravotnej starostlivosti členského štátu, v ktorom je pacient poistený, nemôže podliehať riziku zvýšených nákladov spojenému s úhradou nákladov na cezhraničnú starostlivosť, ako to môže byť v prípade systému náhrad zavedeného nariadením č. 883/2004. Súdny dvor dodal, že tento výklad je podporený aj odôvodnením 29 smernice 2011/24, ktoré výslovne uvádza, že takáto úhrada nákladov nemôže mať významný vplyv na financovanie vnútroštátnych systémov zdravotnej starostlivosti. ( 40 )

85.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že za takých okolností, aké nastali vo veci samej, sa v zásade nemožno odvolávať na takýto cieľ s cieľom odôvodniť podmienku, ktorá vyžaduje absolvovanie lekárskeho vyšetrenia, ktoré vykoná lekár poskytujúci zdravotnú starostlivosť v rámci rumunského sociálneho systému zdravotného poistenia, na základe ktorého bude vydaná žiadosť o hospitalizáciu v zmysle článku 7 ods. 7 smernice 2011/24.

86.

Ak by sa Súdny dvor nestotožnil s týmto názorom, je potrebné stručne uviesť nasledujúce pripomienky týkajúce sa otázky proporcionality systému, ktorý vyžaduje predchádzajúce vyšetrenie a žiadosť o hospitalizáciu vydanú lekárom pôsobiacim vo verejnom systéme sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom je pacient poistený.

87.

bránia právnej úprave, ktorá automaticky podmieňuje preplatenie nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť vynaložených osobou poistenou vo svojom členskom štáte poistenia lekárskym vyšetrením, ktoré vykoná lekár poskytujúci zdravotnú starostlivosť v systéme verejného zdravotného poistenia tohto štátu, a následným vydaním žiadosti o hospitalizáciu týmto lekárom, bez možnosti predložiť rovnocennú dokumentáciu vydanú zdravotníckym pracovníkom, ktorý nepatrí do systému verejného zdravotného poistenia tohto štátu.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 9. marca 2011 o uplatňovaní práv pacientov pri cezhraničnej zdravotnej starostlivosti ( Ú. v. EÚ L 88, 2011, s. 45 ).

( 3 ) Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1 , Mim. vyd. 05/001, s. 35 (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“).

( 4 ) Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1 (Mim. vyd. 05/005, s. 72).

( 5 ) Ú. v. EÚ L 284, 2009, s. 1 .

( 12 ) Pozri okrem iných rozsudky z 5. októbra 1994, Komisia/Francúzsko ( C‑381/93 , EU:C:1994:370 , bod 17 ); Smits a Peerbooms (bod 61), ako aj z 19. apríla 2007, Stamatelaki ( C‑444/05 , EU:C:2007:231 , bod 25 ).

( 13 ) Pozri rozsudok z 26. septembra 2024, Nord Vest Pro Sani Pro ( C‑387/22 , EU:C:2024:786 , bod 40 a citovaná judikatúra).

( 14 ) Systém predchádzajúceho povolenia, ktorý členské štáty môžu zaviesť na základe smernice 2011/24, má teda výnimočnú povahu [pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Hogan vo veci Veselības ministrija ( C‑243/19 , EU:C:2020:325 , bod 65 )].

( 15 ) Pozri rozsudok z 29. októbra 2020, Veselības ministrija (C‑243/19, ďalej len „rozsudok Veselības ministrija, EU:C:2020:872 , bod 72 ).

( 16 ) Z nijakej skutočnosti uvedenej v spise nevyplýva, že by právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, súvisela s výkonom slobody usadiť sa, ako je zakotvená v článku 49 ZFEÚ.

( 17 ) Kým v nariadeniach č. 883/2004 a č. 987/2009 je použitá formulácia „členský štát bydliska“, v smernici 2011/24 sa používa slovné spojenie „členský štát, v ktorom je pacient poistený“.

( 23 ) Tlačová správa, 3019. zasadnutie Rady pre zamestnanosť, sociálnu politiku, zdravie a spotrebiteľské záležitosti – Luxemburg, 7. a 8. júna 2010, 10560/10, Presse 156, s. 16; pozri tiež tlačovú správu, 2916. zasadnutie Rady pre zamestnanosť, sociálnu politiku, zdravie a spotrebiteľské záležitosti – Brusel, 16. a 17. decembra 2008, 16825/08, Presse 358, s. 9.

( 24 ) Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu podľa článku 294 ods. 6 [ZFEÚ] týkajúce sa pozície Rady v prvom čítaní k prijatiu smernice Európskeho parlamentu a Rady o uplatňovaní práv pacientov pri poskytovaní cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, KOM(2010) 503 v konečnom znení, 2008/0142 (COD), 20. septembra 2010, s. 7 a 10, ktoré odkazuje na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií ( Ú. v. EÚ L 255, 2005, s. 22 ).

( 25 ) Podľa článku 3 písm. a) smernice 2011/24 „zdravotná starostlivosť“ znamená „služby zdravotnej starostlivosti, ktoré pacientom poskytujú zdravotnícki pracovníci s cieľom posúdiť, zachovať alebo obnoviť ich zdravotný stav vrátane predpisovania, výdaja a poskytovania liekov a zdravotníckych pomôcok“, bez rozlíšenia podľa toho, či ide o verejné alebo súkromné služby zdravotnej starostlivosti. Pozri tiež návrh odôvodneného stanoviska Rady z 3. septembra 2010, medziinštitucionálny spis, 2008/0142 (COD), s. 4; „The Top Ten Mistakes Patients make in Cross‑border Healthcare“, Európska komisia, 2018, ktorý je dostupný na tomto odkaze: https://health.ec.europa.eu/document/download/b2a023c2‑2af5‑4ef7‑b886‑2b9203d355c1_en?filename=2018_10mistakes_en.pdf&prefLang=en.

( 32 ) Poznamenávam, že v prejednávanej veci otázka preplatenia cezhraničnej zdravotnej starostlivosti poskytnutej AF patrí do problematiky predchádzajúceho povolenia, ku ktorej sa pridružujú požiadavka predchádzajúceho posúdenia lekárom pôsobiacim v systéme verejného zdravotného poistenia členského štátu, v ktorom je pacient poistený, a požiadavka žiadosti o hospitalizáciu vystavenej takýmto lekárom.

( 33 ) Podľa vyjadrenia župnej pobočky zdravotnej poisťovne v Mureš absolvovanie lekárskeho vyšetrenia možno preukázať iba prostredníctvom žiadosti o hospitalizáciu.

( 34 ) Súdny dvor už konštatoval, že vnútroštátna právna úprava, ktorá sa síce uplatňuje rovnako na štátnych príslušníkov i na subjekty alebo poskytovateľov služieb z iného členského štátu, no vedie k výsledku, keď sú poskytovatelia z iných členských štátov postavení do znevýhodnenej situácie v porovnaní so štátnymi príslušníkmi, predstavuje prekážku slobode usadiť sa a slobodnému poskytovaniu služieb [pozri okrem iných rozsudky z 13. decembra 2007, Komisia/Taliansko ( C‑465/05 , EU:C:2007:781 , body 46 až 48 ), a z 21. decembra 2023, Cofidis ( C‑340/22 , EU:C:2023:1019 , body 40 a 41 )].

( 35 ) Pozri rozsudky Smits a Peerbooms (body 76 až 79); zo 16. mája 2006, Watts ( C‑372/04 , EU:C:2006:325 , body 108 a 109 ), ako aj Elčinov (bod 43).

( 36 ) Pozri rozsudok z 27. januára 2011, Komisia/Luxembursko ( C‑490/09 , EU:C:2011:34 , bod 43 a citovaná judikatúra).

( 37 ) Pozri rozsudok Veselības ministrija (body 72 až 77).